58. Potomkovia Zakladateľov


Harry to pochopil. Bude si do smrti vyčítať, ak prežije a niekto umrie. Ale je to jeho osud. Malo sa to skončiť takto. Je to časť skúšky, ktorou musel prejsť. V tom momente to pochopil, ale ani to nespôsobilo, že by otvoril dar od Poslov svetla. Každopádne neostal skrytý, ako jeho náprotivok. Mal tú možnosť, vedel, že to osud zariadil takto. Aby sa musel rozhodovať medzi životmi jemu najbližších a povinnosťou postaviť sa do čela obrany. Nech to bude mať akékoľvek následky. On je právoplatným pánom Rokfortu a musí ho chrániť. To bol jeden z odkazov Zakladateľov, ktoré mu zanechali spolu s úlohami a chrýzosom.
                V lete sa k nemu pridali dvojčatá, Draco, Ginny a Michael. S nadšením, ktoré ich razom všetkých prepadlo, sa púšťali ponad nepriateľov, ich kúzla boli silnejšie a presnejšie. Už to nebola obrovská masa útočníkov. Nemali inferiov ani škorpiónov. Z vlkolakov ostalo len pár a smrťožrútov tiež riadne ubudlo. Stále ich však bolo dvojnásobne viac ako obrancov. Na pozemkoch sa tvorili roztrúsené skupinky bojujúcich, kde v každej prevládali smrťožrúti. Ale obrancovia boli chránení nardajskou žiarou a bol tu Harry, ktorého každé jedno kúzlo bolo niekoľkonásobne silnejšie, než keby ho vyčaroval ten najsilnejší súčasný čarodejník.
                Mali šancu, cítili ju, napriek tomu sa im zranenia nevyhli a ustupovať museli. Harry zbadal Remusa a Tonksovú a Molly s Arturom, ktorí kľačali pri Billovi. Boli v obkolesení smrťožrútov. Pokým Remus a Tonksová odvracali kliatby, Artur útočil. A Molly potichu plakala. Nie, nemohol byť mŕtvy. Nehovoriac o tom, že mohli byť vzápätí mŕtvi aj ostatní.
                „Malfoy!“ skríkol, aby na seba upútal pozornosť. Dracovi stačil jeden pohľad, aby zareval na dvojčatá a Ginny. To už Harry letel strmhlav ku klbku, aby im pomohol. Cítil strach, ale viac pociťoval hnev. Ginny mala Blesk a to, čo videla, ju prinútilo zrýchliť do tej miery, že o chvíľu dostihla Harryho. Obaja pálili po útočníkoch. O pár sekúnd tam boli aj dvojčatá s Dracom.
                Bola ich presila. Napriek tomu boj netrval až tak dlho. Draco však prišiel o metlu. A Harry tiež. Nechtiac na seba upútal viac pozornosti. Tak ako vždy. Smrťožrúti vedeli, že od neho môžu čakať najväčšie nebezpečenstvo, najmä vo vzduchu, kde sa pohyboval neuveriteľne rýchlo a zasiahnuť ho bolo nemožné.
                „Je v poriadku?“ Ginny sa okamžite vrhla k matke, ktorá pri boji vlastným telom chránila svojho syna. Harrymu stuhla krv v žilách.
                „Je v bezvedomí,“ prezradil jej otec, pretože Molly toho nebola schopná. Ginny okamžite prezerala svojho brata.
                „Bude v poriadku,“ vydýchla si po chvíli. Naliali už doňho elixíry. Zacelila mu rany. Bezvedomie však bolo zvláštne.
                „Stratil veľa krvi,“ vzlykla Molly, ktorá si neistotu svojej dcéry vysvetlila po svojom.
                Harry zavolal priamo Dobbyho, aby Billa premiestnil do hradu do Veľkej siene, ktorá bola priestrannejšia a schopnejšia pojať viac zranených, ako ošetrovňa či už na Základni alebo na Rokforte. Lupin ošetroval Tonksovú.
                „Harry,“ vydýchol. Chcel niečo povedať, ale netušil čo.
                „Viem, som idiot,“ mykol plecami obzerajúc sa po okolí. Najbližšia skupina bojujúcich bola zhruba tridsať metrov od nich. Škriatkovia medzitým odmiestňovali zajatých smrťožrútov. „Nechajme to teraz, nie je čas,“ mávol rukou.
                „My sa vrátime do vzduchu,“ zahlásili dvojčatá a už sa len dívali na to, ako odlietajú nad bojujúcich. Molly sa mierne triasla, Tonksová ju objala okolo ramien.
                „No, asi sa budeme musieť pridať k pešiakom,“ Draco sa napriek situácii zaškľabil. „Kde je Hermiona? Vie to niekto?“ s obavami sa spýtal. Dlhú dobu ju mal na očiach, ale neskôr sa mu stratila a odvtedy ju nevidel.
                „Naposledy bola pri Longbottomovcoch,“ oznámil Lupin.
                „Dám ti Blesk, Harry,“ hlesla Ginny dívajúc sa mu do očí. Chcela mu toho toľko povedať a on jej snáď ešte viac, ale nebol na to čas. „Ja budem s našimi.“
                „Dobrý nápad, zlatko,“ prikývla Molly. Chlpy na krku sa jej ježili, keď ju videla blázniť sa vo vzduchu. Ale to isté platilo aj o Harrym. Vedela, že lietať jednoducho vedia úplne dokonalo, ale už len tá predstava ju desila. A ešte k tomu sa na to dívať.
                „Poďme, ponáhľajme,“ súril ich Artur. Remus prikývol.
                „No,“ Harry stiahol obočie dívajúc sa na Blesk, ktorý mu Ginny dávala. Chcel byť pri nej a dohliadnuť na ňu. Chrániť ju. Postarať sa o ňu, ak to bude v jeho silách. V lufte to nedokáže. „Malfoy, leť ty,“ navrhol mu. Draco zvraštil obočie. „Lietaš dobre, nečum,“ zaprskal. „Voldemort sem určite nepriletí na metle, takže ja vo vzduchu byť nemusím,“ zaceril sa. Draco sa uchechtol.
                „Kedy budete vážni?“ zavrtela hlavou Tonksová.
                „Dobre teda,“ prikývol Draco berúc do rúk Blesk. „Ak teda môžem,“ okamžite pozrel na Ginny. Prikývla. Vlastne jej to bolo jedno.
                „A teraz poďme už vážne,“ hnal ich pred sebou Artur. Dostávali sa odzadu ku kamenným valom.
                Všade stále zúril boj a vyzeralo to, že zúriť bude ešte dlho. Vážne by už mal prísť, nech je po všetkom. On sa ukázal. Vyslal Patrona a to rovno mohol na plné ústa zahlásiť, že je tu. Ale jeho nikde. Na plné ústa zahlásiť... Skrývajúc sa za kameňom a vysielajúc zaklínadlá na nepriateľov, sa mu rozjasnilo. Keď nechce vyliezť, bude potrebné ho prinútiť vyliezť.
                Oprel sa o kameň, v ten moment sa na boj nesústredil. Nebude to ako jeho sen. Bude to iné a bude to tak, ako to chce on. Zatiaľ nebol nikto z jemu blízkych mŕtvy. Dobby mu to vzápätí potvrdil. Miloval toho škriatka. Remus od vedľajšieho kameňa naňho podozrievavo fľochol. A pozorovala ho aj Ginny.
                Bude to tak, ako on bude chcieť, aby to bolo. Sonorus. To bolo to kúzlo. Priložil si prútik ku krku.
                „Tom Riddle!“
                Jeho hlas za rozliehal po celom Rokforte. Ginny vedľa neho si musela pritisnúť dlane k ušiam.
                „Skončime to už konečne. Si snáď ešte väčší zbabelec, než o tebe všetci vedia. Tento boj prebiehať nemusí, stačí, keď konečne vystrčíš nos a rozdáme si to my dvaja. Tak, ako to má byť. Tak, ako vieš, že to musí byť!“
                Stíchol. A stíchlo všetko. Teraz by sa už mohlo len čakať, keď to teda pochopili všetci.
                Nepochopili. Skupina smrťožrútov, tá najsilnejšia a najodhodlanejšia, postupovala najrýchlejšie. Bola na západe, už takmer pri hrade, rovno medzi skleníkmi. Letci vo vzduchu zastali, keď začuli Harryho. Ale potom sa museli oprieť do metly, pretože smrťožrúti po miernom váhaní pokračovali v boji.
                Elita medzi smrťožrútmi. Špička. Tí najlepší, najkrvilačnejší a najviac pripravení položiť pre Temného pána život, hoci si ani jeden z nich nepripustil myšlienku, že by mohol umrieť. Pred Hermionou, Viktorom a Nevillom vyletel do vzduchu skleník. Hlina a črepiny leteli vysoko do vzduchu. Už pred sebou nemali kamenné valy, mohli sa len skrývať za skleníkmi, ktoré však boli zbytočné. Neboli už chránení a stála pred nimi presila.
                A Lestrangová sa smiala. Dolohov s Averym poľahky odhodili Notta a Shullovú, ktorí vrazili v plnej rýchlosti do sklenej tabule skleníka, ktorá sa rozsypala. Pár kliatob a Smithovci ležali mŕtvi na zemi. Bavilo ich ničiť a zabíjať. A najviac ju. Všetko postupne utíchalo.
                S úškrnom mierila na tých, ktorých už skleník nechránil. Stálo pred nimi sedem najobávanejších smrťožrútov. Hermiona nedokázala ani zdvihnúť ruku s prútikom. Toto sa Harrymu nesnívalo, nevedel o tom. Nejakým spôsobom zmenili ten sen a ona, spolu s Nevillom, o malú chvíľu umrú. Aspoň, že Luna bol ďalej za nimi. Spolu s ďalšími obrancami pripravovali všetko k tomu, aby zatarasili pri prvej príležitosti vchod do hradu. Malo sa tak stať, kedy by sa tam dostali všetci. Oni sa tam už ale nedostanú.
                „Váš šéf vyhlásil koniec vojny, ako sa zdá,“ škľabila sa na nich. Mala pravdu. Ako obrancovia, tak aj útočníci prestali bojovať. Akoby v jeho slovách bolo niečo, čo ich presvedčilo. Čakalo sa, zrejme na príchod Temného pána. Aj smrťožrúti vedeli, hoci im to nikdy nebolo povedané, že všetko rozhodnú oni dvaja. Len oni dvaja. Všade bolo ticho, bolo počuť len pukot horiacich ohňov. Nič iné. Ani vtáky nespievali. „Čo na tom, že my na to kašleme?“
                „Bella...“
                „Drž hubu, Rabastan,“ štekla Lestrangová nepozrúc sa naňho. „Mne je ukradnuté, čo trepe Potter. Mám ich tu a najmä s nimi dvoma mám nevybavené účty,“ zazerala po Nevillovi a Hermione. „Humusáčka,“ pozdravila Hermionu. Krvi by sa v nej nikto nedorezal. Andrew príde o matku. Takto to nechcela, nemohla ešte umrieť. Bellatrix sa nadýchla mieriac jej presne na hrudník. „Avada Kedavra!“
                „Nie!“ skríkol Viktor a postavil sa do dráhy zelenému záblesku. Hermiona ešte predtým privrela oči v očakávaní konca, teraz ich mala vytreštené a dívala sa, ako klesá k zemi mŕtve telo jej bývalého priateľa, ktorého milovala a nenávidela a ktorý sa v poslednom čase stal výborným priateľom. Neveriacky krútila hlavou a klesla na kolená vedľa neho. Po tvári jej stekali slzy a dokázala len nechápavo opakovať tiché nie. Neville stuhol hrôzou.
                „Takže za humusáčku sú pripravení obetovať životy ostatní? Platí to aj o tebe? Položíš za ňu život?“ škľabila sa na Nevilla. Nevšímal si ju, díval sa na Viktora Kruma.
                „Bella, mala by si vedieť, že...“
                Hlas zrazu stíchol. Konečne zareagovala, videla však len to, ako jej kolega padá k zemi. A vzápätí ďalší a Avery tiež. Zdvihla prútik a otočila sa vpravo. Odtiaľ čakala útok. Ten ale prišiel zo vzduchu. Zlietal k nim Draco spolu s dvojčatami a omračovali skupinu smrťožrútov, ktorí neprestali bojovať. Alebo zabíjať.
                Zdvihla hlavu, aby videla svojho nasupeného a zároveň vystrašeného synovca. Zazubila sa. Vypálila po nich sériu zaklínadiel. Stihli uhýbať a zároveň páliť. Už tam stála len ona a dvaja, ktorí však odvracali útok z opačnej strany. Na to sa však nesústredila. Chcela ho zabiť, nevďačného spratka, ktorý ich odvrhol.
                „Necháš moju manželku na pokoji,“ zavrčal, keď sa priblížil na dosluch. Dva metre nad zemou zoskakoval z metly, prútik mal pevne zovretý v ruke. Jej obočie vyletelo hore. Jeho manželku? On si vzal tú humusáčku za manželku? Vzápätí sa jej prekvapenie zmenilo na nechuť.
                „Čo si spravil?“ nevšímala si dianie okolo seba. Nemohla tušiť, že tam ostala stáť už len sama, proti presile. Proti synovcovi a dvom z ryšavej bandy. A za chrbtom jej stála ozvena minulosti. „Ty si si vzal humusáčku za ženu? Už hlbšie klesnúť si skutočne nemohol,“ uchechtla sa. Nebála sa ich troch. Ani v najmenšom. Poľahky si s nimi poradí, ibaže...
                „Bellatrix Lestrangová,“ ozvalo sa jej za chrbtom. Prudko sa otočila. Prvé, čo si uvedomila, boli jej omráčení kolegovia. A druhé... Nie, to nebolo možné. Aj keď ich nevidela sedemnásť rokov, boli to jednoznačne oni. Ale ako? „Tak sa napokon znova stretávame,“ jemne sa na ňu usmiala Alica.
                „Trocha nám to síce trvalo, ale zatýkací rozkaz predsa len splníme. Nemám pravdu?“ zazubil sa Frank.
                „Ako...“ dokázala zo seba vypustiť šokovane. Zbledla hrôzou. Mali byť u Munga a mali byť šialení, miesto toho tu stoja a sú v poriadku. Ako je to možné? „Nie...“ po prvotnom šoku zavrtela hlavou a zdvíhala ruku s prútikom.
                „Expelliarmus,“ pohotovo zareagovala Alica. Belle vyletel prútik z ruky. Chcela sa po ňom hodiť. Ale len chcela, Frank ju vzápätí znehybnil. Neomráčil, len jej zabránil v pohybe.
                „Sme dôkazom toho, že ty a tebe podobní, stojíte na zlej strane.“
                Dvojčatá kontrolovali omráčeného Notta s dolámanou Shullovou. Draco sa vrhol k Hermione. Chvela sa a ticho plakala. Šepkala, že jej Viktor zachránil život, že sa pred ňu postavil. Začínala tušiť, ako sa mohol cítiť Harry. Aký pocit viny ho vždy zaplavil. Cítila sa vinná, umrel pre ňu. Kvôli nej. Draco ju tíšil a vytiahol upokojujúci elixír. Z hradu sa obozretne ťahalo pár detí na čele s Lunou. Vážne to vyzeralo, že sa boj utíšil a oni mohli pozbierať ranených a doošetrovať tých, ktorí boli ošetrení len provizórne.

------

„Čo teraz?“ spýtali sa dvojčatá, keď sa vrátili z hradu. Priniesli správu o tom, že ich brat je na tom už dobre a že je odhodlaný vyliezť odtiaľ hneď, ako naňho prestanú dávať profesorky pozor. Hlásili dvadsaťštyri mŕtvych a desiatich v kritickom stave. Goldstein sa pridal po tom, čo dobojoval, aby Poppy pomohol s liečením. Vyše polovica ostatných bola zranená, či už viac alebo menej, ale razom budú pozviechaní a pripravení znova bojovať, ak to bude potrebné. Aj tak to bolo zvláštne. Akoby aj smrťožrúti dostali inštrukcie stiahnuť sa a nebojovať, miesto toho sa zamerať na ošetrenie.
                Utrpeli oveľa horšie straty a možno aj to ich presvedčilo, aby sa stiahli. Prišlo ich sem zhruba sedemstopäťdesiat. Sto inferiov bolo zničených, rovnako ako päťdesiat scortrangs. Dvojstovku dementorov možno ešte teraz zaháňajú jelene niekde pri severnom pobreží. Vlkolakov ostalo len pár a takmer polovica smrťožrútov bola pobitá alebo zajatá.
                Vďačili za to pascám a akromantulám, rovnako ako hipogryfom a testralom. A samozrejme nardajskej žiare, ktorá im dávala silu a poskytovala ochranu. Ibaže pasce už nemajú, sú stiahnutí príliš blízko hradu a ak by zaútočili znova, bránili by sa oveľa ťažšie. Mohli by sa spoliehať už len na tú žiaru a tá ich nesmrteľných nerobí.
                „Budeme čakať,“ Harry sa díval do zeme. Sedeli za novovybudovaným obranným valom. Riddleovi sa ozval pred polhodinou, odvtedy bol relatívny pokoj. Ale dusivý a nepríjemný pokoj. Nikto sa ho na nič nepýtal, dokonca ani Ginny. Bol za to rád, skutočne. Stačilo trocha a boli by mŕtvi ako Bill tak aj Hermiona. A každý ďalší. Nie, toto už dávno nie je jeho sen. „Neskončí to tak,“ zabrblal si sám pre seba. Ostatní sa bavili medzi sebou, takže ho nezačuli.
                „Určite nie,“ šepla Ginny a zovrela mu dlaň. Zdvihol hlavu a zadíval sa jej do očí. Mala v nich zvláštny pokoj. Chcel jej povedať, že je mu to všetko ľúto, už sa nadychoval, ona len so smutným úsmevom zavrtela hlavou. Slová boli v túto chvíľu zbytočné. Akékoľvek ospravedlňovanie by nemalo zmysel. Nie je koniec, k tomu nech príde až potom. Pritiahol si ju k sebe a zovrel ju v náručí. To mal spraviť už dávno. Cítil však, že nie je takou pokojnou, ako sa snažila pôsobiť. Bála sa a on sa bál tiež. Sen nemusel byť rovnaký, ale mohol skončiť rovnako. Ron bol jasným príkladom.
                „Potter!“
                Po ďalšej hodine netrpezlivého ticha sa konečne ozval ten, ktorý sa do tejto chvíle skrýval a nechal za seba riešiť veci druhých. Všetci sa strhli a všetci sa automaticky pozreli na Harryho. Takmer všetci už boli vonku a čakali, či sa strhne ďalšia bitka, alebo proste len čakali, čo sa bude diať. A niečo sa diať skutočne začínalo.
                „Vykrikoval si tu, ako si to my dvaja máme rozdať. V poriadku, súhlasím. Rozhodneme my dvaja. Nemyslím, že by som s tebou mal veľa práce. Tak vylez!“
                Remus s dvojčatami nazerali, odkiaľ hlas prichádza. On len sedel a Ginny ho zvierala v náručí. Vážne tam bol. Vážne ho volal. Z ich radov zaznelo prekvapené zašumenie. Stret.  Áno, posledný stret potomkov. Remus pozrel na Harryho. V hlave si už preberal možnosti, ako mu pomôcť, aby sa sen nenaplnil. Teraz by mali možnosť.
                „Harry,“ šepol, keď sa k nemu naklonil. „Budeme dávať pozor a...“
                „Dobre,“ pozrel na Remusa s úsmevom. Zmiereným úsmevom a úplne pokojnou dušou. „Verím vám,“ prikývol, aby sa sústredil na Ginny. Remus pozrel na Artura a dvojčatá, ktoré nechápavo mykli plecami. „Ginny, nech to skončí akokoľvek...“
                „Ty neumrieš, viem to,“ usmiala sa naňho. „Nejakým spôsobom, neviem akým, ho dostaneš a potom bude všetko v poriadku.“
                „Áno,“ dokázal zo seba dostať. Už znova netušil, čo povedať. Odmotal si streli zo zápästia. Otvoril ju a vytiahol chrýzos. Skúsil sa napiť daru od Poslov, nešiel otvoriť. Frustrovane zavrčal. Takže je k ničomu. Mal nutkanie dať ho Ginny, ale keby niečo, oni prvé čo spravia, tak sa ho pokúsia otvoriť. On ho mal mať pri sebe. Tak ho bude mať pri sebe. „Milujem ťa,“ zdvihol k nej hlavu. V očiach mala slzy. To mu nepomohlo.
                „Tak kde si? Ty mi budeš niečo vykladať o zbabelcoch?“
                Z druhej strany sa ozval pohŕdavý smiech smrťožrútov. Zrejme bol čas. Pritiahol si jej tvár k sebe, aby ju pobozkal. Možno posledný krát. Bol to zrejme posledný bozk, ktorý si vymenili a on sa snažil, aby ucítila všetku lásku a aj tú, ktorú jej ešte nestihol dať. Molly vzlykla a keď sa od seba odtrhli, silno ho objala. Nechcel sa dívať na všetkých ostatných. Cítil ich pohľady, ako Hermionin, tak aj Dracov a Remusov, či Tonksovej. Jeho švagrovia ho napriek tomu plesli po ramenách. Postavil sa, len sťažka púšťal Ginnyninu ruku.
                „Harry, rozhoduj sa správne,“ usmiala sa naňho Luna. Prekvapene zamrkal. Chcel sa spýtať, čo tým myslí, ale Voldemort ho zazrel stáť za kameňmi a posmešne po ňom pokrikoval. Naposledy pozrel na Ginny, než sa obrátil a vykročil spoza kameňov.
                Chrýzos v jeho ruke zlato svetielkoval presne tak, ako svetielkoval vždy, keď ho uchopil. So záujmom sa naňho díval, keď robil pomalé kroky smerom vpred. On sa neprestával posmievať. Zvieral chrýzos v pravej ruke, do ktorej si vložil prútik. Trocha nepohodlné, ale keď mu už Zakladatelia niečo zanechali, snáď to dá silu jeho prútiku.
                „Vieš, čo to je, Tom?“ spýtal sa miesto pozdravu, keď sa oproti nemu postavil. Nevšímal si posmešky, triasol sa strachom, ale bol to skôr strach o ostatných, ako o samého seba. Ukázal mu zovretú ruku, pomedzi prsty ktorej prebleskovalo zlaté svetlo. „Je to to, čo si celú dobu chcel,“ prezradil s úsmevom a hrdosťou. „Je to kameň, ktorý v sebe má časť moci troch Zakladateľov. Ale to už vieš, od Rona. Teraz je ti ten kameň tak blízko.“
                „A to ma má teraz zaujímať?“ s úškľabkom natiahol. „Dobre vieš, že mi o ten kameň už nejaký čas nejde. K náramku sa aj tak nedostanem, o to sa Dumbledore postaral. Takže mi je ten kameň ukradnutý.“
                „Nechápeš,“ neprestával sa usmievať. „Ani na samotnom konci nechápeš a čo je horšie, ani nechceš pochopiť.“
                „Potter, chceš umrieť. Preto si vyliezol. Skutočne nechápem, načo zdržuješ. Čo tým chceš dosiahnuť? Máte nejaký plán? Dobre vieš, že to takto musí byť, nijakou ľsťou sa tomu nevyhneš.“
                „Ani ty, pravda,“ prikývol. „Mám ochranu troch zo štyroch, to je viac, ako máš ty. Vážne chceš byť taký hlúpy a bojovať?“
                „Robíš si srandu, Potter?“ vyštekol Voldemort. „Sudba je jasná, len jeden z nás môže prežiť a zabiť ho môže tiež len jeden z nás. Tak čo mi tu trepeš o ochrane? Myslíš, že ťa nejaký šuter zachráni pred mojou Avadou? Alebo si si nebodaj spravil niekde nejaké decko mimo tej tvojej krpatej cundry? Pretože iného potomka mať nemôžeš, keď som ti nechal zabiť Severusa,“ zaškľabil sa. Harryho bolestne pichlo u srdca.
                „Áno, zabil si Severusa a ja som zabil Daciana. A vlastne som, svojím spôsobom, prinútil zabiť sa aj Elenu. To bola tvoja dcéra, vieš?“ nasilu sa zaceril. Potom ale zneistel. Podobné slová použil v tom sne. Nemôže hovoriť ako v tom sne, keď ho chce aspoň trocha zmeniť.
                „Viem kto to bol. Áno, si neuveriteľný, Potter. Si vrah, dvojnásobný. Si spokojný? A myslíš si, že dokážeš vo vraždách pokračovať?“ zachechtal sa. A chechtali sa aj smrťožrúti. Bolo ľahké hrať na jeho city, vzbudzovať v ňom pocit viny a zneisťovať ho. To bolo u Pottera príliš jednoduché.
                „Myslím, že áno,“ napriek tomu, že sa nútil tie slová myslieť a vyjadriť vážne a odhodlane, hlas sa mu zachvel. Skutočne to dokáže? V sne to dokázal. Ale on sa chce práve tomu snu vyhnúť.
                „Vážne? Skutočne to dokážeš? Pretože nech si hovoríš čo chceš, neverím, že by svätý Potter dokázal bez váhania zabiť človeka Avadou. Na to si nie slabý, to by sa dalo ospravedlniť, na to si až príliš dobrý a láskavý. Nepoznám nikoho, kto by sa tak rozdával pre svet ako práve ty a preto nikdy... nikdy nezabiješ človeka,“ pochechtával sa a zdvihol ruku s prútikom.
                „Ak nie je príliš odvážne titulovať teba človekom,“ vypustil bezmyšlienkovite. Spomenul si na tento výraz, ktorý použila kedysi dávno Ginny práve v rozhovore o Voldemortovi a jeho vražde. Usmial sa pri tej spomienke. Usmial sa pri myšlienke na Ginny. A Voldemort zúril.
                „Tak to už nenaťahujme a zabi ma. No tak, Potter. Je to jednoduché. Len namier, vyriekni tie dve slová a zabi ma,“ vyštekol s úmyslom ešte viac ho vystresovať.
                Harry sa pristihol, že prežíva ten istý pocit, ako v sne. Nevnímal okolie, hoci tušil, čo sa deje, nechcel okolie vnímať. Musel v sebe nájsť odvahu zabiť. Musel sa pevne presvedčiť. Stojí tu pred ním, teraz vážne nemôže zaváhať.
                Nemohol dopustiť, aby sa s Voldemortom pustil do nejakého súboja. Nielen preto, že by zrejme nevyhral. Tušil, nie vedel, že by proti Voldemortovi nemal šancu. Aj keď boli jeho zaklínadlá posilnené. Voldemort mal kliatby od Slizolina a ako videl pri štíte, rozmetal by ho v okamihu. A potom by začalo peklo a pobili by ostatných.
                Nemôže použiť ani Diffindo, ako v prípade jeho syna. Smrťožrúti by ho zachránili a naňho by sa zniesla spŕška zaklínadiel nehovoriac o tom, že by sa spustila nová bitka. A on podvedome tušil, že keď bude Voldemort mŕtvy, ostatní prestanú mať úplne chuť bojovať. Kto by aj bojoval za niekoho, kto je mŕtvy? Ale k tomu bolo potrebné jediné. Aby ho zabil práve Avadou, pretože žiaden iný zaručený spôsob nepoznal.
                Nevnímal okolie a nevnímal ani jeho pokrikovanie. Napriahol prútik. V hlave sa mu začal prehrávať sen a on sa nedokázal sústrediť na nič iné. Len na to, že umrie. Voldemort naňho mieril už predtým a jeho posmešky zintenzívneli, keď ho videl napriamiť ruku.
                „No tak, Potrík. Zabi. Zabi ma!“ chechtal sa.
                „Som pripravený umrieť,“ vypustil bezducho, akoby hovoril niekomu tretiemu. Niekomu, kto tam ani nebol. Zakladateľom, rodičom alebo abaurom. Ozval sa nádherný spev. Taký, aký dokáže zaspievať len jeden tvor. Ibaže toto vychádzalo od samotného otca všetkých fénixov. Sator priletel, aby mu zaspieval, aby ho povzbudil a aby mu pripomenul, že mu verí a že to dokáže. Usmial sa.
                Netušil, že fénix svojím spevom spôsobí aj to, že sa nikto nebude môcť ani pohnúť. Nikto, okrem nich dvoch. A netušil to ani Voldemort. Len Rokforťania a smrťožrúti sa, počúvajúc pieseň, pokúšali pohnúť. Najmä Remus sa snažil, aby mohol byť nápomocný, ale nezmohol nič.
                „Fénix?“ vyšlo z Voldemorta prekvapene dívajúc sa na obrovského fénixa, ktorý visel vo vzduchu mávajúc krídlami, dívajúc sa priamo na Harryho a spievajúc tú najúžasnejšiu pieseň pod slnkom. „Tak to máme aj so zvukovou kulisou,“ zaškľabil sa naspäť na Harryho.
                „Sator ti spieva na ceste do pekla, Tom,“ povedal odhodlane. Už si bol istý, že to dokáže.
                „Alebo tebe.“
                „Alebo mne, správne. Ibaže ja viem, kam sa dostanem, ak by som umrel. Viem, čo ma tam čaká, koho tam stretnem a viem, že mi tam bude dobre,“ schválne použil svoje slová zo sna. „Zakladatelia to chceli práve takto, Tom. Musí to tak byť. Osud by nás stíhal, aby nás dokopal k podobnému okamihu, aký je tento,“ namieril mu presne do hrudníka. „A prezradím ti ešte niečo,“ takmer šepol. Voldemort musel nastražiť uši. „O tomto okamihu sa mi snívalo. Ty vieš, čo to znamená, však? A vieš, čo som ešte videl? Tom Marvoloso Riddle? Videl som, že toto je tvoj posledný okamih na tomto svete! Ja som pripravený umrieť! Avada Kedavra!“ zakričal z plných pľúc.
                Voldemort si to uvedomoval len postupne, ale neváhal. V momente, ako z Harryho prútika vyšľahol zelený lúč, a že bol sakra silný, vypálil aj on. Dva lúče leteli k svojim cieľom. Tak, ako to malo byť.
                A Harry videl, že Voldemort chce uhnúť, že sa chce hodiť do strany a predísť tak stretu s lúčom, ktorý teraz nevrážal do druhého, nelámal sa a z oblohy sa neblýskalo a nehrmelo. A videl aj to, že sa mu to nedarí a že si veľmi jasne uvedomuje, že ho ten lúč zasiahne.
                Naproti tomu sa Harry mohol hýbať. Na rozdiel od svojho sna, v ktorom sa nemohol hýbať ani on, by mu teraz nemalo robiť problém vyhnúť sa smrti. Zdalo sa mu to zvláštne. Nebál sa smrti. Mrzela ho Ginny. Jedine to, že tu ostane sama. Bola ale silná, dostane sa z toho. A on nechcel žiť s pocitom, že zabil dvoch ľudí. Už si nechcel pripomínať, koľko ľudí kvôli nemu umrelo. Aj dnes. Nechcel tu byť, keď tu neboli rodičia, Sirius, Ron a nakoniec aj Severus. Všetci boli tam a on sa tam tešil. Jediné, čo ho mrzelo, bola Ginny. Ale necháva ju v dobrých rukách, postarajú sa o ňu.
                Rozhoduj sa správne. Že by Luna hovorila o tomto? Ale to je nemysliteľné. Nemohla tušiť, čo sa bude teraz diať. Nemohla vedieť, že sa bude rozhodovať medzi šialenosťou na tomto svete a pokojom a milovanými na onom svete. Rozhodnutie to ale jednoznačne bolo. Uhnúť alebo neuhnúť.
                Na jednej strane Ginny a na druhej strane rodičia, Severus, Sirius... Čo nakoniec vyhrá? Pomätenie alebo pokoj?
                Harry sa díval, ako sa na Voldemortovej tvári usádza výraz absolútneho strachu a uvedomenia. Jeho lúč bol vyslaný presne. Umrie, na zemi bude pokoj. A on umrie tiež, aby konečne našiel pokoj.
                Dve zabíjacie kliatby vrazili do dvoch hrudníkov, za ktorými tĺkli srdcia potomkov Zakladateľov, aby ten tlkot prerušili. Aby urobili definitívnu bodku za tisícročným sporom a hlúposťou, ktorú vytvorili mladí a pochabí Zakladatelia Rokfortu. Bol to koniec. Absolútny.
                A Sator dospieval, spokojne letiac preč.
                „Nie!“ ako prvá sa spamätala Ginny a vybehla spoza kameňov. Chceli niečo spraviť, chceli po Harrym vyslať kúzla, aby ho odhodili preč z dráhy letu smrtiacej kliatby, ale najskôr Remus a potom si všetci uvedomili, že sa nemôžu hýbať. „Nie, nie, nie!“ opakovala, keď bežala k Harryho telu. Triasla ním a kričala naňho. Márne. Bol mŕtvy.
                „Harry,“ nešťastne hlesla Hermiona, keď si kľakla vedľa neho. Potichu jej z očí tiekli slzy, Draco ju objímal.
                „To nemôže byť pravda,“ Ginny ho hladila po tvári, pár krát s ním pokúsila zatriasť, akoby ho chcela z toho sna prebudiť, ale zbytočne.
                Weasleyovci, Lupinovci a Longbottomovci spolu s Lunou stáli nad mŕtvym Harrym. Ostatní sa rozutekali pochytať tých, ktorí sa v okamihu, ako sa mohli znova hýbať, pokúsili utiecť. Už nebolo prečo bojovať. Voldemortovo telo ležalo zhruba dvadsať metrov od nich. Absolútne a bezpečne mŕtve.

TOPlist