57. Vojna vôlí II.

 

„Prečo?“

„Pretože...“

Niekoľko sekúnd bolo ticho. Stáli od seba asi dvadsať centimetrov, oči sa im do seba vpíjali. Hermiona mala zdvihnutý nedočkavý a dychtivý pohľad k Ronovej sčervenanej tvári. A on sa viditeľne rozhodoval, čo spraviť. Napokon sa odhodlal, nazbieral v sebe všetku odvahu, ktorú bol v tom momente schopný nájsť a zovrel ju v náručí. Vášnivo ju pobozkal. Napriek počiatočnému prekvapeniu sa jej ruky omotali okolo jeho krku a v tú chvíľu boli obaja hluchí a slepí.

„No ja teda čučím,“ šepla Ginny Harrymu a pozrela do jeho usmiatej tváre, „tuším zmením na svojho brata názor, nie je až taký sprostý, ako vyzerá.“

Po niekoľkých minútach, kedy sa snažili ostávajúci štyria nevšímať si bozkávajúcu sa dvojicu, len po sebe pokukovali a vyškierali sa, sa tí dvaja od seba odtrhli. Hermiona mrkla spokojne na Harryho a Ginny a Ron sa šťastne zazubil. Ospravedlnili sa a ruka v ruke vyštartovali z Núdzovej miestnosti. 

------

„Sľúbiš mi, že za celé poobedie nespomenieš Snapa?“ spýtala sa Ginny Harryho a hodila po ňom psie oči. Boli nastúpení spolu s ostatnými pred hradom a čakali, kým ich učitelia spolu s aurormi odprevadia do Rokvillu. Kúsok od nich sa k sebe tisli Hermiona a Ron. Stretli sa s nimi až ráno, večer sa niekde zašili a Harry ani nezaregistroval Ronov návrat. Dávno totiž spal. Obaja však vyzerali šťastne a spokojne.

„Sľubujem, nebudem predsa kaziť náš deň,“ usmial sa a pritiahol si ju do náručia. Spokojne zamrnčala a oprela sa oňho. Jeho úsmev však zamrzol v okamihu, ako zbadal osobu, ktorá ich mala sprevádzať na ceste. „Nebude to však jednoduché,“ zamrmlal a ona k nemu strelila podozrievavým pohľadom. Pozrela rovnakým smerom.

„Tak to je viac ako isté,“ skonštatovala a on zaregistroval náznak roztrpčenia. Skutočne nemal v pláne dnešný deň niečím narúšať, ale pohľad na nie príliš priateľsky sa tváriaceho profesora Elixírov, ktorý vyzeral, že by bol radšej vo Voldemortovom sídle, ako robil sprievod a strážcu kope pubertálnych výrastkov, mu pripomenul ich dohodu. A keď profesor zaregistroval jeho pohľad a provokačne sa naňho zaškeril, rozhodol sa zdvihnúť kotvy.

„Poď, pôjdeme dopredu,“ chytil ju za ruku a viedol spomínaným smerom. „Myslím, že by sme mali byť medzi prvými, aby sme si chytili niekde miesto. Kam vlastne pôjdeme?“

„K madam Puddifootovej asi nechceš ísť,“ nadhodila s úškľabkom. Keď si spomenul na minuloročného Valentína a na jeho trápny koniec, znechutene zavrtel hlavou. „Myslela som si. Poznám jedno miesto, ale to si budeme musieť pohnúť, pretože bude hneď poobsádzané.“

Cestou sa k nim pridali aj Ron s Hermionou a Ginny im prezradila, kam majú namierené. Bola to taktiež čajovňa, avšak nepôsobila tak výstredne a vyčačkane ako podnik madam Puddifootovej. Nachádzali sa tam malé boxy, ktoré poskytovali dostatok súkromia. To boli tie lepšie miesta a obe dievčatá museli použiť lakte, aby si zarezervovali dva boxy pre seba. Okrem týchto tam bolo množstvo malých okrúhlych stolíkov. Valentínska výzdoba bola vcelku stráviteľná aj na Harryho vkus a najviac sa mu pozdávalo prítmie, ktoré tu panovalo.

„Čo to bude?“ spýtala sa ich majiteľka madam Wheatstoneová s úsmevom. Ginny strelila po Harrym spýtavým pohľadom, ten len mykol plecami. Najradšej by si dal pivo, ale uznal, že to by sa asi príliš nehodilo.

„Dve kapučína,“ rozhodla zaňho jeho milovaná. Behom troch sekúnd mali pred nosmi požadované nápoje a majiteľka s prianím príjemnej zábavy odišla.

„Odkiaľ vieš o tomto mieste?“ vyzvedal. Zbadal, že sa mierne začervenala a on zrazu zistil, že to vlastne asi ani nechce vedieť.

„To je jedno.“ Začali s konverzáciou na bežnejšie témy a pri tom zvolili hravý štýl vzájomného provokovania. Sedeli od seba dosť ďaleko, zvolili letmé pohľady, tvárili sa hanblivo a nesmelo. Harry sa občas letmo dotkol končekmi prstov jej ruky a ona sa potom zatvárila pohoršene a zdráhavo sa pousmiala. Celkom ich toto dráždenie bavilo.

„Hlásim na ľavoboku nepriateľsky sa tváriacu osobu,“ šepol Harry a uškrnul sa na Ginny. Keď spýtavo zdvihla obočie, vysvetlil. „Sedí tam ten idiot s Orwellovou a je od zúrivosti totálne bledý. Stále na teba čumí a keď s tým neprestane tak...“ zarazil sa a spomenul si nielen na podmienečné vylúčenie, ale aj na stávku.

„Tak čo?“ zaškľabila sa. Vedela presne, na čo myslí.

„Tak si to s ním na budúci rok vybavím,“ zaškeril sa. Usmiala sa a strelila pohľadom kamsi ku dverám.

„A ja hlásim na pravoboku Changovú, ktorá je pre zmenu od hnevu červená,“ zamračila sa, ale vzápätí sa rozchichotala. „Zase je s Cornerom, neviem, či mám byť škodoradostná alebo ho mám ľutovať.“ Pozrela na Harryho a prižmúrila oči. „Čo keby sme spôsobili, aby tí dvaja od jedu zozeleneli?“ Mierne sa prisunula.

„A aký spôsob máš konkrétne na mysli?“ Vzdialenosť medzi nimi zmenšil o ďalších niekoľko centimetrov. Zvolil hlboký pohľad do jej orieškových očí a opatrne si vzal do rúk jej dlaň.

„Teraz si asi na žiaden nespomeniem,“ šepla s vážnou tvárou a oči jej viseli na jeho perách. Ľavá ruka sa vzápätí objavila na jeho hrudníku a začala ho skúmať.

„Ja by som možno o niečom vedel,“ nadhodil a prisunul sa tesne k nej. Pravačka mu vkĺzla do jej vlasov a miernym tlakom si pritiahol jej tvár k tej svojej. „Milujem ťa,“ šepol tesne pred tým, ako sa ich pery spojili. Oslobodil jej dlaň zo zovretia, aby umožnil svojej ruke putovať ďalej. Rád by dostal možnosť hmatom prebádať aj nové miesta, najmä preto, že cítil na svojom hrudníku jej dlaň, ktorá ho dráždila, kým druhá sa zamestnávala jeho chrbtom. Nevedel však, aká reakcia by nasledovala, keby sa jeho dlaň náhle objavila na zakázaných miestach. Nakoniec sa však odhodlal aspoň na jemné a opatrné hladenie jej stehna.

O box vedľa.

„Prečo nám to vlastne trvalo tak dlho?“ zamrmlala Hermiona, keď sa po dlhej dobe od seba odtrhli. Nikdy by si nepomyslela, že bozkávanie s Ronom môže byť také príjemné a slastné. Nikdy by jej nenapadlo, že dokáže tak dobre bozkávať.

„Pretože som nesmelý idiot,“ odvetil úplne vážne, potom sa usmial. „Keby som tušil, že mám aspoň maličkú šancu, tak sa možno odhodlám. Mia, chcem sa ti ospravedlniť za to, ako som sa správal...“

„Pst,“ prerušila ho prstom na perách, „obaja sme sa správali dosť iracionálne, ale je to za nami a odteraz to bude už len dobré.“

„Nevadí ti, že sa niekedy správam ako somár?“ spýtal sa s určitými obavami.

„Vyzerám snáď nespokojne?“ zamračila sa. „Mal by si sa prestať podceňovať a hlavne by si sa mal prestať urážať.“

„Môžeš mi zaručiť, že už do mňa nezavŕtaš?“ provokačne sa uškrnul a ona sa zapýrila.

„To ti zaručiť nemôžem, ale sľubujem, že sa budem kontrolovať.“ Dobre vedela, akú komplikovanú povahu má, ako potrebuje všetko komentovať a mať vo všetkom pravdu. „A poradím ti. Ak do teba zavŕta tvoja sestra, skús ju jeden-dva krát odignorovať a ona toho nechá. Keď sa budeš rozčuľovať a budeš jej to chcieť vrátiť, tým ju len povzbudíš.“

„Asi máš pravdu, ešte sa mi nikdy nepodarilo ju odpálkovať. Radšej sa o to ani nebudem pokúšať.“

„Ronald,“ spustila, ale keď videla protest v jeho očiach, okamžite sa opravila a použila ospravedlňujúci úsmev. „Ron, ja som si všimla tvojej snahy o zmenu. Viem, že sa snažíš úlohy si písať sám a je mi jasné, že sa chceš zlepšiť. Schválne som sa tvárila, že o tom neviem. Mrzí ma to. Chcela som ti dokázať, presne si to vystihol, aká som nenahraditeľná. Je mi to ľúto, spravila som chybu.“

„To je jedno,“ nežne ju pohladil po tvári a pritiahol si ju bližšie. „Milujem ťa,“ šepol a vďaka jeho láskyplnému a nežnému tónu jej telom prebehlo elektrizujúce chvenie.

„Aj ja ťa milujem,“ zašepkala odovzdane a nechala jeho pery zmocniť sa tých svojich.

Opäť v prvom boxe.

„Milujem ťa,“ šepla, keď sa od seba oddialili. Zistil, že jeho ruka sa predsa dostala o kúsok vyššie a nebolo jej zakázané preštudovať jej ploché bruško. Nateraz by to asi malo stačiť, pomyslel si a odoslal ju do bezpečnejších zón, k jej boku.

„Ja viem,“ usmial sa a vtisol jej letmý bozk. „Čo myslíš? Prežili to tí dvaja?“

„Vieš, že mi to je úplne jedno?“ zachichotala sa. „Chceš tu zostať alebo chceš niekde zájsť?“

„Asi to nebude znieť veľmi romanticky, ale chcel by som ísť kúpiť Ronovi darček k sedemnástke. A okrem toho aj ty si musíš niečo vybrať.“

S darčekom pre Rona súhlasila, ale vzpierala sa kúpeniu darčeka pre ňu. Pri odchode si predsa len všimli deprimovaných pohľadov tých dvoch a dobre sa na tom zabavili. V metlobalových doplnkoch mu Ginny pomohla vybrať pre Rona kompletný brankársky výstroj, ktorý mu mali darovať spoločne. Kúzlom ho zmenšil a strčil si ho do vrecka. Aj keď sa vzpierala, nakoniec sa nechala prehovoriť na návštevu Medových labiek, kde jej kúpil zásobu sladkostí. Inak nechcela nič. Len mykol plecami a na seba povedal, že od určitej udalosti nejako zvlášť čokoládu nemusí. Spomenul Lupina a to, ako ho nútil pri Azkabane sa doslovne čokoládou priotráviť. Nakoniec ho prinútila súhlasiť aspoň s balíčkom šumivých bzučaliek a keď zbadali marcipánové srdcia, stačil jeden pobavený pohľad, ktorý po sebe strelili a navzájom si ich darovali. Vonku zadržal predavačku s ružami, jednoducho nevedel odolať a vybral jej sýtočervenú. Odmenou mu bolo objatie a vášnivý bozk.

Do šiestej, kedy sa mali všetci študenti opäť zhromaždiť a spoločne sa presunúť do Rokfortu, im ostávalo ešte trocha času, ale oni sa nenudili. Zašili sa medzi dva domy a tam si ju opierajúc sa o stenu pritiahol do náručia, aby pokračovali v tej najpríjemnejšej činnosti.

------

„Potter! Ten červoplaz je dávno mŕtvy. Vy ho nemáte operovať, vy ho máte pitvať. Tak prestaňte byť taký úzkoprsý a poriadne doňho zarežte!“ prskal po ňom profesor. Tento štýl zvolil od začiatku prípravy elixíru a zameriaval sa výlučne naňho. A on sa s tým zmieril, bol na to pripravený. Jazyk mal ako obvykle medzi zubmi a tie stískal. Takže nehrozilo, že by neuvážene vybuchol, skôr hrozilo, že si rozhryzne svoj orgán.  

„Nie až tak veľmi, do pekla, teraz ste to prehnali. Môžete si zobrať ďalšieho a začať odznova!“ Nemal z toho dobrý pocit, najmä preto, lebo chlapec nerobil žiadnu chybu. Čakal obranu, protest, námietku, niečo. A on bude zaťato mlčať a bude. Veď on ho dostane.

„Potter, potrebujete červoplazove vnútornosti vcelku, tak sa snažte to zase nepokaziť. Vkladám do vás všetky svoje nádeje,“ vrčal po ňom posmešne, „nemám spravené zásoby špeciálne kvôli vám a vašej neschopnosti.“ V skutočnosti vypitval už prvého červoplaza tak, ako mal a veľmi dobre to vedel. Vedel však aj to, že profesor čaká len na jeho protest a on mu tú radosť nespraví. Môže sa s nimi srať aj celú hodinu, môže po ňom húkať, môže sa aj roztrhať, nezaprotestuje.  

„Potter, vy ste rovnako tupý ako ten váš nôž. Weasley, vypitvite mu toho prekliateho červoplaza, nech sa konečne pohne z miesta,“ vyzval Rona a ten s nechápavým výrazom spravil, o čo ho žiadal. A nebol jediný prekvapený. Hermiona túto scénu pozorne sledovala a podozrievavo sa mračila. Ostatní čakali Harryho odozvu, ktorej sa však, na ich udivenie, nedočkali. Slizolinčanom to samozrejme pripadalo vtipné a potichu sa chechtali.

„Vidíte, Potter?“ ironicky natiahol. „Weasley bol taký šľachetný a s radosťou spravil to, čo ste skazili až päť krát. Mám si robiť nádeje a dúfať, že sa vám podarí poriadne nakrájať aspoň korene asfodelu?“ spýtal sa provokačne. Zdvihol hlavu a s pohľadom upretým do jeho očí prikývol. „Tak to som strašne zvedavý a skutočne sa neviem dočkať vášho oslňujúceho výkonu,“ sarkasticky prskol. Keby sa naňho aspoň tak ublížene nepozeral, sám to predsa chcel. Nedohodli sa na podmienkach, ktorými ho bude môcť vyprovokovať, tak nech sa neodváži sťažovať. Použije metódy, ktoré uzná za vhodné. Nazúrene pokračoval v ziapaní na Chrabromilčanov, menovite na Nevilla.

Tváril sa, že si nevšimol nechápavých a zarazených pohľadov svojich priateľov. Naštvane položil koreň pred seba a vrazil doňho nožík. Nech si nemyslí, že nad ním vyhrá. To nepripustí, porazí ho jedine cez jeho mŕtvolu. Že zle pitval toho posratého tučného kreténa? Hovno! Myslí si, že ho premôže pocit krivdy? To nie, drahý strýko. Bude musieť vymyslieť niečo iné. Týmto sa nenechá zlomiť.

„To snáď nie je pravda!“ vyhúkol mu za chrbtom a on si takmer zarezal do prsta. Prešiel pred neho a oprel sa rukami o stôl. Zapichol doňho oči, z ktorých sršali blesky. „Potter! Vy ste ešte hlúpejší, než som si kedy myslel!“ vyletel naňho. Nechápavo zvraštil obočie, čo akože zase? „Korene asfodelu ste sa predsa učili krájať v prvom ročníku, pokiaľ mi pamäť slúži. Môžete mi povedať, akým spôsobom sa začínajú narezávať?“ vyzval ho provokačne, vytiahol obočie a čakal na odpoveď.

„Pozdĺž vlásočníc,“ odvetil a snažil sa, aby jeho hlas znel pokojne, bez najmenšieho podtónu.

„Výborne!“ vykríkol posmešne a zaškľabil sa. „A môžete mi povedať, ako ste ich krájali vy?“

Harry sklonil hlavu a mal sto chutí zapichnúť nožík do tej bledej ruky, ležiacej len pár centimetrov od bodnej zbrane, ktorú pevne zvieral v dlani. Tak pevne, až mal zbelené hánky. Koreň asfodelu mal nakrájaný správne, začal rezať pozdĺž vlásočníc. A ten všivák to veľmi dobre vedel. Keď teraz zaprotestuje, vyfasuje trest. Hlavne, aby si nikto nevšimol, že to má správne. V rýchlosti nechal zmiznúť nakrájané kúsočky koreňa.

„Krájal som ho cez vlásočnice,“ odvetil takmer ospravedlňujúcim tónom a mlčky siahol po ďalšom koreni. Pritom sa uprene díval profesorovi do očí, ten od zúrivosti zatínal zuby. Zasran jeden protivný, dobre, takto to asi nepôjde.

„Tak si dajte záležať,“ sykol nevraživo, „aby sa vám to podarilo, už konečne, spraviť správne.“ Nazúrene odkráčal za katedru, kde si rázne sadol na stoličku. Toto nebude asi dobrý spôsob, ako ho vyprovokovať. A okrem toho sa mu protivilo spochybňovať jeho bezchybnú prácu. Keby to aspoň robil zle, ale to on nie. Bude musieť prejsť na posmešky, evidentne naňho nepôsobilo ani slovné napádanie Weasleyho a Longbottoma. Na Grangerovú útočiť nechcel, možno by si aj zámienku našiel, ale to by nebolo v ich hre férové. Už dva týždne odoláva akémukoľvek slovnému útoku, na chodbách sa správa ako anjelik. Nečakal, že by tá jeho zaťatosť a túžba poraziť ho bola až taká veľká. O tej túžbe síce nepochyboval, ale tá pevná vôľa na sebakontrolu ho zarážala.

Vedel, že dnešný elixír sa mu opäť nepodarí dokončiť a on bude bez známky. Nijako mu to neprekážalo, do skúšok to hádam dobehne, keď sa im táto stávka skončí a on mu umožní voľne dýchať. Ale ešte predtým pochváli Rona a Nevilla, o to sa postará. A on bude mať pocit uspokojenia, vidieť ho porazeného a prinúteného spraviť niečo proti jeho vôli. Strýko, nestrýko,  rodina, nerodina, na toto sa strašne tešil. Stojí za to znášať jeho bezpredmetné zapáranie. Koreň asfodelu krájal presne tak, ako predtým, to znamená správne. Kašľať na to, pochvala Chrabromilčanov z jeho úst za to rozhodne stojí. Zaškľabil sa.

„Môžete mi vysvetliť, pán Potter,“ ozvalo sa posmievačne od katedry, „čo vám pripadá na dnešnej hodine také zábavné? Mne sa totiž ani trocha nezdá vtipné, keď niekto v šiestom ročníku, túžiaci po štúdiu aurorstva, na ktoré mimochodom potrebuje aj vynikajúce hodnotenie z Elixírov, nie je schopný ani poriadne pokrájať korene asfodelu. Na vašom mieste by som skôr plakal nad toľkou nemožnosťou, ktorá sa vo vás nakopila.“

A nič. Opäť. Len upretý a odhodlaný pohľad, ktorý je ale zjavne bez záblesku provokácie. Tak sa chlapec sústreďuje na to, aby nevybuchol, že mu jednoducho neostávajú sily k tomu, aby sa aspoň pohľadom pokúsil zavŕtať. Tuším by mu bolo milšie to jeho provokovanie a žarty ako táto sústredená zarytosť.

Napokon sa dočkal aj trochu inej reakcie. Pri odchode z triedy sa Harry nezabudol na svojho strýka pozrieť a víťazne sa zaškľabiť. Má ďalší bod, vydržal ďalšiu dvojhodinovku. Je v polovičke svojej cesty, ktorú chce úspešne zdolať.

------

„Už len tri večeri a bude po kurze a mne sa ešte nepodarilo poriadne premiestniť,“ stonal Ron sediac opretý o Hermione nohy v Núdzovej miestnosti.

„Zvládneš to, uvidíš,“ usmiala sa naňho zvrchu a povzbudivo mu postrapatila vlasy. Harry a ona sa premiestňovali už bez problémov, Ron sa trápil a Nevillovi sa ešte nepodarilo vôbec premiestniť. Ron sa síce tiež usmial, ale bol to pochybovačný a silený úsmev. Strašne túžil nesklamať a nezlyhať.

„Dnes som mala druhý zápas,“ nadhodila akoby mimochodom Ginny a nezdvihla hlavu od úlohy.

„A?“ vyhŕkol nedočkavo Harry a všetky prítomné hlavy sa k nej obrátili. Pozrela naňho a uškrnula sa.

„Hádaj...“

„Tak to je jasné,“ hrdo sa na ňu zazubil a objal ju. „Prezradíš nám, koho si zlikvidovala tentoraz? A akým štýlom? Koľko trval zápas? Predpokladám, že dve-tri minúty,“ zasypal ju otázkami. Dozvedeli sa, že bojovala s nejakým spolužiakom z Bifľomoru, použila potkýnacie zaklínadlo zo zápisníka Harryho otca a potom ho odzbrojila. Chalan sa zmohol len na vyslanie troch kúziel a zápas trval asi šesť minút. Na protesty piatakov, že ona a Luna používajú neverbálne zaklínadlá zareagovala Tonksová úplne flegmaticky a vyjadrila sa, že nie je nikde spomínané, ako sa majú používať zaklínadlá. Zakázané sú len kliatby čiernej mágie, nikde nie je zakázaný neverbálny spôsob. A keď ho ovládajú, je to len ich výhoda. Luna mala zápas deň predtým a tiež ho zvládla, vyradila slizolinského štvrtáka, ktorý sa medzi nich dostal.

„Ešte budem mať budúci utorok jeden. Keď ho zvládnem, budem mať postup istý a Luna tiež. Keď nie, budeme musieť čakať na výsledky ostatných duelov,“ vysvetľovala aj za Lunu, pretože tá bola s Nevillom v knižnici.

„Na nič čakať nebudeš musieť,“ upokojil ju Harry, aj keď to vyzeralo, že by upokojiť potreboval skôr on. Dá sa povedať, že postup ich dvoch bol takmer jasný, najmä ten Ginnin. Zvádzala s nimi vyrovnané zápasy, nad Lunou, Nevillom a aj Hermionou vyhrávala pravidelne. Menšie problémy jej robil Ron, vo výhrach sa striedali a zápasy s Harrym skončili nerozhodne, pretože si svoju milovanú netrúfal poraziť.

„Fajn,“ ozvala sa Hermiona a zabila Harryho pohľadom. Tušil, čo bude nasledovať. „A ty nám teraz pekne vysvetlíš, prečo na teba dnes Snape tak vrieskal.“

Práve pre toto nemal rád, keď sa Luna s Nevillom vyparili. V ich prítomnosti mu dala Hermiona s otázkami pokoj, využila však každú príležitosť na výzvedy. Ron naňho taktiež civel s očakávaním nejakej duchaplnej odpovede. Ginny smerom k nemu zdvihla obočie, dnes sa s ňou ešte nemal šancu porozprávať.

„Tak to skutočne netuším,“ spustil tradičnú presvedčovaciu formulku. „Asi sa musel zle vyspať alebo mu jednoducho niečo preletelo cez nos. Vážne neviem,“ bezstarostne mykol plecami. „Raz ti vadí, že si ma nevšíma a keď sa vráti ku klasike, tak sa ti ani to nepozdáva.“

„Ono by nebolo nič zvláštne na tom, že po tebe ziapal,“ pokračovala, pretože ju samozrejme nepresvedčil. „Ide však o to, že ty si ani nehlesol, ani si nezaprotestoval a pritom si mal všetko spravené dobre. Videla som to.“

„To je pravda, kamarát,“ pridal sa aj Ron, „trvá to už dva týždne, čo sa vôbec nebrániš. Tých červoplazov si mal vypitvaných dobre a videl som aj to, že si správne nakrájal ten koreň. O čo ide? Pretože by nás to vážne zaujímalo.“

„O nič nejde, jednoducho nechcem dostať od neho trest,“ obhajoval sa.

„To je hlúposť,“ prskla po ňom Hermiona, „veď ty si ho nechal, aby ti totálne zvozil dobre spravenú prácu a pritom si mu tú hovadinu ešte odsúhlasil. Nehnevaj sa na nás, ale my nie sme úplne sprostí.“

„Fajn, tak mi povedz, čo si myslíš?“ zamračil sa. „Máš nejaké konkrétne podozrenie? Keď áno, tak von s ním. Veľmi by ma to totižto zaujímalo,“ vyzval ju.

„Tak ja ti teda poviem, čo si myslím. Už pred niekoľkými mesiacmi sme si všimli tie jeho pohľady, to jeho zvláštne spávanie sa k tebe, akoby sa na teba začal pozerať inými očami. Prestal ťa provokovať, pozeral sa na teba so záujmom. Na Vianoce ti dal ten zošit. A teraz, v posledných týždňoch mám taký pocit, akoby ste medzi sebou niečo uzavreli, akoby ste sa na niečom dohodli. Tie vaše pohľady pokračujú, ale sú, ja neviem, akoby som ich nazvala. Aj ty si sa naňho prestal pozerať nenávistne, akoby medzi vami bolo niečo, ja neviem. Nejaké poznanie, tajomstvo. Myslím si, že o ňom niečo vieš a ešte si myslím, že to niečo vás možno spája, že sa to týka vás dvoch.“

„To je tá najstrelenejšia teória, akú som kedy počul,“ silene sa zasmial. „Ubezpečujem ťa, že nás dvoch spája len vzájomná averzia...“

„Klameš!“ dôrazne sa ohradila a z očí jej sršali blesky. „Myslela som si, že sme priatelia a nemáme pred sebou tajomstvá.“

„A ty o tom určite niečo vieš,“ obvinil Ron svoju sestru. Tá pozrela na Harryho spýtavým pohľadom. Keby záležalo na nej, dávno by im to povedala, rozhodla sa však rešpektovať jeho vôľu presne tak, ako ju požiadal aj Snape.

„Neviem o tom nič,“ rozhodne prehlásila a zavŕtala sa pohľadom do Rona. Použila pri tom ten dôverne známy a Ron sa podvedome stiahol. Na Hermionu to však nezaberalo.

„V tom prípade klamete obaja,“ prehlásila a strieľala z jedného na druhého.

„Pozri, Mia, keby existovalo niečo, o čom by som mohol rozprávať, tak už to dávno vieš. Keďže však o nič nejde, tak vám nemôžem nič povedať. A skutočne by som bol rád, keby si mi už s touto témou dala pokoj,“ vrkol po nej podráždene. Nemal z toho dobrý pocit, ale pravdu o Snapovi nechcel vešať na nos nikomu. Sám to len ťažko strávil a ešte sa s tým nedokázal vyrovnať. Ron sa po jeho ráznom prehlásení vrátil naspäť ku knihe, ktorú zvieral.

„Ja som si vo svojom presvedčení istá,“ vrkla po ňom a cítil z nej sklamanie. „Keď chceš klamať, tak nech sa páči. Nemusíš nám dôverovať a nemusíš nám ani nič vysvetľovať. Len dúfam...“

„Mia...“ prerušil ju, chcel ju nejako presvedčiť.

„Mlč,“ skočila mu do reči aj a významným gestom preťala rukou vzduch a naštvane sa vrátila aj ona k predchádzajúcej činnosti. Zaregistroval Ronove zavrtenie hlavou. Pozrel skleslo na Ginny, videl jej protestný pohľad, dobre vedel, aký ma na celú záležitosť názor ona. Rozhodol sa však mlčať čo najdlhšie.

------

„No teda, Potter,“ natiahol profesor uštipačne a pobavene sa zaškľabil, „skutočne ste sa dnes prekonali,“ nahol sa nad jeho kotlík. „Tomuto vravíte čistiaci elixír? Skutočne som si nie veľmi istý. Mne to skôr pripomína vodu, v ktorej ste si prepláchali štvordňové ponožky,“ prepichol ho pohľadom. „Vážne by ste chceli, aby vám madam Pomfreyová týmto elixírov vyčistila rany?“ Rozhodol sa vyprovokovať ho posmešnými otázkami. Bude musieť odpovedať a on bol zvedavý, ako si poradí s kombináciou sebaovládania a nutnosti otvoriť ústa.

„Nie, asi nie, pán profesor,“ odvetil odovzdane a zahanbene sklopil oči. Vlastne len potreboval zakryť zúrivosť, ktorá ho zachvátila. Jeho elixír bol tak čistý, že keby bol ešte čistejší, tak už by ani nebol.

„Tiež mám ten názor,“ pokračoval škľabiac sa. „Takže ho môžeme nechať zmiznúť, presne tak, ako náhle zmizli všetky vaše mozgové bunky.“ Mávol mu nad kotlíkom a behom sekundy zmizla jeho štvorhodinová práca. „Opäť budete bez známky a môžem vám prezradiť, že ma to už ani neprekvapuje. Dokonca by mi bol opak veľmi podozrivý, veď vy nie ste schopný ani poriadne si prichystať prísady. To už aj zvláda aj Longbottom a to je už čo povedať. Môžete mi vysvetliť, Potter, prečo sa dračia krv nalieva do kotlíka cez špongiu čistivku?“

„Aby sa do kotlíka dostala krv zbavená všetkých nečistôt, ktoré by mohli spôsobiť zapálenie a zahnisanie rany a tým by predĺžili čas liečenia aj o niekoľko dní,“ hlesol a pohľad vrážal kajúcne do stola. Keby sa mu pozrel do tváre, aby si by skutočne neudržal a vrhol by sa mu na krk. Robilo by mu potešenie stisnúť prsty, zabrániť prívodu krvi do jeho mozgu, s radosťou mu dopomôcť minimálne k bezvedomiu. Miesto jeho krku stískal kraj lavice a to dosť úporne.

„Výborne, takže napokon nemáte zničenú celú mozgovú kapacitu. Zostal vám v nej malý kúsok, ktorý však používate na úplné zbytočnosti. Na dokazovanie si svojej dôležitosti, na upútavanie pozornosti na svoju osobu a ďalšie hlúposti, ktoré však vy považujete za veľmi významné aj napriek tomu, že sa to ostatným zdá ako malichernosť. Keď ste sa tak blysli vo svojich vedomostiach, môžete mi prezradiť, v ktorom štádiu výroby elixíru ste spravili chybu?“ teraz by mala nasledovať o niečo dlhšia odpoveď, dúfal, že sa v nej objaví náznak slabosti, ktorý by mu dal možnosť ďalej zavŕtať a tým dosiahnuť očakávaný výsledok.

„Nie som si istý, pravdepodobne som pokazil všetko,“ odpovedal pokojne a dokonca sa mu podarilo v duchu uškrnúť. Do očí sa mu stále nepozrel.

„To máte pravdu,“ zasyčal pomedzi stisnuté zuby. Kto má koho vytáčať? Nechtiac si musel priznať, že to s ním nie je vôbec také jednoduché, ako predpokladal. Skôr naopak. Zostáva mu posledný týždeň a on stále zaťato drží. „Skutočne sa vám podarilo zbabrať všetko. Preto mi do budúcej hodiny vypracujete polmetrovú prácu na tému využitia čistiaceho elixíru, ďalšiu polmetrovú prácu na tému prípravy čistiaceho elixíru a napokon polmetrovú prácu, v ktorej popíšete všetky prísady, ktoré sa do čistiaceho elixíru používajú. Bude vám z čistiaceho elixíru nevoľno, Potter. Ostatní spravia to isté a nechcem počuť žiadne námietky,“ vrkol do triedy, v ktorej to zašumelo nespokojnosťou. Dúfal, že sa aspoň ohradí na nespravodlivosť, ktorú sa rozhodol použiť voči jeho spolužiakom. On však naďalej mlčal. „Odovzdajte mi vzorky vašich elixírov, okamžite!“ štekol do triedy a nazúrene si šiel sadnúť.

Ten... chcel zahrešiť. Všetci sa teraz budú babrať s úlohami, ktoré mu úplne zbytočne naparil. Čo čaká? Že sa teraz rozkričí? Aj keď ho to mrzí, týmto ho nerozhýbe k nejakej odozve. Nemá na to. Cítil, že začína vyhrávať. Snape bol jednoznačne v koncoch a on má šancu ho poraziť. A nevzdá sa jej, ten týždeň to ešte znesie. Čo by ešte mohol vymyslieť? Všetky možnosti už vyskúšal a ani jedna sa neujala. Vyhrá, začínal byť presvedčený.

Dohodli sa na férovosti, nezníži sa k využitiu nejakých nekalých praktík. Vyskúšal už všetko, ponižovanie aj výsmech, svojimi slovami zasahoval každé jeho citlivé miesto a on odolával. Jediné, čo nevyskúšal bol útok na jeho otca alebo jeho priateľku. To by určite zabralo, ale znamenalo by to, že by v jeho očiach klesol ešte nižšie, než sa určite nachádza. A to mu za to nestojí, radšej toho prekliateho Longbottoma pochváli, než by riskoval zničenie toho mála, čo sa v ňom možno nachádza.

„Odchod,“ zavrčal do triedy po zvonení. Konečne sa naňho pozrel a víťazne sa zaškľabil. Áno, vyhráva, veľmi dobre to vedeli obaja.

------

„Nemám dobré správy,“ začal s rozprávaním profesor Dumbledore. Nechal si zavolať Harryho, Hermionu, Rona a Ginny, aby ich oboznámil s novinkami. Vrátil sa na pár dní z ciest a samozrejme s nimi chcel prehodiť pár viet. Všetci naňho napäto hľadeli a čakali, čo z neho napokon vylezie. „Vrátil som sa zo Švédska, kde sa mal v rodine Swensonových nachádzať posledný kamienok, ktorý patril Bystrohlavovej. Pravdepodobne sa tam aj nachádzal, nanešťastie som ich už nezastihol živých. Všetko nasvedčuje tomu, že sa Voldemortovi podarilo ma predbehnúť a vyvraždil celú rodinu. Vrátane troch malých detí.“

„To je hrozné,“ hlesol Harry a pozrel na priateľov, ktorí boli taktiež zaskočení.

„Áno, to je,“ pokračoval, „nepodarilo sa mi ich zachrániť, dá sa povedať, že som v tomto smere zlyhal. Je to moja vina, ale o tom som sa s vami nechcel rozprávať.“ Bolo na ňom vidieť, že je zo všetkého unavený a zdrvený. „Pre nás je podstatné, že sa nedozvieme, či Bystrohlavová spojila svoj kameň s kameňmi tých dvoch. Pôvodný majiteľ nám už neposkytne informáciu, či sa kamienok nejako prejavoval. A taktiež vieme, že Voldemort má dva zo štyroch, to je viac ako jasné, v tom Švédsku to bola jednoznačne jeho práca. Budeme sa musieť spoliehať na predpoklad, že ich spojili,“ zmĺkol.

„Voldemort o tom nevie,“ začal Harry, keď sa profesor niekoľko sekúnd nemal k reči. Možno chcel, aby začali uvažovať oni. „Teraz sa asi zameria na hľadanie náramku. Vie, že jeden kameň mám ja a asi sa mu už podarilo zistiť, že ste ho v Portugalsku predbehli,“ uprene hľadel na profesora. Ten len prikývol.

„V hľadaní kamienkov ste sa zamerali na prezeranie miest, kde sa pohybovali Zakladatelia,“ pokračovala Hermiona. „Kde budete hľadať teraz? Náramok môže byť hocikde.“

„To je pravda,“ pritakal jej. „Kamienok nechali v silných rodinách, ktoré si preverili a poznali ich. Náramok môže byť ukrytý hocikde. V prvom rade prezrieme miesta, kde sa Bystrohlavová pohybovala. Nedávam však tomu veľké nádeje. Myslím, že v ukrytí náramku bola dôslednejšia a pochybujem aj o tom, že zanechala nejakú zmienku o mieste jeho ukrytia.“

„Čo budete teda robiť?“ spýtal sa Harry.

„Prezriem každé miesto, ktoré je v dnešnej dobe zabudnuté,“ povedal neurčito. Keď videl ich nechápanie, vysvetlil. „Už som vám spomínal, že veľa z toho, čo tu bolo v minulosti, už proste niet. Existujú zmienky o zabudnutých miestach, ktoré sa nachádzajú v knižnici pôvodného Rádu. S knižnicou Rádu je spojená základná podmienka, knihy a záznamy sa nesmú vynášať. Preto som nemal nikdy dosť času prezrieť všetko. Je ich tam neskutočne veľa, teraz inú možnosť nebudem mať. A mám taký pocit, že by ste tam, možno, aj vy našli nejaké odpovede.“

„Chcete tým naznačiť, že sa pozriete aj po odpovediach na naše otázky?“ nádejal sa Harry.

„Nie,“ usmial sa naňho, „tým chcem naznačiť, že budete môcť navštíviť sídlo Rádu a dostanete možnosť prezrieť si knižnicu, nájsť tam niečo, čo by vám pomohlo. Ja na to nebudem mať čas a už som sa rozprával s kolegami, súhlasili. Nikdy sme nikoho nepustili do sídla, nikto o ňom nevie, ale keďže ide o dosť zásadnú a výnimočnú situáciu, udelíme vám výnimku.“

„Navštíviť knižnicu, v ktorej sa nachádzajú tisícročné knihy, záznamy o Zakladateľoch,“ šepla fascinovane Hermiona. Ron s ňou jej nadšenie nezdieľal, nepáčila sa mu predstava hrabania sa v nejakých knihách.

„Vedel som, slečna Grangerová, že prejavíte záujem,“ lišiacky sa uškrnul. „Samozrejme s tým budú musieť súhlasiť vaši rodičia, v tvojom prípade Sirius, Harry. Jednalo by sa o jeden, nanajvýš dva týždne začiatkom prázdnin. Predpokladám, že po tvojej sedemnástke budete mať iné starosti, preto by sa to dalo vyriešiť takto. Budete sa musieť porozprávať so svojimi rodičmi, ak vám to odsúhlasia, premiestnim vás na ostrov.“

„Ja s tým súhlasím,“ vyhŕkla Ginny. Ron sa tváril pochybovačne a o Hermioninom názore nemal nikto pochybnosti. Harry len prikývol, uvítal každú príležitosť, ktorá by ich posunula o krôčik dopredu. Profesor sa na nich usmieval.

„Samozrejme vám nepoviem nič bližšie, čo sa týka ostrova, hádam len to, že je nezmapovateľný a skrytý dokonca aj pred čarodejníkmi. Ja sa budem naďalej venovať hľadaniu náramku, pre mňa je prioritou to.“

„A Voldemortove kroky budú rovnaké,“ nadhodil Harry.

„Určite, netreba však zabúdať na opatrnosť. Pravdepodobne už vie, že my máme dva kamene a určite ich bude chcieť naspäť.“

------

„Všetko najlepšie, Ron!“ zazneli výkriky a menovaný zabudol zavrieť ústa. Úplne zabudol na skutočnosť, že je dnes prvého marca a on je plnoletý. Núdzová miestnosť bola vyzdobená a zásobená rovnako ako pri Hermioniných narodeninách. Podarilo sa im to pred ním utajiť a tým ho riadne prekvapiť. Schytával gratulácie a darčeky a na všetkých sa zubil.

„Vďaka, kamarát,“ zaškľabil sa na Harryho, keď si rozbalil darček, „spravil si mi radosť.“

Aspoň, že darčekom, pomyslel si zatrpknuto. Uvedomoval si ich odťažité správanie, ktoré nasledovalo po odmietnutí prezradenia jeho tajomstva. Hermiona mu jednoducho neverila a aj keď sa snažila správať normálne, všimol si jej pohľadov. Ronovi to bolo vcelku jedno, ale samozrejme bol na jej strane.

Napchávali sa tortou, ktorú im opäť zabezpečil Dobby vrátane ostatného jedla a nápojov. Ginny s Lunou mali aj špeciálny dôvod na radosť, obom sa podarilo ich posledné zápasy vyhrať a spolu s Colinom a dvoma Slizolinčanmi sa dostali do hlavného turnaja. Neville taktiež oslavoval, napokon sa mu tesne pred koncom kurzu podarilo ku svojej spokojnosti premiestniť a Ronovi sa to podarilo už niekoľko krát. Harry však nemal príliš dôvodov na oslavu, trápili ho výčitky svedomia ohľadne priateľov a taktiež dosť vyhrotená situácia medzi ním a jeho strýkom. A Ginny to veľmi dobre vedela.

„Prečo im to nechceš povedať?“ spýtala sa ho, keď si k nemu v priebehu oslavy prisadla. Priniesla mu pivo a bola plne odhodlaná prehovoriť ho k tomu, aby konečne vyklopil pravdu. Nevládala sa pozerať, ako sa zožiera. „Hanbíš sa snáď za to?“

„Nie, to ani v najmenšom. Ibaže som sa s tým ešte sám nezmieril, jednoducho o tom nechcem hovoriť.“

„Harry, pozri, ak sa jedná o Siriusa, pred ním to môžeš tajiť donekonečna, nie si s ním tak často. Ale s nimi si nonstop, už ťa prekukli. Možno nevedia o čo ide, ale vedie, že o niečo ide. A to dokonca aj Luna s Nevillom.“

„Už aj oni?“

„Samozrejme. Tá vaša hlúpa stávka vás prezrádza. Keby ste sa na začiatku dohodli na tom, že na to jednoducho budete kašľať, tak by si to mohol utajiť. Takto si sa už v podstate prezradil. Nevidím najmenší dôvod, prečo im to nepovedať. Štve ťa to, štve to aj Hermionu. Budete po sebe zazerať? Kvôli Snapovi? Stojí ti to za to?“

„Nie, o to vážne nemám záujem. Ale musíš uznať, že sa nemám s čím chváliť...“

„Ale prestaň s tými detskými rečami,“ prskla po ňom. „Prestal si ho nenávidieť, to je fakt. Je to tvoj strýko, to je tiež fakt. Ani jeden za to nemôžete, ďalší fakt. Nemusíš sa tým chváliť. Môžeš to brať len ako informáciu, s ktorou oboznámiš svojich priateľov. Vadí ti, že je to tvoj strýko?“ spýtala sa opatrne.

„Tu nejde o to, či mi to vadí. A nie, nevadí mi to, len to neviem stále stráviť.“

„Takže ti to nevadí, výborne,“ skonštatovala a poslednú pripomienku sa rozhodla ignorovať. „Keď to nevadí tebe, neviem, prečo by to malo vadiť im. Tiež sa nechceš hádať kvôli tomu s Hermionou. A na to je jedno riešenie.“

„Jasne, povedať im pravdu,“ s trpkosťou pritakal.

„Áno, presne tak,“ povedala pokojne a chytila ho za ruku. „Harry, povedz im to a budeš mať o jednu starosť menej. Za týždeň sa skončí aj to vaše nezmyselné doberanie sa a tiež sa ti uľaví.“

„Vážne si myslíš, že by som to mal povedať?“

„Určite. Vidím na tebe, ako sa trápiš a nie je to kvôli faktu, že je to tvoj strýko. Je to kvôli Hermione a Ronovi, kvôli tomu, ako sa snažíš vyhrať tú prekliatu stávku, kvôli ktorej si slepý a hluchý ku všetkým a všetkému. Podriaďuješ jej všetko a uvedom si, že kvôli nej môžeš prísť o priateľstvo. Neodhováram ťa od nej, dokonči ju, ale pre svoje dobro sa zver priateľom.“

Vstala a odišla za Lunou a Hermionou. V hlave si preberal uplynulé tri týždne a svoj boj s profesorom Elixírov. Jednoznačne ňou bol zaslepený, tak sa snažil dokázať mu, že za niečo stojí, že skutočne zabúdal na svet okolo seba. Aj keď bol už niekoľko krát rozhodnutý povedať im pravdu, vždy zvíťazila jeho averzia voči profesorovi, bez ktorej, ako sa zdalo, si svoj život už ani nevedel predstaviť. Povie im pravdu a to okamžite. Postavil sa a prešiel k nim.

„Mia, chcela si vedieť, čo je medzi mnou a Snapom,“ začal odhodlane. Všetky oči sa natočili naňho. Ginny ho svojím pohľadom povzbudzovala.

„Áno, to som chcela,“ zamračila sa. „Konečne si sa rozhodol, že budeš tej lásky a oboznámiš nás s tým?“ dodala uštipačne. Ron sa nervózne pomrvil.

„Hm,“ pritakal, zámerne ignorujúc jej tón. „Pred tromi týždňami sme medzi sebou uzavreli stávku. On sa ma pokúša vyprovokovať a napariť mi trest a ja sa snažím odolať. Stávka bude trvať ešte týždeň. Podmienky si nechám zatiaľ pre seba, ak sa mi podarí vyhrať, budete prekvapení,“ zaškľabil sa.

„Fajn, a to sa on, Snape, s tebou stavil len tak?“ provokačne nadvihla obočie. „Určite nie je už nič, čo by si nám rád povedal?“

„Ešte by sa niečo našlo,“ zhlboka sa nadýchol, prebehol ich očami a pohľadom ostal visieť na Hermione. „Snape je môj strýko...“

TOPlist