55. Sen‚ ktorý rozhodne o všetkom

 

„Crucio!“ skríkol Voldemort na najbližšie stojaceho smrťožrúta. Všetko bolo zle. Nie úplne najhoršie, ale zlé určite. Ale on splnil svoju úlohu. Vyšlo mu to, boli tam a on zabil jeho prekážku. Možno si Dacian myslel, že je idiot, ale on nebol. Poznal tie kúzla, celú dobu vedel, o čo Dacianovi ide. Vedel, že zbrojí proti vlastnému otcovi. Sám to kúzlo upravil, aby ho ľahšie identifikoval a naučil sa ho. Aby mu pomohol odstrániť Snapa. A spravil to. Tušil, že to takto nejako dopadne. Celú dobu ho mal na očiach, bol krok pred ním a strážil si ho. Hoci s ním nebol.
                Aj tak je všetko zle. Mal ho zabiť, ale nemal sa nechať chytiť. Prišiel o svoju poistku. Oni ho zabijú a bude v rovnakej pozícii ako Potter. To mu nevyhovovalo. Nie, že by sa Pottera bál. To ani náhodou. To šteňa nedokáže nič. Absolútne nič. Nikdy ho nezabije a on vyhrá. Ale aj tak. Poistka bola poistka.
                A teraz je preč. Nežialil a nesmútil, pretože to nevedel. Mal pocit straty, to asi áno. Predsa len to bola jeho krv, jeho syn a hlavne jeho poistka. A oni ho teraz mali.
                „Crucio!“ pokračoval vo vyčíňaní. V bezvedomí boli už traja. Jeden bol mŕtvy. Bolo mu to jedno. Aj keby ich mal zabiť naraz dvadsiatich.
                Bella sa dívala na svojho pána, ktorý sa vrátil sám. Bez Daciana. Samozrejme sa nemohla pýtať, kde je. Nikdy, aj keby sa Temný pán niekedy upokojil. Utiecť nemohol, držalo ho kúzlo. Takže ho buď zabili, alebo uväznili. Keď odchádzali, tušila, že sa niečo stane. A stalo sa. Milovala Daciana, teraz si to uvedomila a šalela.
                „Chcem tu mať nastúpenú svoju armádu, do jedného a bez diskusií, čo najskôr!“ vyštekol nepríčetne do miestnosti a potom odkráčal do svojich komnát. Zanechal za sebou dve mŕtve telá a prestrašených služobníkov.
               
Bella sa oprela o stenu, svoju masku nezložila. Nikto nemohol vidieť, ako jej po lícach stekajú slzy. Smútila za Dacianom. Nech bol kdekoľvek, vedela, že už ho neuvidí.

------

Začal sa pomaly preberať a začal rozoznávať tlmený hovor. Snažil sa pochopiť, čo sa stalo a prečo sa cíti, akoby snáď mal svaly z gumy. Bol utlmený elixírmi. Pochopil. A vzápätí si uvedomil prečo tomu tak bolo. Striasol sa pri tej spomienke. Odporom a nechuťou. Zistil ale, že voči svojej osobe to nepociťuje. Iste, bolo to nechutné. Zabil predsa človeka. Zvláštne ale bolo, že sa neznechucoval sám sebe. Pociťoval akýsi, doslova až pokoj. Zmierenie so situáciou, zadosťučinenie. Tie pocity neboli správne, to si priznal. Napriek tomu si nevyčítal ani tie pocity.
                „Harry, už si hore?“ prihovorila sa mu Ginny. Chcel odseknúť, že keď má otvorené oči, tak asi bude hore. K tomu nepotreboval nikto absolvovať ani povinnú školskú dochádzku, aby toto pochopil. Zaškľabil sa. Takto by sa ozval jeho strýko. Jeho mŕtvy strýko. Po úškľabku nebolo ani pamiatky. Pozrel sa na svoju manželku, ktorá naňho hľadela s obavami. A potom aj na Remusa s Billom, ktorí boli najbližšie. A na všetkých ostatných, ktorí sa tam nachádzali. Samozrejme, že o tom vedeli už všetci. Chcelo sa mu hanbiť, ale bolo mu to zvláštne jedno. „Si v poriadku?“ zovrela mu ruku.
                „Som,“ odvetil prosto. Remus si s Ginny vymenili pohľady. „Čo ste to do mňa všetko ponalievali?“ spýtal sa, keď sa s ťažkosťami posadil. Cítil sa ako po nejakej dlhej a ťažkej chorobe. Žalúdok mal ako na vode, necítil si poriadne ruky ani nohy a všetko mu bolo jedno.
                „Elixíry na pokojný spánok a elixíry na upokojenie,“ odvetila mu manželka. Pozrel na svokrovcov, ktorí ho s obavami sledovali. Rovnako ako jeho švagrovia a tiež Hermiona s Dracom. Čakali, čo sa bude diať.
                „Muselo to byť ešte niečo. Nejaká podivná zmeska, inak by som sa necítil takto,“ nepozdávalo sa mu. Hovoril pokojne, takmer až flegmaticky. Molly sa nervózne pomrvila. Kútikom oka na ňu pozrel. Muselo to byť hrozné mať v rodine vraha.
                „Nič iné, Harry,“ ubezpečila ho Ginny. „V tom stave, v akom si bol, tieto elixíry zaúčinkovali takto.“
                „Ako sa cítiš, Harry?“ staral sa Remus. „Myslím psychicky,“ opatrne dodal. Harry po ňom fľochol pohľadom. Vlastne by ich najradšej vyhodil všetkých a ostal by len sám? Striasol sa pri tej myšlienke. Nemôže ostať sám. Nesmelo pozrel na Ginny. V jej pohľade videl obavy a strach. Oňho. A stále rovnakú lásku ako predtým. Povzdychol si.
                „Pozrite, všetci,“ sklonil hlavu. Snažil sa nájsť tie správne slová, hoci sa to v tejto situácii vôbec nedalo. „Nie som na seba ani trocha hrdý. Viem, že som nespravil nič dobré, ale spravil som niečo správne, hoci to bola tá najodpornejšia vec na svete. Muselo sa to stať. A vy mi to môžete vyčítať, nebudem vám to zazlievať...“
                „Nič ti nebudeme vyčítať, zlatko,“ prerušila ho Molly. „Ako si povedal, muselo sa to stať. Prebrali sme to tu už niekoľkokrát a nikto, nikto z nás by to nespravil. O to nám nejde. Ide nám o teba, chlapče. Chceme, aby si bol v poriadku.“
                „Aby ti bolo jasné, švagrík,“ ozvali sa dvojčatá s miernymi úškľabkami, „neopováž sa niečo si vyčítať.“
                „Nikto ti nič nevyčíta, Potter,“ prikývol Malfoy. „Skôr naopak, vyriešil si to za nás. Celá táto vojna je jedným veľkým, nechutným bordelom, ktorý sa už čoskoro vyrieši. A všetci veríme, že k našej spokojnosti,“ dodal. Bill len krátko prikývol na znak súhlasu. Hermiona nič nevravela, len k nemu opatrne podišla a pevne ho objala. To bolo asi prvý raz, kedy nepovedala jeho najlepšia kamarátka ani pol slova.
                „Dobre, teda, fajn,“ vydralo sa z neho napokon. „Ak teraz dovolíte, mohli by ste odísť?“ spýtal sa prosebne. Molly okamžite vstala a než odišla, pohladila ho po hlave. Švagrovia ho poplieskali po ramenách.
                Behom dvoch minút boli všetci preč. Ostala len Ginny. Mal sklonenú hlavu, akosi sa mu nedarilo pozrieť jej znova do očí. Všimol si, že je umytý a oblečený v čistom pyžame.
                „Harry...“
                „Ginny, prepáč mi to, prosím,“ pípol a pozrel sa na ňu. Do očí sa mu tisli slzy, nech sa cítil akokoľvek dobre, nedarilo sa mu ich potlačiť. „Nemyslím len to, ale všetko, čo sa stalo, čo som robil...“
                „Nie je čo odpúšťať,“ hlesla a objala ho. „Ty mi prepáč. Musela som ťa omráčiť a naliali sme do teba elixíre. Máš pravdu, bolo ich viac. Naliali sme do teba elixíre na potlačenie negatívnych emócii,“ vysvetlila, keď sa od neho odtiahla, aby sa mu mohla pozrieť do očí. „Tie posledné dva dni, bolo toho na teba príliš a začínal si strácať rozum. Preto alebo zrejme vďaka tomu, si spravil to, čo si spravil. Keby sme ťa nezastavili, skutočne by si prišiel o rozum,“ z očí jej vyhŕkli slzy. „Mrzí ma to, nadopovala som ťa elixírmi, aby som o teba neprišla,“ šepla.
                „To je v poriadku. Aspoň viem, prečo mi je všetko jedno,“ zamyslene skonštatoval. „Takže na to existuje ospravedlnenie, vlastne som konal v dočasnom pomätení mysle.“
                „Presne tak,“ prikývla úplne vážne, hoci to vyzeralo, že si z toho robí žarty. „Ak by náhodou prišlo k súdu, zbavili by ťa obvinení.“
                „A strčili by ma do blázninca,“ prikývol.
                „V muklovskom svete zrejme áno. My máme našťastie elixíre a za pár dní budeš úplne v poriadku, ak nám dovolíš ti pomôcť,“ vyriekla hladiac ho po vlasoch. Zrazu dostal neuveriteľné chuť ju pobozkať. Tak veľmi po tom túžil, preto sa k nej opatrne zohol a jemne sa dotkol svojimi perami tých jej. Neprišlo k odmietnutiu a on si ju k sebe pritiahol a do svojho bozku sa pokúsil vložiť čo najviac lásky, ktorú k nej cítil.
                „Ale, ono je to tu stále, však? Tie pocity, ktoré som,“ zakoktal sa, keď sa nakoniec od seba odtrhli. V jeho náručí ale ostala a on si ju k sebe tisol, akoby ju snáď mal stratiť.
                „Áno, len sú potlačené. Budeme sa snažiť postupne ich z teba dostať. Najmä smútok a bolesť za Severusom. Verím, že to pôjde dobre a ty sa z toho dostaneš.“
                „Takže som vlastne cvok?“ slabo sa zaškľabil. Vážne sa mu dívala do očí.
               „Si len človek, ktorý toho musí vykonať a zniesť oveľa viac, než ktorýkoľvek iný človek a samozrejme s tým môžeš mať problémy. Ale sme tu my, aby sme ti pomohli. Aj keď za cenu, že budeš užívať jeden elixír, ak teda budeš súhlasiť.“
                Díval sa jej do očí a zbadal tam obavy a strach oňho. Ona sa bojí toho, že odmietne a nechá sa tým opantať znova?
                „Ginny, boli to také hnusné pocity, že ich nechcem prežívať znova,“ jemne ju pohladil po tvári. „Prisahám ti, že budem tým najposlušnejším pacientom na svete a spravím všetko, čo mi povieš. A prosím, skutočne už nikdy kvôli mne neplač,“ dodal s miernym úsmevom. A jej sa konečne podarilo tiež usmiať.
                „Dobre,“ prikývla. „A... všetci o tom vedia, Harry,“ pokračovala opatrne. Musí mu povedať všetko. „Teda, tí najbližší a hlavne tí, ktorí Daciana videli. A ktorí videli teba. Vedia, že si mal problém a že, ehm...“
                „Že ten problém budeme liečiť,“ prikývol s porozumením. Fľochla po ňom. Ani na toto nebude protestovať? Ten elixír musel poriadne fungovať. Nezastieral mu myseľ a keď sa trocha rozhýbe, tak sa bude cítiť dobre aj fyzicky, len potláčal negatívne pocity. Necítil nechuť nad sebou, neopovrhoval sebou, ani nič podobné. Vedel, čo sa stalo, ale nechávalo ho to chladným. Nebolo to správne, to určite, ale pokiaľ si nebudú istí, že do toho nespadne znova, nedovolia mu neužiť elixír. A ona mu pomôže.
                „Správne. A teraz, ležíš tu už dvadsaťštyri hodín. Keď to zvládneš, navrhovala by som radšej súkromie nášho bytu. Poriadne sa vykúpeš, Dobby ti prinesie niečo na jedenie a pôjdeš sa dospať. Zajtra ti bude oveľa lepšie.“
                „Milujem ťa,“ hlesol s jemným úsmevom. Pozrela mu do očí, ale keď tam našla to, čo aj predtým, usmiala sa oveľa radostnejšie.        

------

Harry vedel, aké bolo pre Ginny a aj pre ostatných dôležité, a vlastne si to uvedomoval aj on sám, ho omráčiť a nadopovať elixírmi. Zrejme by sa skutočne zcvokol. Ibaže bol jednu noc mimo. Čo keby sa mu práve tú noc snívalo o útoku a on by videl niečiu smrť? Darmo ho Lupin, ktorý ho nespustil z očí, presviedčal, že ak by videl niečiu smrť, prebralo by ho to rovnako, ako to bolo v dobe, kedy ležal prizabitý Eleniným jedom. Možno to bola pravda. Alebo sa snažil uistiť v tejto domnienke sám seba. Aj tak bol dva dni ako na tŕní.
                Pod vplyvom elixíru, ktorý pravidelne užíval, dokázal fungovať. Cítil bolesť, vyplakal sa Ginny v náručí niekoľkokrát, ale už ho to tak nezasahovalo, ako v tých prvých siedmych hodinách po Severusovej smrti. A hlavne sa mu úspešne darilo potláčať myšlienky na Dacianovu smrť. Sám si tú udalosť vytiahol z hlavy. Severus ho skutočne naučil veľa užitočných vecí. Možno tak fungoval celé tie roky aj on. Aby sa zo všetkého nezbláznil. Nič to však nemenilo na fakte, že ho už nenaučí nič.
                Všetku svoju energiu vložil do dôslednej príprave na útok. Muselo k nemu dôjsť už onedlho, to si uvedomovali všetci. Malé deti z hradu, spolu s muklami zo Základne a všetkými, kto sa nechcel alebo nemohol zúčastniť boja, sa evakuovali do sídla v Škótsku. A s nimi niekoľko škriatkov, ktorí sa tam mali o nich starať. Pokojná evakuácia prebiehala takmer pol dňa.
                Mraky napätia a nervozity sa sťahovali nad Rokfortom čoraz intenzívnejšie. Smithovci s Viktorom špehovali v okolí Rokfortu na nezabezpečenom území a čakali, kedy sa tam objaví Voldemortovo vojsko v jeho celej sile. Pod splývacími zaklínadlami natrafili na niekoľkých smrťožrútov, ktorí sledovali Rokfort. Ale to boli len neškodné jednotky, ktoré ich nemali ako ohroziť. To horšie malo len prísť. Bolo otázkou času, kedy sa tak stane.
                A oči každého sa podvedome upierali práve na Harryho a jeho sny. Pri útoku musel byť niekto zabitý a jemu sa o tom bude určite snívať. Preto chodil spať ešte v nervóznejšej nálade, než akú mal počas dní, kedy sa všetci sústredili na dolaďovanie pascí, ktoré mali privítať smrťožrútov a ktoré ich mali zabrzdiť a zneškodniť.
                „Myslím, že je Harry už v takom stave, že by sme toho Severusa mohli pochovať,“ nadhodil Remus pri večeri. „Zajtra.“
                „Správne,“ prikývli dvojčatá. „Nechceli by sme sa nikoho dotknúť, ale nie je práve najpríjemnejšie obchádzať tu mŕtvolu,“ dodali šepky.
                „O to nejde,“ zamračil sa Remus. „K tomu správnemu rozlúčeniu ale prichádza až po pohrebe. A on by sa mal rozlúčiť.“
                „A čo tá jeho, to jeho mierne vyšinutie?“ zaškľabili sa. Mrzelo ich to, to určite. Chceli by, aby bol ich švagor v pohode. Vedeli, prečo sa nachádza v takom stave, v akom sa nachádza. Prečo musí užívať elixír. Mať však pohrebnú náladu, nech by boli práve teraz v hocakej situácii, to nepovažovali za správne. A možno sa tými žartíkmi, hoci často krát nemiestnymi, len obrnili voči vonkajším negatívnym vplyvom.
                „Je pod dohľadom,“ ozval sa zachmúrene Bill. „Pomfreyovej, Goldsteina a aj Ginny. Je v rámci možností v dobrom stave, teraz.“
                „Uhm,“ prikývol Fred. „Tak keď to hovorí naša sestra...“
                „Tak tomu veríme, ale tí dvaja...“ doložil George. Nechali myšlienku nedohovorenú. Bill nad nimi len zavrtel hlavou. Nemalo zmysel sa s tými dvoma púšťať do siahodlhých diskusií a už vôbec nie na vážne témy.
                „Dobre,“ Bill pozrel na Remusa. „Pôjdeme ďalej pracovať. Navrhneš to Ginny?“ spýtal sa ho.
                „Už som sa o tom s ňou rozprával,“ vysvetlil vlkolak.
                Do miestnosti prichádzali ďalší ľudia. Vlastne sa pri jedle striedali. Vonku bolo vždy veľa ľudí. Na vežiach boli v noci aj po dvojiciach. Kto mohol, trénoval. Kto vedel, pomáhal Nevillovi a dvojčatám. Kto bol odpočinutý, stráži

------                    

„Dobre,“ prikývol Harry, keď mu Ginny večer navrhla, že by Severusa na ďalší deň pochovali vedľa Susan. Boli to len štyri dni od jeho smrti, nebol to týždeň, ktorý spočiatku navrhovala. Harry však vyzeral relatívne v pohode. Samozrejme vďaka elixíru, ale bol to zase on, hoci zamyslenejší, nervóznejší, napätejší a vážnejší. Ale to boli úplne všetci. Pomáhala mu, ako najlepšie.
                „Zvládneš to, budem pri tebe,“ ubezpečila ho. Ležiac v jeho náručí sa mu dívala do tváre. Už nevyzeral tak staro a zúbožene, ako pred pár dňami, v jeho tvári však márne hľadala toho chlapca spred pár mesiacov, ktorý sa pojašene slovne naťahoval so svojím strýkom. Ktorého to mimoriadne bavilo, hoci to kdekomu liezlo na nervy. Pochopila, že to bola ich hra, vďaka ktorej sa držali nad vodou navzájom. Akýsi únik, ktorý ich zblížil. Toto mu bude v živote chýbať najviac a ona neverila, že niečo podobné vo svojom živote ešte nájde. Nič mu nedokáže nahradiť Severusa.
                „Ja viem,“ usmial sa na ňu. Jeho tvár v tom momente ožila a omladla. Keď sa sústredil len na ňu, keď sa mu podarilo zabudnúť, bol to zase on. Opätovala mu úsmev. Ona to možno dokáže. Nie nahradiť, ani zaujať prázdne miesto, ale odpútať a možno, ak jej to osud dožičí, niekedy v budúcnosti mu dať aj iný dôvod k radosti zo života. Nestačilo jej ubezpečenie, že je preňho najdôležitejšia ona. Áno, bola dôležitá, to určite. Ibaže človek, najmä ak je to niekto ako Harry, ktorý nemal nikdy v živote nič a keď už niečo dostal, vzápätí mu to bolo ukradnuté, toho potrebuje viac.
                „Milujem ťa, ani netušíš, ako veľmi,“ hlesla bojujúc s pohnutím. Nevedel odhadnúť tok jej myšlienok. Myslel si, že stále trúchli za Severusom a vlastne aj trúchlila, len netušil, nad čím všetkým uvažuje práve v tej chvíli. Usmial sa ešte viac a pritiahol si ju bližšie k sebe, aby ju pobozkal. Chcel jej dokázať, že jeho city k nej sú rovnaké. Alebo nie dokázať, pretože oni si to dokazovať nemuseli. Len ju chcel v tej chvíli ubezpečiť, že sa nič nezmenilo. Nech sa stalo čokoľvek, nič nedokáže zabiť jeho lásku k nej.

------

Obzrel sa okolo seba. Všetko horelo. Všade sa bojovalo. Smrťožrúti, vlkolaci, dementori aj scortrangs. A proti nim obrancovia Rokfortu. Vzduch pretínali farebné lúče, nad hlavou mu lietali bojujúci na metlách.  Zbadal testralov aj hipogryfov, ktorí sa tiež zapojili.
                Všade zúril boj. Na jednej strane rozzúrení a naštvaní útočníci, na druhej odhodlaní a odvážni obrancovia. Aj keď ich bola menšina. Pasce fungovali, rady agresorov boli preriedené, napriek tomu ich bolo stále mnoho. Nevidel všetko, čo sa deje. Sústredil sa len na dianie okolo seba. A hľadal ho. Rovnako ako on hľadal jeho. Cítil ho. Od doby, kedy sa ich spojenie prerušilo, mal pokoj. Teraz ho cítil tak intenzívne, akoby stál vedľa neho a takmer sa ho dotýkal. Niekde tam bol a chcel len jedno. Aby už bol pokoj.
                Vtom všetko stíchlo. Alebo sa mu to len zdalo. Videl ho rovnako jasne, ako videl on jeho. Blížil sa koniec. Pre jedného alebo pre druhého. Akoby kúzlom všetko ustalo v pohybe. Akoby niekto stopol film, v ktorom obrázky bežali v rýchlom slede za sebou. Teraz sa nehýbalo nič. Len oni dvaja.
                Videl, že sa k nemu blíži s úškľabkom na tvári. Takto si to Zakladatelia predstavovali? Nejako takto to naplánovali? Chvel sa. Narodil sa len pre túto chvíľu a od tejto chvíle bude záležať budúcnosť všetkých.
                „Harry Potter!“
                Ako keby ho niekto plesol bičom po chrbte. Tak mu znel jeho posmešný výkrik. Veril si. Voldemort jasne cítil svoju šancu. Podceňoval ho, pohŕdal ním a videl v ňom ľahkého súpera. A veruže aj bol ľahkým súperom.
                „Tom Riddle.“
                Vrátil mu to ľadovo, snažil sa vložiť do svojho hlasu všetku nenávisť, ktorú v sebe nosil. Vplyvom elixíru, ktorý potláčal jeho negatívne emócie, to však nešlo tak, ako by si predstavoval. Vypustil to takmer bez záujmu, ako keby bol stretol na ceste nejakého nechutného neznámeho, ktorý mu je úplne ľahostajný. Vedel, že niekde v ňom to je. Nenávisť, bolesť, strach a obavy. Nie o svoj život, ale o život ostatných po jeho smrti. Nemohol zlyhať.
                „Si pripravený umrieť?“ Voldemort sa ani nesnažil pochopiť, prečo sa Harry správa tak, ako sa správa. Prečo sa nezosype, od strachu neomdlie keď vie, k čomu sa práve uchyľuje.
                „Áno, som,“ odvetil zmierene. „Ale nestane sa tak. Ty si? Pripravený umrieť? Tom?“ zaškľabil sa.
                „Nežartuj v tejto chvíli, Harry,“ chlácholivo sa usmial Voldemort. Na jeho tvári sa teda objavilo niečo, čo by sa mohlo identifikovať ako úsmev, keby mal človek bujne rozvinutú fantáziu.
                „Nežartujem, Tom. Ja som sa so svojím osudom zmieril. Viem, čo ma čaká po smrti. Viem, kam sa dostanem a kto ma tam čaká. A viem, že mi nebude vôbec zle. To mi dáva odvahu postaviť sa teraz a tu proti tebe. Pretože presne takto to má byť. Ale čo ty, Tom? Vieš, čo sa s tebou stane, ak umrieš?“
                „Ale ja som neprišiel umrieť. To je možno pre teba novinka, Potter,“ vypľul znechutene. Mierili na seba prútikmi, stáli oproti sebe len desať metrov. Svet okolo nich neexistoval. Boli tam len oni dvaja a nad nimi visela dôležitosť tohto okamihu. „Prišiel som si vziať to, čo mi patrí. Rokfort a vládu nad čarodejníckym svetom. Zatiaľ. Moje ambície sú však vyššie, ako určite správne predpokladáš. Chcem vládnuť svetu!“
                „Jasne,“ uchechtol sa Harry. Nie, absolútne nemal strach. Vedel, že sa mu to podarí. Netušil odkiaľ, ale proste to vedel. „Nebudeš vládnuť nikomu a ničomu. Už nie. Práve v tejto chvíli sa sudba naplní a s ňou aj proroctvo. Nie je už krvi, ktorá by nás pútala k zemi. Si pripravený umrieť, Tom?“ zopakoval znova.
                „A ty si pripravený zabiť, Harry?“ zasmial sa Voldemort. „Nezabiješ, nikdy nebudeš schopný zabiť a ja ťa s radosťou pripravím o tvoj biedny život, rovnako ako zabijem všetkých tých, ktorí sa ti plantali celý život pod nohy. Ako tvojich rodičov a Blacka. Ako tvojho kamaráta, či toho zradcu Severusa. Postupne pozabíjam všetkých a ty, nech budeš kdekoľvek, sa na to budeš dívať a potom, nech si myslíš čo chceš, ti dobre určite nebude!“
                „Zabil som tvojho syna, rovnako ako som prinútil tvoju dcéru zabiť sa,“ oznámil mu konverzačným tónom. Strach však rozochvel jeho dušu. Predstava toho, čo tu bude po jeho zlyhaní, ho pokojným nenechala. Neistota a hnev sa objavil aj vo Voldemortovej tvári. „A zabijem aj teba,“ zavrčal.
                „Vážne?“ skríkol Temný pán. „Tak už to nenaťahuj a ukáž mi, ako veľmi si odhodlaný ma zabiť,“ vyzval ho posmešne.
                Harry natiahol svoju ruku ešte viac, mieriac presne na Voldemortove srdce. Trafí sa, tým si bol istý. Voldemort spravil to isté.
                „Tak čo bude, Potter?“ zachechtal sa sebaisto. „Tak ma zabi! No tak, zabi ma! Zabi!“
                „Ako chceš,“ Harryho zrak potemnel. Nebol si presne istý, čo sa odohráva v jeho hlave. Nevnímal, čo sa deje okolo neho. Jednoducho sa pevne rozhodol. Zabiť a umrieť, ak k tomu príde. Bol pripravený na obe možnosti. Na výhru aj prehru. Možno svoj život nežil najideálnejšie, ale táto chvíľa bola najdôležitejšia.
                Povetrím sa takmer súčasne niesli dva výkriky a dva zelené lúče smerovali k svojim cieľom. Harry si uvedomoval len dve veci. Veľkú snahu Voldemorta uhnúť jeho kliatbe. Ale akoby mu vrástli nohy do zeme a jasne videl vo Voldemortovej tvári uvedomenie a snáď prvý raz v živote aj strach. A uvedomil si aj ďalšiu vec. Nie až tak jasne, ako tú prvú. Ani on v prvom momente nemohol uhnúť. Ostal stáť prikovane na mieste s díval sa, ako sa lúče pretínajú a v tom momente nebo zahrmelo a objavili sa blesky. A kliatby pokračovali v svojich dráhach. Nezastavili sa. Smerovali ďalej k svojim cieľom. Voldemort umrie, ale spolu s ním umrie aj Harry. Kliatby našli svoje ciele, vrazili v plnej sile do miest, kde sa nachádzali dve srdcia. Slizolinove, aj to Chrabromilove.
                Harry prudko roztvoril oči. Vôbec prvý raz sa stalo, že sa zo sna nestrhol, hoci bol rovnako desivý a úzkostlivý, ako tie predchádzajúce. Snažil sa upokojiť, dostať dych do normálu. Civel do stropu ležiac vo svojej posteli. Cez okno sa k nemu predieralo slnko. Vonku začínalo svitať. Jeho posledné dva dni na tomto svete. Privrel oči, aby potlačil slzy a prehltol.
                Uvedomoval si, čo sa mu snívalo a samozrejme ho to vydesilo. Niekoľko minút len ležal a v duchu si prehrával posledné okamihy z toho sna. Umrú obaja. Zrejme to tak muselo byť, celá táto stupídna hra mala skončiť práve takto. Smrťou oboch potomkov Zakladateľov. Zakladatelia mali týmto spôsobom ukončiť svoju existenciu na tomto svete.
                Ešte raz sa nadýchol, aby upokojil emócie, ktoré sa v ňom aj napriek elixíru behom tých niekoľkých minút nahromadili. Potom sa čo najtichšie posadil a sklonil hlavu. Umrie. Pôjde za rodičmi, Severusom a Siriusom. To bol jeho osud. Takto mu ho predpovedali abauri a riadili jeho život tak, aby sa dopracovali presne k tomuto koncu. Jeho koniec. Ešte nemá ani devätnásť. Len tak málo trval jeho život.
                Pozrel sa na svoju manželku spiacu vedľa neho. Pomrvila sa v sne. Nemala pokojný spánok a on ju práve teraz zobudiť nemohol. Neodvážil by sa jej povedať o tom sne. Keby to vyzradil, tak... Nie. A okrem toho, nevidel umrieť nikoho iného, len seba. Takže všetci prežijú, umrie len on. A tak je to správne. Nemusí nikomu nič hovoriť, všetci prežijú a budú žiť ďalej. Nebude Voldemorta, bude mier. Vybojujú si svoju slobodu a k tomu im on musí pomôcť takýmto spôsobom.
                Díval sa na svoju manželku a v hlave mu preblesla myšlienka, čo bude robiť bez neho. Dokáže žiť? Nezblázni sa? Pochopí to. Veľmi dobre vedel, že vždy rátala s touto možnosťou. Že proste umrie a nechá ju tu samú. Teraz sa to aj stane, ale ona sama neostane. Bude tu dosť ľudí, ktorí jej pomôžu tú prvotnú bolesť prekonať. A veril, že raz dokáže normálne fungovať a žiť. Ona bola oveľa silnejšia, než on. Dokáže to. Určite.
                Tak isto ostatní. Hermiona má syna a Malfoya. Remus má Tonksovú a Sebastiana. Weasleyovci majú jeden druhého. Každý sa s tým naučí žiť. Hlavné a najdôležitejšie je, že budú slobodní. Nebude žiadnej hrozby, ktorá by im ničila životy a pokoj.
                Napriek tomu sa mu nechcelo veriť, že všetko to, čo robili dlhé roky, vlastne všetko, čo sa dialo od doby Zakladateľov, po všetkom tom úsilí, ktoré všetci vynaložili, po všetkom nebezpečenstve a zbytočných smrtí, že to všetko smerovalo len k tomuto. Od malička ho osud postrkoval k tomuto okamihu. K takémuto koncu. Neumrel pri záchrane kameňa Mudrcov. Nezabil ho ani bazilisk, ani stovka dementorov. Ani drak, či súboj na cintoríne. Nezabili ho na Ministerstve, ani kliatbou Alacer Mortalis. Prežil Azkaban, prežil väzenie. Prežil Avadu pri záchrane strýka. Prežil otravu dračím jedom. Všetko prežil, aby sa dostal práve sem, kde všetko skončí.
                Zdvihol hlavu a znova sa pozrel na svoju manželku. Po tvári mu ticho tiekli slzy. Takto si svoj koniec nepredstavoval. Vlastne doteraz nikdy neuvažoval nad tým, či by sa mu mohlo snívať o svojej smrti. Zjavne mohlo. Bolo by lepšie, keby o tom nevedel. Kto by aj chcel poznať termín svojej smrti? A kto by smrť chcel predvídať? A v istých okamihoch nič k náprave nepodniknúť? Pretože to on už znova bude musieť spraviť. Bude musieť mlčať, pretože pri pokuse o zmenu sna by niekto predsa len mohol umrieť a o tom by sa mu už nestihlo snívať. Preto to bude musieť byť práve takto. Alebo, vlastne niečo chcel. Po niečom strašne začal túžiť a to niečo musí vyriešiť, kým je ešte živý. Vlastne si uvedomil, že tých vecí, ktoré musí stihnúť, je obrovská hromada.
                Ľahol si naspäť s úmyslom vyčkať rána. Musel sa správať normálne, akoby nič netušil. Musel všetko zariadiť tak, aby oni prežili. Všetku snahu, ktorú vkladajú do prípravy útokov, musia ešte zvýšiť. Bude musieť dohliadnuť, aby bolo všetko v čo najlepšom poriadku.
                Ticho ležal na boku dívajúc sa na manželkin spánok. Nespala pokojne. Akoby aj ona v spánku prežívala niečo nepekné. Opatrne sa k nej prisunul. Takmer podvedome a reflexívne sa k nemu pritisla. Aspoň toto môže pre ňu spraviť. Dať pozor na jej spánok. Už len jednu noc bude vedľa nej ležať.
                „Dobré ráno,“ usmial sa, keď napokon otvorila oči. Vydržal nepanikáriť takmer tri hodiny, len ju v tichosti sledujúc. Na premýšľanie mal času dosť. A rozhodol sa. Bude mlčať, nechá to tak. Nech príde, čo má prísť. Nechá ju tu samú, ale nechá ju v bezpečnom svete v nádeji, že raz bude znova šťastná.
                „Dobré,“ opätovala mu úsmev a lenivo sa vnorila do jeho náručia. „Už si hore dlho?“
                „Ani nie. Zobudil som sa len pred chvíľou a nechcelo sa mi vyliezť,“ odvetil pokojne. „Mala si zlé sny?“
                „Prečo?“ zdvihla hlavu a zadívala sa mi do očí.
                „Mrvila si sa viac, než zvykneš.“
                „Zobudila som ťa? Prepáč.“
                „Čo ja viem? Možno,“ tváril sa zamyslene. „Ale to je jedno. Budeme musieť vstávať, dnes máme toho veľa na práci,“ povedal takmer až veselo.
                „Áno, pohreb,“ hlesla nečujne. Zarazil sa v pohybe. Severusov pohreb. Tak bol zaujatý svojou vlastnou smrťou, že na Severusov pohreb zabudol. To mu ale do plánov nehralo. Chcel niečo iné.
                „Dnes ho nepochováme,“ priškrtene sa z neho vydralo. Okamžite spozornela a sadla si na posteli. Očakávala podobnú reakciu.
                „Harry, už sme sa dohodli. Musíš sa od toho odpútať,“ trpezlivo mu dohovárala.
                „Ja viem,“ prikývol a pozrel sa na ňu. „Ginn, ja to všetko viem. Chcem len, aby sme ešte chvíľu počkali. Musím využiť toho, že ten elixír tak dobre zaberá a musíme spraviť toho ešte veľa. Mám strach, že pri tom pohrebe...“ zmĺkol. Zrazu naňho začalo dopadať nočné snenie. Čo jej má hovoriť? Nemôže jej povedať nič. „Pár dní, Ginny. Potom ho pochováme. Bojím sa, aby ma ten pohreb nevrátil...“ zasekol sa. Prosebne sa jej díval do očí a ona mu starostlivý, až takmer skúmavý pohľad opätovala.
                „Čo sa deje? Ale vážne, Harry...“ nepozdávalo sa jej.
                „Mám strach,“ ticho vypustil a vôbec neklamal. „Prosím, Ginny.“
                „Tak dobre,“ zovrela ho v náručí. „Pár dní počkáme. Zájdem za Bradleym.“

TOPlist