55. Harryho vnútorný boj

 

„Potter, ešte stále máte záujem o vysvetlenie odkazu vášho otca?“ sykol po ňom a Harry spozornel. Jeho ironicky vyškľabená tvár okamžite skamenela a obočie sa mu zvraštilo.

„Samozrejme, že mám o to záujem,“ odvetil nechápavo. Prekvapila ho tá náhla zmena v Snapovom zmýšľaní. „Prečo ste sa zrazu rozhodli mi to povedať?“ vyzvedal.

„Tak v prvom rade,“ vrkol po ňom a presunul sa za stôl, kde si uvoľnene sadol na stoličku. Vytiahol prútik a významne si ho položil pred seba. „Za predpokladu, že náš rozhovor má pokračovať tak, ako si obaja želáme, to jest v pokoji, vás chcem upozorniť na niekoľko drobností. Výslovne si neželám, aby ste mi skákali do reči. Ak ma raz prerušíte, okamžite vám zalepím ústa. Ďalej, obávam sa, že po tom, čo vám poviem, začnete, povedzme, prejavovať isté známky agresie. Preto vás upozorňujem, že vás v momente priviažem ku stolička a umlčím. Povedané v skratke, necháte ma povedať to, čo mienim a až potom mi budete klásť otázky. Je vám to jasné?“

„Úplne,“ vrkol po ňom aj on.

„K vašej prvej otázke. Dostal som sa do situácie, kedy nemám na výber. Jednoducho vám to už musím povedať, pretože by ste sa to dozvedeli od niekoho iného. Pod nátlakom svojej sestry som sa rozhodol, že to prezradím a tým určite uhasím váš smäd po informácii. A prečo tak náhle? Vaša priateľka totižto na všetko prišla a podarilo sa jej vytiahnuť pravdu z mojej sestry. Nedá sa však povedať, žeby sa Susan tomu nejako bránila,“ vrkol nespokojne.

„Ginny,“ hlesol a v mysli mu zapadali jednotlivé kolieska do seba. Články, na ktoré narazili, jej následná zamyslenosť, dožadovanie sa rozhovoru so Susan, tajnosti a zakrývanie dôvodu ich stretnutia, jej dnešná roztržitosť, rozhovor so Snapom po elixíroch, zarazenosť po tom, čo jej povedal o treste. Zrazu mu to došlo a uvedomil si aj svoje podvedomé podozrievanie, ktorému na svoju smolu neprikladal žiadnu váhu. Nechápal, že si to nevšimol, že si to nedal do súvislosti. „Ja idiot,“ zamrmlal a tým okomentoval svoju naivitu a zaslepenosť.

„Je úžasné zistiť, že sa váš zmysel pre sebakritiku dostal o nejaký ten významnejší krok vpred,“ zavŕtal posmešne a díval sa na nespokojný pohľad, ktorý k nemu zdvihol. Čakal odvrknutie, na jeho prekvapenie však Harry len posmešne prikývol.

„K veci, nemienim tu stráviť viac času, ako je skutočne nevyhnutné,“ odvetil mu miesto toho a zabíjal ho očami.

„V poriadku,“ prskol a vyzeral, že do neho chce niečo šmariť, „takže počúvajte. Tie články, na ktoré ste narazili, nevedel som o nich, nebolo mi spomenuté, že by sa niekedy objavili v novinách riadky, v ktorých by sa spomínala moja matka. Ale to je jedno. Tie články sú pravdivé. Moja matka mala ojedinelý talent na elixíry, skutočne pracovala s vašou babičkou, stali sa z nich priateľky a následne sa rozišli. A vy chcete zistiť, prečo tomu tak bolo. Keďže boli priateľky, moja matka dosť často navštevovala vašich starých rodičov. A samozrejme sa nevyhla tomu, aby sa zoznámila aj s vaším starým otcom. Návštevy pokračovali a boli čoraz častejšie a ona zrazu zistila, že si s vaším starým otcom začína stále viac rozumieť. Chápete?“ vypálil a vrážal doňho pohľad. Harry zvraštil obočie a neprestával zazerať.

„Nie, to...“ Okamžite pochopil, čo mu naznačuje. Ale tá predstava bola proste nemožná. Pozrel sa neveriacky na muža oproti sebe, sedel strnulo, zamračene a čakal na jeho reakciu. Netrpezlivosť a možno, slabý záblesk nepokoja, to jediné sa mu odrážalo v očiach. Určite si z neho nerobí žarty, v tomto by mu ani neklamal. Ale je to úplné bláznovstvo. „Povedzte mi, že sa spolu len vyspali, že prežili krátke dobrodružstvo a moja babka na to prišla, preto vyhodila vašu matku. Povedzte mi, že ich, pochybenie, nenieslo žiadne následky.“ Vedel, aká bude odpoveď. Tá zmena profesorovho správania to jednoznačne podčiarkovala. Ich vzťah niesol následok, dosť hmatateľný a ten sedel teraz pred ním. Jeho strýko.

„Je pre vás predstava, že som váš strýko, až taká strašne odpudzujúca?“ spýtal sa a aj keď to očakával, musel si pripustiť, že ho to zabolelo. Vedel, že si za to môže sám. Nedivil by sa, keby sa mu pri tej myšlienke zdvíhal žalúdok. Túto situáciu vyprovokoval a spustil vo chvíli, kedy sa rozhodol nenávidieť všetkých Potterov. A uvedomoval si, že zastaviť to bude veľmi ťažké.

„Tá predstava je nenormálna,“ odvetil, keď k nemu zdvihol zmätený pohľad. „Ja tomu nemôžem uveriť, nechápem.“

„Čomu nechápete?“ štekol po ňom. „Váš starý otec sa proste vyspal s mojou matkou a ona otehotnela. Myslím, že máte dosť rokov na to, aby ste pochopili, ako sa to asi mohlo stať...“

„Iste,“ prerušil ho dôrazne, ale úplne pokojne. Snape sa zarazil a zamračil. „Možno tomu neuveríte,“ spustil rovnakým sarkastickým tónom, aký používal Snape, „ale dokonca aj mne sa už podarilo zistiť, ako funguje spôsob, pri ktorom sa robia deti. Takže toto pre mňa nie je novinka. Ja len nechápem, nemôžem uveriť, že by ste dokonca aj vy, celé tie roky, keď ste o tom vedeli, poznali ste pravdu, vedeli ste, že som váš synovec,“ intenzita jeho hlasu mierne stúpala. „Celé tie roky ste sa správali tak odporne a hnusne. Akoby som bol len handra, ktorú bez váhania a bez výčitiek svedomia vyhodíte. Toto je príliš dokonca aj na vás.“

„Potter, ja sa vám za to nemienim ospravedlňovať,“ sykol naštvane, ale uvedomil si, že sa do neho jeho slová vrážajú ako nože.

„Ja od vás ani nečakám ospravedlnenie,“ zasyčal mu so vzdorom naspäť. „Nedúfal by som v ospravedlnenie a dokonca sa dá povedať, že oň ani nestojím. Chcem len vysvetlenie, Prečo? Prečo toľká nenávisť? Čo sa stalo? Nie je možné, aby toľkú nevraživosť, odpor a znechutenie voči Potterom spôsobil len fakt, že vy sám ste Potter. Merlin, to teda znie,“ zavŕtal provokačne. „Moji starí rodičia museli niečo spraviť vašej matke a bol by som rád, keby ste mi to povedali. Neverím, že za to môže len táto... nehoda.“ Vedel, že stačilo jedno švihnutie prútikom a Snape by mu mohol spraviť čokoľvek. A on by si to nestihol ani všimnúť. Označiť Snapa ako nehodu, bolo viac ako riskantné. Bol si vedomý, že svojimi slovami zachádza priďaleko, ale mal chuť mu ublížiť. Pomstiť sa za celé tie roky, aspoň takýmto spôsobom. Celé roky klamstiev a pritom mal na dosah rodinu. Pri tom pomyslení sa striasol. Nie nenávisťou, ale uvedomením si pravdy, nech bola akokoľvek nepríjemná.

„Iste, vysvetlenie si zaslúžite,“ povedal potichu. V prvom momente chcel zobrať prútik a na mieste ho prekliať. Umlčať tie urážky raz a navždy. Zavrieť konečne Potterovi papuľu, z ktorej však vychádzala holá skutočnosť. Aj on je Potter a vzťah medzi jeho matkou a ženatým mužom, z ktorého vzišlo dieťa, sa dá nazvať nehodou. Dosť často to v detstve počúval od nej samotnej. Uvedomil si však, že mu jeho slová nie sú ľahostajné, ale ten prvotný hnev rýchlo zmizol. Ostalo len roztrpčenie a, áno, skutočne to tak je, jeho slová ho trápili. Kruté provokácie jeho synovca ho boleli. „Potter, poviem vám to, čo mi často vravievala moja matka,“ začal a pritom sa mu vpil do očí. „Určite to budete pokladať za lož. Možno vás poteší zistenie, že moja sestra to tiež považuje za výmysly. To však nemení nič na tom, že som to počúval celé roky, od malička, odvtedy, čo mi začala slúžiť pamäť. Bol som presvedčený, že je to pravda. Žil som slovami svojej matky a začal som o nich pochybovať. Vravievala mi, ako ju váš starý otec zviedol. Len raz, ale aj to stačilo. Keď si uvedomíte, že sa vaši starí rodičia o dieťa pokúšali dlhé roky a pritom neúspešne, tak bol tento výkon zo strany vášho starého otca viac ako obdivuhodný. Keď sa matka svojej priateľke zverila s tehotenstvom, samozrejme to vyvolalo hádky. To všetko by bolo v poriadku. Potiaľto sú slová matky určite pravdivé. Tu však nastáva zlom. Podľa nej sa pohádali všetci traja. Potterová pod nátlakom svojho manžela Snapovú vyhodila. A nielen to. Údajne sa postaral o to, aby nikde nezohnala zamestnanie. Vyhrážal sa jej, že keď to prezradí na verejnosti, pomstí sa jej. Prenasledoval ju, dokonca sa mu podarilo vymazať ju z čarodejníckeho života. Odmietol svoje dieťa, nechcel sa k nemu priznať, nemienil sa oňho starať a už vôbec ho financovať. Niekoľko rokov ju sledoval a navštevoval stále s tým istým, aby sa jej pripomínal a upozorňoval ju na skutočnosť, že keď si otvorí ústa, tak sa pomstí. A prečo? Pretože v čase, keď bola moja matka v treťom mesiaci a priznala sa, otehotnela aj Potterová. Konečne sa im to podarilo. Potter mal svojho následníka, dediča, svojho vytúženého syna. Čo na tom, že s ním nejaká Snapová čakala bastarda? Chcel mať pokoj na svoj šťastný život. Možno zo začiatku uvažovali o rozvode, ale keď už bola Potterová tehotná, načo búrať obrázok šťastnej a ostro sledovanej rodinky? Moja matka mi to často pripomínala, podľa jej slov som bol príčinou, že má skazený život, že sa nemôže uplatniť. Vinu za všetko hádzala Potterovcom, za každý jej neúspech, za všetko zlé. Svoju frustráciu si vybíjala na mne, nenávidela ma a nenávidela Pottera. A ja som sa naučil nenávidieť ju a Potterov. Všetkých. To je všetko, čo som ochotný vám k tomu povedať. Nie je to ospravedlnenie, pretože sa nejde dať tak ľahko ospravedlniť. Či tomu uveríte alebo nie, to je už váš problém,“ stíchol, stále sa mu díval do očí.

„Nie, tomu neverím,“ neveriacky krútil hlavou nad tým, čo sa práve dozvedel.

„Samozrejme, to sa dalo očakávať,“ trpko sa zaškľabil. „Kto by len mohol predpokladať, že by ste niečomu takému uverili? Vaša predstava dokonalosti a bezchybnosti Potterov je taká predvídateľná. Ešte začnite tvrdiť, že je to moja vina.“

„Počúvate sa vôbec?“ prskol po ňom. „Sám ste predsa povedali, že ste začali pochybovať. Tak sa prestaňte stále do mňa navážať. Verím, že ste Potterov syn a moji starí rodičia vašej matke ublížili, vyhodili ju predsa. Ale nikdy neuverím, že by sa môj starý otec zachoval tak zbabelo. Ja by som to nespravil a taktiež ani môj otec. Svojho starého otca som nepoznal, ale som si istý, že by vašej matke ponúkol pomoc. Určite by sa svojho dieťaťa nezriekol.“

„To sa už ale nanešťastie nedozvieme,“ prerušil ho rovnakým tónom. „Neviem, v čom matka hovorila pravdu alebo v čom klamala. Vy si buďte o svojej pravde presvedčený, ak po nej tak túžite. Vysvetlil som vám situáciu z môjho hľadiska, tak, ako som ju prežíval ja. A verte, že keď je to pre vás bolestivé, pre mňa to bolo v detstve ešte bolestivejšie.“

„To sa vás za celé tie roky nepokúsil kontaktovať? Chodili ste predsa s mojím otcom do školy. Keď si dal toľko práce na začiatku, aby sa vašej matke, podľa jej slov pripomínal, prečo s tým nepokračoval?“

„Podľa matkiných slov sa s vývojom situácie uspokojil. Na stanicu ma vodil najprv Graves a po jeho smrti jeden sused. Nemohli sa s ňou vidieť. A váš otec ma doma určite nespomínal.“

„Prečo ste sa neozvali vy, keď ste si boli slovami svojej matky taký istý? Prečo ste sa nedožadovali vysvetlenia? Mohli ste sa spýtať na názor aj druhej strany.“

„Áno, to som mohol, možno by sa veľa vecí vysvetlilo. Ale uvedomte si, že som jednoducho nemohol prísť za Potterom, členom veľaváženej, bohatej rodiny s dobrým zázemím a dožadovať sa odpovedí. Nenávidel som ho, pri pomyslení naňho mi bolo zle, nechcel som ho vidieť a už vôbec sa s ním rozprávať.“

„Fajn, takže kvôli tomuto ste nenávideli môjho otca, pretože mal meno, rodinu a šťastné detstvo, rozumiem. Mal všetko to, o čo ste boli vy ukrátený. Dobre. A teraz mi vysvetlite, čo očakávate odo mňa?“ spýtal sa a zazeral. Možno to mal skutočne ťažké, tomu by mohol uveriť. Ale neodpustí mu jeho správanie voči nemu, nie tak ľahko.

„Najradšej by som vám povedal, že od vás neočakávam nič,“ vyriekol s trpkosťou. Skutočne by bolo jednoduché zahodiť všetko toto snaženie za hlavu, najmä keď videl, že úspech je v nedohľadne. Aspoň by nestratil tú masku, ktorú starostlivo nosil takmer celý život. Masku neprístupnosti, tvrdosti, chladnosti a odmeranosti. „Klamal by som. Neočakávam od vás odpustenie, pretože sa vám nemienim ospravedlniť. Chcem len, aby ste sa naďalej nedivili nad zmenou môjho správania k vám, pretože mám v úmysle nájsť si cestu k zblíženiu s vami,“ povedal na rovinu prepaľujúc ho očami. Videl v očiach svojho synovca záblesk irónie zmiešanej s pochybnosťami. A bol si istý, že nad tým bude rozmýšľať. „Chcem, aby sme sa pokúsili zabudnúť na minulosť, aj keď viem, že to nebude jednoduché, ani z vašej a ani z mojej strany. Chcem sa pokúsiť napraviť pokazenú minulosť,“ doložil na záver.

„V poriadku, hľadajte si cestu k zblíženiu, pomaly zabúdajte na minulosť a naprávajte ju, ak chcete. Z mojej strany však nečakajte nejakú ústretovosť. Rozhodne nemám v úmysle toto vaše snaženie zjednodušovať. Moje zmýšľanie nijako neovplyvnia práve získané informácie,“ okomentoval mu jedovito jeho slová. Možno si v kútiku duše prial nádej na maličkú zmenu, ale predstave zblíženia so Snapom sa bude vyhýbať. O tom bol presvedčený. „Pre mňa zistenie, že ste môj strýko, nič neznamená. Nemôžete odo mňa čakať, že po tých rokoch sa teraz proste... začneme na seba usmievať alebo... Ja tak jednoducho zabudnúť nemôžem.“

„To mi je jasné, Potter,“ povedal a bolo z neho cítiť sklamanie, aj keď sa ho snažil prekryť. Bolo to silnejšie ako čokoľvek predtým a nedokázal to zamaskovať ani dlhoročným trénovaním svojho sebaovládania. „A považoval by som vás za hlupáka, keby ste sa mi teraz vrhli do náručia. Nemám právo ani žiadať o vaše zmiernenie pocitov voči mne. Chcem len čas.“

„A čo mienite robiť?“ vypálil. „Ako si myslíte, že si ma získate? Ak môžem byť taký smelý a pýtať sa na to? Neviem si to ani predstaviť. Aj keď som na vás zbadal istý záujem, vzápätí ste do mňa vŕtali a provokovali ma.“

„Musíte uznať, že čo sa týka mojej maličkosti, stačí do vás len máličko pichnúť prstom a vy vybuchnete a začnete prskať. A to by ste mali zmeniť, inak si v živote ani nepísknete. A moje nasledovné kroky nechajte na mňa.“

„Ako si želáte,“ zaškľabil sa, „ešte by som vás chcel poprosiť, ak mi nabudúce budete chcieť napariť trest, nezneužívajte k tomu mojich priateľov.“

„Aj toto by som nechal na mojom uvážení. Rozhodne nebudete spochybňovať moje spôsoby, aj keby sa vám akokoľvek nepáčili.“

„Výborne, myslím, že to je všetko, čo sme si chceli povedať,“ zamračene sa postavil a chcel okamžite odísť. Niekde o tom v pokoji porozmýšľať a najmä to stráviť.

„Potter,“ zadržal ho, keď šiel siahnuť po kľučke. Zamračene sa k nemu otočil. „Komu to chcete povedať?“

„Neviem,“ Snapovsky nadvihol kútiky úst. „Budem sa to snažiť utajiť čo najdlhšie. Nie je to totiž nič, čím by som sa chcel chváliť.“ A treskol dvermi.

Snape sedel vzpriamene za stolom a zatínal päste. Vedel, že to nebude ľahké, ale nečakal, že to zoberie až tak flegmaticky. Len dúfal, že sa v ňom nenahromadí príliš veľa hnevu a neodnesie si to niekto nevinný. Musel uznať, že tento rozhovor mu vzal veľa síl. Ani vylievanie si zlosti Temného pána na svojej osobe nebral tak senzitívne a vnímavo ako jeho slová. Zobral by ľahšie, keby naňho kričal, keby mu v záchvatoch zlosti vrieskal nadávky a výčitky. Toto jeho takmer pokojné uvedomenie si skutočnosti, ale o to ostrejšie a dobre mierené provokovanie bolo dosť bolestné. A prečo?

„Pretože som len prekliata nehoda,“ zavrčal a so stisnutými zubami hodil medené ťažítko v tvare medveďa o protiľahlú stenu, z ktorej sa poriadny kus odlomil. Medveď však zostal celý.

------

Harry kráčal pod neviditeľným plášťom na siedme poschodie bez toho, aby skontroloval mapu za účelom zistenia prípadnej hrozby v podobe Filcha alebo Zloducha. Bolo jedenásť hodín a on vedel, že jeho priatelia sú už v chrabromilskej klubovni. Takže bude mať pokoj na premýšľanie.  

Núdzová miestnosť sa mu dokonale prispôsobila. Vyzerala presne tak, ako sa on cítil. Chmúrna, depresívna a tmavá. Sťažka sa hodil do kresla. Táto úžasná novinka, toto prekvapivé zistenie a super správa, by si určite zaslúžilo niečo ostrejšie.

„Dobby!“ zavolal do priestoru pred seba a tentoraz nepocítil žiadne výčitky svedomia. Ozvalo sa puknutie.

„Harry Potter, pane, som rád, že vás znova vidím,“ vypískol škriatok viditeľne natešený. Aspoň niekto má dobrú náladu.

„Dobby, už niekoľkokrát som ťa žiadal, aby si mi nehovoril pane,“ pokarhal ho a díval sa, ako sa škriatok previnilo obzerá okolo seba. „Som Harry a bol by som rád, keby si sa naučil oslovovať ma tak a neopováž sa trestať,“ dodal, pretože zaregistroval škriatkove pokusy.

„Dobre pa... Harry,“ odvetil škriatok a zahryzol si do jazyka, „budem sa snažiť na to nezabudnúť. Ale je to veľmi ťažké.“

„Ja ťa ale o to žiadam, Dobby,“ spustil, keď sa nadýchol. „Chcem sa ťa niečo opýtať. Bol by si ochotný, chcel by si pre mňa pracovať, keď sa raz usadím? Samozrejme by si mal minimálne rovnaké podmienky ako máš teraz.“

„Harry!“ zapišťal prekvapene a dojato. „Samozrejme, bolo by mi potešením slúžiť vám.“

„Nie slúžiť, ale pracovať,“ upozornil ho s úsmevom. „Veľa ti toho dlžím a nikdy ti to asi dostatočne nevynahradím,“ vysvetlil svoje zmýšľanie.

„Pa... Harry, je vám niečo? Zdáte sa mi smutný. Máte nejaké problémy?“ nabral odvahu na výzvedy.

„Dobby, ja nemám nič iné len problémy,“ vzdychol. Dobby sa naňho chvíľu díval, vzápätí sa znova poobzeral po miestnosti. S puknutím a bez rozlúčky zmizol. Harry sa trpko usmial. Keď už dokáže aj škriatkovi pokaziť náladu. O pol minúty bol Dobby naspäť aj s fľašou whisky.

„Ako si to vedel?“ vypálil naňho. Dobby len s úsmevom mykol plecami.

„Želáte si, aby som tu zostal? Chcete sa vyrozprávať?“ bojazlivo nadhodil. Harry sa musel znova pousmiať, ale pokrútil hlavou. Možno by mu to pomohlo, nebude však zaťažovať škriatka svojimi problémami. Dobby sa s ním rozlúčil a s upozornením, že nemá váhať, keď bude niečo potrebovať, sa odmiestnil.

Harry osamel s plnou fľašou a hlavou ešte plnšou nie práve najšťastnejšími myšlienkami. Sám nevedel posúdiť, čo je horšie. Či podľa proroctva zbaviť svet Voldemorta alebo byť Snapovým synovcom. Nechápal. Prečo si jeho starý otec nemohol vybrať nejakú inú ženu? Určite sa okolo neho pohybovalo veľa žien a keď už chcel babke zahnúť, prečo práve Snapová? Už sa stalo.   

Spomenul si na ich prvé stretnutie, na prvú hodinu.

Ach, áno. Harry Potter, naša nová hviezda.

Povedal to nenávistne, pohŕdavo a s odporom. Inými slovami, Harry Potter, môj stratený synovec. Harry si musel odfrknúť a poriadne si uhol rovno z fľaše. Celé roky stále to isté a pritom... Prečo ho to tak trápi? Prečo si musí v hlave stále donekonečna premietať tie posmešky, ktorými ho zasypával? Prečo nad tým jednoducho nemávne rukou? Záleží mu na tom? Možno. Nie, nič to pre neho neznamená. Jednoducho si na to zvykol a iné správanie si od neho ani nevie predstaviť. A ani sa to vlastne nedá.

Potter, toto sa vám podarilo! Výborne, Potter, prekvapili ste ma, nie ste až taký stratený prípad, ako som sa domnieval.

A k tomu ešte jeden široký úsmev od ucha k uchu. Harry sa zachechtal. To sa proste k nemu nehodilo, bolo to absurdné. Nepredstaviteľné. To sa skôr stane Voldemort jeho najlepším priateľom.

Čo vlastne k profesorovi cíti? Nenávisť to už nie je, už dávno nie. Ako to má nazvať? Nie je mu ani ľahostajný, inak by sa predsa nemohol takto zožierať. Keby to bolo také jednoduché, proste nad tým mávnuť rukou, nevšímať si to a nezaťažovať sa tým. Myknúť plecami, no a čo, veď život ide ďalej. Ako si však s trpkosťou uvedomil, dosť mu na tom záleží. Len nevedel pochopiť prečo. Kvôli čomu. Určite nečaká, že sa týmto zistením všetko zmení. To ani nechcel. Nedokázal si predstaviť, že by sa z nich stali dvaja ľudia, ktorí dokážu viesť normálny rozhovor, v pokojnej úrovni, možno dokonca priateľský.

Možno je to preto, že sa mu týmto zistením otvorili oči. Keby ho celé tie roky nenávidel, tak ako si na to zvykol, tak by mu to bolo jedno. Ale on zistil, že to je jeho strýko. Preto ho jeho správanie sa k nemu mrzí? Je mu to ľúto? Bolí ho to? Cíti sa ukrivdený? Asi to bude preto. Nikdy mu neodpustí, že sa k nemu správal ako k troliemu výkalu napriek tomu, že vedel, že je jeho synovec, jeho rodina. Nech už boli jeho dôvody akékoľvek. Toto je niečo, čo sa nedá len tak ľahko odpustiť, zabudnúť a jednoducho na to nemyslieť.

Sú však rôzne druhy lásky. Láska neznamená len milovať, ale mať rád. Ty máš rád veľa ľudí a napriek tomu budeš musieť zmysel lásky ešte nájsť. A nemyslím pritom nejaké dievča.

Spomenul si na matkine slová, ktoré mu povedala pri ich krátkom stretnutí. Myslela tým niečo takéto? Vedeli už vtedy, že sa stane práve toto a jej slová boli mienené na jeho vzťah ku strýkovi? Otcovi to bolo ľúto a mama mala Snapa vždy rada. Pri ich stretnutí určite vedeli, kto to je. Nájsť zmysel lásky, nájsť cestu k Snapovi? Keď tým mysleli práve toto, tak nevedel, či to má zobrať ako veľmi nevydarený vtip alebo či nad tým vážne nezačať uvažovať.

„Ach, mami. Čo iné by si tým mohla myslieť?“ povedal do vetra a opäť si uhol. Nájsť si cestu k Snapovi, začať ho mať rád? Musel sa zasmiať. Vzápätí si uvedomil, že už ani jeho smiech nie je presvedčivý. Veď na tom sa už nedá ani smiať, ani plakať, ani nadávať a už vôbec sa to nedá ignorovať. V momente sa však rozhodol, z týchto možností si vybral práve nevšímavosť. Keď sa chce o niečo pokúšať, tak nech sa páči. On sa o nič pokúšať nemieni. V žiadnom prípade nebude robiť prvé kroky. A prečo by aj mal? Pozná pravdu asi hodinu, on ju pozná celý život. Keď má niekto niečo naprávať, tak je to práve on. A určite mu to neuľahčí. Nebude mu síce hádzať polená pod nohy, ale tak isto nebude čakať s otvorenou náručou. On ho nepotrebuje, Ale veď ani Snape nepotrebuje jeho, načo by mu aj bol ten malý, rozmaznaný a arogantný slaboch? A už sme opäť pritom. Uhol si.

Tu máte, Potter. Vypite to, je to ešte jeden posilňujúci, musíte sa dostať ku kruhu.

Spomenul si na Azkaban a na Snapovu starostlivosť. A na ten slabý záblesk niečoho neidentifikovateľného v očiach. Vtedy to nechápal, teraz už vie. Skutočne mal oňho strach? Bál sa, že by jeho synovec mohol zatrepať kopytami? Spomenul si aj na Ginnine slová o tom, ako ho ošetroval pred troma týždňami. Je možné, aby sa Snape o niekoho bál? Okrem Susan, samozrejme. A práve o Harryho Pottera? A prečo nie? Keď začal o matkiných slovách pochybovať, ktovie z akého dôvodu, možno ho naozaj trápia výčitky svedomia. Možno ľutuje stratený čas a tvrdenie, že to chce napraviť, myslí vážne.

Jeho detstvo. Ktovie, aké bolo. Jeho matka ho nenávidela a stále mu to pripomínala. Nevedel si to ani predstaviť. Je síce pravda, že Dursleyovci ho tiež nenávideli, ale neboli takí blízki ako matka. Matka by mala byť predsa najbližšie. Síce o tom vedel len málo, vlastne o tom nevedel nič, ale bola to matka. Musel to mať ťažké. Merlin, zdá sa mu to alebo skutočne prejavil so Snapom súcit! Nad tým radšej uvažovať nebude, musel by zájsť urýchlene k Mungovi.

Spomenul si na záblesky Snapovej minulosti. Na útržky z jeho života, ktoré sa mu podarilo zachytiť pri ich spoločných hodinách oklumencie. Na muža s krivým nosom, ktorý kričal na ženu a na malého čiernovlasého chlapca, ktorý sa schúlený a plačúc krčil v kúte. Vtedy si myslel, že to je jeho otec. Musel to byť však niekto cudzí. Ktovie, či to bol len jeden muž, ktorý ich navštívil. Možno by nebolo od veci dozvedieť sa o jeho detstve viac. Je to však len jeho zvedavosť? Alebo snaha o bližšie pochopenie všetkého, čo profesora viedlo k vybudovaniu si tak veľkej nenávisti?

Nech je ako chce, bude sa musieť s týmto zistením naučiť žiť. Zatiaľ to pre neho nič neznamená a on sa musí pripraviť na nasledujúce stretnutie so Snapom. Musí mu dokázať, že táto novinka pre neho nič nerieši. On nech sa snaží, ak chce. Jemu je to však, zatiaľ, jedno. Určite? Áno, na sto percent!

Aj tak nevedel pochopiť, ako s tým dokázal žiť celý život. Chodiť do školy s Jamesom Potterom, s ktorým sa z duše nenávideli a pritom vedieť, že je to jeho brat. Čudoval sa, že pri tých ich častých hádkach mu to nevykričal do tváre. Tým by ho predsa zasiahol najviac, uštedril by mu krutú ranu, ponížil by ho a konečne by nad ním vyhral. Možno navždy. On radšej mlčal, dusil to v sebe a nikomu sa nezdôveril. Ani jeho matke a pritom bola jeho najlepšou priateľkou.  

A keď budeš poznať pravdu?

Nie, neviem, podľa toho, čo je to za pravdu. Keď bude dostatočne vysvetlená tá jeho nenávisť ku mne a k môjmu otcovi, keď mi vysvetlí, prečo to celé tie roky robil a bude to niečo, čo sa bude dať odpustiť, tak ho možno začnem brať inak. Ale je to dosť neuveriteľná predstava, zmieriť sa so Snapom.

Spomenul si na rozhovor s Ginny. Pravdu už pozná a Snape mu dokonca vysvetlil dôvod jeho nenávisti. A aj keď v kútiku duše uznáva, že to, čo v detstve zažil, mohlo viesť k vytvoreniu si toľkej averzie, s odpustením to bude oveľa ťažšie. Nedokáže tak jednoducho zabudnúť, to po ňom nemôže žiadať. Možno časom, dlhým časom. Zacítil mravenčenie na ľavom zápästí.

Ešte si u Snapa?

Jeho malá, sladká Ginny. Dievča, ktorej by zveril vlastný život. Čo na tom, že mu zabudla spomenúť takú maličkosť, ako pravdu o Snapovi? Pozrel na hodinky. Pol druhej, asi by sa už mal zobrať a ísť naspäť do veže. Čaká naňho, asi si robí starosti. Priložil si prútik na náramok.

Už idem.

Položil poloprázdnu fľašu na zem. Na jeho vlastné prekvapenie sa necítil nijako opitý, vlastne v sebe necítil vôbec nič. Skontroloval mapu, aby si overil bezpečnosť cesty. Všetko vyzeralo byť v poriadku. Samozrejme musel opäť presviedčať Bucľatú dámu, aby ho pustila. Aj to urobila, keď jej nakoniec sľúbil, že sa to už nebude opakovať. Koľkokrát jej to už v priebehu šiestich rokov sľuboval?

„Prečo nespíš?“ spýtal sa jej v okamihu, keď si k nej prisadol. Videl na nej, že je nervózna, netrpezlivá a hlavne zvedavá.

„Prečo asi?“ odvetila a pozorne si ho premeriavala.

„Prečo si mi to nepovedala?“ dožadoval sa vysvetlenia. „Myslel som si, že pred sebou nemáme tajnosti,“ dodal a snažil sa, aby jeho hlas znel pokojne. Aby v ňom necítila ani najmenší náznak roztrpčenia alebo sklamania.

„Najprv som si nebola istá,“ spustila vysvetľovanie a uprene sa mu dívala do očí. „Chcela som si to hlavne overiť, než by som ti predložila svoje domnienky. A potom mi Susan povedala, že bude najlepšie, keď ti to povie on a ja som s tým súhlasila.“

„Aha,“ hlesol a už sa ani nesnažil nič skrývať, „takže Susan rozhodla, že to pre mňa bude najlepšie,“ ironicky natiahol. Nechápavo zvraštila obočie. „A ty si s ňou súhlasila. Odkiaľ môže Susan vedieť, čo je pre mňa najlepšie? Alebo...“

„Počkaj,“ prerušila ho. „Ty si naštvaný, že ti to povedal on? Povedz mi, čo by sa zmenilo potom, keby som ti to povedala ja? Bolo by to pre teba nejako menej prekvapujúce? Šokujúce? Zobral by si to v pohode?“ spýtala sa podráždene.

„To určite nie,“ prskol a zazeral, „ale aspoň by som sa mohol tváriť, že o ničom neviem.“

„Čo?“ vyletela a neveriacky naňho hľadela. „Tak toto je teda strašne dospelé prehlásenie,“ zakrútila hlavou. „A okrem toho pochybujem, že by si mu to prvej príležitosti nevyhodil na oči. Mieniš mi to snáď vyčítať?“ dožadovala sa vysvetlenia.

„Ginn, ty si jediný človek, ktorý vie o mne úplne všetko. Dúfal som, veril som, že by si nebola schopná predo mnou tajiť takúto informáciu. Myslel som si, že by si nemlčala o ničom.“

„Ja by som ti to povedala. A myslím si, že to je niečo, čo ti musel oznámiť jedine on. Mieniš mi to vyčítať?“ zopakovala otázku dôraznejšie.

„Nechcem sa s tebou hádať.“

„Ja sa pýtam, či mi to budeš vyčítať!“

Pozrel sa do jej naštvanej tváre a v prvom momente jej chcel vykričať, že sa cíti zradený a podvedený. Zahryzol si do jazyka. Veď mala vlastne pravdu. Susan mu to opakuje už niekoľko mesiacov. Je to ich vec, nikto by sa im do toho nemal miešať. A teraz, keď pochopil, o čo v skutočnosti ide, tak sa Susan ani nedivil. Nevedel si predstaviť, že by mu to mala povedať ona alebo Ginny. Nemal by sa za to hnevať ani na jednu a už vôbec by im to nemal vyčítať.

„Nie, nebudem ti nič vyčítať,“ odvetil po chvíli. „Chcem ťa ale poprosiť, nabudúce, keď zistíš hocičo, nech je to akákoľvek banalita, netaj to predo mnou.“ Natiahol k nej ruku, ktorú síce uchopila, ale stále sa mračila a podozrievavo si ho premeriavala.

„Sľubujem,“ hlesla, prisunula sa k nemu a nechala sa objať. „A teraz mi povedz, čo si o tom myslíš? O čom ste hovorili? Čo budeš robiť?“

Porozprával jej o ich rozhovore a aj o tom, nad čím rozmýšľal v Núdzovej miestnosti.

„A čo budem robiť?“ doložil na záver svojho rozprávania. „Nič. Nebudem robiť vôbec nič, budem sa tváriť, že o nič nejde. On nech si robí čo chce. Pre mňa toto zistenie nie je dôležité, už som sa rozhodol. Čo vlastne po tebe dnes chcel?“

„Požiadal ma, aby som mlčala,“ mykla plecami. „Musím uznať, že si to zobral celkom pokojne. Bála som sa, že budeš trocha viac... nespokojný?“ spýtavo zdvihla obočie a zaškľabila sa.

„To asi aj on a mlčať budeme.“

„Ako chceš, je to predsa tvoj strýko,“ zavŕtala provokačne. Zachichotala sa, keď významne prevrátil oči a zadíval sa smerom ku plafónu. „A mimochodom, dnes ma pochválil,“ dodala a keď videla jeho prekvapenie, pokračovala. „Nebola to síce nejaká super pochvala, vyjadril sa o mojom elixíry, že nebol najhorší.“

„Neuveriteľné,“ pokrútil hlavou. „Ale váž si to. Na jeho pomery je to až príliš. Aj tak sa divím, že ťa nezabil.“

------

Harry aj Ginny vyzerali na ďalší deň, akoby ich prešiel parný valec. Rozprávali sa asi do tretej a času na vyspatie mali skutočne málo. A cítili sa oveľa horšie, ako vyzerali.

„Dokedy ťa včera zdržal netopier?“ opýtal sa ho Ron cestou na raňajky. Ginny mu nenápadne naznačila prstom jednotku.

„Do jednej,“ odvetil bezstarostne.

„A čo po tebe chcel? Čakali sme ťa do polnoci, ale potom sme to vzdali. Ginny, ty si dúfam tiež išla spať, vyzeráš otrasne,“ nadhodil smerom k svojej sestre.

„No od teba to sedí. Kedy si sa naposledy pozeral do zrkadla?“ zamračila sa naňho.

„To je ale pravda,“ zastala si ho Hermiona, „obidvaja vyzeráte, ako by ste ponocovali.“

„Chvíľu som nevedela zaspať, proste mi to nestačilo. Nemohli by ste sa zaujímať o niečo iné?“ odvrkla podráždene.

„Najprv ma nútil drhnúť kotlíky a potom som musel zotierať prach, klasika. Už by si mohol nájsť aj iný spôsob trestov, toto je už dosť otrepané,“ zamrmlal bez nálady a zabočil do Veľkej siene. Bol by rád, keby mal k dobru ešte aspoň tri hodiny spánku. S napoly otvorenými očami vrazil do vysokej čiernej postavy. A to dosť rázne.

„Dočerta, neviete dávať pozor?“ zavrčal nazúrene profesor Elixírov a jeho oči sa stretli s pohľadom pôvodcu zrážky.

TOPlist