52. Dom číslo 12 sa zapĺňa I.

 

Snape sa ponáhľal ponurými chodbami Voldemortovho sídla. Meškal na schôdzu smrťožrútov, ktorú počas jeho neprítomnosti viedla Lestrangová a treba dodať, že sa tejto zodpovednosti ujala s potešením. Blížil sa k miestnosti určenej na stretnutia a začul hlasy. Samozrejme, že začali bez neho. Ruku už naťahoval k pootvoreným dverám, keď ho niečo zastavilo.

„Dvaja Weasleyovci a humusáčka Grangerová, ale to je vo všeobecnosti známe. Ešte tam boli Longbottom a Lovegoodová,“ oznamovala Lestrangová zúčastneným smrťožrútom. „Kde sa momentálne nachádzajú Weasleyovci, to nemáme tušenia. Vie niekto o nich niečo?“

„V Šikmej, ten obchod s hlúposťami patrí dvojičkám,“ ozval sa niektorí z nich.

„Myslíš ten pestrofarebný?“ spýtal sa ďalší. Odpoveďou muselo byť asi prikývnutie, pretože sa ozval len zborový smiech.

„Dobre, tak tu máme obchod,“ pokračovala Lestrangová netrpezlivo. „Myslím, že tí dvaja budú klásť odpor, ryšavci sú vo všeobecnosti dosť vzpurní. Pošleme tam siedmych, dohodnite sa medzi sebou. Ešte nejaké novinky o hrdzavcoch?“

„V Šikmej by mal bývať aj najstarší Weasley, s tou svojou francúzskou buchtičkou,“ zachechtal sa niekto.

„To je pravda, majú malý byt, viem kde,“ pritakanie.

„Fajn, myslím si, že aj on bude vzdorovať. Pôjdeš ty, keď vieš kam a vezmeš si aspoň piatich so sebou,“ rozdávala inštrukcie. „Najmenej práce by malo byť so starou Longbottomovou, na ňu stačia traja. Všetci vieme, kde býva. Ďalej je tu ten idiot Lovegood, ani on by nemal byť problémom a všetci vieme, odkiaľ vychádzajú tie šialenosti v časopise. Štyria by mali stačiť.“

„Bella, myslíš, že je rozumné útočiť v Šikmej?“ ozval sa Malfoy.

„Tiež si myslím, že by sme si to mali najprv naplánovať,“ pritakal mu Dolohov.

„A čo chceš na tom plánovať?“ zavrčala po ňom. „Posledné plánované akcie skončili mizerne. To snáď nemusím pripomínať. A v Šikmej v noci aj tak nikto nie je. Taká náhla a nečakaná akcia pod rúškom tmy, to by mala byť naša výhoda. A nikto nebude čakať útok práve v Šikmej,“ diabolsky sa zasmiala.

„Dobre, ako myslíš. Ty velíš,“ v Malfoyovom hlase sa zrkadlilo pohŕdanie.

„Máš pravdu, ja velím,“ prskla po ňom znechutene. „Napokon tu máme muklovských rodičov tej humusáčky. Nevieme presne, kde leží ich dom, ale máme adresu, nemal by to byť problém. Do tejto akcie sa dobrovoľne hlásim ja,“ zachechtala sa, „a vezmem so sebou aj Draca, nech sa troška priučí. Hlásia sa k nám nejaký štyria dobrovoľníci?“

„Tak fajn,“ vrkla po tom, čo sa pravdepodobne poprihlasovali záujemcovia. „Všetko prebehne naraz, zaútočíme v jeden okamih. Nič nenecháme na náhodu. Treba ich dostať čo najviac. Myslím, že tí humusáci budú zárukou, aby Potter neváhal a vzdal sa. Bežte sa pripraviť, o jedenástej to spustíme.“

„Kde je vlastne Snape?“

Viac nepočul a ani ho to netrápilo. Musel sa čo najskôr premiestniť do Hlavného štábu. Už bude skoro šesť hodín, majú málo času. Rovnako nepozorovane, ako prišiel, sa mu podarilo aj odísť. Všetci smrťožrúti boli zhromaždení pri Lestrangovej. Ešte než sa premiestnil, priložil si prútik k dlani.

------

„Ja si myslím, že Harryho dedko je otcom profesora Snapa,“ prehlásila Ginny úplne pokojne a pozorne sledovala Susaninu reakciu. Tá na ňu pár sekúnd zarazene hľadela.  

„Jeho dedko, Severusovým otcom?“ začala sa smiať, ale Ginny aj tak neušlo, že je to predstieraný smiech. „Ako si na to prišla?“ opýtala sa napäto.

„Nie si príliš presvedčivá klamárka,“ povedala akoby nič a mračila sa. „Profesor sa narodil v roku 1960 a posledný článok je z júla 1959. Mínus asi tri mesiace, než zistila, že je tehotná, plus deväť mesiacov...“ myšlienku nechala nedopovedanú.

„To môže byť len náhoda,“ pokúsila sa zapierať. „Nemôžeš na základe nejakého dátumu robiť takéto závery.“

„Dobre. Tak prečo sa mohli dve dobré priateľky pohádať? Čo vyvolalo takú veľkú nenávisť? Pochybujem, že to bolo kvôli receptu na tekvicový koláč,“ vyprskla, pretože podľa jej mienky sa Susan snažila zatĺkať.

„Ginny, tých dôvodom mohlo byť oveľa viac, mohli byť závažné.“

„A čo potom to zvláštne profesorovo správanie?“ zdvihla obočie. Susan sedela strnulo v kresle a snažila sa z tejto situácie dostať. Ginny ju zatlačila ku stene a nemienila povoliť. A ona vlastne ani sama nevedela, či sa chce ďalej pokúšať klamať. Keď už na to prišla.

„Aké správanie máš na mysli?“

„Začala som si ho všímať už po Azkabane, keď som počula Harryho blúzniť. Zmenil sa. Možno je k nemu stále protivný, ale nedá sa to zrovnať s tým, ako sa k nemu správal v minulosti. Harry sa naňho nepozerá, keď nemusí, prepáč, ale je to tak, ale ja som si niekoľkokrát všimla jeho pohľadu. Každého iného by prerazil, keby ho provokoval len z desatiny tak, ako Harry. A videla som ho pred dvoma týždňami, keď ho ošetroval. On mal oňho strach. Keď si už môj brat všimol jeho podivného správania a dá sa povedať, že on patrí k tím, poviem to miernejšie, menej vnímavým, za chvíľu si to všimnú aj ostatní. Myslím, že Hermiona už má tiež nejaké podozrenie.“

„Aha, o tom sme sa ešte nerozprávali,“ povedala trocha mimo, pretože sa zamyslela. Vlastne sa o toto snažila od svojho návratu do Anglicka. Aby si jej brat dokázal nájsť cestu k Harrymu, aby mu povedal pravdu. Teraz, keď Ginny odhalila pravdu, už sa z toho nevyvlečie. Vlastne ju ani nechcela odhovárať. Harry sa to dozvie ešte dnes a tomu musí zabrániť. Musí Severusa varovať, on to musí Harrymu povedať.

„Je to pravda,“ povedala rozhodne a zadívala sa Ginny do očí. Tá neveriacky pootvorila ústa. „Čo si taká prekvapená? Veď si na to sama prišla.“

„To áno, ale teraz, keď si to potvrdila, je to neuveriteľné.“

„To možno je,“ odsúhlasila jej to so slabým úsmevom.

„Prečo sa k nemu správa tak...“ chcela povedať odporne, ale asi by sa jej tým dotkla. „Je to jeho synovec, a celé tie roky ho nenávidel.“

„Ginny, on to v detstve nemal ľahké. Jeho matka ho nenávidela kvôli jeho otcovi. Nahovárala mu kopec lží, pretože podľa mňa to boli klamstvá. Možno nie všetky. Na môj názor príliš nedaj, ja som našu matku nenávidela, ale to je o niečom inom. Ty si ani nevieš predstaviť, čo všetko musel vytrpieť a znášať len preto, aká krv mu koluje v žilách. Preto nenávidel Potterov. To sa však zmenilo a on by si chcel k Harrymu nájsť cestu.“

„To bude dosť problematické,“ nadhodila ešte stále šokovaná a prebehla jej hlavou Harryho averzia a dá sa povedať akýsi druh alergie voči profesorovi Elixírov.

„To je jasné. Čo chceš teraz robiť? Predpokladám, že mu to chceš povedať.“

„Myslím si, že by mal poznať pravdu, nech bude preňho akokoľvek neveselá,“ opatrne sa zadívala na Susan.

„Nemusíš si predo mnou dávať pozor. Ja viem, čo si o mojom bratovi Harry myslí a mrzí ma to. Ale chcem ťa požiadať, aby si mu zatiaľ nič nehovorila,“ skúmavo sa na ňu zahľadela.

„To po mne nemôžeš chcieť,“ okamžite zaprotestovala. „Nedokážem sa naňho dívať, vedieť o tom a mlčať. Je to dosť závažný poznatok na to, aby som sa tvárila, že o ničom neviem.“

„Ja ťa úplne chápem, ale ty si uvedom, že nám dvom do toho nič nie je. Nie je to naša vec, to si musia vyriešiť oni dvaja.“

„A ako si to asi majú vyriešiť, keď mu profesor odmieta čokoľvek prezradiť? Vyjadril sa, že sa o tom bude s Harrym rozprávať, až zistí pravdu a teraz ju má možnosť zistiť.“

„Aj tak si stojím za tým. Ja už ho presvedčím o tom, aby mu to povedal. Teraz to už bude musieť spraviť, keď to vieš. Chcem ťa len poprosiť o trocha času. Ako dlho si ochotná mlčať?“ spýtala sa jej na rovinu.

„Neviem, nepáči sa mi to. Myslíš, že je bezpečné, aby sa o tom rozprávali oni dvaja?“

„Už boli niekoľkokrát sami. Keby si chceli ublížiť, tak to už spravia,“ uškrnula sa.

„Neverím, že to Harry od neho prijme,“ zdvihla k nej zamyslený pohľad.

„Pre Harryho to bude ťažké, nech by mu to povedal hocikto. Tak čo? Môžem s tebou rátať?“

„Koľko myslíš, že na to bude potrebného času?“ Stále sa jej to nepozdávalo.

„Niekoľko dní?“ navrhla opatrne. Ginny po nej hodila protestný pohľad a Susan jej vrátila prosebný.

„Dobre teda,“ vzdychla napokon nespokojne, „keď nebude Harry poznať pravdu do konca budúceho týždňa, cez víkend mu tú novinku oznámim ja.“

„Fajn. A Ginny, čo si o tom myslíš ty? Ale úprimne,“ vyzvala ju.

„Úprimne? Keď Harryho netrafí šľak, tak budem rada,“ konečne sa uškrnula aj ona. „A čo sa týka profesora, nikdy nepatril k mojim obľúbencom, prepáč a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nebude. Musím však uznať, že sa podstatne zmenil. Keď sa náhodou niekedy tí dvaja uzmieria, budem len rada. Harrymu chýba rodina. Sirius a Weasleyovci ju nedokážu suplovať.“

„Musím uznať, že si ma potešila. Čakala som horšiu reakciu,“ zasmiala sa. „Len ma udivuje, že na to neprišiel aj Harry,“ nato sa obe na seba pozreli a rozosmiali sa. „Ale musím dodať, že nepoznám žiadneho príslušníka mužského rodu, ktorý by si všímal takéto maličkosti,“ vyprskla.

„Tak nejako,“ odsúhlasila jej to Ginny so smiechom. „Ja len dúfam, že sa budem vedieť pretvarovať a nejako odrážať jeho vyzvedanie.“

Hneď nato sa obe pobrali do kabinetu, kde Harry s Lupinom diskutovali a Tonksová opravovala nejaké pergameny. Susan pozrela na Harryho, ktorý smerom k nim hodil spýtavý pohľad. Konečne vypláva pravda na povrch, len si želala, aby sa to podarilo Harrymu nejako stráviť. A potom budú potrebovať čas.

„Čo riešite?“ pridala sa k Lupinovi. Zachytila kúsok rozhovoru Harryho a Ginny. Pýtal sa jej na ich debatu a ona zahovárala. Okamžite smerom k nej hodil podozrievavý pohľad.

„Dával som Harrymu pár rád, ako sa čo najlepšie a najrýchlejšie naučiť pár nových zaklínadiel. Myslíme si totiž, že sa im to bude hodiť v tom turnaji,“ usmial sa.

„Keď sa takto poctivo pripravujú,“ ozvala sa od stola Tonksová, „tak by sa mali stretnúť v semifinále všetci štyria.“

„No, a my s Nymph budeme držať palce Ronovi,“ prehodil len tak mimochodom.

„Že ma to ani neprekvapuje,“ uškrnula sa Susan, „nemusím pripomínať, komu budem fandiť ja so Siriusom.“

„Len aby ste neboli všetci prekvapení a nakoniec sa bude radovať ne... dvojčatá,“ vložil sa im do toho Harry a vzápätí sa začervenal. Naivne dúfal, že si jeho prerieknutie Susan nevšimla. Aj keď sa tvárila nevšímavo, štuchanec od Ginny ho ubezpečil, že keď si to všimla ona, je viac ako pravdepodobné, že to neušlo aj ostatným. Najmä preto, že Lupin začal rýchlo zahovárať.

„Nechcem znižovať Hermionine kvality, je vynikajúca čarodejnica, ale podľa môjho názoru je príliš mäkká.“

„Nevieme, ako reaguje, keď je rozzúrená,“ oponovala Susan, ale nedohovorila. Všetci sa zarazili a ostali na seba pozerať šúchajúc si dlaň o oblečenie. Všetci, okrem Ginny.

„Zvoláva sa Rád?“ vypálila na nich, keď ich zbadala, ako sa zbavujú nepríjemných pocitov.

„Áno, niečo sa muselo stať. Okamžite ideme do Hlavného štábu,“ zavelil Lupin a už sa hrnul ku krbu.

„Ginny, ty tu zostaň. Hneď ako zistíme, o čo ide, dáme ti vedieť,“ nakázala jej Tonksová.

„Neopováž sa odtiaľto odísť,“ povedal jej Harry a vtisol jej letmý bozk. „Nech ti ani nenapadne ísť samej po hrade,“ a vrhol sa ku krbu. Stačil ešte zaregistrovať, ako za ním Ginny volala niečo v znení, dávaj si pozor.

------

„Čo sa deje?“ automaticky sa opýtal, keď vypadol v kuchyni Hlavného štábu. Vyzeralo to tak, že sú tu prví. Mamka Weasleyová bola aj s pani Barrosovou pri sporáku. Kým Molly po nich pokukovala nervózne, mladá Portugalčanka vyzerala nechápavo. Odniekiaľ sa dovalil aj Sirius nasledovaný Antoniom.

„Nemáme tušenia,“ odvetil Sirius a požiadal manželov, aby sa vrátili do svojej izby.

„Kto zvolal Rád?“ opýtal sa Lupin.

„Ja,“ zavrčal Snape, keď sa vrútil do kuchyne. „Dnes bolo zasadnutie smrťožrútov,“ začal v rýchlosti vysvetľovať a mračiac sa díval na všetkých prítomných. Postupne sa k nim pridávali ďalší. Priletaxovali sa aj dvojčatá a Bill. „Na zhromaždenie som sa dostavil s oneskorením a preto som dostal príležitosť vypočuť si rozhovor,“ pokračoval ľadovo. „Chystajú sa dnes o jedenástej zaútočiť na Grangerovcov, Weasleyovcov v Šikmej, Lovegooda a Longbottomovú,“ prepichol pohľadom Harryho, „chcú ich zajať a prostredníctvom nich sa dostať k Potterovi.“ Rozprával im o tom, čo vypočul a aj o nasadení počtu smrťožrútov. Kým si Molly pridržiavala zhrozene ruku pred ústami a Harry neveriacky civel na profesora, dvojčatá dosť zúrivo nadávali.

„Fajn,“ chopil sa iniciatívy Sirius, „Tonksová, zájdi na Ministerstvo, zburcuj ho a pošli aspoň dvadsať aurorov do Šikmej. Povedz, že sa tam bude dnes nachádzať asi dvanásť smrťožrútov. Kde je vlastne Kingsley?“ Až teraz si všimli, že auror neprišiel na zavolanie.

„Je niekde mimo,“ vysvetľovala Tonksová od krbu, „mali akciu na juhu.“

„Aha, tak nič,“ mávol rukou Sirius, „Bill, ty zájdi pre Fleur a priveď ju sem. Harry, ty sa vráť do Rokfortu a priveď Hermionu, Nevilla a Lunu, budeme potrebovať ich pomoc.“

„A zavolajte aj súrodencov Weasleyovcov,“ zavolala za ním McGonagallová, „možno sa budú hodiť.“

Harry neváhal a v momente sa vrhol do plameňov. Keď vypadol u Tonksovej, Ginny naňho čakala. Zdrapil ju za ruku a spolu sa náhlili k Núdzovej miestnosti. Cestou jej porozprával všetko, čo vedel.

„Všetci sa zoberte a poďte do Hlavného štábu,“ prikázal netrpezlivo štvorici.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona a Luna jednohlasne.

„Ponáhľajte sa,“ súril ich a popoháňal. „Dostali sme informáciu, že chcú prepadnúť vaše rodiny,“ vysvetľoval cestou. Lepšie povedať to na rovinu, ako sa vykrúcať, aj keď sa Luna a najmä Hermiona v momente vystrašili.

Po vypadnutí naspäť v Hlavnom štábe narazili na ruch, hovory a náhlivosť. Harry sa v momente pripojil k Siriusovi. Všetci v rýchlosti podávali návrhy na možné vyriešenie celej záležitosti. Harrymu sa aj tak zdalo, že je tu oveľa menej členov, ako by si vážnosť situácie vyžadovala.

„Takže takto,“ prehlásil napokon Sirius a obrátil sa na všetkých zúčastnených. „Okamžite pôjdu trojice pre Lovegooda a Longbottomovú, Nevilla a Lunu si zoberú zo sebou,“ otočil sa na deti, ktoré ich sledovali prestrašene a nechápavo. „Budeme potrebovať, aby ste svojim blízkym vysvetlili, o čo ide. Obávam sa, že nám by neverili, najmä tvoja babka, Neville. Treba im povedať, že sa smrťožrúti chystajú prepadnúť ich a zajať. Musíme ich dostať sem čo najrýchlejšie. Nemáme veľa času, nech si poberú len to najnutnejšie, nech sa zbytočne nezdržujú. Máme obavy, že smržožrúti sú odhodlaní zamiesť po sebe stopy a keď nedostanú to čo chcú, vybijú si zlosť na niečom inom. Máme strach, že vám zničia domy.“

Okamžite pochopili celú situáciu a obaja sa šli s vybranými trojicami členov premiestniť ku svojím domovom.

„Minerva, vás chcem poprosiť, aby ste im to vysvetlili a upokojili. Každou chvíľou by mala prísť aj Poppy s elixírmi. Budú ich potrebovať, najmä Longbottomová, veď ju poznáme.“ Profesorka prikývla a Sirius pokračoval. „Šikmú necháme na starosť aurorom. Teraz k najväčšiemu problému. Všetci vieme, kde bývajú čarodejníci, ale čo nám robí starosti je fakt, že nevieme adresu tvojich rodičov.“ Obrátil sa na Hermionu, ktorá stála zhrozene na mieste a mala plač na krajíčku. Ginny ju držala za plecia. Ron stál pri nej a bezmyšlienkovite ju hladil po chrbte. Hermiona zdvihla k Siriusovi pohľad.

„Bývame na Beamont Road 38 v Plymouth,“ šepla a v očiach mala prosbu. Priala si, aby niečo vymysleli a zachránili jej rodičov.

„Poznáte nejakých čarodejníkov bývajúcich v Plymouthe?“ obrátil sa naspäť na zúčastnených. Všetci zavrteli hlavami.

„Čo tak nazrieť do ministerských záznamov?“ navrhol Artur.

„Nato nie je čas,“ zavrčal Snape. Blížilo sa už k siedmej a im ostávali iba štyri hodiny.

„Aj tak to treba skúsiť,“ privolil Lupin.

„Máš pravdu, Artur, zájdi na Ministerstvo a pokús sa zohnať nejaké informácie, mal by si to stihnúť,“ Sirius sa viditeľne rozhodoval pre to najlepšie riešenie, „hodinu, viac času ti nedáme.“ Artur prikývol a v momente sa odletaxoval na Ministerstvo.

„A čo keď nič nezistí? Čo potom?“ Harry sa odvážil položiť otázku, nad ktorou už aj tak všetci premýšľali.

„Niečo sa musí vymyslieť,“ zamyslel sa Sirius.

„Čo rytiersky autobus?“ navrhol Ron.

„Treba vymyslieť niečo nenápadnejšie,“ vrkol Snape a prebodol ho pohľadom, „keď sa do autobusu nahrnie zo desať členov Rádu, tak si príliš nepomôžeme. Môžeme zrovna rozhlásiť, čo robíme.“

Všetci premýšľali nad možnými riešeniami. Harryho vôbec neprekvapilo, že aurorom neoznámili ostatné terče útokov. Mohli maximálne upozorniť na Šikmú, inak by na seba príliš upozornili. Premiestňovanie tiež nepripadalo do úvahy. To vedel na isto, pretože sa mohli premiestniť len na miesto, ktoré poznali. A v Plymouthe nikto z prítomných nebol. Samozrejme okrem Hermiony, ale tá sa ešte nevedela premiestňovať.

Medzitým priviedli značne rozladeného pána Lovegooda, ktorého si zobrala na starosti Molly a spolu s Lunou a madam Pomfreyovou ho odviedli do jednej z izieb. McGonagallová sa pripravovala na príchod Nevillovej babky, predpokladali, že s ňou bude viac práce. Vrátil sa aj Artur, ale nepriniesol nič uspokojivé. V Plymouthe sa nachádzali tri čarodejnícke rodiny, ale ich letax nebol zapojený na žiadne známe miesto, ktoré by im pomohlo. Začala ich zachvacovať panika. Hermiona sa už nesnažila brániť slzám, vyzeralo to tak, že sa budú musieť spoľahnúť jedine na rytiersky autobus.

„Ministerstvo pošle do Šikmej dvadsiatich aurorov,“ oznámila im Tonksová.

„Chceme tam ísť,“ zahlásili dvojčatá, ale ich žiadosť bola okamžite zamietnutá. Charlie aj s Billom boli pripravení okamžite ísť na pomoc aurorom, poprípade kontrolovať situáciu, ale museli počkať, ako sa vyvinie záležitosť okolo Hermioniných rodičov.

„Čo riešite?“ spýtala sa ich Tonksová a oni jej v skratke povedali o probléme. „Ja som bola v Plymouthe,“ hodila po nich a všetci na ňu s nádejou pozreli. „Pred niekoľkými rokmi, u kamarátky. Bývala niekde pri nákupnom stredisku, takom obrovskom, s kinom alebo ako sa to volá.“

„To je od nášho domu dosť ďaleko,“ ozvala sa uslzená Hermiona.

„Neostáva nič iné, iba to, že nás tam Tonksová popremiestňuje a my budeme musieť nájsť tú adresu,“ navrhol Lupin.

„To ale môže trvať dlho. Nikto z nás to mesto nepozná,“ zaprotestoval Sirius.

„To je šialenstvo,“ pridal sa na jeho stranu Bill, „máme len necelé dve hodiny. Hľadať adresu v cudzom meste môže trvať aj sedem hodín.“

„Tak ostáva jediné riešenie,“ Sirius sa obrátil k deťom, „Hermiona, ty to mesto poznáš. Budeš musieť ísť s nami a čo najrýchlejšie nás k vášmu domu nasmerovať. Jasné?“ spýtal sa a ona horlivo prikyvovala. Otočil sa naspäť. „Keďže sa tam chystá šesť smrťožrútov, na čele s Lestrangovou...“ Do hovoru mu skočil rozčúlený hlas.

„Spomína tu niekto tú mrchu?“ ozvalo sa z chodby nazúrene. A im bolo hneď jasné, že sa jedná o značne rozčúlenú pani Longbottomovú. „Kde je? Pustite ma k nej.“ McGonagallová po nich strelila ospravedlňujúci pohľad a vyštartovala z kuchyne. Začuli už len jej presvedčovací tón a stále zvýšený hlas starej panej sprevádzaný tichým chlácholením jej vnuka.

„Navrhujem preto,“ pokračoval Sirius, keď chodba stíchla, „do akcie zapojiť seba, Susan, Lupina, Tonksovú, Billa, Charlieho, Diggla a Artura. Pripravte sa, Tonksová nás za desať minút začne premiestňovať.“

V kuchyni nastal ruch, každý sa začal venovať svojím záležitostiam a pripravovať sa na akciu. Tí, ktorí nemuseli ostať, odchádzali.

„Sirius,“ oslovil ho opatrne Harry. Ten sa k nemu s úsmevom otočil. „Prosím ťa, dávaj si pozor. Vieš, ten môj pocit,“ naznačil mu niekoľkodňové nepríjemné sužovanie.

„Nemaj strach, Harry. Nič sa mi nestane, uvidíš. Možno ťa to trápilo preto, lebo sa skutočne niečo deje, so mnou to nemá nič spoločné,“ ubezpečil ho a krátko, ale pevne ho objal. Harrymu to však príliš nestačilo. Obrátil sa radšej k priateľom. Videl, že Susan priniesla stále rozochvenej Hermione kabát. Práve v tej chvíli sa uplakaná Hermiona hodila do náruče prekvapenému Ronovi, ktorý jej vrátil trocha neohrabané zovretie a niečo jej šepkal do ucha.

„Všetko dobre dopadne, uvidíš,“ upokojoval ju, keď sa objímala s ním. Myšlienka na nepríjemnú predtuchu sa mu však vracala a on vedel, že sa môže stať ešte hocičo. „Budú v poriadku.“

------

V neďalekej uličke sa zhromaždili všetci ôsmi spolu s Hermionou a začali s premiestňovaním. Zvolili stupňovité tempo. Tonksová najprv zobrala Lupina a keď si ten prezrel okolie, mohol sa vrátiť, aby vzápätí zobral niekoho ďalšieho. Behom momentu boli premiestnení všetci.

Do jedenástej však zostávalo niečo vyše hodiny. Hermiona sa vybrala smerom k ich domu, ale ako povedala, ten sa nachádzal na druhom konci mesta. Plymouth nepatril medzi najmenšie mestá, preto sa pustili rezkým krokom vpred. Hermiona bola stále vydesená a vystresovaná a na striedačku ju Susan a Tonksová upokojovali. Čas sa im neúprosne krátil a oni sa dostali len do centra, kde to žilo nočným životom. Krytím si teraz starosti nerobili a taktiež ich netrápilo, že by svojou prítomnosťou mohli vyvolať zbytočné otázky. Najmä preto, že z deviatky kráčajúcich osôb boli štyria oblečení dosť výstredne.

„Nestihneme to,“ vrkol Sirius. Do jedenástej im chýbalo pätnásť minút.

„Ešte dve ulice,“ zavzlykala Hermiona a takmer sa rozutekala. V boku jej z rýchleho tempa, ktoré nasadili, nepríjemne pichalo a vďaka plaču jej dochádzal dych. Nechcela myslieť na najhoršie, ubezpečovala sa, že to stihnú a všetko dobre dopadne. „Na konci tejto ulice, už je to blízko,“ šepla.

Okolnosti ich prinútili spomaliť a zastaviť. Ulica, v ktorej sa nachádzal Hermionin dom, bola na prostriedku rozdelená stromoradím s chodníkom. Po oboch stranách sa ťahali malé rodinné domčeky. Dôvodom, pre ktorý sa s zastavili, bolo spozorovanie tmavých postáv zakrádajúcich sa asi dvesto metrov pred nimi. Aj keď boli lampy pozhasínané, vďaka kúsočku mesiaca a oblohe obsypanej hviezdami, sa im podarilo osoby spozorovať. Pomohol im aj vytrénovaný zrak.

„Nie,“ hlesla Hermiona nešťastne.

„Je jasné, kto to je, prišli sme neskoro,“ sykol Sirius. „Tonksová, ty zostaň s Hermionou, my ostatní poďme. Všetci vieme, čo máme robiť.“

Zanechali za sebou obe a začali sa zakrádať za postavami. Skrývali sa za stromy, ale okamžite zbadali, že prenasledovaní si veľké starosti nerobia. Úplne pokojne si vykračovali smerom k domu, do ktorého bez váhania vrazili a vrútili sa dnu. A oni sa v tom momente rozbehli za nimi. Nezostávalo im veľa času.

V momente boli pri dverách. Z domu sa ozval zúfalý výkrik, ktorý bol vzápätí stlmený, pravdepodobne kúzlom. Smrťožrúti si zabezpečili súkromie. Fénixy sa zakrádali cez chodbu smerom k obývačke, kde manželia Grangerovci v pokoji sledovali televíziu a určite nečakali neskorú návštevu. Teraz sa po dome rozliehal krik pani Grangerovej, ktorú Lestrangová mučila Cruciatom. Jej manžela držali dvaja v zovretí a nútili ho sledovať to. Celú situáciu podtrhoval šialený a nepríčetný smiech Belly.

Fénixy nemali príliš na výber, museli využiť moment prekvapenia. Nemali čas a ani možnosti vymýšľať nejaký plán, museli sa spoliehať na šťastie. Naraz vtrhli do obývačky s pripravenými prútikmi. Hneď, ako zhodnotili situáciu, začali metať zaklínadlá. Bill a Lupin vrhli odstraňovacie zaklínadlo po Dolohovovi a Lestrangovi, ktorí držali rozžialeného pána Grangera. Ten sa v momente, ako zistil, že nepriateľské zovretie povolilo, hodil k svojej rozochvenej manželke, zmorenej pod návalom bolesti. Lestrangová ju prestala mučiť v okamihu, ako vpadli do vnútra Fénixy a začala po nich spolu s Malfoyom starším a Rookwoodom metať kliatby, ktoré vykrývali alebo odkláňali. Bill a Charlie sa pomaly posúvali k manželom ležiacim pri pohovke a chrániacim si hlavy, pretože im ponad ne preletovali kúsky omietky a nábytkov, rozbitými množstvami kliatob. Fénixy nechceli nič iné, iba odpútať pozornosť smrťožrútov od manželov. Kliatbami ich odháňali do úzadia, nútili ich ustupovať smerom ku kuchyni.

„Skúste sa s nimi premiestniť!“ zrevala po svojich podriadených Lestrangová, ale tušila, že jej žiadosť prišla neskoro. Manželov Grangerovcov ochraňovali ako Bill a Charlie, tak sa k nim v momente pridal aj Diggle a bránili posunu smrťožrútov.

„Nemáte šancu, vzdajte to!“ vykríkol Lupin a oni začínali tušiť, že má pravdu.

„Všetko je zle!“ vyštekol Malfoy a zúrivo útočil na Susan, ktorá sa obratne vykrývala. „Musíme vypadnúť!“ zreval po kolegoch, ktorí tiež tušili porážku. Lestrangová sa rozbehla na vyššie poschodie.

„Bellatrix. Stoj!“ zreval po nej Sirius a dal sa do prenasledovania svojej sesternice.

------

Predtým.

V okamihu, ako sa Fénixy pustili do prenasledovania smrťožrútov, sa Tonksová spolu s Hermionou začali posúvať dopredu. Chceli byť čo najnenápadnejšie a zároveň chceli byť čo najbližšie k domu, aby mali aspoň predstavu, čo sa tam deje. Keď zbadali, že sú Fénixy pri dverách, začuli zúfalý výkrik nesúci sa z domu.

„Mama!“ vykríkla Hermiona prestrašene v predtuche toho najhoršieho sa chcela dostať k domu. Tonksová ju na poslednú chvíľu zadržala.

„Hermiona, upokoj sa,“ šeptom ju chlácholila a zvierala ju za pás. Hermiona sa jej chcela vyšmyknúť. „Oni to zvládnu, vedia, čo majú robiť,“ presviedčala ju, ale samotné jej vnútro bojovalo s nerozhodnosťou. Najradšej by sa rozbehla smerom za Remusom. Keď sa prestali z domu ozývať výkriky, obe spozorneli. Vzápätí sa za oknami mihali svetlá, záblesky a lúče a oni vedeli, že sa vnútri strhla bitka.

„Musím tam ísť,“ Hermiona začala panikáriť. Tonksová ju horko-ťažko zadržiavala, prútik jej mieril ledabolo k zemi. Vzápätí sa sklátila k zemi, kde ostala bezvládne ležať. Hermiona na ňu neveriacky pozrela, chcela pochopiť, čo sa stalo.

„Nazdar, Grangerová.“ Ozval sa jej za chrbtom povýšenecký a posmievačný hlas. Prudko sa obrátila s pripraveným prútikom, ale skôr, ako stihla zamieriť, jej ruku chytilo pevné zovretie. Zazrela smrťožrútsku masku a bez rozmyslu sa ho rozhodla udrieť. S jej ľavou rukou sa stalo presne to isté, ako s pravou. Smrťožrút jej obe ruky chytil do svojej ľavačky a bolestne stisol. Vzápätí jej zobral prútik a stiahol si masku. Vedela, kto to je, poznala ho po hlase.

„Malfoy.“ Napriek strachu o rodičov a obave o vlastnú existenciu sa snažila, aby jej hlas znel presvedčivo a nenávistne. „Dalo sa čakať, že tu budeš. Dostal si prvú úlohu?“ hrdo zdvihla bradu a vrážala mu znechutený pohľad do jeho šedých očí. On sa na ňu díval s nadradenosťou, na tvári sa mu zračil provokačný úškrn.

„Áno, dostal som prvú úlohu,“ tvár mu v momente skamenela a so záujmom si ju obzeral. Takto blízko pri nej ešte nebol, nemal možnosť zadívať sa do jej čokoládových zreničiek, necítil jej telo vo svojich rukách. Ešte nikdy nemal nad ňou takú moc, ako práve teraz. Ešte nikdy jej život nezáležal na jeho rozhodnutí. „Mali sme za úlohu dostať tvojich rodičov, aby sme sa cez nich dostali k Potterovi. Ale teraz tu mám niečo lepšie, niečo cennejšie,“ zaškľabil sa jej do tváre a ona začala tušiť najhoršie. „Kvôli tebe sa Potter určite vzdá a nebude váhať.“ Nato sa opovržlivo pozrel smerom na Tonksovú. „Moja sesternica, aurorka, členka Fénixovho rádu a učiteľka Obrany proti čiernej mágii. Ako ľahko sa ju dalo omráčiť,“ posmešne zdvihol kútiky úst.

„Keď po tom tak strašne túžiš, tak ma odveď a prestaň rečniť,“ prskla po ňom. Táto situácia sa jej nepáčila, nevedela pochopiť, prečo sa zdržuje a neodvedie ju hneď preč. Aj keď musela uznať, že provokovanie a dokazovanie svojej dôležitosti bolo jeho neoddeliteľnou súčasťou.

„Možno mi neuveríš, Grangerová...“

------

V tom istom okamihu.

Sirius vybehol na poschodie a metal pritom zaklínadlo za zaklínadlom. Chcel ju dostať, neželal si nič iné, iba si to s ňou konečne vyriešiť. A ona sa šialene rehotala, v pohode sa vyhýbala jeho zaklínadlám.

„Stoj, Bellatrix a bojuj so cťou!“ vykríkol po nej aj keď vedel, že je to zbytočné. Ona nemala žiadnu česť.

„Čo chceš, zablšenec?“ vyprskla po ňom nevraživo a zastala na konci chodby. Ostal stáť na začiatku chodby pri schodoch, ona stála na konci chodby pri jednej z miestností. Obozretne po sebe poškuľovali, prútiky mali pripravené a čakali na najmenšiu reakciu protivníka.

„Hádaj, môžeš trikrát,“ odpovedal jej provokačne a posmešne sa zachechtal.

„Keď si myslíš, že ma dostaneš, tak sa strašne mýliš, drahý bratranček,“ odvetila pohŕdavo. „nemáš proste na to, aby si ma odzbrojil. Si slaboch.“

„Aby si sa nedivila, drahá Bella,“ použil rovnaký tón. Obaja boli napätí, pripravení na všetko. Ubehlo niekoľko nervóznych sekúnd, kedy sa nespustili z očí. Vyčkávali.

„Avada Kedavra!“ vyštekla naňho.

„Reducto!“ vykríkol vzápätí.

Ich zaklínadlá sa minuli. V zlomku sekundy sa premiestnila, nečakala na to, aký dopad bude mať jej smrtiaca kliatba. A Sirius zostal zhypnotizovane stáť a dívať sa na zelený lúč. Nechápal, nemohol uveriť, že toto je koniec všetkého. Všetko sa spomalilo, díval sa na lúč, ktorý sa k nemu neľútostne blížil a pred očami sa mu mihali tváre. Harry, jeho milovaný krstný syn. Susan, žena, s ktorou bol rozhodnutý stráviť zbytok života. Remus, najvernejší a najmä živý priateľ. Lily a James, obaja mŕtvi, dá sa povedať, že kvôli nemu. Tešil sa na stretnutie s nimi. Konečne bude opäť s Jamesom. O malý okamih sa s nimi stretne. Nebol schopný to ovplyvniť a zmeniť. A sám nevedel, či sa chce o to pokúšať. Nohy mu zdreveneli a prirástli k zemi. A on len stál a sledoval zelený záblesk...

TOPlist