51. Elixír objasnený

 

„Nevrav,“ vyhŕkol Harry. Pozrel na priateľov, ktorí civeli nedočkavo na Siriusa.

„No áno, a neuveríte, kto to napokon bol,“ provokačne naťahoval, ale keď videl, že jeho pokus o žarty neslávi úspech, pokračoval. „Povedal mi o nej Bill. Keďže je to raráškovské pomenovanie, počul o Gandomii práve od nich, ešte v dobe, keď pracoval v Egypte. Skutočne vraj existuje na severe Anglicka maličké územie, ktoré je do dnešných čias obývané raráškami. Nie je ich síce toľko, koľko ich bolo v minulosti, ale predsa tam sú. A to vie na sto percent, pretože jeden rarášok pochádzal práve odtiaľ. Tu však máme smolu, pretože spomínaný rarášok už zomrel, takže nám nebude môcť oné miesto ukázať.“

„Aj tak niečo,“ vyhŕkla Hermiona, „keď to miesto skutočne existuje, je veľká pravdepodobnosť, že existuje aj kvietok Sendovnia.“

„Samozrejme, že existuje,“ oboril sa na ňu Ron, „to ti hovoríme od začiatku, Chrabromil by si predsa niečo také nevymyslel.“

„To ale ešte neznamená, že to existuje v dnešnej dobe,“ vrkla po ňom. „Aj sám Dumbledore hovoril, že veľa z toho, čo tu bolo v minulosti, už proste nie je. A Chrabromil si to vôbec nemusel vymýšľať, nemohol vedieť, kedy bude chcieť niekto, v našom prípade Harry, použiť oný elixír.“

„Dobre, prestaňte sa po sebe stále voziť,“ zahriakol ich Harry. Ginny vedľa neho prevracala oči a Sirius sa im chechtal. „Budeme to musieť brať tak, že skutočne existuje aj Gandomia aj Sendovnia. Čo iné nám aj ostáva, že? Teraz len prísť na spôsob, ako čo najpresnejšie určiť, kde sa to miesto nachádza a potom tam dvadsiateho prvého marca prísť a kvietok odtrhnúť. Pripraviť elixír a použiť ho. Keď však nechceme čakať ďalší rok, kedy bude kvietok kvitnúť.“

„Poprosím Billa, aby sa opýtal medzi raráškami, za pokus to stojí,“ súhlasil Sirius, „to je jedna z možností. Poprípade nám bude môcť možno pomôcť Dumbledore.“

„Možno tá legenda o Twaifovi a Grilde hovorí práve o raráškoch,“ nadhodila Hermiona.

„Ty si myslíš, že medzi raráškami sú aj ženy?“ neveriacky sa opýtal Ron a tým spôsobil štvornásobný výbuch smiechu.

„A čo si myslíš? Ako prichádzajú na svet raráškovia?“ vyprskla naňho sestra. „To akože vzniknú len tak? Zo vzduchu?“ chichotala sa mu. Ron sčervenel a urazene zazeral po smejúcich sa.

„Len som sa opýtal...“

„A to si vravíš, že ovládaš čarodejnícky svet?“ smiala sa mu Hermiona. Ron červenel stále viac a oni sa neprestávali smiať. Nakoniec ho vyslobodil Sirius.

„Tak na tomto by sme sa dohodli, skúsime Billa a Dumbledora,“ hovoril síce vážne, ale na tvári mal pobavený výraz. Ostatní pochopili a prestali Rona trápiť svojím smiechom. „Teraz k ministerským záznamom. Našiel som plánik katakomb z Godricovej úžľabiny z roku 976 a okopíroval som ho. Je to dosť rozsiahla spleť podzemných chodieb.“ Dal kolovať pergamen. „Má to však jeden háčik,“ zostal pozerať na Harryho, ktorý k nemu zvedavo zdvihol zrak. „Keď sa pozorne zadívaš na ten plánik, zistíš, že do katakomb vedie len jedna cesta, jeden vstup.“

„Nechaj ma hádať,“ prerušil ho nervózne, „ten vstup vedie cez dom Potterových a my sa doň nedostaneme skôr, ako po mojej sedemnástke.“

„Hm, tak nejako,“ odsúhlasil mu to.

„Že ma to ani neprekvapuje,“ naštval sa Harry, „nič nemôže byť jednoduché, nikdy. Aj vy ste si to všimli?“ obrátil sa na Rona a Hermionu, ktorí k nemu zdvihli nos od pergamenu. „Nikdy sa nestalo, aby sme dostali priamu odpoveď, na nič. Všetkému vždy predchádzalo hľadanie, pátranie, riešenie a dohady. Celé tie roky. A teraz? Všetko až po mojej sedemnástke, odpovede, katakomby, sudba, pätica. Kvietok Sendovnia, ó aké naivné si myslieť... no tak, Harry, stačí keď vyjdeš na lúku a natrháš si kvietočky, koľko len budeš chcieť, môže byť aj tamtá lúka za Rokfortom. Nie, to musí byť nejaké... legendárne miesto, niekde, len Merlin vie kde a kvietky, ktoré ani vlastne nevieme, ako vyzerajú. Všimli ste si, že keď už na niečo prídeme, vždy nás to hodí o niekoľko krokov vzad? Som si istý, že aj za tou sudbou bude nejaké svinstvo, niečo, čo nám všetko skomplikuje. Zašlá sláva Rokfortu?“ rozčúlene pozrel na Siriusa, ktorý pozorne sledoval jeho výbuch. Vlastne všetci naňho civeli. „Stavím sa, že si v ministerskej knižnici nič nenašiel,“ čakal na jeho reakciu. Keď zavrtel hlavou, pokračoval. „Ale vôbec, ani v najmenšom ma to neudivuje, samozrejme, že som nemohol čakať, že otvoríme knihu a nájdeme všetky odpovede. Ešte ani ten Dumbledore nie je schopný nič vysvetliť, dať nejakú konkrétnu odpoveď...“

„Harry, prestaň panikáriť,“ zahriakol ho Sirius, ktorému už začal liezť na nervy. „To sa mám zase začať opakovať a hovoriť ti to, čo som ti už povedal niekoľkokrát? Dobre vieš, že to nebude jednoduché.“

„Viem, že to nebude jednoduché, nikdy som nečakal, že to bude jednoduché. Len sa mi nepáči, ako sa veci komplikujú. Na začiatku to bolo zabitie Voldemorta s pomocou pätice. Teraz sa dozvieme, že ide o nejakú sudbu, o zašlú slávu Rokfortu, o magický odhaľovací elixír. Nechcem ani domýšľať, o čo všetko ešte v skutočnosti ide.“

„S tým Voldemortom ti nepomôžeme,“ osopil sa naňho Sirius už nasrdene, „ale pokiaľ si si nevšimol, sme tu ďalší štyria, ktorí sú ti ochotní s tým ostatným pomôcť. A neverím, že by sa nenašli ďalší, tak sa prestaň hrať na ukrivdeného a ja ešte neviem akého chlapčeka, ale začni sa správať ako chlap!“ štekol po ňom.

„Tak mi povedz, čo mám robiť?“ húkol po ňom aj on. Nevšímal si prekvapených výrazov Rona a Hermiony, ktorí ich sledovali, ani Ginninej ruky, ktorá ho hladila po ramene s úmyslom utíšiť ho. „Myslíš, že sa mi páči takto nečinne sedieť a vytvárať si teórie?“ pokračoval ďalej. „Rád by som sa správal ako chlap, ale to by som k tomu musel mať nejaký podnet. Nie len úzkostlivo čakať až na moju plnoletosť, ani s tou Bystrohlavovou nepohneme. Kde máme hľadať? To máme skúmať centimeter po centimetri celého hradu?“

„Tak ti asi neostane nič iné, iba čakať na tvoju plnoletosť!“ ziapol po ňom Sirius. „Alebo vieš čo? Bež von, zavolaj na Voldemorta a rozdaj si to s ním a ja ti budem držať palce. Keď ti tak strašne vadí toto nečinné hľadanie odpovedí, ktoré ťa krok za krokom dovedú až do cieľa. Choď a bojuj s ním, keď nie si pripravený, možno sa ti podarí prežiť,“ doložil kruto.

„Harry, Sirius má pravdu,“ vložila sa do toho Hermiona. „Od začiatku si predsa vedel, že sa všetko vyrieši až po vstupe do tvojho domu, tam sú odpovede, možno na všetko.“

„Aha,“ otočil sa na ňu, v očiach mu stále blčali zúrivé ohníky. „Sama si to teraz povedala, možno na všetko.“

„Už prestaň, možno sa ti toto zháňanie informácií nepáči a nezdá sa ti to ktovieako odvážne,“ oslovil ho Sirius zmierlivejším tónom, „ale uvedom si, že bez toho by sme sa o tej legende nedozvedeli. Alebo by sme sa o nej dozvedeli neskôr a ty by si musel čakať ďalší rok, kedy by si mohol ísť nájsť ten kvietok. Všetko chce svoj čas a o tom dobre vieš.“

„Dobre, máš pravdu,“ odvetil skleslo a musel sa za svoj výbuch zahanbiť. Zložil si hlavu do dlaní. „Mňa to všetko proste deprimuje, bol by som rád, keby to už všetko bolo za mnou. Keby som mal konečne pokoj, keby sa dalo všetko urýchliť.“

„Nič sa nedá nasilu urýchľovať,“ povedal potichu a s pochopením pozeral na svojho krstného syna.

„Čo je nové v Hlavnom štábe?“ zvrtla debatu Hermiona, aby odpútala debatu.

„Na druhý týždeň by mala byť schôdza, dúfam, že sa dovtedy Dumbledore ukáže. Už je to skoro mesiac, čo sa neobjavil, bolo by načase. No a mali by prísť aj Susan a Charlie, možno prinesú nejaké informácie o tom európskom spolku.“

„To by bolo dobre, keby sa chcelo pridať čo najviac kvalitných čarodejníkov,“ odsúhlasila mu to Hermiona. „A čo je nové u smrťožrútov? Deje sa niečo? Pretože v Prorokovi nič nepíšu.“

„Nič. Po tom Rokville je záhadné ticho, ani dvojité útoky nepokračujú. Snape priniesol informáciu, že Lestrangová si to ani príliš neodskákala. Som si istý, že keby tam boli tí, čo sú zavretí, tak by si na nich Voldemort vylial zlosť. Už je zase niekde preč.“

„Možno chystajú niečo väčšie,“ vypustil z úst Ron, ale vzápätí sa zarazil, akoby sa bál, že svojimi slovami niečo privolá.

„Je to dosť možné. Stále dbali o to, aby nejaký ten útok prebehol a oni takým spôsobom na seba upozornili. Toto ticho je podozrivé, ale Perdopulvisu majú dosť, takže sa im nemohol minúť.“

Rozprávali sa o smrťožrútoch a Voldemortovi, ale Harry sa nezapájal. Len počúval a po očku pozoroval svojich priateľov. Vyzeralo to, akoby sa rozhodli ho nechať na pokoji a nenútili ho zapojiť sa do rozhovoru. Jeho výbuch ich asi dosť zarazil a prekvapil a mysleli si, že riskujú nejaký ďalší. Ginny po ňom občas strelila pohľadom a do debaty sa vmiesila len občas.

„Čo ten turnaj? Dúfam, že sa poctivo pripravujete,“ uškrnul sa na nich Sirius, keď predchádzajúcu tému vyčerpali.

„Jasne,“ zaškľabil sa Ron, „zatiaľ trénujeme rýchlosť protiútokov a vykrývanie sa. Mali by sme začať aj s nejakými novými kúzlami z tej knihy, ktorú dostal Harry od Lupina.“ Mrkol po Harrym, ktorý len prikývol.

„Bolo by praktické, keby sme ovládali pár kúziel na viac, niečo, čo by ostatní nepoznali a neočakávali,“ pridala sa Hermiona. „Mohli by sme tým získať určitú výhodu.“

„Vidím, že to beriete poctivo,“ zachechtal sa Sirius, „Každopádne mám v pláne zariadiť si sledovanie tak, aby som mohol vidieť každého z vás a hlavne Ginny,“ otočil sa na menovanú. „Vrazili sme do teba so Susan galeóny, tak nás nesklam.“

„To je teda podpora,“ ohradila sa Hermiona a pozerala, ako sa Sirius a Ginny na seba škľabia, „človek by predpokladal, že povzbudíš všetkých rovnako.“

„Ale veď áno,“ zasmial sa Sirius, „samozrejme, že vám všetkým držím palce, ale musíš uznať, že si človek stráži svoje investované  peniažky.“ Ku smiechu Siriusa a Ginny sa pridal aj Harry, pretože sa mu strašne páčil Ronov porazenecký výraz a o Hermioninej pobúrenosti ani nehovoriac.

„Ešte stále ste neprišli na to, kto ťa napadol?“ opýtal sa Sirius Harryho, keď sa dosmiali a videl, že už môže Harryho zapojiť do debaty.

„Nie, a mám pocit, že sa to ani nikdy nedozvieme,“ odvetil mu.

„Aj tak si myslím, že za to môže Thomas,“ vyjadril sa Ron.

„Ale veď to dievča tvrdí, že boli spolu,“ namietla Hermiona.

„Možno klame. Ja by som to najradšej z neho vymlátil, podobným spôsobom, ako on dobil Harryho.“ Ron sa nechcel tak ľahko vzdať myšlienky, že za útokom stojí ich spolužiak a dával im najavo svoj názor už vyše týždňa. Väčšinou sa však pohádal s Hermionou, pretože sa s ním Harry po siedmom pokuse odmietol o tom rozprávať. Za touto záležitosťou sa urobila konečná bodka a vinník nebol vypátraný.

„Nebudeš nikoho mlátiť,“ zahriakol ho Sirius. „maximálne si budete všímať všetkého podozrivého. Pokiaľ sa nejako prejaví a prezradí, tak pôjdete za učiteľom, najlepšie za Tonksovou. Vy nebudete nič riešiť. A ty,“ otočil sa na Harryho, „nebudeš nikde chodiť sám, nikdy. Bude s tebou vždy aspoň jeden. Rozumieš? Sľúb mi to.“ Harry mykol plecami a rezignovane prikývol.

------

Prebehlo pár dní a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa Thomas nejako prejavoval alebo prezrádzal. Pokiaľ Ron poctivo pozoroval jeho správanie, ktoré sa zdalo byť nevinné a absolútne si ich nevšímal, Harry si zatiaľ obzeral všetkých ostatných. Zvedavé pokukovanie na jeho osobu po pár dňoch pominulo a on prestal byť vďačným objektom zvedavcov. Mohol sa preto sústrediť na zisťovanie podozrivého správania niektorého zo spolužiakov a zameriaval sa prevažne na slizolinský stôl. Nezbadal však nič divné.

„Dobrý večer vám prajem,“ ozval sa im za chrbtom hlas, keď sa v jeden deň hrabali do Veľkej siene na večeru. Otočili sa a pohliadli do usmiatej tváre profesora Dumbledora. „Dnes bol výnimočne krásny deň, však?“ lišiacky sa na nich uškrnul a mrkol okom. Ron neveriacky fľochol po Harrym, ktorý bol už na tieto profesorove excesy zvyknutý a uškŕňal sa tiež. Hermiona zabodla pobavený pohľad do zeme. „Bol by som rád, keby ste po večeri prišli do mojej pracovne, všetci štyria,“ pohliadol na Harryho ruku, v ktorej zvieral tú Ginninu a úsmev sa mu pretiahol ešte viac. „Rozprával som sa so Siriusom a mám pre vás užitočné informácie, ako o vašej, tak i o mojej záležitosti,“ povedal tichým hlasom a významne nadvihol obočie.

„Je niečo nové?“ vyhŕkol Harry.

„Áno, niečo nové sa skutočne objavilo, ale o tom až po večeri, budem vás čakať. Heslo som nemenil,“ ešte raz ich všetkých prebehol pohľadom a s úsmevom odkráčal do Veľkej siene.

„Konečne,“ zašomral Harry a spoločne nasledovali s odstupom profesora.

------

„Posaďte sa, prosím,“ vyzval ich pokojne profesor, keď sa objavili v jeho pracovni. Celú večeru potichu diskutovali o tom, čo by sa mohli dozvedieť, či to bude pre nich dôležité a či im to nejako pomôže. Ginny bola prekvapená, že pozval aj ju, ale asi mal od Siriusa informácie a vedel, že je do všetkého zasvätená. Možno predpokladal, že uľahčí Harrymu prácu s následným vysvetľovaním a odovzdávaním informácií svojej priateľke.  

„V prvom rade vám musím oznámiť, že ma už Sirius oboznámil s obsahom denníka, ktorý sa ti dostal záhadne do rúk,“ usmial sa na Harryho v momente, ako sa pousádzali. Harry po ňom nervózne fľochol. „Neočakávam vysvetlenie, ako si sa k nemu dostal, tvoj krstný otec mi povedal, že sa zdráhaš o tom rozprávať a ja ťa ani nútiť nemienim. Čo sa v ňom nachádza napísané, to už viem a taktiež mi porozprával o vašich teóriách a zisteniach. Než vám poviem, čo sa podarilo vypátrať mne, preberieme spolu vaše záležitosti. Neodmietnete medovinu?“ opýtal sa ich a ukázal na karafu. Harry pohotovo zavrtel hlavou a Hermiona s Ronom sa váhavo pridali. Najviac prekvapená ostala Ginny, ktorá ešte podobný rozhovor s riaditeľom neviedla a jeho otvorenosť ju zaskočila. Nad stolom o malú chvíľu levitovali štyri poháre so zlatistým nápojom.

„Najprv k sudbe,“ spustil v momente, ako si mládež pobrala poháre, „viete mi povedať, aký je rozdiel medzi sudbou a proroctvom?“

„Neviem to s určitosťou,“ ozvala sa Hermiona, ostatní vrteli hlavou, „ale myslím, že na svete je oveľa viac proroctiev ako sudieb. A myslím, že sa sudby už nevyslovujú. Ale týmto som sa nikdy nezaoberala, vlastne som tomu neverila, až do minulého roka,“ dodala neisto a nesmelo vzhliadla na profesora, ktorý sa opäť usmieval.

„Najzákladnejší rozdiel je v tom, že proroctvo sa môže odmietnuť. Ak by sa Harry rozhodol dobrovoľne zriecť proroctva, nemusel by ho naplniť, je to jeho voľba. Tým, že sa vrátil od rodičov naspäť je jasné, že proroctvo prijal. Sudba, tá sa nedá odmietnuť. Prenasledovala by ho do konca života a nakoniec by ho zastihla. Je to vlastne jeho osud, ktorý by si už k nemu našiel cestičku. Pred sudbou človek neutečie. Nevieme, čo vyslovili abauri, ako znie oná sudba a radšej si ani nevytvárajme teórie. Jedno je však jasné, spravili si akúsi poistku pre toho, kto má naplniť proroctvo, aby nakoniec svoj osud naplnil. Ďalším rozdielom je, ako už naznačila slečna Grangerová, množstvo proroctiev a sudieb. Proroctvá vyslovujú veštci, ktorých je veľa, niektoré proroctvá sú výmysly, niektoré však nie. A že je ich mnoho, to ste zistili minulý rok na Ministerstve v oddelení záhad. Sudby vyslovujú len abauri, tých bolo vždy málo. A tak tomu je aj v dnešnej dobe.“

„V dnešnej dobe sú abauri?“ spýtal sa neveriacky Ron. Profesor s úsmevom prikývol.

„Takže pred tou sudbou neutečiem, nech to je hocičo,“ skonštatoval Harry, „fajn.“

„Sudbu nateraz nechajme bokom. Aj tak nevieme, o čo presne ide, takže sa zamerajme na iné záležitosti. Chcel som vám len vysvetliť rozdiel medzi nimi. Teraz k tomu, čo ti ju pomôže odtajniť, k magickému odhaľovaciemu elixíru,“ spravil pauzu, aby si upil. Ron nasledoval jeho príklad.

„Viete niečo o ňom?“ súril ho Harry.

„Viem o ňom takmer všetko,“ usmial sa nad Harryho netrpezlivým výrazom, v ktorom jasne čítal jeho hlad po informáciách. „Tá legenda, ktorú ste vyriešili, je skutočná. Samozrejme že nie je kompletná, ale to nie je žiadna legenda. Nemal som ani tušenia, že Chrabromil použije na záznam sudby kúzlo, ktoré odhalí práve tento elixír. Kedysi si ním posielali medzi sebou správy Zakladatelia, samozrejme zo žartu. Magický odhaľovací elixír a taktiež kúzlo neviditeľnosti je totiž ich výrobok. Darovali ho raráškom spolu s ďalšími, pre nich užitočnými vecami, výmenou chceli získať prístup k perkusovcu, žltému kvietku, ktorý je poslednou prísadou do elixíru. Ako som už pred nedávnom spomínal a na čo ste vlastne prišli aj sami, oni štyria sa pri vymýšľaní a robení experimentov bavili.“

„Takže je to všetko skutočné,“ zaradovala sa Hermiona a Ron len mrkol na Harryho a posunkom hlavy mu naznačil, že jej to stále tvrdili. „Tá krajina, legenda, elixír, kvietok. Máme teda šancu zistiť, kde leží tá krajina aj s kvietkom a napokon sa nám môže podariť pripraviť ten elixír,“ vyhŕkla a vzápätí zarazene zabodla pohľad do zeme, pretože sa jej oči stretli s tými profesorovými, pobavenými.

„Vy nemáte len šancu ten elixír pripraviť,“ dramaticky sa odmlčal a pozeral striedavo na štyri páre dychtivých pohľadov. „Vy ten elixír skutočne pripravíte. Ako som povedal, viem o ňom všetko, pretože ho stále medzi sebou používame. Myslím členov pôvodného Fénixovho rádu. Je to akýsi ostatok z dôb minulých. Jednoducho povedané, viem, kde sa krajina nachádza, poznám kvietok, dokonca mám pri sebe fľaštičku s odhaľovacím elixírom. Ibaže ten vám bude nanič, pretože odtrhnúť kvietok, pripraviť elixír a použiť ho môže len ten, pre ktorého je určený pergamen so začarovaným textom. V našom prípade je to Harry.“

„Vy pre ten kvietok úplne normálne chodievate?“ vypálil Harry a zdalo sa mu to neuveriteľné. Oni sa skoro dva týždne trápili s vyriešením akejsi záhady okolo podivnej legendy a odpoveď na všetky otázky mali rovno pod nosom.

„Áno, takmer pravidelne. Vždy dvadsiateho marca večer a potom na čistinke striehneme, keby kvety začnú kvitnúť. Väčšinou sa tam zdržíme celý nasledujúci deň.“

„S kým? S kolegami z Rádu?“ konečne sa ozvala Ginny.

„Nie, slečna Weasleyová,“ milo na ňu žmurkol, „oni chodievajú na iné miesta. Na svete sú asi tri miesta s výskytom perkusovca. Ja tam chodievam s jednou osobou, ktorá bude robiť spoločnosť aj tebe, Harry,“ otočil sa naspäť k menovanému. „A to z niekoľkých dôvodov. Vie, kde sa miesto nachádza a bude ti musieť kryť chrbát. V tej legende ste sa dočítali, že našli človeka roztrhaného vlkmi. To miesto sa hemží besnými potvorami, ktoré bažia po krvi. Nie sú to obyčajný vlci, aj oni sú ostatkami z dôb minulých. A napokon je to územie raráškov a dotyčný vie, ako sa pred nimi kryť.“

„To znamená, že my nikde nepôjdeme?“ dotknuto sa ozval Ron, ktorý sa cítil ukrivdený a okradnutý o možnosť zažiť nejaké to dobrodružstvo.

„Áno, pán Weasley, keby záležalo na mne, tak by nikde nešiel ani Harry. Ibaže musí, inak bude pre neho elixír bezcenný. A taktiež sa jedná o opustenie Rokfortu počas školského roka, ktoré môžem dovoliť maximálne Harrymu.“

„Pán profesor, prečo so mnou nemôžete ísť vy?“ namietal Harry, ktorého zaplavila nepríjemná predtucha. Mal totiž vážne obavy, že sa mu spomínaný spoločník nebude ani v najmenšom pozdávať.

„Harry, nemôžem ísť z toho istého dôvodu, pre ktorý som skoro stále preč. Aj keď sa jedná len o dva, prinajhoršom tri dni, aj tieto môžu byť pre mňa dôležité. Profesor Snape pozná celú situáciu okolo perkusovca a vie, ako sa v tej oblasti bezpečne pohybovať,“ usmial sa naňho. „Vzhľadom k tomu, že som už Siriusovi zatrhol pokusy dozvedieť sa niečo od raráškov a nikto iný nepozná to miesto, budeš sa musieť uspokojiť s profesorom Snapom.“

„Dobre,“ súhlasil nie veľmi presvedčivo. Ron po ňom hodil súcitný pohľad a Hermiona spýtavo zdvihla obočie. Pozrel zničene na Ginny, tá len pokrčila ramenami. Tak fajn, spraví si výlet s netopierom, to bude kopec zábavy.

„Neskôr sa ešte dohodnete na podrobnostiach,“ uzavrel profesor tému elixírov, aby sa pustil do ďalšej. „Teraz k tej zašlej sláve Rokfortu, ako to nazval Chrabromil. Neviem, čo konkrétne tým mohol myslieť. Pravdou však je, že v slávnych časoch Zakladateľov, kedy si ešte rozumeli a spolupracovali spolu, bola sila Rokfortu ohromná. Bolo to ich veľdielo, do ktorého vkladali všetko svoje umenie, celú svoju silu a značnú dávku mágie. Bola to čarodejnícka bašta skrývajúca v sebe to najlepšie, čo sa len dalo do nej vtesnať. Rokfort bol pevný, odolný a nezničiteľný. Mágia sa dala cítiť na každom kroku, doslova ňou hrad dýchal. Dokonca sa vraví, že to nesmierne množstvo mágie sa dalo vidieť voľným okom, hrad ju zo seba vyžaroval, bol ňou presýtený, údajne strechy veží zo seba občas tú mágiu vytryskli, to budú asi len povedačky. Ďalším faktom je, že v jeden okamih akoby to všetko skončilo. Akoby to náhle vyprchalo, stratilo sa. Z Rokfortu sa stal obyčajný hrad. Vlastne nie obyčajný, on nikdy nebol obyčajný, ale prestal dýchať, prestal akoby žiť. A hádajte, v ktorom okamihu sa tak stalo,“ vyzval všetkých štyroch.

„Keď vytvorili náramok?“ hodil tip Ron.

„Keď zradil Slizolin?“ oponoval Harry.

„Keď zavraždili Bifľomorovú?“ navrhla riešenie Ginny.

„Keď sa vrátil Chrabromil od abaurov a bola vyrieknutá sudba?“ nadhodila Hermiona.

„Všetky možnosti sú hodné úvahy,“ usmial sa na nich profesor, „ale najbližšie k pravde je slečna Grangerová. Aj keď všetky vaše návrhy majú s tým niečo spoločné. Stalo sa tak v okamihu, ako sa Chrabromil stretol s abaurami. Keď som sa dozvedel o vašom zápisníku, niektoré veci som si dal do spojitosti. Abauri vyriekli sudbu na teba Harry, a určite mala súvislosť s tým, že Rokfort, akoby prišiel o dych. Ty budeš mať za úlohu prinavrátiť jeho zašlú slávu. Ako, to nemám tušenia. Každopádne, keď sa ti to podarí, Rokfort by sa mal znova postaviť na nohy, mala by sa ukázať jeho sila a všetka jeho stratená sláva, nezdolateľnosť a možno aj jeho tajomstvá.“

„Tajomstvá, myslíte tým skrýš Bystrohlavovej?“ vyzvedal Harry, pretože túžil dostať aj k tomuto nejakú odpoveď.

„Je to možné. Rokfort akoby prišiel o život a prinavrátením zašlej slávy ho môžeš vzkriesiť, so všetkým, čo k nemu patrí.“

„Kde hľadať odpovede? Nemyslíte, že by abauri niečo o tom vedeli?“ opýtala sa Hermiona. „Keď Rokfort prišiel o slávu po vyrieknutí sudby.“

„Je to možné, ale nemusí to byť práve tak. Oni nemajú silu ani schopnosti, takpovediac zničiť niečo tak ohromné ako je Rokfort. Určite to s tým súvisí, ale nemyslím si, že by priamo v tom mali prsty abauri.“

„Otec písal, že odpovede sú ukryté v katakombách a že mi ku zničeniu Voldemorta a prinavráteniu slávy Rokfortu pomôže pätica, takže budeme musieť čakať aj v tomto do mojej sedemnástky.“

„Vyzerá to tak. V našich zápisoch vo Fénixovom ráde je dosť poznámok o sláve hradu. Aj keď mi už pamäť neslúži uspokojivo nemyslím, že by v nich bolo niečo ohľadne prinavrátenia slávy,“ zamyslene zmĺkol.

„Možno je to v tej pätici,“ nadhodila nesmelo Ginny, „možno nemáš celú päticu použiť na zničenie Voldemorta.“

„V tom prípade by to znamenalo,“ chopila sa jej myšlienky Hermiona, „že sa jedná o nejaký výrobok Zakladateľov.“

„Áno, to by mohlo,“ pritakal im Harry, „pravdepodobne, keď si priznali chybu a Chrabromil šiel za abaurami, niektorá z nich niečo spravila, alebo zobrala, a tým vlastne oslabila hrad.“

„Žeby to niekde odniesla?“ pridal sa Ron. „Tak ako Bystrohlavová ten náramok, možno niekde niečo ukryli.“

Všetci štyria netrpezlivo strelili pohľadom na profesora, ktorý ich úvahy pozoroval s miernym úsmevom. Čakali na jeho reakciu, či už súhlas alebo protest.

„Je to dosť pravdepodobné, asi to tak bude,“ dalo by sa povedať, že im to trocha odsúhlasil, „budeme musieť počkať až do tvojej plnoletosti.“

Jasne, na to som si už zvykol, pomyslel si skrúšene Harry.

„Všetko chce svoj čas,“ povedal mu profesor a jemu znova pripadalo, akoby mu čítal myšlienky. Teraz, keď vcelku ovládal svoju myseľ však vedel, že to nie je možné. Nepocítil ho v hlave. Profesor ho jednoducho poznal. Prikývol. „Teraz k ďalšej záležitosti, k tomu útoku na tvoju osobu. Všetko som prebral s profesorkou McGonagallovou a neostáva mi nič iné, iba vysloviť ľútosť. Nemáme prostriedky, ako zistiť totožnosť útočníka. Rozhodne nemám v úmysle porušovať zákony a vypočúvať študentov pomocou zakázaných prostriedkov. Odteraz budeš musieť byť opatrnejší a nesmieš sa pohybovať po hrade osamote. Jednoducho sa budeš musieť zmieriť s dodržovaním pravidiel,“ slabo sa usmial.

Harrymu nezostalo nič iné, iba prikývnuť. Takýto vývoj situácie predpokladal. Všimol si významne zdvihnutého obočia Hermiony, ktorá mu tým dávala na vedomie, že má rovnaký názor ako profesor. Ron sa naňho nenápadne zaškľabil a Ginny sa tvárila, že ona už dá pozor na to, aby si nezmyslel prechádzať sa po hrade bez sprievodu. Uškrnul sa na ňu.

„Rád by som vám povedal, že sa mi podarilo vypátrať kamienok Bifľomorovej,“ ozval sa profesor a všetky neveriace a prekvapené pohľady strelili po ňom. „Našiel som ho v Portugalsku, u jedného mladého muža a napokon sa mi ho podarilo presvedčiť, aby sa spolu s manželkou ukryl v Londýne. Sirius bol taký láskavý a poskytol im azyl vo svojom dome. Takto aspoň uchránime dve nevinné obete, ktorými by sa určite stali. V dome na Grimmauldovom námestí budú dostatočne ochránení.“

„Ten kamienok, je taký istý ako ten môj?“ nedočkavo vyzvedal Harry.

„Vyzerá presne ako ten tvoj. Vlastne vám ho môžem ukázať. Pán Barroso bol taký láskavý a požičal mi ho,“ vysvetľoval a medzitým vyťahoval škatuľku. „Prosím ťa, Harry, skús ho zobrať do ruky,“ vyzval ho a na jeho začudovane zdvihnuté obočie zareagoval pokyvkaním hlavy. Harry zobral do rúk medailón a nechápavo hľadel na profesora. Nič sa totiž nedialo. „Dobre, len som to chcel vyskúšať. Ide totiž o to, že podľa jeho majiteľa je to bezcenný kus kamienka, ktorý je súčasťou dedičstva. Nemá žiadne vlastnosti, schopnosti a ani sa nijako neprejavuje.“

„Ale to potom znamená, že jeho moc je v tom mojom kameni.“

„Takže predsa spojili jeho moc, na to ich prehovoril,“ skonštatovala zadumane Hermiona a pozerala na medailón.

„Čo to teda znamená?“ spýtala sa Ginny. „Bude stačiť náramok s dvoma kameňmi? Pretože ten posledný kameň bude asi tiež bezcenný.“

„Nemám ani tušenia, či by stačili len dva kamienky. Alebo či sa dá moc Harryho kamienka nejako rozpojiť a úprimne, ani nemám príliš v pláne to skúmať. Treba nájsť posledný kameň a náramok. A náramok bezpodmienečne zničiť.“

„A nemohol by sa nájsť ten náramok a použiť ho proti Veď-viete-komu?“ navrhol Ron.

„Nie, myslím si, že to je až príliš nebezpečné a ja som sa predsa zaviazal na zničenie náramku. Nemôžem len tak experimentovať a riskovať. Nejde o to, že by som Harrymu neveril, je mi jasné, že by ním nechcel ovládnuť svet, ale my netušíme, aká veľká sila sa v ňom nachádza.“

„Ešte šťastie, že o tom nevie Voldemort,“ nadhodil Harry.

„Keď sa dostane do Portugalska a zistí, že manželia Barrosovci zmizli, bude vedieť, že som ich našiel skôr.  A to ho určite rozzúri. Len nevieme, ako zareaguje, čo bude chcieť podniknúť, pretože je jasné, že bude chcieť dostať odo mňa ten kamienok. Takže si budeme musieť dávať pozor obaja, ako ty, tak i ja.“

------

Schôdza sa konala na druhý deň od objavenia sa Dumbledora a Harry to ráno vstal s podobným zvierajúcim a nepríjemným pocitom, ako tomu bolo cez prázdniny. Priateľom sa rozhodol nezveriť, nechcel im prirábať zbytočné starosti. Avšak Siriusovi to pred schôdzou povedal.

„Neviem, čo to môže znamenať, niečo sa asi stane, ale čo, to sa nedá predpokladať. Spomeniem to Dumbledorovi, všetci si musia dávať pozor a hlavne vy štyria,“ okomentoval mu jeho sťažnosť. Nedalo sa povedať, že by ho jeho odpoveď uspokojila, ale musel uznať, že sa mohlo stať hocičo. Navzájom sa ubezpečili, že si budú dávať pozor. V hrade by sa im nemalo nič prihodiť, keď sa budú navzájom kontrolovať a nenechajú sa samotných. Avšak viac starostí si robil o Siriusa. Niečo mu nahováralo, že tento pocit ho prepadne vždy, keď sa má stať nešťastie pre niekoho z jeho blízkych. Upozornil na to svojho krstného otca a on mu sľúbil, že bude obozretný.

Schôdza prebiehala pokojne, členovia si navzájom odovzdávali svoje zistenia a Harry sa tak, ako takmer vždy, nudil. Ani z Voldemortovho sídla sa nepriniesli žiadne novinky a zopakovalo sa to, čo im už v Núdzovej miestnosti povedal Sirius. Že smrťožrúti sú podozrivo ticho. Ministerstvu sa konečne podarilo vybrať vhodné miesto pre nové väzenie. Samozrejme odmietlo poskytnúť verejnosti informácie a o jeho pozícii vedelo len pár zainteresovaných osôb, vrátane aurorov.

Ešte pred schôdzou sa zoznámil s manželmi Barrosovcami a ani ho veľmi neprekvapilo, že jeho meno poznali a veľavýznamne si s ním potriasali rukou. Nevyzerali byť nadšení, že museli opustiť svoju domovinu a skrývali sa v cudzom dome a v cudzom meste. Pochopili však, že to bude pre nich najlepšie a za tri dni, ktoré tu už strávili, si pani Barrosovú vzala pod ochranné krídla pani Weasleyová.

„Potter, bol som informovaný o tom, že spolu pôjdeme stanovať,“ sykol mu potichu po schôdzi Snape a provokačne sa naňho uškŕňal. Využil príležitosť, že natrafil na Harryho pri dverách kuchyne, z ktorej práve vychádzal. „Som si istý, že si to náramne užijeme,“ doložil sarkasticky.

„Áno, ani si neviete predstaviť, ako sa na to teším,“ odvetil mu podobným tónom, ale snažil sa pôsobiť flegmaticky a ľahostajne. Chcel mu dokázať, že mu na tom nezáleží, aj keď si bol istý, že ho nepresvedčí.

„Verte mi, že si to viem veľmi živo predstaviť,“ zaškľabil sa mu do tváre, „som na tom presne tak, ako vy. Nič mi nedokáže spraviť väčšiu radosť ako to, že vám budem musieť robiť dozor a znášať vašu náladovosť a detinskú vzpurnosť.“

„A vy mi zase verte, že by som strávil deň radšej v blízkosti Voldemorta ako s vami,“ prskol naňho. Pri ňom proste nedokázal ostať pokojným, nevedel sa kontrolovať. Snapovi sa ľahko darilo ho vytočiť.

„O tom som presvedčený,“ odvetil mu a po úškľabku nebolo ani pamiatky. Výsmešnou tvárou prebehol slabý, sklamaný kŕč, aby vzápätí nadobudol neutrálny a chladný výraz. „Budete sa však musieť uspokojiť s mojou maličkosťou. Neverím totiž, že by Temný pán mal v úmysle tráviť s vami čas iným spôsobom, ako si asi zo srdca praje.“

„Tiež si myslím, a som si istý, že nie je sám,“ vypálil naňho a prebodával ho provokačným pohľadom.

„Iste, nájde sa celá hromada možných záujemcov,“ povedal ľadovo, „a odporúčal by som vám najprv tento zoznam spoznať a overiť si ho, než začnete vynášať závery,“ doložil nevraživo. „Na podrobnostiach nášho výletu sa neskôr ešte dohodneme.“ Zamračil sa, posledný krát ho prebehol pohľadom a odchádzal.

„Čo ste preberali?“ opýtal sa ho podozrievavo Sirius, keď si k nim prisadol.

„Nič zvláštne, len sa mi podarilo pokaziť jeden elixír, tak som k tomu dostal patričný komentár,“ odvetil pokojne a uškrnul sa. Dával si pozor na svoj výraz, pretože oproti nemu sedela Susan a pozorne ho pozorovala.

„Elixíry, taká somarina,“ zafrflal Sirius a vzápätí začali preberať Susan a Charlieho. Ich pátranie neprinieslo očakávané výsledky. Na starých miestach, v ktorých sa v minulosti ich organizácia skrývala, nenašli žiadneho člena. Preto museli vymýšľať iné riešenia. Susan nadhodila, že by sa mohla skontaktovať s osobami, ktoré im často pomáhali. Možno budú mať nejaké informácie o pohybe jej bývalých kolegov.

„Susan, potrebovala by sa s tebou stretnúť Ginny,“ oznámil jej, keď sa chystal naspäť do školy, „nedalo sa ju dostať sem, keď tu bol aj Dumbledore a aj McGonagallová.“ A tvoj milý brat, doložil v mysli.

„A nevieš prečo?“ prekvapene zdvihla obočie.

„To mi odmietla prezradiť,“ zaškľabil sa, „ale vraj je to veľmi dôležité a mám ti odkázať, že nemôže príliš čakať,“ mykol plecami.

„Dobre teda, ale neviem, ako to spraviť. Po víkende odchádzame,“ zamyslela sa, „povedz jej, že by sme sa mohli stretnúť vo štvrtok o piatej u Tonksovej v kabinete. Pochybujem, že by ju tu Molly rada videla,“ uškrnula sa.

------

„Povieš mi už konečne, načo sa potrebuješ stretnúť práve so Susan?“ pýtal sa jej vo štvrtok cestou k Tonksovej kabinetu. Od predania odkazu od Susan sa jej na to nepýtal, pretože bojoval so svojím nepríjemným vnútorným pocitom, ktorý sa ho nechcel pustiť. Snažil sa pred priateľmi pretvarovať, ale bol z neho čoraz viac nervóznejší. Preto jej zatrhol jej úmysel, keď prehlásila, že za Susan pôjde sama. To by jej nikdy nedovolil.

„Nie, nepoviem ti to,“ odvetila úplne pokojne a strelila po ňom zamysleným pohľadom.

„Chceš nachystať nejaké prekvapenie? O koho ide? Pretože ani ja a ani Sirius nemáme žiadny sviatok,“ nedalo mu to pokoja.

„O žiaden sviatok sa nejedná.“ Ale o prekvapenie možno áno, pomyslela si.

„Tak o čo potom ide?“

„Harry, veríš mi?“

„Samozrejme, že ti verím,“ ozval sa dotknuto.

„Tak potom nevyzvedaj.“

Trochu sa urazil a už sa jej radšej nič nevypytoval. V kabinete narazili okrem Susan aj na Lupina. Keď sa vzápätí so Susan zavreli v Tonksovej byte, pretože mu Ginny naznačila, že sa jedná o súkromný rozhovor, bol rád, že si bude môcť s Lupinom pokecať.

„Mohla by si to tu zabezpečiť, prosím?“ spustila Ginny, keď osameli. „Neviem, či by sa mi to podarilo spraviť na prvý krát, ešte som to nerobila,“ doložila na vysvetlenie.

„Zabezpečiť izbu?“ Susan prekvapene zdvihla obočie. „To vyzerá na vážne. Tak o čom si sa so mnou chcela rozprávať?“ spýtala sa, keď dočarovala a posadili sa oproti sebe.

„Skutočne ide o vážnu vec, aspoň ja si to myslím,“ začala nervózne. „Pozri, Susan, nemienim chodiť okolo horúcej kaše. Harry mi prezradil o odkaze, ktorý jeho otec poslal profesorovi Snapovi. Na začiatku roka sme začali pátrať po spojení Potterovej a Snapovej rodiny a niečo sme našli.“ Podala jej tri kusy pergamenu s prekopírovanými novinovými článkami. Susan si ich opatrne zobrala a zapichávala pritom skúmavý pohľad do Ginny. Behom pár sekúnd si prečítala články.

„Áno, toto všetko je pravda. A čo si o tom myslíte? Čo na to hovorí Harry?“ vyzvedala podozrievavo a so záujmom.

„Nevie pochopiť, čo sa také strašné mohlo stať medzi jeho babkou a tvojou matkou. Je z toho dosť rozladený.“

„Chceš povedať, že je z toho znechutený, trápi sa nezodpovedanými otázkami a zožiera ho to.“

„Tak nejako.“

„A ty si o tom myslíš čo? Predpokladám, že máš nejakú teóriu, inak by si sa so mnou nechcela stretnúť. Tak o čo ide?“

Ginny sa jej zadívala do očí a odhodlávala sa vysloviť otázku. V Susaniných očiach videla nedočkavosť a výzvu.

„Ja si myslím, že Harryho dedko je otcom profesora Snapa...“

TOPlist