5. Zblíženie

 

      Cardif, zápas Kanóny – Harpye, 21.7.2001
               
Harry vedel, že ak sa má udržať čo i len teoretická možnosť výhry Kanónov, bude potrebné chytiť strelu čo najskôr. Vyletel do výšky a chvíľu sa díval na dianie pod sebou. Hráči kmitali, lietali ako besní, ale aj voľným okom videl, že na to oranžoví nemajú. Tmavozelené strelkyne si medzi sebou hádzali prehadzovačku ako horúci zemiak. Ron prvý nálet zneškodnil.
                Potom ale zaúradovala Sundresová a stĺp s obručou za Ronom sa hlučne roztriasol. Keby neuhol, zrejme by mu rozbila hlavu ako zrelý melón. Merlin, tá baba mala silu ako medveď. Sledoval postupný útok svojho tímu, ale tmavozelená päťka vletela do dráhy prihrávky, zmocnila sa lopty, v rýchlosti spravila obrátku a prášila smerom k svojmu bratovi. Tomu ešte stále hučal v ušiach zvuk rozochvenej obruče. Zbadal ale svoju sestru a včas sa premiestnil k vzdialenejšej obruči. Takmer počul, ako Ginny zakliala. Musel sa uškrnúť.
                A musel sa venovať svojej hre. Sústredil sa na zlatý záblesk. Niekde, hocikde. Lietal pokojne ponad hlavy všetkých a cítil, ako si ho Snyderová pozorne stráži. Tiež po nej hádzal očkom, nie však preto, že jej to v tom habite neuveriteľne seklo. Usmial sa na ňu, usmiala sa naspäť. Mohlo to pokojne vyzerať na celkom slušné rande.
                Pod ním sa práve rozbehol útok Harpyí. Ginny letela vpredu bez lopty. Odrážač Kanónov sa práve snažil zasiahnuť Whalenovú. Netrafil sa a tá pokojne letela ďalej. Vyburcovalo to triafačky oranžových, obe sa vrhli smerom k Whalenovej. Tá už bola takmer pri obručiach. Triafačky sa na ňu zavesili, Ron ich pozorne sledoval pripravený zasiahnuť. Whalenová ale pustila prehadzovačku dozadu pod seba, chytila ju Hirschová letiaca v jej tesnom závese, takmer ani nepočkala, kým prehadzovačku riadne chytí a okamžite ju odrazila hore k Ginny, ktorá si tam pokojne vyčkávala a už len správne zmenila dráhu letu prehadzovačky. Ozvalo sa bučanie.
                „A takýchto akcií máme nacvičených viac,“ uškrnula sa naňho Snyderová.
                „Gratulujem,“ sarkasticky natiahol ťažko skrývajúc roztrpčenie. Bola to krásna akcia, to fakt. Ginny dala pekný gól po ešte krajšom útoku. Ale prehrávali, do prdele. Zamračil sa.
                „Keď sa mračíš, si proste neodolateľný,“ hlesla zvodne. Pozrel na ňu s pokriveným úsmevom.
                „Nesnaž sa ma zbaliť,“ prskol po nej.
                „Nesnažím, len konštatujem,“ natiahla. „To nie je zakázané, nie? Ginevra by mi asi zlámala ruky, keby som sa ťa chytila,“ oznámila pokojne. „Ale keď budeš voľný...“ zamrkala. „Poznám toľko spôsobov, akými ťa potešiť a som si istá, že ty by si sa postaral o to isté.“
                „Áno, som si istý, že poznáš hocičo,“ nevinne po nej mrkol. Jeho tím dole znížil na 30:70. „Bude to ale musieť počkať,“ oznámil pokojne. Nechápavo zamrkala.
                A on sa pustil dole. Zbadal zlatý záblesk a čím letel nižšie, tým si bol istejší. Vedel, že ho už Snyderová prenasleduje. Komentátor zahlásil prenasledovanie strely. Štadión vo vytržení skandoval ‚Hawk‘ a to opakovane. Hráči pribrzdili útok a sledovali ich.
                A on sa dostával k okraju štadióna. Strela zareagovala a rozhodla sa unikať. Zmenila smer. Letela k stredu ihriska, zhruba päť metrov nad zemou. Prudko sa obracal. Zabudol však, že sedí na Blesku. Mierna strata koordinácie, vychýlenie z dráhy letu a Snyderová ho dostihla. Obaja na metle ležali, keď strela stúpala. Musí to dokázať. Keby teraz nespustil strelu z očí a chytil ju, postarali by sa o riadny šok.
                A nevedel to len on. Fanúšikovia šaleli, jeho hráči kričali a Harpye nadávali. Keby... Zrazu sa ocitol v Amerike, uprostred napínavého zápasu v drese Panterov. Vnímal povzbudzovanie, ktoré mu vlievalo do žíl adrenalín. Snyderová sa oňho doslova oprela v snahe nepustiť ho pred seba. Keby chcel, vytlačil by ju. Nadávala a hrešila. Ich telá sa dotýkali a oni robili okruh kontrolujúc strelu. Nie, nemohol ju spustiť z očí. A Snyderová robila všetko preto, aby ho aspoň zabrzdila. Drgala a vtláčala sa doňho, ruku natiahnutú pred seba rovnako ako on. Bol vyšší, mal dlhšie ruky.
                Oblúkom sa dostávali naspäť na štadión. Niektorí priaznivci ani nedýchali, niektorí zrejme plakali pri predstave možného úspechu. Leteli stále nižšie a nižšie, až k úplnej zemi, ich metly už kosili trávnik. Prstami sa jej už dotýkal. Snyderová vykríkla. Už len dva centimetre. Centimeter.
                Šiesty zmysel mu našepkával, že niečo nie je v poriadku. Našepkával mu a on sa na svoj šiesty zmysel spoľahol vždy. Ale teraz... chňapol vpred a až potom obrátil hlavu naľavo. Videl letieť dorážačku prudko priamo k nemu.
                Sundersová sa nedokázala dívať na prichádzajúcu prehru a pokým obe družstvá viseli vo vzduchu, pevne zovrela pálku a priletela k voľne sa nadnášajúcej dorážačke, aby zabránila súperovmu stíhačovi zhrabnúť strelu pre seba.
                Lenže on mal svoj mimoriadne spoľahlivý šiesty zmysel a zbadal, čo sa chystá udiať. Zdvihol metlu a začal stúpať. Ibaže nie dosť skoro, pretože najprv potreboval chytiť strelu. Letiaca dorážačka mu prudko vpálila do nohy a doslova ho vrhla na vedľa letiacu Snyderovú. Obaja leteli ďalej, avšak už v inom smere a bez metiel. Štadión zhíkol. Niekoľko metrov sa viezli po zemi, než sa zastavili. Ale strelu držal.
                „Neuveriteľné! Potter má strelu! Kanóny vyhrali 180:70!!!“ hlásal komentátor. Fanúšikovia vrešťali, ale hráčov to nezaujímalo.
                „Si v poriadku?“ spýtal sa Harry Snyderovej. Obaja boli pokrytí trávou a zeminou.
                „Áno, myslím že áno. Nič sa mi nestalo,“ mierne sa otriasala. „A ty?“
                „Ja mám asi zlámanú nohu,“ tvár sa mu vykrivila v bolestne grimase. Zrazu sa dostavila ohromná bolesť a zatmievalo sa mu pred očami.
                „Tebe muselo vážne preskočiť!“ kričal Ron na Sundersovú. „Mohla si ich oboch zabiť!“
                „Je tam toho...“
                „Ste v poriadku?“ skláňal sa nad ním rozhodca.
                „Pozrite sa na jeho nohu. Myslíte, že je v poriadku?“ ocapila sa Sandra Leechová, triafačka Kanónov, na rozhodcu.
                „Nosidlá! Liečiteľa!“
                „Rýchle! K Mungovi!“
                „Je to len noha,“ bezmocne ležal na zemi, strelu stále zvieral v ruke. Zbadal tvár s hnedými očami, posiatu drobnými pehami, stále nádhernú, aj keď bola zastretá obavami. Usmial sa. Jemná ruka mu zbierala trávu z tváre. „Chce to len jeden, dva elixíre,“ brblal. Bolesť bola neuveriteľná. Becky odtlačila Boba Browna a liala doňho elixír.
                „Harry, pokoj. Ideme k Mungovi, dobre? Uspím ťa.“
                „Prečo? Nechcem...“

      Nemocnica svätého Munga, Londýn, 22.7.2001
               
„Harry, zlato, počuješ?“
                Začul mamin hlas. Poriadne si nepamätal, čo presne sa stalo. Keď otvoril oči, zbadal ju a videl, že je v nemocnici.
                „Uhm, celkom dobre. Čo sa stalo?“ pokúsil sa posadiť. Na myseľ sa mu dostávali jednotlivé súvislosti.
                „Lež, nenamáhaj sa,“ smrkla. Pozrel sa na ňu, vyzerala ustarane. „Šokovali ste celé Anglicko tou výhrou,“ pousmiala sa.
                „Čo mám s tou nohou? Necítim ju,“ vypustil s obavami.
                „Mal si zlámanú nohu. Samo o sebe by to nebolo také hrozné, ale pri tom páde a pri tom, ako ste obaja leteli po tráve, ti kosti potrhali aj vnútorné svaly,“ potichu vysvetľovala. „Budeš v poriadku, určite. Len si budeš musieť pár dní poležať,“ opatrne dodala.
                „Začínajú reprezentačné tréningy,“ zamračil sa.
                „Áno,“ sklonila hlavu. „Zajtra určite nikam nepôjdeš. A liečitelia...“ hlas sa jej zlomil.
                „Dokedy?“ vedel, čo chce povedať.
                „Minimálne týždeň,“ šepla.
                „Do riti,“ zaklial zamračene. „V sobotu...“
                „Nestihneš to, dovtedy určite nebudeš môcť lietať,“ povzdychla potláčajúc slzy. Vedela, aké je to dôležité. Nebola nešťastná z jeho pobytu v nemocnici. Za tie roky pri Jamesovi a pri Harrym si na to zvykla. Trápilo ju, že nestihne prvý zápas za Anglicko. James sa snažil vybojovať aspoň to, aby mohol byť na lavičke ako ôsmy náhradník. Teraz mal za sebou aj podporu verejnosti, pretože ich Harry konečne presvedčil.
                „To nič,“ slabo sa pousmial. „V septembri pôjdeme do Egypta, tam už hrať budem...“

------

„Ron, prestaň. Nechcela mi ublížiť,“ snažil sa upokojiť stále nahnevaného Rona.
                „Ty si nepočul tie obruče, Harry,“ mračil sa spolu s tímom. „Keby tá dorážačka trafila tvoj hrudník alebo nebodaj hlavu, bol by si mŕtvy!“
                „Nekrič, si v nemocnici,“ škľabil sa. Franz sa nesmelo zachechtal.
                „Je nebezpečná.“
                „Ale do reprezentácie sa nedostala, aj keď má silu ako kôň. Je príliš pomalá.“
                „Pretože je ako hroch.“
                „A ty, Hawk, mrzí nás, že nebudeš môcť hrať...“

------

„Sú toho celé noviny, Hawk,“ uškŕňal sa James. Harry vedel, že si ten úškrn nacvičoval riadne dlho. „Odpisované Kanóny porazili legendárne Harpye. Hawk ukázal Anglicku, kto je Pán stíhač. S Potterom na Majstrovstvá sveta,“ čítal nadpisy článkov. „Je jasné, kto bude hrať,“ usmial sa naňho. A Harry mu úsmev opätoval.
                „Ale až od Egypta,“ nadhodil. James mierne posmutnel.
                „Áno, skazilo sa to. Ale potom, potom budeš žiariť. Apropo, zajtra vyberiem tvojho náhradníka do reprezentácie,“ zaceril sa.
                „Nehovoril ti liečiteľ, dokedy ma tu chce držať? Nepáči sa mi tu,“ posťažoval sa. James sa zasmial.
                „Nikdy sa ti v špitáloch nepáčilo. Irónia, keď si tam strávil tretinu života. Najskôr v stredu,“ prezradil. „No a, Asociácia dovolila, aby si vystupoval ako ôsmy náhradník,“ uškrnul sa. „Vo štvrtok sa k nám pridáš a budeš prítomný.“
                „To bude fajn,“ prikývol.

------

Potichu vkĺzla do izby. Videla ho zamračene ležať na posteli a civieť do stropu. Bolelo ju to, tak strašne.
                „Harry,“ opatrne k nemu pristúpila.
                „Ginny!“ jeho tvár sa okamžite rozjasnila a snažil sa posadiť. Nohu mal vyzdvihnutú v závese a šlo to ťažko. Priskočila k nemu a pomáhala mu. Objala ho a snažila sa nastrkať za neho vankúše. Bolo zvláštne upokojujúce držať jeho pevné telo. A príjemné. Stiahla obočie.
                „Môžeš vôbec sedieť?“ spýtala sa, keď ho ako-tak uložila.
                „Neviem, nepýtal som sa a nikto mi nič nezakazoval,“ zaceril sa. So smutným úsmevom zavrtela hlavou. Pritiahla si stoličku k posteli.
                „Je mi to ľúto,“ vypustila so sklonenou hlavou.
                „V pohode, neumrel som. Budú aj iné zápasy,“ presvedčivo tvrdil.
                „To si rozprával všetkým dnešným návštevám?“ zamračene naňho pozrela. Úsmev mu zmrzol na tvári.
                „Vlastne áno.“
                „A vôbec ťa to netrápi? Pretože mňa áno. Som na Agátu naštvaná, tak strašne veľa,“ vŕkala potichu.
                „Agátu?“
                „Sundersovú,“ vysvetlila.
                „Hehe,“ zasmial sa. Pozrela naňho. Zahihňal sa ešte viac. Zamračila sa. „Agáta Sundersová? No teda,“ chechtal sa.
                „Prestaň,“ capla ho po ruke, nemohla však udržať vážnu tvár. Po troch sekundách sa rozhihňala aj ona. „Mám ju rada, strašne, ale včera,“ krútila hlavou. „Zadrhla by som ju.“
                „Keby si dočiahla,“ nedarilo sa mu prestať smiať. A ona sa tiež zadúšala smiechom. „Ginny,“ snažil sa rozprávať, pokým sa pomaly upokojovali. „Ona to nespravila schválne. Bolo to v zápaly boja. Len sa snažila, aby jej tím neprehral. Len má troška viac sily, no,“ mykol plecami.
                „Ty sa na ňu nehneváš?“ nechápala.
                „Neskáčem od nadšenia, ani keby som mohol, to je jasné. Chápem to. Tiež by som spravil všetko pre výhru.“
                „Vyhrali ste,“ mierne sa zamračila. „Harpye sú z toho nešťastné,“ pozrela mu do tváre.
                „Uhm, to ma teší,“ usmial sa. „Milujem toho chlapíka, ktorý im to natrel,“ hrdo sa zazubil. Musela sa uchechtnúť.
                „Hlavne, že si v poriadku,“ prikývla. „Počula som, že sa pridáš k reprezentácii vo štvrtok.“
                „Áno, otec zohnal náplasť na bolesť,“ krivo sa zaceril.
                „Zaslúžiš si to. Konečne to pochopilo celé Anglicko. Ale ja...“ zaváhala. A on mlčal. Nech povie, čo chce. Opatrne ho vzala za ruku a jeho srdce sa celkom nepochopiteľne rozbúchalo. „Mne sa tam nebude chcieť byť bez teba. Tešila som sa na to, vieš?“ pozrela naňho. „Tak nejako som dúfala, že by si ma mohol podporiť,“ hrala sa s jeho prstami.
                „Ty nepotrebuješ podporu. Si fantastická hráčka. Dostaneš sa cez to sito úplne ľahko,“ ubezpečoval ju. Nevyzerala, že by mu uverila.
                „Budú tam najlepší triafači ligy,“ upozornila.
                „Ty si najlepšia triafačka ligy, ostatní sa k tebe len pridajú,“ usmial sa. „Neboj sa toho a ver si. Sľubuješ?“
                „Posnažím sa. Každopádne ti zajtra prídem povedať, čo a ako.“
                „V to som dúfal,“ pousmial sa. „Zakrádať sa sem ale nemusíš,“ nadhodil. Zapýrene naňho pozrela.
                „Bolo by hlúpe keby hráčka Harpyí pribehla hneď po zápase. Musela som počkať.“
                „Dobre, tak skoro po zápase asi nie, ale tiež sa nemusíš zakrádať po večeroch,“ mrkol. „Hoci, taký romantický večer...“ natiahol.
                „Prestaň,“ uškrnula sa. „Jeden spolužiak tu robí a pustil ma aj po návštevných hodinách.“
                „Ty máš známosti. Niežeby mi to vadilo!“
                „Prídem zajtra, dobre? Musím sa ísť vyspať alebo sa pokúsiť vyspať,“ stiahla obočie. Zajtra ich bude tréner Anglicka skúšať a ona z toho bola nervózna. „Budeš v poriadku?“ pozrela naňho starostlivo.
                „Budem, keď mi dáš pusu,“ hlesol. Prekvapene vyvalila oči. „Ginny, strašne to bolí, všetko,“ hral smrteľne chorého. „A jeden bozk by mi nesmierne pomohol,“ mrkol na ňu. Musela sa uškrnúť.
                „Jednu pusu?“ chcela sa uistiť.
                „Nevinnú pusu na pery,“ pousmial sa. A ona prikývla. Keď sa otočila, aby odložila stoličku na miesto, obaja si naraz, uvedomujúc si, že ich ten druhý nemôže vidieť, navlhčili pery jazykom.
                Svoju ruku položila na jeho hrudník len preto, aby znova cítila pevné svaly. Nie ktovieako veľké, ale pevné. Potom sa sklonila. Na malú chvíľu sa zadívali do očí a potom ich naraz privreli. Jej mäkké pery sa opatrne dotkli tých jeho. Opatrný okamih trval len moment. Potom ich trocha pritisol. Neudržal sa. Bolo to silnejšie, než on. Mierne pootvoril ústa, aby si z tých pier vzal viac. Aspoň o kúsok viac. A ona mu to, v prvom momente, chcela umožniť. Reflexívne, automaticky a podvedome na zlomok sekundy podľahla. Bozk nebol taký nevinný, akým mal byť. Hoci to bolo krátke a nijako vášnivé, napriek tomu to bolo to najkrajšie a najzmyselnejšie, čo doteraz zažil.
                „Pôjdem, Harry. Dobrú noc,“ hlesla v rýchlosti.
                „Dobrú,“ zabručal a nešťastne sa zvalil do vankúšov, keď za sebou zavrela. Jeho ruka sa chvela, keď sa dotkol svojich pier. Srdce mu splašene búchalo a on to nechápal. Toto doteraz nezažil.
                Na druhej strane miestnosti sa Ginny oprela o stenu a snažila sa upokojiť svoje emócie. Toto sa nemôže stať. Ona to nemôže už nikdy dovoliť. Nemôže, pretože o neho príde.
                „Si v poriadku, Ginny?“ starostlivo sa pýtal liečiteľ.
                „Potrebujem panáka, Neville,“ prezradila šepky.
                „Áno. Poď, Luna tu má niekde niečo skryté...“  

      Londýn, tréning reprezentácie, 26.7.2001
               
Harry si sadol na lavičku pri tribúne Londýnskeho metlobalového štadiónu, kde viedol svoj tréning anglický tím. Bol informovaný od začiatku. Nielen otcom, ale aj Ginny, ktorá chodila každý deň. Samozrejme sa dostala do výberu, dokonca do základnej zostavy. Natešene mu o tom rozprávala skoro celé pondelňajšie poobedie. Mal z nej radosť a bol šťastný, keď ju videl spokojnú a usmiatu. K tomu bozku-nebozku sa už nevrátili.
                Otec tam mal z každého postu štvornásobný počet hráčov presne tak, ako avizoval. Dokonca aj štyroch stíhačov, hoci sa už vo veľkom vravelo, že Harry „Hawk“ Potter je hlavným stíhačom. Harryho najviac prekvapilo, že sa otcovou asistentkou stala legendárna Gwenog Jonesová. Vlastne si ju on vybral a prehovoril. Mala bohaté medzinárodné skúsenosti. Ako trénerka síce pôsobila len dva roky, ale na funkciu asistentky sa skvele hodila. Ginny bola samozrejme rada. Nejako podvedome mala z Jamesa Pottera strach, hoci bol milý a priateľský. Bol zároveň tvrdý a nekompromisný, čo sa tréningov týkalo. Možno nie strach, Harry ju ubezpečoval že je úplne neškodný, ale rešpekt určite.
                Celý pondelok a utorok sa snažili z dvadsiatich ôsmych uchádzačov vybrať štrnástich najlepších, ktorí sa v sobotu stretnú s Maďarskom.  
                „Nakoniec to bude celkom fajn, nemyslíš?“ spýtala sa ho Gwenog, keď si k nemu prisadla. Na to, že to bola legenda, vyzerala mlado a zachovalo. Aj keď, on si pod pojmom legenda vždy predstavil niečo staré a zošúverené. Gwenog mala len okolo tridsaťpäť a bola dosť pekná. A prísna a rovnako tvrdá, ako jeho otec, keď sa jednalo o tréningy. Nedivil sa, že Harpye fungujú ako švajčiarske hodinky.
                „Myslím, že určite. Maďari sú síce pravidelným účastníkom majstrovstiev, ale ani neviem, či niekedy niečo vyhrali,“ mykol plecami.
                „No, myslela som skôr celú prípravu vrátane majstrovstiev,“ usmiala sa. Potom naňho pozrela kútikom oka. Neodpustila si to. „Tú sobotňajšiu prehru ti nikdy nezabudnem,“ nadvihla obočie. Pozrel na ňu. A zaškľabil sa.
                „Ešte budeme hrať odvetu. Aby Harpye neutŕžili ešte jednu prehru,“ sľuboval bez strachu.
                „Keď to bude s kvalitným súperom, tak prosím,“ prikývla.  
                „Mal som len šťastie, že som ju uvidel tak skoro. Keby to trvalo dlhšie, nemali by sme šancu,“ automaticky pozrel na Ginny, ktorá so svojimi dvoma kolegami nacvičovala jeden signál. A otec okolo nich lietal a dosť hlasno hrešil. Povzdychol si.
                „Zrejme áno,“ súhlasila. „Ginny je mimoriadny talent presne tak, ako ty. S dobrou podporou celého družstva musíme spraviť na majstrovstvách dobrý výsledok. Verím tomu.“
                „Ešte nie som ani v zostave,“ upozornil na tú drobnosť.
                „Ale prosím ťa,“ uchechtla sa. „Tvoje výsledky hovorili za teba ďaleko pred tým, než si prišiel hrať našu ligu. A nebyť Sundersovej, teraz by si bol hore,“ zdvihla hlavu. „Aby si vedel, som rada, že hráš v reprezentácii. Oveľa menšiu radosť mám však z toho, že hráš ligu,“ zaškľabila sa. „Len dúfam, že porazíte aj Netopierov a Drakov, našich hlavných konkurentov. A samozrejme, že vám to v odvete vrátime aj s úrokmi. Aby náhodou nedošlo k tomu, že titul vyhrajú Kanóny,“ dobrosrdečne sa zasmiala a potom vyletela do vzduchu.

      Podnik Ohnivá strela, byt Ginny Weasleyovej, Londýn, 27.7.2001
               
„Som strašne unavená,“ hlesla Ginny. Sedeli spolu v Ohnivej strele, pri cestovinách. „Tvoj otec je výborný, ale je to tyran,“ odfrkla. Zasmial sa.
                „Ginn, takéto tréningy sú v USA úplne bežné. Nie pravidelné, ale bežné,“ ubezpečil ju. Zamerala ho a napchala si do úst vidličku.
                „Uhm,“ pomaly prežúvala študujúc ho. „Tam je pes zakopaný. Ty nemáš talent, ty si len vydrilovaný priemerák,“ rýpla si s úsmevom.
                „Je to dosť možné,“ díval sa na ňu vážne. „Ale dril ti dá len vytrvalosť a silu. To ostatné musíš cítiť srdcom. Metlobal je o srdci. Dokonca ani nie o talente,“ rozrečnil sa. „Poznám chlapa, absolútny netalent, ani poriadne lietať nevedel. Driloval a trénoval, len aby niečo ukázal. A on skutočne ukázal. Pretože si veril, cítil srdcom. Vložil do metlobalu svoju dušu a zúčastnil sa majstrovstiev sveta,“ dodal na záver. So záujmom ho počúvala a sledovala. To, čo hovoril, niečo do seba malo. Ale tak krásne jej nahral na smeč, že si nemohla odpustiť poznámku.
                „Dúfam, že nehovoríš o svojom otcovi,“ povytiahla obočie. Skoro sa zadrhol cestovinami.
                „Nie,“ smial sa. „Hovorím o svojom trénerovi u Panterov. Josh ma naučil veľa.“
                „Tomu verím,“ mierne sa pousmiala. „Na Josha,“ nadvihla pohár s vínom.
                „A na teba a zajtrajší zápas,“ priťukol si.
                „Obávam sa, že zajtra ani nevstanem z postele,“ zamrmlala ospalo. „Tento týždeň mi dal mnohé, to nepopieram. Ale cítim sa úplne v prdeli,“ zaškľabila sa. Uprene sa na ňu díval ponad svoj pohár. Vážne dokázala ledva udržať otvorené oči.
                „Keď prídeme domov, niečo ti dám.“
                „Čo?“ spozornela. Uškrnul sa.
                „Len niečo, po čom v pokoji zaspíš a do rána nazbieraš všetky sily, ktoré budeš zajtra potrebovať. Používali sme to takmer pravidelne. Vymyslela to mama, keď ma videla, aký zdochnutý chodím po tréningu domov.“
                „To by mohlo byť fajn,“ súhlasila.
                „Dobre, tak poďme, než tu zaspíš...“
                Vážne ju musel podoprieť. Ledva prepletala nohami, slabá ako mucha. Liečiteľ a masér sa o ňu síce postarali, ale bola maličká a krehká a otcov dril nemohla zvládnuť. Divil sa, že vôbec vydržala až do piatku.
                Pri dome vybehol do svojho bytu, aby odtiaľ priniesol elixír. Vysvetlil jej, čo má spraviť. A ona súhlasila. Preto sedel na zemi v jej spálni a rozprávali sa, aby nezaspala vo vani. Elixír mala nechať pôsobiť minimálne polhodinu v teplej vode, v ktorej bola naložená. Prezrel si jej posteľ a jej spálňu. Takto blízko pri nej ešte nebol, hoci to bol len byt. Keď prichádzali, s úľavou si všimol, že John už na krbe nie je.
                „Ginny?“ spýtal sa, keď sa mu zdalo, že dlhú dobu neodpovedá. A skutočne neodpovedala. „Ginn!“ skríkol a okamžite bol na nohách. „Ozvi sa. Spíš?“ skúsil. Čakal desať sekúnd. Nič sa nedialo. „Idem dnu!“ varoval ju. A nič. „Sakra, do riti,“ zaklial premýšľajúc, čo robiť. Nemohol ju nechať spať vo vode. Nemohol ju z vody vybrať. Jediné, čo mohol spraviť, bolo zobudiť ju.
                Otvoril dvere. Jeden pohľad stačil. Ležala vo vani a hlavu mala vyvrátenú. Okamžite si kľakol na zem a hnal sa za ňou so sklonenou hlavou.
                „Ginny, zobuď sa,“ drgal do nej kľačiac pri vani. „Ginny, no tak! Ginn!“ už zvreskol.
                „Čo...“ vydýchla v polospánku.
                „Prisahám, že som sa nepozeral. Nič som nevidel. Ani mi nenapadlo sa dívať,“ bľakotal.
                „Sakra...“ zrejme si uvedomila, čo sa stalo. „Harry!“
                „Nič som nevidel!“ opakoval. Nevedel si pomôcť, musel sa pochechtávať.
                „Prestaň!“ zahriakla ho. „A vypadni z mojej kúpeľne!“
                „Nevypadnem. Elixír je sviňa. Už si raz zaspala. Mala si zaspať až v posteli,“ vysvetľoval. Sedel na zemi, hlavu mal medzi nohami a celá situácia sa mu zdala groteskná. Keď teda zabudneme na to, čo sa mohlo stať. „Budeš stále viac ospalá. Nenechám ťa tu, aby sa ti niečo stalo. Nedívam sa a prisahám, že nezdvihnem hlavu. Len vylez, osuš sa a obleč. Keď budeš bezpečne v posteli, tak vypadnem.“
                Klipkala očami dívajúc sa na jeho temeno, zakrytá rukami ako to len šlo. Cítila sa ešte viac malátna, ako pri večery. Verila, že má pravdu. Mala pocit, že z tej vane ani nevylezie.
                „Neopováž zdvihnúť hlavu, inak ti do nej kopnem,“ vyhrážala sa. Uchechtol sa. Zamračila sa.
                S vypätím posledných zvyškov síl vyliezla z vane, stále ho pozorne sledujúc. Počul unavené ťapkanie nôh.
                „Rozprávaj niečo, Ginn. Inak zaspíš.“
                „Predstav si, že mi práve teraz nič nenapadá,“ zastretým zrakom vzala do rúk prútik. Niekoľkokrát ním prebehla po svojom tele, aby sa osušila.
                „Tak recituj nejakú básničku, alebo čo.“
                „Počuj, keď to bol nejaký zákerný elixír...“ náhle sa jej hlas zlomil.
                „Čo je, Ginny?“ spozornel. „Čo sa stalo? Ginny!“
                „Nič,“ začkala. Jeho sklonená tvár sa zamračila. „Len blbé spomienky,“ hlas sa jej lámal stále viac. Už ani nevidela svoje nohavičky, ktoré si navliekala.
                „Ja by som ti neublížil,“ obhajoval sa. „Ginn, čo robíš?“
                „Hádaj, môžeš trikrát,“ šepla. Snažila sa držať viečka otvorené, keď vzala do rúk nočnú košeľu. Už len kúsok, len trocha. „Do riti,“ vydýchla z náhlej závrate, ktorá sa jej zmocnila. Zachytila sa rukami o umývadlo. Jej nohy úplne vypovedali službu.
                „Ginny!“ vyskočil, keď začul úder. Klesla našťastie len na kolená a neudrela sa o umývadlo. „Sakra,“ vrhol sa k nej skôr, než dopadla na zem. Poľahky ju zdvihol do náručia.
                „Nemám na sebe župan,“ vydýchla snažiac sa zaostriť jeho tvár.
                „Ginny, prečo si nepovedala skôr, ako ti je?“ zúfalo sa pýtal, keď s ňou kráčal do spálne, nevšímajúc si svoju štípajúcu nohu. „Ten tréning bol na teba príliš tvrdý,“ mračil sa a ukladal ju do postele.
                „Si môj záchranca, vieš?“
                To bolo to posledné, čo z nej vyšlo. Skôr, než ju celú položil, zaspala. Vzal do rúk prikrývku a zakryl ju až po bradu. Díval sa do jej tváre, na ktorú dopadalo svetlo z kúpeľne. Teraz tak pokojnej. Sklonil sa a vtisol jej bozk na spánky.

      Byt Ginny Weasleyovej, Londýn, 28.7.2001
      Londýn, zápas Anglicko – Maďarsko, 28.7.2001
               
Ginny sa pomaly prebúdzala. Spokojne a lenivo sa preťahovala na posteli. Spomenula si na včerajšok a jej končatiny stuhli. No, nebolo to až také zlé. Nevidel ju. Tvrdil to a ona mu verila. Síce skoro zaspala s hlavou opretou o umývadlo, ale dostal ju do postele. A ten elixír bol výborný, ako si práve uvedomovala. Cítila sa svieža, čerstvá a plná síl. Necítila ani trocha z tej únavy, proti ktorej bojovala celý minulý týždeň. Spokojne sa pousmiala. Bol úžasný. Elixír. No a, asi aj Harry.
                Chcela sa ešte chvíľu vyvaľovať. Nemyslieť na svoj prvý medzinárodný zápas. V minulom roku sa síce dvoch zúčastnila, ale to bola len v roli náhradníčky. Teraz je v základnej zostave a je to sakra zodpovednosť. Náhle ale začula syčanie a prestrašene vystrelila z postele. Schmatla prútik z nočného stolíka. Ani si nespomínala, že by si ho tam dávala. Ale to bolo jedno. Teraz musela zistiť, čo je to za syčanie.
                Opatrne sa zakrádala do obývačky s namiereným prútikom pripravená vyslať kliatbu na hocičo.
                „Harry?“ vytreštila oči. Stál pokojne pri sporáku a usmieval sa.
                „Krásne dobré ráno,“ zavinšoval a prezeral si ju od hlavy k päte. „A deň je ešte krajší,“ mľaskol.
                Zamračene sa pozrela na seba. Jej nočná košeľa bola príliš krátka, s príliš veľkým výstrihom a príliš priesvitná, ako si náhle uvedomila.
                „Úchyl,“ vrkla a odbehla preč.
                Len sa pod nos uškrnul a pokračoval v činnosti. Práve dosmažil poslednú palacinku, keď sa znova objavila, už bezpečne oblečená.
                „Harry, čo tu robíš, pre Merlina?“ spýtala sa pokojne.
                „Raňajky,“ ukázal na stôl.
                „Dobre, ale...“
                „Čo? Potrebovala si sa poriadne vyspať. Dával som ti toľko času, koľko sa len dalo a spravil som raňajky, aby si sa nezdržovala. O pár minút som ťa chcel ísť zobudiť,“ vysvetlil.
                „Ďakujem,“ potriasla hlavou, akoby sa práve zobudila zo sna. „Vystrašil si ma,“ vysvetľovala. „Myslela som si, že sa mi sem vlámal zlodej.“
                „Alebo úchyl,“ zazubil sa, keď sa posadili.
                „Alebo,“ súhlasila. Pozorne ho študovala. Bol osprchovaný, prezlečený a napriek tomu sa jej zdal unavený. „Ty si nespal doma, že?“
                „Nie,“ vypustil, keď prehltol. „Nemohol som ťa nechať samú. Po tom elixíry si mala spať a nie prebudiť sa. Bál som sa, čo to mohlo spôsobiť.“
                „A preto si pri mne bdel?“ stiahla obočie. Prikývol.
                „Daj si, sú dobré,“ vyzval ju, akoby sa nič nestalo.
                „Harry...“ nechápavo sa naňho dívala.
                „Mal som strach,“ mykol plecami. „A najedz sa, za chvíľu musíme vyraziť. Je potrebné postarať sa o hviezdu dnešného zápasu,“ pousmial sa.
                „Si neskutočný,“ zavrtela hlavou a skutočne sa sklonila k palacinkám. „A vieš variť!“ skonštatovala s plnými ústami. „A dobre,“ pochvalne prikývla a s chuťou sa vrhla na ďalšiu. Usmial sa.
                „A mám aj iné klady,“ nadhodil ledabolo. Kútikom oka naňho pozrela. Natieral si ďalšiu palacinku.
                „Ten elixír je skutočne zázrak,“ pochvaľovala si. „Odkáž to mame, prosím.“
                „Vybavím, šéfe,“ uškrnul sa. A ona sa uchechtla.

------

Harry sa zo svojho, takpovediac čestného miesta, díval na zápas priamo nad sebou. Na jednej strane si to užíval, hoci nebol priamym aktérom, bol na lavičke a ak by sa predsa len niečo stalo, bol pripravený nastúpiť. Nad tým ale nepremýšľal, bolo to nereálne a zbytočné. Bol to len priateľský zápas, nijako dôležitý. Hoci jeho otec pochodoval popred lavičku a nervózne hľadel hore, občas vyštekol príkaz v domnienke, že by ho v tom hluku mohol niekto počuť. Správal sa, akoby snáď hrali finále majstrovstiev.
                Mierne pokrútil hlavou a sústredil sa na Ginnin výkon. Sedemkrát  sa vyhla dorážačke, ktorú po nej vypálili maďarskí odrážači. Previedla štyri sólové úniky. Dala sedem gólov, premenila dve trestné strieľania a vypýtala si tri fauly. Bola raz vystriedaná. Počet presných prihrávok sa mu nepodarilo zrátať. Rovnako ako počet prijatých prihrávok. Dvakrát prihrala zle a štyri prihrávky nezachytila. Odobrala súperovi deväťkrát loptu. Blokovaním znemožnila päť akcií. Dvanásťkrát kričala naštvane po spoluhráčoch.  
                Anglicko aj jej prispením vyhralo 320:160. Vcelku vyrovnaný zápas. Maďari neboli vôbec slabí.
                Po zápase musel odpovedať na pár dotieravých otázok. Áno, najskôr ho vychválili za výkon v zápase s Harpyami. Potom sa ale pýtali, ako veľmi mu je ľúto, že nehral v dnešnom zápase. Postrčil vpred svojich kolegov s odkazom, že im by mali skôr pokladať otázky, než jemu. On dnes nehral. On len počítal...

      Podnik Ohnivá strela, Londýn, 31.7.2001
               
Mal tušenie, kam ho to Ron ťahá. Musel sa zaškľabiť. Nespomenul by si, keby mu včera mama nevbehla do bytu, aby mu nezagratulovala a nevybozkávala a nepovedala, že v sobotu – a bolo jej úplne jedno, či hrajú zápas alebo nie – príde láskavo na Grimmauldovo námestie, aby to oslávili. Musel jej to sľúbiť.   
                Každopádne ho teraz Ron ťahal do Strely a on sa tváril, že skutočne nevie, o čo ide. A skutočne sa tváril prekvapene, pretože bar bol preplnený metlobalistami z rôznych klubov. Niektorí mu darovali fľašu, iní zase pánsku kozmetiku, tričká alebo dokonca knihy a Kanóny sa zložili na jeho vlastný Blesk. A pilo sa, zabávalo a tancovalo.
                „Nepovedal si mi, že máš narodeniny,“ vyčítala mu Ginny. Práve od nich odišla Sundersová, ktorá sa už znova ospravedlňovala. Nikdy by si nepomyslel, že ju uvidí takú krotkú a kajúcnu.
                „Nepovedal, nikdy mi na narodeninách nezáležalo,“ vysvetlil. Opierala sa oňho a on si ju držal pri sebe. Stále vystupovali ako pár, alebo skôr ako niekto, kto sa k sebe má, aby im obom dali Harpye pokoj.
                „Ani Ron mi nedal čas niečo vymyslieť,“ jej hlas znel skutočne ľútostivo. Okamžite ju začal hladiť po holom ramene. „Nerob to, prosím,“ upozornila ho šepky. Prestal. „Len mi povedal, že tu dnes musím byť a hotovo. Akoby si myslel, že ti niečo vytáram.“
                „Možno si myslel, že keby bola situácia obrátená, tak by mi to vytáral,“ nadhodil. Díval sa na Rona, ako divoko tancuje s triafačkou od Šípov, Bethy Newmanovou. Bavil sa, chlapec, teda riadne. Uškrnul sa.
                „Áno, to sedí,“ prikývla.
                „Ginny, čo keby si prišla v sobotu k Siriusovi? Mama chystá oslavu. Tak by si mi tam mohla darovať... čo ja viem? Víno alebo čo,“ mykol plecami. „A ja by som ti konečne predstavil aj ju.“
                „To sa nehodí,“ stiahla obočie. „Nemôžem prísť na oslavu usporiadanú tvojimi rodičmi. Čo si pomyslia?“
                „Že si nádherná a že mám sakramentské šťastie,“ šepol jej do ucha. Jeho teplý duch ju rozochvel. Musela na moment privrieť oči, aby ustrážila svoje emócie.
                „Možno by to platilo, keby aspoň niečo z toho bola pravda,“ odvetila pokojne.
                „To, že si nádherná, to pravda je,“ stál si za svojím. Začul nedôverčivé zavrčanie. „A môžeš si proti tomu hovoriť čo chceš,“ zazubil sa. „No tak... budem rád, keď bude niekto so mnou medzi tými starcami,“ vyprskol.
                „Harry, sú to tvoji rodičia,“ zamračene sa naňho pozrela. Videla však, že sa cerí od ucha k uchu. Zavrtela hlavou. „A máš dvadsaťjeden. To by si aj tam u vás bol plnoletý, nie?“
                „Nie, mohol by som voliť. Plnoletý som bol v sedemnástich, tak ako tu. A je to v Amerike.“
                Na moment stíchli. To bolo prvý raz, čo sa s ním bavila o Amerike v osobnejšom duchu. Nemala rada túto tému. Bol tam doma. Nie tu, ale tam. To sa za necelé dva mesiace nemohlo zmeniť.
                „Dobre teda, prídem,“ sľúbila napokon. Mierne sa pousmial. „Ale nebudem sa môcť zdržať dlho, v nedeľu máme zápas.“
                „Áno, viem. Chcem ísť fandiť. Nezdržíme sa dlho,“ prikývol. Pozrel na parket. „Nechceš si zatancovať?“
                „Tu?“ vydesila sa.
                „No, môžeme vyjsť na chodník, keď ti to tu nevyhovuje,“ nevinne natiahol.
                „Tu sa každý díva,“ zamračene sa rozhliadala.
                „Každý na nás kašle,“ pozeral sa na navzájom pomotané dvojice. „A keby aj, sme predsa milenci, nie?“
                „Harry...“
                „Je to len tanec. Pozri, ako sa baví Ron,“ uchechtol sa. A skutočne. Harrymu sa zdalo, že sa snaží napodobniť break dance, či čo to malo znamenať.
                „Je vtipný,“ prikývla s úškrnom.
                „Tak poď,“ postavil sa s úsmevom a natiahol k nej ruku. Trocha opatrne ju prijala. Ale zatancovala by si rada, to zase áno.
                Tancovali však len pol tanečnej pesničky, keď sa spustil blok pomalých piesní. Nesmelo sa naňho pozrela. Chcela utiecť, ale to by asi fakt vyzeralo divne. A on sa tak sladko usmieval. So šteňacím výrazom k nej vystieral ruku a ona ju po chvíli prijala. Pritiahol si ju k sebe.
                Tancovali niekoľko pesničiek pritisnutí k sebe. Nevzpierala sa a on to využil. Jednou rukou ju držal za pás a druhou upokojujúco hladil po chrbte. A ona si položila hlavu na jeho hrudník. Stačilo mu to a za to mu bola vďačná. Nemohla ani zdvihnúť hlavu, pretože by sa zrejme neudržala. Bolo dosť bolestné držať jeho telo v tesnej blízkosti toho svojho. Musela bojovať so sebaovládaním, ale on jej to uľahčoval. Chcela počuť jeho srdce a porozumieť mu. To svoje počula a chápala, len netušila, či hovoria rovnakým jazykom.
                Keď pesničky skončili a znova sa rozozneli rýchle tóny, len jej vtisol jemný bozk do vlasov a viedol ju preč. Domov. Do bezpečia.
                „Harry, počkaj,“ zarazila ho, keď sa rozlúčil pred domom a chystal sa odísť do svojho bytu. Prekvapene sa obrátil. „Vôbec som ti nezavinšovala,“ ospravedlňujúco hlesla.
                „To nevadí,“ usmial sa. „Zablahoželáš mi potom.“
                „To áno, ale ešte stále máš narodeniny,“ pozrela na hodinky. A potom naňho. Znervóznela.
                „Takže?“ nadvihol obočie a pristúpil k nej. „Dostanem nejaký špeciálny darček?“ uškrnul sa. Nie, teraz jej to už neuľahčoval vôbec.
                Položila svoju ruku na jeho zátylok a pritiahla si ho k sebe. Prekvapilo ho to, samozrejme. Skôr, než stihol vôbec uvažovať, čo sa bude diať, si pritisla svoje pery na jeho. A bol to vášnivejší bozk než ten z nemocnice. Ochutnávala jeho pery a nevedela sa ho nabažiť. A on sa v nej topil. Mala najúžasnejšie ústa, aké doteraz okúsil. Pritiahol si ju k sebe a ona sa nechala. Rukami prechádzala po jeho chrbte a cítila, že ju tiež skúma. Keď však ucítila jeho jazyk, ako sa dožaduje vstupu do jej úst, zarazila to. Udýchane si položila čelo na jeho hrudník a cítila, že jeho tep je rovnako rozbláznený, ako ten jej.
                „Ginny,“ hlesol stále ju objímajúc. Pozvoľna sa upokojovali uvedomujúc si, na akej tenkej hranici sa práve nachádzali.
                „Bol to len bozk, Harry,“ šepla. „Nemôžem s tebou spať.“
                „To ale nebol len taký nejaký bozk.“
                „Možno nie,“ prikývla a pozrela mu do očí. „Možno je to viac. Ale nie teraz, chápeš?“
                „Áno,“ prikývol vážne. „Niečo som ti sľúbil a mienim to dodržať.“
                „Ďakujem,“ vydýchla si a pustila ho.
                „Ja ďakujem. Bol to ten najlepší darček, aký som mohol dostať,“ usmial sa. A ona mu mierny úsmev opätovala.
                „Dobrú, Harry.“
                „Dobrú, Ginn.“

TOPlist