5. Telo sa zahojí. Ale čo duša?

 

„Čo sa stalo v knižnici?“  

Harryho vytrhol zo zamyslenia hlas Noaha Heegera. Otázka bola položená značne nervózne, takmer až s obavami. Sám si pred očami premietal pohľad, ktorý venoval Mills Ginny a páčil sa mu čím ďalej tým menej. Rozhodoval sa, či by bolo múdre čakať na nejakú vhodnejšiu situáciu, pri ktorej by sa dozvedel, nie, nedozvedel, pretože mu to začínalo byť čoraz jasnejšie, pri ktorej by tomu spravil rázny koniec.

„Prečo?“ sykol potichu. Starý Mills sa na druhej strane zadúšal od smiechu na nejakom vtipe svojho hosťa.

„Pretože som videl Edmunda ako odvádza Ginny hore. A nevyzeral pokojne,“ odvetil. „Neviem, čo sa to tu deje, presne tak, ako to neviete vy. Ale myslím, že sme obaja dosť inteligentní na to, aby sme to pochopili.“

„Skutočne? Tak prečo ste proti tomu doteraz nezakročili?“ Harry ho zavraždil pohľadom. Noah sa podvedome stiahol.

„Dostal som sa s Ginny do kontaktu len občas,“ dotknuto vysvetľoval. „Mal som podozrenie, ale nemal som istotu. Neviem, čo Edmund robí, ale Ginny vyzerala byť v poriadku. Po fyzickej stránke. A okrem toho, čo som asi tak mohol robiť?“

„Ste zbabelec.“

„Áno, určite. Som len novinár a...“

„Ste zbabelec, ktorému ide len o kariéru. Len o to, aby sa neznechutil starému pánovi. Aby nespravil niečo, čím by si neznepriatelil ako jedného, tak i druhého Millsa. Aj keď to znamenalo privierať oči a tváriť sa nevšímavo. Ste...“ prehltol ďalšie obviňovania. „Je mi vás ľúto,“ precedil znechutene pomedzi zuby.

„Aj mne to je ľúto,“ sklonil hlavu.

„Má vám byť čo.“

„Čo môžem teraz spraviť?“

„Vy? Nič,“ zaškľabil sa.

„Ale...“

„Držte radšej hubu,“ prerušil ho. „Teraz ma nenápadne odvediete hore. Tam, kam ju odviedol. To bude myslím všetko, čím by ste mohli prispieť,“ sarkasticky natiahol. Noah vyzeral previnilo. Možno to bolo úctou k Harrymu, možno slovami, ktoré vyšli z jeho úst, možno uvedomením si pravdy, pred ktorou zatváral oči. Bol zbabelec. Ale teraz pomôže, aj keď ho Millsovci vyhodia.

„Zrejme šli do ich spálne.“

Starý Mills sa stále venoval hosťovi a ak ich aj niekto pozoroval, videl len to, ako zašli do knižnice. Zadnými dverami prešli ku schodisku, ktoré viedlo na horné poschodia. Na druhom poschodí sa pustili po dlhej chodbe, po ktorej stranách boli dvere do rôznych miestností. Noah ho priviedol až na samotný koniec a mlčky ukázal na dvojkrídlové dvere. To bola spálňa Edmunda Millsa a jeho snúbenice. Bolo ticho, k Harrymu sa nepriniesol žiaden zvuk, čo mu jasne naznačilo, že je miestnosť zaistená. Vytiahol prútik. Dalo sa to zistiť jednoduchým kúzlom. O päť sekúnd vedel, že je spálňa začarovaná proti cudziemu vniknutiu a taktiež sú tlmené všetky zvuky, ktoré by z nej vyšli. Jeho nepokoj silnel každým okamihom.

Stačilo by jedno silnejšie zaklínadlo a dvere by vyleteli z pántov. Ibaže to by spravilo hluk a prilákalo hostí zdola. Severus ho učil veriť svojim inštinktom. A to im neraz zachránilo život. Učil ho však aj to, že si má všetko overiť, premyslieť a až potom konať. Pochyboval, že tu by mu niekto bol ochotný jeho teórie potvrdiť, keby si ich chcel overiť. Prinajhoršom bude vyzerať ako idiot, ktorý sa rozhodol búrať dom hostiteľa. Ale jeho intuícia bola silná. To, čo vypozoroval, mu dávalo odpovede na nevyslovené otázky. Nemýlil sa. Edmund Ginny bíjaval, zrejme pravidelne a teraz tomu určite nebolo inak. A toto bude poslednýkrát, kedy na ňu položí ruku.

Dvere s obrovským treskotom vyleteli z pántov. Stačil mu jediný pohľad, aby pochopil. Ginny ležala na zemi, šaty dotrhané, hlava v kaluži krvi, ktorá vytekala z množstva rán, končatiny neprirodzene vykrivené. Bez pohnutia, bez bolestnej odozvy. Zamieril na Millsa, ktorý stál nad ňou a prekvapene sa naňho díval. Nečakal, že by ho mohol niekto vyrušiť. Zdesene si uvedomoval, čo všetko v záchvate amoku spôsobil. Pohľad na Harryho ho v tom utvrdil. Nenávisť a nechuť, spravodlivý hnev a nemý výkrik po pomste. Dostal strach. Nestihol ani otvoriť ústa, lúč letiaci z Harryho prútika ho odhodil na druhú stranu miestnosti, kde dopadol na stolík a prelomil ho.

Harry ho mlčky kontroloval, jeho zaklínadlo bolo také silné, že si určite niekoľko hodín pospí. Začul Noahovo zdesené lamentovanie, ale ignoroval ho. Sklonil sa k Ginny, aby ju prehliadol. Opatrne nadvihol jej hlavu, jedno oko mala spuchnuté, druhé napoly privreté. Ticho šepol jej meno, jasne videl, ako sa z nej stratil jas. Zamračene kontroloval jej pulz, našťastie len upadla do bezvedomia. Vedel, že s ňou nemôže príliš hýbať. Nemal čas zisťovať, čo všetko jej dolámal.

„Prídu sem,“ hlesol Noah.

„Tak prídu,“ sykol. „Môžete hovoriť, že som vás prinútil, keď máte až taký veľký strach.“ Jedným švihnutím prútika jej telo znehybnil. Nechcel pri prenose spôsobiť ešte viac zranení.

„Nejde o to. Chcem, aby ste odtiaľto odišli a aby vám nikto nebránil.“

„Potrebujem vyčarovať medzinárodné prenášadlo.“

„Čo?“

„Inak sa odtiaľto nedostaneme,“ vypustil a poobzeral sa. Schmatol kefu na vlasy z nočného stolíka a pustil sa do čarovania.

„Čo ministerstvá? Na vyčarovanie medzinárodného prenášadla...“

„Buďte ticho, prosím,“ prerušil ho podráždene. „Na zákony momentálne kašlem. Pokiaľ ste si nevšimli, potrebujem sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať. Aj s ňou. Za pár minút tu budú.“

„Predsa by ste nemali mať problémy...“

„Noah, prosím, čušte,“ zavrčal. „Ja by som nemal problémy, to máte pravdu. Ale nemám čas baviť sa. Ona nemá čas.“

„Dobre, ako chcete. Budem sledovať chodbu.“

Postavil sa do dverí a nervózne skákal pohľadom z chodby na Harryho. Na Ginny sa snažil nepozerať, pohľad na zakrvavené, zjavne dolámané a dobité dievča mu nerobil dobre. Vyčarovanie akéhokoľvek prenášadla si vyžaduje sústredenie a ak ide o prenášadlo, ktoré má čarodejníka preniesť cez oceán, sústredenosť musí byť ešte väčšia. Harry musel zadať presné súradnice, kam ich má prenášadlo preniesť, to jest do jeho bytu a ešte lepšie do hosťovskej izby. Taktiež načasovanie muselo byť presné. Nechcel sa zdržovať ani o sekundu dlhšie, než si vyžadovala situácia.

Keď mu Noah zahlásil, že sa hostia, alebo časť z nich, ide pozrieť, čo spôsobilo hluk na poschodí, nakladal si Ginnino stuhnuté telo do náručia. Pevne ju zovrel, prenášadlo sa malo rozsvietiť za pár sekúnd.

„Čo bude s vami?“ spýtal sa Noaha. Hluk a krik z chodby bol výrazný, čarodejníci na čele s Millsom starším sa náhlili chodbou.

„Netuším, možno si budem hľadať prácu v Anglicku,“ krivo sa pousmial. „Už musíte ísť.“

„Ešte desať sekúnd.“

Počul starého Millsa ako kričí na Noaha otázku, čo sa to tu stalo a čo tam robí. Ten sa díval na kľačiaceho Harryho zvierajúceho jednou rukou pevne Ginny a druhou držiac kefu. V duchu odrátaval sekundy spolu s Harrym. V momente, ako Mills dobehol, aby pozrel na spúšť, obaja Angličania zmizli...

------

Harry bol počas ôsmich rokov prinútený Severusom niekoľkokrát vyčarovať prenášadlo a teraz sa mu to vyplatilo. Prenieslo ich priamo do hosťovskej izby jeho domu a tým mu ušetrilo čas. Alebo jej. Ešte stále znehybnenú ju položil do postele. Odstránil vankúš aj prikrývku, aby ležala na rovine a dal sa do vyšetrovania. Naučil sa niekoľko vyšetrovacích kúziel, ktorými zisťoval rozsah vnútorných zranení a taktiež prípadné zlomeniny.  

Najskôr jej prezrel hlavu. Tvárová časť bola pozráňaná poriadne. Okrem pravej lícnej kosti, ktorú mala puknutú, v dôsledku čoho mala veľký opuch pravej tváre zasahujúci až do oka, mala porozbíjané pery a natrhnutú kožu na brade. Našťastie nemala puknutú lebku. Na temene našiel jednu tržnú ranu. Nebola veľká, odstránil ju jediným kúzlom.

Nasledovala chrbtica. Než zruší jej znehybnenie, musí prezrieť, či nemá zlomené stavce. V tom lepšom prípade. O horších radšej neuvažoval. Trpezlivo a pomaly prechádzal prútikom tam, kde sa pod dotrhanými šatami nachádzali stavce chrániace miechu. Na čele sa mu zrkadlili kvapky potu. Musí byť pokojný a dôsledný. Nech by sa mu chcelo akokoľvek nadávať, zúriť, či zabiť Millsa, teraz je potrebné, aby postupoval rozvážne, a pritom čo najrýchlejšie. Vydýchol si. Aj keď bol chrbát na mnohých miestach pokrytý červenými fľakmi, z ktorých sa vytvoria modriny, chrbtica bola nepoškodená.

Prešiel k hrudníku. Stále môže mať niektoré rebro zlomené tak nešťastne, že sa jej pri pohybu môžu natrhnúť pľúca. Našiel dve zlomené a jedno puknuté rebro. Ich poloha však neznamenala bezprostredné nebezpečenstvo spôsobenia ďalších následkov. Zbavil ju dotrhaných šiat, ktoré boli zbytočné a nechal ju len v spodnej bielizni. Zrušil jej znehybnenie a obrátil ju na chrbát. Jedno kontrolné kúzlo mu napovedalo, že rebrá sa len mierne pohli bez toho, aby zasiahli do pľúc. Vyčaril kompresný obväz, ktorým jej jemne stiahol hrudný kôš. Bol rád, že sa toho pohľadu zbavil. Ten hajzeľ ju kopal a bolo mu jedno, kam dopadne jeho topánka. Začínajúce modriny sa tvorili takmer všade, prsia nevynímajúc.

Celé predlaktia mala okopané s množstvom škrabancov, ako si chránila pred jeho výpadmi hlavu. Nohy vyzerali podobne, ako si snažila chrániť si brucho. Bola okopaná, dobitá a mala veľa tržných rán, ale ani rana na hlave spoločne s rozbitými perami nemohli spôsobiť to veľké množstvo krvi, ktoré videl pod jej hlavou. Zaťal päste a stisol zuby. Myslel si, že tá krv, ktorá bola rozmazaná okolo jej úst, tam bola v dôsledku iných zranení. Teraz, keď ju prezrel, napadol mu iný spôsob, pri ktorom osoba silno krváca z nosa, úst a uší. Vtedy mu to nenapadlo. Neveril, že by bol ten sukin syn schopný mučiť ju Cruciatom. Teraz to bolo jasné. Zaplatí za to.

„Severus!“ zakričal s hlavou v krbe. Momentálne pre ňu viac nemohol spraviť. Prezrel ju, ľahšie zranenia vyliečil a na tie horšie bude potrebovať elixíry. A na tie je tu niekto iný. „Tak kde si?“ húkol znova.

„Čo mi tu vrieskaš z krbu? Nevieš prísť dvermi, ako normálni ľudia? Nie, to ty nevieš...“

„Sklapni,“ vrkol na kľačiacu postavu pred ním. Postava sa škaredo zamračila, ale nepustil ju k slovu. „Potrebujem dokrvovacie elixíry, povzbudzovacie, proti bolesti, vyživovacie, kostrorasty a elixíry zmierňujúce následky Cruciatu... To bude nateraz stačiť. A prines ich ku mne,“ vychrlil. Severusovo obočie vyletelo nahor. „Čo pozeráš? Máš?“

„Áno, skutočne niektoré mám, okrem posledného požadovaného. Môžem sa opýtať, čo si zase robil?“

„Ja? Absolútne nič.“

------

„Zabil si toho chlapa?“ spýtal sa Severus Harryho po tom, ako sa objavil v kuchyni. Prišiel k nemu do bytu, prezrel Ginny a odsúhlasil každý Harryho prvotný liečebný krok. Chvíľu nad ňou kúzlil, nalial do nej elixíry a povedal, že ostatné vyrobí čo najrýchlejšie. Bola v bezvedomí a obaja sa zhodli na tom, že minimálne do zajtrajšieho poludnia sa nepreberie. Harry pri nej ešte ostal, aby ju aspoň trocha očistil od zaschnutej krvi. Keď bolo spravené všetko, čím jej v tej chvíli mohli pomôcť, mohlo prísť aj na úvahy. Nechápal. A odmietal uveriť. Keď jej toto robil celé tie roky, zaslúži si jediné.

„Ešte nie,“ sadol si za stôl a zložil hlavu do dlaní.

„A plánuješ ho zabiť?“ vrkol, keď pred neho položil pohár s vodou.

„To by bolo zrejme príliš jednoduché,“ krivo sa zaškľabil. „Iné nemáme?“

„Neviem. Ja som tu hosť. Ovládam len kuchyňu,“ Severus sa zaškľabil presvedčivejšie. Harry sa postavil. O malú chvíľu sa vrátil aj s fľašou whisky.

„Skurvený bastard,“ sykol Harry, keď obom nalial.

„No, ja by som sa možno vyjadril o niečo miernejšie, ale podstata by bola rovnaká. Tie elixíry vyrobím. Vrátane hojivých mastí. Myslím, že za pár dní bude v poriadku.“

„Áno, telo sa zahojí, s dušou to bude horšie. Už tak bola úplne...“ zasekol sa a zavrtel hlavou. Zakríknutá, vystrašená z každého dotyku, zničená. „Obávam sa cruciatov.“

„Obavy sú na mieste, ale ako si vravel, vnímala ťa, než upadla do bezvedomia. To by malo byť dobrým znamením.“

„To dúfam,“ povzdychol.

„No, ja zajtra ráno zájdem na ministerstvo na oddelenie registrovania prenášadiel a ten tvoj záznam proste zruším,“ významne povytiahol obočie.

„Áno, to by bolo rozumné. A keby náhodou, posilním ochranu domu aj pozemku. Neviem čo a kedy môže tomu hajzľovi ešte napadnúť. Nemám strach o seba, ale ona bude musieť byť v absolútnom pokoji.“

„Chceš ho predsa zabiť.“

„To som nepovedal,“ zamračil sa. „Než sa k nemu dostanem a dôrazne mu poviem svoj názor, môže spraviť čokoľvek. A ja mu ten názor nepôjdem povedať skôr, ako nebude o ňu postarané.“

„Chápem, ale na mňa nepozeraj, dobre?“

„To by mi nenapadlo ani vo sne. Myslel som skôr Minervu.“

„Aha, tak na tú si budeš musieť počkať, až sa vráti zo Španielska,“ významne sa zaceril.

„To fakt. Čo Hermiona?“ okamžite sa spýtal. Vzhľadom k udalostiam, ktoré boli prinútení vyriešiť, sa ešte nestihol spýtať na Severusove zistenia. Výraz tváre jeho bývalého profesora sa mu ale nepozdával. „No tak?“ súril ho.

„Hmm,“ natiahol. „Tvoja kamarátka skutočne zanechala čarodejnícky život, ako sme predpokladali. A skutočne sa momentálne nachádza v Huelve, aj keď si myslím, že ak sa nepodarí Minerve presvedčiť, aby sa vrátila, do týždňa môže zmeniť svoje miesto pobytu. Rozhodla sa kašľať na všetko a taktiež sa rozhodla, že najlepší spôsob, ako zabudnúť, je svoj žiaľ utopiť v alkohole,“ pustil sa do rozprávania. Harry ho pozorne počúval, ale nemihol ani brvou.

„Môžeme si len predstavovať, aké hrôzy prežila,“ vypustil po tom, čo Severus zmĺkol. „Ak sú podobné, ako tie naše, tak sa jej ani nedivím, že sa snaží utiecť od reality. Koľkokrát som sa počas tých dvoch mesiacov chcel ožrať? Koľkokrát som si chcel vypýtať Bezsenný spánok? Koľkokrát som chcel so všetkým skončiť?“

„Odmietam sa k tejto záležitosti vyjadrovať,“ vrkol pokojne. „Vlastne sa odmietať vyjadrovať k osobe slečny Grangerovej. Ty, ak budeš cítiť potrebu, tak sa pre mňa za mňa ožer. Ale Bezsenný spánok ti nedám. To ani náhodou. Vieš, že je to droga.“

„Ale veď dobre. Odpusti si tie morálne kecy,“ zamračil sa. „Hermiona prišla o všetkých. Videla...“

„Ticho,“ prerušil ho. „Už som povedal, že o nej nebudem hovoriť. Apropo, ani k tebe nechová momentálne tie najvrúcnejšie city. Je naštvaná, cíti sa zradená a vyčíta ti, že si okašľal ich priateľstvo.“

„Veď som to aj spravil. Možno nie doslovne, možno z prinútenia, ale bolo to tak. Dúfam, že s ňou Minerva pohne. Teraz, keď sa nenahneváš, pôjdem hore. A ty, keby si bol tej dobroty, urob zásoby elixírov.“

„Rozkaz, pán Potter.“

------

„Chcem vás upozorniť, pani profesorka, že ste sa namáhali zbytočne,“ povedala Hermiona po tom, ako sa rozlúčila s mladíkom, o ktorom zistila, že sa volá Andrew. Cítila sa možno trochu trápne, ale podráždenosť jasne dominovala. Liezlo jej na nervy, ako sa jej začali pliesť do života, o ktorom si myslela, že aj keď nie je možno ideálny, stále je lepší než ten, pred ktorým utiekla.  

„Možno som sa namáhala zbytočne,“ prikývla Minerva pokojne sediaca v rovnakom kresle ako deň predtým Severus. „Ale skúsiť som to musela vzhľadom na to, že nás spája minulosť, myslím, tá lepšia minulosť neovplyvnená hrôzami vojny. Chápem vás, dokážem pochopiť, prečo ste odišli a musím pripustiť, že ste vydržali na počudovanie dlho. Ja som síce vydržala do konca, ale moje pôsobenie bolo zamerané iným smerom ako to vaše. Nebola to priamo vojna.“

„Ďakujem,“ nepresvedčivo sa zacerila. Mala na pamäti, kto pred ňou sedí, ale aj tak. Profesorka jej dosť prekážala. „Môj spôsob úniku možno nie je ten najlepší, najmorálnejší a najrozumnejší, predpokladám totiž, že vám profesor Snape povedal o všetkom, ale napriek tomu je jediným, pri ktorom som dokázala neprísť o rozum.“

„Nechajme váš doterajší spôsob života na pokoji. Nie som tu preto, aby som vás súdila, ale preto, aby som vás presvedčila, aby ste sa vrátili.“

„Už som povedala, že sa namáhate zbytočne.“

„A ja som povedala, že to skúsim,“ odvetila s úsmevom. Potom si povzdychla. „Hermiona... Môžem vás tak volať?“ čakala, kým flegmaticky prikývne. „V poriadku, vy ma môžete volať Minervou. Je mier, čarodejnícky svet sa pomaly spamätáva, všetko sa vracia do starých koľají, tých bezpečných. Ministerstvo má nové vedenie, ktorému konečne záleží na osudoch bežných čarodejníkov. Ľudia začínajú odznova. Všetci, nech boli akokoľvek poškodení. Utečenci sa vracajú naspäť do domovov, pretože chcú všetci začať novú éru. Rokfort chce pokračovať tam, kde bolo všetko nemilosrdne prerušené. Pracovití čarodejníci renovujú hrad. Ja som sa stala riaditeľkou a zháňam nových profesorov, aby mohli odovzdať svoje skúsenosti deťom, ktoré už v septembri nastúpia do školy. Od vás chcem, aby ste sa vrátili naspäť do Anglicka a aby ste sa stali profesorkou transfigurácie a zároveň vedúcou chrabromilskej fakulty. V novom roku nastúpi možno o niečo menej detí, než sme boli zvyknutí. Prvé roky bude všetko trochu chaotické, ale postupom času bude Rokfort tým, čím pred pár rokmi. Mali by ste byt v Rokforte, stravu by ste mali zabezpečenú a taktiež by ste dostávali plat. Čo poviete na môj návrh?“  

„Nie,“ odvetila pokojne. „Nie a to hlavne z toho dôvodu, že nemám záujem vrátiť sa do Anglicka.“

„Áno, iste,“ opäť povzdychla. „Hermiona, nechcem hovoriť o vojne. Poviem vám len toľkoto. Pred svojím osudom a pred spomienkami neutečiete. Nemyslím alkohol. Nech by ste boli kdekoľvek, robili čokoľvek a snažili sa akokoľvek, spomienky tu budú vždy. Jediným spôsobom, ako to martýrium ukončiť, by bolo skončiť so životom. A keďže ste tak doteraz neučinili, domnievam sa, že nechcete spraviť taký rázny krok. A najlepším spôsobom, ako sa vyrovnať so spomienkami, je postaviť sa im. Odvážne a rozhodne. Vy ste boli vždy odvážna, preto nechápem, že to nechcete ani skúsiť.“

„Nie,“ rázne zavrtela hlavou. „Znova opakujem, že je vaša snaha zbytočná. Len z úcty k vám vás rovno nevyhodím zo svojho bytu. Nehnevajte sa na mňa, ale ja skutočne nemám záujem pozrieť sa na svet, ktorý som opustila. Nech by bol teraz akokoľvek krásny a bezpečný. Tomu svetu chýba totiž to hlavné. Osoby, ktoré som milovala. Svet bez nich nestojí za moju pozornosť.“

„Je tu ešte Harry a Ginny, keď ju privedie naspäť,“ skúsila. Ešte než prišla do Huelvy tušila, že jej misia nebude úspešná.

„Harry je príčinou, prečo sa veci diali tak, ako sa diali,“ vypustila trpko. „Možno by sa všetko stalo podobne, možno by všetci umreli aj tak, ale moja a Ronova cesta mohla byť iná. Preto mu dávam za vinu to, že sa, že sa to všetko posralo,“ zamračila sa. „A Ginny? Sami ste povedali, že ak ju privedie naspäť. Možno ani nebude chcieť ísť. A aj keby, ona je len jediná. Prišla som o viac.“

„Hermiona, kto bol ten mladík?“ Minerva sa rozhodla pretočiť kartu. Hermiona sa začervenala. Chcela na ňu vyletieť, že to nie je jej starosť, ale bola svedkom jeho odchodu. Veľmi zvláštneho a nevšedného.

„Neviem,“ precedila pomedzi zuby. Minerva nadvihla obočie.

„Neviete.“

„Nie! No a?“ vyprskla zahanbene. „Dnes som nešla do práce, proste som nemohla. Šla som von a stretla ho. Chcela som sa trocha odviazať, zabudnúť a cítiť niečo iné ako bolesť. A on bol poruke.“

„Robíte to často? Že sa takto odväzujete?“

„Čo vás je do toho?“ štekla. „Pardon,“ v momente sa zarazila.

„To nič. Je to váš život. Ale tu zjavne nemáte žiadnych priateľov. Na to, aby ste zabudli, potrebujete alkohol a náhodné známosti. Predpokladám, že tu nemáte ani žiadnu priateľku, dôverníčku. Hermiona, v Anglicku máte minimálne mňa, budete mať Ginny. Keď si to vysvetlíte s Harrym, budete mať aj jeho. To sú traja ľudia, ktorým na vás bude určite záležať. Máte niečo také tu?“

„Prestaňte s tým,“ šepla. „Jednoducho sa nevrátim. Nechajte ma na pokoji, nevšímajte si ma a zabudnite na mňa. Minerva, prepáčte, ale zoberte sa a bežte preč,“ oči sa jej zaliali slzami. Minerva vedela, že jej minimálne nasadila chrobáka do hlavy. Určite bude o ich rozhovore premýšľať a to je viac, než v čo dúfala.

„Ako chcete,“ už po niekoľký raz si povzdychla. „Ak si to rozmyslíte, viete, kde ma hľadať. Rokfort je stále tam, kde aj bol.“

„Odíďte,“ postavila sa a prešla k dverám. Minerva rezignovane vstala. „A pani profesorka,“ zadržala ju medzi dverami. „Nech sa Harry nesnaží vyhľadať ma. Nemám sa s ním o čom baviť.“

------

Harry prebdel pri Ginny celú noc. S bolesťou v duši sledoval jej tvár, ktorá sa začala pomaly vyfarbovať do modra. Opuch postupne ustupoval, stále však mala pravé oko podliate krvou. Kostrorasty zapôsobili, ako zistil kontrolným kúzlom, takže rebrá a aj lícnu kosť mala zacelené, i tak však musí uplynúť určitý čas, po ktorom budú kosti rovnako silné ako predtým. Stále tu však boli podliatiny a to sa radšej nesnažil myslieť na to, aké škody napáchalo mučenie cruciatom na svaloch. Vnútorné orgány jej prezrel už Severus a skonštatoval, že sú v poriadku.

Harry ju pre istotu skontroloval ešte raz a s hrôzou si uvedomil, že na jej rukách, nohách a aj rebrách sa nachádzajú známky po predchádzajúcich zlomeninách. Ona o tom určite nebude chcieť hovoriť. Nie hneď. Ale Edmund Mills mu bude musieť vysvetliť všetko. A bude si niesť následky. Vedel si predstaviť, čo by spravili bratia Weasleyovci, keby žili. A to nemusela byť ani v takomto stave. Stačilo by, keby jej niekto len vykrútil ruku za chrbát a mohol by sa rozlúčiť so životom. Lenže už nie je žiaden Weasley, ktorý by ju pomstil. Je tu však on. Neoficiálne patril do rodiny Weasleyovcov a teraz je na ňom, aby tomu kreténovi vrátil všetko. Aj keď nikdy nebude trpieť tak, ako predpokladal, že trpela ona.

Celú noc ju držal za ruku, myšlienkami sa vracal k tým piatim rokom, ktoré predchádzali koncu. Koncu relatívne pokojného života a začiatku desivého prežívania. Možno mali šťastie, že prežili. Aj keď si bol istý, že ona by radšej umrela, ako znášala odtrhnutie od rodiny, uvrhnutie do väzenia, mučenie a týranie, obmedzovanie, možno znásilňovanie. Pochyboval, že niekedy Millsa milovala. Ginny nebola z tých, kto by sa nechal dobrovoľne takto odstaviť. Museli ju zlomiť. Museli si úplne podvoliť jej vôľu, aby spolupracovala. Po rozume mu behali všetky možné spôsoby, ktoré na to použili. A nepáčil sa mu ani jeden z nich.

Nesúcitil s ňou. Vedel, že o súcit nikdy nestála a aj keby bola akokoľvek zlomená, súcit bol tým posledným, čo by si želala. Bol za ňu naštvaný. Bolelo ho vidieť ju v takomto stave. Vedel, že keď sa fyzicky vylieči, keď na nej nebudú známky týrania, bude len na začiatku cesty, ktorá možno povedie k tomu, aby sa spamätala. A on tu bude. Nielenže to dlží Weasleyovcom, ale hlavne to chce spraviť. Ginny bola akoby jeho sestra a on jej pomôže. Nevedel síce ako, ale nejako to bude musieť ísť. Vítal túto možnosť, pretože ho to odpúta od vlastného trýznenia.

Zdvihol ruku, aby ju jemne pohladil po ľavej časti tváre, ktorá skoro ani nebola pozráňaná a aspoň bolo vidieť, kto vlastne leží v posteli. Keby nebolo vlasov, jej totožnosť by bola len ťažko identifikovateľná. V duchu zaklial.

------

Zrejme si musel chvíľu zdriemnuť, pretože ho do reality vrátilo jej zmietanie sa na posteli. Vedel, že bezvedomie skončilo, ale miesto toho, aby sa prebrala, bezvedomie sa zmenilo na spánok. Nepokojný, so spomienkami. Nemohol jej dovoliť, aby sa tak hádzala na posteli, rebrá ešte neboli úplne v poriadku a mohlo prísť k ich opätovnému zlomeniu. Preto ju chytil za ramená a nútil ju pokojne ležať.

„Ginny, počuješ? Zobuď sa,“ hlasno jej dohováral. „Ginny, no tak.“

Boj s jej telom pomaly ustával, otvárala oči. Keď si uvedomila, že ju drží za ramená a tlačí ju na posteľ, spanikárila. Ešte nerozoznávala, kto nad ňou stojí, ale opantal ju strach z ďalšieho fyzického mučenia. Mykla sa, jej tvárou prebehlo zdesenie. Pochopil.

„Ginny, to som ja, Harry,“ díval sa jej do očí. Alebo aspoň do jedného. „Už ti nebude nikto ubližovať. Rozumieš? Si v bezpečí a nikto ti už neublíži,“ pokojne jej dohováral. Jej výraz sa zmierňoval, ale strach z očí nemizol. „Teraz ťa pustím, ale musíš pokojne ležať. Zranenia nemáš ešte úplne vyliečené. Keď sa budeš hádzať, môžeš si ublížiť. Dobre?“ opatrne ju púšťal. Ostala nehybná. Mierne prikývla, že rozumela.

„Kde...“ pokúsila sa položiť otázku, ale z pozráňaných úst sa jej viac nevydralo. Tvárou jej prebehla bolestná grimasa.

„Nerozprávaj,“ zarazil jej snahu. „Budeš ešte cítiť bolesť, prinajmenšom dva dni. Dám ti elixír proti bolesti. Vypiješ ho, áno?“ uprene sa na ňu díval. Jej pohľad bol vydesený a zmätený. „Pomôže ti,“ hlesol. Podarilo sa jej mierne prikývnuť. „Tak fajn,“ načiahol sa k stolíku. Kútikom oka zbadal, ako sa reflexívne stiahla. Bude to ťažké. Za každým pohybom videla nebezpečenstvo. Povzdychol. „Ginny, si v bezpečí. Si u mňa doma, v Anglicku. Do toho domu sa už nevrátiš a nikto ti už neublíži. Nedovolím, aby ti niekto ublížil. Skončilo to. Je po všetkom,“ snažil sa ju presvedčiť. Možno sa predsa len trocha strachu z jej výrazu stratilo. A možno si to len namýšľal. „Teraz ti nadvihnem hlavu a ty vypiješ ten elixír. Dám ti upiť aj vody. Nebudem ťa biť. Ver mi,“ hlas sa mu zasekol. Prial si, aby mu verila. Opatrne k nej natiahol ruku. Len žmurkla. Nechala ho, aby jej vložil ruku pod hlavu a mierne nadvihol. Vypila elixír a takmer celý pohár vody. S úľavou si vydýchol, keď ju opäť položil na posteľ. „Teraz by si sa mala pokúsiť pospať si. Bolo by dobré, keby si spala bez pomoci elixírov. Bolo by dobré, aby si tú najhoršiu bolesť prespala. Môžeš byť pokojná. Budem pri tebe. Nikto sa k tebe nepriblíži, aby ti ubližoval. Áno?“ s nádejou sa na ňu zadíval. Cruciatus neniesol žiadne následky. Našťastie. Vedela, čo sa stalo. Jasne ho spoznala. Pamätala si všetko, čo bolo možno na škodu. Zažmurkala na znak súhlasu. „Dobre, ale chcem ťa poprosiť, Ginny, keď sa budeš v sne zmietať, dovoľ mi ťa zobudiť. Ešte sa nemôžeš poriadne hýbať a ja nechcem, aby si si ešte viac ublížila. Čo? Môžem ťa zobudiť, keď to bude potrebné? Len zobudiť.“ Musel ju upozorniť na to, že jej bude brániť v pohybe. Chcel, aby o tom vedela a aby nezačala panikáriť, keď ju bude možno znova pritláčať k posteli.

„Áno,“ šepla, než privrela oči. Spadol mu kameň zo srdca.

„Dobre a teraz spi.“

„Harry,“ vydralo sa z nej. Chcel ju znova upozorniť, aby nerozprávala. Aj napriek bolesti sa z nej však vydralo: „Ďakujem.“

„To je v poriadku,“ usmial sa dívajúc do jej tváre. Jej telo bolo také ubolené a zničené, že netrvalo dlho, aby pomaly zaspávala. „Mrzí ma, že si musela tak dlho trpieť,“ šepol, ale to už nepočula. Zaspala.

------

„To je ohavné,“ skonštatovala zachmúrená Minerva, keď si sadla k Severusovi a Harrymu do kuchyne. Vrátila sa zo Španielska a oboch našla u Harryho v byte. Ginny takmer celý deň prespala, občas ju bol Harry prinútený zobudiť, keď sa začala zmietať a taktiež do nej lial elixíry. Aspoň tie, ktoré jej naordinoval Severus. „Je to proste neuveriteľné a nechutné,“ zavrtela hlavou. „Rada by som toho chlapa stretla a povedala mu, čo si o takých typoch myslím. Prútik by som zrejme tiež vytiahla.“

„Ja sa o to postarám,“ prehlásil Harry. „Ginny je v poriadku alebo aspoň v takom poriadku, v aký sme dúfali po všetkých tých kliatbach. Po fyzickej stránke. Zajtra, pozajtra by jej malo byť lepšie. Čo sa však jej duše týka, už pri tej večery to nebola ona. Nepoznal som ju síce až tak dobre ako ostatných Weasleyovcov, pretože... ale to je jedno. Nikdy však nebola taká tichá, ustráchaná a zakríknutá, nikdy sa nepodriaďovala názorom druhých. Pamätám si, že dokázala spucovať dvojčatá, o Ronovi sa radšej vyjadrovať nebudem. Bola optimistka, dokázala priniesť dobrú náladu a smiech všade, kam vstúpila. Teraz je to niekto úplne iný a my sa nemôžeme čudovať. Zaujíma ma, čo všetko s ňou porobili a zistím si to.“

„Bude to mať veľmi ťažké,“ zamyslela sa Minerva. „Myslím, že sama od seba sa neotvorí ani vám, Harry a ani mne. O Severusovi pomlčím. Neviem, ale mám pocit, že by potrebovala niekoho, komu by mohla dôverovať. Nie, nie dôverovať, pretože som si istá, že bude dôverovať nám všetkým. Bude potrebovať niekoho, pred kým by sa možno nehanbila a dokázala sa otvoriť. Pretože ona sa bude hanbiť.“

„Myslíte Hermionu?“ opýtal sa Harry.

„No, tak tá potrebuje pomoc sama so sebou, nebude schopná pomáhať niekomu inému,“ precedil Severus pomedzi zuby. Harry ho prizabil pohľadom.

„Slečna Grangerová by sa skutočne mohla stať jej dôverníčkou, keď bude ochotná a keď, povedzme, prekoná ten odpor voči celému svetu.“

„Tak v to nedúfajte,“ vrkol Snape.

„Za pokus to stojí,“ prikývol Harry. „Ibaže, podľa vašich slov, ja nie som ten, po kom jej srdce piští. Vyrazí ma skôr, ako otvorím ústa. Ale zase na druhej strane, Ginny by mohla byť dôvodom, pre ktorý by bola ochotná vrátiť sa. Čím skôr, tým lepšie.“

„Ja by som za ňou zašla teda ešte raz.“

„Nie, Minerva,“ prerušil ju Harry. „Bol by som rád, keby ste ostali s Ginny, pokiaľ ja budem v Amerike. Ste žena, pozná vás a nebude sa až tak báť.“

„Aha, takže vylučovacím systémom sme sa dopracovali k záveru, že ja budem tým nešťastníkom, ktorý bude musieť zájsť za tou hysterickou alkoholičkou s istým posolstvom. Nebolo by jednoduchšie poslať jej sovu?“ zaškľabil sa Severus.

„Bojíš sa jej?“ natiahol Harry. Severus ho prišpendlil pohľadom k stoličke.

„Nie viac ako chladu a zimy v mojich žalároch.“

„Výborne, tak sme sa teda dohodli. Minerva zostane pri Ginny, ja si zájdem podebatiť s Millsami a ty pôjdeš presvedčiť Hermionu. Dúfam, že nám všetkým bude priať šťastie...“

TOPlist