5. Sudba

 

„Neprežil som vďaka matkinej obeti,“ povedal potichu, keď sa mu podarilo pochopiť zmysel sudby, nespúšťajúc pritom pohľad z pergamenu. „Všetky tie reči boli nezmyselné. Zomrela úplne zbytočne. Tak isto aj otec. Keby mi nedal ten kameň, mohli žiť obaja. Keby mi ho nedal, Voldemorta mohol zastaviť on. Prežili by.“

„Harry, môžeš nám povedať, čo sa tam píše?“ vyzval ho Dumbledore s náznakom netrpezlivosti. A nielen on sa nervózne ošíval.

„Áno. Mali ste pravdu, som Chrabromilov potomok a prežil som preto, lebo na zemi ostala Chrabromilova krv. Snape. Slizolinov potomok ma nemohol zabiť, vďaka Snapovi. Už zase mi raz zachránil život.“ Hlavou mu prebehla myšlienka, že sa toho chlapa snáď nikdy nezbaví. Príliš často sa začal zjavovať v jeho živote a teraz sa od neho už neodpúta. 

„Môžem?“ Dumbledore sa natiahol za pergamenom.

„Vysvetli to poriadne, prosím ťa,“ Sirius sa to očividne pokúšal pochopiť.

„Ja tam text nevidím,“ Dumbledore mu vracal pergamen. „Budeš nám to musieť prečítať.“

„Fajn,“ vzal ho do rúk a podráždene začal čítať. „Tak počúvajte...

Tam, kde to všetko začalo, tam to musí aj skončiť

Potomok Chrabromila, ktorý má vo vlastníctve magický kamienok patriaci do náramku, nemôže byť zabitý potomkom Slizolina, ktorý má vo vlastníctve magický kamienok patriaci do náramku, pokiaľ jestvuje na zemi chrabromilova krv

Potomok Slizolina, ktorý má vo vlastníctve magický kamienok patriaci do náramku, nemôže byť zabitý potomkom Chrabromila, ktorý má vo vlastníctve magický kamienok patriaci do náramku, pokiaľ jestvuje na zemi Slizolinova krv

Ich vzájomný stret bude mať len jedného víťaza a jedného porazeného.      

...a čo to znamená? Keby ostal ten kameň v otcovom vlastníctve, zastavil by Voldemorta on. Nemohol by ho zabiť, pretože som bol na svete ja. Zničilo by ho to. Ale keďže som ho už mal ja, mohol pokojne zabiť najprv otca a potom matku. Tá s našou krvou nemá síce nič spoločné, ale postavila sa predo mňa. A potom zaútočil na mňa. Nemohol ma zabiť, mal som kameň a bol tu ešte Snape. Prežil som vďaka Snapovi a nie kvôli matkinej obeti,“ stíchol a pozeral sa na Dumbledore. Ten bol zjavne zadumaný, ostatní nad tým taktiež úporne premýšľali.

„Áno, podľa tejto sudby to tak je,“ privolil napokon.

„Takže mama vlastne umrela úplne zbytočne,“ hlesol nešťastne.

„Nič na svete sa nedeje zbytočne,“ oponoval a uprene mu hľadel do očí. „Prežil by si, ale Lilina obeť ti poskytla ochranu. Nezabúdaj, že Voldemort sa ťa nemohol ani dotknúť. Pamätáš na profesora Quirrella? Nemohol ťa síce zabiť, ale nemohol sa ťa pritom ani dotknúť. Dlhé roky si bol chránený v dome tvojej tety, kúzlom krvi. Obeť tvojej matky nebola zbytočná. Pokúsila sa ťa ochrániť a spravila by to znova.“

„Tým som si istý. Aj keby vedela, že to spraviť nemusí,“ roztrpčene prikývol. Vedel, že by sa jeho mama nedokázala nečinne prizerať Voldemortovmu pokusu o jeho zabitie, aj keby dopredu vedela, že ho to nezabije. Z lásky sa postavila pred neho a keby mohla, robila by to znova a znova. Z čistého a úprimného srdca.

„Takže tá sudba nie je až taká hrozná,“ ozval sa Ron, pokým ostatní trávili práve získané informácie. „Pokiaľ žije Snape, on ťa nemôže zabiť.“

„To je pravda,“ zaškeril sa Sirius. „Stačí, keď Snapa strčíme do vitríny, občas z neho pôjdeme zotrieť prach a ty budeš v bezpečí.“ Spolu s Ronom sa zachechtali.

„Nepíše sa tam však to, že je Harry nesmrteľný,“ oponovala Hermiona. „Pokojne ho môže zabiť niekto iný,“ Harry po nej strelil vďačným pohľadom, len mykla plecami.

„Pravda,“ súhlasil Dumbledore. „Z tejto sudby je jasné, že než sa stretneš s Voldemortom, bude potrebné, aby Chrabromilova krv žila ďalej. Ale pochybujem, že by Severus súhlasil s nečinným prihliadaním. Keby ten kameň ostal v rukách tvojho otca, možno by prežili, ale nakoniec sa s ním budeš musieť utkať ty. Kvôli proroctvu, ktoré ťa k tomu predurčuje. A z poslednej vety je jasné, že prežije len jeden.“

„A tá prvá veta?“ otočila sa k nemu Hermiona. „Všetko sa musí skončiť tam, kde sa to začalo. Znamená to Rokfort, však?“

„Áno, sudba bola vyrieknutá práve kvôli tomu, že Zakladatelia vytvorili kamienky. Stalo sa tak v Rokforte a preto sa to v Rokforte bude musieť doriešiť.“

„Vážne to tí abauri poistili,“ ozval sa Harry. „Proroctvo by som mohol odmietnuť. Mohol by som sa tváriť, že neexistuje, aj keby hrozilo, že nebudem pokojne žiť. Mohol by som nechať druhých, nech sa starajú za mňa a ja by som od toho utekal a možno by ma ani nehrýzlo svedomie. Ale táto sudba, osud, si ma nájde. A vlastne ma už začal hľadať. Nech budem kdekoľvek, bude ma prenasledovať a skôr či neskôr ma aj nájde.“

„Táto sudba prenasleduje Chrabromilových aj Slizolinových potomkov už celé tisícročie,“ pokračoval Dumbledore. „Doteraz sa akoby ich osudy míňali, ale vyrieknuté proroctvo spravilo za všetkým definitívnu bodku. Je jasné, kto sa musí pokúsiť všetko ukončiť,“ zachmúrene pozeral na Harryho.

„Takže toto je vlastne sudba aj pre Voldemorta,“ nadhodila Ginny. Profesor prikývol.

„Ale nevie o nej?“ spýtal sa Ron. „Pretože keby o nej vedel, musel by vedieť, že nejaký Potter ešte niekde je.“

„O jej znení nevie. On pravdepodobne nevie ani to, že Harry je Chrabromil. Možno Slizolin niečo tušil, vedel o existencii proroctva. Určite po zrade sledoval, čo robia jeho bývalí priatelia a určite spravil aj nejaké opatrenia k tomu, aby jeho potomok získal kamene a náramok. Môžeme len predpokladať. Budeme si musieť prečítať Chrabromilove záznamy, možno sa nám niektoré veci vyjasnia.“

„Keď je tá sudba určená aj Slizolinovmu potomkovi,“ nesmelo sa ozvala Ginny, „niečo mi napadlo,“ spustila a držiac Harryho za ruku sa mu uprene dívala do očí. „Keď sa ťa tú noc pokúsil zabiť smrtiacou kliatbou a prežil si vďaka tomu, že na zemi bola Chrabromilova krv. Tá kliatba sa predsa obrátila proti nemu a nezabila ho,“ stíchla a zabodla oči do profesora. „Nemôže to znamenať to, že na zemi je aj Slizolinova krv? Že je niekde na svete niekto, kto je spríbuznený s Voldemortom?“

V katakombách zavládlo hrobové ticho. Šesť tvárí sa po sebe pozeralo v šere modrých svetiel vychádzajúcich z prútikov a uvažovali nad práve vyrieknutými slovami. Sudba to jasne hovorila. V tú noc smrtiaca kliatba nezabila ani jedného. Obaja boli k životu pripútaní krvou potomkov Zakladateľov.  

„Ja som vedel, že sa mi tá sudba nebude páčiť,“ prvý sa ozval Harry. „Tušil som, že všetko skomplikuje. Teraz ho nebudem môcť zabiť skôr, kým sa nezistí, kde je nejaký jeho brat, sestra, bratranec alebo niečo podobné.“

„Voldemort junior,“ hlesol Sirius.

„Áno, aj ja som predpokladal problémy,“ súhlasil Dumbledore tichým hlasom zjavne premýšľajúc. „Vie o tom však? Možno áno, možno ani nie. Ale kde?“ mrmlal si sám pre seba. Zdvihol pohľad a videl nechápavé pohľady. „No, keďže ani tieto pergameny sa mi nedajú prečítať,“ zamával rukou, „vrátime sa nazad. Harry nám ich prečíta a potom porozmýšľame, čo s tým. Myslím, že si budeme musieť porozdeľovať úlohy a ja sa budem musieť stretnúť s jednou osobou. Alebo aj s viacerými.“

Nato sa otočil a vykročil smerom z katakomb. Všetci po sebe strelili nechápavými pohľadmi a s myknutím pliec sa v tichosti vybrali za ním.

------

„Nechceš mi prezradiť, kde si sa skrýval takmer dva mesiace?“ usmiala sa naňho Lily, keď spolu sedeli v Troch metlách. Aj to trvalo, kým sa jej podarilo ho prehovoriť, aby vystrčil nos z hradu. Nikdy nemal náladu na návštevy Rokvillu a teraz to bolo ešte horšie. Ale ona vedela, ako naňho má ísť. A on jej nevedel odolať.

„Musel som sa učiť, blížia sa skúšky,“ odvetil a snažil sa o presvedčivý tón.  

„No to určite, ty sa predsa nepotrebuješ zastrčiť do kníh,“ nadhodila a uprene mu hľadela do očí. Mal jej snáď povedať o tom, že sa mu konečne podarilo zamilovať sa a vzápätí dostať kopačky? Nevysmiala by ho, o to si starosti nerobil. Díval sa do jej zelených očí a rozhodoval sa, či sa má zdôveriť.

„Musel som sa učiť, keď chcem ďalej študovať liečiteľstvo, potrebujem vynikajúce hodnotenia, všetky,“ povedal sucho. Nebude jej o tom vravieť. Muselo to zostať len medzi nimi. Nikto sa to nesmie nikdy dozvedieť, mala by problémy.

„Ako chceš, nemusíš mi to hovoriť,“ mykla plecami. V hlase jej zaznela horkosť, vedel, že ju to mrzí. Ale tak to muselo byť. „Asi by si si mal nájsť dievča,“ mierne sa uškrnula. „Trocha zábavy by ti neuškodilo,“ zachichotala sa.

„Vážne?“ povytiahol obočie. „To by sa musela nejaká nájsť, ktorá by ma strpela,“ výrečne sa zaškľabil. „Okrem teba ma nedokáže zniesť nikto. Ozaj, keď sme už pri tejto téme. Čo ty a Andrew?“

„Ten namylený kretén? To je už dávno pasé, dala som mu kopačky. Stratil si prehľad presne tak isto, ako si sa stratil ty.“  

„Aha. A medzi Andrewom a súčasnosťou, o čo všetko som prišiel?“ natiahol sarkasticky.

„Len o Dereka,“ zacerila sa.

„Hm, len,“ zakrútil hlavou. Ani sa nesnažil zistiť, kto vlastne Derek je. Dobre vedel, prečo sa v Lilinom spoločenskom živote nachádza tak veľa chlapcov. Každý mohol dostať šancu na jedno či tri rande a potom ťahal preč. Každý, okrem jedného. „Čo Potter? Ešte stále sa snaží?“ spokojne sa zaškľabil.

„Stále,“ významne prevrátila oči. „Jeho odhodlanie je neskutočné. Úplná sizyfovská námaha,“ zasmiala sa. Po pár pivách a dvojhodinovej priateľskej konverzácii sa vybrali von. Jej smiech ho vždy dokázal odpútať od myšlienok. Dokázal zabudnúť na Cissu, aj na svoju už našťastie mŕtvu matku. Vedel nemyslieť na Malfoya a jeho ponuku týkajúcu sa Temného pána. Lákavú ponuku. So smiechom ho ťahala k fotografovi. Keď zistil, čo má v pláne, chcel s hrôzou utiecť. Nakoniec sa jej podarilo prehovoriť ho aj na to. A nakoniec si vychutnal aj svoje víťazstvo.

Na ceste do hradu a so spoločnou fotkou vo vrecku, stretli Pottera a Blacka. Nenechal sa vyprovokovať k vytiahnutiu prútika, aj keď tí dvaja ho už držali v ruke. Pokojne si vytrpel ich urážky, veď ani on nemlčal. Liline urážky adresované Potterovi a jeho nešťastný výraz, to bolo to, čo ho v tej chvíli uspokojilo.      

Sedel v kresle utopený v spomienkach. Už mu ani to víno nechutilo. Uprene sa díval na fotku a zatínal zuby. Usmiata Lily s rozpustenými červenými vlasmi a zelenými očami, v ktorých jej hrali veselé ohníčky ťahá pred objektív jeho. Tvári sa, akoby práve absolvoval sériu Cruciatov. Od nej sa nechal nahovoriť na čokoľvek. Len ona a jeho sestra ho dokázali presvedčiť k hocakej hlúposti. Vlastne nie. K jednej veci ho neprinútila. Nevyhovorila mu tú nenávisť k Potterovi. 

„Bola si pri ňom,“ vrkol po nej potichu a vyčítavo, keď sa stretli na rokfortských pozemkoch.

„Áno, bola,“ pritakala unavene. „Len by ma zaujímalo, odkiaľ to vieš,“ prebodla ho skúmavým pohľadom. „Nebude to tým, že to bola práca tvojich slizolinských priateľov? Preto si vedel, že je na ošetrovni? Alebo si sa snáď na tom podieľal aj ty?“

„Na ničom som sa nepodieľal! Správičky sa šíria dosť rýchle.“

„Tak na čo si tam šiel? Pozrieť sa na jeho stav? Zhodnotiť, či dostal dostatočne?“

„Možno!“ štekol. Narastala v ňom zlosť a nenávisť. Na Pottera. „Nečakal som, že tam budeš. Zmenila si snáď naňho názor?“

„Možno!“ odštekla mu nasrdene. „Áno, zmenila,“ dodala o niečo pokojnejšie. „Ale ty ho asi nezmeníš nikdy.“

„Ty si sa doňho zamilovala?“ vypálil. Videl zaváhanie v jej očiach a bolo mu to jasné. „Takže nakoniec dostal to, o čo sa usiloval? Čo všetky tie tvoje reči? Alebo si sa rozhodla dať mu akúsi odmenu za jeho niekoľkoročnú snahu?“ nedokončil, pretože mu strelila.

„Žiadnu odmenu!“ prskla zlostne. „Tvoje slová ma urážajú. Jednoducho som sa doňho zamilovala. Zmenil sa, snaží sa. Už nie je takým, akým bol.“

„To iste,“ zaškľabil sa. „Potter sa nikdy nezmení, len sa ťa snaží omotať okolo prsta. Budeš to ľutovať.“

„Prestaň. Nech by som hovorila čokoľvek, teba nepresvedčí nič. Tak sa o to ani nebudem pokúšať. Len by som rada vedela, prečo ho tak nenávidíš.“

„Nenávidíme sa navzájom.“

„To ale nie je odpoveď! Vážne neexistuje šanca, že by si ho začal rešpektovať aspoň trocha? Kvôli mne?!“

„Nikdy ho nebudem rešpektovať.Nikdy ho neprestanem nenávidieť,“ jeho slová z neho vylietavali s takou istotou a s takou dávkou jedovatosti a nechuti, až ju prinútili odstúpiť od neho. Videl v jej očiach bolesť, vedel, že sa schyľuje k rozhodnutiu, ktoré ho bude mrzieť do konca života. Prišiel o svoju najlepšiu priateľku.

„Je mi to ľúto, Severus. Dúfala som, že aspoň...“

„Bež si za ním, som si istý, že sa čoskoro zobudíš!“

„Fajn! A ty si bež za tou svojou slizolinskou partičkou. Buď taký ako oni, hodíš sa k nim!“ vykríkla a utekala preč.

Koniec ich takmer sedemročného a dalo by sa povedať, že aj dôverného priateľstva. Z jej strany určite, vedel o nej všetko. A on? Tajil až príliš veľa vecí. Nikdy sa jej nepriznal, v tichosti sledoval ich vzťah. V mlčanlivej zúrivosti a nenávisti pozoroval, ako je jeho brat šťastný. A ona tiež. Do konca školy a aj po škole. Mali svadbu a narodil sa im syn.

Koľko môže jeden človek spraviť vo svojom živote chýb? Koľko je toho schopný pokaziť? Koľkokrát si musí rozbiť ústa, aby pochopil, že bolo všetko na nič? Koľko viny unesie, než sa úplne zlomí? Mal chuť tú fotku roztrhať. Spomienky však neroztrhá a vlastne to ani nechcel. Zaslúži si pamätať aj ten najmenší detail vo svojom skazenom živote. Lily umrela kvôli nemu. Jej oči plné smútku a bolesti nad stratou ich priateľstva ho budú prenasledovať stále. Ako sa pozerala na Temného pána, keď stál s natiahnutým prútikom pred jej synom? Určite sa pred neho postavila odhodlane, strach mala len o syna, nie o seba. A za to môže on! Chyba, vina, strata, smútok, uvedomenie, bolesť, priznanie, odhodlanie.

„Sľubujem ti, že naňho dohliadnem,“ šepol do priestoru, stále upínajúc pohľad na jediný hmatateľný dôkaz ich kedysi silného priateľstva.

-----

„Takže, spusti, sme zvedaví,“ vyzval ho profesor, keď sa usadili v obývačke Potterovského domu. Polhodinu kráčali mlčky von z katakomb, občas po sebe hodili pohľadom. Hermiona myslela už tradične dopredu a odkiaľsi vytiahla fľaše chladeného tekvicového džúsu.  

Harry pozrel na pergameny a pred očami sa mu zjavil text.

Tieto záznamy zanechávam svojmu potomkovi. Keďže sa ti text zviditeľnil, prečítal si si sudbu. Možno už niečo tušíš, možno niečo vieš. Neviem, kedy presne príde k naplneniu sudby a proroctva, predpokladám však, že Fénixy budú schopní pracovať dlhé roky a tebe sa dostane pomoci, prípadne odpovedí.

Vytvorili sme štyri kamene, ktoré sa dajú spojiť náramkom. Má ničivé schopnosti. Uvedomil som si ich, keď po mávnutí rukou padlo mŕtve naraz celé stádo oviec. Toto Fénixy nevedia. Bystrohlavová hovorila o hrozbe, ale nezachádzala o podrobností. Slizolinovi sa však tá myšlienka páčila. Odhadol som, že za jeho nadšením sa môže skrývať niečo horšie. Videl miesto stáda oviec zhromaždených muklov.

Fénixy šli za abaurami a oni predpovedali príchod Temného pána. Mali sme tie kamene zničiť, spravili sme však chybu. Určite vieš, akú. Dohodli sme sa, že kamene aj náramok skryjeme. Dozvedeli sme sa o Slizolinovej zrade, prinútili sme ho opustiť Rokfort. Tušil som, že bude chcieť mať niečo spoločné s Temným pánom. Tie jeho reči v posledných rokoch k tomu smerovali. Navrhol som spojenie kameňov, ešte pred tým však šla Bystrohlavová ukryť náramok. Šiel som za abaurami, pretože som sa cítil z nás troch najviac zodpovedným za vytvorenie tejto hrozby. Spolu so Salazarom. Neviem presne, odkedy začal škodiť, trvalo to však dlho. Zaviazal som sa abaurom, dal som svoje čestné slovo, že sa môj rod postará o to, aby bolo proroctvo naplnené. Prehovoril som ich, aby vyriekli ďalšie proroctvo. Oni sa však poistili a vyriekli sudbu. Chrabromilov rod musí skoncovať s Temným pánom, za ktorým videli Slizolinov rod. Znenie sudby je ti už zrejmé. Najprv skoncuj so Slizolinovou väzbou na tomto svete a potom aj so samotným Temným pánom. Dbaj na to, aby náš rod stále žil. Vrátil som sa, pred Bystrohlavovou a Bifľomorovou som mlčal. Spojili sme kamienky, ich vlastnosti by ti mohli dopomôcť. Nechal som kamienok svojmu rodu, svojmu synovi, v Godricovej úžľabine. Leží na tvojich pleciach veľká zodpovednosť, ale si Chrabromil a dokážeš napraviť chybu, ktorú som pomáhal vytvoriť.

Každý kameň mal istú vlastnosť a schopnosť. V tvojom sú tieto vlastnosti pospájané, preto je ich účinok oslabený. Môj ti dá viac odvahy a taktiež pevnú vôľu. Dokážeš všetko, na čo sa upneš. Bystrohlavovej kamienok ti dodá bystrosť a silu mysle. Pokiaľ sa ti podarí svoju myseľ ovládnuť, dokážeš s ňou viac ako bežný čarodejník. Bifľmorovej ti dodá vytrvalosť a predvídavosť. Vydržíš viac a budeš mať predtuchy, ktoré by si mal dokázať časom ovládať.

Aj keby sa niekedy podarilo nájsť náramok, nikdy sa ho nepokús spojiť.

Musíš skoncovať s Temným pánom. Nemyli si, že som svojho potomka nepoistil aj k tomuto kroku. Je to zložité, ale niekoľko vecí sme zanechali, aby sme ti túto úlohu uľahčili. Časom som sa Bystrohlavovej a Bifľomorovej priznal. Povedal som im o všetkom. Samozrejme neboli nadšené, najmä Bystrohlavová, ktorá bola z nás najracionálnejšie rozmýšľajúcou. Vytvorili sme päticu. Takto sme pomenovali súbor magických predmetov, ktoré ti dopomôžu k víťazstvu. Prvou časťou je tvoj kamienok, chrýzos, ktorý ti dá potrebné vlastnosti a schopnosti, aby sa dopracoval k ďalším častiam a aby ťa spravil silnejším a odolnejším. Keďže sa sudba týka Rokfortu, predpokladáme, že stret našich potomkov prebehne práve na ňom. Oslabili sme jeho moc, jeho slávu. Spravili sme to s ťažkým srdcom, ale za roky, kedy príde k rozhodujúcej bitke, môže byť jeho moc zneužitá iným spôsobom. Vložili sme značnú časť jeho sily do rokfortského štítu. Nájdenie štíta a jeho vloženie na jeho pôvodné miesto ti pomôže vytvoriť z Rokfortu silnejšiu baštu. Nie však už preto, prečo sme ho používali my. Bude ti silnejšou oporou pri tvojom boji. Bifľomorová ho šla zaniesť abaurom, aby ho ochránili. Neprišla k nim, cestou ju zavraždili mordengraudi a štít s najväčšou pravdepodobnosťou vzali. Po tomto čine sme sa stali ostražitejšími, dávali sme si viac pozor. Ak ho však nájdeš a umiestniš, odhalia sa ti všetky rokfortské tajomstvá. A v nich je kľúč k ďalším častiam pätice. Bystrohlavová mi  už neverila a po smrti Bifľomorovej bola ešte nedôverčivejšia. Chcela sa však podieľať na tvojom víťazstve. Prezradila, že keď má kameň chrániť teba a štít Rokfort, musí niečo chrániť aj čarodejníkov nachádzajúcich sa v ňom. A táto časť je najdôležitejšia, v bezpečí musia byť aj tí, ktorí sa k boju primiešajú alebo doňho vstúpia dobrovoľne. Máme totiž obavy, že sa Temný pán neuspokojí len s vlastnými silami, ale bude si chcieť podvoliť aj sily iné, temné. Nechcela prezradiť, kde ukryla magický predmet, povedala len, že je poslednou súčasťou pätice. K jeho získaniu ti majú dopomôcť tretia a štvrtá časť pätice. Keďže sú tieto predmety našimi výrobkami, som si takmer istý, že sa jedná o nardajskú žiaru. Tá poskytuje ochranu. Ale kde ju ukryla, to nemám tušenia. Viac ti pomôcť nedokážem.

Vlastne áno. Kameň už máš, teraz sa zameraj na nájdenie štítu. Narazíš v hrade na miestnosť, v ktorej Bystrohlavová ukrývala záznamy o našich pokusoch. Možno sú tam stále, i keď ich po mojej zrade, ako to nazvala, mohla odstrániť. Každopádne táto miestnosť je obrovská, prispôsobí sa tvojim potrebám. Je niečo ako Núdzová miestnosť, ktorej existenciu si už možno odhalil. Máš však len jeden pokus, jednu myšlienku. Rozhodni sa pre správnu vec a ona sa bude tejto veci podriaďovať. Jej význam musíš odhaliť ty, preskúmať ju musíš ty a rozhodnúť o jej budúcnosti môžeš tiež len ty. Máš totiž kľúč. Takmer všetky miestnosti sme zabezpečili, otvoriť ich môže len chrýzos. Ak sa ti podarí nájsť naše záznamy, neváhaj a vyskúšaj kúzla, prípadne elixíry. Postupuj však rozumne a opatrne. Nič netreba preceňovať, ale odvaha ti k tomu určite chýbať nebude. Najprv si však vyrob prispôsobovací elixír podľa jedného z receptov, bez neho ich neskúšaj, nedopadlo by to dobre. Moja miestnosť sa nachádza na štvrtom poschodí, určite na ňu narazíš. Môžeš v nej skúšať kúzla, dodá ti všetko, čo budeš potrebovať. Taktiež by si mal natrafiť na miestnosť Bifľomorovej, do ktorej však nepúšťala nikoho. Čo v nej robila, to neviem.

Nezabúdaj na ostražitosť. Slizolin určite zanechal svojmu potomkovi podobné rady, ako som ti zanechal ja. S určitosťou viem, že vedel o príchode Temného pána a pasoval zaňho svojho potomka. Netušil však o sudbe. Vie o náramku a kameňoch, nevie, že sme ich spojili. Keď odišiel, jeho zrak sa s určitosťou upieral na Rokfort a na naše ďalšie kroky. Musel vypozorovať, že sa Rokfort oslabil, nepokúsil sa ho však získať.

Toto sú všetky rady, ktoré ti môžem zanechať. Verím, že náš rod nesklame a nakoniec bude ten víťazný. Mrzí ma, že musíš podstúpiť toto riziko, neúspechu sa však neobávam. Dúfam, že ťa zistenie o mojom pochybení neprinúti pomýšľať o mne zle. Som si vedomý svojej chyby a keby sa dalo, odstránim ju sám. Salazar však o tom vedel a nemenoval sa Temným pánom. Toto pomenovanie nechal svojmu potomkovi dúfajúc, že ovládne svet. Ja naopak dúfam, že môj potomok tejto skaze zabráni. Skutočne nie je čo viac písať. Verím ti.

Richard Godric Chrabromil   

Prečítal celý text nahlas a potom zdvihol hlavu. Okrem Hermiony naňho všetci pozorne hľadeli. Tá mala sklonenú hlavu a robila si poznámky. Nechápal síce načo to robí, ale rozhodol sa momentálne po tom nepátrať.

„Takže on tou sudbou zaviazal svoj rod napraviť to, čo pokazil,“ ozval sa Sirius a mierne sa pri tom mračil. „Vymýšľali tie svoje pokusy a novinky, až sa dopracovali k tomu, že vymysleli totálnu kravinu. A ty teraz budeš musieť žehliť zaňho jeho pochybenie. Pretože sa tak rozhodol.“

„Vedeli sme, že to bude Harry,“ zamrmlala Hermiona od pergamenu.

„Áno, ale nevedeli sme, že sa tak rozhodol sám veľký Chrabromil.“ Jednoznačne bol naňho naštvaný.

„To je už teraz jedno. Myslím, že tá sudba je dostatočne vysvetlená,“ podotkol Harry. „Snape si bude musieť na seba dávať pozor a my budeme musieť nájsť niekde Voldemortovho... niečo,“ obrátil sa k profesorovi.

„To si vezmem na starosť ja. Aj keď bol sirotou, vyrastal v sirotinci, môže mať nejakých príbuzných. Vypátram, kto mu dal do vlastníctva Slizolinov kameň a skúsim nájsť jeho spríbuznenú osobu.“

„Zaujímalo by ma ako?“ Sirius zvraštil obočie. Harry po ňom podozrievavo pokukoval.

„To aj mňa,“ mierne sa pousmial. Ron vyvalil oči. „V sirotinci budú záznamy o tom, ako sa tam dostal. Musí tam byť nejaká zmienka o tom, kto ho tam priniesol. Možno sa činil v neskoršom veku, možno si niekde spravil dieťa. Aj keď bol Tom Riddle chladný a vypočítavý, to mu nemuselo brániť v iných aktivitách. Ako som povedal, o túto záležitosť sa postarám ja. Dohodnem sa s ministrom, aby mi umožnil prístup k Pettigrewovi. Tých možností je niekoľko. Vy by ste sa mali zamerať na iné,“ otočil sa na Harryho. „Treba nájsť ten štít. Je druhou časťou pätice a vlastne akousi bránou k ďalším častiam.“

„Áno. Mal som v pláne ísť preskúmať Rokfort, ale to je už zbytočné. Napísal, že štít má byť umiestnený na svoje pôvodné miesto, nad hlavný vchod a taktiež to, že sa po jeho navrátení odhalia všetky tajomstvá hradu, vrátane Bystrohlavovej miestnosti. Takže tam už nemusíme.“ A vyhnem sa nemilým náhodným stretnutiam, pomyslel si.

„Máme predstavu o tom, čo je pätica,“ ozvala sa Hermiona. „Kamienok, štít, plus dve veci, ktoré pomôžu nájsť nardajskú žiaru,“ konečne sa na nich pozrela. „V záznamoch, ktoré sme si posledne robili, o nej nebola ani zmienka. Zakladatelia o nej nevraveli, takže sa nemáme čoho chytiť a skutočne musíme čakať až na to, kedy nájdeme ten štít.“

„Ten štít vzali Bifľomorovej mordengraudi. Asi ho budeme musieť hľadať u nich. Nepamätám sa už presne, ale nemali by byť zašití niekde na severe? A myslím, že na nich platí len nejaké silné svetlo,“ Ginny sa s nádejou zadívala na kamarátku.

„Áno, pamätáš si to dobre,“ prikývla a hrabala sa vo svojich poznámkach. Vytiahla pergamen zapísaný na ostrove. „Mordengraudi, temný tvorovia obývajúci najsevernejšie územie Nórska, cez oči vyciciavajú všetku vodu z ľudského tela. Útočia jednotlivo, ale aj po skupinkách. Dokážu naraz zahubiť aj väčšiu skupinu ľudí, ich napádanie je koordinované, dorozumievajú sa mimo zmyslovo. Atak trvá chvíľu, behom pár minút človeka znetvoria. Jedinou zbraňou, ktorá ich dokáže zahnať a pri veľkej intenzite aj zabiť, je svetlo z ostrova Marigot na hore Mont Boeuf, to je všetko, viac si nezaznamenali. Ešte skontrolujem, či sa tam skutočne nachádza nejaké magické miesto, neverím totiž, že by to bolo obyčajné svetlo.“

„To nebude nutné, slečna Grangerová,“ prerušil ju s miernym úsmevom profesor. „Skutočne sa tam nachádza magické miesto. Bol som tam, keď som hľadal náramok.“

„Takže preňho pôjdeme na ostrov?“ vyhŕkol Ron.

„Nie, pre svetlo pôjde niekto iný. Vy všetci sa ho ale budete musieť naučiť používať a ovládať. Je to prastará mágia a tá potrebuje tréning. Ako nám už slečna Grangerová naznačila, oni sú schopní zavraždiť aj väčšiu skupinu ľudí. Na túto akciu budeme musieť byť pripravení všetci. Nemám v úmysle ich rozrušovať tým, že by som šiel najprv overiť, či tam ten štít je. Budeme to musieť risknúť, inú stopu nemáme.“

„Dobre. Budeme mať svetlo, naučíme sa ho používať a spravíme si výlet do Nórska,“ Harry si pomädlil dlane. „Vrátime štít na miesto a pootvárame rokfortské miestnosti. Nájdeme Bystrohlavovej záznamy a zistíme ďalšie tri veci patriace do pätice, to budeme riešiť až keď sa k tomu dostaneme. Môj pra-pra-pra,“ zaškľabil sa, „aspoň mám z toho taký pocit, si myslí, že sa Rokfort zmení na niečo iné, ako tomu bolo za jeho éry. Prečo mám taký pocit, akoby sa Rokfort mal zmeniť na vojenskú základňu. Akoby mal byť obliehaný a mal by ukázať, koľko vydrží?“

„Chrabromil len predpokladá,“ namietla Hermiona. „A je jasné, že Voldemort nepríde sám, skôr by som tipovala, že sa objaví až na záver.“

„Áno, predpokladá,“ zafrflal ironicky. „A čo myslel tým, keď narážal na tú Bystrohlavovej obrovskú miestnosť, ktorá bude slúžiť len na jeden účel a starostlivo sa mám rozhodnúť, čo to vôbec má byť?“

„V tej chvíli budeš vedieť presne, na čo má slúžiť,“ odvetil mu profesor s vážnou tvárou. „Najzávažnejšie rozhodnutia sú vždy najťažšie, ale najľahšie sa robia v najkritickejších chvíľach a nezabúdaj, že si ovplyvnený tvojimi pocitmi. Budeš cítiť tú najsprávnejšiu vec.“ Áno, len keby mal práve teraz pocit presvedčenia, pomyslel si.

„Hm,“ zamrmlal Sirius. „A správne sme identifikovali aj tie Harryho zmeny. Preukázal pevnú vôľu niekoľkokrát. Že vydrží oveľa viac, to sme sa presvedčili prednedávnom. Aj sila mysle by mala byť zrejmá. Ale čo tie jeho pocity a poznámka, že sa ich časom dokáže ovládať?“ pozrel na profesora.

„Je možné, že bude postupne vedieť svoje pocity rozoznávať, veď s tým už aj začal. Môže sa stať, že bude vedieť v budúcnosti predpovedať priebeh udalostí, ale k dokonalosti by sa dopracoval až za dlhý čas. Tá sila mysle by sa však dala skôr vylepšiť,“ opatrne nadhodil. Všetkým bolo jasné, čo tým myslí. Harry len prikývol, musel uznať, že vytrénovať si myseľ bude dôležité. A momentálne sa nechcel s nikým dohadovať ohľadne strýka. Profesor sa mierne pousmial. „Zabudli sme ešte na niečo dôležité, slečna Grangerová?“ obrátil sa k nej a jej poznámkam.

„Odporúčal vyskúšať si ich kúzla a elixíry,“ prehodila s nosom v pergamene. „Ale až po užití prispôsobovacieho elixíru.“

„Áno, určite boli na svoje kúzla hrdí. A vyskúšať ich budete môcť, Bystrohlavová viedla poctivé poznámky a ste dosť rozumní, aby ste odhadli nebezpečnosť jednotlivých kúziel. Ten elixír vám pravdepodobne umožní ich používať, určite, starodávne kúzla sa nedajú používať bez prípravy. Mám pocit, že ten elixír požijeme viacerí, nikdy nie je na škodu mať v zálohe a vedieť používať kúzla, ktoré ostatní nepoznajú.“ Bolo jasné, čo tým myslí. Vyrukovať na smrťožrútov niečím neočakávaným a silným, môže byť ich výhodou.

„O čom všetkom môže vedieť Voldemort? Aké záznamy mu mohol zanechať Slizolin?“ spýtala sa Ginny.

„Určite vie o kameňoch a náramku a ich osude. Slizolin vedel, že ho chcú dať do rodín, ale neráta s tým, že sú spojené a že ich má Chrabromilov rod. Nezaťažoval by sa ich zháňaním a určite by bol opatrnejší. Vie o proroctve, o príchode Temného pána, sám sa zaňho menoval, vedel, že existuje niekto, kto ho môže zastaviť. Slizolin po odchode z Rokfortu sledoval činnosť ostatných Zakladateľov. Vedel, že sa Chrabromil často zdržoval v Godricovej úžľabine. Netušil prečo, o jeho prostrednom mene vedeli len Fénixy. Tušil však, že je to dôležité aj preňho, pretože vedel, že Chrabromil sa pokúsi ich chybu napraviť. Určite mu to sám povedal. Chrabromil ďalej zaznamenal, že musel vypozorovať oslabenie Rokfortu. Tušil, že podnikajú kroky k náprave. Určite dal svojmu potomkovi rady, ako má postupovať. Aká to však sú rady, to si môžeme len predstavovať. Čo je však najdôležitejšie, nevedel o sudbe. A nevie o nej ani Voldemort. To je naša najväčšia výhoda. V pokoji sa sústredím na vypátranie jeho príbuzného. A našťastie nevie ani o Severusovom spojení s tebou, Harry.“

„Dobre, vraveli ste, že si úlohy rozdelíme,“ nadhodil Sirius. „Vy sa budete venovať hľadaniu Voldemortovho príbuzného a my sa budeme starať o štít.“

„Áno, to som mal na mysli,“ prikývol. „V prvom rade si ale vyriešime úlohy, ktoré nás čakajú najbližšie. To znamená súdny proces a prijatie nových členov,“ usmial sa na Rona a Hermionu. „Sirius, okrem toho, že budeš učiteľom Obrany, si zástupcom Rádu. Na tvojich pleciach bude ležať aj ďalšie pôsobenie Rádu. Ako som už Harrymu naznačoval koncom minulého školského roka, budem musieť prijať nového člena do pôvodného Rádu. A potom sa dohodneme na ďalších krokoch. Keďže je už pokročilejší čas, ja sa budem musieť rozlúčiť,“ nenechal ich nič namietnuť a okamžite sa postavil. „Harry, budem sa musieť v najbližších dňoch porozprávať s tebou a taktiež aj s vami, dámy, o procese pána Malfoya. Samozrejme sa dopredu ozvem, to by bolo hádam z mojej strany všetko.“

V rýchlosti sa rozlúčil a oni sa zmohli na prekvapené odzdravenie. Keď sa spamätali, zaregistrovali už len buchnutie dverí. Začali po sebe nervózne pokukovať.

„A teraz čo?“ zaškeril sa Harry.

„Zistili sme toho dosť,“ Hermiona nadvihla obočie a prechádzala očami z jedného na druhého.

„Uhm, veľmi zaujímavé zistenia,“ prikývol Harry.

„Chceš si to tu prezrieť?“ opatrne nadhodil Sirius.

„Nie, na dnes toho už stačilo,“ odvetil netrpezlivo a postavil sa.

„Dobre, tak by sme mohli ísť. Keď budeš chcieť, môžeš sem prísť kedykoľvek. Je to tvoj dom a si plnoletý,“ povedal a skúmavo naňho hľadel.

„Určite si ho chcem prezrieť,“ odvetil. Stále cítil zo Siriusovho správania roztrpčenie. On sám bojoval s rozdielnymi pocitmi. A k tomu sa pridružilo aj isté podozrenie, ktoré v ňom vyvolalo profesorovo správanie. „Možno zajtra, pozajtra...“

„Tak fajn, zdvihnime sa a poďme. Neviem ako vy, ale ja mám strašný hlad,“ vyhŕkol Ron.

„Aké prekvapujúce,“ zamrmlala Ginny.

„Aj ja mám hlad,“ Hermiona sa mierne zamračila a prebodla kamarátku pohľadom. „Veď už bude takmer osem, najvyšší čas na večeru.“

„No, nám doma zostala torta zo včerajška a nejaké sendviče,“ povzdychol si Sirius a mrkol na Ginny, ktorá sa naňho zaškľabila.

„A Susan vám nestihla nič uvariť,“ zachichotala sa. „Určite nenecháme vaše žalúdky trpieť.“

Neobzeral sa. S pohľadom upretým priamo pred seba a s dlaňou vloženou do tej Ginninej vyšiel pred bránku, aby sa premiestnili k Brlohu. Molly ich najprv poriadne spucovala, že sa zase niekde túlali a nevedia vydržať sedieť na zadku ani jeden deň. Ušlo sa aj Siriusovi. Vzápätí ich poriadne nakŕmila.

Harry behom večere zachytával útržky rozhovorom. Pán Granger chodil takmer pravidelne s Arturom na Ministerstvo. Začal ho zaujímať čarodejnícky život. Pani Grangerová sa doslova nanútila pani Weasleyovej a pri vareniach sa striedali. Pomáhala takmer vo všetkých domácich činnostiach a čo bolo najhlavnejšie, rozumeli si. Brloh, aj keď sa zvonka nápadne podobal na ten predchádzajúci, vnútri to bol absolútny opak. Možno to bolo tým, že tu ešte nestihol začať panovať chaos a všetko malo svoje miesto. Harrymu sa však ten bývalý pozdával oveľa viac. To, čo ho však najviac priťahovalo, tu nechýbalo. Domácke, dobrosrdečné a priateľské prostredie. Po večeri sa Artur s Hermioniným otcom vyparili zašiť do dielničky, Sirius preberal s Billom nasledujúcu činnosť Rádu, Molly s pani Grangerovou a Fleur diskutovali o budúcnosti ich záhrady a dvojčatá zabávali mládež ukážkami nových výrobkov. Vládla tu pohoda, napriek tomu mal stiesnené pocity.

Nenápadne sa vyparil von a posadil sa pod strom. Hlavou mu prelietali ich všetky dnešné zistenia. Dozvedel sa viac, ako by mu bolo milé. Našiel pravdu týkajúcu sa jeho strýka. Vyzeralo to tak, že sa ju on rozhodol neprijať. Nevadí, bolo to tak doteraz, takže sa vlastne žiadna zmena konať nebude. Úplne zbytočná smrť jeho rodičov, najmä matky. Prekliate vlastníctvo kamienka, ktoré naňho v nevedomosti previedol jeho otec po narodení. Keby s tým chvíľu počkal, mohli byť živí. On však prežil, vďaka svojmu strýkovi. Vďaka ich spoločnej krvi, vďaka rozhodnutiu ich spoločného predka. Chrabromila. Potomkovia Chrabromila. Snape. Skutočne smiešne. A vlastne sa zasmial aj nad sebou samým. A Slizolinov potomok, nejaký Voldemortov príbuzný, ktorého bude treba odstrániť. Bude sa musieť postarať aj o to? Hm, jeho strýko je teraz vlastne veľmi dôležitý. Ich krv musí žiť, bude si ho musieť predchádzať, vážiť si ho, dávať naňho pozor, zaškľabil sa. To sa mu skôr stane to, že ho strýko zavesí za päty do prievanu. A štít, momentálne najdôležitejšia vec. A divný profesor. Tá jeho poznámka o novom členovi pôvodného Rádu a jeho následný takmer útek, boli podozrivé.  

„Tu si sa zašil,“ ozvala sa Ginny a podávala mu pohár so zmrzlinou. „Mamka stále tvrdí, že sladké pomáha rozmýšľať,“ mykla plecami a prisadla si.

„Tak to by som musel vyjesť asi celú čokoládovňu,“ zaškeril sa.

„Rozmýšľaš nad niečím konkrétnym? Alebo len tak, vo všeobecnosti?“ spýtavo nadvihla obočie.

„Nad tým, kto nám má priniesť to svetlo z ostrova Marigot na hore Mont Boeuf,“ povedal na rovinu a pustil sa do zmrzliny. „Že to akosi zabudol vysvetliť,“ dodal. Nemohla si nevšimnúť jeho podozrievavého tónu.

„Aha, a asi ťa trápi aj to záverečné rozdeľovanie úloh,“ nadhodila. „Profesor bude hľadať Slizolinovho potomka. Sirius sa bude venovať Rádu. A my? Asi nás nenechá riešiť päticu samých.“

„Aj ty si si to všimla?“ usmial sa a strčil jej naloženú lyžičku do úst.

„Hm, a ty máš určite nejaké podozrenie,“ vydralo sa z nej, keď prehltla zmrzlinu.

„Áno, predpokladám, že tebe napadlo to isté, čo mňa.“

„Asi. Keď sa pozrieme do minulosti, je tu niekto, kto pomáha Dumbledorovi, napríklad s hľadaním perkusovca. V koho knižnici sa nachádzajú veľmi zvláštne knihy,“ usmiala sa. „Vyzerá to tak, že Chrabromilovi potomkovia budú prinútení spolupracovať.“

„Môj strýko sa dnes objavoval skoro všade.“

„Štve ťa to?“

„Nie. Za minulosťou treba spraviť bodku a treba sa sústrediť na budúcnosť,“ prehlásil odhodlane.

„Že by si začal dospievať? Ty môj Chrabromil,“ zavŕtala s úškrnom.

„Úžasná predstava,“ zamrmlal roztrpčene a radšej si strčil do úst zmrzlinu. „Nie, že by mi to vadilo,“ spustil, keď bol opäť schopný otvoriť ústa. „Vedel som, že sa k niečomu dopátrame, ale tie zistenia sú príliš prekvapivé.“

„A je ich veľa,“ doložila s pochopením. „Postupne ich stráviš a zmieriš sa so všetkým. Nebudeš sám,“ uprene sa mu zadívala do očí. Nechcela sa vracať k témam, ktoré už prebrali veľakrát. „Čo bude ďalej? Čo máš v pláne?“

„Momentálne ťa chcem pobozkať,“ usmial sa a pritiahol si ju k sebe. Nebránila sa. Cítila, že ho potrebuje, ale bola si istá, že on ju potrebuje oveľa viac. „Ako povedal profesor,“ pokračoval, keď sa od seba odtrhli. „Najprv bude proces a potom členstvo Hermiony a Rona. Budeme čakať, až nám niekto prinesie to svetlo. Dúfam, že to pôjde rýchlejšie ako pri perkusovci. A chcel by som s tebou zájsť ešte raz do domu mojich rodičov, ak budeš súhlasiť.“

„Samozrejme,“ zaznelo z jeho hrudníka. S privretými očami sa usmial. Teraz sa mu o všetkom rozmýšľalo ľahšie. Stačilo len málo. Len ju držať v náručí a hladiť ju po chrbte. Razom sa mu všetko zdalo jednoduchšie.

------

Začal ho zaplavovať ten dôverne známy pocit, to nadšenie, ktoré sa stupňovalo úmerne s približovaním sa k vytúženému koncu. Takto sa cítil vždy, keď sa mu podarilo prísť na niečo nezvyčajné, nové, nepoznané a fascinujúce. Nebyť Malfoya, trvalo by mu to dlhšie. S jeho pomocou sa však dostával k cieľu rýchlejšie. Posledný pokus, lakmusové papieriky súhlasili. Vyzeralo to tak, že sa mu to nakoniec podarilo. Našiel kombináciu štyroch rastlín, ktoré by mohli byť protijedom na solvonusový elixír. Vzrušenie a eufória. Hrdosť a moc. Zabúdal na všetko, na nič nemyslel, len na kotlík a jeho obsah. Dokázal to, čo sa doteraz nikomu nepodarilo.

„Vyzerá to tak, že to súhlasí,“ nadhodil Malfoy a nazeral do kotlíka. Snape očami prebiehal svoje doterajšie poznámky a záznamy o pokusoch.  

„Áno, to vyzerá,“ vydralo sa z neho. Posledné kontroly výsledkov. „Malo by to byť ono. Nepoznáme spôsob podávania, ani jeho množstvo. Bude sa to musieť risknúť. Začneme malými dávkami. Weasleyová bude musieť chodiť k synovi častejšie a bude si musieť robiť záznamy. Samozrejme ho budem sledovať aj ja. Časom sa ukáže, či treba dávku zvýšiť.“

„Ako to chcete nazvať?“ zdvihol k nemu pohľad. Okrem rešpektu sa v ňom prebudil aj obdiv. Dokázal nájsť protijed na úplne neznámu drogu. „Navrhoval by som názov, ktorý by niesol vaše meno,“ povedal úplne vážne.

„Nie. Budeme to nazývať antisolvonusový elixír,“ odvetil a stále prechádzal svoje zápisky. Všetko súhlasilo. Podráždene sa otočil za zvukom letaxu. V posledných dňoch sa tu akosi často premieľali ľudia, k jeho nespokojnosti.

„Dobrý deň, nerád ruším, ale potreboval by som sa s tebou porozprávať, Severus.“ Ako inak, pomyslel si a pozeral do Dumbledorových očí. Malfoy okamžite pochopil a rozlúčil sa. Ešte predtým sa dohodli na svojom ďalšom stretnutí. Najprv však potreboval profesora oboznámiť s jeho doterajšou činnosťou.

„Áno, Molly bude veľmi rada a nielen ona,“ usmial sa Dumbledore. „Na podrobnostiach sa dohodneš, musí sa to vyskúšať. Keď je tu šanca k záchrane Percyho, treba ju vyskúšať.“

„Áno, ale poďme k veci,“ vrkol netrpezlivo snažiac sa zabudnúť na svoj novovytvorený elixír. „Čo ste včera zistili v Godricovej úžľabine? Ako to vyzerá s Potterom? Čo sa bude diať ďalej?“ vypálil otázky a prebodával ho pohľadom.

„Sadnime si,“ navrhol s miernym úsmevom a pokojným tónom. „Najprv by som potreboval vedieť, ako to bolo s tvojím zaraďovaním do fakúlt,“ spýtavo nadvihol obočie.

„Načo to potrebujete vedieť?“ nedôverčivo sa zamračil.

„Povedzme, že si chcem potvrdiť isté tušenie,“ neprestával sa usmievať. A on vedel, že tento jeho výraz sa mu nepodarí zlomiť. Nemal z neho dobrý pocit, ale zvedavosť bola väčšia. Chcel sa dozvedieť, čo za osud čaká na jeho synovca a ako by mu on dokázal pomôcť.

„Dobre. Keď rozprávate o zaraďovaní do fakúlt, zrejme máte na mysli Múdry klobúk.“ Profesor mu to okamžite potvrdil prikývnutím a aj keď stále nechápal, rozhodol sa porozprávať mu všetko. „Dobre viete, ako to bolo. Vo vlaku som sa stretol najprv s Lily. Nevadil som jej, rozprávala sa so mnou úplne normálne a ja som bol šťastný. Prvýkrát sa stalo, že ma niekto neodsudzoval, že som niekoho neodpudzoval. Nerátam svoju sestru. Cesta prebiehala pokojne až do chvíle, kedy som sa stretol s Potterom a Blackom. Povýšenecky a namyslene sa zoznámil s Lily. To meno vo mne vyvolalo všetko zlé a negatívne. Teraz chápem svoj omyl, ale vtedy to bolo tak. Udrel som ho a oni mi úder vrátili. Prestali ma mlátiť, až keď zasiahla Lily a ja som bol vďačný. Nedokázal som sa brániť, vtedy ešte nie. Zostala so mnou až do konca cesty a ja som chcel zostať pri nej. Predo mnou však bol zaradený do fakulty Black. Do Chrabromilu. Modlil som sa k Merlinovi, aby moja a Lilina fakulta bola rovnaká, aj keby to mal byť Bifľomor. Poznal som ju síce krátko, ale vedel som, že pri nej Bifľomor nehrozí. Klobúk ju zaradil do Chrabromilu, k Blackovi. Vzkypela vo mne žlč a to potvrdilo aj zaradenie Pottera. Do Chrabromilu. Nenávidel som ho celou svojou dušou a znenávidel som aj Chrabromil. S Lily som sa predsa mohol kamarátiť aj tak. Klobúk mi povedal niečo v znení, že som po matke viac súci na Slizolin. Nevyhováral som mu to. V duchu som mu dával za pravdu, bola Slizolinčankou skrz-naskrz. Navrhol mi však aj Chrabromil. Vravel, že mám statočné srdce a v živote dokážem odvahu mnohokrát. Pch,“ ironicky si odfrkol. „Nevedel som si predstaviť svoje spolužitie s Potterom. Byť spolu s ním v jednej fakulte, v jednej triede, v jednej spálni. Nenávidel som ho a nenávidel som aj Chrabromil. Prosil som o zaradenie do Slizolinu a klobúk mojej žiadosti vyhovel. Povedal však niečo v tom znení, že raz pochopím svoju pravú príslušnosť. V duchu som sa mu vysmieval, ale to som už bol Slizolinčanom. A teraz by ste mi mohli vysvetliť, načo to potrebujete vedieť?“ vyzval ho nervózne.

„Áno, moje teórie sa teda potvrdili. Vlastne to boli teórie slečien Weasleyovej a Grangerovej,“ neprestával sa usmievať a už mu začal liezť na nervy.

„Takže?“ sykol.

„Takže by si sa mohol dozvedieť celú pravdu...“ a začal mu rozprávať o všetkom, čo sa predchádzajúci deň dozvedeli. Nevynechal najmenší detail.

------

Molly mu naložila poriadnu porciu obeda, stále nevedela stráviť, že je taký vychudnutý a samozrejme mu to neustále pripomínala. Pokým sa naňho Ron škľabil, Hermiona súhlasne prikyvovala. A vôbec mu táto starostlivosť nevadila. Keďže bola Susan preč a on si veľmi dobre spomínal, ako sa stravovali pred rokom, vôbec nevadilo, že sa Sirius okamžite odletaxoval do Hlavného štábu, aby koordinoval činnosť Rádu. Molly sa jasne vyjadrila, že jesť budú u nich. A nemienila počúvať najmenšie námietky.  

Jeho priatelia pochopili, že si chce prezrieť dom svojich rodičov sám, bez ich prítomnosti a vôbec mu to nezazlievali. Nechali ho ísť, nemienil sa však vzdať Ginny. Potreboval ju pri sebe, potreboval jej blízkosť a jej podporu. Obývačku prešli mlčky. Podrobne si prezrel všetky muklovské fotografie. V jednej zásuvke našli aj album s čarodejníckymi fotkami. Cítil túžbu zobrať si niekoľko fotiek. Odolal. Stačila mu tá jedna, ktorú mal. Keď sa všetko skončí, tieto spomienky tu naňho počkajú.  

V kuchyni boli zjavné známky činnosti spred šestnástich rokov. Jeho matka ten deň umyla riad, ktorý stále ležal na drese. Malý umelohmotný pohárik s obrázkom psíka, malý tanierik a lyžička. Na stole ležalo pivo. Jeho otec si ho možno chcel vypiť. Chcel, ale nestihol ho ani otvoriť. Na chladničke magnetkou prichytený lístok s bežným nákupom. Pochopil, že musel mať strašne rád piškóty. Boli tu zaznačené hneď tri balenia. A jablká, tie má rád dodnes. Všimol si odkaz svojej mamy, ktorý adresovala jeho otcovi. James, ten puding v chladničke je Harryho. Nechaj mu tam aspoň dva poháre!!! Puding jedol až v Rokforte. Dursleyovci mu nič podobné nedali. Mierne sa pousmial. Miluje puding a zistil, po kom túto mániu zdedil.  

Hosťovská izba bola zjavne uprataná. Nachádzal sa tu samozrejme šestnásťročný prach, ale inak bolo vidieť, že je izba nepoužívaná. Sirius sa tu pravdepodobne dlhšiu dobu neukázal. Vedel o tom, vedel, že všetci bojovali proti Voldemortovi a on samozrejme tiež. Potterovcov navštevoval len sporadicky. A vedel aj to, ako veľmi to otca štvalo. On musel byť skrytý. Nie však dostatočne.

Kúpeľňu a toaletu neprezerali, hneď sa vybrali na horné poschodie. Priestranná chodba, prvá izba musela slúžiť tiež ako hosťovská. Nepoužívaná a Harry zbadal televízor. Do tejto izby utiekal jeho otec, aby si pozrel muklovské správy a zistil tak novinky aj z opačného sveta. Pri kresle ležala kopa časopisov s metlobalovou témou. Asi si ich tu tajne čítal, jeho mama metlobal neznášala, ako sa zdalo. Jedného metlobalového frajera však milovala. Vyčarovalo mu to úsmev na tvári.

Ten však vzápätí zmizol. Izba oproti mu zobrala aj tú najmenšiu radosť. Veľká izba s priestrannou manželskou posteľou, šatníkom a stolíkom so zrkadlom. Spálňa jeho rodičov. Posteľ odostlaná, chystali sa ísť spať. Vedľa okna bola postieľka, zrejme ho v nej stále nechávali spávať. A veľký plyšový medveď. Pôvodne bol biely, teraz bol zaprášený. V otcovom nočnom stolíku ležali náhradné okuliare a rozčítaná kniha. Jules Verne, Dva roky prázdnin. Teda ten mal záľuby... V maminom bola šperkovnica. Opatrne ju otvoril, nachádzalo sa v nej len niekoľko kúskov skromných šperkov. Až na snubný prsteň. Ten bol nádherný. Zlatý prsteň s diamantom. Zrejme ho neskôr vymenila za obrúčku. Ktovie, či to nie je šperk po jeho starej mame. Do očí sa mu tlačili slzy, úporne ich potláčal. Rukou prešiel po vankúši. Ležali tu. Vedel, že keby sa akokoľvek snažil, ich vôňu tu už nezacíti. Ani ich teplo. Nič. Sú preč, všetko skončilo dvoma mávnutiami prútikom. Voldemortovým prútikom. Ginny ho hladila po hlave. Cítila jeho bolesť, aj jej srdce žialilo. Spolu s ním. To najťažšie ho však len čakalo. Posledná izba, jeho izba.

------

„Robíte si žarty?!“ vyštekol naštvane po tom, čo sa od profesora dozvedel poslednú informáciu. Tú najdôležitejšiu. „Nemyslím, že pre čarodejníka vo vašom veku je práve najvhodnejšie robiť si žarty na takúto tému. Je to absurdné, nemysliteľné a...“ zatváril sa znechutene, „odporné,“ vypustil jedovito.

„Je to pravda,“ oznámil mu úplne pokojne. Vážne hľadel do očí, ktoré boli rozšírene od údivu, nedôvery a hnevu.

„Pravda,“ vypustil pomedzi zuby. „Tak v tom prípade je to absolútne adekvátny trest ku všetkým chybám, ktoré sa mi podarilo vykúzliť! Nenávidím Chrabromil! Je to len banda tupcov, namyslených a povýšeneckých hlupákov, sebavedomých a frajerských trkvasov, ktorí si myslia, že sa všetko točí len okolo nich, ktorí si nedovidia na špičku nosa, ktorí...“

„Si si tým taký istý?“ prerušil jeho rozhorčený monológ.

„Samozrejme,“ prskol odhodlane. „Jednoducho túto predstavu nestrávim. Nemôžem byť Chrabromil. Merlin, veď to je úplne smiešne, nič horšie sa mi už nemohlo stať. A keď je to skutočne pravda...“

„Je to pravda,“ zopakoval.

„Nikdy sa s tým nezmierim! To proste nejde. Som Slizolinčan a som na to hrdý. Ak sa mi toto stalo, jednoducho to budem ignorovať.“

„Severus, ale to nie je prechodný stav. To nie je chrípka, z ktorej sa vyliečiš,“ profesor sa začal uškŕňať.

„To mi je jasné,“ zamračil sa a vraždil ho pohľadom. „Je to horšie ako chrípka. Je to smrteľná choroba a na tú nie je liek,“ zaškľabil sa mu naspäť. „Nebudeme o tom hovoriť. Nikdy.“

„Ako chceš,“ flegmaticky mykol plecami. „Jednoducho to tak je a môžeš sa proti tomu vzpierať. Len ti chcem povedať, že ostatní to zobrali celkom pokojne.“

„Áno, tým som si istý,“ vrkol podráždene. „Najmä Black určite prejavil značnú dávku pochopenia a túto informáciu prešiel bez povšimnutia,“ prskol nevraživo.

„Musíš uznať, že je to celkom... pôsobivá informácia a vzhľadom k tebe, tvojej povesti a tvojej obľube Chrabromilu aj celkom... zarážajúca. Preto ju každý prijal po svojom. Ale väčšina z nich skutočne prejavila pochopenie,“ v očiach mu šibalsky zaiskrilo.

„Zjavne vám to príde smiešne, mne však nie. Preto by sme mali pokračovať,“ vypustil ľadovo.

„V poriadku. Sudba. Harry ti vďačí za život...“

Aj keď stále nedokázal skryť svoju nechuť, odhodlal sa viesť s ním celkom pokojnú konverzáciu. Jeho pocit viny sa trocha zmiernil. Len trocha. Jeho synovec prežil vďaka ich spoločnej krvi. Chrabromilovej. Pretočil sa mu žalúdok. Keď ostane nažive, Temný pán sa ho nemôže dotknúť, ale profesor má pravdu. Môže sa mu niečo stať aj bez jeho osobného pričinenia. Preto mu pomôže. Nepýtal sa na to, ako sa mu Potter videl po ich včerajšom stretnutí. Aj keď by to rád zistil. Neuspokojí sa len s nejakými stareckými chlácholivými rečami. Počká si na ich osobné stretnutie. A potom sa uvidí.

„Už nie je na čo čakať, Severus,“ spustil, keď prebrali ostatné záležitosti. „Predpokladám, že si od svojho odhodlania neupustil.“

„Iste, že nie.“

„Tak sa priprav, za dva dni ťa premiestnim na ostrov a ty sa staneš členom Rádu.“

------

Opatrne, takmer bojazlivo otváral dvere. Cítil jej ruku, ako ho pevne stíska a snaží sa mu dodať odvahu. Rozhliadol sa po izbe, oči sa mu zabodli do čierneho miesta oproti dverám. Jediná známka nešťastia. Dom sa pravdepodobne dal potom do poriadku, ostalo tu len začerneté miesto na stene a zasahovalo aj do ohrádky pod ňou a okolitého nábytku. Pokúšal sa prezrieť si svoju izbu, oči ho stále ťahali smerom dopredu. Vstúpil, otočil sa miestu bokom. Cítil, ako sa mu srdce rozbúchalo. Sústredil sa na prezretie hračiek. Toľko ich pokope nevidel nikdy, nikdy nemal hračku a ani Dudley ich toľko nemal. Všetky boli jeho. Videl kocky, autíčka, plyšové zvieratká, detské knižky.

Zvierajúci pocit sa stupňoval, hruď sa mu stláčala a krv v žilách tuhla. Musel pozrieť na to miesto. Bol v ohrádke, keď on prišiel. Matka stála pri ňom. Bola napravo, či naľavo? To je jedno, bola tam, pokúsila sa ho ochrániť. Zbytočne. Cítil údery svojho srdca, ktoré mu pulzovali v hlave. Oči ho štípali a jeho duša kričala po spravodlivosti. Nenávidel ho, nenávidel Pettigrewa a aj toho, kto ich vyzradil. Počul svoju matku kričať, zúfalo prosiť o jeho život. Presne tak, ako ju počul pri dementoroch. Ten krik mu trhal uši. Z očí sa mu pustili slzy, už im nebránil. Bezmocne sa zviezol na kolená. Mohla žiť, dal jej ušľachtilo na výber. Stačilo, keby odstúpila. Ale ona sa rozhodla inak. Chcela mu v tom zabrániť, chcela zabrániť tomu, aby ho zabil.

Kľakla si k nemu a pevne ho objala. Dokázal si len bezradne položiť hlavu na jej rameno a máčať ju slzami. Nedokázal ich prúd zastaviť a ani sa nechcel o to pokúšať. Chcel tú bolesť vyplaviť. A ona plakala s ním.

A tak ju zabil. Chladnokrvne, bez zaváhania, bez zľutovania, so smiechom. Vedela, že jej pokus je márny, že ho nezastaví. Vedela, že keď sa mu vzoprie, čaká ju smrť. Napriek tomu nezaváhala. Položila život za svojho syna, ktorého nadovšetko milovala. Všetko skončilo, stratilo sa a umrelo. On prežil, bez nich však len prežíval a prežívať bude. Pomstí ich. Voldemort zaplatí za to, že sa odvážil vztiahnuť ruku na jeho rodičov. Kruto zaplatí.

Nedokázal odhadnúť, ako dlho kľačali na zemi v prachu. Prestala plakať, stále ho však držala v pevnom objatí. Držal sa jej a prehltával posledné slzy. Zaprisahal sa, že už kvôli svojim rodičom neuroní ani jednu slzu. Pokým bude Voldemort nažive. On za to nestojí, bude na nich spomínať s úsmevom. Teraz to už dokáže. Prežil, aby sa pomstil.

Uvedomila si, že prestal plakať. Opatrne sa mu pozrela do tváre, hral mu na nej mierny úsmev. Poutierala mu tvár vreckovkou a vtisla mu na líce bozk, usmiala sa. Pochopili sa. Vedeli, že už bude všetko v poriadku. Ruka v ruke vyšli do záhrady.

„Chcel by som zájsť na cintorín,“ povedal potichu. „Sirius mi o ňom hovoril.“

„Dobre,“ prikývla.

Prehodil cez nich neviditeľný plášť a pomaly sa vybrali cez dedinu. Vedel, kam má ísť. Hrob svojich rodičov našiel okamžite. Zjavne sa oň niekto staral, dokonca tu boli čerstvé kvety. Stiahol z nich plášť a čupol si pred neho. Pozeral sa na ich mená, na dátumy narodení, aj ich smrti. Láska je večná. Áno, ich láska žije ďalej, aj keď sú oni dávno mŕtvi. A bude žiť ešte dlho. Spomenul si na čas strávený v Prázdnote. Predsa ich mohol spoznať, aj keď len na chvíľu. A boli fantastickí. Spomienky mu zostanú, nebude sa už však na ne upínať. Prišiel čas skoncovať s minulosťou, musí sa sústrediť na budúcnosť. Už sa nebude ľutovať, nebude premýšľať o tom, aké to mohlo byť. Zameria sa len na to, aby sa mu podarilo spraviť niečo pre seba. Šťastnú budúcnosť. Sem sa nevráti, kým nebude po všetkom. S úsmevom im to v duchu prisahal. Postará sa o to, aby boli naňho hrdí. Z kameňa vyčaroval ružu, nežne ju položil na hrob. Pohladil náhrobok a postavil sa. Je čas začať bojovať.

------

Správa o tom, že sa Snapovi podarilo vyrobiť protijed, sa doniesla k Weaslyeovcom ešte ten deň. Darmo im Dumbledore hovoril, že je to len pokus a nemusí priniesť žiadne pozitívne výsledky. Molly sa jednoducho upäla na myšlienku, že sa jej syn vylieči. Spolu s Arturom a Billom sa stretli s výrobcom v Hlavnom štábe a dohodli sa na spôsobe podávania a taktiež aj na jeho sledovaní. Molly bude musieť chodiť trikrát denne do nemocnice a zaznamenávať každú zmenu. Denne sa stretne aj so Snapom, aby zhodnotil vývoj situácie. Odhodlala sa k čomukoľvek.

Ostatní Weasleyovci boli síce skeptickí, ale to platilo len na ich brata. Pochybovali o tom, že by sa im podarilo odpustiť mu jeho zradu. A to najmä dvojčatá, váhavo sa k nim pridal aj Ron. Na druhej strane si však jeho uzdravenie želali. Ich matke by to veľmi pomohlo, stále smútila za Charliem, i keď sa snažila nedať to najavo. A Snapovi sa ušlo aj niekoľko uznanlivých slov z ich strany.

------

Harryho nasledujúce dni sa podobali ako vajce vajcu. Vlastne ich trávil tak, ako na začiatku prázdnin. Pred obedom sa spolu so Siriusom odletaxoval k Weasleyovcom, Sirius potom odchádzal do Hlavného štábu. So svojimi priateľmi nemal veľa možností prebrať ich pátranie, pretože pravidelne dochádzali aj Luna s Nevillom.  

Dumbledore si dohodol schôdzku s Harrym, Hermionou a Ginny a prebrali spolu Malfoyov proces. Vlastne im len povedal, o čo v ňom pôjde. Aj napriek tomu, že bol Kingsley už vypočúvaný a priznal spoluprácu s Thomasom, zároveň prezradil aj to, že on odovzdal správu smrťožrútom pred Rokvillským incidentom, Dumbledore stál za tým, aby so svojím svedectvom vystúpila aj Ginny. Pre Malfoya bude výhodnejšie, keď ich pred Wizengamot predstúpi čo najviac. Zároveň predpokladal problémy a dotieravé otázky zo strany žalobcu, ktorý bol, podľa jeho skromného úsudku, veľmi nepríjemný. A keď sa vzápätí dozvedeli aj to, že sa priatelí s Ritou Skeeterovou, začali predpokladať problémy aj oni.

Nevillovi sa na ďalší deň podarilo spraviť si premiestňovacie skúšky. Oslava bola kvôli jeho babičke dosť striedma, dovolil si vypiť len jedno pivo. Dumbledore osobne priniesol Lune aj Ginny výsledky VČÚ. Luna si ich prečítala úplne pokojne a flegmaticky. Na spýtavé pohľady len mykla plecami a povedala, že spravila všetko a má sedem vynikajúcich. Ginny naopak roztrasene hľadela na obálku neodvažujúc sa ju otvoriť. Hodila prosebný pohľad na Harryho a ten to spravil miesto nej. S pohľadom upretým na jej známky rozmýšľal, či by prežil jeho prípadné vystrelenie si z nej. Keď sa jej vzápätí pozrel do očí a videl v nich ťažko skrývajúce obavy a všetky jej túžby, len sa usmial. Síce nespravila Dejiny, Veštenie a aAstronómia tiež neboli ktovieako úžasné, to, čo potrebovala, spravila na vynikajúcu. Jej vytúžená kariéra liečiteľky sa mohla začať.  

------

„Prečo ťa chce Dumbledore vidieť?“ spýtal sa ho Sirius v jedno ráno pri raňajkách.

„Nemám tušenia. Neviem. Keby mal niečo nové, tak by nás zavolal všetkých,“ mykol plecami. Včera mu Sirius priniesol odkaz, aby za ním prišiel o desiatej do Rokfortu. Príliš sa tým však nezaťažoval. Začal mať nepríjemné hryzavé pocity. Nie také intenzívne, ale predsa boli prítomné. Samozrejme, že to nadhodil.

„Určite sa už niečo chystá,“ zachmúril sa Sirius. „Smrťožrúti boli dlho ticho. Keď sú tie tvoje pocity také mierne, asi to bude ešte nejaký čas trvať. Nie?“

„Ja ani sám neviem. Môže to byť preto, že mi tá dotyčná osoba nie je až taká blízka. Alebo skutočne preto, že sa niečo udeje až za čas. Nebude ťažké odsledovať ich a hlásiť zmeny,“ zamračil sa. Dohodli sa na obozretnosti.

Spolu so Siriusom sa vybral do Hlavného štábu, aby sa odtiaľ odletaxoval do Rokfortu. Vystúpil dve minúty pred desiatou priamo v krbe profesorovej pracovne.

„Á, Harry,“ usmial sa naňho Dubledore, keď vystrčil hlavu spoza dvierok jednej zo skriniek. „Pokojne sa usaď, ešte máme chvíľočku, len si tu niečo uložím,“ mrmlal. Pod nosom sa uškrnul a usadil sa do kresla. „Tak, to by bolo,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Profesor bol zjavne spokojný sám so sebou. „A teraz, prečo som ťa vlastne zavolal a prečo len teba? Určite ťa zaujíma najskôr toto,“ usmial sa a konečne si sadol pred neho.

„Áno, premýšľal som o tom,“ privolil. Večer tomu tak skutočne bolo a možno začínal mať tušenie. Podozrievavo zvraštil obočie.

„Bude lepšie, ak budeš o tom vedieť najskôr ty. Potrebujem ti niečo oznámiť,“ stíchol, pretože sa ozvalo zaklopanie. Harry sa nadýchol. Áno, presne toto tušil. „Vstúpte,“ povedal Dumbledore smerom k dverám. „Harry, rád by som ti predstavil nového člena pôvodného Fénixovho rádu.“

Jeho zamračený pohľad sa stretol so zachmúreným Snapovým pohľadom.

TOPlist