5. Prvý tréning


Ginny sedela spolu s Dawn, Gusom, Seanom, Loganom a Joelom, všetko mladými aurormi okolo tridsiatky, v bare pri jednom stole a popíjali pivo. Najmä Logan privítal tieto stiesnené podmienky a tisol sa k Ginny.
                Snažila sa vnímať rozhovory a zapájala sa od nich, snažiac sa ignorovať Loganovo telo, ktoré sa k nej lepilo, jej myšlienky ale stále zalietavali k jej šéfovi, ktorý v bare nebol. A samozrejme k jeho plánom. Mala prísť zajtra ráno k nemu domov. A mala si vziať cvičebný úbor a veci do sprchy. Zrejme ju bude týrať, ona sa bude potiť, potom jej veľkoryso ponúkne sprchu a prezlečie sa do čistého. Tomu všetkému rozumela. Ale na to by mohli použiť aj tréningové priestory na ministerstve, nie? Prečo jeho dom? Chce sa na ňu vrhnúť a skutočne ju pretiahnuť? A chce k tomu súkromie? A bránila by mu? Ginny, no tak...
                „Mala by som ísť domov,“ ozvala sa. Myslela to vážne. Bolo už skoro desať a ona má byť ráno o ôsmej u šéfa a určite by bolo lepšie, keby bola stopercentne fit. Vypila už tri pivá a mala dosť.
                „Ešte chvíľu, Ginny,“ hihňala sa Dawn, ktorá sa s pivom neuspokojila a liala do seba vodku. Neďaleko od nich posedávali ostatní aurori. A nielen z ich oddelenia. „Ešte som ti chcela porozprávať, ako sme naháňali jedného pašeráka a Sean spadol do niečoho, čo sme neskôr identifikovali ako kopa kravských sračiek,“ zaprskala.
                „Inokedy, vážne,“ ospravedlňujúco sa usmiala. Než sa dostane domov, niečo zje a vlezie do postele a než vôbec zaspí, bude neskoro.
                „Zajtra máte nočnú, nie?“ spýtal sa s úsmevom Logan a jeho ruka sa ocitla na jej chrbte. Pohladil ju. „Mohla by si zajtra dospávať.“
                „Zajtra mám veľa práce,“ prinútila sa naňho usmiať. Nebol najhorší, to ani náhodou, ale ona nechcela nikoho takto krátko po rozchode so Seamusom. „Musím skoro vstávať. Mrzí ma to, nabudúce sa zdržím dlhšie.“ A vstala. Dawn vydala akýsi pripitý, smutný zvuk. „Sľubujem,“ zaškľabila sa na ňu.
                „A mohol by som ťa aspoň odprevadiť?“ ponúkol sa veľmi ochotne mladý auror. Jeho ruka stále spočívala na jej chrbte a jej to bolo dosť nepríjemné.
                „Nemyslím, že je to dobrý nápad. Čaká na mňa môj priateľ,“ nahodila ospravedlňujúci výraz.
                „Aha,“ prikývol nešťastne. „Tak fajn, uvidíme sa v práci.“
                Všetkých ich ešte pozdravila a náhlila sa preč. Klamala, ale pred dvoma dňami to bola ešte pravda. Menšia diera v čase, ale nevadí. Nemala o Logana záujem ani najmenší.

------

Ginny sa nervózne dívala na dom, pred ktorý sa premiestnila podľa súradníc. Bol to jeho dom? Býval tu so strýkom? Určite bola rada a šťastná, dokonca vďačná, že sa jej chce venovať. Zároveň pociťovala obavy, čo si na ňu pripraví. Nie, že by sa bála jeho. To nie. Bála sa toho, aby nezlyhala a aby výcvik zvládla.  
                Keď zaklopala na dvere vedúce do domu zo záhrady, ktorá síce nebola upravená, ale záhradou sa klasifikovať dala, pristihla sa pri myšlienke, že sa obráti preč a rýchle zmizne.
                „Dobré ráno, Ginevra,“ privítal ju jej šéf skôr, než stihla svoju myšlienku domyslieť. „Poďte ďalej.“
                „Dobré, auror Potter,“ odvetila prekvapene. Fascinovane a uchvátene. Keď sa jej kúsok jeho brucha zdal dokonalý, tentoraz mala toho ku kochaniu sa k dispozícii viac. Jej šéf bol oblečený v teplákoch a na sebe mal športové tielko. Prečo takto nechodil stále? Ženy by sa pred ním triasli. Samozrejme už videla v časopisoch namakanejších svalnatcov. Nebol ani zďaleka taký. Napriek tomu sa mu podarilo vyraziť jej dych. Možno nechtiac. Neprekvapilo by ju to. Možno ani sám netušil, ako prekliato dobre vyzerá.
                „Raňajkovali ste?“ kútikom oka na ňu pozrel, keď ju viedol do obývačky. Dívala sa na jeho zadok a nemala šancu sledovať, kam ju vlastne ťahá.
                „No, áno,“ stiahla obočie. Mohla by sa správať profesionálne a nie tak... ale nešlo proste inak. Bol krásny. Mal krásne oči. Celkom peknú tvár, s výraznými črtami, hoci sa stále mračil. Jeho vlasy boli roztomilo strapaté, aj keď sa to snažil zakryť krátkym strihom. Nech by bola akoukoľvek profesionálkou a nech by bol akokoľvek ľadový, protivný a mrzutý, dalo sa naňho dívať a veľmi dobre si vedela predstaviť aj iné veci, ktoré by sa s ním dali robiť. Sakra, Ginny, už zase?
                „Dobre. Môžeme teda pristúpiť k následným krokom. Kúpeľňa je v chodbe za vami, druhé dvere. Prezlečte sa do úboru a príďte naspäť,“ povedal príkro a odkráčal do kuchyne, ako videla. Až teraz sa tu poobzerala. Ale len v rýchlosti. Čo je to za dom?
                V kúpeľni sa najprv musela vydýchať. Vzrušil ju. Uvedomovala si to veľmi dobre a zarazilo ju to. Doteraz sa jej ešte nestalo, že by ju len pohľad dokázal vzrušiť. Všetkým jej priateľom, s ktorými chodila a aj tým, s ktorými robila niečo viac, chvíľu trvalo, kým ju presvedčili, že by z nich mala byť vzrušená. A Nevillovi sa to nepodarilo nikdy. Toto bolo niečo, čo doteraz nezažila.
                Ďakovala Merlinovi za ten nápad vziať si obdobné tielko, aké mal on. A krátke športové šortky. Možno nie je chladný ako zima na Sibíri a aj jeho pohľad na ňu s ním niečo spraví. Hoci netušila, čo by chlapa ako on, mohlo na nej zaujať. Nechcela byť ale sama v nevýhode pri pohľade na jeho svalnaté ruky a ramená, na prsné svaly, ktoré boli zreteľné. Dokonca aj to brucho, nad ktorým musela stále premýšľať, sa dalo pekne vidieť.
                Sakra, snáď mu nebude dlho trvať, aby ju utrápil od tých myšlienok. Trocha nesmelo sa vracala naspäť. Nie z toho, čo mala na sebe. Ale z toho, že sa naňho bude dívať.
                Na rozdiel od slečny aurorky sa Harry dokázal ovládať a kontrolovať a skrývať svoje pocity. Všimol si, že ju svojím zjavom rozhádzal. On by na to neprišiel nikdy, ale ženy, s ktorými spával, nadšene nad jeho telom vzdychali. Myslel si, že Ginevra nepatrí k tým uvzdychaným. Alebo skôr si ju v takejto pozícii nevedel predstaviť. No dobre, zrejme aj na ňu dokázalo zapôsobiť jeho telo s trochou svalov.
                Jeho sebaovládanie však prešlo ťažkou skúškou, keď sa zjavila. Už skôr pripustil, že je jej telo dokonalé. Teraz mohol toto hodnotenie doplniť o štíhle lýtka a stehná. A, sakra. Naprázdno prehltol, keď sa pozrel na jej šortky. A len s obrovskou námahou sa prinútil okamžite nepreskúmať, čo konkrétne sa pod nimi skrýva. Teda, vedel, čo sa tam skrýva. Ale išlo o ňu. Keď je jej telo dokonalé, muselo byť dokonalé úplne všade, nie?
                Sakra, Potter. Je to tvoj tieň, tvoja dvojička, človek, ktorý ťa bude ochraňovať. Vážne to chceš ohroziť tým, že by si sa na ňu vrhol a rozdal si to priamo teraz a tu?
                „Fajn,“ vypustil potichu. Vyzerala nervózne. Predpokladal, že ju to vzdychanie už prešlo a čaká, s čím vytasí. „Zrejme ste sa divili, keď som navrhol môj dom k tréningom,“ stíchol.
                „Správne,“ odvetila, pretože správne pochopila, že keď stíchol, môže ona rečniť. Srdce jej prudko bilo. „Trénovať sme mohli aj na ministerstve, preto predpokladám, že máte niečo špeciálne,“ dodala odvážnejšie. Ani brvou nepohol, keď ju zbadal. To je vážne taký chladný? To ním jej telo ani nepohlo? Dobre, vedela že nie je žiadna krásavica, ale telo nemala najhoršie. To vravel každý a nemusela s ním ani chodiť. A vraveli to aj dievčatá. Luna, Hermiona, jej spolužiačky. Na to, že bola malá, bola vraj sexy. A on len stojí, ani brvou nepohne. Ach jaj.
                „Špeciálne, to teda áno,“ prikývol. „Ako som povedal, budeme musieť zapracovať na vašej fyzickej sile. To je niečo, pri čom nám ministerstvo nepomôže. Ja mám však v pivnici celkom slušne vybavenú posilňovňu a časť našich tréningov bude prebiehať priamo tam.“
                „Posilňovňu?“ spýtala sa. „Takú s činkami a tak?“ Niečo málo vedela aj z muklovského sveta.
                „Napríklad,“ prikývol. „A radou ďalších zariadení, pri ktorých sa zameriame na to, aby ste nabrali viac fyzických síl, viac svalovej hmoty. Nebude z vás žiadny svalovec, to sa nebojte. Vaše telo je však až príliš krehké.“
                Ou, všimol si jej tela. Úspech. Ironicky si pomyslela.
                „Zrejme máte pravdu. Vždy som túžila mať aspoň o desať centimetrov viac,“ zaškľabila sa.
                „To aj ja,“ povedal vážne. Chcela sa zahihňať, ale neodvážila sa. „Dobre, poďte. Poukazujem vám to tu.“
                Viedol ju dverami pri schodoch do pivnice. Už prvý pohľad napovedal, že tu žije profesionál, alebo skôr fanatik. Prvá miestnosť v rozsiahlej pivnici, ktorá musela byť ešte dodatočne zväčšená, slúžila k súbojom. Ďalšia skrývala rôzne veci. Ako prezradil, skúšal na nich zaklínanie a odklínanie. A tretia bola vážne preplnená posilňovacími strojmi, o akých sa jej ani nesnívalo. Muklovské veci, čarodejníci nič také nemali.
                „Tu ste trénovali so strýkom?“ odvážila sa spýtať, keď dokončil prehliadku. Bolo tu chladno, ale ona správne predpokladala, že za chvíľu jej bude také horko, že bude rada za to, že je pod zemou.
                „Nie, tu nie,“ stiahol obočie. „Toto som si prispôsobil len pred pár rokmi.“
                „Čo je to za dom?“ jej odvaha rástla. Najradšej by si ale zhltla jazyk po pohľade, ktorý jej venoval. „Pardon,“ pípla. Zrejme zabrúsila do vôd, kam ju ešte nepustí. Ak ju tam vôbec niekedy pustí.
                Dôvera, Potter. Musíš jej veriť. Ak jej nebudeš veriť, nikdy nebudeš veriť ani sám sebe. Aurorské puto je veľmi silné a citlivé zároveň. Pamätaj na to. Akoby počul svojho strýka.
                „Je to môj rodičovský dom,“ povedal so zamračením. Dívala sa naňho prekvapene. Veľmi jasne videla bolesť, ktorá mu prebehla tvárou. Bol to len okamih, ale videla to jasne.
                „Aha,“ hlesla. „Ja, no...“ netušila, čo povedať. Cítila, že horí.
                „Zrejme viete, čo sa tu stalo pred dvadsiatimi dvoma rokmi,“ prebodol ju pohľadom. Spomenula si na slová Dawn, v ktorých spomínala absolventa prejavujúceho ľútosť a jeho mesačnú hospitalizáciu po prekliatí aurorom Potterom.
                „Áno,“ šepla.
                „Dobre,“ prikývol. „Nebudeme sa o tom baviť.“
                „Súhlasím,“ vypustila s úľavou. Dnes ju preklínať nebude. Zatiaľ.
                „Výborne,“ vypustil po pár sekundách. „Takže, k cvičeniu. V tejto miestnosti strávime hodinu až dve denne. Nebudem vás preťažovať, určite nie spočiatku. Nepôjde nám o to, aby vám narástli svaly. Len si potrebujete upevniť tie, čo už máte.“
                „Ja mám svaly? Kde?“ zvedavo si obzerala ruku. Musel prevrátiť oči.
                „Každý má svaly, inak by telo nebolo telom,“ vyriekol vo všetkej vážnosti. Tentoraz prevrátila oči ona. Nenápadne.
                „Ja viem, to mal byť vtip,“ pozrela naňho. Nie, nemá zmysel pre humor.
                „Odložte žarty bokom,“ mierne sa zamračil. Zatvárila sa ukrivdene. „Cvičenia v tejto miestnosti začnete ľahkým poklusom na trenažéri a ponaťahovaním svojho tela. Svaly sa zahrejú. Potom pristúpime k samotnému posilňovaniu a zameriame sa na hornú polovicu vášho tela. Na chrbát a ruky, zo začiatku. Budete robiť to, čo ja.“
                Prikývla. Bola zvedavá, ako sa bude tváriť, ak k tomu niekedy dôjde, keď príde k posilňovaniu prsných svalov. Spustil jej trenažér a ukázal jej, ako na ňom bežať. Popravde sa toho stroja zľakla. Netrvalo jej dlho a ona si na ten divný pocit behania na mieste zvykla. A bavilo ju to. Vždy ju behanie bavilo. Keď to povedala nahlas, tak ju zahriakol, aby bola ticho a nemrhala energiou pri rečnení. A tak pokračovala. I tak nadhodil, že by mohli chodiť behávať spolu. Niekoľkokrát týždenne chodieval behávať do lesa za dedinou, kde bol terén náročnejší a behanie bolo zábavnejšie. Ten nápad nebol najhorší.
                Po pätnástich minútach jej ukázal niekoľko cvikov na ponaťahovanie si svalov. A bol to pre oboch veľmi príjemný pohľad. Samozrejme sa obaja tvárili, akoby nič, ale prezreli sa dôkladne. Aj to sa naučila na škole, aby videla každú drobnosť. A na ňom drobné asi nebolo nič, ako si všimla, keď sa zakláňal dozadu a jeho tepláky sa napli. Do prdele.
                Nasledovalo precvičovanie chrbta a rúk. Vybral jeden cvik a predviedol jej ho. Sadla si na jednu z tých kovových vecí a vzala do rúk držiaky. Mala ich ťahať k pred seba, čím sa napínal ako chrbát, tak aj ruky. Cítila, že to bude náročné.
                „Máte tam len pätnásťkilovú záťaž,“ oznámil jej.
                „Nie je to ťažké,“ zafunela.
                „Sedíte zle,“ zamračil sa. Ukázal jej to predsa jasne. „Zadok posuňte dozadu a chrbát vystrite. Hlavu hore,“ velil. A ona robila, čo chcel. Napriek tomu k nej pristúpil, aby ju správne usadil. A dotkol sa ako jej ramien, ktoré mierne potiahol dozadu, tak i chrbta, ktoré zase potlačil dopredu. „Ukazoval som vám to predsa,“ nepozdávalo sa mu. Podráždene po ňom fľochla. Nikdy na takom niečom nesedela. „Mierne roztiahnite nohy,“ pokračoval a chytil jej kolená, aby ich od seba dostal. „Budete mať stabilnejšiu pozíciu. Dobre, teraz to skúste.“
                Srdce jej bilo a nebolo to len z námahy. Šlo to teraz oveľa lepšie. Keď sa sústredila na správny postoj, vôbec si neuvedomovala, že zdvíha takmer štvrtinu svojej vlastnej váhy.
                „Je to fajn,“ usmiala sa spokojne.
                „Dobre,“ spokojne z neho vyliezlo, keď cvik zopakovala dvadsať ráz.
                Pokračovali v ďalších cvikoch. Nakázal jej ľahnúť si na lavičku pod činku. Činky poznala, táto bola ale dlhšia. Každopádne ležala, čo nebolo zlé. Postavil sa nad ňu a vzal do rúk činku. Vložil jej ju do rúk a nakázal zdvíhať. Znova to bolo pätnásť kíl, toto však už bolo náročnejšie. Funela od námahy a on ju istil, aby jej činka neublížila.
                Díval sa, ako sa jej dvíha hrudník. Na jej dekolte, ktorý sa leskol potom, boli drobné pehy. Sotva badateľné, ale boli tam a boli sexy. Oči mu skĺzli ďalej. Ploché brucho, tielko sa jej vyhrnulo a on zazrel kúsok kože a pupok. Roztomilý, malý, presne taký istý, akou bola aj ona. Ležala na lavičke a nohy mala po oboch jej stranách. A on znova prehltol, keď sa pozrel do jej lona. Keď sa zaprela, jej panva sa pritlačila k lavičke. A keď sa vracala činka k nej, jej panva pomáhala zmierniť váhu tým, že sa nadvihla. Bolo to pomalé a zároveň silne príťažlivé a dráždivé a on cítil, že jeho penis na to zareagoval.
                „Dobre,“ prerušil jej cviky a vzal z rúk činku. V tvári bola začervenaná od námahy a leskli sa na nej perličky potu. Nie, vôbec to nebolo jednoduché. Podal jej uterák. „Nebolia vás ruky príliš?“ vyzvedal.
                „Teraz nie, budem mať však svalovicu,“ natiahla ruky. Mierne sa chveli zdolanou námahou.
                „To určite,“ pripustil. „Myslím, že dnešná hodina by mohla na prvý raz stačiť,“ zhodnotil.
                „Bavilo ma to, chcem pokračovať,“ protestovala.
                „Tomu verím, ale ja nepotrebujem, aby ste sa úplne presilili,“ zamietol jej námietku a pristúpil k regálu, aby odtiaľ niečo vzal. „Určite poznáte elixír na upokojenie svalstva,“ nadhodil, keď sa k nej vrátil. Utierala si spotenú tvár, ruky aj dekolt. „Toto je ešte lepšie. Natrite sa tým večer pred spaním a zajtra svalovicu mať nebudete.“
                „Určite?“ zvedavo sa dívala na dózu.
                „Rozhodne.“
                „A kto mi to natrie na chrbát?“ pozrela naňho so zdvihnutým obočím. Chcela si ho trocha dobrať. Stále sa z neho snažila vymámiť aspoň slabý náznak, že by mu nemusela byť úplne ľahostajná. A prečo jej na tom tak záleží? Hm?
                „Tak to netuším,“ mykol plecami. „Teraz pôjdeme do tréningovej miestnosti a trocha si zabojujeme,“ nečakal na odpoveď a kráčal k dverám. Zamračila sa. Že vraj má rád ženy. Nebol to omyl? Len fáma, aby si chránil svoju povesť? Nepáčia sa mu skôr muži? Pre Merlina, bola pre ním takmer nahá a s ním to ani nepohlo. Nechápala.
                V tréningovej miestnosti sa proti sebe postavili. Okamžite zaujala podľa jeho rady postoj, pri ktorom sa postavila bokom, aby bola ešte menším cieľom, než v skutočnosti aj bola. A on po nej začal páliť skúšajúc jej obranné štíty a vzápätí skúšal rezkosť jej vyhýbania. Takmer vždy, po strate pozície sa vracala do postoja, ktorý jej odporúčal na začiatku. V tomto bode bol spokojný. Bola učenlivá a chápavá. To bolo fajn.
                Následne nechal ju, aby zaútočila. Hoci sa snažila kontrolovať a krotiť svoje emócie, bez hnevu boli jej kliatby síce pestré a presné, ale slabé. Videl na nej, že si to sama uvedomuje. Nech sa snažila ako chcela, sotva päťdesiatkilové žieňa príliš veľa sily nemalo.
                A ju to štvalo. Bolo jej jasné, že hnev, ktorý ju posilňoval, bol síce fajn, ale vonku, v teréne, pri skutočnej akcii, by mal byť auror pokojný a chladný. Presne taký istý, ako jej šéf. Našťastie jej hnev nikdy nezatemňoval úsudok a oni to určite do toho prekliateho spisu museli napísať a on si to musel prečítať. V opačnom prípade by bol zrejme rozčúlený viac.
                Možno sa mu skutočne postupom času podarí docieliť toho, aby bola silnejšia, ale jej výška a váha bola proste daná. Mohla by síce pribrať dvadsať kíl, vtedy by mala viac sily, ale na to nech zabudne. A narásť už nenarastie. S tým sa zmierila už dávno, že bude vždy oveľa menšia, než všetci ostatní. A bude sa s tým musieť zmieriť aj Harry Potter.
                „Hnev! Zamerajte sa teraz na svoj hnev!“ zakričal na ňu. K prekvapeniu vážne nevyzeral, že by bol nahnevaný, nespokojný alebo akýkoľvek iný. Hoci nemohla tušiť, čo sa odohráva v jeho vnútri, pretože to vedel majstrovsky skrývať. Možno ju v duchu pomaly mučí a týra za to, aká je.
                Keď však vložila do svojich kliatob a zaklínadiel svoj osvedčený hnev, razom bol súboj drsnejší a aj on bol prinútený brániť sa, ustupovať a uhýbať. A bolo jasné, že sa nepretvaruje. Skutočne mu dokázala narobiť problémy. Zbadal aj to, že príliš nemáva ľavou, voľnou rukou. Že sa ju snaží držať pri tele. Že sa snaží obmedziť zbytočné pohyby na minimum. Nebolo to dokonalé, ale slečna aurorka si vzala jeho rady k srdcu. Aspoň niektoré.
                Takmer tri hodiny do seba búšili, uhýbali a bránili sa. Vydržala to, hoci na nej videl, že sa jej sily míňajú.
                „Dobre, stačí!“ zavelil napokon. Bol spokojný. Ginevra bola prepotená, upachtená a začervenaná, ale vydržala to. Nepremohli sa navzájom. Ona to zatiaľ nedokázala a on to spraviť nechcel. „Nebolo to najhoršie,“ skonštatoval.
                Pozrela sa naňho. Zrejme to mala byť chvála. Potešilo ju, že je aspoň trocha zapotený.
                „Uhm,“ zhlboka dýchala.
                „Budem mať pár modrín,“ prezradil. „Podarilo sa vám pár krát ma zasiahnuť,“ prezradil.
                „To som rada, vážne,“ zaškľabila sa. „Ja ich budem mať oveľa viac,“ zafrflala.
                „Samozrejme,“ utieral sa do uteráka. Prebodla ho pohľadom. Čo iné ale mohla čakať? Keby chcel, zrejme by ju zdolal po pár minútach. Toto bol ale výcvik a on vedel, ako postupovať. „Niečo vám dám. Predpokladám, že sa modrín zbavujete tradičným spôsobom, ja však mám oveľa širší výber možností,“ odkráčal k stene.
                Neprekvapilo ju to. Zrejme ju už nič neprekvapí. Miestnosť síce bola prázdna a steny holé, ale v stene bola tajná priehradka.
                „Ponatierajte sa týmto, modriny zmiznú rýchlejšie,“ podal jej ďalšiu dózu.
                „A nebolo by fajn, keby som vyzerala viac frajerskejšie a mala modriny, odreniny a jazvy po celom tele? Vyzerala by som bojovnejšie, profesionálnejšie a tvrdšie,“ zaškľabila sa naňho. Uprene sa na ňu díval.
                „Nie, vyzerali by ste otrasne. Takto je to fajn,“ vypustil a kráčal k dverám.
                Znova ju dokázal šokovať. Myslel si, že vyzerala fajn? Musel si to myslieť, pretože on nevedel používať komplimenty. Nedokázal klamať a pretvarovať sa, bol až nechutne úprimný a keby si myslel, že vyzerá otrasne, tak by jej to bez servítky aj povedal. Ponáhľala sa za ním.
                „Bežte sa osprchovať,“ nadhodil, keď sa dostali hore, do domu. „Budeme pokračovať. Chcem vidieť, ako dokážete odklínať a zaklínať,“ obrátil sa k nej. Ledva stihla zabrzdiť, inak by doňho vrazila.
                „Tu? V dome?“ vydýchla. Bola len pár centimetrov od neho. Reflexívne odstúpila.
                „Iste,“ uprene na ňu hľadel.
                Otočila sa na päte, vzala si svoje veci a náhlila sa do kúpeľne, aby sa osprchovala a prezliekla. Netrvalo jej to dlho. Jeho kúpeľňa bola obyčajná, ničím výnimočná. Mal tu sprchu a aj vaňu. To sa jej páčilo. Ona mala v byte len sprchu a strašne rada sa máčala. S úškľabkom si pomyslela, ako by sa asi zatváril, keby ho poprosila o máčanie sa v jeho vani.
                Keď bola vonku, nevedela odolať a siahla na jeho veci. Bolo to svojím spôsobom zvláštne. Harry Potter, jej šéf, ktorý nedokázal prejaviť city, neusmieval sa, neklamal a slovo nie odmietol akceptovať, bol úplne bežným smrteľníkom, ktorý sa umýval úplne bežným spôsobom, holil sa a dokonca na seba nanášal pánsku vôňu. Privoňala k nej. A usmiala sa. Zavrtela hlavou.
                „Objednal som nám obed,“ oznámil jej, keď vyliezla. V letných šatách. Povzdychol. „Pôjdem sa umyť aj ja. Keby sa tu zjavil poslík, dajte mu peniaze, sú na stole,“ ukázal jej ich.
                „Poslík, sem?“ Videla, že sú to muklovské bankovky. „Nemáte dom zabezpečený?“ s údivom naňho pozrela.
                „Mám ho zabezpečený tridsiatimi ôsmymi spôsobmi,“ oznámil jej flegmaticky. „Môj dom je chránený lepšie, než ministerstvo,“ dodal a vychytil sa do kúpeľne. Prechádzal okolo nej a intenzívne zacítil vôňu, ktorú na nej identifikoval už predtým. Šampón, možno sprchový gél, deodorant, to posúdiť nedokázal, pretože si nemohol dovoliť očuchávať ju podrobnejšie. Ale bola to úžasná vôňa a on sa podivne zachvel.
                Nechápala to. Teda, vedela o veľa zaklínadlách, jej najstarší brat sa tým živil. Toto ale muselo byť niečo špeciálnejšie. Mykla plecami. Jej šéf bol špeciálny v mnohých oblastiach. Nie vždy však príjemných pre toho druhého.
                Využila príležitosť, kedy počula tiecť vodu a rozhodla sa prezrieť si to tu podrobnejšie. Stála v obývačke, v ktorej pred dvadsiatimi dvoma rokmi zabili jeho rodičov odporným spôsobom. Zachvela sa. Prečo tu chcel bývať? Dobre, bol to jeho dom, ale mohol ho predať a kúpiť si iný. On sa napriek tomu rozhodol bývať tu.
                Obývačka bola jednoduchá, viac muklovská, ako posúdila už pri prvom pohľade. Žiadne kvety, žiadne fotky. Pár obrazov na stenách. Pohodlná pohovka s malým stolíkom, pred ktorým bol televízor. Mal tu elektrinu, to zistila už dole v pivnici. Mal tu krb, pochybovala však, že by sa cez neho dalo letaxovať. Knižnica bola zaprataná muklovskými knihami, ich názvy jej však nič nehovorili. Kuchyňa bol tiež čisto muklovská. Hoci sa to dalo posúdiť ťažko, ale mal chladničku a ešte pár muklovských vecí, ktoré po mene nepoznala.
                Všetko tu bolo muklovské, napriek tomu cítila mágiu dosť intenzívne. Možno je to na poschodí iné, ale tam sa neodvážila. Voda dotiekla, keď sa ozval zvonček. Preľakla sa, na takýto zvuk nebola pripravená. Odvážne však vstala, vzala peniaze a od mladého chlapca prebrala jedlo.
                Stravoval sa takto bežne? Zrejme áno. Väčšinu času síce trávil v úrade, ale niečo musel jesť aj doma a ona pochopila, že variť nevedel. Nad týmto premýšľala, keď hľadala taniere, aby objednané jedlo aspoň kultúrne naservírovala, keď ho priniesli v plastových obaloch.
                „Vyzerá to dobre,“ ozvalo sa jej za chrbtom. Na stole boli taniere, s ktorými sa nezvykol príliš zdržovať.
                „Ani to jedlo nevyzerá zle,“ zaškľabila sa. „Nikdy som nič také nejedla. Predpokladám, že vy sa takto stravujete bežne?“ dovolila si spýtať sa. „Ten poslík vyzeral prekvapene, keď ma zbadal.“
                „Zrejme Kenny,“ prikývol a sadol si za stôl. „Ubezpečujem vás, že to jedlo je stráviteľné. Dobrú chuť,“ pustil sa do jedenia. A ona to tiež vyskúšala. Vážne to nebolo až také hrozné, ako by predpokladala. „Ginevra, môžem vás o niečo poprosiť?“ povytiahol obočie.
                „Dokážete to?“ nedalo jej. A nezarazila sa. Chcela doňho rýpnuť.
                „Občas,“ prikývol. „Viem, že ste žena a že sa chcete cítiť a vyzerať ako žena. Nemyslíte však, že ste v prvom rade aurorka?“ povytiahol obočie. Prehltla zemiak.
                „Zrejme narážate na moje oblečenie,“ pochopila. Prikývol. Mykla plecami. Mala na sebe krátke letné šaty. „Je jún, je horko, a ja sa nechcem dusiť. Ale zase chápem, ako to myslíte. Ibaže vy musíte uznať, že nie vždy musí byť nutne vyhlásená pohotovosť. Nemôžem sa na celý život zakukliť do nohavíc a košieľ. Nikto nemôže. Ubezpečujem vás, že ak by bola vyhlásená pohotovosť, oblečiem sa vhodne. Ale teraz mám voľno a chcem sa cítiť dobre. Myslíte si, že nevyzerám dobre?“ prešla do protiútoku. Prekvapila ho a on sa zamračil. Vyzerala viac ako dobre. Vyzerala sexy.
                „Kde máte náhradný prútik?“ spýtal sa miesto toho. Stisla čeľusť.
                „V taške,“ sykla. „Mám voľno, mám...“
                „Vždy musíte byť pripravená,“ prerušil ju podráždene. „Na svete sa pohybujú existencie, ktoré aurori niekedy zatkli, oni si odpykali trest a túžia sa pomstiť. To je aurorstvo, Ginevra. Ak ste sa už raz preň rozhodli, majte na pamäti, že si narobíte kopu nepriateľov, ktorí budú mať dobrú pamäť. Stali ste sa terčom a to do konca svojho života. Začnite sa na to pripravovať,“ zamračil sa. A ona prehltla. Mal pravdu, sakra. Už zase. „Ak pôjdete niekedy v budúcnosti kúpiť si mlieko, môžete predpokladať, že tam niekde vonku bude niekto, kto by vás rád videl mŕtvu,“ dorazil ju príkro.
                „Asi máte pravdu,“ s ťažkosťami pritakala.
                „Vždy mám pravdu,“ zaškľabil sa na ňu. Pripomenul jej tým jej vlastné slová z kancelárie a druhý raz na ňom videla, že vážne asi ovláda komplet celú mimiku tváre.
                „Takže mám chodiť do konca života ako zakuklenec a mám mať postrkané prútiky vo všetkých...“ stiahla obočie. „Všade?“ mierne sčervenela. Až tak veľmi provokovať ho asi nebude.
                „Bolo by to vhodné,“ súhlasil. „Nemyslite si, že mám záujem rozhodovať o vašom šatníku. Len vám chcem poradiť. Ak si chcete vziať na seba šaty, alebo sukňu, šortky, čokoľvek... dobre. Ale spravte tak až vtedy, keď budete mať istotu, že ste v prvom rade chránená vy.“
                „Puzdro na prútik, ktoré by sa dalo zapnúť na stehno,“ prikývla.
                „Správne, som rád, že ste to pochopili,“ prikývol aj on. „V tomto majú mužskí aurori pred tými ženskými výhodu. Preto je osemdesiat percent aurorov mužov. A zvyšných dvadsať percent musí použiť všetky fígle, aby sa dokázalo ochrániť. Dokážete to, Ginevra?“ povytiahol obočie. A ona stisla zuby.
                „Dokážem, ale časom,“ zaprskala nahnevane. Zrejme si bude musieť kúpiť puzdrá na náhradný prútik na všetky časti tela. A on bude časom tlačiť na to, aby mala náhradné prútiky aspoň dva. Alebo skôr päť. Možno to preháňal, možno mal pravdu. Alebo skôr mal určite pravdu a to ju rozčuľovalo viac. „Budem dbať na to, aby som vás svojim oblečením uspokojila,“ zavrčala.
                „Nemusíte ma uspokojovať oblečením. Uspokojte ma dbaním o svoju a vlastne aj moju bezpečnosť,“ vypustil a odniesol oba prázdne taniere do dresu. „Dáte si zmrzlinu?“ spýtal sa akoby mimochodom a skláňal sa k mrazničke.

Chcela ho poslať do čerta. Chcela a zároveň nechcela. Keď sa na ňu spýtavo pozrel tými zelenými očami, frustrovane zafunela. Mal pravdu. Ešte aj s tou zmrzlinou mal pravdu.
                „Nie, ďakujem,“ hlesla rezignovane. „Radšej by som sa venovala tomu odklínaniu a zaklínaniu.“
                „Dobre, tak neskôr,“ prikývol.
                Znova schádzala do pivnice a on sa pozeral, ako zostupuje po schodoch. Bol to oku lahodiaci pohľad a on by sa na ňu dokázal dívať hodiny, nech by mala oblečené čokoľvek. To si už uvedomil a vedel, že to nie je správne. Vzťah medzi aurormi je zvláštny a citlivý, ale nesmie byť narušený ničím intímnym. Samozrejme by sa s ňou mohol len vyspať, ibaže potom by bola ich spolupráca narušená. A zrejme nemožná. Pochyboval o tom, že by mohli cítiť niečo viac, než len fyzickú príťažlivosť. A to by skazilo úplne všetko. A on z nej chcel mať spoľahlivú partnerku. Keď sa bude obliekať takto, príliš mu tým nepomôže.
                „Takže,“ spustil, keď vošli do prostrednej miestnosti a položil pred ňu obyčajnú skrinku. „Je zakliata niekoľkými kúzlami. Vašou úlohou je zistiť akými a samozrejme ju odkliať. Do toho,“ vyzval ju a posadil sa.
                Díval sa, ako sa jej od sústredenia zvraštilo obočie. Jej tmavé a dlhé riasy sa chveli, jej plné pery boli pevne zovreté a on mohol takmer cítiť, ako sa koncentruje, keď čarovala.
                Nevšímala si ho. Zabudla na to, že ju pozoruje. Toto ovládala. Bill s ňou trávil hodiny, aby vycibril jej zmysly. Pochopila takmer okamžite, že skrinku začaroval veľmi dôsledne a komplikovane. Takým spôsobom, že mohol len na tejto jednej skrinke zistiť, ako na tom je pri odklínaní. A ona bola vždy dobrá.
                Niekoľko minút sa venovala zisťovaniu zaklínadiel. Prišla na sedem známych kliatob a jednu neznámu. Zamračila sa. Spokojne sa na ňu díval a vedel odhadnúť, nad čím premýšľa. Prišla na to, že tam nastavil pascu. A bol zvedavý, ako sa s tým vysporiada.
                Z tohto uhla ho jej vlasy zaujali ešte viac, než predtým. Dopadalo na ne umelé svetlo a on zbadal hneď niekoľko odtieňov. Myslel si, že sú červené. Teraz videl, že hýria rôznymi odtieňmi červenej. Mal obrovskú chuť spočítať všetky farby, ktoré sa jej prelievali v kaderách. Odolal.
                Bez problémov odkliala sedem kliatob, ibaže potom zaváhala. Toto nepoznala. Neučili sa to. Bill jej o niečom takom vravel. Že existuje celá škála pascí, ktoré môžu buď odpútať pozornosť, zneistiť, alebo prekaziť chuť pokračovať. Okamžite jej napadlo, že jeho dom musí byť niečím takýmto zabezpečený. Pascami.
                „Neviem,“ úprimne priznala. „Nepoznám to. Je tam pasca a váham, či to nie je niečo neškodné, čo ma má odradiť alebo naopak. Že to podcením a ono mi to ublíži. Je to jedna k jednej a ja... neviem,“ zavrtela hlavou a nešťastne sa naňho pozrela. Prikývol.
                „Na podobných pasciach sa seklo už veľa aurorov,“ pokojne jej vysvetľoval. „Niektoré pasce sa nedajú ani objaviť, keď sú nastražené šikovne a dômyselne. Donedávna to bol veľký problém nášho oddelenia. Aurorov ubúdalo,“ zachmúril sa. Pochopila. Veľa aurorov pri podobných pasciach umieralo. „V súčasnosti sa auroti, tí šikovnejší, dokážu popasovať aj s fikanejšími pascami odborníkov na čiernu mágiu.“
                „Mám taký pocit, že s niečím prišiel váš strýko?“ napoly sa spýtala a napoly to skonštatovala. Zbadala mierny úsmev na jeho sklonenej tvári. Videla ho celkom jasne, hoci sa neusmial priamo na ňu. Prekvapilo ju to, ale viac potešilo. Skutočne sa dokáže usmievať.
                „Niečo vám ukážem,“ vstal a tváril sa už typickejšie. Sklamane ho nasledovala. Čo by sa mu stalo, keby sa normálne usmial? Zabilo by ho to? „Je veľmi ťažké odhadnúť, o akú pascu sa jedná. Sú len dva druhy, ako správne viete. Jedna na odpútanie a znechutenie, tá však býva oveľa horšia než tá, ktorá má vyzerať neškodne a ublíži. Obe sú nebezpečné, hoci tá prvá zabíja menej často, pretože odradí.“
                Pristúpil ku kovovej zárubni, postavenej v priestore, bez dverí.
                „Aj tieto pasce však bývajú veľmi pestré. Záleží od toho, kde sú umiestnené. Záleží od mágie čarodejníka, ktorý ju nastražil. Záleží od spôsobe ublíženia, ktorý si čarodejník vyberie. A samozrejme záleží od mágie čarodejníka, ktorý na ňu príde. Rozumiete?“
                „Zatiaľ áno,“ dychtivo odvetila. Zatváril sa spokojne, čo ju povzbudilo.
                „Princípy týchto kliatob sú však len dve, ako už viete. Na odpútanie pozornosti čarodejníka a na podcenenie situácie čarodejníkom. V tejto zárubni, ak by ste ju preskúmali, je jedna takáto pasca. Dívajte sa.“
                Vytiahol vrecúško a siahol doň. Keď vytiahol ruku, zablysol sa mu v ruke akýsi prášok a on ho jemne hodil do zárubne. Okamžite zbadala slabý modrý pás ťahajúci sa uprostred zárubne. Pozrela na svojho šéfa.
                „Pasca,“ pochopila. Prikývol.
                „Tento prášok nám ukáže, aký druh pasce sa v objekte ukrýva. Modrá je odpútavacia, zelená je podceňovacia.“
                „Ale to je úžasné,“ hlesla fascinovane. „A na toto prišiel váš strýko?“ dívala sa naňho rozšírenými očami. Prikývol. „Chcem ho spoznať,“ okamžite vyhŕkla. A zarazila sa. Jeho výraz sa nezmenil, len na ňu zvedavo hľadel. Sčervenela. „Teda, ja,“ stiahla obočie, „by som sa s ním chcela stretnúť, ak by to nevadilo,“ sklonila hlavu.
                „Myslím, že jeho túžba je rovnaká,“ vyšlo z neho. Okamžite zdvihla hlavu. „Chcel by spoznať ženu, ktorá ma prinútila prehodnotiť moje doterajšie zmýšľanie. Ale na to budeme potrebovať prežiť našu prvú spoločnú akciu. Vráťme sa k vašej skrinke.“

TOPlist