5. Malý chlpatý problém

 

Hneď, ako Hermiona odoslala mužom odkaz, obrátila pozornosť na vlkolaka, ktorý sa vzďaľoval od žien a ťahal za sebou pištiacu Lunu. Nemohla mu dovoliť odvliecť ju. Aj keď to znamenalo, že vlkolak ostane medzi nimi. Vyčarovala sklenú zábranu, aby mu zabránila ujsť. Zábrana dlho nevydrží, ale aspoň im neujde aj s Lunou. Vlkolak do nej bezradne narazil a silno zavyl. Z okolia mu odpovedali vytím kolegovia.
                „Nepáľte už po ňom!“ skríkla Tonksová plačúc. Ich kúzla vlkolaka neomráčili, neplatili naňho, ale spôsobovali mu bolesť a to ho rozzúrilo ešte viac. „Neubližujte mu. Remus, prosím, nerob blbosti. Pusti ju!“ dohovárala svojmu manželovi, aj keď jej ten nemohol rozumieť.
                Vlkolak sa k nim obrátil s vycerenými zubami. Za ním stála neviditeľná prekážka, pred ním ľudia s prútikmi. Lunu držal pred sebou. Mocnými labami jej bránil v úteku. Nikto sa neodvažoval ani pohnúť. Draco s Billom sa už prebrali, ale boli stále omámení, nedokázali sa postaviť a len matne si uvedomovali, čo sa mohlo stať.
                „Reducto!“ vyštekla Hermiona.
                „Dosť, už nie!“ ziapla Tonksová, keď videla, ako jej manžela síce neodhodilo, ale zaklínadlo doňho bolestivo narazilo a on zneistel.
                „Accio, Luna!“ skúsila Ginny. Telo jej kamarátky sa vznieslo k nej a Molly. Na tvári Luny sa zrkadlil výraz absolútneho zdesenia, bola celá mokrá od sĺz, na perách jej zamrel výkrik hrôzy. Ginny do nej v chvate nalievala upokojujúci elixír a zastavovala krvácanie z roztrhaného lýtka.
                „Remus prosím,“ pípala Tonksová nešťastne. Vlkolak sa rozhodoval, čo spraviť. Útoky síce ustali, ale on aj tak cítil hrozbu. Tých ľudí tam bolo veľa a každý mu mohol ublížiť. „Nikto ti už neublíži, sľubujem.“
                „Nemôže ti rozumieť,“ opatrne ju upozornila Hermiona striehnuc pri tom s pripraveným prútikom na vlkolaka. Ten na ňu zavrčal. Tonksovej rezignovane vypadol prútik na zem. Vedela, že jej manžel je vlkolak, ale v takejto podobe ho ešte nikdy nevidela. Padla s plačom na kolená. Vlkolak sa k nej zvedavo otočil. Zuby mal stále desivo vycerené.
                Nikto sa neodvažoval ani pohnúť a pritom všetky napäto čakali, čo sa bude diať. Vedeli, že keby po vlkolakovi pálili, len by ho rozzúrili. A on bol teraz veľmi blízko Tonksovej. Príliš blízko. Zdalo sa, že nozdrami nasal vzduch.
                „Tak ma teda uhryzni,“ vyzvala ho Tonksová pomedzi vzlyky. „Na čo čakáš?“ štekla vlkolakovi priamo do tlamy. Ten ju očuchal znova. „Určite si nepamätáš našu lásku, že? Teraz si ten netvor, za ktorého sa považuješ, tak to dokáž! Správaj sa ako zviera! Trhaj, hryz a šklb!“
                „Tonksová, prestaň!“ skríkla po nej Ginny. Molly držala Lunu v náručí a upokojujúco ju hladila, neprestávajúc pritom pozorne sledovať každý vlkolakov pohyb. Ten sa pozrel ponad hlavu svojej manželky na človeka, ktorý zúfalo vykríkol. A obrátil pozornosť na človeka, ktorý pred ním odovzdane kľačal a plakal. Sklená zábrana sa rozplynula.
                Zavíjanie približujúcich sa vlkolakov bolo počuť už zreteľne.
                „Nikto nebude bezhlavo páliť,“ varoval Severus mužov, ktorí práve pribehli a zrakom kontroloval situáciu. Vlkolak na náhly vpád ďalších ľudí reagoval výstražným zavrčaním. Neville pribehol k Molly a starostlivo sa zadíval na Lunu. Rýchle pochopil situáciu, vzal si ju do vlastného náručia a s perami vo vlasoch jej niečo tíško šepkal. Harry si prikľakol k Ginny. Podobný obrázok už raz videl. V treťom ročníku sa pokúsila Hermiona dohovoriť Lupinovi, avšak bezvýsledne.
                „Pri všetkej láske, ktorú k sebe cítime, zober sa a utekaj odtiaľto preč,“ z Tonksovej sa trhano predierali slová. „Prosím, zlato,“ šepla na pokraji síl. Vlkolak sa k nej sklonil. Poznal ju. A pochopil. Zavrčal na ostatných a rozbehol sa do lesa.
                Hermiona sa okamžite vrhla k Tonksovej a zovrela ju v náručí.
                „A teraz všetci preč, kým sa sem dostanú ostatní vlkolaci!“ zavelil Severus. „Najrýchlejšie ako  to pôjde!“
                Neville zdvihol Lunu do náručia a náhlil sa s ňou po ceste, ktorou prišli. Kilometer od nich už bolo prezreté a magicky ošetrené územie, na ktoré sa vlkolaci dostať nemohli. Molly najprv chcela vybehnúť s ním, ale potom sa otočila k svojej dcére, ktorá pomáhala Hermione s Tonksovou.
                „Accio prútiky Remusa Lupina, Draca Malfoya a Billa Weasleyho!“ štekla Hermiona. Z jaskyne vyleteli tri prútiky a pristáli jej v ruke.
                „Šikovné,“ okomentoval Severus, ktorý spolu s Harrym a dvojčatami istili ich únik.
                Molly sa pridala k dcére a nútili Tonksovú k pohybu. Hermiona sa vrhla k Fleur a snažili sa donútiť hýbať sa Draca a Billa, ktorí ešte stále nevedeli, kto vlastne sú.
                „Tak sa už konečne prheberh!“ húkla Fleur na Billa a poriadnu mu plesla. Bill sa nechápavo oklepal a díval sa s vyvalenými očami na svoju manželku.
                „Prečo ma biješ?“ zabľabotal.
                „Aha, takže takto,“ prikývla Hermiona a plesla Dracovi.
                „Au!“
                „Hýbte sa, musíme odtiaľto vypadnúť!“ skríkol po nich Artur. Angelina a Alica stáli pri dvojčatách. Vlkolačie vytie sa menilo na vrčanie. Blížili sa, jasne cítili svoje obete.
                „Pohyb! Pohyb! Pohyb!“ Severus ich popoháňal. Harry pálil do spleti kríkov, za ktorými sa zablysli zuby.
                „Sakra!“
                „Už sú tu!“
                „Utekajte!“
                Výkriky sa miešali so zvukmi zaklínadiel. Utekať rýchlo sa nedalo. Dalo sa maximálne ponáhľať. A brzdiť vlkolakov, ktorí po nich bažili. Severus odpálil jedného, dvojčatá zapálili kríky, za ktorými cítili hneď dvoch vlkolakov. Harry nadvihol kamenný obetný oltár a vymrštil ho na húštinu, v ktorej sa objavili tlamy krvilačných beštií. Severus sa naňho pozrel so stiahnutým obočím. Mykol plecami.
                Artur jedným kúzlom spravil do zeme dieru. Dve beštie do nej padli. Aspoň ich brzdili, keď sa proti nim nedalo bojovať normálne. Nechceli ich zabiť, ani im príliš ublížiť. Boli to predsa len ľudia. Ako Remus. Ale dohrýzť sa tiež nemienili nechať.
                Spoločnými silami lámali stromy a hádzali im ich pod nohy. Leteli po nich kamene, liany aj reťaze. Ľadová plocha, ohnivý pás. Vyskúšali všetko. A úspešne. Podarilo sa im napokon prebojovať až do bezpečia.

------

„Tak ako?“ potichu sa spýtal Harry Nevilla. Bolo už skoro ráno, ale takmer nik nešiel spať. Všetci sa zdržovali buď na ošetrovni, alebo v poradovej miestnosti.
                „Už dobre,“ usmial sa naňho kamarát. Od návratu sedel pri Lune a teraz vstal, aby si pri stolíku s občerstvením doplnil tekutiny. „Upokojila sa a spí. Nohu jej dal dohromady Snape s Ginny. Pomfreyovú pri tom nechcel,“ zaškľabil sa. „Mala rozťaté celé lýtko od pazúrov.“
                „Našťastie od pazúrov a nie od zubov,“ Harry stiahol obočie.
                „Áno, našťastie,“ mierne sa striasol. „Ale dostane sa z toho,“ Neville sa takmer až hrdo usmial. „Už vtipkovala, to zdesenie ju prešlo.“
                „To je fajn,“ Harry ho potľapkal po ramene. „A ehm, nevieš, kde je Ginny?“
                „Mala by byť s Tonksovou v byte.“
                „Áno, iste,“ prikývol.
                Hneď po návrate sa Tonksová zavrela v byte. Dalo sa čakať, že za ňou Ginny zájde hneď, ako sa skončí s ošetrovaním. Draco a Bill boli zamĺknutí a takmer až zahanbení. Severus ich prezrel a postaral sa o to, aby z nich sňal aj zvyšky prekliatia. Dvojčatá sa potom postarali o to, aby si veľmi dobre uvedomili, čo sa vlastne stalo. Nepamätali si nič, ale už len tá predstava ich potupila. Nemohli za to, to je jasné, ale... Obaja sa zavreli so svojimi polovičkami do súkromia, aby sa to pokúsili nejako odčiniť?
                Severus rozhodol, že hneď, ako si odpočinú, tak sa vrátia do lesa, aby dokončili čistenie. Bude po splne, vlkolaci odídu naspäť do svojho civilného života, ak nejaký majú a za mesiac sa už do lesa vrátiť nebudú môcť. A zazneli aj teórie, že po acromantulách, Mortiferách a vlkolakoch v lese už vážne nemôže byť nič nebezpečnejšie.
                Ako je na tom Tonksová?
                Harry vyslal cez náramok otázku Ginny.
                Teraz už spí. Už sa upokojila. Domnieva sa, že Remus na tom bude horšie.
                To určite bude. Ostaneš u nej?
                Myslím, že áno.
                Dobre, uvidíme sa ráno. Dobrú noc.

------

„Nakoniec to ani nebolo také zložité, nie?“ rečnila Hermiona pri obede. Tí, ktorým sa napokon podarilo zaspať, sa budili oveľa neskôr, než obvykle. Takže sa miesto raňajok stretli až pri obede. „Myslím víly, šlo to úplne ľahko. Zbytočne sme sa strachovali.“
                „Nejde o to, aká zložitá a náročná bola akcia,“ namietol Harry, ktorý len teraz prišiel a pobozkal Ginny do vlasov. Sadol si vedľa nej. „Ide o to, že ste šli vy všetky,“ usmial sa. „Že ste mali tú odvahu a že ste riskovali život. A to je dobré zistenie. Keby sa nám náhodou niečo niekedy stalo, aspoň vieme, že sa na vás môžeme spoľahnúť,“ zazubil sa.
                „To bolo povedané pekne,“ usmiala sa Luna, ktorá za výdatnej asistencia Nevilla dokrivkala do kuchyne. Kúsok ďalej sedel jej otec a občas po nej hodil očko. S hrdým výrazom.
                „A ja si myslím, že ti tvoje slová už čoskoro pripomeniem,“ zaškľabila sa naňho Ginny.
                „O tom absolútne nepochybujem,“ zaceril sa a vtisol jej bozk na líce. „Lupin už prišiel?“ šepol.
                „Nie,“ zavrtela hlavou. „Tonksová je so Sebiem, čaká naňho.“
                „Jasne.“
                „No, ehm, myslím, že by som sa mal ešte raz všetkým statočným ženám, nachádzajúcim sa za týmto stolom, poďakovať,“ prehlásil Draco. Hlavu mal stále nezvyčajne sklonenú, bez obvyklého suverénneho pohľadu.
                „A ja vlastne tiež,“ Bill vyzeral podobne.
                „Vôbec nemáte za čo,“ uškrnula sa Angelina.
                „Bolo nám potešením, aspoň sme mužskému natvrdnutému osadenstvu Základne dokázali, že aj ženy vedia,“ zasmiala sa Alica. „Možno nás začnú brať vážne a aj s nami počítať.“ Chlapci za stolom protestne mrmlali.
                „So mnou nech rhadšej nepočítajú,“ ozvala sa Fleur. Všetky pohľady sa obrátili na ňu. „Ja som svoju vílu minula, trhafila som sa až na drhuhý rhaz,“ sčervenela pri tom priznaní. „Ale prhisahám, že keby sa mi dostali do holých rhúk!“
                „My vieme, cítila som sa podobne,“ natiahla Hermiona s úškľabkom. Bill a Draco sklonili hlavy. Už zase.
                „Aspoň vidíte, aké to je,“ neodpustil si Harry. „Keď si spomeniem, že mňa ste odsudzovali len kvôli Elene,“ myšlienku nechal nedohovorenú. Ginny ho pod stolom kopla a Neville sa uchechtol.
                „To je pravda, bratku,“ spustil Fred.
                „Harryho sme chvíľu až nenávideli!“
                „Keď si predstavím, aké to bolo voči nemu nespravodlivé.“
                „Keď náš najstarší brat, náš vzor, dva dni s vílami.“
                „A určite to nebolo nič nevinné.“
                „Sklapnite,“ vrkol po nich Bill.
                „Nie, nie, nebolo to nič nevinné ako v Harryho prípade.“
                „Ten Elenu len olizoval a zbavoval ju kúskov oblečenia.“
                „Sklapnite!“ upozornila ich aj Fleur.
                „Kým náš brat určite prešiel k niečomu vážnejšiemu.“
                „Intímnejšiemu.“
                „Tesnejšiemu.“
                „Mlčte,“ vrkla po nich Hermiona.
                „A to celé dva dni.“
                „A Malfoy mu sekundoval.“
                „Držte zobáky,“ Dracovi sa to tiež nepozdávalo. Angelina s Alicou sa chichotali, Harry si statočne hrýzol do jazyka a Luna ich zasnene pozorovala.
                „Ktovie? Možno to boli dokonca orgie.“
                „Grupáky.“
                „Salivio! Salivio!“ štekla na oboch Ginny. Dvojčatá zozeleneli a z úst sa im vyvalili prúdy slín. V momente mali mokré košele. Všetci sa nad tým obrázkom začali chechtať a oni konečne sklapli. Niečo na Ginny huhňali. „Za chvíľu to prestane,“ zamračene im prezradila, pretože si myslela, že za tým huhňaním sa skrýva práve táto otázka. Dvojčatá sa zdvihli a prášili preč.
                „Konečne im niekto zavrel hubu,“ Bill sa k zborovému smiechu nepridal. „Vďaka,“ mrkol na svoju sestru. Len mykla plecami.
                „Ako by nikto z vás nevedel, že tých dvoch nejaké reči nezastavia, keď raz spustia.“
                „Netuším, čo som tam robil,“ hlesol Draco nešťastne a pozrel na Hermionu.
                „Mňa to ani nezaujíma,“ flegmaticky odvetila. Potom sa naňho usmiala. „Bol si zakliaty, nevedel si o sebe, takže si nemohol vedieť ani o mne. Čo sa stalo, stalo sa.“
                „Som rád,“ mierne sa pousmial.
                „Aj ty by si si niečo zaslúžil,“ Ginny sa zamračene pozrela na Harryho. „Musel si s tým začínať?“
                „Nevedel som, ako to dopadne. Chcel som si len mierne rypnúť. Nemôžem za to, že tí dvaja hľadajú akúkoľvek zámienku, aby zapárali.“
                „Jasne, ty patríš k tým najsvätejším.“
                „Ale no tak, Ginn...“
                „Harry, mohol by si na chvíľu?“ za chrbtami im stála obrovská Hagridová postava. „Dobrú chuť,“ zavinšoval im.
                „Áno, jasne,“ odvetil Hagridovi a pozrel do zamračenej tváre svojej milovanej. „No tak prepáč, no,“ hlesol, ale postavil sa a šiel za svojím veľkým kamarátom. „Čo sa deje?“ zvedavo sa pýtal.
                „Prepáč že ťa ruším od obeda.“
                „To je v poriadku.“
                „No, myslím, že by si mal ísť so mnou, ku mne,“ Hagrid nadvihol obočie. Harry to svoje zvraštil. „A nikomu o tom nehovoril.“
                „Prečo?“
                „Je u mňa od skorého rána Remus a je na tom dosť zle. Nikoho iného nechce vidieť.“

------

„Remus?“ opatrne oslovil Harry sediacu postavu s ovisnutými ramenami. Nebolo mu potrebné viac hovoriť. Okamžite nasledoval Hagrida do jeho chatrče a nikomu nič nevysvetľoval. Hagrid ich nechal samých s ospravedlnením, že musí ísť pozrieť hipogryfy a testraly.
                „Harry,“ Remus k nemu zdvihol hlavu. Harry ho už videl vo všelijakých stavoch po jeho noci, ale takéhoto zúboženého ho ešte nezažil. A bolo jasné, že len nocou vo vlkolačej podobe to nebolo. Lupin sa slabo usmial. „Vedel som, že sa na teba môžem spoľahnúť.“
                „Chystáš sa spraviť nejakú blbosť, že?“ spýtal sa s nepríjemnou predtuchou. A vlastne si bol istý, že Remusovi napadla nejaká šialenosť.
                „No,“ vlkolak sa zasekol. „Ja som si myslel, že smer tohto rozhovoru povediem ja,“ povzdychol a sklonil hlavu. „Viem, čo sa stalo v noci. Síce nejasne, ale pamätám si to. A nie som na seba hrdý,“ znova sa zadíval na Harryho. V jeho očiach sa odrážala bolesť, znechutenie a rozhodnutie. „Nemôžem tu ostať, chápeš?“
                „Nie, to nechápem,“ zavrtel hlavou Harry, aj keď veľmi dobre vedel, ako to Remus myslí. „Vlkolakom si od detstva, si s nami už niekoľko rokov, nechápem, prečo by si tu teraz nemohol ostať.“
                „Všetci ma videli!“ štekol po ňom.
                „No a čo? Videli aj iných vlkolakov a tí, ktorí ešte nie, tí videli obrázky vlkolakov. Učíme sa o nich. Vlkolačia téma nie je tabuizovaná. Možno si ich vydesil, ale nevideli nič nemravné a nič, čo by si aj tak nevedeli predstaviť,“ úplne pokojne mu odvetil. „Všetci veľmi dobre vedia, že si vlkolak a vedia, čo to so sebou prináša.“
                „Nerozumieš? Alebo nechceš rozumieť?“ Remus sa zamračil.
                „Myslíš, že by si sa im po včerajšku znechutil?“ nadvihol obočie.
                „Napríklad,“ ironicky sa zaškľabil. „Bolo to dlhé roky moje tajomstvo o ktorom vedeli len tvoj otec, Sirius, Peter, Snape, Lily a Dumbledore. A vyhovovalo mi to, aj keď mi trvalo dlho, než som sa prestal hanbiť. Potom ste ma videli vy a takmer som vás zabil. Našťastie tam bol Tichošľap a Hrdozobec. Inak by to dopadlo zle. Keď sa moje tajomstvo prevalilo, robilo mi problémy sa s tým zmieriť, pozrieť sa všetkým do oči. Nymph sa do mňa zamilovala a ja do nej. Netušíš, ako dlho trvalo, než som sa presvedčil, že aj vlkolak môže milovať a byť milovaný. Potom sa objavil Kingsley a jeho chuť vraždiť vlkolakov. A včera, včera som vás napadol, mohol som zabiť kohokoľvek. Lune som dotrhal nohu, našťastie som ju nepohrýzol, ale mohol som. A nielen ju. Mohol som vás zabiť, zničiť vám život, spraviť z vás to, čo som ja!“
                „Luna je v poriadku a vôbec nič ti nevyčíta,“ nevšímal si jeho rozčúlenie. „Možno si ju vydesil a poranil nohu, ale má ťa rada a odpustila ti v okamihu, ako sa spamätala. Nemal si príležitosť vziať si svoj elixír. Všetci sme vedeli, že sa pretransformuješ a že budeš nebezpečný. Všetci vedeli, čo môžu vidieť. A nikoho to neznechutilo. Jedna noc v mesiaci nemôže zničiť to, akým človekom si ostatných dvadsaťdeväť dní. Chápeš?“ tentoraz naňho zvýšil hlas. „Si dobrým človekom, ktorý má malý chlpatý problém a každý to vie. Keby sa ťa báli, odišli by už dávno.“
                „Som nebezpečný!“
                „Nie, keď si vezmeš elixír!“
                „Už nie je Tichošľapa, ktorý by ma počas splnu tíšil. Už nemám kam utekať, kde sa skrývať.“
                „To sme predsa vyriešili. Budeš v jednej miestnosti na Základni. Keď vezmeš elixír, pokojne prečkáš noc zamotaný do klbka. Tak si to predsa robil, aj keď si bol učiteľom. Tak nechápem, prečo stále hľadáš nejakú zámienku, prečo si zničiť život!“ Harry už po ňom rozčúlene skríkol. „Myslel som si, že väčšieho ušľachtilého hlupáka, než som ja, už niet, ale ty si ma, milý Námesačník, práve presvedčil o opaku.“
                „Nemôžem sa tam vrátiť,“ šepol roztrasene. „Nedokážem sa im pozrieť do očí.“
                „Sprostosti.“
                „Musím odísť.“
                „Merlin, daj mi silu, aby som ho niečím netresol,“ Harry prevrátil oči. „Tonksová ťa miluje, čaká aj s tvojím synom, kedy sa vrátiš. Chceš od nich odísť?“ prskol naštvane.
                „Nie,“ Remus zavrtel hlavou. „Chcel by som, aby šli so mnou,“ Harry naňho vyvalil oči.
                „A kam? Kde si myslíš, že budete v bezpečí?“
                „Neviem. Keď to nepôjde, tak odídem sám. Chcem od teba, aby si mi priniesol moje veci,“ vypustil rozhodne.
                „Sakra, Remus!“ Harry po ňom zvreskol a zdrapil ho za ramená. „Spamätaj sa už konečne! Žiadne veci ti neprinesiem a ty nikde nepôjdeš! Aj vo svojej vlkolačej podobe si dokázal, že svoju manželku miluješ. Vedel si to! Cítil si to! Neublížil si nikomu z nás a viem, že by si to nespravil, aj keby si mal možnosť. Chápeš? Si vlkolak, ktorý žije medzi ľuďmi, ktorí ho majú radi. A on to vie. Pamätá si na to.“
                „Ako mám teraz vedľa nej spať?“ šepol. Po tvári mu tiekli slzy. Harry ho ešte nikdy nevidel tak na dne. Úplne zničeného a mimo. Zviezol sa na stoličku oproti nemu. Chcel nájsť tie správne slová, ktoré by ho priviedli zase späť.
                „Tak to ti neporadím, nespal som s Tonksovou, neviem, ako máš pri nej spať,“ bezmyšlienkovite z neho vyšlo. Lupin naňho prekvapene pozrel. Aspoň, že ho dostal z tej zarytosti.
                „To by som ti radil,“ vrkol po ňom. Harry sa mierne zaškľabil.
                „Ja neviem, Remus, ako to teraz bude medzi vami vyzerať,“ mykol plecami. „Od včera som sa s Tonksovou nerozprával, pretože je vo vašom byte, s vaším synom a čaká na teba. Ginny pri nej bola. Ale je jasné, že keby ťa nechcela, tak by na teba nečakala, nie?“ povytiahol obočie.
                „Možno na mňa čaká, aby ma, aby sa so mnou rozišla,“ vypustil.
                „Merlin, Remus, už prestaň trepať blbosti!“ zúfalo vyštekol. Potom stíchol. Díval sa na Remusa a on mu pohľad vracal. Uškrnul sa. „Mám zavolať Ginny? Ona by ti to určite dokázala vysvetliť lepšie, ako ja,“ poklepal si po náramku.
                „Nie!“ zbledol ako stena. „Nevolaj ju.“
                „Fajn, v tom prípade bude musieť stačiť to, čo poviem ja. Takže naposledy,“ uprene sa naňho díval. „Nikomu si sa neznechutil, všetci vedia, akým človekom si. Všetci vedeli, čo bude nasledovať. Nikoho si neuhryzol, Lunu si síce doškriabal, ale už je vcelku v poriadku. Každého si presvedčil, že cítiš aj vo vlkolačej podobe, dokonca zaznela teória, že by si pokojne mohol tráviť splny so svojím synom. Neprerušuj ma, prosím! Stratím niť,“ upozornil, keď videl Remusov protest. „Tonksová ťa miluje viac než svoj život. Včera sa postavila pred nás, dráždila ťa len preto, aby ti nenapadlo nám ublížiť. Riskovala vlastný život, pretože ti verila! Verila vašej láske. Prepáč, ale keď toto nie je dôkaz lásky, tak potom už neviem. Keď máš problém s tým, či by si vedel pri nej spať, ubezpečujem ťa, že ako človek si úplne neškodný,“ zaškľabil sa naňho. „A posledná vec. Si posledným Záškodníkom, ktorý mi ostal. Nemám otca, nemám už ani Siriusa. A keď si myslíš, že dovolím, aby som prišiel aj o teba, tak to sa sakra mýliš. Takže sa teraz postavíš, pôjdeš so mnou do hradu, zájdeš za svojou manželkou, možno ti dá po papuli ale ver mi, že mňa dnes zrejme čaká niečo podobné. Poďme, vstávaj,“ zdrapil ho pod pažu a nútil ho postaviť sa.
                „Harry,“ hlesol Lupin. Už znova plakal.
                „Nemáš sa čoho báť, ver mi. Tak poď. Musím sa ešte ospravedlniť svojej najmilšej za to, že...“
                Nedohovoril. Jeho ďalšie slová sa utopili v silnom Námesačníkovom objatí.
                „Ďakujem,“ hlesol vlkolak dojato.
                „Nemáš za čo,“ usmial sa naňho Harry. „Mám ťa rád, aj s tvojím malým chlpatým problémom.“
                „Ja teba tiež.“
                „To by som ti radil,“ zaceril sa.

------

Ešte nikdy necítil taký veľký strach, neistotu a nervozitu. Akoby ho všetci v jeden okamih videli nahého. Akoby naraz celý svet odhalil jeho skrývané tajomstvo. Vedeli o tom, to je pravda. Ale nevideli. Teraz sa im ukázal v celej svojej nádhere. Mal obavy. Nie z ich reakcií, Harry ho napokon presvedčil, že sa im neznechutil. Mal strach z vlastnej reakcie. Dokáže sa im pozrieť do očí? Nebude v ich pohľade vidieť skrytý strach z jeho osoby? Vedieť o niečom a vidieť to na vlastné oči, je rozdiel. Obrovský rozdiel, ktorý môže všetko zničiť. Cítil pod pažou Harryho ruku, ktorá ho zvierala a ktorá odmietala akýkoľvek protest.  
                S prudko bijúcim srdcom vošiel na Základňu. Ešte nikdy sa tak nebál. Kiež by nikoho nestretol, kiež by sa mohol skryť vo vlastnom byte, kde ale čaká Nymphadora so synom.
                „Remus,“ opatrne sa ozvalo. Vydesene sa otočil za hlasom. Molly sa naňho starostlivo dívala. „Si v poriadku?“ pýtala sa. Nevidel v jej očiach žiadne znechutenie, len čistý záujem.
                „Ehm, áno,“ vyšlo z neho. Vlastný hlas nepoznával.
                „To je dobre,“ usmiala sa. „Keby si mal hlad, ešte ostalo od obeda. Večera bude až neskôr,“ pristúpila k nemu a silno ho objala. Zarazene stál na mieste. Kútikom oka pozrel na Harryho, ktorý sa naňho škľabil. „Remus sa vrátil!“ skríkla Molly niekde do kuchyne.
                „Ale to nie,“ chcel zaprotestovať. Bolo už však neskoro. Z kuchyne najprv vyšla s úsmevom Hermiona, po nej Ginny, Fleur, Bill, Draco, Artur a dvojčatá a všetci ho veselo vítali. Mal vážne podozrenie, že toto všetko zorganizoval Harry len preto, aby ho presvedčil, že tí ľudia tu ho stále berú. A keď naňho pozrel, jeho domnienka sa potvrdila. Harry s úsmevom zamával rukou s náramkom. Nevedel, či ho poslať do čerta, alebo či ho za to vyobjímať. Netušil v ktorom okamihu vyslal správu, ale podarilo sa mu to.
                „Sme radi, že si nakoniec nespravil nejakú sprostosť,“ Ginny ho objímala.
                „Harry vám niečo...“
                „Ani nemusel,“ zaškľabila sa naňho. „Bolo to jasné.“
                „Remus, keď si myslíš, že z teba niekto bude mať strach, tak sa pozri do zrkadla.“ usmievala sa Hermiona. „Momentálne sa desím skôr Harryho, ako teba.“
                „Ďakujem,“ Harry hral urazeného.
                „Neviem, čo povedať,“ šepol Remus.
                „Tak nehovor nič,“ škľabili sa dvojčatá.
                „Vy rhadšej tiež,“ upozornila ich Fleur výstražne.
                „No jasne, aj my budeme radšej mlčať.“
                „Minimálne vtedy, keď bude nablízku naša sestra.“
                „Ale keď nebude nablízku, tak ti povieme.“
                „Že ako vlkolak ale vôbec nevyzeráš desivo.“
                „Skôr ako prerastený pes, ktorý síce vrčí, ale nehryzie.“
                „Pravda.“
                „Je mi to ľúto, všetko.“
                „My vieme,“ zasnene sa im ozvalo za chrbtami. Luna pred nich krívajúc predstúpila, Neville ju podopieral.
                „Luna, prepáč,“ hlesol nešťastne dívajúc sa na jej nohu. „Nechcel som ti ublížiť.“
                „Ale chcel,“ usmiala sa. Zarazene vyvalil oči. „Nehnevajte sa na mňa, pán profesor, ale vďaka tomu, že ste si nevzali elixír, vo vás na okamih prevládli zvieracie pudy, takže ste ma chceli pohrýzť, niekde mimo, kde by na vás nedopadali kliatby. Ale vďaka tomu, čo nosíte za hruďou, vďaka vášmu srdcu a samozrejme rýchlej Hermioninej reakcii, ste sa včas spamätali.“
                „No, mohla si to povedať aj miernejšie,“ Draco prekvapene zamrkal. A všetci sa na ňu pozerali trocha opatrne.
                „Prečo? Aby som profesora zbytočne chlácholila, keď aj sám vie, ako by to dopadlo? Katastrofou. Dôležitejšie je iné. Pre profesora je dôležitejšie vedomie, že to nakoniec dopadlo dobre a že mu ja nič nevyčítam,“ pristúpila k nemu a opatrne ho objala. Stál ako soľný stĺp. Ale jej objatie nepoľavovalo a on nakoniec, so slzami v očiach, zdvihol ruky a objatie jej opätoval. „Mám vás rada, profesor,“ šepla mu do ucha. „Nevravím, že ste ma k smrti nevydesili, ale to bolo vtedy. Ste dobrý človek a my všetci to veľmi dobre vieme. Takže prestaňte rozmýšľať nad hlúposťami a ostaňte tu s nami.“
                „Ako vieš?“ hlesol dojato.
                „Viem,“ s úsmevom mykla plecami.
                „Ale čo keby som ťa pohryzol?“
                „Vtedy by to bol problém,“ zasmiala sa. Nechápal. Ale Lunu nechápal asi nikto.
                „Ďakujem,“ slabo sa pousmial a vtisol jej na líce bozk.
                „Rád vidím, že je naša rodinka už opäť kompletná,“ natiahol Severus, ktorý sa tam náhle zjavil. „Lupin,“ pozrel naňho. „Musím poznamenať, že ja som ťa už v takom stave videl, takže na mňa si dojem nespravil,“ zaškľabil sa na vlkolaka. „Nerád by som rozpustil toto vaše stretnutie, ale budem tak musieť spraviť. Čaká nás totiž práca. Teba ospravedlním, myslím, že tvoja prítomnosť pri začarovávaní územia proti vlkolakom je vskutku zbytočná.“
                „Tiež mám ten pocit,“ odvetil Remus, ktorý sa ešte stále nedokázal úplne spamätať z tohto ich vítaného útoku.
                „Fajn, za desať minút vás čakám pred hradom,“ prskol po zúčastnených. Alebo teda tých, ktorí sa už dohodli na nasledujúcej akcii.
                „Bež za Tonksovou,“ šepla mu Ginny a pobozkala ho na líce. „Čaká na teba.“

------

„Nymph,“ opatrne skúsil, keď vstúpil do bytu. Nevedel, čo povedať. Stretnutie s ostatnými mu síce dodalo odvahu, ale predsa len, postaviť sa zoči voči svojej manželke po tom všetkom... Bál sa, tak strašne sa bál, že môže prísť o jediné šťastie, ktoré ho v živote stretlo.
                „Remus,“ vydýchla napäto. Čakala na túto chvíľu. Bola pripravená na najhoršie, na akékoľvek vyvrcholenie nočného incidentu. Bola rozhodnutá nenechať ho odísť, pretože presne to predpokladala, že má v pláne urobiť. Ale prvý krok musel spraviť on. Nech by bol akýkoľvek.
                „Ja...“ chcel spustiť. Zrak mu padol do kolísky, kde spinkal jeho synček. Tak pokojne, v bezpečí, v sladkej nevedomosti. Pozrel sa na retiazku s príveskom, ktorú jeho syn ešte nosiť nemohol. Visela vedľa neho. Vĺča, ktoré mení farbu podľa svojej nálady. Teraz bola zelenkavá, so slabými odleskami žltej. Jeho syn, malé vĺča.
                „Pred chvíľou zaspal,“ prezradila mu jeho matka. „Čakal na teba. Najedol sa, ale bol príliš unavený, aby vydržal byť hore.“
                „Mrzí ma to,“ pozrel na Tonksovú. V očiach mu videla slzy. Čakala, netrpezlivo striehla na každé jeho slovo. Ale on stále mlčal.
                „Čo konkrétne ťa mrzí?“ povzbudzovala ho. Stále zaryto mlčal, akoby hľadal tie správne slová. To napätie sa nedalo vydržať. Myslela si, že každú chvíľu vybuchne. „Tak čo ťa mrzí, Remus?“ nervózne sa ho pýtala. „Mrzí ťa naša svadba? Alebo to, že si dovolil, aby sa ti narodil syn? Mrzia ťa udalosti minulej noci? Mrzí ťa, že ťa všetci videli? Tak čo ťa mrzí, Remus? Už konečne niečo povedz!“ štekla zúfalo. Z očí jej vytryskli slzy. Nedalo sa to udržať.
                „Prepáč mi to, Nymph,“ napokon z neho vyšlo. „Hanbím sa, tak strašne sa hanbím. Pred tebou, aj pred ostatnými.“
                „Prečo?“ šepla. „Pretože ťa videli?“
                „Pretože si ma videla ty!“ zvreskol a zviezol sa na stoličku. Sebastian sa v kolíske pomrvil, ale nezobudil sa. „Prepáč, že zvyšujem hlas. Nechcem kričať. Ale ja...“ pozrel na ňu. Tak zúfalo a bolestne.
                „Vedela som, koho si beriem za muža,“ povedala rozhodne. „A nevadilo mi to. Veľmi dobre som vedela, že si beriem vlkolaka. Nebezpečného počas splnu. Vedela som, čo uvidím, keď tam pôjdem. Jednoducho sme všetky vedeli, že ťa uvidíme v tvojej vlkolačej podobe, že si neužil elixír, že budeš nebezpečný, že nám môžeš ublížiť, pretože by si si to neuvedomoval. Priznávam, minulú noc si ma vydesil, presne tak, ako si vydesil ostatných. Ale stále som niekde v hĺbke duše vedela, že by si toho nebol schopný. Rozumieš?“
                „Mohol som ti ublížiť,“ vypustil skleslo. Jej slová ho síce potešili, niečo podobné vravel Harry aj všetci ostatní, ibaže oni všetci mu neboli takí blízki, ako Nymphadora. „Mohol som Lunu hneď pohrýzť a ona teraz mohla byť to, čo ja. Keby som ju v tom momente nezdrapol labami, ale zubami, mohla byť vlkolakom. Bola to len náhoda, že som to nespravil. Som nebezpečný, som zviera!“
                „Chceš od nás odísť?“ spýtala sa na rovinu a podišla rovno pred neho. Videl v jej výraze hnev.
                „Napadlo mi to, ale...“ nedohovoril. V momente mu pristála na líci jej dlaň. Vyzerala naštvane, zúrivo a on sa bezradne chytil za udretú tvár. „Počkaj...“ hlesol.
                „Vždy som si myslela, že si odvážnejší, Remus Lupin,“ odsekávala svoje slová v hneve. „Vedela som to, že ti napadne táto šialenosť.“
                „Nymph, počkaj!“ pokúsil sa ju prerušiť. Nedala sa.
                „Dobre, keď chceš. Odíď od nás, keď si myslíš, že to bude pre nás lepšie.“
                „Mlč, prosím!“ postavil sa a chytil ju za ramená. Musel ňou potriasť, aby sa spamätala a stíchla. Dívali sa do očí. Niekoľko dlhých sekúnd. Netušila, čo bude nasledovať. „Harry mal pravdu,“ mierne sa pousmial. Stiahla obočie v nechápaní. „Povedal, že mi dáš zrejme cez hubu,“ usmial sa ešte viac. A ona sa zamračila v ešte väčšej neistote. „A zaslúžil som si to. Za tie myšlienky, ktoré ma v posledných hodinách prenasledovali. Nechcem od vás odísť, už nie,“ šepol.
                „Remus,“ vydýchla.
                „Neopustím vás,“ hlesol s úsmevom. „Vedel som, ako budeš reagovať. Bol som si vedomý tvojej lásky. Dúfal som v ňu a ty si ma presvedčila. Priznávam sa, v prvom momente som chcel odísť. Najprv sám, potom s vami. Preč od všetkých, pred ktorými sa budem hanbiť ešte asi dlho. Ale viem, že nikde nebudete ty a Sebie vo väčšom bezpečí, ako tu. Nikto mi nič nevyčíta a ja som za to rád. Berú ma, aj s mojím problémom. Neodsudzujú ma a majú ma radi. Chápeš?“ vyprskol v nádeji.
                „A na to si prišiel až teraz?“ neveriacky stiahla obočie, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec pod slnkom a ona nechápala, čo mu na tom príde také divné.
                „No, to asi nie,“ pripustil. Tonksová sa začala mierne usmievať.
                „Takže s nami ostaneš? S oboma? Tak, ako predtým?“ s nádejou sa spýtala.
                „Ak ma ešte stále chceš,“ hlesol.
                „Myslíš, že by som ťa nechcela?“ uškrnula sa. „Dokázal si mi, že ma miluješ. A to tým najlepším možným spôsobom. Povedal si mi, že ma miluješ, keď si bol vo svojej vlkolačej podobe,“ šepla.
                „Áno, ja viem,“ prikývol. „Matne si na to pamätám. Ten pud prebila láska.“
                „Ak toto nie je dôkaz, čo potom je?“
                „Netuším. Milujem ťa. Prepáč mi to váhanie.“
               „Aj ja ťa milujem,“ zasmiala sa. „Vieš o tom, že ty si skôr somár, ako iné zviera?“
                „Viem, som ten najväčší idiot pod slnkom. Ľutujem to.“
                „Áno to si.“
                „Nebojíš sa ma?“
                „Ja? Ja sa nebojím ničoho,“ zasmiala sa.
                „A, ehm, vieš, ako to myslím.“
                „Milujem ťa, Remus. Ako ti to mám, sakra, ešte dokázať?“ prskla.
                „Nijako, dokázala si to viac, než to ja kedy budem vedieť dokázať,“ hlesol. Ich pery sa spojili vo vášnivom bozku.

------

„Bolo to pre vás veľmi nebezpečné,“ povedal už po niekoľký krát v priebehu posledných hodín Bill svojej manželke. „Mohli ste umrieť, obaja,“ hladil jej bruško.
                „Mohli,“ pokojne prikývla. „Ale keby som nič nesprhavila, ako by som to potom vysvetlila nášmu dieťatku? Že som nehala jeho otca v rhukáh škarhedýh a neprhijemnýh víl?“ zaškľabila sa.
                „Mrzí ma to všetko,“ očervenel. „Ale prisahám, že ja mám svoju vílu a žiadnu inú nechcem!“
                „Ja viem, ale budem požadovať dôkaz denne,“ uchechtla sa.

------

„Vrátiš sa na ostrov?“ pokorne sa spýtal Draco Hermiony, keď sa k nej tajne vkradol do izby. Práve vyliezla zo sprchy a rozčesávala si vlasy.
                „Áno,“ prikývla. „Ešte tam mám pár políc, z ktorých musím spraviť záznamy,“ stiahla obočie. „Je to nechutné.“
                „Uhm, a ako to vlastne vyzerá?“
                „Nechutne,“ zopakovala a pozrela naňho.
                „Uhm.“
                „Draco, chceš mi niečo povedať?“ pobavene sa spýtala.
                „Čo?“ pozrel na ňu. Videl jej škľabenie. „No, ja, ehm...“
                „Už sedemnásty krát ti vravím, že mi je jedno, čo sa stalo pri vílach,“ prevrátila oči.
                „To už bolo toľkokrát?“ zamrkal.
                „Áno.“
                „Aha,“ pomaly prikývol. „Tak po osemnásty krát sa chcem ospravedlniť. Neviem, čo sa tam dialo. Je mi to ľúto. Milujem len teba. Navždy.“ nahodil psie oči. Zachichotala sa.
                „Ja si myslím, že víly by skolili aj oveľa väčších chlapov.“
                „Čo...“
                „Počul si,“ smiala sa. A on sa tváril ublížene.
                „Tak to prepáč, drahá, ale ja som dosť veľký chlap,“ vystrčil bradu.
                „Vážne? Tak mi to dokáž,“ šepla zvodne. To už opakovať nemusela. Na to zareagoval okamžite.

------

„Môžem?“ Harry opatrne vstúpil Ginny do izby. Miesto bielej mierovej zástavy pred sebou niesol kyticu kvetov. Je pravda, že počas dňa ju bombardoval správami na náramku, ale na tie nereagovala. „Prepáčiš mi?“ hádzal po nej tie najnevinnejšie psie oči, akých bol schopný. „No tak, Ginn, odpusť mi. Veď to nebolo nič až také hrozné, aby si sa na mňa hnevala celý deň, celý večer a ktovie vlastne dokedy. Už som spravil väčšie blbosti a odpustila si mi. Čo?“ zamrkal. Uškrnula sa.
                „Ja som ti odpustila už dávno,“ povedala akoby nič. Stiahol obočie.
                „Vážne? Tak prečo...“
                „Pretože si strašne sexy, keď prosíš o odpustenie,“ zasmiala sa a vzala si od neho kvety. „A okrem toho, na hádke je najlepšie udobrovanie,“ zamrkala aj ona. Pichla kvety do vázy. Slová a tón, akými to povedala a Harrymu bolo horúco.
                „No, ehm, keď teda zabudnem na to, ako si ma vodila celý deň za nos,“ natiahol a zozadu ju objal, „aké udobrovanie presne máš v pláne?“ šepol jej do ucha.
                „Činnosť presne rovnakú, akou si si chcel  navodiť pokojný spánok pred pár dňami a ja som ti to zatrhla,“ otočila sa k nemu a omotala si ruky okolo jeho krku.
                „Ale nehovor,“ zazubil sa. Obaja sa naraz pozreli na jej posteľ. „Zákaz síce trvá, ale ja poznám spôsoby, akými sa dá dôsledne udobriť.“

------

„Harry šiel do izby našej sestry,“ poznamenal Fred.
                „To šiel. Ale šiel do izby našej sestry,“ prikývol George.
                „Našej sestry.“
                „Takže to znamená, že vlastne proti tomu ani nechceme protestovať.“
                „Ani vo sne by nám to nenapadlo.“
                „Naša sestra vie byť presvedčivá, keď chce.“
                „Určite by nás prinútila myslieť si, že je vhodné, aby Harry chodil do jej izby.“
                „To áno, je to tá najlepšia vec na svete.“
                „Takže?“
                „Takže sme vlastne ani nevideli, ako šiel Harry do izby našej sestry.“
                „Opäť s tebou musím súhlasiť, bratku.“
                „A preto by sme si mohli nájsť zábavnejšiu činnosť.“
                „Ako myslieť na rôzne spôsoby pomsty našej sestry voči našim osobám.“
                „Presne. Ide sa na rande?“
                „Dvojité rande.“
               „Ale rozdelíme sa.“
                „Určite, nepotrebujem tvoju asistenciu.“
                „Myslíš, že ja tvoju áno? Som krajší, než ty.“
                „Nie, ja som krajší a mám väčší úspech u žien.“
                „Si škaredý.“
                „Som rovnako škaredý, ako ty.“
                „V tom prípade si krásavec.“
                „Ďakujem, že si to uznal.“
                „Už ste skončili?“ smiali sa Angelina s Aliciou, keď k nim v priateľskej hádke prišli.
                „Na dnešný večer určite,“ prikývli naraz. A potom sa rozdelili. Na rande skutočne nepotrebovali chodiť spoločne.  

------

Trvalo im ďalšie tri dni, než úplne vyčistili Zakázaný les. Narazili ešte na pár nebezpečných a jedovatých rastlín, museli vyčistiť jedno jazierko, ktoré bolo zamorené hlbočníkmi, ale nič vážnejšie ich už nepostretlo.
                „Jeden symbol Rokfortu je zničený,“ zašomrali dvojčatá.
                „Zakázaný les už nebude zakázaný,“ zazubil sa Draco. „Predstavte si tie neobmedzené možnosti na rande, keď dvojiciam nebude v lese hroziť nič horšie, než kentaur, či jednorožec. To bude tvrdý oriešok pre učiteľov, aby ich tu vysnorili,“ zaškľabil sa na Harryho.
                „Rozhodne nemám v pláne stíhať zamilované dvojice, Malfoy,“ milo sa naňho usmial. „čo však s istotou nemôžem tvrdiť o svojom strýkovi.“
                „Ten bude mať na práci tiež vážnejšie veci.“
                „Tiež pravda.“
                „Nejdem neskoro?“ pribehla k nim zadýchaná Hermiona.
                „Nejdeš, drahá,“ Draco ju zovrel v náručí. „Bill sa ešte len chystá obnoviť magickú ochrannú bariéru, takže si o nič neprišla.“
                Hermiona sa na pár hodín ocitla v ríši snov. Bill jej trpezlivo vysvetľoval jednotlivé kúzla, ktoré na seba musel naviazať, aby bola bariéra silná, pevná a nepreniknuteľná a aby pokryla celú zem a aj vzduch na pozemkoch Rokfortu. Harry, Draco a ostatní im chvíľu robili spoločnosť, ale potom ich to prestalo baviť a po jednom zmizli. Veď oni dvaja sa dokážu zabaviť aj sami.
                Jeden problém mali z krku. Smrťožrúti, aj keby ako chceli, cez Zakázaný les sa k nim už nedostanú.

TOPlist