5. Charlie

                „Už sú uložení,“ povedala Ginny svojmu manželovi, keď za ním prišla do obývačky. Stihla sa vrátiť domov ešte pred jeho príchodom, v rýchlosti sa porozprávala s Hermionou, ktorá im celkom rozumne dala zohriať večeru. Pred deťmi vravela, že si musela náhle odskočiť do práce kvôli článku, na ktorom pracovala. Aj tak sa na ňu Charlie počas večere skúmavo díval.

                „Dnes to bolo rýchle,“ odvetil Neville. Bola to pravda. Častejšie sa stávalo, že sa súrodenci medzi sebou dohadovali, ona robila policajta a uloženie k spánku sa pretiahlo. „Dáš si víno?“ ponúkol. Prikývla.

                „Vlastne som si ich všetkých kúpila,“ prezradila. Pozrel na ňu. „Sľúbila som im, že si budú môcť dať v nedeľu o kus torty naviac, keď si ľahnú a budú spať, pretože sa potrebujem s tebou o niečom porozprávať,“ nervózne z nej vyšlo. Tak nejak sa jej stále pred oči vracala Harryho vychudnutá tvár, jeho neistý úsmev a objatie.

                „Aha. A o čom? Niečo v práci? Preto si tam šla?“ spýtal sa a sadol si na pohovku vedľa nej. Zamračil sa pri pohľade na ňu. „Tak čo sa deje?“

                „Harry sa vrátil...“ vyhŕkla a pozrela naňho. Uprene sa na ňu díval a po pár sekundách nadvihol obočie.

                „Hlúpy žart, Ginny,“ zavrtel hlavou. „Prvého už predsa bolo...“

                „Ja to myslím vážne, Neville. Bola som za ním. Pred pár dňami sa zjavil u Remusa. Videla som ho. Je živý, skutočne.“ Vzala z jeho rúk pohár s vínom a riadne si odpila neprestávajúc sa naňho dívať. Civel na ňu. „Kvôli tej kliatbe musel chodiť so Snapom po svete, hľadať tých, ktorí mu vtedy pomohli a pozabíjať ich. Až potom sa mohol vrátiť, vieš?“ Nedalo sa inak. Musela to víno dopiť celé. Vzal jej z rúk pohár a položil ho na stolík.

                „Je živý? Vážne? Stále bol živý?“ vyšlo z neho. „Samozrejme je to výborná správa, to určite. Je to šok a tak... ale je to dobré,“ zavrtel hlavou a uchechtol sa. „Harry Potter žije, no to ma poser,“ vyprskol.

                „Neville,“ zamračene ho upozornila. Pozrel na ňu.

                „Nie, vážne. Vieš, čo to bude znamenať pre svet?“ usmial sa. Potom ale zvážnel. A zbledol. „A ja som si vzal jeho snúbenicu za ženu a mám s ňou deti...“ zavrtel hlavou. „Preto si za ním bola? Je naštvaný? Alebo...“

                „Nie, nie je,“ prerušila ho. „Presne kvôli tomu som za ním bola. Aby sme si to vyjasnili. Možno bol naštvaný, určite musel byť viac, než sa mi priznal, ale nie je hlúpy. Vie, že bol pre nás mŕtvym, a že sme my žili svoje životy. My sme sa vzali a máme deti. Rešpektuje to. Vrátil sa a chce začať žiť svoj život. Od začiatku. S tým, že sme sa dohodli, že obaja hodíme minulosť za hlavu. Chce len svojho syna.“

                „Navždy?“ trocha dezorientovane sa spýtal.

                „Samozrejme, že nie navždy,“ pousmiala sa. „Chce sa s ním vídať, tráviť s ním čas, zrejme sa podieľať na jeho výchove. A ja mu to dovolím, Neville. Je to jeho syn. On je Charlieho otec. Ten pravý otec. Nebolo to tak, že by sa oňho nechcel starať. Nemohol to robiť. A my vieme prečo,“ šepla.

                Neville sa díval so zeme a ona sa postavila, aby im doliala víno. Vlastne len sebe, pretože Nevillov pohár bol stále plný. Nemal však dlho byť. Vzal ho do rúk a na dúšok vypil. Doliala mu.

                „Je to všetko neuveriteľné,“ zavrtel hlavou.

                „Mi hovor,“ prikývla.

                „Kto všetko to vie?“ pozrel na svoju manželku.

                „Remus s Tonksovou a Hermiona. A my dvaja,“ opätovala mu pohľad. „Keď vtedy Hermiona utiekla, volal jej Remus. Teraz je Harry u Hermiony. Zajtra sa chce ukázať aj Weasleyovcom. Ale z pochopiteľných príčin mi to museli povedať v predstihu a ja to teraz hovorím tebe, pretože zajtra Harry príde sem, aby sa stretol so svojím synom. A chcem... Harry chce, aby si ešte mlčal. Ono sa to prevalí, pretože si chce dať do poriadku dom po rodičoch... ale chcel by, aby sa to utajilo čo najdlhšie.“

                „Prečo, pre Merlina? Keď sa to dozvedia na ministerstve, bude kandidátom na ministerskú stoličku,“ zaškľabil sa. Potom sa otriasol. „A ty? Aký máš na to názor ty?“ opatrne na ňu pozrel. „Niečo medzi vami bolo a bolo to dosť silné. Vzala si si ma len preto, lebo si ho považovala za mŕtveho. Čo bude teraz?“

                „Nič sa nemení, Neville,“ usmiala sa. Nútila sa veriť tomu. „Ako som ti vravela, dohodli sme sa, že minulosť hodíme za hlavu. Ja mám svoju rodinu a svoju rodinu milujem,“ pevne prehlásila.

                Prikývol. Aj tak prvé, čo mu napadlo, bola predstava Harryho, ako k nemu naštvane kráča a preklína ho spôsobom, z ktorého sa nikdy nemôže spamätať. Ale vraj sa dohodli. Keď sa takto dohodli, veril tomu. Harry bol vždy čestný. Možno by sa k celej tejto situácii mohol postaviť ako chlap, ísť za Harrym a vydiskutovať si to s ním.

Lenže on v skutočnosti trpel výčitkami svedomia. Harry Ginny miloval, požiadal ju o ruku a potom zmizol. Neumrel, ako sa práve dozvedeli. A on sa pri nej držal celé roky, trpezlivo a verne, ako psík a čakal, kým napokon povie áno. Povedala. Vzala si ho a porodila mu dve deti. Vedel však veľmi dobre, že si ho vzala z ľútosti. Zmieril sa s tým. Neprekážalo mu to. Mal Ginny rád od Vianočného plesu. Bol do nej platonicky zamilovaný a žiarlil na Michaela, Deana a najviac na Harryho. A keď dostal šancu, chopil sa jej. Bol šťastný, že ju môže milovať ako muž. Napokon boli rodina. Mali dve vlastné deti a Charlieho. To, že ho nemilovala, mu neprekážalo až tak veľmi. Mala ho rada a to mu stačilo. Ibaže to bolo v dobe, v ktorej mal byť Harry mŕtvy. Navždy. Mali byť rodinou navždy. A on sa práve v tejto chvíli cítil byť ohrozený.

                „Myslím, že Arturovi sa tá stavebnica bude páčiť,“ ozvala sa Ginny z kúpeľne. „Vraj mu táto v sade chýba... Ron vravel.“

                „Čože?“ spýtal sa Neville dezorientovane. Šiel sa osprchovať a ľahnúť si, pokým ešte dávala do poriadku kuchyňu, ale do knihy, ktorú mal rozčítanú, sa začítať nedokázal.

                „Artur, narodeniny, stavebnica,“ pripomenula a vykukla z kúpeľne.

                „Jasne,“ prikývol. „Bude sa mu páčiť. Aj keď to síce nechápem... ale aspoň to decká chvíľu zabaví,“ zaškľabil sa. „Už sa teším, keď sa všetky dajú dohromady,“ zavrtel hlavou. „To zas bude bengál...“

                „Bude to fajn,“ zasmiala sa a vyšla von. Mala na sebe krátku nočnú košeľu a on spozornel. Dávala prednosť normálnemu pyžamu. Nočné košele si obliekala zriedkavo. Väčšinou cez leto. A vonku ešte nebolo také teplo. Bol len apríl.

                „Ginny...“ zabrblal, keď mu vzala z rúk knihu a mávla prútikom, aby mali súkromie. Prútikom mával vždy on.

                „Si nesvoj, Neville,“ vypustila z úst a stiahla z neho prikrývku. „Viem prečo a ubezpečujem ťa, že nemáš dôvod. Chcem ti to dokázať,“ pobozkala ho a siahla mu do rozkroku.

                Vedela presne, čo robiť, aby ho dostala do stavu, kedy sa na protest jednoducho nemyslelo. Než z neho vyzliekla pyžamo, bol skvele pripravený a ona si vyžiadala prítomnosť jeho prstov medzi svojimi nohami. Jeho dlhé a hrubé prsty boli príjemné a v spojení s jeho nežnosťou vynikajúce. Potiaľto to bolo v poriadku. Lenže potom do nej vnikol a ona, hoci bola dokonale pripravená, nedokázala pokračovať tak samozrejme a plynule, ako by sa patrilo. Akoby ju niečo brzdilo a ona musela privrieť oči a spomenúť si na iné telo, ktoré ju milovalo a láskalo, iné pery, ktoré ju obsypávali inými bozkami, iné ruky, ktoré ju hladili úplne iným spôsobom.

                „Počkaj na mňa, Neville,“ zastonala, pretože cítila, že za chvíľu bude hotový. A on si zahryzol do pery dosť bolestivo, aby oddialil svoj vrchol a díval sa jej do tváre, kde videl sústredenie. Presne tak, ako vždy. Alebo tak, ako sa mu to podarilo vidieť. Sústredila sa na sex. Neužívala si sex. A hoci ju dokázal priviesť k vrcholu aj ich spojením, nielen orálne alebo manuálne, vedel, že pri tom musí myslieť na niečo iné, nie naňho.

                Napokon sa pod ním prehla a on cítil jej zvierajúce sa vnútro, ktoré vyzvalo aj jeho, aby sa do nej uvoľnil.

                „Neville, pre nás sa nič nemení,“ hlesla o čosi neskôr ležiac nahá v jeho náručí. V náručí veľkého a silného chlapa. Z ktorého sa môže onedlho stať obézny chlap. Hladila ho po holej a širokej hrudi, po bruchu a ramenách, kde svaly vlastne ani nikdy neboli. Pozrela mu do tváre.

                „Máš pravdu, Ginny,“ usmial sa na ňu. „Nič sa pre nás nemení,“ hlesol.

------

                „Si pripravený?“ spýtala sa Hermiona Harryho, keď sa premiestnili pred dom Longbottomových. Krátko po desiatej, kedy boli dve mladšie deti v škôlke a Neville v práci.

                „Asi áno,“ prikývol nervózne. Ruky si strčil do vreciek, aby ho nezradili. Hermiona sa naňho pozrela. Po troch dňoch síce stále vyzeral ako kostra obalená kožou, ale aspoň už zmizli tie zombíkovské kruhy pod očami. Bol odpočinutý a riadne najedený.

                „Harry, po Ginny ťa už nič horšie stretnúť nemôže a to si zvládol,“ mierne sa pousmiala. „Charlie bude v pohode a Weasleyovci večer len čerešnička na torte,“ uškrnula sa.

                „A potom to bude celý svet,“ zaškľabil sa.

                „Tak asi hej, ale na mienke sveta ti nikdy nezáležalo, nie?“

                „Máš pravdu, jediná mienka, na ktorej mi záleží, je Charlieho. Tak poďme.“

                Odhodlane vykročil vpred. Niektoré veci ho prekvapovali a zarážali. Veľa ľudí si už dom neistilo Fideliovým zaklínadlom. Stačilo len pár základných ochranných. Mal však pocit, že jeho dom bude mať postavené aj ostreľovacie veže.

                Dvere sa otvorili, ešte než stihli zaklopať. Stála v nich pani domu a s miernym úsmevom ich pozvala ďalej. Do domu Nevilla Longbottoma, kde žil so svojou rodinou. Harry sa poobzeral okolo seba. Zdalo sa, že dávali prednosť tomu klasickému štýlu. Nechcelo sa mu tu byť ani náhodou, ale podľa Hermiony Ginny zvolila dobrú taktiku. Prvé stretnutie prebehne na Charlieho domácej pôde.

                „Bežte do obývačky. Zavolám ho,“ položila ruku na Harryho chrbát a trocha ho potisla, pretože vyzeral, že tam zapustil korene. Vykročil za Hermionou. „Charlie, zlato, môžeš sem prísť, prosím?“ zakričala na schody a dívala sa, ako jej kamarátka s Harrym zapadli do obývačky. Povzdychla si.

                „Je to nutné, mami?“ na schodoch sa zjavil chlapec.

                „Áno,“ prikývla.

                „Práve som si lepil model,“ zamrnčal, keď kráčal dole.

                „Chceme ti s krstnou niekoho predstaviť,“ prezradila mu a so stiahnutým obočím sa dívala na jeho prsty. Nevinne sa pousmial. Zavrtela hlavou. Vždy mala pocit, že je viac lepidla na jeho prstoch, ako na modeloch. „Bež sa umyť a nech ti to netrvá dlho.“

                „Kto to je? Niekto dôležitý?“ spýtal sa, ale už vkročil do kúpeľne na prízemí.

                „Dosť dôležitý,“ zamrmlala si pre seba. Netrvalo to dlho. Za pár chvíľ Charlie vyšiel.

                „Tak kto to je, mami?“ šepol.

                „Poď,“ položila mu ruky na ramená a viedla ho do obývačky.

                Keď vkročili dnu, Charlie kútikom oka zaregistroval krstnú, ale jeho pohľad sa zameral na muža stojaceho vedľa nej. Prekvapene povytiahol obočie. A potom sa zamračil.

                „Ahoj, Charlie,“ pozdravil ho Harry skôr, než stihla ktorákoľvek zo žien niečo povedať. Bol nádherný. O pol hlavy nižší, než jeho matka, ale vedel, že vyrastie a bude väčší, než bol on. A určite silnejší. A krajší. Bude dokonalý. Do očí sa mu znova tisli slzy a on zovrel ruky vo vreckách v päsť. Nie, nemal nutkanie klopať prstami, len sa snažil nerozplakať ako malý. Spravil smerom k nemu krok a vytiahol pravicu. Chcel mu podať ruku. Tak to predsa chlapi robia. „Som...“

                „Vy ste môj otec,“ Charlie mu skočil do reči. Cítil, že ho matka zovrela pevnejšie. Videl, ako si krstná dala ruku pred ústa.

                „Áno, som tvoj otec. Charlie...“ skúsil to Harry a spravil ďalší krok, ale zastavil.

                „Máte byť predsa mŕtvy, nie?“ otočil sa na matku, ktorá mala slzy v očiach. A to ho popudilo. „Máte byť mŕtvy a nie ste. Boli ste živý celé tie roky. Prečo ste sa teda neozvali? Nedali o sebe vedieť?“ zakričal naňho. Mračil sa a Harry sa cítil, akoby ho niekto oblial ľadovou vodou.

                „Charlie...“ oslovila ho mama. „Nebolo to jednoduché, vieš?“

                „A čo na tom nebolo jednoduché? Poslať jednu sprostú sovu?“ vyšmykol sa spod matkiných rúk. „Kašlem na to, že ste môj otec!“ vykríkol a rozbehol sa preč.

                „Charlie, vráť sa!“ skríkla po ňom Ginny.

                „Nie, počkaj,“ zarazila ju Hermiona. „Ja sa s ním porozprávam, dobre?“ pousmiala sa na Ginny. „Bude to v poriadku, vysvetlím mu to,“ pozrela na Harryho. Potom sa otočila a kráčala za Charliem.

                Stál tam a vyzeral, akoby práve nastal koniec sveta. Tak jej to pripadalo. Podišla k nemu a pohladila ho po paži. Pozrel na ňu.

                „Cíti sa ukrivdene, pretože si myslí, že si sa mu mal ozvať, vieš?“ potichu vravela. „Počúval na teba len chválospevy od všetkých... no, dvojčatá boli zrejme hovornejšie... a teraz mu to príde ako lož. Pretože si myslí, že si klamár. A to mu do jeho obrazu nezapadá. Hermiona mu to vysvetlí, uvidíš,“ pousmiala sa naňho.

                „Myslíš?“ nepresvedčivo sa spýtal.

                „Určite,“ presvedčene prikývla. „Vždy s ňou mal dôvernejší vzťah. Neviem prečo,“ zavrtela hlavou. Díval sa na ňu. Prečo asi? Bola to matka. A on si spomenul na inú matku. Podarilo sa mu uchechtnúť. Prebodla ho pohľadom. Zaškľabil sa. „Nie som ako moja matka, Potter,“ zaprskala. „Dáš si kávu?“ Aspoň už nevyzeral ako na pohrebe.

                „Kávu zatiaľ nepijem,“ prehlásil a pobral sa za ňou do kuchyne.

                „Tak čaj?“

                „Môže byť,“ prikývol a sadol si k stolu. Aj kuchyňa vyzerala klasicky. Otočila sa a zbadala ho, ako študuje zariadenie.

                „Žijeme skromne,“ povedala na vysvetlenie. Voda zovrela a ona zalievala dva poháre. Sebe kávu a jemu čaj. Netušila, ako dlho bude Hermiona s Charliem, tak jej potom spraví čerstvú. Zobrala poháre. „Ostalo to tu tak po Nevillovej babičke,“ položila šálky na stôl. „Niečo sme vyhodili, niečo si nechali, niečo zrekonštruovali... ale deti majú izby nové,“ vrátila sa s cukrom, mliekom a citrónom.

                „Ja nesúdim, Ginn,“ vyriekol, pretože netušil, prečo mu to hovorí. „Rozprávala si sa s Nevillom?“ pozrel na ňu. Prikývla. „A?“

                „Asi to bude v poriadku. Mal radosť, že žiješ, než si uvedomil, že si zobral tvoju snúbenicu za ženu a má s ňou deti.“

                „A potom radosť prestal mať?“ natiahol uštipačne. Zamračila sa naňho.

                „Potom som mu povedala o našej dohode. Že minulosť hodíme za hlavu.“

                „A?“

                „Čo a?“

                „Povedala si, že to asi bude v poriadku. Nie, že to bude v poriadku. To asi je veľmi dôležité. Tak čo sa stalo?“ zadíval sa na ňu. Chytila do rúk mlieko, len aby prekryla nervozitu. A ako si všimla, on sa ovládal, hoci bol v cudzom prostredí. Rozhodne nechcel brať kocky k synovi. Čo mu mala povedať? Že najprv zviedla svojho manžela a potom musela myslieť naňho, aby dosiahla orgazmu? To určite.

                „Je to všetko príliš čerstvé, vieš? Pre nás všetkých,“ dívala sa naňho. Prikývol.

                „Všetci si budeme musieť zvyknúť na nové skutočnosti,“ pripustil.

                „Nemáš kocky,“ upozornila.

                „A ani netušíš, ako ma bolia prsty v teniskách,“ zaškľabil sa. A ona sa uchechtla.

 

                „Charlie, to som ja,“ prihlásila sa Hermiona, keď mu zaklopala na dvere.

                „Nie som doma,“ ozvalo sa spoza nich. Zavrtela hlavou.

                „No to iste. Pozri, idem dnu či sa ti to páči, alebo nie. Dobre?“ spýtala sa, ale nešla dnu. Povzdychla a až po pár sekundách tvrdohlavého mlčania vkročila dnu. Jej krstný syn sedel na posteli, chrbtom sa opieral o stenu, zvieral si kolená rukami a plakal. Zamračila sa. Toto nečakala. „No, tak, Charlie, čo sa stalo? Čo ťa tak nahnevalo?“ Prisadla si k nemu a pohladila ho.

                „On ma nahneval, vieš?“ smrkol.

                „Prečo?“ neprestával ho hladiť.

                „Pretože je živý,“ pozrel na ňu. Na moment sa jej zdalo, akoby sa za tie slová zahanbil.

                „Stavila by som sa, že budeš rád, že je živý,“ potichu povedala. „Prečo ťa nahneval tým, že je živý?“ Chlapca zjavne niečo trápilo a bolo potrebné z neho vypáčiť dôvod. Stisol pery. „No tak, Charlie, vždy sme si dôverovali, nie?“

                Niekoľko dlhých chvíľ mlčal a ona trpezlivo čakala neprestávajúc sa mu prehrabovať vo vlasoch. Potom sa vystrela, povytiahla sa na posteli a sadla si vedľa neho. Lakťom doňho drgla.

                „Tak vrav. Nikomu to nepoviem.“

                „Prisaháš?“ pozrel na ňu. Prikývla.

                „Prisahám,“ sľúbila.

                „Dobre teda...“ povzdychol. „Vieš, moja mama... ona často plače. Keď nie sú Frankie s Lunou a Nevillom doma. A myslí si, že som v izbe. Alebo si myslí, že ju nikto nemôže počuť. Myslel som si, že ju niečo bolí. Snažil som sa nepriamo spýtať, či nemá bolesti alebo tak... vravela, že nie. Nič ju nebolelo a plakala? Niekoľkokrát sa stalo, že som sa v noci zobudil a ona stála vedľa mojej postele. Snažila sa mi nahovoriť, že ma prišla skontrolovať... ale dívala sa na jeho fotku, vieš?“ rukou ukázal na nočný stolík, kde bola fotka osemnásťročného Harryho s metlou v ruke. Usmiateho a mávajúceho. Hermiona ani nedýchala. „Pýtal som sa strýka Rona aj babičky Molly a obaja tvrdili, že mama skoro nikdy neplakávala, keď bola malá. Chceli vedieť prečo sa pýtam a tak som sa vyhovoril, že Luna stále fňuká a či to bude trvať naveky... A keď neplakala ako malá, prečo plače teraz?“ pozrel na Hermionu. Tá si zahryzla do pery. „A potom mi to došlo. Plače kvôli nemu. Je jej to ľúto. Dobre, smútok môže trvať dlho, to som pochopil. Rozprávali ste mi o ňom a áno, mali sa veľmi radi a ona kvôli nemu plače ešte teraz. Bol mŕtvy a mŕtvy človek sa už nevráti. A potom sa objaví?“ zamračil sa. „Ona sa kvôli nemu trápi tak dlho a on je živý? To jej nemohol poslať sovu? Keď ju tak strašne mal rád, ako všetci hovoríte, prečo ju nechal, aby kvôli nemu plakala? Ja neznášam, keď mama plače a neznášam jeho, lebo plače kvôli nemu!“

                „Nie, Charlie, to nie,“ zahriakla ho Hermiona a zovrela ho v náručí. „Pst, upokoj sa,“ hlesla, pretože sa znova rozplakal. „Počúvaj, tak to nie je. To nie je celá pravda, vieš? Vie sa len to, že tvoj otec po zničení Voldemorta zmizol. Predpokladalo sa, že je mŕtvy. Všetci sme si to mysleli. Ibaže to nie je celá pravda. Počúvaj,“ zdvihla mu tvár k sebe. „Počúvaš ma?“ Prikývol. „Dobre. Vieš, čo sú to zaklínadlá, však?“

                „Dala si mi knihu,“ pípol. Krátko sa zasmiala.

                „Jasne. A vieš aj to, čo je to kliatba, že?“ spýtala sa. A on sa zamračil.

                „Viem, čo je kliatba.“

                „Toto bola kliatba tretieho stupňa, Charlie. Keď vtedy tvoj otec zničil Voldemorta, spravil tak prostredníctvom kliatby, ktorú naňho uvalil Severus Snape...“

                „To je ten s elixírmi.“

                „Správne. Inak by sa Voldemort nemohol zničiť. A tvoj otec bol prekliaty. Musel chodiť po svete s profesorom Snapom, robiť rôzne veci, aby túto kliatbu prelomil a až potom sa mohol vrátiť. A nemohol povedať o tom, že žije, inak by kliatbu aktivoval.“

                „A bola to tá treťostupňová, ktorá aj pri najmenšom porušení zabíja. Zabilo by ho to?“ spýtal sa.

                „Presne a on sa strašne túžil vrátiť k tebe. Vyše jedenásť rokov, deň po dni, prelamoval túto kliatbu a pritom vedel, že sa rovnako, deň po dni, vzďaľuje od nás všetkých, pretože musel mlčať. Keby mohol poslať sovu s tým, že má niečo na práci, žije, ale vráti sa o čosi neskôr... bolo by to to prvé, čo by tvojej mame povedal.“

                „Rozumiem,“ prikývol Charlie. Potom mu ramená zahanbene ovisli.

                „A aby si vedel... Vrátil sa pred troma dňami večer k Remusovi. Potreboval nejaký čas, aby sa spamätal... jedenásť rokov nie je dvojtýždňová dovolenka, že áno. Musel najprv zistiť, ako to tu chodí, so všetkými. Ale najviac s tebou. Skoro celú noc som mu o tebe hovorila. A prezeral si tvoje fotografie. Charlie, on ťa má strašne rád, a keď sa trocha spoznáte, budú z vás kamaráti, to sa stavím.“

                „Je to možné,“ prikývol. Hermiona sa uľavilo až teraz. „Je dobrý?“ poplašene pozrel na krstnú mamu. „Nemyslím tie reči o záchrancovi sveta a tak... ale je dobrý?“

                „Je to môj najlepší priateľ. Čo myslíš?“ drgla doňho.

                „Myslel som si, že tým je strýko Ron,“ vyhŕkol a potom sa na seba pozreli a obaja sa zároveň zaškľabili.  

                „A ešte jedna vec, Charlie. Tykaj svojmu otcovi, dobre?“

                „Je prakticky cudzí,“ namietol. Významne povytiahla obočie. „Chcel som...“ Mierne naklonila hlavu. „Tak dobre, no...“

 

                Keď o čosi neskôr, po tom, čo si umyl tvár, vchádzal do kuchyne, bol tak trocha nervózny. Ale hlavne sa hanbil. Jeho otec sa naňho netrpezlivo pozrel a on zaregistroval niečo, čo by pomenoval ako obavy, hoci nechápal, prečo by mal hrdina vojny mať obavy.

                „No, ehm...“ odkašľal si. Skontroloval mamu. Vyzerala v poriadku, len naňho napäto hľadela spoza linky. Zrejme pripravovala obed. A neplakala, to bolo hlavné. Pozrel na otca. „Ja sa chcem ospravedlniť za ten výbuch. Hermiona mi povedala, ako to vtedy bolo,“ vypúšťal zo seba slová dívajúc sa do tváre muža, ktorý mal byť jeho otcom a cítil, že sa červená. Občas sa mu to stalo, ale našťastie nezdedil po mame všetko. „Nevedel som, že ste... teda, že si sa nemohol ozvať,“ dodal a sklonil hlavu.

                „To je v poriadku, Charlie,“ vyšlo z neho a postavil sa. „Čo keby sme to skúsili ešte raz? Šlo by to? Čo myslíš?“ spýtal sa a srdce mu búchalo v hlave. Charlie zdvihol hlavu a krátko prikývol. „Tak fajn,“ usmial sa Harry a natiahol k nemu ruku. „Ahoj, Charlie, som strašne rád, že ťa môžem konečne spoznať.“

                „Ahoj, ehm, otec,“ vyšlo z chlapca a ruku mu zovrel. Harry držal jeho ruku a bol najšťastnejším človekom na svete.

                „Nemusíš mi hovoriť otec, pokiaľ nebudeš chcieť, alebo si na to nezvykneš,“ navrhol, keď sa pustili. „Volám sa Harry.“

                „Ja viem, je to moje druhé meno,“ povedal chlapec odvážnejšie. A Harry sa uchechtol.

                „To je fakt. Našťastie je to až to druhé,“ zaškľabil sa. A Charlie sa usmial. Síce opatrne, ale usmial sa.

                „Keby to mama spravila, asi by nebola kompletná. Nemohol by som sa volať Harry Harry,“ vyhŕkol.

                „Charlie!“ nepozdávalo sa Ginny. Potom ale mávla rukou. Smiala sa aj Hermiona a aj Harry. Vážne sa smial. A stavila by sa, že jeho prsty v teniskách sú úplne pokojné. „A keď sme už pri tom... čo to slovo?“ pozrela naňho. Charlie sa zamyslel.

                „Sova...“ šepla mu Hermiona. Chytila ho za ramená a potisla k stoličke pri stole. Harry sa tiež usadil nespúšťajúc pohľad z Charlieho.

                „Aha,“ spomenul si chlapec. „Nie je to vulgarizmus. Slovo sprostá sa nachádza v slovníku úplne normálne a bežne,“ vysvetlil mame. Kútikom oka pozrel na otca, ktorý sa škľabil.

                „Aj tak si neželám, aby si také slová používal, to dobre vieš.“

                „Pardon.“

                „Dobre, už ho nechajme,“ zasiahla Hermiona. „Pomôžem ti s tým obedom,“ podišla k Ginny, len preto, aby ju odpútala od striehnutia.

                „Aj tak je to nefér,“ povedal Charlie potichu. „Keď dospelí môžu používať hocaké slová a deti sú upozorňované za úplne všetko. Čo myslíš?“ pozrel na otca.

                „Ja som to robil tak, aby ma dospelí nepočuli. Ale používal som zrejme len tie slová zo slovníkov,“ zamyslene stiahol obočie. „No... možno som párkrát použil aj vulgarizmus,“ šepol. Charlie sa uškrnul. Rozhodne to bola dobrá odpoveď. Mama ho upozorňovala skoro na všetko a Neville, hoci bol dobrý, bol dosť nudný.

                Opatrne sa na seba dívali, akoby sa hodnotili.

                „O čom sa chceš baviť?“ spýtal sa chlapec stále potichu. Hermiona prestierala stôl. Ginny chystala jedlo. A Harry sa naňho díval.

                „Mám byť úprimný?“ odvetil otázkou. Chlapec prikývol. „Netuším,“ šepol. Charlie znova prikývol.

                „Ani ja,“ priznal. „Ale mama striehne, hoci sa snaží byť nenápadnou,“ pokračoval.

                „To sa teda čudujem, vždy dokázala prekabátiť hocikoho.“

                „Zrejme vyšla z cviku,“ mykol plecami. Potichu sa zahihňali. Potom Harry zvážnel.

                „Charlie, je to pre mňa všetko nové. Ty si pre mňa nový. A ja som to nikdy ani nerobil. Nebol som nikdy otcom. Ale sľubujem, že keď potrénujem, budem dobrým otcom.“

                „Ja viem,“ prikývol chlapec. „Opomenúc tú skutočnosť, že ťa všetci ospevujú a nemyslím len svet, ktorý o tebe nevie nič konkrétne, myslím tým rodinu a nemyslím si, že by sa riadili tým známym... o mŕtvych len dobre. Aj mama mi to vravela a mama by mi neklamala. A krstná tiež vraví, že si dobrý. A im dvom verím najviac.“

                Harry sa usmial a už znova musel zabojovať proti tomu, aby sa nerozplakal. Natiahol k synovi ruku a pohladil ho po tvári. Jeho veľké zelené oči sa naňho upierali. Neuhol, tváril sa vážne. Myslel to vážne.

                „Skutočne si veľmi inteligentný mladý muž,“ zavrtel hlavou. „A to po mne určite nemáš,“ zaškľabil sa. Charlie sa zasmial.         

                „Obed, vážení,“ zahlásila pani domu a všetkým im nakladala. Pozrela na syna, ktorý sedel vedľa Harryho a opatrne po ňom pokukoval. Možno bol spočiatku nervózny a teraz otca opatrne hodnotil... a Merlin vie, že dokázal hodnotiť ako pravý kritik... mala ale pocit, že by si tí dvaja mohli napokon porozumieť. Harry zo syna skoro ani nespúšťal oči. Pokojne sa posadila.

                „Och, Merlin, kedy ja budem vedieť takto variť,“ zastonala Hermiona. Ginny sa zapýrila.

                „Zrejme nikdy,“ zamrmlal Harry. Charlie to ale začul a zachichotal sa. Harry naňho mrkol.

                „Ja som to počula, Harry,“ Hermiona ublížene zagánila.

                „Varenie bola vždy doména weasleyovských žien, nemám pravdu?“ pozrel na Ginny, ktorá sa stále pýrila.

                „Skôr prewettovských, pretože Susan varí otrasne a Alica sa tiež nepretŕha. A v Egypte na obede sme zatiaľ neboli,“ prezradila Hermiona. Potom sa však zarazila a zahrala pohoršenie. „Zrejme by sme nemali ohovárať, že?“ Charlie sa zachichotal.

                „To je otázne,“ vypustil. „Ak vravíš pravdu, neohováraš. Ale ak vravíš o niekom, kto nie je prítomný, hoci hovoríš pravdu, ohováraním sa to dá nazvať.“

                „Lenže v tom prípade, by bolo ohováraním aj to, keby si povedal... Strýko Ron bol včera v práci... pretože o ňom hovoríš za jeho neprítomnosti, hoci hovoríš pravdu.“

                „Vlastne hej. V tom prípade je ohováraním hovorenie o osobe za jej neprítomnosti poukazujúc na negatívne vlastnosti, prípadne situácie, v ktorých sa táto osoba mohla vyskytnúť.“

                „Čiže z toho vyplýva, že keď sme o Susan a Alici povedali pravdu, rozhodne sme ich neohovárali.“

                „Ale poukázali sme na ich negatívnu vlastnosť, čiže sme ohovárali.“

                „Nevedieť variť rozhodne nemôžeme klasifikovať ako negatívnu vlastnosť!“ obhajovala sa Hermiona.

                „Ale sa vyskytli v situácii, kedy navarili a zmrvili to, prišlo sa im na to a my o tom hovoríme, preto to je ohováranie. A okrem toho, vedieť variť je rozhodne praktické,“ protirečil Charlie.

                Obaja stíchli, keď sa Ginny nahlas rozosmiala dívajúc sa na Harryho výraz. Vyvaľoval oči. A to doslovne. S otvorenými ústami a lyžičkou na polcesty do nich. Až keď sa naňho pozreli aj dvaja účastníci diskusie, zavrel ich.

                „Toto sa deje často?“ spýtal sa. Charlie sa so spokojným úsmevom díval na matku, ktorá sa zadúšala smiechom a nevedela prestať. Mal rád, keď sa smiala.

                „No, ehm,“ Hermiona sa zapýrila. „Občas sa stane, že o niečom zanietene podebatujeme...“

                „Toto nie je zanietené debatovanie... toto je horor,“ zaškľabil sa. Charlie sa zachichotal.

                „Robíme to, odkedy som sa naučil rozprávať,“ prezradil otcovi.

                „Tak to ma vôbec neupokojilo,“ zavrtel hlavou.

                „Vtedy to boli ľahšie témy,“ mykol plecami jeho syn.

                „Ešte stále ma to neupokojilo,“ zasmial sa a pozrel na Hermionu. Tvárila sa, že je mimoriadne hladná. Zavrtel hlavou. „Ste obaja... šialenci,“ prskol s uchechtnutím.

                „A to si nás pomenoval doteraz najústretovejším a najjemnejším termínom,“ usmial sa Charlie, aby sa obrátil k Hermione. „A ako by si nazvala...“

                „Poď so mnou,“ sykol Harry smerom k Ginny, ktorá sa už síce nesmiala, ale stierala si slzy z očí. Postavila sa a šla za ním za linku. Obrátil sa chrbtom k tým dvom maniakom. „Je to skutočne náš syn?“ spýtal sa jej potichu.

                „Určite áno, Harry,“ uškrnula sa.

„Čo to má znamenať?“ spýtal sa.

                „Je to Hermionina škola, keď sa pýtaš na to,“ priznala. „Začalo to najprv ako hra. Ako výzva. Hrala sa s ním tak, vieš? Pokým ja som používala stavebnice a autíčka, ona používala slová. Keď sa učil rozprávať, vyzvala ho k hre. Dokázala ho vždy zaujať. A on sa učil pri nej veľmi rýchlo. Povedala jedno slovo a on mal čo najrýchlejšie povedať druhé. Aj keď spočiatku opakoval len to jedno... mama. Krátko na to povedal tata. Potom havo... A než som sa obrátila, padalo z neho desať slov. Vždy povedala nové a on si to pamätal. A rozumel. Nie je to nejaký mutant, nemysli si. Akurát má dobrú pamäť, ktorú ona ešte cibrila. Potom to boli komplikovanejšie výrazy. Keď sa naučil čítať a nebola s ním ona, hltal knihy. A keď mal deväť, našli si túto novú hru. Argumenty a protiargumenty. Vieš,“ stíšila hlas a pozrela k stolu. Obaja si niečo šušotali. Potom mu pozrela do očí. „Ona sa nafixovala na Charlieho ešte viac, než moja mama a to bol jej prvý vnuk. Kompenzovala si tým to, že prišla o svojho najlepšieho priateľa. Všetkých nás to bolelo, ale ja som ju nechala. Aj vďaka nej som si mohla aspoň diaľkovo spraviť kurz žurnalistiky. Prestať potom sa už nedalo, pretože to Charlie mal neuveriteľne rád,“ mierne sa pousmiala. Potom mu veselo štuchla do rebier. „A ty si na to zvykni, pretože keď civíš s otvorenými ústami, si vtipný,“ zaškľabila sa.

                „Takže je to v poriadku?“

                „Nezdala sa ti Hermiona v jedenástich v poriadku?“ zdvihla obočie.

                „Nooo...“ natiahol významne. A ona sa zasmiala.

                „Je to v poriadku. On má rozmýšľanie jedenásťročného, akurát má bohatú slovnú zásobu a netradičnú hru, ktorú sa hráva s krstnou mamou,“ dívala sa mu do očí.

                „Je to teda hra? Nie je to... porucha?“ potreboval sa ubezpečiť.

                „Je to hra, Harry. Tak sa hrá tvoj syn,“ prikývla.

                „Dobre teda. Skúsim sa tým... príliš nedesiť,“ zavrtel hlavou a otočil sa, aby sa vrátil k obedu.

------

                Harry sedel opretý o pohovku a premýšľal nad tými niekoľkými hodinami, ktoré strávil vedľa svojho syna. Nie so svojím synom, pretože ako mu povedal, bolo to preňho stále nové a vážne netušil, o čom by sa mohli rozprávať. Bude potrebovať chvíľu, kým si zvykne. A Charlie samozrejme tiež. Nemohol čakať, že si hneď padnú do náručia, ale Charlie ho rešpektoval. Doteraz ho mal rád, s jeho zmŕtvychvstaním sa vyrovnal oveľa rýchlejšie, ako dospelí, hoci to na začiatku zaškrípalo, a keď si zvykne, tak to bude v poriadku. Bol si tým istý. Musí ho najprv spoznať. Obaja sa najprv musia spoznať, aby zistili, čo im bude vyhovovať najviac. Rozhodne s ním nemohol hrať nejaké slovné hry, to vážne nie. Uškrnul sa.

                Hermiona v pokoji dolúskala kapitolu a zdvihla hlavu, aby pozrela na Harryho. Sedel mimoriadne pokojne a spokojne s úsmevom na tvári, bez kociek v ruke a bez klepotajúcich prstov. Určite myslel na Charlieho. Bola si istá, že to medzi nimi bude napokon dobré a úplne prirodzené. Mierne sa pousmiala a pozrela na hodinky.

                Za moment budú štyri. O štvrtej sa má stretnúť Remus s Molly v Brlohu. A s Billom, ktorý je v Brlohu so svojou rodinou. S dvojčatami a Ronom, ktorí boli na štvrtú pozvaní. A s Ginny, ktorá mu mala pomôcť pri vysvetľovaní. Neville v piatok chodil z práce skorej a týkalo sa to vlastne aj Remusa, takže malo byť o deti postarané. 

                „Harry,“ oslovila ho, keď si k nemu prisadla. Usmiala sa na jeho stále zasnenom výraze. „Teraz by mohol vedľa teba padnúť meteorit a ty by si si ho ani nevšimol, čo?“ zaškľabila sa.

                „Je úžasný,“ vyriekol.

                „Ja viem,“ prikývla. „Povedal si mi to už najmenej tri razy.“

                „Keby sa dalo, tak v tomto okamihu by som zastavil svet... alebo ho nechal plynúť bez môjho zásahu a venoval by som sa len budovaniu vzťahu so svojím synom. Ale to asi nepôjde, čo?“ povzdychol.

                „Nie, to nepôjde. Práve teraz sa dozvedá tvoj najlepší priateľ, že žiješ,“ povytiahla obočie.

                „Áno, viem,“ prikývol a aj on pozrel na hodiny v kuchyni. „Koľko si myslíš, že to bude trvať?“

                „No... najviac práce bude asi s Molly. Potom zrejme s Ronom a Billom. Dvojčatám stačí povedať len to, že žiješ,“ usmiala sa. „Bude to dobré.“

                „Určite áno, o tom nepochybujem. Ani jeden z nich nebude mať problémy s tým, že žijem,“ zaškľabil sa.

                „Aha,“ prikývla. „Vyzerá to tak, že ste s Ginny v pohode, nie?“ spýtala sa. Aj on a aj ona jej to tvrdili.

                „Momentálne áno,“ prikývol. Pozrela naňho.

                „Čakáš problémy?“ spýtala sa.

                „Nie, nečakám. Ale stať sa môže čokoľvek, nie?“ opätoval jej pohľad a siahol vedľa seba pre kocky. Keď dnes vzal Charlie Harryho hore, aby mu ukázal svoju izbu, prehodila s Ginny pár viet. Vedela, že ho prinútila sľúbiť absolvovať vyšetrenie. A Merlin vie, že to potreboval.

                „To máš pravdu, stať sa môže čokoľvek. Tak poď,“ chytila ho za ruku a vytiahla z pohovky. „Počkáme na telefón od Remusa na premiestňovacom území za domom...“

                Keď vychádzali z domu, stále sa držali za ruky.

TOPlist