49. Strasti tehotenstva

 

„Čo nám zápas vyhrá?“

„Máme najkrajšie habity, napríklad,“ dvojčatá pokračovali vo vtipkovaní v jednej zo šatní.
                A to bola zrejme pravda. Pokým Chrabromil mal červené dresy, Bystrohlav modré a Bifľomor žlté, klasické školské, družstvá zo Základne bojovali s problémom. Napokon sa znova ukázala Seamusova mama. Nie komplet dresy, ale aspoň obyčajné plášte upravila tak, aby zodpovedali metlobalovým kritériám. Krumov tím sa musel zmieriť s čiernymi plášťami. Samozrejme očíslovanými a označenými menami. Ale dvojčatá chceli niečo mimoriadne.

Niekoľkokrát navštívili pani Finniganovú a vŕtali do nej a vŕtali, až sa im podarilo premeniť habity ku svojej spokojnosti, rovnako ako sa im podarilo zohnať sedem viest, na ktorých sa vynímala pričarovaná hlava leva. S farbou mali menšie problémy. Chceli červenú, samozrejme. Ale tá bola obsadená. Tak sa rozhodli pre žiarivú zlatú. Vážne boli ich dresy najkrajšie. To uznal aj Harry.

„Áno, to nám zápas vyhrá,“ povzdychol Oliver skrúšene.

„Ale no tak, už sa nemrač,“ Katie sa k nemu prilepila a vášnivo ho pobozkala.

„Sexuálne nabudený kapitán.“

„Ten nám zápas rozhodne vyhrá,“ zaškľabili sa dvojčatá. Harry sa pochechtával spolu s ostávajúcimi triafačkami.

„Tak, poďme teda na to,“ Oliver mierne potriasol hlavou, keď sa od neho Katie odlepila. Aspoň sa prestal tváriť pohrebne!

Harryho po vyletení na štadión zaplavilo staré známe vzrušenie z hry. Iste, bola to zábava, ale on patril k víťazným typom. Chcel vyhrať za každú cenu. Krum bol síce reprezentant svojej krajiny, teda aspoň pred tromi rokmi, ale neporaziteľný nie je nikto. Aký je vlastne medzi nimi rozdiel? Harry bol asi o tri centimetre vyšší, Krum o pár kíl ťažší. To by sa na metle, ktorú mali rovnakú, malo vyvážiť. Mali vlastne rovnaké podmienky. Možno nevedel všetko to, čo Viktor. Profesionálny metlobal je na inej úrovni, než ten školský. Ale on bol zase najmladším a najtalentovanejším anglickým stíhačom za posledných sto rokov. To tiež musí niečo znamenať. Tým sa Harry povzbudzoval, keď si vo vzduchu našiel svoje miesto a čakal na zahájenie zápasu.

Krum sa naňho sprisahanecky usmieval. Opätoval mu síce úsmev, ale neveril mu ani to, že bola sobota. Určite nepôjde o zábavu, pôjde o výhru. Štadión skandoval. Viac fandil bývalým chrabromilským hviezdam, respektíve Harrymu. Ale dalo sa počuť aj Viktorovo meno.

Zápas bol odštartovaný, triafači zaútočili a odrážači sa zamerali na dorážačky. Harry prelietaval nad hráčmi, kútikom oka videl, že Viktor robí to isté. Pred takmer piatimi rokmi tohto hráča fascinovane pozoroval vo finálovom zápase Svetového pohára a teraz hrá proti nemu. Nepodarilo sa mu to doteraz na tréningoch, ktoré mali zväčša spoločné všetky družstvá. Toto bolo prvý raz, čo si s ním zmerá sily. Pomyslel by na to pred piatimi rokmi? Ani náhodou.

Hra pokročila, pokým on vyhliadal strelu a strážil si Kruma. Bývalé chrabromilské triafačské hviezdy predvádzali tentoraz presvedčivejší výkon, ako v prvom zápase. Po pol hodine vyhrávali 60:20. Ani hráči Základne neboli zlí. Najmä odrážači, dospelí a silní chlapi, robili Chrabromilčanom problémy. Niles a Selby, aspoň tak sa zdalo Harrymu z toho, čo videl, boli lepší ako dvojčatá Weasleyové. Robili triafačkám veľké problémy, hoci tie si zatiaľ dokázali vždy poradiť.

Žiaden zlatý záblesk sa v prvej hodine nezjavil. Rozhodol sa zletieť nižšie. Takmer ho trafila dorážačka vypálená Selbym. Možno by sa mal držať vyššie. Tu mal ale väčšiu šancu zahliadnuť strelu. Viktor tiež zlietal nižšie kaziac tým Harrymu zdanlivú výhodu. Nasledujúcu polhodinu sa museli sústrediť aj na zásahy odrážačov.

Harry sa napokon dočkal. Zazrel strelu na vzdialenejšom konci štadióna, pod obručami, ktoré úspešne strážil Wood. V ceste mal ale Viktora, ktorého oči skenovali opačnú stranu. Nebol ďaleko, ak by prudko vyštartoval, nemusel by Krum zareagovať rýchlo.

Ibaže Viktor zareagoval až príliš rýchlo. V momente, ako okolo neho prelietal, už štartoval aj on. A rozlet mal veľmi rýchly. Nezaostal, ale Harry už naňho nemyslel. Myslel len na to, ako čo najrýchlejšie lapiť strelu. Štadión sa zameral na stíhačov a povzbudzoval oveľa intenzívnejšie, ako chvíľu predtým. Strela sa rozhodla unikať a Harry ju dolietal. Že by to bolo až také jednoduché?

Nebolo, strela nevyletela mimo štadión, v poslednej chvíli sa rozhodla klesať a letela popri štadióne. V tej rýchlosti bol obrat prudko nadol nebezpečný a on stratil z rýchlosti. Netresol však do štadióna, vyrovnal let nepúšťajúc strelu z očí. Viktor mal výhodu, videl zmenu letu strely, keď bol ďalej od štadióna a ladne začal klesať. V momente boli plece pri pleci. Viktor sa na Harryho zaškľabil. V tejto chvíli stačilo, keď mal len jeden zo stíhačov strelu na očiach.

Čierny a zlatý plášť viali za chrbtami stíhačov, ktorí v plnej rýchlosti prelietavali cez stred štadióna, pomedzi hráčov, ktorí im ustupovali z cesty. Tentoraz to nevyzeralo na to, že by mal byť Harry zranený ako v pamätnom zápase, kedy ho takmer prizabili vlastní hráči pálkami. Začul kričať Angelinu, keď letel okolo nej. Počul svoje meno, ktoré sa nieslo štadiónom. A popri ňom letel Viktor Krum. Naháňajúci rovnakú strelu, ako on. Vtom si uvedomil, že ak by mal čas sniť o hlúpostiach, práve toto by bolo jedným z jeho snov. A on si ho práve plnil.

Pri tej myšlienke sa oprel do metly ešte viac. Takmer na nej ležal znižujúc tým odpor vetra a snažiac sa o zvýšenie rýchlosti. Viktor robil to isté. Ani jeden sa pred toho druhého nedostal ani o milimeter. Strela začala kľučkovať okolo tribún. Možno práve v tejto chvíli sa ukáže, že Krum vie viac. Že je istejší a skúsenejší. Že je lepší. Ale Harry sa ho držal ako kliešť, letiac úplne identicky.

Strela klesala a stúpala. Vylietala mimo štadión, aby sa naň vracala. A potom znova. Bolo to dlhé stíhanie. Niekoľkokrát sa dotkli špičkami nôh tribún, tak tesné prelety predvádzali. Zrazu začala strela prudko klesať k zemi. Harry videl, ako sa zem k nemu približuje veľmi rýchlo. Vronského finta. Obdivovaný stíhačský manéver, v ktorom bol Krum fakt dobrý. Jemu sa darila celkom dobre, ale na majstra určite nemal.

Krum zrýchlil ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Ale bolo, ich let bol podmieňovaný voľným pádom. Harrymu zovrelo srdce, keď bola zem už príliš blízko. Miesto skandovania sa začalo ozývať híkanie. Krum bol pred Harrym. Nie, to určite nezvládne. A možno sa to nepodarí ani Viktorovi. Harry začal brzdiť oveľa skôr, ako jeho súper. V momente, ako začal aj brzdiť aj Viktor, strela v plnej rýchlosti zmenila smer a letela nízko nad zemou smerom vľavo. Harry vedel, že sa Viktor zdrží pri vyrovnávaní letu a pustil sa za strelou. A mal pravdu. Viktorova metla kosila trávnik, jeho nohy kosili trávnik, ale nepadol. Bola to zrejme jeho najlešia Vronského finta. Bolo mu to však málo platné.

Keď vyrovanal a pustil sa za Harrym, ten bol pred ním dosť ďaleko. A štadión sa dal opäť do skandovania Harryho mena, tentoraz oduševnenejšie. Viktor, nech by bol akýmkoľvek svetovým hráčom, Harryho dostihnúť nemohol. Po ďalších minútach besného naháňania strely, kedy sa Viktor takmer vôbec nepriblížil k Harrymu, bol koniec. Harry chytil strelu po tom, čo ležiac na metle preletel jednou z obručí. Nohy musel vystrieť do vodorovnej polohy, ale vyplatilo sa mu to. Vo vidine víťazstva nad Viktorom vôbec neuvažoval, že by sa do obruče nezmestil, že by sa mohol zavadiť lakťom a tým sa minimálne riadne zraniť. Preletieť obručou bolo fyzicky možné a jemu sa to podarilo. Chrabromil vyhral 470:220.

------

„Chrabromil! Chrabromil!“

„Úsmev Krumovi z tváre zmyl!“

„Potter nám dnes dokázal!“

„Tým pravým Vyvoleným sa stal!“

„Sračky,“ zaksichtil sa Harry na pripité oslavné vyspevovanie dvojčiat. Sám toho vypil o trochu viac, než za normálnych okolností. Všetci metlobalisti, aj s mladými zo Základne, oslavovali. Molly s pani Grangerovou s krútením hláv odišli už dávno.

„Na Harryho!“

„Na Harryho!“

„Na nás všetkých!“

„Viktor závodne nelietal už skoro tri roky,“ starostlivo vysvetľoval Harry svojej manželke, ktorej sa tiež podozrievavo leskol pohľad. Široko sa usmievala a pohojdávala sa do tónov spevu Legiend. „Ginny!“

„Áno, jasne, nelietal už tri roky,“ prikývla a pozrela na manžela. „Porazil si Viktora Kruma,“ šepla sprisahanecky. „Je jedno, ako dlho nelietal. Je to Viktor Krum, pre Merlina. Pred pár rokmi sme skoro odpadli, len keď sme ho videli lietať. A ty si ho porazil,“ zasmiala sa.

„Nebol vo forme,“ mykol plecami.

„To je jedno,“ mávla rukou. „Vyvoleným sa stal,“ zanôtila koniec veršu.
                „Uhm,“ zamyslene si ju prezeral. „Takže, po Krumovi poraziť teba už nebude žiaden problém,“ zarýpal.

„Prestaň snívať,“ odfrkla škľabiac sa. „Som menšia, ľahšia, mám rýchlejšiu metlu a vo forme som na rozdiel od nebohého Viktora. Nemáš šancu,“ zamrkala nevinne viečkami.

                „No veď uvidíme.“ 

„Jasne, uvidíme,“ zasmiala sa.

„Gratulujem!“ ozval sa pri nich usmiaty Krum.

„Ehm, áno, ďakujem,“ vyšlo z Harryho nepresvedčivo. Mal rešpekt pred bulharskou metlobalovou hviezdou, hoci v súčasnosti neaktívnou.

„Bol to dobrý let,“ potľapkal ho po ramene a prisadol si k nim aj s ohnivou whisky.

„Obaja ste leteli úplne úžasne,“ zasmiala sa Ginny snažiac sa tým zachrániť manžela z trápnej situácie.

„Ty, Harry,“ začal opatrne nevšímajúc si vyčíňanie dvojčiat a Olivera, ktorým pomáhali aj Seamus so svojim tímom. „Nepremýšľal si nad tým, že by si hral súťažne? Keď toto všetko skončí?“

Harry naňho opatrne pozrel. Viktor to myslel smrteľne vážne, to zbadal hneď. Pozrel na Ginny, ktorá zvedavo povytiahla obočie.
                „No, nie,“ priznal. „Nepremýšľam, čo budem robiť, keď skončí vojna.“ A keď prežijem, pomyslel si.
                „Rozhodne by som na tvojom mieste uvažoval nad hraním metlobalu,“ Viktor zamával fľašou whisky. Asi by nemali piť až tak veľa. Jeho žena mala iný názor. S úsmevom a prikývnutím si nechala doliať svoj pohár. Keby teraz zaútočil Voldemort, zrejme by narazil na spitých metlobalistov a nie odhodlaných obrancov. Nesnívalo sa mu ale nič, takže mohol byť pokojný. „Máš veľký talent. Počul som, že si výborný. A dnes si to dokázal aj mne.“
                „No, ehm, ďakujem,“ mierne sčervenel. Chvála od Kruma bola lichotivá. Keby žil Ron, zrejme by od radosti vyletel z kože. Teda, pred niekoľkými rokmi. „Nemyslím si ale, že by som hral metlobal,“ mierne zvraštil obočie. „Teda, ak som si aj niečo predstavoval, metlobal to nebol. Chápeš, čo tým myslím?“

„Jasne,“ prikývol. „Každý z nás sa zrejme vyhýba predstavám. Ale uvažuj nad tým. Si dobrý,“ priateľsky sa usmial na oboch. Potom sa zdvihol a odkráčal k Selbymu a Nilesovi, ktorí síce s úsmevom, ale aj tak z dostatočnej vzdialenosti sledovali dvojčatá vylezené na stoloch.

„Je to zaujímavá predstava,“ povedala jeho manželka, čím ho vytiahla so zamyslenia. „Rozhodne si ťa viem predstaviť v drese United, alebo akéhokoľvek iného družstva. Vyzeral by si strašne sexy,“ šepla mu do ucha.

„Uhm, aj dnes som vyzeral sexy, nie?“ mrkol na ňu.

„No neviem,“ zamračila sa naňho. „Zlatá sa k tebe nehodí.“

„Myslíš?“

„Viem!“ zachichotala sa. „Prepáč, ale vyzeral si otrasne.“

„Takže za Osi hrať asi nebudem, nie?“ uškrnul sa.

„Radšej nie. A ani za Kanóny,“ striasla sa odporom.

„To by sa Rona dotklo,“ upozornil.

„Určite, ale on vedel, že Kanóny neznášam.“

„Na rozdiel od Harpyí.“

------

„Severus?“ Harry neveriacky zvraštil obočie. Díval sa na kľačiacu osobu, ktorá sa k nemu otočila. Videl bolesť a, Harry by si nikdy nepomyslel, že Severus dokáže plakať. Ale vlhká stopa na jeho líci vravela za všetko.

„Harry,“ zamračene sa zdvihol zo zeme pri hrobe svojej sestry. „Dobrý deň,“ vypustil sťažka. Harry pozrel na Susanin hrob. Boli na nej čerstvo vyčarované kvety. „Občas sem zájdem,“ vysvetlil.

„Jasne,“ prikývol a pristúpil k strýkovi. Obaja sa chvíľu v tichosti dívali na meno vytesané v kameni.

„Nepovieš nikomu, že si ma tu našiel,“ ozval sa Severus.

„Jasne,“ prikývol znova.

„Myslel som, že bude celý hrad dospávať ten včerajší bordel,“ zaprskal zamračene. Včera sa popíjalo skutočne dlho a skutočne veľa. Harry sa však nenechal zatiahnuť do alkoholového vyčíňania. Onedlho po rozhovore s Krumom odišiel s manželkou, pretože tú premohli predstavy Harryho v rôznych dresoch a rozhodne ho chcela vidieť bez akéhokoľvek dresu. Našťastie. Inak by mal dnes zrejme riadnu opicu.

„Bol dôvod k oslave,“ upozornil tichým tónom.

„Možno,“ privolil strýko. Harry naňho neveriacky pozrel. „Nečum. Viem, že si porazil jedného z najlepších svetových stíhačov,“ smutne sa uchechtol.

„To je prekvapujúce,“ povytiahol obočie.

„To je len informácia, ktorá mi bola podsunutá. Zrejme omylom,“ ozrejmil. „Metlobal je mi ukradnutý.“

„To už nie je prekvapujúce,“ tentoraz sa smutne uchechtol Harry. Znova zavládlo ticho. Ticho, v ktorom si obaja dokázali porozumieť.

„Kde je Ginevra?“ spýtal sa po chvíli.

„Ešte spí,“ prezradil Harry.

„Toto tiež nie je prekvapujúce,“ Severus sa uškrnul. Potom pozrel na Harryho. „Čo tu robíš takto skoro?“

„Ron by mal minulý týždeň devätnásť,“ vyšlo z neho potichu. Hlavu mal sklonenú. Severus potlačil bolestný povzdych. Veľmi dobre vedel, čo preňho Weasley znamenal. A okrem toho, mal by devätnásť. Ľudia by nemali umierať takí mladí.

„Áno, ja viem,“ prikývol a stisol mu rameno. Harry sa naňho pozrel. „Tak bež,“ popchol ho.

Harry obišiel tých pár hrobov, dívajúc sa na mená na nich. Sirius, McGonagallová, Dumbledore, Flitwick, ktorý tu mal len náhrobok. Množstvo ďalších. A Ron. Rovnako, ako strýko pred chvíľou, aj on pokľakol a vyčaril kvety na hrobe svojho najlepšieho priateľa. Rovnako, ako strýkovi, aj jemu z očí vyhŕkli slzy. Rovnako, ako jeho strýko, aj on potichu spomínal. A rovnako, ako jeho strýka, aj jeho to bolelo.

Po dlhom čase sa postavil. Keď pozrel doprava, videl, že tam Severus ešte stále stojí. S pohľadom upretým na náhrobok svojej sestry. Chodil sem v noci, to vedel. Aby ho nikto nevidel. Teraz, možno, chcel vidieť hrob svojej sestry v dennom svetle. Stále bolo príliš skoro. Okrem veží všetko spalo.
                „Pôjdeme?“ spýtal sa. Tentoraz to bol on, kto položil strýkovi ruku na rameno.

„Áno,“ prikývol pokojne. Obaja hodili posledný pohľad na ostatné náhrobky. Na moment sa zastavili pred pamätnou tabuľou, na ktorej boli vyryté mená všetkých Voldemortových obetí, o ktorých vedeli. Zoznam začínal Severusovým bratom a pokračoval jeho najlepšou priateľkou. Zovrelo mu srdce.

„Harry, Severus,“ pomaly sa k nim približovala Ginny s mapou v ruke. Harry sa pousmial. Zobudila sa, nenašla ho v posteli a pátrala po ňom.

„Vyspatá do ružova, ako vidím,“ Severus sa na ňu nasilu zaceril. Mierne sa naňho zamračila. Toto ale nebolo miesto, kde by sa mali vrhnúť do nejakej slovnej prestrelky. Veľmi dobre vedela, že je na nej včerajšie popíjanie vidieť, preto bola Severusova poznámka viac ako rýpavá.

„Som rada, že ste relatívne v poriadku,“ pozrela na manžela. Vystrašilo ju, keď ich videla pri hroboch. S Harrym sem chodili často, Severusa tu ešte nevidela. Hoci vedela, že chodí. Spolu tu ale neboli od pohrebov.

„Pridaj sa k nám,“ Harry k nej natiahol ruku.

Pristúpila bližšie dívajúc sa na tabuľu. Očami vyhľadala mená svojich troch bratov. A Harryho rodičov. Siriusa a Susan. Postupne prešla dlhý zoznam od vrchu až dole. Veľmi dlhý zoznam. Zavrtela hlavou. Nechcela sa nechať uniesť spomienkami tak, ako tomu bolo vždy, keď sem prišla. Ako minulý týždeň, keď tu bola s Hermionou. Pri Ronovi.

„Sľúbme si niečo,“ šepla do ticha potláčajúc slzy.

„Čokoľvek,“ Harry jej zovrel dlaň pevnejšie. Severus sa na ňu zvedavo pozrel.

„Ak by, ak by na tom zozname malo pribudnúť meno niekoho z nás...“ hlas sa jej zlomil.

„Ginny...“

„Tí druhí dvaja sa o seba postarajú,“ dodala so sklonenou hlavou. Harry ju objal okolo ramien.

„Samozrejme,“ povedal Severus pevným hlasom.

„Myslím to vážne,“ pokračovala zamračene. „Ak by...“

„Nestane sa to,“ Harry pochopil jej obavy.

„Môžeš to zaručiť?“ pozrela naňho.

„Nie,“ šepol pravdivo. Keby umrel, nepochyboval o tom, že by sa Severus o Ginny postaral. A naopak. Ale keby umrela ona, tak...

„Budem tu vždy pre Pottera,“ ubezpečil ju Severus, ktorý okamžite pochopil, čo jej chodí po rozume. Pozrela naňho. V jej očiach sa zračila vďaka. Usmiala sa naňho a on jej opätoval úsmev.

„Ja...“

„Mlč, Harry,“ prerušil ho Severus. „Ani jeden z nás nedopustí, aby sa to stalo. Ale je dobre vedieť, čo sa musí stať, ak by sa niečo stalo,“ vyriekol dívajúc sa do očí svojho synovca.

„Jasne,“ sklonil ten hlavu. Iste, uvažoval nad tým, čo by sa stalo, keby umrela Ginny. Tá myšlienka nebola nereálna, boli vo vojne, koniec koncov. A vo vojne je možné všetko. „Severus sa o mňa postará,“ prinútil sa usmiať na svoju manželku. Tá len spokojne prikývla.

„Dobre,“ hlesla. „To je dobre.“

Severus sa na nich díval kútikom oka. Zrejme sa zbláznia, keby prišli jeden o druhého. A on spraví všetko, čo bude v jeho silách, aby sa to nestalo. Nesmelo pristúpil a položil ruku na ramená svojej netere.

Sobrian, ktorý stál na kraji Zakázaného lesa, so smutným výrazom pozoroval tri osoby stojace pred pamätnou tabuľou padlých čarodejníkov. V objatí. Pozrel na jasnú oblohu. Firenze ho učil čítať z hviezd na nočnej oblohe. A on bol veľmi učenlivý. Vo hviezdach sa ale nedá vyčítať presne to, čo sa stane. Len náznaky. Znova pozrel na trojicu, ktorá tvorila rodinu. Smutne sa pousmial, aby sa otočil a potichu sa vytratil v lese. Hviezdy a Firenze mu naznačili, že zo silnej trojice ostane len jeden.   

------

Dacian sa krivo zaškľabil. Neznášal to a neznášal ich všetkých. Neznášal byť tu. Veľkoryso mu vrátili jeho prútik a darovali mu jedno celé poschodie. Len jemu samému. Ó, aké štedré od nich. Toto poschodie zároveň začarovali, aby sa z neho nedostal. Aby sa nepokúsil ujsť. Ak by predsa len chcel zo svojho prepychového väzenia odísť, museli by ho sprevádzať Bella a Avery. Tak bolo poschodie zaistené. A k nemu chodila len Bella, takže sa odtiaľ nedostane nikdy.  

Prútik mu dali len preto, aby mohol trénovať a pripravovať sa na pomoc svojmu otcovi, ako sa sám Temný pán vyjadril. Aby mohol robiť toto všetko, čo sa mu hnusilo. Ale čo bolo zároveň veľmi prospešné, ako si uvedomil, keď dešifroval Slizolinovu kliatbu. Jeho otec sa tieto kúzla neučil. Mal zvláštne inštrukcie, ako postupovať pri obludách a prelomení rokfortského štítu, ktoré mu zanechal Salazar. Ostatné kliatby ležali na Dacianovom stole a on mal za úlohu zistiť, čo to konkrétne je.

A táto kliatba sa mu veľmi pozdávala. Bolo to nechutné a zlé, ale on bol Slizolin a bol zlý. Potreboval sa to kúzlo naučiť, pomohlo by mu to pri odstránení otca, na čom intenzívne pracoval. Priniesli mu ďalšieho psa. Ak sa mu teraz podarí zakliať ho správne, nebude mu už pomoci tak, ako psom predtým. A hádam dnes z toho nebude ani zvracať.

Namieril prútik na psa. Musí sa presvedčiť, potrebuje to. Predstavil si, že tam miesto psa stojí lord Voldemort, Bella, Potter alebo Snape. Malo by to ísť. Švihol prútikom a čakal, čo sa so psom udeje.

Pes bolestne zaskučal. Samozrejme. A teraz. Napäto sa díval na psa. Pes ostával stále psom, ale zraneným. Priskočil k nemu. Chcel vedieť, či je to kúzlo také silné, ako ho prezentoval Slizolin. Skúsil čarovať nad psom. Nepodarilo sa mu to. Ani jedným liečivým zaklínadlom sa mu nepodarilo psa zachrániť. Vykrvácal a umrel pred jeho zrakom.

Spokojne sa postavil a usmial. Funguje to. Vyskúša to ešte niekoľkokrát, ale je to viac ako isté. Po tejto kliatbe nebude jeho otcovi už pomoci.

------

Marec sa chystal postupne prehupnúť do svojej druhej polovice. Harryho denný rozvrh bol takmer identický. Vstával pred siedmou, aby sa naraňajkoval, do tretej vyučoval, potom mal letecký alebo súbojnícky tréning, po večeri sa venoval buď metlobalu, alebo liečiteľským kurzom, pri ktorom si zvykol pomáhať. K Severusovej nevýslovnej radosti. Hermiona sa pomaly nedokázala hýbať a premýšľala nad tým, ako bude pokračovať vo vyučovaní. Večer bola unavená, nohy mala opuchnuté a ledva dýchala. Už sa nedokázala venovať liečiteľstvu a Severus, hoci mu Ginevra pomáhala, sa potešil Harryho záujmu. Aspoň na to nebol takmer sám.

„Už nech sa toho kotla zbavím,“ zaúpela sťažka si líhajúc do postele po absolvovaní očistnej sprchy.

„Je to náš syn,“ napomenul ju Draco bozkajúc jej, teraz už obrovské brucho.

„Som nechutná. Nemotorná, tučná a škaredá.“

„Ale hlúposť.“

„Pozri sa na mňa!“ zvýšila hlas opierajúc sa o lakte na posteli. „Som ako veľryba, ktorú vyvrhol odliv na súš.“

„Si nádherná,“ upokojoval ju Draco. Najradšej by prevrátil oči. Toto bolo čoraz častejšie. Iste, hormóny úradovali, ale on si vždy myslel, že so svojím mozgom by dokázala vyhrať aj nad hormónmi. Nedokázala.

„Ani otočiť sa poriadne neviem,“ pokračovala v sťažovaní priškrteným hlasom. „A teraz, večer, je to ešte horšie! A stále kope. V tých najnevhodnejších chvíľach a dosť bolestivo. Malfoy je to.“

Draco v duchu počítal do desať. Rozprával sa so Severusom, Lupinom a dokonca aj s Molly. Vedel, čo ho čaká. Pripravili ho na zmeny nálady, na plačlivosť a sťažnosti, čo bolo nanajvýš nehermionovské. Aj tie zvuky, ktoré občas vydávala. Desili ho. Fakt. Nikdy ju nepočul kvíliť a teraz kvílila čoraz častejšie. Aj teraz jej videl v očiach slzy.

„Už to nebude dlho trvať,“ pokúsil sa ju upokojiť.

„Som hnusná!“ vykríkla naňho.

„Si tehotná. Pre Merlina, čo čakáš? Máš v sebe dieťa, je logické, že si trocha pribrala...“

„Trocha? Dvadsať kíl, Draco!“

„No a?“ mykol plecami. „Porodíš a...“

„Ale až za šesť týždňov! Čo budem dovtedy robiť?“

„Čo budem dovtedy robiť ja!?!“ podráždene zvýšil hlas aj on. Zrazu bolo v miestnosti ticho. Opatrne na ňu pozrel. Mala od šoku rozšírené oči. Posadil sa. Čakal ďalší výbuch. Zrejme ho pošle do čerta. Vynadá a vyhodí ho. Ibaže jej sa v očiach náhle zjavili slzy. Och, Merlin. Toto je ešte horšia možnosť, ako zavŕšiť ich miernu výmenu názorov.

„Prepáč mi to, Draco,“ rozvzlykala sa. „Ja nechcem byť protivná. Ja len chcem už konečne porodiť a...“

„Dobre, ja viem,“ okamžite ju objal a nechal, aby sa mu vyplakala na ramene. „Si stále krásna, Hermiona. Vážne. Si tehotná, čakáš naše dieťa a ja ťa milujem.“

„Vážne?“ zapípala mu do ramena.

„Samozrejme! Prestaň o tom pochybovať a teš sa.“

„Ja sa teším. Fakt. Akurát, myslím, že mi to dosť lezie na mozog.“

„Vážne?“ predstieral nechápanie. Odtiahla sa od neho a tresla ho do ramena.

„Nerob si zo mňa srandu,“ zamračene zagánila.

„Nerobím,“ uškrnul sa dívajúc sa na ňu. Nejako vycítil, že to už bude dobré. Nateraz. „No tak, Andrew,“ prihovoril sa bruchu. „Mal by si mamu poslúchať a nejedovať ju.“

„Andrew?“ spýtala sa potichu. „Vážne chceš, aby sa náš syn volal Andrew?“ roznežnela sa. Na tvári sa jej rozlial široký úsmev. Draco si oddýchol. Nateraz mal vyhraté.

„Z tých mien, čo si spomínala, sa mi to páči najviac,“ hladil brucho, ktoré sa rozliehalo medzi nimi. „Andrew Malfoy, to je celkom silné. Nemyslíš?“ usmial sa na manželku. Teraz mimoriadne spokojnú a pokojnú.

„Áno, je to krásne,“ prikývla a nemotorne sa natiahla, aby ho pobozkala.

------

„Tak kto ju zastúpi?“ spýtal sa Harry na porade profesorov. Hermiona onedlho učiť nebude môcť. Vlastne sa už prestala príliš pohybovať. Ráno to ešte bolo dobré, ale poobede len posedávala a všetci vedeli, že to bude čím ďalej tým horšie.

„Ja vydržím,“ paprčila sa na kolegov. „Dokážem ráno zliezť zo schodov a sedieť na stoličke,“ zaškľabila sa na Auroru, ktorá prvá prišla s tým, že by sa za ňu mala nájsť náhrada.

„Hermiona, tvoj stav...“

„Nevieš nič o mojom stave, Harry Potter!“ zaprskala po ňom naštvane. Severus sa uškrnul pod nos. „Nemáš ani tušenia, tak sa prestaň do toho starať.“

„Ide mi len o to...“

„Je mi fuk, o čo ti ide,“ gánila nepriateľsky. Harry sa rozhodol mlčať. Celkom múdro, pomyslel si Severus. „Všetko je v poriadku. Možno som unavená a nemôžem robiť všetko to, čo doteraz, ale vyučovať zvládnem,“ zazerala tentoraz po Aurore. „Deti chápu, že som tehotná a uľahčujú mi to,“ zacerila sa. „Dokážem prednášať aj po sediačky a kúzla, ktoré sa učíme, nie sú nebezpečné. Je to len Transfigurácia, pre Merlina.“

„Hermiona, ak si myslíš, že to zvládneš...“ vložil sa do jej prejavu Severus, pretože pochopil, že ako riaditeľ by to už konečne mal spraviť.

„Samozrejme, že to zvládnem,“ prerušila ho podráždene.

„No, ja...“ Aurora zdvihla hlavu. Keď však zbadala výraz tehotnej ženy, rezignovane zdvihla ruky v obrannom geste. „Dobre teda, zvládnete to, pani Malfoyová. Môžete vyučovať, pokým budete vládať.“

„Veľmi pekne ďakujem,“ Hermiona sa tvárila milo.

„Ale raz porodíte a nebudete sa môcť okamžite vrátiť za katedru.“

„Zvládnem aj to.“

„Hermiona...“

„Dobre, dobre, chápem,“ zamračila sa na Harryho. „Keď porodím, určite budem potrebovať aspoň dva týždne.“

„Šesť.“

„To je veľa.“

„To je štandard.“

„Tri.“

„Šesť!“

„Štyri, viac ani...“

„Dosť!“ prerušil Severus Auroru a Hermionu. Nebezpečne sa mračil. „Hermiona, na materskú odídeš začiatkom apríla...“

„Ale to je...“

„Mlč,“ gánil po nej. „Som tvoj liečiteľ, tvoj nadriadený, tak sa so mnou nenaťahuj ako kofa na trhu. Nie som Aurora,“ zaškľabil sa. „Ako som povedal, na materskú nastúpiš prvého apríla. Ak všetko pôjde dobre a ty budeš po zdravotnej stránke v poriadku, môžeš sa vrátiť na začiatku júna. V tom prípade stihneš záverečné skúšky. Tie dva mesiace ťa zastúpi Aurora. V poriadku?“ prepaľoval Hermionu pohľadom. Tá si nervózne hrýzla do spodnej pery. Zrejme sa rozhodovala, či skúsiť dohováranie, alebo či opäť zabojovať. Pozrela na Severusa. Jeho výraz nepripúšťal námietky.

„Tak dobre,“ povzdychla.

„Aleluja,“ prevrátila oči Aurora. Okamžite bola prebodnutá Hermioniným pohľadom.

„Tiež som rád, že sme sa nakoniec dohodli.“

„Sklapni, Potter.“

Severus sa znova uškrnul pod nos. Jeho synovec stiahol pomyselný chvost medzi nohy. Naštvaná tehotná žena vie byť veľmi nebezpečná. Chudák Malfoy.

------

„Ako to dokážeš vydržať?“ pýtal sa Harry Draca, keď pozhasínali metlobalový štadión. Trénovali spoločne, Chrabromil sa mal stretnúť s Krumovým výberom a Legendy mali odpočívať. Bystrohlav si to mal rozdať s Bifľomorom.

„S problémami,“ priznal s miernym úškrnom.

„Je ako tigrica.“

„Uhm a vzápätí mi plače na rameni, potom nadáva na všetko.“

„Pracujú hormóny,“ zapojila sa Ginny idúca vedľa manžela.

„To viem,“ prikývol Harry. A uchechtol sa. „Len obdivujem Malfoya, že má ešte všetkých päť pohromade. Hoci...“

„Uf, tak teraz som dojatý,“ zaškľabil sa Draco.
                „Po mne ani nekričí ani neprská. Zrejme to bude tým, že vy ste chlapi a to jej pripomína, kto spôsobil, že sa cíti tak, ako sa cíti. Na jednej strane radosť, samozrejme. Na druhej strane ale... bolesti, kilá naviac, ďalej strach z pôrodu, obavy či bude všetko v poriadku.“
                „Ja za to ale nemôžem,“ ohradil sa Harry.

„Iste. Ale si chlap. Máš penis. A máš spermie. A už len to jej stačí, aby ťa momentálne neznášala,“ uchechtla sa.

„Nemyslím si, že by Hermionu zaujímali Potterove spermie,“ uškrnul sa Draco. „Ale viem, ako to myslíš!“ okamžite zareagoval, keď zbadal výraz svojej kamarátky.

„Ja tiež,“ zasmial sa Harry. „Neznáša všetko, čo len trocha smrdí testosterónom. Malfoy, je to tvoja vina. To ty si nám Hermionu takto pokazil,“ zaškľabil sa.

„Samozrejme, že za to môžem.“

„Prejde ju to, len čo porodí.“

„Päť týždňov, Ginny!“

„Merlin pri nás stoj.“

„Nech stojí pri tebe, ja sa jej budem asi vyhýbať ako čert kríža.“

„Hrdina.“

------

„Všetko je v poriadku,“ oznámil Severus Hermione po vyšetrení. „Všetko postupuje tak, ako má,“ usmial sa.

„Vďaka Merlinovi,“ vydýchla si. Bolesti, ktoré mala, boli spôsobené pohybmi jej syna. Jeho prevracaním sa a okopávaním. Nie je potrebné robiť si žiadne starosti. Dokonca sa snažila svoju náladovosť kontrolovať, ako sa len dalo. Bolo to ale ťažké. „Už chcem mať po tom.“

„Aj to bude. A ja budem dúfať, že Malfoy dovtedy vydrží,“ natiahol škodoradostne. Hermiona sa naňho zamračila.

„Vydrží, je statočný.“

„Jeden z mála, nie?“ uchechtol sa. Bola to pravda. Väčšina chlapov sa jej vyhýbala. Bola na nich ako dračica, len sa hádala, kvôli každej maličkosti a oni jej radšej šli z cesty. Výnimkou bol len Harry, ktorý to stále skúšal, hoci tvrdil, že sa jej bude vyhýbať. Nemohol. Bola to jeho najlepšia kamarátka a tehotenstvo bolo jednou z najdôležitejších udalostí jej života. A ona mu vynadala len každý tretí raz. Bol to úspech.

No a potom tu bol Severus. S ním sa hádať nedokázala. A nielen preto, že bol jej liečiteľ a ona ho potrebovala. Vedela, že by si nenechal skákať po hlave, či bola tehotná alebo nie. A ona akosi nepociťovala túžbu hádať sa s ním.

„Viem, že sa správam hystericky,“ priznala zamračene. „Nemôžem za to, je to silnejšie,“ povzdychla. „Chlapi mi lezú momentálne strašne na nervy.“

„Iste, to je pochopiteľné. Stáva sa to, hoci nie v takom veľkom rozsahu, ako to pociťuješ ty.“

„Vážne?“ zvedavo naňho pozrela. „Čím to môže byť?“

„Čo ja viem?“ mykol plecami. „Je to tvoje prvé tehotenstvo. Odjakživa si potrebovala presadzovať svoju pravdu, čiže si odjakživa bola hádavejšia. Neprerušuj ma,“ stopol jej pokus. „Taktiež si veľmi citlivá. A to nielen na bolesti, ktoré ti spôsobuje ten malý,“ usmial sa. „Zrejme reaguješ chúlostivejšie na zvýšené množstvo hormónov. A najmä je to niečo, čo nedokážeš ovplyvniť. Aj keby si to vyčítala v knihe,“ zasmial sa.

„Uhm, ďakujem za vysvetlenie,“ natiahla podráždene. Potom povzdychla. „Asi máš pravdu. Chcem už, aby bolo za mesiac a aby som porodila.“

„Prejde to. Každopádne o chvíľu skončíš s vyučovaním. To ti zrejme na pokoji nepridá. Čo keby si sa v tom období, počas dňa, sústredila na skompletizovanie svojej výbavičky?“ navrhol. Prekvapene po ňom fľochla. Odkedy sa zaujíma o výbavičky? „Počul som, že to nastávajúcim matkám pomáha,“ zareagoval na jej výraz.

„Áno, to pomáha,“ prikývla. „Len ma prekvapilo, že si si toho všimol.“

„Vravel som, že som to počul. Nemal som si to kde všimnúť,“ upozornil ju.

„Dobre, dobre,“ zaprskala. „No a... Chcela som sa spýtať teba. Nemám odvahu sa na to pýtať Harryho a Ginny teraz, keď...“ ukázala na svoj kotol.

„Uhm,“ prikývol. Videla, že jeho výraz okamžite zvážnel a zosmutnel. „Žiadna zmena zdravotného stavu Ginevry.“

„Znamená to, že...“ stiahla obočie.

„Vieš, čo to znamená,“ prerušil ju. „Momentálne môžu len snívať o dieťati.“

„Ja som...“ sklonila hlavu a potriasla ňou. Oči sa jej zaliali slzami a zavzlykala.

„Nie, prosím, nerozplač sa mi tu,“ žiadal ju skrúšene. Tehotná, plačúca žena, to nezvládne.

„Mrzí ma to,“ smrkla. Po lícach jej stekali slzy. „Pri tom všetko, čo sa okolo mňa deje, zabúdam, že oni nemôžu a ja...“

„Hermiona, pokoj,“ chlácholil ju. Stále sediac pred ňou.

„Je to nespravodlivé!“ skríkla a pozrela naňho. Severus sa zatváril ustráchane. „Mohli mať svoje dieťa, mohlo mať... koľko vlastne? Sedem mesiacov? Už mohlo sedieť, pre Merlina! Mohlo sa učiť nás poznávať, smiať sa a...“

„Hermiona, prosím. Upokoj sa...“

„A oni nemusia mať nikdy svoje dieťa a ja pred nimi chodím, s bruchom veľkosti newyorského mrakodrapu a zabúdam na to, že...“ rozplakala sa ešte viac. Severus prevrátil oči.

„No tak, pokoj,“ tíšil ju držiac ju v náručí. „Oni sa s tým zmierili, skús aj ty.“

„Je mi to tak strašne ľúto,“ zapípala držiac sa ho ako kliešť.          
                „Ja viem, ja viem,“ snažil sa ju chlácholiť. A celkom mu to šlo. Síce neohrabane, ale držal ju a hladil po chrbte. Vážne, chudák Malfoy.

------

                         „Harry! Harry Potter!“

Harry sťažka začul výkrik. Práve sa zúčastňoval metlobalového tréningu spolu s hráčmi z Bystrohlavu. Keď pozrel dole, videl tam stáť Nevilla, ktorý mával rukami a upozorňoval na seba. Dvojčatá už zlietali k zemi a on tam tiež zamieril.

„Vrátili sa, našli ich,“ šepol Neville takmer nečujne Harrymu do ucha. Harry sa zamračil a pozeral na Nevilla, ktorý významne povytiahol obočie. „Krum. Južná Amerika.“

„Dobre,“ prikývol Harry. „Pokračujte v tréningu,“ obrátil sa k hráčom Bystrohlavu. „My teraz musíme niečo poriešiť.“

„Čo sa deje?“ šepli dvojčatá.

„Krum...“

Toto stačilo, aby pochopili a aby sa okamžite zhromaždili tí, ktorí boli zasvätení.

TOPlist