49. Harry na ošetrovni

 

Hermiona sedela v kresle Núdzovej miestnosti a zamyslene pozorovala súboj medzi Nevillom a Ronom. Na nohách jej ležala kniha Najstaršie kúzelnícke povesti a legendy, otvorená na strane s legendou o magickom odhaľovacom elixíry. Legendu prečítala už asi päťdesiatkrát a stále sa k nej vracala. Nevedela prísť na nič, čo by im nejako pomohlo.

„Čo čítaš tentoraz?“ prisadla si k nej Luna a hodila skúmavý pohľad na knihu. Hermiona na ňu vzhliadla. Aj keď sa stretávali spoločne v Núdzovej miestnosti, jej vzťah k Lune by sa dal nazvať formálnym. Nie žeby ju nemala rada, len sa nevedela preniesť cez to, že sa ich názory v mnohých veciach líšili. Teda takmer vo všetkom.

„Len takú jednu legendu,“ ukázala jej stránku, „rozmýšľam, ako z nej niečo vyčítať, ale bezvýsledne.“

Pozerala, ako sa Luna začítala do legendy a rozmýšľala nad ňou a Nevillom. Harry sa vyjadril, že by im chcel povedať pravdu. Vysvetlil jej svoje dôvody a ona ich rešpektovala. Sama však nebola presvedčená, či je to najrozumnejšie. Na Harryho strane bol aj Ron, ale ten súhlasil so všetkým, čo navrhoval Harry, pokiaľ sa nejednalo o prechádzku do Zakázaného lesa. Presvedčil ju skôr názor Siriusa, pretože ten sa na celú situáciu pozeral z nadhľadu. To nemohla tvrdiť ani o Ginny, ktorá síce dokázala Harryho uzemniť, ale pritom mu tolerovala každú jeho hlúposť.

„A ty sa potrebuješ z tej legendy niečo dozvedieť?“ vytrhol ju z myšlienok Lunin hlas.

„Áno, ale pochopila som, že to je asi zbytočné.“

„Prečo si to myslíš?“ uprela na ňu jeden zo svojich prenikavých pohľadov. „Legendy a povesti sa predsa zakladajú na faktoch a skutočnostiach. Každá legenda, ktorá vznikla, v sebe nesie kus pravdy. Áno, za tých veľmi veľa rokov, kedy sa prenášala ústnou formou alebo zapisovaním, sa jej zmysel mohol zmeniť. Ale v každej je určite zrniečko pravdy.“

„S tým úplne súhlasím,“ zarazene hľadela na Lunu, „ale neviem prísť na spôsob, ako sa to zrniečko pravdy dozvedieť.“

„A rozmýšľala si nad profesorom Binnsom?“ opýtala sa akoby nič. „Učí Dejiny a je to duch, ktorý tu pretrváva už veľmi veľa rokov. Možno by o tej legende niečo vedel. Môže predsa poznať jej skoršiu verziu.“

„Áno, to by mohol,“ zamyslene sa jej dívala do očí. Luna jej pohľad vracala. „Za skúšku nič nedáme, aj keď neverím, že budeme mať nejaký úspech.“

„Ty sa snažíš všetko vyriešiť logicky, všetko chceš mať podložené faktami.“

„Doteraz nám to ale vždy pomohlo,“ zamračila sa. Vôbec sa jej nepáčilo, že má Luna nejaké pripomienky voči jej spôsobu uvažovania. „Všetko si treba overiť, nájsť odpovede. Na všetko musí existovať vysvetlenie, racionálne vysvetlenie.“

„Áno, máš pravdu,“ odpovedala jej úplne pokojne, „ale tu sa jedná o povesti a legendy. V tých nenájdeš rozumový základ na ktorý sa tak upínaš.“

„A čo teda navrhuješ?“ spýtala sa už podráždene.

„Keby si mi dovolila, ja by som sa na tú legendu opýtala Binnsa,“ nevšímala si jej tón, „ako si povedala, za skúšku nič nedáme. Možno skutočne bude niečo vedieť.“

„Dobre teda, ako chceš,“ privolila nakoniec, ale pocit ublíženia ju neopúšťal. Stále sa mračila. „Môžeš to vyskúšať, keď ti povie niečo nové, tak ti len zagratulujem,“ dodala nepresvedčivo.

„Fajn, ja to skúsim,“ zasnene sa usmiala, „nemám dúfať, že by si mi povedala, načo tú legendu potrebujete vyriešiť?“

A už je to tu. Keby tu bol Harry, tak by asi neodolal a povedal im všetko. Ona s tým ale nebude začínať, nepovie im nič. Harry nech si robí to, čo uzná za vhodné.

„Nie, prepáč, ale to je Harryho vec,“ odvetila dôrazne.

„Jasne, chápem.“ Vyzerala, že ju ta ani neprekvapilo a ani nijako nesklamalo.

„Koľko je hodín?“ prisadla si k nim Ginny, ktorá si dovtedy robila úlohy. „Nemal by sa už Harry vrátiť?“ Bolo na nej vidieť, že si robí starosti. Hermiona pozrela na hodinky.

„No, už je po šiestej, mal by sa už vrátiť. Počkáme ešte chvíľu a potom pôjdeme na večeru. Keď tak, stretneme ho po ceste.“

„Možno s ním McGonagallová niečo preberá,“ mykla plecami Luna.

„Hm, možno,“ zamrmlala Ginny nečujne, takže si toho nikto nevšimol. Pridali sa k nim Neville a Ron, ktorý sa začal sťažovať na to, že ho zachvátil obrovský hlad. Ako keby tomu bolo niekedy inak. Po chvíli sa teda rozhodli ísť na večeru aj napriek tomu, že sa ešte Harry nevrátil. Predpokladali, že mu napadne ísť rovno do Veľkej siene. Po ceste zazreli v jednej z chodieb skupinku žiakov, ako zarazene zostali stáť a pozerať sa na niečo na zemi pred nimi. Podľa habitov to boli bifľomorskí, asi tretiaci.

„Čo tam majú?“ zvedavo sa opýtal Ron, keď pribrzdili. Ginny zachvátila nepríjemná predtucha a náhlila sa k nim.

„Poďte sem!“ zakričalo na nich jedno z detí. To sa už Ginny rozbehla a ostatní utekali za ňou.

„To je Harry Potter,“ skonštatovalo ďalšie z detí a v tvári malo prestrašený výraz. A oni okamžite pochopili, prečo sa tak vydesili. Na zemi ležal Harry v kaluži krvi, ktorá mu vytekala z rán na hlave. Bol v bezvedomí a všetko ukazovalo na to, že ho niekto napadol. Ginny neváhala, kľakla si k nemu a začala mu prútikom zastavovať krvácanie.

„Zmiznite odtiaľto,“ prikázal Ron deťom a prikľakol si k sestre. „Čo sa mu stalo?“ opýtal sa netrpezlivo a znepokojene.

„Treba ho zobrať na ošetrovňu, okamžite,“ odvetila rozhodne Ginny a kontrolovala rozsah zranení. „Treba vyčarovať nosidlá, Hermiona, zvládneš to?“ obrátila sa k Hermione a v tvári sa jej odzrkadľovali obavy a nepokoj.

„Jasne.“ Hermiona bola zarazená a taktiež vyzerala prestrašene, ale okamžite začala čarovať.

„Bežte odtiaľto preč!“ zavelil Neville na štyroch Bifľomorčanov, ktorí boli zvedaví a nechceli sa vzdať možnosti prizerania. Napokon však pod výstražným pohľadom vysokého šiestaka nedobrovoľne odchádzali.

„Prelevitujme ho na nosidlá, budem mu istiť hlavu,“ nakázala Ginny a okamžite mu zachytila hlavu. Hermiona prelevitovala Harryho telo na nosidlá. „Ešte by to chcelo nejaké popruhy, aby nespadol a musíme mu zachytiť hlavu a hlavne krk. Nevieme, či nemá niečo dolámané. Nepotrebujem, aby sa z neho stal mrzák,“ Ginny vydávala v chvate rozkazy. Celé jej vnútro zápasilo s obrovskou bolesťou, keď ho videla zaliateho krvou, bez známky života. Chcela mu pomôcť, plač mala na krajíčku, ale vedela, že musí vydržať. Nesmie panikáriť, musí ho dostať na ošetrovňu čo najskôr. Hermiona s Ronom pripútavali Harryho telo.

„Neville, ty bež popredu na ošetrovňu povedať Pomfreyovej, čo sa stalo. A ty Luna, bež pre McGonagallovú, povedz jej, že Harryho niekto skoro prizabil,“ takmer kričala, prstami kontrolovala tep srdca a dlaňou jeho dych.

„Pomfreyová tu dnes nie je,“ ozrejmila im stále ohromená Luna. Neville sa zastavil v rozbehu. „Jedna spolužiačka si chcela ísť pre nejaký elixír proti prechladnutiu, ale vraj Pomfreyka odišla.“

„Dočerta,“ zahrešila Ginny a spolu s Hermionou zdvíhali pomocou prútikov nosidlá, „keď ju človek potrebuje, tak jej niet.“

„Tak bežte pre Snapa. Ten by mal ovládať niečo z liečiteľstva,“ navrhla Hermiona. To už sa vybrali v najvyššej možnej rýchlosti smerom k ošetrovni, nosidlá sa vznášali pred nimi a Ron istil Harrymu hlavu.

„Pre Snapa?“ neveriacky sa k nej obrátil Ron.

„Áno. On jediný by mu mohol teraz pomôcť!“ vykríkla Hermiona. Luna s Nevillom sa rozbehli pozháňať obidvoch.

„Čo sa mohlo stať?“ spýtal sa cestou Ron a neveriacky sa díval na Harryho zakrvavenú tvár.

„Zrejme si ho niekto vyčíhal a dobil. Pozor na schody.“ Upozornila ich Hermiona.

„Najskôr niekto slizolinský.“

„To je teraz jedno,“ prskla Ginny. Opatrne zostupovali zo schodov dávajúc pozor, aby Harryho nevysypali. Mlčky a čo najrýchlejšie sa dostávali k ošetrovni, všetci traja sa utápajúc vlastnými pocitmi. Keby nebolo toho, že musela dávať Hermiona pozor na to, aby bezpečne dopravili nosidlá na ošetrovňu, tak by najskôr začala hysterčiť. Ginny na tom nebola o nič lepšie. V duchu sa sústredila na to, aby si pospomínala na všetko, čo o liečiteľstve pozná. Chcela mu pomôcť ako najlepšie vedela. Panikáriť môže aj neskôr. Ron sa naopak pokúšal prísť na to, čo sa mohlo stať a najmä na to, kto jeho kamarátovi ublížil.

„Má zamknuté,“ prehlásil, keď zabrzdili pred ošetrovňou.

„Čo keby ste skúsili použiť prútik, pán Weasley?“ navrhol mu za chrbtom netrpezlivým tónom Snape, ale neveriacky sa díval na Harryho. Luna stála za ním. Ron sčervenel, ale poslúchol a Alohomorou otvoril dvere. „Nechápem, načo tá ženská zamyká, keď je v hrade kopa prútikov,“ zavrčal a ponáhľal sa spolu s nimi k najbližšej posteli. Opatrne prelevitovali Harryho na posteľ. „Všetci odtiaľto odíďte, kým ho neprezriem. Počkajte vonku a povedzte profesorke McGonagallovej všetko, čo o tom viete,“ štekol netrpezlivo po deťoch, ale pohľad okamžite zabodol do Harryho. Tí sa radšej pobrali von.

„Chcem tu zostať a pomôcť,“ ozvala sa nešťastne Ginny a odhodlane sa dívala na profesora. Ten ju prepichol pohľadom.

„Dobre. Bežte do ošetrovateľkinej pracovne a prineste všetko, čo budeme potrebovať, som si istý, že viete o čo ide,“ prehlásil a začal sa venovať Harrymu. Prekvapilo ju, že ju nevyrazil a dokonca jej prejavil dôveru. V náhlivosti sa pobrala pre požadované veci. Ani svoju miestnosť si ošetrovateľka nezabezpečila a ona odtiaľ mohla vyniesť veci, o ktorých si myslela, že budú užitočné. Aspoň pre začiatok. Keď sa vrátila, Harry ležal na posteli len v trenkách. Mierne sa zapýrila.

„Dúfam, že vám nebude prekážať pohľad na jeho takmer nahé telo,“ prehlásil, ale v hlase mu nezaznel ani výsmech a ani irónia. Sčervenela ešte viac, ale dbala na to, aby sa dívala len na vrchné časti tela. „Ja ho teraz poprezerám, či nemá dolámané kosti a nekrváca vnútorne. Vy môžete najprv očistiť tú krv a začať s ošetrovaním rán,“ navrhol jej a začal prechádzať prútikom po jeho tele, mrmlal si pri tom nejaké zaklínadlá.

Mlčky pracovala, kúzlami mu čistila hlavu, tvár aj krk. Neodvážila sa mu pretočiť hlavu, pretože profesor stále nedokončil prezeranie kostí. Tak sa pustila do tržnej rany na čele, ktorá sa vďaka očisteniu tváre zviditeľnila. Rany už nekrvácali a ona ich mohla v pokoji ošetrovať.

„Má zlomené len jedno rebro, našťastie,“ ozval sa po chvíli Snapov hlas, ktorý znel už pokojne. Konečne sa naňho pozrela, díval sa starostlivo na Harryho. „Opatrne ho pretočíme a prezrieme mu temeno.“ V momente ho pretočili. Všimla si, že profesor kúzlom navliekol Harrymu spodok pyžamy. „Má tu škaredú ranu, ale podarilo sa vám zastaviť krvácanie, celkom šikovne,“ pochválil ju a pustil sa do ošetrovania. V tichosti mu podávala potrebné veci. „Táto ho asi o vedomie nepripravila, bola to tá na čele, okrem toho mu musel niekto kopnúť aj do tváre, má rozťatú bradu. Na chrbte nemá žiadne rany. Ošetrili ste to v poriadku,“ zhodnotil, keď dokončili prezeranie hlavy.

„Musel ho dokopať aj do hrudníka,“ podotkla, keď zbadala tri čerstvé modriny na jeho prsiach. Za normálnych okolností by ju pohľad na jeho hrudník, na ktorom sa začali celkom slušne formovať svaly, asi pokojnou nenechal. Teraz však jej vnútro opantala skľúčenosť. Profesor zvedavo chytil strelu, ktorá mu visela na krku. Pár sekúnd si ju prezeral, potom ju pustil.

„Áno. A to najmenej trikrát a zlomil mu aj jedno rebro. Na to mu teraz dáme kostrocel,“ prehlásil a zadíval sa na ňu. Ona však mala úzkostlivý pohľad vpitý do Harryho tváre. „Som si istý, že bude v poriadku. Potrebuje zo tri dokrvovacie elixíry a minimálne dva povzbudzujúce. Bude treba počkať, kým sa preberie...“ myšlienku nechal nevyslovenú. Vedela, čo to znamená. Možno mu niekto spôsobil údermi do hlavy poškodenie mozgu. Striasla sa a radšej šla pre elixíry. Spoločne ich doňho naliali. Nežne mu natrela hrudník hojivou masťou a profesor ho kúzlom navliekol do pyžamy.

„Idem povedať profesorke McGonagallovej, ako na tom je. Vy tu pri ňom zostaňte,“ povedal a zadíval sa jej do očí. Ona mu pohľad opätovala, nemienila uhnúť. A z jeho správania sa presvedčila, že jeho vzťah k Harrymu sa od základov zmenil. Nielenže ho prestal nenávidieť, on ho dokonca začal mať rád. Robí si oňho starosti. Bola si istá, že jej domnienky sú správne. Prikývla a posadila sa na stoličku k Harrymu. A jemu pohľad na Harryho a ju bolestne pripomenul minulosť. Minulosť, ktorá mohla byť úplne iná. Otočil sa na päte a vyštartoval z ošetrovne.

„Tak?“ spýtala sa netrpezlivo McGonagallová, ktorá sa práve dorozprávala s Hermionou. Všetci po ňom nervózne fľochli.

„Dvakrát ho museli udrieť niečím silným do hlavy a kopli ho do tváre. Taktiež ho kopli trikrát do oblasti hrudníka, jedno rebro má zlomené. Je v bezvedomí, ale už je ošetrený a taktiež dostal elixíry aspoň tie, ktoré som uznal, že by mal určite dostať. O ostatné sa bude musieť postarať Poppy. Kde vlastne je?“ zhrnul fakty.

„Nečakane si musela odskočiť k sestre, mala sa vrátiť až pozajtra. Okamžite jej pošlem sovu, aby sa vrátila. Čo teraz?“

„Teraz treba čakať, až sa preberie,“ zamračil sa Snape.

„Môžeme ísť za ním?“ spýtala sa Hermiona.

„Nemyslím si, že je to nevyhnutné. Je v bezvedomí, nič sa nedá robiť, slečna Grangerová,“ namietla profesorka a všetkých štyroch prebehla prísnym pohľadom. „Mali by ste ísť na večeru a potom sa vráťte do klubovne.“

„Po večeri by mohli na chvíľu prísť,“ pridal sa k nim Snape a Ron od prekvapenia zakašľal. Snape ho zabil pohľadom. „Ja pri ňom samozrejme zostanem, kým sa nevráti Poppy, ale vzhľadom k tomu, že som pri ňom nechal slečnu Weasleyovú, ktorú na večeru aj tak teraz nedostanete, nevidím problém v tom, aby zostali chvíľu so svojím priateľom.“

„Dobre teda,“ rezignovala profesorka celkom pokojne, „ale najskôr sa bežte navečerať,“ zamračila sa na nich a oni bez slova upaľovali. Či mali hlad alebo nie, prekvapila ich Snapova ochota a tak súhlasili s hocičím, len aby sa k Harrymu dostali.

„Čo sa mohlo stať?“ obrátila sa profesorka k Snapovi v momente, ako zmizli za rohom.

„Niekto ho dobil. Vzhľadom k tomu, že pán Potter nepatrí k tým, ktorí by sa nechali dobrovoľne priviesť do takéhoto stavu predpokladám, že ho najprv omráčili a potom dokopali. To je podľa mňa najpravdepodobnejšie. Ale kto to mohol byť.“

„Okamžite zájdem za Fénixmi, ktorí strážia slizolinských. Potom prídem za vami. Zájdem aj do Hlavného štábu, myslím, že Sirius by mal vedieť o tom, čo sa stalo.“

Snape len prikývol a pozeral, ako profesorka mizne v jednej z chodieb. Zaťal päste. Keď sa mu dostane do rúk ten, kto mu to spôsobil, roztrhne ho napoly. Vracal sa na ošetrovňu a zabrzdil, zadíval sa k posteli. Červené vlasy prekrývajúce tvár, jedna ruka zvierajúca dlaň a druhá jemne pohládzajúca tvár čiernovlasého chlapca ležiaceho v bezvedomí. Privrel oči a ponoril sa do spomienok. Na konci siedmeho ročníka jeho kamaráti, budúci smrťožrúti, Crabe a Parkinson, vystriehli Jamesa Pottera a dobili ho do bezvedomia. Muklovským spôsobom, ako zvieratá. Samozrejme, že ho najprv omráčili, keby prišlo k súboju prútikov, nemali by proti nemu šancu. A on o tom vedel, nič však nepovedal. Tak veľmi ho nenávidel. Napriek tomu ho chcel prísť pozrieť na ošetrovňu. Asi zo škodoradosti. A Lily sedela pri ňom, jeho najlepšia kamarátka, tá, ktorej najviac veril. Bodlo ho pri srdci. Vybrala si jeho najväčšieho nepriateľa. Aspoň vtedy si to myslel. Prudko sa nadýchol a otvoril oči.

Ginny naňho uprene pozerala, prekvapilo ju, že ho vidí so zavretými očami a s bolestným výrazom. Ešte viac ju zarazilo, že jej vôbec nevynadal, dokonca sa nezatváril nijako nepriateľsky. Len nahodil neutrálny výraz a podišiel k posteli.

„Po večeri sem prídu vaši priatelia,“ spustil pomaly a díval sa pritom na Harryho, „profesorke McGonagallovej som povedal, že len na chvíľu. Ja tu pri ňom budem musieť počkať, kým sa nevráti madam Pomfreyová. Mal by prísť aj Black,“ pozrel jej do očí. „Môžete zostať do večierky, potom sa však s vami nechcem dohadovať, nebudete tu celú noc.“

„Ale...“ ohradila sa a nahodila protestný výraz.

„Žiadne ale, slečna Weasleyová. Buďte rada, že vás tu nechám do večierky,“ prerušil ju síce dôrazne, ale nijako nevraživo. „Budem v miestnosti madam Pomfreyovej. Keby sa začal preberať, okamžite ma zavolajte.“

Pozerala za ním až kým sa nestratil vo dverách miestnosti. Musí sa porozprávať so Susan, ubezpečila sa v duchu a preniesla pohľad na Harryho tvár. Bodlo ju pri srdci. Koľkokrát už takto pri ňom sedela a bojovala s vnútornou bolesťou? Vtedy sa bála o kamaráta, nevedela, že jej city sú opätované. Po Azkabane už boli, ale to netušila. Teraz je tá bolesť omnoho väčšia. Milovala ho z celého srdca a jej láska bola konečne opätovaná. Veľmi dobre si uvedomovala, že to, čo je dnes isté, zajtra môže byť úplne inak. Najmä po tom, čo sa jej zdôveril a povedal jej o sebe pravdu. Milovala ho zato ešte viac a sľúbila si, že mu pomôže. Vo všetkom. Či sa mu to bude páčiť alebo nie. Nenechá ho samého, už si nenechá zobrať to, na čo tak dlho čakala. A taktiež nepreukáže strach a slabosť. Musí byť silná, musí ho presvedčiť, aby si o ňu nerobil zbytočné starosti. Spolu zvládnu všetko. Pobozkala ho na líce a neprestávala ho hladiť po tvári.

„Vrátili sme sa po jeho batoh a okuliare,“ ozvala sa za ňou Hermiona a položila veci na stolík. „Z batoha mu nič nezmizlo.“

„Vo Veľkej sieni majú novú historku,“ zaškľabil sa Ron, ale ten úškľabok nebol vôbec presvedčivý. „Vraj Harryho Pottera niekto zabil.“

„Somári,“ frkla Luna. Všetci si prisunuli stoličky a pousádzali sa okolo postele.

„Kto to mohol spraviť? Slizolinských predsa sledujú,“ nedalo Ronovi. Luna aj s Nevillom o tomto už vedeli dávnejšie, pretože im neuniklo, ako Harry pravidelne kontroluje mapu. Ginny len pokrčila ramenami, momentálne jej to bolo úplne jedno, chcela len to, aby sa čo najskôr prebral a bol v poriadku.

„To je jedno, hlavne, aby bol v poriadku,“ povedala zamyslene Hermiona a hladila Ginny po chrbte. Nemusela sa jej ani na nič pýtať, vedela, že jej kamarátka sa musí strašne premáhať, aby pôsobila pokojne.

„Pravda,“ privolil Ron. Konečne si uvedomil, že tieto reči nikomu momentálne nepomôžu. A tak spustil neutrálnu tému. Začali sa rozprávať o začiatku duelantského turnaja, ktorý sa ich síce zatiaľ netýkal, ale informovaní o ňom boli. Najmä preto, že sa zúčastnil aj Dennis Creewey, tretiak a brat Colina, Ginninho spolužiaka. Každému v klubovni rozprával o tom, ako Dennis svoj prvý duel vyhral a postúpil do ďalšieho kola. Madam Pomfreyová musela minulý týždeň odstraňovať bradavice, chlpy z tela a ponadúvané časti končatín niekoľkým tretiakom. Hneď na to rozoberali premiestňovací trojtýždňový kurz, ktorý sa mal začať začiatkom februára a prvé skúšky mali byť koncom marca. Skúšku dovolilo robiť Ministerstvo aj Harrymu, hoci ešte nedovŕši sedemnásť rokov. Z toho istého dôvody, z akého mu dovolilo používať aj prútik.

„Sledovaní slizolinskí to neboli,“ oznámila im profesorka McGonagallová, keď sa po čase objavila na ošetrovni. Najprv prebehla Harryho pohľadom a potom ho zabodla do detí. Z ošetrovateľkinej miestnosti vyliezol aj Snape. „Pán Potter odo mňa odchádzal desať minút pred šiestou, pustila som ho skôr. Vy ste ho našli o pol siedmej. V tejto dobe boli všetci sledovaní vo svojej klubovni. Strážia ich Kingsley a Jonesová.“

„Kto to teda mohol byť?“ zavrčal Snape. Vôbec sa mu nepáčilo, že o tom vedia aj Luna s Nevillom.

„Nemám tušenia,“ otočila sa na študentov. „Nemáte tušenie, kto by to mohol spraviť okrem slizolinských?“

„Možno áno,“ ozval sa Ron a všetky oči strelili naňho čo spôsobilo, že sčervenel. „Všetci predsa vieme, kto Harryho z duše nenávidí,“ pozeral na kamarátov, potom sa obrátil na profesorku. „Skúste sa opýtať Thomasa, kde bol medzi trištvrte na šesť a pol siedmou, som si istý, že nebude mať alibi.“

„Ten sviniar,“ vyprskla Ginny a profesorka ju prepichla pohľadom.

„Slečna Weasleyová, aj keď chápem, ako sa asi musíte cítiť, to však neznamená, že budete používať slovník hodný muklovského drevorubača,“ vybafla na ňu, Snape sa len uškrnul. „Vy teda vravíte, že by to mohol byť pán Thomas,“ obrátila sa na deti a oni len prikyvovali. „Dobre teda. Zájdem za ním a spýtam sa ho na to. Mimochodom, pán Black príde, len čo bude môcť,“ významne nadvihla obočie a prášila preč.

„Keď to spravil on, tak ho zabijem,“ zavrčala aj napriek profesorkinmu upozorneniu Ginny a znova obrátila pozornosť na Harryho.

„Nie, sestrička, ty nikoho zabíjať nebudeš, to ja ho zabijem.“ Ron sčervenel od zúrivosti ešte viac.

„Myslím si, že nikto nebude nikoho zabíjať,“ ozval sa pokojne Snape a pristúpil k Harrymu, aby mu prútikom zasvietil do očí. Ostatní po sebe nervózne pokukovali. „Bude sa to riešiť civilizovanejšou formou,“ pokračoval, keď sa k nim otočil. Zavŕtal svoj pohľad do Ronových očí. Ten len zazeral. „Vy sa rozhodne držte od pána Thomasa čo najďalej. Stačí, že má s ním problémy Potter. Pokiaľ viem, tak aj vy ste boli už raz kvôli nemu upozorňovaný, tak na to myslite,“ zaškľabil sa naňho a odkráčal preč.

„Je divný a nikto ma nepresvedčí o opaku,“ zamrmlal Ron vo chvíli, keď profesor zmizol.

„Ten Thomas, keď to bol on, tak ho zabijem ja,“ ozval sa Neville zamračene.

„Myslíte, že by toho bol schopný?“ neveriacky sa opýtala Luna.

„Áno, ten kretén by toho bol určite schopný,“ privolil Ron.

------

„Pán Thomas, môžete na minútku?“ v tichosti ho vyzvala McGonagallová. Bola sa naňho opýtať v chrabromilskej klubovni, ale tam ju Seamus odkázal na knižnicu. „Chcela by som sa vás niečo opýtať,“ spustila, keď s ňou vyšiel na chodbu. Spýtavo zdvihol obočie. „Kde ste boli dnes medzi trištvrte na šesť a pol siedmou?“ opýtala sa ho na rovinu a pohľadom ho skúmala.

„Jedná sa o Pottera, však?“ vypálil na rovinu a tváril sa nepriateľsky.

„Áno, jedná sa o pána Pottera,“ vrkla po ňom. „Nepáči sa mi váš tón, pán Thomas. Bola by som rada, keby ste sa naučili správať a keby ste začali rešpektovať autority. Nedovolím, aby ste sa so mnou rozprávali podobným spôsobom a výrazom.“

„Prepáčte, pani profesorka,“ použil kajúcny tón, „ale ja vám musím povedať, že mi je Potter úplne ľahostajný. Dobre viem, že ma on a ani jeho priatelia nemusia a platí to aj naopak. Ale ja som mu nič nespravil. Ide predsa o to, nie? Sťažovali sa na mňa?“

„Padlo takéto podozrenie a vy musíte uznať, že vzhľadom na záležitosti z minulosti nie sú tieto podozrenia neopodstatnené. Tak odpoviete mi, kde ste boli v tom čase?“

„Bol som v knižnici s Mellisou Orwellovou. Keď chcete, môžete sa jej opýtať,“ presvedčivo ukázal smerom ku knižnici, „ešte stále sme spolu.“

„Samozrejme, že si to overím,“ nadhodila profesorka a skúmavo ho pozorovala. Hneď nato sa vybrala smerom, ktorý ukazoval. Priviedol ju ku spomínanému dievčaťu, podľa odznaku bifľomorskej štvrtáčke. „Slečna Orwellová, môžete mi povedať, kde ste sa dnes nachádzali okolo šiestej?“

„Bola som celé poobedie s Deanom v knižnici, pani profesorka,“ odvetilo dievča potichu, „šli sme na večeru a potom sme sa sem opäť vrátili.“

„Dobre teda,“ profesorka si ju dôkladne prezerala, ale nezbadala najmenšiu známku, že by dievča klamalo. Opäť zabodla pohľad do Thomasa. „Prepáčte, pán Thomas, že som vás podozrievala, ale preveriť sa musí každá možnosť.“

„To nič, nič sa nestalo,“ odvetil s miernym úsmevom a pozeral za odchádzajúcou profesorkou. Keď zmizla z dohľadu, nenávistne a škodoradostne sa zaškľabil.

------

„Nemal by sa už prebrať?“ spýtal sa netrpezlivo a nevózne Sirius Snapa v momente, ako mu prišiel skontrolovať životné funkcie. Bolo už pred polnocou. Snape najprv vyhodil Hermionu s Ronom, Nevillom a Lunou a pred desiatou sa chvíľu dohadoval aj s Ginny. Vtedy tu už bol aj Sirius a ten ju napokon presvedčil, aby si šla ľahnúť. Na jej protesty, že aj tak nebude môcť zaspať, nebral ani jeden z nich ohľad. Spoločne ju „vypoklonkovali“ do chrabromilskej klubovne.

„Áno, myslím, že by už bolo načase. Čím dlhšie to potrvá, tým hrozia väčšie následky,“ odvetil tónom, pri ktorom Sirius nastražil uši a nedôverčivo sa zadíval na Snapa.

„Nehovor mi, že si oňho robíš starosti. Tomu neuverím,“ neveriacky sa díval naňho a Snape doňho vrazil nebezpečný pohľad.

„Mne je jedno, čomu veríš alebo nie. Síce neviem, o čo presne ide, ale veľmi dobre viem to, že je Potter nesmierne dôležitou osobou v boji proti Temnému pánovi. Práve preto mi záleží na tom, aby bol v poriadku. Profesor Dumbledore by nebol nadšený, keby sa mu niečo stalo a ja som tu preto, aby som tomu zabránil,“ ironicky zdvihol kútiky úst.

„To je možno pravda, Snape,“ Sirius použil rovnaký nevraživý tón, „ale to by si mohol robiť aj spôsobom, akým si sa k nemu správal v minulých rokoch. Nemysli si, že som si nevšimol tvoj náhly záujem, zmenu tvojho správania voči nemu. Čo s ním chceš? Prečo zrazu toľká starostlivosť?“

„Black, na teba ešte sále doliehajú ostatky azkabanského pobytu. Trpíš asi stihomamom alebo paranojou. Ubezpečujem ťa, že sa moje city k Potterovi radikálne nezmenili, možno trocha zmiernili, nepotrebujem, aby si moja sestra robila zbytočné starosti. Dosť už na tom, že sa zaplietla s tebou.“

„Áno, to musí byť pre teba strašne traumatizujúce,“ odfrkol sarkasticky, „neprenesieš sa hádam nikdy cez fakt, že sa do mňa tvoja sestra zamilovala. Do Siriusa Blacka, druhého najnechutnejšieho, najnenávidenejšieho, najzákernejšieho a ja ešte ani neviem akého človeka na svete. Ja ťa zase ubezpečujem, že nie som nadšený, že sa jedná o tvoju sestru. Práve kvôli nej som sa naučil ťa rešpektovať, ale rád ťa nikdy nebudem mať.“

„Pozri, Black, moje pocity voči tebe sú úplne rovnaké. Ale preto tu teraz nie sme,“ zavrčal znechutene a zabodol opäť pohľad do Harryho. „Mali by sme sa zamerať na zistenie, kto mu to spôsobil.“

„Máš pravdu,“ privolil Sirius. Už dosť dávno sa so Snapom nehádal, netreba však zabúdať na to, že s ním nezostal nikdy sám, takže k podpichovaniu nemalo kedy prísť. Toto však nebola tá správna chvíľa, aby sa zaoberali starými nezhodami a nenávisťou. „Kto to teda mohol byť, keď nešlo o slizolinských a ani o toho žiarlivého chlapca?“

„Nemám tušenie,“ ozval sa dosť skleslo a sťažka usadol na stoličku, ktorá tu zostala po študentoch. „Možno Potter útočníka zahliadol. Keď nie, tak sa v hrade nachádza niekto ďalší, kto mu chce ublížiť a to veľmi.“

„Hm,“ súhlasil Sirius zamyslene. „Aj keď viem, že opakovať sa je už unavujúce, ale zase sa prejavila tá jeho nezodpovednosť a ľahkovážnosť. Od začiatku roka trvá na tom, aby sa pohybovali po hrade skupinky študentov a on sám na to kašle.“

„Jeho nikdy nezmeníš, vždy sa bude správať takto neuvážene a riskantne, má to v povahe.“

„Chceš tým povedať, že to zdedil po Jamesovi?“ nedalo Siriusovi.

„Áno, zdedil to po Potterovi, to je pravda. A preto by si mu mal už konečne poriadne prehovoriť do duše. Aj keď neverím, že by si mal úspech, on si proste nedá povedať,“ odvetil pokojne.

„Vieš, Snape, niekedy sa s tebou dá aj normálne porozprávať,“ uškrnul sa.

„To je pre teba asi veľké prekvapenie, však?“ zaškľabil sa mu, ale bol to celkom nevinný úškľabok. „Keď zistíš, že aj umastenec a Srabus je len človek.“

„To určite platí aj naopak, nemýlim sa?“ zabodol doňho oči. Chvíľu na seba hľadeli s miernymi úškrnmi, ale vzápätí ich naraz zapichli do Harryho, pretože sa začal mrviť. Tvárou mu prebehol bolestný kŕč a zastonal.

„Harry, počuješ ma?“ zavolal naňho Sirius a jemne mu potriasol ramenom. Opäť povzdychnutie a mierne pootvorenie očí.

„Potter, ste v poriadku? Keď môžete, odpovedajte,“ vyzval ho netrpezlivo Snape.

„Merlin,“ vydýchol Harry a prekvapene sa zadíval na Snapa, „moja hlava, strašne bolí,“ privrel oči a rukou si siahol na hlavu.

„Máš tam dve škaredé rany, preto ťa bolí,“ vysvetľoval mu Sirius a obaja naňho starostlivo hľadeli.

„Potter, odpovedzte mi na niekoľko otázok,“ nakázal mu Snape, chcel zistiť rozsah poškodenia mozgu. „Ako sa voláte?“

„Potter?“ zaškľabil sa naňho aj napriek bolesti. Sirius sa zachechtal.

„Zdá sa, že ste v poriadku,“ na moment sa uškrnul aj Snape, „bol by som rád, keby ste mi odpovedali na otázky, ako sa voláte celým menom?“

„Harry James Potter,“ odvetil potichu s privretými viečkami. Ruku si stále držal na hlave. Tá bolesť bola príšerná.

„Kedy ste sa narodili?“ pokračoval. Otvoril oči, na chvíľu sa zadíval neveriacky na profesora, potom ich prevrátil.

„31.7.1980, som v poriadku, nič mi nie je, len ma bolí hlava,“ protestoval.

„Ako znie odstraňovacie zaklínadlo?“ nevzdával sa.

„Ja to vážne nutné? Veď vravím, že som v poriadku,“ zavrčal znechutene.

„Harry, Snape sa snaží zistiť, či nemáš poškodený mozog. Tak buď taký láskavý a odpovedaj mu,“ napomenul ho krstný otec.

„Už aj ty? Dobre, fajn. Reducto,“ zazubil sa, oči už mal otvorené a provokačne sa díval Snapovi do tváre. „Ešte nejaké otázky?“

„Viete, kde sa nachádzate?“ pokračoval a s pobavením pozeral no Harryho naštvanej tváre. „To boli pamäťové otázky. Teraz orientačné.“

„Som v rokfortskej ošetrovni. Som v poriadku. Pamätám si akurát dve rany do hlavy. Neviem, kto to spravil, nevidel som ho. Nič mi nie je. Kde je vlastne Pomfreyová?“ vypálil a pozeral sa pritom na Siriusa.

„Dobre teda, skutočne vyzeráte byť v poriadku,“ povzdychol si Snape, „a taktiež vidím, že ste z mojej prítomnosti dosť, nešťastný,“ nadhodil bez emócií, „takže vám dám povzbudzujúci elixír a taktiež elixír proti bolesti. Potom by ste mali spať.“

Natrčil mu pred nos dve fľaštičky. Opatrne si sadol, cítil pulzujúcu bolesť v hlave. Vypil ponúkané elixíry a potom pozeral, ako sa Snape stráca vo dverách miestnosti.

„Čo tu vlastne robí?“ obrátil sa na Siriusa, ktorý ho pozorne kontroloval. Medzitým si siahol za hlavu, ktorú mal obviazanú. Potichu sykol a nahmatal si aj ranu na brade.

„Pomfreyová odišla,“ a vyrozprával mu všetko čo sa udialo. Od chvíle, ako ho priatelia našli až do doby, kedy sa prebral. Taktiež mu vysvetlil, že slizolinskí to neboli a aj o ich podozreniach ohľadne Thomasa.

„Ako je na tom Ginny?“ spýtal sa netrpezlivo. Momentálne ho nezaujímalo, kto to spravil. Nech to bol ktokoľvek. Chcel len vedieť, ako sa má jeho Ginn.

„Zobrala to celkom statočne.“

------

Ráno sa na jeho veľkú radosť vrátila Pomfreyová. Nie, že by bol z nej dvakrát nadšený, ale Snape mohol aspoň odísť. Sirius pri ňom prebdel celú noc a ráno odišiel tiež. Samozrejme až po ubezpečení ošetrovateľky, že jeho stav je vcelku primeraný. To, že celú noc prebdel aj Snape zavretý v ošetrovateľkinej miestnosti, netušil. Dosť mu dalo zabrať jej lamentovanie a sťažovanie sa naňho a na jeho pravidelné nutné návštevy ošetrovne. Len prevracal oči.

Pred vyučovaním ho prišli pozrieť aj priatelia.

„Neviem, či je až také potrebné, aby ste ho vyrušovali,“ vyletela na nich Poppy, keď ich zahliadla, ako sa náhlia k jeho posteli. „Mali by ste ísť na vyučovanie a prísť môžete až potom. Potrebuje odpočívať.“

„Veď mi nič nie je,“ protestoval z postele Harry a objímal pritom Ginny, ktorá sa naňho okamžite vrhla. Značne sa jej uľavilo, keď videla, že je v poriadku. Nemienila ho tak skoro pustiť a on mal rovnaký názor. „Hovorím vám to už od rána asi siedmy krát,“ zazeral na ošetrovateľku a vzápätí sa zazubil na Rona a Hermionu. Kamarát mu úškľabok vrátil, ale Hermiona vyzerala, že sa jej nepáči tón, aký použil na Poppy.

„O tom, či ste v poriadku, tu ale rozhodujem ja,“ vrkla po ňom a mračila sa, „a siedmy krát vám opakujem, že budete ležať a nebudete pochodovať po ošetrovni. Nech vám ani nenapadne vstať z postele a vy,“ pozrela na deti, „povedzte rýchlo, čo ste mu chceli a potom nech vás tu nevidím. Prísť môžete poobede, keď mu bude lepšie,“ a naštvane kráčala preč.

„Ale mne je dobre!“ zavolal za ňou a ona len mávla rukou. „Od rána mi píli nervy,“ sťažoval sa priateľom. Ginny ho konečne pustila a vtisla mu jemný bozk. Prisadla si k nemu a on ju objal. „Neviem, či je horšia ona alebo Snape.“

„Nemal by si ju provokovať,“ nadhodila Hermiona, Ron len prevrátil oči.

„Ja ju ale neprovokujem. Viem predsa najlepšie, ako sa cítim.“

„Tak sa s ňou aspoň nedohaduj.“

„Mia, prestaň už konečne robiť zo všetkého tragédie,“ vložil sa do toho Ron a zaškľabil sa.

„Ronald...“

„Vážne si v poriadku?“ zasiahla Ginny a pribrzdila tak začiatok hádky. „Mali sme strach.“

„Bolí ma hlava, čo je celkom pochopiteľné, ale inak mi je dobre, vážne,“ usmial sa na ňu. Najradšej by tých dvoch vyhodil a dokázal jej svoje slová iným spôsobom.

„Tak dobre,“ nadhodila Hermiona, ktorá pochopila celú situáciu, „poď Ronald, pôjdeme na vyučovanie a za Harrym prídeme potom.“

„Ale...“

„Vstávaj,“ chytila ho za rukáv a ťahala preč. „Nech Pomfreyku zbytočne nedráždime,“ šepla významne, „zakáže nám sem chodiť,“ dodala a zdalo sa, že konečne pochopil aj Ron. Nešťastne sa vychytil spolu s ňou preč.

„Ešteže to Mie tak rýchle páli,“ šepol Harry a hladil ju po tvári.

„Tak som sa bála...“ nedopovedala, pretože sa jeho pery pritlačili na tie jej.

------

Hodina Dejín mágie bola vo všeobecnosti nudná, nezáživná a všetci, ktorí ju absolvovali, poväčšine driemali alebo sa medzi sebou hrali rôzne hry. Ginny sedela otupene v lavici a podopierala si hlavu. Oči jej klipkali a zo všetkých síl sa snažila nezaspať. Luna vedľa nej svoj márny boj už dávno vzdala, ležala na lavici a potichu oddychovala. Za katedrou sa vznášal duch profesora Binnsa a monotónne vysvetľoval o príčinách nezhôd medzi lesnými trolmi a obrami na Urale v deviatom storočí nášho letopočtu.  

Keď konečne zazvonilo, všetci si od úľavy vydýchli a to dosť hlasne. Ginny štuchala do Luny, aby ju prebrala. Profesor im ešte zadával domácu úlohu a ani sa nesnažil, aby sa jeho hlas preniesol cez hluk, ktorý zrazu v triede nastal. Dievčatá počkali, kým sa trieda vyprázdni a potom sa vrhli ku katedre.

„Pán profesor Binns!“ zavolala za ním Luna, pretože sa práve vybral cez tabuľu do svojej izby. Prekvapene sa k nim obrátil.

„Áno?“ nestalo sa, že by ho niekto vyrušoval. „Môžem vám s niečím pomôcť? Nerozumeli ste učivu?“

„Nie, o to nejde, pán profesor,“ odvetila Luna so širokým úsmevom. „Niečo by sme ale od vás potrebovali. Chceli sme sa opýtať na jednu legendu. Vieme, že ste veľmi sčítaný, skúsený, vzdelaný a veľa toho viete,“ zaliečala sa mu a Ginny po nej neveriacky pokukovala, „preto sme sa chceli opýtať, či neviete niečo viac o jednej legende. Či nepoznáte jej skoršiu verziu.“

„O akú legendu ide?“ vyzvedal Binns. Zrejme sa mu jej lichotenie zapáčilo.

„Ide o legendu o magickom odhaľovacom elixíre,“ ukázala mu knihu a on si prečítal znenie legendy.

„A čo konkrétne by ste sa z nej chceli dozvedieť?“ usmial sa a nespúšťal z nej oči. Zdalo sa, ako by Ginny ani neregistroval.

„Zaujíma nás, či neviete, o kom bola napísaná alebo kde sa odohrávala. Poprípade či neviete o poslednej prísade, ktorá sa má do elixíru pridať,“ povedala a snažila sa, aby jej hlas neznel priveľmi netrpezlivo a zvedavo.

„O áno. Niečo o tej legende skutočne viem...“

TOPlist