48. Nie príliš príjemné odhalenie

 

„V tejto legende sa píše o magickom odhaľovacom elixíre,“ oznámila im Hermiona na druhý deň v spoločenskej miestnosti. Rozhodli sa s prezradením pravdy Nevillovi a Lune počkať až do príchodu Siriusa. „Počúvajte...

V jednej dedinke raz žili dve znepriatelené rodiny. Ich vzájomná nenávisť pretrvávala niekoľko generácií a navzájom sa snažili z dediny vypudiť. Dedina bola taktiež rozdelená na dva tábory, jedna polovica držala s jednou a druhá s druhou rodinou. Ich súperenie, ktoré sa spočiatku nachádzalo len v rovine ohovárania, postupne rástlo, až napokon prerástlo hranice neškodnej neznášanlivosti.  

Keď bol nájdený člen jedného klanu v lese mŕtvy, automaticky prisúdili vinu za jeho smrť niektorému zo znepriatelenej rodiny. A nezavážil ani fakt, že mŕtveho, podľa všetkých stôp, zabili vlci. Potom nastalo úplné peklo, vzájomné zabíjanie dobytka, nočné plienenie záhrad a polí a opätovné napádanie a ubližovanie príslušníkov rodín.

Ako to však poväčšine býva, aj medzi týmito dvoma súperiacimi rodinami sa našli dvaja mladí ľudia, ktorí sa na celú situáciu pozerali úplne inak. Ľúbili sa, nepripúšťali si nič z toho, čo sa okolo nich dialo. Nedbali na nenávisť a osočovanie, tajne sa schádzali. Ale i tomu mal byť koniec.

Keď už nedokázali svoju lásku utajiť, pretože boli pristihnutí a ich rodiny na nich vyvíjali nátlak, rozhodlo sa mladé dievča utiecť od toho všetkého. Jednej noci zmizlo a nenechalo po sebe žiadnu stopu. Rodina dievčaťa obvinila z jej zmiznutia mladého chlapca, pre ktorého však žiaden iný trest nebol bolestivejší ako skutočnosť, že sa jeho milá stratila. V tichosti znášal útoky na svoju osobu, celé tri roky chodil ako bez duše, s nikým nekomunikoval a to ani s vlastnou rodinou, ktorá mu údajnú zradu odpustila.

Jedného dňa k nemu priletela malá sovička a tá mala na nožičke pripevnené dva kusy pergamenu. Jeden bol prázdny, ale na druhom bol kratučký odkaz: Ak ma chceš nájsť, vyrob magický odhaľovací elixír a namoč doň druhý pergamen. Vyrába sa rovnako ako dúšok živej smrti, len pred koncom pridáš to, čo sme obaja tak milovali.

Chlapec sa potešil, začal s prípravou elixíru, do dvoch týždňov vyrobil elixír a na pergamene odhalil miesto, kde sa jeho milovaná nachádzala.

... to je všetko,“ dočítala a zdvihla k nim oči.

„Aha, no ale to nám je nanič,“ prevrátil oči Ron.

„Vyrába sa rovnako ako Dúšok živej smrti. To znamená, že potrebujeme koreň Asfodelu a výluh z paliny a niečo, čo obaja milovali,“ zaironizoval Harry, „ktovie, čo to tak môže byť.“

„Tak to nemám ani tušenia. Nepíše sa tu ani o tom, kde obaja žili, ani o tom, ako sa volali... nič,“ pritakala Hermiona.

„Takže je to nereálne, presne ako písal otec.“

„Zostáva už len ten výrobok Zakladateľov,“ nadhodila sklamane Ginny.

„To je ešte nereálnejšie.“

------

Život na Rokforte sa vrátil do starých zabehaných koľají, behom prvého týždňa sa nič podstatné neudialo. Slizolinskí sa po Dracovom úteku zomkli a začali sa pohybovať po skupinkách presne tak, ako ostatok školy. Akoby sa báli, že si na nich budú chcieť študenti vybiť zlosť z Dracovho úteku v podobe nejakej kliatbičky.

Harry musel naďalej znášať hĺbavý pohľad profesora Elixírov, ktorý možno už nebol taký častý, ale zato uprenejší. Na druhej strane trpel nenávistný Deanov pohľad, pri ktorom sa musel premáhať, aby ho nezaklial do nepeknej podoby. Ginny si našťastie prestal všímať, lepšie povedané ju začal ignorovať. To sa však nedalo povedať o ostatných dievčatách. Keď prišla niekde, kde bolo pokope niekoľko dievčat, vzápätí ich rozhovor zmĺkol a ony na ňu zazerali. Podarilo sa jej zachytiť aj pár nepekných pripomienok na svoju adresu. Školské ohováranie ju až tak netrápilo, mrzelo ju len to, že sa k nemu uchýlili aj dievčatá z jej ročníka a dávali jej na vedomie svoju novozískanú averziu, ako na hodinách, tak i v spálni. A jej nezostávalo nič iné, iba sa na hodinách baviť buď s Lunou, keď mali hodinu s Bystrohlavom, alebo s Colinom, ktorý pochopil situáciu a rozhodol sa jej pomáhať. Do spálne chodila len prespať. Po vyučovaní sa držala Harryho a priateľov.

A tým sa spoločné stretnutia v Núdzovej miestnosti pretiahli z počiatočných niekoľkých dní, cez schôdzky každý večer až po terajší stav, kedy sa schádzali hneď po vyučovaní. Akonáhle niekomu skončilo vyučovanie, zamieril do Núdzovej miestnosti. Vychádzali odtiaľ len na večeru, poprípade keď potrebovali zájsť do knižnice. A pokračovali tak ako predtým, pomáhali si s úlohami, nacvičovali súboje a Harry sa stále rozhodoval, či sa zveriť Nevillovi a Lune.

„Harry, pôjdeme do knižnice? Prezrieť záznamy bývalých študentov,“ šepla mu Ginny v štvrtok popoludní a zdvihla významne obočie.

„Keď ma chceš vytiahnuť do súkromia, môžeš to povedať na rovinu, nemusíš to maskovať knižnicou,“ zašepkal naspäť a zaškeril sa. Prevrátila oči, chytila mu ruku a zdvíhala ho z pohovky.

„Ideme do knižnice. Niečo potrebujem na Dejiny a Harry mi bude robiť ochranku,“ oznámila ostatným, ale tí ich príliš neregistrovali. V jednej časti miestnosti nacvičovali Ron a Hermiona rýchle vykrývanie súperovho útoku a v rohu sedeli nad úlohami Neville s Lunou. Keď sa nedočkali reakcie, tak len mykli plecami a vybrali sa smerom do knižnice.

„Ginn, načo nám bude vlastne zoznam žiakov?“ Najradšej by ju stiahol niekde za brnenie, ale ona zvolila dosť rýchle tempo a nevyzerala, že by sa chcela zdržovať. Strelila po ňom pohľadom a uškrnula sa.

„Ty si sa mal stať vďaka kamienku bystrejším? No neviem, zdá sa mi, že nefunguje,“ zavŕtala.

„Myslíš?“ zamračil sa a tváril sa urazene.

„Áno. Poznáme predsa len jej meno. Najskôr by sme mali zistiť kedy a kde sa narodila a od toho dátumu prehľadávať Prorokov. To by mohol byť ďalší záchytný bod. No a to najskôr zistíme v študentských kronikách.“

„Hm, ty si taká bystrá,“ povedal úplne vážne a usmial sa, keď po ňom hodila jeden z pohľadov svojej mamky.

V knižnici ho viedla do zadnej časti, kde boli v regáloch poukladané na jednej strane staré výtlačky Prorokov a rôznych čarodejníckych časopisov a na druhej to boli rôzne kroniky a zošity v hrubých väzbách. Keď Harry uvidel tú kopu, ktorá ich čakala, aby ju prezreli, bezvládne sa hodil na stoličku.

„To nám bude trvať aj niekoľko dní,“ ohradil sa zúfalo a prekvapene zdvihol obočie, keď sa uškrnula.

„Nebude. Som predsa bystrá, sám si to povedal,“ zaškľabila sa a otočila sa mu chrbtom. Zobrala do rúk menšiu kôpku kroník a rozložila ich na najbližší a pritom dostatočne chránený pred zrakom Pinceovej, stôl. Vytiahla prútik a nad každou kronikou vyslovila zaklínadlo: „Capto nomen Evelyna Snapová,“ Kroniky začali sami od seba prehadzovať stránky. Udivene k nej pristúpil.

„Vyhľadáva to meno. Keď naň narazí, prestane listovať a my skontrolujeme rok narodenia, či by to mohla byť Snapova matka. Keďže Snape sa asi narodil v roku 1960, budeme hľadať dátumy narodenia od 1943 pochybujem, že by ho mala skôr ako v sedemnástke, až po takých, 1930 – 1925, nemyslím, že by mohla byť staršia, keď porodila Susan. Keď nebude dátum sedieť, vyskúšame to znova.“

„To je geniálne,“ obdivne na ňu pozrel, len sa usmiala, „poznáš skutočne užitočné zaklínadlá.“

„Iste, nie všetko sa musí len odrážať alebo omračovať.“

„A prečo Snapová? Čo keď je to meno jej muža?“ vytiahol obočie.

„Pretože Susan kedysi dávnejšie spomenula, že jej matka mala len jednu svadbu a to s Gravesom.“

„O čom sa vy dievčatá rozprávate?“ pokrútil hlavou, ale radšej sa nad tým nepozastavil. „A čo budeme zatiaľ robiť my?“ šepol jej do ucha a obtočil ruky okolo pása.

„Sledovať, či sa kúzlo nezastaví,“ ukázala na kroniku, ktorá prestala listovať a vyšmykla sa mu. Skontrolovala dátum, pokrútila hlavou, pritom začarovala kroniku nanovo. Pritiahol ku stolu stoličku, sadol si a stiahol si ju na kolená.

„Sledovať to môžeme aj po sediačky,“ okomentoval jej zdvihnuté obočie. Niekoľko krát vymenili knihy, brali len tie, ktoré vyzerali najzachovalejšie. Niektoré kroniky mali aj niekoľko storočí a listy v nej boli len nastrkané, takým sa vyhýbali. Pár krát skontrolovali meno, ale dátum narodenia bol vždy nevhodný. Napokon našli jedno meno, s ktorým súhlasil aj dátum narodenia, ale pre istotu skontrolovali aj ostatné kroniky.

„Takže by to mala byť Evelyna Snapová narodená v roku 1937,“ skonštatoval na záver Harry.

„Hm a v Prorokoch má našťastie Pinceová poriadok, má ich poukladané podľa rokov. Takže vyberieme Proroky medzi rokmi 1937 – 1976, vtedy umrela.“

„Mohli by sme ten výber zúžiť. Veď predsa môjho otca nenávidel od prvého momentu. Keď je pravda, že Potterovci niečo spravili Snapovcom, muselo to byť ešte predtým.“

„Nie zlý nápad, ten kamienok tuším občas zaberá,“ uškrnula sa, „takže od roku 1937 – 1971.“

Keď začali hľadať a najmä vyberať výtlačky z roka 1937 zistili, že toto bude oveľa náročnejšie a určite im to bude trvať niekoľko dní. Poukladali pred seba tri vysoké kopy a nešťastne na seba pozreli.

„Ukladajme ich tak, ako ich budeme brať z tej hromady, nerada by som to tu potom všetko upratovala.“

Dávali si poriadny pozor, aby niektorý výtlačok omylom neprehodili. Ten deň sa im podarilo prezrieť len dva roky, keď ich Pinceová vyhodila z knižnice.

„To máme dohromady tridsaťštyri rokov, dnes sme prezreli dva, takže zostáva tridsaťdva rokov,“ mrmlal Harry cestou do Núdzovej miestnosti, „keď sa mi každý deň podarí prezrieť aspoň tri roky, do jedenástich dní by to malo byť prehľadané.“

„Nechcem ti protirečiť, ale zase zle počítaš,“ povedala s úsmevom a zatlačila ho do chodbičky. „Pozajtra je sobota, zajtra si teda nebudeme robiť úlohy a vrhneme sa na to. Než zavrie knižnicu, prekontrolujeme spolu, asi päť rokov. Potom tu máme sobotu. Keď sem prídeme ráno, do večera možno prehľadáme všetko. A keď nie, máme ešte nedeľu.“

„Nechcem ťa toľko zneužívať...“ zasekol sa, keď sa jej nebezpečne zvraštilo obočie, „dobre, spolu to teda zvládneme,“ privolil nakoniec a pritiahol si ju do náručia. Stáli v tesnom objatí, zabratí do vzájomného oplácania bozkov a vôbec si nevšimli skupinky nevraživo vyškerených osôb.

„Teda, Potter,“ ozvala sa znechutene Parkinsonová a oni sa od seba odtrhli, „že si zastávaš humus a odpad, to by sme možno pochopili, ale to, že máš snáď v pláne priženiť sa do...“

„Parkinsonová, radšej drž hubu, pretože z teba nemôže vypadnúť nič inteligentné,“ zavrčal na ňu podráždene. Stáli pri nej jej gorily a tentoraz aj so Zabinim. Chytil Ginny za ruku a rozhodol sa odísť.

„Kam si sa vychytil, Potter?“ zaškľabil sa naňho Zabini a stúpol si pred neho. „Máš plné gate, keď tu proti vám stojíme v presile?“

„No áno, to je strašne statočné, ale od vás by som nič iné ani nečakal,“ odvetil nabrúsene a chcel ho odtlačiť. V momente mal ku krku priložený prútik a v tom istom okamihu vytiahol aj on svoj. „Zmizni mi z cesty Zabini, nemám náladu tu s tebou niečo riešiť.“ V hlave mu prúdilo naraz niekoľko myšlienok. V prvom rade vedel, že so Zabinim by to nebolo také jednoduché, ako tomu bolo v októbri, nechcel pripustiť, aby ublížili Ginny, ktorá už mimochodom mala svoj prútik tiež pripravený a taktiež si bol vedomý podmienečného vylúčenia.

„Ale my máme náladu a taktiež chuť s tebou a tvojou,“ znechutene si premeral Ginny od hlavy k päte, „niečo riešiť.“

„Vážne? Tak to mi je ľúto, ale asi vám neposlúžime. Čo keby ste šli robiť niečo vám podobné, napríklad posielať správičky vašim, priateľom?“  

„Ale poslúžite,“ zachichotala sa Parkinsonová, „Weasleyová, mám s tebou niečo nevyriešené.“

„Áno, viem,“ zaškľabila sa jej do tváre, „a keď chceš, môžem ti zalepiť tú škaredú papuľu ešte raz.“

„Počúvaj, ty...“ vyprskla na ňu, ale prerušil ju ľadový hlas.

„Môžete mi vysvetliť, čo sa to tu deje?“ pristúpil k nim Snape a všetkých skúmavo premeriaval, „Tie prútiky okamžite schovajte. Pán Zabini, povedzte mi, aký máte problém s pánom Potterom,“ otočil sa ku Slizolinčanovi.

„Pán profesor,“ zatiahol posmešne, „Potter nás napadol.“

„Prestaň si vymýšľať!“ vyletela naňho Ginny, „vy ste nám tu zastúpili cestu.“

„Bol by som rád, keby ste sa všetci upokojili,“ schladil ich netrpezlivo Snape a očami sa zavŕtal do Harryho, „každému, kto si dovolil mimo vyučovania vytiahnuť prútik, strhávam päť bodov. Pán Zabini,“ obrátil sa k menovanému, „okamžite sa všetci vráťte do klubovne. Vy nie, Potter, s vami a slečnou Weasleyovou som neskončil,“ zavrčal naňho, pretože Harry si to namieril preč. Prevrátil oči a zabrzdil. Sledovali, ako Slizolinčania odchádzajú so spokojným výrazom. Snape za nimi pozeral až kým sa nestratili, potom ešte chvíľu čakal. Nato sa prudko obrátil k Harrymu, prebodol ho pohľadom a tichým hlasom spustil.

„Počúvajte, Potter, vy si asi neuvedomujete, že ste podmienečne vylúčený...“

„Ja si to uvedomujem, pán profesor,“ prerušil ho, Snape podráždene privrel oči a skočil mu do reči tiež.

„Naposledy vám hovorím, že mi nebudete skákať do reči,“ sykol nahnevane, „začnite konečne používať svoju šedú mozgovú kôru. Ešte vám nedošlo, že vás budú chcieť vyprovokovať? Akonáhle by ste vyslovili zaklínadlo a je jedno, či by to bolo v sebaobrane, utekali by to na vás žalovať,“ dokončil. Harry chvíľu provokatívne mlčal a keď si bol istý, že profesora nepreruší, tak sa ozval.

„Takže vám mám byť teraz vďačný?“ neodpustil si drzú poznámku a cítil, ako mu Ginny stisla ruku.

„Nie, nemusíte mi byť vďačný,“ zaškľabil sa naňho. To bolo všetko, čím okomentoval Harryho trúfalosť. „Prospelo by vám, aby ste sa trocha zamysleli nad spôsobom vášho uvažovania. Chápem, že chcete zažiť príjemné chvíle so svojou priateľkou,“ strelil pohľadom na Ginny, ktorá mu rozhodne hľadela do očí. Vzápätí ich zapichol naspäť do Harryho, „ale nájdite si k tomu nejaké iné a hlavne rozumnejšie miesto. Pokiaľ sa budete pohybovať po chodbách iba so slečnou Weasleyovou, oni vás budú chcieť vyprovokovať. A pochybujem, že by ste chceli niekoho, kto by vás sprevádzal na vašom... rande,“ mierne sa pousmial a v Harrym hrklo, to bol úsmev. „Taktiež by ste mali myslieť nad tým, že by nebolo praktické, keby sa akcia Rádu prezradila kvôli vašej... A teraz choďte tam, kam máte namierené, Slizolinčania už dnes z klubovne nevylezú.“

Ešte raz si ich oboch premeral a vzápätí odkráčal tým istým smerom, ktorým pred chvíľou zmizli Slizolinčania. Harry nechápavo pozeral do miest, v ktorých profesor zmizol. Neveril tomu, že to, čo uvidel na jeho tvári, bol úsmev. Úplne obyčajný úsmev a nie ironický alebo výsmešný úškľabok. A nedal mu ani žiaden trest, len mu stiahol mizerných päť bodov.

„Harry.“ Na zem ho stiahol Ginnin hlas a keď sa na ňu pozrel, videl na jej pobavený výraz. „On sa normálne usmial,“ oznámila mu vlastné zistenie.

„Nie, to musel byť nejaký kŕč, určite ho zabolelo brucho,“ zakrútil hlavou.

„Mne sa to videlo ako úsmev, no poď, radšej sa vráťme,“ s chichotaním ho ťahala preč.

------

V piatok poobede sa im podarilo opäť vyhovoriť a išli do knižnice. Ron tomu síce nechápal, ale zamaskovali to Ginninými VČÚ a Harryho ochotou jej pomôcť. Hermiona ich naopak podporila a vyjadrila sa, že ju nesmierne potešila ich snaha a zodpovedný prístup k štúdiu. Ich prehľadávanie však neprinieslo žiadne ovocie a aj keď pátranie prerušili večerou, stihli ten deň prezrieť dokonca šesť rokov.

V sobotu nikomu nič neoznámili a z raňajok sa okamžite vytratili. Po troch hodinách narazili na jednu zmienku o Evelyne Snapovej.

„Harry, niečo tu je,počúvaj, je to z vedeckého okienka...

S radosťou a potešením môžeme oznámiť, že sa nášmu Oddeleniu pre výskum elixírov podarilo prijať skvelú mladú ženu Evelynu Snapovú, ktorá len minulý rok ukončila štúdium na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Toto veľmi šikovné a inteligentné dievča odmietlo možnosť ďalšieho štúdia a zavrhlo aj príležitosti zo zahraničia, ktoré jej boli ponúkané. Prejavila obrovskú chuť okamžite sa podieľať na výskume a tvorbe nových elixírov a preto sa uchádzalo o zamestnanie hneď po ukončení školy. A my sme jej žiadosť bez zaváhania prijali. Kto by aj nechcel vo svojich radoch niekoho, kto má neuveriteľný talent na elixíry? Preto sme ju zaradili do najlepšieho tímu, ktorí sa zaoberá najzložitejšími úlohami a je pod vedením skúsenej liečiteľky  Ellen Potterovej.

Je tu dátum, 24.9.1956.“

„Takže ona sa dostala do tímu Ellen Potterovej,“ zdvihol pohľad na Ginny, „to bude najskôr moja babička.“

„Ty nevieš, ako sa volajú tvoji starí rodičia?“ nechápavo si prisadla oproti nemu.

„Nie, neviem o nich nič. Keď sme sa aj niekedy o nich so Siriusom bavili, vždy len hovoril, že to boli skvelí ľudia. Nikdy som sa nepýtal na ich mená ani na to, čo vlastne robili. Ona bola liečiteľka,“ neveriacky krútil hlavou, „a musela byť dobrá, keď viedla výskumný tím a Snapova matka bola jej podriadená.“

„Áno a okrem toho bola vynikajúca v elixíroch. Aspoň vieme, po kom to Snape má,“ prikývla a chytila ho za ruku, „teraz by sme mali ísť na obed a potom sa sem vrátime a prehľadáme ostatné roky.“

Ešte stále šokovaný z nového zistenia sa napokon podvolil a šli sa najesť. Vo Veľkej sieni boli medzi prvými a nestretli tam nikoho z priateľov, preto sa rýchle najedli, aby odtiaľ čo najskôr vypadli a nemuseli si zase vymýšľať nejaké výhovorky. Takže sa predsa len Snapová dostala do kontaktu s Potterovou, ktovie, čo medzi nimi bolo. S týmito myšlienkami sa vrhol do ďalšieho hľadania a na nový nález narazili takmer vzápätí.

„Mám niečo,“ tentoraz bol v hľadaní úspešný Harry, „je to z 8.8.1958...

Opäť sme tu s pravidelným príspevkom do nášho vedeckého okienka. Tentoraz máme pre vás vynikajúcu novinku. Výskumnému tímu na čele s Ellen Potterovou a jej asistentkou Evelynou Snapovou sa podaril obrovský úspech. Vynašli elixír, ktorý pomáha pri liečbe uhryznutia rastlinou Nuntínska mäsožravka a v skorších štádiách ochorenia dokonca úplne odstraňuje jej následky. Zatiaľ neprezradili meno, aké elixíru pridelia, nášmu redaktorovi sa však priznali, že toto meno oznámia na budúcoročnom odovzdávaní cien Merlinovho rádu, na ktoré sa už tieto dobré priateľky veľmi tešia. Nám neostáva nič iné, iba si ten rok počkať. Samozrejme sme vďační za tento objav, ktorý bude uvítaný najmä v liečiteľskom svete a dúfame, že sa dočkáme ešte rady podobných skvelých úspechov.

...ony boli dobré priateľky, čo sa teda mohlo stať? Ja to stále nechápem,“ mrmlal Harry.

„Neviem, ale mám taký blbý dojem, že sa to z týchto novín nedozvieme,“ ozvala sa sklamane Ginny a zobrala mu z rúk noviny. „Idem rozložiť ďalšie noviny, možno na niečo narazíme.“ Nechala ho sedieť a sama sa vybrala hľadať ďalšie možné články. Po malej chvíli sa k nej pridal aj Harry a spoločne dokončili načatý ročník. A s nádychom sa pustili do ďalšieho. Po polhodine na niečo narazili.

„Aha...

S poľutovaním musíme našej širokej verejnosti oznámiť, že rady výskumníkov nemocnice sv.Munga minulý týždeň opustila Evelyne Snapová. Ani netreba spomínať, aká veľká strata je to pre výskumný tím a taktiež pre celú čarodejnícku verejnosť. Slečna Snapová sa o dôvode svojho odchodu odmietla vyjadriť, neprezradila, či má nejakú lepšiu ponuku alebo či odchádza do zahraničia, ako jej to bolo ponúkané po skončení školy. A vyjadrenie sa nám nepodarilo získať ani od jej nadriadenej, pani Potterovej. Od pracovníkov sme sa však dozvedeli, že tomuto odchodu predchádzali nezhody medzi oboma ženami. O aké šlo, to nik nevedel s určitosťou povedať. Pravdou však ostáva, že sa nám nepodarilo zastihnúť slečnu Snapovú v mieste jej bydliska a vyzerá to tak, akoby sa pod ňou zľahla zem. Neostáva nám nič iné iba veriť, že sa slečna Snapová vráti a svojou prácou dokáže priniesť ešte veľa úspechov.

...takže to vyzerá asi tak, že sa pohádala s mojou babičkou a potom sa stratila, ale čo jej mohla také strašné urobiť, aby to vyvolalo toľkú nenávisť?“

„Nemám tušenia,“ poznamenala a skopírovala text na kus pergamenu tak, ako to spravili aj s predchádzajúcimi článkami. V novinách z nasledujúcich dvanástich rokov nenašli nič, žiadnu zmienku o Evelyne Snapovej, akoby sa pod ňou zľahla zem. Vyzeralo to, že nadobro odišla z čarodejníckeho života, nespomínala sa ani jej svadba v spoločenskej kronike, ani narodenie detí. Keďže sa im kúzla pri prehľadávaní nezastavovali, bez problémov mali do večere prehľadané všetko, čo potrebovali.

„Kde ste boli celý deň?“ vypálil na nich Ron, keď si k nim prisadli k večeri.

„V knižnici,“ vrkla po ňom podráždene sestra a začala sa venovať jedlu. Harry len zadumane sedel a premýšľal nad tým, čo mohla jeho babička spraviť Evelyne Snapovej, aby to vyvolalo takú nenávisť. Ukradla jej projekt? To je kravina, aj keď svoju babičku nepoznal, bol si istý, že takej podlosti by nebola schopná. Tak čo sa mohlo v práci medzi nimi stať? Vyhodila ju? Ale prečo? To by možno zodpovedalo. Jeho otec to nevedel a bolo mu to ľúto. Ale kvôli čomu?

„Harry, pýtam sa ťa, kde si bol s mojou sestrou a čo ste robili celý deň,“ vytrhol ho z myšlienok Ronov nevrlý hlas. Pozrel sa do kamarátovej tváre a videl, že je nahnevaný a celý červený.

„Ronald, prosím ťa, nechaj toho,“ ozvala sa Hermiona.

„Šibe ti?“ spýtal sa kamaráta nechápavo, „Boli sme v knižnici, čo si akože myslíš?“

„To vám mám zožrať?“

„Mne je jedno, či to zožerieš, Ronald,“ vyprskla naňho Ginny, „robila som si úlohy a Harry mi pomáhal.“

„Celý deň?“

„A čo je na tom také k nepochopeniu,“ pridala sa na ich stranu Hermiona, „že ty kašleš na školu a úlohy, to ešte neznamená, že sú všetci na tom rovnako. Ginny má predsa tento rok VČÚ.“

„To viem veľmi dobre,“ prerušil ju s úškľabkom, „nemusíš mi to pripomínať, Hermiona. Len mi príde divné, že je niekto schopný zaliezť na celý deň do knižnice preto, aby sa učil.“

„Mne zase nie je vôbec divné, že ti to je divné,“ zaškľabila sa mu naspäť, „skôr by mi bolo divné, keby ti to nebolo divné. Ty totiž nemôžeš pochopiť, že niekomu ide skutočne o to, aby sa niečo naučil.“

„Merlin, ty dnes sršíš ostrovtipom,“ vyprskol na ňu a jeho tvár naberala kritickú hranicu. Okolie ich pobavene sledovalo. „Keď je niekto ochotný kvôli učeniu stráviť toľko času v zatuchnutej knižnici, príde mi to choré.“

„Ako môžeš povedať takú kravinu?! Aká zatuchnutá knižnica? A ako by sa asi mohla učiť vedľa teba, keď ti chodia po rozume samé somariny? Vôbec sa im nedivím, že sa tam zavreli, aspoň mali pokoj a ty si ich neodpútaval od učenia.“

„Takže ja podľa teba niekoho odpútavam od učenia? Tak to mi teda prepáč, na budúce sa vám nemusím vnucovať, keď som taký hnusný, že sa kvôli mne nemôžete učiť.“

„Môžete s tým skončiť?“ skúsil sa im do toho vložiť Harry, ale oni ho neregistrovali. Prevrátil oči a venoval sa ďalej svojej večeri. Niekoľko detí naokolo však sledovalo rozbehnutú hádku a dobre sa pri tom bavilo.

„Áno, boli by sme ti vďační, keby si sa aspoň občas zaujímal o niečo duchaplné. Alebo si aspoň skúsil robiť si úlohy sám a nevŕtal do ostatných.“

„Do mňa nevŕta,“ nadhodil Neville a zaškľabil sa na Harryho a Ginny.

„Nemaj obavy, odteraz do vás nebudem vŕtať a obzvlášť do teba, pretože ako vidím, moja prítomnosť ti viditeľne prekáža.“

„To je hlúposť! Nikdy som netvrdila, že mi vadí tvoja prítomnosť. Vadí mi len to, že si nezodpovedný a ten najväčší lajdák, akého som doteraz stretla.“

„A čo ti to tak zrazu prekáža? Doteraz ti to až tak nevadilo. Nebude to tým, že si... nútená dávať opisovať úlohy len mne?“

„Do ničoho nie som nútená!“ vyprskla a bola takmer rovnako červená ako Ron. Našťastie ich hádka mala primeranú hlasitosť, vlastne to bol len o čosi viac rozvášnenejší rozhovor. „Nevadí mi dávať ti opisovať úlohy, len by ma potešilo, keby si si ich niekedy skúsil napísať sám.“

„Nemusíš mi ich dávať opisovať.“

„Ronald!“ vyštekla naňho Ginny a tvárila sa naozaj nebezpečne. Pohľad na ňu mu musel živo pripomenúť jeho matku, pretože sa reflexívne stiahol. „Prestaňte sa dohadovať a robiť tu zo seba šašov. Nevidíte, že ste každému na smiech?“ nato sa obrátila k zarazenej Hermione, ktorá strieľala pohľadom po okolí. „Že vás to stále baví,“ pokrútila hlavou a nechala myšlienku nedopovedanú. „Harry, keď doješ, rada by som odtiaľto zmizla, prešla ma chuť.“

------

Ten večer sa Ron v Núdzovej miestnosti neobjavil a Hermiona sedela schúlená v rohu s knihou na nohách. Občas na nich strelila pohľadom.

„Tak aké teórie ti napadli na toho Snapa?“ zdvihla k nemu zrak od hrudníka, na ktorom sa mu pohodlne opierala.

„Neviem. Boli priateľky, pracovali spolu, jednoznačne si rozumeli. A potom z ničoho nič sa s najväčšou pravdepodobnosťou pohádali a Snapová odišla. A vyzerá to tak, že nadobro odišla z čarodejníckeho sveta. Nenávidela Potterovú a asi nakazila aj svojho syna. Alebo prišlo možno niečo potom, aj keď tomu veľmi neverím, keď sa už nepohybovala medzi čarodejníkmi, ťažko mohla prísť do kontaktu s mojimi starými rodičmi, ibaže by ju vyhľadala. Nerozumiem tomu, čo sa mohlo stať také strašné.“

„Dobre, ale čo potom tá Snapova zmena? Ty si to nechceš pripustiť, ale on ťa prestal nenávidieť. Prečo?“

„Možno pochopil, že za to, čo bolo medzi jeho matkou a mojou babičkou, moja babka nemôže. Možno priznal, že to niečo, čo mu nahovorila jeho matka sú len výmysly.“

„No, rozhodne sa museli strašne pohádať a muselo ísť o niečo vážne. Alebo šlo proste o nedorozumenie a preto Snape uznal, že tá nenávisť je neopodstatnená. To by však nezodpovedalo tomu, prečo sa ti to zdráha povedať.“

„Ja tomu nechápem. A nechce sa mi veriť, že by bola moja babka schopná nejakej zákernosti. Podľa mňa Snapovej nejako preskočilo, alebo niečo podobné a začala babku nenávidieť.“

„Niečo sa rozhodne muselo udiať niečo, v čom sa nezhodli, to jej jasné. Jasné je aj to, že to muselo Snapovú zasiahnuť, keď sa rozhodla nadobro odísť. Možno to preháňala a možno ani nie. Čo sa však stalo, to sa nedozvieme od nikoho iného, iba od jej detí. A tie ti odmietajú čokoľvek povedať. Spýtaš sa ho na to?“

„Nie, v žiadnom prípade. Teraz viem, že sa skutočne poznali a podľa môjho názoru bola Snapová šibnutá a reagovala skratovo. Nepripustím, že by jej babka niečo spravila.“

„Mne to zase príde dosť detinské, zo strany vás oboch. Uvedom si, že ťa Snape prestal nenávidieť. Je mi jasné, že ty si to stále nechceš pripustiť, ale z jeho správania je to evidentné. A taktiež mám z neho pocit, že sa za jeho správaním skrýva viac, ako len odhodenie nenávisti. Napríklad to, ako ti toleruje tvoje provokácie, začal sa správať úplne inak, dokonca aj na mňa sa začal pozerať inak.“

„V poriadku, asi máš pravdu. Ale on sa vyjadril jasne, že sa o tom so mnou bude rozprávať, až zistím pravdu. A ja som pravdu nezistil, neviem predsa, čo za tým bolo. A aj keď by ma to možno zaujímalo, radšej to asi ani nechcem vedieť. Je mi to jedno.“

„Nie je ti to jedno, to mi nenahovoríš. Aj keď sa to snažíš nahovoriť len sám sebe. Si neuveriteľne tvrdohlavý, a Snape vlastne tiež. Ale ako chcete, správajte sa ako somári, nič si nevysvetlite, obchádzajte sa a robte si napriek. Len dúfam, že to nebudete niekedy ľutovať.“

„Ginn, povedal mi jasne...“

„Si tvrdohlavý ako mulica,“ skočila mu do reči.

„Dobre, som tvrdohlavý a kašlem na to. Nebudem sa tým zaťažovať.“

„Čo chceš teda robiť?“

„Nechám to tak, je mi to jedno. Myslím si, že Snapová bola proste cvok a on to po nej zdedil a hotovo.“

„Takže sa vlastne o tom nebudeme baviť,“ zhrnula zamračene.

„Presne tak, bol by som rád, keby sme sa o tom už nebavili,“ pozrel na ňu prosebným pohľadom. „Ja mám iné starosti a nie riešiť,“ chcel to vysvetliť, ale opäť ho prerušila.

„Dobre teda, ako chceš,“ vzdychla a objala ho, „aj tak si myslím, že ťa to bude zožierať, úplne zbytočne.“

Potom sa opäť oprela o jeho hrudník a zobrala do rúk pergameny z knižnice. Niečo sa jej na tom nepozdávalo. Mrkla na Harryho a videla, že on drží v ruke knihu Transfigurácie. Začítala sa opäť do článkov, prečítala ich doteraz už asi pätnásťkrát a stále mala pocit, že im niečo uniká. Nejaká stopa alebo náznak niečoho väčšieho. Pozrela sa na dátumy vydania Prorokov a pri prečítaní dátumu z článku, v ktorom sa hovorilo o odchode Snapovej, stuhla. Bol to dátum 25.7.1959. V duchu si všetko prerátavala a vychádzalo to. Sama seba presviedčala, že to nemôže byť pravda. A pritom to všetko tak krásne zapadalo. Radšej Harrymu svoje podozrenie nepovie, aspoň pokiaľ si to nepokúsi overiť. Vedela si predstaviť, ako by asi reagoval. Nie, najskôr by ho trafil šľak a potom by sa s ním určite pohádala. Alebo naopak.

„Ginn, čo sa deje?“ spýtal sa jej, pretože už pár minút zarazene pozerala pred seba.

„Ale nič,“ zdvihla k nemu hlavu a usmiala sa, „iba som sa zamyslela. Harry, nehovoril ti náhodou Sirius, kedy sa má vrátiť Susan?“

„Koncom januára na dva týždne aj s Charliem. Prečo?“

„Chcem s ňou niečo prebrať. Mohol by si ma potom prepašovať do Hlavného štábu?“ hodila po ňom psie oči.

„Skúsim. Čo s ňou potrebuješ?“ vyzvedal podozrievavo.

„To sú dievčenské veci, to teba nemusí ale vôbec zaujímať,“ uškrnula sa nad jeho zamračenou a ukrivdenou tvárou.

------

S tým zožieraním mala Ginny pravdu. Nedokázal si to vyhodiť z hlavy a stále nad tým uvažoval. Jeho vzťah k Snapovi sa nezmenil, prestal ho však nenávidieť. Jeho terajšie city k profesorovi Elixírov by sa dali nazvať ľahostajnými. Bol mu úplne ľahostajný. Bol to len človek, ku ktorému necítil nič. Nijakú emóciu. Pred očami mal však stále nezhodu medzi jeho babičkou a profesorovou matkou.

S týmito myšlienkami sa v jeden deň vracal od profesorky McGonagallovej, ktorá mu naparila na hodine trest, pretože sa opäť pozeral z okna a nevenoval sa hodine. Našťastie to bol len jeden trest. Premýšľajúc nad všetkými možnými spôsobmi, ktoré zapríčinili nezhody medzi ženami, nevnímal nič okolo seba. So sklonenou hlavou kráčal jednou z chodieb vedúcich k Núdzovej miestnosti a zrazu zacítil tupú bolesť po údere do hlavy. Chcel sa obzrieť na toho, kto mu uštedril ranu, ale vzápätí ho obklopila tma. Útočník udrel ešte raz.

TOPlist