46. Weasleyovské vojenské vynálezy


„Takže, najprv by sme si mali spraviť akúsi inventúru toho, čo máme a čo môžeme očakávať,“ spustili dvojčatá v Ronovej izbe, kde bola podrobná maketa Rokfortu. Stretli sa tam o štvrtej poobede a Severus si s hrôzou uvedomil, že na hrade skutočne ostal sám. Aspoň čo sa týkalo skutočne dospelých a schopných ľudí.
                Tonksovú ani Longbottomovú nemohol rátať. To boli ženy. Molly bola v kuchyni, vďaka Merlinovi. Inak tam boli len dvojčatá, Malfoyovci a Potterovci. Nikto iný. A áno, ešte mladý Longbottom a Lovegoodová. Žiadna výhra. Takže sa vlastne nachádzal sám medzi deťmi a ženami. Pristihol sa pri myšlienke, že sa mu veľmi cnie po Lupinovi, Krumovi a Weasleyovi. A aby toho nebolo málo, tak ani nevelil. Zamračil sa.
                „Všetci vieme, alebo teda aspoň predpokladáme, ako bude vyzerať ich útok,“ pokračoval Fred.
                „Riešili sme to na niekoľkých poradách...“
                „Áno, riešili. Poďme k veci,“ prerušil ich riaditeľ.
                „Útok musí prísť spoza hradieb,“ prikývol Harry nevšímajúc si strýkovu zlú náladu. On mu za ňu nemohol. A tiež sa mu nebude pliesť do vedenia porady. „Slizolin Voldemortovi musel niečo zanechať, tak ako nám zanechala kúzla Bystrohlavová.“
                „Správne,“ uškrnuli sa naňho dvojčatá.
                „Nevieme síce čo, ale budeme rátať s tou najhoršou alternatívou a budeme predpokladať, že náš štít jednoducho prelomí.“
                „V tom prípade sa sem nahrnie horda smrťožrútov, vlkolakov, scortrangs, dementorov a inferiov.“
                „Obri máme snáď z krku, aj keď Smithovci čuchajú, odkiaľ by ich mohol ešte získať.“
                „Zrejme odnikiaľ,“ riaditeľ ich znova prerušil. „Jediné nepriateľské obri, alebo obri, od ktorých sa dá očakávať nepriateľstvo, žili práve na Urale. Anglickí obri sú silnejší, aspoň čo sa viery a presvedčenia týka. Hoci sa v ich prípade nemôžeme spoliehať na to, že by presne chápali to, čo robia, v ich génoch je zakorenená starostlivosť len o seba a svoj druh. Samozrejme by ich Temný pán mohol niečím presvedčiť. Keby sa mu to však podarilo, stále sú nespoľahliví, svojskí a ťažko ovládateľní.“
                „Tak ako ostatné druhy,“ súhlasila Ginny. „A tie sa sem nebudú chcieť hrabať cez more a nedokážu ich ani premiestniť, či prinútiť použiť prenášadlo,“ zaškľabila sa.
                „Správne, takže nám ostávajú len anglickí obri,“ prehlásil Malfoy. „Smithovci budú striehnuť, či sa ich nepokúsia smrťožrúti niečím presvedčiť a samozrejme sa my budeme snažiť, na čele s Hagridom a Grawpom, presvedčiť ich, aby sa do vojny nestarali.“
                „Ak by sa nám to nepodarilo, nie je ich veľa, ako dobre vieme,“ Hermiona sa hrabala vo svojich poznámkach. „Možno nejaká tlupa s desiatimi obrami.“
                „Vymierajú,“ smutne sa ozvala Luna.
                „A to je dobre,“ zaškľabil sa Snape. Hermiona naňho trocha ublížene pozrela.
                „Ak by sa sem predsa len dostali a ak by bol ich počet predsa len väčší, než posledné ministerské odhady, tak nastúpi Neville,“ dvojčatá ukázali na chlapca, ktorý sa snažil tváriť nenápadne. Jeho mama naňho povzbudivo žmurkla.
                „No áno,“ nesmelo sa ozval. „Začali sme s pestovaním jedovatej rastliny, ktorá dokáže svojimi leptavými výlučkami preraziť aj cez hrubú kožu obrov. Samozrejme sa na tomto pestovaní podieľame len ja, profesorka Sproutová, Nott a niekoľko dospelých dobrovoľníkov. Neohrozujeme študentov presne tak, ako pri iných jedovatých rastlinách,“ vysvetlil. Vážne pri tejto činnosti postupovali veľmi opatrne, mali na to vyhradené skleníky, kde bol zakázaný prístup. „Keďže nepredpokladáme, že by sa sem chceli obri spustiť zo skál,“ ukázal na mape severné územie, „a tiež neveríme, že by sa prebrodili cez jazero, vysadíme dospelé mordily pri hradbách hneď, ako pôda trocha rozmrzne,“ stiahol obočie. „Aj tak budeme musieť pôdu trocha zahriať kúzlami. Nevýhodou je, že rastliny reagujú len na obrov a preto budú zavadzať iným rastlinám, ktoré by útočili po smrťožrútoch. Tieto rastliny potrebujú teplo...“
                „Následný proces je už niečo, čo väčšinu z nás príliš nezaujíma,“ vrkol Severus. Harry musel priznať, že v tomto má strýko pravdu.
                „Budeme dôverovať vašim schopnostiam,“ Harry s úsmevom potľapkal Nevilla po ramene. „Leptavé výlučky obrov značne oslabia, potom bude stačiť niekoľko kúziel, ktorými by sme ich zneškodnili.“
                „To by boli obri,“ pokračovali dvojčatá. „Na dementorov platí len Patronus, takže by sa mali všetci naučiť vyčariť aspoň štít.“
                „Ten už väčšina ovláda,“ ozvala sa Alica Longbottomová. „Teraz začneme s učením vyčarovania fyzického Patrona.“
                „Scorstrangs si vezmú na starosti kentaurovia. Oni budú postupovať podľa vlastných predstáv. Rozprával som sa s Contianom. Vytvoria si svoje jednotky a potom nás chce požiadať o pridelenie čarodejníkov, s ktorými by chceli trénovať. Odhaduje, že by ich mohlo byť do desať,“ prezradil im Harry. „Ale o tom chce vyjednávať až neskôr. Teraz trénujú spolu s domácimi kentaurami. Vzniklo medzi nimi puto.“
                „Našli svoju spoločnú reč,“ uškrnula sa Tonksová. Toho sa obávali, aby nevznikli nezhody medzi domácimi a bojovými kentaurami. Hoci nejaké spočiatku boli, tie už boli zabudnuté a momentálne si celkom rozumeli.
                „Alebo spoločné erdžanie,“ zaškľabili sa dvojčatá. Všetky dievčatá ich prizabili pohľadmi.
                „To je ale tá jednoduchšia časť príprav,“ Harry sa snažil pokračovať, pretože hrozilo, že sa rozprúdi hádka. „Stále tu máme smrťožrútov, vlkolakov a inferiov. Nevillova špeciálna a najjedovatejšia rastlina reaguje len na obrov.“
                „Vysadené sú aj ďalšie... diablove osídlo, ktoré bude platné ale len pri útoku v noci, mäsožravky a liany,“ vymenovávala Alica a pritom ukazovala na mape miesta.
                „O tie sa staráme, aby nezahynuli,“ prikývol Neville.
                Severus prevrátil oči. Najradšej by protestoval. Mali by sa venovať trénovaniu a nemali by strácať čas špekulovaním nad tým, nad čím špekulujú nepretržite. Chceli im niečo ukázať? Tak nech prejdú k veci. Cítil sa dosť ponížene a frustrovane len z vedomia, že mu velí dieťa. Mladý muž. Potter. Nemusí si to pripomínať v takomto úzkom kruhu detí. Mladých ľudí. A žien. Pri raňajkách si však sľúbil, že sa to pokúsi prežiť. To áno. Ale toto zbytočné zdržovanie, pri ktorom im Longbottom predstavuje buriny, ktoré aj tak nikoho iného nezaujímajú, ho ubíjalo.
                Hovorili o tom, že ostávajú len smrťožrúti, vlkolaci a inferi, pri ktorých nemajú spoľahlivú a účinnú obranu. Dobré ráno! Kvôli tomu skutočne nemusí byť zvolaná porada. Potom ho ale začala porada zaujímať a on spozornel.
                „Na deväťdesiatdeväť percent zaútočia cez hradby,“ prednášal Potter. „Nikto si nemyslí, že by sa chceli šplhať po skalách alebo plávať v jazere.“
                „Správne,“ prikývli dvojčatá. A všetci. „Smrťožrúti s vlkolami sa cez pasce dokážu dostať, hoci dúfame, že ich rady budú preriedené.“
                „Mäsožravky a liany by sa o to postarali,“ súhlasil Longbottom.
                „A tak nám napadlo...“ natiahli dvojčatá. Že by sme sa konečne dostávali k jadru veci? pomyslel si Severus.
                „Vieme, ako by sme sa zbavili inferiov,“ obaja pozreli na Severusa. A dívali sa naňho všetci. Zamračil sa.
                „Čo civíte?“ zaprskal na nich. „Gratulujem vám k vášmu objavu a keď mi ho prednesiete, tak budem možno spievať chválospevy.“
                „Len to nie,“ s úškrnom zaúpel Malfoy.
                „Oba mosty zabezpečíme,“ pokračovali dvojčatá.
                „Drevený podmínujeme a vyhodíme do vzduchu, keď na ňom bude dostatok smrťožrútov.“
                „Kamenný nejakým spôsobom zabezpečíme. Ešte poriadne nevieme ako.“
                „Ale my na niečo prídeme,“ sľúbili.
                „Dostaneme ich na otvorené priestranstvo.“
                „Alebo tam, kam chceme.“
                Ďobli do mapy na jediné miesto, ktoré bolo bez skál, jazera alebo dier. Na severe bola hlboká priepasť, za hradom boli vysoké skaly. Hlboké diery zasahovali na východe do Čierneho jazera a na západe postupne ustupovali a prechádzali do normálnej pôdy. Táto pôda bola na západe ohraničená Zakázaným lesom a na východe práve Čiernym jazerom. Viac ako polovicu územia mali zabezpečenú nie príliš vhodnými podmienkami k vniknutiu. Preto sa dalo očakávať, že sa smrťožrúti pokúsia dostať do hradu buď dvoma mostmi, alebo otvoreným priestranstvom.
                „Nebudú mať inú možnosť, len sa zoskupiť tu.“
                „Dobre, máme ich tu,“ Severus ďobol do makety. Jeho prst vrazil niekde medzi metlobalový štadión a Hagridovu chatrč. „A ďalej?“
                „Chceme zabezpečiť, aby sa inferi nedostali ďalej. Chceme nastražiť pascu, ktorá by ich zaručene vyradila z hry,“ obaja pozreli na Severusa, ktorý sa na nich mračil.
                „Ako?“
                „Vykopeme dlhú jamu. Odtiaľto,“ Fred ukázal k Čiernemu jazeru. Niekde do miest, kde stál Harryho a Ginnyin strom, ku ktorému ich viazali spoločné spomienky. „Až potiaľto,“ druhým prstom ukázal miesto pri Zakázanom lese. V dosť dobrej vzdialenosti od hrobov padlých bojovníkov.
                „Hlbokú jamu, ktorá bude napustená špeciálne upraveným liehom,“ vysvetľovali. Harry sa na nich spokojne díval. On samozrejme o všetkom vedel, rovnako ako všetci ostatní, až na Severusa a ten nápad sa mu pozdával.
                „Špeciálne upraveným liehom,“ zamyslene zopakoval Severus dívajúc sa na maketu. Fred s Georgeom mrkli na Harryho. „A akú úlohu bude mať ten lieh?“ povytiahol obočie. Potom svoj pohľad zabodol do dvojčiat. „Odštartuje snáď nejaký veľkolepý ohňostroj?“ zaceril sa. Harry začul vedľa seba zlostné zaprskanie. Musel s úškrnom zovrieť Ginninu dlaň, aby sa nepustila do strýka.
                „Pán profesor, nebuďte taký upätý,“ usmial sa Fred.
                „Bez štipky zmyslu pre humor,“ pokračoval George.
                „Všetci predsa vieme, že lieh, ak sa zapáli, tak horí,“ trpezlivo mu dohovárali, ako dieťaťu. To samozrejme vedel.
                „Och, ako sa mi podarilo zabudnúť?“ natiahol posmešne.
                „A všetci veľmi dobre vieme, že inferiov dokáže zničiť len oheň,“ pristúpila k nim Tonksová. „Ani Avada na nich neplatí.“
                „Iste,“ prikývol Severus. „A ako ich prinútite do toho ohňa naskákať? Presvedčíte ich nejakými rečami? Úplatkami? Čokoládovými žabkami?“ nevinne sa na nich díval.
                „A tu príde k slovu náš špeciálne upravený lieh,“ dvojčatá teratrálne rozhodili rukami a mrkali na Severusa. Ten stiahol obočie. „Plamene, ktoré budú z jamy šľahať, budú šľahať ďalšie plamene len na územie, ktoré bude obsadené útočníkmi,“ ukázali na miesto na makete za predpokladanou jamou ďalej od hradu. „Pri troche šťastia spália aj vlkolakov a smrťožrúťov. Ich hlavnou úlohou bude ale zasiahnuť inferiov a hromadne ich ničiť bez toho, aby sme sa my museli trápiť,“ usmiali sa. „Kým jama vyhorí, zbavíme sa ich. Bude horieť dostatočne dlho, skúšali sme to.“
                „Aha,“ prikývol Severus. „Je to overené?“ pozrel na Harryho.
                „Áno, skúšali to, skutočne plamene vystreľovali ďalšie plamene a skutočne len na jednu stranu,“ pokojne prikývol.
                „Uhm,“ mierne sa zamračil a díval sa na maketu. „A nebude nám tá jama naplnená horľavinou prekážať?“ zdvihol hlavu dívajúc sa na dvojčatá.
                „Nie,“ zavrteli hlavou. „Jama bude zabezpečená, nebude hroziť, že by ju zapálilo zblúdené zaklínadlo, ani do nej nikto nepadne. Krátko pred útokom sa zabezpečenie jednoducho odstráni a lieh zapáli.“
                „Je však potrebné, aby sa ich možnosti k prieniku obmedzili, aby sme ich prinútili dostať sa sem.“
                „Kým oheň dohorí, alebo kým sa im nejako podarí ho uhasiť, inferi budú zničení.“
                „Sú hlúpi a smrťožrúti sa budú snažiť, aby zabránili vlastnému uhoreniu. Hoci je lieh špeciálny, aj ich bude páliť.“
                „V poriadku,“ prikývol po krátkej úvahe Severus. Dvojčatá boli napäté, kým z neho vyliezli tie dve slová. Potom sa upokojili. „Ak ju zabezpečíte, mohlo by to byť užitočné.“
                „Výborne,“ uškrnuli sa.
                „Takže, dostali sme súhlas aj od viceveliteľa, tak sa pustíme do práce,“ nadšene odbehli skôr, než by im Severus za ten titul uštedril nejakú slovnú nádielku.
                „Tonksová, Alica, dohliadnite, aby sa všetci sústredili len na vykopávanie tej jamy,“ Harry sa obrátil k ženám. Tie s úsmevom prikývli a odišli plniť si svoje povinnosti, ktoré sa v tejto chvíli nebudú zameriavať na tréning. Neville s úškrnom zvierajúc Luninu ruku mrkol na Harryho a odišiel do svojich skleníkov.
                „Vykopávať jamu v tomto počasí nás bude zdržovať,“ zamračil sa Severus.
                „Musíme to spraviť čo najskôr, nemôžeme čakať do jari,“ nesúhlasil Harry.
                „Iste, vravím, že nás to bude zdržovať, nebudeme čakať na vykvitnutie prvosienok,“ zaškľabil sa naňho.

------

Trvalo takmer tri dni, než sa im podarilo vykopať kúzlami takmer kilometrovú jamu ťahajúcu sa od jazera až po Zakázaný les. A zúčastňovali sa na tomto procese všetci, ktorí boli v danej chvíli k dispozícii. Najprv museli zem ohriať. To bola najťažšia časť. Samotné vykopávanie šlo s prútikmi celkom ľahko. Prebytočnú zem potom nosili do lesa, aby nevzbudila podozrenie, keď sem nepriatelia preniknú. Pretože oni prídu.
                Theodore Nott sa v laboratóriu zameriaval len na výrobu, alebo skôr úpravu liehu podľa inštrukcií dvojčiat. Lieh bol v niekoľkých obrovských kotloch a oni vedeli, že kým zaplnia celú jamu, bude musieť ubehnúť niekoľko týždňov a Smithovci budú musieť von ešte mnohokrát, aby mali dostatok liehu. To bol hlavný problém. Vedeli však, kde sa dostať k liehu, hoci museli použiť niekoľko kúziel, dokážu sa s tým popasovať.
                Severus si napokon nechal predviesť, ako lieh pracuje. Stačila síce len menšia polmetrová jama, ale videl, že lieh skutočne po zapálení vrhá ďalšie plamene na jedno miesto, v ich prípade na juh, kde budú predpokladať inferiov. Sám pre seba skonštatoval, že je to dobrý a chvályhodný nápad. Dvojčatám to ale nepovedal. Samozrejme.
                Tie sa začali vzápätí zameriavať na to, aby vymysleli niečo, čím by znechutili smrťožrútom prienik cez mosty. Spojili sa so Seamusom a celé dni, pokým trvalo vyučovanie, špekulovali len nad tým. Harry vedel, že napokon na niečo prídu.

------

Na vysokých skalách za hradom sa skrývali dvaja smrťožrúti a podľa dávnej rady Daciana sledovali Rokfort a všetko, čo mohli zo svojej pozície vidieť. Chceli zistiť, čo robia, ako sa pripravujú, na čo sa zameriavajú. Skutočne by bolo dobré vedieť, čo môžu očakávať. Nepočítali však s jednou komplikáciou. Pokým Rokforťania videli, čo sa deje vonku, oni nemohli mať ani tušenia, čo sa deje vnútri. Keby stáli na svojich miestach pred dvoma rokmi, videli by všetko. Po umiestnení štítu sa však neposilnila len ochrana hradu. Štít sa postaral o to, aby zastrel všetko, čo sa týkalo budovania obrany hradu. Úplne všetko.
                Smrťožrúti videli, ako idú študenti do skleníkov na hodinu Herbológie. Videli zamilované dvojice, ktoré sa potulovali po pozemkoch. Videli Hagrida pravidelne chodiaceho z hradu a na hrad. Ešte na jeseň videli lietať hráčov metlobalu. Nevideli však nič dôležité. Ani to, ako sa nacvičujú nálety, ani kentaurov či vysádzanie rastlín. Nevideli tréningy, ani vykopávanie jám. Nevideli nič, čo by im prezradilo, ako sa hrad pripravuje k útoku.
                „Je to zvláštne,“ zabrblal Dacian ležiaci v posteli s nahou Bellatrix. Tá sa k nemu túlila, momentálne plne uspokojená a pokojná.
                „Čo?“ zapriadla.
                „To, že o nich nič nevieme,“ vypustil. Večer bola ďalšia porada, respektíve zozbieranie noviniek. A z Rokfortu neprišlo nič nové. Posledné novinky, ktoré mali boli ešte z doby, kedy tam boli Slizolinčania. „Postavili veže a trénovali. Nie je možné, aby nič nerobili,“ zavrtel hlavou. Bella podráždene zaprskala.
                „To sa budeme venovať vojne ešte aj v posteli?“
                „Svoje si dostala, tak čuš,“ zamračil sa na ňu. „Snáď si nemyslíš, že by som s tebou v posteli plánoval spoločnú budúcnosť,“ zaškľabil sa. Bolo to od neho možno netaktné, nemohla však nič čakať. Nie? Striasol ju zo seba a posadil sa. „S tým štítom musí byť niečo v neporiadku, pre nás. Neverím, že sa nepripravujú, že sú zavretí v hrade. Dokonca ani nevidia, že sa striedajú stráže na vežiach. Veže síce nie sú vidieť, ale boli tam,“ premýšľal nahlas.
                Mali štít a bol silný. To vedel. Rovnako ako vedel, že jeho otec má kliatbu, ktorá by štít prelomila úplne jednoducho. Že neútočí teraz, to je druhá vec. Chcel tie svoje obludy a bol to hlupák. To samozrejme nahlas povedať nemôže a keby napríklad aj tá hlúpa Bella vedela, čo vie on, tiež by si myslela, že je jeho otec šialený.
                „Ten štít musí nejako zastierať to, čo sa deje vnútri. A neverím, že by o tom oni mali aspoň tušenie,“ zamrmlal.
                „Kašli teraz na štít,“ zapriadla mu do ucha. Jej ruka sa preplazila spoza chrbta a uchopila ho. Snažila sa prebudiť ho znova k životu. „Dala by som si repete,“ šepla mu do ucha. Striasol sa znechutením.
                „Keď chceš repete, bež za svojím manželom,“ zavrčal a postavil sa tak prudko, až ju od seba odsotil. „Ja mám dosť. Musím vymyslieť, čo s tým štítom,“ oznámil podráždene. Skutočne sa chcel riadne zamyslieť a na niečo prísť.
                „Vážne?“ natiahla posmešne. Samozrejme sa jej dotkol a urazil ju. Zamračila sa. „Myslela som si, že si výkonnejší,“ hrala ukrivdenie a prekvapenie. „Čo už, keď to dokážeš len dvakrát,“ zaškľabila sa.
                „Neprinútiš ma vyliezť na teba tretíkrát, drahá Bella,“ zaškľabil sa a provokačne sa k nej otočil úplne nahý. „Žiadnymi provokačnými kecami. Tak sa zober a vypadni,“ nevinne dodal. Dobre vedel, že ona má na to väčšiu chuť. Uškŕňal sa, keď sa urazená postavila, schválne mu predvádzajúc svoju nahotu. Keď však pochopila, že dnes nedosiahne nič viac, s vrčaním vypadla.
                A on sa mohol pokojne zamyslieť. Najprv sa však musel osprchovať. Zmyť zo seba jej pozostatky. Nejakým zvráteným až úchylným spôsobom ho však priťahovala. Možno to bolo v génoch, aby mali potomkovia Slizolina radosť zo sexu so šialenými indivíduami. Každopádne mala to, čo žena mala mať a vedela robiť to, čo muž potreboval. Ale teraz štít. Ten bol najdôležitejší. Sadol si k svojmu stolu a zadíval sa do poznámok, ktoré zanechal Slizolin. Niekde tam niečo musí byť.

------

Január pomaly končil a znova ich zasiahli tresknúce mrazy. Za normálnych okolností by si to možno ani nevšimli, teraz však takmer všetok voľný čas trávili vonku, tak to pociťovali dosť intenzívne. Harry sa len upokojoval, že o mesiac by to mohlo byť lepšie. Aj on bol pravidelne premrznutý vďaka leteckým tréningom.
                Nikdy by si nepomyslel, že vedenie Základne, respektíve postavenie sa do čela Fénixovho rádu a Rokfortskej armády bude až také náročné. Spočiatku s tým mal problémy, pretože za ním všetci chodili a chceli riešiť nielen dôležité veci, ale aj zbytočné maličkosti, ktorých bolo skutočne dosť. Ako napríklad to, aby odsúhlasil vytvorenie kuchárskeho kurzu. Alebo nových skleníkov. Dokonca riešil presťahovanie dvoch rodín, ktoré sa akosi nepohodli. Iste, aj s takýmito problémami sa pri spoločnom spolužití mohli stretnúť.  A hoci šlo všetkým o to isté, a pochopili to aj muklovia, mohli nastať nedorozumenia. Prečo by to ale mal riešiť práve on? Pretože bol šéf, ako mu sarkasticky pripomenul strýko.  
                Remus to všetko zvládal, ibaže ten mal na to celé dni. Aj na riešenie maličkostí. Nerobilo mu problémy aj trikrát denne zísť do nižších poschodí a vydať súhlas k vytvoreniu škôlky. Alebo špeciálnych kurzov. Napríklad kurzu sekania koreňov mandragory pre muklov. Či vytvorenia práčovne. Alebo šachového krúžku. On na to nemal čas a po prvom týždni myslel, že zošalie.
                Potom prišiel s návrhom, alebo teda skôr rozkazom, kedy vymenoval svojich zástupcov. Molly, pani Grangerovú a pani Finniganovú. Tie mali za úlohu prijímať návrhy, sťažnosti a všetko ostatné, čo s vojnou vôbec nesúviselo. Ak by bol vážny problém, potom ho bude riešiť. Mali absolútne voľnú ruku, čo s nadšením prijali. A jemu sa uľavilo.
                Vyslané jednotky do džungle a tajgy sa vracali pravidelne. Kvôli nedostatku času však návštevy obmedzili len na sobotu, kedy prichádzali a nedeľu, kedy sa vracali späť. Remusov tím musel chodiť aj v rozmedzí troch dní v období splnu. Dva dni bol Remus takmer nepoužiteľný. Pátranie však zatiaľ žiadne výsledky neprinášalo.
                Hermiona bola pod nepretržitým dohľadom Severusa. Po jednom z vyšetrení skonštatoval, že už dokáže presne stanoviť termín pôrodu. Hermiona mala porodiť na konci apríla, konkrétne dvadsiateho šiesteho. Jeho prvotné odhady boli mylné a Hermiona si okamžite vyrátala, ktorá udalosť zrejme viedla k otehotneniu. Ktorá konkrétna udalosť z tých všetkých udalostí, pri ktorej si nedali pozor, viedla k otehotneniu.
                Draco začal byť čoraz viac nervóznejší. Jeho manželka mala na začiatku tehotenstva problémy a problémy hrozili počas celého tehotenstva. A ona chcela byť stále činorodá. Počas dňa vyučovala, štyrikrát do týždňa sa venovala liečiteľstvu a okrem toho pomáhala v laboratóriu. Našťastie už aspoň tak fanaticky nechodila do knižnice, aby vypátrala nevypátrateľné ohľadne zvláštnej gule v rukách kmeňového náčelníka. Bol by však radšej, keby po vyučovaní sedela na zadku. Maximálne aby viedla liečiteľské kurzy. Samozrejme o tom nechcela ani počuť.
                Pani Longbottomová sa chopila svojich profesorských povinností s absolútnym prehľadom, pokojom a rozvahou. Jej zverenci z Bystrohlavu si ju okamžite zamilovali a aj ostatné fakulty s ňou sympatizovali. Najmä Chrabromilčania. Ako skúsená aurorka, hoci sedemnásť rokov mimo tento svet, ovládala všetko, čo bolo v osnovách a dokázala prednášať pútavo a pochopiteľne. A bavilo ju to, čo bolo najdôležitejšie.
                Severus sa napokon zmieril s tým, že je len ´viceveliteľ´. Samozrejme že jeho ego utrpelo značnú ujmu po tom vlkolakovom prehlásení. Možno sa spočiatku správal detinsky, ako mu to bolo vyčítané takmer zo všetkých strán. Alebo len z tých strán, ktoré sa k tomu odvážili. Áno, spočiatku bol nahnevaný a urazený. Potom sa ale upokojil a pripustil, že to nikto iný nemohol byť. Ibaže vedel, že velenie nie je len o vydávaní rozkazov ohľadne vojny. Najprv sa škodoradostne škľabil, keď to Harrymu začalo prerastať cez hlavu. Potom mu ale mierne poradil, aby sa zbavil zbytočných starostí a aby preniesol časť zodpovednosti aj na iných. Malichernosťami sa vážne zapodievať nemusel. Alebo nemuseli, pretože v tom boli spoločne. Veď aj on preniesol oveľa väčšiu časť zodpovednosti na ramená Sinistrovej a Vectorovej, ktoré si v tom hoveli. A to isté platilo aj o Molly a dvoch muklovských ženách.
                „Môžem?“ zazubil sa, keď mu Ginny otvorila dvere.
                „Samozrejme,“ usmiala sa a pustila ho dnu.
                „Kde máš manžela?“ spýtal sa, keď sa poobzeral po obývačke. Ginny si sadla za stôl a sklonila sa k pergamenu.
                „Sprchuje sa, za chvíľu bude hotový,“ oznámila a začala písať. Pozrel sa na ňu.
                „Musíš byť veľmi spokojná, že máš takého poriadneho manžela. Pripomína mi medvedíka čistotného. Takmer vždy, keď prídem, tak sa sprchuje,“ natiahol s úmyslom zavŕtať si a hlavne ju odpútať od pergamenu. To bude písať, keď prišiel na návštevu?
                „Vzhľadom k tomu, že máme večer len zhruba hodinku voľna a v tej dobe sa aj sprchujeme, tak tu je istá šanca, že nás pristihneš v sprche,“ zaškľabila sa a zdvihla hlavu. Mierne sčervenela. „Teda, keď nás pristihneš, že sme my v sprche, buď ja alebo Harry, tam...“ mávla rukou do druhej miestnosti. „A ty si tu...“
                „Chápem,“ nevinne zamrkal. „Pottera by som rozhodne v sprche pristihnúť nechcel, to mi ver,“ uškrnul sa nad jej červenaním.
                „To ma upevnilo v názore, že si normálny,“ súhlasne prikývla. „Hoci...“ uškrnula sa a sklonila hlavu k pergamenu.
                „To komentovať nebudem,“ zavrtel hlavou a konečne sa usadil. Fľašu vína položil na stôl. Počká si na synovca. „Bude ti to ešte dlho trvať?“ nespokojne sa pomrvil. Vážne ho nebavilo pozerať do steny, pokým ona písala.
                „Nie, už to mám,“ upokojila ho. „Dúfam, že bude ten škaredý profesor Elixírov spokojný,“ zabručala nad pergamenom.
                „Ani to nebudem komentovať. Nevrav, že už máš napísanú tú esej,“ usmial sa.
                „A čo mám iné robiť?“ zdvihla k nemu hlavu. „Vieš, aký dokáže byť hnusný, keď nemáme napísanú úlohu? Hoci, on je hnusný, aj keď ju napísanú máme.“
                „Pretože ju väčšinou máte napísanú zle. Daj to sem,“ neprestával sa usmievať. S nevinným výrazom mu priniesla svoju prácu a sadla si oproti nemu. Úlohy im už dával len on. Aj keď to nikdy nebolo nič dlhé, žiadne päťdesiatcentimetrové na nervy lezúce eseje, ktoré si museli vypracovávať v knižnici v obložení stohmi kníh ako napríklad v minulom roku, stále to boli úlohy. „Uhm,“ povedal, keď jej dvadsaťcentimetrovú prácu dočítal. „A potom že nemá byť ten úbohý profesor hnusný,“ skrúšene natiahol.
                „Čo mám zle?“ zamračila sa naňho. Vážne sa na ňu zadíval a zamračil sa aj on. Chvíľu sa prepaľovali očami.
                „Nemáš ju podpísanú,“ flegmaticky položil pergamen na stôl.
                „Si otrasný,“ zavrtela hlavou a zdrapla pergamen, aby tam dopísala svoje meno. „A inak? Môžem očakávať vynikajúcu?“ spýtala sa, keď sa znova usadila. Severus sa pobavene uškŕňal.
                „No neviem, za tie prívlastky, ktoré si mi dnes venovala, by som ti mal dať trest. Až do konca školského roka.“
                „Ale nereptaj,“ pohodila hlavou. „Tak? Čo dostanem?“
                „Dozvieš sa nasledujúcu hodinu po odovzdaní tejto práce,“ milo sa pousmial. Vraždila ho pohľadom. Tak si len povzdychol. „Máš to pochopiteľne dobre, ako obvykle. Čo by si chcela počuť?“
                „Nejakú chválu, samozrejme. Je zvláštne, že som si v minulých rokoch to tvoje obvykle akosi nevšimla.“
                „To bolo tým, že som k tebe neprechovával istý druh pozitívnych citov.“
                „To je príjemná zmena,“ usmial sa na nich čerstvo okúpaný Harry. „Nájsť vás v družnom rozhovore, pri ktorom si vyznávate lásku,“ pobozkal Ginny na líce. Postavila sa, aby sa vymenili v sprche. „Doteraz medzi vami lietali hromy a blesky.“
                „Doteraz ma Ginevra nepozvala do sprchy.“
                „Hej!“ Na Severusa letel vankúš z pohovky. „Nikde som ťa nepozvala, pre Merlina. To sa radšej idem vykúpať do toho liehu,“ zaprskala predstierajúc hnev. Potom sa uchechtla. „Severus prejavil túžbu pristihnúť nás v sprche. Zrejme oboch naraz. Zrejme pri nejakej činnosti. Zdá sa ti to normálne?“ spýtala sa nevinne manžela.
                „Hej!“ ohradil sa tentoraz Severus. Ginny už jeho odpoveď ale nepočula. Pre istotu vbehla do spálne a zavrela za sebou dvere.
                „Nie, vôbec ma nezaujíma, čo sa tu dialo,“ uchechtol sa Harry. „Víno?“
                „Chcel som počkať, aby sme si posedeli všetci traja, v akomsi užšom rodinnom kruhu. Myslím však, že sa dnes bez problémov bez Ginevry obídem. Apropo, nepreháňate to s tým sprchovaním? Nájsť vás oboch naraz na jednom mieste je v súčasnosti problém.“
                „Asi áno. Jedine, že by si nás navštívil, keď sme v posteli. Tam sme spolu a naraz,“ natiahol s úškľabkom.
                „Nie, ani jeden z vás nie je duševne spôsobilý, aby sa s ním dnes dala viesť normálna konverzácia,“ povzdychol.

------

„Máme to, pozri,“ prisadli si dvojčatá k Harrymu a Ginny v jeden víkendový večer v kuchyni. Chceli sa navečerať a užiť si pokojný večer. Obaja mali službu vo vežiach, takže sa nezúčastnili tréningov. A bol „doma“ Lupin, takže ani za Sebastianom ísť nemuseli. Nebol ani utorok, čiže nemuseli absolvovať návštevu Malfoyových. A Severus niekam odišiel a zrušil liečiteľský kurz. Vlastne dal na večer všetkým voľno.
                „Čo to je?“ položil príbor a zvedavo vzal do rúk malú guľku.
                „Brok.“
                „Alebo časť z broku.“
                „Guľka strelnej zbrane.“
                „Čokoľvek si pod tým predstavíš,“ zazubili sa.
                „Aha. A? Chcete tým strieľať po smrťožrútoch?“ pozrel na nich. Ginny si od neho vzala guľku, aby si ju poobzerala. Mala nejasnú predstavu, o čom to hovoria.
                „Nie, muklovské zbrane nám Remus nedovolí.“
                „Pretože on sa vráti natrvalo, preberie svoju právoplatnú funkciu.“
                „A vieme, že nefandí muklovským zbraniam.“
                „Tak ako s nimi sympatizuješ ty,“ významne natiahli.
                „S ničím nesympatizujem,“ zamračil sa. „Kruté strieľanie a zabíjanie nás nie je hodno.“
                „Och, ty jeden ušľachtilý.“
                „Morálny.“
                „Zásadový.“
                „Sklapnite.“
                „Dobre, len sme to skúsili. Ani my nechceme bezducho zabíjať. Toto je ale niečo iné.“
                „Áno, vzali sme si príklad z muklovských zbraní, o ktorých nás Seamus a pán Granger informovali.“
                „A pokúsili sme sa vymyslieť akúsi náhradu.“
                „Toto zabíjať nebude, zrejme sa nám nepodaria vytvoriť také podmienky.“
                „Aby strela nabrala potrebnú rýchlosť.“
                „A zabila smrťožrúta. Hoci!“
                „Ak by sa nám to podarilo.“
                „Nebolo by to na škodu.“
                „Takže?“ povytiahol obočie. Vyzeralo to na dlho a on sa tešil na, v rámci možností, romantický večer. Rozhodne nechcel do desiatej počúvať, ako sa dvojčatá dopĺňajú a naťahujú.
                „Takže, milý švagrík. Tieto guľky a bude ich veľa, nastražíme na kamenný most.“
                „Keď sa tam objavia smrťožrúti, spustíme mechanizmus a ten ich...“
                „Minimálne poštípe, keď nie zneškodní.“
                „Prešpikujeme im nohy a rite, až do výšky zábradlia.“
                „Výborne,“ prikývol Harry. „To by mohlo byť dobré.“
                „To bude dobré,“ vypustili naraz. „Práve teraz vymýšľame mechanizmus a vyrábame dostatočné množstvo týchto guliek.“
                „Máte moje plné sympatie,“ uškrnul sa na nich. „A ak by sa vám podarilo vymyslieť niečo ako tank, to by tiež nebolo na škodu.“
                „Čo konkrétne je tank?“ spozorneli. A on sa zarazil. Vyzeralo to na ďalšiu diskusiu.
                „Spýtajte sa Seamusa alebo pána Grangera,“ zasiahla Ginny, ktorá videla zarazenie svojho manžela a tušila, čo sa za tým skrýva. „A nás nechajte aspoň v pokoji sa navečerať,“ zaškľabila sa.
                „Ó, sestra naša jediná.“
                „Protivná a drzá.“
                „Ako by sme ti mohli protirečiť, že áno?“
                „Tiež neviem, tak padajte,“ zachichotala sa a vrazila guľku Georgeovi do rúk.
                „Je zlá, že?“
                „Je veľmi zlá, mala by sa zamyslieť nad správaním k vlastným bratom,“ hrali ublíženie a odchádzali.
                „Som zlá?“ uškrnula sa, keď pozrela na Harryho. Ten si zamyslene vzal do rúk príbor s úmyslom dojesť večeru.
                „Hm?“ Zaregistroval jej otázku, ale prepočul ju.
                „Či som zlá,“ povytiahla obočie. Do príchodu dvojčiat bolo všetko fajn. Teraz stačil jeden pohľad a videla, že nie je vo svojej koži. V duchu už začala uvažovať, čo to tentoraz je, čo ho trápi.
                „Si,“ prikývol s úsmevom. „Ale nie na mňa, takže mi to nevadí,“ zazubil sa.
                „Nie som zlá,“ protirečila a odložila príbor. Dopíjala svoj džús a dívala sa na svojho manžela. „Celkom zaujímavú vecičku vymýšľajú, nie?“ skúsila.
                „To áno,“ prikývol, keď prehltol. A zamračil sa. Nabodol zemiak a ten tiež putoval do úst. Potom schytal ďalší zemiak ľavý hák a mäso utŕžilo nemilosrdné rezné rany.
                „Nechcela by som byť jedlom na tvojom tanieri,“ nadhodila. Zarazene na ňu pozrel. Neuvedomil si, čo robí. Stiahol obočie a pozrel do taniera. „Dostala by som rovnakú nakladačku. Tak čo sa deje?“ spýtala sa priamo. Začal sa správať k jedlu o niečo ohľaduplnejšie. Aj tak si musela na odpoveď počkať, kým dojedol.
                „Mám pocit, že nerobím dosť,“ zachmúril sa. Prekvapene zamrkala. Čakala čokoľvek, ale takúto odpoveď nie.
                „Poďme na prechádzku a porozprávame sa o tom,“ navrhla. „No tak, poď,“ nežne ho oslovila, keď sa nehýbal.
                K rozhovoru sa ale dostali o niečo neskôr. Konkrétne po hodine, kedy sa len tak prechádzali po stále zasnežených pozemkoch. Nevadilo im to. Celý deň boli na veži, kde bolo teplo. On opravoval písomky a ona sa učila. Akosi si ale na tú zimu zvykli, preto im prišlo divné, že by aspoň jeden deň nemali trocha premrznúť. Najmä preto, lebo vedeli, že sa neskôr zahrejú v spoločnom horúcom kúpeli.
                „Keď to tu začne horieť, tak asi o tento strom prídeme,“ posťažovala si opierajúc sa oň. Len meter od nich bola jama, stále nezaplnená liehom, ktorý postupne prilievali. „Neverím, že by vydržal,“ pozrela naňho. Bola už tma, z hradu sem však prenikalo trocha svetla, čo dodávalo prostrediu potrebnú romantiku a intimitu. Doteraz sa rozprávali len o maličkostiach a bezvýznamných hlúpostiach. Všetko však bolo veľmi blízko a to ich vtrhávalo do reality. A nebol to len ich strom, pri ktorom bola jama s horľavinou. Bola to najmä vojna, ktorá bola čoraz bližšie. „Čo ťa trápi?“ jemne mu prešla rukou po líci. „Okrem všetkého, samozrejme, čo ťa trápi teraz konkrétne? Dvojčatá ťa niečím rozhádzali. Čím?“ otočila jeho tvár k sebe.
                „Svojou činorodosťou,“ povzdychol. Pozrel sa na ňu. „Všetci stále niečo robia...“
                „A ty snáď stále niečo nerobíš?“ utrhla sa. Keď sa mieni trápiť takou stupídnosťou, tak ho asi prerazí. „Pre Merlina, Harry, cez deň vyučuješ, potom trénuješ, večer sú to liečiteľské kurzy. Keď máme čas, tak sme s ostatnými, alebo sa učíme, či opravujeme písomky. Nehovoriac o tom, že sme minimálne raz do týždňa na vežiach. Utorok návšteva Malfoyovcov. Sporadické návštevy Sebastiana a mamy. Návštevy Severusa. Si zodpovedný za Základňu a vlastne aj za hrad. Vezmi si na ramená ešte niečo a už nebudeme mať ani tú hodinu večer pred spaním, aby sme sa mohli pomilovať. Práve ty vravíš, že všetci stále niečo robia?“
                „Tak som to nemyslel,“ mierne sa zamračil. „To je stále o tom istom. Nič nové a...“ zarazil sa. Chcel povedať, že nič prínosné, ale to by ju rozhneval ešte viac.
                „Takže sa sťažuješ na stereotyp?“ chcela sa ubezpečiť. Len mykol plecami. „Harry, ale všetkým vládne stereotyp. Aj ja sa ráno zobudím, idem do školy, potom pod tvoj alebo Severusov dril, večer liečiteľstvo, alebo stráženie Sebastiana, dohadovanie sa s matkou alebo Severusom. Stále to isté. Rovnako ako všetci.“
                „Ani tak som to nemyslel,“ podráždene zavrčal a pozrel na ňu.
                „Tebe vadí niečo iné, však? Myslíš si, že nie si užitočný. Vadí ti, že tu len akože sedíš a nič nerobíš,“ zamračene zaprskala. „No jasne,“ odfrkla si, keď videla jeho výraz. „Remus s Billom a ostatnými vo svete. Dvojčatá stále niečo vymýšľajú. Smithovci chodia von. Neville pestuje nové rastliny a Theodore s Hermionou napĺňajú jamu. Všetci robia niečo, čím prispievajú vo vojne. Len ty sa musíš venovať tej zbytočnej, neprínosnej a nudnej činnosti, akou sú tréningy,“ zavrtela hlavou.
                „Nie úplne tak, ale zmysel ostáva,“ priznal. Zamračene gánila. „Viem, že je to dôležité a to všetko, ale...“ zamračil sa. „Vieš čo? Nechajme toho. Zbytočne sa budeme hádať a to nechcem. Načo si kaziť čas, keď ho máme tak málo?“
                „Pretože si somár a niekto ti to musí povedať,“ mračila sa aj on. Potom sa trpko uchechtla. „Stavím sa, že by ste aj so Severusom šli do Uralu na vlastné päsť, nie?“
                „To nie, už nie,“ preriekol sa.
                „Takže už nie?“ povytiahla obočie. Zachmúrene na ňu pozrel.
                „Pýtala si sa, čo ma trápi. Nie mrzelo, to nie, ale prišlo mi to tak, že nič nerobím, keď dvojčatá prišli s tou guľkou. Vymysleli jamu a lieh. Podmínovali most. Vymýšľajú ostreľovanie smrťožrútov a stavím sa, že ešte niečo vymyslia. Len mi to pripadalo, akoby sme ostatní nerobili nič. Chápeš?“
                „Asi áno,“ pripustila. „Ale to sú dvojčatá. Oni musia niečo vymýšľať. Rovnako ako ty musíš stále zachraňovať, oni musia vymýšľať. Majú to v popise práce,“ zasmiala sa. Aj tak vedel, že je to predstieraný smiech.
                „Ginn,“ zapriadol kajúcne a prstom jej zdvihol hlavu. „Nemyslel som to tak, že nič nerobíme, alebo že by nebolo dôležité všetko to, čo robíme. Len, že sa asi tak trochu nudím,“ nahodil jeden zo svojich najnevinnejších výrazoch s výrazným šteňacím pohľadom, s ktorým ju vždy dokázal obmäkčiť. Teraz ale vyzerala, že tak ľahko nepodľahne.
                „Nudíš sa,“ prikývla, ako by to bola tá najlogickejšia a najsamozrejmejšia vec na svete. Potom zavrtela hlavou.
                „Trošičku,“ svoj výraz ešte skúsil zdôrazniť.
                „Tak sa asi budeš nudiť dlho,“ zamračila sa. „A keď s týmito rečami neprestaneš, tak sa budeš nudiť aj tú hodinu pred spaním.“
                „To by si mi nespravila,“ zatváril sa vydesene.
                „Chceš sa staviť?“
                „Schválne, kto by to dokázal vydržať dlhšie?“ zapriadol jej do ucha. „Vydržala by si to?“ schválne jej dýchol horúci dych na zmrznuté ucho.
                „Harry,“ odtisla ho od seba. Jasne videl, že jej zamračenie už nie je také presvedčivé. Víťazne sa usmial. „Čo bude s tým nudením?“ pýtala sa pokojnejším tónom.
                „Bol to len chvíľkový záchvat stupidity. Recidíva, ale našťastie mám teba, aby si ma priviedla k rozumu,“ prisahal.
                „Nehovoríš to len kvôli tomu sľúbenému horúcemu kúpeľu?“
                „Možno, ale veď ty mi ešte budeš dohovárať, kým ma úplne nepresvedčíš,“ usmial sa. Musela prevrátiť oči. Inak to nešlo. Mala podozrenie, že by sa z neho už dávno musela zblázniť, keby sa ku všetkému stavala inak. Hoci, je dosť možné, že keby sa stavala ešte iným spôsobom, ušetrila by si nervy. „Poď sem,“ zabručal a pomaly sa zmocnil jej pier. Áno, to vedel. Vedel, ako ju presvedčiť. Upokojiť. A vzrušiť.
                Keď o pár minút neskôr stáli v tichom objatí, pod stromom, vo vzácnej chvíli absolútneho ničnerobenia behom bdenia, upokojil sa. Jasne, že im v prvom týždni po Urale napadlo vrátiť sa tam. A to niekoľkokrát. Severus, hoci si to nepriznal, sa tiež „nudil“. Harry chápal, že to, čo robí, je viac ako dôležité. A jeho chvíle ešte prídu. A budú to rozhodujúce chvíle. Bol to len chvíľkový pocit zbytočnosti, ktorý ho pri večeri opantal. Ale to už bolo preč.
                Spokojne stál pod stromom, zvieral ju v náručí a díval sa na hrad. Jedno svetlo v chrabromilskej veži práve zhaslo. Nižšie poschodia, zrejme prváci. Stále ich tam však svietilo dosť. Potom sa zadíval k najvyššej Astronomickej veži. Možno sa tam práve teraz zišli zaľúbenci, aby si oplácali bozky. Tiež vo vzácnej chvíli pokoja. Niečo upútalo jeho pozornosť.
                Dívajúc sa na Astronomickú vežu zbadal kútikom oka záblesk svetla. Nebolo to v hrade. Bolo to medzi vežami, za hradom, na skaliskách. Zrejme by si to nevšimol, ale jeho oči boli v takej úrovni, že to proste zbadal. Najprv si myslel, že sa mu niečo zazdalo, ale záblesk sa opakoval a bol jasnejší, keď sa na to miesto sústredil.
                „Ginn, kúpeľ bude musieť počkať,“ zabrblal. Bol to oheň. Vyzeralo to na oheň. Niekto tam mal založený oheň a bolo to za štítom. Zamračil sa.
                „Čo?“
                „Sledujú nás.“

TOPlist