46. Mraky sa sťahujú

 

Sirius v to ráno vypil škľabiac sa všehodžús a zmenil sa na Billa. Severus mu strčil do rúk zásobu, ktorá by mala vystačiť na dvanásť hodín. Uvaril elixíru pre istotu viac. A tak mohol ísť Sirius v Billovej podobe do banky, sadnúť si na jeho miesto a tváriť sa, že pracuje. Bill mu povedal, že na jeho stole je kopa pergamenov so správami a bude stačiť, keď si ich bude čítať a občas niečo akože podpíše. Inú úlohu by hádam dostať nemal.
                Bill a Susan sa mohli zneviditeľniť. Kúzlo síce nespoľahlivé, ale bude musieť byť dostačujúce. Bill sa nemohol venovať neviditeľnému plášťu, potreboval mať ruky voľné. Alarmové kúzla umiestnené po podzemí banky by mali hravo obísť. Na Billa ako zamestnanca nebudú pôsobiť a Susan, keďže bude s ním, bude ako jeho hosť. Neviditeľnosť v tomto prípade nehrala žiadnu úlohu. Jej prítomnosť bola nevyhnutná k tomu, aby sa Bill mohol v pokoji dostať do trezorov a v prípade, že by niektorému okoloidúcemu raráškovi začalo byť niečo podozrivé, Susan sa mala postarať o to, aby mu to prestalo byť podozrivé.
                Bill už večer predtým začaroval a zaklial jednu miestnosť na Základni, kam plánoval preniesť galeóny, ktoré sa tam mali uložiť na štyri hromady, aby bolo jasné, komu patria. Aj keď to ani Harry, ani Sirius a dokonca ani Draco nechceli. Celú noc sa bavil odklínaním galeónov. Nie, že by sa mu to nepodarilo na prvý raz, ale potreboval nabrať čo najviac praxe, aby mu to na ďalší deň šlo rýchlejšie a hlavne, aby to mohol spraviť s takými obrovskými kopami peňazí.
                Zdalo sa, že je všetko pripravené a naplánované a tak sa traja Fénixy rozhodli vykradnúť banku, ako ich počínanie okomentoval Sirius so širokým úškľabkom, čo však na Billovej tvári, ktorú mal práve v tej chvíli na sebe, vyzeralo dosť netypicky. Do banky vkročil nepravý Bill a presne podľa inštrukcií sa posadil za svoj stôl. Bez toho, aby si všímal okolie, sa začítal do pergamenov.
                Bill a Susan však kráčali ďalej. Obaja zneviditeľnení a držiac sa za ruku prešli pohodlne až ku vchodu do podzemia. Tu narazili na prvé úskalie. Určite by bolo podozrivé, keby sa po koľajniciach pohyboval prázdny vozík a tak si museli počkať na nejakého raráška, ktorý pôjde okolo, prípadne bude mať v pláne ísť dole a ktorý ich odvezie. A nebude o tom vedieť. Jeden sa aj objavil a Susan použila Imperius.
                „Imperius?“ sykol neveriacky Bill.
                „No a čo?“ mykla plecami Susan. Alebo si Bill len domyslel, že nimi mykla, pretože ju nevidel. „To, že nepoužívam zakázané kliatby ešte neznamená, že ich neviem použiť. A teraz poslúžia dobrej veci.“
                „No, áno, ehm. A vieš aj Avadu?“ pobavene sa spýtal.
                „Nechci to zistiť,“ prskla mu pobavene naspäť.
                To už sa viezli k prvému trezoru. Bill schválne zamieril k Harryho, pretože vedel, že tam je najviac galeónov a bude tam treba najviac čarovať. Vozík nechali pristavený, aj s poslušným raráškom a Bill sa vrhol rovno do práce. Susan stála vonku a striehla.
                Bill sa musel maximálne sústrediť, niekoľkokrát zopakoval odklínačské formulky, presne a dôsledne, aby z galeónov odklial akúsi magickú stopu, ktorá zabraňovala manipulácii s nimi. Náhodne zobral jeden a skúsil, či pracoval správne. Fungovalo to. Potom ich musel zakliať, rovnako ako celý trezor a vykúzliť prvý bod takzvaného spájacieho kúzla. Tri následné body sa budú nachádzať v každom z trezorov. A potom musel vykúzliť akúsi smerovú stanicu, v ich novom trezore na Základni. A napokon musel zakliať galeóny a naviazať ich na tento bod. A to všetky hromady, ktoré sa v trezore nachádzali. Celá akcia nakoniec trvala dlhšie, ako spomínané dve hodiny. K trezoru Malfoya sa vo vozíku spustili o polhodiny neskôr, než predpokladal.

------

„Musím uznať, drahý bratku, že sme dostali mimoriadne náročnú úlohu,“ zabrblal znudene Fred a hodil muklovskú tenisovú loptičku, ku ktorej sa dostali už ani nevedeli akým spôsobom, oproti sebe sediacemu Georgeovi. A ten mu ju hodil naspäť. Už dve hodiny sedeli v provizórnom trezore a čakali, keby sem Bill pošle peniaze, aby mu mohli poslať správu, že všetko klaplo.  
                „Lepšie nudiť sa tu a čakať na zjavenie galeónov, ako nudiť sa v kuchyni a čakať na zjavenie Longbottomky,“ nepresvedčivo sa zaškľabil.
                „Na tomto konštatovaní kus pravdy bude.“
                „Áno, ale i ono má isté chyby.“
                „Myslíš tým tú maličkosť, že tu nemáme čo strčiť do úst?“
                „A nikomu nenapadne, aby nasýtil dvoch odvážnych Fénixov, ktorí tu riskujú svoje nervy.“
                „Žiaden systém nie je bezchybný.“
                „Toto by sme mali navrhnúť na porade Rádu.“
                „Ako niečo, čo by zdokonalilo chod Rádu.“
                „Alebo minimálne zlepšilo pracovné podmienky Fénixom.“
                „Zamestnancom.“
                „Mohli by z nás byť odborári.“
                „A mohli by sme usporiadať pár štrajkov.“
                „Napríklad: Zákaz vstupu v čiernych habitoch!“
                „Neruším vás, páni?“ vo dverách sa zjavila McGonagallová. Bolo viac ako jasné, že musela časť ich rozhovoru počuť. Obaja vyskočili na nohy. „Netuším síce, aký odborový zväz chcete založiť, ale so mnou, ako členkou, nerátajte. Vaša matka vám posiela pár sendvičov,“ natrčila im podnos pod nos. „Stále nič,“ povzdychla, keď sa poobzerala po miestnosti.
                „Ďakujeme vám, pani riaditeľka,“ milo sa na ňu usmiali. „Škoda, že ste nám dali košom.“
                „S vašou charizmou a schopnosťou zapôsobiť by sme mali veľké šance niektorý zo štrajkov doviesť k úspešnému koncu.“
                „Nie, cením si vašej ponuky, ale radšej ostanem v bezpečí na druhej strane barikády a odtiaľ sa budem dívať, ako každý váš jeden štrajk zadupú do zeme,“ nevinne sa pousmiala. „A mám taký pocit, že Čierny habit si na vás zgustne...“
                Stíchla, pretože sa miestnosť začala podivne chvieť a dunieť. Reflexívne ustúpili všetci traja o dva kroky dozadu. A potom sa to stalo. Naraz sa tam zjavili štyri kopy zlatých galeónov. A tri z nich boli extrémne veľké. Dvojčatá prestali na moment dýchať a len fascinovane civeli.
                „Ech, to je veľmi veľa galeónov,“ vypustila, keď sa spamätala. „Myslím, že s týmto tu môžeme prečkať aj desať rokov pri plnom obsadení ako Rokfortu, tak i Základne,“ obrátila sa na dvojičky a do každého štuchla. „No načo čakáte, predáci? Dajte znamenie svojmu bratovi, aby sa mohli v pokoji vrátiť. Pán Weasley bol dnes zrejme posledný krát v práci.“
                „Áno, iste,“ zabľabotali obaja naraz. „Tak takúto lúpež by nevymyslel ani John Dillinger.“

------

Bill zožal za presun peňazí obrovské ovácie. Sám uznal, že sa už do práce vracať nemusí. Raráškom to dlho trvať nebude, vlastne len do najbližšej uzávierky, alebo ako by sa dal pomenovať spôsob kontroly finančného imania v banke, ktorú robia na konci každého týždňa a zistia, že im chýba dosť veľká suma. A nebude ťažké zistiť, odkiaľže galeóny zmizli. Spoliehali sa na to, že sa raráškovia budú snažiť túto stratu utajiť, predsa im len ide o dobrú povesť a toto by ňou otriaslo v základoch. Gringottbanka bola predsa najsilnejšou spomedzi čarodejníckych bášt. Nedobytná, nevykradnuteľná. A ajhľa!  
                Do trezoru sa vložili peniaze Longbottomovej a Grangerovcov a skutočne by mohli Rokfort obliehať aj desať rokov, oni by stále mali z čoho čerpať. Ale najdôležitejšie bolo, že celá akcia prebehla bez komplikácií. Sirius bol síce unudený k smrti, ale pokojne odtiaľ odišli. A to bolo to hlavné.

------

„Čo to, dočerta,“ sykla Ginny. Kráčala na hodinu DA a niečie ruky ju vtiahli do tmavého výklenku. Chcela vytiahnuť prútik, ale silný stisk držal jej ruky pri tele.
                „Ticho buď, prosím,“ šepol netrpezlivý hlas. „Nechcem ti ublížiť. Chcem len, aby si odovzdala odkaz.“
                „Nott?“ zvraštila obočie.
                „Áno, potrebujem hovoriť s Potterom alebo Malfoyom alebo s oboma, to je jedno. Povedz, že budem dnes v noci o tretej pod schodmi do Astronomickej veže.“
                „A prečo by som to mala robiť?“
                „Je to len odkaz.“
                „Tak to povedz mne. Oni nemusia chodiť.“
                „Musia to byť oni. Spravíš to pre mňa?“
                „Čo keď je to pasca?“
                „Ale hovno,“ sykol nervózne. „Keby som chcel, mohol by som ti tu na mieste ublížiť. A okrem toho, máte predsa tú mapu, nie? Zistíte, či budem sám. Nie som hlupák, len s nimi potrebujem hovoriť.“

------

Nedá sa povedať, že by to bola chvíľa, na ktorú nikdy v živote nezabudnú. Skôr naopak. Ale v tomto momente to proste tak muselo byť, nech by sa im to akokoľvek zdalo nechutné. Harry a Draco sa síce snažili obmedziť kontakt len na ten nevyhnutný a dávali si sakramentský pozor, aby sa o seba neobtierali viac, než bolo potrebné, ale jednoducho museli. Neviditeľný plášť len horko ťažko zakrýval dvoch takmer dospelých mužov.
                „Konečne,“ zaprskal Malfoy potichu.
                „Ešte cesta naspäť,“ sykol mu naspäť Harry. „Povraciame sa až potom.“
                „Súhlasím.“
                „Nott, vylez.“ Podľa mapy tam bol. Schovaný v tme. Sledovali jeho bodku od žalárov až po schodisko. Šiel sám a nikto ho ani nesledoval.
                „Tak ste prišli,“ opatrne vyliezol a postavil sa do mesačného svitu vkrádajúceho sa cez okno. Obaja mali v ruke prútiky a mierili naňho. Harry v druhej ruke zvieral mapu a občas do nej nazrel. Nemuseli byť vyrušení. Draco si svojho bývalého priateľa pozorne prezrel. Vyzeral ešte strhanejšie, než kedykoľvek predtým.
                „Prišli,“ prikývol. „Prečo sme museli vstať uprostred noci a ísť sem?“
                „Ja...“
                „Nott, ak by som ťa mohol poprosiť, zrýchli a skráť to,“ Harrymu sa tu nechcelo zdržovať príliš dlho.
                „Draco,“ Nott sa zameral na bývalého Slizolinčana. „Pamätáš na ten rozhovor, ktorý sme mali začiatkom školského roka?“ spýtal sa. Draco len v tichosti prikývol a začínalo mu svitať, čo chce Nott týmto všetkým dosiahnuť. „Ja sa tam nemôžem vrátiť,“ vyšlo z neho šepky a zničene. „Vieš, čo sa stane, keď sa vrátim. Môj otec je taký istý, akým bol ten tvoj. Vypália mi na ruku znamenie a potom nebude cesty preč. A ja to nechcem.“
                „Tak sa nevráť,“ Draco stiahol obočie. „Nie je to zase až také ťažké.“
                „Vieš, že nemám kam ísť. Môj otec mu patrí. Môj strýko tiež. A nikoho iného nemám.“
                „A po nás chceš, aby sme ťa vzali k nám?“ Harry sa naňho zamračene pozrel. Nott vyzeral, že sa rozplače.
                „Dúfal som v to.“
                „Máme ti veriť? Prečo? Čím si nás presvedčil, že stojíš na našej strane? Ničím.“
                „Potter, pokojne,“ zarazil ho Malfoy. „Spomeň si, že pomohol, keď si ho k tomu prinútil. A inú možnosť skutočne nemal,“ zastal si svojho bývalého kolegu. Nott naňho vďačne pozrel.
                „Ja mu ale neverím. Čo keď je v tom nejaký chyták?“
                „To by Nott neriskoval. Že Theodore? Nebol by si taký hlupák, aby si myslel na postranné úmysly.“
                „Dobre vieš, že nie.“
                „Tak nás skús presvedčiť teraz,“ nedal sa Harry. „Mladí smrťožrúti, so znamením alebo zatiaľ bez neho, niečo musia vedieť, však? Dostávate informácie od svojich rodičov. Niečo sa chystá, preto ste sa tak dlho neozvali. Neverím, že by ste pod hrozbou mučenia niečo nespravili. Tak prečo to ticho?“
                „Ticho pred búrkou,“ prikývol Draco. Znelo to dosť hrôzostrašne v tichu a prítmí. „Theodore, ak máme čo i len spomenúť túto tvoju prosbu nášmu vedeniu, vysyp zo seba všetko, čo vieš.“
                „Dobre, rátal som s tým,“ roztrasene vypustil. „Niečo sa skutočne chytá, ale čo konkrétne, o tom sa mlčí. Hovorí sa, že Temný pán má nejaké obludy z čias minulých. Päť strašných drakov a chce ich použiť. Špekuluje sa nad Rokfortom. Ale oni nezaútočia, pokiaľ tu budú smrťožrútske deti. Hovorí sa, že Temný pán o Rokforte mlčí, akoby sa ho bál. Hovorí sa aj o tom, že Ministerstvo pomaly prechádza pod ich vedenie, že zavraždia ministra a dosadia si svojho. Ľahko, bez boja. A hovorí sa aj o väzení. Vraj už vedia, kde je. A chcú odtiaľ dostať svojich. Zavretá je vlastne takmer celá špička a Temný pán ju chce.“
                „Väzenie,“ prikývol Harry. To by zodpovedalo. „Kedy?“
                „To neviem. Temný pán o tom mlčí. O všetkom do poslednej chvíle mlčí.“
                „To môžem potvrdiť,“ súhlasil Draco. „Nott, ale na nás dvoch nezáleží, či ti poskytneme azyl.“
                „Viem. Máte tam Snapa a portrét Dumbledora, určite Blacka s manželkou. Viem, že vy nemôžete, ale môžete to navrhnúť. Draco, potrebujem pomoc. Za dva týždne sú skúšky, potom sa začne hrad vyprázdňovať, decká pôjdu domov a ja nechcem,“ slzy zúfalstva si už našli cestu von. „Draco, prosím,“ pípol.
                „Skúsime to.“
                „Nott,“ vrkol Harry a strčil mu prútik pod krk. „Nechce sa mi ti veriť. Ale Malfoy ti zjavne verí. Budeš dávať pozor a budeš nás informovať. Škola končí až za tri týždne. Ak nás dovtedy presvedčíš, budeme o tom uvažovať. Ale keď nás podrazíš, nájdeme si ťa.“
                „Nie som predsa idiot.“
                „No len aby.“
                „Potter, už ho nechaj,“ Draco ho od neho odtiahol. „Vráť sa a mlč. Maj uši nastražené. Poviem im o tebe, na to sa spoľahni.“
                „Ja ti verím, Draco.“

------

No, je to o niečo lepšie, než posledne.
                Ďakujem za uznanie.
                To nebolo uznanie, len chlácholím sám seba.
                Chlácholíte sa krásne.
                Ďakujem za uznanie.
                To nebolo uznanie, robím si z vás srandu.
                Iste, kto by aj očakával opak, však?
                Nott by potreboval pomoc.
A porozprával strýkovi o ich nočnom stretnutí.
                Zaujímavé. Je jasné, že sa niečo chystá. A vedelo sa, že to bude najskôr to väzenie. Keby sa ešte vedelo, kedy presne k tomu má prísť, nebola by táto informácia k zahodeniu. Netuším, akým spôsobom sú informovaní, ale oni si zjavne nejaký spôsob našli. Je dobré mať niekoho vnútri hradu. Aj keď je to len banda zasranov.
                Táto banda ale onedlho odíde a zrejme sa už na školu nevrátia.
                To každopádne, najmä keď sa dostanú na svetlo isté dokumenty, v ktorých sa píše o akejsi zvrchovanosti Rokfortu.
                Preto by bolo asi vhodné tieto dokumenty zničiť, alebo skryť.
                Celkom logicky si začal uvažovať, čo ma nesmierne potešilo.
                Čo budeme robiť?
                Čo chceš robiť? Ty? Ty si spravíš skúšky a potom sa zabavíš na istom výlete.
                Ale čo s drakmi?
                Na  tie budú potrebné víre. A nerád to pripúšťam, ale najmä ten tvoj. Naše ich síce odoženú, ale nezničia. Tvoj by teoreticky mohol. Znie to neuveriteľne, ale budeš potrebný.
                Ťažko sa s tým zmieruje, však?
                Neuveriteľne.
                V DA sa víre trénujú, ovládajú ich už siedmi.
                To nás ale zaujímať nemusí, však? Pokiaľ nezaútočia na Rokfort, o čom pochybujem. Temný pán nebude chcieť riskovať, pokiaľ si nebude istý, s čím všetkým sa tu môže stretnúť. Niečo tuší, ale to je tak všetko. Zaútočí na väzenie a to čoskoro. A tam predsa Dumbledorovu armádu nepovlečieme.
                Ale víry...
                Budeme sa musieť spoliehať na vlastné sily, Potter. Členovia Rádu ich tiež trénujú a nech ťa bude toto zistenie akokoľvek fascinovať, sú rozhodne schopnejší ako banda pubertiakov, väčšinou neplnoletých.

------

Väzenie. Slovo, ktoré sa v najbližších dňoch premieľalo všade a pri každej príležitosti. Museli sa na to pripraviť. Aj keď nevedeli, kedy to presne bude, rozhodne by bolo vhodné, aby boli prichystaní reagovať okamžite. Artur musel požiadať svojho priateľa Stevena Hirsta, šéfa aurorov, aby im umožnil prezrieť si terén. V ten deň dostali službu vo väzení len skutočne vierohodní aurori.
                K väzeniu sa postupne premiestnili všetci. Vrátane Hermiony, Draca a samozrejme Harryho. Prísne tajné miesto bolo v priebehu niekoľkých minút prezradené hneď štyridsiatke Fénixov. Tých ostrieľaných, aj nováčikov.
                Videli pred sebou kamennú budovu, ktorá sa ani zďaleka nepodobala na väzenie v Azkabane. Nešiel z nej až taký strach. Na rozdiel od pôvodného väzenia, táto stavba bola zabezpečená, aspoň na pohľad, oveľa dôslednejšie. Okolo všetkých stien sa ťahali železné tyče, rôzne zakrútené i rovné. Okná neboli. Vzduch dovnútra vchádzal len maličkými okrúhlymi otvormi, samozrejme tiež zamrežovanými. Boli tam len jediné vstupné dvere, železné. Celá budova vyzerala akoby spútaná železnými obručami.
                Polovica okolia bola len holá planina. Bez jediného stromčeka, kríka, či traviny. Ak by tade niekto šiel, videli by ho z diaľky. Preto bola väčšia pozornosť zameraná na dianie pred väzením. Tam sa týčila vysoká skala, široká a rozsiahla. Mohla by slúžiť ako ochrana. Mohla by im istiť chrbty. Niekoľko stromov, ktoré sa tam nachádzali, dávali len prchavý pocit prírody. Zem nebola kamenná, ako pri Azkabane, avšak aj na nej sa nachádzalo množstvo kameňom. A boli pripravení pridať ďalšie, aby sa mohli za niečo skryť. Viac stromov sa nachádzalo až v úctivej vzdialenosti od možného bojiska.

------

„Dobre, vieme kde, tušíme ako a ešte sa musíme dohodnúť, čo s tým spravíme,“ prehlásil Sirius na porade Rádu.
                „Steven Hirst je pripravený odviesť svojich mužov z Ministerstva hneď, ako dostane znamenie,“ Artur sa postavil pred ostatných. „Aurori pomôžu, bude to ich povinnosť brániť väzenie. Len sa obávam, aby ich nepovraždili skôr, než sa k tomu schýli. Musím presvedčiť ministra, aby im dovolil odísť odtiaľ. Aj on musí odísť. Nemôžeme sedieť a čakať, kým tam prídu. Je zbytočné stratiť životy pri ochrane niečoho, čo už je dávno stratené.“
                „To je pravda, Ministerstvo už vlastne nefunguje. Všade sú špióni, ktorí snoria,“ prikývol Bill.
                „A ktorí budú vraždiť, len čo k tomu dostanú príležitosť,“ doložil jeho otec.
                „Ministerstvo je prelezené pliagou, ako zhnité mäso červíkmi,“ ozvali sa dvojčatá. Všetci po nich znechutene pozreli, ale mali vlastne pravdu.
                „Budeme musieť prichystať miestnosti pre štyridsiatku ohrozených rodín naraz,“ pokračoval Artur. „Pokúsim sa cez ministra dostať k dokumentom o Rokforte a minimálne ich odtiaľ vyniesť, ak rovno nezničiť.“
                „A čo ostatní zamestnanci?“ spýtal sa ktosi zo zadných radov.
                „Najdôveryhodnejších som už varoval,“ odpovedal Artur. „Sú pripravení okamžite odísť. Neviem, komu môžem ešte dôverovať. Nemôžem za každým chodiť a mobilizovať ho. Neviem, kto je na ich strane.“
                „To je samozrejmé, Artur,“ upokojovala ho Minerva. „Všetci robíme, čo je v našich silách, nemožné nikto po nikom žiadať nemôže.“
                „V poriadku,“ zaznel rozhodný Siriusov hlas. „Artur, tvoja posledná úloha ako zamestnanca Ministerstva. Zájdeš za Rufusom, vezmeš od neho dokumenty a presvedčíš ho, aby odtiaľ vypadol v momente, ako dostane znamenie. Rovnako ako aurori. Toto sú zvláštne začarované galeóny,“ vložil mu do ruky dve zlaté mince. „Tretí mám ja. Nech sú pripravení okamžite reagovať.“
                „A čo my?“
                „Všetci, úplne všetci sa zamerajú na trénovanie vírov,“ Sirius ich všetkých prebehol pozorným pohľadom. „On ich tam privedie, to je jasné. A my sa budeme brániť. Každý člen Rádu bude pripravení. Každý. Budeme potrebovať všetky prútiky,“ vypustil so sebazaprením. Rozhodne tam nechcel Harryho, mladých a svoju manželku, ale práve títo vedeli vyčarovať tie najlepšie víre. Nehovoriac o Harrym, pri ktorom predpokladali, že by jeho vír mohol draka aj zničiť. „Porozliezame sa po celej dĺžke skaly, utvoríme trojice a štvorice. V každej skupinke bude musieť byť minimálne jeden, ktorý bezpečne vyčaruje Patrona a ďalší, ktorý ovláda vír. Harry sa zameria len na drakov. Severus mu bude kryť chrbát. Ja budem asistovať aurorom, zameriame sa na väzenie.“
                „Prečo sa máme vrhať do dopredu prehraného boja?“ ozvalo sa v miestnosti.
                „Ak sa vám to nepozdáva, môžete odísť,“ vrkol Severus na Kruma a jeho európsku vetvu. „Black sa nevyjadril práve najlepšie. Rád by som ho mierne opravil. Budeme potrebovať každý prútik, ktorý bude ochotný bojovať. Nebudeme nikoho nútiť, ani presviedčať a už vôbec nie prehovárať.“
                „Správne,“ prikývol Lupin.
                „Žiaden boj nie je dopredu prehratý. Porazený je len ten, kto to dopredu vzdá,“ zamračil sa aj Sirius na Európanov.
                „Ak dovolíme Voldemortovi, aby bez boja dostal to, po čom túži,“ pridala sa aj Susan. „Ukážeme mu jedine to, že máme strach. A ten predsa nemáme.“
                „Ani keby nebolo Pottera a jeho úžasného víru,“ prskol Severus do miestnosti. „Je jedno, s čím Temný pán príde. My sa musíme minimálne pokúsiť zabrániť mu v tom, aby pozbieral svoje sily. O to predsa Fénixom ide, už vyše dvadsať rokov.“
                „Aj keby sme mali pri tom umrieť,“ vyšlo z Molly síce jasne, ale strach bol badateľný.
                „Áno, aj keby sme mali pri tom umrieť,“ prikývla Minerva. Obe ženy naznačili, že s nimi jednoducho rátať musia.
                „A než umrieme postaráme sa o to, aby sme porazili čo najviac tých hajzlíkov,“ zadunel Hagrid.

------

„Chcel by som ísť aj ja,“ Neville sa rozhodne postavil pred učiteľa Obrany proti čiernej mágii po tom, ako skončila ich hodina. Dozvedeli sa, čo sa riešilo na porade hneď po jej skončení a odvtedy mu to vŕtalo v hlave.
                „Kam?“ Sirius naňho prekvapene pozrel. „Aha,“ okamžite mu to došlo. „Neville, nie si členom Rádu a ani...“
                „Ja viem, ale to nie je podstatné, nie? Môže ísť každý kto prejaví záujem, každý plnoletý a ja som ho práve prejavil.“
                „Cením si tvoju odvahu a zápal, ale skutočne si myslím, že to nie je dobrý nápad.“
                „A prečo? Vír síce vyčarovať neviem, s Patronom mám stále problémy, ale bojovať viem. Naučil som sa to a som v tom dobrý,“ nevzdával sa. Sirius na ňom videl tú ohromnú chuť a potešilo ho, že si tak tvrdohlavo stojí za tým, čo chce, ale skutočne to nepovažoval za najlepšie riešenie. „Videli ste ma bojovať a viete, že to dokážem.“
                „To iste,“ prikývol a pomaly vstal. Obišiel stôl, postavil sa pred chlapca, ktorý sa síce červenal, ale bolo to vďaka rozčúleniu. Položil mu ruky na ramená. „Neville, si dobrý chlapec a si dobrý aj v boji. Vážne. Musíš byť dobrý, pretože si syn svojich rodičov a tí boli vynikajúci. Poznal som ich, boli sme priatelia. Viem, že by boli na teba v tejto chvíli hrdí.“
                „Tak mi to dovoľte, aby boli ešte hrdší.“
                „Nie,“ zavrtel hlavou. Díval sa mu do očí a videl v nich protest. „Ty nemôžeš bojovať. A vieš prečo?“
                „Neviem.“
                „Pretože ťa potrebujeme,“ usmial sa. Neville nechápavo zvraštil obočie. „Áno, potrebujeme ťa. V budúcnosti. Ak by sa stalo, že by sme sa odtiaľ nevrátili... počkaj, neprerušuj ma. Tá situácia môže nastať. Priznajme si to, všetci tam môžeme umrieť. A niekto tu musí ostať, aby to viedol ďalej. Vieš? Aj keby mal len za úlohu do posledných chvíľ chrániť to dobré. Ty tu musíš ostať a dať na tých ľudí pozor. Čo najdlhšie to bude možné.“
                „Ale ja...“
                „Neville, my si nemôžeme dovoliť riskovať všetky životy. Tu si potrebný. V Rokforte, na Základni, pri všetkých tých ľuďoch, ktorí už strácajú nádej. Ty im ju musíš dať.“
                „Dobre,“ smrkol napokon. Vlastne mu Sirius prejavil viac dôvery týmto prehlásením, ako keby ho hneď bral do boja. „Budem na to pamätať. Budem stáť za Rokfortom a raz zaňho budem aj bojovať. S vami.“
                „Áno, tak to bude,“ Sirius ho pohladil po hlave. Neville napokon odišiel. Síce so sklonenou hlavou, ale s novými myšlienkami, na ktoré sa upieral. Sirius si povzdychol.
                „To bolo pekné, ale desivé,“ k Siriusovi podišla jeho manželka, ktorá bola v byte a všetko počula. „Je dobré, že si mu prejavil dôveru, ale nemyslíš to vážne, však?“ pozorne sa naňho zadívala.
                „Nie, samozrejme že to nemyslím vážne. Teda to, že sa nevrátime, inak áno. Neville sa podobá na svojich rodičov viac, ako si ktokoľvek uvedomuje a ešte to dokáže,“ opätoval jej pohľad. „Ale nebudem riskovať viac životov, než je nevyhnutné. Stačí, že tam ide Harry, Hermiona a Draco. Predpokladám, že príde aj Ginny a bude ma ukecávať. Tá je našťastie neplnoletá, takže bude ľahšie odmietnuť ju.“

------

MLOKy, MLOKy, MLOKy.

Život siedmakov sa zúžil len na tieto písmenká.

Samozrejme tu boli ešte VČÚ piatakov a obyčajné ročníkové skúšky ostatných, ale tie neboli v tomto momente až také dôležité. 

Po prvom dni, kedy najmä Neville zistil, že to nebude až taká hrôza, akú si predstavoval, sa trocha upokojil. Hrôzou skôr myslel spôsob skúšok, nie ich výsledok. Ale s tým sa nemienil zaťažovať. Harry sa upokojovať nepotreboval. Takmer až flegmaticky absolvoval písomnú a aj praktickú skúšku z Čarovania a pokojne večeral. A Hermiona? Tak u nej predpokladať nejaké upokojenie nemohol nik.
                „Prvá, hotovo,“ usmial sa Harry. Hermiona ho zavraždila pohľadom a vrátila pohľad k poznámkam.
                „Aj u nás. Transfigurácia,“ Ginny mu opätovala úsmev.
                „A už len štyri,“ prikývol Draco.
                „Ja budem mať o dve skúšky viac,“ zapípala Hermiona. „Runy a Aritmanciu.“
                „To vieme,“ Neville sa jemne pousmial. „A nepochybujeme, že všetko spravíš s prehľadom a na 110%“
                „Nott stále mlčí?“ Ginny pozrela na Draca. Prikývol. Nott sa od nočného stretnutia neozval. Harry sa mu každé ráno pri raňajkách cez dva stoly prihováral v myšlienkach, ale ten len vždy zavrtel hlavou. Jeho žiadosť nadhodili aj na Základni, ale postoj Rádu bol rovnaký, aký mali oni dvaja. Pokiaľ nepresvedčí, nebudú pomáhať. Sú ochotní zachraňovať čarodejníkov v ohrození, ale určite nie smrťožrúta. Aj keď zatiaľ neoficiálneho a aj napriek tomu, že sa zaňho Draco zaručil. Extempore s Elenou bolo v živej pamäti každého z nich.
                Nasledujúce dva dni a Hermionine dve skúšky ich posunuli vpred. Harry a Neville mali v utorok skúšky z Herbológie, pred a po ktorej mal Neville stále vynikajúcu náladu. Hermiona okrem Herbológie v stredu stihla ešte Runy, kým tí dvaja mali voľno.
                Draco s Ginny mali naopak voľno v utorok, kedy Luna absolvovala Aritmanciu a v stredu zápolili s Obranou všetci traja.

------

„Rufus, je to len otázka dní a ty to vieš,“ presviedčal Artur ministra už takmer zúfalo. Ten sa nechcel vzdať svojej stoličky, chcel na nej sedieť do posledných chvíľ aj za cenu, že bude zavraždený. „V momente, ako ti zabúchajú na dvere, bude Ministerstvo ich. Budeš tu sedieť a čakať na nich?“
                „Áno, je to moja povinnosť. Čo si chcel, to som spravil. Aurori už nepatria pod Ministerstvo, aj keď len tajne. Máte ich mať. Bráňte väzenie, ak si myslíte, že to k niečomu bude. Dokumenty som ti odovzdal, sú v bezpečí. Veľmi dobre viem, čo sa stane. Ale neodídem, nie ako pes pred výpraskom. Nemysli si, že si necením svoj život, ale vydržím do posledných chvíľ.“
                „Si blázon,“ zavrtel hlavou. „Vezmi si aspoň toto,“ hodil pred neho galeón.
                „A načo? Aby ste ma varovali dopredu? Viem, že stále máte svojich špehov, ktorí nosia informácie, aj keď nie také presné, ako predtým. Ale ako som povedal. Utečiem, ale až vtedy, keď nebude nádeje.“
                „Nestihneš to. Potom už bude neskoro.“
                „To je moja vec, Artur.“
                Artur si len nešťastne povzdychol. Viac spraviť nemohol. Hirst mal galeón, aurori sa tvárili, že je všetko v poriadku, aj keď sa na Ministerstve príliš nezdržovali. Vždy sa tam ukázal jeden, či traja a potom zmizli. Varoval každého, o kom bol presvedčený, že mu môže veriť. Veľa pracovníkov už proste do práce neprišlo. A tí, ktorí chodili, tí len vyčkávali. Tiché hrozby ich prinútili tváriť sa bezstarostne. Akoby sa nič nedialo. Zákerné úškľabky boli čoraz zjavnejšie na každom kroku. Červíky, ktoré preliezali zhnité mäso. Tichá vojna, ktorú viedli, už čoskoro tichou prestane byť.

------

„Dovoľte mi, aby som nám zagratuloval k oficiálnemu ukončeniu našej školskej dochádzky,“ Harry sa v Núdzovej miestnosti zazubil na Hermionu, ktorá už bola konečne pokojná a Nevilla, ktorý si tiež poriadne vydýchol. „Či bude úspešné, tak o tom v tvojom prípade, drahá Hermiona, vôbec nepochybujem. A my, Neville, my si ešte pár týždňov počkáme na verdikt,“ zamával s pohárom whisky v ruke. Dobby im opäť vystrojil menšiu súkromnú oslavu. „Vám sa síce školská dochádzka ešte neskončila, moji najmilší,“ Harry sa otočil k Ginny, Lune a Dracovi, „Malfoy, pokús sa poslednú poznámku ignorovať, tá nebola adresovaná tebe,“ pokračoval v príhovore. Nikto ho nerušil, všetci sa len pochechtávali. „Ale i vám chcem zagratulovať k úspešnému dokončeniu šiesteho ročníka a prajem vám, aby ste ten posledný zvládli k svojej spokojnosti. Na zdravie!“
                „Na Rokfort!“
                „Harry, ty si šašo,“ zachichotala sa Hermiona.
                „Mám radosť, no, tak mi ju neberte,“ zaškľabil sa na ňu.
                „Nikto nemá v pláne kaziť ti radosť,“ zavrtel hlavou Draco.
                „Sedem rokov a všetkému je koniec,“ vypustil už vážnejšie. Miloval Rokfort. Aj napriek tomu, čo musel každý jeden rok prežiť. Počnúc kameňom mudrcov, cez baziliska a dementorov, Trojčarodejnícky pohár, veštbu, Voldemortovo mučenie, až po tento okamih. Miloval svoj domov, školu, všetko. „Jediné, čo ma povzbudzuje je to, že neodchádzam.“
                „Pretože niet kam,“ Ginny ho chytila za ruku.
                „Pravda.“
                „Spomienky ostanú,“ zamrmlala Hermiona. „Aspoň na tie úžasné roky.“
                „A dobrodružstvá.“
                „Skôr nezmyselné riskovanie života,“ namietol Draco.
                „Riskovanie to bolo, ale nie nezmyselné,“ nesúhlasila Luna.
                „Ďakujem ti, Luna,“ Harry sa na ňu usmial. „Zrejme si jediná na tomto svete, ktorá to uzná.“
                „Nie, uznávajú to všetci, s odstupom času.“
                „Každopádne nás čakajú už len dobrodružstvá a riskovanie životov.“
                „A to prvé hneď za tri dni, kedy Flitwick dokončí skúšanie VČÚ a ostatných ročníkov.“

------

„Viem to,“ rozhodne prehlásil Harry, keď prišiel navštíviť svojho krstného otca po tom, ako dokončil skúšanie. „Vyčarujem vír za akejkoľvek situácie. Severus ma v posledných týždňoch pretiahol takým tréningom, že to proste viem.“
                „Snažíš sa ma upokojiť?“ usmial sa naňho Sirius. „Nikdy som nepochyboval o tom, že to dokážeš.“
                „Snažím upokojiť hlavne seba, vieš?“ mierne sa zamračil. „Ten sen si živo pamätám, keď som videl umrieť teba a strýka. Tie draky sú hrozné.“
                „Nemysli na to. Všetci veríme tomu, že tvoj vír na nich bude platiť a o ostatné sa postaráme my. Dobre to dopadne,“ žmurkol.
                „Uhm, ale kedy? Toto čakanie na nevyhnutné je šialené.“
                „V tom prípade šalieme všetci. A tebe to ubehne rýchlejšie, ako nám. Zajtra odchádzať s Flitwickom, tak sa trocha zabavíš.“
                „Heh, trocha sa zabavím. Stále mlčí, nechce povedať nič. Ani o tom kam a už vôbec nie, čo tam.“
                „Ja mu dôverujem. Dumbledore tiež. A neverím, že by Bystrohlavová vymyslela niečo nebezpečné.“
                „Veď áno. Len by som rád mal aspoň nejasnú predstavu.“
                „Chápem. No, rozhodne sa naše napätie ešte zvýši, keď budeme čakať na teba,“ mykol plecami a povzdychol. „Tá tma je veľmi dôležitá. Filius tvrdí, že to musíš byť ty a nik iný. Tvrdí, že je to miesto bezpečné a nám to musí stačiť. Mal by si sa na to poriadne vyspať. Čaká ťa náročný deň.“

------

Harry sa na to aj poriadne vyspal. Hneď po raňajkách, kedy v hrade panovala uvoľnená atmosféra, pretože bolo po skúškach a každý čakal len na oficiálne ukončenie roka, aby mohol ísť domov, sa spolu s Ginny, Dracom a Hermionou vybrali do riaditeľne.
                „Nikdy sa mi to nepáčilo a môj názor sa doteraz nezmenil,“ začuli vrknúť Severusa. „Naposledy vás žiadam, Filius, aby som mohol ísť s vami.“
                „Nie, Severus a vravím to tiež naposledy,“ zamračil sa maličký profesor a pozrel na Dumbledore. „Albus, viem, čo robím. Musí to byť takto. Musí to byť práve on a jedine on a musí to byť na prvý raz. To miesto tam nikoho iného nepustí a keď už áno, tak len raz. Nie je to holubník, aby sa doň lietalo a vylietalo, ako sa každému zapáči. A to je všetko, čo k celej záležitosti poviem. Záleží na vás, či chcete prijať moju pomoc.“
                „Ja ti verím, Filius,“ povzdychol obraz a prosebne pozrel na Severusa. „A čím skôr sa to spraví, tým skôr sa Harry vráti,“ hovoril len jemu. Severus sa neprestával mračiť. Ani vtedy, keď do miestnosti vstúpila mládež.
                „Ja tomu verím tiež,“ prehlásil Sirius. Severus si odfrkol.
                „Pán Potter, ste pripravený?“ spýtal sa ho Flitwick.
                „Ako nikdy predtým.“
                „V poriadku. Pôjdeme za hlavnú bránu a odtiaľ sa premiestnime.“
                „Harry, dávaj si na seba pozor, dobre?“ Sirius ho s úsmevom potľapkal po ramenách. „Bež tam, vezmi tmu a vráť sa,“ silno ho objal. Nasledovala Hermiona, ktorá ho poriadne vystískala a Draco, ktorý mu s úškľabkom podal ruku. Ginny si podržal v náručí o niečo dlhšie, avšak súkromnejšie sa rozlúčili už predtým.
                „Potter, mysli na to, čo som ti vravel,“ Severus sa naňho mierne mračil. „A zbytočne sa nezdržuj,“ ústa sa mu vykrivili akýmsi úškľabkom. „Už sa radšej nebudem k ničomu vyjadrovať,“ mávol rukou.
                „Harry, vieš čo je dôležité,“ usmial sa naňho Dumbledore. „Pamätaj, že ti všetci veríme.“
                „Dobre, mohli by sme ísť,“ Flitwick pristúpil k Harrymu a zdrapil ho za košeľu. Ten sa naposledy pozrel na každého z nich pred tým, ako ho vytiahol Filius na chodbu. „Dúfajme, že sa vrátime čo najskôr,“ zamrmlal si a odchádzali.
                „Čo to povedal?“ zamračil sa Severus, keď sa za nimi zabuchli dvere.
                „Severus, prosím,“ unavene si povzdychol Albus. „Už to nechaj tak. Filius je rozumný muž, vie čo robí.“
                „Len som sa chcel uistiť, či som správne počul. Povedal snáď, že dúfa, že sa vrátia čo najskôr?“
                „Tiež som to počula,“ prikývla Ginny zamračene.
                „Aha!“ prstom na ňu ukázal. „Čo to má akože znamenať? Že netuší, kedy sa vrátia?“
                „Snape, nepanikár,“ zahriakol ho Sirius.
                „Sklapni, Black,“ vyprskol naštvane. „Ten chlap nevie, nevie nič. Nepanikárim, len sa mi to celé nepáči. Prečo toľké tajnosti?“
                „Dosť!“ dôrazne sa ozval Dumbledore. „Už stačilo. Prestaňme špekulovať. Harry šiel s Filiusom pre tmu, pretože ju potrebujeme a to veľmi, to je fakt. Filius tvrdí, že to takto musí byť, to je tiež fakt. Je to magické miesto, začarované a chránené. Je zrejmé, že tam len tak neprídu, nevezmú tmu a neotočia sa k odchodu. Ale ide s ním Filius, najrozumnejší spomedzi živých Bystrohlavčanov, jediný, kto nám môže pomôcť a kto aj chce pomôcť a aj pomáha. Tak už neriešme spôsoby, akými sa k tej tme dostaneme. Dôležité je, že ju napokon budeme mať.“
                „A sme si tým istí?“ natiahol Severus sarkasticky. „Ako chcete, už sa k tejto záležitosti nebudem vracať. Môj názor poznáte, dovidenia,“ štekol a odkráčal.
                „Ešte nikdy som ho nevidel takého rozhádzaného,“ zavrtel hlavou Sirius.
                „Má strach, to je všetko,“ okomentoval Albus. „Zvykol si na to, že má Harryho pod dohľadom a keď ho z neho stratí, tak začne vyvádzať,“ mierne sa pousmial.
                „Keď ešte raz povie, že mu na Harrym nezáleží, tak ho niekde kopnem,“ prskla Hermiona. Potom sa zarazila, pretože si uvedomila čo a hlavne pred kým povedala. Dumbledore sa len uškŕňal.
                „Možno na tom ale niečo bude,“ potichu a zamračene sa ozvala Ginny. „Ani mne sa to celé nepáči.“
                „Ginny, nezačni aj ty vyvádzať,“ zarazil ju Draco.
                „Dobre to dopadne, určite,“ usmial sa Dumbledore. „Máme nejaké správy o útoku?“ pozrel na Siriusa.
                „Zatiaľ nič. Stále ticho. Zvláštne a dusivé ticho.“

------

„Dobrý deň, pán minister,“ zarehotala sa Bellatrix držiaca pod krkom vystrašeného ministrovho pobočníka. „Mrzí nás, že sme sa dopredu neohlásili, len nám tak napadlo, že vás prekvapíme. Avada Kedavra!“ Zelený záblesk sprevádzal diabolský smiech a jeho pobočník padol k zemi.
                Rufus len prehltol, neschopný slova. Tak už je to tu. Galeón ho ale nepálil, nikto ho nevaroval. Je neskoro. Mal Artura poslúchnuť. Možno to takto nejako aj chcel, možno po tom dokonca túžil. Umrieť vo svojom kresle bez toho, aby predtým cúvol. Bez toho, aby utiekol. Umrie s hrdosťou. Umrie zrejme posledný minister.
                „Radi by sme prevzali kontrolu nad Ministerstvom, ak proti tomu nič nenamietate,“ pokračovala s úškľabkom, zahrávajúc sa s prútikom. Okolo nej stáli piati ďalší. Nemá šancu utiecť.
                „Dalo sa to predpokladať,“ vypustil sťažka. Srdce mu bilo až niekde v hrdle a cítil obrovský strach. Žalúdok sa mu podivne chvel, až mal pocit, že sa povracia.
                „Ale! Ono to vie dokonca aj hovoriť,“ naoko sa začudovala. Smrťožrúti okolo nej sa pochechtávali. „Myslím, že nám nebudete brániť,“ namierila naňho prútik. Keby sa mu aspoň podarilo ich varovať. Keby sa mu podarilo chytiť prútik a dotknúť sa ním galeóna, ktorý zvieral v ruke. Prútik mal na stole. Ležal pred ním. „Ani náhodou!“ štekla po ňom a odpálila jeho prútik do rohu miestnosti. Videla, kam sa díval. „Ešte jeden blbý pohľad a zabijem ťa.“
                „Zabijete ma aj tak, nie? Tak prečo to naťahovať?“ Ani netušil, kde sa v ňom zrazu objavilo toľko odvahy a vzdoru. „Ste len obyčajní...“
                „Drž hubu!“ varovala ho s vypúlenými očami. Mierila naňho prútikom a približovala sa k nemu. „To vieš, že ťa zabijem a veľmi rada. Neskôr. Mám to rada, zabíjanie,“ zachechtala sa. A poskokovia sa smiali spolu s ňou.
                Už bola blízko. Cítil smrť, ako naňho dýcha. Alebo to bol možno jej dych. Obliala ho horúčava. Ale zrazu cítil aj niečo iné. Niečo sa v ňom protestne vzbúrilo a on ju nenávidel. Všetkých ich nenávidel a chcel niečo spraviť. Rýchlo a naposledy. Musí niečo spraviť, aby umrel pre niečo lepšie. Jeho ruka sa vymrštila vpred a on jej v zlomku sekundy vyšklbol prútik. Nechcel sa brániť, chcel len jediné. Než naňho dopadlo päť smrtiacich kliatob, priložil prútik Bellatrix Lestrangovej ku galeónu, aby vyslal apel.
                „Vy idioti!“ štekla po svojich komplicoch, keď si plne uvedomila, čo sa stalo. Minister napoly ležal v kresle, s prázdnym pohľadom, ale pokojným výrazom. „Kto vám kázal ho zabíjať? Čo?“ schmatla vlastný prútik a pálila po najbližšom. Ten s treskotom vrazil do nábytku. „Dobre viete, že zabíjať môžem len ja!“
                „Zobral vám prútik,“ skúsil jeden z nich.
                „No a čo? Neviete, čo to je odzbrojovanie? Alebo znehybnenie? Alebo čokoľvek?“ soptila ako zmyslov zbavená. „Zabíjať môžem len ja! Toto si vypijete. Pred Temným pánom,“ vyhrážala sa. Potom sa otočila k mŕtvole a zakliala. „Ešte mal poslúžiť, imbecilovia!“ siahla mu do dlane a vybrala galeón. „A toto,“ zvraštila obočie. „Čo to sakra,“ dokázala si poskladať dve a dve. „On niekoho varoval. Koho? Dumbledora, alebo Snapa, alebo Pottera. Niekoho z nich.“

------

„Čo to sakra,“ ozvalo sa v tú istú chvíľu na inom mieste. Siriusa galeón vo vrecku popálil. Nechápavo ho vytiahol. Varovať mali predsa oni. Ministra aj Hirsta. Tak prečo? A kto?
                „Čo sa deje?“ spýtal sa ho Lupin. Sedeli na Základni a čakali. Už druhý deň čakali na návrat Harryho. Nervozita sa v nich stupňovala.
                „Páli, niekto varuje. Artur!“ otočil sa k najstaršiemu Weasleymu. „Ak páli nás, páli buď Rufusa alebo Hirsta. Vezmi Billa a bež na miesto, kde sa máš stretnúť s Hirstom. Ak tam príde...“
                „Tak Ministerstvo padlo,“ vypustil Lupin. Všetci prikývli. Boli si toho plne vedomí.
                „Už to začína.“

------

Na Základni panoval ruch. Všetci sa mobilizovali, aj keď ešte presne nevedeli, prečo. Artur sa aj s Billom vrátili a oznámili, že Hirsta galeón tiež pálil. Takže to muselo ísť od ministra. Správne predpokladali, že mal možnosť len varovať. K úteku už zrejme príležitosť nedostal. Ministerstvo bolo v područí smrťožrútov. Teraz príde buď k útoku na Rokfort alebo väzenie. A na tú druhú možnosť sa upierali, pretože smrťožrútske deti boli ešte stále tu.
                „Dobrý večer,“ sykol profesor Snape do mĺkvej slizolinskej klubovne. Všetky oči sa upreli naňho. „Chcel by som vás upozorniť na istú nemilú skutočnosť. Aj keď sa riaditeľke moje rozhodnutie príliš nepáčilo, napokon sa rozhodla s ním súhlasiť. Veľa prehovárania som k tomu nepotreboval,“ nebezpečne sa na nich zaškľabil. Najmä na Mulveyho a jeho bandu. „Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše a nebudeme zo seba robiť ani hlupákov. Niečo sa chystá a vy o tom viete. Ak sa plánuje útok na Rokfort, tak vám oznamujem, že hoci sa školský rok končí za tri dni, vy si tu pobudnete dlhšie. No čo tie predĺžené tváre? Nebolo by pekné stráviť prázdniny tu?“
                „To nemôžete,“ zavrtel hlavou Mulvey a uškŕňal sa. „Nemôžete nás tu držať násilím.“
                „Nie? A prečo? Ak smiem byť tak smelý a pýtať sa.“
                „Je to proti...“
                „Myslíte proti zákonom? To možno áno, ale vzhľadom k tomu, že je po Ministerstve, tak žiadne zákony nie sú. A na to ste predsa čakali alebo teda skôr vaši rodičia. A ak si myslíte, že je to proti školskému poriadku. No, to možno áno, ale my to radi riskneme a ponecháme si vás tu. Ako istú zábezpeku toho, že škola nebude pútať istý druh pozornosti a nebude sa na ňu útočiť.“
                „Na školu sa predsa nemalo útočiť,“ vypísklo akési malé dievčatko, ktoré sa rozplakalo.
                „Drž hubu!“ varoval ju Mulvey.
                „Aha, takže takýmto spôsobom ste si zaručili pokoj na koľaji? Vyhrážkami a ubezpečeniami? A čo teraz?“
                Severus vedel, že jediné bezpečné spojivo medzi nimi a Nottom, ktorý by im mohol poskytnúť informáciu, Harryho odchodom zaniklo. A preto sa do toho rozhodol vložiť sám. Najmä, keď sa niečo už začalo diať a oni netušili, čo. Bol si istý, že táto banda zasranov niečo vie. A on to zistí. Malá lesť, ktorú sa rozhodol pri tom použiť, môže priniesť jedine úspech. Zadíval sa na Notta.
                Máte niečo?
                Theodore sotva badateľne prikývol. Vedel, že bude veľmi riskovať. A neskôr možno ľutovať, ale teraz to bolo dôležité.
                „Ako vidím, tak sa odpovede nedočkám,“ prezeral si na jednej strane ustráchané tváre Slizolinčanov z nižších ročníkov, na druhej strane nenávistné zazeranie mladých smťožrútov. „Každopádne vám želám, aby ste pokojne strávili zvyšok času, ktorý vám tu ešte ostáva,“ zaškľabil sa. „Dovolil som si sem vliezť len s jediným cieľom. Aby som si overil istú informáciu a tú aj mám. Ak si myslíte, že budete svojich kumpánov varovať, tak ste na omyle. Odtiaľto sa ani nepohnete. Miestnosť je zbavená akejkoľvek mágie, prútiky vám tu fungovať nebudú a nebude fungovať ani akýkoľvek dorozumievací spôsob, ktorý ste používali. Ste proste v...“ zaceril sa. Mohli by sa síce naňho vrhnúť, ale on stále klamal. Prestane to fungovať až s jeho odchodom. „Dosť bolo skrývania.“ Až príliš riskoval. Čo keď Nott nevie nič konkrétne? Ale oni nemali čas. „Nott, pôjdete so mnou, vy ostatní ostávate.“
                „Theodore, ty zradca!“ Mulveymu to docvaklo a vrhol sa naňho. Severus to čakal a odhodil ho k stene. Nott pribehol k svojmu záchrancovi.
                „Hups, zdá sa, že môj prútik ešte funguje,“ začudoval sa Snape. „Dovidenia.“
                Nechal ich tam. Veď oni za moment zistia, čo sa v skutočnosti deje.

------

„Kde a keby?“ zavrčali po Nottovi Sirius aj s Lupinom.
                „Väzenie, zajtra,“ šepol.
                „Určite?“
                „To bola posledná správa. Potter tu už nebol, ani Malfoy sa neukázal,“ pozrel na svojho bývalého priateľa. „Nemal som to komu povedať.“
                „Dobre, zavrieť a strážiť. Uvidíme, či hovorí pravdu,“ zavelil Sirius a mrkol na dvojčatá. Tí veľmi radi odvádzali nepriateľa, aby ho strčili pod zámok.
                „Takže zajtra. A Potter tu nie je,“ zamračil sa Snape. Problém. Bez jeho víru to bude nereálne.
                „Keď to má byť zajtra, tak sa mu už o tom muselo snívať. A keď sa mu o tom snívalo a on videl niekoho umrieť, tak nebude váhať a pobeží naspäť. Na to sa môžeme spoľahnúť,“ okomentoval Sirius.

TOPlist