45. Chrabromil boduje

 

Postavili sa do stredu. O pár okamihov vzduch preťali zúrivo vysielané lúče. Aj keď už o sebe mohli tvrdiť, že sú priatelia, nič si nemienili darovať. A nemienili to ani zbytočne naťahovať. Keď jeden z nich musí zvíťaziť, tak nech sa tak stane čo najrýchlejšie. Preč s dobrými spôsobmi, preč s gentlemanstvom.
                Na tribúnach sa najviac ozývalo povzbudzovanie adresované Ginny. Predsa len bola obľúbenejšou Chrabromilčankou, než Draco. A potom to bolo slizolinské bučanie, ktorým sa snažili vyjadriť svoj názor na duel a na oboch duelantov. Hlavne na jedného. Občas sa dalo začuť v tom huriavku aj Dracovo meno, ale to vychádzalo poväčšine z úst dievčat z mladších ročníkov. Akoby aj nie.
                „Ja fandím Dracovi,“ vyšlo z úst Luny. Harry po nej strelil nechápavým pohľadom. Rovnako ako Neville.
                „Prečo?“ spýtal sa, aj keď nečakal žiadne logické vysvetlenie.
                „Len tak,“ s úsmevom mykla plecami.
                „Aha.“ Čo iné aj mohol očakávať.
                „Ja mu tiež fandím,“ pridala sa Hermiona. „Určite by som bola radšej, keby mohli vyhrať obaja a samozrejme, že držím palce aj Ginny. Ale viac si želám výhru Draca.“
                „U teba je to vcelku pochopiteľné. Ale čo ona?“ prstom bodol smerom k Lune.
                „To by ma tiež zaujímalo,“ Neville smerom k svojej priateľke zdvihol spýtavo obočie.
                „Len tak,“ zopakovala zasnene nevšímajúc si ani jedného, s pohľadom upretým na trávnatú plochu, kde to prskalo a iskrilo.
                „Neriešme to, radšej,“ Harry zavrtel hlavou a zadíval sa tým istým smerom.
                Série útočných zaklínadiel, ktoré sa trieštili na štítoch, vychádzali striedavo z oboch prútikov. Prvé momenty duelu nenaznačovali ničím, že by mal niektorý z nich čo i len minimálnu prevahu. Možno boli aj vo svojej zúrivosti a chuti po víťazstve stále podvedome opatrní. Nechceli sa navzájom zraniť, ale bolo jasné, že bez nejakého tvrdšieho útoku nevyhrá ani jeden z nich.
                Ako prvá sa rozhodla zaútočiť Ginny a popod Dracov štít vyslala podrážacie zaklínadlo, ktorým poslala Draca na kolená. Jeho štít povolil a on letel pár metrov vzad, kde tvrdo dopadol na chrbát. Následný pokus o odzbrojenie vykryl v poslednej chvíli a zviechajúc sa zo zeme zaútočil. Niekoľko prudkých zaklínadiel, dobre mierených, nahlodalo Ginninu obranu a ocitla sa na zemi aj ona. Prevaliac sa na stranu sa uhla lúču, ktorý sa rozprskol na zemi a odpálil kus zeme. Zamračila sa.
                Nasledujúce minúty priniesli ešte zúrivejšie pálenie, väčšina zaklínadiel sa stretla na polceste a všade navôkol lietali iskričky. Stále to však boli len odzbrojovacie a odrážacie zaklínadlá úspešne kryté štítmi. Ginny vytiahla kúzlo zo zápisníka a Draco sa v momente šmýkal na zľadovatenej zemi. Naproti tomu k Ginny leteli povrazy, ktoré ju síce nespútali, ale i tak jej poriadne znepríjemnili život.
                Niekoľkokrát sa obaja ocitli na zemi, narastal im počet modrín a odrenín. Čím viac bojovali týmto spôsobom, tým viac im dochádzali sily. A uchýlili sa aj k zákernejším zaklínadlám. Vyčarovaný prúd ohňa Draco na poslednú chvíľu zahasil. Ginny sa však nepodarilo začarovať letiace kamene a dva z nich na ňu drsne dopadli. Objavili sa letiace kopije a na druhej strane ostré nože.
                A prišlo aj ku krvavým zraneniam. Draco mal rozseknuté stehno, Ginny rameno. V ošetrovaní rán mala väčšiu prax Ginny a než sa stihol Draco oklepať, odzbrojovacie zaklínadlo mu takmer zlomilo ruku. Nazúrene sykla, lebo sa jej nepodarilo zasiahnuť prútik. A útoky sa opäť začali striedať.
                Začínalo byť jasné, že len únava môže misky pomyselných váh úspechu nakloniť na stranu jedného z nich. A nech by sa Ginny akokoľvek snažila, predsa len bola slabšia, než Draco. Vytrvalosť jej síce nechýbala, ale únava sa po dvoch hodinách hlásila o slovo. S Hermionou minulý rok bojovala oveľa dlhšie, ale tá nebola taká silná, ako Draco. Napriek tomu sa vďaka šikovnosti a mrštnosti bránila ešte dlho. Ešte celú polhodinu odolávala, z posledných síl a so sebazaprením, ale Draco ju napokon premohol. O týždeň v pondelok sa mali vo finále stretnúť Mulvey s Dracom.

------

„Pán Potter, mohli by ste na slovíčko, prosím?“ požiadal ho po hodine Čarovania profesor Flitwick. Ani ho to neprekvapilo, ako si uvedomil. Počkal, kým sa trieda vyprázdni, a potom sa otočil k maličkému profesorovi. „Chcem vám vysvetliť, v čom spočíva spomínaná príprava na našu cestu. Aby ste sa na ňu mohli pripraviť aj vy. Takže, naučte sa myslieť na pozitívne veci. Cvičte a trénujte. Pokúste sa odstrániť všetko negatívne, čo by vás mohlo viesť k zlým myšlienkam a sústreďte sa len na príjemné veci. Vyberte si, čo je vo vašom živote to najlepšie a myslite len na to.“
                To by zase nemuselo byť až tak zložité. Na Ginny myslel veľmi často a teraz na to bude mať akési ospravedlnenie. Ale bolo mu jasné, že to nebude a ani nemôže byť také jednoduché. Sústrediť sa na niečo pozitívne, keď je okolo vás nebezpečenstvo, keď ste v tiesni alebo keď na vás vplýva čokoľvek, čo si ani neviete predstaviť v súvislosti s tajným bystrohlavským miestom, nepôjde tak ľahko. Preto cvičenie. Dobre, pokúsi sa na ňu a na Siriusa myslieť stále, pri hodinách, pri písomkách, aj keď nie sústavne. V každej vypätej situácii to bude skúšať. Bude asi musieť.
                „Rozumiem, pán profesor,“ prikývol napokon. „Asi viem, čo mi tým chcete povedať.“
                „Tým som si istý, pán Potter.“
                „A, ehm, môžem dúfať, že mi poviete niečo viac o tom mieste?“ skúsil, aj keď úspech nepredpokladal.
                „Niečo viac, ono zase až tak nie je o čom rozprávať. Je to jednoducho miesto, na ktorom musíte myslieť pozitívne, inak môžete mať problémy.“
                „Môžem alebo budem?“
                „To záleží od vás. Určite spravíte všetko pre to, aby ste tie problémy nemali. A keď sa ma chcete opýtať, aké problémy by ste prípadne mohli mať, tak na to vám môžem povedať len to, že neviem. Nikto z Bystrohlavčanov sa nikdy nepokúšal zistiť, aké problémy by prípadne mohol mať.“
                „Aha.“ Vskutku veľavravná odpoveď. „Pán profesor, ja viem, akú odpoveď od vás môžem očakávať, ale i tak vám to skúsim navrhnúť, pretože som takú úlohu dostal.“
                „Počúvam vás.“
                „No, môj strýko nie je príliš nadšený z toho, že s vami niekde pôjdem. Alebo z toho by si možno ťažkú hlavu nerobil, len ho trápi to, že ma nebude mať pod dohľadom, pretože má pocit, že na seba priťahujem až príliš veľa zbytočných nebezpečenstiev a preto by bol rád, keby mohol ísť s nami aj on. Nielen kvôli tomu, aby na mňa dohliadol, ale hlavne pre to, aby sa postaral o to, že sa nič nestane vám.“
                „Iste, tohto som si plne vedomý. Ale nanešťastie, pre Severusa, jeho želaniu nevyhoviem. On nie je vhodným na to, aby vstúpil na našu posvätnú pôdu. Vlastne na to nie je vhodný nik, okrem mňa a vás.“
                „Myslel som si, že mi odpoviete takto, ale i tak som to skúsil.“
                „To vám ani nevyčítam.“
                „A on vám to zrejme tiež navrhne.“
                „Tak budem musieť odmietnuť aj jeho.“

------

„Cvičiť sústredenie sa na pozitívne myšlienky,“ zamrmlala Hermiona v ten istý deň, keď boli všetci schovaní v Núdzovej miestnosti. „Nevieš, čo to môže znamenať?“ obrátila sa na Lunu.
                „Nie,“ odvetila zasneným hlasom. „Všetko, čo by som vám na to mohla povedať, už povedal profesor Flitwick. Existuje miesto, ktoré patrí výhradne Bystrohlavčanom. To je fakt, o ktorom vie aj malé dieťa. Tiež sa hovorí, že sú tam ukryté jej veci, spolu s ostatnými tajomstvami. Ale dostane sa tam len vybraný Bystrohlavčan. Údajne je to miesto veľmi silné, magicky. Bez dobrej vôle sa tam nedá ísť, človek tam musí ísť s dobrými úmyslami a čistým srdcom. Ako si práve povedal, človek, ktorý myslí zle, tam nemá šancu. Ale čo, kde, ako, to vážne neviem. Môže to byť kdekoľvek, aj tu, za rohom.“
                „Pozitívne myšlienky, to by nemusel byť problém,“ uškrnul sa Harry, aby trocha zmiernil ten ťaživý opar nervozity, ktorý sa tam začal vznášať. „Na Ginny myslím skoro nepretržite, takže v tom budem len pokračovať,“ mrkol na červenovlásku po svojom boku, ktorá sa pri tejto poznámke už nezačervenala. Len pobavene prevrátila oči.
                „Ja by som to nebral na ľahkú váhu, Potter,“ zaškľabil sa Draco. „Pravdou je skôr to, že ty nepretržite myslíš viac na blbosti a to by sa ti mohlo vypomstiť.“
                „Ja to ani neberiem na ľahkú váhu,“ odvetil s úsmevom. „Skôr naopak, myslenie na pozitívne blbosti sa môže ľahko vyrovnať mysleniu na prijemné pozitíva,“ vtisol Ginny na líce bozk.
                „Ty si vlastne taká chodiaca studnica s fontánkou, z ktorej vystrekujú samé pozitíva, nech sú to blbosti alebo len blbosti.“
                „Každá blbosť má svoju pozitívnu stránku, len ju treba vedieť nájsť.“
                „Sklapnite, obaja,“ zamračila sa na nich Hermiona. „Toto vôbec nie je vtipné. Nevieš kam pôjdeš, čo tam stretneš, vieš len toto jedno jediné, tak to aspoň raz ber vážne.“
                „Ja to beriem smrteľne vážne.“
                „Nestretne tam nič nebezpečné,“ vložila sa Luna. „Ide len o silu mysle a vôle, podľa toho, čo rozprával profesor Flitwick.“
                „No vidíš a tie by som mal mať s kameňom úplne parádne.“
                „Ale máš na to len mesiac a pol. Za mesiac a pol budú skúšky a potom...“ stiahla obočie. „Už len mesiac a pol!“ skríkla takmer panicky. „Myslím, že by už vážne bolo načase, aby sme sa plne venovali učeniu a všetko ostatné dali bokom.“
                „A čo moje trénovanie myslenia na pozitíva?“ Harry ju upozornil s miernym úsmevom. Draco sa potichu zasmial.
                „Hermiona, ty určite nebudeš mať pri skúškach problémy,“ dovolil si jej naznačiť.
                „Ale sú to skúšky. MLOKy! Už len preto by sme sa mali všetci učiť. Všetci,“ zamračila sa na Harryho, ktorý mal stále úsmev na tvári. „Učenie a maximálne vír. Všetko ostatné musí počkať. A neškľab sa!“
                „Len trénujem to pozitívne myslenie.“
                „A metlobal, nezabúdajme na to,“ aj Ginny sa uškŕňala. Dokonca aj Neville vyzeral pobavene. Len Hermiona sa tvárila, akoby práve zbadala zubatú s kosou. „Ešte máme šancu, tak ju musíme využiť.“
                „Metlobal. Iste,“ natiahla Hermiona. „Takmer by som na to zabudla.“
                „Ale no tak, Hermiona. Bude to môj úplne posledný zápas, tak...“
                „Dobre, dobre. Pochopila som. Ty aj tak nebudeš nikdy nič brať zodpovedne, tak načo sa namáham? Neville,“ obrátila sa na kamaráta. „Ty by si sa ale vážne mal začať učiť.“
                „To robím už sedem rokov.“
                „Vážne?“
                „No iste, už sedem rokov sa vážne začínam učiť,“ zachechtal sa.
                „Ste otrasní!“ okomentovala Hermiona zborový smiech.

------

Nasledujúce dni sa podobali ako vajce vajcu. Mimo vyučovania sa záujmy Hermiony zamerali výlučne na učenie a trénovanie víru, ktoré bolo hlavným bodom ako na DA tréningoch, tak i na súkromných hodinách. Severus bol pravidelne preč z hradu a tak si ich vzali na starosť striedavo Sirius so Susan.
                Neville sa však nechcel vzdať hodín oklumencie, pretože jeho schopnosť ochrániť si svoju myseľ nebola vôbec dostatočná. Čo sa nedalo povedať o Ginny a Lune, ibaže tie MLOKy tento rok ešte nečakali, tak si mohli dovoliť o niečo pestrejší program ako ich starší priatelia a preto dochádzali na hodiny k Susan pravidelne. Z pocitu súdržnosti.  
                Draco hodiny oklumencie nepotreboval, a tak sa zameral na prípravu svojho finálového súboja a taktiež na spracovávanie Martina Bayfielda, pri ktorom sa striedal spolu s Nevillom a kopou ďalších Chrabromilčanov. Napokon dokázali aspoň to, že sa Martin prestal cítiť tak porazenecky.
                A Harry? Keďže na oklumenciu nechodil a strýko v hrade takmer ani nebol, na tréningoch DA sa nezúčastňoval pravidelne a s učením to tiež nepreháňal, trávil takmer všetok čas so Siriusom. Ak sa dalo. A ten doňho vŕtal a vŕtal a Harry sa učil pri tom myslieť len na jediné. Na príjemné pozitíva.

------

Nebolo príliš ťažké zistiť, kde býva Stelian, starcov syn a Soranin strýko. Muž, ktorý vychoval deti Temného pána. Stačilo, aby sa trocha porozhliadol po dedinskom obecnom úrade a prešiel pár kartoték. Alebo teda, istá úradníčka to veľmi rada spravila zaňho, hoci si jeho návštevu nebude nikdy pamätať.
                Stelianov príbytok sa nachádzal v dedine Apata, severnejšie pod úpätím Transylvánskych vrchov. Nebol problém nájsť dom, avšak s obyvateľmi to už bolo horšie. Respektíve, Severus zistil, že sa od nich už nič nedozvie. Keď ich napokon našiel v kôlni, obaja boli zjavne dolámaní a umučení. Ako Stelian, ktorého poznal podľa starcových spomienok, tak i staršia žena, určite jeho manželka. Títo mu už nič nepovedia.
                Vedel, kto to má na svedomí. Buď sám Temný pán, alebo dal príkaz niektorému zo svojich poddaných. Ale stavil by sa, že to bol on. Potreboval možno zistiť viac informácií. Možno im poriadne poprehliadal spomienky a keď získal to, čo chcel, tak ich zabil. Jemu to ale veľmi nepomohlo.
                Rozhodol sa poriadne prehľadať dom. Nájsť aspoň nejakú stopu, ktorá by ho na niečo naviedla. Všetko vnútri vyzeralo byť v poriadku. Akoby nikto s ničím ani nepohol. Možno Temnému pánovi stačilo to, čo zistil z ich pamätí a ostatné ho nezaujímalo. A netrápilo ho ani to, že niekto môže, možno, niečo nájsť. Postupoval systematicky a trpezlivo. Hľadal najmenšiu zmienku o Dračom ráde a jeho spojitosti s touto rodinou. K jeho nevôli však nenašiel nič. A aj to predpokladal. Napokon našiel zopár fotografií dvoch detí. Od tých, na ktorých boli ako maličkí až po tie, na ktorých už boli takmer dospelí ľudia. Nebolo pochýb. A aspoň majú predstavu, ako vyzerá Dacian.
                Prezrel podlahu aj steny, dokonca strop, ale žiadnu tajnú skrýš nenašiel. Stojac pred domom sa zadíval na vysoko sa týčiace pohorie. Niekde na tom mieste je hrad a v ňom vchod do zabudnutej krajiny. Do krajiny Dračieho rádu. Táto rodina s ním bola nejakým spôsobom spojená. Možno sa niekedy dozvedia, akým. A Temný pán si vzal k sebe svojho syna. S najväčšou pravdepodobnosťou aj drakov. Možno ten jeho syn vie, ako s nimi zaobchádzať. A to chce Temný pán využiť. Čakajú ich veľmi ťažké chvíle.

------

„Takže máme o starosť menej,“ skonštatoval Dumbledorov obraz v ten istý deň krátko pred večierkou. Harry zarazene sedel a civel pred seba. Aj keď bola tá úvaha len na teoretickej úrovni, tak sa cítil zle. Ale teraz bol doslova znechutený. Takmer vliezol do postele s Voldemortovou dcérou! Dobre, bola mladá a krásna a nikto nemohol tušiť, kto je jej otec, ale aj tak. Zdvíhal sa mu žalúdok. „Jedno Voldemortovo dieťa je preč a zabilo sa samo, čo nás môže tešiť.“ Všetci po ňom strelili neveriacimi pohľadmi. Až na Severusa.
                „Ťažko očakávať, že by nám to to druhé tiež takto uľahčilo.“
                „Je už uňho, však?“ Hermiona sa dívala na fotografiu mladého, sotva dvadsaťročného chlapca. Bol to síce len ich predpoklad, ale opak by bol viac ako prazvláštny.
                „Určite a my teraz budeme musieť nájsť spôsob, ako sa k nemu dostať,“ prikývol Dumbledore.
                „A zabiť ho,“ dodal Severus. Tentoraz sa neveriace pohľady upreli naňho. „No čo? O to predsa v tejto hre ide, nie?“
                „V hre,“ prikývol Sirius. „No jasne! Veď je to len taká hra s názvom Nájdi príbuzného a zabi ho. Teba už začali hľadať?“ natiahol pobavene k Severusovi.
                „Počul som, vraj sa trolovia začali zháňať po svojich príbuzných. Neprišla ti sova?“ vrátil mu to rovnako.
                „Ja si myslím, že než sa dostaneme k tomuto bodu, budeme sa musieť dostať cez iné,“ zamračil sa na nich Harry.
                „Ale pri tebe včera pristála sova,“ Severus povytiahol obočie. „Že by trolovia už prišli na svojho?“
                „Ibaže by sa ku mne dostali cez vás.“
                „Snape, čo si taký podráždený? Trápi ťa snáď niečo?“
                „Iste, trápi ma tvoja spoločnosť.“
                „Severus, čo sa deje?“ ani Dumbledorovi sa nepozdávalo Severusovo správanie. Bol protivnejší než obvykle. „Filius ti povedal nie, však?“ lišiacky sa uškrnul. Ginny si musela zakryť ústa, pretože by vyprskla.
                „A! Tak tam je pes zakopaný!“ zachechtal sa Sirius. „Cítiš sa nedocenene, ublížene a urazene. Aké detinské.“
                „Netuším, kde si zakopaný,“ zavrčal naňho. „Tebe sa vari pozdáva myšlienka, že by s ním mal ísť Potter sám?“
                „Dôverujem Filiusovi.“
                „No, keď ti ku šťastiu stačí len taká maličkosť.“
                „Severus, to, že je Filius malý ešte neznamená, že je neschopný.“
                „To ani netvrdím, len vravím, že sa mi to nepáči.“
                „Tak sa s tým budeš musieť zmieriť.“
                „Niečo sa stane.“
                „Nemaľuj čerta na stenu, Severus,“ zasiahla Susan.
                „Harry,“ Dumbledore sa rozhodol obrátiť pozornosť z napaprčeného Severusa na Harryho. „Cvičíš to, o čo ťa žiadal profesor Flitwick?“ Prikývnutím mu to potvrdil. „To je dobre.“
                Harry vedel, že strýko prevezme od Siriusa štafetu a bude ho ešte dôraznejšie nútiť, aby myslel na pozitívne veci, kým on nevymešká ani jedinú príležitosť, ako ho potrápiť. Tak sa bude môcť aspoň niečím podieľať na Flitwickovom pátraní. Tému Elena sa snažil potlačiť niekde do najhlbších miest svojej mysle a rozhodne ju nebude spomínať.
                „Pán Malfoy, dúfam že ste zodpovedne pripravený na zajtrajší finálový duel,“ Severus sa zastavil pod schodmi riaditeľne a otočil sa na ostatných. Draco ležérne prikývol. „Výborne. Nepredpokladám, že by ste mali príliš veľké problémy, ale i tak. Vzhľadom na to, že by sa duel dal nazvať takmer čisto slizolinským,“ zaškľabil sa, „tak predpokladám, že bude tvrdý až takmer zákerný. Dávajte si pozor,“ a odkráčal.
                „Takmer čisto slizolinský,“ uškrnul sa Harry. „Na tom niečo bude.“
                „Sklapni, Potter,“ zazubil sa.
                „Zákerný ale bude, v tom mal pravdu,“ Hermiona stiahla obočie. „Z Mulveyho strany,“ dodala roztrpčene. „Budeš si dávať pozor, však?“ pozrela na Draca.
                „Ale iste,“ žmurkol. „Nejaký Mulvey ma nemôže rozhádzať.“
                „Ale jeho prútik by mohol,“ varovala Ginny s nevinným úsmevom.
                „Určite nie je lepší než ty a s tebou som si poradil, nie?“
                „Ha, Malfoy! To bol kompliment.“
                „Iste, Potter.“

------

Apríl sa chýlil ku koncu a slnko, ktoré sa už začalo objavovať pravidelnejšie, dnes mimoriadne pálilo. Alebo si to možno len finalisti namýšľali, pretože sa im dvíhal adrenalín a boli presýtení nervozitou. Možno ani nebolo tak horúco, ako to vnímali oni dvaja.
                Pred rokom by niečo také bolo nemysliteľné, nenormálne a absurdné a keby niekto niečo také vyslovil len ako obyčajný názor, prípadne ako vtip, tak by ho ostatní nielenže vyhlásili za blázna, ale by možno na neho aj útočili. Dnes bola situácia úplne odlišná. A aj keď to stále vyzeralo ako výsmech všetkým zákonitostiam, i tak boli tri štvrtiny štadiónu zahalené do chrabromilských farieb a fandili Dracovi Malfoyovi.
                Harry sa na tribúne zasmial a vyslovil úvahu, že Slizolinčania budú mať veľkú dilemu, možno až takú obrovskú, že ich to úplne umlčí. Nebudú sa totiž vedieť rozhodnúť, či fandiť svojmu alebo bučať na Draca. Oboje naraz proste nejde a oni to možno ani nie sú schopní pochopiť.
                Severus sa tento rok ani nesnažil tváriť, že stojí za svojím študentom. Kým Minerva mala na tvári bojovný výraz a celkom otvorene povzbudila Malfoya, Severus prešiel túto oficialitu ako nutné zlo a bez slova duelantovi zo svojho tábora odkráčal z trávnika. A Sirius sa škľabil na všetky strany.
                Finále sa mohlo začať. Ako každý správne predpokladal, od úvodných sekúnd bolo jasné, že si súperi nedarujú nič. Na Mulveym bola zjavná nenávisť a chuť ubližovať, kým Draco sa vykrýval síce odhodlane a tvrdo, ale napriek tomu s eleganciou a ľahkosťou. A Mulveyho vytáčal už len Dracov pokojný výraz. Vkladal do svojich zaklínadiel obrovskú silu, ale Draco dokázal hladko odvrátiť všetky. Až potom zaútočil. Tentoraz to bol Mulvey, ktorý sa musel snažiť ubrániť sa. Podarilo sa mu to.
                Polhodinu sa striedali v útočení a bránení, krúžili kolo seba ako supy, pozorne a trpezlivo, akoby aj oni čakali, kým sa budú môcť vrhnúť na svoju obeť. Obaja odolávali silným útokom, stále pevne stojac na zemi, bez jediného zaváhania. Mulveymu sa na čele perlil pot a Malfoy prestával prekypovať eleganciou. Oboch to vyčerpávalo. Úporná snaha nespraviť ani jednu chybu, nedovoliť súperovi prevziať ani minimálnu kontrolu nad duelom, im obom brala sily oveľa rýchlejšie, než by si to ktokoľvek predstavil.
                Úbytok síl je však nutne sprevádzaný robením chýb. A Mulvey spravil dve chyby za sebou, vďaka čomu sa prvý raz ocitol na zemi. Štadión oslavne zaburácal a mladého smrťožrúta to vytočilo. Oranžový lúč, ktorý letel na Draca, vyzeral neškodne. Ale on ho spoznal. Jeho štít ho nedokázal pohltiť, jeho súper sa znížil k používaniu čiernej mágie. Aj keď nie úplne tej najhoršej, pretože na tú bol Mulvey slabý, predsa len začal bojovať nefér. Prudká bolesť ho na malú chvíľu pripravila o koncentráciu. Ďalšia bolesť prišla po dopade na zem. Nohy mal akoby v ohni a Mulvey doslova besnel. Pálil po ležiacom Dracovi a spôsoboval mu čoraz viac bolesti. Štadión stíchol, už bolo počuť len slizolinské klbko, ktoré nadšene hučalo.
                Ohňový štít. To bola jediná myšlienka, na ktorú sa Draco v tej chvíli zmohol. Už sa okolo neho vytvorila plamenná bariéra, ktorá pohlcovala Mulveyho lúče a Draco zbieral sily, aby sa mohol postaviť opäť pevne na nohy a aby mu mohol vrátiť všetko. Oheň zmizol a Mulvey zbadal Dracov tvrdý pohľad. Séria lúčov sa rozprskla na Mulveyho štítoch a Draco začal páliť striedavo naňho a vedľa neho v snahe aspoň trocha odpútať jeho pozornosť.
                Okolo Slizolinčana vyletovala hlina vysoko do vzduchu, popri hlave mu svišťali dýky, kamene s treskotom padali okolo neho, zjavil sa veľký had, ktorý ho otravoval. A on nemal čas. Nevedel, či držať štít proti naštvanému Chrabromilčanovi, alebo sa venovať hadovi. Aj keď to boli len čary, nemohli ho nechať pokojným. Povolil štít, aby zničil hada a na to mladý Fénix čakal. Mulvey letel vzduchom, aby s treskotom dopadol. A letel ďalšie dva metre. A znova. Chrabromilčan kráčal jeho smerom, nechcel ho odzbrojiť. Zatiaľ ešte nie. Vyslal po ňom kamene a vzápätí ho odrazil. Prútikom švihal rýchlosťou blesku a štadión ho hlasno povzbudzovalo.
                Mulvey sa pokúsil aspoň o protest. Niekde hlboko v sebe našiel posledné zvyšky jasného uvažovania a vyčaroval štít. Chabý pokus. Draco vyčaril vzdušný vír a jeho štít sa rozplynul ako sen. Ostala po ňom len nejasná pamiatka. A letel znova. Už nevládal. Len bezmocne ležal a odovzdane čakal ďalšie Dracovo vyčíňanie. Nenašiel ani silu na protiútok, keď sa Draco v útokoch zastavil a s opovrhnutím naňho pozeral.
                Štadiónom sa niesla žiadosť, aby ho dorazil. Slizolin bol zarazene ticho, až po niekoľkých sekundách začal po Dracovi nenávistne pískať a kričať. A Draco sa rozhodol, že by to stačilo. Nikdy sa nezníži k tomu, aby použil kliatby čiernej mágie. Nie tu, v škole a na študentovi. Nech by šlo o ktoréhokoľvek Slizolinčana. Porazil ho v rámci pravidiel, s pomocou povolených kúziel a to mu stačilo. Nech by Mulveyho akokoľvek nenávidel. Znechutene sa díval, ako sa pred ním Mulvey krúti, ako prašivý pes. Len flegmaticky mávol prútikom a Slizolinčanov prútik sa ocitol v jeho ruke. Výraz Mulveyho tváre mu v tej chvíli stačil. Bolesť a strach.
                O pohár mu nešlo až tak, ako o chuť dokázať celému Slizolinu, že nie je múdre ho provokovať. A to aj dokázal. Štadión jasal a oslavoval svojho víťaza. Chrabromilčania ho vzali na ramená aj s pohárom pre víťaza a niesli si ich do veže. Kým Slizolinčan putoval na ošetrovňu. Duelantský pohár už druhý raz po sebe vyhral Chrabromil.

------

Dobrý večer, pán profesor.
               
Harry pozdravil svojho strýka v myšlienkach, keď za ním prišiel večer po finále. Aj keď sa ten pozdrav zdal nevinný, Severus mu ten výraz ani zďaleka neveril.
                Neviem síce, čo je na ňom dobré, ale ako myslíš.
                Ešte stále ste nahnevaný? A na čo teraz konkrétne? Na Flitwicka? Či na Mulvyeho? Alebo ako vždy, na mňa?
                Rozhodne sme sa nestretli s cieľom rozoberať moje citové rozpoloženie.
                Pravda, nie je...
                Stretli sme sa preto, aby sme rozoberali to tvoje, ktoré je v istých chvíľach stále veľmi nebezpečné.
                Ja by som...
                A aby sme zabránili hroziacemu nebezpečenstvu, ktorého výskyt je značne ovplyvnený nedospelosťou tvojej psychiky, tak sa zameriame na jej trénovanie s nádejou, že sa konečne tvoja psychika ustáli, prípadne sa dostane na úroveň, ktorá nebezpečenstvo dokáže včas lokalizovať a najmä, dokáže sa ho vyvarovať.
                Dovoľte mi...
                Nič ti nedovolím, Potter. Ani mi nenapadne dovoľovať ti niečo viac, ako plnú koncentráciu na moje zásahy. Neviem presne, čo robil Black, ale som si istý, že robil málo. Hodiny legilimencie idú pre túto chvíľu bokom a ty, tvoja myseľ bude pri našich hodinách patriť len mne. Je ti to jasné?
                Iste, pane. Len chcem podotknúť, že moja myseľ vám patrí nielen pri našich hodinách.
                Drž už zobák! Začni sa správať dospelo. Srandičky a vtipy si nechaj pre iné príležitosti. V nasledujúcom mesiaci od teba chcem plnú spoluprácu, bez zbytočného rozptyľovania sa. Rozumel si?
                Áno, pane.
                Budem dôverovať tvojmu ubezpečeniu, že si mi rozumel, aj keď isté pochyby mám. Takže, pri svojom veľkolepom dobrodružstve s Filiusom sa potrebuješ sústrediť na pozitívne myšlienky. Predpokladám, že máš pozitívne myšlienky, keď dokážeš obšťastniť dievča. Máš pozitívne myšlienky, Potter?
                Áno, mám, ale...
                Výborne. Tak sa na ne teraz budeš upierať. Nie slovami, ale priamo činmi prejdeme k môjmu spôsobu cvičenia. Budem ti do hlavy strkať tie najnechutnejšie obrázky a scény, z ktorých sa ti bude obracať žalúdok. Budeš prosiť, aby som už prestal. Ale ja neprestanem, budem pokračovať a bude mi to robiť radosť. A ty... Ty sa budeš upierať na svoje pozitívne myšlienky. Je mi jedno, ktoré to budú. Jednoducho nebudeš myslieť na to, čo vidíš. Budeš myslieť len na to, čo chceš a čo potrebuješ. A ja to zistím, Potter. V momente, ako zaváhaš, ako povolíš, ja to budem vedieť, a potom si ma nepraj. Rozumel si?
                Áno.
               
Harry bol zo strýkovho prístupu nielen prekvapený, ale doslova šokovaný. Nestihol však nad tým premýšľať. V hlave sa mu zjavil obrázok zmrzačenej a zakrvavenej ženy. Myslel na Ginny, ale pozornosť sa stále upierala na tú ženu. Snažil sa sústrediť na svoju priateľku, ale šlo to ťažko. Veľmi ťažko. Severus mu niekoľkokrát vynadal, vyzýval ho ku koncentrácii. Obrázky sa menili. A on sa len úporne snažil myslieť na to jediné. Bolo to vyčerpávajúce. Nešlo to poriadne. Nešlo to takmer vôbec. Jeho myseľ bola stále upútavaná negatívami. Po polhodine bola jeho snaha zmarená. Už nedokázal ani myslieť, nieto na niečo myslieť. Bol unavený a vysilený.
                Ako sa zdá, tak to bude veľmi náročný mesiac.
                Nie je to jednoduché.
                Isteže to nie je jednoduché. Keby to bolo jednoduché, na svete by nebola zúrivosť a hnev. Ľudia by sa dokázali ovládať a kontrolovať svoje city. Na svete by neboli ľudské stáda tupcov, v ktorých prevládajú nízke pudy.
                Aha, takže toto je to tajomstvo vášho sebaovládania.
                Svojím spôsobom áno.
                Prečo ste taký cieľavedomý a neoblomný?
                Chceš sa spýtať, prečo ťa tak týram? Len pre takú maličkosť. Nepáči sa mi to. Nepáči sa mi Flitwick a to jeho pátranie. Nepáči sa mi zvláštne bystrohlavské územie. Nepáči sa mi, že tam s ním budeš sám. Jednoducho tomu neverím.
                Neveríte tomu, lebo to nepoznáte.
                A je v tom rozdiel? Nebudem tam. Ale budeš tam ty. A keď k tomu potrebuješ svoje plné sústredenie, spravím všetko preto, aby si sa plne sústrediť aj dokázal. A už niekoľkokrát som ti vravel, že je len moja vec, aké metódy na to použijem.

------

Všetko sa razom zmenilo. Celý systém sa pretočil a nikto proti tomu neprotestoval. Súkromné hodiny u Snapa museli byť dočasne prerušené. Všetko muselo byť na určitý čas odložené.
                Hermiona sa sústredila výhradne na učenie. Vždy, keď sa niekde objavila, mala v rukách učebnicu. Zbadali ju dokonca aj s učebnicou pre prvé ročníky. Celá jej existencia sa sústredila na vyučovanie, knižnicu a rádové povinnosti, ktorých bolo stále viac.
                Harry bol napokon vďačný, že sa jeho kontakt so strýkom obmedzil len na hodiny legilimencie, v posledných dňoch zamerané na trénovanie jeho pozitívneho myslenia. Mal pocit, že o jednu návštevu viac a roztrhol by ho. Obrazne povedané, pretože vedel, že by si ani neškrtol. Ale zlepšoval sa. Postupne a pomaly, ale predsa. A tiež sa prinútil brať blížiace sa skúšky o niečo zodpovednejšie než dovtedy.
                Neville sa stále častejšie zatváral v ich spálni a vychádzal len občas. Už konečne musel aj on. Rád by bol na hodinách DA, ale ostávali mu už len tri týždne. A on túžil zložiť MLOKy. Možno s odretými ušami, ale predsa.
                „Tak a zajtra je môj posledný metlobalový zápas,“ povzdychol si Harry v jeden večer začiatkom mája. „Aké máme šance? Stačí, ak nad Bystrohlavom vyhráme o šesťdesiat bodov? Keď Slizolin vyhral nad Bifľomorom?“
                „Áno, to je tabuľková matematika,“ usmiala sa naňho Ginny.
                „Tak to by sa dalo zvládnuť, nie?“ pritiahol si ju k sebe.
                „O tom nepochybuj, pán Potter.“
                „Nepochybujem, slečna Weasleyová. Ale čo spravíme s naším vynikajúcim strážcom?“
                „Nebuď taký ironický,“ mierne sa zamračila. „Veď už začal celkom obstojne chytať.“
                „Áno, každú štvrtú strelu. Ginny, on má možno budúcnosť, ale potrebuje veľa tréningu. Možno na budúci rok. Ale pre mňa sa metlobal zajtrajškom končí,“ zamrmlal.
                „Ale no tak, nebuď taký sentimentálny,“ vyprskla pobavene. „Metlobal nie je všetko. Uvedomuješ si, že za tri týždne zložíš MLOKy a potom skončí úplne všetko? Nebudeš už tu. Ostanem tu sama.“
                „A že kto je sentimentálny,“ usmial sa. „Budem predsa hneď vedľa. Predpokladám, že väčšinu času budem na Základni. Takže sama nezostaneš.“
                „To je ale slabá útecha.“
                „Aspoň nejaká,“ stiahol obočie. „Aurorskej škole môžem dať zbohom. Teraz určite. Nechápem, načo vôbec skladám tie skúšky. Na čo mi budú? Vojna môže trvať niekoľko rokov.“
                „A keď skončí, tak budeš všetko doháňať? To nie je najrozumnejšie riešenie. Sprav si skúšky, keď máš možnosť a školu si môžeš spraviť po vojne.“
                „No, aspoň niečím zabijem čas.“

------

V sobotu ráno sa prebudil s pocitom, že toto je zrejme posledná možnosť, ako stráviť istý čas úplne bezstarostne. Vo vzduchu na metle. Tam dokázal nerozmýšľať nad ničím, len sa plne venovať lietaniu, užívať si tú slobodu, ktorú mu let prinášal. Bral to ako povolený doping. A tento pocit si chcel naplno vychutnať. Keby sa k tomu ešte pridal víťazný pocit, o to väčšiu radosť by mu to prinieslo.  
                Jednoducho vedel, že po dnešku už možnosť zahrať si metlobal nikdy nedostane. Aspoň nie ten súťažný. Aj keby prežil a všetko by bolo zase normálne a on by predsa len sadol na metlu s cieľom chytiť strelu, už by pri tom chýbala honba za bodmi nutnými na výhru poháru. A jemu by spravilo obrovskú radosť, keby dnes vyhrali. Keby mohol naposledy vyhrať.
                V momente, ako sa jeho metla vzniesla do vzduchu a jemu sa do tváre oprel vietor, ucítil ten dôverne známy pocit nezávislosti a voľnosti, kde niet hraníc. Kde existuje len on a vzduch. Adrenalín búriaci sa pri pohľade na tú ničotu pod ním, na prázdnotu všade okolo neho. Chcel si tento okamih užiť čo najviac, chcel si ten pocit vryť do pamäti.
                Ale má predsa hľadať strelu. Musel sa sústrediť aj na tento zásadný rozdiel. Jeho posledný zápas. Lietať by teoreticky mohol kedykoľvek by dostal príležitosť. Ale zápas. Víťazstvo. Metlobalový pohár.
                Počasie metlobalu prialo. Bolo príjemne teplo, obloha bola mierne zatiahnutá, čo bolo výhodné, pretože slnko nesvietilo priamo do očí a neoslepovalo ho. A Bystrohlavčania neboli, na rozdiel od Slizolinčanov zákerní, takže sa hralo v rámci pravidiel. Mohol sa sústrediť výhradne na hľadanie strely, na pol ucha počúvajúc, čo sa deje pod ním.
                Štadión fandil, hráči hrali a čo bolo najpodstatnejšie, ich strážca chytal. Nebolo to síce nič mimoriadne, ale nedostával už aspoň gól z každého náletu. Po polhodine Chrabromil prehrával len 70:40 a to im dávalo stále nádej. V tomto momente síce získaval pohár Bystrohlav, ale bol to práve Harry, kto chcel povedať posledné slovo. To úplne posledné slovo, čo sa školského metlobalového turnaja týkalo.
                Spomenul si na svoj prvý zápas. Vtedy mu nikto neveril a on presvedčil všetkých. Teraz mu veria všetci a on nechcel sklamať nikoho. Preto sústredene striehol po každom záblesku, ktorý by prezrádzal zlatú strelu. Po ďalšej polhodine, kedy si Bystrohlav vedenie upevnil, ju aj zbadal. Prerátal si to v hlave a tentoraz nemohlo prísť k pochybeniu. Skóre bolo 110:60 a za predpokladu, že strelu chytí, Chrabromil by vyhral 210:110. Stále ešte môžu dostať tri góly.
                Pustil sa stíhať strelu a štadión ho nadšene povzbudzoval. Bude to jeho posledný let a vloží doň všetko. Bystrohlavský stíhač sa ho márne pokúšal dohnať, na Blesku bol nepolapiteľný. Začul, že Bystrohlav dal ďalší gól, ale v tomto momente si nepripúšťal prehru. Bol o tom presvedčený. Stihne ju chytiť.
                Približoval sa k nej. Stíhajúc sa dostával tesne nad hlavy divákov, ktorí sa pred ním krčili. Preletel aj ponad profesorov. Strela zmenila smer a snažila sa mu zmiznúť medzi hráčmi. V tej chvíli bol nezastaviteľný.
                O niekoľko minút neskôr celý Chrabromil oslavoval. Ginny ako kapitánka zdvihla pohár do výšky, ale vzápätí ho dala Harrymu do rúk. Pretože tam patril. Zdecimované chrabromilské mužstvo, ktoré rok predtým prišlo o svoju strelkyňu a tento rok o strážcu, ktoré stíhali len samé nešťastia a ktorému nik neveril, napokon vyhralo. Minerve McGonagallovej vyhŕkli slzy radosti a nesmiernej hrdosti.
                Harry Potter zvieral svoju poslednú chytenú zlatú strelu s pocitom zadosťučinenia a radosti. Jeho posledný zápas na poste chrabromilského stíhača. To miesto už bude patriť niekomu inému.

------

„Levy idú do boja, nikoho sa neboja!!!“
                V chrabromilskej klubovni sa ozývalo zborové a hurónske oslavovanie. V strede miestnosti stál pohár na čestnom mieste. Už opäť. Harrymu, Ginny a Dracovi sa napokon podarilo vymaniť sa z davu a vyhnúť sa objatiam a prisadli si do stredu miestnosti k Hermione a Nevillovi.
                „Nemôžu byť trocha tichšie?“ zamračila sa Hermiona.
                „Oslavujú, tak ich nechaj,“ usmial sa na ňu Draco.
                „Oslavovať by sa dalo aj tichšie. Škoda, že je už knižnica zatvorená. A do Núdzovej miestnosti sa mi nechcelo ísť samej. Inak by som tu nebola ani desať minút,“ listovala v učebnici Transfigurácie pre štvrtý ročník, ktorú si požičala.
                „Aspoň že si sa na zápase objavila,“ Harry na ňu pozrel mierne vyčítavo. „Hermiona, ja viem, že sú skúšky veľmi dôležité, ale myslím, že to už preháňaš.“
                „V tomto s Potterom súhlasím.“
                „Možno. Ale je toho ešte veľa,“ v narastajúcej panike ukázala na veľký stoh učebníc. „Celý rok sme to zanedbávali a teraz sa to nedá stihnúť.“
                „Ale ty na rozdiel odo mňa všetko ovládaš,“ upozornil ju Neville. „To ja by som sa tu mal stresovať, nervačiť a vymýšľať epitaf. Pretože keď skúšky nespravím, babička ma zadrhne,“ zaškľabil sa takmer bolestne.
                „Ja si myslím,“ Draco opatrne bral knihu z Hermioniných rúk. Pozrela naňho skoro až vražedne, „že by si to aspoň jeden večer mohla nechať tak a venovať sa niečomu inému.“
                „Nemôžem.“
                „Ale môžeš. Poď,“ zdvíhal ju z pohovky.
                „Draco, ja na to nemám náladu.“
                „Poď, ver mi.“
                „Musím sa učiť.“
                „Ale nemusíš.“
                „Myslím, že ich do rána neuvidíme,“ zaceril sa Harry a díval sa, ako Draco ťahá Hermionu stále bližšie k portrétovej diere.
                „Keď má niekto šancu zaraziť ju v tom fanatizme, tak jedine on,“ uškrnula sa aj Ginny.
                „A čo ty?“ Harry pozrel na Nevilla, keď tí dvaja zmizli.
                „Čo ja?“ stiahol obočie.
                „Myslím, že by si mohol ísť k bystrohlavskej klubovni a zavolať Lunu na rande.“
                „Nemôžem, musím sa učiť.“
                „Ale no tak, Neville.“
                „Zmagoríte z tých MLOKov,“ pridala sa aj Ginny. „Čo sa chceš v tomto hluku naučiť? Nič. Tak využi príležitosť, jeden večer vypni a bež za Lunou.“
                „Myslíš?“
                „Viem.“
                „No tak dobre.“
                Dívali sa, ako Neville uhol jednému objatiu a v rýchlosti sa dostával k diere.
                „A my?“ Ginny zamrkala na Harryho. „Musíš sa učiť? Alebo máš v pláne pozvať svoju priateľku na rande?“
                „No ja neviem. MLOKy sa blížia závratnou rýchlosťou a ja som si uvedomil, aký som lajdák.“
                „Tým budeš aj zajtra. No, ako myslíš. Tak to skúsim ja. Čo by si povedal na menšiu prechádzku tmou zahaleným hradom? Spomenula som si, že je ešte pár tmavých zákutí, ktoré by som ti rada ukázala a o ktorých určite nevieš.“
                „Eh, to znie celkom lákavo.“

------

Hermionino fanatické vyčíňanie pokračovalo aj v nasledujúcich dňoch. Draco s Ginny a Lunou ich nechali tak. Aj oni sa začali viac venovať učeniu, predsa len aj ich čakali skúšky. Nie síce až také dôležité, ale na to, aby postúpili do siedmych ročníkov, jednoducho skúškami prejsť museli. Draco by najradšej popohnal čas o dva týždne vpred, aby to už konečne mala za sebou a prestala s tými hlúposťami.
                Harry sa okrem učenia trápil aj u strýka. Nenávidel ho za to. Ale vedel, že mu za to raz bude vďačný. Aj keď možno nie práve pri výlete s Flitwickom, niekedy v budúcnosti tieto skúsenosti môže využiť. Flitwick sa ho po každej hodine pýtal na jeho pokroky a on ho stále viac ubezpečoval, že je všetko na dobrej ceste.
                Čas sa krátil. A to nielen čo sa MLOKov týkalo. Všetci cítili, že sa blíži vojna. Otvorená a priama. Duše ľudí sa začali zaťahovať čiernym mrakom.

------

„Už to nebude dlho trvať,“ Siriusov hlas znel vážne. Harry dal miesto usilovného učenia prednosť návšteve svojho krstného otca. „Artur je sledovaný. A dokonca s tým ani nerobia okolky.“
                „Sú si istí,“ zamračil sa Harry. „Prečo tam vlastne ostáva? Je to nebezpečné.“
                „To je. Ale on je naše jediné spojivo s ministrom a so šéfom aurorov. Nemôžeme si dovoliť byť neinformovaní a taktiež si nemôžeme dovoliť stratiť z dohľadu minimálne Hirsta. Je to Arturov priateľ a naša záruka, že budú aurori do poslednej chvíle lojálni a neotočia.“
                „Všetko je to na spadnutie,“ šepol Harry. „Stačí minúta a všetko to vybuchne. Ministerstvo bude podriadené Voldemortovi. Na povrch vypláva, ako to v skutočnosti s Rokfortom je a potom...“ zamyslene stiahol obočie a pozrel na Siriusa. „Čo môžu spraviť? Keď zistia, že Rokfort je vlastne samostatná jednotka?“
                „Nič. Alebo aspoň nič priamo. Môžu...“ aj Sirius sa zarazil. Dívali sa na seba a oboch im napadla rovnaká myšlienka.
                „Môžu zaraziť prísun financií, prestať Rokfort dotovať.“
                „Škola má vraj vlastné zdroje, ale tie nepokryjú všetko.“
                „Môžu zaraziť aj to. Ak ovládnu Ministerstvo, môžu ovládnuť aj banku.“
                „Bez peňazí nebude nielen na chod školy, ale ani na jedlo.“
                „A keď sa k tomu ešte pridá obliehanie a útoky.“
                „Môžu nás nechať vyhladovať ako psov.“
                „Všetky peniaze z Gringottbanky treba preniesť sem. A to nielen tie, čo patria škole. Ale aj moje, tvoje, každého,“ vychrlil zo seba Harry. „A to čím skôr. Postupne a nenápadne, ak to pôjde. Skôr, než bude neskoro.“
                „Idem za Billom. Hneď.“
                „Idem s tebou!“
                „Nejdeš.“
                „A čo tu budem robiť?“ ukrivdene rozhodil rukami.
                „Učiť sa, napríklad.“
                „Sirius?!?“ Harry dotknuto vykríkol. „To mi hovoríš ty?“
                „Áno,“ Sirius úplne vážne prikývol. „Za chvíľu budeš mať skúšky, tak sa aspoň tvár, že ti na tom záleží.“
                „Ale mne na tom záleží.“
                „Tak sa bež učiť. Príďte večer.“

------

Všetko sa muselo uskutočniť v maximálnej tajnosti a najmä čo najrýchlejšie. Celou Základňou sa šírila informácia o zhromaždení finančných prostriedkov. Sirius spolu s Billom a Lupinom museli prehodnotiť, ktoré trezory sú dosť zaplnené, aby bolo výhodné ich vyprázdniť. Nemohli si dovoliť hromadnú návštevu čarodejníkov s cieľom vybrať všetku hotovosť. Nemohli si dovoliť na seba upútať pozornosť. Nemohli ani verejne vybrať rokfortský trezor.
                „Tak fajn,“ vypustil Bill. „Niečo mi napadlo. Je to dosť komplikované, ale keď sa všetko pripraví do najmenších detailov, mohlo by to klapnúť. Máme tu rokfortský trezor. Harry, Sirius a ani Draco sa v banke ukázať nemôžu, okamžite by sa to dozvedeli smrťožrúti. Takže, štyri trezory, ktoré sa musia vyprázdniť tajne. Tieto štyri trezory na seba naviažem kúzlom...“
                „Spájacie zaklínadlo,“ ozvala sa Hermiona. „Používali ho odklínači v staroveku.“
                „Správne, keď chceli na seba naviazať viacero hrobov, aby sa vyhli prípadným pascám, ktoré na nich uvrhli šamani v staroveku. Ale to je teraz nepodstatné. Ide o to, že tieto štyri trezory začarujem. Vlastne to bude len jeden jediný. Všetky štyri budú mať rovnaké vlastnosti, ochranu. Budem musieť zaklínať aj tu, jednu miestnosť, ktorá bude kopírovať naše štyri trezory v banke. Potom stačí len pár komplikovaných kúziel a prenesiem na jeden záťah obsahy štyroch trezorov do nášho jediného tu, na Základni.“
                „S galeónmi sa ale nedá čarovať,“ nadhodil Lupin, ale obočie mal zvraštené úpenlivým premýšľaním.
                „Pravda, nedajú sa nechať zmiznúť, nedajú sa rozmnožiť, ale keď sa tieto zábrany odstránia, dalo by sa s nimi manipulovať. Dočasne,“ Hermiona sa usmievala na Billa.
                „Si veľmi bystrá,“ vrátil jej úsmev s komplimentom. „Áno, ak sa zábrany odstránia. V Egypte som odklínal už kde-čo. S galeónmi som to ešte neskúšal, ale techniku ovládam. A potom, pár zaklínadiel, aby to fungovalo všade a v jeden okamih a galeóny budú tu.“
                „Musíme to vyskúšať,“ prehlásil Harry. „Môj kľúč máš pri sebe, ja som za.“
                „Aj ja a môj kľúč máš tiež,“ pridal sa Draco.
                „Tu je rokfortský kľúč,“ Minerva ho položila na stôl pred Billa.
                „A tu je ten môj,“ zazubil sa Sirius. „Výborne, takže toto by sme mali. Koľko si myslíš, že by si potreboval času na prípravu?“
                „No, ehm, raráškovia sú veľmi podozrievaví a všímaví,“ zamyslel sa. Niekoľko minút mlčal a premýšľal. „Dnes v noci začarujem miestnosť tu, aspoň si to vyskúšam a natrénujem. Zajtra pôjdem do práce tak ako obvykle. Na jeden trezor budem potrebovať minimálne dve hodiny, dohromady to je osem. Môžem počítať s istými problémami. Budem síce pod splývacím zaklínadlom, takže ma raráškovia nebudú vidieť, ale nejaké komplikácie by mohli nastať. Zrejme by mal ísť niekto so mnou, aby mi kryl chrbát,“ poobzeral sa na zúčastnených. „Susan, čo povieš?“ žmurkol na ňu.
                „Zrejme pôjde len o to, aby ti niekto kryl chrbát, kým budeš odomykať trezor,“ nadvihla obočie. Prikývol. „Fajn, ale niekto si bude musieť sadnúť na tvoje miesto a tváriť sa, že pracuješ. Lupin?“
                „Všehodžús na vlkolaka nepôsobí správne.“
                „Ja pôjdem,“ ponúkol sa Sirius. „Sadnem si a budem sa tváriť úradne.“
                „Dobre teda. Tieto štyri trezory. Longbottomová si pôjde vybrať trezor. Lovegood nebude môcť. Títo dvaja zmizli spoločne, bolo by to podozrivé. Grangerovci, tí môžu. Muklovské peniaze si zamenili za galeóny a bol im otvorený trezor a nikto ich nepozná. Pôjdu okolo štvrtej poobede. Kto by ešte mohol?“
                „V žiadnom inom trezore nie je toľko, aby to stálo za úvahu,“ sykol Severus.
                „Na nešťastie,“ zahanbene prikývol Artur.
                „Nevravím, že to bude stačiť, ale aspoň nás úplne neodrežú od financií,“ prehlásila Minerva.
                „Tak, idem na to, čaká ma veľa práce,“ vypustil Bill s úškrnom.

------

„Myslíte, že to Bill zvládne?“ spýtal sa ustarane pri raňajkách Neville.
                „To by bolo vítané. V opačnom prípade sa môže stať, že naše peniaze zmiznú,“ povedal Harry a mykol plecami.
                „A my budeme nahraní,“ aj Draco vyzeral úplne pokojne.
                „Nestrašte, je to predsa Bill,“ presvedčivo vyhlásila Hermiona. „Škoda, že som nemohla ísť s ním.“
                „Medzi hromadu raráškov?“ upozornila Ginny. „Pri všetkej úcte k môjmu bratovi, nebude to ľahké.“ 

TOPlist