43. Útek

 

Cestu naspäť k Núdzovej miestnosti absolvovali troška nekoordinovane, pretože sa k sebe tisli a Harry cítil potrebu každých desať metrov Ginny pobozkať. Keď ho s tichým smiechom upozornila na skutočnosť, že takýmto tempom sa naspäť nikdy nevrátia, tak jej odvetil, že mu Ron možno tak škaredo rozbije hubu, že nebude mať dlhý čas možnosť ju pobozkať.

„Kde ste boli tak dlho?“ vypálil na nich Ron v momente, ako sa objavili v Núdzovej miestnosti.

„Museli sme si niečo zariadiť,“ odpovedal Harry, keď si sadol na pohovku. Ginny ho s miernym úškrnom nasledovala. Hermiona na nich podozrievavo pokukovala, ale okamžite jej to zaplo a začala sa vyškierať.

„A čo také? Nehovorte, že ste tak dlho boli pri Nevillovi.“ Ron držal v ruke pohár a zazeral z jedného na druhého.

„Neboli sme pri Nevillovi.“ Harry strelil pohľadom po vyškerenej Hermione a natiahol sa za fľašou. Úplne pokojne si nalieval a pokračoval, „Vieš Ron, boli sme zavretí v prázdnej učebni, pretože som potreboval Ginny niečo povedať.“

„A čo také si jej potreboval povedať, že ste sa museli zavrieť na dve hodiny do prázdnej učebne?“

„Nič zvláštne, len to, že ju milujem.“ Pozeral na Rona, ktorý nemo otvoril ústa a nebol schopný slova. „Áno, Ron. Milujem tvoju sestru a chodíme spolu,“ povedal odhodlane a poriadne si odpil z pohára.  

„Ginny?“ neveriacky sa opýtal červenajúci Ron.

„Ja neviem, máš snáď viac sestier?“ uškrnul sa Harry. Ginny si k nemu prisadla, oprela sa oňho a nevinne sa usmievala na svojho brata.

„No konečne, to vám to teda trvalo,“ zachichotala sa Hermiona, „už som sa bála, že to skôr zistí pani Norrisová ako vy dvaja. Harry, netvrď mi, že si sa konečne rozkýval.“ Len s úsmevom prikývol a objal Ginny okolo pliec.

„No moment, vy spolu chodíte,“ ukázal Ron na zaľúbenú dvojicu. „A ty o tom niečo vieš?“ otočil sa k Hermione.

„To, že spolu chodia, je aj pre mňa novinka, Ronald. A že Harry miluje Ginny od prázdnin, áno, to som vedela. A ty, keby si nebol taký slepý somár, tak by si si to tiež všimol.“

„Od prázdnin?“ nechápavo sa na ňu pozrel a vzápätí strelil pohľadom po tých dvoch. Celý červený na nich hľadel a viditeľne rozmýšľal, čo im má povedať.

„Zbiješ ma? Rozbiješ mi hubu? Ale upozorňujem ťa, že sa budem brániť a aj tak s ňou budem chodiť. Takže máme dve možnosti, buď sa s tým zmieriš a budeme priatelia, alebo sa pobijeme a prestaneme byť priateľmi. V žiadnom prípade sa však Ginny nevzdám,“ na potvrdenie svojich slov sa naklonil k Ginny a pobozkal ju.

„Nechcem sa s tebou pobiť,“ povedal a začal sa mračiť na ich predchádzajúci prejav lásky, „hovoril som ti, že ju radšej uvidím pri tebe. A keď to tak chcete, je mi to jedno. Ale chcem vás upozorniť na to, aby ste sa predo mnou krotili.“

„Ale prestaň, Ronald. Rozhodne nemám v úmysle čakať na tvoje povolenie, keď budem chcieť Harryho pobozkať,“ vyprskla naňho sestra. Ron vyzeral, že na ňu vyletí, ale Hermiona doňho dosť nešetrne drgla. Škaredo sa na ňu pozrel.

„Viete čo?“ zaškeril sa po chvíli, „Dobre, ako chcete. Ale upozorňujem ťa na to, Harry, že sa s tebou budú chcieť „porozprávať“ ešte minimálne štyria Weasleyovci a to nehovorím o mamke.“

Po tomto prehlásení sa nezdržala ani Hermiona a ani Ginny a obe sa začali chichotať. Jediným vážnym zostal Harry a vedel, že má jeho kamarát pravdu. Postaviť sa štyrom rozbesneným bratom ochraňujúcim svoju mladšiu sestru a pritom aj rozzúrenej pani Weasleyovej, to bude tvrdý oriešok. Ginny ho niekoľkokrát upokojovala a sľúbila mu, že ho ochráni.

Ešte sa nejakú dobu rozprávali a pomaly popíjali, rozhovor sa opäť zvrtol k udalostiam predchádzajúceho dňa. Zase začali spomínať na Lucy a Harry sa už dokázal pri pomyslení na ňu usmiať. Určite by chcela, aby sa na ňu spomínalo s úsmevom a radosťou. Na tom sa zhodli všetci. A jeho myšlienky boli zrazu usporiadanejšie a pokojnejšie. Keď mal pri sebe Ginny, ktorá sa mu opierala o hrudník a počas rozhovorov sa bezmyšlienkovite hrala s jeho rukou, dokázal sa nad všetko povzniesť. Dokázal pripustiť, že všetko nie je stratené, že ešte má nádej niečo dokázať a najmä, že existuje niekto, pre koho sa skutočne oplatí bojovať. Má Ginny, ktorú miluje a ktorá miluje jeho. Cítil to z nej, z každého jej dotyku a každého pohľadu. Po dlhej dobe bol konečne šťastný a uvoľnený.

Postupom času sa znižovala hladina alkoholu v oboch fľašiach a naopak, zvyšoval sa počet hodín. Nik z nich nebol opitý, ale keď Ron zbadal, že sa Hermione čím ďalej tým viac zatvárajú oči, prišla na pretras téma spánku. V momente, ako sa spomenuli postele, Núdzová miestnosť im poskytla riešenie. Zjavili sa v nej štyri postele s baldachýnom. Hermiona prehlásila, že sa pripravila aj na túto príležitosť a vytiahla každému jeho pyžamo. Než Ron zaľahol, upozornil Harryho a aj Ginny, aby použili každý svoju posteľ. Horlivo prikyvovali. Avšak v momente, ako sa z Ronovej postele ozvalo chrápanie, Harry nelenil.

„Spíš?“ šepol jej pri uchu a ona ho pohladila po tvári. „A môžem?“ Odpoveďou mu bolo pobozkanie. Tak sa zahrabal pod perinu a objímajúc sa k nej zozadu prilepil. Chytila mu dlaň do svojich rúk a pritisla si ju k sebe. Ešte predtým, než sa obaja odobrali do ríše snov, jemne ju pobozkal na krku.

------

Ráno sa našťastie zobudil ako prvý. Pozrel na Ginny, ktorá ležala vedľa neho a pomaly oddychovala. Bola neskutočne krásna a on sa pri pohľade na ňu šťastne usmial. Dokázal by pri nej ležať, podopierať si hlavu a pozorovať jej bezstarostný spánok aj niekoľko hodín. Úplne by mu to k spokojnosti stačilo. Ale vedel, že bude bezpečnejšie vrátiť sa do svojej postele. A tak jej len vtisol nežný bozk na čelo a vrhol sa do svojich perín, ktoré boli však studené a jeho striaslo. Pocítil túžbu vrátiť sa do vyhriatej postele k svojej láske, ale plne si uvedomoval možné následky tohto činu. Klepúc sa čakal, kým sa nezobudia jeho priatelia.

Ale nemusel mrznúť dlho. Po chvíli začul šramot a medzi závesmi sa objavila usmiata, strapatá, červená hlava.  

„Nedalo sa to tam bez teba vydržať,“ šepla, pobozkala ho a odišla do kúpeľne. O malú chvíľu sa zobudila aj Hermiona. Nechal ich, nech sa umyjú a prezlečú a medzitým sa rozhodol opäť zneužiť Dobbyho a poprosil ho o štyri raňajky. Cítil sa zle a zaprisahal sa, že to tomu milému a oddanému škriatkovi vynahradí.

Než sa tie dve vyhrabali z kúpeľne, on sa stihol naraňajkovať a zobudiť aj Rona. Kamarát naňho zazeral a sťažoval sa, že ho bolí hlava. So smiechom sa šiel umyť aj on. Nestačil sa čudovať nad Hermioninou prezieravosťou. Jeho kamarátka skutočne myslela na všetko. Okrem pyžama každému priniesla aj školskú uniformu.

Ako sa blížil čas obedu, všetci začali byť nervózni. Vedeli, že sa budú musieť postaviť tvárou svojim spolužiakom. Aj keď neniesli zodpovednosť za to, čo sa stalo, dalo sa predpokladať, ako sa na nich budú pozerať a najmä sa museli pripraviť na odrážanie ich dotieravých otázok.

Krátko pred dvanástou sa odhodlane vybrali dole do Veľkej siene. Na prvé hlúčiky študentov narazili až vo vstupnej hale, kde razom stíchli hovory a všetci na nich civeli. Harry si ich nevšímal, nepozrel sa na nikoho z nich, len nasledoval priateľov až ku chrabromilskému stolu, kde si sadol medzi Ginny a Hermionu, Ron si sadol vedľa Hermiony. Riskol jeden pohľad k bystrohlavskému stolu a očami našiel Lunu. Sedela zachmúrene a pozerala do stola. Nik pri nej nesedel a jeho bodlo u srdca. Zacítila jeho pohľad a slabo sa naňho usmiala. Opätoval jej neistý úsmev.

Stoly sa začali pomaly zapĺňať, prichádzalo stále viac študentov a Harry na sebe cítil pohľady zo všetkých strán. Vedel, že jeho priatelia sú na tom rovnako. Pod stolom našiel Ginninu ruku a stisol ju. Pozrela sa naňho, smutne sa usmiala a preplietla si prsty s tými jeho. Chcel pozrieť smerom k učiteľskému stolu, ale bol si vedomý, že pri jeho pokuse by určite narazil aj na nežiaduci študentský zvedavý pohľad. Preto len zaryto civel do stola.

Niekoľko minút sa nič nedialo, len sa zovšadiaľ ozýval tlmený šum hovorov. Dovolil si streliť pohľadom nad ich hlavy a všimol si, že zo stropu visia miesto tradičných rokfortských zástav čierne, smútočné. Presne ako v štvrtom ročníku, keď zomrel Cedric Diggory. Podľahol aj svojej ďalšej túžbe a napokon sa zadíval na preplnený učiteľský stôl. Sedeli tam všetci, vrátane Hagrida, ktorý smrkal do vreckovky veľkosti posteľnej plachty. Dumbledore však chýbal. Pred učiteľským stolom stála veľká pohyblivá fotografia Lucy. Pri pohľade na usmievajúce, milé dievča mu zovrelo srdce. Rýchle odvrátil pohľad. Pocítil stisk Ginninej ruky, zrejme zaregistrovala jeho pohľad. Nedokázal sa na ňu pozrieť, úporne potláčal slzy.

„Venujte mi prosím pozornosť,“ ozval sa napokon hlas McGonagallovej, „zrejme viete, prečo bolo dnešné vyučovanie zrušené a aj to, prečo sa tu dnes stretávame. Tým, ktorí to nevedia a najmä tým, ktorí si na udalosti sobotňajšieho výletu vytvárajú vlastné názory, by som to teraz rada vysvetlila. V sobotu sa v Rokville stala tragédia. Zákerne tam bola zavraždená študentka a vaša spolužiačka Lucy Simmonsová. Čo sa vlastne stalo? Prečo zomrela? V krátkosti vám to ozrejmím.

Lucy sa rozhodla spolu so svojimi šiestimi spolužiakmi užiť si výletu. Bezstarostne zamierili k Trom metlám, kde sa chceli zohriať, dať si čaj a vybrať sa na vianočné nákupy. Netušili, že tam narazia na smrťožrútov. Na ôsmych nebezpečných smrťožrútov na čele s Bellatrix Lestrangovou.“ Pri Bellinom mene nastal rozrušený šum. „Títo, vrahovia, na nich bez príčiny zaútočili, držali ich ako rukojemníkov, podujali sa na nich používať zakázaných kliatob. Pred ich očami bez váhania zavraždili majiteľku madam Rosmertu smrtiacou kliatbou a pri odchode, keď odchádzali, vyslala Bellatrix Lestrangová smrtiacu kliatbu aj na skupinku študentov a zasiahla Lucy Simmonsovú,“ profesorka stíchla, zrejme potrebovala nabrať dych.

Ozvalo sa niekoľko vzlykov, pravdepodobne Luciných spolužiačok. Harry kútikom oka zahliadol, ako Hermiona objala Rona. Jeho kamarát bojoval s plačom. On sám zvádzal úporný vnútorný boj. Pozrel na Ginny. Aj keď bola smutná, v jej pohľade našiel to, čo potreboval a čo mu pomohlo.

„Lucy Simmonsová patrila do chrabromilskej fakulty. Bola taktiež členkou chrabromilského metlobalového tímu. Vo februári by oslávila šestnáste narodeniny, pochádzala z muklovskej rodiny, mala troch súrodencov, avšak na Rokfort chodila iba ona. Profesori sa o nej vyjadrili, že bola bystrou a šikovnou čarodejnicou, ktorá mala veľkú chuť učiť sa stále nové veci. Jej spolužiaci, s ktorými som sa rozprávala, ju označili ako tichú, milú a vždy ochotnú pomôcť. Celkovo bola obľúbená, mala veľa priateľov a to nielen tu. Rozprávala som sa aj s jej rodičmi, ktorých táto udalosť zdrvila. Odviezli si ju domov, do rodného Suffolku a odkázali všetkým tým, ktorí ju poznali a mali radi, že si to vážia a ďakujú vám za to.“

Ozvali sa ďalšie a hlasnejšie vzlyky nesúce sa od chrabromilského stola a Harry zaregistroval aj plač od toho bystrohlavského. Pozrel na Rona, ktorý mal hlavu zdvihnutú a zamyslene pozeral do neznáma. Neplakal. Hermiona si držala hlavu v dlaniach, nevyzeral však, že by plakala. Ginny mala smutne zvesenú hlavu. Okamžite si pritiahol ich spojené dlane k sebe a voľnou pravicou ju začal nežne hladiť po chrbte ruky.

„Odišlo mladé dievča,“ pokračovala profesorka, „na samom počiatku svojho života. Nestihlo si toho užiť veľa, ale ja som si istá, že ten čas, ktorý prežila medzi vami, sa jej páčil. Neplačme, spomínajme na ňu s úsmevom. Teraz by som vás chcela poprosiť, aby ste sa postavili a uctili jej pamiatku chvíľou ticha. Kto ste ju poznali, potichu si zaspomínajte.“

Ozval sa zvuk odsúvajúcich stoličiek, ktorý po chvíli ustal. Nastalo ticho prerušované občasnými vzlykmi alebo smrkaním. Dokonca aj slizolinskí rešpektovali vážnosť situácie. Harry hľadiac do stola registroval iba zvuky okolo seba, nechcel znova myslieť na Lucy, rozprávali sa o nej celý včerajšok. Stál, držal Ginny za ruku a počúval.

„Ďakujem,“ prelomila po chvíli ticho McGonagallová a študenti sa začali usádzať. Keď doznel zvuk stoličiek a nastalo ticho, pokračovala. „Než sa pustíme do obeda, chcela by som vám niečo oznámiť. Udalosťou, ktorá sa odohrala v sobotu v Rokville, sa bude zaoberať Ministerstvo. Zistilo sa totiž, že z Rokfortu unikla informácia, v ktorej sa oznamovalo, kde sa budú zmieňovaní študenti nachádzať. Smrťožrúti sa tam nachádzali práve kvôli tejto informácii. Preto prídu zástupcovia Ministerstva a budú vypočúvať každého z vás a taktiež pochytaných smrťožrútov. Keď má niekto k tomuto čo povedať, nech príde za mnou. Ešte raz vám ďakujem a môžeme sa pustiť do obeda.“

Spustil sa tlmený hovor z každého kúta Veľkej siene a stoly sa začali zapĺňať. Aj keď nerád, konečne pustil Ginninu ruku. Bez slova si naložil na tanier pečené zemiaky a rezeň. Nevnímal však chuť jedla, automaticky si vkladal do úst vidličku, pretože sa to predpokladalo. Nemal hlad.

„Keď sem majú prísť z Ministerstva,“ spustil po chvíli nervózny Seamus, ktorý sedel pred nimi, „a prešetrovať to... to znamená, že vás niekto udal?“

„Asi áno, Seamus, vyzerá to tak,“ odvetila mu Hermiona. Harry po ňom fľochol.

„Kto vás mohol udať?“ vyzvedal Colin sediaci vedľa Seamusa na Nevillovom mieste. Ron mykol ramenami.

„Najskôr niekto slizolinský,“ ozvala sa Ginny. Deanovi, ktorý si práve nalieval džús, sa zatriasla ruka a vylial trocha nápoja mimo. Harry po ňom strelil skúmavý pohľad.

„Nedalo sa nevšimnúť, že sa vy dvaja držíte za ruky,“ vrkol Dean a očami prepaľoval Ginny, „znamená to, že prišlo na moje slová?“ dodal s ironickým úškrnom.

„Odpoviem ti, Dean, aj keď ťa do toho absolútne nič nie je,“ prskla po ňom Ginny. „Na tvoje slová rozhodne neprišlo, rozišli sme sa pred dvoma mesiacmi. A keď ťa to tak strašne zaujíma, áno, teraz chodím s Harrym.“

„Iste,“ zavrčal pohŕdavo, „kto by si to bol pomyslel, komu by len napadlo...“

„Drž hubu,“ zavrčal po ňom Harry, „a dávaj si pozor na tón, s akým sa s ňou rozprávaš. Ešte jedna blbá poznámka na jej adresu.“

„Tak čo, Potter?“ znechutene ho prerušil. „Myslíš si, že sa z teba poseriem? Že mám z teba strach?“

„Prestaň zapárať, Dean,“ upozornil ho Seamus.

„Nie, Thomas, ty si mi úplne ukradnutý a rozhodne nestojím o to, aby si mal zo mňa strach. Ale upozorňujem ťa na fakt, že ti pokojne rozbijem papuľu.“

„Harry, prosím ťa, nevšímaj si ho. Nestojí za to,“ ozvala sa pokojne Ginny a položila ruku na jeho rameno.

„Jasne, blbý Thomas za to nestojí,“ vyštekol tlmene, „sprostučký Thomas bol dobrý len k tomu, aby si tuto, slečinka, liečila svoje ubolené srdiečko. Aby zaplnil ten čas, ktorý potrebovala k tomu, kým nakoniec dostane svojho princa...“

„Už drž konečne tú svoju sprostú tlamu!“ zvreskol po ňom Harry a vyletel zo stoličky. Všetko stíchlo a pozrelo sa ich smerom.

„Harry,“ upozornila ho Ginny a ťahala ho naspäť na stoličku. Nenávistne pozeral na Deana, ktorý mu rovnaký pohľad opätoval.

„Keď máš nejaký problém, tak vyhľadaj pomoc,“ zahučal a nevšímal si ani Ginnino upokojovanie, ani ticho, ktoré nastalo a ani pohyb, ktorý sa šíril od učiteľského stola. „Naposledy ťa upozorňujem, že nebudem tolerovať tie tvoje poznámky. Ešte raz si o ňu otrieš tú svoju hysterickú držku, tak ti ju prinajmenšom rozmlátim. O mne si hovor čo chceš, ale k nej sa budeš správať slušne...“

„Môžete mi vysvetliť, čo sa to tu deje?“ prerušila ho McGonagallová zúrivým tónom. Ako sa tam tak rýchlo dostala, to bola záhada, avšak výraz, ktorý nahodila, u nej ešte nezažili. „To sa nedokážete kontrolovať, Potter? Nestojí vám táto chvíľa ani za to málo, aby ste si dokázali v tichosti uctiť pamiatku svojej spolužiačky?“

V ten moment vedel, že spravil veľkú chybu, keď sa nechal tým kreténom vyprovokovať. Uvedomil si všetky pohľady, ktoré sa naňho upierali a aj Ginnino silné zovretie.

„To Thomas stále zapára,“ dovolil si ozvať sa Colin aj napriek zdrvujúcemu profesorkinmu pohľadu. Harry sa k nej otočil.

„Mne je jedno, kto zapára,“ pokračovala tichším tónom. „Myslela som si, že sa dokážete správať aspoň v takejto chvíli civilizovane, ale ako vidím, veľmi som sa mýlila.“

„Je mi to ľúto,“ hlesol ospravedlňujúco.

„Áno, to dúfam, Potter,“ spražila ho prísnym pohľadom, „a k vám, Thomas, podobnú tému sme už spolu preberali, pokiaľ sa dobre pamätám. Teraz sa vrátite k obedu, v pokoji a bez emócií dojete a o tretej vás oboch čakám vo svojom kabinete, kde sa dohodneme...“

Nedohovorila, bola prerušená sériou výbuchov, ktoré sa začali ozývať spred hradu. Bolo to tak nečakané, náhle a silné, že sa každý automaticky prikrčil. Výbuchy neprestávali, skôr naopak, ich intenzita sa stupňovala. Každý ostal zarazene pozerať a snažil sa pochopiť, čo sa stalo. Prví sa spamätali profesori a rozbehli sa smerom k vstupnej hale.

„Všetci zostanete tu, nikto nebude vychádzať, prefekti a primusovia sa o to postarajú!“ zakričala McGonagallová najhlasnejšie, ako vládala, aby sa jej hlas dostal cez zvuk výbuchov. Nato sa aj ona rozbehla von. Ale prefekti a primusovia boli v menšine a zvedavé deti sa aj napriek zákazu hrnuli von pozrieť, čo sa stalo. Harry chytil Ginny za ruku a spolu s Ronom a Hermionou utekali tiež. Predierali sa pomedzi žiakov v snahe čo najrýchlejšie sa dozvedieť, o čo ide. Niektorí študenti už boli spolu s profesormi vonku.

Pohľad, ktorý sa im naskytol, keď sa postavili pred hrad do snehu, im vyrazil dych. Školské skleníky vybuchovali, zachvátil ich požiar a kuse kameňa, skla a železa vyletovali smerom na juh. Ozývali sa rany ako z dela, v povetrí sa šíril štipľavý smrad a kúdole čierneho dymu. Všetci sa na to s hrôzou pozerali, neschopní slova, v nemom úžase. Harrymu to tak živo pripomenulo Brloh, až sa striasol. A zimou to nebolo. Ginny sa k nemu privinula, ale pohľad upierala na skazu pred sebou. Objal ju, vedel, že si taktiež spomenula na tragické udalosti leta. Profesori pochopili, že sa zachraňovať nič nedá. Nikomu nenapadlo ísť s požiarom niečo spraviť, pokúsiť sa ho uhasiť. Profesorka Sproutová nahlas vzlykala, pozerala, ako sa ničí celý jej svet, jej život, jej láska.

„Tesák!“ ozvalo sa Hagridovo zarevanie. Pomedzi čierňavu dymu sa pomaly dávalo rozpoznať, čo sa stalo za skleníkmi. Vybuchujúce trosky dopadali na Hagridovu chatrč. Nemali žiaden iný smer a cieľ, len hájnikov domček. Razom bolo každému jasné, prečo Hagrid tak bolestne zareval.

„Hagrid!“ zavolala za ním profesorka McGonagallová. Nepočúval ju, v zúfalstve a panike sa rozbehol smerom k svojmu obydliu.

„Ten blázon je schopný vrhnúť sa do domu kvôli Tesákovi,“ povedal Ron a rozbehol sa za ním.

„Zostaň tu, prosím.“ Harry zdvihol Ginninu tvár k sebe a pobozkal ju. Hermiona sa k nej okamžite pridala.

„Weasley, Potter! Okamžite sa vráťte!“ volala za nimi profesorka McGonagallová. Nepočúval. Chcel čo najrýchlejšie dobehnúť Rona a potom aj Hagrida. Ten sa v obrovskom žiali na polceste zrútil do snehu, kde ostal ležať v záchvatoch plaču. Pochopil, že Tesáka nezachráni. Už k nemu pribehol Ron. Čupol si k nemu a začal ho utešovať. Výbuchy pomaly ustávali, všade na okolí bol sneh pokrytý čiernymi sadzami. Zvyšky skleníkov dohárali, zato Hagridova chatrč bola v plameňoch. Nechápavo sa dívali na tú skazu, držali Hagrida za jeho obrovské ruky a snažili sa ho upokojiť.

„Môj, Tesák, komu čo... spravil?“ koktal pomedzi plač, po tvári mu stekali slzy veľkosti hrachu. Nato sa ako tak spamätal a keďže už výbuch pominuli, vrhol sa k svojmu domu. Chcel sa aspoň pokúsiť uhasiť požiar. A oni dvaja sa k nemu pridali. Začali na dom striekať vodu z prútikov, druhou rukou hádzali sneh do plameňov. Nepredpokladali pozitívny výsledok, ale pokúsiť sa o to museli. Hagrid naberal sneh rukami ako lopatami a besnou frekvenciou ho hádzal do ohňa. Tí, čo chceli pomôcť, sa k nim pridali. Razom bolo okolo horiaceho domu asi tridsať študentov, vrátane učiteľov a všetci pomáhali. Požiar bol však veľký, ich snaha sa zdala byť márna. Napokon si museli vystačiť iba s vodou z prútikov, sneh v okolí bol buď kvôli žiaru roztopený, alebo vyhrabaný rukami.

„Malfoy!“ začul výkrik predierajúci sa pomedzi krik študentov. Obzrel sa, aby zistil, o čo ide. Smerom k Zakázanému lesu videl utekať Malfoya. Neobzeral sa, nezastavoval, len čo najrýchlejšie utekal dnu. A jemu to v momente došlo, toto mal na svedomí on a pravdepodobne poslal aj odkaz smrťožrútom. Videl niekoľko študentov, ktorí sa za ním rozbehli s úmyslom ho zastaviť. Na začiatku lesa však zabrzdili.

„Harry, nie!“ začul za sebou Ginnin výkrik. Pochopila, čo mal v úmysle. Ale on ju teraz nechcel počúvnuť. Chcel ho zastaviť a to čo najskôr. Priviesť ho naspäť, aby sa za svoje činy zodpovedal. Nezastavil na hranici lesa, pustil sa rovno doň. Na miernom poprašku videl Malfoyove stopy a rozhodol sa ich sledovať. Najrýchlejšie ako vládal utekal v šere stromov, v ruke zvieral prútik a nespustil oči zo stôp. Nemohol byť ďaleko, nemal pred ním veľký náskok.

Čím bol les hustejší, tým menej snehu sa na zemi nachádzalo. Vďaka hustým korunám stromov, aj napriek tomu, že boli teraz bez listov, si sem sneh nedokázal nájsť cestu. Na zemi bolo množstvo hnijúcich popadaných listov a Malfoyove stopy sa dali rozoznať aj tu. Napokon už nemusel sledovať stopy, cesta, ktorou utekal, sa mu otvárala sama. Stromy tu bujne rástli a pomedzi nich viedla jediná cestička. Musel si zasvietiť prútikom a dávať pozor na konáre, ktoré mu križovali cestu. To ho dosť brzdilo, ale rovnaké problémy mal aj prenasledovaný. Začul šuchot listov neďaleko pred ním. To ho prinútilo zrýchliť a do najvyššej miery riskovať úder neskoro spozorovaného konára.

„Malfoy! Stoj!“ zakričal v momente, ako zbadal jeho chrbát. Prenasledovaný nečakal výkrik zozadu a v prvom momente sa chcel obzrieť, kto za ním uteká. Toto malé zaváhanie zapríčinilo, že sa potkol o konár. Zdvihol sa a utekal ďalej, Harry ho pomaly dobiehal. Musel sa však vykrývať, Malfoy po ňom začal páliť zaklínadlá.

„Potter, ty idiot, daj mi pokoj!“ zrúkol naňho. Zastavil a pálil odzbrojujúce a odstraňujúce zaklínadlá.

„Nie, nedám, pekne si odskáčeš všetko, čo si spravil!“ zakričal naňho spoza stromu. Takto ho aspoň nezasiahne.

„Ja som vždy hovoril, že si somár, Potter. Nevieš, ty vôbec nechápeš, o čo ide. Ale musíš do všetkého pchať ten svoj prekliaty nos!“ hučal po ňom a snažil sa zamieriť.

„Ja ti ale nedovolím, aby si ubzikol po tom všetkom,“ vyslal po ňom zaklínadlo, ktoré ho tesne minulo. Medzi hustými konármi sa nedalo riadne zamieriť. Malfoy sa skrčil a opätoval vypálenie do miest, skade zazrel lúč. Harrymu sa pri uchu zlomil konár.

„Potter, ty si proste hovädo.“ Ostril do tmy, záblesk nevidel. A Harry sa potichu posunul za ďalší strom, približoval sa za zvukom hlasu. „Tak kde, dočerta, si? To nevieš bojovať z očí do očí? Si...“

Nedorozprával, Harry mu odpálil prútik a vzápätí ho zaklínadlom zviazal. Teraz ho mal v moci, bezmocného a bezvládneho. Privolal si jeho prútik.

„Z očí do očí sa dá bojovať, len keď je svetlo,“ zavrčal po ňom a svietil mu prútikom do tváre. „A teraz pôjdeš pekne so mnou nazad.“

„Ty vôbec nevieš, čo robíš, si kretén,“ vyštekol po ňom nazúrený Malfoy.

„Áno, máš pravdu, som kretén. Ale ten kretén ťa má teraz vo svojej moci, tak si príliš nevyskakuj a vstávaj!“ štekol po ňom. Malfoy sa rezignovane postavil, ale hádzal na Harryho nevraživé pohľady. Zrazu nastala tma. Harryho prútik zhasol, pretože mu ho niekto odpálil. A taktiež aj ten Malfoyov. Bezradne ostril do tmy, pripravený na to najhoršie. Niekoľko sekúnd bolo napäté ticho. Počul len vlastné a Malfoyovo oddychovanie po naháňačke.

Vtom sa pred nimi rozsvietilo svetlo a zbadal pred sebou prútik, ktorý mieril naňho. Za svetlom zbadal nejasnú tvár profesora Elixírov. Neveriacky naňho civel a šípil problémy. Snape švihol druhým prútikom a oslobodil Malfoya.

„Tu máte a bežte, Malfoy,“ podával mu prútik, ktorý si Draco v momente zažal a bez slova pokračoval v úteku.

„To nemyslíte vážne! Zbláznili ste sa?“ vyletel naňho Harry a nechápavo hľadel na Malfoyov chrbát, ktorý sa strácal v tme. „Viete, čo ste práve urobili? Ako ste mohli! Prečo ste...“

„Buďte ticho, Potter a počúvajte ma!“ vyštekol naňho ľadovo.

„Nie, nebudem vás počúvať, práve ste pustili toho, kto napomáhal vražde!“

„Už držte zobák!“ zasyčal naňho netrpezlivo. Harry sa zarazil, v jeho tóne nebolo ani známky nenávisti, len značná dávka nepokoja. „Rád by som to povedal až na schôdzi, ale asi vám to budem musieť vysvetliť už teraz. Obávam sa totiž, že pri tej vašej prehnanej snaživosti a neuveriteľnom talente pchať nos všade tam, kde ho je najmenej treba, by ste všetko pokazili. Budete ma chvíľu počúvať?“

A úplne pokojne mu podával prútik. Harry si podozrievavo vzal prútik a strelil pohľadom do miest, kde zmizol Malfoy. Určite ho už nedoženie a taktiež nemá šancu odzbrojiť Snapa. Rezignovane si rozsvietil prútik.

„Tak o čo ide?“ zavrčal.

„Moment,“ povedal pokojne a švihol prútikom. V ruke sa mu zjavila deka. S pohľadom vpitým do jeho očí mu ju podával. „Tu máte, prehoďte si ju.“

„Čo máte toľko starostí?“ opýtal sa podráždene a zazeral po ňom. „Žeby vás hrýzlo svedomie?“ nadhodil ironicky. Vedel, že si dovoľuje až príliš, ale profesor ho vytočil a aj to jeho divné správanie voči jeho osobe sa mu zdalo viac ako podozrivé.

„Prestaňte trepať nezmysly, Potter. Chcem vám vysvetliť záležitosť s Malfoyom a taktiež sa chcem vyhnúť zbytočnej práci,“ nadhodil s miernym úškľabkom. Harry nechápavo zdvihol obočie. „Nepotrebujem sa zdržovať kvôli tomu, že zase prechladnete a ja budem prinútený, špeciálne kvôli vám, pripravovať elixíry,“ zaškeril sa a strčil mu deku pod nos. Stiahol obočie, ale nakoniec si ju vzal a prehodil cez plecia.

„Tak o čo ide?“ zopakoval otázku.

„Ide o to, že Malfoy starší nakázal svojmu synovi, aby vyhodil do vzduchu skleník plný chrabromilských študentov. Vám sa to bude zdať asi neuveriteľné, nepredstaviteľné a nepochopiteľné, ale mladý Malfoy to nechcel spraviť. Nechce byť ani smrťožrút a už vôbec nie vrah. Ale je prinútený plniť vôľu svojho otca...“

„Nikto nemusí byť k ničomu nútený, keď nechce, neverím, že by ho hrýzlo svedomie...“

„Potter, prestaňte mi skákať do reči a nechajte ma to dopovedať. Ide o jeho matku, jeho otec trýzni jeho a aj jeho matku. Keby to nespravil, tak by ju Malfoy zabil...“

„Ó, teraz ho chudáčika mám snáď ľutovať alebo čo?“

„Ešte jedno slovo a zlepím vám ústa zaklínadlom,“ zavrčal a prepaľoval ho očami. Harry posmešne zagánil. „Nemusíte ho ľutovať, ale snažte sa ho pochopiť. Čo by ste robili vy, keby sa niekto vyhrážal smrťou vám blízkej osobe? Keby niekto ohrozoval, napríklad takú slečnu Weasleyovú?“ zaškľabil sa, Harry po ňom hodil zúrivý výraz, ale radšej bol ticho. „Tú oklumenciu sa učil preto, aby dokázal presvedčiť svojho otca. Nastražili sme to na dnešok, keďže som vedel, že skleníky budú prázdne. Na ňom bude, aby sa vyhovoril nejakým spôsobom, že o tom nevedel. Že chcel pozabíjať tých študentov, ale na poslednú chvíľu jeho plán zlyhal. Starý Malfoy sa o svoje postavenie tak veľmi bojí, nikomu nepovedal o tom, čo má jeho syn vykonať. Bude dúfať, že Temnému pánovi tento čin bude stačiť na to, aby uveril Dracovej lojalite.“ Stíchol a Harry pochopil, že už môže rozprávať.

„Dobre, keď je toto všetko pravda...“

„Je to pravda, na najbližšej schôdzi to prednesiem a ručím vám za to, že Dumbledore o všetkom vie. Keby nevyšiel ten dnešok, skleníky by vyleteli do vzduchu niekedy večer. Samozrejme by boli prázdne a Draco by otcovi musel nahovoriť, že zlyhalo časovanie.“

„Tá oklumencia, nie je to aj preto, že nechcete, aby váš... priateľ, vedel, že ste jeho synovi pomáhali?“

„Nebuďte drzý, Potter. Malfoy nikdy nebol mojím priateľom presne tak, ako ja nie som smrťožrút.“

„Fajn, a čo tá sobota? Kto ma udal Lestrangovej? Netvrďte, že to nebol Malfoy,“ vyprskol.

„Predstavte si, že to bude tvrdiť. Práve Malfoy ma upozornil na rozhovor, ktorý vypočul, že slizolinskí nemajú chodiť do Rokvillu. A nehovorte, že nie ste natoľko inteligentný, aby ste nepochopili, že keby sa Carson stretol s Malfoyom, tak by ho nepoznal. Aspoň podľa toho rozhovoru, ktorý viedol s Lestrangovou.“

„Tak kto to mohol byť?

„To neviem, ale určite to bol nejaký chlapec. Možno slizolinský, s najväčšou pravdepodobnosťou. Ale to už ťažko zistíme, keďže, ako sám veľmi dobre viete, vypočúvanie študentov pomocou Veritasera je prísne zakázané. Pochybujem, že by sa niekto priznal. Ale keď vina padne na Malfoya, jemu to len pomôže.“

„No to je výborné,“ vyprskol ironicky, „takže to necháme tak, vina padne na Malfoya a vinník bude v pohode?“

„Inak to ale nebude možné, Potter. Prosím vás, aspoň na chvíľu skúste použiť rozum. Ministerstvo si po dnešnom čine bude myslieť, že za udalosťami zo soboty tiež stojí Malfoy. Povláčia ho v novinách, spravia z neho najmladšieho smrťožrúta a vyhlásia naňho lov. Vžite sa do jeho situácie. Ale keď prezradíte, o čom som vám teraz rozprával, skončil som ja a aj Malfoy. Možno dosiahnete toho, že sa nakoniec dopátra vinník, keď však bude Ministerstvo ochotné vám veriť, čomu by som, pri tej ich pohodlnosti, veľmi neveril. Zároveň však prerušíte akýkoľvek možný zdroj informácií o Temnom pánovi, ktorý určite potrebujete.“

„Takže vlastne radíte, aby sme to nechali tak. Hm, to je veľmi prezieravé a budeme čakať na to, kým sa nestane nejaké iné nešťastie...“

„Potter, ja od vás chcem, aby ste počkali aspoň do najbližšej schôdze. Keď nechcete veriť mne, čomu sa ani nedivím, možno budete veriť Dumbledorovi. Nemyslite si však, že sa za sobotou spraví bodka. Samozrejme, že aj nás zaujíma, kto vás udal, ale riešiť to budeme tajne. Niekto, najskôr Kingsley, bude musieť podstúpiť veľké riziko a pomocou Veritasera od Carsona, ktorý je zavretý, získať aspoň popis chlapca, ktorý vás udal. Bude to však nesmierne ťažké, možno neriešiteľné, ale určite sa o to pokúsime.“

Nastalo ticho. V matnom svetle sviečok na seba hľadeli dve tváre. Jedna bola napätá, zamračená a nedočkavá. Na druhej tvári sa zračila snaha o pochopenie a najmä sa v nej odrážal vnútorný boj. Harry sa zmietal medzi snahou o uverenie a porozumenie a na druhej strane túžil poslať profesora dočerta.

„Tak čo, Potter? Môžem dúfať, že mi budete veriť a aspoň do najbližšej schôdze budete držať jazyk za zubami?“

„Je to dosť zložité rozhodnutie,“ neodpustil si ironický tón, „ale dobre, počkám, kým vaše slová potvrdí profesor. Jedno ma však zaujíma. Prečo ste Perdopulvis nasmerovali na Hagridov dom a ako sa vám to podarilo spraviť?“

„Prečo? Kvôli dostačujúcemu efektu,“ zavrčal ironicky. „Starý Malfoy sa určite poteší, keď zistí, že jeho syn mal v pláne takéto riešenie. Že sa postará o to, aby ten mamľas prišiel o dom, poprípade, že by tam umrel. Nevravte, že vám je ľúto jedného prerasteného psiska. Myslím si, že to je minimálna obeť, ak zoberiete do úvahy fakt, že mohlo prísť o život niekoľko deciek...“

„Jasne, vám je úplne jedno, že niekto trpí, hlavne, že bude Malfoy spokojný.“

„Nesprávajte sa tak precitliveno, Potter. Sám dobre viete, že toto je ťažký boj. Dom sa predsa dá postaviť a psa si tiež môže zaobstarať, keď mu na tom tak záleží,“ dodal znechutene.

„Vy nemáte zľutovanie snáď s nikým,“ vypálil nahnevane a pozeral do Snapovej tváre. Čakal, že ho na mieste prekľaje, na jeho prekvapenie sa však profesorova tvár zmenila z nechutenej na... ani nevedel, zdalo sa mu, akoby ňou preletel akýsi kŕč, možno bolestný. Než sa mu ho podarilo pochopiť, vrátila sa do jeho tváre posmešná grimasa. „A ako sa vám to podarilo spraviť?“ rýchlo sa spýtal a po očku pozeral na profesora.

„Jednoducho. Požičali sme si neviditeľné plášte, vďačíme za ne Rádu. A včera večer sme sa vybrali von, aby sme pripravili prášok a aj časovanie, keďže sme vedeli, keby budú všetci zhromaždení vo Veľkej sieni. Máte ešte nejaké zvedavé otázky? Alebo sa už môžeme vrátiť?“

Harry sa len zamračil a otočil sa k odchodu. Profesor ho nasledoval.

„Povedzte mi, Potter. To ste nemali ani trocha strach, keď ste sa tak bezhlavo pustili naprieč Zakázaným lesom?“ vyzvedal. Harry by očakával, že v otázke zaznie irónia a výsmech, narazil však len na zvedavosť. A to ho zarazilo.

„Vtedy som si to ani neuvedomil,“ odvetil pokojne a obzeral sa okolo seba. Až teraz si uvedomil, koľko nástrah tu mohlo číhať. „Ale teraz, keď ste to spomenuli... Čo keby sme si pohli?“ zaškľabil sa. Za svojím chrbtom začul zvuk, ktorý by pri troška väčšej predstavivosti a hlavne veľkej dávke fantázie mohol nazvať smiechom. Nie však výsmechom.

„Prečo ste sa začali správať tak divne?“ nabral odvahu. Vedel, že riskuje nejakú kliatbičku, ale nemohol si pomôcť. „Prečo sa na mňa stále častejšie pozeráte? A to takým zvláštnym spôsobom? O čo vám ide?“ Nepozeral sa za seba a ani nečakal, že by mu Snape odpovedal. A mal pravdu. Bolo ticho. Pomaly sa dostávali medzi čoraz redšie rastúce stromy. Mohol konečne zhasnúť prútik.

„Čo ste mali s mojím otcom?“ opýtal sa potichu a otočil sa na Snapa. Ten pribrzdil a díval sa na Harryho. Chvíľu na seba civeli. Ten mladší mal zvedavý a nedočkavý výraz a starší bol zamyslený a zarazený výraz.

„Do toho vám nič nie je, Potter,“ povedal namrzene a prebodával ho pohľadom.

„Mýlite sa, je mi do toho veľa. Nepredpokladám však, že by ste mi odpovedali. Tak vás chcem aspoň poprosiť, aby ste na mňa prestali stále civieť, lezie mi to totiž dosť na nervy. Neviem, čo si mám myslieť. Po toľkých rokoch nenávisti vám prinesiem, pre mňa nepochopiteľný, odkaz od môjho otca a vy sa zrazu začnete správať divne. Stále na sebe cítim váš pohľad, dokonca v ňom vidím záujem, pomáhate mi, prestanete ma urážať. Dokonca som videl na vašej tvári úsmev a to je skutočne zarážajúce. O čo ide? Poviete mi to?“ vypálil a ani si neuvedomil, akým spôsobom sa z neho slová sypali. Nechápal, kde sa v ňom nabralo toľko odvahy, aby vypustil z úst tie vety. Okamžite si však hryzol do jazyka.

„Nepoviem vám, o čo ide,“ prekvapene mu odvetil po chvíli, „raz však určite zistíte, čo je za tým a až potom sa budem s vami o tom rozprávať. Dovtedy sa budete musieť s mojím správaním zmieriť. Ja s ním totiž nemienim prestať a nezáleží mi na tom, či sa vám to páči. A teraz, ak dovolíte, budeme pokračovať v ceste.“ Otočil ho a pohnal dopredu.

„Fajn, ale nečakajte odo mňa podobné správanie,“ zavrčal nahnevane.

„Nebudem,“ odvetil mu pokojne.

„Nemám vás rád,“ vyprskol.

„Ja viem.“ Začul tichú odpoveď. Prekvapilo ho to a ešte viac vytočilo. Zúril.

„Nenávidím vás!“ vyštekol a čakal, že ho snáď vyprovokuje k niečomu, čo by ho prezradilo. A mal dosť odvahy byť drzý, niečo v Snapovom správaní mu nahováralo, že ho profesor nezakľaje.

„Viem si predstaviť.“ Keby sa v tejto chvíli otočil, zbadal by na profesorovej tvári mierny úsmev. Bezmocne kopol do najbližšej vetvy. Nech ide do čerta, pomyslel si a bez slova pokračoval.

Keď vyšli zo Zakázaného lesa zbadali, že nádvorie je už vyprázdnené. Ostatky skleníkov a aj Hagridovej chatrče už boli dohorené, vznášali sa nad nimi len kúdole dymu. Všade na okolí bol sneh posiaty čiernymi sadzami. Vybrali sa cestou do hradu.

„Do čerta aj s prekliatou ženskou,“ zavrčal Snape, keď otvorili dvere do vstupnej haly.

TOPlist