43. Svetlo a tma

 

„Aha,“ zahundral Severus a študoval pergamen, ktorý mu strčila Hermiona do rúk. Potom zdvihol pohľad a všetkých štyroch ním prebodol.  Vlastne len Draca a Hermionu, svojmu synovcovi a jeho priateľke venoval len nevyhnutnú pozornosť. „Niekto vás snáď ponúkol, aby ste si sadli?“ vrčaním okomentoval ich svojvoľné usadenie sa na gauč.
                „To sú len formality,“ Harry prevrátil oči.
                „To sú základy slušného správania,“ prskol.
                „Máme sa snáď postaviť a čakať, kým nám veľkoryso neponúknete miesto na sedenie?“ natiahol.
                „To nebude potrebné.“
                „Výborne, ešte by to chcelo pohár dobrého elfského vína, aby sa atmosféra trochu uvoľnila.“
                „Ale nehovor, Potter,“ natiahol. „Mám nové pravidlo, deťom zo zásady nenalievam. A hlavne veľkému, prerastenému decku, ktoré...“
                „Nerada vás ruším, ale nemohli by sme sa začať venovať tomu textu?“ Hermiona si dovolila prerušiť ich podpichovanie, na ktoré už boli síce všetci zvyknutí, ale ktoré bolo zároveň práve teraz úplne nevhodné. Draco s Ginny sa uškŕňali, kým ona sa mračila ako na jedného, tak i na druhého.
                „Ale isteže, Hermiona,“ Severus sa na ňu sladko usmial. „Prečo vám upierať radosť z tohto vskutku významného objavu. Podarilo sa vám to vylúštiť. Ale to sme všetci očakávali vzhľadom na to, čo prezradil Merlin. I tak musím vyjadriť, nech sa vám to bude zdať akokoľvek nepredstaviteľné, svoj obdiv. Podarilo sa vám to len o dva dni neskôr ako mne,“ neprestával sa usmievať.
                „Čo? Vy ste to vedeli a nepovedali ste nič?“ Harry sa zamračil.
                „Bystrá úvaha.“
                „Ale prečo?“
                „Mala na to prísť Hermiona, nie? Tak prečo jej kaziť radosť?“
                „Ale Merlin...“
                „Merlin asi vedel, že nič nepoviem, alebo že nepoviem nič dovtedy, kým nebudem vedieť všetko,“ mykol plecami a s pobavením sa díval na ich ukrivdené výrazy. „Tak už to nechajte tak,“ prevrátil oči a vstal. „Je jedno kto, kedy a za akých podmienok to rozlúštil. Dôležitejšie je, čo s tým teraz.“
                „Zrejme to už viete,“ ozval sa Draco.
                „Nie úplne.“
                „Neuveriteľné,“ Harry sa zaškľabil.
                „Čo keby si prestal?“
                „A čo keby ste s tým prestali obaja?“ zamračila sa Ginny.
                „Čo znamená ten text?“ spýtala sa potichu Hermiona. Vyzerala, že utrpela osobnú porážku.
                „Určite ste o tom čítali,“ Severus sa sústredil na ňu.
                „Niečo mi to hovorí, ale nespomínam si.“
                „Tak si to zhrňme.  Šifra sa skladala z trojčíslia 2,3,4. Čiže skrytý text znie: POČIATOK RIEKY EGÚKAJE
SKRÝVA NARDAJCOV TAJE“

                Severus predčítal pomaly a zreteľne. Potom ich všetkých prebehol pohľadom, na Hermione sa zastavil.
                „Pomôžem vám. Určite ste čítali o Nuntios lucis,“ nadvihol jedno obočie a pozorne sledoval jej reakciu. Chcel ju nechať, aby na to prišla. Veril, že si to dokáže pospájať a dať do súvislosti.
                „Nuntios lucis,“ zamyslene zamrmlala Ginny. „To aj mne niečo hovorí. Poslovia svetla.“
                „Áno, Poslovia svetla,“ Hermione sa rozžiarila tvár. „Mala by to byť čarodejnícka legenda, ale už sme sa stretli s toľkými legendami, ktoré v skutočnosti stále jestvujú, že mi to prestáva byť divné.“
                „Nie sú to tí, ktorí nikoho zo svojho územia nikdy nepustili?“ vložil sa aj Draco.
                „O čom to je?“ zdalo sa, že Harry je jediný, ktorý nerozumie ani slovu.
                „Je to takmer čarodejnícka rozprávka,“ vysvetľovala Hermiona. „Existuje krajina svetla, kde vládne spravodlivosť, pravda a viera. Poslovia, ktorí túto krajinu obývajú, lákajú čarodejníkov na svoje územie a čo sa s nimi potom presne stane, to nik nevie. Niekto vraví o skúškach, ktoré nikdy nemôže bežný čarodejník splniť. Ďalší vravia o mučení. Je to dosť zvláštne vzhľadom na to, že sú to poslovia, ktorí občas putujú svetom a prinášajú nádej a vieru, mier, najmä do vojnou zničených krajín. Akoby si tým chceli získať svojich vazalov. Hm.“
                „Nám mamka rozprávala o posloch, ktorí navštevujú chorých a zranených,“ dopĺňala Ginny. „Neboli to bytosti, ktoré sa dali vidieť. Ale dali sa cítiť. Človek sediaci pri lôžku chorého cítil niečo zvláštne v ovzduší. Niečo, po čom mu behal mráz po chrbte. Buď to bola Smrť alebo Posol svetla. Alebo necítil nič.“
                „Každý hovorí niečo iné,“ zamračil sa Draco. „Mne rozprávali o vojskách, ktoré boli na pokraji zničenia, ale povstali. A tiež cítili, či dokonca mohli zazrieť slabý odlesk letiacej, letiaceho niečoho. Ale Poslovia nejdú všade, nenavštevujú každého, kto by to potreboval. Idú len tam, kam chcú a kedy sa im zachce. Možno v tom majú svoj systém.“
                „Dobre, dosť bolo rozprávok,“ Severus sa napriamil. „Že o tom nevieš, to ma ani neprekvapuje. Nevyrastal si ako čarodejník a nikto ti nečítal detské knižky,“ pozrel na Harryho. „A už vôbec ma neprekvapuje, že si si nikdy nepožičal knihu legiend, ktorá je v rokfortskej knižnici,“ stiahol obočie. „Možno by to niečo hovorilo aj tebe,“ zaškľabil sa a tresol na stôl menšiu knihu. „V tejto je zaznamená jedna z mnohých legiend o Nuntios lucis a je tam spomenutá aj rieka Egúkaje, ktorá pretína krajinu Poslov na dve časti. Zrejme tam ukryla Bystrohlavová nardajskú žiaru.“
                „Trefné a príhodné. Krajina svetla a žiara,“ Draco sa usmial.
                „Tak odtiaľ mi to bolo známe!“ Hermione sa zrazu rozsvietilo. „Ale pri tom množstve legiend a povestí, čo som prečítala, sa mi to stratilo,“ nespokojne stiahla obočie. „Asi by som sa mala nad sebou zamyslieť,“ zašomrala si pod nosom.
                „Dobre, ale zamýšľajte sa nad sebou niekedy inokedy. Teraz by sme mali pokračovať,“ Severus sa na ňu díval s pobavením.
                „Je to veľmi zvláštne,“ ozval sa Harry.
                „Áno, to je. Všetko je zvláštne a neskutočné. Ale na to si si už mohol zvyknúť,“ Severus ho prebodol pohľadom. Stále mu nevedel zabudnúť isté faux pas a aj keď to určite nemienil spomínať, svojím pohľadom sa mu to rozhodol dávať najavo poriadne dlho.
                „Nemyslím legendu, žiaru a všetko okolo toho,“ Harry mu opätoval pokojný pohľad. „Prekvapuje ma, že chcete v niečom pokračovať. Že chcete túto záležitosť preberať s nami,“ spýtavo nadvihol obočie. „Predpokladal by som, že nás odtiaľto vyhodíte s nejakým pre vás typickým príhovorom a budete to chcieť vyriešiť sám. Ale vy nie, hm. Dalo by sa povedať, že nás doslova povzbudzujete, aby sme predkladali svoje teórie.“
                „Na tom niečo je,“ s úškrnom prikývol Draco.
                „Snažím sa naučiť trpezlivosti,“ Severus sa na svojho synovca sladko usmial. „Zistil som totiž, že je to k životu nevyhnutné, pri tebe. Ale nenechaj sa oklamať situáciou. Teba určite v ničom nepovzbudzujem, pretože od teba neočakávam ani tú najprimitívnejšiu teóriu. Neriešime totiž metlobal.“
                „A kto vám našepkal a nasmeroval vás k tomuto kroku, ktorý vás musí nesmierne mučiť?“ Harry sa tiež tváril „milo a nevinne“.
                „Budeš prekvapený, ale nikto. Skúsenosti, aj keď nežiaduce, ma prinútili nechať niektorým z vás istú voľnosť a možnosť vyjadriť sa otvorene. A najlepšie priamo predo mnou, aby sme sa vyhli zbytočným problémom, prípadne nedorozumeniam, pretože je jasné, že isté individuality z vášho spolku by chceli veci vyriešiť sami a po svojom, čo by mohlo viesť k, možno nie tragickým následkom, ale drobné komplikácie by nastať mohli...“
                „Jedným slovom, sme tím,“ s úsmevom prerušila jeho monológ Ginny.
                „Jedným slovom, áno,“ stiahol obočie. „Okolnosti nás primäli spolupracovať oveľa užšie a bližšie, než by bolo komukoľvek z nás milé,“ zaprskal.
                „Ale my sme tomu radi, však?“ aj Draco sa rozhodol zavŕtať do profesora Elixírov.
                „Keď si myslíte, že ma týmto svojím prehlásením dojmete, pán Malfoy, tak sa veľmi mýlite,“ Severus doňho zabodol ostrý pohľad. Nikdy by pred nimi nepriznal, že ho vlastne obraz profesora Dumbledora presviedča, ba dokonca až núti, aby im dal viac priestoru, aby im dal šancu sa podieľať na riešení úloh. Aby ich vlastne trpel vo svojej blízkosti a ešte sa aj tváril, že mu to nevadí. Už dávno boli tím. Uviazal si tento záväzok na krk v momente, ako sa rozhodol učiť ich všetkému, ale nikdy si nepredstavoval, že by snáď mali viesť akési bojové porady či konverzácie s cieľom k niečomu sa dopátrať. Aby spoločne komunikovali na úrovni, ako rovný s rovným. Alebo nebodaj, aby ich bral vážne. Ale profesor Dumbledore bol inej mienky. Severus sa krivo zaškľabil. „No tak? Počúvam vás.“
                „No,“ prerušila Hermiona po pár sekundách zarazené ticho. „Minimálne o existencii Poslov svetla by sme už nemali pochybovať. Čo všetko robia, kde všade pôsobia, to zrejme ostane len v rovine špekulácií.“
                „Ale určite by sme nemali brať špekulácie na ľahkú váhu,“ pridala sa aj Ginny. „Za každou legendou sa skrýva pravda, aj keď môže byť len zanedbateľná a ľuďmi nafúknutá.“
                „Správne,“ prikývlo staršie dievča. „Takže Nuntios lucis existuje a Bystrohlavová na ich území skryla nardajskú žiaru, ktorú nutne potrebujeme.“
                „A preto by sme mali prísť na spôsob, ako sa dostať na ich územie, k prameňu rieky Egúkaje, vziať žiaru, ale hlavne na to, ako sa z územia dostať, keďže Poslovia odtiaľ čarodejníkov nepúšťajú, podľa legiend.“ Obe dievčatá sa navzájom dopĺňali, rozprávali isto, bez váhania, aj keď oproti nim sedel profesor Elixírov.
                „Musí existovať riešenie, keď sa odtiaľ dostala Bystrohlavová,“ pokračovala Hermiona. „V legendách, ktoré som čítala, sa nespomínalo, akým spôsobom sa odtiaľ dostať,“ pozrela na Draca a Ginny.
                „V legendách sa hovorí, že sa môžu stať ich vazalmi,“ pridal sa aj Draco.
                „Ale Bystrohlavová sa nestala ich vazalom,“ Hermiona zakrútila hlavou. „Musí existovať niečo iné, niečo jednoduchšie.“
                „Keby to existovalo, tak by tam čarodejníci bežne chodievali, jednoducho,“ Draco mierne vyjadril svoj protest.
                „Ale Bystrohlavová nebola bežný čarodejník,“ ozval sa aj Harry. „Prišla na spôsob, ako tam ísť a slobodne odísť. Na niečo, na čo by obyčajný čarodejník nikdy nemohol prísť, inak by sa skutočne mohli špacírovať hore-dole. Podľa toho, čo ste hovorili, Poslovia svetla sú mýtické bytosti, nadpozemské a Bystrohlavová im bola takmer rovná.“
                „Správne,“ pritakali všetci. „Na niečo, na čo by nemohli prísť, alebo na niečo, na čo by ich schopnosti nestačili,“ dodala Hermiona. Severus sa síce tváril, že je jeho pozornosť plne sústredená na kus pergamenu, ktorý ležal pred ním, ale pozorne ich počúval.
                „Muklovia majú tiež veľa podobných legiend a povestí,“ nadhodil Harry. „Človek, keď sa potreboval dostať niekam alebo odniekiaľ, musel splniť nejakú úlohu, alebo sa musel niečím vykúpiť.“
                „Prípadne niečo obetovať alebo niečo darovať,“ Hermiona pokyvkávala hlavou. „V gréckej mytológii toho bolo neúrekom.“
                „A keďže sú čarodejníci úzko spojení s muklami, aj keď tí o tom nevedia, mohla by tu byť istá spojitosť,“ Ginny mykla plecami.
                „Správne, nikde nie je napísané, že muklovské povesti nemôžu byť obmenou tých čarodejníckych,“ odsúhlasil Draco.
                „Dobre, pripusťme, že legenda o Nuntios lucis je vlastne jednou z muklovských legiend...“
                „Potter, to je už veľmi trúfalá teória,“ prerušil ho strýko. „I keď ma teší zistenie, že sa pokúšaš zapojiť i ty svoj obmedzený mozgový potenciál, zamerajte sa na hľadanie podobností.“
                „Zrejme poznáte odpoveď,“ Harry naňho pozrel vyčítavo.
                „Nie,“ jednoducho mu odvetil a rukou pokynul, aby pokračovali. Len nevinne mykol plecami, keď ho všetci prebodli podozrievavými pohľadmi. „Skutočne nie.“
                „Ja by som skôr povedala, že sa spôsob Bystrohlavovej odchodu z ich územia zhoduje s niektorou z našich legiend,“ pokračovala Hermiona. „Myslím, že Bystrohlavová im musela niečo darovať. Ich vazalkou sa určite nestala, neverím, že by chcela plniť nejaké ich úlohy. Obetovanie, to by malo byť pod jej úroveň,“ dumala nahlas.
                „Skôr by som povedal, že sa musela niečím vykúpiť. Keď vravíte, že Poslovia svetla sú takmer nadpozemské bytosti, nemusia očakávať dary,“ mrmlal Harry. „Mali by mať všetko.“
                „Niečo zrejme nie.“
                „Ale čo?“
                „To keby sme vedeli.“
                „Zrejme im niečo chýba, možno ich to trápi a keď im to niekto dá, tak im to pomôže.“
                „Ale to by bol už dar.“
                „To je jedno, či dar alebo výkupné.“
                „Slovíčkarenie.“
                „Zjavne niečo potrebujú a keď im to niekto dá alebo sa tým vykúpi, im to pomôže a sú ochotní dotyčného pustiť.“
                „Alebo sme totálne mimo.“
                „Sú to len teórie.“
                „Ale odpoveď musí existovať, keď sa to Bystrohlavovej podarilo.“
                „Ibaže to bola Bystrohlavová, nie niekto z nás.“
                „A ty si Chrabromil.“
                „A?“
                „To by som tiež rád vedel, aká je to výhoda, že je Potter Chrabromil.“
                „Je nám to úplne na prd, rovnako ako fakt, že aj vy ste Chrabromil.“
                „Ticho buďte.“
                „Profesor, vážne neviete niečo viac?“
                „Nie, ako som povedal, text som rozšifroval len pred dvoma dňami a nedostal som sa o nič ďalej, než ste momentálne vy.“
                „To, že je Potter Chrabromil by mohlo byť aspoň na to dobré, že by ho Poslovia mohli brať ako niečo viac, než ako bežného čarodejníka,“ podotkol Draco.
                „Tak zrejme len na to jediné sa môžeme spoliehať,“ prikývol Severus. Avšak vyzeral úplne vážne, takže to tentoraz Harry nebral ako provokáciu. „Ako som povedal, nedostal som sa v úvahách o nič ďalej, než ste vy. Niečo musí existovať, čo pomohlo Bystrohlavovej, aby sa z ich územia dostala. Neverím, že ju pustili len preto, že to bola Bystrohlavová. Ako ste správne usúdili, sú to mýtické, nadpozemské bytosti, ktorým bolo jedno, čo sa deje na zemi. Takže im bolo určite jedno, že k nim prišla ona, aby tam niečo skryla. Chceli niečo a ona to mala a to jej pomohlo, aby odtiaľ vypadla. A keďže to bola Bystrohlavová, skryla žiaru na miesto, kam je reálna šanca sa dostať a zobrať ju. Vedela, že to bude Chrabromilov potomok. Vedela, že k tomu raz dôjde a spravila to tak, aby ju nakoniec aj získal. A dokonca si myslím, že je to veľmi jednoduché, len teraz sa nám to zdá komplikované. Myslím, že odpoveď máme rovno pred nosom, len ju treba vyčuchať.“
                „Ale realizácia zrejme nebude taká jednoduchá, ako prísť na odpoveď,“ zamrmlal Draco.
                „No a tu nastupuje Chrabromilov potomok,“ Severus sa zaškľabil. „Keď to zvládla Bystrohlavová, chytrá hlava, ale svaly nikde, smelému a neohrozenému Chrabromilovmu potomkovi by to nemalo robiť väčšie problémy, najmä po tom, ako to bystré hlavy vyriešia zaňho.“
                „Zdá sa vám to smiešne?“ urazil sa Harry.
                „Nie, nezdá sa mi to smiešne. Dokonca by som povedal, že mi to už všetko lezie na nervy,“ zamračil sa Severus. „Ale pravdou je, že to budeš musieť spraviť, nech je to čokoľvek a neuveríš mi, ale mám z toho obavy. Dosť bolo mlátenia prázdnej slamy. Za tie dva dni, čo som špekuloval a preberal naše možnosti s profesorom Dumbledorom, podarilo sa mi okrem iného, nahromadiť aj toto,“ mávol prútikom a pred nimi sa zjavilo niekoľko kníh. „Preštudujete ich vo svojej tajnej skrýši, aby nikto nevidel, do čoho máte vrazené nosy. Ja teraz nemám veľa času a vy ste predsa len preukázali, že viete logicky uvažovať, najmä keď dáte hlavy dohromady, aj s Potterovou. Musím sa venovať Rumunsku, aj tam je kopec roboty. Za týždeň o tomto čase budem chcieť vedieť prvé výsledky a teraz rozchod.“

------

„On vie, že na to prídeme,“ predniesla Hermiona vo všetkej vážnosti, keď sa všetci štyria zašili do Núdzovej miestnosti aj s knihami, ktoré im Severus takmer vrazil do rúk a vyhodil ich zo svojho bytu.
                „Určite, inak by nám nedával tie knihy dobrovoľne,“ uškrnula sa Ginny.
                „Dobrovoľne to nebolo, nebuďme naivní,“ Harry stiahol obočie. „Určite ho k tomu niekto prinútil a určite nemusíme dlho hádať kto.“
                „No tak nám dôveruje Dumbledore, to je jedno,“ Draco mykol plecami.
                „Dumbledore to nevie, takže to nebude také jednoduché,“ zamyslene skonštatovala Hermiona a siahla po jednej z kníh.
                „Možno vie, možno vedia obaja, ale chcú, aby sme na to prišli my.“
                „Nebuď paranoidný, Harry,“ prskla po ňom Hermiona. „Keby poznali odpoveď, už by sme sa vrhli do riešenia.“
                „Dobre, len ma toľká dôvera prekvapila.“
                „Nemá ťa čo prekvapovať. Tvoj strýko má práce vyše hlavy, Sirius tiež a profesor sa akosi nemôže predierať stránkami kníh, tak to musíme spraviť my,“ ani Ginny sa nepozdával Harryho prístup.
                „Fajn!“ rozhodil rukami.
                „Tu máš, čítaj,“ Draco mu s úškrnom strčil do rúk knihu.
                Ako povedala Hermiona, knihy, ktoré im dal profesor, sa nedali bežne zohnať. Určite nie v rokfortskej knižnici a zrejme by ich márne hľadali aj v knižnici Ministerstva mágie. Stavili by sa, že boli jediné svojho druhu, ktoré patrili do zbierky prastarých rodov a dedili sa z generácie na generáciu. Mali síce hrubú väzbu, ale písmo nebolo tlačené, ale písané. S najväčšou pravdepodobnosťou patrili stredovekým, či starovekým zberateľom legiend a povestí. Najmä kniha, ktorú študovala Hermiona, vyzerala, že má aj deväťsto rokov.
                „Úžasné,“ hlesla po niekoľkých hodinách sústredeného čítania.
                „Nič úžasné, nič výnimočné,“ zamrmlal Harry. „Viac menej obmeny akýchsi pozorovaní. To isté, čo ste vraveli vy, akurát v iných situáciách a dobách. Stále dookola to isté.“
                „Uhm,“ pritakal Draco. „Ani známka o krajine Poslov svetla. Nič, čo by nám pomohlo.“
                „Úžasné je to, čo držíme v rukách,“ zamračila sa na oboch. „Toto len tak nezoženiete. Ktovie, ako sa k nim profesor dostal.“
                „Zrejme ich ukradol,“ uškrnul sa Harry.
                „Nie, to nie,“ akože vážne zavrtel hlavou Draco. „On si ich určite len požičal hneď po tom, ako svojím typickým spôsobom presvedčil majiteľov, že mu knihy vlastne chcú požičať.“
                „Áno, dobrovoľne, s radosťou, ibaže si nič z toho nebudú pamätať.“
                „No, zrejme sú senilní a majú slabú pamäť.“
                „Tak to bude. Určite. Strýko predsa nie je žiadny krivák.“
                „Prestaňte vtipkovať,“ vrkla po nich. „Toto je dosť vážne.“
                „Dočítala si sa niečo, čo by nám pomohlo?“ spýtali sa takmer naraz.
                „No, vlastne ani nie,“ zavrtela hlavou. „Zrejme to isté, čo vy. Výpovede rôznych ľudí, ktorí sa dostali do kontaktu s Poslami svetla. Viac-menej sú rovnaké, menia sa len situácie, pri ktorých vznikli pozorovania. Nič,“ vyzerala frustrovane. „A čo ty, Ginny?“ s nádejou pozrela na dievča, ktoré stále mlčalo.
                „Ja by som možno niečo mala,“ stiahla obočie. Okamžite sa na ňu sústredili tri pohľady. „Ale neviem, možno je to len blud, keďže sa odtiaľ údajne nikto nikdy nedostal. Alebo teda určite je to blud, pretože dotyčný hovorí o sne.“
                „Tak čítaj!“ vyzvali ju netrpezlivo. Momentálne bol vítaný aj blud, len aby sa dozvedeli niečo nové.
                „Dobre teda,“ prebehla ich ukrivdeným pohľadom. „Ale je to kravina...

Samuel žije so svojou ženou a piatimi deťmi v Crundale pri Pembrokeshireských lesoch a je známy ako miestny bylinkár a elixírmajster. Je úplne obyčajným, skromným čarodejníkom, avšak trpko poznamenaný nežičlivosťou osudu, ktorému sa však dokázal vzoprieť.  
                Ako výrobca elixírov úzko spolupracuje s liečiteľmi v širokom okolí a často sa dostáva do kontaktu s chorými a umierajúcimi. A pri lôžkach neraz cíti Poslov svetla. Možno práve preto si ho Nuntios lucis vybrali.
                Jeho rozprávanie začína pred siedmymi rokmi, kedy Samuelova manželka čakala ich piate dieťa. Tehotenstvo bolo komplikované a pôrod bol ešte horší. Obaja, ona aj dieťa, dlho bojovali o život. Množstvo elixírov, ten najlepší liečiteľ, Samuelovo modlenie sa a intenzívne cítenie Poslov svetla, až napokon, po týždňovom boji vyhrala ako jeho žena, tak i jeho dieťa.  
                Zaprisahal sa, že všetky sľuby, ktoré dal počas týždňa, do posledného splní. Bol unavený, ale spokojný a šťastný, pretože jeho manželka konečne spala pokojným spánkom a dieťa sa upokojilo a začalo sa uzdravovať. Napokon zaspal aj on.
                A v sne prišlo k veľmi zvláštnemu a ojedinelému stretnutiu. Možno to bol skutočne len sen a možno naopak, bola to realita krytá snom, aby ostali Nuntios lucis stále len bytosťami opradenými legendami a mýtami.
                Podľa Samuela to bola skutočnosť. Cítil to tak intenzívne a skutočne, že si inú možnosť ani nepripúšťa.

V sne sa dostal do krajiny Poslov svetla. Vravel, že ho tam vzali za jeho dlhoročné služby a spoluprácu, aj keď si ju nikdy neuvedomoval. A pustili ho, bez akýchkoľvek problémov sa ráno zobudil.
                Rozprával o svetle, pred ktorým musel privierať oči. O jasných, bielych postavách, neuveriteľne krásnych, ale z ktorých vyžarovala hrozba a nebezpečenstvo. Celý ich svet bol lesklý a žiarivý, akoby tam mali uväznené svetlo. Nebolo tam trávy, ani stromov. Bola to holá možno zem alebo niečo takmer až sklenené, po čom on kráčal, avšak jeho hostitelia sa nadnášali. Pod dlhými sutanami len ťažko hádal nohy.
                A do jeho duše sa na tom mieste vkrádalo slnko. Až tak citeľne, že mu spaľovalo dušu. Až tak intenzívne, že z toho tepla nemohol dýchať. Cítil sa na jednej strane krásne, ale na druhej strane mal strach. Bál sa, čo bude nasledovať. Bál sa otvoriť ústa, bál sa ich.
                Zbytočne. Vravel, že mal pocit, akoby mu chceli ukázať ich svet. Nerozprávali sa s ním, ani mu nijako neblížili, nebránili, aby si to tam poobzeral. Nešiel však ďaleko. Nielen pre strach, ale aj pre to dusno a sparno.
                Ráno sa zobudil a bol si istý, že to, čo prežil, bola skutočnosť. Vzali ho tam, pretože sa s ním stretli už niekoľkokrát. Pri lôžkach chorých. A pomohli aj jeho manželke. Možno z vďaky a možno zo zištnosti.
                Samuel stále pokračuje vo svojom povolaní. Vyrába elixíry, ale už nielen pre svoje okolie, chodia za ním aj z ďalekých krajov. Vyznáva Nuntios lucis a hovorí o nich. Je prvým čarodejníkom, ktorý sa dostal na ich územie a ktorý sa odtiaľ slobodne vrátil. Je o tom presvedčený a nám neostáva nič iné len dúfať, že sa niekedy k nemu pridá niekto ďalší, kto by mohol poskytnúť viac informácií a najmä hmatateľné dôkazy.
“  
                „Kravina,“ prikývol Harry po chvíli mlčania, ktoré v Núdzovej miestnosti nastalo po prečítaní.
                „Vravela som,“ prikývla Ginny.
                „Počkajte. Máme predsa brať na vedomie každú informáciu a táto je zatiaľ najobsiahlejšia,“ zakročila Hermiona.
                „Najobsiahlejšia, ale najnereálnejšia,“ protirečil Draco. „Ten, čo to napísal, to napísal jasne. Nemáme hmatateľné dôkazy.“
                „Ale ani o mordengraudoch sme nemali hmatateľné dôkazy a nakoniec nás skoro zabili, napríklad.“
                „Ibaže toto je len sen,“ ani Harrymu sa príbeh nepozdával. „Chlapovi sa niečo zasnívalo a myslel si, že sa stretol s Poslami svetla.“
                „Práve ty by si mal byť ticho a nemal by si prejavovať nedôveru voči snom.“
                „Na tom niečo bude,“ Ginny sa pridala na stranu svojej kamarátky. „Neberme na ľahkú váhu žiadnu informáciu, aj keď sa zdá byť úplne nezmyselná.“
                „Pred chvíľou si povedala, že je to kravina,“ upozornil ju Harry.
                „Hovorím, že na tom niečo bude,“ zamračila sa naňho. „Tvoje sny o predvídaní smrti sú tiež len sny,“ zdôraznila. „Možno bol ten Samuel niečo ako Vyvolený,“ zaškľabila sa naňho. „Myslím pre Poslov svetla. Možno mu skutočne chceli ukázať svoj svet,“ mykla plecami.
                „Dobre teda. Nebudeme to brať na ľahkú váhu,“ rezignoval aj Draco. „S tými Vyvolenými sa tuším roztrhlo vrece,“ zaceril sa na Harryho.
                „Ako chcete,“ nepresvedčivo prikývol. „Takže, podľa sna, máme predstavu, ako asi vyzerá krajina Nuntios lucis. Podľa slov strýka vieme, kde sa asi tá krajina nachádza. Podľa Bystrohlavovej vieme, kde v krajine hľadať a čo, aj keď nevieme, ako tá nardajská žiara vyzerá, ale to je len detail. Ešte ostáva zistiť, čo si do tej krajiny vziať, aby nás Poslovia pustili, pretože pochybujem, že by nás brali ako toho Samuela. A ani Bystrohlavovú tak nebrali. Ibaže by tak brali Severusa, ale zase pochybujem, že by on niekedy niečo cítil pri lôžku chorého a už vôbec nie nejakého Posla svetla,“ zaškľabil sa.
                „Poslovia svetla, mýtické bytosti, ktorým však niečo chýbalo a to im dala Bystrohlavová,“ Hermiona nadvihla obočie. „Niečo nemali, niečo potrebovali, za niečo boli možno vďační.“
                „Pozrime, ako ich krajina vyzerala,“ Ginny ťukla na stále otvorenú stránku vzácneho zväzku rukopisov. „Jasná, svetlá, horúca a dusná, akoby tam bolo uväznené svetlo, či dokonca slnko.“
                „Žeby?“
                „Poslovia svetla, ktorí potrebujú trocha chládku?“ nadhodil Draco s predstieraným úškrnom.
                „Lietajú po svete, tam sa ochladia dosť,“ Harry naňho mrkol.
                „Buď to začnite brať obaja vážne, alebo bežte spať,“ vrkla po nich Hermiona.
                „Pardon,“ Harry ospravedlňujúco rozhodil rukami, kým Draco žiadal o odpustenie trocha dôvernejšie. „No ale, Poslovia svetla že by si nevedeli vyčariť, či zadovážiť niečo, čo ja viem čo, u seba doma, keď tam majú taký jas a teplo,“ začal to brať skutočne vážne.
                „Možno to nevedia, možno sú spätí len so svetlom.“
                „Tak by už na to mali byť zvyknutí.“
                „Možno tým trpia.“
                „Príliš často sa vyskytuje slovo možno.“
                „Pretože sú to len úvahy.“
                „A možno nevedia vôbec čarovať,“ ozval sa Draco. „Pomáhajú, ale nie kúzlami. Pozitívne vplývajú na tých, na ktorých chcú. Nečarujú. Nevedia si vyčarovať tieň, chládok, trocha tmy.“
                „Ale to by im u nich doma každý čarodejník vedel vyčariť trocha tmy a dostať sa tak stade preč.“
                „Možno u nich nefungujú kúzla tak, ako nefungovali u kentaurov,“ Hermiona luskla prstami.
                „Keď sú naše úvahy teda správne,“ Harry sa poškrabal na hlave. „Tak Poslovia potrebujú trocha, trocha temnosti do toho jasom presýteného sveta,“ pozrel na každého z nich. „Tak to by tam mohol ísť Severus, ten by s tým svojim mundúrom, myšlienkami a výrazom tak zatemnil tú ich aureolu, že by sa nestihli čudovať.“
                „Si otrasný,“ zavrtela hlavou Hermiona, kým Draco a Ginny sa chechtali. „Ale možno sa dostávame k vyriešeniu celej tej záhady. Bystrohlavová mala zrejme niečo, čo ten jas mohlo dokázať aspoň na moment prekryť. Možno na dlhšie. Možno im dala niečo, čo im pomáha neustále utiecť pred jasom. Ak sú teda naše úvahy správne, podotýkam.“
                „A aj keby tam fungovali kúzla, možno obyčajné Nox nestačí na to, aby dokázalo zastrieť ich svetlo,“ Ginny bola už opäť vážna.
                „Asi áno,“ privolil nakoniec aj Harry. „Bystrohlavová musela mať niečo iné, niečo účinnejšie. Nejaké opozitum ich svetla.“
                „Takže budeme hľadať tmu?“ spýtal sa Draco.
                „Už to tak vyzerá.“
                „Asi budeme musieť prísť na to, ako uväzniť takú tmu, alebo niečo, aby to oslobodilo ich a nám pomohlo dostať sa stade.“
                „Ale najskôr sa o naše úvahy budeme musieť podeliť s profesormi.“
                „To každopádne.“
                „Existuje niečo také?“
                „A existujú Nuntios lucis?“
                „Dobre, na dnes by hádam stačilo. Už je dávno po večierke,“ zhíkla Hermiona, keď pozrela na hodinky.
                „No, ak by som mohol navrhnúť,“ Draco si nesmelo odkašľal. „Ja by som sa až tak do veže neponáhľal,“ pozrel na Hermiona. „Zajtra je sobota, do školy ísť nemusíme a tak...“
                „A tak si spravíte súkromný večierok,“ zachechtal sa Harry. „Ale to je v poriadku, môžeme sa tu striedať. Určite si zaslúžite trocha viac toho intenzívnejšieho súkromia,“ Ginny ho šľuchla do rebier.
                „Sklapni, Potter.“
                „Už mizneme,“ usmial sa na svoju červenajúcu sa kamarátku.
                „Harry, ty si vôl,“ začuli ešte chichotať sa Ginny.
                „Dúfam, že ti to nevadí,“ opatrne sa spýtal, keď osameli. „Potter to vlastne vystihol celkom dobre. Zaslúžime si viac intenzívnejšieho súkromia,“ vypustil vážne, ale dusil v sebe nepokoj a neistotu. Čo keď ona nechce?
                „Nie, nevadí mi to,“ zažmurkala. A prečo by aj malo? Chodili spolu, milovala ho a jednoducho proste logicky muselo prísť aj k tomuto. A okrem toho... „Tiež mi to napadlo, keď sme mali prísť sem,“ usmiala sa.
                „Vážne?“ zo srdca sa mu odvalil obrovský kameň pochybností.
                „Iste, ale sama by som to asi nenavrhla.“
                „To je jasné, takéto záležitosti majú byť v rukách muža,“ zaškľabil sa. Ale potom zvážnel. Silou myšlienky prerobil miestnosť, ktorá dovtedy vyzerala ako študovňa, na niečo viac intímnejšie. Ani nevedel, odkiaľ to poznal, ale zrejme niekde musel čítať alebo počuť o sviečkach, veľkej posteli, krbe, v ktorom plápolal oheň. Dívala sa okolo seba a na jej podnet sa svet okolo nich zafarbil do bledomodrej a bielej.
                „Ani zelená a ani červená,“ šepla.
                „Iste, ani Chrabromil, ani Slizolin,“ usmial sa. „Ale nemáme šampanské, to miestnosť neponúka a Dobby by mi asi nechcel.“
                „To nevadí. Na čo šampanské? Nechcem byť opitá.“
                „Správna úvaha, mimochodom ako vždy. Ty máš len správne úvahy,“ opatrne jej vzal knihu, ktorú nervózne stískala v rukách. „A teraz? Aká bude tvoja úvaha teraz?“ šepol jej nežne do ucha. Jeho teplý dych ju pošteklil a vzrušil. „Čo mám spraviť teraz?“ pritiahol si ju k sebe.  
                „Vezmi ma do tej veľkej postele.“

------

„Päť k trom! Také je zastúpenie štvrťfinále a že kto je potom lepší!“ doberal si pred hodinou Elixírov Colin slizolinských.
                „Malo by to byť vlastne štyria na štyroch, keby jeden zbabelo nezdupkal,“ zaškľabil sa Mulvey na Malfoya.
                „Postaviť sa na správnu stranu nie je zbabelé, ale odvážne a už vôbec by som to nenazvala zdupkaním, ale uvedomením sa,“ usmiala sa naňho Ginny a pravicou zadržiavala Draca. Pre istotu.
                „Presne tak,“ prikývol Colin. „A keby ste neboli takí sprostí, tak by ste sa spamätali tiež. Ibaže, hm, ibaže my by sme vás nechceli, takže máte smolu. Zbabelci medzi nás nepatria. Uvedomiť si môžete, ak sa vám to niekedy podarí, len pre vlastné uspokojenie, ale to už bude neskoro.“
                „Creewey, aby pre teba nebolo neskoro, keď skončíš rovnako ako tvoj brat!“ prskol mu do tváre Slizolinčan. Colin okamžite zbledol a Draco vytiahol prútik.
                „To si prehnal, Mulvey,“ zavrčal a Ginny ho okamžite zdrapla za ruku. Ani jej sa nepáčilo, že Slizolinčan použil proti Colinovi poznámku o mŕtvom bratovi, ale aby mal niektorý z nich pre to problémy, to sa jej nepozdávalo ešte viac.
                „Keď niekedy skončím ako môj brat, budem si uvedomovať jedno, že umieram pre to, v čo verím, pre dobro a pre ľudí, na ktorých mi záleží. Ibaže keď budeš umierať ty, Mulvey, uvedomíš si maximálne to, že si už prestal Voldemorta baviť,“ okomentoval Colin úplne pokojne. Po zaznení Voldemortovho mena sa poniektorí podvedome otriasli. „A je vidieť, že nie si schopný ani počuť jeho meno, tak nechápem, na akého hrdinu sa tu chceš hrať.“
                „Vyjadril sa hrdina zo všetkých hrdinov najhrdinovatejší,“ natiahlo sa im za chrbtami. Severus sa blížil do svojej učebne na hodinu šiestakov. Slizolinčania sa začali pochechtávať a Draco s Ginny sa už nadychovali k protestom. „Vy mlčte a vy sa prestaňte vyškierať. Keďže momentálne nemám po večeroch čas zapodievať sa pubertiakmi, odpykáte si svoj trest dnes večer u Hagrida, pán Mulvey a vy...“
                „Ale dnes sú duelantské súboje!“ zaprotestoval Slizolinčan.
                „Nevravte,“ Severus naňho prekvapene pozrel. „No ale to ma vážne mrzí. Zabudol som, hm,“ zatváril sa nevinne. „Čo už, zrejme svoju spolužiačku v dnešnom súboji nepodporíte, ale na to ste mali myslieť skôr, než ste sa tu pokúsili vyvolať študentské nepokoje a rozbroje,“ usmial sa. „A vy, pán Creewey, vy sa k pánovi Mulveymu môžete pridať a spolu môžete diskutovať o hrdinských činoch, ak teda Hagridovi nenapadne dať vám inú úlohu. Som rád, pán Malfoy, že ten prútik, ktorý je celkom pekne skrytý za sukňou slečny Weasleyovej, vlastne ani nevidím, inak by ste museli prítomným pánom robiť spoločnosť,“ zaceril sa a zmizol v učebni. „Hodina sa začne za pol minúty, tak tam nestojte ako stádo oslov a láskavo ma nasledujete. No nehanbite sa!“ ozvalo sa z učebne.
                „Je vidieť, že si stále jeho miláčikom,“ zavrčal Mulvey na Malfoya.
                „A vôbec mi to nevadí. Veríš mi?“ zazubil sa mu naspäť.
                „Možno nevidel. Možno si domyslel,“ okomentovala Luna spevavým hlasom. „Mal si šťastie. Ale skôr ti nechcel dať trest, keďže ty večer súťažíš.“
                „To bolo o chlp,“ vydýchla si Ginny.
                „Nie, to bolo o jednu riasu tvojej sukne,“ zasmial sa Colin. „Večer bude sranda.“

------

Aký trest večer prichystal Hagrid obom previnilým, bolo úplne jedno. Dôležitejšie veci sa diali vo Veľkej sieni, kde sa po večeri stretla Parkinsonová v súboji s Finniganom. Seamus mal jasnú prevahu medzi divákmi, Pansy fandila vlastne len hŕstka Slizolinčanov. A jasnú prevahu mal aj v samotnom súboji. Hodiny DA mu možno nedali viac vedomostí, než aké už mal, ale dali mu viac šikovnosti, viac praxe. Mal rýchlejšie reakcie a bol presnejší. Vlastne sa s Pansy polhodinu len zabával, než ju napokon gentlemansky odzbrojil a porazil. Predsa len nechcel použiť žiadne odrážacie, či iné útočné zaklínadlo, ktorým by sa dotkol dámy.
                Druhý súboj bol tvrdší, vyrovnanejší a nerozhodnejší. Najmä obecenstvo sa nevedelo rozhodnúť, komu fandiť. Chrabromilčania sa napokon priklonili na stranu „starého“ Chrabromilčana a povzbudzovali Nevilla. Výnimkou bola snáď len Hermiona. A Slizolinčania. Keď už nepovzbudzovali Nevilla, aspoň protestne a znechutene bučali na Draca. No a ostatné fakulty, najmä dievčenské zastúpenie, búrlivo a pišťaním poháňalo vpred práve blonďavého Chrabromilčana. Neville zaostával za Dracom najmä v pružnosti a presnosti, ale nedostatky nahrádzal odhodlaním. Duel trval vyše hodiny, keď Neville prestal stíhať a čoraz viac ho premáhala únava. Draco podľa očakávania vyhral, ale Neville mu svoju kožu vôbec nepredal ľahko.

------

„Hm, zaujímavé úvahy,“ zašomral Sirius. Sedel spolu s Harrym pri stole, kým Susan s Ginny trkotali sediac v kreslách. „A nemusia byť vôbec mylné. Tma, tma,“ mrmlal zamyslene. „Nič mi nenapadá v súvislosťou s tmou, ktorá by sa dala prenášať. Ak teda neberieme do úvahy tmu vyčarovanú z prútika. Iste, existujú nejaké magické artefakty, ktoré vytvoria tmu, ale pochybujem, že by dokázali poslúžiť v krajine Poslov. Podľa predpokladov je tam ten jas veľmi silný a tá tma, tá musí byť zrejme ešte silnejšia. Neviem, z mne známych vecí by neposlúžilo nič,“ zavrtel hlavou.
                „Prešli sme už kvantum kníh a ďalšie kvantum sa chystáme prezrieť. A zatiaľ nič. Ale Hermiona sa nevzdáva, chcela by v piatok predložiť Severusovi niečo nádejné, ak nie rovno riešenie.“
                „Verí si,“ Sirius sa usmial. „No a hm, ako berie tú prehru?“
                „Nie tragicky. Len mávla rukou a povedala, že duelantský pohár tento rok nie je priorita. A má pravdu,“ Harry sa mierne pousmial. „Ale Malfoy sa stará o to, aby jej pofúkal rany,“ zaškľabil sa.
                „Tak iste, starostlivosť o priateľku po nevydarenom zápase musí byť dôkladná,“ aj Siriusovi to prišlo celkom vtipné. „Ty tej svojej fúkať rany nemusíš,“ zoširoka sa usmial. „Vytrela s Nottom podlahu poriadne.“
                „To áno,“ Harry sa hrdo zazubil. „Ale s Malfoyom to bude mať ťažké,“ mierne sa zamračil.
                „Tiež si myslí, že to semifinále bude vlastne predčasné finále. Mala sa stretnúť radšej so Seamusom, alebo Mulveym. Ale tak, ako vraví Hermiona, duelantský pohár nie je prioritný, tak načo sa tým zaťažovať. Nech to skončí akokoľvek,“ mykol plecami. „Takže vravíš, že chcete môjmu švagrovi predložiť niečo, čo bude mať viac šancí na úspech. Tak to vám budem držať palce.“
                „Áno, to je Hermionin plán. Ale to teraz nechajme plávať. Rovnako aj pohár. Čo nové na Základni?“
                „Všetko po starom. Dusno rastie, čoraz viac sa schyľuje k búrke, vojne. Artur vie, že ho sledujú, Ministerstvo je čoraz viac prelezené smrťožrútmi a je takmer isté, že za chvíľu padne. Na Základni máme tri nové rodiny, ktoré boli prenasledované smrťožrútmi a je jasné, že ich bude čoraz viac a častejšie. Ide do tuhého. A do tuhého ide aj u nás. Susan nechce viesť diskusie o tom, že by mala zvoľniť tempo nehovoriac o síre a jede, ktoré na mňa začne prskať, keď sa odvážim naznačiť, že raz proste bude musieť ostať doma na zadku,“ zatváril sa ako zbitý pes.
                „Trýzni ťa,“ zasmial sa Harry. „Ale to sa dalo čakať. Bude aktívna až do poslednej chvíle. Predpokladám, že si z jednej akcie odskočí porodiť a vzápätí sa vrhne do ďalšej.“
                „To ale nie je vôbec vtipné, vieš? Občas mám pocit, že nad niečím takým vážne uvažuje.“
                „Ale hlúposť. Je rozumná. Keď bude cítiť, že už to proste nejde, tak to nechá.“
                „Kiež by si mal pravdu.“
                „A nezabúdaj, že na to, aby ste ju presvedčili, budete dvaja,“ zaškľabil sa.
                „No vidíš! Ďalšia vec, ktorá ma nesmierne trápi. Môj švagor sa nám vyhýba. A ja by som bol tak rád, keby prišiel na večeru,“ uškrnul sa.
                „Môžeš si za to sám.“
                „Ale ty si mi pomáhal.“
                „Nedalo sa odolať.“
                „Však? Stálo to za to.“
                „Ale už ho to prechádza. Už sa na nás dokáže pozrieť a dokonca aj po nás prskať.“
                „Tak to je parádne. Už mi vážne chýba.“
                „Riešite niečo vtipné?“ pozrela na nich Susan, pretože sa obaja nahlas rehotali.
                „Áno, tvojho brata,“ ozrejmil jej manžel. Len chápavo prikývla a potom rezignovane mávla rukou. „Harry, počuj,“ spustil Sirius po chvíli opatrne. „Ja som tak premýšľal. No, ešte je skoro, ešte to nie sú ani dva mesiace, ale aj tak. Chcel by som sa ťa niečo opýtať a neviem, či s tým budeš súhlasiť.“
                „Čo sa deje? Von s tým,“ povzbudil ho Harry.
                „Tak to, že budeš krstným otcom môjmu dieťaťu, je jasné. Budeš ním aj pre moje aj pre Námesačníkove dieťa a to ďalšie si už porozdeľujeme medzi seba.“
                „Áno, o tom sme sa už rozprávali a ja si to nesmierne vážim.“
                „Ale to nie je to, čo chcem s tebou prebrať. Ako som povedal, ešte je skoro nad niečím takým uvažovať, ale ja som proste ako na ihlách z toho všetkého a skrátka som nad tým začal rozmýšľať.“
                „Nad čím?“
                „Nad menom.“
                „Pre dieťa?“
                „A koho iného budeme krstiť?“
                „Tak to máš pravdu, to je ešte vážne skoro.“
                „Bude zo mňa otec, teším sa a špekulujem nad tým, ako sa bude volať moje dieťa,“ Sirius sa vzápätí zarazil. „Harry, prepáč že som sa ťa dotkol.“
                „To je v poriadku.“
                „Nie, nie je. Je to príliš čerstvé a ja sa ti tu idem vytešovať z môjho otcovstva, keď vy dvaja...“
                „Vážne je to v poriadku,“ ubezpečoval ho s úsmevom. „U Weasleyovcov je to to isté, tiež sa tam vo veľkom vymýšľajú mená.“
                „Ale...“
                „Už sklapni a radšej mi povedz, čo si chcel so mnou preberať v súvislosti s menom. Dúfam, že ho nechcete pomenovať po mne?“ natiahol s úškľabkom.
                „Tak to by mi ani vo sne nenapadlo,“ odpovedal rovnakým spôsobom. „Ide o to, že ani ja a ani Susan mu nechceme dať meno po našich otcoch. Nemáme nikoho takého blízkeho. Možno ona svojho brata, ale radšej by som umrel, ako by sa môj syn mal volať Severus. Tak som sa ťa chcel spýtať, či by ti nevadilo, alebo skôr, či si ty tak nepremýšľal nad menom pre svojho syna, že či by si mu chcel dať meno James.“
                „Aha,“ Harry pomaly prikývol. „No,“ pokračoval po chvíli. „Za predpokladu, že niekedy budem mať dieťa...“
                „Ale budeš,“ Sirius sa naňho zamračil.
                „To dúfam,“ vydýchol. „Ja si nijako nenárokujem na meno svojho otca. Ak budem mať niekedy dieťa, tak jedine s Ginny, a Ginny má vo svojej rodine kopu mužských príbuzných, po ktorých by chcela dať meno synovi. Jediné, na čom budem trvať, je meno Lily. Viem, že ty a otec ste boli najlepší priatelia, takmer až bratia. A ja, ja som v poslednom roku neraz pochyboval o svojom otcovi. Nie, že by to trvalo, to ani náhodou, ale boli momenty, kedy som mu isté veci vyčítal.“
                „Chápem...“
                „Preto nebudem trvať na tom, aby sa môj syn volal James. Nech sa tak volá tvoj syn a ja mu budem rád krstným otcom,“ slabo sa pousmial.
                „Určite?“
                „Iste,“ presvedčivo prikývol.
                „Tak to som rád,“ Siriusovi sa zjavne uľavilo. „No ale tvoj syn by sa pokojne mohol volať Severus. Sevie,“ zachechtal sa. „Myslím, že by sa to môjmu švagrovi neuveriteľne pozdávalo.“
                „Dobre, ale nebudeme mu to radšej prezrádzať, zatiaľ,“ nakoniec sa zasmial aj Harry.

------

„Neexistuje tuším nič,“ Hermiona frustrovane vyprskla, keď sedeli na takzvanej bojovej porade. „Keby som mala viac času, keby som sa nemusela učiť na skúšky, keby som mala viac materiálov...“
                „Keby si nechcela vyriešiť všetko sama,“ prerušil ju Draco. „Zlato, proste nič nie je. Všetko sme prezreli a ty najviac. Nemôžeš si vyčítať aj to, že si nešla do ministerskej knižnice, aby si prezrela viac kníh.“
                „Alebo že ťa proste nik nepustí na ostrov, aby si prezrela záznamy Fénixov,“ pridala sa aj Ginny.
                „Alebo to, že sa jednoducho nemôžeme spýtať nič McGonagallovej alebo Flitwicka,“ mykol plecami Harry. „Niečo existuje, určite, ale my máme obmedzené možnosti a tie sme vyčerpali. A áno, ty najviac.“
                „Chcela som na niečo prísť.“
                „My vieme.“
                „A bude to jasné aj druhým.“
                „Ale, keď sa nemôžeme spýtať priamo profesorov, môžeme sa spýtať niečo študentov,“ nadvihla obočie.
                „Myslíš, že by študenti Bystrohlavu vedeli o nejakej mimoriadnej tme?“ Harry pochybovačne stiahol obočie.
                „No, Luna nás už raz presvedčila, že Bystrohlavčania toho vedia viac,“ Draco sa postavil za Hermioninu myšlienku.
                „Vyskúšať to určite môžeme,“ prikývla Ginny.
                „So strýkom sa máme stretnúť až zajtra večer,“ skonštatoval Harry. „A Luna nás okrem iného presvedčila aj o tom, že stojí na našej strane a nič nikomu neprezradí. Takže v poriadku. Môžeme sa spýtať, či niečo nevie o nejakej silnej tme, ktorou kedysi dávno disponovala Bystrohlavová,“ mykol plecami.

------           

Bolo ťažké predierať sa spomienkami, ktoré niekto predtým starostlivo upravil. Opatrne ich ošetrovať a skladať do seba. Akoby ste mali skladačky puzzle, ktoré niekto predtým prelepil iným obrázkom a zároveň poprehadzoval jednotlivé dieliky. Najskôr musel opatrne odstrániť vrchnú vrstvu tak, aby nepoškodil tú dôležitú a správnu a potom ich poskladať na svoje miesta. Tisíce dielikov. Vyžadovalo si obrovskú dávku trpezlivosti, pozornosti a dôslednosti. A ten niekto, kto tomuto starcovi upravil len prednedávnom pamäť, si tiež dal enormne záležať.
                Severus sa však nikde neponáhľal. Zacítil stopu a pustil sa po nej. Starec bude možno po celej operácii vyčerpaný a zničený, ale nezabije ho to. Nemalo by. A on sa dozvie niečo, čo by im mohlo pomôcť. Určite. A dozvedel sa.
 „Sorana, kto bol ten muž?“ starec, avšak oveľa mladší ako ten, ktorý ležal pred Severusom, sa díval za mužom odchádzajúcim od jeho vnučky. Postava aj chôdza Severusovi napovedali. Bolo to jasné. Tom Riddle.

„Býva v dedine, prišiel študovať Transylvánskych upírov.“

„Nepýtam sa, čo tu robí, ale kto to je! A hlavne, čo chce s tebou!“

„Len sme sa spriatelili, volá sa Tom.“

 

„Podviedol ťa, vravel som ti to,“ dedkov hlas znel takmer posmešne. Jeho vnučka sedela skrúšene pri peci a plakala. „Máš, čo si chcela. Cudzinec, ktorý ti poplietol hlavu a ktorý sa na teba vykašľal. A keby len to,“ už znel doslova znechutene. „Ešte ťa nechal aj v tom. Kde ho budeš teraz hľadať? Čo?“

„Nebudem ho hľadať.“

„Aha, tak nebudeš, hej? A kto bude vychovávať toho pangharta?“

„Dedko, prosím...“

„Nepros! Ja som ťa prosil takmer na kolenách, aby si si nenechala popliesť hlavu. A čo ty?“

„Neviem, kde ho hľadať.“

„Iste, to mám za svoju dobrotu!“ chlap si nevšímal jej náreky. Bol naštvaný. Ešte nikdy v živote nebol taký nahnevaný, ako v tejto chvíli. „Vychoval som ťa, keď ti rodičia umreli. A ty sa mi odvďačíš takto.“

„Bude to moje dieťa, len moje.“

„Ty sama si dieťa! Nedokážeš ho vychovať sama! Budeš na smiech, celej dedine, všetkým.“

„Prosím...“

„Zmizneš odtiaľto a hneď!“

 

„Merlin môj, čo som to len spravil?“ plakal. Držal si hlavu v dlaniach a nepretržite plakal. „Musím ju nájsť.“

 

„Ideš neskoro, apu,“ zamračil sa o niečo mladší muž na starca.

„Kde je? Chcem ju vidieť a ospravedlniť sa. Chcem, aby prišla naspäť, aj s dieťaťom.“

„Vravím, že ideš neskoro.“

„Čo sa stalo?“

„Je mŕtva. Moja neter umrela pri pôrode.“

„Čo?“ starcov svet sa v momente zrútil. Vyhnal ju z domova. Ako psa. A už jej nepovie, ako ho to mrzí a mučí. „Stelian, vezmem si to dieťa, vychovám ho rovnako, ako som vychoval Soranu.“ Aspoň tak by sa jej mohol revanšovať.

„Nie, už si starý. Ledva sa dokážeš postarať sám o seba.“

„Som dosť silný, zvládnem to!“

„Apu, tie deti sú dve. My sa o ne postaráme, vychováme ich, keď sme nemohli mať vlastné. Už sme to Sorane sľúbili, na smrteľnej posteli.“

„Dve deti?“ vydýchol.

„Áno, dve. Bolo by to na teba príliš.“

„Asi áno, možno,“ pripustil. „Ale... nechcem si to pamätať. Prosím, Stelian, nech mi niekto vymaže z hlavy tento rok.“

 

„Súhlasíte dobrovoľne s týmto zásahom do vášho vedomia?“ pýtal sa rumunský liečiteľ starca.

„Áno,“ prikývol presvedčivo. Nechcel si pamätať na svoj prehrešok.

„V poriadku, pristúpim teda k zákroku,“ liečiteľ mu namieril prútik na hlavu.

„Stelian, prosím, povedz mi ešte, aké mená ste vybrali tým deťom?“

„Dacian a Elena.“

 

„Ďakujem ti, starec,“ pred mužom stál Temný pán. Bola to spomienka na blízku minulosť. Veľmi blízku. „Vlastne si prastarý otec mojich detí a ja ťa nezabijem. Akosi som sa roznežnel,“ zaškľabil sa. „Ale nikto nikdy nezistí nič. Nie od teba.“

„Nezabíjajte ich!“ prosil, aj keď vlastne nevedel, prečo. Matne sa mu vybavovali spomienky, keď sa mu v nich táto obluda prehrabávala. Vedel, že spravil niečo zlé, pretože si na jeden rok svojho života nespomínal. Vtedy zmizla Sorana. A donieslo sa mu do uší, že ju vyhnal. Nevedel prečo, ale tento človek spomína to, že je prastarý strýko. „Vy ste Tom, však? Tom Riddle.“

Severus by sa rád dozvedel viac, ale chatrná schránka starcovho tela to nevydržala. Chcel ešte zistiť, kde sa nachádzal Stelian, ktorý tie deti vychoval. Tam bola ďalšia stopa, ibaže tu sa už nič nedalo robiť.  
                „Odpočívaj v pokoji,“ zamrmlal, keď uložil mŕtve starcovo telo. Nechcel ho zabiť. Ale musel vypátrať aspoň náznak pravdy. Dacian a Elena. Deti Temného pána. Elena. Ak to bola tá Elena, mali by mať o jednu starosť menej.

------

„Chceli by sme sa ťa niečo spýtať, Luna,“ Harry s priateľmi pristavili Lunu a Nevilla v piatok po obede.
                „Iste,“ usmiala sa. „S čím vám môžem pomôcť tentoraz?“
                „No, pátrame po niečom, čo kedysi dávno vlastnila Bystrohlavová,“ začal Harry.
                „Niečo, čo by mohlo vytvoriť tmu,“ pokračovala Ginny.
                „Tmu, ktorá by možno mohla byť silnejšia než slnko,“ Hermiona stiahla obočie.
                „Nevieš o niečom takom? Samozrejme vo všetkej tajnosti,“ dokončil Draco.
                „Čo riešite tentoraz?“ vyzvedal Neville. Avšak všetky dychtivé, zvedavé a netrpezlivé pohľady boli upreté na Lunu.

TOPlist