43. Krutá zima


„Teoreticky by to mohlo fungovať,“ zamyslene skonštatoval Severus, keď mu Ginny prezradila, nad akou možnosťou uvažovali v priebehu uplynulých troch dní. To by znamenalo, že by nakoniec nemusel ani umrieť. A ani nikto iný, potenciálne možný. „Aj napriek tomu to ale bude ťažké,“ pozrel na Harryho.
                „Určite áno. Ani sa neodvažujem uvažovať nad tým, že ste všetci dosť schopní, aby ste niekoho zachránili, pretože aj v tom prípade by to bol zásah do vnímania sna a možných dôsledkov,“ stiahol obočie. „Dohodli sme sa, že sa o tom nebudeme baviť. Keď k tomu príde, tak k tomu príde a potom sa bude diať, čo sa má diať.“
                „Uhm,“ Severus sa mračil. Chcel začať špekulovať, uvažovať a dumať nahlas, ale musel uznať, že v tomto má jeho synovec pravdu. Bude si musieť nájsť niekoho iného, s kým by to mohol preberať potajme. Pretože on to chcel preberať a keď to nešlo inak, bude si musieť nájsť inú dušu, ktorá ho bude chcieť vypočuť. Nájde sa niekto taký? Zrejme zájde na návštevu k Weasleymu, keď Lupin znova odišiel. „Dobre teda, necháme to tak,“ prikývol. „Čo sa tu dialo iné behom tých troch dní? Čo ste robili?“
                „Uf, rodinná debata,“ uškrnul sa Harry predstierajúc pokoj. Vlastne sa už upokojil, ibaže teraz do toho, celkom logicky znova zabŕdli a jemu sa vrátili pocity spred troch dní. Chvíľu bude trvať, kým sa zase uvoľní. „Vážne ťa to zaujíma?“
                „Predstav si,“ zamračil sa Severus a preniesol pohľad na Ginevru. „No tak, čo ste robili?“
                „Nič, presne tak, ako si nám odporúčal,“ usmiala sa. „Trávili sme čas so Sebastianom a priateľmi a rozprávali sme sa o bežných veciach a starostiach. Žiadna vojna, nič.“
                „To hodnotím ako vskutku prospešné,“ uznanlivo prikývol a skúmavo pozrel na Harryho. Výstražný pohľad jeho netere ho ale varoval, aby sa, aspoň v tomto okamihu, aj on o niečo podobné pokúsil. „Počul som, že sa bude Hermiona vydávať,“ načal bezpečnejšiu tému. Nakoniec sa všetci traja uvoľnili a hoci ho Malfoyova svadba nezaujímala, mal si brať Hermionu, ktorá ho zaujímala, takže ho vlastne musela zaujímať nadchádzajúca, povedzme že šťastná, udalosť.

------

Dacian sedel zadumane v jednej z komnát otcovho hradu a díval sa z okna, za ktorým husto snežilo. Bolo zvláštne vidieť niečo také biele v tomto prostredí, kde sa to temnosťou a zelenou či striebornou len hýrilo. Čo na tom. Ako náhle dopadli vločky snehu na zem v okolí hradu, okamžite sa topili, zanikali a zem ostávala stále chmúrne čierna. Zadíval sa do diaľky, tam, kam nesiahali otcove kúzla. Celé okolie zastierala biela snehová pokrývka a on sa v spomienkach vracal ku chvíľam, kedy sa spolu so sestrou bezstarostne jašili v snehu netušiac, kto je ich otcom a aká budúcnosť ich čaká.
                To vlastne poriadne netušil ani teraz. Možno by ho otec nakoniec nechal žiť. V prípade, že by mu jeho vlastný plán nevyšiel a on by sa otca nezbavil skôr. To mal presne v pláne. Nečakať, kým sa otcovi zunuje, kým nedosiahne to, čo chce a kým mu nebude na príťaž. Nevedel presne, akú úlohu v jeho plánoch zohráva, ale nepochyboval, že bude potrebný len do určitej chvíle. Kým jeho otec nezíska vládu nad Rokfortom. Potom sa stane nepotrebným. A tomu musel zabrániť.
                Vedel, že jeho otec má šancu vyhrať. A veľkú. Ležali pred ním pergameny s kúzlami Slizolina, ktoré bolo síce ťažké sa naučiť, ale on to zvládne. Tým si bol istý. Bolo zvláštne, že jeho otec nechce, aby sa ich učili aj ostatní smrťožrúti. Aspoň tí významnejší. Lestrangová, napríklad. Keby sa ich naučili viacerí, Rokforťania by skutočne nemali šancu.
                Ibaže jeho otec bol nedôverčivý sebec, ktorý len jemu prikázal, aby sa ich učil. Prísne zakázal komukoľvek sa približovať k tejto miestnosti. Mal svoje plány a v nich figuroval len jeho syn. Možno by ho to malo tešiť, povzbudiť a mal by byť hrdý, ibaže on za tým cítil niečo iné. Nedôveroval mu, neveril mu už ani to, že sa necháva nazývať Temným pánom. Musel byť ostražitý. A musel dopodrobna premyslieť svoje plány.

------

„Dobre,“ prehlásil profesor Potter na svojej poslednej hodine so siedmakmi pred vianočnými prázdninami. „Skontroloval som vám testy,“ zamával kôpkou pergamenov. „Keby bola normálna situácia a vy by ste normálne chodili do školy, nie že by ste do nej chodili teraz nenormálne,“ mierne sa zaškľabil, čo si vyslúžilo odvážne pochechtávanie, „zrejme by tieto testy rozhodli o vašom polročnom prospechu. A my sa tak budeme aj tváriť. Všetci ste prospeli, gratulujem, máte dobre našliapnuté k zvládnutiu MLOKov,“ usmial sa a dal testy do rúk Colinovi, aby ich porozdával. „Áno?“ pozrel na zdvihnutú ruku Chloe Shullovej.
                „Ako to tu bude vyzerať cez prázdniny? Myslím, nikto sa odtiaľto nedostane?“
                „Nie,“ zavrtel rázne hlavou. „Aj keď je tu pár detí, ktoré majú vonku rodičov, už sa tak nejako zmierili s tým, že tu ostanú,“ roztrpčene dodal. Tomu sa venovali celý uplynulý týždeň. Detí nebolo mnoho, väčšina mala rodiny tu, prípadne mala rodiny dávno skryté a oni rozhodne nemienili proces upravovania pamäte podnikať dva razy. Na konci roka to muselo stačiť. Deti mohli byť unesené a mohli byť vypočúvané. Rozhodli sa tak najmä kvôli ich bezpečnosti a oni s tým súhlasili. Koľké z nich by tu ostali aj za normálnych okolností? Mnohé. A možno tu ostanú aj cez hlavné prázdniny. Ktovie, ako bude vyzerať situácia potom.
                „Takže sa vlastne nič nezmení? Myslím v trénovaní a podobne?“
                „Všetko bude prebiehať tak, ako doteraz len s tým rozdielom, že dva týždne škola odpadá,“ uškrnul sa.
                „Viac času, viac možností, viac tréningu,“ spokojne prikývol Bystrohlavčan Charles Palmer. „Výborne.“
                „A že to potrebujeme,“ zaceril sa Colin. Harry ich nechal tak. Za chvíľu malo posledný raz zvoniť, tak nech diskutujú.
                „Správne. Preto by som vás poprosil, počnúc zajtrajškom, aby ste boli vždy ráno o ôsmej nastúpení pred hlavnou bránou. Samozrejme to odkážte aj ostatným. Tréningy budú prebiehať dvojfázovo, ráno a poobede. Každý deň, samozrejme okrem Vianoc a Silvestra. To vás trápiť nebudeme. A, aby som nezabudol, pri tréningoch sa budeme striedať, takže niektorí deň sa budete musieť zmieriť s neúčasťou riaditeľa,“ zaškľabil sa.
                To im samozrejme nevadilo, aj keď si už dávno uvedomili, že prínos Severusa Snapa do ich tréningových procesov je veľmi významným. Znova sa rozprúdila diskusia a debatovali aj pri odchode z učebne.
                „Vynikajúca,“ Ginny sa zatvárila prekvapene mávajúc pred ním svojím testom. „Vážne som to nečakala. Myslela som si, že budem musieť robiť opravné testy alebo čo,“ zachichotala sa.
                „Veľmi vtipné,“ zachmúrene ohodnotil jej pokus o vtip. „Poďme sa naobedovať, mám hlad.“

------

Skutočne na ďalší deň spustili intenzívnejší tréning. Štedrý deň mal byť až za tri dni a oni vlastne žiadne mimoriadne vianočné prípravy absolvovať nemuseli. Na Základni sa o to starali muklovia, na hrade škriatkovia, napriek tomu hlavne tie menšie deti pomáhali škriatkom. Čo iné tam aj mali robiť? Návštevy s rodinami boli síce častejšie, než raz za týždeň. Mohli sa stretať každý deň, avšak len niekoľko hodín. Stále si však nevedeli predstaviť, ako budú vianočné sviatky prebiehať  v úplne zaplnenom hrade. Nemôžu byť pohromade, to bolo technicky nemožné. Zrejme sa vytvoria skupinky, zrejme budú deti na hrade a tí na Základni budú musieť ostať tam.
                Harry si povzdychol. Rozhodne však toto boli príjemnejšie starosti ako tie spred niekoľkých týždňov.
                „Mne je to vcelku jedno,“ mykol plecami v ten večer Severus, ktorého prišiel navštíviť Harry. „Starajú sa o to Sinistrová s Vectorovou a možno aj Trelawneyovou, ak je tá náhodou triezva,“ zaškľabil sa.
                „Nepije, len je divná,“ stiahol obočie Harry.
                „Pije, preto je divná. Každý však vie, že je bláznivá a každý vie, že od nej nemôže očakávať žiadne výsledky, preto sa jej hodiny berú s rezervou. Vážne nechápem, kde občas nechával Albus rozum. Celé roky ju chránil a mne nedovolí, aby som ju vyhodil nehovoriac o tom, že by som to vlastne teraz ani neurobil.“
                „Si mimoriadne ohľaduplný,“ usmial sa Harry hrajúc obdiv. Severus ho prizabil pohľadom.
                „Však,“ prosto vypustil. „A čo sa týka diania na hrade, bude to tak, ako vravíš. Nemáme priestor k tomu, aby sme spravili nejakú zmiešanú slávnostnú večeru. Necháme ich však, aby sa mohli tie dva dni voľne pohybovať po hrade. Aspoň tí, ktorí tam majú svoje deti.“
                „Nemôžem uveriť, kde sa v tebe berie až taká dobrosrdečnosť,“ začudoval sa Harry.
                „Jednoducho ma to nebaví stále počúvať. Či už od Sinistrovej, Vectorovej alebo Hermiony. Stále mi tým hryzú nervy a uši. Akoby ma to snáď malo zaujímať a trápiť,“ znechutene sa zaškľabil. „Som len úbohý riaditeľ a nie koordinátor spoločenských udalostí,“ uchechtol sa.
                „Vskutku,“ prikývol Harry. „Dobre, to nech vyriešia iní. A teraz moja súkromná hodina.“
                Po tom, čo prestali so skúšaním Avady a tiež sa nemuseli zameriavať na odhaľovanie zabudnutých zaklínadiel, mali viac času na trénovanie Harryho legilimencie. Bolo to však stále problematické, pretože mu Severus nechcel dovoliť sústredene hľadať nejakú spomienku v jeho hlave a dovolil mu učiť sa zachytávať len jeho myšlienky. Sústredili sa najmä na to, aby protivník ani náhodou nezistil, že sa Harry snaží odhadnúť jeho myšlienky.
                Bolo to však veľmi náročné a postupoval pomaly. Nemal talent tak, ako Severus. Musel sa všetko učiť a ani kameň mu v tomto prípade príliš nepomáhal. Alebo dobre, pomáhal, ale nie tak, ako by si to vyžadovala situácie. Niekto sa to nenaučí nikdy, niekto sa to nie je schopný ani začať učiť. Každopádne je to oveľa náročnejšia disciplína než oklumencia, ktorú Harry zvládal na jednotku. Severus si bol istý v tom, že keby sa pokúšal Temný pán dostať sa do mysle jeho synovca práve teraz, nemal by šancu. Takže aspoň nejaký úspech. A keďže legilimenciu brali len ako doplnok, nie ako nutnosť, venovali sa pozvoľnému a pokojnému postupnému učeniu sa legilimencie.

------

„Kráti sa ti to,“ usmiala sa Ginny na Hermionu, ktorá stála pred zrkadlom a skúšala si svadobné šaty. Pani Finniganová okolo nej behala s prútikom, zaznamenávala si jej miery a značila, kde bude musieť šaty rozšíriť. Vďaka vyčnievajúcemu brušku si šaty po Susan nevedela dopnúť. Celkom logicky. Aj Ginny a aj Tonksová sa jej pokúsili nanútiť tie svoje, ale odmietla ich. Rovnako ako šaty po Fleur. Nebolo by vhodné, aby Harry s Remusov videli v šatách ich manželiek ďalšiu nevestu, hoci si bola istá, že by si to zrejme ani nevšimli. Bolo by jej to trápne. A tiež príliš vyčačkané šaty Fleur, ktoré by boli na nej výstredné. Na vlastné šaty nemala, hoci Draco vyhlásil, že jej kúpi, čokoľvek bude chcieť. Nechcela zbytočne míňať. Aj tak to bude len skromná svadba s oveľa menším počtom hostí, než mali Harry s Ginny prednedávnom.
                „Začínam byť čoraz viac nervóznejšia,“ potriasla hlavou. Prstienky priniesol Viktor len ráno. Bolo zvláštne, že jej ich priniesol práve on, ale nevyzeral, že by snáď protestoval a v posledný voľný deň pred Vianocami nebol nikto iný vonku. S Remusom sa vracali z Južnej Ameriky o deň skôr a Smithovci sa už do obchodu na ďalší deň nedostanú.
                „To je pochopiteľné, drahá,“ zaševelila Seamusova mama s úsmevom. „Každá nevesta jednoducho nervózna musí byť. To k tomu patrí. A v tvojom stave to platí dvojnásobne,“ jej úsmev sa rozšíril a zaznačila si, koľko centimetrov bude musieť pridať. Hermione to číslo kruto pripomenulo, že jej postava už dávno nie je tou, akou bývala a bude to určite ešte horšie. Snáď nebude musieť za štyri dni na poslednú chvíľu ešte čosi pridávať.
                „Tak to ste ma príliš neupokojili,“ mierne sa zamračila. Ginny s pani Finniganovou sa zasmiali.
                „A čo rozlúčka so slobodou?“ nadhodila Ginny.
                „Nie, ďakujem. Posledné skúsenosti mi stačili,“ zaškľabila sa.
                „Harry s dvojčatami ale plánujú, ehm, osláviť to s Dracom,“ naznačila.
                „Alebo sa mu riadne pomstiť, nie?“ stiahla obočie. „Snáď sa nenechá spiť do bezvedomia, ako prednedávnom a bude schopný prísť k Bradleymu po svojich,“ roztrpčene sa uchechtla.
                „Takí zlí naňho hádam nebudú,“ uškrnula sa Ginny, hoci si myslela pravý opak.
                „Vsadíš sa?“ natiahla Hermiona a zdvihla poslušne ruky, aby mohla pani Finniganová pracovať.
                „Radšej nie.“
                „Tak vidíš,“ povzdychla. „Ale verím, že má dosť rozumu a nepadne do pasce.“
                „Dobre, to sú oni. Ale čo my?“ zamrkala Ginny. „S Tonksovou ti pripravujeme miernu oslavu.“
                „Jasne,“ prikývla. „To bolo zrejmé. Ale prosím, nič divoké a nič, pri čom by ste sa rozhodli ísť lietať na štadión.“
                „Sľubujem.“

------

Vianoce prebiehali pokojne. Až príliš pokojne. Alebo sa to len tak zdalo Harrymu. Mimo tréningov a občasných návštev strýka sa dištancoval od diania na hrade. Tam to mali na povel zástupkyňa riaditeľa spolu so svojimi pravými rukami. Vedel, že rodičia a súrodenci chodia za svojimi na hrad, ale nezisťoval, ako to tam prebieha.
                Slávnostnej štedrovečernej hostiny sa zúčastnili všetci z ich poschodia. Molly v spolupráci s pani Grangerovou prichystala sviatočné menu. Stoly, ktoré boli obvykle porozmiestňované po kuchyni, sa teraz spojili a vytvorili dva dlhé rady, kde sedel každý s každým a všetci si boli dostatočne blízko. Až tak blízko, že sa to zdalo Severusovi až zbytočne tesné.
                Áno, zúčastnil sa večere a tiež posedeniu pod stromčekom, ktoré nasledovalo. Díval sa, ako sa malý Lupin hrá s akousi stavebnicou, ktorú dostal. A ako pri ňom Harry sedí a ukazuje mu, ako jednotlivé diely do seba ukladať. Ten malý bol veľmi inteligentný a Severus premýšľal, po kom tak asi mohol zdediť gény, keď má rodičov, akých má. Zaškľabil sa.
                Viacerí boli bez darčekov, ale nikto sa nesťažoval. V ich prípade šlo o atmosféru oveľa viac, ako by o ňu bežne malo ísť, hoci súdiť príliš nemohol, pretože tomu ani zbla nerozumel.
                „Čo sa ceríš?“ spýtal sa ho Harry. Sebastian pochopil, čo má robiť a úplne sa do hry zabral, tak si ani nevšímal, že tam jeho krstný sedí. A ten si všimol osamoteného strýka.
                „Sú Vianoce, mám snáď plakať?“ natiahol.
                „To ani nie. Počuj, pozajtra chystáme rozlúčku so slobodou pre Malfoya. Prídeš?“ ponúkol.
                „Ani ma nehne,“ po úsmeve nebolo ani pamiatky. „A dúfam, že to nedopadne ako naposledy. Skoro si mi ovracal habit a to ti nezabudnem.“
                „Nedopadne,“ zavrtel hlavou. „Som dostatočne poučený z vlastnej chyby,“ zaceril sa.
                „A predpokladám, že to chcete nechať Malfoyovi vyžrať,“ podozrievavo stiahol obočie.
                „Pokúsime sa o to, ale vsadím sa, že on má dosť rozumu, aby to deň pred vlastnou svadbou neprehnal.“

------

Aj deň po Štedrom dni mali všetci voľno, než znovu nastúpia do svojich bežných, prázdninových aktivít. Harry si ten deň povedal, že Severusa nechce vidieť. Proste chcel deň stráviť len s Ginny. S nikým iným. Ani s Hermionou, ani s rodinou a dokonca ani so Sebastianom. Keď mali chvíľu čas, obaja sa trhali pre druhých. Dobre, čas pred spaním patril len im, ale to tiež nie je všetko, však?
                Preto, keď ráno vstali, jednoducho zahlásil, že si spravia menšiu jednodňovú dovolenku. Súkromné prechádzky striedali s pobytom v Núdzovej miestnosti, rozhovory s obyčajným ničnerobením. Bolo úžasné načerpávať energiu z toho druhého a pritom ho vlastne o ňu neoberať. Niekoľko prechádzok a milovaní, večerné guľovanie a jašenie, kedy sa konečne pridali k ostatným a Harry sa cítil znova úplne fit. Na Poslov svetla si už skoro ani nespomenul.
                Večer pred svadbou Hermiony a Draca sa ho skutočne pokúsili opiť dvojčatá s Harryho výdatnou pomocou. Ale nepodarilo sa im to. Draco si na nich dával veľmi dobrý pozor, nápoje prijímal len od Remusa, od ktorého podlosť neočakával a hoci toho vypili dosť, metlobalový exces sa nekonal.
                Hermiona svoju rozlúčku zobrala tiež veľmi kultivovane. Ona samozrejme piť nemohla, ale dbala o to, aby jej kamarátky požívanie alkoholu náhodou neprehnali. Hlavne metlobalové strelkyne, medzi ktoré musela rátať aj novopečenú stíhačku. Nakoniec to však skončilo tak, že ona sa pokojne rozprávala s Lunou, v rámci možností pokojne a dievčatá, na čele s Tonksovou, sa chichotali hádam aj na tom, aká je sklená fľaša neuveriteľne sklená. Takže sa jej cieľ nepodarilo splniť.
                Každopádne boli všetci absolventi rozlúčkových ceremónií  v deň D v poriadku, pripravení zúčastniť sa ich obradu. Luna spolu s Angelinou a Alicou boli družičky, čo sa najmä Molly príliš nepozdávalo. Bola by rada, keby sa jej synovia tiež oženili, usadili a možno jej dali nejakého vnuka. Tí o tom samozrejme nechceli ani počuť. Svedka jej robila na oplátku Ginny. A Draco šokoval všetkých, keď o to isté požiadal Harryho. Pravdou je ale, že by zrejme nikoho iného ochotného nenašiel. Stále to bol Malfoy, aj keď značne zmenený, stále bez skutočných priateľov, ktorým by dôveroval alebo ktorí by dôverovali jemu.
                Hermiona sa už nestarala o to, aby svoje tehotenstvo zakryla. Skôr naopak. Vo svadobných šatách sa bruško krásne vynímalo a ona bola hrdá. Rovnako ako jej rodičia. Keď ju jej otec privádzal, pani Grangerová samozrejme plakala. A nikoho neprekvapilo, keď sa k nej pridala aj Molly.
                Severus sedel medzi hosťami a sledoval to všetko s pokojným výrazom. Nebol priamo zainteresovaný a hoci tvrdil, že mu je celá svadba ukradnutá, nebola to pravda. Díval sa na Hermionu, ktorej to mimoriadne svedčalo a videl, že je šťastná a spokojná. A to vedomie ho upokojovalo. Ženícha si príliš nevšímal, za to sledoval svedkov, ktorí sa na seba významne zubili, keď Bradley recitoval svoj naučený príhovor. Teraz si možno uvedomujú, o čom to bolo, keď boli na svojej svadbe takí nahluchnutí.
                Obrad skončil, z Hermiony sa stala pani Malfoyová a všetci jej gratulovali. Nemohol pri tom chýbať, rovnako ako nechýbal pri tanci. Dôrazne jej však pripomenul, aby dbala na svoje zdravia a zdravie svojho dieťaťa a aby to nepreháňala. Vedela to aj sama.
                „Som šťastná,“ vyhŕkla o čosi neskôr nevesta pri ich stole. Konečne sa jej po tom všetkom napätí uľavilo.
                „A my sme šťastní, že si šťastná a Merlin chráň toho, kto tvoje šťastie naruší,“ vypustil Harry a zagánil po Malfoyovi. Ten si len odfrkol.
                „Nestaraj sa mi do manželstva, Potter. Tiež nepchám nos do toho tvojho,“ nezaháľal a tiež gánil.
                „Varujem, len varujem.“
                „Beriem na vedomie.“
                „Dosť! A vážne,“ sykla po nich Hermiona. „Prosím, skutočne vás prosím, aspoň v nadchádzajúcich štyroch mesiacoch si toto zapáranie odpustite. Stačí, že začínam bojovať s vlastnými zmenami nálady, na to vaše dohadovanie zvedavá nie som,“ zavrčala.
                „To by som ocenila aj ja,“ prikývla Ginny s úškrnom. Obaja pozreli na Hermionu a potom zamračene na seba.
                „Sľubujem, že sa to pokúsim dodržať,“ slávnostne predniesol Harry.
                „A ja sľubujem, že bude odteraz, aspoň v najbližších štyroch mesiacoch, Potter mojím najlepším kamarátom,“ zaceril sa Draco.
                „Nie, nemá to zmysel,“ zavrtela nad nimi hlavou a mávla rukou.
                „V utorok večer nemá nikto z nás žiadnu aktivitu, nie?“ Ginny ich prebehla pohľadom. Zavrteli hlavou. „Tak čo keby sme sa navštevovali každý utorok večer, raz u nás a raz u vás,“ žmurkla na Hermionu. Tá sa musela uchechtnúť.
                „Ak považujete tento nápad za ten najrevolučnejší, prečo nie,“ mykol plecami Harry majúc vo veľmi čerstvej pamäti Hermioninu požiadavku. Jeho pamäť však mohla behom piatich nasledujúcich minút zlyhať.
                „Skvelé,“ prikývol s nevôľou Draco. „Určite to budú nezabudnuteľné utorkové večeri.“
                „A kde u vás to má byť?“ natiahol Harry. „Kde budete bývať? Už ste to vyriešili?“
                „Samozrejme u mojej manželky,“ prezradil Draco.
                „Aha,“ prikývol chápavo. „A, ehm, riaditeľ ti to už odobril?“ ležérne sa spýtal a mrkol na Draca. Nie, ešte to so Severusom nepreberal. „Aha,“ znova prikývol Harry správne si vysvetliac Dracov výraz. „No, aby sme sa nestretali v utorkové večere niekde na polceste medzi chrabromilskou klubovňou a Hermioniným bytom,“ uchechtol sa provokačne. Nie, jeho pamäť nevydržala ani tých päť minút.
                „Ja som to už so Severusom riešila,“ usmiala sa Hermiona. „A súhlasil. Vlastne spravil rovnaký ústupok, ako vo vašom prípade,“ zamračila sa na Harryho. Draco sa víťazne zaceril.
                „Tak potom je to v poriadku,“ prikývol Harry. „V tom prípade budú utorky dňami, na ktoré sa budem najviac tešiť.“
                „Harry, nechceš si zatancovať?“ spýtala sa ho nevinne Ginny.
                „Pred malou chvíľou sme dotancovali,“ ohradil sa.
                „Ale mne sa chce teraz. Hneď,“ prskla po ňom. Nechápavo na ňu pozrel. Významne nadvihla obočie a vstávala. Keď sa dostali na parket, spucovala ho.
                „Prestaňte s tým, prosím,“ Hermiona takmer zapípala na Draca. Zatváril sa previnilo. „Ja za to nemôžem, že vaše životy sa až tak preťali a že ste prinútení byť so sebou tak často. A naše dieťa za to tiež nemôže.“
                „Ja viem,“ povzdychol. „Ale bez toho by to bolo také nudné a čo ja viem? Obyčajné. Proste to s Potterom asi potrebujeme. Ale sľubujem, že si budem dávať pozor na jazyk aspoň v tvojej prítomnosti, tie štyri mesiace.“
                „Jasne,“ prevrátila oči. „Nemôžem byť naivná a očakávať nemožné,“ zavrtela hlavou. „Checht, Ginny zrejme dohovára Harrymu,“ uškrnula sa, keď si prezrela Harryho vinný výraz. „Od nej to sedí, to fakt. Akoby sa ona vždy nesnažila rýpnuť si.“
                „Sme už proste takí. Všetci. Úžasná partia, ktorá sa veľmi miluje,“ uchechtol sa Draco. Pozrela naňho, musela však skonštatovať, že to tak asi bude vždy. Do konca ich životov. Zavrtela hlavou. Nie, nebude chcieť, aby sa zmenilo nezmeniteľné.

------

Harry sa spolu s ostatnými, ktorí boli prítomní alebo neboli na vežiach, pustil do intenzívnejšieho trénovania. Včera bolo trénovanie vlastne len sporadické, keďže sa takmer všetka pozornosť zamerala na svadbu na Základni. Dnes bolo ale dnes a oni mali ešte niekoľko celých dní, kým sa ich program opäť rozšíri o vyučovanie.
                Šiel spať v celkom rozumnú hodinu, preto ho tréning až tak nevyčerpával, ako napríklad dvojčatá. Dokonca aj mladomanželia boli vcelku vyspatí. Hermiona samozrejme zatiaľ netrénovala. Nič však na plat. Vonku začalo poriadne mrznúť a všetci si pri obede miesto plnenia žalúdkov zohrievali svoje skrehnuté končatiny. Preto Severus vrkol, že je nasledujúci tréning dobrovoľný a kto nechce, nemusí sa ho zúčastniť. Nádejal sa, že by sa jeho tím trocha preriedil. Prestrelil však. Aj napriek mrazu nechcel nikto tréning vynechať.
                A preto stále znova a znova, spolu s Potterom, pálili po študentoch. Stavali sa pred nich v päticiach a oni, ako správni smrťožrúti, sa ich snažili zostreliť. Nedarilo sa im to už až tak často, ako spočiatku. Študenti začali byť svižnejší a obratnejší a to bolo len dobre. Napriek tomu sa ocitli zaborení v snehu mnohokrát.
                Večer potom Harry prihodil do krbu, aby sa mohla Ginny poriadne zohriať. O neho ani tak nešlo. On bol lektor, pálil, nemusel uhýbať a tým pádom nepadal do snehu, nepremočil sa a nepremrzol. Ginny však mala večer končeky prstov na nohách úplne modré a on si ju najprv musel prezliecť, potom ju držať pri ohni, aby trocha rozmrzla a nakoniec do nej lial horúci čaj. Až keď začala byť znova človekom s normálnou telesnou teplotou, až potom prišiel na radu hlad a jeho odstránenie.
                Dovolil si proti tomuto spôsobu zaprotestovať, Severus mu však pohrozil, že ho niekam pošle. Podľa neho ich to utuží, získajú silu a budú si vážiť vlastný život. Podľa Harryho však len prechladnú, budú v teplotách ležať na ošetrovni a oni nebudú mať koho trénovať. Severus sa s úškľabkom vyjadril, že tým by on získal akýsi bonus.
                Každopádne v tomto štýle pokračovali aj v nasledujúcich dňoch a všetci sa začali tešiť na to, keď začne znova škola a oni nebudú týraní až tak často.
                Na Silvestra sa trénovalo len do neskorého poobedia. Severus ich netrápil na pozemkoch až do noci a privolil, aby sa mohli zúčastniť osláv konca roka. Samozrejme až po tom, čo časť obyvateľov hradu a Základne znova rozmrzla. Na hrade sa vo Veľkej sieni uskutočnila párty všetkých študentov, na Základni sa o niečo podobné postarali dvojčatá. A prišlo aj k tomu, čo si Harry podvedome prial.
                Krátko pred polnocou vyšlo úplne všetko, čo sa v hrade nachádzalo von, aby sa pozreli na obrovský ohňostroj, ktorý režírovali dvojčatá. A potom sa všetci, svorne, dohromady a radostne bavili niekoľko hodín. A nevadilo im, že je mínus sedemnásť, že budú musieť ráno vstávať. Bolo jedno, či je to prvák alebo profesor. Dokonca aj kentaurov prilákal hluk a prišil sa pozrieť. Pridali sa k oslavám, keď sa im vysvetlilo, o čo ide. Síce opatrne a nie tak nadšene, ale predsa. Slabším povahám sa muselo pri pohľade na nich zatmieť pred očami, keď ich videli polonahých. Nakoniec sa rozložilo niekoľko vatier, škriatkovia ponúkali horúci čaj a whisky a bola to párty, akú Rokfort ešte nezažil.
                Bolo nádherné vidieť, ako všetci spolu držia a vedia, že musia ťahať za jeden povraz. Ako ich nešťastia a nútené takmer väzenie rokfortského hradu zomkli. A oni si vôbec na nič nesťažovali. Tých pár hodín na prelome rokov sa cítili šťastne a boli spokojní. Harry veril, že raz budú takto znova oslavovať a vtedy to bude oslava za mier a nový život.


 ------

„Tak sme premýšľali...“ drkotali zubami dvojčatá sediac v kuchyni pri kozube. Ich matka ich starostlivo obletovala a ponúkala im striedavo čaj a teplé svetre.
                „Keď tam mrzneme pri metaní kliatob, mohli by sme aj pri trénovaní metlobalu,“ nadhodili svojej malej partičke.
                „Je rozdiel padať do zmrznutého snehu a lietať v mrazivom vzduchu a dýchať ho,“ Alica sa následne vysmrkala. „Niečo na mňa lezie,“ potriasla hlavou.
                „A George to nie je,“ uchechtla sa Angelina a kýchla.
                „Na zdravie,“ zavinšovali jej dvojčatá. „Nebolo by to nič príjemné, uznávame.“
                „Ale nebolo by to až tak často a tak dlho, ako toto mučenie.“
                „Skúste to predložiť Oliverovi, sme si isté, že vás s tým nápadom niekam pošle,“ zaškľabili sa.
                A Oliver ich skutočne niekam poslal. Keby bolo o trochu viac stupňov, možno. Ale nie v prípade, kedy je takmer mínus dvadsať a oni majú problémy prežiť to Severusove vyčíňanie.

------

„Štyridsaťtri angín a jedenásť zápalov pľúc. Nehovoriac o tom, že sú všetci prechladnutí, kýchajú a majú nádchu,“ oznámil Harry Severusovi zamračene. „Nemyslíš, že by sme mali trocha poľaviť?“
                „Máme predsa dosť elixírov, nie?“ zaškaredil sa. „Dajú sa za chvíľu dohromady.“
                „O čo sa snažíš? Všetkých ich dostať do postelí a prežiť jeden voľný deň?“
                „Napríklad,“ mykol plecami. „To nie sú žiadne smrteľné zranenia, Harry,“ spustil milo, keď videl jeho trvajúci nesúhlasný výraz. „Keď sa bude naostro bojovať v lepšom počasí, kedy im bude krásne teplo, tak aspoň budú vedieť, že bojujú tak dobre preto, že sme využili každú príležitosť k tréningom.“
                „Aha,“ prikývol a vzápätí zavrtel hlavou. „To je vskutku úžasné ospravedlnenie tvojej snahy zbaviť sa ich týmto spôsobom.“
                „Nikoho sa nezbavujem. Keby som to chcel spraviť, tak si zbalím kufre a vypadnem. Pozajtra sa začne opäť učiť, potom budú tréningy sporadické, nedôsledné a nedostatočné.“
                „Ako chceš. Zajtra ale nepočítaj s Ginny. Má štyridsiatky teploty, ledva som ju dostal do postele. A vlastne ani so mnou nepočítaj. Prepáč, ale budem sa o ňu starať. Je mi prednejšia ako zmrazovanie študentov.“
                „Ale, Harry, no tak,“ skúsil, ale jeho synovec už zatresol dvere. Povzdychol. „Stačí predsa len užiť elixír.“
                Také jednoduché to však nebolo. Stačili tri dni a z hradu sa stal lazaret. Ten jeden voľný, alebo skôr voľnejší, pretože pomáhal vyrábať elixíre, čo príliš nepotešilo Notta, lebo sa mu hrabal v laboratóriu, skutočne prežil.
                A Harry sa musel postarať o Ginny, ktorá sa zmietala v horúčkových kŕčoch. Rovnako ako celá rada ďalších čarodejníkov. Našťastie ich nebolo mnoho. Je pravda, že bol chorý skoro každý, ale vážnych stavov nebolo až tak veľa. Stačila séria elixírov a z najhoršieho boli vonku. Aj tak sa však potešili, keď im rosničky, vážne skutočné žaby, predpovedali zmiernenie mrazov.
                V tom roku a v tých dňoch zasiahla Rokfort najkrutejšia zima za posledných tridsať rokov a oni si to, najmä vďaka Severusovi, veľmi kruto uvedomili.

------

Školský rok sa znova rozbehol. Harry sa znova začal venovať učeniu, zadávaniu testov a ich následným opravám. Prekvapilo ho, že neboli všetci na Severusa až tak veľmi naštvaní. Samozrejme nadávali, ale bolo to skôr nadávanie na počasie, ako na ich inštruktora. Alebo nadávali, keď to nemohol ani Harry a už vôbec nie Severus, začuť.
                „Som rada, že sa to trocha uvoľní,“ ozvala sa Ginny z postele. Ležala v nej už tretí deň, teplota ustupovala len pozvoľna a až vtedy si Severus pomyslel, že to možno vážne trocha prehnal. „Normálne sa zajtra do tej školy teším,“ nasilu sa uškrnula. Prvý deň vymeškala a Harry trval na tom, aby vymeškala aj ďalšie.
                „Zajtra nikam nepôjdeš,“ zamračil sa. Bol na Severusa nahnevaný práve kvôli tomuto. „Stále máš horúčku. Zajtra sa uvidí.“
                „Ja viem, že máš o mňa obavy...“ Musela stíchnuť, lebo sa rozkýchala. A prišlo jej nevoľno. Keď sa spamätala, videla na Harrym výraz typu: Vidíš? Nehraj hrdinku a rob, čo vravím. Prevrátila oči. „Ja sa tu nudím. Uznávam, že je zábavné načúvať ťa, ako vyučuješ, ale počúvať výklad prvákom?“ zaškľabila sa.
                „To tvoje načúvanie, znamená to, že si vyliezla z postele, prešla byt, sadla si do kabinetu a načúvala?“ stiahol obočie. Nevinne zamrkala. „A nemala si náhodou ležať v posteli?“
                „Mala som sveter. A župan. A dvoje hrubé ponožky. Harry, ja viem, že máš o mňa strach a robíš si starosti a mne to všetko lichotí a tak, ale vieš, aká je to nuda?“
                „Viem, vo svojom živote som preležal znudene v posteli viac, než ktokoľvek iný,“ pripomenul jej.
                „Tiež pravda,“ súhlasila. „Ale aj tak...“
                „Zajtra nikam nepôjdeš a hotovo. Keby som sa bavil so Severusom tak ho dotiahnem, aby ti to vysvetlil.“
                „Ach jaj, dobre! Sľubujem, že budem zajtra poslušná.“
                „A pozajtra.“
                „Ale to už nie. To ma vážne zabije.“
                „Nerád ti to pripomínam, ale máš horúčku. A keď do zajtra neklesne, tak pôjdeš na ošetrovňu.“
                „Tak to v žiadnom prípade! Tam by bola mama pri mne stále a ďakujem, to si neprosím.“
                „Tak buď poslušné dievča a počúvaj ma,“ zazubil sa, keď si k nej prisadol a položil jej dlaň na čelo. Jednoznačne mala horúčku, pod očami tmavé kruhy a bola chorobne bledá. Povzdychol. „Len si o teba robím starosti.“
                „Ja viem,“ usmiala sa. „Harry, je mi zima. Nejdeš ma zahriať?“
                „Ginny! No tak,“ prevrátil oči. Videl, že si z neho neprestáva strieľať. Niekedy sa fakt správala ako neposlušné dieťa. A ona mohla tvrdiť to isté aj obrátene, ale to sa tu teraz neriešilo. „Dám ti elixír, pokús sa vyspať.“

------

„Možno som na to prišiel,“ povedal s úsmevom sám sebe Neville. Luna pred chvíľou zaspala. Keď do nej nalial elixíry a počkal, než zaspí, vrhol sa do kníh. V priebehu posledného mesiaca preliezol celú knižnicu. Aj so Zakázanou časťou. Viedol dlhé rozhovory so Sobrianom, kedy porovnávali rastliny z druhého výjavu s tými, ktoré rastú dnes a skúsili odhadovať, ktoré by to mohli byť a kde by mohli rásť. Sobrian ich tiež nepoznal a to im situáciu skomplikovalo.
                Teraz však porovnával svoje zápisky s knihami. Mal pred sebou nákresy a mapy a veľmi túžil, aby aj túto záhadu rozlúštil. A teraz sa mu to možno podarilo. Hneď sa aj postavil, aby si obliekol hrubý kabát a vybral sa z hradu von. Sobrian určite nespí. Starý kentaur toho veľa nenaspal. Vždy, keď k nemu prišiel a či to bolo skoro ráno pred službou vo veži, alebo tak neskoro, ako práve teraz, vždy ho našiel bdejúceho, s úsmevom na tvári, ochotného viesť s ním rozhovor.
                Sobrian si tohto mladého muža obľúbil rovnako rýchlo, ako svojho času Harryho. Bolo to vďaka jeho záľube v rastlinách. Ginny si obľúbil kvôli záľube v liečiteľstve a Hermionu kvôli záľube v elixíroch. Len Harryho si obľúbil pre to, lebo to bol Harry. Najskôr ich spasiteľ a vazalník. Ale najmä silný mladý muž, odhodlaný, statočný a spravodlivý. Vlastne, Harryho si skôr ctil, ako ho obľuboval. Hoci to šlo vlastne ruka v ruke.
                „S čím ti môžem pomôcť, Neville?“ spýtal sa Sobrian sediac pri malom ohnisku, pri ktorom sa zohrieval. Doteraz pozoroval oblohu. Firenze mu už o nej čo to prezradil a on bol fascinovaný.
                „Chcel by som si overiť toto,“ podal mu svoje zápisky a nákresy a jednu z rokfortských kníh

------

„Ahoj, hľadáme Remusa,“ pozdravili Smithovci Tonksovú, keď im otvorila dvere do bytu. Zvedavo po nich fľochla. Nestávalo sa často, aby jej vyklopávali na dvere. Vlastne sa to nestalo ešte nikdy. A už vôbec nie takmer o polnoci.
                „Spí, len prednedávnom sa vrátil,“ šepla.
                „Tak to bude spať aj Viktor,“ prikývli.
                „Okrem iného. Okrem takmer všetkých a tiež Sebastiana. Čo sa stalo, že to nemôže počkať do rána?“
                „Máme horúcu novinu z vonka.“
                „Bill bude možno ešte hore,“ stiahla obočie. „Akú novinku?“ vyzvedala.
                „Závažnú. Zájdeme za Billom,“ otočili sa na päte.
                „Tak počkajte,“ vrkla za nimi a zatvárala dvere. „Myslíte, že teraz zaspím?“ spýtala sa, keď ich dobehla.
                „Asi nie,“ pokrútili hlavou.
                „Tak aká je to novinka?“
                „Veľmi zaujímavá.“

TOPlist