41. Teror v Rokville

 

Draco sa vracal z obedu. Jeho samota nebola už pre nikoho prekvapujúca. Akýkoľvek kontakt s Parkinsonovou a Zabinim ukončil už dávnejšie a taktiež sa nestýkal s Crabom a Goylom. A to ani v slizolinských chlapčenských spálňach. Chcel si zájsť do izby pre knihy, ktoré chcel vrátiť do knižnice, v ktorej aj mienil stráviť poobedie. Do Rokvillu nešiel, vôbec nemal náladu chodiť po obchodoch. Termín, ktorý mu zadal otec sa neodvratne blížil a on bol z toho čoraz zúfalejší. A Snape si mohol tvrdiť, čo chcel.

Keďže sa takmer všetci zdržovali na obede, slizolinská klubovňa bola vyprázdnená. Napriek tomu začul na jednej z chodieb hovor.

„Áno, je to pravda. Hovorila to Jenny, že vraj máme všetci ostať v hrade a nikto nemá ísť do Rokvillu,“ vravelo jedno z dievčat. Draco sa okamžite skryl za kreslo a zbadal prichádzať dve štvrtáčky.

„Myslíš, že sa niečo chystá?“ pýtalo sa druhé dievča, zjavne prestrašené.

„Asi hej, veď prečo by to inak od rána všetkým hovorili?“

Viac nepočul, pretože sa stratili v útrobách ďalšej z chodieb. Draco sa prudko postavil a začal nad tým uvažovať.

------

„Najprv by sme sa mohli poriadne poguľovať,“ navrhol Ron v momente, ako opustili rokfortský areál a všetci siedmi sa vybrali smerom k Rokvillu. Spolu s nimi vychádzalo z hradu niekoľko študentov, ktorí si tiež chceli užiť čo najdlhší pobyt v dedinke a rozhodli sa odísť hneď po čo najskoršom obede.

„Ja som za!“ vykríkol Neville a vyslal prvý hod smerom na Lunu. Tá mu to vzápätí vrátila. Behom chvíle sa strhla poriadna snehová bitka, chalani na jednej a dievčatá na druhej strane. A nedarovali si absolútne nič. Po polhodine toho mali všetci plné zuby a so smiechom sa oprašovali od snehu. Neville si musel dokonca rozopnúť bundu. Nejakým záhadným spôsobom sa mu sneh dostal až pod sveter.

Veselo pokračovali vo svojej ceste. Harry sa pozeral na dva páry pred sebou a kútikom oka pozrel na Hermionu a Ginny, ktoré sa šuchtali spolu s ním a o niečom sa bavili. Votrel sa medzi ne a obe objal s úškrnom okolo ramien.

„No komu už môže byť lepšie ako mne.“ Obidve ho s chichotaním chytili za pás.

„Len si na to veľmi nezvykaj,“ zavrčal červený Ron, ktorý sa k nim otočil. Pohľadom však strelil na Hermionu. „Pokiaľ si si nevšimol, vešiaš sa po mojej sestre.“

„Mýliš sa, Ron. To som si stihol všimnúť,“ usmial sa na Ginny. „A ty mi chceš za to dolámať ruky?“

„To možno nie, ale...“ nestihol dohovoriť, pretože mu Lucy vtisla bozk.

„Nechaj ich,“ zamrmlala a ťahala ho dopredu. Harry cítil, ako Hermione stuhli ramená. Povzbudivo jej zovrel plece, slabo sa usmiala. Nadhodil tému vianočných nákupov a rozhovor im vystačil až po dedinu, v ktorej zamierili priamo ku Trom metlám. Po guľovačke boli všetci riadne premrznutí a tešili sa na horúci čaj.

------

„Ste si tým istý?“ spýtal sa netrpezlivo Snape Draca. Tomu stačilo len pár minút na to, aby pouvažoval nad rozhovorom, ktorý začul v slizolinskej klubovni. Mal z neho nepríjemný pocit, tušil, že za tým je niečo viac. A aj keď nepatril medzi tých, ktorí bežne robia dobré skutky, nechcel pripustiť, aby sa niekomu niečo stalo. Výnimky by však našiel, ale do Rokvillu sa chystal celý hrad. Vedel, čo musí spraviť.

„Hovorím len to, čo som začul. Mne nikto nič nepovedal, neviem, o čo ide. Netuším, čo chystajú. Ale keď tam Slizolinčania nemajú ísť, tak je to hádam jasné.“

„Dobre, v poriadku. Teraz si bežte po svojich povinnostiach a tvárte sa, že o ničom neviete.“

S týmito slovami sa s Malfoyom rozlúčil a teraz začal uvažovať on. Za pár minút už stál pri profesorke McGonagallovej, keďže viedla školu počas Dumbledorovej neprítomnosti. Tá si zvolala celý učiteľský zbor.

„Okamžite treba zrušiť výlet. Treba zadržať tie deti, ktoré sa tam ešte nevybrali,“ netrpezlivo začala vydávať rozkazy. Pohľad upierala na Sproutovú a Flitwicka, ktorí pochopili. Rozbehli sa smerom ku vstupnej hale.

„Madame Pomfreyová, vy sa tiež bežte pripraviť,“ oslovila ošetrovateľku, ktorá okamžite poslúchla. Vydala ešte pár rozkazov a keď sa miestnosť vyprázdnila, obrátila sa k Snapovi a Tonksovej.

„Severus, prosím vás, neviem, v akom stave sú vaše zásoby elixírov. Treba nimi zásobiť nemocničné krídlo, vonku je už asi veľa detí,“ v očiach jej boli vidieť obavy. Profesor prikývol a okamžite sa vybral do žalárov.

„A my budeme musieť zvolať Rád a radšej aj aurorov,“ povedala smerom k Tonksovej.

------

„Zdá sa mi to alebo tu je nejako ticho,“ zamrmlal Harry. Prezeral si rokvillskú ulicu, na ktorej sa pohybovalo len niekoľko osôb. Spoznal skupinku Bystrohlavčanov, ktorí zapadli k Medovým labkám. Jeden zamilovaný pár sa k sebe tisol pri obchode s habitmi a smerom od nich sa ťahali menšie klbká študentov. Na tú diaľku ich nebolo poznať. Medzi domami sa pohybovalo pár ľudí, podľa vzhľadu vyzerali byť miestni.

„Harry, poď.“ Ginny ho začala netrpezlivo ťahať dovnútra. Všetci ostatní tam už boli. „Asi ešte neprišli, veď sme išli medzi prvými.“

Možno má pravdu, ale jemu tu niečo nesedelo. Strelil pohľadom k hradu a zbadal prichádzať ďalšie skupinky žiakov. Nepáčilo sa mu to, ešte raz prezrel ulicu. Mykol plecami a obrátil sa k Ginny. Zaregistroval jej skúmavý pohľad a usmial sa na ňu. Nech si nerobí zbytočné starosti kvôli jeho nedôverčivosti.

Ale vnútri ho zachvátil silnejší pocit ako ten vonku. Lokál bol takmer prázdny. Pri stole už sedela ich skupinka, ktorá sa živo rozprávala. Začal si vyzliekať bundu a pohľadom blúdil po miestnosti. Za výčapom stála madam Rosmerta, hlavu mala sklonenú a niečo robila pod pultom. Pri okne sedela trojica osôb v cestovných habitoch, cez hlavu mali kapucne. Harry sa na nich zadíval. Niekto mu vzal z ruky bundu, nevenoval tomu pozornosť. Stále striehol po tých troch, niečo tu nebolo v poriadku.

„Harry, poďme objednať pitie,“ drgol doňho Ron. Zadíval sa na kamaráta a sledoval smer jeho pohľadu. „Čo sa deje?“

„Neviem, najskôr nič,“ snažil sa nepríjemný pocit potlačiť. Ron len mykol plecami a vychytil sa k výčapu, Harry ho nasledoval.

„Sedem čajov a sedem ďatelinových pív. Tie si hneď aj zoberieme,“ oznámil Ron a nespúšťal pohľad z madam Rosmerty. Odjakživa sa mu páčila. Harry sa postavil tak, aby videl na podozrivú trojku pri dverách, rukou automaticky siahol k prútiku. Tí ľudia sa mu vôbec nepáčili. V lokáli sa ozýval len hovor od ich stola.

Naraz sa udialo niekoľko vecí naraz.

„Čo to má znamenať?“ ozval sa Ron, nechápavo hľadel na majiteľku lokálu. Harry po nej strelil pohľadom, pred očami sa im menila. Odvar Všehodžúsu. V tom istom momente ho začala svrbieť dlaň, zvolával sa Rád. Niečo tu nehralo. Harry vzápätí vyťahoval prútik, Ron pochopil situáciu a vyťahoval ten svoj. Osoby pri dverách sa postavili a otočili k nim.

„Pozor!“ skríkol Harry na celú miestnosť. Jeho priatelia pri stole spozorneli. Ron sa obracal k Harrymu, šľahali na nich zaklínadlá odo dverí. Harry ich chránil svojim ohňovým štítom, obával sa, že by Protego nestačilo. Chrabromilčania spolu s Lunou vyťahovali prútiky. Z miestnosti za výčapom vybehli ďalšie postavy, Harry a Ron im stáli chrbtom. Hermiona, Ginny a Neville sa rozbehli k zadnej časti, zbadali osoby stojace za Harrym a začali na nich útočiť. Tí bez problémov odvracali ich zaklínadlá. Ron sa k nim otáčal a bolestivo sa mu podlomili kolená. Harry to zaregistroval a vyslal na nich prúd ohňa. Spomalilo ich to, neboli na to pripravení. Na nešťastie to nestačilo na všetkých. Od stola zaútočili Luna a Lucy. Osoby ich odo dverí odzbrojili. Jedna osoba, predtým sediaca pri okne sa vrhla na Harryho. Ten šľahal oheň smerom za výčap, nečakal útok odzadu.

„Harry! Za tebou!“ začul výkrik. Obrátil sa a zbadal smrťožrúta z Ministerstva, ako sa k nemu náhli. Zaklínadlá vysielané Harryho priateľmi ho míňali, ďalšie už nenasledovali, boli odzbrojení. Než stačil napriahnuť prútik a vyslať zaklínadlo, Avery sa naňho hodil a sklátil sa s ním k zemi.

„A už s touto hrou skončíme!“ ozvalo sa od výčapu a predstúpila pred nich vyškľabená Lestrangová.

------

„Niečo sa deje v Rokville. Nevieme čo,“ vyhŕkla Tonksová smerom k Siriusovi, Susan a pani Weasleyovej, „všetci, kto sem prídu, nech idú okamžite tam,“ pozrela smerom k Molly, „Slizolinčania boli varovaní, aby tam dnes nechodili. Zrušil sa výlet, ale niektoré decká tam už stihli ísť.“

„Nevieš, čo je s Harrym, Ginny, Hermionou a Ronom?“ vypálil vzápätí nervózny Sirius. Tonksová zavrtela hlavou a Sirius zahrešil. Hneď na to sa utekal obliecť nasledovaný Susan. Molly sa stále nechápavo dívala na Tonksovú. Po pár minútach sa Sirius vrátil a spustil.

„Molly, každého kto príde, pošli do Rokvillu. Nech použijú splývacie zaklínadlo a nazrú do každého obchodu, všade a nech odtiaľ tie decká evakuujú. Nech na nich tiež použijú splývacie zaklínadlo a nech ich dostanú až do Rokfortu. Treba si dať pozor na smrťožrútov. Dobre? My pôjdeme za McGonagallovou,“ obrátil sa k Susan.

Začali pomaly prichádzať členovia Rádu a všetci boli nasmerovaní do Rokvillu. Tonksová utekala na Ministerstvo požiadať o pomoc aurorov.

------

„Potter, ty zostaneš tu a ostatné detičky sa postavia pekne ku stolom,“ nakázala im šialene sa uškŕňajúca Bellatrix. Harryho sotili k výčapu, kde ostal ležať v opatere Averyho. Prútiky im zobrali a položili na pult. Harry videl na tvárach svojich priateľov strach. Stavali ich do radu a on sa zatiaľ pozeral po tvárach smrťožrútov. Okrem Lestrangovej a Averyho spoznal Carsona a Daviesa, s ktorými sa stretol pri Azkabane. Ďalších dvoch nepoznal. Nedokázal ani odhadovať, čo majú v pláne. Nechcel ani pomýšľať na to, ako sa toto všetko skončí. Keby ho tak chceli zobrať so sebou a jeho priateľov nechať na pokoji. Nič iné si momentálne neželal.

„Takže veci sa majú asi takto, moji zlatí,“ vyškierala sa Bella, „máme vás tu úplne bezmocných. Nečakajte na pomoc, ako tomu bolo na Ministerstve, tentoraz vás nikto nepríde zachrániť a my sa troška pobavíme.“

Toto sa Harrymu vôbec nepáčilo. Nechcel, aby ublížili jeho priateľom. A prečo hovorila, že im nikto nepríde na pomoc, svrbela ho predsa dlaň, zvolával sa Rád. Že by to nebolo kvôli nim? Žeby šiel rád riešiť nejaký úplne iný problém? Samozrejme, ako by sa mohli o nich dozvedieť. Sú v keli, je s nimi koniec, toto nedopadne dobre. Panikáril, v duchu sa snažil nájsť nejaké riešenie, ale nič mu nenapadalo, jedine vyjednávať. Hlavne nech nechajú jeho priateľov na pokoji. A najmä Ginny. Pozrel sa na ňu, nenávistne a hrdo zazerala na Lestrangovú.

„Máte predsa mňa, o to vám ide, nie? Im dajte pokoj,“ skúsil a snažil sa, aby jeho hlas znel iste a rozhodne.

„Samozrejme, že chceme hlavne teba,“ vrkla po ňom Bella, „a aj ťa máme. Ale vieš, ty jeden malý smrad, my sa nikde neponáhľame a nič nám nebráni trocha sa pobaviť. Hlavne keď uvidíme, ako trpíš.“

„Si šialená!“ dovolil si vykríknuť. Vzápätí schytal tvrdú ranu päsťou do hlavy. Na moment sa mu zatmelo pred očami a uvidel hviezdičky.

„Nepoužívaj muklovské praktiky, Avery, to príde neskôr.“ Nepríčetne sa zarehotala. Jej smiech Harrymu nepríjemne rezonoval v ušiach, bol to diabolský zvuk. „Vieš, drahý,“ pokračovala a čupla si k Harrymu. „Dnes sa nebudeš hrať na hrdinu, nemáš nás čím vydierať. Budeme pokračovať tam, kde sme skončili na Ministerstve.“ V tvári sa jej odzrkadľovala spaľujúca nenávisť a túžba ubližovať. Rukou mu prešla po líci. Ten dotyk ho pálil, bol z neho znechutený. Mykol hlavou dozadu a v momente ho pritiahla za vlasy bližšie k sebe. „Nikto sem nepríde, aby vás zachránil. Tí vaši úbohí Fénixy, ktorí to tu od rána strážili, sú mŕtvi. Päť pochabých vtáčkov, ktorých sme zlikvidovali. Nie je tu nikto, len kopa študentíkov a v dvoch domoch rozsypaný Perdopulvis. Vieš, čo to znamená?“

Veľmi dobre vedel, čo to znamená a zdvihol sa mu žalúdok. Keď to odpália, kamene pozabíjajú jeho spolužiakov, ktorí sa určite v panike rozutekajú.

„Čo vlastne chceš? Prečo to všetko? Nestačí vám, že máte mňa?“

„Nie, to nám skutočne nestačí.“ Rukou mu stále držala vlasy a dbala na to, aby jej stisk cítil čo najzreteľnejšie. „Nemôžem ťa zabiť a to ma veľmi mrzí. Prečo ťa vlastne nemôžem zabiť? Prečo ťa chce Pán až do sedemnástich živého?“

„Spýtaj sa ho,“ zavrčal ironicky. Bol v zúfalej situácii, nevedel čo robiť. Začal panikáriť. Videl, že ona sa neuspokojí iba s jeho odvlečením. Vedel aj to, že by ju nemusel zbytočne provokovať.

„Ja sa to ale pýtam teba!“ zvreskla rozbesnene a postavila sa. „Dobre teda,“ pokračovala pokojnejšie, ale tvár mala skrútenú pomäteným výrazom. „Ono je vlastne jedno, či mi to povieš teraz, alebo či to povieš Temnému pánovi, za pár mesiacov a rád.“ Namierila prútik smerom k jeho priateľom. Očividne si medzi nimi vyberala. Strelil po nich pohľadom. Všetci na ňu pozerali vydesene, takmer všetci. Neville pozeral nenávistne, s odporom. A Ginny ju ignorovala. Dívala sa na Harryho a v jej očiach zazrel niečo, čo tam predtým nevidel.

„Longbottom!“ vyštekla naňho, „uvidíme, či vydržíš viac ako tvoji rodičia.“

„Ľutujem, že som ťa nezabil, keď som mal možnosť,“ vyprskol na ňu nevraživo. Jeho hlas bol bez najmenšej známky strachu.

„To je ale tvoja chyba,“ zaškľabila sa naňho a dala pokyn smrťožrútovi. Ten ho sotil smerom k jej nohám. Neville sa vymrštil, chcel na tú ženu skočiť a spôsobiť jej čo najväčšie utrpenie.

„Crucio!“ zvreskla a Nevillov pokus skončil na polceste. V neznesiteľných mukách sa začal zvíjať na zemi, snažil sa nevydať žiaden ston.

„Prestaň!“ zvreskol Harry, „Poviem ti, prečo ma chce Voldemort živého. Dám ti ten prekliaty kameň,“

„Ty panghart!“ otočila sa vzápätí k nemu, „Ako sa opovažuješ vyslovovať jeho meno?!“

Ruka sa jej triasla pod neovládateľným prívalom nenávisti. Schúlený v klbku prežíval tú najväčšiu a najneznesiteľnejšiu bolesť. A ona neprestávala, začul výkriky priateľov. Z nosa začal vytekať pramienok krvi. Zatváral oči najsilnejšie ako vládal, zdalo sa mu, že mu vylezú z jamiek. Úporne sa snažil zadržiavať bolestné stony. Tisíce ihličiek sa mu zabodávali do tela. Cítil, že jeho vnútro zápasí s neuveriteľným tlakom, akoby mu o malú chvíľu malo explodovať. Počul kričať Ginny, tak zúfalo a bezmocne. Celé telo mal obliate potom, prestával dýchať z toho neustáleho zatínania zubov. Musí to vydržať, nesmie stratiť vedomie. Prestala, niekto na ňu zareval. Lapal po vzduchu, snažil sa zo seba striasť tie nepríjemné pocity, potreboval sa spamätať. Konečne otvoril oči a bol schopný vnímať aj niečo iné ako krutú bolesť.

Pri Lestrangovej stál Avery. Niečo jej dohováral, prebiehala medzi nimi tichá hádka. Bol bez strážcu, ale bez sily sa vzoprieť.

„Dobre teda!“ štekla napokon na Averyho a otočila sa k Harrymu a kúzlom mu umlčala hlasivky. „Ešte raz zoberieš do tej svojej prašivej huby jeho meno, bez váhania ťa umučím až k šialenstvu.“ Obrátila sa naspäť k Nevillovi a surovo doňho kopla. „Budeme pokračovať tebou, uvidíme, ako dlho budeš schopný odolávať.“

Scéna sa opakovala, niekoľko krát zakričala Crucio. Harry len bezradne sledoval Nevillov zápas, nemohol mu pomôcť, nemal dosť sily a ani možnosti. Nemohol ani protestovať, zakričať. Bol umlčaný Lestrangovej zaklínadlom. Chcel plakať, prosiť, aby ho netýrala. Slzy však neprichádzali. Prečo mu nedá pokoj? Prečo s tým neprestane? Prečo musí trpieť? To všetko kvôli nemu! Konečne prestala, Neville upadol do bezvedomia.

„Keď sa preberie, budeme pokračovať,“ s opovrhnutím opäť kopla do Nevillovho tela. Nato dala tichý pokyn Carsonovi a Daviesovi. Tí  vedeli, čo po nich chce. Pristúpili k Harrymu a zdvihli ho zo zeme. Pokúšal sa odhodlane postaviť, ale nohy sa mu podlomili a on sa musel spoliehať na ich držanie. Konečne pozrel na priateľov. Luna sa odvážila podísť až k Nevillovmu telu. Čupela pri ňom a hladila ho po hlave. A oni ju nechali, nevšímali si ju. Ron objímal vydesenú Lucy a nevraživo zazeral po smrťožrútoch. Hermiona sa uprene dívala vystrašeným pohľadom na Harryho, okolo pliec držala Ginny, v tvári sa jej zračila bolesť. Uvažoval, či im myšlienkou poslať správu o tom, že ho svrbela dlaň. Že možno Rád o nich vie, nejako ich povzbudiť. Ale túto možnosť zamietol, čo keď im dá planú nádej?

------

„Koľko deciek je vonku?“ spýtal sa netrpezlivo Sirius profesorky McGonagallovej. Stál spolu so Susan v jej pracovni.

„Zisťovali sme situáciu vo fakultách,“ vysvetľovala v rýchlosti, „z Chrabromilu odišli trinásti, z Bystrohlavu sedemnásti, z Bifľomoru štrnásti a so Slizolinu nikto. Ostatných sa nám podarilo zadržať, takže vonku je štyridsaťštyri žiakov. Čo sa s tým dá robiť?“

Narýchlo jej vysvetlil plán prípadnej evakuácie.

„Čo viete o Harrym a Weasleyovcoch s Hermionou? Sú vo fakulte alebo odišli?“ nepokojne sa dožadoval informácií.

„Je mi ľúto, ale oni štyria spolu s dvoma priateľmi z ich fakulty šli medzi prvými,“ povedala nešťastne. Siriusovi bezmocne ovisli ramená, Susan ho chytila za ruku. „Myslíte, že idú po ňom?“ pýtala sa profesorka McGonagallová.

„Áno, myslím si, že určite idú po ňom. Neviete mi povedať nič bližšie?“ Siriusov hlas bol plný zúfalstva.

„Neviem,“ premýšľala so stiahnutým obočím, „vlastne viem, včera pri obede pán Weasley vykrikoval, že pôjdu k Trom metlám...“

„Ďakujem!“ prerušil ju výkrikom a upaľoval preč spolu so Susan.

------

„Teraz ti ukážem, prečo som si istá, že za pár mesiacov budeš na našej strane,“ vyškierala sa mu do tváre Bella. „budeš nám zobať z ruky a budeš nenávidieť všetkých tých, ktorých máš teraz rád, vrátanie môjho zablšeného bratranca. Si na to zvedavý?“ Nenávistne jej hľadel do tváre. A ona sa na neho len pobavene škľabila. Postavil sa na svoje roztrasené nohy a čakal, čo sa bude diať.

„Dolores, môžeš priviesť nášho priateľa!“ zakričala smerom za výčap. Z miestnosti skutočne vyšla vyškerená Umbridgová a viedla so sebou Percyho. Harry a všetci ostatní naňho zarazene a nechápavo hľadeli. Toto už nebol ten Percy, ktorého si Harry pamätal. Keď sa pred neho postavili, Umbridgová mala na tvári nenávistný pohľad, ktorý zavŕtavala do Harryho. Ten si však ropuchu nevšímal. Neveriacky pozeral na Percyho, ktorý mal na sinavej tvári šťastný a spokojný výraz, pery mal tmavomodré, takmer čierne a oči, kedysi hnedé weasleyovské oči boli čierne a prázdne. Bielka mali tiež čierny nádych, červené vlasy začali naopak belieť. Prekvapene a ohromene sa naňho díval a perami dokázal bezhlasne naznačiť jeho meno. On sa však len zaškľabil.

„Toto sa z teba stane, budeš náš sluha,“ ozval sa toľko nenávidený vysoký dievčenský hlas, „a ešte ti ukážeme, ako verne a rád budeš spolupracovať. No tak, Percy, myslím, že tieto deti poznáš, tak si niekoho vyber a presvedč tuto pána Pottera, že si schopný ublížiť aj svojim... kedysi blízkym.“ Otočila ho ku skupinke deciek.

„Iste, bude mi potešením.“ Jeho hlas znel duto a bezfarebne. „Čo tak napríklad môjho bračeka,“ zaškľabil sa na ohromeného Rona.

„Si obyčajný hajzeľ a zradca, nenávidím ťa!“ vyštekol naňho Ron.

„Crucio!“ Ron sa začal zmietať na zemi a Percy sa nepríčetne rehotal.

„Percy, prestaň!“ vyletela šokovaná Ginny, „Čo to s tebou spravili? Toto predsa nemôžeš myslieť vážne!“

„Ale môžem!“ Nenávistne sa k nej obrátil a Rona si už nevšímal. Sťažka oddychoval, pričupla si k nemu Lucy. „Vykašľali ste sa na mňa, nechali ste ma tam, tak sa teraz nečuduj, Ginny.“ Jej meno vyslovil s odporom.

„My sme nevedeli, že ťa tam držia,“ zúfalo sa ho snažila presvedčiť aj keď tušila, že to k ničomu nebude. „Vyhýbal si sa nám. Keby sme tušili...“

„Buď ticho!“ zvreskol po nej až sa od úľaku mykla. „Ono je to takto lepšie,“ zasmial sa a namieril na ňu prútik, „Teraz mám rodinu, ktorá o mňa stojí, Crucio!“ vyštekol a tentoraz vlna bolesti zasiahla Ginny. Nemal s ňou zľutovanie, nereagoval na jej výkriky, smial sa. Harry len nemo kričal, reval zúfalé bezhlasné prosby. Ron sa však spamätal z mučenia a hodil sa mu na nohy. Chcel zabrániť týraniu svojej sestry a aj sa mu to podarilo. Percy ho surovo kopol do tváre a jemu sa z nosa vyvalila krv.

„Dobre, to by mohlo stačiť, nateraz,“ zachechtala sa Lestrangová. „Ako vidíš, Potter, do dvoch mesiacov nám budeš oddaný.“

Nevšímal si ju, bezradne sa díval na Ginny, ktorú utešovala Hermiona. To kvôli nemu trpela, všetci kvôli nemu trpeli. Radšej by jej bolesť znášal sám. Pohľady sa im stretli a ona sa naňho napriek všetkému slabo usmiala. Do očí sa mu tisli slzy. Prepáč, prosím. dokázal jej vyslať myšlienku. Zavrtela hlavou a usmiala sa ešte viac.

„Čo sa deje?“ ozvala sa Lestrangová a spýtavo hľadela na jedného zo smrťožrútov stojacich pri dverách.

„Neviem, všade je pokoj, nikde nikoho niet. Mali by byť ulice plné deciek a už niekoľko minút sa nikde nič nehýbe, je to podozrivé,“ odvetil jej.

„Niečo sa tam musí diať,“ nepokojne sa k nim pridala Umbridgová, „tú správu, čo sme dostali, bola od spoľahlivej osoby? Dá sa jej veriť? Čo keď na poslednú chvíľu cúvla a prezradila nás?“

„Nie, to je nemožné,“ vložil sa do toho Carson, „posledne, keď som s ním hovoril, vyzeral odhodlane...“

Harry tomu rozhovoru nerozumel, nechápavo pozrel k priateľom. Ron aj Ginny už boli na nohách a taktiež vyzerali prekvapene. O kom to hovoria? Najskôr o Slizolinčanoch.

„Budeme musieť odísť,“ navrhla Umbridgová, ktorá si zjavne začala robiť starosti. Lestrangová sa otočila k Harrymu a s úškrnom švihla prútikom. Zistil, že mu odčarovala hlasivky.

„Dobre teda,“ pokračovala smerom ku svojim, „tá ulica sa ani mne nepáči, priveď tú ženskú,“ štekla.

Jeden zo smrťožrútov odchádzal k výčapu, aby odtiaľ vzápätí viedol nepokojnú a vydesenú skutočnú madam Rosmertu.

„Skade z tohto domu sa dá odmiestňovať?“ obrátila sa na ňu Umbridgová.

„Z domu sa nedá,“ odpovedala jej trasľavým hlasom, „dá sa z ulice. A za domom za plotom...“

„Fajn, ďakujeme za pohostinnosť,“ posmešne sa na ňu vyškerila Lestrangová, „tvoje služby už teda nebudeme potrebovať,“ zasmiala sa jej do tváre a namierila prútik. „Avada Kedavra!“

„Nie!“ vykríkol Harry a neveriacky pozeral na padajúce telo majiteľky Troch metiel.

„Ale áno, Potter a teraz sa pozbieraj, odchádzame!“ vyštekla naňho. Nato sa traja smrťožrúti vydali smerom k zadným dverám. Je to koniec, to pochopil. Teraz ho odvlečú a spravia z neho podobné bezduché monštrum ako z Percyho. Aspoň, že jeho priateľov nechajú na pokoji. Strelil po nich pohľadom, posledným. Luna nevnímala nič okolo seba, stále kľačala vedľa bezvedomého Nevilla. Ron si držal krvácajúci, pravdepodobne zlomený nos a neveriacky naňho hľadel. Lucy stále vyzerala vydesená, Hermiona zhrozená a Ginny... Stála tam a ruku si nešťastne držala na ústach. Neplakala, len naňho vyľakane upierala pohľad. Bude si ju pamätať? Bude si pamätať lásku, ktorú k nej teraz cíti? Alebo ju bude nenávidieť? Má jej poslať myšlienku? Má sa jej konečne zveriť s tým, že ju miluje? Radšej nie, to tajomstvo umrie spolu s jeho dušou.

„Tak sa hrab!“ surovo doňho strčila Umbridgová a pohnala ho smerom k dverám. Tí dvaja ho museli podopierať, nohy ho odmietali poslúchať.

„Nemôžete ho odvliecť!“ vykríkol Ron zúfalo.

„Ale môžeme, braček,“ vyprskol Percy ironicky, „a pozdravuj mamičku a otecka,“ dodal pohŕdavo.

„Ty sviňa!“ vyštekol naňho nenávistne jeho brat. Harry netušil, čo sa za jeho chrbtom deje. Ron sa rozbehol a chcel skočiť na Percyho.

„Reducto!“ Percyho zarevanie.

„Avada Kedavra!“ Lestrangovej výkrik a šialený smiech. Ozval sa zvuk troch padajúcich tiel.

Nie! Prebleslo Harryho hlavou. Koho ďalšieho tá bláznivá ženská zabila? Začul hysterické výkriky a celé vnútro mu zaliala nepríjemná predtucha. Stáli pri dverách vedúcich do zadnej miestnosti. Na okamih vytočil hlavu dozadu, chcel to vedieť, chcel zistiť, koho zabila. To, čo uvidel pomedzi odchádzajúcich smrťožrútov, ho omráčilo.

„Nie!“ z hrdla sa mu vydral výkrik plný zúfalstva. Celé vnútro mu opantala beznádej a bolesť. Už mu je všetko jedno, nech si s ním robia čo chcú. Po lícach mu stekali slzy. Chcel umrieť, teraz a hneď. Nechcel žiť, nie bez nej. Smrťožrúti ho odvádzali preč.

Na zemi zazrel záplavu ohnivých vlasov.

Viedli ho cez zadnú miestnosť, bezmocne a odovzdane ich nasledoval. Za chrbtami počul vzlyky a jemu samotnému tiekli po lícach horúce slzy. Prečo práve ona? Prečo to musela byť Ginny, jeho Ginny? Umrela kvôli nemu, tak veľmi sa nenávidel.

„Ten plot je dosť ďaleko,“ ozvala sa Lestrangová. Smrťožrúti sa začali o niečom dohadovať. Nepočúval ich, bolo mu to jedno. Nech si s ním robia čo chcú, nech z neho spravia šialenca, možno potom zabudne a nebude ho to trápiť. Chcel na to zabudnúť, spôsobil ďalšiu smrť a o to bolestivejšiu, že zabil dievča, ktoré tak veľmi miloval. Celým srdcom, celou dušou, každým kúskom svojho tela. A je koniec. Pre ňu je koniec a pre neho tiež. Už nechce bojovať, spolu s ňou prišiel o všetko.

Ťahali ho cez dvor k plotu, kde sa mali v úmysle premiestniť. A on sa nechal skrúšene viesť ôsmimi smrťožrútmi. Nevnímal nič okolo seba, necítil nepriateľské ruky pod svojimi pažami, ani zákerné buchnáty do svojho chrbta. Len nešťastne plakal a celé jeho vnútro žialilo.

Ozvali sa výkriky a osoby okolo neho začali padať. To ho prebralo z letargie a pasivity. Obzeral sa okolo seba, na zemi ležali štyri smrťožrútske postavy, ďalšia osoba ich nasledovala. Než sa stihol spamätať a pochopiť situáciu, Lestrangová ho držala pod krkom a mierila mu na hlavu prútikom tak, ako tomu bolo na Ministerstve. Nechápal, čo sa stalo. Stále sa ozývali výkriky a blýskali sa lúče spoza plota. Nikoho však nebolo vidieť. Nerozumel, odkiaľ sa berú tie záblesky. Okrem Lestrangovej tu boli ešte Avery a Umbridgová, ktorí zúrivo a besne vysielali kliatby smerom k miestam, odkiaľ vychádzali záblesky. Všetko trvalo len chvíľu, len maličký okamih. Vzápätí boli zneškodnení aj oni dvaja. Už tu bola len Lestrangová s Harrym vo svojej moci.

„Okamžite ho pusti,“ ozval sa známy hlas a pred plotom sa zviditeľnil Sirius. V momente sa zviditeľňovali aj ďalšie postavy. Susan, Lupin, Tonksová, Bill a Charlie.

„Tak na to zabudni!“ vrieskala Lestrangová. Túto situáciu nepredpokladala, obklopovali ju omráčené telá jej kolegov. Pred plotom stál šiesti Fénixy a ona sa dostala do úzkych.

„Neprejdeš cez nás, tak prestaň blbnúť a pusti Harryho,“ naliehal a uprene pozoroval Harryho.

„Nepustím a vy ma necháte prejsť za plot, inak ho zabijem. Je vám to jasné?“ štekala po nich. Po výsmechoch a irónii z jej strany nebolo ani pamiatky.

„Ale no tak, Bellatrix. Aj ty a aj ja veľmi dobre vieme, že ho nemôžeš zabiť. To by sa Voldemortovi veľmi nepáčilo, že mám pravdu?“ povedal posmešne. A ona vedela, že má pravdu. Nemôže toho zasrana zabiť, Pán ho potrebuje živého.

„Možno máš pravdu, ale také menšie zaklínadlo a môžem poškodiť jeho mozog. Temný pán ho potrebuje živého, to však neznamená, že musí byť úplne normálny.“ Svoje slová podložila šialeným smiechom. A v Harrym vzkypela žlč, ona zabila Ginny. Konečne sa prebral z bezradnosti. Keď už prišiel o ňu, aspoň sa tejto mrche pomstí.

Boli blízko pri plote, Lestrangová sa pomaly posúvala a Fénixy sa báli zaútočiť. Držala Harryho pred sebou ako živý štít. Ešte stále plačúc v sebe hromadil posledné zvyšky síl, ktoré mu ostali po mučení.

„Ty sviňa!“ zvreskol z plných pľúc a chytil jej ruku s prútikom. Snažil sa jej vyšmyknúť, odtláčal od seba jej ruku. Mala dosť sily, avšak v ňom vzbĺkla neopísateľná vlna nenávisti a hnevu. Pomaly získaval prevahu, zvieral aj jej druhú ruku, ktorou ho držala. A ona začala tušiť, že proti nemu nemá bez prútika, ktorý mala teraz namierený niekde úplne mimo, žiadnu šancu. Chápala, že keď sa mu podarí ju odtlačiť, ostatní ju omráčia. A to nemienila pripustiť, preto vzdala boj a hodlala rýchlo zmiznúť. Všetky svoje sily vložila len do jediného. Prudko ho od seba odsotila a sama sa hodila za plot. Prenasledovali ju červené lúče, ale v zlomku sekundy sa odmiestnila.

„Harry! Si v poriadku?“ priskočili k nemu Fénixy a Sirius ho zdvíhal zo zeme.

„Ginny,“ vyšlo z neho zúfalo a pošepky. Jeho tvár sa opäť zalievala slzami.

„Čo je s ňou?!“ vykríkol Charlie. Vôbec sa mu nepáčil Harryho výraz a tušil nešťastie. Bill bol na tom rovnako.

„Ona, ona...“ zajakával sa pod návalom plaču.

„No tak!“ zvreskol Bill. Charlie sa rozbehol smerom do domu.

„Je... mŕtva. Zabila ju. Lestrangová, ju zabila...“ Už nevládal, bolo toho naňho príliš. Pozeral do Siriusovej tváre a tá sa mu začala pred očami strácať. Fyzické utrpenie a veľká vnútorná bolesť mu napokon zobrali aj posledné kúsky síl a on odpadol.

TOPlist