41. Nardajská žiara


„Výborná práca, Neville,“ s úsmevom potľapkal Harry svojho kamaráta po pleci. A nebol jediný, kto ho v ten deň pochválil. Neville hneď ráno pri raňajkách vo Veľkej sieni prezradil Harrymu svoj poznatok, ale museli čakať až na podvečer, aby sa poradili. Teraz sedel medzi svojimi rodičmi, zapýrený kvôli zvýšenému záujmu a nebol vôbec vo svojej koži.  
                „Vďaka,“ hlesol s radosťou. Bol rád, že mohol aj on niečím prispieť, hoci len nepatrne. A hlavne bol rád, že sa mohol ukázať pred rodičmi, ktorí boli naňho mimoriadne hrdí.
                „Je to posun vpred,“ zahlásil Remus do miestnosti, v ktorej sa zišlo vedenie Základne a jej jednotlivých frakcií.
                „Áno, to je pravda,“ privolil aj Severus neprestávajúc špikovať pohľadom Nevilla, ktorý by v tej chvíli bol zrejme všade inde radšej. „Nie síce ktovieaký skok, ale mierny posun áno. Aspoň vieme, na čo sa sústrediť.“
                „Čo je viac, ako sme vedeli včera,“ usmial sa Remus na Nevilla.
                „Takže vieme, že sa náš prvý výjav odohráva v amazonskej džungli, vďaka Nevillovmu spoznaniu rastliny, ktorá rastie výlučne v džungli a vďaka Nevillovmu poznaniu, že farba kvetov, ktoré rastú v džungliach, je v tomto prípade modrá vďaka trusu vtáčikov, ktoré žijú len pri Amazonke,“ zhrnul fakty Harry mračiac sa na strýka. To tomu Nevillovi nemôže dať aspoň pokoj, keď ho už nechce verejne a vlastne nijako pochváliť?
                „Ale keďže vieme, že plocha amazonskej džungle je takmer päť a pol milióna kilometrov štvorcových, tak iste pochopíme, že nás čaká kopa práce, preto vravím, že je to mierny posun vpred,“ tvrdohlavo protirečil Severus špikujúc tentoraz pohľadom synovca.
                „Ale keďže vieme, že plocha súše na zemi je takmer stopäťdesiat miliónov kilometrov štvorcových a ešte včera sme vôbec nevedeli, kde na súši hľadať a z logických dôvodov sme vodnú plochu vylúčili, tak je dnešný päť a pol miliónový poznatok veľmi prínosný. Zbavili sme sa tým vyše deväťdesiatšesť percent Zeme, ktorú by sme museli prácne prehľadať,“ vložila sa aj Hermiona. Severus prešpikoval pre zmenu aj Hermionu.
                „No a keďže vieme, že žijú pri Amazonke, zameriame sa práve na územie pri rieke a kilometrov štvorcových na preskúmanie tiež ubudne,“ usmial sa Remus.
                „Dobre, toľko geografie,“ zaprskal Severus obdarujúc prešpikujúcim pohľadom aj vlkolaka. „Opakujem, že je to mierny posun vpred. Tak či onak musíme oné miesto nájsť. Otázka znie: Kto sa sústredí na hľadanie magického miesta, pri ktorom poletujú kolibríky hnojace svojimi výkalmi zem, na ktorej rastú modré kvetinky?“ zamračil sa na prítomných. Určite by sa rád chopil tejto funkcie, ale nemôže sa sústrediť výlučne na hľadanie v džungli. Nestíhal by svoje ostatné aktivity, ktoré sú rovnako dôležité.
                „Vzhľadom k tomu, že ty to byť nemôžeš,“ ozval sa Bill, „ja tiež nie, vlastne nikto z profesorov, pretože je potrebné hľadaniu magického miesta venovať čo najviac času, neostáva veľa adeptov dostatočne skúsených, aby dokázali nájsť naše miesto.“
                „Miesto patriace Temnému pánovi, na ktorom čakajú jeho domáce maznáčiky, nie naše miesto,“ upozornil Severus. „Ale pravda, nemám potrebný čas, čo je pre nás veľmi zlé,“ zaškľabil sa.

------

Severus zamračene kráčal zo Základne do svojho bytu. Bol rád za to ticho a pokoj, ktoré vládli v podzemí po odstránení Slizolinčanov. Okrem hodín Elixírov tam nikto prakticky nechodil, ak sa však nerátajú občasné návštevy jeho príbuzných alebo priateľov. Krivo sa zaškľabil nad svojou úvahou.
                Potom sa ale znova zamračil. Prečo si tej byliny nevšimol sám? Pozrel sa na ten výjav niekoľkokrát, najmä preto, aby dokázal odhadnúť, ktoré kúzlo by na obludy mohlo fungovať. Jeden jediný kvietok skrytý za nohami tých príšer si proste nevšimol. Ukázal sa len na okamih, keď sa jedna z oblúd pohla vpred a kvietok jednoducho ušiel jeho pozornosti. Možno keby si ten výjav pozeral stále znova, tak by8. Vyjasnenie pozícií Ibaže on sa plne sústredil na synovcov zdravotný stav, spomienka bola u vlkolaka a jemu neostával ani čas a už vôbec nie chuť chodiť za vlkolakom.
                Neprestával sa mračiť. No tak na to prišiel Longbottom. Čo je na tom? Nejaký úspech si zaslúži aj on, keď sa stále hrabe len v hline. A okrem toho, kto iný by si toho mal všimnúť, ak nie práve on a to najmä po tom, čo Sproutová pozrela len raz a zaprisahávala Merlina, že také niečo nechce v živote už nikdy vidieť? Severus sa zaškľabil. Možno to niečo príde sem, prevalí bránu a potom by sa rád pozrel na Pomonin výraz.
                Otvoril dvere do bytu a zatresol ich za sebou. Aspoň je Longbottom trocha užitočný. Táto informácia im skutočne dosť pomohla, aj keď je stále bezpredmetná. A bude dovtedy, pokiaľ nebudú vedieť,  kde sa nachádzajú príšery z druhého výjavu a hlavne pokiaľ nebude vedieť Potter kúzliť. Ľad vykúzliť vie, ak sa sústredí. Nedokážu však odhadnúť, ktorý druh príšer ľadom zničiť. A prví Fénixy im v tomto smere vôbec nepomohli.
                Lupin s Krumom sa môžu potulovať po džungli, môžu dokonca nájsť oné miesto, ale pokiaľ Potter nenájde svoju ľútosť a oni nebudú schopní použiť obe kúzla, je im to všetko na nič. Sadol si do kresla a zložil hlavu do dlaní. Začínal si plne uvedomovať slová svojej netere. Každý toho začne mať v určitej chvíli plné zuby a na ňom toho bolo navaleného až príliš. A koniec toho všetkého bol v nedohľadne.
                Uvedomil si, že ani jeho pocit ľútosti, ktorý je potrebný ku kúzleniu, nie je dostatočný. Ak áno, dávno by vyčaril niečo silnejšie. Niečo viac, ako hustý piesok. Niečo hmotnejšie a presvedčivejšie, než hrubé zrniečka piesku. Pre každého bude ťažké správne identifikovať ľútosť nad niečím, čo by spackalo jeho budúcnosť. Škoda, že sa človek nemôže zamerať na minulosť. Tam by zrejme Severus exceloval.

------

„Zase raz niečo, čo nemôže ovplyvňovať sám,“ zavrtel hlavou Remus. Sedel spolu s Harrym pri stole v miestnosti určenej k poradám. Teraz však slúžila ako miestnosť, kde sa zišli pozvaní, aby oslávili prvé narodeniny malého Sebastiana Remusa Lupina. Ten teraz pobehoval od jednej ženskej účastníčky k druhej. Táto činnosť ho veľmi bavila, pišťal a smial sa a tých pár darčekov, ktoré mu boli schopní darovať, ležalo rozbalených a nepovšimnutých v kúte miestnosti. Najmä preto, že to boli väčšinou šaty, ktoré ho nijako zvlášť neoslovili. Molly upiekla tortu, z ktorej už ostal len kúsok.  
                „Severus?“ spýtal sa Draco prisadajúc si spolu s Nevillom k ich stolu. Remus prikývol. „Nechápem, prečo si práve teraz máme robiť starosti s ním,“ zavrtel hlavou a podával fľašu muklovského piva Harrymu.
                „Správne,“ Harry si štrngol s Nevillom aj Dracom. „Nechajme Severusa Severusom. Jednoducho pôjdeš do Južnej Ameriky ty s Viktorom a jednoducho na to prišiel Neville,“ uškrnul sa a potľapkal Nevilla po chrbte. „Jeho ego síce utrpelo ujmu, ale som si istý, že on sa do rána oklepe. A koniec diskusie.“ Neville sa už znova zapýril.
                „Iste, koniec diskusie,“ usmial sa Remus. „Len ma prekvapilo... Dobre! Končím so Severusom,“ nevinne rozhodil rukami pod ich pohľadom.
                „Radšej pozri, akého máš šikovného syna,“ usmial sa Harry. Sebastian bol schopný pomenovať každú osobu v miestnosti menom. Síce trocha skomoleným, ale poznal každého. Vo veku jedného roka nielenže chodil, ale aj behal s úplnou ľahkosťou a samozrejmosťou. Nehovoriac o tom, že bol schopný vyšplhať sa na všetko, kam dočiahol. „To má na svedomí jeho vlčia časť osobnosti.“
                „Určite,“ uškrnul sa hrdý otec. „Ako som počul, Nymph v jeho veku ledva chodila a ja som bol lenivý ešte dlhšie.“
                „Netuším, kedy som začal chodiť ja,“ zamyslene skonštatoval Harry. Petúnia mu nikdy nič nespomínala. „Ale viem, že som ako jednoročný lietal na metle,“ uškrnul sa. Lupin po ňom strelil pohľadom.
                „Iste, na metle, ktorú ti daroval Sirius,“ zaspomínal. „Lily skoro šľak trafil, keď to zistila,“ zasmial sa. „Keď som ťa videl naposledy, prišiel si až ku mne. Síce opatrne, ale prišiel. Mal si asi trinásť mesiacov.“ Harry sa mierne pousmial.
                „To ja som sa vraj ako ročný ani nepostavil,“ zachechtal sa Neville.
                „Ja som ako osemmesačný stál a než som mal rok, už som vraj chodil,“ Draco stiahol obočie.
                „Iste, ty si bol výnimočné dieťa,“ zazubil sa naňho Neville.
                „Iste. Ale stavím sa, že tie dva kroky, ktoré som spravil, ohodnotil môj otec ako super chôdza hodná Malfoya,“ krivo sa zaksichtil. Harry s Nevillom sa rozosmiali. Nezvyklo sa stať, že by Draco upozornil na svoju nedokonalosť. Ani po takmer dvoch rokoch, počas ktorých sa jeho zmýšľanie zmenilo. „Snáď bude moje dieťa šikovné po svojej matke,“ usmial sa a pozrel na Hermionu.
                „V to dúfame všetci,“ natiahol Harry. Neville sa rozchechtal nanovo. Remus sa len jemne pousmial.
                „Jasne, Potter, aby si si nezavŕtal, že?“ uchechtol sa Draco.
                „Čo vaše ďalšie plány?“ Remus pozrel na Draca. „Myslím ty a Hermiona.“
                „No,“ Draco zvážnel. „Myslím, že sa to medzi nami konečne urovnalo. No a myslím, že svadbu naplánujeme čo najskôr,“ znova pozrel na Hermionu. Bola už vo štvrtom mesiaci a habity pomaly prestávali skrývať jej tehotenstvo. Aj keď sa začalo roznášať po hrade, že je tehotná, našťastie sa nepotvrdili Ginnine predpoklady a nezačali sa vytvárať rôzne teórie o možnom otcovi Hermioninho dieťaťa. Hermiona s Dracom už nejakú dobu vychádzali dobre a k Ginninmu sklamaniu hon na Draca skončil skôr, ako stihol vôbec vypuknúť. Samozrejme bola za kamarátku rada.
                „Kedy?“ chcel vedieť Neville.
                „Neviem,“ mykol plecami. „To záleží od Hermiony.“
                „No, tak my sme vedeli, že teraz budeš sekať dobrotu,“ neodpustil si Harry, „a spravíš všetko, čo jej na očiach uvidíš,“ usmial sa.
                „Akoby si ty nerobil to isté, že?“ natiahol Draco.
                „Tiež pravda,“ uznal.
                „Všetko záleží na ženách,“ významne nadhodil Remus.
                „Vedia si to zariadiť tak, aby si chlapi mysleli, že nápad prišiel od nich. A pritom skáču, ako ony pískajú,“ mykol plecami Neville.
                „Aj ty?“ uchechtol sa Draco. „Luna?“ neveril.
                „Nie,“ zavrtel hlavou. „Na rozdiel od ostatných žien mi Luna povie na rovinu, čo chce,“ nevinne zamrkal.
                „Luna je proste Luna,“ prikývol Harry.
                „Ženy chlapmi mávajú, ako sa im zachce,“ vypustil Draco. „A to platí aj pre Severusa, ten tiež nami máva tak, ako on chce. Čo budeme teraz robiť?“ mrkol na Remusa. „Myslím s tým druhým výjavom?“
                „Neville nám ukázal, že aj zo zdanlivej maličkosti sa dá vydedukovať veľká vec,“ povedal vlkolak s úsmevom. „Druhý výjav bude musieť prejsť podobnou lustráciou, ako prvý.“
                „Pozriem sa na to,“ ponúkol sa Neville. „Prezriem všetky rastliny, možno nájdem nejaké spojivo.“
                „Pokiaľ ťa Snape nepredbehne, tak nikto iný na to nepríde, pretože všetci ostatní poznajú akurát to, čo sa učili na Herbológii a mnohí si ani to poriadne nepamätajú. Že, Potter?“
                „Hovoríš z vlastnej skúsenosti, Malfoy?“
                „No iste!“
                „No a potom budeme musieť oné miesta nájsť,“ povzdychol Remus.
                „A budeme sa musieť naučiť kúzliť, teda minimálne Harry,“ prikývol Neville. „Ľútosť, veď to je šialenstvo,“ zavrtel zamyslene hlavou.
                „Všetko je šialené, ale Potter nás určite ohúri svojou genialitou,“ plesol Draco Harryho po ramene.
                „Uhm,“ zamračil sa. Už nad tým premýšľal, ale vôbec netušil, na čo sa má zamerať. A podľa rečí, ostatní na tom boli presne rovnako.

------

„Ginny,“ oslovila drobnú červenovlásku Tonksová. Využila príležitosti, kedy sa na ňu jej syn nevešal a našiel si obeť v podaní Angeliny. „S Remusom sme sa rozprávali...“ opatrne začala, ale zasekla sa. Ginny sa usmiala.
                „To by som vo vzťahu nepredpokladala.“
                „Nevtipkuj,“ zamračila sa bývalá profesorka. Potom si povzdychla. „No, obom nám napadlo, či ten Posol, ktorý prišiel za Harrym, či nemohol...“ zmĺkla. Z Ginninej tváre úsmev pomaly mizol.
                „Či nemohol pomôcť aj mne,“ prikývla. Tonksová sa na ňu opatrne poznala. Spolu s Remusom si to veľmi želali.
                „Áno,“ šepla. Výraz jej priateľky ju ale veľmi nepotešil. Ginny pozrela na druhú stranu miestnosti, kde sedel jej manžel a rozprával sa s ostatnými. Smutne sa pousmiala.
                „Vieš,“ povzdychla a sadla si vedľa Tonksovej, „mali sme so Severusom dohodu. Kontroly mali prebiehať každého polroka, ale po tom, čo sa stalo, nám napadlo to isté. Už ma skontroloval,“ pozrela jej do očí.
                „A nič?“ pochopila Nymphadora. Ginny zavrtela hlavou. Tonksová ju okamžite objala.
                „Žiadna zmena, nič,“ zavrtela hlavou potláčajúc zradné slzy. „Posol proste prišiel, pomohol Harrymu a nás omráčil. A vlastne nevidím dôvod, prečo by mal pomáhať mne,“ roztrpčene doložila.
                „Je mi to ľúto,“ oči Tonksovej sa zaliali slzami, keď znova pozrela na Ginny.
                „To nič,“ pousmialo sa mladšie dievča o niečo presvedčivejšie. „My sme sa s Harrym s tým zmierili už dávno. A nádej predsa len existuje. Sobrian opísal bylinky, ktoré je potrebné k výrobe elixíru a keď bude po všetkom a keď prežijeme, tak nám pomôže nájsť magické miesta,“ veselo dodala. „Takže viem, že raz deti skutočne mať budem.“
                „Určite,“ Tonksová ju pevne objala. „Nikto iný si deti nezaslúži viac, ako ty. Vidím, ako miluješ Sebastiana. A viem, že budeš rovnako milovať aj Hermionino dieťa,“ vtisla jej bozk na líce.
                „Uhm, to je zrejme hlavná črta weasleyovských žien,“ zasmiala sa. „Všetko bude raz v poriadku,“ vypustila dívajúc sa do očí Tonksovej, z ktorej smútok odchádzal len pozvoľna.
                „Bude,“ prikývla.

------

„Zdravím.“ K stolu, pri ktorom sedel Remus s Harrym, Nevillom a Dracom, si prisadol Viktor. „Vrátili sa bratia Smithovci a majú novinky,“ jeho angličtina už bola na dostačujúcej úrovni, aj keď bol prízvuk stále badateľný.
                „A?“ pýtal sa Remus. Smithovci patrili k tým niekoľkým, ktorí ešte chodili von a snažili sa pozbierať novinky.
                „Je to tak, ako sme predpokladali. Veď-viete-kto zhromažďuje sily. A nie sú to len smrťožrúti a dementori. Vlkolaci besnia na juhu Anglicka a z Uralu sa k nám blížia obri,“ stiahol obočie a pozrel z jedného na druhého. „A stalo sa aj to, čo sme si mysleli, že sa stane. Smrťožrúti začali pomocou temnej mágie vyvolávať inferiov.“
                „Aha,“ prikývol Draco. Vážne sa to dalo predpokladať.
                „Ehm, takže sa k nám dovalia komplet všetci,“ vydralo sa z Nevilla. „A nás je necelá dvojstovka,“ zavrtel hlavou.
                „Ale obranné línie máme vybudované a ešte ich vylepšíme,“ povzbudil ho Remus. „Nedostanú sa k nám tak ľahko a ak áno, než sa dostanú k hradu, tak ich poriadne prekvapíme. Nemám pravdu?“ s úsmevom mu zovrel rameno. Jeho pasce, rovnako ako nástrahy dvojčiat, sa tiahli po celom obvode bezpečného územia.
                „Bude to chcieť ešte vylepšiť,“ stiahol obočie.
                „Ty to zvládneš, Nev,“ usmial sa naňho Harry. „A máme ešte nardajskú žiaru. A kentaurov.“

------

Na ďalší deň sa po vyučovaní zišli na metlobalovom štadióne všetci tí, ktorí mali v úmysle obraňovať Rokfort v očakávanej vojne. Boli zavolaní aj kentaurovia, ako domáci, tak Chrabromilovi. Hermione to nedalo a navrhla, aby sa zavolali aj škriatkovia, ktorí budú chcieť bojovať. Dobby sa nakoniec primiestnil aj so svojou takmer päťdesiatčlennou armádou sporo odetých postavičiek, ktorí však budú v tej správnej chvíli veľmi prospešní. Tým si bol Harry istý.  
                Každý, kto prišiel, si bol vedomý možných následkov. Nikoho nasilu nenútili, nikoho nepresviedčali a neprehovárali. Prišli dobrovoľne s vedomím, že príde vojna, príde nepriateľ a tento nepriateľ ich v konečnom dôsledku môže pripraviť o život.
                Harryho vôbec neprekvapilo, že sa napokon dostavila aj Sproutová, Vectorová alebo Sinitrová. Dokonca aj Trelawneyová prišla, hádam prvý raz v živote si plne a racionálne uvedomujúc, o čo vlastne ide. Zo Základne prišli všetci mužskí čarodejníci a kopa žien. Každý chcel bojovať o svoju slobodu. Nechýbal ani pán Granger a niekoľko ďalších rozhodnutých muklov. Nevedeli síce ako by mohli prispieť v čarodejníckej vojne, ale nejako možno predsa a keď sa má ochranná žiara raz vrhnúť, tak nech sa vrhne na každého.
                Severus sa díval na tú zmesku rôznorodých indivíduí a bojoval proti potrebe zúfalo zastonať. Ak ich toto má ochrániť a vybojovať mier, tak ich čaká ešte veľmi náročná a strastiplná cesta. Neveriacky zakrútil hlavou, keď zbadal, že niekoľkí dobrovoľníci privliekli aj hipogryfov a testralov. Iste, taký nahnevaný hipogryf dokáže bez problémov rozkopnúť hlavu nepriateľovi, ale dívajúc sa na ten obrázok si pomyslel, že ich situácia je viac ako zúfalá, keď sa utiekajú už aj k takémuto riešeniu.
                Každopádne to, čo k nim príde, bude strašné, bude toho veľmi veľa a príde to zabíjať bez váhania a výčitiek svedomia. A Temný pán si nemusí priviesť ani svoje obludy, aby ich premohol. Bude zrejme bohato stačiť, aby si pritiahol to, čo má teraz. Merlin ich ochraňuj. A nardajská žiara tiež.
                Harry nevedel presne, čo má robiť. Mal pred sebou zoskupené všetko, čo bolo na hrade k dispozícii a čo bolo ochotné bojovať. Čakať, že by sa k nim predsa len niekto pridal, bolo nemysliteľné. Sporadické útoky na ich ochranný štít ich stále upozorňovali, že hrozba číha za dverami a oni si nemohli dovoliť dlhšie váhať. Nasilu sa na všetkých usmial, hoci ho premohli rovnako zúfalé myšlienky, ako strýka, z ktorého tá zúfalosť doslova kričala.
                „Toto nám pomôže byť silnejšími a ťažšie prekonateľnými,“ zdvihol nad hlavu guľu, ktorú mu dal Posol v ich svete. Len predpokladali, čo s ňou robiť. Zhodli sa, a Dumbledore im to odobril, že bude potrebné ju rozbiť. Začarovali štadión tak, aby sa žiara nešírila ďalej. Aby náhodou neprešla cez hradby a nezasiahla číhajúceho nepriateľa. To by im príliš nevyhovovalo. Mala poznačiť každého, kto sa nachádzal vnútri štadiónu. Preto sa ich tam teraz tislo toľko.
                „Nebudeme nesmrteľní,“ pokračoval čarovne zosilneným hlasom. „Iste sa z nás nestanú ani super bojovníci, ktorí si bez váhania poradia jedným kúzlom naraz s tlupou nepriateľov. Ale určite sa oni budú musieť sakra snažiť, aby sa im podarilo nás zabiť,“ zaprskal. Ozval sa nesmelý smiech. „Som si istý, že nás žiara posilní. Je to ochrana samotnej Bystrohlavovej. Tak, ako štít pomohol posilniť ochranu Rokfortu, tak isto žiara posilní našu ochranu. A som si istý, že toho bude oveľa viac. Zakladatelia vedeli, že príde vojna. A keď sa už tak snažili, určite mysleli aj na to, kto bude žiarou označený. Som si viac ako istý, že vďaka žiare budú naše kúzla silnejšie, že každý z nás bude lepší a mocnejší. Nerobili by to všetko, keby nebola nádej,“ na moment zmĺkol. Súhlasný šum sa šíril prítomnými.
                „Ako dlho si sa učil tento príhovor?“ zabrblal Severus stojaci tesne pri ňom.
                „Mlč,“ zasyčal nečujne. Potom pokračoval znova hlasno. „Možno sme tu zavretí a možno sa naša situácia môže zdať bezvýchodisková, ale tak to vôbec nie je. Máme viac, než majú oni. Budeme bojovať za správnu vec. Máme nádej a vieru. Máme jeden druhého. My sme tí dobrí. A napokon, stoja za nami traja zo štyroch. Dali nám do rúk zbrane, s ktorými sa dá táto vojna vyhrať. Čakali na túto chvíľu dlhú dobu a dočkali sa. Sme tu, aby sme napravili ich pochybenie, keď sa spriahli so Slizolinom. A nemyslím, že by sa snažili, keby nevideli šancu. My sme tí, ktorí túto vojnu vyhrajú!“
                „Správne, Harry!“ vykríkli nadšene dvojčatá. Väčšina z nich bola síce rozhodnutá, ale strach mali všetci. A Harry ako prvý.
                „Vyhráme!“ zareval Colin podporený študentskou vetvou Rokfortskej armády.
                „Áno!“
                „Harry Potter!!!“ ozývalo sa zo všetkých strán.
                „No hurá,“ precedil pomedzi zuby Severus. „História uvádza veľmi veľa príkladov, kedy tých dobrých nakopali do zadkov.“
                „Ale to nebude náš prípad, však Severus?“ usmial sa naňho Bill. „Tak prestaň furt brblať a aspoň raz čuš, kým ťa nezačuje aj niekto iný, než my.“
                „Oni potrebujú trocha povzbudiť, tak to nekaz,“ pridala sa zamračene Hermiona.
                „Iste, už mlčím,“ prevrátil oči a dva razy poťapkal rukami, aby sa aj on pripojil k všeobecnému potlesku.
                „Možno to bude pôsobiť ako placebo efekt, ale Merlin vie, že to všetci potrebujeme,“ Hermiona tlieskala presvedčivejšie.
                „Ako čo?“ spýtal sa Draco.
                „Placebo efekt. Muklovskí lekári vezmú obyčajný liek a podajú ho pacientom s tým, že je to to najlepšie, čo môžu dostať a pacienti tomu uveria. V mnohých prípadoch dokonca zaberie,“ krivo sa zaškľabila. „Často použijú obyčajný fyziologický roztok a povedia, že je to špičkové analgetikum a pacient skutočne prestane mať bolesti.“
                „Aha,“ Draco ale aj tak nevyzeral, že by tomu porozumel.
                „V našom prípade bude placebo veľmi potrebné,“ Severus prevrátil oči.
                Keď výkriky utíchli a potlesk doznel, Harry položil špičku svojho prútika na guľu a vyslal jednoduché rozbíjacie kúzlo. V duchu sa modlil, aby to takto fungovalo. Ale inak to fungovať ani nemohlo, nie? Mala to byť žiara a tá mohla byť jedine vnútri. A ako ju inak dostať von? Čo sa bude diať následne, to netušili. Mohli len predpokladať. Ale otázka mala byť za moment zodpovedaná.
                Guľa sa rozbila na štyri časti a vyšlo z nej tyrkysové svetlo, ktoré žiarilo a ktoré sa v momente šírilo do strán a bolo pohlcované každým živým tvorom nachádzajúcim sa v okolí. Neskôr blahorečili prozreteľnosti a Severusovmu nápadu, aby začarovali štadión. Tyrkysová žiara by sa šírila donekonečna, keby nemala obmedzený priestor. Trvalo to päť minút, keby bol štadión zaliaty tyrkysom. Potom žiara pozvoľna ustupovala, až úplne zanikla a všetci na seba zvedavo pokukovali.
                „Tak,“ znova sa ozval Harry. „Aké účinky to bude mať, to možno zistíme, až k tomu príde tá správna chvíľa. Verím však, že svoju novú silu spoznáme už onedlho.“

------

„Reducto! Reducto! Reducto! A hovno!“
                Dvojčatá prskali po figurínach a snažili sa ich čoraz naštvanejšie a silnejšie rozbiť na márne kúsky s úmyslom odhaliť, či bude tyrkys fungovať.
                „Prestaňte blbnúť,“ napomenuli ich priateľky. „Bude to ako so štítom... je nevinný, pokiaľ naňho nezaútočia. Až potom ukáže svoju silu.“
                „Takže budeme čakať, kým na nás nezaútočia smrťožrúti?“
                „Nie,“ zavrteli hlavou.
                „Keby ste boli včera  na porade, tak by ste počuli teóriu, ktorú má Hermiona s Billom,“ spustila Angelina. „Nezistíš, akú silu máš, keď budeš prskať po figuríne.“
                „Tú by si zistil len vtedy, keby na teba zaútočili a ty by si sa musel brániť,“ dopĺňala Alica.
                „Máš štít, ako hrad, ale si pokojný.“
                „Štít sa zobudí, až budeš napadnutý.“
                „Až potom ukáže svoju silu.“
                „No ale keďže môžeš trénovať len s nami a my máme tiež štít.“
                „Tak to zase bude len o sile jednotlivca bez štítu.“
                „Pretože dva rovnaké štíty proti sebe bojovať nemôžu.“
                Fred a George na ne pozerali s otvorenými ústami. Kedy sa začali tak povedome dopĺňať?
                „Takže všetky tie Harryho reči...“ nadhodili.
                „Zistili to tiež až po vyskúšaní,“ dievčatá prevrátili oči. „Kto vedel predtým, ako to bude fungovať? Každopádne už prvé tréningy ukázali, že je z nás každý silnejší. Frank si svoj tréning veľmi pochvaľoval,“ uškrnuli sa.
                Frank si vzal na starosti tých, ktorých trénoval Remus, pokým on bude spolu s Viktorom pátrať v džungli. A žiara skutočne fungovala. Zlepšenia u trénovaných boli znateľné už po prvom tréningu. Dvojčatá mali ale službu na veži a zmeškali ako tréning, tak aj poradu. A nepovažovali za nutné požiadať o novinky, okamžite sa vrhli do cvičebnej miestnosti.
                „Môžeme sa učiť rýchlejšie a lepšie, ale pri súbojoch to vidieť nebudeme?“
                „Nie,“ zavrteli hlavou. „A keďže Reducto ovládate na výbornej úrovni a zlepšenie očakávať nemusíte, nechápeme načo tu šaškujete,“ zasmiali sa a ukázali na figuríny. Obaja sa zarazili.
                „Možno sme len potrebovali upustiť trocha pary,“ zazubil sa Fred.
                „Dlhý deň na veži a večera vraj ešte nie je,“ mykol plecami George.
                „A čo tak upustiť trocha pary iným spôsobom?“ navrhli a každá sa zavesila do ramena svojho priateľa.

------

„Tak si sa rozhodol, že to poriadne preskúmaš?“ usmiala sa Luna na Nevilla, keď prišla do jeho bytu, v ktorom spávala oveľa, oveľa častejšie, ako vo svojej fakulte.  
                „Určite sa o to pokúsim,“ díval sa na mysľomisu, ktorú mu požičal Remus. Vedľa nej stála fľaštička s druhým Harryho výjavom. „Poriadne ju poprezerám, hlavne flóru, ktorá tam je,“ stiahol obočie. „Ale nie je jej tam zase až toľko.“
                „Ty to určite zvládneš,“ sadla si mu do lona a obrátila jeho tvár k sebe. „Viem, že ty si ten, ktorý odhalí tajomstvá magických miest a konečne mu ukážeš, že stojíš za viac, než len za urážky, ponižovanie a opovrhovanie,“ jemne ho pobozkala.
                „Severusovi?“
                „Áno.“
                „Ale on už s urážkami prestal,“ namietol.
                „A čo všetky tie roky predtým?“ povytiahla obočie. „Vráť mu to aj s úrokmi,“ uškrnula sa. „Riaditeľ je veľký človek, odborník na elixíre, inteligentný všeznalec a neuveriteľný rypák, ale teraz nemá toľko času, koľko by bolo potrebného k tomu, aby znova všetkým dokázal, že je nenahraditeľný. Sústredí sa na Harryho a výcvik. Už prvotné skúmania dokázali, že rastliny, ktoré tam sú, nepozná nikto, takže je to na tebe, aby si to rozlúštil. A ja viem, že práve teraz príde tvoja chvíľa a ty všetkým ukážeš, kto je Neville Longbottom,“ pevne prehlásila. Neville sa červenal viac, než ktorýkoľvek z Weasleyov.
                „Myslíš?“
                „Nepochybujem o tom a ver, že si to zaslúžiš,“ neprestávala sa usmievať.
                „Bolo by fajn, keby som bol užitočný...“
                „Neville!“ prerušila ho dôrazne. „Áno, Harry je ten, kto to skončí, Ginny každý miluje. Hermiona je neuveriteľne bystrá a Draca každý rešpektuje. A ja som Šaluna, vlastne tiež niečím zaujímavá. Ale ty si užitočný a nenamýšľaj si opak. Keby nebolo teba, zrejme by sa na prvý výjav neprišlo. A prídeš aj na ten druhý. Keby nebolo teba, nebolo by okolo hradieb plno pascí, mäsožraviek a popínavých rastlín. Nehovoriac o tom, že by nám chýbali liečivé byliny. Možno nie si až taký bojovník ako Harry alebo ťa každý nemiluje tak, ako Ginny. Alebo nie si taký bystrý, ako Hermiona a nerešpektujú ťa, ako Draca, ale každý si raz spomenie, kto zasadil rastliny, ktoré odvrátia smrťožrútske návaly a pochopia, že ty si viac ako užitočný a že ja ťa milujem,“ šepla v závere svojho rozvášneného monológu.
                „Aj ja ťa milujem,“ odvetil zarazene.
                „A tvoji rodičia sú na teba už teraz viac ako hrdí,“ dodala s úsmevom.
                „Máš pravdu,“ odhodlane prehlásil. „Neville Longbottom je jedným z dôležitých článkov tohto odboja a hoci sa jeho práca môže zdať nepodstatná, patrí k významným pilierom nášho boja, našej obrany.“
                „Správne,“ prikývla Luna. „A teraz sa budeš venovať skúmaniu výjavu? Alebo preskúmaš radšej tajné zákutia bláznivky Luny?“ uškrnula sa. Neville sa príliš dlho nerozhodoval, čo práve v tej chvíli skúmať.

------

Remus Lupin, spolu s Viktorom Krumom, sa v nasledujúcich dňoch vybrali hľadať magické miesto niekde v džungli pri Amazonke. Obaja boli dosť skúsení na to, aby zaregistrovali známky mágie a vedeli odhaliť, či sa jedná o obyčajného čarodejníka alebo čarodejnícke miesto, alebo či ide o niečo také netypické a silné, ako zabudnuté magické miesto. A obaja boli dosť skúsení aj na to, aby odhalili, kde sa nachádza vchod na magické miesto. Iste, keby šiel Severus alebo Bill, poradili by si zrejme rýchlejšie. Ale ani jeden si nemohol len tak odbiehať cez štvrť zemegule, keď vyučovali a viedli tréningy. V Severusovom prípade bola prítomná aj nutnosť dohliadať na Harryho tréning. Ak by predsa len nastali nejaké komplikácie alebo nezrovnalosti, ktorýkoľvek z nich môže zaskočiť spolu s Remusom alebo Viktorom a pomôcť pri hľadaní.  
                A samozrejme si nemohli dovoliť odbiehať z hradu každý deň. To sa proste nedá, ak máte z Anglicka „dochádzať“ do Južnej Ameriky. Preto sa dohodli, že budú chodiť na niečo, čo sa v muklovskom svete nazýva „týždňovky“. V piatok večer sa budú vracať na hrad, aby sa podelili s novinkami, oddýchli si a v Remusovom prípade, aby bol s rodinou a v pondelok ráno zase vyrazia. Na prepravu im malo slúžiť prenášadlo, pretože sa premiestňovať na také veľkú vzdialenosť a ešte k tomu cez oceán, nedá. Bill začaroval jeden kalamár na cestovanie tam a späť podľa potreby a ošetril ho ďalším zaklínadlom, aby sa nedalo odhaliť, že sa niekto prenáša neregistrovane.

------

„Už je to lepšie,“ usmiala sa Ginny na Harryho, keď mu večer pred spaním ošetrovala masťou hrudník, ruky a aj tvár. Stopy po spáleninách potešiteľne mizli. Že sa kedy stretol s Poslami svetla naznačovali už len drobné červené škvrnky, ktoré tiež čochvíľa zmiznú.
                „To som rád,“ prikývol. „Stačia mi tie jazvy, ktoré už mám,“ krivo sa zaškľabil.
                „Tonksová bude potrebovať, aby som sa jej teraz venovala viac,“ nadhodila, keď spratávala hojivú masť od Severusa.
                „Jasne,“ súhlasil. Remus bude cez týždeň preč a aj keď to nebude Tonksová, ktorá bude potrebovať Ginninu pozornosť, Sebastian to bude určite. „Hocikedy to bude možné a budeme mať čas.“
                „Budeme?“
                „Sebastian je aj môj krstný syn, pokiaľ viem a Tonksová je skoro ako moja sestra,“ mykol plecami.
                „Obávam sa, že ty toho času budeš mať ešte menej, než ja,“ upozornila zachmúrene.
                „Možno. Ale stále netuším, na akú ľútosť sa mám zamerať,“ stiahol obočie, pretože predpokladal, že má jeho manželka na mysli práve súkromný tréning so strýkom. „Je ťažké prísť na to, čo ľutuješ práve v tejto chvíli a čo ťa môže neskôr ovplyvniť.“
                „Súhlasím,“ odvetila. Ani ona nedokázala z prvotných pokusov prísť na tú správnu ľútosť. Ak sa v prípade ľútosti dá hovoriť o správnej veci. „Ide zrejme o to, aby si sústavne hľadal niečo, čo pomôže pri čarovaní. V Severusovom prípade to bolo celkom ľahké, pretože všetko, čo činí, druhým neprináša radosť a v takom prípade je viac možností k ľútosti. Takže môže ľutovať čokoľvek. Avšak pri čarovaní sa nezameral na to správne, pretože nám nepredviedol žiadne oslnivé kúzlo,“ zaškľabila sa. „No a Hermiona, tá sa zamerala na správnu vec, ak teda porovnám jej a Severusove skúsenosti. Ibaže potrebuje tréning, aby sa zlepšila.“
                „Ty vieš, na čo sa sústredila?“ vyzvedal.
                „Možno, nie je až také ťažké si to domyslieť. Ale nikto sa nebude druhému s ničím zverovať, nie?“
                „Asi nie,“ potriasol hlavou, akoby chcel vyhnať starosti, ktoré sa mu v nej nadhodili. „No, tie tréningy sa zdajú byť lepšie.“
                „To sú,“ zasmiala sa. „Všetci do jedného sa zlepšujú. Dnes sme už neboli takí zelení, ako pri predchádzajúcich tréningoch.“
                „Tá žiara má teda niečo do seba,“ pousmial sa. „Bál som sa, aby to nebola len strata času.“
                „Prečo?“ nechápala.
                „No vieš, to čo som hovoril na tom štadióne. Vraveli ste, aby som ich povzbudil. A ja som si vymýšľal, pretože som vôbec netušil, čo mám hovoriť. A zdá sa, že som sa aspoň v niečom trafil,“ pozrel na ňu. Uškŕňala sa. „Čo je?“
                „Chcelo sa mi vtedy strašne smiať. Ja viem! Ja viem!“ zachichotala sa, keď videla jeho výraz. „Viem, že to bola veľmi vážna situácia a všetci potrebovali počuť práve to, čo si vravel a vravel si to dobre a oni ti načúvali, ale vidieť ťa, ako tam rečníš a hlavne vidieť Severusov výraz, akoby bol v poslednom ťažení, nevedela som si pomôcť, chcelo sa mi strašne smiať. Nestáva sa často, že je on ticho, kým druhým velí a to doslovne, niekto iný.“
                „Až tak strašne ticho zase nebol,“ povytiahol kútiky úst. „Vážne som to hovoril dobre?“ zamrkal.
                „Stačilo im to,“ zasmiala sa. „Ale tak áno, rečnil si krásne,“ dodala, keď videla jeho sklamaný výraz. „A teraz, pán Potter, tá masť sa už vsiakla, nie?“ prešla mu dlaňou po hrudníku a jeho telom otriasla príjemná triaška.
                „Ja si myslím, že áno,“ hlesol zastretým hlasom. V okamihu nepremýšľal ani o Remusovi, ani o žiare či ľútosti a o Severusovi už vôbec nie.

------

„Takže, prečo táto súkromná schôdza a takto narýchlo?“ zavrčal Severus. Stretol sa spolu s Harrym, Ginny, Billom a Dracom na výslovné Hermionino želanie. „Tešil som sa, že strávim úžasné dve hodiny so svojím synovcom únavným presviedčaním, že aj v tej jeho nevinnej, takmer až panenskej mysli musí sakra niečo byť, čo by ho prinútilo čarovať ľútosťou,“ mračil sa ostošesť. Vážne mali málo času. Po vyučovaní sa vrhli na výcvik v snehu. Tri krát do týždňa sa venovali liečiteľstvu. Po večeri to boli buď schôdze, alebo súkromné vychádzky niekde do prírody, aby sa nepobúral hrad v prípade, že by sa Harrymu predsa len podarila nájsť nejaká ľútosť s neblahými následkami. Ale on bol čistý ako novorodenec. Tie ľútosti, ktoré pociťoval, tie sa netýkali bytostne jeho. Stále to bolo len o niekom inom a jeho to už štvalo.  
                „Je to zbytočné,“ ozvala sa Hermiona. Všetci sa na ňu pozreli.
                „Ako?“ Severusovi sa zdalo, že sa prepočul.
                „To kúzlo nebude fungovať,“ povzdychla. „Ak by aj Harry dokázal čarovať, nebude to trvalé.“
                „Prečo?“ Bill sa na stoličke pomrvil. Draco mal stiahnuté obočie a uprene pozoroval svoju snúbenicu.
                „Tebe to už nejde?“ spýtala sa Ginny. Hermiona zavrtela hlavou. „No jasne, to vysvetľuje všetko.“

TOPlist