40. Vyzdravenie


Ginny zamrel v hrdle výstražný výkrik. Chcela zavolať pomoc, upozorniť, že sa deje niečo neobvyklé, ale v momente si uvedomila, že nedokáže hovoriť, ani sa poriadne hýbať, len sa bezradne dívala na biely jas, ktorý sa zjavil vo dverách a ktorý pozvoľna nadobúdal formu postavy v bielom. Posol svetla. To jej napadlo okamžite. To on ich musel umlčať a znehybniť. On ich ovládol a premohol. Boli v jeho moci. Obe a Harry tiež. Kútikom oka videla, že je na tom Alica rovnako. 
                Nebola oslepená svetlom, ako by sa mohlo zdať. Nebolo jej ani horko. Nebolo to nič z toho, čo jej opisoval Harry. Bolo to presne ako v legendách. Poslovia sa ale zjavovali, aby ľuďom pomáhali. Nikdy sa však nezjavili až takto zreteľne. Ovládol ju neopísateľný pocit strachu. Prišiel sa pomstiť, pretože toho ukázali a dovolili Harrymu až príliš. Jej pocit sa vystupňoval, keď sa Posol priblížil k Harryho posteli. Neublížili mu už dosť?
                Chcela vyskočiť zo stoličky a chrániť manžela holými rukami. Nedokázala však nič. Len sa zdesene dívať, ako natiahol nad nehybného Harryho ruku, z ktorého vyšlo svetlo a to sa vpíjalo do jeho tela. Prišiel ho zabiť, doraziť. To jej okamžite napadlo a nech sa snažila spraviť čokoľvek, nič nezmohla, len sa bezradne dívať na to, ako Posol stojí nad Harrym a dokončieva to, čo začali v ich krajine.
                Potom sa Posol pozrel priamo na ňu. Nevidela mu tvár, ani oči, ale postava sa napriamila a to niečo, čo malo byť celkom zrejmou hlavou, sa otočilo k nej. A ju opantal ďalší nepríjemný pocit. Nebude chcieť zanechať svedkov. Zabije aj ju a aj Alicu, pretože ho videli. Ruka sa napriamila a vyšľahlo z nej biele svetlo. Posledné, čo si uvedomovala bolo akési zmierenie. Aspoň bude s Harrym aj na onom svete.

------

„Ginny!“ Niekto kričal a triasol ňou. Nepríjemný pocit sa vrátil a ona rozoznávala Remusovu tvár. Okamžite si na všetko spomenula a v rýchlosti sa zviechala zo zeme. Remus sa otočil k Alici, aby aj ju prebral z bezvedomia.
                „Zabil ho!“ skríkla a vrhla sa k Harryho posteli. Zbadala Severusa, ktorý sa skláňal nad Harrym a študoval ho. V rohu miestnosti zazrela Goldsteina. „Bol tu Posol a zabil ho!“ do očí sa jej tisli slzy.
                „Len spí,“ oznámil jej Severus pokojne.
                „Čo?“ nechápala.
                „Spí,“ trpezlivo zopakoval a zadíval sa jej do očí. „Ale keď budeš vyvreskovať, tak ho určite zobudíš,“ zamračil sa.
                „Spí,“ potichu sa zasmiala. Nesmierne sa jej uľavilo. Tak tu nebol preto, aby ho dorazil. Ani preto, aby zabil ich. Vedľa nej sa zviechala Alica. Len ich omráčil.
                „Áno, tvrdo spí. Čo sa tu presne stalo?“ dožadoval sa vysvetlenia. „Goldstein pribehol do kuchyne, vraj sa nevedel dostať na ošetrovňu. Bránila mu v tom akási neviditeľná bariéra, dvere boli otvorené, ale nevpustilo ho dovnútra.“
                „Prišiel Posol svetla,“ začala vysvetľovať, keď sa sama presvedčila, že Severus povedal pravdu a jej manžel je živý. „Nemohli sme sa ani pohnúť. Pristúpil k posteli a niečo s ním robil,“ stiahla obočie.
                „A potom nás omráčil,“ pridala sa aj Alica.
                „Čo s ním robil?“ netrpezlivo sa spýtal Remus.
                „Posol svetla?“ nechcelo sa veriť riaditeľovi Rokfortu. Bolo nepredstaviteľné, že by prišiel až sem. Áno, existovali legendy, v ktorých sa zjavovali. Ale to boli skôr výmysly ľudí, ktorí videli niekde niečo biele a z toho usúdili, že to bol Posol svetla.
                „Nemali sme kolektívnu halucináciu, ak si si to začal myslieť,“ zamračila sa naňho Ginny.
                „Nezačal,“ zaklamal a znova začal skúmať synovca. Opatrne odkryl obväzy. Rany boli také isté, ako pred pár hodinami, kedy ich videl naposledy. Oči mu prezerať nebude, to by ho určite zobudil a Merlin vie, že sa potrebuje vyspať. Tej bolesti naraz stačilo. Ale spal skutočne tvrdo a zdalo sa, že bolesť potlačil, čo bolo prekvapujúce zistenie. Ale za to mohli zrejme opiáty.
                „Začal,“ zaprotestovala. Prebodol ju pohľadom.
                „Myslím, že mu prišiel pomôcť,“ vyriekla Alica. „Mala som síce spočiatku nepríjemný pocit, že nás prišiel zabiť, ale teraz, keď sme všetci prežili... Čo iné by tu chcel?“
                „To je logické,“ prikývol Remus. „Poslovia predsa pomáhajú.“
                „Podľa legiend,“ prikývol Severus. Kiež by mali pravdu. „Netuším, prečo tu bol, ak tu bol.“
                „Bol tu,“ Ginny sa naňho neprestávala mračiť. Alicina pripomienka jej ale zasiala do duše nádej. „Možno prišiel napraviť to, čo pokazili,“ nadhodila. Stále mala na pamäti svoje pocity, ktoré ňou lomcovali, keď prišiel Posol. Myslela si, že prišiel zabíjať. Vtedy bola v šoku a nedokázala logicky uvažovať. Teraz to bolo iné. Poslovia predsa nie sú zlí, pomáhajú, podľa legiend. A presvedčili sa už niekoľkokrát, že je na legendách kus pravdy.
                „To by som mu radil,“ zabrblal Severus polohlasne. Rád by tomu veril, ale uverí, až keď uvidí nejaké výsledky. Momentálne nič nenasvedčovalo tomu, že by prišiel Posol niečo naprávať. Aj keď, samozrejme, ak by skutočne mal nejaký zázrak nastúpiť, tak to určite nebude hneď teraz. Zajtra sa uvidí. „Dobre, tak sa teda rozídeme,“ vrkol po Goldsteinovi, ktorý už prezrel Alicu, ale Ginny sa neodvážil osloviť. „Všetci, dobrú noc,“ zaprskal aj po Alici a Remusovi.
                „Hneď ráno prídem,“ Remus povzbudivo pohladil Ginny po chrbte, Severusa ignorujúc. S miernym úsmevom prikývla. Poďakovala Alici za rozhovor, ktorý viedli pred incidentom. Obe vedeli, že teraz sa tam Severus usadí a už ho od postele synovca nedostane nik, takže rozhovor sa bude musieť odložiť.
                „Teraz to už bude dobré,“ šepla Ginny skôr sama sebe, keď osameli pri lôžku. Už znova zvierala manželovu dlaň pevne rozhodnutá dohliadnuť na jeho pokojný spánok. Severus sa určite rozhodol pre to isté.
                „Dúfajme,“ vypustil zamyslene si ju prezerajúc. „Vážne to bol Posol?“ nedalo mu. Škaredo naňho pozrela.
                „Myslíš, že sme si niečo vymysleli? Že nám nebodaj preskočilo? A čo Goldstein? Aj toho...“
                „Dobre, verím ti,“ nervózne ju prerušil. Zavrtel hlavou. „Je to proste nepredstaviteľné.“
                „Deväťdesiat percent toho, s čím sme sa doteraz stretli, bolo nepredstaviteľných. Prečo by to aj teraz tak nemohlo byť?“ prevrátila oči. Už ju unavovalo, ako stále niekto musí presviedčať Severusa Snapa, že sa jednoducho dejú veci, ktoré sú pre ľudské chápanie nepredstaviteľné.
                „Dúfajme,“ zopakoval nepresvedčivo.

------

Tú noc sa ani jeden z nich nepohol od Harryho, dokonca ani nezažmúrili oči. Striehli na hocičo neočakávané, na najmenšiu zmenu jeho stavu, na každé jeho šklbnutie v spánku, pretože opiáty pomaly prestávali účinkovať a jemu sa bolesť musela vracať. Rany neodkrývali, nechali to na ráno, kedy sa sám preberie a povie, ako sa cíti. Aj keď ktovieaké zlepšenie neočakávali.
                „Páli to rovnako,“ oznámil im Harry, keď sa nadránom prebral a oni mu povedali, čo sa v noci stalo. Návštevu Posla okamžite okomentoval ako prospešnú. Ani mu na um neprišla myšlienka, že by mu chcel ublížiť.
                „Zrejme je ešte skoro vytvárať konkrétne závery,“ zamrmlal Severus, ktorý spolu s Ginny kontrolovali rany. „Ale možno, skutočne len možno sa to lepší,“ fľochol pohľadom na Ginny, aby mu jeho pozorovanie odsúhlasila. Zakrútila nosom.
                „Možno,“ prikývla. „Vymením obväzy a neskôr budeme múdrejší,“ s povzdychom pozrela na Harryho. „Budeš musieť ešte chvíľu vydržať,“ šepla. Harry sa aj napriek situácii musel pousmiať.
                „Ja to vydržím,“ rozhodne prehlásil. „Teraz už určite.“
                „Dobre, ty statočný, hrdinský Chrabromil,“ natiahol Severus v snahe trocha zdvihnúť neteri náladu. Kedy sa vlastne rozhodol komukoľvek zdvíhať náladu? Zavrtel hlavou. „Pozriem sa ešte na tvoje oči.“
                Ani na nich nebola zjavná žiadna zmena k lepšiemu. Keď ich Harry otvoril, znova ho rozboleli. Dúhovky boli stále biele a stále nevidel nič, len nepríjemné svetlo. Sklamane si s Ginny vymenili pohľady.
                „Bude to chcieť čas,“ vypustil s nevôľou. Ale čakať, že by zázrak, ktorý sa tu vraj v noci objavil, že by do rána aj zaúčinkoval a jemu by sa zázračne vrátilo zdravie, to bolo viac ako nepredstaviteľné. „Predpokladám, že ty sa vyučovania nezúčastníš,“ obrátil sa k Ginny. Musel sa zájsť umyť a prezliecť, aby sa aj napriek nedostatku spánku chopil školských povinností.
                „Predpokladáš správne,“ vystrčila bradu v snahe brániť si svoje rozhodnutie. Práve teraz skutočne nemala v pláne pohnúť sa z ošetrovne na dlhšie ako hodinku, kedy sa tiež chcela trocha skultúrniť. „Do školy sa vrátim, až keď budem vedieť, že sa Harry z toho dostane.“
                „Iste,“ zaškľabil sa. „Potom si ale preverím, či si všetko zameškané učivo dobehla.“
                „Jasne, môžeš mi dať písomku, keď prídeš na víno,“ vrátila mu úškrn. Potešilo ho, že to nie je silený úškrn. Dokonca aj synovec sa zachechtal. Nerád to priznával a on sa s tým nestotožňoval nikdy, ale optimizmus pri liečení je veľmi prínosným.
                „Prídem hneď po vyučovaní,“ prikývol s miernym úsmevom. „Vieš, čo máš zatiaľ robiť,“ povedal Ginny a hodil posledný pohľad na Harryho.

------

Správa o návšteve Posla svetla sa po Základni rozniesla závratnou rýchlosťou. Všetci sa spočiatku vydesili, ale všetci si celkom logicky jeho prítomnosť vyložili ako pozitívnu. Nikto nikdy nepočul, že by Poslovia ubližovali a nech sa Harry vrátil z ich územia v akomkoľvek stave, bol na ich území a tam sú zvyknutí pohybovať sa len oni. Preto mal v ten deň veľa návštev.
                Najprv to bol Remus, ktorého prítomnosť Ginny využila, aby sa šla umyť a prezliecť. V kuchyni do seba hodila rýchle raňajky a všetkým prítomným musela rozprávať o nočnej návšteve. Jej matka sa od radosti rozplakala a na svojich bratoch videla, že sa im nesmierne uľavilo. Všetci brali ako fakt, že sa Harry z toho dostane. A ona tomu verila tiež.
                Hermiona sa zastavila len na päť minút. Severus ju na raňajkách vo Veľkej sieni oboznámil s horúcou novinkou a ona sa na Základňu vrhla vzápätí. Ale musela vyučovať, preto sľúbila, že príde hneď, ako to bude možné. Samozrejme to povie aj Dracovi a Lune, keď s nimi bude.
                Potom sa na ošetrovni striedali návštevy bližších i menej blízkych Harrymu. Jeho švagrovia a svokrovci, Tonksová so Sebastianom, Alica s ostatnými dievčatami, Michael s chlapcami zo Základne, Krum, takmer všetci. Dokonca aj Sobrian sa znova popasoval so schodmi, aby navštívil priateľa.
                Harry toho mal samozrejme plné zuby. Nechcel odbiť nikoho, kto prejavil záujem o jeho zdravie. Statočne znášal všetkých. Ale pravdou bolo, že chcel byť v tej bolesti sám. Maximálne s Ginny. A ona to z neho vycítila, preto krátko poobede nariadila zákaz návštev u Harryho lôžka. To však nikomu nebránilo, aby neprišiel akože navštíviť Longbottomovcov a pritom nehodil očkom po Harrym.
                „Áno,“ zabrblal si Severus, keď kontroloval synovcov stav. Ginny mu menila obväzy na obed, ale vtedy sa nezmenilo nič, ako mu sama povedala. Teraz to ale videli obaja. Jeho rany sa začali konečne hojiť. Elixíre a masti účinkovali ešte lepšie, než mali.
                „Čo áno?“ zavrčal Harry netrpezlivo. Odmietol opiáty, ktoré mu ponúkali v priebehu dňa. Chcel vydržať len na elixíroch, ale vedel, že na noc budú nevyhnutné. Hoci takmer vôbec neúčinkovali a jeho neznesiteľné pálenie mučilo celý deň.
                „Liečiš sa,“ zasmiala sa s úľavou Ginny a vtisla mu bozk na pery. „Už to bude len lepšie. Tá bolesť bude už len menšia.“
                „Fajn,“ hlesol unavene. „To som rád.“
                „Zrejme sa tu vážne zastavil preto, aby dal do poriadku, čo pokazili,“ prikývol Severus s myšlienkou na Posla. Zavrtel hlavou. „Ale že mu to trvalo,“ zaprskal. „Ukáž ešte oči,“ vyzval Harryho.
                Prehliadka dopadla takmer rovnako, ako pri spáleninách. Harry síce stále videl nepríjemné svetlo, ale obaja videli, že jeho vyblednuté dúhovky začínajú naberať zelený nádych. Ginny mu s radosťou túto novinku hneď oznámila, ale Severus jej nadšenie krotil. Stále nevedel posúdiť, aké následky zanechal pobyt u Poslov. Nevedel odhadnúť, či nemá očné nervy spálené a hoci by aj jeho oči znovu zazeleňali, nemajú istotu, či neostane slepý. Zaprskala po ňom, že si to mohol nechať pre seba a nemusel im kaziť náladu.
                Harry si na noc predsa len vypýtal opiáty. Celý deň znášal nedostatočne potlačenú bolesť a už to nedokázal vydržať. Povzbudzovalo ho len presvedčenie, že ráno to bude lepšie, jeho rany budú menšie, jeho bolesť bude menšia a on napokon z tej prekliatej postele vylezie.

------

Hermiona sa v ten večer konečne upokojila. Strach o priateľa bol veľký a ona sa nedokázala plne sústrediť na dianie okolo seba. Ani na vyučovanie, ani na prednášanie liečiteľstva, pretože či Harry ležal na ošetrovni alebo nie, všetci ostatní pokračovali vo výcviku, ani na snúbenca, o zabudnutom kúzle nehovoriac.
                Novinky a Harryho zlepšený stav, spolu so všeobecným presvedčením a najmä Severusovým prehlásením, že teraz to už fakt bude len lepšie, jej dodali energiu a chuť pokračovať tam, kde pred nedávnom skončila a nech sa snažila akokoľvek, nedarilo sa jej vypáčiť z prútika pri kúzlení nič, čo by napovedalo tomu, že predsa len odhalila Bystrohlavovej kúzlo. Teraz bola situácia iná.
                Zarazene stála v obývačke svojho bytu a civela na mesto pred sebou. Na miesto, kde sa len pozvoľna strácal jemný poprašok, ktorý pred momentom vyčarila. Identifikovala pocit, ktorým musí človek nechať ovládnuť svoju dušu, aby mohol kúzliť. A kúzlila. Po počiatočnom zarazení prišla hrdosť. Je skutočne dobrou čarodejnicou, keď sa jej podarilo odhaliť zabudnuté zaklínadlo.
                „Áno?“ šťastne odvetila na klopanie na dvere.
                „Môžem?“ nesmelo vstúpil Draco. „Vraciam sa zo Základne, myslel som si, že ťa tam nájdem,“ pozorne hľadel do jej usmiatej tváre. Nechápal. V ruke zvierala prútik a vyzerala, akoby práve vyhrala prvú cenu v lotérii aj napriek tomu, že jej priateľ ležal na ošetrovni a napchali doňho opiáty. „Nepustili ma k nemu, ale povedali, že je mu lepšie...“ nedohovoril. Vrhla sa mu do náručia a smiala sa. Prekvapene zamrkal, ale samozrejme jej objatie vrátil. „Ehm, aj keď to bude znieť zvláštne, ale aj ja som rád, že mu bude lepšie.“
                „Áno, Harry,“ prikyvovala. „Jasne. Bude mu lepšie a práve to ma prinútilo ňúrať sa v tom kúzle,“ neprestávala sa usmievať. Nadvihol obočie.
                „Prišla si na to,“ odhalil príčinu jej radosti.
                „Áno,“ prikývla.
                „Výborne,“ usmial sa aj on. „Nepochyboval som o tom. Dokázala si, že si výnimočná čarodejnica.“
                „No,“ mierne sa začervenala. „Samozrejme to ešte nie je dostatočné kúzlo. Je len slabé a bude potrebný tréning, aby sa dalo čarovať a aj tak to kúzlo nebude nikdy také silné, ako keď ho vyčarí Harry, ale poznáme pocit a vieme, ako asi má to kúzlo vyzerať.“
                „Ako?“ vyzvedal nepúšťajúc ju z objatia.
                „Ja som vyčarila len akýsi poprašok,“ stiahla zamyslene obočie. „Netuším, čo to bude až to bude, ale máme pocit a vieme, na čo sa sústrediť, takže potom uvidíme, čo to má byť, až to bude,“ rozpustilo sa zaškľabila.
                „Aký pocit?“ vyzvedal ďalej. Po škľabení nebolo ani pamiatky. Zarazila sa a odvrátila pohľad.
                „Ľútosť,“ prezradila potichu to, čo doteraz vedel len Bill a Severus. Vyšmykla sa mu z objatia a sadla si do kresla. Ostal pred ňou stáť a čakal, čo mu ešte povie. „Ľútosť, ale nie nad tým, čo bolo. Človek nesmie ľutovať nejaký konkrétny čin. Musí ľutovať to, čo bude v budúcnosti a čo môže svojím rozhodnutím zničiť. Chápeš?“ opatrne sa naňho dívala. Uprene civel kamsi do neznáma, so stiahnutým obočím.
                „Možno,“ prikývol a pozrel sa na ňu. „Nemám ľutovať nič z minulosti. To chápem. A to ostatné? Mám ľutovať to, čo by som... zrejme práve v tejto chvíli, svojím zlým rozhodnutím, mohol v budúcnosti zničiť?“
                „Áno,“ prikývla nesmelo. Ona svoj pocit identifikovala a záležalo len na ňom, či bude myslieť na to isté, na čo ona, prípadne si nájde niečo vlastné, čo mu pomôže kúzliť zabudnutým zaklínadlom. „Práve v tejto chvíli, alebo v prítomnosti, zajtra či za týždeň, kedy sa rozhodneš aj ty čarovať,“ vysvetľovala ďalej.
                „Aha,“ prikývol. „Takže sa pri kúzlení zameriame na identifikovanie vlastnej ľútosti nad pokazenou budúcnosťou,“ mierne sa pousmial dívajúc sa na ňu. „Neprezradíš mi, na čo myslíš ty?“
                „Nie,“ zavrtela hlavou. „Je to moja ľútosť, ty si nájdi svoju,“ zaškľabila sa. Cítila, že to nevyslovené napätie medzi nimi opadlo. On bol momentálne relatívne v pohode, to ona zápasila s neistotou. A práve identifikovanie svojej ľútosti a najmä náhľad do skazenej budúcnosti vlastným zlým rozhodnutím, jej dovolili byť otvorenejšou, veselšou a ústretovejšou.
                Preto ho v tú noc nevyhodila z bytu, nechala ho tam prespať. Preto sa upokojila do tej miery, aby sa zmierila s budúcnosťou po boku Draca Malfoya.

------

„Takže to bude prášok?“ spýtal sa Remus na menšej bojovej porade za účasti Severusa, Billa, Draca a Hermiony. Ginny z pochopiteľných príčin neopustila ošetrovňu, ale aj ona, a samozrejme aj Harry, boli okamžite informovaní.
                „Skôr by som povedal piesok alebo niečo, čo sa nápadne ponáša na piesok,“ odvetil Severus. Všetci naňho zvedavo pozreli. Len mykol plecami. „Skutočne je najťažšie nájsť správny pocit, aby ste mohli kúzliť.“
                „A ty si ho našiel?“ zamračila sa naňho Hermiona. Vedela, že to, čo tušila od začiatku, že je aj pravda. Že to Severus proste skúšal sám a zrejme na to prišiel oveľa skôr, ako ona, ale že mlčal a nechal ju realizovať sa. Naštval ju.
                „Áno,“ pokojne odvetil. „Ty si chcela byť aktívna, tak som ťa nechal.“
                „Ale prečo?“ nepozdávalo sa aj Remusovi. „Keby sa to vedelo skôr...“
                „Neštekaj po mne, Lupin,“ vrkol po vlkolakovi. „Prišiel som na to len pred pár dňami a keďže je Potter v takom stave, v akom je, nebolo potrebné sa ponáhľať,“ zaškľabil sa do jeho rozhorčenej tváre. Aj Weasley sa tváril ukrivdene, len Malfoy vyzeral, že ho to vôbec nedojalo. „Každopádne si Hermiona zaslúži uznanie. Len málo čarodejníkom sa podarí odhaliť zabudnuté zaklínadlá a prísť na spôsob, ako kúzliť. Vám dvom sa to nepodarilo, však?“ natiahol sarkasticky. Hermiona sa začervenala. „Gratulujem ti, Hermiona,“ otočil sa k nej a to ju dorazilo.
                „Aj tak si mohol niečo povedať,“ zamračila sa aj napriek tomu, že ju jeho pochvala potešila.
                „To som mohol, to je pravda, ale Potter zamestnal všetku moju myseľ,“ uškrnul sa.
                „Zjavne nie všetku,“ Malfoy povytiahol obočie.
                „Mám veľkú myseľ,“ flegmaticky odvetil.
                „Tak nám to kúzlo ukážeš?“ vyzval ho Bill.
                „Iste,“ zabrblal. „Ale upozorňujem, že nie je ani zďaleka dokonalé a to ani na naše obmedzené možnosti,“ nespokojne doložil. Postavil sa, napriahol pravačku s prútikom a zabrblal formulku Incenarea. Z prútika vyšľahol prúd akýchsi drobných zrniečok. O niečo hustejších, ako Hermionin prášok. Dokonca o niečo hustejších, ako bežný piesok. Všetci ale okamžite pochopili, že to nie je úplne ono. „Netuším, čo vyčaruje Potter a keď sa pozviecha, budem s ním chodiť von, aby náhodou nezdemoloval hrad, ale mám pocit, že toto nie je to, čo by to malo byť,“ s nevôľou pripustil.
                „Takže vravíš, že sa ti to vlastne nepodarilo,“ nedalo Remusovi, aby si nerýpol.
                „Môžeš sa začať prezentovať, ak si myslíš, že to dokážeš lepšie,“ vybafol na Lupina.
                „Pôjde pri tom o presvedčenie,“ vložil sa Draco do náznaku hádky. Aj keď bolo ťažké predstaviť si Remusa, ako sa s niekým háda. Tobôž so Severusom. „Tak ako vždy. Treba nájsť tú pravú ľútosť a presvedčiť sa, že to myslíme skutočne vážne.“
                „Duchaplná pripomienka, Malfoy,“ okomentoval Severus.
                „Výborne, takže sa popri všetkých povinnostiach zameriame na hľadanie ľútosti,“ prikývol Bill. „Akú ľútosť si mal na mysli ty, Severus? Uznal si, že keď okamžite nezačneš používať iný šampón, že ti ten terajší vlasy úplne zničí?“ uchechtol sa. Draco sa takmer zadrhol v snahe potlačiť smiech. Severus pohľadom rozpáral Billa na tri časti. Hermiona si hrýzla do jazyka a Remus sa len uškrnul.
                „Sklamem ťa, Weasley,“ natiahol pokojne, aj keď ho šlo roztrhnúť. „Moje vlasy sú v poriadku, som s nimi mimoriadne spokojný. Môžeš to isté tvrdiť o sebe?“
                „Fajn, tak sa teda dohodnime,“ zasiahol tentoraz Remus. „Keď sa Harry z toho dostane, budeš ho brávať von. Navrhujem, aby sme skúšali to kúzlo v súkromí, keď na to bude čas. A tiež sa to začne učiť každý. Ktovie, možno sa situácia na Základni zmení, keď si každý uvedomí, akú chybu robí a pokúsi sa ju napraviť,“ nadhodil s veľavravným úsmevom.
                „To je fakt,“ prikývla Hermiona. „Pri kúzlení je potrebné priznať si chybu, ktorá môže mať fatálne následky v budúcnosti. A preto by sa mohla atmosféra uvoľniť.“
                „Nie každý toho ale bude schopný,“ upozornil Severus. Zdalo sa, že na Billove vŕtnutie už zabudol. Alebo sa tak len tváril. „Najdôležitejšie bude, aby si chybu priznal Potter.“
                „Správne.“
                „Každopádne čakajú zrejme Rokfort idylické časy,“ uškrnul sa Draco.

------

„Kedy vlastne plánujete odísť do bytu?“ usmial sa Harry spod obväzov. Jeho stav sa po troch dňoch výrazne zlepšil. Po tele mal ešte rany, ale tie sa uspokojivo hojili a zdalo sa, akoby ani nemal mať jazvy. Posol zrejme zaúradoval zodpovedne. Bolesť bola znesiteľná a jeho nálada sa zlepšovala. Oči už vyzerali ako predtým, jas bol miernejší a hoci ešte nevidel, vedel, že sa to môže už zajtra zmeniť.
                Ginny sa šla poriadne vyspať vlastne až včera. A tiež ju prehovoril, aby sa vrátila do školy, hoci sa jej vôbec nechcelo. Všetko bolo na dobrej ceste a nechcel, aby toho vymeškala viac, než bolo nevyhnuté. Aj tak sa ostatných aktivít vzdala, aby bola so svojím manželom. Spoločnosť mu robili manželia Longbottomoví, ktorí už boli v úplnom poriadku. Napriek tomu, presne tak, ako si sľúbili, zdržovali sa na ošetrovni, aby dohliadli na Harryho.
                „Zajtra,“ uškrnul sa Frank. „Všeobecne sa predpokladá, že zajtra bude tvoj stav natoľko dobrý, aby sme sa aj my mohli vzdať dozoru,“ priznal na rovinu. Harry sa zasmial.
                „Áno, to bolo jasné,“ slabo prikývol. „Chcem sa vám poďakovať. Obom. Ale hlavne vám, pani Longbottomová. Ginny mi hovorila, že ste jej veľmi pomohli.“
                „To nestojí za reč,“ mávla nad tým rukou. „Rada som sa s ňou zhovárala. Je to milé dievča a dosť sa ponáša na Lily, až som mala pocit, akoby bola ona jej dcérou.“
                „Vážne?“ prekvapilo Harryho.
                „Fakt,“ pripustil Frank. „Potteri majú proste slabosť pre ryšavky,“ mykol plecami.
                „Áno, to som už počul,“ usmial sa Harry.
                „Ja som skôr myslela jej povahu,“ zamračila sa Alica. Chlapi skutočne nemyslia na nič iné, ako na vizáž. „Je takmer rovnaká, akou bola Lily,“ usmiala sa.
                „Aj to som už počul,“ priznal Harry. „Zrejme majú Potteri slabosť pre priebojné, popudlivé, prchké ryšavky,“ zachechtal sa.
                „Takmer,“ prikývla Alica. „A ešte oveľa viac,“ jej úsmev sa rozšíril. „Na škole som tvoju mamu nepoznala poriadne, bola o dva roky mladšia, ale potom, v Ráde, sme sa spoznali, môžem tvrdiť že dostatočne. Dokonca sme plánovali spoločnú budúcnosť. Obe sme boli v rovnakom čase tehotné a plánovali sme, že keď to všetko skončí, ale aj oveľa skôr, že budú naše deti vyrastať spoločne. Že sa budú poznať a tak. Dokonca sme hovorili aj o Weasleyovcoch, keďže bola Molly v Ráde a porodila krátko pred nami. Mysleli sme si, že budú naše rodiny spriaznené, že sa budeme navštevovať,“ sťažka si povzdychla. „Kto mohol tušiť, že sa to všetko tak zvrtne? Tvoji rodičia boli prinútení skrývať sa a čo sa dialo potom...“ striasla sa. Frank ju okamžite objal okolo ramien.
                „Všetko by mohlo byť inak,“ Harry mal zvláštny, zastretý hlas. „Ktovie, aké by to bolo potom. Možno horšie,“ šepol.
                „Nepoznáme všetky súvislosti,“ ozval sa Frank. „Čo sa stalo, stalo sa. Špekulovať teraz nad tým, aké by to bolo nemá zmysel. Osud to tak chcel. Ty aj Neville, ste vyrastali vlastne sami. Mal si to oveľa horšie a napriek tomu z teba vyrástol taký človek, akým si a dovolím si tvrdiť, že by na teba boli tvoji rodičia hrdí.“
                „Hádam,“ do očí sa mu tisli zradné slzy. Našťastie ich nikto nemohol vidieť. „Vy môžete byť na svojho syna tiež hrdí,“ vypustil miesto toho.
                „Áno, to sme,“ vyriekli naraz.
                Harry musel premýšľať nad tým, čo mu povedala Alica. Keby všetko prebiehalo normálne, mohol vyrastať s Nevillom. A vlastne aj s Ronom. Mohli sa poznať odmalička, mohli chodiť do rovnakej škôlky a prípravky. Mohol poznať od malička Molly a Artura, dvojčatá, všetkých. A Ginny. Merlin! Zamiloval by sa do nej, keby ju poznal od malička? Možno áno.

                Každopádne, nič by neprebiehalo tak, ako teraz. Možno by mal rodičov a strýka, Siriusa, priateľov. Ale kto môže posúdiť, že by to teraz nemohlo byť ešte horšie? Voldemort tu bol predtým a je tu aj teraz. Za iných okolností by mohol prežívať horšie a mučivejšie straty, ako doteraz. Všetko má svoj dôvod. Jeho rodičia z nejakého dôvodu neprežili, Nevillovi rodičia boli z nejakého dôvodu sedemnásť rokov mimo, z nejakého dôvodu neprežili normálne detstvo. A on veril, že ten nejaký dôvod v konečnom dôsledku bude pre nich výhodný.
                Mohol žiť normálny život. Ale kde je napísané, že by ho rodičovská výchova priviedla k činom, ktoré doteraz podnikol? Zachránil by v prvom ročníku kameň mudrcov? Nedostal by sa k nemu Voldemort a nenazbieral by sily skôr? A čo by sa dialo potom? Nepovraždil by všetkých skôr, než by Harry vyrástol a bol schopný sa mu postaviť? Nezabil by aj jeho už oveľa skôr? Je to možné.
                Preto je nezmyselné uvažovať teraz nad tým, aké by to bolo, keby to bolo inak. Teraz je dôležitejšie sústrediť sa na budúcnosť a nie nechať si hlavu pliesť myšlienkami na minulosť. A najmä na inú minulosť. Stalo sa. Prišiel o rodičov a nevrátia sa mu. Nie tak, ako sa vrátili Nevillovi. Bol za Longbottomovcov rád a rád si vypočuje historky z minulosti. Ale nemôže sa upínať na niečo, čo tu nikdy nemôže byť.
                „Harry, počuješ?“ vytrhol ho zo zasnenia Alicin hlas.
                „Áno, jasne,“ začul sa odpovedať. „Ja...“ zakoktal sa. „Bol by som rád, keby sme sa o minulosti bavili, až keď bude po všetkom,“ opatrne navrhol.
                „Samozrejme,“ súhlasil Frank. Pozrel na svoju manželku, ktorá mala zamyslene stiahnuté obočie.
                „Prepáč,“ šepla. „Neuvedomili sme si...“
                „Nie je to vaša vina,“ okamžite ju prerušil. „Od malička počúvam, ako sa podobám na otca a že mám oči po matke. To je v poriadku. Sirius aj s Remusom mi často hovorili o tom, akí boli, čo robili. Nikto mi však nikdy nehovoril o tom, aké mali plány a ja...“ zasekol sa. „Zrejme je to mojím momentálnym stavom,“ skúšal zahovárať. „Možno som...“
                „To je v poriadku, Harry,“ Alica mu zovrela dlaň. „Vážne. Môžeme sa baviť o inom, napríklad o nastávajúcej vojne.“
                „Ako som počul, sú tu vytvorené bojové jednotky,“ pridal sa aj Frank. Vymenili si s Alicou smutné pohľady. „A bolo nám ponúknuté, aby sme sa pridali k trénovaniu, čo sme samozrejme obaja prijali a bude nám potešením predať pár vlastných skúseností ďalej.“
                Nakoniec sa im podarilo odpútať Harryho od citlivej témy. Debatovali hodnú chvíľu o spôsoboch tréningu, o kúzlach, ktoré by sa možno stihli študenti naučiť a ktoré sa preberali až na aurorskej škole. Harry bol rád. Longbottomovci môžu ponúknuť veľa nového a skúsení aurori sa im v momentálnej situácii náramne hodia.

------

„Čo ten tvoj nepokoj?“ spýtala sa Ginny Harryho po večeri. Už sa dokázal na posteli hýbať, mohol si sadnúť a navečerať sa sám. Aj keď s tým mal vďaka poškodenému zraku trocha problémy. Tých niekoľko rán, ktoré ešte po tele mal, sa malo zakrátko zahojiť, takže už nepotreboval ani elixíre od bolesti. Severus pred malou chvíľou odišiel po tom, čo ho prezrel. Zaujímali ho hlavne oči. Obväzy nepotreboval, jas sa vytrácal a jeho to už nedráždilo. Nevidel však ešte poriadne, len nejasné obrysy vo svetle. Bol si však istý, že keď sa ráno zobudí, uvidí lepšie.
                „Aký nepokoj?“ tváril sa nechápavo aj keď vedel, že ju nepresvedčí.
                „Cítim ho,“ oznámila akoby nič a vysielala po ňom osviežujúce kúzla. Hneď vzápätí mu pomáhala do čistého pyžama.
                „Je mi dobre,“ zaklamal.
                „To hovor mamke, tá ti možno uverí,“ prskla mrzuto.
                „Ginn...“
                „Bla-bla-bla, tak hovor. Čo sa stalo?“ sadla si vedľa neho a schúlila sa mu v náručí. Povzdychol si a mlčal. Po piatich sekundách svoju výzvu zopakovala, avšak už nástojčivejšie. A on jej rozpovedal o rozhovore s Longbottomovými a o svojich pocitoch. „Tak preto sa presťahovali do bytu už dnes?“ stiahla obočie.
                „Zrejme som ich nechtiac vyhnal,“ trpko skonštatoval.
                „Tak to nie je,“ zavrtela hlavou. „Dobre, možno si ich popostrčil, ale všetci vieme, že sa mali presťahovať už pred pár dňami. A okrem toho, už zajtra sa zapoja do tréningových procesov,“ na moment zmĺkla a zadívala sa naňho. Jeho oči, hoci boli stále oslepené, toho povedali veľa. „Zlato,“ šepla a vzala jeho tvár do dlaní. „Nemôžeš premýšľať o tom, čo by mohlo byť, keby,“ vyšlo z nej potichu. To vedel aj sám. V tom nebol problém. „Nežiarliš, však?“ spýtala sa neisto.
                „Nie!“ okamžite zaprotestoval.
                „Skutočne?“
                „Určite,“ prikývol. „Dobre, možno som si spočiatku predstavoval, aké by to mohlo byť keby...“ povzdychol. Hladila ho po líci, na ktorom boli stopy čerstvo zahojenej spáleniny. Tá ale mala zmiznúť. Rovnako ako všetky ostatné. „Nie je v tom žiarlivosť. Ja im to prajem, rovnako ako Nevillovi. Len som si predstavil, aké by to bolo, keby sa to všetko neposralo tak, ako sa to posralo,“ stiahol obočie.
                „Sám si to povedal, mohlo to byť oveľa, oveľa horšie,“ jemne upozornila.
                „Správne. Možno by som jedenásť rokov vyrastal pri rodičoch. Možno by ich zabil potom. Nie je možné, aby všetci prežili vo vojne. Pozri na to teraz. A keby, keby som nevyrastal u Dursleyovcov, keby som nestretol Rona a Hermionu, keby som nebol taký, aký som bol, tak by sme mohli všetci umrieť už dávno...“ zarazil sa. „Je len ilúzia predstavovať si, že by sme teraz boli všetci živí, zdraví a šťastní,“ hlesol. „Možno by oni boli živí, možno by bol mŕtvy niekto iný. Čo je lepšie?“
                „Nič. Najlepšie je prestať sa ničiť takýmito myšlienkami,“ napomenula ho. „Bolo by dobré, keby si vstal a začal niečo robiť, pretože sa zjavne nudíš a robíš sprostosti,“ zabrblala bojujúc so slzami. Musel sa uchechtnúť. Mala pravdu. Keby mu to tvrdil Severus, zrejme by ho poslal do čerta. Ale ona? Pri nej to bral ako samozrejmosť. Keby mu sto ľudí tvrdilo to isté, len pri nej by to bral vážne.
                „Máš pravdu, zajtra vstanem z postele a začnem rehabilitovať. Keď Merlin dá, tak už zajtra aj uvidím.“
                „Merlin alebo Posol, som si istá, že zajtra uvidíš,“ pobozkala ho na pery.
                „Chcel by som ťa znova vidieť,“ šepol a vypýtal si ďalší bozk. A ďalší. „Ozaj, keby sme vyrastali spolu, zamilovala by si sa do mňa?“
                „Vážne by si z tej postele už mal vyliezť.“

------

„Vítam ťa opäť medzi vidomými,“ pozdravil s úsmevom Severus Harryho na ďalší deň ráno. Počkal si, kým sa jeho synovec zobudí. Vlastne na to čakal, ako ešte na nič doteraz. A ich predpoklady sa naplnili. Postup liečby skutočne poukazoval na to, že by mal ráno vidieť. Možno ešte nie úplne, ale videl. A to bolo podstatné.
                „Ani nevieš, ako rád ťa opäť vidím,“ zaškľabil sa naňho. „A vlastne všetko,“ obzeral sa po prázdnej ošetrovni. Aj pohľad na obyčajnú stoličku ho rozveselil.
                „Neverím, nič nemôžeš vidieť radšej, ako mňa,“ uškrnul sa.
                „Ale tak máš pravdu. Umrel by som ľútosťou, keby hrozilo, že už nikdy neuvidím láskyplnú tvár svojho milovaného strýka,“ nevinne natiahol.
                „Tiež si myslím. Dobre teda, vidíš a to je podstatné. Rýchlo sa pozviechaj a poď niečo robiť. Tie decká mi už lezú hore krkom,“ posťažoval sa.
                „A kedy ti neliezli?“
                „Vlastne nikdy. Kedy budeš fit? Pretože pochybujem, že by si počúval rady kohokoľvek a zdržoval sa tu viac, než je nevyhnutné. A keďže si celkom v poriadku, kedy mi s nimi pomôžeš?“ vyzeral zúfalo. Skutočne, takmer tri týždne bol pri výcvikoch sám a aj keď to nebolo až také strašné, hromozvod v Harryho podaní by sa zišiel.
                „Možno večer,“ sľúbil. „Zajtra sa k tebe pridám, ale nečakaj ešte ktovieaké výkony.“
                „To je jedno, hlavne že budeš stáť na nohách. Na výkony nech sa sťažuje tvoja drahá. Mimochodom, udivuje ma, že tu ešte nie je, aby ťa ofukovala.“
                „Veď ona príde,“ usmial sa.
                Bol taký spokojný a šťastný, že ho nerozhádzalo ani strýkove rýpanie. Ginny sa skutočne pred raňajkami zastavila. A on znova uvidel jej tvár. Pre tú chvíľu sa oplatilo v minulých dňoch tak trpieť. Prišla aj Hermiona s Remusom a Tonksovou. Prišli všetci.
                Čo ho potešilo takmer rovnako, ako príchod manželky, bol príchod Longbottomových. Vyzerali v pohode, veselo sa s ním pozdravili a strávili pri ňom takmer hodinu, kedy s Tonksovou vymýšľali tréningy. Obaja boli na ceste pred hrad, kde sa chceli hneď aj realizovať. Aspoň pri tých, ktorí nemali vyučovanie. Vonku napadol prvý sneh a Harrymu to pripomenulo, akú dlhú dobu preležal na ošetrovni. Preto sa rozhodol neváhať už ani chvíľu.
                Iste, cítil sa ešte slabý a úplne v poriadku bude zrejme až po pár dňoch. Ale videl celkom dobre a to sa bude už len zlepšovať, preto nechcel vylihovať už ani o minútu viac. Pozrel sa na seba v zrkadle a striasol sa. Na hrudníku a rukách, rovnako aj na tvári mal pomaly miznúce červené fľaky. Keby nebolo Posla a keby sa liečil, zrejme by ostal nechutne zjazvený. Ale pomohol mu a on bude znova v poriadku. Fyzicky určite. A o psychiku sa dokážu postarať iní.
                „Harry, zlatko,“ privítala ho nadšene jeho svokra, keď sa zjavil v kuchyni. „Si v poriadku?“
                „Áno,“ nechal sa vyobjímať. „Chcel som odísť až zajtra, potom som si to rozmyslel a povedal som si, že do večera vypadnem, ale keď som počul, že je vonku už sneh, proste som musel vyliezť.“
                „Skutočne si v poriadku?“ starostlivo si ho obzerala. „Vidíš dobre?“ skúmala ho. Len mykol plecami. Prešla mu prstami po tvári. „Toto vraj zmizne,“ pozrela mu do očí.
                „Určite. Budem rovnaký krásavec, akým som bol predtým,“ uchechtol sa. Molly sa musela zasmiať. Robila si oňho obrovské starosti, ale chlapec znova dokázal talent vylízať sa z každého zranenia.
                „Dobre. Poď, práve dováram obed. Naložím ti.“
 ------

Či bol vonku sneh alebo nie, Harry sa aj tak ešte necítil byť vonku dlhšie. Skúsil to, ale zima mu zatiaľ nerobila na rany dobre. Chvíľu sa díval, ako Frank zaúča mladšiu generáciu Základne, ale po polhodine ho rany štípali a preto sa rozhodol zaliezť na Základňu. V hrade sa ukáže až zajtra.
                Zašiel do miestnosti určenej k bojovým cvičeniam a skúsil pár zaklínadiel. Skúsil behať a skákať a celkom mu to šlo. Našiel ho tam Theodore, ktorý teraz v laboratóriách nemal toľko práce a ponúkol sa, že mu bude robiť tréningového partnera.
                „Ešte to chvíľu potrvá, kým budem v poriadku,“ posťažoval sa manželke, keď si večer líhal do vlastnej postele. Na hrade. Ráno mal vstať a prebrať svoje povinnosti po Nevillovi, ktorý ho tri týždne zastupoval.
                „Nikto nemôže čakať, že budeš hneď ako rybička,“ zabrblala a schúlila sa mu v náručí. „Postupne sa všetko vráti do správnych koľají.“
                „Správne,“ pritakal, ale rukou šmátral pod perinou. „Možno nie som úplne fit, ale niečo by som hádam aj zvládol.“

------

Od chvíle, kedy sa Harry prvý raz prebral a povedal o návšteve krajiny Poslov, respektíve od chvíle, kedy posunul darované výjavy Severusovi k preskúmaniu a ten si mohli postupne prezrieť všetci, ktorí chceli, prešlo už dosť času. Počas uplynulých dvoch týždňov si ho prezreli takmer všetci na Základni. A tí, ktorí mali silnejší žalúdok, si ho prezerali opakovane.
                Bol medzi nimi aj Neville. Prvý raz sa vrátil z mysľomise znechutený. Iste, vidieť tie obludy, to človekom zamáva. Najmä preto, že si niečo podobné nevie ani predstaviť. Niečo mu na tom výjave ale nesedelo.
                Druhý raz už vedel, na čo sa má pripraviť a vchádzal do spomienky rozvážnejšie. Ale ani teraz sa mu nepodarilo zistiť, čo mu na tom všetkom nesedí. Keďže boli obe spomienky uložené u Remusa, pretože Severus odmietol prijímať návštevy záujemcov o exkurziu, odvážil sa požiadať Remusa o nazretie hneď päťkrát.
                A až teraz mu to došlo. Prebral sa zo spánku a ostal zarazene civieť do tmy pred sebou.
                „Mám to,“ vypustil sám pre seba. Možno to nebola ktovieaká informácia, ale predsa by ich mohla posunúť o krok vpred. Pri prvotných návštevách sa chtiac nechtiac musel sústrediť na obludy. Ale teraz, pri poslednej návšteve, sa zameral viac na prostredie, v ktorom sa výjav odohrával. A bolo to také jasné.
                „Čo sa deje?“ zabrblala z polospánku Luna. Natiahla sa za hodinkami. „Je pol štvrtej.“
                „Mám to,“ zopakoval veselo. „Viem, kde hľadať obludy.“

TOPlist