40. Nádej

 

„Konečne sa začína karta obracať, moji drahí,“ Voldemortov ľadový hlas sa odrážal od chladných múrov jeho sídla. Aj keď znel pokojne, i tak jeho oddaným behal mráz po chrbte. „Bude zrejme rozumnejšie, keď sa dozviete len najnevyhnutnejšie informácie, pretože ste schopní pokaziť aj to, čo už je dávno pokazené. Pripravte sa na to, že sa onedlho naše rady rozšíria, veľmi rozšíria. Vďaka istým rodinným vzťahom, na ktoré som prišiel len prednedávnom, získame veľmi mocnú zbraň, ktorá nám dopomôže pri bojoch až do tej miery, že vlastne už nebudeme potrebovať nič iné,“ spokojne sa zaškľabil. „Najprv sa postaráme o to, aby do našich radov znova zavítali naše zblúdené duše a potom, potom budeme pokračovať v dobývaní sveta. Nielen čarodejníckeho, ale celého,“ rozchechtal sa.
                A jeho služobníci sa chechtali spolu s ním, aj keď nevedeli, prečo sa vlastne majú smiať. Ale bolo to vždy lepšie, ako znášať jeho zlosť a tresty, ktoré boli v posledných dvoch mesiacoch na dennom poriadku. Zjavne sa mu niečo podarilo. Niečo, čo ho plne uspokojilo aspoň v tejto chvíli a oni sa ani veľmi nesnažili zistiť, čo bolo pravým dôvodom radosti Temného pána. Hlavne, že mali pokoj.
                „Pane,“ zaševelila Bella, keď osameli. „Môžem sa nesmelo spýtať, čo vás tak rozveselilo?“ skúsila s hlavou natočenou na bok a sklonenou. Cítila, že si môže túto otázku dovoliť, keď je jej Pán taký spokojný. Ešte včera sa bála prísť mu na oči.
                „Moja najdrahšia Bella,“ natiahol pohŕdavo bez toho, aby na ňu pozrel. „Musím uznať, že ty si spomedzi tých idiotov najmenej hlúpa a odvádzaš najlepšiu prácu a ja mám dnes takú výbornú náladu, ako som už dávno nemal. A preto ťa práve teraz za tvoju drzosť a opovážlivosť nezabijem,“ zabodol svoje červené oči do jej tváre. Stuhla. Zrejme ho neodhadla správne. Alebo odhadla a on sa rozhodol robiť si z nej žarty. Rozosmial sa. Podvedome sa prikrčila. „Čo sa bojíš?“ natiahol posmešne. „Nie, nezabijem ťa. Skutočne nerád by som prišiel o svoju najoddanejšiu smrťožrútku.“
                „Áno, pane, to som,“ zoširoka sa usmiala.
                „A dokonca ti prezradím aj to, že našou budúcou, silnou a nezničiteľnou zbraňou budú draky,“ vypustil.
                „Draky?“ nedôverčivo, až takmer opovržlivo zvraštila obočie.
                „Áno, Bella, draky. Ale nie hocaké draky. Tieto nie sú ako tie dnešné. Sú oveľa nebezpečnejšie a nedajú sa zničiť. Sú to magické tvory z čias minulých, kedy bola mágia oveľa mocnejšia ako v súčasnosti a preto aj tieto tvory sú mocnejšie. A čo je hlavné, neexistuje nič, čo by ich zničilo. Nič,“ zaškľabil sa. Samozrejme ju to zaujalo.
                „Nezničiteľné draky,“ v očiach jej blyslo. Zbadal to a pobavilo ho to.
                „Nezničiteľné draky, presne tak. Čo s nimi spravíme, si zatiaľ nechám pre seba. Nie, že by som ti nedôveroval, akože ani nedôverujem. len o tom zatiaľ nechcem hovoriť. Vieš, chcel som ich už pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy mi to nevyšlo. Ale teraz,“ znova sa rozosmial. „Zistil som, že ma s drakmi spája niečo veľmi zaujímavé. Rodinné putá.“
                „Rodinné putá?“ šepla vzrušene. Nechápala, ale tušila, že by jej mohol Temný pán povedať viac.
                „Áno, rodinné putá,“ vypustil záhadne. „Pred dvadsiatimi rokmi sa mi podarilo niečo, s čím som síce nerátal, ale teraz mi to príde veľmi vhod.“
                „Pane, nerozumiem...“
                „Pochopiteľne, že nerozumieš, pretože si len obyčajná, hlúpa krava,“ prskol po nej. Neodvážila sa ani brvou hnúť. „Ale ja mám teraz takú dobrú náladu, že ma ani táto skutočnosť nemôže rozladiť“ zaškľabil sa. Bella pozorne počúvala, mlčala a čakala. Vedela, že Temný pán povie, aj keď nie všetko, tak povie dosť na to, aby si jednotlivé súvislosti dokázala pospájať. A možno, možno z toho bude mať úžitok. „Vieš veľmi dobre, čo sme zistili od toho sopliaka, od toho prašivého Weasleyho.“
                „Pane, zistili sme od neho veľa.“
                „Samozrejme,“ štekol po nej. „Hovorím ale o rodinných putách,“ nadvihol obočie. Díval sa uprene na Bellu. S pobavením čakal, či jej to zapne.
                „Pane, myslíte na to, vďaka čomu sa nemôžete s Potterov navzájom zabiť?“ vypustila napäto. „On má Snapa a vy, vy ste zistili, kde sa nachádza vaša krv? Niekde medzi tými drakmi? Vďaka tomu si ich podmaníte? Pretože tam máte svoju krv?“
                „Zdá sa, že nie si úplne sprostá, Bella“ zachechtal sa.
                „Pane, vy viete, kto je váš príbuzný?“ rozrušilo ju to. Vedela, že toto je veľmi dôležité. „Kto to je?“ odvážila sa spýtať.
                „Nie kto to je, ale kto sú,“ poškrabkal Naginy po hlave. Bella si myslela, že ju od napätia roztrhne. „Bella, pred dvadsiatimi rokmi som si užil a z tohto dobrodružstva ostali dve deti,“ znechutene sa zaceril. „Nie že by som bol z dajakých panghartov nadšený, ale teraz sa mi to veľmi hodí. Dve deti a jedno už mám omotané okolo prsta. Spraví, čo budem chcieť. Úplne všetko. A čo je na tom najlepšie, nikto nemá o nich tušenia. Nikto. My vieme o Snapovi. Oni o mojich dvoch krásnych detičkách nevedia,“ ironicky natiahol.

------

„Áno, k vášmu náhodne objavenému dohadzovačskému talentu vám musím srdečne pogratulovať,“ zaškľabil sa naňho Harry, kým Ginny kriticky očervenela. „Človek by si nikdy nepomyslel, že by práve Severus Snape prejavil akúkoľvek snahu o zlepšenie medziľudských vzťahov,“ natiahol. „Ale tak, keď ide o jeho najobľúbenejšieho synovca a jeho vzťahy, tak je táto, svojím spôsobom slabosť, pochopiteľná.“
                „Hm, ja pevne verím, že keď pôjde o moje dieťa, tak bude Snape rovnako obetavý,“ pridal sa Sirius. „Neviem síce, ako veľmi obetavý bol, ale dokážem si to predstaviť, aj keď s veľkými problémami, pretože je to taká neuveriteľná predstava, ako vidina spoločnej večere s mojou drahou sesternicou.“
                „Som si istý, že strýko bude úplne ideálnym strýkom pre všetkých svojich synovcov či netere. A čím viac, tým lepšie. Dokáže sa totiž rozdávať.“
                „Skončili ste?“ prskol po nich podráždene Severus. Ginny pozvoľna prestávala červenieť, Susan s Hermionou sa potmehúdsky uškŕňali a Draco pobavene sledoval Snapa. „Obaja ste rovnakí. Hlúpi a malicherní.“
                „Severus, chcela by som upozorniť, že ty si s tým začal prvý,“ upozornila ho jeho sestra.
                „Ale pokiaľ si si nevšimla, ja som upozorňoval na to, ako úžasne zodpovedne a dospelo sa opäť dokázal Potter správať.“
                „Áno a vŕtol si si až nakoniec,“ nevinne sa pousmiala. „Nečuduj sa, že sa ti dostalo takej reakcie.“
                „V poriadku. Bol by som rád, keby sme sa začali venovať niečomu dôležitejšiemu než tomu, kto akú perličku zo seba dokáže vypustiť.“
                „Rada by som dodala, že jeho objatie je skutočne príjemné.“ šepla Ginny Harrymu.
                „Vážne?“ šepol jej naspäť s úškrnom. „Asi áno, tiež sa mi to už skoro raz stalo. Ale radšej nevŕtajme.“
                „Čo si to tam šuškáte?“ vrkol po nich Snape.
                „Aj by som to prezradil, ale nechcem vás priviesť do ešte väčších rozpakov než v akých sa práve teraz nachádzate,“ prezradil mu Harry s úsmevom.
                „Tak to si vskutku cením,“ odvrkol mu Snape.
                „Viem si predstaviť.“
                „Potter, drž už ústa. Znova by som rád požiadal o to, aby sme sa venovali niečomu dôležitejšiemu. Takže,“ mračil sa na Harryho, „kde si bol, prečo si sa nechcel vrátiť, čo presne si videl?“ vybafol naňho.
                „Ťažko môže niečo hovoriť, keď má držať ústa,“ dovolil si podotknúť Draco. Sirius vyprskol, kým dievčatá sa len uškŕňali pod nosom. Harry nevinne zamrkal na Snapa. Vedel, že hranica trpezlivosti jeho strýka začína byť povážlivo ohrozená.
                „Dobre. Budem sa síce opakovať už niekoľkýkrát, ale mám teraz tak dobrú náladu, že mi to ani príliš nevadí. Takže počúvajte.“

------

„Prežil si noc?“ usmial sa Sirius na Harryho na druhý deň ráno, keď ho prišiel pozrieť. „Poppy vyjadrila obavy, či sa nevrátiš do toho stavu.“
                „V poriadku. Normálne som zaspal a normálne som sa zobudil,“ ubezpečoval s úsmevom. „Čo tu robíš? Nemáš byť v škole?“
                „Učím až od tretej hodiny,“ vysvetlil a prisadol si k nemu na posteľ. „Včera to nakoniec prebehlo oveľa lepšie, než by človek predpokladal,“ vŕtol si.
                „Zrejme preto, že ste so Severusom vzdali pokusy o kritizovanie môjho správania sa a snahy o dohováranie,“ flegmaticky mykol plecami.
                „Ach jaj, Severus,“ povzdychol si Sirius s úškľabkom. „Asi si budem musieť zvyknúť aj na túto zmenu. Vzdať pokusy. Myslím, že si svoje od Snapa ešte vypočuješ, v súkromí. Včera ťa asi nechcel príliš stresovať. To mi pripomína, že aj ja by som mohol začať rozprávať o tom, ako nerozumne si sa správal pri Elene, ale to by odo mňa vyznelo veľmi smiešne, tak sa radšej zdržím.“
                „Áno, od teba by to nevyznelo príliš presvedčivo,“ krivo sa zaškľabil. Stále sa hanbil pri spomienke na Elenu. Všetci museli vedieť, čo sa asi udialo a jeho povesti to určite nepridalo.
                „Správne. Odo mňa by to vyznelo pokrytecky. Každopádne by sa našli ľudia, ktorí by mohli mať námietky,“ vypustil do vetra.
                „Verím. Napríklad takí Weasleyovci,“ skúsil. Včera sa nerozprával na tému Elena s nikým okrem Ginny. Bál sa a zároveň túžil poznať názor ostatných. Chcel vedieť, čo si myslia a hlavne to, čo všetko mu vyčítajú. Po tom, čo sa rozišiel s Ginny, sa najmä dvojčatá k nemu správali nepriateľsky a po tomto... Divil sa, že ešte neprišli, aby mu zakrútili krkom.
                „Bystrá úvaha,“ zaškľabil sa Sirius. Harry stiahol podozrievavo obočie. „No áno, Weasleyovcom sa to páčilo najmenej. Nedá sa povedať, že by si bol ich kamarát. Ale po tom, čo predovšetkým dvojčatám Ginny poriadne vynadala a odporučila im starať sa o seba, žiadala ich, aby sa nemontovali do jej a hlavne do tvojho života a prehlásila, že nech sa stalo čokoľvek, vôbec to nebolo tak, ako to vyzeralo a že ti verí, tak trocha stiahli chvost. Billovi, Molly a Arturovi toto jej vyjadrenie stačilo. Veria jej úsudku.“
                „Ehm, takže dvojčatá sa so mnou nekamarátia, kým ostatní by mali byť v pohode,“ zabrblal.
                „Videl si včera Billa aj Molly. Keby mali nejaké námietky, tak by sa asi nesprávali tak, ako sa správali.“
                „Zrejme.“
                „Určite. A som si istý, že aj dvojčatá to časom prejde. Určite s tebou teraz neprídu oslavovať precitnutie, ale nie je pravda, že by ťa nenávideli. Po pravde, skôr majú strach niečo namietnuť, aby neprišiel podobný slovný tajfún od ich sestry ako pred pár dňami,“ zaceril sa. Harry naňho zvedavo pozrel.
                „Čo sa stalo?“
                „Mám taký pocit, že si to vieš veľmi živo predstaviť,“ uškrnul sa ešte viac. A mal pravdu. Vedel si predstaviť, ako asi mohla Ginny komentovať ich správanie. Stále to nechápal a nemohol tomu uveriť. Že by bola po tom všetkom ochotná tak usilovne ho obhajovať. Aj keď vedela, ako to v skutočnosti bolo. Miloval ju ešte viac, než predtým. I keď ona váhala, jeho city boli jednoznačné a veril, že časom si to pripustí aj ona. Nech by sa akokoľvek bránila a argumentovala čímkoľvek. Ich vzťah už dávno prekročil hranice bežného vzťahu. Cítil to. A ona si to uvedomí tiež.

------

 Ahoj, čo robíš?
                Dusím sa na hodine tvojho strýka.
                Hm, tak to musí byť vskutku napínavé.
                Napínavé to začne byť vtedy, keď si všimne, že používam prútik.
                To jednoznačne. Chcel som ti povedať len to, že ma konečne Pomfreyová prepúšťa.
               ...
                Heh, zrejme sa môj najúžasnejší strýko prechádza medzi lavicami.
                ...
                Nebudem dráždiť hada bosou nohou.
                ...
                Ale aj tak ma štve. To nemôže sedieť na zadku za katedrou a neobťažovať nevinných študentov?
               ...
                Dobre teda, uvidíme sa po škole. Maj sa.

                „Slečna Weasleyová, mohli by ste mi povedať, prečo sa nevenujete obsahu svojho kotlíka, ktorý, medzi nami, aj tak stojí za starú belu a vyškierate sa, akoby snáď na protikŕčovom elixíre bolo niečo extra vtipné?“ natiahol Snape smerom k Ginny. Hodila po ňom jeden zamračený pohľad. S úškrnom skĺzol očami k jej ľavej ruke. „Myslím, že by bolo pre vás vhodné, aby sa vaša koncentrácia zamerala výhradne na obsah učiva a nezaoberala sa postpubertálnymi malichernosťami. Pri skúškach sa od vás bude vyžadovať správna príprava elixíru. Uvítal by som, keby ste si schovali prútik. Na hodinách Elixírov skutočne nie je potrebné sa ním oháňať,“ zaceril sa.
                „Iste, pane,“ vzdorovito zahundrala a strčila prútik do rukáva. Zavrtel hlavou.
                „Som rád, že sme si porozumeli,“ natiahol. „A dúfam, že v budúcnosti budete mať na pamäti tento zásadný rozdiel medzi bežnými hodinami a hodinou Elixírov. Ak by sa znova stalo, že sa vám podarí na túto základnú vec pozabudnúť, budem to riešiť iným spôsobom. Napríklad takým, že vás nechám osamote a bez prútika s množstvom kotlíkov so zažratou špinou.“

------

Pomfreyová Harryho v ten deň skutočne prepustila. Uznala, že už mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí, keď dokázal niekoľko nocí spať pokojne a najmä, keď sa dokázal úplne normálne prebudiť. Síce ho dôrazne upozorňovala, aby sa šetril a zakázala mu tréningy, ale on bol pripravený minimálne po týždni tento zákaz porušiť. Druhý zápas sezóny sa neúprosne blížil a on podľa rečí vedel, že ich tím nepatrí práve k top favoritom súťaže. V chrabromilskej klubovni sa objavil krátko po vyučovaní a spolužiaci ho búrlivo privítali, čo vzal celkom pokojne.
                „Viem, že je veľmi veľa dôležitých vecí, ktorým sa musíme venovať,“ zamrmlala Hermiona, ktorá s ním čakala na Draca a Ginny, kým im skončí posledná hodina. „A nerada by som teraz vyťahovala to, čo zrejme považuješ za maličkosť, či malichernosť. Ale blížia sa MLOK-y. Asi by sme sa mali viac sústrediť na učenie.“
                „Hermiona, skúšky sú až za tri mesiace.“
                „Ty si možno myslíš, ako máš ešte dosť času,  ale ide o učivo za celých sedem rokov.“
                „Viem. Som si toho vedomý, ver mi. A rozhodne nemienim brať MLOK-y na ľahkú váhu. Skôr naopak. Budem sa im venovať čo najzodpovednejšie.“
                „Ale na prvom mieste bude pátranie a všetko okolo toho.“
                „Možno mi neuveríš, pretože vieme, aké dôležité je prísť na všetko čo najskôr, ale nemienim brať skúšky ľahkovážne.“
                „To rada počujem, aj keď,“ podozrievavo naňho pozrela, „nehovoríš to len preto, aby si ma práve v tejto chvíli upokojil?“
                „To vieš, že nie,“ vážne na ňu pozrel. „Len veľmi nerád by som riskoval vlastnú budúcnosť, vieš? Keď toto všetko skončí dobre, budem sa musieť niekde zamestnať a na to by bolo vhodné mať spravené MLOK-y a najlepšie, keby boli všetky vynikajúce,“ mierne sa zaškľabil. Skúmavo ho prepaľovala pohľadom.
                „Ale preto budeš musieť zrejme jednu zo svojich činností vylúčiť,“ zamračene skonštatovala. „Už teraz sa ledva dokážeš učiť na hodiny. Čo potom skúšky? Ja nechodím na metlobalové tréningy. Ja by som mohla mať čas, aj keď sa mi to vidí málo. Ale čo ty?“
                V kútiku duše vedel, že má pravdu. Ale ktorej aktivity sa zriecť? Určite sa nemienil vzdať hodín so svojím strýkom, ktoré mával po večeri. Či už to bol čas, ktorý strávili všetci spoločne pri nacvičovaní starodávnych kúziel a pátraní, alebo jeho súkromné hodiny legilimencie, ktoré by mu možno ušetrili trochu nervov, ale pripravili by ho aj o kopec zábavy. Nie, svojho strýka sa nechcel zriecť ani náhodou. V duchu sa zaškľabil. A okrem toho po večeri bývajú často porady Rádu. Tie určite nechcel ignorovať. Do úvahy pripadalo jedine oželenie niektorej z predvečerných aktivít. Metlobalové tréningy či Dumbledorova armáda. Celkom zreteľne si povzdychol.
                „Takže to bude Dumbledorova armáda,“ prikývla Hermiona, ktorá ho po celú dobu pozorne sledovala. Fľochol po nej pohľadom. „No čo pozeráš? Strýka sa nevzdáš a metlobal miluješ. Síce nechápem, ale už som si zvykla.“
                „Metlobal je...“ chcel ho začať obhajovať, ale zarazil sa. Je to len šport, ktorý mu s najväčšou pravdepodobnosťou nepomôže v ničom, čo by sa týkalo ich pátrania. To je fakt. Ani v boji proti Voldemortovi, ani v ničom. Možno je to skutočne len zabíjanie času a energie. „Máš pravdu. Milujem metlobal. Ale uznávam, že je z týchto aktivít najmenej potrebný.“
                „Ty by si sa vzdal metlobalu?“ vyprskla prekvapene, takmer až šokovane.
                „Nie!“ zavrtel hlavou.
                „Už som sa zľakla,“ natiahla uštipačne.
                „Uznávam, že je najmenej potrebný. To áno,“ začal uvažovať. „Ibaže ja tu na budúci rok nebudem. Myslím v škole. Nebudem ani v metlobalovom tíme, ani nebudem viesť DA. Všetci sa už na to začali pripravovať. Ginny je kapitánkou a Malfoy vedie DA. Oni dvaja tu na budúci rok budú, ja nie. Chcel by som si ešte naposledy zahrať, ešte dva zápasy. A čo sa týka DA, viete všetko to, čo ja. Nič viac nemôžem ukázať. Teraz je to už len o trénovaní.“
                „A o Duelantskom pohári,“ vypustila.
                „Viem. Skutočne ale nie je nič viac, čo by som mohol ukázať. A trénovať aj tak musí každý sám. Okrem toho je na to Malfoy viac ako spôsobilý, čo aj ukázal a všetci to uznali. A duelov sa aj tak nezúčastním. Áno, ťahá ma to tam, ale viem, že sa musím aj učiť, sakra,“ zamračil sa.
                „V metlobale ale veľa šancí nemáte.“
                „Aj to viem,“ prevrátil oči, „ale nádej umiera posledná, aj keď náš momentálny strážca stojí za... za nič. Nejde len o víťazstvo, ale o hru. A hra je v súčasnosti asi jediným odreagovaním.“
                „Síce to bude znieť prazvláštne, ale chápem ťa.“
                „Vážne?“ prekvapene na ňu pozrel.
                „Áno, aj Draco mi hovoril, čo všetko cíti pri metlobale.“
                „Draco,“ vyprskol. „Tak ja ti to hovorím sedem rokov a neveríš mi. A stačí, keď ti o tom tvoj blonďavý priateľ povie raz a hneď chápeš,“ zachechtal sa.
                „Nerýp,“ zamračila sa naňho.
                „Prepáč,“ neprestával sa smiať.
                „Prestaň,“ upozorňovala naoko vážne.
                „Dobre,“ snažil sa upokojiť. Nedarilo sa. Nakoniec sa rozosmiali obaja.
                Smejúcich sa ich našli Draco s Ginny, keď sa vrátili z poslednej hodiny. Harry tajne dúfal, že by mohlo prísť k niečomu viac, než len ku kamarátskemu objatiu a úsmevu, ale musel sa uspokojiť len s tým, že zovrel Ginny o niečo tuhšie, než by sa na priateľov patrilo.
                „Pomfreyová ti predsa zakázala metlobal,“ zamračila sa Hermiona na Harryho, keď prišla na pretras táto téma. Ginny s Dracom sa chystali na štadión a Harry sa chcel, samozrejme, tiež pridať.
                „Nemusím predsa lietať.“
                „Nie že nemusíš, ale ani nebudeš.“
                „Dobre, ani nebudem. Ale to neznamená, že nemôžem sedieť na tribúne a aspoň pozerať, čo za katastrofy máme v tíme.“
                „Ver, že ich je veľa,“ zaceril sa Draco.
                „Ten čas môžeš stráviť niečím užitočnejším.“
                „Napríklad učením,“ prevrátil oči.
                „Presne tak.“
                „Ale aj tak si myslím, že by mal vedieť, čo môže očakávať, keď sa pridá do tímu,“ nadhodil Draco. Na Harryho veľké prekvapenie. Jeho odveký nepriateľ pozeral na Hermionu síce s láskou, ale aj tak celkom výrečne.
                „Vidíš? Hovorí to Malfoy, mohla by si to chápať,“ zazubil sa. Hermiona sa zamračila. „A okrem toho, rozhodujúce slovo by mala mať kapitánka,“ s nevinným až takmer prosebným úsmevom sa obrátil na Ginny. Tá sa len chichotala.
                „Robte si čo chcete,“ vrkla po nich, pretože uznala, že proti rozhodnutej trojici jej argumenty nemajú šancu.
                Harry po prvých pár minútach tréningu začal ľutovať, že nepočúvol Hermionu a nezostal sa učiť v teplej klubovni. Nielenže mrzol, ale ešte sa musel dívať na nového strážcu. Počul už síce, že to nie je nič mimoriadne, ale až takú beznádej nečakal. Už minulý rok sa museli vyrovnať s príchodom nových hráčov, ktorí boli na prvý pohľad úplne neschopní, ale za rok sa ako-tak dali dohromady a dokázali byť prínosom pre družstvo. A teraz ich to čakalo nanovo. On už ale nemá priestor na to, aby čakal, kým sa za rok ich družstvo ako-tak dá dohromady. Tento rok je zrejme stratený. Pohár nezískajú. Neostávalo nič iné, len sa zamerať na budúcnosť a on, on sa bude snažiť užiť si posledné dva zápasy naplno. Aj keď dostanú hromadu gólov, on by si mohol chytiť zlatú strelu.
                Svoju  pozornosť radšej zameral na niečo iné. Odmietol sledovať trápenie sa nového strážcu a miesto toho sa rozhodol pozorovať kapitánku. Akoby aj nie. Potešilo ho, že sa na chvíľu dokázala odpútať od problémov a starostí a do vedenia tréningu vložila všetku energiu. Bolo to takmer hmatateľné. Jej energické výkriky sa šírili celým štadiónom. Hnala každého jedného vpred, vyžadovala, aby každý z hráčov vydal zo seba maximum. Usmial sa. Neskutočne jej to svedčalo. A začal sa tešiť, kedy začne aj jeho takto freneticky naháňať. V nej má ich tým budúcnosť. Je vynikajúca kapitánka. On bral tréningy len ako hry, kým ona ich berie zodpovedne a tvrdo. Nič iné jej však ani nezostávalo.
                Postupom času sa totiž jej energia strácala a miesto toho ju nahrádzalo číre zúfalstvo. A nečudoval sa. Nový strážca by priviedol do zúfalstva aj toho najostrieľanejšieho kapitána. V závere tréningu však vzplanula aspoň maličká iskierka nádeje. Strážca chytil jednu ranu. Bola síce vyslaná Colinom a nebola taká razantná a ani taká presná, ako by bola, keby strelu vyslal Malfoy alebo Ginny, ale predsa ju len chytil. Možno, možno by to nemuselo dopadnúť až tak katastrofálne.

------

„Zdravím,“ veselo pozdravil Sirius Remusa a Billa, ktorí sedeli zachmúrene v miestnosti určenej na porady Rádu. „Chcel som sa spýtať, či ste nevideli moju manželku, ale mám taký dojem, že tuším, kde by mohla byť.“
                „Máš úplnú pravdu,“ prikývol Remus. „Tvoja manželka je s tou mojou a dosť intenzívne diskutujú o tehotenstve, o deťoch, materstve a takých tých všetkých ženských veciach.“
                „A moja manželka im zdatne sekunduje,“ pridal sa Bill.
                „Takže klasika,“ zazubil sa Sirius. „Nedivím sa, že sa nechcete zúčastňovať týchto ženských táranín.“
                „Vsaď sa, že skôr či neskôr zapoja aj vás,“ zaškľabil sa mu Remus.
                „Snáď to nebude také hrozné,“ zhrozil sa Sirius.
                „Ale bude.“
                „Merlin pri nás stoj,“ zaúpel Bill.
                „Uvidíme, či sa Merlin k tomu odhodlá, alebo vás v tom nechá samých.“
                „Teda, Námesačník, dokážeš byť veľmi solidárny.“
                „Tiež som si tým musel prejsť, tak neviem, prečo by ste vy museli byť výnimka,“ snažil sa vtipkovať, ale Sirius aj tak vybadal, že Remus sa až príliš snaží tváriť veselo.
                „No tak?“ s povzdychom si prisadol k nim. Boli tam len oni traja. Tušil, kam rozhovor povedie a nechcel, aby sa jeho najlepší priateľ správal odťažito. Zrejme niečo bude musieť povedať. „Čo sa deje?“
                „Ty vieš, čo sa deje,“ Remus naňho uprene pozrel. A Bill tiež.
                „Fajn, dobre. Viem čo sa deje,“ Sirius rozhodil rukami. „Ale vy tiež veľmi dobre viete, že vám nemôžem povedať všetko. Dumbledore si na tom zakladá a má dôvod, verte mi.“
                „Takže to zvedieme na obraz,“ prikývol Bill.
                „Nemusíme byť hneď takí ironickí, nie?“
                „Povedal si, že nemôžeš povedať všetko,“ Remus z neho nespúšťal oči. Sirius prikývol. „Aj keď sa mi to akokoľvek nepáči, rešpektujem rozhodnutie profesora Dumbledora. Len mi lezie na nervy, že z nás robíte šaškov, ktorí poslúchajú a od ktorých sa očakáva slepá oddanosť,“ vlkolak potichu zavrčal. Jeho priateľ si len povzdychol. „Povedal si, že nemôžeš povedať všetko,“ zopakoval. „Tak povedz aspoň to, čo môžeš povedať.“
                „Nie je toho veľa,“ začal pomaly a opatrne. „Pamätáte, ako dostal Harry ten kameň v zlatej strele?“ pozrel na nich. Prikývli. „V tom kameni je ukrytá časť schopností Chrabromila, Bystrohlavovej a Bifľomorovej a tieto schopnosti sa preniesli na Harryho. Prejavujú sa rôzne. Určite ste si všimli, že sa Harry zmenil. Vo všetkom. V správaní, v učení. A od Bifľomorovej získal schopnosť predvídať. V snoch vidí smrť niekoho blízkeho, ktorá nastane do dvoch dní. Okrem toho má silu a schopnosti používať starodávne kúzla s oveľa väčšou silou ako bežný čarodejník. Neradno zabúdať na jeho pevnú vôľu, ktorá mu pomáha vydržať, napríklad vo Voldemortových žalároch.“
                „Áno,“ prikývol Remus zamyslene. „Ale toto všetko sme si už všimli aj tak, teda až na tie kúzla. Myslím, že súvisia s tým stratením sa Harryho a dievčat pred mesiacom.“
                „Viac menej áno, súvisia.“
                „A viac nám toho nemôžeš povedať?“ nadvihol obočie.
                „Nie.“
                „Ani nič k tomu, prečo chce Voldemort akýsi náramok?“
                „Nie.“
                „Ani nič k tomu, prečo sa tu zjavila zástupkyňa Dračieho rádu?“
                „O tom veľa nevieme.“
                „O Dračom ráde kolujú nejaké povesti,“ zamrmlal Remus. „Donedávna sme si mysleli, že sú to čisto len povesti, ale po posledných udalostiach si myslíme, že je to skutočnosť. Je síce pravda, že nešlo konkrétne o Rád, o drakoch to však bolo. A tu sa dejú také prazvláštne veci, že by sme sa vôbec nečudovali, keby šlo naozaj o Dračí rád.“
                „Aha,“ prikývol Sirius. „Neviem, či tie reči majú súvislosť práve s Dračím rádom, ale je to celkom možné,“ privolil. „Legendy, v ktorých sa hovorí o obrovských dračích monštrách môžu byť pravdivé,“ povzdychol. Remus s Billom ho pozorne počúvali. „Zrejme to tak bude.“
                „Ale tie draky sa nedali zničiť,“ zamračili sa obaja. „Spolu s nimi prichádzala skaza a smrť.“
                „Správne. My sme ich nevideli. Videl ich len Harry vo svojom sne, keď nás zabili. A nezničiteľnosť? Harry si myslí, že by mohlo existovať kúzlo, starodávne, ktoré by ich mohlo zahnať alebo dokonca aj zničiť, keď bude dosť silné. A práve toto kúzlo teraz trénujeme.“
                „Tie draky existujú,“ vypustil Remus potichu. „Myslím, že môžeme veriť tebe a Harryho snom a keď je to tak...“
                „Kde boli doteraz? Prečo kedysi zmizli a už sa neobjavili?“ vyzvedal Bill.
                „Na to máme teórie. Profesor Dumbledore, keď mám byť konkrétny. Na svete je veľa zabudnutých magických miest, v ktorých je skrytá minulosť. A tá sa dá otvoriť, alebo ako by som sa vyjadril. Už pred pár mesiacmi sme boli na jednom takom a stretli sme sa s nebezpečnými tvormi z dôb zabudnutých.“
                „A pred dvoma mesiacmi na jednom takomto zmizol aj Harry s mojou sestrou a Hermionou.“
                „Správne.“
                „Zabudnuté miesta, zabudnuté kúzla, zabudnuté netvory. Koľko nám toho ešte môžeš povedať?“
                „Už aj tak som toho povedal asi viac, ako by bolo vhodné a bezpečné. Chcel by som vás poprosiť o diskrétnosť,“ Sirius na nich uprene pozeral.
                „V poriadku, môžeš s ňou rátať,“ prikývol Bill. „Ale myslím, že okrem teba, Snapa, mojej sestry, Harryho, Hermiony, Malfoya a mám pocit, že aj Susan, by sme sa aj my mali učiť to kúzlo. Draky existujú. Mám pocit, že ich chce Voldemort a mám aj ten pocit, že ich získa, ak ich už nezískal. Prečo, to je zrejme jasné. Pretože vďaka nim by zničil svet. Ale keď ich získa a oni sa dostanú z toho zabudnutého, magického sveta na ten náš, bolo by dobré, aby sa kúzlo naučilo používať čo najviac čarodejníkov.“
                „To je celkom rozumná úvaha,“ prikývol Remus a spýtavo sa díval na Siriusa.
                „Áno,“ zjavne nad tým uvažoval. „Myslím, že by to bolo vhodné, ale určite sa na mňa nenahneváte, ak to pred tým preberiem s Dumbledorom. Len upozorňujem na fakt, že je to len úvaha Harryho, že by práve toto kúzlo mohlo účinkovať. A ďalej upozorňujem aj na to, že ani Snape a ani ja, ani jednému z nás sa nepodarilo vyčariť taký vír, ako Harrymu. Je to práve kamienkom, ale jeho kúzla sú mnohonásobne silnejšie než tie naše.“
                „Mal by sa upozorniť minimálne Fénixov rád a malo by sa začať s trénovaním kúzla,“ navrhol Remus. „Nech by boli naše kúzla akokoľvek slabé, je lepšie aspoň sa pokúsiť čarovať než stáť so založenými rukami a dívať sa na tú skazu.“
                „Áno, zrejme sme sa zhodli v tom, že sa niekedy v budúcnosti s tými dračími netvormi stretneme. A ja som rád, že som vám o tom povedal. Začneme sa učiť kúzlo, ale samostatne. Tu na Základni. Budem vás učiť ja. Chcel by som, aby Snape, Harry a spolu s ním aj ostatné decká o tom síce vedeli, ale aby mali pokoj na vlastný tréning. A taktiež by som bol rád, keby sa Rád dozvedel čo najmenej. Len to najnevyhnutnejšie.“
                „Som rád, že si nám prejavil aspoň trocha dôvery,“ Remus sa slabo pousmial.
                „Nie je toho síce veľa,“ rezignovane si povzdychol Bill. „Je to Dumbledorova vec a nám neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť. Verím, že on, Snape a ty, že dáte na decká pozor. A my? My máme možnosť aspoň niečím prispieť k tomuto vášmu pátraniu.“
                „V poriadku. Zájdem za Dumbledorom, ale je to vlastne len formalita. Hneď večer začneme s tréningom. Kúzlo sa naučíte hlavne vy dvaja, aby sme sa mohli v prípade neprítomnosti striedať pri trénovaní s ostatnými. Nie je dôležité povedať im prečo, ale hlavne ako. O drakoch by som zatiaľ pomlčal. Nech sa len naučia vyčarovať vír. Môže sa tvrdiť, že je to starodávne kúzlo, veľmi užitočné, na ktoré sme narazili prednedávnom. Že nevieme, či nám pomôže, ale že v to veríme. A to je vlastne aj pravda.“

------

Black znova dokázal prekvapiť. Čo si o tom myslíš?
                Nooo, v prvom rade musím prejaviť svoju neskonalú radosť z toho, že vás zaujíma môj názor. A čo sa týka Siriusa, záležitosti okolo nášho pátrania ostali utajené, takže sa vlastne nič hrozné nestalo. Skôr naopak. Čím viac čarodejníkov bude ovládať vzdušný vír, tým lepšie pre nás. Keby sa stalo, že sa raz stretnú s drakmi, tak by bolo celkom užitočné, aby kúzlo ovládali.
                Ja musím v prvom rade prejaviť svoj neskonalý údiv nad tým, ako dospelo sa ti podarilo reagovať. Aj keď trocha od veci. Ale čo už.
                A to už prečo?
                Skáčem ti do reči ja? Neskáčem. Tak to nerob ani ty, láskavo. Prečo? Pretože si nespomínam, že by som povedal niečo, pre čo by si musel nutne Blacka obhajovať. Ale uznávam, čokoľvek poviem na adresu svojho švagra, zákonite v tebe vyvolá pocit, že ho musíš obhajovať.
                Takže vlastne súhlasíte s tým, že Sirius povedal Remusovi a Billovi o drakoch?
                Samozrejme, že nesúhlasím. Ale nevidím v tom ani nič tragické a to najmä preto, že sa predišlo ďalším zbytočným otázkam. Dopadlo to viac ako dobre vzhľadom na to, ako katastrofálne to mohlo dopadnúť vďaka tomu, že si Black nevie dávať pozor na ústa.
                Výborne. Sirius bude mať určite ohromnú radosť keď sa dozvie, že ste jeho počínanie tak kladne okomentovali.
                Ešte stále sa nachádzaš v tom svojom farebnom svete?
                Nie, už ma to tam prestalo baviť. Ale keby ste tam boli so mnou vy, určite by som sa odtiaľ neponáhľal.
                Dobre, skončime. Som rád, že tvoje romantické dobrodružstvo nenesie príliš veľké následky. Ťažko sme mohli očakávať, že by farebný svet priniesol pokrok, ale našťastie ťa ani nepribrzdil. I keď počínanie pred spoznaním farebného sveta sa môže nazývať ako mierne pribrzdené.
                Viete, ako to bolo. Nie? Vytiahli ste mi spomienky bez môjho súhlasu a pitvali ste ich.
                Musel som to spraviť, aby som vedel...
                V tom prípade viete aj to, že som v tom celkom nevinne. Očarila ma. Čo som asi tak mohol robiť?
                Urobil si to, čo si mohol. A neskáč mi do reči. Znova ťa upozorňujem. Aj napriek tomu si myslím, že si sa správal nerozumne. Nielen v ten večer,  ale aj pri predchádzajúcich vašich stretnutiach.
                Očarila ma.
                Očarila ťa. Prestaň sa obhajovať týmto argumentom. Dobre teda, očarila ťa. Si v tom úplne nevinne.
                A nie snáď?
                Mohol si zistiť už predtým, že sa deje niečo zvláštne.
                No, to som mohol.
                To si mohol, to vskutku.
                Tak už prestaňte na mňa vrčať. Mohlo sa stať aj horšie. Nemuseli ste mať komu teraz morálne dohovárať.
                Pravda.
                A mne nemusel práve teraz nik dohovárať. Na to nezabúdajte, už opäť sa mi podarilo zachrániť vám život.
                Čo by sme si len bez teba počali.
                Netuším.
                Ale ja tuším. Každý z nás by mal pokojnejší a bezstarostnejší život. To mi ver.
                Verím. Budeme dnes pokračovať v mojom vyučovaní? Alebo sa dnešná hodina bude znova týkať len výpočtu všetkých mojich nezmyselných aktivít?
                Ešte sa pri výpočte tvojich nezmyselných aktivít trocha zdržíme a potom bude nasledovať niečo menej zábavné. Nielen na mojej hodine, ale na vyučovaní celkovo by bolo vhodné, aby si necítil túžbu používať prútik v spojení s náramkom. Nielenže by nebolo vhodné, aby niektorý profesor prišiel na tento váš spôsob komunikácie, pretože by mohol byť napríklad váš prospech označený za získaný nečistými spôsobmi, ale napríklad aj vlastníctvo dvoch týchto artefaktov by mohlo vyvolať zbytočné otázky, keďže sú vzácne, takmer až nedostupné. Nehovoriac o tom, že by vám dvom nemuselo byť na osoh, aby ktokoľvek odhalil vaše spojenie. A v neposlednom rade by ste mohli dostať trest, čo by nás iste zdržovalo, ak by ten trest neprišiel priamo odo mňa.
                Aha, takže vy vlastne dávate na nás pozor. Ide vám o naše dobro.
                Neuveriteľné, však? Áno, stále mi ide len o tvoje dobro.
        

------ 

„Paráda, konečne sa to posunie vpred!“ oznamoval Colin takmer plnej chrabromilskej klubovni. „Piataci dobojovali a od budúceho týždňa začne hlavný turnaj. V sobotu večer sa vylosujú úvodné dvojice.“
                „Ešte by si sa mohol prihlásiť,“ otočila sa Hermiona k Harrymu. Sedeli na svojich tradičných miestach spolu s Dracom a Ginny. Pred nimi ležali rozložené knihy a oni sa snažili ešte niečo naučiť, než pôjdu do svojich spální.
                „Nie,“ rázne zavrtel hlavou. „Už som sa vyjadril a myslel som to vážne.“
                „Ani my nemáme čas a napriek tomu sa zúčastníme,“ argumentovala.
                „A to je v poriadku, inak by mali Slizolinčania voľnú cestu k víťazstvu,“ usmial sa na ňu. „Pardon,“ povedal smerom k Dracovi pobavene.
                „Máš úplnú pravdu,“ prikývol. „Taká DA môže zastaviť Slizolinčanov, ale len niekto dokáže vyradiť mladých smrťožrútov,“ zaškľabil sa.
                „Presne a tým niekým ste vy traja.“
                „Parkinsonovú mi prenechajte, ak môžem poprosiť a k tomu niečo navrch,“ uškrnula sa Ginny.
                „Naše šance by sa zvýšili, keby...“ Hermiona sa nechcela nechať odradiť.
                „Nie,“ Harry znova zavrtel hlavou. „Ja už svoj pohár mám. Teraz  je rad na vás.“
                „Ale tak mohol by som ťa napríklad poraziť vo finále,“ nadhodil Draco.
                „Malfoy, ešte si predsa nešiel spať, tak nesnívaj s otvorenými očami,“ usmial sa naňho Harry. Priateľsky.
                „Ver mi, že na teba sen nepotrebujem,“ nevinne natiahol. „Keby sme sa v tom finále stretli, v momente by si si želal, aby si radšej sníval.“
                „Dajte si pohov,“ zarazila ich Hermiona. „Vážne si to nerozmyslíš?“ skúsila do tretice. A on tretíkrát zavrtel hlavou. „Si hrozný.“
                „Viem, už som sa s tým naučil žiť.“
                „A všetci sme z toho nadšení,“ zamračila sa naňho.
                „Ja najviac,“ povedal Malfoy celkom vážne. Hermiona ho prebodla pozorným pohľadom. Harry a Draco sa vzápätí rozchechtali.
                „No, to je teda kopec vtipu,“ prskla po nich. Po pár minútach sa obaja upokojili do tej miery, že boli schopní znova vziať knihu. „Ty, Harry,“ Hermiona ho nenechala ani do nej poriadne nazrieť. Nie, že by sa chystal protestovať. „Nevedel by si vyskúšať naše obrany myslí? Susan to síce robí, ale na každého má málo času.“
                „No, nie som až tak ďaleko, čo sa legilimencie týka,“ zamyslene skonštatoval. „Popravde som sa zatiaľ nepohol z miesta. Dobre, zachytávam Severusove myšlienky, ktoré mi podstrčí, ale ako náhle uzavrie svoju myseľ, ani si neškrtnem.“
                „Legilimencia je ťažšia než oklumencia,“ nadhodil Draco. „Moja úžasná tetuška sa ju chystala ma učiť, stihla však len základy.“
                „Snape hovoril, že ti ponúkal, aby si sa ju učil spolu so mnou, keď už oklumenciu ovládaš.“
                „To vážne?“ Hermiona naňho prekvapene pozrela. Len krátko prikývol. „A prečo sa ju neučíš? Teda, dobre, uznávam, že legilimencia nie je práve najúžasnejšie a najčistejšie čarodejnícke odvetvie, ale keď máš šancu...“
                „Nie, nechcem sa ju učiť,“ povedal potichu a zamračene. „Dostal som ponuku, ale odmietol som vtedy a budem odmietať vždy. Nemám dobré spomienky spojené s legilimenciou. A nemyslím tým nič podobné, ako si musel prežívať ty,“ pozrel na Harryho. „Bol som legilimenciou zneužívaný celé detstvo,“ sťažka vypustil. „Ale už je to v poriadku. Len nechcem ovládať legilimenciu.“
                Zavládlo ticho. Len Hermiona si prisadla k Malfoyovi a jemne ho objala. Nebolo potrebné ďalej rozprávať. Bolo to jasné. Malfoy starší neváhal kontrolovať syna aj týmto spôsobom. A zrejme, keď zistil akúkoľvek odchýlku od spôsobilého správania sa čistokrvného čarodejníka, tak nasledoval trest. Aj toto bol jeden zo spôsobov výchovy. Vziať svojmu dieťaťu súkromie, túžby a myšlienky. Snape to zrejme tušil. A ponúkol mu to len preto, aby sa necítil odstrčený. Harry si pomyslel, že keby to tušil, tak by to nikdy nevytiahol. Preto Snape nenaliehal. A Draco im už dôveruje natoľko, že sa im s tým zdôveril. Alebo aspoň objasnil svoj problém. Nemohli čakať, že by chcel zachádzať do detailov a oni to vlastne ani nechceli.
                Ubehla takmer hodina, v úplnom tichu, kedy sa ozývalo len prevracanie listov ich učebníc. Vtedy sa Draco postavil a s úsmevom im zaželal dobrú noc. Hermiona ho odprevádzala ku schodiskám vedúcim do chlapčenských spální.
                „Zrejme som mal mlčať,“ vypustil Harry. Ginny sa naňho pozrela.
                „Nemohol si predsa vedieť...“
                „Alebo som sa mal spýtať Severusa.“
                „Harry, Draco je v poriadku.“
                „Ako to môžeš tvrdiť?“
                „Pretože ho už trocha poznám,“ zavrela knihu a obrátila sa k nemu. „Určite mu tá spomienka nespravila dobre, ale je to len spomienka. A on sa už dávno zmieril so všetkým, čo bolo na ňom páchané. To môžem tvrdiť s istotou, istú dobu sme sa rozprávali dosť často. A teraz? Teraz má Hermionu. Je šťastný a takéto niečo ho nemôže znepokojiť na dlhú dobu. Ver mi.“
                „Verím ti,“ mykol plecami a zbieral si knihy. Vložil medzi ne záškodnícku mapu, ktorú pravidelne sledovali. „Čo iné mi aj ostáva? Vôbec mu nerozumiem.“
                „Tak ako on nerozumie tebe. Pretože si ani nechcete rozumieť.“
                „Nechceme? Asi nie,“ privolil.
                „Ale je povzbudzujúce vidieť, že si mal obavy z jeho reakcie.“
                „Povzbudzujúce,“ krivo sa zaškľabil.
                „No jasne,“ usmiala sa. „Možno si niekedy budete chcieť aj porozumieť.“ Harry sa na ňu pozrel s predstieranou hrôzou. „Harry, on nie je zlý človek, myslím, že to už dokázal. A vy ste možno prestali byť nepriatelia, možno sa rešpektujete,  možno si dokonca dôverujete, ale to je všetko na akejsi formálnej, takmer pracovnej úrovni. Som si však istá, že sa z vás stanú priatelia.“
                „Malfoy a Potter priateľmi,“ zasmial sa. „Ešte dodaj, že na život a na smrť.“
                „No a? A čo ty a tvoj strýko?“ mrkla naňho. „Kto by si pre dvoma rokmi pomyslel, že sa budete mať tak radi?“
                „Nikto,“ vážne sa na ňu zahľadel. Stačilo pár viet z jej úst a on bol schopný tomu uveriť. „Povedz to môjmu strýkovi, že sa máme radi, pretože mne nechce uveriť,“ zachechtal sa.
                „On to vie.“

------

„Už by ste s tým mohli prestať,“ vrkol Bill po svojich bratoch pri večeri. Miestnosť bola poloprázdna, väčšina členov bola v teréne.  
                „Neber nám túto radosť.“
                „Aj keď naoko zdanlivú a ľahko pominuteľnú.“
                „V dnešných časom potrebuje každý niečo, na čo by sa mal upnúť.“
                „Správne a my sme si vybrali plánovanie tohto.“
                „Určite príjemnejšia činnosť, ako vyberať mená pre svoje dieťa.“
                „Stále dookola, rozhodovať sa a porovnávať.“
                „Ako to bude znieť, drhahý? Keď ho budeme volať skrhátene?“ napodobňovali hlas Billovej manželky.
                „Len som zvedavý, či sa budete rovnako škľabiť a vtipkovať aj vtedy, keď vám na to príde vaša sestra,“ zaceril sa na nich. Na okamih zvážneli.
                „Nemysli si, že neberieme do úvahy aj nepriaznivé ukončenie nášho projektu.“
                „Veľmi vážne sa nad ním zamýšľame.“
                „A k akému záveru ste prišli? Že sa budete musieť naučiť rýchlo utekať? Že si budete musieť vymyslieť presvedčivú obhajobu? Pretože keď vám príde na to, čo plánujete spraviť Harrymu, ubezpečujem vás, že z toho nemusíte vyviaznuť zdraví.“
                „To by na to v prvom rade musela prísť.“
                „A ona na to nemá ako prísť.“
                „Ibaže by jej to niekto povedal.“
                „A keby aj nepovedal a my by sme svoj plán uskutočnili.“
                „Až vtedy by sme sa mohli začať zamýšľať nad znížením rizika hrozby, ktoré by mohlo hroziť nám.“
                „Nepredpokladáme však, že by sme boli nútení utekať.“
                „A vymýšľaním obhajoby sa tiež nemienime zdržovať.“
                „A prečo?“
                „No? Prečo, drahý bratku?“
                „Čo myslíš?“
                „Myslím, že máte len kopu rečí a k činom sa nedostanete,“ zazubil sa na nich.
                „Správne, si celkom bystrý.“
                „Až natoľko bystrý, že nám vôbec nerobí problémy priznať, že si náš brat.“
                „Tak načo to potom robíte? Načo všetky tie reči a plány o hrozivej pomste?“
                „Myslím, že sme nášho brata trocha precenili.“
                „Trocha viac. Zdá sa, že nie je až taký bystrý.“
                „Vieš, Billy, povedali sme ti predsa ešte pri polievke, že každý potrebuje niečo, na čo by sa mal upnúť.“
                „A hľa, ešte sme ani nedojedli hlavný chod a ty si na to zabudol.“
                „Nehádzal by som to ale na bystrosť.“
                „Máš pravdu, to ten vek.“
                „Alebo skôr stav, ženatí chlapi majú toľko starostí, že proste zabúdajú na niektoré maličkosti.“
                „Bavíte sa tým,“ prikývol s pochopením. „A zabíjate tým čas.“
                „Viac-menej.“
                „Čas spravodlivo rozdeľujeme medzi vymýšľanie nových výrobkov.“
                „Vymýšľanie pomsty Harrymu.“
                „To sú hlavné body.“
                „Ďalej nasleduje čas strávený pri rande.“
                „V teréne.“
                „Tréningom.“
                „Sme proste veľmi kreatívni a činorodí.“
                „Veľmi, sme totiž slobodní a nik nás neobmedzuje.“
                „Máme veľa času na to, aby sme sa bavili.“
                „Ženáči však majú po chlebe.“
                „Počúvajte, nechajte môj stav na pokoji. Keď sa chcete baviť, čo určite chcete, pretože vy neviete robiť nič iné, nájdite si na to inú obeť. Keď padla karta na Harryho, tak nech sa vaša kreativita a činorodosť zameria tým smerom. Do mňa nevŕtajte.“
                „Ale to vieš, že budeme vŕhtať.“
                „Ako by to vyzerhalo, keby sme nevŕhtali.“
                „Veľmi prhazvláštne.“
                „Netypicky a divne.“
                Bill nad nimi mávol rukou a radšej ich prestal vnímať. Vo svojom živote videl svojich bratov vážnych len niekoľkokrát. V tých najvyhrotenejších a najtragickejších chvíľach. Aj tie však pominuli a i keď ostala určite rana v srdci, oni dvaja sa dokázali rýchlo spamätať. Pri Harrym to trvalo možno dlhšie, než by si bol pomyslel, ale i tak vedel, že ich to raz prejde. Boli naňho naštvaní dlhú dobu. Alebo možno nie naštvaní, ale sklamaní. Aj keď sa dozvedeli, ako to bolo s ňou. Možno až ich sestra, ktorá na nich vyletela a zvozila ich ako malých chlapcov, ich prinútila minimálne sa stiahnuť. A uvažovať, pochopiť. Nič im však nebránilo baviť sa aspoň vymýšľaním tých najhroznejších pômst Harrymu. To boli ale dvojčatá. Nikdy sa nezmenia. Radšej sa sústredil na to, čo vravel Sirius jemu a Remusovi.
                „Billy. čo povieš na tento dezerht?“
                „Je výborhný, však?“
                „Dám si ešte jeden.“
                „Terhaz môžem, terhaz jem za dvoch.“
                „Už sklapnite!“

------

„Toto je ono?“ Sirius sa díval na fľaštičku so zelenkavou tekutinou, ktorú práve naplnil jeho švagor.
                „Áno, ale Potterovi to zatiaľ nepovieme, dobre?“ zabrblal mu naspäť. Nemal radosť z toho, že sa Black rozhodol absolvovať dnešný tréning spolu s nimi a už vôbec nebol nadšený z toho, že sa rozhodol prísť o niekoľko minút skôr, než ostatní.
                „Prečo?“
                „Prečo?“ vyprskol. „Tak uvažujme. Potter sa len pred pár dňami prebral z toho stavu. Značne oslabený. Nemyslíš, že by nebolo vhodné práve teraz púšťať sa do tohto experimentu? Keď vlastne nevieme, čo všetko sa môže stať?“
                „Dobre, nemusíš byť hneď tak popudlivý a rozdráždený.“
                „To ale musím, keď si sa sem dohrabal aj napriek tomu, že ťa nik nepozýval.“
                „Nedramatizuj. Myslím, že máš len strach.“
                „Z čoho mám mať strach?“
                „Z nevedomosti, keď nevieš, čo všetko sa vlastne môže stať.“
                „Ty snáď nepociťuješ obavy a neistotu?“
                „Iste, ale nereagujem tak iracionálne ako ty.“
                „To nie je elixírom, ani obavami, ani neistotou či čímkoľvek iným. To je len tvoja zásluha.“
                „Tak to som rád,“ zazubil sa naňho. „Ibaže ja by som, na rozdiel od teba, Harrymu prezradil, že Bystrohlavovej elixír vyvolávajúci sny, v ktorých sa môže stretnúť s niekým, kto mu môže pomôcť či poradiť, je už hotový a pripravený na použitie. Nemal by som strach, obavy či čokoľvek iné z jeho reakcie. Samozrejme, že by dobiedzal a chcel ho hneď vyskúšať. Dalo by sa s ním porozprávať a odložiť to na dobu, kedy bude úplne fit.“
                „Nádherný monológ, len čo je pravda.“
                „Však? Ibaže teba rozčuľuje a trápi to, čo všetko sa môže stať. To je vážne také ťažké priznať si, že máš oňho strach?“
                „Nie, iste, že mám oňho strach.“
                „A strach o určitú osobu je vyvolaný starostlivosťou o určitú osobu a tá je zase spôsobená tým, že máme určitú osobu radi. A prišli sme na koreň problému. No tak, Snape, povedz, že máš Harryho rád a uľaví sa ti.“
                „V ktorom momente sa z teba stal psychológ?“ mračil sa.
                „Netuším. Ale musím uznať, že ty si veľmi vďačný objekt na psychologické skúmanie.“
                „Keby si sa radšej zaoberal niečím vhodnejším pre teba. Napríklad tým, či kúpiť vláčik alebo nie či kúpiť, ale koľko vagónikov by mal mať. Je úplne jedno, že by sa s ním tvoje dieťa mohlo hrať až za rok, či dva, dovtedy sa s ním môžeš hrať ty. Tak nechápem, načo ešte váhaš a jednoducho si ho nekúpiš.“
                „Pretože mne by viac vyhovovala stavebnica, vieš?“ nevinne sa pousmial. Severus ho prebodával podráždeným pohľadom.
                „Som rád, že máš jasno v tom, ktorá hračka je tvoja najobľúbenejšia,“ zavrčal. „A keď už máme diskusiu na tému Potešme Blacka za sebou, ako pokračuje tvoja akcia s názvom Zasväťme aj ostatných?“
                „Pomaly...“
                „Aké neočakávané.“
                „Ale iste,“ Sirius si nevšímal Severusovu poznámku. „Myslím, že Remus s Billom kúzlo pochopili a čoskoro sa ho naučia. A postupne sa ho hádam naučia viacerí. Pevne verím, že všetci.“
                „Keď pochopia, ako docieliť vyčarovanie kúzla,“ Severus v momente skrotol a uvažoval. „Potter to vysvetlil celkom rozumne, myslím Grangerovej a Malfoyovi. Nezamerať sa na to, čo by sme si priali, ale na to, po čom túžime. Rozdiel možno nepatrný, ale dosť dôležitý. Túžiť po niečom hmatateľnom a reálnom. Nie predstavy alebo sny, ale nádej, na ktorú sa musí človek pri realizácii kúzla zamerať.“
                „Jeho deti,“ prikývol Sirius. „V čo dúfaš ty, Snape?“
                „Čo ťa je po tom?“
                „Nič, to len aby reč nestála,“ uškrnul sa.
                „Malfoy sa napríklad zle zameral na spomienku na svoju matku,“ pokračoval Severus. „Tá je už nedosiahnuteľná. Každý si musí nájsť niečo, čo sa nakoniec môže splniť, aj keď je nádej minimálna.“
                „Nádej.“
                „Správne, Black. Nádej. A ja sa budem práve v tejto chvíli nádejať, že sa zdvihneš a čo najskôr vypadneš.“
                „Páni, to by bol vír ako svet.“

------

Nádej. To bolo slovo, ktoré sa zahryzlo do myslí všetkých zainteresovaných. Každý si musel nájsť niečo vo vnútri, na čo by sa mohol zamerať. A čím silnejšie to bolo, tým bolo kúzlo efektívnejšie. Nikoho neprekvapilo, že sa práve Remusovi podaril vyčariť takmer okamžite vír, veľmi podobný tomu Severusovmu a Ginninmu. Ani zďaleka taký silný ako ten Harryho, ale aj napriek tomu obrovský. Nikto však nechcel hovoriť o svojich pocitoch. Aspoň nie o tých dôležitých, tajných a súkromných.
                Túžba, prianie a nádej sa však dala nájsť všade. Už maličký prvák túžil po tom, aby predstaviteľ jeho fakulty porazil svojho protivníka. Napríklad. Piataci si priali úspešne zvládnuť VČÚ, siedmaci si želali zdarne zložiť MLOK-y. A svet sa túžil zbaviť hrozby.
                „Momentálne by som si veľmi priala, okrem iného, samozrejme, prísť už konečne na túto šifru,“ zabrblala jeden večer Hermiona. Sedela zachmúrene v kresle a na okamih vymenila učebnicu za Bystrohlavovej text. „Som v koncoch.“
                „V koncoch sme zrejme všetci,“ privolil Draco. „Neexistuje normálne riešenie. Alebo teda neexistuje rozumné a logické riešenie. Keď má náhodou táto somarina nejaké logické riešenie,“ stiahol obočie.
                „Musí mať riešenie.“
                „To by mala, to je pravda.“
                „Ale ako na to ísť? Už som skúsila všetko. A ani najmenší pokrok. A zdá sa, že Snape je na tom rovnako,“ povzdychla.
                „Povedal ti?“
                „Áno,“ prikývla. „A vyzeral presvedčivo. Nie, nemyslím si, že by nás naťahoval, keby poznal riešenie. Nepozná ho.“
                „Tak to vyzerá vážne. A čo tak konečne pristúpiť k tomu, čo považuješ za šialenosť a Snapovi si sa to neodvážila ani navrhnúť?“
                „Myslíš to, aby som ten text ukázala Lune?“
                „No jasne, veď už sme to preberali. Čo môžeme stratiť? Nič. Ibaže by sme museli vymyslieť nejakú rozprávku, čím by sme uspokojili jej zvedavosť, keby náhodou prišla na význam toho textu.“
                „Nejaký pozitívny krok dopredu by to chcelo,“ uvažovala.
                „Veru, už by sa patrilo trocha sa pohnúť vpred, čo?“ zamrmlal a pritiahol si ju do náručia.
                „A teraz myslíš konkrétne na čo?“ podozrievavo stiahla obočie.
                „Napríklad to, že by sme mohli stráviť o trochu viac času sami. V úplnom súkromí.“
                „Zvádzaš ma?“
                „Je to také priehľadné?“
                „Je to pochopiteľné.“
                „A verdikt?“
                „Možno. Možno by to chcelo trochu rozptýlenia. Ale najprv si musím zopakovať Herbológiu z tretieho a štvrtého ročníka.“
                „Neznášam MLOK-y.“

------

„Ahoj.“
                Harryho vytrhol zo zamyslenia známy hlas. Zdvihol pohľad a narazil na Ginnin skúmavý výraz.
                „Ahoj,“ usmial sa. „Čo tu robíš? Nie si na tréningu DA? Myslel som si, že sa všetci pripravujete na svoje duely.“
                „Práve tam mám namierené,“ podišla k nemu. „Ale ako sa tak na teba pozerám, zrejme je tu niečo, nad čím uvažuješ, niečo vážne, čo si nám zabudol povedať. Nemýlim sa?“ prisadla si k nemu.
                „Je to na mne až tak vidieť?“
                „Zabúdaš na to, že už ťa tak trocha poznám.“
                „Zrejme trocha viac,“ povzdychol. Neprestávala ho skúmať a on z toho znervóznel. „Ako pokračuje tréning?“
                „Nezahováraj,“ prskla. „Všetci sa pripravujú na svojich súperov zodpovedne, aj keď sa poniektorí stretnú medzi sebou. A to je asi tak všetko, čo by ťa v tejto chvíli mohlo zaujímať. A teraz to vyklop. Čo sa deje? A neskúšaj tvrdiť, že nič.“
                „Nebudem,“ rezignoval. „Aj tak ti nenahovorím, že je všetko v poriadku a že by si mala ísť na tréning.“
                „Rozumný chlapec,“ zaškľabila sa.
                „Dobre. Za hodinu sa mám stretnúť so Severusom.“
                „To nie je prekvapujúce. Ale dôvod vášho rande bude zrejme vážnejší, než obvykle.“
                „Dá sa to tak povedať.“
                „No tak ma už nenapínaj. Prišiel na niečo?“ vyzvedala.
                „Dokončil elixír,“ vypustil.
                „Ten elixír?“ nadvihla obočie. Prikývol. „Ale...“ zarazila sa. „Ale to by malo byť fajn. Teda keď opomenieme fakt, že nevieme, čo za elixír to vlastne je, teda to vieme, ale netušíme ako účinkuje, čo spôsobuje.“
                „Veď práve,“ stiahol obočie. „Ale to ma až tak netrápi. Všetci veľmi dobre vieme, že som prístupný k akýmkoľvek nebezpečným akciám,“ zaceril sa. „Čo ma ale trápi je to, že ten elixír je len jeden. Severus mal len toľko prísad, aby vytvoril len jednu dávku. Jeden pokus. Jedno stretnutie.“
                „Aha a ty sa bojíš, aby to nakoniec nebol nezmyselný pokus.“
                „Iste! Čo keď sa stretnem napríklad s takým Mundungusom? Ako by nám on mohol pomôcť?“
                „Nedokázal toho spraviť viac?“
                „Je rád, že sa mu podarilo spraviť aspoň toto. Pochop, aj keď je to Severus, čo zmôže? Keď má len recept a pár bylín, ktoré ani nepozná? Keď môže len predpokladať? Nemá prostriedky na experimenty, nemôže špekulovať, kombinovať a čo ja viem čo všetko. Tak to bolo aj vtedy, keď som bol mimo. Je rád, že sa mu podarilo aspoň toto.“
                „A obaja sa bojíte, aby to malo zmysel. Alebo skôr ty sa bojíš, kým k obavám tvojho strýka sa pridáva aj strach o teba.“
                „Tak nejako, aj keď si myslím, že je to bezpredmetné. Bystrohlavová by nezanechávala nič nebezpečné.“
                „Pôjdem s tebou,“ rozhodla sa.
                „Prečo?“ prekvapene na ňu pozrel.
                „Hádaj,“ stiahla obočie. „Navzdory tvojim tvrdeniam, že by Bystrohlavová nezanechávala nič nebezpečné, zdieľam rovnaký názor, ako tvoj strýko. Čo ty vieš, čo sa všetko môže stať?“
                „Máš o mňa strach?“ pousmial sa.
                „Nejako ťa tie obavy rýchlo prešli,“ nevinne upozornila.
                „Ale figu,“ povzdychol. „Vážne sa bojím, že sa stretnem s... čo ja viem? S Malfoyom starším. Môžem stretnúť hocikoho mŕtveho, koho som poznal. Najlepší by bol Chrabromil. Alebo Bystrohlavová, či Bifľomorová. Dokonca by som bral aj Slizolina.“
                „Krásna predstava.“
                „Ale napriek tomu ma teší zistenie, že máš o mňa strach,“ mrkol na ňu. Zdalo sa mu to, alebo mierne očervenela?
                „Každopádne ma práve teraz nejaký tréning nezaujíma. Toto je dôležitejšie. Prečo si vlastne o tom mlčal?“
                „Pretože som chcel oznámiť až výsledky a nie preukazovať domnienky.“
                „Dobre to dopadne,“ presviedčala oboch.
                „Určite, keď tam budeš so mnou, nič sa mi nemôže stať,“ jeho úsmev sa rozšíril.
                „Zadrhnem ťa, keď sa ti zase niečo stane,“ okomentovala pýriac sa.

------

„Vôbec ma neprekvapuje, že si si priviedol spoločnosť,“ privítal ich o hodinu neskôr profesor Elixírov. „Podarilo sa mi zbaviť sa Blacka, zbaviť sa Ginevry bolo zrejme na úrovni nereálnych želaní.“
                „Chceli ste mať súkromie?“ spýtala sa s miernym, provokačným úsmevom.
                „Chcel som mať hlavne pokoj,“ zaškľabil sa na ňu. „Netuším, kedy sa svojich naivných predstáv zbavím. Keď ste už tu, aspoň sa pokúste byť užitočná. Pre začiatok si sadnite tamto a nezavadzajte. Si v poriadku?“ pozrel na Harryho.
                „Iste, som pripravený na čokoľvek.“
                „Vieš čo ťa čaká.“
                „Viem.“
                „A vieš, aké to môže mať následky?“
                „Tuším.“
                „Zlá odpoveď. Netušíš. Ani ja to netuším. Každopádne tu niečo máme, tak to vyskúšame. Jeden pokus, jedna šanca, jeden elixír, jedno stretnutie. To je na všetkom to najpochopiteľnejšie. Ďalej sú len predpoklady a domnienky. A hádaj, čoho sa obávam najviac?“
                „Že by som sa stretol s niekým, kto by mi mohol na vás prezradiť nejaké tajomstvo?“
                „Si somár. Ginevra, vy vyzeráte byť inteligentnejšia ako môj synovec. Viete odpovedať na moju otázku?“
                „Zrejme je jednoduché vypiť elixír a dostať sa do stavu, kedy sa stretne s niekým mŕtvym, nech je to ktokoľvek. Ale čo potom?“
                „Chcel som síce odpoveď, nie ďalšiu otázku, ale vcelku rozumná poznámka. Áno, Potter, čo potom? Ako ťa priviesť naspäť?“
                „Tak to už bude na mne, nie?“
                „Za normálnych okolností áno. Ale čo ak tam uvidíš niečo pekné, farebné a bezpečné a nebude sa ti chcieť vrátiť? Ani len netuším, ako ťa priviesť naspäť, keď zaváhaš, za predpokladu, že to všetko skutočne bude fungovať tak naoko jednoducho a ty budeš mať možnosť sa vrátiť. Neviem, čo je to za elixír,“ aj keď sa snažil byť pokojný, dokonca rýpavý, boli z neho cítiť jasné obavy.  
                „Musíme veriť,“ usmial sa naňho Harry. Lomcovala ním však neistota. A teraz bola spojená aj s elixírom. „Je to síce výnimočný elixír, ale určite je bezpečný,“ tvrdil presvedčivo.
                „V poriadku, budeme dúfať,“ mierne sa naňho zamračil. „Ľahni si na posteľ a tu máš,“ vrazil mu do rúk malú fľaštičku. „Poďme na to, nech to už máme z krku. A vy, Ginevra, poďte radšej bližšie.“
                Harry si ľahol a otvoril elixír. Jeden pohľad na svojho strýka. V očiach mu videl všetky obavy, ktoré ním lomcovali. Povzbudzujúco naňho mrkol. Ten len prevrátil oči. S úsmevom si priložil fľaštičku k ústam a na dúšok vypil obsah. Nebolo to zlé, dokonca by tvrdil, že to bolo celkom chutné. Položil sa na posteľ. Cítil, ako ho Ginny chytila za ruku. Pozrel do jej očí. Než ho začala obklopovať tma, v jeho mysli sa zakorenil láskyplný pohľad čokoládových zreničiek. Potom sa sústredil len na to, aby sa stretol s niekým dôležitým. Myšlienku na rodičov potláčal, viac sa sústredil na Zakladateľov. Tí mu môžu pomôcť, jedine tí. Hlavne aby to nebol niekto bezvýznamný.

------

„Ja to risknem,“ zamrmlala Hermiona. „Nech ma potom Snape aj zadrhne, je mi to jedno.“
                „Predpokladám, že chceš Lunu po hodine trocha zdržať,“ usmial sa na ňu Draco.
                „Áno, presne to mi napadlo.“
                „A ja s tvojím rozhodnutím bez výhrad súhlasím.“
                A tak sa aj stalo. Keď sa skončila hodina DA, na ktorej hlavne Collin vyčíňal, pretože sa mal stretnúť hneď v prvom zápase so slizolinským piatakom, pristavili Lunu. Neville ostal s ňou. A Hermiona sa nadýchla k otázke.
                „Luna, chcela by som s tebou niečo prebrať.“
                „Nech sa páči,“ usmiala sa. „Keď budem vedieť poradiť, určite poradím. Aj keď teda nechápem, v čom by som práve ja mohla poradiť.“
                „Niečo by sa našlo,“ uškrnul sa Draco.
                „Môžem tu byť aj ja? Alebo je to niečo tajné?“ pre istotu sa spýtal Neville. Zvykol si už na to, že bol často krát požiadaný o to, aby svojich priateľov nechal samých.
                „Je to síce tajné,“ prikývla Hermiona. „Ale myslím, že sa nič nestane, keď si to prečítaš aj ty,“ s miernymi obavami vytiahla pergamen. „Malo by v tom byť zašifrované niečo, nevieme presne čo, nejaký text,“ strčila ho do rúk Lune. Neville nazeral cez jej rameno.
                „Spôsoby. Prostriedky. Naučenie. Riešenie.
                Pravda...
                Nastane vojna vekov, vyhraj bitku.
                Zjednávať neskúšaj.
                Bystrohlavová predkladá pergameny.
                Kúzla Rokfort nezachránia, aj tie najsilnejšie skaliská  porazenecky vydýchnu.
                Svet upadne, poznamenaný katastrofálnou porážkou.
                Hľadaj čary najmocnejšie!
                Bezcieľne vojnu nevedieš...
                Postupne zahalené tajomstvá osvetlíš...“
                Luna prečítala text nahlas. Boli tam sami, tak si to mohla dovoliť, aj keď podvedome tlmila hlas.
 „Čo si o tom myslíš?“ Hermionino vzrušenie stúpalo. Aj Draco sa pristihol, že začína byť čoraz nervóznejší.
                „Má v tom byť zašifrovaný text?“ Luna na nich pozrela. Obaja naraz prikývli. „Aha, tak zrejme budete musieť odhaliť šifru, ktorú Bystrohlavová použila.“
                „Bystrohlavová?“ Hermiona takmer vykríkla. „Ale my sme nehovorili, že je to Bystrohlavovej text.“
                „Ani ste nemuseli.“

TOPlist