4. Ženy v akcii

 

Začula svišťanie. Vzduchom niečo letelo. Než si to poriadne uvedomila, Dracovi sa do hrude zabodol hrot šípu. Padol ako podťatý. A padli aj Remus s Billom. Obom trčal z hrudníka šíp. Nechápala to. Nevedela, odkiaľ hrozí nebezpečenstvo, odkiaľ to prišlo. Bezmocne sa obzerala, s prútikom vystretým pred sebou. Zvláštna sila ju prinútila kľaknúť. Už sa nedokázala ani pohnúť. Kľačala pri tele svojho manžela a nevedela, netušila, nechápala.
                „Vezmite ich,“ ozval sa hlas priamo pred ňou. Spoza stromu vyšla vysoká ženská postava v dlhých bielych šatách. Taká krásna, až to vyrážalo dych. Tonksová chcela kričať, ale nevyšiel z nej ani hlások. Za ženou sa objavili ďalšie. Všetky rovnako podmanivé a čarovné. Víly. To jediné jej napadlo. Nebolo pochýb.
                Videla, ako sa za ženami objavili malé koníky. Nie, kone to neboli, neboli to ani poníky. Boli to zvláštne stvorenia. Niekde ich už videla, ale na to si teraz nespomenie. Zvieratá za sebou ťahali nosidlá. Ženy naložili čarodejníkov na ne a tvory ich ťahali preč. Kričala, tak zúfalo kričala, ale nik ju nemohol počuť.
                „A čo s ňou?“ spýtala sa žena v zelených šatách svojej, zrejme veliteľky. Kráska sa na Tonksovú pohrdlivo zadívala. A ona dostala strach. Nezmôže nič. Zabijú ju. Ako psa. Ani nehlesne.
                „Necháme ju tak,“ víla sa na ňu mračila. „Nepotrebujeme ju a ona nič nezmôže,“ jej krásnu tvár na moment prekryl nepekný, zákerný úškľabok.
                Nemohúcne sa dívala, ako tri zvieratá odnášajú jej manžela, bratranca a Billa. Ako pri nich kráča sedem nádherných víl. Zmizli jej z očí. Až po čase, po dobrých desiatich minútach sa dokázala pohnúť. Rozplakala sa. Ale panikáriť si tiež nemohla dovoliť. Nemohla ich sledovať, mali už veľký náskok. A aj keby ich dobehla, sama na ne nestačila. Používali zvláštny a pre ňu neznámy druh mágie. A keby ich aj dobehla a pustila sa s nimi do boja, nielenže by prehrala, ale zrejme by ju aj zabili. Jediný a najrozumnejší spôsob, ktorý jej práve teraz napadol, bolo nájsť zvyšok skupiny, poradiť sa, rozhodnúť sa. Obrátila sa smerom na severovýchod. Tam niekde musel byť Snape so zvyškom.

------

„Čo to?“ Ginny zabrzdila. Harry sa k nej zvedavo otočil. A obrátil sa aj Snape s Nevillom.
                „Stalo sa niečo mimoriadne, Ginevra?“ vyzvedal Snape.
                „Asi áno,“ z vrecka nohavíc vytiahla galeón.
                Ak nie je neskoro, ostaňte stáť na mieste. Sebie ti rád cumle pravý ukazovák. T.
                „To je Tonksová,“ Ginny stiahla obočie. „Nemáme pokračovať,“ oznámila.
                „Nejaký nový druh dorozumievania?“ Snape zvedavo povytiahol obočie.
                „Áno,“ krátko prikývla a priložila prútik ku galeónu.
                My sme v poriadku. Čo sa stalo? Sebie naposledy rozžuval tučniaka. G.
                Problémy. Dajte mi nejako vedieť, kde ste. Musím za vami.
                Dobre.

                „Je potrebné založiť oheň, vyčariť nejaké svetlo, alebo niečo, čo k nám Tonksovú dostane,“ Ginny boli v hlase cítiť obavy. „Hovorí, že je sama. Niečo sa muselo stať.“
                „Dobre,“ Severus v rýchlosti prikývol. „Longbottom, založte oheň. Ale nie príliš veľký, nech nepodpálime les. Šli južnejšie, zrejme mali lepšiu cestu a dostali sa pred nás, keďže my zatiaľ problémy nemáme,“ obrátil sa predpokladaným smerom a vyslal tam svojho pantera. „Snáď ho zbadá. A keď nie, snáď zbadá oheň.“
                „Čo sa mohlo stať?“ spýtal sa Neville, keď dočaroval.
                „Keby sme to vedeli, tak by sme tu nemuseli čakať, nie?“ prskol Severus podráždene. Mal obavy. Vyzeralo to na komplikácie. A to riadne veľké.
                „Bude to v poriadku,“ Harry chlácholil Ginny. Objímal ju okolo pliec a potichu jej dohováral. „Nesnívalo sa mi nič tragické.“
                „Ešte nie,“ šepla nervózne. „Ale čo keď...“
                „Nemaľuj čerta na stenu.“
                „Správna poznámka,“ pridal sa aj Severus. „Tonksová sa k nám dostane, vysvetlí nám to a potom uvidíme, čo ďalej. Mimochodom, veľmi zaujímavé riešenie dorozumievania sa,“ dodal vážne.
                „Uhm, vymyslela to ešte Susan. Po tom, ako ste sa nás s Harrym pokúsili spárovať,“ Ginny pozrela na Harryho aj na Severusa. „Ak Tonksová potrebuje pomôcť so Sebiem, pošle mi správu. A keďže galeón, na rozdiel od našich náramkov, môže použiť ktokoľvek, máme svoje tajné kódy.“
                „Prezieravé.“
                „Na rozdiel od Sebieho, ja ti rád cumlem úplne všetko,“ šepol jej Harry do ucha s cieľom aspoň trocha jej zdvihnúť náladu. Rozmrzelo ho buchla pod rebrá.
                Nekonečných dvadsať minút sa nič nedialo. Nervozita stúpala. Snape vyslal ešte troch Patronov, než sa Tonksová objavila. Zadychčaná, uplakaná, rozzúrená.
                „Musíme sa vrátiť do hradu,“ prehlásil Severus, keď im vyrozprávala, čo sa stalo. „Že sa v Zakázanom lese môžu nachádzať potvory od výmyslu sveta, to sme vedeli. Ale že tu budú prítomné víly Mortifery, to mi ani vo sne nenapadlo.“
                „Víly Mortifery?“ Neville naňho nechápavo civel.
                „Nie sú to tie, ktoré...“ Harry stiahol obočie.
                „Poďme,“ zavelil Snape a otočil Nevilla k odchodu. „My traja by sme tu skutočne nemali byť.“

------

Na Základni vládlo dusné napätie. Aj Hermiona sa už vrátila s niekoľkými kusmi pergamenu, ale tie teraz neboli dôležité. Sedela zarazene medzi Fleur a Tonksovou. Harry stál za ňou a jednou rukou chlácholivo hladil Hermionu po chrbte, kým druhou upokojujúco zvieral Tonksovej rameno. Tá sa držala za ruku s Ginny. Molly smrkala vedľa Fleur. A zďaleka neboli jediní, ktorými táto situácia zamávala. 
                Víly Mortifery boli možno vzdialené príbuzné Fleuriných predchodkýň, ale okrem krásy s nimi neboli podobné v ničom. A chlapi sediaci na porade boli ešte zarazenejší, než ich ženské kolegyne. Nemohli totiž nič. Nemohli sa ani priblížiť k územiu víl, pretože by ich zakliali rovnako, ako to spravili s Dracom, Lupinom a Billom. Zaklínali každého muža, ktorý sa k nim priblížil. Na hrote šípa, ktorým ich zasiahli, bol uspávací elixír. Potrebovali ich uspať, aby si ich mohli pripraviť k... Najprv sa zvykli s mužom pohrať, využiť jeho silu a šlo im výhradne o sexuálnu silu. A keď sa blížil spln, muža obetovali. Mužské srdce, ktoré zjedli a čary, ktorými disponovali, im pomáhali prečkať do doby, kedy získajú ďalšiu obeť.
                Ženy ich nezaujímali. Ženské srdce, ktoré by sa rozhodli zjesť, by ich zahubilo. Preto nemali o Tonksovú záujem. A ovládali mimozmyslovú mágiu. Nepotrebovali čarovať prútikom a vykrikovať rôzne formulky. Zaklínali obyčajnou myšlienkou. Ženu nevycítili automaticky ako muža, ale keby ju začuli alebo zbadali, zbavili by sa jej jednoduchou myšlienkou.
                Ich situácia bola kritická.
                „Rozhodne ich chceme odtiaľ dostať,“ ako prvý sa dokázal ozvať Artur. Chrbát mal ošetrený, aj keď nezahojený a na lôžku by ho nedokázal udržať nik. „A je jasné, že my, chlapi, sa k nim priblížiť nemôžeme.“
                „Čo naserie,“ zamračili sa dvojčatá.
                „Keď opomenieme skutočnosť, že minimálne do splnu by ste si dokonale užívali s nádhernými vílami, aj keď by ste si to zrejme nepamätali, nechápem, čo vás môže na zabití a zožratí srdca nasierať,“ vrkol po nich Snape. Bol naštvaný, ale nie na nich. Na to, že sa nebude môcť zapojiť.
                „Tak sme to nemysleli,“ urazene sa ohradili.
                „Keď ich odtiaľ máme dostať, budeme to musieť spraviť my. Ja sa rozhodne pokúsim o čokoľvek,“ ozvala sa Hermiona s pevným hlasom. Fleur smrkajúc prikývla.
                „Zrejme do toho ideme všetky, nemám pravdu?“ Tonksová pozrela na Ginny.
                „Jasne. Ja, ty, Hermiona, Fleur, predpokladám že aj Luna, mamka,“ vymenovávala.
                „Ja sa tiež pridám,“ zahlásila Poppy.
                „So mnou rátajte. Konečne si zabojujem,“ pani Longbottomová sa postavila a pristúpila k nim.
                „My ideme tiež, aj keď ešte oficiálne do Rádu nepatríme!“ prihlásili sa Angelina s Alicou.
                „Och, Merlin,“ zabrblal si Severus, keď sa díval na to, ako sa tvorí ženská armáda. „Dobre, pokoj!“ štekol, pretože tu nebol ani Lupin a ani Bill, ktorí by riadili poradu a hlavne preto, že mu to ženské kibicovanie liezlo na nervy. V momente všetci zmĺkli. „Je jasné, že ak sa má niečo udiať, budú to musieť spraviť ženy. Je jasné, že nie všetky sa prípadnej akcie zúčastníte. Ale uvedomte si, že sa všetko musí naplánovať. Nemôžete tam len tak bezhlavo vtrhnúť a chcieť ich získať naspäť a myslieť si, že vám vaše prútiky na niečo budú. Nebudú,“ zazeral po Longbottomovej. „Oni vás možno nevycítia, ale v momente, keď sa o niečo pokúsite, vás zabijú myšlienkou.“
                „Budeme si musieť nejako obrniť myseľ,“ nadhodila Hermiona. „A oklumencia stačiť nebude.“
                „To vskutku nebude,“ prikývol unavene. „Spln je za dva dni, dovtedy sa bude musieť vymyslieť... niečo,“ zamyslene skonštatoval.
                „Zrejme ti už niečo napadá,“ povzbudil ho Harry. Severus naňho pozrel.
                „Možno.“
                „Niečo, čo by našu myseľ neobrnilo, ale znemožnilo by im nás ovládať,“ Hermiona stiahla obočie. „Alebo naopak, niečo, čo by im zabránilo bojovať mysľou.“
                „Možno,“ Severus preniesol pohľad na ňu a prikývol. „Myslím, Hermiona, že sa svojho zajtrajšieho výletu nezúčastníte, miesto toho budete robiť spoločnosť mne. Ak sa niečo podnikne, stane sa tak za dva dni. Pôjdu tam len tie osoby, o ktorých by sa Potterovi mohlo snívať. Viete ako to myslím. Spln je o dva dni. Predpokladám, že ako prvého budú chcieť obetovať Lupina. Predsa len je z nich najstarší a oni si zrejme budú chcieť uchovať mladších, no, to je jedno,“ zamračil sa. „Ale nastane nový problém. Oni to ešte nevedia, ale pochopia. To by mohlo byť pre nás výhodné, moment prekvapenia. Lupin sa zmení na vlkolaka skôr, ako ho stihnú obetovať, pretože muža obetúvajú až s východom mesiaca. Ale Lupin si nevezme svoj elixír. Musí sa to vymyslieť do najmenších detailov. Absolútne dopodrobna,“ neprestával sa mračiť. Nepáčilo sa mu to. Nebude tam môcť byť. Aj keď si to len ťažko priznával, nechcelo sa mu prísť o ďalších kolegov. 

------

„Je to úplne na hovno,“ prskol neskoro večer Harry. Porada sa ťahala ešte pár hodín, než sa postupne všetci rozišli spať, aj keď pokojný spánok nepredpokladal nikto. Ginny k nemu tajne prišla, tak ako vždy.
                „Myslíš to, že sa nebudeš môcť zúčastniť? Alebo to, ako ti každý v nádeji prial dobrú noc?“ zhodila zo seba župan a sadla si zaňho. Jemne mu začala masírovať krk a ramená. Cítila, že je stuhnutý napätím. Cítila sa podobne, ale na jej sny sa aspoň nikto nespoliehal.
                „Aj jedno aj druhé,“ sklonil hlavu. „Ale viac ma štve to, že sa mi vlastne môže snívať len o tebe, Hermione, mamke a Tonksovej,“ zabrblal. „Aspoň myslím, teda viem. Chápeš? Doteraz sa moje pocity netýkali žiadnej z nich. Ani Luny, ani Fleur, Alice či Angeliny, o Pomfreyovej a Longbottomovej pomlčím.“
                „Nemôže to byť tým, že sa vlastne doteraz žiadnej akcie nezúčastnili a nič im nehrozilo?“ skúsila.
                „Neviem, možno. Nevieme to naisto. Ale keď sa má jednať o mne blízke osoby, ako hovorila Bifľomorová, tak potom, nech mi všetky odpustia, ale ani jednu z nich nepovažujem za dostatočne blízku,“ frustrovane rozhodil rukami. Prestala s masážou a silne ho objala. „Ako asi mám povedať, že tam máte ísť len vy štyri, aj keď ani to sa mi absolútne nepáči, pretože som si pri vás istý?“ obrátil sa k nej. „Prepáč, Fleur, viem, že tam máš manžela, ale vieš, nemôžem tušiť, či tam nezomrieš, pretože, pretože ťa nemám rád až tak, aby som predpovedal tvoju smrť,“ sarkasticky natiahol. Bolesť a sklamanie aj tak bolo citeľné. „Zadrhne ma a zadrhnú ma aj ostatné, pretože, vďaka mne, nebudú môcť ísť. A klamať nemôžem. Čo keď...“
                „Už to nechaj, prosím,“ pípla a objala ho ešte silnejšie. „Oni veľmi dobre vedia, o kom by sa ti snívalo. Luna to povedala dosť otvorene, aj pred Fleur.“
                „Vážne?“ pozrel na ňu. Prikývla. „A čo hovorila Fleur?“
                „Že ju to nezaujíma. Že ju bude musieť Snape niekde priviazať, keď ju tu bude chcieť udržať. A že veľmi dobre vie, kto z nás čo pre teba znamená.“
                „A...“
                „Nebola naštvaná. Ani Luna,“ mierne sa pousmiala.
                „Fajn, ale to ma aj tak neupokojilo.“
                „A nikto nebude pokojný dovtedy, kým tí traja nebudú naspäť.“
                „Umriem od strachu o teba.“
                „Keď sa ti bude snívať o metlobale, tak sa nebudeme musieť ničoho obávať,“ s úsmevom ho tlačila do postele. „Mali by sme sa vyspať.“
                „Hmmm, a nehrozí, že by si ma na ten pokojný spánok trocha navnadila?“ šepol jej do ucha, keď zhasla svetlo. Jeho ruka zablúdila pod prikrývku. Zákaz bližšieho telesného kontaktu, ktorý im naordinoval svojho času Severus síce ešte stále trval, ale tak, no.

------

„Takže?“ Severus sa spýtavo pozrel na Harryho, keď sa po raňajkách zaplnila miestnosť na porady. A netrpezlivo naňho civeli všetci.
                „Nesnívalo sa mi nič, alebo teda nič, čo by malo súvislosť s dianím okolo zajtrajšej noci,“ mykol plecami. „Čo ale neznamená, že sa nemôže niečo stať, ako je každému jasné,“ dodal roztrpčene. Nechcel sa dívať ani na jednu ženu smädnú po akcii, tak mal sklonenú hlavu.
                „V preklade to znamená asi toľko, že mne, mojej dcére, Hermione a Nymphadore sa nič nestane, pokiaľ som to dobre pochopila?“ spýtala sa Molly.
                „Nie, znamená to asi toľko, že vy štyri určite neumriete,“ odvetil miesto Harryho strýko. „Stať sa vám môže čokoľvek. A znamená to aj to, že ktorákoľvek zo žien, ktorá by sa akcie zúčastnila, umrieť môže.“
                „Spal si, že?“ šepla Hermiona Harrymu.
                „Myslíš, že by som schválne nespal, aby som sa vyhol snu?“ stiahol obočie. „Takú hlúposť by som nespravil. Zaspal som takmer okamžite.“
                „Môžem potvrdiť,“ prikývla Ginny.
                „Len som sa pýtala.“
                „Máme tomu rozumieť tak, že pre to, aby sa znížilo riziko nešťastia, tak ani jedna z ostatných žien nepôjde?“ Longbottomová škaredo zazerala po Snapovi.
                „Nie nešťastia, ale smrti,“ opravil ju. „Tonksová videla sedem víl, takže ich je minimálne sedem. Teoreticky, ale skutočne len teoreticky by počet štyroch zúčastnených mal stačiť. Ak odstránime problém s mimozmyslovým zaklínaním víl.“
                „Viac ako desať sa ich v spoločenstve nezdržuje,“ Hermiona bachla pred Severusa hrubú knihu. „Víly sa dožívajú veľmi vysokého veku, ale nestarnú, ak príde ich čas, jednoducho sa rozplynú. A rovnako aj vznikajú, z pary alebo z niečoho veľmi podobného pare,“ zamračila sa. „Nikdy ich nie je viac. Ak by ich bolo viac, zjedenie jedného mužského srdca by pre všetky nestačilo.“
                Ozval sa znechutený šepot. Pomfreyová dokonca vybehla z miestnosti, zrejme šla niekde dáviť.
                „Ak nemáte žalúdok na to o tom počúvať, tak by som navrhol, aby tu zostali len tí, ktorým to problém nerobí,“ vrkol Snape po zúčastnených.
                „Ani mne sa nepáči predstava, že by mal niekto zjesť Dracovo srdce,“ Hermiona sa pridala k Snapovi, síce bledá, ale vyzerala rozhodne. „Ani kohokoľvek iného, ale ak ich chceme naspäť, musíme sa premôcť.“
                „Myslím, že ich viac ani nie je,“ nadhodil Harry. „V Zakázanom lese nemajú dosť obetí, ktoré by ich držali pri živote, takže čím menej, tým pre ne lepšie. A vieme o siedmych.“
                „Spoliehať sa ale na to nemôžeme, takže rátajme s tou horšou možnosťou. Desať,“ zapojil sa aj Artur.
                „Až sa odstráni problém s ich zaklínaním a tým sa odstráni hrozba okamžitého zabitia, až potom budeme uvažovať, kto z vás pôjde,“ Severus ich prebehol očami. „Dovtedy platí tá skutočnosť, že pôjdu len štyri vyvolené.“

------

„Niečo nové?“ spýtal sa Harry, keď ruka v ruke vošli s Ginny do Severusovej pracovne na ďalší deň poobede. Čas sa neúprosne krátil a všetci boli čoraz viac nervózni. Strýko si ich nevšímal vôbec a Hermiona zavrtela hlavou spoza veľkej knihy. Chvíľu stáli a čakali, ale ani jeden z nich sa nemal k slovu. Sadli si oproti Hermione.
                „Luna navrhla skazostreky, že by vílam vleteli do uší a zahmlili im myseľ,“ zaceril sa Harry. Severus len pohrdlivo sykol, ale hlavu nezdvihol. Hermiona naňho neveriacky civela. Mykol plecami. „Alebo výluh z koreňov drncálky zmiešaný so šťavou z pomäteníka iránskeho. Vraj aj to dokáže zmiasť myseľ.“
                „Vskutku revolučné návrhy,“ vrkol Snape.
                „Ou, všimol si, že sme tu,“ Harry sa krivo zaškľabil na Ginny a Hermionu. „Všetci sú zúfalí, skúšajú každú možnosť, aj tú nemožnú.“
                „Ale musíš uznať, že Lunina možnosť je za hranicami nemožnosti,“ Hermiona stiahla obočie.
                „A čo? Tvoj otec navrhol dokonca nervový plyn, ale je pravda, že ten by zneutralizoval aj vás, ibaže by ste si rýchlo dali atropínovú injekciu, či o čom to hovoril.“
                „Nejako sa to musí dať,“ Ginny visela pohľadom na Snapovi, ktorý zarazene civel pred seba. „Profesor...“ Akoby sa vrátil na zem, keď na nich za pár sekúnd pozrel.
                „Neviem,“ mykol plecami. „Existujú rôzne elixíry. Jeden dokáže priviesť do bezvedomia, druhý dokáže úplne paralyzovať myseľ. Ibaže ten niekto, kto by ho vypil, by si nevedel ani zaviazať šnúrky na topánkach. A celý rad ďalších elixírov, ktoré dokážu viac alebo menej pohnúť s mysľou, ale pochybujem, že by ich víly dobrovoľne vypili. Nepoznám nič, čo by dokázalo vaše mysle zoceliť proti vonkajšiemu vplyvu a zároveň nezapríčinilo, aby ste stratili súdnosť, rozhodnosť či racionalitu.“
                „Muklovské drogy sú rovnaké.“
                „Áno, to hovoril aj tvoj otec, preto navrhol nervový plyn.“
                „Nervový plyn, niečo v ovzduší,“ dumal Snape nahlas. „Ani to by nefungovalo. Aj keby sa nám podarilo vyrobiť z elixíru jeho plynnú formu a vy by ste užili protijed, malo by to vplyv na vašu koncentráciu.“
                „Jedine kúzla,“ zamyslel sa Harry. „Dobre mierené. Také, ktoré by nespravili veľa škody, keby sa niektorá netrafila.“ Tentoraz boli všetky pohľady upreté naňho. Zdalo sa, ako by mu niečo došlo a chcel si to v duchu overiť. „Bez lúčov, bez zjavných následkov...“
                „Počkaj!“ vyhŕkla Ginny s Hermionou naraz. „Myslíš Confusio, kúzlo pomätenia, ktoré sme trénovali na súboje.“
                „Áno.“
                „Uhm, ale trvá to len niekoľko sekúnd. Štyri by to nezvládli,“ protestoval Snape. „Je to nereálne. Aj keby kúzlo pomätenia fungovalo, muselo by nasledovať omračovacie kúzlo, to minimálne. Je na to málo času. Stačí, keď sa jedna víla preberie o sekundu skôr, než by bolo vhodné a niektorá z vás by bola mŕtva.“
                „Ale nebola, nesnívalo sa mi o tom. A okrem toho, ak by to bolo dobre zorganizované, ak by všetko klaplo na prvý raz, s desiatimi zúčastnenými za predpokladu, že tam bude desať víl, stačilo by v rovnakom momente vyslať Confusio a v druhom omračovacie zaklínadlo a potom...“
                „Potom by sa muselo zničiť kryštálové srdce, ktoré tam niekde bude,“ prikývla Hermiona. „Aby oni proste umreli alebo čo sa s nimi stane a aby zanikli všetky ich kúzla.“
                „A niekedy medzitým znehybniť pretransformovaného vlkolaka,“ Severus už stál pred svojím stolom s rukami prekríženými na prsiach. „Je to totálne nezmyselné a šanca je minimálne, ale inú možnosť nemáme, takže, ide sa plánovať, máme na to len pár hodín. Ale zabudnite na to, že tam pôjde všetkých desať. Longbottomovú by som nepoveril ani poslaním správy po sove.“

------

„Táto porada bude súkromnejšia, ako ste si určite všimli,“ spustil Severus za pár okamihov po tom, ako sa rozišli z jeho pracovne zavolať vybraných. „Od včera som s Hermionou hľadal akúkoľvek zmienku o Mortiferách. Veľa toho nebolo a ak aj bolo, všetko hrá proti nám. Neexistuje žiaden elixír ani nič, čo by ovplyvnilo, pre nás výhodne, buď ich alebo našu myseľ. Na nešťastie. Kúzla, ktoré sa bežne používajú, sú vysielané so svetelným efektom. Až na jedno. Zaklínadlo Confusio. Trvá to ale len pár sekúnd, počítam, že takých päť až osem a to tiež nie je priaznivé. Ako ste si všimli, napokon je tu len osem dám, ktoré sa akcie zúčastnia. Keby záležalo čisto na mojom názore, šli by len štyri. Preto chcem od vás prehlásenie, že konáte z vlastnej vôle,“ otočil sa na Fleur, Lunu, Alicu a Angelinu. Ani jedna nezaváhala. „V poriadku. Budete mať za úlohu v čo najkratšom čase naučiť sa bezchybne a hlavne presne vysielať toto kúzlo. Nie je to nič komplikované. Osoby okolo môjho drahého synovca vám v tom pomôžu. Ďalej,“ otočil sa na dvojčatá. „Konečne prišla aj vaša chvíľa a ja sa obraciam na vás s tým, že vám dám úlohu,“ prskol po nich, ale bez zvyčajného sarkazmu. „Vezmete si Hermionu a začarujete deväť galeónov, ktoré budú na seba naviazané, ktoré budú prijímať rovnaké správy a ktoré budú schopné vysielať rovnaké správy. Osem z nich si vezmú ženy v akcii a jeden budem mať ja. Budeme niekde tam, kde sme sa predvčerom stretli s Tonksovou a hneď, ako bude vzduch čistý, zapojíme sa aj my: ja, Potter, vy dvaja, Weasley a Longbottom. Bude spln, bude tam vlkolak a niekde v blízkosti sa to vlkolakmi môže len tak hemžiť. Ďalej, za normálnych okolností by som poveril Tonksovú, ako najskúsenejšiu, aby viedla ženskú akciu. Ibaže bude až príliš citovo zaangažovaná. Nielenže si pôjde pre manžela, ale zrejme sa bude pozerať, ako sa jej manžel mení na vlkolaka. Máme tu Hermionu, ale všetci vieme, že síce patrí medzi najbystrejšie a najšikovnejšie osoby na Základni,“ vypustil vo všetkej vážnosti, „zároveň však príliš neoplýva rozhodnosťou a absolútne jej chýba cit pre velenie,“ vypustil takmer až sklamane. Všetci naňho civeli, akoby neverili, že tie slová vyšli z jeho úst. Hermiona bola snáď červenšia, než ktorýkoľvek Weasley. „Takže nám ostáva posledná osoba, ktorá by sa tejto úlohy mohla chopiť. Pri všetkej úcte k ostatným zúčastneným, veliteľkou akcie sa stane Ginevra.“ Menovaná sa rozkašľala.
                „Správne,“ prikývla hrdo Molly. „Iná možnosť ani nepripadala do úvahy.“
                „Pod pojmom veliteľka si však predstavte maximálne to, že bude koordinovať akciu. Naplánovaná bude do detailov,“ pokračoval Severus. Dvojčatá sa na Ginny škľabili a ona bola rovnako červená, ako pred chvíľou Hermiona. „Bude vás osem. Za predpokladu, že tam víl bude skutočne desať, Hermiona a Ginevra budú musieť vyslať dve Confusia, presne a rýchlo. Natrénované majú dosť. Ako nám Tonksová spomenula, víly sú poobliekané rôzne. Bude na Ginevre, aby rozhodla, ktorá z vás sa zameria na tú ktorú vílu. Potom bude musieť nasledovať omračovacie zaklínadlo. A to poriadne silné. Musíte ním získať aspoň päť minút, počas ktorých bude Hermiona ničiť kryštálové srdce, ktoré sa tam niekde nachádza a ktoré bude treba najprv lokalizovať, vizuálne. Keď bude zničené, zavoláte nás. Dúfajme, že v tom čase Lupin pretransformovaný ešte nebude. Dúfam, že to všetko klapne. Nepoznáme terén, nevieme, ako to bude prebiehať. Uvedomte si jedno, že aj keď tento plán vyzerá nádejne a my nanešťastie iný nemáme, všetko môže krachnúť v zlomku sekundy. Musíte tam ísť bez strachu a čo najopatrnejšie.“
                Netrvalo dlho a galeóny boli vytvorené. Ginny si v priebehu trénovania kúzla Confusio a Stupefy zavolala ženy na menšiu bojovú poradu a pod dohľadom Severusa dolaďovala ich útok.
                „Vytvoríme dvojice. Ja pôjdem s mamkou, Hermiona s Fleur, Tonksová s Lunou a Angelina s Alicou spolu. Takto bude tá menej skúsená pod dohľadom skúsenejšej, až na vás dve, vy ste rovnocenné,“ zazubila sa na bývalé členky chrabromilského metlobalového družstva.
                „Ale zlatko,“ ozvala sa Molly. „Pokojne si ku mne mohla priradiť Lunu a ty by si bola s Tonksovou,“ celkom jasne jej naznačila, že by bola rada, aby bola jej dcéra pod dohľadom aurorky na materskej dovolenke. Tonksová sa zachichotala, dokonca aj Luna vyzerala, že ju to mimoriadne pobavilo.
                „Mami, ja som veliteľka, pokiaľ si si nevšimla,“ prevrátila oči. „Iná možnosť ani nepripadala do úvahy,“ s úškľabkom jej pripomenula jej vlastné slová. „Takže prepáč, ale ja si na teba dohliadnem. Ďalej, všetci pevne veríme, že aj víly žijú niekde, na určitom priestranstve. Nevieme, ako vyzerá, takže Tonksová s Lunou pôjdu na západ, ja s mamou na juh, Hermiona s Fleur na sever a Angelina s Alicou ostanú na východe. Predpokladám, že aspoň jedna v skupine ovláda svetové strany. Je to dôležité, podľa toho, kde budete, budem vedieť, akú farebnú kombináciu víl vám priradiť. Nemôžeme tri páliť do jednej.“
                Hermiona, Tonksová, Angelina a aj Alica prikývli. Severus ich sledoval. Spokojne a pokojne.
                „No vidíš, mami,“ Ginny na ňu pozrela vyčítavo. „Ani ty a ani Luna svetové strany neovládate. Pustiť vás tam spolu, tak niekde zablúdite.“
                Dolaďovali akciu z každej možnej aj nemožnej strany. Trénovali zaklínadlá. Napokon sa ukázalo, že s omračovacím bude viac starostí. Harry s Nevillom si vzali na starosť Fleur a dvojčatá svoju matku a nútili ich páliť a páliť, až kým ich kúzlo nenabralo potrebnú intenzitu.

------

„Spravili obrovskú chybu, mali ma zabiť hneď a nemali ma púšťať,“ prskla Tonksová. Stáli uprostred Zakázaného lesa, s rozsvietenými prútikmi. „Teraz to budú ľutovať,“ doložila odhodlane. Zo ženských radov sa ozvalo súhlasné šomranie. Aj keď boli všetky napäté a srdcia im divo búchali, boli pevne rozhodnuté spustiť akciu. Severus si povzdychol.
                „Dobre teda, zmráka sa, do troch hodín vyjde mesiac, dovtedy musíte nájsť ich územie,“ spustil. „My už ďalej nepôjdeme. Tonksová vás zavedie na miesto, kde sa s nimi stretla. Teraz všetci vypijeme rozostierajúci elixír. Nebudeme vidieť síce ako za bieleho dňa, ale aspoň nebudeme musieť rozsvecovať prútiky. Účinok elixíru zmizne do šiestich hodín. Myslím, že opakovať nasledovné kroky je zbytočné, prešli sme to už asi dvadsaťkrát.“
                „Fajn, myslím, že by sme to mohli spustiť,“ prikývla Molly a natiahla sa za jedným z elixírov. Všetky ho do seba kopli.
                „Dávaj si pozor, prosím,“ šepol Harry Ginny pri rozlúčke.
                „Nabudúce nás upozornite, keď sa budete chcieť verejne olizovať,“ prskli po nich dvojčatá s úškľabkami. „Nemusíme vidieť našu sestru v akcii.“
                Čo na tom, že sa Neville lúčil s Lunou obdobným spôsobom. Dokonca aj Artur vtisol Molly na ústa cudný bozk. Potom sa len dívali, ako ženy miznú medzi stromami.
                „Dopadne to dobre?“ nadhodil Harry.
                „Dúfajme,“ odvetil Severus zdržanlivo. „Nemajú veľkú šancu, ale iné sa vymyslieť nedalo.“
               „Šanca stále existuje,“ Artur si nervózne pomädlil ruky. „Vedia, čo a ako majú robiť.“


                „Len, či to budú vedieť previesť aj do praxe,“ aj dvojčatá boli mimoriadne vážne.
                „Ale budú,“ hlesol Neville.
                „Dobre, tak teraz vypime elixír aj my, nech tu nevysvecujeme ako na karnevale.“ Severus každému strčil do ruky fľaštičku.

------

„Tu niekde to bolo,“ šepla Tonksová, keď sa ich skupinka v tichosti dostala na miesto, odkiaľ pred dvoma dňami víly uniesli trojicu mužov. „A šli tamtým smerom,“ ukázala dopredu. Nemuseli svietiť. Nevideli síce ostro a jasne, ale stačilo to. Akoby sa práve zmrákalo, alebo začínalo rozvidnievať.  
                „Dobre, tak sa tam teda vydáme,“ prikývla Ginny. „Galeón do ruky, odteraz ani slovo. Dávajte si pozor, kam šliapete. Myslím, že budú mať, ehm, rozsvietené,“ krivo sa zaškľabila. „Potom sa uvidí.“
                Opatrne a pomaly sa vybrali ukázaným smerom. Vpredu Ginny s Tonksovou, ktoré vyberali najlepšiu cestu, za nimi utvorené dvojice. S absolútnou rozvahou a s najvyššou možnou mierou obozretnosti. Trvalo skoro dve hodiny, keď pred sebou zbadali svetlo. Tam, kde žili víly, horeli minimálne dve vatry. Ginny sa otočila na zvyšok jednotky a rukou im naznačila, že majú ostať na mieste.
                Chytila Tonksovú pod pažu. Museli najprv vidieť, čo ich čaká. A Tonksová dokázala, že vie byť absolútne nečujná, keď sa jedná o dôležitú vec. Že si vie dať pozor, že nie je pobláznená. Ako dve mačky, mrštne a nehlučne sa pritiahli až ku kraju tábora. Skrčili sa a pomedzi kríky hodnotili scénu pred sebou.
                Pred vysokou skalou, v ktorej bola diera, sa rozprestierala čistinka. Ginny okamžite napadlo, že útok z juhu môže vylúčiť. Okolo čistinky sa tiahli kríky a stromy. To by im malo poskytnúť dostatočnú ochranu a miesto na úkrytu. Zvieratá, o ktorých sa zmienila Tonksová a ktoré Hermiona neskôr identifikovala ako paponíky, sa nachádzali na západe v ohrade. Zrejme bude lepšie, keď sa im vyhnú. Mohli by ich prezradiť. Vílam možno prítomnosť človeka unikne, ale zvieratám by táto maličkosť uniknúť nemusela. Takže ich obkľúčiť nemôžu a útok zo všetkých strán nehrozí. Musela v hlave prerozdeľovať postavenie pešiakov.
                Čistinka bola oválneho tvaru. Videli, že pri skale sa nachádza päť podivných, zrejme obydlí, v ktorých žili víly. Uprostred čistinky bol okrúhly kameň. Hneď im napadlo, že je to obetný kameň. Kryštálové srdce nevideli.
                Zbadali zajatcov. Vyvaľovali sa na kope lístia medzi obydliami. Zjavne spokojne, šťastne, v náručí troch víl. Tonksová naštvane stisla prútik. To, že zajatci absolútne netušili, čo sa s nimi deje, teraz nebolo podstatné. Najradšej by tie mrchy zadrhla holými rukami, keď si predstavila, čo tu s nimi tie tri dni robili. Ginny jej chlácholivo položila ruku na rameno. Ale vedela, že keby tam teraz ležal Harry, mala by možno ešte väčšiu chuť tie mrchy zavraždiť. Odvrátila pohľad od Lupina, na ktorého sa jedna víla lepila, od svojho brata, ktorému práve skúmala ústa ďalšia z víl a aj od Draca, ktorý pre zmenu skúmal dokonalé telo ležiace vedľa neho. Hnus.
                „Vstávajme, náš čas sa blíži!“ Z jaskyne vyšla víla celá v bielom. Veliteľka. Víly sa poslušne postavili, čo chlapi okomentovali nespokojným a neartikulovaným brbotaním. Bolo jasné, že sú stále zakliati. Ale aspoň sú živí. „Nebude to už dlho trvať a my znova nadobudneme sily.“
                Pred okrúhlym kameňom sa zoskupilo sedem víl. Že by ich predsa bolo len sedem? Vyzeralo to tak. Pripravovali sa na rituál, takže tu museli byť všetky. Sedem. Nemohli váhať, museli sa vrátiť. Nevedeli, ako ich rituál prebieha, koľko majú času. Mesiac sa objaví do hodiny. Všetci traja muži ešte stále ležali bezpečne na lístí. Musia sa vrátiť. Stisla Tonksovej rameno.
                Zmena plánu. Máme odrezané dve strany. Takže, ja a M ostaneme na východe. A a A sa presunú na severovýchod, T a L na sever a H a F na severozápad. Budete skryté po desiatich metroch a to v tomto poradí: H, F, T, L, Angelina, Alica, M a G. Hermiona, dávaj pozor, sú tam paponíky. Víl je sedem, sú farebne rozlíšené. Mami, ty čarovať nebudeš. Bez námietok!

                Postupne sa na galeónoch tvoril text. Všetky prikývli, že rozumeli. Napokon prikývla aj nabrúsená Molly. Nezmohla nič, jej dcéra bola veliteľom a ona musela počúvať rozkazy. Ginny mala ale aj tak podozrenie, že jej to pri najbližšej príležitosti vráti aj s úrokmi. Vedeli, že chlapi dobrý kilometer za nimi pozorne sledujú dianie, aspoň takýmto sprostredkovaným spôsobom.
                Keď budete všetky na mieste, dáte vedieť. Opatrne, pozorne a nečujne. Skryť sa môžete za kríkmi, je ich tam dosť okolo celého územia. Ideme do toho! Rozchod.
                Ako sa blížila aj s matkou cestou, ktorou pred chvíľou šla s Tonksovou, začal k nim doliehať zvuk spevu. Víly spievali a ako sa blížili, spev bol intenzívnejší. Malo by to hrať do karát im, aspoň prekryje prípadné nechcené zvuky, aj keď vedela, že dievčatá si dajú mimoriadny pozor, aby nespravili ani najmenší hluk. Boli na mieste. Molly sa zakrádala desať metrov od nej smerom na sever. Ostatné mali dlhšiu trasu. Hlavne Hermiona. Tá musela obchádzať celý tábor. Pričupila sa a čakala, kedy dostane od všetkých znamenie, že sú na mieste.
                Víly boli stále okolo kameňa a spievali nejakým zvláštnym jazykom zrejme rituálnu pieseň. Paponíky boli nervózne, hrabali kopýtkami a bolo jasné, že predpokladanou prítomnosťou Hermiony to nie je. Ešte tam nemohla byť a víly boli pokojné. Takže nervozita paponíkov im tiež bude hrať do karát. Teraz by to bolo najvhodnejšie. Keď všetky nehybne stoja, ponorené do piesne a okolie si nevšímajú. Dostala odkaz od matky, Angeliny, Alicie, Tonksovej aj Luny, že sú na mieste. Ešte chýbala Hermiona s Fleur. Ešte nezbadali kryštálové srdce. Ešte útok nemôžu spustiť.
                Srdce jej búšilo, ale strachom to nebolo. Hladina adrenalínu v jej krvi stúpala a ona bola napätá. Ale pritom zvláštne pokojná. Stačil malý okamih a všetkých osem mohlo byť jedinou myšlienkou zabitých. Nebezpečenstvo, na ktoré teraz doslovne siahali, na nich dýchalo smrtiacim dychom. Ale verila si. A verila všetkým ostatným. Presne tak, ako jej veril ten, ktorý nervózne nespúšťal zrak z galeóna ďaleko za ňou.
                Prišli posledné dva odkazy. Ženská bojová jednotka bola strategicky umiestnená a čakala na zahájenie útoku. Víly boli pokojné. Netušili o nich. Všetko vychádzalo. Zajatci stále ležali na lístí. Ktovie, či sa hýbať nemohli alebo nechceli. Ale z vlastnej vôle to nebolo. Útok sa mohol začať, ibaže stále chýbala studnica moci víl. Pieseň doznela.
                „Prineste srdce!“ ozval sa hlas bielej víly. Akoby snáď prečítala Ginnine myšlienky. Jedna z víl zaliezla do jaskyne. Za okamih sa vracala so stojanom, na ktorom ležalo biele kryštálové srdce. Ako skutočné, ľudské.
                Vizuálny kontakt so srdcom nadviazaný.

                Zjavil sa odkaz od Hermiony. Bol to vlastne oznam pre mužov, pretože ony ho jasne videli. Oznam, že sa blíži k útoku. Ginny vedela, že Hermiona teraz nespustí srdce z očí. Víly ho položili vedľa stojana a začali znova spievať. Pakoníky kopali kopytami ešte húževnatejšie. Aj ovzdušie akoby hustlo. A ona cítila tlkot svojho srdca v spánkoch. Dievčatá boli za kríkmi, víly stáli okolo kameňa a zajatci boli na lístí. Za okamih sa nad lesom objaví mesiac.
                H, červenú, F, žltú, T, modrú, L, zelenú, Ang, bielu, A, hnedú, G, poslednú.

                Takto boli rozmiestnené v kruhu. Najlepšie možné riešenie podľa toho, ktorá víla bola ktorej čarodejnici najbližšie.
                „Priveďte obeť!“ zavelila biela víla.
                Ešte nie!

                Musia si byť isté, nemôžu minúť, musia páliť presne a to sa na chodiaci terč nedalo. Len dúfala, že sa dve víly postavia na svoje miesto. Šli pre Lupina, ako predpokladal Severus. Nechal sa viesť, s úsmevom a poslušne ako baránok. Položili ho na kameň. Nohy aj ruky mu priviazali železnými obručami. A postavili sa na miesto. Za chvíľu sa pretransformuje a bude priviazaný, aj to by im malo hrať do karát. Zdalo sa, že šťastné hviezdy stoja pri nich. Ibaže... Biela víla za sprievodu spevu, ktorý v očakávaní silnel, až sa premenil na šialené hučanie, zdvihla dlhý nôž.
                „Už sa to blíži! Mesiac nás za okamih osvieti a my dostaneme to, po čom túžime!“
                Lupin sa hlúpo vyškieral v absolútnej nevedomosti. Ginny zaliala horúčava. Nemohli už čakať. Na nič.
                Na tri!

                Hneď, ako zmizol odkaz z galeóna, rátala do troch. A pálila po najbližšej víle. V ten istý okamih bolo vyslaných ďalších sedem zaklínadiel. Spev ustal. Len jedna pokračovala v spievaní. Žltá. Fleur sa netrafila. Ginny sa v šoku dívala, ako sa žltá víla obracia. Mesiac vyšiel. Ozval sa bolestný Lupinov krik. Začal sa meniť. Víla sa obracala k Lupinovi, ktorý sa zmietal v obručiach. Vzápätí aj ona zneistela. Víly sa okolo seba obzreli, nechápavo, zasiahnuté kúzlami.
                „Supefy!“ ozvalo sa zo siedmych strán. Tri víly padli, ďalšie dve ich nasledovali. Omračovacie zaklínadlo sa ozvalo ešte niekoľkokrát, ako ženy rozbesnene pálili po nehybných vílach.
                „Kryštál!“ skríkla Ginny. Nemohli tušiť, ako ich zaklínadla budú na víly pôsobiť. Hermiona vedela, čo má robiť. Ibaže na stole sa v ohlušujúcom reve trhal vlkolak z reťazí. Draco s Billom to neprítomne sledovali. Vílie kúzla stále pôsobili.
                „Stupefy!“ Ginny s Molly pálili po vlkolakovi. Ale ich kúzlo naňho nepôsobilo. Fleur sa vrhla k zajatcom. Angelina s Alicou a Lunou stále pálili po vílach. Vlkolak sa utrhol z reťazí. Stál na kamennom kruhu a s vrčaním sa díval okolo seba. Nachádzal sa medzi kryštálom a Hermionou.
                „Accio, kryštálové srdce!“ skríkla Hermiona. Srdce vyletelo do vzduchu. Vlkolak po ňom chňapol. Zúril. Mal hlad. Bol besný. Zoskočil z obetného podstavca. Pakoníky divoko erdžali.
                „Stupefy, stupefy, stupefy!“ Ginny pálila po vlkolakovi, ktorý sa obracal na Lunu.
                „Remus! Remus, prosím!“ jačala naňho Tonksová. Vlkolak bol slepý a hluchý. Riadil sa len inštinktami a tie mu velili zabíjať. Luna odskočila dozadu, bezradne. Nepálila už po nikom. Vlkolak cítil tep jej srdca.
                Angelina a Alica stále eliminovali víly. Nechceli, aby sa prebrali. A bolo im jedno, či ich tým množstvom omračujúcich zaklínadiel zabijú. Pridala sa k nim aj Fleur, ktorá pochopila, že pokiaľ bude existovať kryštálové srdce a s ním spojené kliatby, zajatcom je úplne jedno, čo sa okolo nich deje.
                Molly vyčarila reťaze, ktoré vyslala na vlkolaka. Bez problémov ich zo seba striasol. Ginny pred ním vyčarila ľadovú plochu. Vlkolak sa zapotácal a padol na všetky štyri. Tie ľudské bytosti ho vytáčali do biela. Pud ho poháňal vraždiť.
                Ozval sa ohromný treskot a lomoz. Na chvíľu to vlkolaka odpútalo. Hermiona skončila so začarovávaním, na ktoré sa aj tak nedokázala plne sústrediť, keď len päť metrov od nej vyčíňal rozbesnený vlkolak. Srdce bolo zničené. Vzduch sa prečisťoval. Paponíky zmizli. Zmizli vílie obydlia. A zmizli aj víly. V lese sa ozvalo vlkolačie zavýjanie. Lupin to zaregistroval. Zavrčal na útočníčky. Zdrapil Lunu za nohu a vliekol ju preč.
                Srdce je zničené. Môžete prísť. A rýchlo.

TOPlist