4. Vina

 

„V dome vašich rodičov som hľadal čokoľvek, čo by ma mohlo spájať s Potterom,“ povedal potichu a na vysvetlenie. V ruke držal list a pozeral sa do rozčúlenej tváre, schválne ignorujúc jeho prvú poznámku. Snažil sa pochopiť, čo ho tak rozčúlilo ešte skôr, ako si prečíta list, z ktorého začal mať nepríjemné pocity.

„Tak tento list vás s ním spája dokonale,“ zaškľabil sa a prekrížiac si ruky na prsiach sa oprel o stôl. „No, len si ho prečítajte,“ vyzval ho stále sa trasúc od hnevu na ženu, ktorá vedome zničila niekoľko životov.

Mračiac sa odvrátil pohľad zo synovcovej tváre a zabodol ho do listu. Jeho výraz, slová a aj tón, ktorý použil, ho utvrdzovali v predpoklade, že toto vôbec nebude tá pravda, ktorú sa snažil vypátrať. Svoju nenávisť k Potterovi si chcel potvrdiť, tento list ho pravdepodobne vtrhne do reality, ktorú tušil už niekoľko mesiacov. Stisnúc zuby ho roztvoril.

Jonathan,

odpovedám ti takýmto spôsobom. Nemám záujem sa s tebou už stretnúť, už nikdy v živote. Keďže sa odmietaš rozviesť, nemáme sa o čom baviť. Asi ťa to prekvapí, ale chápem tvoje dôvody. Nechceš kaziť svoje meno, ani urážať svoju manželku. Ale aby ti bolo jasné, ja sa nemienim uspokojiť len s postavením tej druhej. Keďže mi nechceš dať všetko, nemusíš mi dávať vôbec nič.

Mám pre teba ďalšie prekvapenie, ktoré ťa určite poteší. Liečiteľ mi prezradil, že to dieťa bude chlapec. Tvoj vytúžený, prvorodený syn. Chceš mu dať svoje meno? Nechaj si ho. Tak isto si nechaj aj svoje peniaze, ale najmä zabudni na to, že by si ho mohol niekedy vidieť. Kašlem na tvoju ponuku, nenechám sa urážať tvojím vydržiavaním, nedovolím, aby sa môj syn stýkal s tvojím dieťaťom a už vôbec nepripustím, aby si sa ho niekedy dotkol.

Odchádzam z krajiny, našla som si chlapa, ktorý je ochotný sa so mnou oženiť a dať mi svoje meno. Než ti príde tento list, ja už budem preč. A nepokúšaj sa ma nájsť, ak sa o to pokúsiš, spravím ti zo života peklo. A to ti vlastne spravím aj tak, raz to pochopíš.   

Môj syn ťa bude nenávidieť, o to sa postarám. Bude nenávidieť meno Potter a všetko, čo ho bude len v náznakoch s ním spájať. Keď vyrastie, príde za tebou, aby sa ti osobne poďakoval za to, že si zničil jeho matku. Ja nie som taká poctivá a nechutne čestná ako ty, preto si môžeš byť istý, že sa ten chlapec bude riadiť tým, čo mu nahovorím. Milovala som ťa a pomstím sa ti tým, čo je pre teba najdôležitejšie. Tvojím synom.

Pozdravujem tvoju tehotnú manželku a dúfam, že sa vám narodí dievča. Aby bola tvoja strata o to bolestivejšia a aby si si naplno uvedomil, o čo si prišiel. Užívaj si svoju šťastnú rodinku.

Evelyna

Zviezol sa na stoličku. Lži, celý život samé klamstvá. Pred očami sa mu mihali obrázky z detstva. Nemal dôvod neveriť slovám jeho matky. Prečo by aj. Bola to matka. Potter dal prednosť svojej manželke pred ňou. Áno, to bolo celkom logické. Prečo by sa mal rozvádzať a opúšťať svoju tehotnú manželku kvôli niekomu, ako Snapová?  

„Môj otec ten list našiel,“ spustil a pozeral sa do tváre svojho strýka. Stále ním lomcovala zlosť, ktorá sa miešala s ľútosťou. Keby tá žena neklamala, mohli mať obaja iný život. „Dal si do spojitosti jej meno s tým vaším, pochopil tú vašu nenávisť. Chcel vám to povedať, ale už to nestihol a bolo mu to ľúto.“

Jeho slová k nemu prilietali z veľkej diaľky, napriek tomu ich vnímal.

„Nestojím o ľútosť žiadneho Pottera,“ sykol a nevraživo po ňom zazeral. Potter môže za naše nešťastie. Nenávisťou skrivená tvár, nielen kvôli Potterovi, ale aj kvôli nemu, jej dieťaťu. Nenávidela ho, spomenul si na jej znechutený výraz, na bitky remeňom, na dusiace cigarety na jeho tele.

„Prestaňte sa už konečne navážať do Potterov. Čítali ste snáď iný list než ja? Môj starý otec...“

„A vy prestaňte mať konečne utkvelé predstavy o bezchybnosti vašich predkov.“ Nenávidela Pottera a nenávidela svojho syna, pretože bol Potter. Ako hlboko môže zasiahnuť nevraživosť vlastnej matky do citlivej duše štvorročného dieťaťa? „Váš starý otec nebol bezchybný.“

„To ani netvrdím,“ zavrčal mu naspäť. „Keby bol bezchybný, neboli by ste vy! Ale chcel vás, chcel vám dať svoje meno, chcel sa podieľať na vašej výchove, chcel vás zabezpečiť, chcel vám byť na blízku.“

„Chcel iba uspokojiť svoje svedomie, ktoré ho trápilo!“ vyštekol znechutene.

„Ako to môžete povedať?“ spýtal sa potichu a nechápavo. Neveriacky sa díval do zúrivosťou presýtenej tváre. Nemohol uveriť, že by aj po prečítaní listu stále pociťoval rovnakú nechuť.

„Keď o mňa tak strašne stál, prečo ma teda nehľadal? Uspokojili ho slová v tom liste. Vedel, že jeho pochybenie, jeho nehoda, je niekde v zahraničí. Mal toľko potrebný pokoj pre svoj šťastný život,“ prskol a prebodával ho pohľadom.

„Čo vy viete, či vás nehľadal?“ jeho hlas začal naberať na intenzite. „Zamietla po sebe stopy, ani novinári ju nevedeli nájsť.“

„Iste,“ zavrčal ironicky. „Taký mocný muž, akým Potter bol, by si našiel spôsob, ako ma nájsť. Ale na čo by to robil?“

„Mlčte!“ štekol po ňom naštvane. „Potterovci vám nezničili život. Tak si to už konečne priznajte! Keby nebolo klamstiev tej ženy, mohli ste vyrastať úplne inak...“

„Ticho!“

„Mohli ste mať pokojný život, zabezpečený, s rodinou. Nestal by sa z vás smrťožrút! Mohli ste mať brata...“

„Potter, držte hubu!“

„Ale tá žena sa rozhodla inak. Cítila sa byť odkopnutá? Neuspokojila sa s postavením tej druhej,“ ironicky sa zachechtal. „O, áno, keď nemohla mať všetko, tak nechcela nič...“

„Držte už hubu!“ vyštekol po ňom a vrazil mu. Na moment zaváhal, nechcel ho udrieť, ale jeho slová sa doňho vrážali, bola to pravda. „Rozprávate o mojej matke, tak na to nezabúdajte!“

„Pozrite sa, čo z vás urobila...“ Pozrel sa do očí svojho strýka, bola v nich bolesť, neuveriteľné množstvo zármutku. Jeho úder ho nebolel, chrbtom ruky si zotrel pramienok krvi a nespúšťal z neho pohľad. Rozhodol sa povedať všetko, čo mal na srdci. Jeho rany ho nemohli zastaviť. „Matka,“ uštipačne natiahol. „Nemám síce skúsenosti, ale nemala by matka svoje dieťa chrániť? Nemala by preňho chcieť to najlepšie? Ale ona nie, obrala vás o všetko...“

„Ja vás varujem!“ vyštekol a namieril naňho prútik. „Ešte slovo...“

„Zabila vo vás city! Nie ste schopný mať niekoho rád! Nenávidíte celý svet, všetkých! A pritom vám nikto nič neurobil. To len ona...“ Nedohovoril. Letel cez celé laboratórium a zastavil sa až na polici s poukladanými škatuľami. Zviezol sa na zem, ale nevnímal udretý chrbát. „Spravila z vás svoj vlastný nástroj pomsty, akéhosi pešiaka nenávidiaceho Potterovcov...“

„Zabijem vás, Potter!“ Priskočil k nemu a zdrapil ho za tričko. Prútik mu mieril na hlavu, pritiahol si ho k sebe. „Čo po mne vlastne chcete?“ sykol mu do tváre. „Máte pravdu, moja matka bola tá najhoršia. Cítite sa teraz lepšie? Potterovci by nikomu neublížili, toto zistenie vás musí neuveriteľne tešiť! Načo ste za mnou vlastne doliezli? Ukázať mi počestnosť a nepoškvrnenosť vašej rodiny?“

„Tá rodina je aj vaša,“ odvetil potichu, vpíjal sa mu do očí. „A mohla byť vaša vždy. Len to som vám prišiel povedať.“ Snapova tvár sa zachvela neistotou. „Mohli ste mať otca aj brata, mohol som mať svojho strýka od narodenia. Mohol som vyrastať u vás, keď moji rodičia umreli. Určite by ste mali nejaké city...“

„Mlčte, už radšej držte zobák,“ sykol, ruka s prútikom sa mu triasla, zuby mal stisnuté, ale v očiach sa mu odrážal zármutok.

„Severus,“ ozvalo sa od dverí. Opatrne k nim pristupoval Dumbledore. „Pusti toho chlapca.“

Niekoľko sekúnd si hľadeli do očí. Ani jeden nechcel uhnúť prvý a oba pohľady boli plné smútku. Zovretie povolilo.

„Vypadnite,“ potichu po ňom zavrčal a postavil sa.

„Je mi to ľúto.“

Chcel po ňom húknuť, že o jeho ľútosť nestojí. Len mu nemo hľadel do očí, aby sa vzápätí odvrátil.

„Harry,“ oslovil ho Dumbledore. Zareagoval až na to, keď mu profesor položil ruku na plece. „Mal by si sa vrátiť, máme prácu, čakajú na teba. Ja prídem o chvíľu.“ Mlčky prikývol a hodil posledný pohľad na svojho strýka, ktorý mu stál chrbtom, so sklonenou hlavou. Chcel ešte niečo povedať, len si zahryzol do jazyka a odišiel. „Severus,“ oslovil svojho kolegu v momente, ako zmizli zelené plamene v kozube. „Môžeš mi to vysvetliť?“

„Nie je čo vysvetľovať,“ otočil sa k nemu. Dumbledore si ho skúmavo premeriaval, obočie sa mu mierne zvraštilo. Ešte nikdy nevidel v jeho očiach také množstvo bolesti a žiaľu. Ani vtedy, keď si priznal svoju najväčšiu chybu.

„Prečo si ho napadol?“ položil otázku a prebehol laboratórium pohľadom. Očami ostal visieť na liste, ktorý sa povaľoval na zemi. „Čo sa Harry dočítal v tom liste?“ skúsil a zohol sa preň. Spýtavo ho natrčil smerom k nemu. „Severus, my pred sebou predsa nemáme tajomstvá,“ dodal potichu. Snape doňho vrazil pohľad.

„Jedno sme predsa len mali,“ potichu zavrčal. „Až donedávna. Prečítajte si ho a potom pochopíte, ako mi teraz je.“

Dumbledore ho pár sekúnd pozoroval, aby si napokon prečítal list.

„Aha,“ skonštatoval s porozumením. „Celý tvoj život bola vlastne lož. To ti prišiel povedať tvoj synovec.? A ty sa teraz cítiš mizerne, pretože si myslíš, že to, čo si spravil, bolo úplne nezmyselné, bezdôvodné a zbytočné.“

„Samozrejme,“ prskol a sadol si na stoličku. Hlavu si zložil do dlaní. „Má pravdu.Moja matka zo mňa spravila chodiace monštrum nenávidiace jednu rodinu, bez príčiny. Upäl som sa na to, celý svoj život som podriadil len tomu. To ma však neospravedlňuje! Na to, čo som spravil, neexistuje ospravedlnenie!“

„Nevedel si to. Nič sa nedeje bez príčiny, na všetko je nejaký dôvod...“

„Hlúposť!“ vyštekol a prepaľoval ho očami. „Bol som ochotný na to zabudnúť, tváriť sa, že sa nič nestalo. Že som nič nepokazil! Potešilo ma, keď mi Potter povedal, že ma má rád. Ja som ho začal mať rád! Zbabelo som sa rozhodol, že na to nebudem myslieť! Že sa nikdy nepriznám a vynahradím mu to. Ale to už teraz nepôjde. Nie, keď poznám pravdu!“

„Severus, predstav si, že keby si vyrastal ako Potter, bez nenávisti, mohol si byť v ten deň u nich. Voldemort mohol zabiť aj teba. A Harry by nemusel mať teraz nikoho!“

„Keby som vyrastal ako Potter, bez nenávisti, nikdy by som ho Temnému pánovi nepodhodil! Nebol by zo mňa smrťožrút, ktorý vypočul časť proroctva a utekal to oznámiť Temnému pánovi. Zabil som si brata aj svoju najlepšiu priateľku! Svojho synovca som pripravil o rodičov! Nikdy si to neodpustím! Pripravil som mu peklo!“

„Ty si nikoho nezabil! To Pettigrew ich zradil. A čo sa týka proroctva, Voldemort vedel dávno pred tým, ako si mu priniesol túto informáciu, že nejaké proroctvo existuje. Vedel o ňom Slizolin a zanechal informácie pre svojho potomka. Bol ochotný vyvraždiť všetkých čarodejníkov pochádzajúcich z Godricovej úžľabiny a jej okolia! Tvoja informácia spôsobila len to, že sa okruh jeho vražednej túžby zúžil na dvoch čarodejníkov.“

„Takže teraz mám byť vlastne na seba hrdý,“ ironicky sa zaškľabil. „Vďaka mne prišli o život len oni dvaja a nie desiatka ďalších čarodejníkov. Tak to som skutočne rád.“

„Severus! Keby si vyrastal ako Potter, Voldemort by ťa zabil tiež. Skôr či neskôr by sa k tebe dostal. A skôr či neskôr by prišiel aj na Jamesa a Lily a Harryho. Áno, spravil si chybu, ktorá ťa zožiera, ale stalo by sa to aj bez tvojho pochybenia! Je len na tebe, ako sa k tomu teraz postavíš. Nezabúdaj však na to, že si Harrymu ostal už len ty. A on o teba stojí.“

„Bude o mňa stáť aj potom, ako mu poviem pravdu?“

„Už som ti povedal, že tvoja informácia nič nespôsobila,“ unavene si sadol na stoličku oproti nemu. Zamyslene sa mu díval do očí. „Záleží na tebe, ako sa ďalej rozhodneš. Či mu povieš pravdu alebo ostaneš pri svojom prvotnom zámere. Vynahradiť mu svoju chybu tým, že mu pomôžeš.“

„Poviem mu pravdu. Raz určite,“ povedal potichu a oči upieral niekde za profesora. „Príde chvíľa, kedy sa mu priznám. Nie však skôr, ako mu pomôžem. Spravím všetko preto, aby som odčinil svoju chybu. Dohliadnem na to, aby prežil. A potešilo by ma, keby som pri tom prišiel o svoj úbohý život. Umrel by som s radosťou, možno s menším pocitom viny.“

„Pán Malfoy tu dnes nie je?“ spýtal sa ho obzerajúc sa okolo seba a ignorujúc jeho poznámky. Vedel, že tu trávi čas a pomáha mu pri nájdení protijedu pre Percyho. Preto ho prekvapilo, že ho tu nevidí.

„Malfoy,“ vypustil a neprítomne sa zahľadel na Dumbledora. „Bol tu. Šiel na obed, má sa vrátiť,“ vysvetlil, keď pochopil, o čom hovorí.

„Pôjdem za ním a poviem, aby sa už dnes nevracal. Myslím si, že potrebuješ byť sám.“

------

Nechápal to. Videl mu v očiach bolesť a ľútosť. Bol presvedčený, že ho zistená pravda zasiahla. Čo všetko mu musela jeho matka spraviť, aby v ňom vypestovala nenávisť z ktorej, ako je vidieť, už nie je cesty späť? Skutočne ho upokojilo zistenie, že Potterovci za tú nevraživosť nenesú zodpovednosť. Upokojilo, ale nepotešilo. Bolo mu ľúto stratených rokov, ktoré mohli plynúť úplne inak. Pre všetkých. Pre strýka, pre starého otca, pre jeho otca a preňho. Mohli byť rodina, odjakživa. Mohli tvoriť to, čo obom najviac chýbalo. Neveril, že by bol až taký zatrpknutý, že by sa v ňom nenachádzalo ani zrniečko akýchkoľvek citov. Neveril, že by tá žena dokázala zničiť celú jeho dušu. Všetko tomu však nasvedčovalo. A keď je to tak, nech si aj naďalej nenávidí Potterov, nech si žije svoj samotársky život, nech sa dusí v minulosti. On už ďalšie kroky podnikať nebude, teraz je rada na ňom.

S týmito myšlienkami sa dostal naspäť k domu svojich rodičov.  

„Môžeš nám vysvetliť, prečo si tak utiekol?“ spýtal sa ho Sirius. Presťahovali sa do obývačky, kde kúzlami nechali zmiznúť dlhoročný prach. Sedeli pousádzaní na gauči a kreslách upierajúc naňho zvedavé pohľady. „Dumbledore nám prikázal, aby sme ostali a valil sa za tebou.“

„Bol by som rád, keby sme to nechali tak. Zistili ste niečo? Čo sa píše v tom pergamene?“ skúsil obrátiť pozornosť na knihu a pergamen ležiaci na stole. Predstierajúc pohodu sa posadil na gauč.

„Nezakecávaj,“ vrkol Sirius a prísne po ňom gánil. „Čo sa písalo v tom liste? Keď si tak nutne potreboval utekať za svojím strýkom? A tá pera? On ti rozbil ústa?“ výstražne sa mračil.

Až teraz si uvedomil úder, ktorý utŕžil. Asi mu to bude musieť vysvetliť, inak sa stane, že pri najbližšom stretnutí budú krvaví oni dvaja. Alebo prekliati.

„Zaslúžil som si to, urážal som jeho matku.“ Nakoniec im povedal o všetkom. O liste, o tom, čo si myslí o jeho detstve a aj o tom, čo mu rozprával Snape. Sirius aj s Ronom vyzerali prekvapene a neveriacky, Hermiona sa tradične zamyslela a Ginny mu bez slova ošetrila ranu.

„A napriek tomu je stále presvedčený o vine Potterov?“ nechápavo sa zaškľabil Sirius. „Nikdy sa nezmení. Stále to bude len odporný...“

„Sirius, prestaň!“ húkla po ňom Hermiona. „Nepočul si, o čom hovoril Harry? Jeho matka ho nenávidela. Ako sa asi môže cítiť dieťa, ktorého matka nenávidí? A stále mu to vyhadzuje na oči?“

„To ho ale neospravedlňuje.“

„Neospravedlňuje, ale vysvetľuje.“

„Ja si myslím, že ho to môže aj ospravedlňovať,“ vložila sa do ich hádky Ginny. „A divím sa, že to nevieš pochopiť. Tvoja matka ti predsa tiež neprejavovala ktovieakú náklonnosť.“

„Ale nespravila zo mňa to, čím je Snape.“

„Ale nehovor,“ prskla Hermiona a prepaľovala ho očami. „A kto nenávidí všetko blackovské? Určite je medzi vami rozdiel, ale zase až taký veľký nie. Obaja ste boli pod vplyvom svojich matiek. A nehnevaj sa na mňa, ale Snape to mal stokrát ťažšie ako ty.“

„Dobre, fajn, ako chcete!“ skríkol po nich. „Za všetko môže jeho matka, uznávam. Uznávam aj to, že na to James prišiel a chcel sa uzmieriť. Dokonca som ochotný pripustiť aj to, že ty, Harry, si z toho zjavne zarmútený. Ale vy sa na mňa nehnevajte, keď nebudem zdieľať podobné pocity. Veľmi živo si pamätám tie roky v škole. Rozhodne s ním nebudem súcitiť.“

„Stačí, keď si ho nebudeš všímať presne tak, ako doteraz,“ prerušil ho Harry s miernym zamračením. Sirius naňho chvíľu hľadel, aby vzápätí s povzdychom prikývol.

„Dobre, to bude pre mňa určite najlepšie. A pre neho tiež, predpokladám. A čo chceš robiť teraz?“ spýtavo zdvihol obočie. „Keď pravda vyšla najavo? Budeš čakať, kým si to on prizná? Alebo...“

„Nemienim sa mu vnucovať, keď máš na mysli to,“ zavrčal podráždene. „Len ma to mrzí a on to vie, o to mi šlo. Nebudem robiť nič, na rade je on,“ doložil a postavil sa. Konečne sa rozhliadol po obývačke.

Veľké okná presvecovali celú miestnosť, boli pod nimi prázdne kvetináče. Kedysi v nich boli kvety, ale za tie roky pravdepodobne uschli a zmenili sa na prach. Na zemi parkety, nad hlavami im visel kryštálový luster. Hnedý, vyrezávaný nábytok skombinovaný s bledou sedacou súpravou a malý konferenčný stolík. Nežili ako čarodejníci, ale ani tak moderne, ako muklovia. Prešiel k obývacej stene. Pichlo ho u srdca, bolo tu až príliš veľa fotiek. Príliš veľa dôkazov o tom, kto tu býval pred šestnástimi rokmi. Obyčajné muklovské fotky, nepohyblivé. Neprezeral ich všetky, stačilo mu, aby sa pozrel na prvé dve. Jeho rodičia v šťastnom, pokojnom a nič netušiacom objatí. Na druhej bol on. Asi sa učil držať hlavičku, ležal na bruchu, mal ju zvláštne vykrivenú a na tvári celkom divný úškľabok. Smutne sa pousmial.

„S ničím sme tu nehýbali,“ pristúpila k nemu Ginny, aby sa pozrela na fotky a chytila ho za ruku. „Len sme zlikvidovali prach. Tu, v pracovni a aj v kuchyni. Takto sa tváriš až doteraz,“ s miernym úsmevom ukázala na fotku. Snažila sa mu zdvihnúť náladu a aj sa jej to trocha podarilo. Stačilo len pozerať sa jej do očí a bol o niečo pokojnejší.

„Harry,“ šepla im za chrbtom Hermiona. „Asi by si si mal prečítať ten pergamen,“ opatrne ho upozornila. Vedel, že má pravdu.

„Dumbledore sa za chvíľu vráti, aspoň to mi povedal.“

„Určite sa to vyrieši,“ nadhodila a pozrela na Ginny, ktorá prikývla. Mysleli Snapa. „Len to musí najprv stráviť a zmieriť sa s tým.

„Áno, asi máte pravdu. Rád si na to počkám,“ ironicky sa zaškľabil.

„Bude to v poriadku. Prestal ťa nenávidieť, keď nevedel, o čo ide. Teraz to pôjde rýchlejšie,“ doložila Ginny.

„No, myslím, že na dnes by Snapa stačilo. Poďme pozrieť na Chrabromilov odkaz.“

„Tento výraz používaš stále,“ Hermiona s úškrnom ukázala na fotku. Schuti sa zasmiali.

------

„Toto bol geniálny nápad!“ zaškľabil sa Voldemort na svojich najvernejších. Pohodlne sa opieral vo svojom kresle s Nagini omotanou okolo nôh. „Dokonca som ochotný zabudnúť aj na to, aký si neschopný, Rodolphus. Bolo prezieravé nastrčiť človeka na Ministerstvo. Tak sme aspoň získali prehľad, čo sa vlastne deje,“ s nechuťou pozeral na mŕtve telo Josha Stewarta, oddávajúceho na svadbách. „Čo si o tom myslíte vy, moji najvernejší?“ vyzval ich k slovu.

„Môj pane,“ ozvala sa Lestrangová, ako najodvážnejšia. „Máme presne to isté, čo sa oni odvážili vydať,“ znechutene pozrela na stôl, na ktorom ležal výtlačok Sršňa spolu s menným zoznamom smrťožrútov. „Podrobne sme mu pozreli hlavu a z jeho spomienok sme zostavili zoznam tých prašivých Fénixov. Valnú väčšinu z nich poznáme a samozrejme im znepríjemníme život, ako im, tak aj ich rodinám. A keby som smela byť taká odvážna a poprosiť o prvú obeť vo svoj prospech. Rada by som si to vyriešila so svojou sestrou. Vydala sa za mukla a jej dcéra sa vydala za vlkolaka,“ dodala s odporom.

„Drahá Bella,“ zachechtal sa Voldemort. „Chápem tvoje pohnútky, musí byť skutočne hnus mať takú rodinu. Ako chceš, ale najprv sa postaráme o to dôležitejšie. Podľa získaných spomienok tvojho synovca skrývajú. Chystajú mu proces, aby ho zbavili obvinenia a má mu svedčiť Snape aj s tými deckami. Toto je našou prioritou. Budeme ich mať pokope. Pottera, Snapa aj Malfoya. Prečo nevyužiť príležitosť, ktorá sa nám tak krásne ponúka? Ty, Rodolphus, Macnair a Rookwood, vymyslite spôsob, ako sa k nim dostať.“

„Iste, môj pane,“ zamrmlali všetci štyria.

„Ďalej ma zaujala tá žena, s ktorou sa oženil animágus. Prečo ju viedol k oddávajúcemu Snape? Čo s ním má? Neverím, že by sa náš drahý Severus podujal k takémuto významnému gestu bezdôvodne. Rabastan! Zisti o nej všetko, čo sa dá. A keď budú informácie zaujímavé, veľmi rád by som sa s ňou stretol.“

„Môj pane, ospravedlňte moju opovážlivosť,“ zaševelila Bella s nesmelým úsmevom a psími očami. „Myslíte, že to bude potrebné? Keď dostaneme tých troch...“

„Tvoju opovážlivosť mám chuť neospravedlniť!“ štekol po nej znechutene a prebodával ju pohľadom. Sklopila zrak a želala si zmiznúť. „Tu rozhodujem ja, čo je potrebné! A pretože vás poznám, obávam sa, že ďalšiu akciu zase skazíte. Tak, ako tomu bolo už niekoľkokrát! Preto sa pripravíme aj na možnosť, že tu tých troch nebudem mať! Malfoy je skrytý, objaví sa na procese, spolu so Snapom a Potterom. Čo s ním bude potom, ak by ste to opäť pokazili, to nevieme. Dumbledore ho pravdepodobne pošle do školy. Tu nastúpia naši mladí, s úplne inými úlohami, ako tomu bolo minulý rok. Zabini, Parkinson, Crabe, Goyle, vaše deti sa musia pripraviť na ubližovanie. Nott, môžem očakávať od tvojho chatrného syna nejakú ústretovosť?“ výstražne zavrčal.

„Áno, môj pane. Je pripravený vás nesklamať,“ ozval sa takmer nečujne.

„Tak to som strašne zvedavý,“ sykol pohŕdavo. „Odkážte vašim podriadeným, že očakávam prejav oddanosti aj od ich ďalších detí. Skončí pokoj na Rokforte tak isto, ako skončí pokoj aj mimo jeho brán. Už nebudeme len zastrašovať, tie časy sa minuli. Dolohov, vďaka spomienkam tohto trpáka poznáme miesto, kde býva animágus. Zober si tých, čo strážili Malfoyov dom a hliadkujte tam, aj keď sa dnu nedostanete. Nezabíjajte však, ešte stále je tu Potter. Unášajte. Vieme, kto mu je najbližšie a za koho by bol ochotný sa vzdať. A teraz vypadnite a splňte moje žiadosti!“ štekol po nich. S úľavou sa začali rozchádzať. „Ty nie, Bella, s tebou som ešte neskončil.“

Nevedela, či má byť potešená jeho prejavenou dôvernosťou. Netušila, či jej chce predložiť svoje plány alebo ju len potrestať. Stále ju bral ako najvernejšiu a ona vedela, že keď najbližšiu akciu pokazí, jej postavenie bude v nenávratne. Ak sa však nestane čosi horšie.

„Bella,“ spustil, keď osameli. „Zistili sme, kto nás celé roky zrádzal, teraz by sme mali mať pokoj. Prišli sme však aj o jediné spojivo s Dumbledorom. Možno má ešte stále to, čo mi mal naposledy dať a čo stále chcem. Nepoznám síce jeho ďalšie zámery, ale viem o jednom kroku, ktorý určite podnikne. Alebo skôr Potter, keďže sa to proroctvo točí okolo neho. Chcem po tebe, aby si denne skontrolovala toto miesto,“ podával jej kúsok pergamenu. „Keď sa tam zjaví Dumbledore alebo Potter alebo niektorí z ostatných idiotov, dáš mi okamžite vedieť. Ak sa stane, že by zlyhal niektorí z vašich plánov, čo by ma ani príliš neprekvapilo, vyčíhame si ich na inom mieste, o ktoré sa pôjdem postarať osobne.“

------

Chrabromilov odkaz

Tento odkaz sa zviditeľní zároveň s príchodom Temného pána a je určený pre majiteľa chrýzosu, s ktorým je späté proroctvo a aj následná sudba. Proroctvo bude vyrieknuté veštcom a bude určené pre toho, komu bola zároveň vyrieknutá sudba. Záznam sudby je spísaný na čarovnom kuse pergamenu, jeho znenie sa zobrazí až po namočení pergamenu do magického odhaľovcieho elixíru. Je uložená v godrických katakombách a prístup k nej, ako aj k ďalším mojim záznamom, má len majiteľ chrýzosu.

Všetky tieto kroky činím z jediného dôvodu. A to z toho, aby sa zabránilo skaze čarodejníckeho a taktiež aj muklovského sveta. Rozhodol som sa tak po dohovore s abaurami. Podnikol som niekoľko ďalších krokov, o ktorých sa však dozvie len ten, kto si prečíta sudbu.

Uvedomili sme si, že chyba, ktorú sme spravili, môže mať katastrofické následky. Spolu s Bifľomorovou a Bystrohlavovou sme učinili niekoľko rozhodnutí. Spravili sme niekoľko takzvaných bezpečnostných opatrení, aby sme ochránili baštu mágie, jej domov, jej kolísku. Samozrejme ide o Rokfort. Naše dielo a našu pýchu. Oslabili sme jeho moc, aby sme zabránili jeho zneužitiu. Čarodejník, ktorý má podľa proroctva a sudby zabrániť najhoršiemu, bude musieť vykonať okrem tohto aj niečo iné, nemenej dôležité. Prinavrátiť zašlú slávu Rokfortu. A to skôr, ako sa utká v boji s Temným pánom. Ku všetkému mu dopomôže pätica. Je to súbor magických predmetov, ktoré sme vytvorili, ešte v časoch, kedy sme si všetci rozumeli. Jednou časťou je spomínaný chrýzos. O ďalších sa dozvie po prečítaní záznamov ukrytých už v spomínaných katakombách.

Bystrohlavová bola z nás najpoctivejšia, robila záznamy o všetkých našich pokusoch, avšak teraz, keď vie, čo som spravil, nechce prezradiť, kde ich ukryla. Pravdepodobne niekde v Rokforte, tak ako si ich tam nechávala Bifľomorová. Viem, že tá jeden záznam nechala v knižnici. Možno to bol nejaký pokus, ťažko súdiť. Ja som si však odniesol záznamy a skryl som ich v katakombách.

Viac tu toho nenapíšem, pretože čas, kedy sa zjaví Temný pán a čas, kedy bude určený takzvaný záchranca sveta, môže byť dlhý a všetky podrobnosti sa bude môcť dozvedieť práve on. Ak sa však nájde niekto, kto mu bude chcieť pomôcť a pokúsiť sa uľahčiť mu prácu, má v tomto zázname niekoľko záchytných bodov. Neobávam sa, že by bol záznam zneužitý. Zanechávam ho na mieste, ktoré považujem za spoľahlivé. Povedal by som, že najspoľahlivejšie, najbezpečnejšie a najdôveryhodnejšie, aké som mohol vybrať.

Richard Chrabromil.

Prečítal si pergamen za sprievodu pozorných pohľadov. Bolo síce pôsobivé držať v ruke tisícročný záznam, ktorý bol určite ošetrený nejakými kúzlami, inak by nebol v takom zachovalom stave a ktorý napísal sám Chrabromil, ale nenapovedal mu toho nič. Všetko to boli úvahy, s ktorými už pracovali. Zdvihol hlavu.

„Zaujali nás dve veci,“ spustil Sirius. Snažil sa tváriť pokojne, ale Harry aj tak zaregistroval akýsi náznak protestu v jeho správaní. Nechcel to teraz riešiť. Nechcel sa vracať k Snapovi a ani presviedčať o niečom Siriusa. „Tá poznámka, že Bystrohlavová nechce prezradiť, kde ukryla záznamy o pokusoch, pretože už vedela, čo spravil. Čo mohol spraviť?“

„Neviem, najskôr to vysvetlí v tých svojich záznamoch. Mne je skôr divné, že nespomenul tú jej miestnosť.“

„Asi niečo spravil a oni si prestali veriť navzájom,“ opatrne nadhodila Hermiona.

„Že by si začali klamať?“ skúsila Ginny. „Že by mu tvrdila, že tie veci z miestnosti odniesla?“

„Možno tam ani nie sú. To si len my myslíme, že v tej miestnosti niečo nájdeme,“ povedal Ron.

„Možno tam sú a skutočne o tom klamala, alebo keď nie klamala, tak aspoň zamlčala,“ mykol plecami. „Možno spravil niečo, čím ich naštval, minimálne Bystrohlavovú. Ale muselo to byť fakt niečo strašné, keď sa takmer bezproblémovo nechali prehovoriť na spojenie kameňov.“

„Uvidíme. Skutočne sa neviem dočkať vysvetlenia,“ zamrmlal Sirius. „A tá druhá vec je tá, že on toto miesto označil za najspoľahlivejšie, najbezpečnejšie a najdôveryhodnejšie, aké mohol vybrať pre zanechanie svojho odkazu. Nie je to zvláštne?“

„Je,“ zamyslel sa Harry. Spomenul si na maličký znak na dverách, ktorý slabo zažiaril. „Godricova úžľabina, katakomby vytvorené Chrabromilom a začínajúce pod týmto domom, maličké CH, ktoré sa zjavilo na dverách. On tu žil, v tomto dome býval, možno sa tu narodil, Potterovci mu pripadali ako najspoľahlivejší a najdôveryhodnejší, preto im dal do úschovy kameň.“

„Áno, to sú pekné úvahy, Harry,“ Hermiona sa mierne pousmiala. „Ale má to jeden háčik. Nezabúdaj, že tento dom je rodový. Patrí tvojmu rodu a to by znamenalo čo? No?“

„Nie, možno len Chrabromil dal Potterovcom do vlastníctva tento dom. Zároveň s kamienkom, aby naňho dohliadali.“

„A my si to nemyslíme,“ s úškrnom zavrtel hlavou Sirius. „Možno by ich presvedčil, aby sem šli bývať, ale vysvetli, ako by presvedčil ich a aj tvoju krv, aby vás tento dom prijal.“

„To je hlúposť,“ vydýchol. Ale aj tak to znelo logicky. Pozerali naňho s úškrnmi, zrejme o tom poriadne diskutovali, keď bol preč. A vyzerali, že tomu jednoznačne verili.

„A teraz k tej prvej veci, ktorá nás zaujala. Nemyslíš, že by boli Bystrohlavová a Bifľomorová naštvané na Chrabromila, pretože spravil to isté čo Slizolin? Zanechal kamienok svojej krvi,“ vypustila Hermiona a tým ho dorazila.

„Jednoducho si Chrabromil, kamarát,“ zaškľabil sa naňho Ron.

„Neexistuje.“ Určite to muselo mať iné vysvetlenie.

„Prepáčte,“ ospravedlňoval sa Dumbledore a prisadal si k nim. Hodil dlhý a skúmavý pohľad na Harryho. Ten len sedel a zaryto civel do zeme, stále sa pokúšajúc pochopiť a stráviť práve získanú informáciu. „Teraz sa už môžeme hádam venovať naplno našej záležitosti.“

„Čo Snape?“ vypustil Sirius uštipačne. „Začal mlátiť aj do niečoho iného ako niekomu do úst?“

„Sirius, poprosil by som ťa, aby sme toto neriešili. Nie je to naša záležitosť,“ uprene sa naňho díval, až kým pod jeho pohľadom trocha neskrotol. Hermiona a Ginny naňho zazerali, Ron vyzeral byť nestranným pozorovateľom. „Harry,“ čakal, kým k nemu zdvihne neprítomný pohľad. „Nechcem sa vmiešavať medzi teba a profesora Snapa. Je jasné, že vás to oboch mrzí a vyjasniť si to budete musieť vy.“ Len automaticky prikývol a uprel oči opäť na zem. „Čo sa tu vlastne deje? Čo ste zistili?“ opýtal sa profesor, keď odvrátil pohľad od zjavne duchom vzdialeného Harryho. Ukázali mu pergamen, ktorý si prečítal a povedali o svojich teóriách.

„Hm, to sú veľmi zaujímavé teórie,“ vypustil profesor zamyslene a pozeral na pergamen. „A musím uznať, že ani nie tak veľmi nepredstaviteľné. Dokonca by som sa vsadil, že aj pravdivé.“

„To je hlúposť,“ ozval sa konečne aj Harry a po očku zazeral na Dumbledore. „Ja nemôžem byť Chrabromilovým potomkom. Proste nemôžem.“

„A prečo nie? Všetko to do seba krásne zapadá,“ stála si za svojím Hermiona.

„Určite sa to dá nejako inak vysvetliť.“

„Prečo sa tomu tak brániš, Harry?“ usmial sa profesor. „Je to celkom logické. Chrabromil vedel o sudbe a prehovoril dámy, aby spojili kamienky. Tá sudba bude mať asi podobné znenie, ako proroctvo, keďže ti tým predpovedali tvoj osud a chceli si tým poistiť naplnenie proroctva. Bude predpovedať tvoj stret s Voldemortom. A keďže ich Slizolin zradil a kamienok nechal vo svojej rodine... Kto iný by sa mal postaviť Slizolinovmu potomkovi ako práve Chrabromilov potomok?“

„Posilnený vlastnosťami Bystrohlavovej a Bifľomorovej?“ Ginny sa naňho uškrnula.

„Teraz, keď viem, že je môj krstný syn potomkom veľkého Chrabromila,“ Sirius sa veselo zaškľabil, „vôbec nemám obavy, že by to dopadlo zle.“

„Ste o tom až príliš presvedčení,“ obul sa do nich, ale v duchu im čoraz viac dával za pravdu. „Nemám z Chrabromila nič. Klobúk ma chcel zaradiť do Slizolinu,“ stále sa snažil úpenlivo brániť, ale jeho odhodlanie bolo čoraz menšie. „Som len obyčajný čarodejník, ktorý má tú smolu, že sa Chrabromil rozhodol pre jeho rodinu. Pravdepodobne slúžili niečo ako správcovia jeho majetku alebo niečo podobné.“

„Nemyslím,“ pokrútil hlavou profesor. „Prečo ťa chcel klobúk zaradiť do Slizolinu, to sme už preberali. Pamätáš na meč, ktorý sa ti podarilo vytiahnuť z klobúka? Aj na náš následný rozhovor? Každopádne, ak sa chceme presvedčiť, neostane nám nič iné, ako vojsť do katakomb a nájsť odpovede.“

„A táto kniha?“ nadhodila Hermiona neprestávajúc sa uškŕňať. „Letmo som ju prezrela, niektoré listy sú už vyblednuté, písmo sa nedá prečítať. Našla som niekoľko opisov Rokfortu, medziiným je tam aj zmienka o tom štíte.“

„Túto knihu som požičal Jamesovi, keď za mnou prišiel a začal sa zaujímať o minulosť Rokfortu. Asi sa pokúšal nájsť pre Harryho potrebné informácie. Napísal ju v dobe Zakladateľov zberateľ legiend, jeho meno sa nezachovalo, keďže kniha nebola potrebne ošetrená kúzlami a písmo postupne bledlo. Nachádzala sa istý čas v Rokfortskej knižnici, ale niektorý z mojich predchodcov riaditeľov, sa snažil ju ochrániť pred úplným zničením a uschoval ju v našej kancelárii. Preto som rozoznal ten rokfortský štít.“

„Nemali by sme ísť do tých katakomb? Aby sme to stihli ešte dnes,“ navrhol Harry s úmyslom čo najrýchlejšie ich vyviesť z omylu ohľadne jeho údajného slávneho predka. Mierne prikývli.

„Viete, čo je najzábavnejšie?“ ozval sa Sirius. „Že vlastne aj Snape je Chrabromil. Okrem toho, že je Potter, je aj Chrabromilovým potomkom. Toto zistenie ho určite dorazí,“ zaškľabil sa.

„Neobávam sa, že by ho malo niečo dorážať,“ namietol profesor a vyzeral, že sa okamžite zamyslel.

„On, taký zarytý Slizolinčan, že by mal niečo s Chrabromilom? Nenávidí Chrabromil,“ vypustil Ron.

„No vidíte,“ zaškľabil sa na nich Harry. „My proste nemôžeme byť Chrabromilovými potomkami,“ tvrdil stále dokola.

„A prečo nie?“ Hermiona spustila ďalšiu presvedčovaciu reč. „Tie roky, ktoré strávil ako Voldemortov špión. Nemyslíš, že tým preukázal dosť chrabromilskej odvahy?“

„Okrem toho aj jemu mohol dať klobúk na výber, rovnako ako tebe,“ pridala sa aj Ginny.

„Toto sú všetko len špekulácie,“ odvetil už podráždene. „Poďme radšej do tých katakomb.“

------

Po tom, čo odišiel Dumbledore, sa prinútil upratať zdemolovanú policu v laboratóriu. Naštvane vzal list, dnes sa už kotlíkov určite ani nedotkne. Ďakoval prozreteľnosti, že Susan ráno odišla do Európy a on nebude musieť počúvať jej reči. Tvrdila mu to stále, neverila slovám ich matky. A mala pravdu. Akoby mohla veriť žene, ktorá nenávidí vlastné deti? Považuje ich za príťaž, za akúsi brzdu v jej rozhýrenom živote.  

Keďže mi nechceš dať všetko, nemusíš mi dávať vôbec nič. Chcela sa stať pani Potterovou, aká opovážlivosť z jej strany. Aj keď ju možno chápal. Cítila, že má na to právo. Zviedol ju? Alebo ona jeho? Ženatý muž jej spravil dieťa. Ale ona chcela všetko. Potter má pravdu, neuspokojila sa s málom, chcela všetko a keď sa jej to nepodarilo, rozhodla sa pre pomstu. Nestačilo jej to, čo jej ponúkal. Vymenila to za život v biede, zriekla sa čarodejníckeho života. A to všetko s jedným zámerom, vypestovať v jeho dieťati nenávisť. A podarilo sa jej to dokonale.

Znechutene sa posadil do kresla, list pevne zvierajúc v ruke a pohľad zapichol do neznáma. Spomenul si na jej slová osočujúce Potterov. Mohli za ich nešťastie? Nemohli. Spomenul si na to, ako k nemu doliehali zo susednej izby výkriky jej predstieraného orgazmu len preto, aby jej chlap dal peniaze, za ktoré si kupovala lacnú whisky. Rozhodla sa tak. Jedol len chleba a maslo, mal sviatok, keď sa dostal k nejakému salámu alebo syru. Jeho matka vtedy predvádzala v posteli obdivuhodné výkony. Ale Potterovci za to nemohli!

Považovala ho za najväčší omyl vo svojom živote. Jeho existencia jej zničila budúcnosť. Prečo ho jednoducho niekde neodložila, nezbavila sa ho? Mohla ho dať pokojne aj tomu nenávidenému Potterovi. Miesto toho trpela jeho prítomnosť. Ako sa chcela pomstiť Potterovi? Mal raz prísť za ním a povedať o tom, ako zničil jej matku. Mala s ním aj iné plány? Mal urobiť niečo podobné, čo vlastne aj spravil? Našťastie to nestihla, spila sa až k smrti. Ešte pred tým sa zavesila na krk Gravesovi. Hlúpemu, dobrosrdečnému a nič netušiacemu idiotovi. Hrala pred ním pekné divadlo. Matka bojujúca o prežitie seba aj vlastného dieťaťa. Zvádzajúca tvrdý boj s nepriaznivým osudom, ktorý jej neustále hádzal polená pod nohy. A on jej to zožral. Nenávidela aj ich dcéru. Malý okamih v ich živote bol taký, aký by mal byť. Nedokázala však dlho predstierať láskavosť. A Graves bol zaslepený, neustále ju ospravedlňoval. Áno, vedela byť veľmi presvedčivá.

Zničila niekoľko životov. Nič ju nezastavilo, našťastie nemala dosť času, aby zlomila aj Susan. Ako jej rozhodnutie vplývalo na starého Pottera, to odhadnúť nevedel. Možno sa ho skutočne pokúšal nájsť, možno oňho stál. To sa však už nedozvie. Ak by to tak bolo, tak je jeho vina o to väčšia. Od prvého okamihu nenávidel vlastného brata, s ktorým mohol možno vyrastať. Možno by boli priatelia. Nenávidel synovca, bez príčiny. Áno, bez dôvodu. Uvedomil si, že žena, akou bola jeho matka, bola schopná všetkého. Klamala, nemusela žiť takým spôsobom. On nebol nehodou, bol len prostriedkom k pomste, ktorú si vysnila vo svojom chorom mozgu.

A preto bol tým, čím bol. Odháňal od seba každého. Aj vlastnú sestru. Radšej ju poslal do Durmstrangu, než by sa mal o ňu starať. Možno to bolo pre ňu lepšie, ale keby až tak veľmi chcel, určite by ju dokázal ochrániť. Alebo sa pokúša ten pocit viny ešte utvrdiť? Nedokázal by zatajiť, že má sestru. Nedokázal by sa jej strániť a tým by ju ohrozil. Pri Cisse bol ochotný riskovať. Ale ona sa rozhodla inak a keď im to obom došlo, prišiel koniec. A Lily? Aj ju od seba odohnal v momente, ako zistil, že si niečo začala s Potterom. Hovoril o zrade a ona to nechápala. Nevedela, prečo ho tak nenávidí. A on nechcel nič vysvetľovať. Nechal ju ísť za ním a nenávidel ho ešte viac, úplne zbytočne. A spravil ďalšiu chybu. Podhodil ich Temnému pánovi.

Dumbledorove reči o nízkej miere jeho viny za nič nestoja. Spravil to a už to nezmení. Svoju chybu si uvedomil neskoro, utekal za Dumbledorom, aby ich stihol ochrániť. Možno by sa to podarilo, keby nebolo tej malej krysy. To je však už jedno, on spustil začiatok ich skazy. Smrti vlastného brata.

Je tu však ešte posledný Potter. Za posledných niekoľko mesiacov ho spoznal bližšie. Jeho oči by neklamali, úprimne ľutoval všetko, čo sa stalo. Bol ochotný odpustiť mu tú nenávisť ešte skôr, ako poznal pravdu. Dokonca bol ochotný pripustiť, že ho má rád. Svojho strýka, ktorý napomáhal k smrti jeho rodičov. Všetko mohlo byť inak. Mohol ho poznávať od malička, pozerať sa ako rastie, spolu s jeho rodičmi. Ešte však nie je neskoro.

Pokúsi sa odčiniť svoju najväčšiu chybu, podá mu pomocnú ruku, ak o ňu bude stále stáť. A potom sa prizná. Nie skôr, ako bude po všetkom. Nedovolil by mu priblížiť sa k nemu. Keď bude koniec, povie mu o svojej chybe a bude pripravený niesť za ňu následky. Možno mu jeho rodičia odpustia, keď sa s nimi raz stretne. Možno mu už odpustili. Teraz je na rade ich syn.

------

Okamžite si zahryzol do jazyka. Nechcel vyznievať tak podráždene, ale bol naštvaný. Pokúšal sa naňho nemyslieť, ale jeho reakcia sa mu stále vracala pred oči. Bolo mu to ľúto, čakal niečo úplne iné. Asi skutočne bude musieť prejsť istý čas a on to strávi. Dúfal, že to aj pochopí. Zdvihol smerom k nim obočie, opatrne sa po ňom dívali. Na Snapa asi treba v tejto chvíli zabudnúť.

„Tak dobre,“ prvý sa zdvihol Sirius. „Podľa plánu má byť vchod do katakomb v pivnici. Navrhujem, aby sme šli tam,“ zaškľabil sa na ostatných. „Tam za schodmi je hosťovská miestnosť,“ ukázal mu dvere vedľa ďalších, ktoré viedli pravdepodobne do kúpeľne. „Býval som v nej, keď som navštevoval tvojich rodičov. V detstve som bol v izbe tvojho otca, ale to mi Lily zatrhla,“ veselo sa zachechtal.

Pozrel tým smerom a pozrel aj na schody. Videl po nich utekať dvoch chlapcov, pubertiakov. Smejúc sa brali schody po dvoch, aby sa vytratili vonku a robili nejaké hlúposti. James a Sirius. Musel sa nad tou predstavou uškrnúť. Kedysi to tu dýchalo životom.

„A túto metlu som ti dal ja, k tvojim prvým narodeninám,“ ukazoval na malú metličku opretú pri schodoch. Presne takú istú, na akej videl lietať malé deti pred Svetovým pohárom. „Lily ma s ňou skoro vyhnala, ale pravda je taká, že si vedel najprv lietať a až potom si vlastne začal chodiť,“ zamyslel sa.

K jeho prvým narodeninám. Niekoľko mesiacov predtým, ako všetko skončilo. Nechcel, aby na ňom zbadali, na čo myslí. Veselo sa zaškľabil a sústredil sa na pivnicu. Bolo tu veľa muklovských harabúrd, až mu to pripomenulo dielňu pána Weasleyho.

„James takmer pravidelne dovliekol niečo muklovské, ale Lily skoro všetko skonfiškovala a vrazila sem,“ vysvetlil. Zbadali rádio, hriankovač, fritézu a dokonca aj vysávač. „Chcel jej uľahčiť život, neodmietla iba chladničku a práčku,“ uškrnul sa.

„Pripomína mi nášho tatka,“ usmial sa Ron.

„To hej, ibaže náš tatko dotiahne hocakú hlúposť a potom skúma, načo to vlastne je. Samozrejme tajne,“ nadhodila Ginny.

„Možno vás prekvapí, že aj James si v jednej z horných izieb chcel tajne zapojiť televízor. Jasne, že sa poriadne pohádali. Nakoniec mu to odsúhlasila, ale dovolila mu pravidelne sledovať len muklovské správy.“ Sťažka si povzdychol nad spomienkou.

Harry sa však už nestaral o muklovské výdobytky, ale zameral sa na skriňu, za ktorou mal byť predpokladaný vstup do katakomb. Profesor kúzlom odtiahol skriňu, ktorá im stála v ceste. Nebolo za ňou nič, len ošarpaná stena. Profesor opäť navrhol, aby skúsil krv. Tentoraz však neslávili úspech. Chrabromil sa rozhodol zapečatiť vstup nejakým iným spôsobom. Vyskúšali niekoľko kúziel, ale nepomohlo žiadne. Profesor sa s povzdychom zadíval na stenu, pokým ju Harry s Ronom a Siriusom dôkladne prezerali.

„Čo tak skúsiť chrýzos?“ navrhla Hermiona, keď začali po sebe bezradne pokukovať.

Najprv ho len priložil ku stene, ale nič sa nedialo. Spomenuli si na spôsob, ktorý použili pri otváraní kamennej knihy. Hľadali potrebnú dierku, do ktorej by kamienok zapadol. Keďže bola stena poriadne ošumelá, tých dierok a opadanej omietky tam bolo až príliš. Ani nerátali, koľko toho skúsili, ale napokon sa predsa dočkali. Jedna dierka, rovnaká ako ostatné, skutočne slúžila ako zámka a chrýzos bol kľúč. Zažiaril presne ako v Harryho ruke a otváral vchod. Dve polovice steny sa najprv s rachotom mierne oddialili, aby sa zasunuli o pár centimetrov dozadu až sa napokon roztvorili a sprístupnili im vstup do tmavej chodby.

„Tak, to by sme mali,“ skonštatoval Sirius a hľadel do mapy. „Približne pol kilometra je len chodba, až potom sa začínajú križovať.“

„Tam sa budeme musieť rozísť,“ podotkol Dumbledore. „Nevieme, kde presne zanechal sudbu a svoje záznamy. Čo navrhujete?“ s úsmevom sa otočil na mládež.

„Skontrolovať každú chodbu, označiť ich rovnako ako sme to spravili na Ministerstve. Ak niekto niečo nájde, zavolá ostatných,“ ozval sa Ron.

„Správne. Nemalo by tu na nás číhať nič nepredvídané, keďže vchod bol zapečatený. A ak náhodou áno, Chrabromil by tu určite nenechával nič, čo by mohlo ohroziť jeho potomka,“ Dumbledore sa zoširoka usmial na Harryho, ktorý len prevrátil oči.

Svietiac prútikmi sa vydali po chodbe. Cítili zatuchnutý tisícročný smrad, ktorý sa im vrážal do nosov. V priestrannej chodbe bola vlhkosť a plesnivosť. Steny obložené kameňmi, občas zbadali predierajúci sa korienok nejakej rastliny. Postupovali v tichosti a pozorne. Harry začal ľutovať, že si neobliekol nohavice, ale uspokojil sa s šortkami. Začínalo mu byť dosť chladno, Ron vyzeral rovnako. Tiež nemyslel na takúto maličkosť. Po pol kilometri sa začala chodba rozbiehať do spleti menších. Vydal sa spolu s Ginny do jednej z nich, kým ostatní sa pobrali do ďalších. Nemohla čarovať a on bol vlastne rád, že ju môže držať za ruku. Nepredpokladal problémy, ale nikto si ničím nemôže byť istý.  

Ich chodba sa taktiež rozdeľovala do spleti menších. Do každej skúmavo nazreli a označil ju. Nenašli nič podozrivé, žiadnu stopu po pergamenoch. Opäť sa stretli pri križovatke, nikto nehlásil nič podozrivé. Sirius im oznámil, že chodba pokračuje priamo až k ďalšej križovatke. Pri nej postupovali rovnako, ale opäť bez výsledku. Takýchto križovatiek ich malo čakať ešte niekoľko, boli však ušetrení ďalšieho snorenia. Po dvoch hodinách postupného prezerania chodieb sa dostali k cieľu. Priamo im vrazil do očí. Chrabromilov znak nakreslený cez polovicu steny a v nej vytesaná diera.

„Sme pri cieli,“ nadhodil profesor. Všetci s rešpektom hľadeli do diery, v ktorej bol zväzok pergamenov a jeden samostatný list.

„Toto budú asi Chrabromilove záznamy,“ Harry sa načiahol za zväzkom pergamenov, pretože ani jeden z nich nevyzeral, že by sa ich chystal vytiahnuť. Profesor mu však zachytil ruku a s nadvihnutým obočím ho zadržal. Niekoľkokrát švihol prútikom.

„Len pre istotu, ale všetko vyzerá byť v poriadku. Môžeš ich vziať.

Kúzlom prestrihol stužku s Chrabromilovou pečaťou a roztvoril záznamy. Boli to však len dva prázdne listy pergamenu.

„Chrabromil predsa písal, že sa zviditeľnia až tomu, kto si prečíta sudbu,“ nadhodila Hermiona.

Pozrel sa na samostatný pergamen. Naprázdno preglgol. Za okamih sa dozvie, aký osud mu bol predurčený. Srdce sa mu rozbúchalo. Vrazil prázdne pergameny do profesorových rúk a trasúcou rukou vybral sudbu. Nemotorne vytiahol fľaštičku s magickým odhaľovacím elixírom a otvoril ju. Prebehol ich všetkých pohľadom a oblial pergamen elixírom.

O niekoľko sekúnd sa mu zjavil text. Pozorne ho prečítal, aby sa zamračil a prečítal ho po druhý raz a aj po tretí raz. Pochopil.

TOPlist