4. Prázdnota

 

              Vo chvíli, ako Voldemort vyslal na Harryho kliatbu, ten sa začal strácať v nepreniknuteľnej tme. Nevedel či klesá,  stúpa alebo zostáva na mieste. Na hrudi cítil obrovský tlak, akoby mu na nej niekto ležal. Nevedel sa poriadne nadýchnuť a pristihol sa pri myšlienke, že sa čoskoro udusí. Keď už pocit dusenia začínal byť neúnosný, z ostra dopadol na tvrdú, suchú zem. Sprudka sa nadýchol a rozkašľal sa. V zúrivých záchvatoch kašľa sa poobzeral okolo seba. Nevedel pochopiť, kde je, ani ako a prečo sa sem dostal.

                Ležal na holej, hnedej zemi, ale len kúsok pred ním sa rozprestierala krásna zelená lúka s množstvom rôznych druhov kvetov. Keď sa obzrel, s hrôzou zistil, že za ním nič nie je. Absolútne nič, len nepreniknuteľná, podivná a záhadná tma.
                Zadíval sa na tú ničotu a pokrútil hlavou. Nie, tam v žiadnom prípade nepôjde. Vlasy mu vstávali dupkom a začal sa triasť. Aby sa zbavil tohto pocitu, prudko obrátil hlavu k zeleni pred ním. Na horizonte videl množstvo stromov, v diaľke začul spev vtákov. Spev bol tak nádherný, že mu v momente zdvihol náladu. Pozrel na nebo a to bolo neskutočne modré, bez jediného obláčika. Takú belasosť Harry ešte v živote nevidel. Posadil sa, už mohol normálne dýchať.
                Rozhodoval sa, čo spraviť. Zostať sedieť na mieste bola hlúposť, čierňava za ním sa mu protivila a preto mu zostávala jediná možnosť. Vstal a pomalými krokmi sa vydal na lúku. Možno stretne niekoho, kto mu vysvetlí, kde je. Veľmi dobre si pamätal, čo predchádzalo tejto situácii. Vedel, čo sa stalo na Ministerstve, stále mal pred sebou Voldemortovu tvár tesne predtým, ako ho zasiahla kliatba. Možno je mŕtvy, ale on predsa vravel, že ho nezabije. Kde potom, do čerta, je?
                Kráčal po mäkučkej tráve, akoby po huňatom koberci. Hlas vtákov bol intenzívnejší, stromy bližšie. Nevedel sa dosýta vynadívať na tú nádheru. Vtom zbadal dve postavy približujúce sa k nemu. No výborne, aspoň sa niečo dozvie. S nádejou pridal do kroku a rezkým tempom sa náhlil k nim. Keď však podišiel bližšie, zarazil sa a ostal stáť na mieste s otvorenými ústami. Nohy mu vrástli do zeme. Postavy sa zastavili tiež, nevyzerali však prekvapene.
                Harry tomu nemohol uveriť. Pred sebou videl ženu. Krásnu, štíhlu, s červenými vlasmi a zelenými očami. Svoju matku. Pri nej stál muž s okuliarmi a rozcuchanými čiernymi vlasmi. Jeho otec. Harry sa zachvel a prestal dýchať. Toto nemôže byť skutočnosť, je to určite len výplod jeho fantázie. Bude to určite niečo podobné zrkadlu z Erisedu. Rodičia k nemu s úsmevom pristúpili bližšie. Harry chcel natiahnuť ruku, na pol ceste sa však zarazil. Keď sa ich dotkne, určite zmiznú. Alebo narazí do chladnej, sklenej prekážky, ako tomu bolo v prvom ročníku. Nie, to neurobí, bude sa len dívať, aby si túto chvíľu zapamätal navždy. Po lícach sa mu kotúľali slzy, on ich však nevnímal. S vážnosťou a úctou na nich civel.
                „Harry, zlatko, to nás ani neobjímeš?“ spýtala sa mama.
                „Prestaň zízať a pohni kostrou,“ ceril sa pobavene otec, začo si vyslúžil od mamy štuchanec.
                Harry sa sprudka nadýchol a vytreštil oči. Teraz so sebou určite sekne. Asi je to skutočnosť.
                „Mami, oci!“ vyhŕkol a hodil sa Lilly do náručia. Keď ho poriadne vyobjímala a vybozkávala, odtiahla ho od seba, aby si ho poriadne poobzerala. Po chvíli, pri ktorej sa ich oči do seba vpíjali, ho pustila a on sa vrhol do náručia Jamesovi. Ten ho krátko stisol a potom sa odtiahli, aby ho mohol zhodnotiť svojím kritickým pohľadom. Asi dospel k pozitívnemu výsledku, pretože sa začal usmievať od ucha k uchu. Harry však potreboval vysvetlenie.
                „Prečo ste tu? A prečo som tu ja? Som snáď mŕtvy? Kde...“ spustil paľbu otázok.
                „Pomaly chlapče, pekne jedno po druhom, poď s nami a všetko ti vysvetlíme,“ zarazil ho James.
                Viedli ho po lúke ďalej a Harry sa ich držal ako kliešť. V jednej ruke mamina a v druhej otcova ruka, oči od úžasu rozšírené strieľali z jedného na druhého. Ani sa nenazdal a priviedli ho k malému domčeku. Nestačil si ho ani  poriadne poobzerať. Keby tak urobil, všimol by si, že to vlastne ani nie je domček, ale len akýsi prístrešok. Vnútri bola jedna obyčajná miestnosť v ktorej bol nízky stolík a tri pohodlné kreslá. V rohu miestnosti sa nachádzal miniatúrny kuchynský kútik, v ďalšom rohu bola postavená úzka knihovnička a napravo vynikal krb s horiacim ohňom. Okrem dverí sa tu nachádzali iba dve maličké okienka. Celkovo vyzerala miestnosť strohá a skromne zariadená. Posadali si pohodlne do kresiel a začali s rozhovorom.
                „Harry, hneď na začiatku ti musíme povedať, že vieme o tebe všetko,“ začala Lilly, „celých pätnásť rokov ťa pozorne sledujeme. Vieme, aké ťažké to máš u mojej sestry a je mi to veľmi  ľúto. Nikdy by som si nemyslela, že sa bude správať tak ohavne. Prepáč,“ dodala smutne. Harry len pokrútil hlavou, aby si z toho nič nerobila
                „Hm,“ spustil aj James, „vieme o všetkom, čo si zažil, čo si urobil a čo si musel pretrpieť. A sme na teba neuveriteľne pyšní,“ poznamenal hrdo a stále sa zubil. Harry sa slabo usmial
                „Som mŕtvy?“ to chcel zistiť ako prvé
                „Nie, ty nie si mŕtvy,“ usmievala sa Lilly
                „Ale vy ste predsa mŕtvi.
                „Áno, my sme. A ako to, že sme teraz tu s tebou?“ vysvetľoval James, „Harry, Voldemort na teba použil veľmi silnú kliatbu patriacu k tej najčernejšej mágii. Tvoje telo je teraz na zemi, ale tvoja duša je tu s nami. Musíš sa rozhodnúť pre jednu z  dvoch možností Buď na zemi zomrieš a my ťa zoberieme s nami, alebo sa vrátiš späť do tela a my sa spolu stretneme inokedy. Keď príde čas. Dostal si sa na križovatku medzi životom a smrťou, nachádzaš sa v Prázdnote.
                „Až tak prázdno tu zase nie je,“ zachmúril sa. Lilly sa zasmiala.
                „To máš pravdu, je to len slovo. Ani nebo nie je nebo a peklo nie je peklo tak, ako si ho predstavuješ.“
                „Ale čo tu robíte vy?“
                „My sme dostali možnosť ísť za tebou a pomôcť ti s tvojím rozhodnutím. Prípadne ti zodpovedať tvoje zvedavé otázky. Tam, za tými stromami, ktoré si určite videl, sa nachádza brána, ktorá vedie na večný život. A tiež to nie je brána ako brána.“
                Veľmi tomu síce nerozumel, ale vypálil na nich.
                „Chcem zostať s vami. Mám toho všetkého po krk.“
                „A čo Tichošľap a Námesačník?“ opýtal sa James. „Na nich nemyslíš? Vieš, ako sa trápia? A tvoji priatelia? Ron, Hermiona. Napríklad taká Molly, vieš si predstaviť, ako sa teraz cíti? Akoby prichádzala o vlastného syna.“
                Harry sa musel zahanbiť, ale i tak protestoval.
                „Aj tak by som radšej zostal s vami. Nikdy som vás nepoznal, nič som s vami nezažil. Neviem aké je rodičovské objatie  ani pohladenie, úsmev alebo výčitka. O to všetko som bol okradnutý, ja to chcem zažiť. Byť s vami...“ hlas sa mu zasekol a začal plakať. Plakala aj Lilly a James smutne pokračoval:
                „Harry, my vieme, aké je to pre teba ťažké. Ale aj tak musíme trvať na tom, aby si sa vrátil. Pre teba ešte nenastal čas. To zlo, ktoré je na zemi, ktoré sa rozmáha a pred ktorým chceš uniknúť, len ty to môžeš zastaviť.“
                Tieto slová ho prinútili spozornieť, cez slzy sa spýtal.
                „Čo tým myslíš?“
                „Myslím tým to, prečo ste museli na Ministerstve bojovať. Pre proroctvo, obsah ktorého sme sa dozvedeli po tvojom narodením. Áno,“ prikývol, keď zbadal Harryho prekvapenie, „ to proroctvo na Ministerstve bol len záznam, vypočul ho Dumbledore a preto nám ho mohol povedať. Vyše roka sme sa skrývali. Dumbledore sa pokúšal vysekať nás z toho, ale už to nešlo. Bohužiaľ sme spravili chybu a spoľahli sa na nesprávnu osobu, ale o tom už vieš.  Nepredpokladal, že Voldemort zaútočí tak rýchle a my tiež nie,“ zadrhol sa, bolo vidieť, ako zápasí so slzami.
                „Ako znelo to proroctvo, keď to môžem vedieť?“  zvedavosť v ňom zvíťazila. Pokračovala Lilly.
                „Znelo takto: Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom. Narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína a Temný pán ho poznamená ako seberovného, ale on bude mať moc, o ktorej Temný pán nevie. A jeden z nich musí zomrieť rukou druhého, lebo ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive. Ten, kto má moc zvíťaziť nad Temným pánom, sa narodí, keď bude siedmy mesiac pohasínať.“
                Harry sa musel hlboko zamyslieť, aby mu docvakli jednotlivé kúsky do seba. Rodičia ho nechali premýšľať, ale hádzali po sebe znepokojené pohľady. Napokon sa Harry ozval:
                „Mám tomu rozumieť tak, že mám moc zvíťaziť nad Voldemortom, pretože som sa narodil koncom júla?“ pozrel na rodičov, ktorí prikývli. „A vy ste sa mu trikrát vzopreli.“ Opäť súhlasné prikývnutia. „A buď sa stanem vrahom alebo obeťou.“ Prisvedčenie. „Ale ako ho môžem poraziť? Videl som s ním bojovať Dumbledora. To nikdy nedokážem, ja na to nemám! A to sa tam mám akože vrátiť?“
                „Vieš Harry, pravda je taká, že len ty ho môžeš skutočne poraziť. Keď to Dumbledore  prvýkrát počul nevedel, či si to ty alebo či je to Neville Longbottom. O áno,“ teraz rečnila Lilly, „proroctvo mohlo hovoriť aj o ňom. Nebolo jasné, ktoré dieťa je to pravé. Voldemortovi niekto doniesol správu o proroctve, ale neúplnú, vedel len o narodení dieťaťa na konci júla a o trojnásobnom vzopretí sa mu jeho rodičmi. Ale spomeň si na druhú časť proroctva. On ťa poznamenal ako seberovného, tá tvoja jazva. Po vypočutí proroctva nás a Longbottomovcov Dumbledore varoval.“
                „Harry, my ti jednoducho nemôžeme povedať všetko,“ prerušil ju James. „Jedno ti však môžeme prezradiť. Ty si jediný, kto ho môže zastaviť. Tesne po narodení si dostal odo mňa jednu vecičku, ktorá sa v našej rodine dedí z rodiča na prvorodené dieťa už celé generácie. Neviem, presne od kedy, ale je to už veľmi dlho.“
                „Ja ale po tebe nič nemám, okrem neviditeľného plášťa,“ podotkol Harry po chvíľke rozmýšľania.
                „Iste, aj neviditeľný plášť je v našej rodine dlho, ale o ňom nehovorím. Keď si sa narodil, preniesol som na teba vlastníctvo malého kamienka ukrytého v zlatej strele, ktorú dokáže otvoriť len jej majiteľ. Kamienok sa vkladal do predmetu, ktorý bol typický pre jeho majiteľa. Pre mňa to bola zlatá strela a som rád, že Tichošľap nemusí vymýšľať nič nové pre teba. Tento kamienok sa nazýva chrýzos, má zvláštne vlastnosti. Ja som si ani neuvedomil, čo vlastním. Spravil som presne to, čo spravil aj môj otec, odovzdal som ho tebe a tým som ťa učinil jeho právoplatným vlastníkom. Potom som ho schoval v trezore.  Tichošľap ti ho dá v deň tvojich šestnástych narodenín, pretože vtedy sa začnú prejavovať  schopnosti jeho vlastníka.“
                „Čo to znamená? A aké má vlastnosti?“
                „Nepoznám presne všetky jeho vlastnosti, príliš neskoro som po tom začal pátrať. Viem len, že sa začína nosiť v šestnástom roku života a že preniesť jeho vlastníctvo môžeš po sedemnástom roku, ak budeš chcieť. Môžeš ho dať komukoľvek, ale najlepší spôsob je, samozrejme, dať ho svojmu dieťaťu. Schopnosti... u každého sú iné, záleží na tom, kto ho nosí. Nemusia sa ani u každého prejaviť. Ja som sa napríklad len upokojil, začal som byť lepším človekom, čo neskôr ocenila aj tvoja mama,“ zazubil sa na ňu, „začalo sa mi dariť vo veciach, ktoré som predtým neovládal...  zvládal som emócie, bol som húževnatejší a mnohé ďalšie. Nebolo to nič prevratné, boli to len maličkosti, ale v konečnom dôsledku veľmi pozitívne. Odzrkadlili sa na mojom charaktere. Na to ale prídeš sám.“
                „Aj tak tomu nechápem. Ako mi má pomôcť proti Voldemrtovi to, že sa stanem lepším človekom?“ celkom logicky sa dožadoval vysvetlenia, stále nechápuc, kam táto debata smeruje.
                „Nedokončil som. Začal som pátrať po zmienkach o chrýzose v rôznych knihách, ale nemal som na to dosť času. Zistil som len toľko, že chrýzos patrí k pätici a že odpovede treba hľadať u Zakladateľov Rokfortu a v našom dome v Godricovej úžľabine. Tam aj nájdeš jednu knihu, ktorú som nedočítal. Treba hľadať v legendách, povestiach a kronikách. Zameraj sa na rokfortskú knižnicu, tam by mohol byť tvoj prvý kľúč. A je skrytý. Viac ti, bohužiaľ, povedať nemôžem. Musíš prejaviť svoje schopnosti tým, že nájdeš odpovede a potom dokázať svoju odvahu.“
                „Nerozumiem, vy mi tvrdíte, že som jediný, kto môže zastaviť Voldemorta. Preto sa musím vrátiť. Ďalej hovoríte, že mi pri tom pomôže kamienok, ktorý dostanem v deň šestnástich narodenín a že mám pátrať po odpovediach,“ zhrnul doterajšie poznatky. Keď videl, že rodičia prikyvujú pokračoval. „Ale mne sa po týchto zisteniach aj tak nechce vracať. Čo ma tam čaká? Zase len trápenie a strach, ďalšie nevinné obete! Čo keď sa mi to podarí vyriešiť napríklad až za dvadsať rokov? Koľko ľudí bude musieť umrieť? Blízkych ľudí? Nebolo by pre mňa lepšie zostať tu?“
                „Nie,“ povedal rázne James a mračil sa, „práve preto sa musíš vrátiť, musíš ho zastaviť. Keď sa nevrátiš, zomrie oveľa viac ľudí. Viem, že je toho na teba veľa. Ale uvedom si, koľko ľudí je ochotných ti pomôcť. Nebudeš na to predsa sám. Chceš tu zostať a pozerať, ako tvoji priatelia umierajú? Pretože to sa pokojne môže stať. A uvedom si, ako sme sa museli cítiť my, keď sme sa dozvedeli o proroctve. Čo bude musieť náš syn spraviť! Vedeli sme, že skôr či neskôr nás Voldemort vypátra a zabije, ja som totiž nebol z tých, ktorý by sa večne skrýval. Ty však máš šancu s tým všetkým skončiť a pomôcť tým, ktorých máš rád.“
                Otcove slová sa doňho vrážali ako ostré nože. Vedel, že má pravdu. Keď dokáže zastaviť Voldemorta, zachráni veľa životov. A uvedomil si aj to, ako veľmi museli jeho rodičia trpieť po vypočutí proroctva. Ale jeho otec aj mama mu predsa veria, dávajú mu nádej. Je to také ťažké.
                „Harry, zlatko,“ Lilly stále plakala, „niečo ti teraz ukážem. Možno ťa to presvedčí. My to používame takmer stále. Tebe by sme to asi ukázať nemali, ale mohlo by ti to pomôcť,“ nato mávla rukou a pred Harrym sa roztiahol obraz. Živý obraz. Videl pred sebou posteľ s vlastným bezvládnym telom, tak mŕtvolným, až ho striaslo. Pri posteli sedel Sirius, jednou rukou si podopieral hlavu a v druhej držal jeho dlaň. Vyzeral, že spí. Sedel bez pohnutia, zdalo sa, že nedýcha. Naraz sa strhol a zdvihol hlavu. Tvár zaliata slzami, taká zúfalá, zdrvená a skľúčená. Obrátila sa k postave, ktorá pristúpila k nemu a dala mu ruku na plece. Ron. Obraz zmizol a Harrymu stekali po tvári slzy.
                „Harry, chceš ho tam nechať samého?“ spýtala sa mama a hľadela naňho so smutným úsmevom.
                „Chlapče, ani pre nás nie je ľahké nebyť s tebou. Ale aspoň sme tu dvaja. Čo sa stane so Siriusom, keď sa nevrátiš?“ smutne mu dohováral James.
                Poutieral si uslzenú tvár. Sirius trpel dvanásť rokov, nespravodlivo odsúdený. Stretli sa len pred nedávnom a veľa toho nezažili. Zabije ho, keď tu zostane. To nemôže dovoliť, Sirius už predsa trpel viac ako dosť. Musí sa k nemu vrátiť.
                „Takže tá zbraň, ktorá je spomenutá v proroctve, je vlastne zhromaždená pätica?“ spýtal sa po chvíli.
                „Nie, Harry,“ odvetila Lilly a začala sa mierne usmievať, „tou zbraňou je láska, pätica ti pomôže postaviť sa Voldemortovi ako rovnocenný súper.“
                „Tak fajn, čo iné mi zostáva? Buď ostanem trčať tu a budem sa pozerať, ako Voldemort zabíja mojich priateľov alebo sa vrátim a skúsim s tým niečo spraviť,“ skonštatoval smutne.
                „Toto je môj syn,“ povedal s hrdosťou uškŕňajúci sa James a plesol si do kolena.
                „Hm, a mám ohromnú zbraň. Lásku,“ podotkol len tak mimochodom a pozeral pri tom na svojich rodičov.
                „Nepodceňuj silu lásky, synček,“ nežne ho napomenula Lilly.
                „Ale veď ja nikoho nemilujem!“ nešťastne rozhodil rukami.
                „Sú však rôzne druhy lásky. Láska neznamená len milovať, ale mať rád. Ty máš rád veľa ľudí a napriek tomu budeš musieť zmysel lásky ešte nájsť. A nemyslím pritom nejaké dievča,“ vysvetľovala mama.
                „Aj keď treba podotknúť, že láska k žene je tá najlepšia,“ uškrnul sa otec.
                „James!“ napomenula ho Lilly káravo, pritom jej však mykalo kútikmi úst.
                „Samé hádanky. Nemôžete mi povedať niečo, čo by mi dávalo zmysel?“  posmutnel Harry.
                „Môžeme. Nepoddávaj sa smútku a bolesti a neviň sa za problémy, ktoré sa budú okolo teba diať. Hlavne  si musíš uvedomiť, že kým nebudeš pripravený postaviť sa Voldemortovi, tak nedokážeš zabrániť všetkým hrôzam, ktoré sa udejú. Môže to trvať dlho, do budúcnosti nevidíme. Poznáme však teba a preto vieme, že si budeš všetko vyčítať. Nerob to a hlavne neodháňaj od seba tých, ktorí ti budú chcieť pomôcť a ktorí ťa majú radi,“ vysvetlila mama.
                „A hlavne ver Dumbledorovi,“ dodal otec.
                Harry sa zmieril so skutočnosťou, že sa bude musieť vrátiť. Napriek tomu chcel tú chvíľu čo najviac oddialiť, preto sa s rodičmi začal rozprávať o všeličom možnom. Pritom láskyplne počúval ich hlasy a snažil sa čo najpodrobnejšie zapamätať obraz a zvuk. Prebrali množstvo vecí, od ich detstva, cez dospievanie až po manželstvo. Pretriasali metlobal, vtedy ho James veľmi vychvaľoval a dal mu aj pár rád. Nezabudol pripomenúť, že je nesmierne pyšný hlavne na to, že sa Harry stal stíhačom v prvom ročníku. Otec mu vravel aj o tom, že pripravil pre Harryho v deň jeho šestnástich rokov ešte jedno prekvapenie, ktoré sa mu bude v škole, podľa jeho názoru, veľmi hodiť. Mama nato začala hádzať po otcovi podozrievavé pohľady a Harry zamrmlal námietku o ďalších hádankách. Na rad prišli dievčatá. Otec mu vyčítal málo praxe, načo si vyslúžil mamine buchnáty a Harryho ospravedlnenie, že na to nemá čas. Nahováral ho, aby sa odreagoval  a trochu si užil. Nasledovali symbolické údery maminej päste,  nežná hádka jeho rodičov vyčarila na jeho tvári jemný úsmev. James mu potom porozprával nespočetné množstvo príbehov zo záškodníckej doby, pri ktorých sa mama mračila. Ale len naoko, Harry si uvedomoval a cítil ich vzájomnú lásku, ktorá z nich vyžarovala.
                Jeho návrat sa už nedal dlhšie odkladať a nasledovali protesty.
                „Harry, čím dlhšie tu ostaneš, tým to bude ťažšie,“ namietla Lilly.
                „Ale veď som tu len krátko,“ zaprotestoval.
                „Máš najvyšší čas,“ nedala sa odbiť, „a ešte mám jeden odkaz pre Siriusa. Povedz mu, že Peter má brata, šmukla. Povedal mi to, keď som ho raz pristihla plačúceho s jedným listom. Nepovedal o ňom nikomu len mne, pretože sa hanbil. Pravdepodobne za ním občas zájde. Volá sa Phil,“ významne zdvihla obočie.
                „Aj ja mám odkaz pre Srabusa... “ začal otec.
                „James, no tak!“
                „Dobre, mám odkaz pre Snapa. Povedz mu len toľko, že som o tom nevedel a že mi to je ľúto. Nestihol som mu to povedať osobne a že ty zato nemôžeš, tak nech sa správa slušne.“
                „Čo to má znamenať?“
                „Keď ti to bude chcieť vysvetliť, tak to spraví. A keď nie, aj tak na to časom prídeš,“ povedal záhadne a neoblomne krútil hlavou, keď zbadal Harryho snahu dozvedieť sa viac.
                „Ďalšie hádanky,“ zafrflal Harry.
                Nato všetci traja vstali a pobrali sa von z domčeka. Harry nebol príliš nadšený a dával im to patrične na vedomie. Otec ho povzbudivo plieskal po pleciach a mama smutne hladila po hlave. Bolo mu strašne ľúto, že sa musí rozlúčiť, predchádzajúce štyri hodiny boli preňho tými najšťastnejšími v jeho živote. Mohol byť s rodičmi, rozprávať sa s nimi, dotýkať sa ich, smiať sa spolu s nimi a teraz sa to malo skončiť. Ktovie, kedy sa s nimi opäť stretne. Možno to bude skôr, ako by si chcel pripustiť. Musel by však zlyhať a to nechcel dovoliť. Prišli až k čierňave a nastal čas lúčenia. Posledný krát vyobjímal plačúcich rodičov a samému mu tiekli slzy potokom.  
                „Musíš v sebe nájsť silu, synček, veľkú silu, inak sa ti to nepodarí,“ povedala roztraseným hlasom Lilly a ukázala na tmu.
                „Ľúbime ťa, synček!“ zavolali za ním.
                „Aj ja vás ľúbim.“
                Harry pozrel posledný krát na svojich rodičov a vykročil. Prešiel cez pás hnedej zeme, ale pred strach naháňajúcou tmou zaváhal. Spomalil, ale nezastavil. Podvedome sa otočil k rodičom a ako náhle sa jeho telo dotklo tmy, zatočila sa mu hlava a vymrštilo ho to naspäť. Otrasene sa pozviechal a vstal.
                „Harry, nesmieš zaváhať, neobzeraj sa a buď o tom presvedčený,“ prikázala mu Lilly.
                „Ja to nedokážem, nemám silu!“
                „Ale máš, chlapče, ver si. My ti veríme,“ povzbudil ho James.
                Otočil sa naspäť k čierňave. Pokúsil sa potlačiť myšlienku na milovaných rodičov, ktorí stáli kúsok za ním. Sústredil sa a v duchu sám seba presviedčal, že to dokáže. Začali sa mu pred očami mihať tváre. Sirius, Remus, Ron, Hermiona. Odhodlane vykročil, videl už len Siriusovu tvár. Plne sa na ňu koncentroval, nútil nohy k rozhodným krokom. Ponoril sa do tmy. Sirius, Sirius, Sirius... Začal sa točiť a dusiť...

TOPlist