4. Jemné nahliadnutie do zranených duší

 

Príchod Severusa Snapea obrátil jej život hore nohami. A to dosť nepríjemne. Aj keď pomocou alkoholu, ale i tak zabúdala. Teraz to bolo všetko naspäť. Všetky potláčané spomienky jej vírili v hlave. Pokúšala sa ich zahnať pomocou whisky, nedarilo sa jej to však tak, ako by si želala. Sedela vo svojej obývačke na zemi a rukami si objímala kolená. Plakala. Dostane sa z toho. Bude to trvať deň-dva, ale potom sa opäť vráti k svojmu zaužívanému stereotypu. Pokúsiť sa prežiť deň a večer sa dostať do sladkej nevedomosti.

„Ako mohol odísť?“ Ron sedel s hlavou v dlaniach v chlapčenskej spálni a neveriacky ňou krútil.

„Asi musel, inak by mu to Sirius nedovolil,“ šepla. Ten zmätok, ktorý nastal po oznámení Dumbledorovej smrti, konečne ustal. Všetci vedeli, že majú len deň, možno dva a budú sa musieť skryť na inom mieste. A jediným vhodným miestom bol Rokfort.

„Nič nepovedal. Nehovoril o tom, čo plánuje.

Boli v izbe sami. Väčšina Fénixovho rádu šla von, vrátane najstarších Weasleyovcov.

„Asi nemohol,“ zamračene skonštatovala. Určite v tom bolo niečo viac, keď si Snape odvádzal Harryho, ktorý vyzeral, že ide dobrovoľne a Sirius nepohol ani prstom.

„Ale so Snapeom?“ konečne zdvihol hlavu a pozrel jej do očí. „Nepáči sa mi to.“

„Ani mne.“

„Čo spravíme?“ spýtal sa.

„Čo by sme mali spraviť?“ neveriacky stiahla obočie. Jeho výraz sa jej nepáčil. Poznala ho dosť dobre na to, aby vedela, že mu napadla jedna zo šialeností, ktoré produkovali s Harrym roky. S jej výdatnou pomocou.

„Pôjdeme za ním,“ povedal úplne samozrejme. Akoby bol Harry dole v kuchyni a oni mali ísť za ním a za šálkou teplého čaju.

„Čo?“

„Počula si. Boli sme vždy spolu. Pôjdeme za ním a pomôžeme mu. Nech robí čokoľvek.“

„Ronald,“ opatrne začala. „Nevieme, kam šiel, kde by sme ho mali hľadať. Uvedomuješ si to?“

„Áno, samozrejme, že si to uvedomujem. Pamätáš, čo povedal Sirius Remusovi, keď Harry zmizol?“ povytiahol obočie. „Že bude Harry v bezpečí, so Snapeom, v Dartmoorskom národnom parku.“

„Ron!“ vyprskla zúfalo. „Sirius to povedal len preto, aby Remusa trocha upokojil!“

„To nemôžeš vedieť!“

„Ale ja to viem, pretože sa pritom Sirius tváril previnilo. Klamal mu.“

„Ako to môžeš tak presvedčivo tvrdiť?“

„Pretože my dievčatá chápeme viac.“

„Nemôžeš si byť istá.“

„Ale ja som!“

„Nevadí, tak to skúsime tam. A potom sa uvidí.“

„Ronald, nemôžeš odísť. Vypukne vojna a my...“

„Hermiona, prosím ťa, mlč! Je mi jedno, že je vojna. Je mi jedno, že som len študent. Je mi jedno, že vonku môžem umrieť. Harry je môj kamarát a ja ho nájdem! Ty si tu pokojne ostaň. Buď v bezpečí a zbytočne neriskuj, keď máš strach!“

„Robíš strašnú blbosť!“

„Ale je to moja blbosť, moje rozhodnutie. Pôjdeš so mnou?“

Šla. Pokúšala sa ho od tej šialenosti odhovoriť, ale bezúspešne. Bol tvrdohlavý ako baran, zaslepený a presvedčený o tom, že robí správnu vec. Spravili tú najväčšiu hlúposť pod slnkom, ako si odstupom času uvedomili. V parku nenašli nikoho. Po mesiaci už nebolo kam sa vrátiť. Weasleyovci sa rozpŕchli a oni sa zaplietli do vojny. Prvýkrát stáli zoči-voči smrti, ktorá im desivo dýchala na krk. Dvaja študenti, ktorí ešte nemali ani VČÚ, sa ocitli na bojisku. Dve pätnásťročné deti, ktoré sa mali učiť, nie bojovať. Dospievať, nie brániť sa. Zabávať sa, nie strachovať sa o holé životy.

„Spravili sme chybu,“ pípol Ron. Rok sa im darilo vyviaznuť z každej bitky bez vážnejšieho zranenia. Ale tomu mal byť koniec.

„Nie,“ sťažka vypustila pomedzi pevne stisnuté zuby. Ležala na provizórnom lôžku akejsi poľnej nemocnice a liečiteľ- dobrovoľník jej dával dohromady nepekne pozráňaný chrbát.

„Je mi to ľúto. Keby som ťa počúvol, mohla si byť v poriadku.“

„Nie,“ sykla bolestne. „Ron, bojujeme za to, čomu veríme. Za slobodu. Rovnako, ako Harry.“

„Nájdeme ho.“

„Obávam sa, že ho nenájdeme nikdy. Je so Snapeom a...au,“ privrela viečka. Okamžite ju držal za ruku. Keď znova otvorila oči, videla v tých jeho ľútosť. Žiadosť o ospravedlnenie. A možno niečo viac. Nechcel zle. Nikdy by jej neublížil. Nie vedome. Bola to jej chyba, že ho vtedy nedokázala odhovoriť. Bola to jej vlastná hlúposť, že sa rozhodla ísť s ním. Nemohla ho však nechať ísť. „Ron,“ šepla s vypätím posledných síl predtým, než upadla do bezvedomia. „Sme tu, pretože chceme mier a pokoj. Pomáhame Harrymu, ty mu pomáhaš, pretože bojuješ.“

Než sa dal jej chrbát do poriadku, strávila v nemocnici mesiac. A on bol s ňou. Zbytočne ho volali bojovať. V tej dobe sa už nehľadelo na to, kto má koľko rokov. Vítaní boli všetci, ktorí prejavili záujem bojovať. Kto z krajiny neutiekol. Nechcel od nej odísť. Vedel, že keď sa vráti do bojov, ich cesty sa rozdelia. A to nechcel ani jeden z nich pripustiť. Na začiatku boli traja. Ale oni dvaja už nedovolia ďalšie trhanie kedysi pevného spojenectva.

Správa o tom, že umrel Percy spolu s Tonksovou pri obrane ministerstva, ich našla opäť bojujúcich, tentoraz na východe Anglicka. Tam sa stretli s Billom. Konečne našli niekoho známeho, ktorý nad nimi začal bdieť. Naučil ich niekoľko zaklínadiel, útočných, ale najmä obranných. Trvalo to však len chvíľu. 

„Nie! Nie! Nie! Bill!“ kričal Ron. Hermione stekali po tvári slzy. Držala svojho priateľa v náručí a tíšila ho. Díval sa na pohromu pred sebou. Na podupané telá bojovníkov. Na rozšliapané končatiny, rozdrvené kosti, rozbité hlavy, z ktorých vytekala šedá mozgová hmota. Horskí obri ženúci sa severným Francúzskom po sebe zanechávali skazu a zmar. Jeden jediný pohľad ju prinútil dáviť. Nedali sa zastaviť a z nich ostala len hŕstka, ktorá pálila po obroch zo skalísk. Keby sa zdržali dlhšie, Ron by bol odhodlaný vrhnúť sa na nich aj holými rukami. Oni sa však prehnali pomedzi nich, príliš si nevšímajúc kliatby, ktoré na nich dopadali a pokračovali ďalej. Ronovi neostalo nič iné, len pohľadom vyhľadať zohavené telo svojho brata.

Hermiona sa pri tej spomienke striasla a siahla po fľaši. Koľko zmarených ľudských životov videla? Koľko vrážd sa udialo pred jej očami? Nepočítala to, pretože len myšlienka na číslo jej vháňala slzy do očí. Deti, ktoré boli zabité, ženy, ktoré boli znásilnené. Krátko po Billovi umreli dvojčatá. Rona sa ich smrť kruto dotkla. Do tej miery, že prestal dúfať, veriť a bojovať. Na tri mesiace sa skryl v horách, aby trúchlil. Strácal nádej. Bola tam, aby ho podporila a pomohla mu. Nemienila ho opustiť, ich vzťah sa už dávno dostal z priateľskej roviny do niečoho intímnejšieho. Nevedela, či to bola láska. Možno áno. Bola to hlavne dôvera, spolupatričnosť, vzájomná podpora a pomoc. Keď sa im aj naskytla príležitosť vzdať sa vojny a utiecť, ani jeden z nich to nenavrhol. Vedeli, že to je zbytočné. Dávno vedeli, že Harryho nenájdu, aby mu pomohli. Ale ani jeden z nich to nepovedal nahlas. Bojovali pre niečo iné. Pre slobodu, bezpečie a mier. V kútiku duše však dúfali.

Na štvrtý rok po úteku z Grimmauldovho námestia však Ron svoju vojnu dobojoval. Dostali sa do rúk smrťožrútov a oboch ich mučili. Ron bol na tom o dosť horšie. Prinútili ju pozerať sa na to, ako ho týrajú. Postupne, pomaly a hlavne precízne. Trpela viac ako trpel on. Ale bola rada, že nakoniec nebol svedkom toho, ako ničili jej telo. Nezabili ju. Nechávali ju na pokraji síl a vedomia. Mlčky prosila Rona o odpustenie. Keby ho dokázala odhovoriť, nič by sa nestalo. Nebol by teraz mŕtvy. Jeho telom by sa neživili vlci priamo pred jej zrakom. Chcela umrieť a byť s ním. V pokoji ukončiť toto martýrium, z ktorého nejestvovalo východisko.

Niečo sa však našlo. Bola to úplne obyčajná a hlúpa náhoda, ale objavilo sa pár čarodejníkov, ktorí napadli tábor smrťožrútov. Medzi nimi aj Sirius. Vyhrali, bolo ich viac. Smrťožrúti si v tej dobe boli stále viac istejší, že sa blíži ich výhra. A boli menej obozretní. Preto ju nechali nažive, preto zareagovali neskoro a preto boli ubití. Sirius ju odtiaľ vytiahol, osobne dohliadol na to, že sa dala dohromady. Nielen fyzicky, ale aj psychicky. Trvalo to však oveľa kratšie, ako pri Billovi. Ich priateľstvo a spojenectvo trvalo len niekoľko mesiacov. Stratila aj Siriusa. Jej pohľad sa uprel na Rokfort. Strávila tam niekoľko týždňov a pevne sa rozhodla zachraňovať. Nie bojovať.

Šla pre svojich rodičov v domnienke, že ich prinúti zmiznúť. Čarodejnícka vojna sa už dostávala za hranice magického sveta a dotýkala sa toho muklovského. Rodičia boli tým posledným, čo jej zostalo. Spomienka na nich však bola, bola... Striasla sa. Nemohla na to myslieť. Žiadne mŕtve telo, žiadna vražda, žiadne týranie na ňu nezapôsobilo tak, ako pohľad na jej mŕtvych rodičov. Možno to bolo tým, že to boli práve jej rodičia. Možno spôsobom, akým boli zavraždení. S hrôzou utiekla z vlastného rodičovského domu. Skryť sa do Rokfortu.

Skúsila znova sa vrátiť do vojny, ktorá vyzerala, že tak skoro neskončí. Presvedčili ju Neville s Lunou, ktorí pomáhali Minerve v Rokforte s vervou a odhodlaním. Šla za Molly a Arturom, ktorí z Brlohu spravili poľnú nemocnicu a skrýš. Nestihla doraziť. Brloh bol v plameňoch, vo vzduchu sa šíril zápach spálených tiel, ozývali sa výkriky obetí, ktoré nestihli utiecť z horiaceho domu a teraz tam pomaly umierali v nepredstaviteľných mučivých bolestiach. Stála na kopci a bezradne sa dívala na dve červenovlasé kľačiace postavy v obklopení tridsiatky smťožrútov.

Svet sa hrnul do záhuby. Všetko dobré malo byť pobité, zničené. Teror, ktorý zavládol, veľmi rýchlo naberal na intenzite a ovládal všetko živé. Presvedčenie ľudí bolo čoraz menšie. Vôľa bola čoraz častejšie skúšaná a prehrávala. Aspoň Hermionina určite. Mohla pokračovať, ale nebolo už pre koho. Jej duša bola zdevastovaná, potrhaná na márne kúsky a nešla pozliepať. Nebol nikto, kvôli komu by sa oplatilo risknúť to znova. Nie, nebála sa o vlastný život. Prestala mať záujem o svet vonku. Bolo jej to jedno. Počas piatich rokov myšlienka na Harryho bledla, až z nej ostal len akýsi matný odraz v jej mysli. Áno, bojoval a zrejme stále žil, pretože Voldemort neovládol svet. Ale nebolo ho. Pred piatimi rokmi sa vrhli do bojov v presvedčení, že ho nájdu. S vierou, nádejou, entuziazmom. Nenašli ho vtedy, keď sa na svet dívali optimisticky. Teraz, keď jej duša sčernela, akosi nemala záujem ho hľadať. Bol to koniec.

Hermiona sediaca vo vlastnom španielskom byte hlasno vzlykla. Vedela, že stačí ešte pár hltov a ona zabudne. Upadne do bezvedomia, kde nie sú spomienky, ani nočné mory. Severus Snape jej kruto pripomenul každú ranu, ktorú utŕžila. A ona bude musieť začať odznova zabúdať. Hneď zajtra. Dokáže tomu umastenému netopierovi, že jeho návšteva bola nezmyslená a zbytočná. Teraz však chcela len spať...

------

„Ron,“ pípla Molly, keď si konečne pripustila, čo sa vlastne stalo. Utiekol, spolu s Hermionou. Bez slova, bez vysvetlenia, bez rozlúčky. Aj keď vlastne nebolo potrebné, aby sa niečo vysvetľovalo. Všetkým bolo jasné, čo sa stalo. A ona nemienila pripustiť, aby zopakovala rovnakú chybu. „Charlie!“ skríkla na svojho syna. Stál spolu s otcom a ďalšími bratmi okolo stolu. Zachmúrene, zamyslene a nešťastne. „Ako je to s tým tvojím známym?“

Charlie na ňu pozrel. „Ako som hovoril. Strávil som s ním mesiac v rumunskej dračej rezervácii. Zbieral podklady pre svoj časopis. Ale je to len známy, poriadne sa nepoznáme.“

„To je fuk a možno je to ešte lepšie, keď o nás nič nevie,“ vložil sa Artur. Ich dcéra sledovala rozhovor s narastajúcim hnevom a protestom vediac, čo bude nasledovať.

„Bude ochotný ju skryť?“ pýtala sa Molly.

„Nie!“ skríkla Ginny. Molly sa snažila ju ignorovať, Artur ju tíšil.

„Myslím, že áno. Nebude to preňho problém. Okrem toho mi niečo dlží.“

„Vezmeš ju tam,“ rozhodla jej matka.

„Hovoríte o mne, dočerta!“ vyprskla nazúrene. „Ja som tu a rozhodne s tým nesúhlasím!“

„Ginevra, dávaj si pozor na jazyk a hlavne na tón!“ okríkla ju matka.

„Bude to tak lepšie, srdiečko,“ prihováral sa jej otec.

„To teda nebude!“

Molly dôrazne odmietla akýkoľvek jej protest. Vzala jej prútik a so slzami v očiach sa snažila ignorovať vzpieranie sa svojho najmladšieho dieťaťa. Vedela, že im všetkým šlo o život, že nemuseli prežiť. Ale aby umrela aj ona, to nemienila pripustiť. Artur aj ostatní bratia v tichosti súhlasili. Darmo odporovala, vzali jej prútik. Remus vyčaroval medzinárodné prenášadlo. Zúrivé výkriky sa nakoniec zmenili na slzy bezmocnosti, krivdy a zrady. Jej vlastná rodina ju uvrhla takmer do vyhnanstva.

„Ginny, budeš v bezpečí. Keď bude po všetkom, vrátim sa pre teba,“ chlácholil ju Charlie, keď sa zjavili v Saleme. Silno ju zvieral, chcela utiecť, ale nemala najmenšiu šancu vytrhnúť sa mu.

„Charlie, prosím. Nerob to.“ Hnev nahradili prosby.

„Prisahám, že tu nebudeš ani o jeden deň na viac.“

„Nie, nemôžeš ma tu nechať. Prosím, Charlie.“

„Edmund je dobrý človek, postará sa o teba. Bude ti dobre.“

„Dobre?“ vyprskla v záchvate hnevu. „Vzali ste mi prútik, má ma tu držať aj násilím! Preč od rodiny! Myslíš, že mi bude dobre?“

„Prežiješ a to je najdôležitejšie.“

„Nie, najdôležitejšie je byť s vami!“

„Ginny, zlatko.“ Nech bol akokoľvek silným chlapom, vyhŕkli mu slzy. Díval sa do očí svojej malej sestričky. „Všetci chceme, aby sa ti nič nestalo.“

„Na to vám kašlem!“

„Edmund sa postará o to, aby sa ti nič nestalo. Dlží mi život. Bude robiť všetko preto, aby si bola v bezpečí. Aj keď to bude znamenať, že ťa niekde zavrie, aby si neutiekla. Pretože to budeš chcieť spraviť.“

„Charlie, počúvaš sa vôbec?“ rozplakala sa. „Prosím...“

„Je to pre tvoje dobro.“

„Charlie! Nenechávaj ma tu!“

Musel sa snažiť ignorovať jej prosby, aj jej nadávky. Bolelo ho to rovnako ako ju. Ale jej život bol cennejší než čokoľvek iné. Bude trpieť, ale bude živá. Odviedol ju k Edmundovi Millsovi.

Edmund Mills skutočne vedel len pramálo zo života Charlieho Weasleyho. Vedel len to, že pochádza z Anglicka a jeho rodina je poriadne rozvetvená. Že má päť bratov a jednu sestru. To bolo všetko. V Rumunsku sa pri zbieraní podkladov pre svoj článok dostal do ošemetnej situácie, z ktorej mu pomohol práve Charlie. Vyjadril sa, že mu dlhuje život, aj keď to až také dramatické nebolo. A mal v pláne mu za túto službičku zaplatiť. Akokoľvek. A Charlie sa toho chytil...

Ginny toto všetko vedela a za tých osem rokov sa ani jeden z Millsov nezmienil o Harrym. Alebo aspoň nie v súvislosti s Weasleyovcami. Prvé roky si to ani neuvedomovala, odmietala hovoriť o svojej minulosti, o komkoľvek zo svojej minulosti.  Neskôr si uvedomila, že bude lepšie nehovoriť vôbec nič...

Keď starý pán oznámil, že Harry Potter príde na večeru, obliala ju horúčava. Nevedela, kto všetko umrel. Mala informácie len o svojej rodine. Prvotná radosť z toho, že jej kamarát prežil, sa zmenila na zdesenie a strach. Vedela, čo bude nasledovať po tom, keď sa dozvie, že Harryho poznala osobne a nič nepovedala. A vedela, čo si bude namýšľať, keď sa tu teraz objavil. Jeden z mála, kto prežil a kto ju poznal. Vedela, čo to všetko bude znamenať...

Nepovedala nič. Dúfala, že je to len náhoda, aj keď v kútiku duše túžila po opaku. Nesmela sa prezradiť a ani jeho. Edmund bol schopný čohokoľvek. Aj starý a aj mladý Mills stále mlčali o jej spojitosti s Harrym, preto predpokladala, že aj keď náhodou o nej vedel, nič nepovedal. A spoliehala sa na to aj pri ich zoznámení. Ak netušil, že ju tam stretne, dúfala, že mu jej mlčanie dôjde. Že pochopí, že ide o tajomstvo. Ak nie, tak potom nech sa deje, čo sa má diať. Vedela, že by sa jej mlčanie neobišlo bez trestu. S trestami mala veľa skúseností...

Jej nervozita stúpala každou pretrpenou minútou. Bolo len otázkou času, kedy Harry príde, aby sa stretol so synom majiteľa novín a jeho snúbenicou. Sústredila sa na to, aby pôsobila vyrovnane, naoko sebavedomo. Aby bol Edmund spokojný. Srdce sa jej rozbúšilo, keď ich videla prichádzať. Strach bol väčší ako čokoľvek iné. Nemihol brvou, keď zaznelo jej meno. Netušila, či jej mlčanie pochopil a prehltol prekvapenie. To bolo teraz jedno, pre túto chvíľu bola zachránená...

Až potom si začala uvedomovať aj niečo iné ako neskutočný strach a obavy. Harry bol vlastne prvou známou osobou po ôsmich rokoch, s ktorou sa stretla. Okrem Charlieho, ktorý sa tu niekoľkokrát ukázal len preto, aby jej sľuboval, že už to dlho nepotrvá a ona sa vráti domov. Aj keď sa jej domov pomaly rozpadal. Aj keď umierali, jeden po druhom. Na malý okamih ju zalial teplý pocit. Pocit radosti, ktorý necítila už tak dlho. Zabudla na to, aké je to byť šťastná. Pohľad na Harryho jej to pripomenul...

Potom si uvedomila aj ďalšiu vec. Videla sa, ako vyrastá. Ako plynie čas. Videla Charlieho, ale ten bol stále rovnaký. Pohľad na Harryho jej kruto pripomenul všetky stratené roky. Čas, ktorý je v nenávratne. Stratených osem rokov, z ktorých niekoľko prežila v tme chladnej pivnice. Čas, ktorý jej už nikto nikdy nevráti. Bez rodiny, bez priateľov, bez domova. Harry už nebol tým chlapcom, ktorého naposledy videla na Grimmauldovom námestí. Nemala možnosť si ho poriadne prezrieť. Z letmých pohľadov však videla, aký dlhý čas je osem rokov. Harry dospel, zmužnel, zatrpkol. A videla aj to, že vojna na ňom zanechala následky. Nebola to len zranená noha...

Počas celého večera sa sústredila len na to, aby sa dokázala udržať v role príjemnej a milej hostiteľky. Musela. Schválne sa vyhýbala jeho skúmavému pohľadu. Cítila, že sa snaží pochopiť, čo sa to vlastne deje. Stále však mlčal, nevyzradil ju, za čo bola vďačná. Počas večere jej prakticky oznámil to, že profesorka McGonagallová a aj Hermiona žijú. Potešilo ju to. Jej dušou opäť preletel teplý vánok šťastia a túžby vidieť ich. Odletel však rýchlejšie, než si ho stihla poriadne uvedomiť. Nemá šancu...

Túžila len po tom, aby tento večer skončil. Aby sa mohla zbaviť toho neuveriteľného vypätia, aby sa mohla opäť stratiť vo svojej samote, vo svojich myšlienkach a spomienkach. Nespravila žiadnu chybu. Počas celého večera bola vzorná a pozorná, priateľská a milá, presne podľa jeho očakávania. Mal by byť spokojný a hlavne by jej mohol dať pokoj. Sťažka si povzdychla...

Ucítila na svojom ramene niečiu ruku. Preľakla sa. Myslela si, že je to Edmund a chce zistiť, prečo odišla zo salóna do šera knižnice. Prečo si dovolila na moment opustiť spoločnosť. Vedela, že práve teraz spravila chybu. Pretože chcela na malý moment vypnúť. A za chyby sa trestá...

„Ginny.“

Vydýchla si. Bol to len Harry. Edmund ju nekontroluje. Harryho zelené oči na moment stratili tvrdosť, ktorú v nich videla predtým. Nie na moment. Díval sa na ňu starostlivo a so záujmom. Bolo vidieť, že sa snaží pochopiť. A s hrôzou si uvedomovala, že začína chápať...

„Ginny, čo sa to tu, do čerta, deje?“ spýtal sa potichu.

„Harry,“ vydýchla s povzdychom. „Prosím ťa, odíď. Odíď odtiaľto a už sa nevracaj.“ Nemôže dopustiť, aby sa do toho zamiešal. Nedovolí, aby sa do toho staral. Jej snúbenec je schopný čohokoľvek a to si Harry nezaslúži. Nesmie ho tu vidieť...

„Ginny...“

„Miláčik, tak tu si.“ Do miestnosti vstúpil Edmund. Jej najhoršie obavy sa začali napĺňať. Jeho pohľad poznala. Aj keď sa usmieval, v jeho očiach bola výstraha. Podvedome sa striasla. „Hľadal som ťa.“ Cítila jeho chlad, tichú hrozbu podporenú alkoholom. „Pán Potter, môžem vám s niečím pomôcť?“ otočil sa k nemu. Chytil Ginny majetnícky pod pažu.

„Možno aj áno,“ odvetil Harry. Pohľadom sa vpíjal do Edmundových očí. Mal chuť roztrhnúť ho napoly. Vedel však, že si nemôže dovoliť otvorenú konfrontáciu s hostiteľom. Vedľa v miestnosti bolo stále veľa ľudí, ktorí stáli na Edmundovej strane. Nech sa v tomto prekliatom dome dialo čokoľvek, pochopil, že tento panghart tu má podporu. Nech robil Ginny čokoľvek, prechádzalo mu to. Cítil Ginnin upretý pohľad plný strachu. Nesmie ju prezradiť, aspoň teraz nie, pokým nemajú voľnú cestu z tohto domu. Nedovolí však, aby jej ubližoval. „Pýtal som sa vašej snúbenice, aké knihy sa nachádzajú v tejto rozsiahlej knižnici,“ rukou mávol do priestoru. „Rád by som si prečítal nejakú americkú knižku na tému obrany proti čiernej mágii. To viete, po všetkých tých rokoch sa obrana stala akousi mojou špecializáciou,“ prinútil sa pousmiať sa.

„Aha,“ prikývol rovnako predstierajúc úsmev. Ginny bolo jasné, že sa ani jeden z nich nenechal oklamať. Zamrazilo ju. „Nie, je mi ľúto. V tom vám nepomôžem. V tejto knižnici sa nič také nenachádza, ale keď máte záujem, v salemskej knižnici nájdete to, po čom túžite. Zajtra, či niektorý iný deň, ju môžete navštíviť. Je otvorená pre verejnosť.“

„Salemská knižnica, no iste. Mohlo mi to napadnúť. Ďakujem za pomoc.“

„Nie je za čo. Vrátite sa do spoločnosti?“

„Áno, určite. Ešte sa musím dohodnúť s vaším otcom na podrobnostiach ohľadne interview.“

„Tak to vám prajem veľa šťastia,“ zasmial sa. Harry sa znova prinútil usmiať sa. Vlastne mu naznačil, aby odtiaľ vypadol. Mienil dodržiavať jeho podmienky. Aspoň zatiaľ. Videl však výraz, s ktorým sa Edmund otočil k Ginny. Uvažujúc nad týmto výrazom sa vrátil do salónika, pohľad vrazil do tmy. Nezaujímalo ho, kde presne je starý Mills, teraz potreboval premýšľať.

„Drahý, vrátime sa k hosťom?“ skúsila Ginny, keď osameli.

„Nie.“ Zovretie jej paže zosilnelo a viedol ju zadnými dverami preč. Vedela, že čím menej bude protestovať, tým menej ho bude provokovať a možno, možno sa upokojí. Stretnutie v knižnici sa mohlo javiť ako nevinné. Ibaže Edmundovi sa nič nejavilo ako nevinné. Keď vystupovali na poschodie vedela, že toto stretnutie neprejde bez povšimnutia, bez trestu a bez jeho pokusu o jej nápravu. „Tak a teraz mi vysvetli, čo si tam s ním robila?“ spýtal sa ľadovým tónom, keď za sebou zabezpečil miestnosť.

„Povedal ti. Pýtal sa na knihy,“ šepla s pohľadom upretým do zeme.

„Nerob zo mňa idiota!“ štekol nepríčetne. Automaticky o krok odstúpila. Jej srdce sa rozbúchalo ešte rýchlejšie ako chvíľu predtým. Takto to začínalo vždy. A skončilo to vždy rovnako.

„Nerobím,“ pípla aj keď vedela, že zbytočne. Pozrela sa naňho. Spravil dva kroky smerom k nej. Odstupovala, až narazila do steny.

„Ty fľandra,“ sykol. „Nie som taký tupý, aby som nepochopil, že toto nie je náhoda! Veľký Harry Potter! Záchranca čarodejníckeho sveta, ktorý dva mesiace odmieta akékoľvek prehlásenia sa zrazu zjaví v Amerike, aby poskytol interview. Nie je to zvláštne? Čo?!?“ stál priamo proti nej. Chvela sa v očakávaní. Teraz prídu rany a mučenia. Naučil sa týmto spôsobom krotiť a cvičiť ju, ako to posmešne nazýval.

„Neviem, prečo prišiel,“ hlesla. Už sa nesnažila skryť strach. Jej veľké hnedé oči boli upreté naňho. Prosebne a vydesene.

„Tak ty nevieš?“ Chytil ju pod krk a stisol. Privrela oči. Cítila, ako sa v nich hromadia slzy. „Ty nevieš?“ zopakoval.

„Nie,“ zachrapčala.

„Čo si s ním robila v tej knižnici?“ zvreskol. Ustráchane sa prikrčila. „Odpovedaj!“

„Nič.“

„Neklam!“

„Edmund, prosím. Vážne sa ma pýtal...“

„Drž hubu! Čo s ním máš? Prečo prišiel?“

„Netuším.“

„Ginevra, neklam mi! Nie som somár, aby som to nepochopil. Prišiel pre teba, však? Prišiel si ťa odviesť.“

„Nie.“

„Odkiaľ ho poznáš?“

„Nepoznám ho.“

„Prestaň ma vodiť za nos!“ vyhúkol. Päsť dopadla na jej tvár. Spadla na zem, dokázala prehltnúť bolesť. Zdrapil ju za vlasy a zdvíhal na nohy. Nahromadené slzy jej stekali po lícach a miešali sa s krvou rinúcou z rozbitej pery. „Povieš mi pravdu?“ zareval. Šepla, že ho nepozná. Teraz ho už nedokázalo zastaviť nič. A pravda by to zhoršila. Keď sa raz dostal do amoku, bol nezastaviteľný. Vrazil jej znova a znova. Cítila, ako jej pukla lícna kosť. Bolesť sa stupňovala, dostávala sa za hranicu, ktorú dokázala zniesť bez bolestných prejavov. Bolestne zavzlykala, keď do nej kopol. A potom znova.

S hrôzou si uvedomila, že on svoju hranicu práve prekonáva. Zjavenie sa Harryho Pottera, jeho podozrenie, že s ním má jeho snúbenica niečo spoločné, ich pristihnutie v knižnici, za ktorým videl sprisahanie, otvorené nepriateľstvo, ktoré mu prejavoval počas celej večer a taktiež Harryho odmerané správanie voči nemu... to všetko jeho šialenosť a nepríčetnosť len povzbudzovalo.

Vytiahol prútik a použil Cruciatus. Bola na to zvyknutá. Na čo však nebola zvyknutá bolo niekoľkonásobné použitie tejto kliatby. Zvykla si na to, že jeho mučenie príde občas a trvá krátko. Tentoraz to bolo iné. Bolo toho príliš. Bolo to strašné. Kliatby sa miešali s jeho fyzickým napádaním. Prestala počítať rany a kliatby. Prestala si uvedomovať, ktorá časť tela ju bolí. Prestala kričať. Prestala plakať. Ubije a umučí ju k smrti. Zmierila sa s tým. Toto bol jej osud. Na moment otvorila oči. Prichádzal jej koniec. Zelený záblesk? Bola to Avada Kedavra? Už necítila nič...

------

Severus okamžite po premiestnení sa do Anglicka navštívil Minervu, aby jej podal veľmi podrobné informácie z nového života Hermiony Grangerovej. Bez zaobaľovania a bez skrášľovania. Minerva tomu nechcela uveriť. Nie, že by neverila Severusovým rečiam, to ani náhodou, ale zdalo sa jej to nepredstaviteľné, neuveriteľné. Jednoducho sa to k Hermione nehodilo.  

Rozhodla sa, že ju navštívi osobne a pokúsi sa presvedčiť ju, aby sa vrátila. A učinila tak hneď na druhý deň. Severus jej všetko podrobne vysvetlil, nebolo pre ňu problémom v muklovských šatách dostať sa až k jej bytu. Vedela, ako zareagovala na Severusa. Preto bola pripravená na všetko. Zjavila sa u nej krátko po šiestej večer, kedy predpokladala, že by už mala byť doma a ešte v relatívne triezvom stave.  

„Dobrý deň, slečna Grangerová,“ usmiala sa Minerva, keď jej Hermiona otvorila dvere. Mladá žena prevrátila oči.

„Dobrý. To vám to teda dlho netrvalo,“ okomentovala skrývajúc podráždenosť. Predsa len túto ženu rešpektovala, vážila si ju a vlastne ju mala rada na rozdiel od dotyčného, ktorý sa jej votrel do bytu včera.

„Samozrejme. Keď mi Severus povedal, čo sa deje, neváhala som.“

„Opakujem, že nemám záujem.“

„Pustíte ma ďalej? Alebo sa budeme rozprávať vo dverách?“

„No, ja, ehm,“ zakoktala sa. „Samozrejme,“ púšťala ju do bytu, aj keď zjavne silene.

„Ďakujem. Možno by ste sa mali obliecť, aby sme viedli náš rozhovor pohodlnejšie.“ Minerva ju prebehla pohľadom. Hermiona mala okolo trupu omotanú osušku. Možno by si aj myslela, že sa kúpala, keby nevyzerala vyčerpane a...

„Hermiona! Poď naspäť do postele. Ešte je teplá,“ zo spálne vyliezol mladík s prikrývkou omotanou okolo pásu. „Kto to je?“

„Niekto z mojej minulosti.“

„A nepredstavíš nás?“ nedalo mladíkovi, zjavne Angličanovi.

„Jasne. Toto je moja bývalá profesorka McGonagallová a toto je...“ zamračila sa. „Ako sa vlastne voláš?“  

TOPlist