4. Ginny

                Hermiona sedela za svojím pracovným stolom v obývačke a snažila sa opravovať a zároveň prepisovať text, ktorý jej zaslalo muklovské vydavateľstvo, do svojho počítača. Po očku sledovala Harryho. Ponúkol sa, že niečo uvarí len preto, aby sa zabavil. Keď odišla Amanda, neupustil od svojho rozhodnutia.

                Vzhľadom k tomu, že mal prísť, celkom príhodne, Bill so svojou rodinou na predĺžený víkend do Anglicka, sám navrhol, aby sa stretnutie neodkladalo. Za normálnych okolností by radostne bežal za priateľmi, aby sa s nimi zvítal. Hoci po rokoch. Toto síce normálna okolnosť nebola ani náhodou, ale stretnúť sa s nimi chcel. To každopádne. Rozhodne lepšie stretnúť sa s nimi osobne dopredu, ako by sa o jeho existencii mali dozvedieť neskôr.

                Len to všetko potrebovalo zosynchronizovať, doladiť a naplánovať. Nemohol napochodovať na ministerstvo Ronovi do kancelárie. Ani sa zjaviť v Šikmej, aby navštívil obchod dvojčiat. A rozhodne nechcel šokovať Molly svojím zjavením sa v Brlohu.

                „Obed je asi hotový,“ zahlásil. Hermiona zdvihla hlavu. Videla jeho nedôverčivý výraz, akým sa díval na svoj výtvor. Pravdou ale bolo, že toho doma veľa nemala, na sendvičoch sa žiť nedalo a do obchodu zájsť by sa už patrilo. A tak vzal cestoviny a kúsok mäsa, ktorý mala v mrazničke.

                „Nie je to zlé,“ pochválila ho o chvíľu neskôr. Dusené mäso, do ktorého dal zrejme všetko korenie, ktoré u nej našiel, bolo skutočne dobré. Možno trocha tuhšie, ale chutilo to. Usmiala sa. „Varíš lepšie, než ja a to si ešte nevaril,“ zaškľabila sa.

                „Pamätám si, čo robila Petúnia,“ prezradil svoje tajomstvo. „Ale asi sa neotrávime,“ zhodnotil, keď ochutnal.

                „Zájdem do obchodu. Je potrebné doplniť zásoby. A tak som premýšľala...“

                „Myslel som, že pracuješ,“ pozrel na ňu. On premýšľal. A určite aj ona.

                „Snažím sa, ale neviem sa sústrediť. A nie!“ okamžite ho zahriakla. „Nejde o to, že by si ma rozptyľoval. Úplne v pohode som pracovala, keď okolo mňa behal Charlie s Frankom a batolila sa Luna. Budem sa vedieť sústrediť, až to všetko bude za nami.“

                „Za mnou, nie? Nie za nami,“ mierne sa zamračil. Zavrtela hlavou.

                „Iste, že za tebou. Ale tak nejak v tom všetkom mám prsty aj ja, nemyslíš? Takže pokiaľ sa neusadíš, nespravíš si v živote poriadok, nepustíš sa nejakou cestou a nevyriešiš všetko, čo máš, nebudem pokojná ani ja. Tak trochu mi na tebe totiž záleží,“ zaškľabila sa naňho.

                „Asi áno,“ prikývol. Dávalo to zmysel.

                „A bolo by dobré, keby si ma počúval. Nemyslím na slovo, alebo tak... Ale, keďže mi na tebe záleží a vždy som bola mimoriadne inteligentná,“ povytiahla obočie. No, pravda to bola. „Tak by si si mohol vziať moje rady k srdcu.“

                „A tie sú?“

                „Dnes príde Remus, aby sme sa dohodli na zajtrajšku. Najskôr sa so všetkými stretne on, aby im o tebe povedal a keď strávia šok, prídeš ty. A všetko bude v poriadku,“ usmiala sa. Uprene sa na ňu díval. Nijakú radu zatiaľ nezaregistroval. „Ibaže niekto zrejme zažije o čosi väčší šok, ako Ron alebo Molly, či dvojčatá...“

                „Áno, to nepochybujem,“ prikývol vážne.

                „Preto by sme tejto osobe mohli dopriať viac času a hlavne súkromia, aby sa s tým šokom vyrovnala...“ stíchla a pozorne sa naňho dívala. Nemal v ruke kocky, pretože držal príbor, i tak sa pohol, akoby chcel vidličkou poklopávať po stole. Zdržal sa.

                „Máš v pláne navštíviť pani Longbottomovú u nej doma ešte pred zajtrajškom,“ prikývol. „A ja mám počúvať tvoje rady. Ako znie prvá?“ uprene sa na ňu pozrel.

                „Zájdem za ňou dnes. Ešte než privedie deti zo škôlky a než príde Neville z Rokfortu. A poviem jej o tebe. No a... potom sa uvidí, ale cestou naspäť sa zastavím v obchode. Nemáme už doma nič,“ zmĺkla a ostražito čakala na jeho reakciu.

                „A tá rada znie ako?“ spýtal sa. Nechápavo sa naňho dívala, než jej došlo, ako to myslí. Teda skôr to, že sa nevyjadrila najlepšie.

                „Aby si proti tomu neprotestoval, samozrejme,“ neprestávala ho pozorne študovať. Zamyslene sa zamračil.

                „Keď si myslíš, že je to tak lepšie, tak protestovať nebudem,“ mykol plecami a postavil sa, aby odložil svoj tanier.

                „Je to tak lepšie,“ zamračila sa a postavila sa aj ona. „Nemôžeš si ju nechať predstúpiť spolu s Molly alebo Fredom, či ktorýmkoľvek ďalším Weasleym a zjaviť sa jej. Ona nebude reagovať tak, ako ostatní, pre Merlina. Niečo medzi vami bolo a...“

                „Dobre, Hermiona,“ prerušil ju a obrátil sa k nej. „Povedal som, že súhlasím. Nebavme sa o tom,“ zamračil sa a vzal do rúk kocky. Rýchlo sa s nimi zžil.

                „Ja teda pôjdem,“ prehlásila, ale ani sa nepohla.

                „Teraz hneď?“ pozrel na ňu. Odfrkla si.

                „Iste. Je pol druhej. Hádam budem mať dosť času na to, aby som ju upokojila,“ zaprskala a pobrala sa do svojej izby. Zamračene sa za ňou díval, kocky mu behali medzi prstami. Po pár minútach sa znova zjavila. Prezlečená, v kabáte a s kabelkou. „Keď sa budem vracať, nakúpim...“ Potom ale zabrzdila a zahrešila. „Sakra, som ja ale idiot,“ vrkla a vybrala telefón. Díval sa na ňu, hral sa s kockami a zhlboka dýchal. „Musím jej najprv zavolať, či je vôbec doma. Nie som s Charliem ja, môže byť ona... ale tiež ho mohla dať Molly do Brlohu a ona je v práci. Moment...“

                Sledoval ju, ako telefonuje. Pri predstave, že na druhej strane je ona, sa mu tak trocha spravilo mdlo. Takto blízko pri nej nebol dlhé roky a jej ozajstnosť sa v tomto okamihu stala ešte skutočnejšou. Bola doma. Bol doma aj Charlie. A Hermiona šla za ňou.

                Začal nervózne pochodovať po byte, kocky v ruke sa mu mihali neskutočnou rýchlosťou. Srdce mu prudko búchalo, dýchal plytko a bolo mu horko. Musel sa zastaviť, zohnúť v páse a maximálne sa sústrediť, aby dokázal zahnať blížiaci sa záchvat.

------

                „Zlato, mohla by som sa porozprávať s mamou osamote?“ Hermiona pohladila Charlieho po tvári. Po tom, čo dotelefonovala s Ginny, ju čakal v okne a okamžite jej otvoril dvere.

                „Ide o niečo dôležité?“ spýtal sa zvedavo. Hermiona pozrela na Ginny, ktorá stála vo dverách do kuchyne.

                „Áno, ide o dôležitú... dievčenskú vec,“ významne zdôraznila. Zaškľabil sa na ňu.

                „Tak ja budem hore v izbe. Keď doriešite supertajné dievčenské veci, tak zakričte,“ usmial sa na mamu a vybehol schodmi hore.

                „Tak poď, kávu už máme pripravenú,“ pozvala Hermionu s nervóznym úsmevom. Jej kamarátka riešila veľa vecí, ale dôležité dievčenské veci k nim nepatrili. Prešli do obývačky a keď Hermiona vytiahla prútik a mávla ním, zamračila sa. „O čo ide?“

                „Sadnime si, Ginny,“ Hermiona ju chytila za ramená a vtlačila ju na pohovku. Ginny sa neprestávala mračiť. „Pozri, nebudem chodiť okolo horúcej kaše, pokúsim sa to povedať čo najpriamejšie...“

                „Zistila si, že má Neville milenku?“ spýtala sa jej Ginny.

                „Čože má?“ vyvalila oči.

                „Milenku. Tváriš sa, akoby si mi prišla oznámiť, že umieram... a Merlin vie, že by som pri takejto správe neumierala ani náhodou.“

                „O čom hovoríš?“ nechápala. Zamračila sa. „Neville má milenku?“

                „Kiež by,“ mierne sa zaškľabila a dívala sa na Hermionu. „Takže toto si mi neprišla povedať.“

                „Nie, ale... prečo kiež by? Čo sa deje?“ vyzvedala.

                „Nič, čo by?“ mykla plecami. Dívala sa na kamarátku, ktorá mala na sebe vyšetrovateľský výraz. Prevrátila oči. „Chceš mi oznámiť niečo vážne... toto mi napadlo ako prvé. A prečo? Vieš veľmi dobre, že pri sexe trpím. Musím sa veľmi sústrediť, aby som dosiahla orgazmu aspoň každý piaty krát. Neville možno niečo tuší. Nie, netuší. Zrejme to vie. Keby si našiel milenku, ktorá by to prežívala tak, ako on, asi by mu bolo lepšie,“ zaškľabila sa a postavila, aby naliala do dvoch šálok kávu. Hermiona na ňu civela. O tomto sa už samozrejme bavili, ale ona sem prišla s niečím iným, čo mala v hlave a toto ju viac ako vykoľajilo.

                „Ehm...“ vyšlo z nej netradične. Ginny na ňu rýchlo pozrela.

                „Tak o čo ide? Čo iné si zistila?“ spýtala sa a usadila sa znova na miesto. Odpila si zo svojej šálky. Hermiona jej šálku vzala z rúk a pomaly ju položila na stolček.

                „Ginny, pred dvoma dňami, keď som bola u vás, zavolal mi Remus,“ spustila a dívala sa na kamarátku. Tá prikývla. Neville jej vravel, ako Hermiona utiekla. Doslovne. „Je to dosť šokujúce zistenie. Nepredstaviteľné, neuveriteľné a neočakávané. Ale... na jeho pozemkoch sa niekto objavil,“ takmer šepla.

                Ginny sa jej dívala do očí a ona videla, ako sa jej zreničky v okamihu zúžili, ako sa zamračila a zbledla. V hrdle jej zamrela otázka, možno výkrik, v momente bola neschopná pohybu.

                „Harry žije, Ginny,“ hlesla s úsmevom.

                „Nie...“ vyliezlo z nej. Hoci vedela, že Hermiona by si niečo také nevymyslela, ani keby sa ako snažila vtipkovať. Bola to pravda. Ale ako povedala, ťažko tomu šlo veriť, keď bol vlastne mŕtvy. „Hovor, prosím, všetko,“ šepla a cítila, ako sa jej slzy, už znova, derú z očí.

                „Keď vtedy zmizol, zmizlo aj desať smrťožrútov. Tá kliatba spočívala v tom, že ich všetkých musel nájsť a zabiť ich, keď mu pomohli. Ibaže... on so Snapeom sa napríklad objavili na Zanzibare, to je v Afrike. A ostatní boli tiež niekde... Merlin vie kde. Snape sa ho vtedy chytil preto, aby sa zjavili na rovnakom mieste, a aby nestratil pamäť. Pretože ostatní ju stratili a mali len prútik a zachovaný základný inštinkt skrývať sa. Trvalo im vyše jedenásť rokov, kým ich všetkých našli a on ich zabil. Posledným bol Snape. A až potom sa mohol vrátiť. Nemohol ani naznačiť, že žije, inak by umrel. Tá kliatba bola dosť hnusná, ale on ju napokon prelomil.“

                „Och, Merlin,“ vydýchla a odmietavo zavrtela hlavou. „Je to pravda?“ pípla a Hermiona v jej hlase počula veľkú bolesť. Pohladila ju po tvári.

                „On sa vrátil, Ginny.“

                „A... je v poriadku? Je zdravý? Nie je mu nič?“ vypálila otázky a uprela na ňu vyplašený pohľad. Červenovláska smrkla a prehltla ďalší nával sĺz.

                „Je zdravý,“ vypustila váhavo. „Je pravda, že keď prišiel tak...“ mračiac sa zaváhala.

                „Povedz mi všetko, Hermiona,“ zavelila, avšak len s chabým náznakom bojovnosti.

                „Mal na sebe tie isté šaty, ako v ten deň. Bol v dosť otrasnom stave... bol špinavý, smradľavý, s polepenými vlasmi a fúzmi, v ktorých mal šediny, vyčerpaný, vychudnutý, dehydrovaný. Dáva sa však pomaly dohromady. Aspoň, čo sa fyzickej kondície týka. Potrebuje sa niekoľkokrát poriadne najesť a bude v poriadku. Určite.“

                „Ale? Čo psychika? Nie je možné, aby bol v poriadku,“ zavrtela hlavou. „Nie je možné, aby sa vrátil a bol v poriadku. Po jedenástich rokoch, piatich mesiacoch a štrnástich dňoch. Och, Merlin...“ šepla. Bola to jej každodenná mantra. Každé ráno a každý večer si polohlasne odrátavala dobu, ktorá odvtedy ubehla.

                „Nie je v poriadku, máš pravdu. Nehovorí veľa. Netuším, čo sa mu deje v hlave. Je nervózny. Keď je v strese alebo nič nerobí, je roztržitý. Určite toho má v hlave veľa, ale ako vravím, nie je otvorený. Rozpráva len to najnutnejšie. Pozerá sa priamo do očí len zriedkavo. Nechce hovoriť podrobnosti z toho obdobia. A, Ginny,“ opatrne jej siahla na ruku. Ginny k nej zdvihla hlavu. Videla, že stále zadržiava slzy. „Niekoľkokrát boli v Anglicku. Má niekoľko novinových útržkov...“

                „Vie, že som sa vydala a mám ďalšie deti,“ šepla.

                „Vedel to už zhruba pred štyrmi rokmi. Je z toho dosť... rozladený. Cíti sa zradene...“

                „A má pravdu, do čerta!“ vykríkla a nebránila už slzám. „Presne to som spravila. Zradila som ho. Zradila som sľub, ktorý som mu dala. Iste, myslela som si, že je mŕtvy a možno ma to ospravedlňuje, ale aj tak... Ja som tušila, že robím chybu, keď som si brala Nevilla. Nie, nebolo to preto, lebo som cítila alebo čokoľvek, že je Harry živý. Bola som presvedčená, že je mŕtvy. Tušila som ale, že nerobím správnu vec. Nemala som sa vydávať nasilu. Len preto, lebo som bola slobodná matka, Charlie potreboval otca, nikto iný o mňa nestál a Neville bol dobrý. Už tri roky ten pocit silnie, vieš? Vždy, keď si ľahnem k Nevillovi, viem že robím chybu. Keď ho nechám, aby ma miloval a ja sa snažím byť aktívna, je to chyba. Je to kvôli deťom. Kvôli jeho dobrote. Kvôli rodine...“

                „Ginny, upokoj sa prosím...“

                „Ale neupokojím, si predstav. Je to nefér. Zvykla som si a kvôli Nevillovi a svojim deťom túto rodinu zvládam. A potom si príde on? Živý? Aby jatril rany?“

                „Ginny...“

                „Ja ho stále milujem, Hermiona!“ štekla na ňu. „Nikdy som ho neprestala milovať! Aj keď to bola len spomienka... Vieš, aké je to šibnuté? Milovať spomienku a nedokázať sa naučiť milovať človeka, ktorý pri tebe stojí desať rokov? Stará sa o teba a má s tebou deti?“

                „Už dosť!“ štekla aj Hermiona a vylepila Ginny facku. Nie silnú, len na spamätanie sa.

                „Ty si ma udrela,“ zamračila sa na ňu mladšia žena.

                „Správne, pretože začínaš hysterčiť,“ mračila sa aj Hermiona. „Udrela som ťa skôr, kým by z teba nevyliezla nejaká sprostosť typu... bolo by lepšie, keby bol mŕtvy...“

                „Nie, to nie...“

                „Ale správaš sa tak!“ štekla. Ginny si zahryzla do pery. „Pozri, viem, že to bolo pre teba ťažké. Nielen vyrovnať sa so smrťou Harryho, keď si bola tehotná. Nielen vychovávať Charlieho, keď ťa ľudia neodsudzovali len preto, lebo bol jeho synom. Nielen prispôsobiť sa manželstvu, ktoré bolo uzavreté... viac menej ako dohoda. Ja to viem lepšie, než ktokoľvek iný. Nezabúdaj na to. Ale Harry žije. Je to fakt. Vrátil sa. Ale nie preto, aby tebe alebo komukoľvek znepríjemňoval život. Vrátil sa len kvôli Charliemu. Dnes sa stretol s právničkou, je odhodlaný postaviť sa svetu, dá si do poriadku dom len preto, aby mal kam Charlie chodiť. Nebudeš mu brániť stretávať sa s Charliem, však nie?“ opatrne sa spýtala.

Jej výbuch ju prekvapil. Väčšinu síce vedela, ale to, že Harryho stále miluje, či skôr že miluje ich spoločnú minulosť rovnako, ako keď mala sedemnásť a on osemnásť a bola to pre nich prítomnosť, ju prekvapil. S tým sa jej nikdy nezverila. A prečo aj. Znie to skutočne šibnuto.

„Samozrejme, že mu nebudem brániť, je to jeho syn, pre Merlina...“

„Dobre, to je dobre,“ prikývla Hermiona pokojnejšie. „Ginny, pozri. Harry si je vedomý toho, že bol pre nás mŕtvy a my všetci sme žili svoje životy. Nejako sme sa zariadili, usadili, vydali a oženili, máme deti... jednoducho, že sme šli ďalej. Bez neho. On nechce, aby sa teraz všetko zmenilo ako mávnutím prútika len preto, lebo vstal náhle z mŕtvych. Chce len začať, už konečne, žiť aj on. Chce si tiež nejakým spôsobom usporiadať svoj život. A chce v ňom mať svojho syna tak často, ako mu to dovolíš... ale to už bude zrejme záležať na tom, ako sa dohodnete vy dvaja.“

„Áno, určite,“ prikývla Ginny, „bude ale záležať na Charliem. Ani na mne a ani na Harrym to postavené nebude môcť byť. To bude musieť Harry pochopiť.“

„Vy sa nejako dohodnete. Určite...“

„Kde je?“ Ginny pozrela na Hermionu zmätene. Tá prekvapene zdvihla obočie. „Keď mu mám dávať Charlieho, musím sa s ním rozprávať. Je u Remusa? Alebo u teba?“

„Ginny, najprv by si sa mala upokojiť,“ navrhla kamarátke. Tá si odfrkla.

„Jedenásť rokov, päť mesiacov a štrnásť dní, Hermiona. Myslím, že mám právo ho vidieť. A radšej skôr, pretože sa obávam, že keď sa upokojím, nebudem ho chcieť vidieť vôbec,“ sykla.

„Prečo?“

„Kvôli spomienke, vieš? Keď sa upokojím, budem sa báť ho znova vidieť, pretože tá prekliata spomienka, ktorá ma mučí už celú večnosť, zrazu naberie reálnu podobu. Potrebujem si to s ním vyjasniť, aby som mohla fungovať ďalej a aby som s ním mohla riešiť Charlieho...“

------

                Čím vyššie kráčala po schodoch domu, v ktorom mala Hermiona byt, tým viac jej odhodlanie kolísalo. O správnosti svojho rozhodnutia nepochybovala, len mala zrazu pocit, akoby jej myšlienky z hlavy vyprchávali. Hermionu poprosila, aby v prípade, že sa nevráti do šiestej, šla pre deti do škôlky. V prípade, ak by sa nevrátila do siedmej, Nevillovi mala povedať, že má neodkladné jednanie a ju požiadala, aby postrážila deti. V konečnom dôsledku to vlastne ani lož nebola. A ak by sa nevrátila ani potom, tak sa zrejme s Harrym pozabíjali.

                Keď vystupovala na piate poschodie, v hlave mala už prázdno. Všetko, čo mu chcela povedať, vyprchalo a ona si dokázala stále omieľať len to neuveriteľné. Harry žije. Vrátil sa. Je naspäť. Žije. Nikdy neumrel. Celé roky bol živý. Merlin vie kde, ale živý. Jeho nadanie dostať sa z každej šlamastiky dosiahlo astronomických výšin. Žije.

                Keď vo dverách zarachotili kľúče, rýchlo sa postavil a kocky v jeho dlani sa začali hýbať rýchlejšie. Nepredpokladal, že sa vráti od pani Longbottomovej tak skoro. Myslel si, že povedú dlhší rozhovor. Aj tak bol zvedavý, nepokojný a netrpezlivý. Chcel vedieť, ako reagovala jeho bývalá snúbenica.

                Ibaže práve táto snúbenica vkročila dnu a potichu zavrela dvere dívajúc sa mu do očí. Otvoril ústa, chcel niečo povedať, vzápätí ich zavrel a stiahol obočie.

                Keď ho Hermiona opisovala, neklamala. Bol skutočne kosť a koža, s vychudnutou tvárou. Nevyzeral na tridsať. Vyzeral o dobrých desať rokov starší. Ale aj tak... bol to on, jednoznačne. Jeho oči sa nezmenili, hoci vyzeral vyplašene. To prázdno, ktoré cítila na schodisku, nemizlo. Skôr naopak. A ona nedokázala spraviť nič iné, len štyri rýchle kroky smerom k nemu a objať ho. Držať sa ho ako kliešť a plakať mu do košele. Hlasno vzlykať a neprestávať.

                Hoci chcel pôvodne vysloviť protest, po jej objatí mu kocky vypadli z ruky a on si ju k sebe silno pritisol. Počúval jej nárek a sám privrel viečka, aby neplakal. Dlhé minúty stáli v objatí a svet, ktorý si nevšímali, okolo nich plynul. Napokon jej plač ustával a on zdvihol hlavu. Možno by mal práve teraz vysloviť protest, alebo čokoľvek, čo ho žralo. Nedokázal to.

                „Používaš stále rovnaký šampón,“ zamrmlal. Samého ho to prekvapilo, ale zrejme by ju poslepiačky identifikoval kdekoľvek na svete. Podľa vône. Rozhodne príjemnejší spôsob než ten, ktorý používali so Snapom.

                „Je mi to tak strašne ľúto,“ zdvihla k nemu hlavu, ale nepúšťala ho. To objatie dôverne poznala a neuveriteľne jej chýbalo. „Všetko mi to je ľúto,“ pípla nešťastne. Pozrel jej do očí. Videl presne to, čo hovorila. Chcel sa usmiať, ubezpečiť ju, že všetko bude v poriadku, prosiť ju, aby neplakala.

                „Nemala by si ma takto objímať. Si vydatá žena,“ vypustil, ale neprestával ju držať. Nechcel ju pustiť.

                „Ale sklapni, Potter,“ odvrkla potichu. Držala v náručí svoju spomienku a bola skutočne skutočná. „Som rada, že žiješ,“ hlesla a položila si hlavu na jeho hrudník. „Je to také neuveriteľné. Je to tak kruto nespravodlivé, do čerta,“ zaprskala. „Jedenásť rokov, päť mesiacov a štrnásť dní, Harry,“ vyriekla a pozrela naňho. „A ja som rada, že som práve teraz prestala odčítavať.“ Díval sa na ňu a netušil, čo povedať. „Tá skurvená kliatba ti presne toľko života vzala. Myslela som si, do dnes, že tie čísla sú moje martýrium. Netušila som, že viac mučia teba. Pre Merlina, keby som tušila...“ hlas sa jej zasekol a oči naplnili slzami. „Je mi to ľúto, Harry,“ vzlykla. „Všetko mi je tak strašne ľúto. Prosím ťa, nehnevaj sa na mňa. Vážne som si myslela, že si mŕtvy. Nemôžeš sa na mňa hnevať. Kvôli nášmu synovi. Musíme si to vyjasniť, porozprávať sa, pokúsiť sa nejak dohodnúť. Nechcem, aby prišlo k nejakým nedorozumeniam...“

                „Už mlč, prosím. Aspoň chvíľu,“ hlesol a pustil ju zo svojho náručia. Zrazu cítil, že mu niečo chýba. A to niečo ležalo na zemi. Vzal do rúk kocky a pozrel na ňu. Stála tam uplakaná a nevedela, čo robiť. „Poď si sadnúť, porozprávame sa,“ vyzval ju a sám sa usadil na pohovku. Opatrne sa vybrala za ním. Všimla si, že v ruke začal prehadzovať kocky. Jeho nervozita. Je nervózny.

                „Harry, si v poriadku?“ spýtala sa. Pozrel na ňu. „Vieš, ako to myslím...“

                „V najlepšom,“ zaškľabil sa.

                „Ja to myslím vážne,“ mierne sa zamračila a rukou siahla na jeho tvár. Chcel najskôr uhnúť, ale zrejme by neuhol dostatočne ďaleko. Prstami mu prechádzala po tvári. „Vyzeráš otrasne.“

                „Ako pravý hrdina...“ vypustil. A ona sa uchechtla, aby zavrtela hlavou.

                „Mamka si ťa bude musieť vziať pod patronát. Za pár týždňov priberieš.“

                „To sa stavím,“ prikývol. Dívali sa na seba. Jej ruka klesla na jeho rameno. „Zato ty si ešte krajšia, než si pamätám, Ginn,“ dôverne ju oslovil a ona znervóznela. Tak jej hovoril len on. Len keď boli sami. Len, keď prežívali ich chvíle.

                „Strašne rada by som vzala niektoré veci späť, ale nejde to,“ opatrne povedala.

                „Ja viem. Vydala si sa za Nevilla a máš s ním dve deti. Frank je celý on a Luna bude rovnako krásna, ako si ty,“ vyriekol. Prekvapene naňho pozrela. Mykol plecami. „Som medzi živými už dva dni. Chcel som vedieť, ako sa všetci máte.“

                „Vyčítaš mi to? Si nahnevaný? Ja viem, že áno. Uvedomujem si to, ale...“

                „Mlč, prosím,“ zarazil ju. Všimla si, že sa kocky prestali hýbať. V tomto momente si bol sám sebou istý. „Nevravím, že plesám od nadšenia. Bol by som radšej, keby som sa vrátil a bol s tebou a naším synom. Bol to ale pridlhý čas. Bol som mŕtvy. Nie, nemysli si, že sa idem ľutovať. Mrzelo ma to, samozrejme. Hnevalo a štvalo. V istých chvíľach mojej... smrti, si ma držala... pri živote. Znie to komicky, nie?“ zaškľabil sa. Smutne sa pousmiala. Rozumela mu až príliš dobre. „Zmizol som v určitej fáze a vrátil som sa v úplne odlišnej fáze. Ako si povedala, stratil som jedenásť rokov. Nemám vlastný život. A chcem si ho začať budovať. Chcem začať od začiatku. Ty si sa rozhodla tiež nejakým spôsobom viesť svoj život.“

                „Áno,“ prikývla. „A keby som teraz odtiaľto odišla, rozišli by sme sa v dobrom. Schopní ďalšej komunikácie a spolupráce, však?“

                „Iste,“ pozrel na ňu. Nevedel, čo tým myslí,

                „A ja by som bola riadny pokrytec,“ zamračila sa. „Odišla by som s tým, že sa na mňa nehneváš, že mi odpúšťaš. Hurá. Ibaže ono to nie je také jednoduché, Harry. Nemôžem za všetkým spraviť bodku a nechať ťa začať nový život bez toho, aby si niečo nevedel...“

                Na moment stíchla. Cítila, že sa na ňu díva. Cítila, že ten pohľad je intenzívny. Rozhodne jej nepovedal všetko.

                „Nevilla som si vzala, pretože som chcela otca pre Charlieho,“ zdvihla k nemu hlavu. „Nechaj ma to povedať, prosím. Potrebujem, aby si to pochopil. Neville sa držal blízko mňa od tvojej... smrti. Vlastne sa držal blízko mňa odjakživa, ale to je jedno. Pomáhal mi. Rovnako ako ostatní, ale teraz riešime jeho,“ pozrela mu do očí. „Bola som slobodná matka a hoci je to vo svete bežné, v tom čarodejníckom to môže byť tŕňom v oku. Chránilo ma len to, že bol Charlie synom hrdinu. Vychovávali sme ho s Hermionou v domácom prostredí. Ale to všetko vieš. Každopádne Charlie rástol. Neville mi stále pomáhal. Vedela som, čo chce. Charlie dorástol do veku, kedy začínal potrebovať otca čoraz viac. Potreboval doma mužský vzor. A ja som na Nevillovu ponuku kývla. Nebola to láska. Ty dobre vieš, že som ho mala stále rada. Ešte v škole. Ale, Harry... presne ako v škole ho mám stále rada, vieš?“ smutne sa naňho dívala. Sklonil hlavu. „A to je môj najväčší problém. Už šesť rokov sa snažím doňho zamilovať. Milovať ho. Nielen mať ho rada. Ibaže to nejde, pretože si bol v mojom srdci usídlený ty,“ vyhŕkla. Zdvihol k nej hlavu. „Možno to bude znieť šialene, ale ja som neprestala milovať naše chvíle, našu minulosť, naše bozky a milovania, naše sny a plány, naše bláznenie a doberanie, naše všetko... Milovala som to všetko rovnako, ako som milovala teba. Bola to ale len spomienka, pretože si bol mŕtvy. Chápeš? Milovala som spomienku. Je to normálne?“ zavrtela hlavou. Ani nedýchal. Kocky sa nehýbali. „Do dnešného dňa som milovala spomienku na teba. Ibaže ty si teraz tu. Vidíš ten problém?“

                „Som problém,“ prikývol.

                „No, možno trochu. Ale hlavne ja mám problém. Keď si bol mŕtvy, upokojovala som sa tým, že predsa nevadí, keď sa utešujem spomienkou na milovaného človeka. Že to, čo bolo medzi nami, bolo proste také silné, že nedokážem milovať Nevilla. A nielen Nevilla. Nikoho. A potom tu bol Charlie, ktorý mi ťa nechtiac kruto pripomínal a živil tvoju spomienku, ktorú som beznádejne milovala...“ hlesla a smrkla. Zaškľabila sa. „Spomienka ožila. Spomienku som milovala. Ale teba nemôžem milovať. Rozumieš? Mám rodinu, ďalšie dve deti, ktoré potrebujú rodičov...“

                „Ale nie si šťastná a zrejme nikdy nebudeš,“ skočil jej do reči. Bola ticho. Mal pravdu. „Máš kurva veľký problém,“ zaprskal. Pozrela naňho. „Možno by som mal teraz prehlásiť, že ťa milujem, že za teba zabojujem a rozmetám toho medveďa na kúsky, pretože zjavne nie si šťastná. Keby si bola šťastná, nechal by som to tak. Teraz mám ale dilemu...“ díval sa na ňu. Smutne sa pousmiala. „Ako si povedala, milovala si spomienku. Ja ale ani zďaleka nie som, ako tá spomienka, Ginn. Rovnako ako fakt, že ťa stále milujem, ibaže si ťa pamätám ako sedemnásťročnú a ty si teraz úplne iná žena. Milujeme minulosť. Tá je však preč. Možno je načase hodiť minulosť za hlavu a začať odznova,“ povedal potichu a siahol rukou na jej tvár. Oprela sa do jeho dlane a privrela oči. „Pochopím, keď dáš prednosť rodine pred vlastným šťastím, Ginn,“ šepol a ona otvorila oči. Pohladil ju a potom odtiahol ruku.

                „Dám, Harry,“ šepla aj ona. V očiach sa jej zjavili znova slzy. „Musím. Len som chcela, aby si vedel, ako to so mnou je. Budeme sa stretať, budeme v kontakte prostredníctvom Charlieho. Musíme byť obaja pokojní.“

                „Správne,“ prikývol a postavil sa. Všimla si, že sa kocky v jeho ľavej ruke dali znova do pohybu. „Myslím, že som v chladničke videl nejaký džús,“ vypustil a vykročil do kuchyne. „Keď budeš s Hermionou, pripomeň jej, že sa chcela zastaviť v obchode,“ zaškľabil sa. Nebol ale pokojný. To videla. Bola si istá, že ju miluje rovnako, ako si bola istá, že ona miluje jeho. Nijakými slovami sa to nedalo zmazať.

                „Zajtra sa vraj chystáš zjaviť ostatným Weasleyovcom?“ spýtala sa, keď za ním prešla do kuchyne.

                „Rozhodne to bude jednoduchšie, ako dnes,“ zaškľabil sa. Džús v chladničke skutočne bol a on im obom nalial. Všimla si aj toho, že radšej robil všetko pravou rukou, ako by sa mal vzdať kociek. „Ako to bude s Charliem?“ opatrne sa spýtal.

                „Určite sa s ním zoznámiš. Čo najskôr. Aj zajtra, keď budeš chcieť,“ usmiala sa naňho. „No a... viem, že ti ide o stretnutia. Nebudem brániť ničomu. Len... chcem, aby sa Charlie sám rozhodoval, kedy za tebou pôjde. Aspoň spočiatku. Nemyslím, že by nechcel, ale nechcem ani to, aby to dostával príkazom. Chápeš?“

                „Asi hej,“ prikývol. Pamätal, ako nenávidel, keď musel k pani Figgovej. Hoci toto bola úplne iná situácia, Charlie by nemusel prejaviť nadšenie, keby niečo dostal príkazom.

                „Som si istá, že bude šťastný, keď ťa spozná. Vie o tebe všetko, vieš? Tak nejak som chcela, aby o svojom otcovi vedel všetko,“ usmiala sa. Pozrel na ňu kútikom oka.

                „Všetko si mu ale hovoriť nemusela,“ zaškľabil sa. A ona sa zasmiala. Pozrel na ňu so záujmom. Smiech sa nezmenil. Bol ten istý. „Ďakujem ti, Ginny. Ešte som nemal možnosť ti poďakovať za to, že si mi dala nádherného syna,“ vyriekol a natiahol k nej ruku. Chytila ju. A potom si ju pritiahol do náručia. „Hermiona s Tonksovou a Remusom mi rozprávali. Je úžasný.“

                „Nevadí ti, že sa volá Charles?“ spýtala sa potichu.

                „Predstav si ho, chudáčiska, keby sa mal ešte volať Harry,“ zasmial sa. A ona tiež. Zdvihla k nemu hlavu. Bolo fajn uvedomiť si, že sa dokáže smiať. Zvážnel. „Ďakujem,“ šepol a pobozkal ju na líce. Chcel ju pobozkať úplne iným spôsobom, ale nemohol. Pustil ju. „No a to, čo si vravela... že by som ho mohol vidieť už zajtra... myslela si to vážne?“ spýtal. Kocky sa znova hýbali.

                „Určite,“ prikývla. „Ale Harry,“ mierne stiahla obočie, „ani si neviem predstaviť, čo všetko si musel zažiť. Jedenásť rokov je veľmi dlhá doba. A je jasné, že to na teba muselo nejakým spôsobom doľahnúť,“ vravela pomaly a opatrne. Videla, že stuhol. Hýbal len prstami. Nadýchla sa. „Uvažoval si o tom, že by si sa s niekým o tom porozprával? Hermiona vravela, že nechceš, ale asi by si mal...“

                „Myslíš nejakého cvokára?“ prebodol ju pohľadom.

                „Myslím nejakého odborníka, áno,“ prikývla. Ako vravela jej kamarátka, nemohli tušiť, čo spraví, ale určite by ju nepreklial. Nevedela ako, ale vedela to. „Harry, nemôžeš byť úplne v poriadku po tom všetkom. A ja, ako matka, si musím byť istá, že si...“

                „Myslíš, že by som niečo spravil Charliemu?“ prerušil ju podráždene. Cítil, že ho zaháňa do kúta a to sa mu nepáčilo. „Že by som mu ublížil? Že by som...“

                „Nie, do pekla,“ zamračila ho a pristúpila k nemu. Chytila jeho ľavú ruku, v ktorej sa kocky mihali a on si to ani neuvedomoval. „Ale mohol by si ho desiť, chápeš?“ dívala sa mu do očí. Zvierala mu dlaň a kocky sa prestali hýbať. Pozrel sa na ich ruky.

                „To je len taký blbý zlozvyk,“ zaprskal.

                „Nemyslím, že je to zlozvyk. Je to nejaký tvoj filter. Hromadí sa v tebe príliš veľa emócií a týmto spôsobom ich odčerpávaš. Možno činnosť, nejaká práca by ti pomohla. To je ale len dočasné riešenie. Možno by stačil len nejaký elixír. Možno by stačilo sa vyrozprávať. Niečo s tým ale musíš spraviť...“

                „Myslel som si, že si novinárka a nie liečiteľka,“ zavrčal zamračene. Cítil, že jeho prsty chceli konať, ale držala ho. A ani si neuvedomil, že jeho pravá ruka začala poklopávať po stehne. Zbadala to. Významne naňho pozrela. A on sa zarazil.

                „Pamätáš, že som svojho času chcela byť liečiteľkou, však?“ pripomenula mu. „Nešla som do školy, nezvládla by som to s Charliem. Ale niečo málo viem,“ pustila mu ruku. Sústredil sa len na to, aby nezačal odčerpávať emócie kockami. „Nie si... nemôžeš byť v poriadku a je to pochopiteľné. Chcem, aby ťa prezrel odborník. Nemusíš mu nič hovoriť, len nech ťa prezrie a navrhne riešenie, ako ťa zbaviť problémov. Dovtedy sa s Charliem samozrejme môžeš vídať, ale nie sám. S Hermionou, so mnou, s kýmkoľvek... Nemyslím si, že by si Charliemu ublížil, určite nie vedome. Ale pokým sa nenecháš vyšetriť, nedovolím, aby si s ním bol sám,“ prehlásila rozhodne a tvrdo.

                Uprene sa na ňu díval a cítil, že sa kocky pohli. Presne, ako povedala. Hromadilo sa toho v ňom až príliš. Aj jeho záchvaty tomu zodpovedali, než sa ich naučil zvládať. A kocky mu tiež pomáhali. Nebol v poriadku? No samozrejme, že nebol. Po pravde čakal, kto ho na to upozorní ako prvý. Myslel si, že to bude Hermiona. Rozhodne nečakal, že by to bola ona. Iste, je to logické, bola Charlieho matkou a práve jej na tom musí záležať najviac. Akurát nepredpokladal, že by sa v rozhovore dostali až tak ďaleko. Vôbec si nemyslel, že by sa dokázali rozprávať. Kocky sa pohli rýchlejšie.

                „Sakra!“ štekol a tresol rukou s kockami o linku. Nerozbili sa. Držali kúzlom. Nerozbitná hračka. O krok odstúpila.

                „Harry,“ oslovila ho opatrne. Pozrel na ňu. Videla poplašenosť a strach. Bezmocnosť a stratenosť. „Ja ti nechcem ublížiť,“ šepla. „Musíš byť ale v poriadku, aby si bol Charliemu dobrým otcom, rozumieš?“ dívala sa naňho. A potom k nemu pristúpila. Keď sa vtedy objímali, kocky nepotreboval. A objala ho aj teraz. Pevne a jeho ruky ju zovreli. Cítila, že sa trasie. Ale tras ustával. „Musíš byť v poriadku, aby si mohol normálne žiť,“ šepla.

                „Dobre,“ privolil napokon. Upokojila ho. Záchvat, ktorý sa ho snažil zdolať, ustúpil. Držal ju s privretými viečkami a bolo to dobré. „Spravím to.“ Asi by mu to skutočne pomohlo.

                „Pomôže ti to, uvidíš. Bude to ale sedenie bez prútikov,“ vypustila a on sa na ňu pozrel. Stiahol obočie. „No nedívaj sa. Bol si so Snapom jedenásť rokov. Ktovie, čo všetko ťa naučil. Nemôžeš na liečiteľa použiť prútik,“ zaškľabila sa. A on sa uchechtol.

                „To mi nenapadlo.“

                „Mne to napadlo ako prvé po tom, čo mi Hermiona povedala o očnej operácii,“ zachichotala sa. A on sa na ňu díval s úsmevom. Možno ubehlo jedenásť rokov a všetko bola minulosť. A možno sa táto žena za ten čas zmenila. Jej podstata ale ostala rovnaká.

                „Si neskutočná,“ odfrkol si, ibaže mu zavibrovalo vrecko. Mobily poznal, ale aj tak ho to vydesilo. „Musím si zvyknúť,“ zaškľabil sa a vytiahol telefón. „To je Hermiona,“ šepol. Potom si ale odkašľal. „Tu je prebehlík z ríše temna na stranu svetla. Kto volá?“ skríkol do telefónu. Ginny sa zahihňala. Mrkol na ňu. „Ale ja viem, že si to ty, Hermiona. Nie som idiot... Iste, že je všetko v poriadku. Prečo by nemalo byť?... Akože by sme sa povraždili? A zasvinili ti tým byt? To by sme ti nespravili... Skutočne je všetko v poriadku. Je živá. Chceš ju počuť?... Dobre, poviem jej... Dobre... Remus je na ceste, rozumiem... Ha... Áno, mami, som v poriadku... Dobre teda, ahoj...“

                Prevrátil oči. Pozrel na Ginny. Potichu sa chichotala. Usmial sa.

                „Či sme stretnutie zvládli a prežili bez toho, aby sme si navzájom ublížili. No chápeš ju? A prinútila Remusa spraviť nám nákup,“ zavrtel hlavou. „Vyzdvihla deti zo škôlky, ale za chvíľu príde tvoj manžel, tak či má použiť vašu historku, alebo či prídeš,“ díval sa na ňu.

                „Idem,“ pozrela na hodinky. „Najvyšší čas. Harry,“ vydýchla a pozrela naňho, „keď chceš zajtra prísť za Charliem, môžeš. Ja ale budem musieť povedať Nevillovi o tom, že si sa vrátil. Nemôžem mu zatajovať túto skutočnosť, týka sa to aj jeho...“ pozorne sa naňho dívala. Nálada mu klesla, to spozorovala okamžite. Prinútil sa ale usmiať.

                „Aj tak sa to dozvie. A keď mám chodiť do jeho domu, tak by to asi mal vedieť, nie?“ trpko vypustil. Nadýchla sa, že niečo povie. Nepovedala to však.

                „Dobre, uvidíme sa...“

 

TOPlist