39. Cez slzy k úsmevu

 

      Semifinálový zápas Anglicko – Írsko, Paríž, 23.7.2002
      Hotelový metlobalový komplex, Paríž, 23.7.2002
               
„Leo strelu chytí,“ usmial sa na ňu Harry v snahe zdvihnúť jej náladu. On by potreboval niekoho, kto by mu ju zdvihol.
                „To dúfam,“ sadla si vedľa neho. Hore bola momentálne Susie, Luke a Danny. Willy spolu s Charliem chodili nervózne popred lavičku. „Dala som len dvanásť gólov,“ stiahla obočie. „Chcela som sa pred Moranovou vytiahnuť.“
                „A aj si sa vytiahla, stav sa,“ objal ju okolo ramien. A zasyčal. Ruka ho bolela.
                „Do finále musíš byť fit.“
                „Určite budem.“
                Zápas pokračoval, ale trvať mal už len pár minút. Angličania si udržiavali štyridsať bodový náskok, ani neprítomnosť ich najväčšej triafačskej hviezdy im v tom nezabránila. A strela sa zjavila druhý raz.
                Harry vyskočil z lavičky, rovnako ako zvyšok jeho tímu a hľadeli do výšin. Diváci začali skandovať Leovo meno, keď sa rozletel za strelou. A Hoban ju stíhal tiež. Boli rovnako vysokí, rovnako ťažkí a ich metly boli na takmer rovnakej úrovni. Pri takejto vyrovnanej naháňačke by bola Harryho menšia výška výhodnejšia. Rozhodne každá maličkosť. To si okamžite uvedomil a s napätím sa díval, ako jeho spoluhráč bojuje.
                Bojoval statočne, držali sa telo pri tele, dodržiaval všetko, čo robilo stíhača svetovou triedou. Ale Hoban bol predsa len lepší, alebo skôr len skúsenejší. Rozhodne zviedol vo svojom živote viac dôležitých súbojov, než Leo.
                Štadión stuhol, ozývalo sa len pár írskych skupiniek a Harryho zavládol pocit absolútneho sklamania a smútku. Ginny vyhŕkli slzy a rovnako aj Leovi, ktorý zlietal dole po prehratom súboji. Padol do trávy a rozplakal sa. Oliver bol pri ňom, rovnako ako Marcusovia, aby ho tíšili. Triafači viseli vo vzduchu a nešťastne sa dívali na klbko oslavujúcich Írov. Bola to obrovská smola a Angličania sa na vrchol nedostanú.

------

Colin chodil ako telo bez duše, bez snahy kohokoľvek spovedať. Hráči sa vrátili zo štadiónu v pohrebnej nálade, nechali sa skontrolovať od liečiteľky, ošetriť unavené svaly a väčšina z nich sa zavrela v izbách bez záujmu  komunikovať.
                Darmo im James v šatni po zápase vravel, že sa nič nestalo. Svet sa nezrútil. Budú hrať o bronz a to je úspech. Nesklamali, nikoho a môžu byť na seba hrdí. Dohováral im a snažil sa ich presvedčiť, ale obe dievčatá spolu s Leom plakali a viacerí hráči k tomu nemali ďaleko. Boli len malý kúsok od obrovskej senzácie. Prehodil taktiku a začal po nich vrčať s úmyslom ich k niečomu vyprovokovať a kričal, že sa musia vzchopiť, že ešte nie je koniec a musia zabojovať aspoň o bronz. Gwen tam sedela, ako kôpka nešťastia a bojovala s tým, aby sa nerozplakala aj ona.
                „Je to pekne v prdeli,“ vrkol Ron, keď sa s Harrym dohrabali do jedálne na večeru. Chuť príliš nemali, ale vyčerpali príliš energie a najesť sa museli. Joyce Harryho znova kontrolovala a naliala doňho ďalšie elixíre s odkazom, že sa musí maximálne šetriť a to najmenej dva dni. Žiadne tréningy, žiadna námaha. A bola by najradšej, keby sa šetril aj na tretí deň, ale James ho bude pred zápasom o tretie miesto zrejme rovnako naháňať, ako ostatných.
                „To je, ale život ide ďalej,“ spozornel, keď zaregistroval Susie šuchtajúcu sa do jedálne spolu s Lukom Ibbottom. Bolo na nej vidieť, že nedávno plakala. „A Ginny?“ spýtal sa opatrne.
                „Nechce vyliezť z izby. Nemá vraj hlad,“ myklo plecami, keď sa zvalila na stoličku. „Je mi z toho zle. Chýbalo tak málo...“
                „A dosť, všetci,“ mračil sa na nich James, ktorý tam prišiel a začul ju. „Chcem, aby ste sa do zajtra všetci pozbierali a boli pripravení trénovať. Turnaj pre nás ešte neskončil, ešte sme nepovedali posledné slovo. Odkážte to aj ostatným,“ dodal pevne a sadol si na čelo stola, kde sedel zachmúrený kapitán. Začali medzi sebou diskutovať.
                „Vezmem jej nejaké jedlo a skúsim ju prinútiť niečo zjesť,“ rozhodol sa Harry a naložil dva plné taniere zo všetkého, na čo dočiahol.
                „Veľa šťastia,“ skonštatovala Susie trpko. „Mňa prakticky vyrazila z izby.“
                „Na mňa snáď nebude taká útočná.“
                Po tých slovách sa postavil a kráčil do ich izby. Stretol Marcusa Greena, ktorý sa naňho smutne zaškľabil. Zaklopal na dvere a čakal. Podľa očakávania sa nikto neozval. Pevne zovrel čeľusť a lakťom si otvoril dvere. Neletela naňho žiadna kliatba, ani nič. Videl, že leží na posteli dole bruchom.
                „Ginn...“ hlesol opatrne, keď za sebou zabuchol dvere. Zdvihla hlavu a videl, že plače. „No tak, Ginny,“ vyriekol hlasnejšie a položil taniere na stôl. Náhlil sa k nej a ona sa posadila, aby sa mu vrhla do náručia, kde vzlykala. „Pst, neplač,“ šepkal a hojdal ju v objatí. „Ja viem, že to teraz bolí. Mňa tiež, ale prejde to a my si uvedomíme, čo sme dosiahli.“
                „Chcela som byť majsterkou sveta s tebou,“ smrkla. „Viem, že je to detinské, ale boli sme tak skurvene blízko.“
                „Budeme mať ešte šancu. Za dva roky...“
                „Ak nám bude zdravie slúžiť,“ prerušila ho. „Vieš, aké to je v tomto športe.“
                „Viem. Ale ja som nezlomný a ty si moja oceľová Harpya,“ hlesol a zdvihol si jej tvár k sebe. „Netráp sa už kvôli tomu. Za dva roky si to zlato vyhráme a tento rok sa uspokojíme s bronzom, dobre?“ jemne sa pousmial. A ona znova smrkla, neplakala však už.
                „Správam sa ako idiot.“
                „Ale nesprávaš. Každého z nás to zobralo a každý sa s tým vyrovnávame inak. Keby som nebol takým silným chlapom, tiež by som sa rozplakal,“ vypustil s miernym úškľabkom. A ona sa zasmiala. Síce smutne, ale zasmiala sa.
                „Milujem ťa. Nejak vždy vieš, čo povedať,“ pritisla sa k nemu.
                „Aj ja teba. A teraz by sme sa mohli najesť, čo povieš?“ skúsil.
                „Nemám hlad...“
                „To je možné, ale aspoň trocha. Joyce ti to vravela tiež, nie? Že by si mala doplniť energiu...“
                „Vzala som si elixír.“
                „Ginny, prečo musíš byť taká tvrdohlavá?“ hlesol nešťastne. Pozrela sa naňho. Vyzeral zúfalo a zničene a ona ako keby si až teraz uvedomila, že musí byť skutočne sklamaný. Akoby aj nie? Ibaže bola zaujatá len sebou, svojím smútkom a na ostatných kašľala. Ešte aj nebohú Susie vyrazila z izby, keď sa jej snažila dohovárať.
                „Ja som vážne idiot,“ zamračila sa a vtisla mu bozk na pery. A potom ešte jeden. „Poďme, navečeriame sa, ale von ma dnes nevytiahneš.“
                „To nebude treba. Ostanem tu s tebou...“

      Hotelový metlobalový komplex, Paríž, 25.7.2002  
               
Harry si s úsmevom prezeral listy, ktoré prišli do Proroka a ktoré im predložil Colin, aby im zdvihli náladu a aby ukázali, že sú pre ich fanúšikov stále hrdinami. Nachádzali sa v nich jednoduché odkazy, ako napríklad Nevadí, aj tak ste náš zlatý tím! Hore hlavu, dokázali ste toho veľa! Som hrdý, že som Angličan! A podobne. A nachádzali sa tam aj listy, v ktorých sa písalo oveľa viac, boli plné povzbudzujúcich slov a nádejí. Pre Anglicko boli už v tejto chvíli ich vlastnými majstrami sveta. A hráčom to pomohlo. Všetkým.
                Počas raňajok kolovali listy po stole a všetci si ich s úsmevmi čítali a smiali sa a nálada bola razom hore. Nikoho v Anglicku nesklamali. Skôr naopak a aj keby bronz nezískali, už teraz boli historickými osobnosťami. Ako im Colin prezradil, dvojčatá Weasleyové vyšpekulovali novodobé čokoládové žabky s kartičkami metlobalistov podľa muklovského vzoru a v prvej sade budú ich úspešní reprezentanti. A súkromne poslali odkaz Harrymu, Ginny a Ronovi, že im dlžia trojmesačný zárobok.
                Raňajky trvali tentoraz oveľa dlhšie a James tomu nebránil. Potreboval odhodlaných hráčov k zajtrajšiemu boju s Brazíliou, ktorá v semifinále podľahla Rusku, a tieto listy tomu určite pomôžu. Harry bol pravidelne kontrolovaný liečiteľkou a mal dnes povolené trénovať. Zajtra bude stopercentne pripravený hrať a Leo bol tomu rád. Bol najzničenejším hráčom a práve Harry s ním v uplynulých dňoch viedol siahodlhé rozhovory s úmyslom zdvihnúť jeho sebavedomie. Nič im neprehral, ako prehlasoval. Vybojoval im postup do semifinále a môže byť na seba hrdý. Nikde nie je napísané, že by na jeho mieste Harry uspel.

      Zápas o tretie miesto, Anglicko – Brazília, Paríž, 27.7.2002
               
„Vyhráme si bronz, dobre?“ šepol Harry Ginny, keď sa pripravovali nastúpiť na svoj posledný zápas na MS. Nálada v tíme bola o poznanie lepšia, hráči chceli zavŕšiť úspešný šampionát ziskom medaily. Všetci a bez výnimky.
                „To nám bude nateraz stačiť,“ usmiala sa naňho a vtisla mu bozk. On sa prisal na jej pery a len buchnát od niekoho ho prinútil sa prebrať.
                „Poďme si splniť čiastkový životný cieľ,“ zazubil sa.
                Na štadióne ich privítali anglickí fanúšikovia veselo a radostne. Brazílskych priaznivcov tu bolo pár hŕstok a ich hlasy bezpečne zanikali vo vyvolávaní mien všetkých anglických hráčov, ktorých ich priaznivci považovali za víťazov už teraz.
                Radostne vyleteli do vzduchu a vítali sa s tribúnami. Tentoraz tam bola aj Harryho matka. Niekde v tom dave spolu so Siriusom, Remusom a Hermionou. Všetkými Weasleyovcami a Lunou. Dokonca s Molly, ktorá sa presvedčila prísť na tento významný zápas. Sedela pri Lily a obe sa držali za ruky. Ich tri deti dnes prepíšu históriu, hoci len tú metlobalovú a to výraznými písmenami. Nech skončí zápas akokoľvek.
                Rozhodca musel hráčov upozorňovať dva razy, aby sa postavili do predpísaných pozícií. Brazílčania boli favoritmi zápasu, ale to boli ostatné tímy pred nimi tiež. Hrali rýchly a pekný metlobal, ich Torpéda boli vychýrenými metlami, hráči takmer až strojovo presní. Boli však zdolateľní. Pred dvoma rokmi skončili pred bránami semifinále na piatom mieste. Tento rok by im štvrté svedčalo.
                Boli pred nimi usmiati Angličania, ktorí už sklamať nemohli. Dosiahli maximum, ktoré sa v danej chvíli dalo dosiahnuť a dnešný zápas si chystali užiť dosýta. James s Gwen ich včera preháňali riadne, povedali však aj to, aby hrali presne to, čo vedia, pretože toho vedia veľa. Proti Brazílčanom platila ich rýchla hra. Tvrdosť tiež ovládali. Harry sa mohol zapájať do akcií, ak by brazílsky stíhač vykazoval snahu napádať jeho spoluhráčov.
                A s tým aj vleteli do zápasu. Okamžite sa zmocnili prehadzovačky a bez pocitu zodpovednosti, bez zviazaných rúk a nervozity. Neboli už v úlohe outsiderov, ale Brazília jednoducho musela viac.
                Po prvých minútach bolo jasné, že sa bude odohrávať veľmi živá hra s množstvom útokov a šancí na oboch stranách. Brazília sa do zápasu oprela a dohrávala súboje, ktoré mohla. Angličania boli však takí rýchli, že im sotva stačili.
                Po pätnástich minútach vyhrávali 30:10 a Ginny znova žiarila. Dostávala sa za hráčov súpera a bezchybne spracovávala prihrávky, aby následne uletela prenasledovateľom a z piatich akcií dala tri góly. Štadiónom sa nieslo jej meno, aby ju vzápätí vystriedalo Oliverovo, ktorý zneškodnil útok Brazílie, Marcusovo, ktorý trafil protihráča, Willyho, ktorý nádherne prihral Charliemu a jeho, keď sa vyhol stretu. Bola to oslava anglického metlobalu v celej jej nádhere a Brazílčania s narastajúcimi minútami nestíhali a nezvládali ako hru súpera, tak krik tribún.
                Harry s úsmevom prelietaval ponad hráčov a zameriaval sa na strelu. Brazílsky stíhač akoby ani nevnímal hru pod sebou, len sa za ním ťahal, ako jeho tieň. Brazílčania veľmi rýchlo pochopili, že z hry zápas nevyhrajú. A čím skôr sa zjaví strela, tým skôr budú mať šancu uspieť.
                Pretože dnes sa Anglicko zobudilo do nádherného a víťazného dňa. Darilo sa im všetko, čoho sa chytili. A fanúšikovia boli úžasní.
                Jamesovi sa potešiteľne narastajúce skóre pozdávalo. Toto tempo však nemohli jeho hráči vydržať dlho a už po trištvrte hodine začal s pravidelným prestriedavaním a udržiavaním nastoleného tempa s úmyslom vyžmýkať z Brazílčanov, čo sa dalo. Viedli už 80:30 a šancu dostal aj Ron a obaja odrážači.
                Brazília bola frustrovaná. Angličania do nich vleteli s vervou a pevným odhodlaním, s radosťou a nadšením a všetko im vychádzalo. Samozrejme boli nervózni, začali kaziť ľahké akcie, prihrávali súperom, ich odrážači boli prakticky neškodní, trafili sa len dva razy, hneď na začiatku zápasu a odvtedy bola ich muška vykrivená.
                Na rozdiel od tých anglických, ktorí pálili presne a tvrdo a brazílčania museli byť striedaní a ošetrovaní.
                Po hodine a pol vyhrávali anglickí hráči neuveriteľných 140:60 a vyzeralo to, akoby sa Íri stretli v zápase s anglickými Osami. Bolo to neskutočné a strhujúce divadlo, ktoré režírovali anglickí triafači na čele s Ginny. Brazílčania si vyžiadali oddychový čas s úmyslom narušiť toto tempo.
                James im počas prerušenia príliš nevravel. Hrali výborne a nebolo čo meniť. Harry pochválil Ginny za jej výkony a vravel, aby do nich nasúkala ešte raz toľko. Možno ani nakoniec nebude musieť chytiť strelu.
                Zápas sa rozbehol nanovo, ale takmer nič sa nezmenilo. Brazílčania boli možno sústredenejší, ale zakrátko, po pár akciách a pár presných dorážačkách, boli psychicky tam, kde aj predtým.
                A štadión spieval striedavo víťazné chorály Harpyí, Kanónov, United a Pých. Po dvoch hodinách vyhrávali Angličania už 200:80 a Harry zazrel strelu. Cardosso sa ho držal, bol za ním päť metrov a on premýšľal, či ju nechať uletieť a dovoliť Angličanom ešte nasúkať pár gólov, alebo sa pustiť za ňou. Riziko hrozilo v oboch prípadoch. Ale atmosféra bola taká strhujúca, že sa dlho nerozmýšľal.
                Vyštartoval zo svojho miesta neuveriteľne rýchle a Brazílčan zareagoval o zlomok sekundy neskôr. Štadión pozvoľna utíchol, aby zistil, čo sa deje a potom sa znova rozkričal poháňajúc Harryho vpred.
                Dnes bol skutočne nádherný deň, úplne vhodný na výhru a zisk bronzových medailí.
                Harry letel presne tak, ako bol zvyknutý a ako najlepšie vedel. Brazílčan sa ani nevzďaľoval, ale ani nepribližoval a oni leteli naprieč štadiónom. Všetci anglickí hráči boli v pohotovosti a pripravení zabrániť akejkoľvek nekalosti zo strany Brazílčanov. K tomu ale nemalo prísť. Boli si vedomí toho, kto je lepší, kto si zaslúži vyhrať a boli féroví.
                Letel naprieč štadiónov a doháňal ju. Diváci boli na nohách, lavička bola na nohách a bol to ten najneskutočnejší pocit, ktorý v metlobale doteraz zažil. Akoby celé Anglicko letelo spolu s ním, naťahovalo ruku a zovrelo strelu, vo víťaznom geste ju zdvihlo a strhol sa taký huriavk, aký si nepamätal zo žiadneho zápasu.
                Angličania vyhrali zaslúžene a krásne, získali bronzové medaily a na tráve radostne poskakovali, aby zdvihli Jamesa a Gwen na ruky a celému svetu ukázali, kto za ich úspechom stojí. Ginny tentoraz plakala, ale boli to slzy šťastia a spolu s ňou plakala aj Joyce a Susie, Gwen a Oliver. Harry svoju malú Harpyu zvieral v náručí a obaja počúvali tomu, čo svojím podielom dokázali vyvolať.
                A na tribúne plakali Lily s Molly a spoločne sa objímali a všetci ostatní zažívali pocity, ktoré sa už nikdy nemusia opakovať.

      Londýnsky štadión, Londýn, 29.7.2002
               
Anglická reprezentácia sa vrátila do svojej krajiny v pondelok, po finálovom zápase Írska s Ruskom, ktorého sa zúčastnili a v ktorom strhli Rusi Írov z ich dlhoročného piedestálu. V krásnom, tvrdom zápase ich zdolali 370:230 a stali sa novými Majstrami sveta. Harry im od začiatku fandil a fandilo im zrejme celé Anglicko.
                Po zápase sa odovzdávali medaile a Ginny ako v mrákotách zovrela ruku Patty Moranovej, ktorá jej na krk s úsmevom zavesila bronzovú medailu a povedala pár slov. Neskôr sa Harry dozvedel, že ju pochválila za jej hru, na ktorú je radosť sa pozerať a pevne verila, že ich bude svojou hrou tešiť ešte veľa rokov.
                Vyhlasovali aj najlepších hráčov turnaja a Harryho potešilo, že sa Ginny dostala aj do AllStars tímu. Nenastrieľala síce najviac gólov, ale ako stredná triafačka nemala konkurenciu. Najlepším stíhačom sa napokon stal Rus Oleg But, ktorý chytil všetky strely.
                To však nebolo podstatné. Teraz sa preniesli do Anglicka a tam ich čakalo to, čo predpokladali. Davy fanúšikov oslavujúcich ich nanovo, novinári, ktorí sa na nich vrhali zo všetkých strán a fotografovia, ktorí neprestávali cvakať aparátmi.
                Trvalo takmer tri hodiny, kým sa dostali z tej mely, ktorú si však všetci užívali. Zrejme bude trvať ešte nejaký ten čas, kým ten ošiaľ pominie. Kým ich novinári neprestanú stíhať a mámiť z nich rozhovory. Zapísali sa do sŕdc všetkých, nielen do histórie.
                Po tomto prepade sa premiestnili na Ministerstvo, kde ich privítal minister osobne, spolu so šéfom športov a obaja sa vyjadrili, že každý člen družstva a realizačného tímu dostane Merlinov rán druhého stupňa za mimoriadne zásluhy pri reprezentácii krajiny. To bolo niečo, čo ich všetkých šokovalo, s čím nerátali a o čom nemali ani poňatia. Samozrejme bol zahlásený banket pre víťazov na ministerstve krátko pred otvorením novej sezóny, na ktorom im rády odovzdajú.

      Byt Harryho Pottera, Londýn, 31.7.2002
               
„Všetko najlepšie, láska,“ hlesla Ginny, keď jej po zaklopaní otvoril.
                „A sakra... ja mám narodeniny,“ vyhŕkol. Okamžite ho objímala a bozkávala a on sa vôbec nedokázal sústrediť na to, aby pochopil, prečo vlastne zabudol na vlastné narodeniny.
                „No áno, máš dvadsaťdva. Si môj veľký chlap,“ zaškľabila sa naňho a prešmykla sa okolo neho do bytu. Zavrel dvere a stiahol obočie. „Nepremýšľaj nad tým, je toho proste veľa,“ zahihňala sa, pretože správne predpokladala, že sa snaží zistiť, v ktorom okamihu zabudol.
                „To je pravda,“ prikývol. „Nič som neprichystal, nič tu nemám,“ nešťastne rozhodil rukami.
                „A myslíš, že očakávam nejakú hostinu?“ mrkla naňho a sadla si na pohovku. „Ja pre teba mám tiež akurát tak seba. A na víkend spolu pôjdeme do Španielska. Vybavila som nám tam pri mori jednu malú chatu,“ usmiala sa. „Bude to náš spoločný darček.“
                „Cez víkend... chata?“ povytiahol obočie. Zrejme bol prepracovaný alebo čo, pretože mu to vôbec nemyslelo.
                „Áno, je to posledný voľný víkend, než začne nová sezóna,“ mykla plecami. „Vždy som chcela ísť k moru a vždy som nemala čas, peniaze alebo chuť. Teraz času síce nemám veľa, ale chuť to preváži. Čo?“ pozrela naňho.
                „Jasne,“ usmial sa a prisadol si k nej. „Čokoľvek si želáš, drahá. Takže... som tvoj veľký chlap?“ zabrblal a chcel sa zmocniť jej pier.
                „Pomaly, Potter. Máme čas,“ zahriakla ho s úsmevom. „Priniesla som víno, sirupový koláč a pár chlebíkov.“
                „Ty stíhaš ešte vypekať?“ podivil sa, ale vstal, aby priniesol poháre na víno.
                „Nestíham nič. Piekla mama,“ prezradila s úškrnom. „Apropo, dnes som dostala ďalšie tri ponuky na sobáš, sedem vyznaní lásky, štyri žiadosti o rozhovory, päť ponúk fotenia reklám a jedna z toho je na spodnú bielizeň,“ zahihňala sa, pretože významne zamľaskal, „sedem ponúk na prestup do Ruska, Írska, Brazílie, Švédska, dokonca do USA hneď tri. Doobeda som bola v Prorokovi, poobede v Svete metlobalu a medzitým som sa zastavila u mamky, aby som nám vzala toto menšie občerstvenie.“
                „Milujem ťa,“ šepol a pobozkal ju. Potom jej podal pohár s vínom. „A som rád, že na mňa myslíš, pretože ja na to nemám čas,“ krivo sa zaškľabil. „Môj program bol skoro rovnaký, až na to, že ja som bol v Svete metlobalu doobeda, poobede som bol u Regulusa a podpisoval kvantum pergamenov. Vážne majú v pláne so Siriusom a otcom prebudovať celý systém v metlobale,“ prezradil.
                „Myslím, že je to dobrý nápad. Nebude to síce hneď, ale keby sa im to podarilo, úroveň našej ligy by sa enormne zvýšila,“ prikývla a upila si z vína.  
                „Len netuším, či sa im s asociáciou podarí pohnúť a presvedčiť ju.“
                „Tvojmu otcovi pred rokom neveril nikto. A pozri teraz. Hádam sa už aj Angličanom konečne otvoria oči a pochopia, že to všetko stojí za prd, že by sme si mali vziať príklad zo zahraničných líg a že by sme mali postupovať,“ rozhorčene prehlásila.
                „Uvidíme, čo sa im podarí,“ usmial sa. „Každopádne my by sme sa toho ešte mohli dožiť,“ natiahol s úškľabkom.
                „Dúfam, že budeme žiť dostatočne dlho,“ zahihňala sa a zadívala sa naňho. „To zlato si ale vyhráme, nie?“ povytiahla obočie.
                „Predsa sme sa na tom dohodli,“ prikývol. „Za dva roky bude titul náš.“
                „Alebo za štyri. Ale raz sa spolu staneme majstrami sveta.“
                „Súhlasím. A teraz, ak by si dovolila,“ vzal jej z rúk pohár a položil ho na stôl. „Chcem sa s tebou milovať.“
                „A máš na to energiu?“ významne sa pousmiala. Obaja absolvovali náročný deň, nedivila by sa, keby chcel zaľahnúť a vstať až ráno.
                „Som veľmi kvalitne trénovaný, dráha. Ani netušíš, čo máš.“
                „Ale tuším, Potter. Veľmi dobre to tuším...“ vydýchla, pretože už na nič čakať nechcel a siahol jej na prsia. Zastonala mu do úst. Milovala to a milovala jeho. A on vedel presne, čo miluje pri milovaní.

      Ministerstvo mágie, Londýn, 7.8.2002
               
Situácia okolo metlobalistov bola stále na hranici šialenosti, ako sa vyjadril Oliver Wood. Nebolo to už také, ako minulý týždeň, stále to však bolo na jednej strane nádherné a na druhej mimoriadne vyčerpávajúce.
                Harry s Ginny boli skutočne v Španielsku na akomsi predĺženom víkende a tri dni nevedeli o ničom, čo sa dialo v Anglicku a boli za to radi. Užili si mora a pokoja a bolo im fajn. Až tak fajn, že sa Ginny pristihla pri myšlienke, že by to pokojne brala do konca života.
                Ich medaile im viseli nad krbmi, na čestných miestach a sľúbili si, že k nej pridajú jej zlatú sestru niekedy v budúcnosti.
                A teraz si zrejme na nejaké čestné miesto zavesia aj Merlinov rád druhého stupňa, ktorý im slávnostne odovzdával hrdo sa tváriaci minister. Na Moranovú síce nemal, ako sa vyjadrila Ginny, ale takéto ocenenie poteší a samozrejme boli patrične hrdí.
                „Super,“ zahlásil Ron stojac pri stolíku s občerstvením s Harrym. „Podľa rečí môjho odvrhnutého brata, by som mal po skončení kariéry skrachovať, stať sa bezdomovcom a žobrať pri kanáloch. Budem môcť toto krásne ocenenie predať nejakému kšeftárovi a budem mať na chleba a pivo,“ zaškľabil sa na svoj rád.
                „Ty si bol vždy vtipný,“ zasmial sa nad tou úvahou Harry.
                „Že áno, ja viem a moja priateľka to dokáže oceniť,“ usmial sa na Lunu, ktorá stála obďaleč s Ginny a Oliverovou manželkou. „Počuj, čo je pravdy na tom, že sa tvoj otec pokúša o reorganizáciu systému anglickej ligy?“ povytiahol obočie.
                „Ou, takže tiché tamtamy úradujú.“
                „No jasne. To vieš, Seamus sa kamaráti s Colinom, ten sa kamaráti s dvojčatami a tí sa musia kamarátiť so mnou...“
                „Uhm, chápem,“ prikývol. „Áno, vyjadril podobnú myšlienku. Zrejme si myslí, že sa bude pri trénovaní Kanónov nudiť a tak si hľadá nejakú vedľajšiu... na nešťastie dobrovoľnú a neplatenú činnosť, ktorou by zabil čas,“ mykol plecami. „Chcel by vyradiť írske družstvá z našej ligy. Chcel by vybudovať viac štadiónov. Chcel by z neaktívnych metlobalistov spraviť trénerov, ktorí by sa venovali mládeži. Chcel by zvýšiť počet tímov. Chcel by toho spraviť veľa, ale myslím, že sa mu to nepodarí. Hoci, určite má moje plné sympatie.“
                „Aha,“ prikývol Ron zamyslene. „Rozhodne sú jeho myšlienky prínosné. Anglicko na to ale nemá potenciál.“
                „Keby na Rokforte trénovali kvalifikovaní tréneri, dokázali by talent podchytiť včas. Bolo by viac metlobalistov, čo by bolo výhodné na rozdiel od kvanta ministerských úradníkov, ktorí toho veľa nenarobia,“ zamračil sa. „Načo je vlastne toľko úradníkov, keď máme kúzla? Napríklad taký Finnigan. Možno by dokázal hrať. Možno by dvojčatá vydržali pri metlobale, keby bol lepšie platený. Alebo tvoje dve potenciálne švagriné. Od Ginny viem, že veľa tých, ktorí hrali na Rokforte metlobal, toho nechalo po škole. A prečo? Pretože nemali žiadne možnosti.“
                „Teda, Harry, ty by si pokojne mohol kandidovať na nejaký ten úrad,“ uškrnul sa. Ale na jeho slovách bolo kus pravdy.  
                „Kašlem ti na úrad,“ prskol pobavene. „Pochybujem, že sa toho dožijeme, ale niekto by mal niečo začať robiť, pretože táto terajšia zlatá, hoci vlastne bronzová, generácia tu nebude dlho.“
                „To je fakt,“ prikývol vážne. „Keby bola potrebná moja pomoc, rád sa tejto akcie zúčastním. Milujem metlobal a záleží mi na jeho budúcnosti.“
                „Fajn, tak to už sme traja aktívni metlobalisti, ktorí majú rovnakí názor. Už len ten nápad nenápadne vypustiť medzi ľudí.“ 
                „Predpokladám, že sa toho ujme Sirius s Regulusom.“
                „Správne predpokladáš.“
                „No, keď sa Anglicko prinútilo zmeniť názor na metly, tak toto by tiež mohlo mať úspech.“
                „Je to ale beh na dlhšie trate.“
                „Dokázali sme denne ubehnúť pätnásť kilometrov. To nebude problém.“
                „S tebou je radosť spolupracovať,“ zaceril sa Harry.
                Myšlienky a nápady to boli zrejme dobré a prinieslo by to výsledky. Možno nie hneď, možno až za pár rokov, ale anglický metlobal nutne potreboval vzkriesiť, aby mal nádej aj do budúcnosti.
                Harry sa s úsmevom vydal k Ginny, aby ju šťastne a radostne objal okolo pása. A ona sa automaticky doňho oprela neprestávajúc niečo vravieť Lune, ktorá sa už tisla k Ronovi. Takto a teraz to bolo fajn. Bolo to dokonalé. A otcove nápady, hoci ich bude podporovať a pomáhať, boli otcove nápady.
                Jemu začína v sobotu nová sezóna, začal už trénovať s Pýchami a s Ronom a začína mu vlastne nová etapa života, v ktorej bude po boku jeho Harpya. A tá sa, okrem iného, rozhodla vrátiť k diaľkovému štúdiu žurnalistiky. Od začiatku. Prvý semester, ktorý už absolvovala, mienila ignorovať. To patrilo do jej minulého života. Na škole s radosťou prijali jej prihlášku. Kto by aj nechcel učiť najlepšiu metlobalistku súčasnosti...

TOPlist