38. Prelomené kúzlo

 

„Nie, mňa to mrzí,“ prerušil ju Harry. „Nechcel som, aby...“ začal sa k nej otáčať. Kútikom oka zbadal pohyb. Jej pravá ruka vyletela do vzduchu. Zbadal v nej záblesk ohňa z krbu. V zlomku sekundy si uvedomil, že sa plamene odrážajú v niečom kovovom, lesklom a dlhom. V hlave sa mu rozsvietil výstražný maják. Reflexívne dvíhal ruky. Podarilo sa mu zachytiť zápästie s dýkou. V tvári mala takmer šialenstvo. Okrem jej hlasného nadychovania sa nebolo nič počuť. Ostrie mu o milimeter minulo kožu. Chytil jej aj druhú ruku a odtláčal ju od seba. Pochopil, že ju poháňa neuveriteľná nenávisť, zrazu mala toľko sily, že to bolo až nepochopiteľné vzhľadom na jej telesnú konštrukciu.
                „Zabijem ťa,“ zasyčala nevraživo. To mu bolo jasné hneď, aj keď nechápal prečo. S ťažkosťami ju držal od seba v bezpečnej vzdialenosti. Nechcel ju sotiť, aj keď mu rozum nahováral, aby to spravil. Predsa len mal viac sily ako ona. Tak ju len odtískal od seba, nútil ju cúvať a jej zápästie stláčal čoraz viac. Chcel ju prinútiť, aby dýku pustila. Ich súboj trval len niekoľko sekúnd, ale obaja doň vložili množstvo sily a odhodlania. Skončil sa v momente, ako sa hrot dýky po jej vytrvalom snažení predsa len zaboril do jeho tela. Aj keď nie hlboko, i tak preťal kožu a jeho rukou v tej chvíli prešla neznesiteľná bolesť. Vôbec sa to nepodobalo na normálne porezanie. Na predlaktí mal len drobnú ranku, ale cítil, akoby mu zlomilo ruku. Uvedomil si, že niečo nie je v poriadku. Pustil ju a ona sa s diabolským smiechom zviezla na kolená.
                „Čo to má znamenať?“ zvraštil obočie a zachytil si ruku tesne nad zranením a pevne zovrel. Pochopil, že dýka musí byť napustená niečím, čo mu určite nepomôže. Tá bolesť bola obrovská. Nech tam bolo čokoľvek, nechcel dopustiť, aby mu to krv zaniesla do celého tela. A ona sa len smiala.
                „Zabije ťa to,“ zaškľabila sa. Jej inak pekná tvár bola skrivená odporom. „Pomaly umrieš a mne sa dostane pocty a uznania.“
                „O čom to hovoríš?“ spýtal sa, keď sa dosmiala. Jeho prútik ležal niekde pod posteľou, rovnako ako ten jej. Nemá šancu sa k nemu dostať, pretože mu v ceste stála ona a on cítil, že mu pomaly odchádzajú sily. Musel to byť nejaký jed. Zrejme smrtiaci, keď to spomína. Ranka bola malá, ale i tak dosť silno krvácala a on sa snažil stiskom ruky donútiť ju ešte viac krvácať, aby sa čo najviac jedu dostalo von. „Chceš ma zabiť,“ vypustil. Len sa tomu zasmiala. „Fajn, ale dostanú ťa. Odtiaľto nezmizneš, mojou smrťou sa zapečatia vchody a ty tu zostaneš. Zistia, kto to spravil. Neutečieš,“ každé ďalšie slovo mu robilo čoraz viac problémov. Cítil, že mu nohy oťažievajú, že sa o chvíľu na nich neudrží. „Prečo?“
                „Pre lepšiu budúcnosť,“ povedala úplne vážne. Prestala sa smiať a uprene sa naňho dívala. „Viem, že sa odtiaľto nedostanem, rátala som s tým. Na onom svete mi bude dobre. Pridám sa k tým, ktorí pomáhajú tu na zemi, aby naše spoločenstvo našlo slávu, ktorá mu prináleží,“ sklonila hlavu a zadívala sa na dýku.
                „Nerob to!“ okamžite mu došlo, čo chce spraviť. Nemohol pustiť ruku, pretože by spravil jedu voľnú cestu do tela. Urobil neistý krok. Nohy mal čoraz ťažšie, pred očami sa mu tvorili farebné kruhy. „Nerob to,“ zopakoval. „Aké spoločens...“
                Nedokončil. Len sa naňho pozrela s úsmevom. Na okamih bola zase tou peknou Európankou. Potom nahodila vážny a odhodlaný výraz a priložila si čepeľ dýky ku krku. Bezradne sa na ňu díval. Skôr, než sa čokoľvek stalo, pochopil, že ona necúvne. Že vo svojom presvedčení nepoľaví a že dokončí to, čo začala. Umrie spolu s ním. V tom momente mu bolo jedno, prečo to robí alebo aké spoločenstvo spomína. Nemohol tomu zabrániť. Ani keby si pustil ruku a chcel ju zadržať. Bola rýchlejšia. Stačil jeden rýchly pohyb, ktorý sprevádzal jeho výkrik a jej z krku vystrekol prúd krvi z prerezanej tepny. Na mieste skamenel a šokovane sa jej díval do tváre. Stále sa naňho dívala, s úsmevom, takmer škodoradostne. Už len samotné zranenie by znamenalo jej rýchly koniec. Keď však videl, ako sa jej pri ústach tvorí pena, ako plytko vydychuje, z tváre mizne farba a začína sa nekontrolovateľne triasť, vedel, že jej už niet pomoci. Bezmocne sa díval na telo pred sebou, ktoré sa prehýbalo následkom nekontrolovateľných kŕčov. Len niekoľko sekúnd, ale než sa upokojilo, než vydýchla naposledy, prežil takmer celú večnosť.
                Spamätal sa v okamihu, ako sám na sebe začínal pociťovať slabé šklbanie svalstva. Nemusel vedieť, čo sa presne stalo, aby pochopil, že ona sa porezala až príliš a jed postupoval telom rýchlo. Jej koniec prišiel rýchlo. Keď cítil, ako sa mu ramená začínajú slabo triasť, ako mu začína byť čoraz viac nevoľno, pochopil, že musí nájsť pomoc. A to čo najrýchlejšie. Sťažka sa prinútil spraviť pár krokov smerom k dverám, nevšímajúc si mŕtve telo pri svojich nohách. Lakťom si otvoril dvere a vypotácal sa na chodbu.
                Zvuk hudby by mal silnieť, ako sa, opierajúc o stenu, posúval s vypätím posledných síl ďalej a ďalej. Stále bližšie k miestnosti, kde bola svadba v plnom prúde. Možno sa jed nedostal do jeho tela v plnom rozsahu, ale predsa len prešiel a on prestával vnímať zvuk aj obraz. Triašku si uvedomoval už aj v nohách. Jediné, na čo sa sústredil, bolo nepoľavenie zovretia svojho predlaktia. Nevidel, nepočul, padal k zemi s nemým výkrikom o pomoc. Uvedomil si chlad v ústach, z ktorého začali vychádzať chumáčiky peny.

------

Severus sa na svadbe nudil od začiatku, niekde v jej priebehu sa prinútil vydržať to, ale teraz už trpel. Hudba mu liezla na nervy, smiech ešte viac. Keby tu bol aspoň ten sopliak, aby si mal do koho vŕtnuť, pretože Black stále tancoval a nedal mu príležitosť nejako štipľavo ho okomentovať. Vlastne mu nikto nedal k tomu príležitosť, pretože sa k nemu nikto nehlásil. Alebo on svojím výrazom nedovolil, aby sa k nemu niekto hlásil. Ešte ani jeho sestra si ho celkom rozumne nevšímala.
                Pohľadom prechádzal po svadobčanoch a pozoroval ich, pretože inú zábavu v tomto, preňho totálne premrhanom čase, nenašiel. Grangerová tancovala s Malfoyom, pritisnutí na sebe a on sa tomu znechutene zaškľabil. Ale aspoň nevyzerá, že by chcela utiecť, ako to pred chvíľou spravila Weasleyová. Zavrtel hlavou. Tak veľmi sa obetoval, dokonca sa prinútil tancovať len preto, aby tých dvoch dal dokopy a oni jeho snahu takto neocenili. Kde vlastne sú? Weasleyová stála s Lovegoodovou a tá do nej niečo hustila. Nepredpokladal, že by niečoho dosiahla, ale tak nech sa dievča snaží. Weasleyová je proste šibnutá a ďalšia šibnutá ňou určite nepohne. A kráľ idiotov sa ešte nevrátil po tom, čo odtiaľto ušiel so sklonenou hlavou a stiahnutými ušami.
                Severus potichu zaprskal. Chýbal mu, vážne. Toľko štipľavých poznámok na jeho adresu mal pripravených po tom tanci - netanci a jeho nikde. Pozrel k dverám. Vážne ho to už nebavilo. Možno by ho mal nájsť, aby si aspoň niekto odniesol jeho zlú náladu. Alebo ho chcel nájsť pre to, aby sa ubezpečil, že je v poriadku? Po tom, čo to obaja znova tak elegantne pokazili? To iste.
                Nešťastne povzdychol. Jeho synovec zrejme niekde trucuje a ako ho poznal, už určite nevystrčí nos. Rýchlym pohľadom preletel miestnosť. Jeho neprítomnosť by si v tomto momente asi nevšimli. A aj keby si všimli, bolo by im to jedno. Alebo by jeho neprítomnosť uvítali. To najskôr. Tak teda vypadne prv, než sa z tej nudy zblázni úplne.
                Na chodbe ho však zarazil výjav, ktorý sa pred ním predostrel. Polonahý Potter potácajúci sa pri stene a opierajúci sa o ňu, smrteľne bledý držiaci sa za ruku, ktorá krvácala, ramená aj stehná mierne sa trasúce, sklený pohľad, plytký dych. Nepotreboval veľa, aby mu došlo, čo sa stalo. Známky otravy boli jednoznačné. Než sa jeho synovec zviezol k zemi a pri ústach sa mu začala tvoriť pena, pribehol k nemu a vrazil mu do úst bezoár. Netušil, či nie je príliš neskoro a jeho mozog sa práve v tejto chvíli podobnými myšlienkami odmietol zapodievať. Rana na predlaktí bola tiež jasná. Jed sa do tela dostal touto cestou a on vyčaroval kompresný obväz, ktorým zviazal ruku nad zranením ešte skôr, ako ju pustila synovcova pravačka po tom, čo upadol do bezvedomia.
                Nahlas zaklial. Bude ho musieť odtiaľto dostať skôr, než sa zalarmuje celá spoločnosť a preruší sa svadba. Teda, o svadbu mu ani tak nešlo, len o svoj vlastný pokoj a o to, aby sa nikto doňho nestaral. Aspoň do tej doby, než zistí, čo sa stalo. Namieril na Harryho prútik a odlevitoval jeho telo na ošetrovňu.

------

Keď Severus svojho synovca prezrel, zistil iba to, že bol skutočne otrávený a to niečím silným, čo nepoznal a to sa mu vôbec nepáčilo. Upokojilo ho jedine zistenie, že sa jed nedostal do celého tela, vyplavil sa skôr, než stihol napáchať nenapraviteľné škody. Stále však nevedel, čo to spôsobilo a z toho bol nervózny. Pokiaľ nebude poznať pôvod jedu, nebude vedieť, ako mu pomôcť. Jeho synovec nejavil najmenšie známky života, nereagoval na žiaden vonkajší podnet a on ho v duchu preklínal za to, že sa nedokázal kontrolovať a nevylúčil zo svojho rozvrhu prítomnosť na ošetrovni ani na jeden mesiac. A keď si navyše predstavil, že neznalosťou jedu nevedel odhadnúť, či a aké následky na jeho synovcovi zanechá, znervóznel ešte viac.  
                Musel pre niekoho zájsť, aby sa mohol sústrediť na zistenie nielen toho, čo sa vlastne stalo, ale najmä, aby našiel jed a pokúsil sa prísť na protijed. Voľba padla na Susan, lenže pri nej stál Black, pri Blackovi Lupin a hneď ich bolo až nechutne veľa. Ale tak čo, aj tak by sa to skôr či neskôr dozvedeli a on nemal čas so zdržovaním. Než sa dostali na ošetrovňu, v rýchlosti povedal to málo, čo vedel.
                Využil príležitosť, kedy sa Black a vlastne všetci, začali rozplývať nad Potterom a ušiel z ošetrovne. Aj tak mu tu teraz nemohol nijako pomôcť. Okamžite začal uvažovať. Kde by asi tak mohol byť predtým, než sa zjavil na chodbe polonahý, len v nohaviciach a ešte k tomu s rozopnutým opaskom? Idiot jeden nadržaný. Keďže bola Weasleyová v opatere Lovegoodovej, tak to mohla byť jedine tá Európanka. Ťažko by sa mohol poraniť na niečom ostrom pri prezliekaní sa do pyžama.
                Keď vpadol do jeho bytu, zamieril priamo do spálne. Na malý okamih ostal šokovane stáť, keď zbadal ďalšie polonahé telo, neprirodzene vykrútené, s penou okolo úst a hlavou v krvavej kaluži. V ďalšom momente už kontroloval okolie. Nebolo ťažké spozorovať dýku ležiacu pri tele.
                „Merlin, čo sa tu, do čerta, stalo?“ vydýchol niekto za jeho chrbtom. Prevrátil oči.
                „Black, to si nemohol ostať trúchliť pri Potterovej posteli?“ podráždene sa k nemu otočil.
                „Nie, nemohol,“ odvrkol. „Dobre viem, že mu teraz niet pomoci, inak by si sa o to snažil. A tak som šiel za tebou, aby sme zistili, čo sa vlastne stalo.“
                „Tvoj ostrovtip sa lepší s príchodom blížiacej sa jari. V lete budeš možno...“
                „Drž aspoň raz hubu!“ štekol po ňom. Severus výstražne stiahol obočie, ale na Siriusa to neplatilo. „Teraz nie je čas na tvoje inteligentné vsuvky. Treba zistiť, čo sa stalo, čo s ním je a ako mu pomôcť.“
                Chvíľu sa na seba uprene dívali, navzájom sa vraždiac pohľadmi. Obaja boli vystrašení, aj keď by si to, najmä jeden z nich, určite nikdy nepriznal. Obaja boli nervózni a neistí, ale uvedomovali si, že teraz asi budú musieť spolupracovať.
                „Čo sa tu mohlo stať?“ zavrčal Severus. „Poobzeraj sa okolo seba. Tvoj krstný syn si zrejme zobral príklad z teba a nedokázal udržať nohavice zapnuté,“ prstom bodol na mŕtvolu.
                „Sklapni. Čo ju zabilo? To isté, čo spôsobilo, že je Harry v takom stave? Jed?“
                „Jednoznačne,“ precedil pomedzi zuby s úpornou snahou o prehltnutie dodatku, ktorý by ich situáciu zrejme vyhrotil ešte viac. „A jed je v čepeli tejto dýky,“ zohol sa k nej, schválne sa vyhýbajúc infikovanej krvi. „Dávaj si pozor, aby si sa jej nedotkol,“ upozornil svojho švagra. „Aj keď,“ nadvihol obočie. Sirius pochopil, čo by rád povedal. Aj on nadvihol obočie. Severus opäť, proti svojej vôli, prehĺtal sarkastické poznámky. „Na Potterovi som nechal zmiznúť tú krv a rana je zacelená, takže tam prenos nehrozí. Vezmem dýku k sebe, zistím zloženie jedu, ktorý mi nie je známy, na základe toho sa mi snáď podarí vyrobiť nejaký protijed.“
                „Pôjde to?“ spýtal sa Sirius krotko.
                „Musí. Zatiaľ neviem nič. Neviem, čo v ňom je a ako ho z toho dostať. Možno budú odpovede v Bystrohlavovej receptoch, sú tam nejaké protijedy. Netuším,“ ťažko skrýval sklamanie a nešťastný tón. Momentálne bol bezradný a v tejto situácii sa ešte neocitol. Sirius sa naňho pozorne zadíval.
                „Keď na to niekto príde, tak si to jedine ty.“
                „Aha,“ vyšlo zo Severusa prekvapene. „Tak takéto uznanie som od teba nečakal.“
                „To vieš, zabudol som ti dať na Vianoce darček, tak sa revanšujem,“ nasilu sa zaškľabil. „Ja to tu vyčistím, postarám sa o telo a zablokujem východ. Treba vypočuť Európanov, tí boli s ňou v spojení, možno niečo vedia.“
                „Nevedia nič. Bola to jej sólo akcia. Pozri,“ ukázal na rúčku dýky. „Hovorí ti to niečo?“
                „Iste, dýka a dračia hlava. Ostrá dýka, či Dračí rád.“
                „Správne. Určite to nebude náhoda. Slečna bola zrejme členkou tohto spoločenstva a dostala za úlohu zabiť Harryho a potom aj seba. Niekedy, v priebehu ich zbližovania, sa pokúsila prebodnúť ho, ale, zrejme pri súboji, ho len škrabla. Zrejme si myslela, že to stačí a možno by to aj stačilo, nebyť Potterovho kameňa, alebo čohokoľvek čo spôsobilo, že prežil. Možno jeho rýchla reakcia, kedy nedopustil, aby sa jed dostal do tela, možno slečna neodhadla situáciu, možno ani sama nevedela, ako jed pôsobí a vedela, že keď ho zabije, nedostane sa stadeto a preto spáchala samovraždu. Pochybujem totiž, že by ju zabil Potter. Na to nemá silu, ani rozum, ani žalúdok. A hlavne, pochybujem o tom, že by niečo také, ako toto spoločenstvo, vyslalo viac svojich agentov.“
                „Takže ostatní Európania sú skutočne bezúhonní a nemajú s ňou nič spoločné? Každopádne ich preveríme. Len by ma zaujímalo, ako mohla prejsť skúškou Veritasera?“
                „Hm,“ Severus sa zamyslel.
                „Myslíš, že ako členka tejto zvláštnej a tajnej organizácie, dokázala obísť Veritaserum?“
                „Kedy presne bola vypočúvaná?“
                „Pri príchode na Základňu,“ Sirius stiahol obočie. „V tej dobe možno nevedela, čo má spraviť v budúcnosti. Možno dostala inštrukcie neskôr. Možno vtedy v tej organizácii ani nebola. Možno jej vymyli mozog až po tom, čo vedeli, že je tu a že má prístup k Harrymu.“
                „Ten mala aj predtým. To dievča sa mi nikdy nepozdávalo. Mala prenikavý a podmanivý pohľad. Musela Pottera zblbnúť, pretože by ho inak, aspoň mám z neho ten pocit, neprinútila k tomuto dnešnému výkonu,“ zamračil sa. „Asi bola len blízko tej organizácii, ale nebola priamo v nej. Úlohu dostala až po našej previerke. Pri vypočúvaní sme sa predsa pýtame, či sú v nejakej organizácii, spoločenstve alebo sekte, ktorá sa zaoberá čiernou mágiou. Preto mohla odpovedať pravdivo.“
                „Zjavne sú v tých otázkach diery.“
                „Ja som ich nevymýšľal.“
                „Ani ja.“
                „Tak ich aspoň budeš môcť premyslieť a pozmeniť. Blíži sa totiž jar a vtedy ti to myslí,“ Severus si už potreboval rypnúť. Ale odozvy sa na počudovanie nedočkal.
                „Harry prejavil obavy, či nie je na Základni zradca, keď sme sa pokúšali zistiť, ako sa Voldemort mohol dozvedieť o tom, kde bude Dumbledore.“
                „To je fakt,“ Severus krátko prikývol. „A my sme ho ubezpečovali, že tu zradca nemôže byť.“
                „Ďalší omyl,“ Sirius zavrtel hlavou. „Ale keď bola ona členkou Ostrej dýky, to znamená...“
                „Že je na Ostrú dýku napojený aj Temný pán.“
                „Bež s tým Temným pánom niekam.“
                „Nie, Black. Rozhodne neplánujem s Temným pánom nikam chodiť.“
                „To sú teda zmeny.“
                „Sklapni.“
                „Nevŕtaj.“
                „Ticho!“
                „Dobre.“
                Keby nebola situácia kritická, Sirius by sa nad Severusovým výrazom určite rozchechtal. Obaja však ostali vážni a len pri tom, aby sa vraždili pohľadmi.
                „Takže, ja si vezmem túto dýku a zistím o jede niečo viac. Ty to tu vyčisti, nikto nemusí na vlastné oči vidieť, čo sa tu udialo. Potterovi k negatívnej reklame úplne stačí, keď o tom budú počuť. Zájdem za ním a vytiahnem mu spomienky, aby sme vedeli na isto, čo sa v tejto miestnosti stalo. Ty zájdeš za Dumbledorom a porozprávaš sa s ním o Brasove, o spoločenstve. Myslím, že je na čase, aby sme tomu prišli konečne na kĺb. Ja sa pokúsim vyrobiť protijed a naliať ho do Pottera, ak sa bude dať. Ak nie, budeme dúfať, že sa preberie čo najskôr. Ty, ak sa budeš nudiť, môžeš vypočuť Európanov. A taktiež môžeš oznámiť všetkým, čo sa to vlastne deje, alebo čo si myslíme, že sa deje. Tejto úlohy sa veľmi rád vzdám.“
                „Rozkaz, šéfe,“ Siriusovi sa podarilo napriek všetkému provokačne zaškľabiť. Severus si ho pre istotu nevšímal.

------

Nejakým záhadným spôsobom sa im podarilo počas svadby nevyvolať paniku. Možno preto, že nikomu ani náhodou nenapadlo zájsť na ošetrovňu. Možno aj preto, že Hermiona s Dracom boli zaneprázdnení svojou blízkosťou a neprítomnosť Harryho si nevšimli. Možno preto, že Luna odviedla Ginny do postele a ani tá sa po ňom nezháňala. Nie, že by mala k tomu nejaké ambície. Aj Luna s Nevillom odišli spať oveľa skôr, než by si stihli všimnúť jeho podozrivú absenciu. Samozrejme každý zvlášť. Možno aj preto, že Krumova hladina alkoholu v krvi už prekonala únosnú hranicu a jeho priatelia mali čo robiť s ním a aj sami so sebou, takže na Elenu nezostal čas. Možno aj preto, že Susan jemne upozornila Tonksovú, ktorá bola už aj so Sebastianom doma. A možno aj preto, že všetci Weasleyovci jednoducho oslavovali svojho brata a keďže ich sestra odišla spať a Hermiona s Dracom sa tiež vyparili, predpokladali, že aj Harry to už vzdal. Nebolo im to divné, dobre vedeli, že ani on a ani ich sestra, či dcéra, na nejaké oslavy náladu nemajú. Bol pokoj. Až do rána nasledujúceho dňa.
                Vtedy sa už nedalo nič tajiť. Keď sa Harry neukázal pri raňajkách, ako prvá sa naňho pýtala Hermiona. A Remusovi neostalo nič iné, len im povedať to, čo sa včera stalo a k akým priebežným záverom prišli. Po niekoľkominútovom zarazenom a šokovanom tichu sa všetci vyhrnuli na chodbu a náhlili sa k ošetrovni. Susan a Sirius bdeli pri Harryho posteli celú noc, ale k žiadnej zmene neprišlo. Nedalo sa nič robiť, len doňho liať elixíry, ktoré budú udržiavať jeho životné funkcie až do doby, kým sa jeho stav nezlepší, alebo kým Severus nenájde protijed.
                „Ako dlho to asi bude trvať?“ pípla Hermiona, ktorú držal v náručí Draco. Molly sedela oproti Susan a plačúc zvierala Harryho ruku.
                „Netušíme,“ šepla Susan. Artur s Billom stáli pri čele postele a zmeravene sa dívali na Harryho tvár. Zato dvojčatá sa tvárili takmer bojovne a šuškali si medzi sebou. Keby záležalo na nich, tak by omotali svoje ruky okolo Harryho krku a stisli. Najprv hovorí, ako ich sestru miluje a potom sa hotuje vyspať s prvou, ktorá sa mu ponúkne.
                Ginny stála pri jeho nohách a uprene sa mu dívala do tváre. Z jej výrazu sa nedalo vyčítať nič, ale i tak bolo jasné každému, kto sa na ňu pozrel, že sa v nej odohráva obrovská bitka citov. Vedela veľmi dobre, že mu dala voľnosť a mohol si robiť čo chcel. Priala mu šťastie, ktoré pri nej nikdy nemohol dosiahnuť. Zaslúžil si ho. Ale i tak ju toto zistenie zasiahlo. Príliš rýchlo sa rozhodol riadiť sa jej radami a skočil po prvej, ktorá sa pred ním zjavila. Žiarlila.
                Rýchlo zamrkala viečkami, pretože jej dovtedy suché oči začali vlhnúť. Bolelo to. To uvedomenie si, že by skutočne bol s inou. Či už v posteli alebo v živote. Pred niekoľkými dňami ju mučila len tá predstava a teraz prišlo aj k činom. Dala mu slobodu, aj keď tušila, že ju to pomaly zabije. Bolo úplne jedno, že medzi ním a tou sukou k ničomu neprišlo, že sa ho pokúsila zabiť. Ale plánoval to. Dokázal na ňu zabudnúť príliš rýchlo a vymenil ju za druhú. Dobre, hovorila a radila mu to. Ale predpokladala, že ich vzťah bol silnejším a trvalejším. Že zanechal v jeho srdci oveľa viac stôp, že zažili toľko, aby v ich mysliach ostali spomienky, ktoré by ich prinútili aspoň nejaký čas po odluke vydržať. Mýlila sa, on dlho nevydržal. Nehnevala sa naňho preto, nemala na to právo. Len bola sklamaná. Cítila sa zradená. Napriek všetkému chcela rovnako ako druhí, aby sa z toho dostal čo najrýchlejšie a aby bol zase v poriadku. Hlavne, aby bol v poriadku.

------

Severus sedel vo svojom laboratóriu a hlavu si držal v dlaniach. Celú noc sa pokúšal prísť na zloženie jedu, ale dokázal v ňom rozoznať len dve látky, ostatné boli preňho záhadou. Nepoznal ich. Boli to neznáme rastliny, zrejme presne také isté, aké mu doniesol jeho synovec z magického kentaurieho miesta. Nepoznal ich, nevedel, čo s nimi robiť a aké majú účinky. Postupoval pri nich len podľa Bystrohlavovej presných návodov. Pri tom dokázal pochopiť, ktoré rastliny súčasnosti sa za ktoré môžu zameniť, aby mali rovnaký účinok. Lenže sám s nimi neexperimentoval. Nemal ich dostatočné množstvo na to, aby si s nimi mohol dovoliť robiť pokusy a skúmať ich. Bol bezradný, bezmocný a v koncoch. Prvýkrát v živote a v tej najnevhodnejšej situácii. Nemohol robiť nič.
                Povzbudzovala ho jedine myšlienka, že sa otrava v tele jeho synovca zastavila. Netušil ani to, či za to môže bezoár alebo skutočnosť, že Harry nedovolil príliš veľkému množstvu jedu dostať sa do svojho organizmu a väčšia časť z neho sa vyplavila krvou. Jeho stav bol stabilizovaný a nezhoršoval sa. Lenže sa ani nezlepšoval a to prinútilo všetkých bojovať so zúfalstvom.
                Neznalosť rastlín, z ktorých bol vytvorený jed ho priviedla k myšlienke, že niekde na svete je ďalšie zabudnuté magické miesto, kde sa k nim dalo prísť. Možno rovnaké, akým bolo to kentaurie. Možno iné. Bol si takmer na sto percent istý, že toto miesto má súvislosť so spoločenstvom Ostrá dýka, kedysi známym ako Dračí rád. Všetko tomu nasvedčovalo, bol o tom presvedčený, pretože nikdy neveril na náhody.
                Absolvoval spolu so Siriusom rozhovor s profesorom Dumbledorom, ktorý im síce nepovedal nič nové, ale súhlasil so všetkými ich teóriami. Bolo potrebné toto spoločenstvo odhaliť a zistiť, čo od nich chce samotný Voldemort.

------

„Mám dve dobré správy,“ oznámil Sirius Severusovi, keď sa za ním zastavil v jeho pracovni. Začal sa ďalší týždeň a oni museli učiť, aj keď viac času venovali premýšľaniu o Brasove a záhadnému spoločenstvu. Na Dumbledorovu žiadosť do toho zapojili aj Hermionu, Draca a Ginny. Keď už pre nič iné tak pre to, že mladé mozgy môžu priniesť svetlé nápady, ako sa vyjadril Dumbledore. Severus by ho za to najradšej zabil, ale keďže ten už mŕtvy bol, tak ostalo len pri želaní.
                „Dobré správy sa hodia,“ zabrblal, ale príliš nadšene nevyzeral.
                „Európania sú čistí. A Rufus splnil sľub. Aj posledný člen správnej rady podpísal dodatok. Rokfort je oddnes Ministerstvom len finančne podporovaný, ale rozhodovať nemôže. V ničom.“
                „Výborne, tak to sú skutočne dobré správy. Teraz je vlastne na Minerve kedy usporiada nejakú párty a koho na ňu pozve,“ krivo sa zaškľabil.
                „Tvoje pokusy o vtipy sú čím ďalej tým úbohejšie,“ Sirius kriticky zavrtel hlavou.
                „Chýba mi totiž môj vtipný kolega. Zrejme čakal, že ma svojím výpadkom dojme. K jeho smole ma však len rozzúril.“
                „A ja nie som tvoj vtipný kolega?“
                „Ty?“ Severus ho prebodol pohľadom. „Nie, ty si len šašo po výslužbe. Odkedy si sa dozvedel, že je Susan tehotná, si až prehnane vážny.“
                „A nie si tomu rád? Koľkokrát si mi vyčítal ľahkovážnosť? Koľkokrát si chcel, aby som bol zodpovedný? Hm? Čo?“
                „Ty by si bol rád, keby si mal takého švagra, ako si ty?“
                „Ja? No iste. Bol by som šťastím bez seba.“
                „Aha, ale ty si nikdy nebol príliš náročný.“

------

„Dokedy bude v tomto stave?“ spýtal sa na tretí deň Sirius Severusa. Stáli spolu s Pomfreyovou pri Harryho posteli po jednom z ďalších vyšetrení. Ošetrovňu museli najskôr vyprázdniť, pretože tá bola skoro stále plná. Vždy pri ňom niekto bol, nikdy sa nestalo, že by bola stolička vedľa jeho postele prázdna. Dovolili aj mládeži z Rokfortu prísť každý deň a jeho absenciu na vyučovaní znova odôvodnili chorobou, aj keď tejto historke už nik neveril. Ale nik sa ani nepýtal. Radšej.  
                „Netuším. Deň, týždeň, mesiac, rok,“ Severus mykol plecami.
                „Žiadna zmena a to znamená aj žiadne zlepšenie,“ zhodnotila Poppy, ktorá bola rovnako bezradná ako Severus.
                „Ale ani zhoršenie a to by nás malo upokojiť.“
                „A my budeme čakať. Koľkokrát to tu už bolo?“ Sirius znel nešťastne.
                „So sťažnosťami sa obracaj naňho, keď sa preberie,“ vrkol mu Severus.
                „Mne to pripadá, akoby spal a nechcel sa zobudiť. Je to akési zvláštne bezvedomie,“ nadhodila Poppy. Severus mierne prikývol, aj jemu sa to tak videlo.
                „A prečo by sa nechcel prebrať?“ Sirius stiahol obočie.
                „Čo ja viem? Možno preto, že si myslí, že sa nemá k čomu vracať.“
                „Ale to je blbosť, je zodpovedný, vie, že...“ Sirius zmĺkol. Uvedomil si, že vedľa stojí Poppy a tá nemusí vedieť všetko. Vlastne by bolo pre ňu najlepšie, keby nevedela vôbec nič.
                „Je zodpovedný? Tak to som si ešte nevšimol.“
                „Vieš, ako to myslím,“ zamračil sa Sirius.
                „Veď práve. Ale ja som skôr myslel jeho citový život. Ten ho v poslednej dobe doslova zničil.“
                „Aha,“ Sirius prikývol. Poppy sa taktne vzdialila. „Ty myslíš, že keby pri svojej posteli počul Ginny, že by sa chcel vrátiť?“
                „Tuším začína byť čoraz teplejšie. Asi prichádza jar,“ Severus sa nasilu uškrnul. Sirius sa naopak zamračil oveľa viac, ako pred chvíľou.
                „Lenže ju neprinútiš k niečomu, čo sama nechce. Ona si sem nesadne a nebude mu hovoriť, že ho miluje, keď o tom nie je presvedčená.“
                „Ale ona ho miluje.“
                „Ale nepripustí si to.“
               „Pretože je hlúpa.“
                „To tu teraz neriešime.“
                „Ale je to fakt.“
                „Čo chceš spraviť?“
                „No, niečo mi napadlo.“

------

„Slečna Weasleyová, vy tu ostaňte,“ prskol Severus do triedy bez toho, aby zdvihol hlavu. Práve skončila hodina šiestakov, skončilo sa vyučovanie a on nechcel čakať do večera, kým sa dostane k tej malej tvrdohlavej osobe, aby sa pokúsil, už znova, dokopať ju k svojmu synovcovi. Už ho prestávali baviť. „Tak,“ spustil, keď zdvihol hlavu a zistil, že tam skutočne ostala len ona s protestným výrazom.
                „Musím sa ponáhľať na tréning,“ dovolila si zaprotestovať. Mala podozrenie, čo bude nasledovať. Že jej bude opäť dosť nešetrne prehovárať do duše a chcela sa tomu vyhnúť.
                „Ale to ma vôbec nezaujíma,“ zaškľabil sa. „Hoci sa vám to akokoľvek prieči, stále som váš profesor a nejaký stupídny metlobal ma v tejto chvíli skutočne nezaujíma. Poďte so mnou, chcem vám niečo ukázať,“ vstal a prešiel k dverám do svojho bytu. Prekvapene zazerala. „Hádam zo mňa nemáta strach?“ milo sa pousmial, aj keď by ju najradšej zdrapil za ten jej vrkoč a vovliekol ju dovnútra.
                „Z vás? Ani náhodou,“ zamračene vykročila. Na jej prekvapenie však zabezpečil za sebou miestnosť.
                „Prečo za ním nejdete? Ako za priateľom?“ nevšímal si jej výraz.
                „Bola som za ním.“
                „Iste, dve zdvorilostné návštevy behom piatich dní.“
                „Máte prehľad.“
                „Nebuďte drzá, dobre?“ nebezpečne stiahol obočie. Flegmaticky mu opätovala pohľad. „Dobre viete, čo si myslíme o jeho stave. Že sa nechce dobrovoľne prebrať a určite viete, aké máme teórie.“
                „Áno, viem. Hermiona mi prezradila.“
                „Preto nechápem, prečo nemôžete pri ňom stráviť nejaký čas a hovoriť k nemu. Keď už celému svetu tvrdíte, že ho nemilujete a myslíte si, že vám to ten svet uverí, tak by ste to mohli spraviť z priateľstva. Už to by mu pomohlo, keby pochopil, že ste ho už prestali nenávidieť.“
                „Ja som ho nikdy nezačala nenávidieť!“ vykríkla.
                „Tak mu to povedzte, Ginevra,“ takmer šepol. „Nikto nie je taký hlúpy, ako si to vy myslíte. Nikto vám tú historku neuveril, že ste ho prestali milovať. Stačí sa na vás pozrieť, stačí vidieť váš pohľad a viem, že umierate túžbou byť pri ňom. A on je na tom rovnako.“
                „To nie je pravda.“
                „Prečo si to myslíte? Pretože veríte, že podľahol jednej zlej víle a tým vás zradil?“
                Ginny sa naňho uprene zadívala. Nechápala, ako dokázal odhadnúť tok jej myšlienok. Zrejme to dokázal každý. Aj keď sa akokoľvek snažila, zrejme sa z nej dalo čítať ako z otvorenej knihy.
                „Rozišli sme sa. Môže si robiť, čo chce.“
                „Aha,“ prikývol. „Dobre, tak si môže robiť čo chce. A čo keď si nechce robiť čo chce? Čo keď láska k vám, ktorú cíti, je oveľa silnejšia, než akákoľvek mágia? Čo keď nie je schopný fungovať, bez vás, v ničom a už vôbec nedokáže milovať nikoho iného žiadnym spôsobom?“ takmer štekol. Nechápavo sa naňho dívala, jeho slová ju zarazili. „Áno, drahá Ginevra, je to presne tak. Niečo vám ukážem. Poďte,“ natiahol k nej ruku. Prekvapene na ňu pozrela. „No tak poďte. Možno to bude pre vás bolestivé, ale aspoň pochopíte to, čo vám tu teraz hovorím.“
                Na stole stála mysľomisa a pri nej fľaštička so spomienkami. Poznala to. Pochopila, že sú to Harryho spomienky, ktoré jej chce ukázať. Po chrbte jej prebehol mráz. Nebola si istá, či ich chce vidieť, nech je to, čo jej chce ukázať, čokoľvek.
                „No tak,“ otočil sa k nej, keď do misy nalial obsah fľaštičky. „Poďte.“
                „Nie,“ hlesla protestne.
                „Tak sa už konečne prestaňte správať ako hlupaňa. Keď vám slová nestačia, pristúpime k činom,“ zaprskal. Nehovoril to nijako nevraživo ani rozkazovačne, len netrpezlivo. „Ani jeden z vás už nikoho nebaví. Darmo si namýšľate, ako ste sa rozišli, ako sa nemilujete. Ani jeden z vás to nemyslí vážne, ale Potter, na rozdiel od vás, svoje city dáva najavo. Vy ste tá, ktorá by potrebovala poriadny výprask a ak teraz so mnou nepôjdete garantujem vám, že vám jeden uštedrím.“
                Neprestávala sa naňho dívať prekvapene. Čakala by, že v nej začne kypieť žlč za tie jeho slová. Žiadna žlč a ani hnev neprichádzali. Nebola schopná protestovať, nebola schopná ani otvoriť ústa. Natiahol k nej ruku. Bála sa toho, čo by videla. Tušila, čo jej chce ukázať a nevedela, či sa skôr bojí vidieť a počuť to niečo, čo povedal alebo to, čo tomu predchádzalo. Veľmi dobre vedela, že profesor Elixírov má v rukách jedno veľké eso, preto sa ním tak ohadzuje a núti ju pozrieť si ho. Tuší, že dosiahne svoje a ona, možno v kútiku duše. Zmes emócií, ktorá v nej vybuchla jej nedovolila ďalej nad tým uvažovať. Len natiahla ruku a nechala sa vniesť do bielej mliečnej tekutiny.
                „Poďme k tebe.“
                Po dopade na kamennú podlahu Základne sa dívala na Harryho a Elenu, ako sa potácajúc, bozkávajúc a ohmatávajúc dostali až do jeho bytu. Severus ju stále držal za ruku, pozorne sa na ňu díval a náhlil sa za nimi. Nebolo problémom dostať sa do bytu skôr, ako za sebou habkajúc zavreli dvere. Frustrovane a šokovane sa dívala, ako sa k sebe tisnú.
                Jeho ruky, ktoré tak dôverne poznala, sa maznali s tým cudzím telo. Bolo jej z toho zle. Pomyslieť na to, ako sa miluje s druhou bolo strašné, ale vidieť to na vlastné oči... Poznala tie pohladenia, tie bozky, ktoré teraz patrili inej. Uvedomila si, že ten hryzavý pocit, ktorý sa objavil v to ráno, keď im povedali, čo sa s ním stalo a nenápadne sa vracal počas predchádzajúcich dní, sa teraz dostavil v plnej miere a hlasno sa rozkričal. Žiarlila tak strašne, že sa pristihla pri myšlienke zabiť ju ešte raz. Zabiť tú spomienku. Jeho telo patrilo jej. Ona nemala žiadne právo dotýkať sa ho. On patril jej. Nie! Dala mu voľnosť, nepatril jej. Mohol si predsa robiť čo chcel! Keď ju chcel milovať, mohol, Mal na to právo. Ona naňho nemá právo! Na nič! Chcela sa otočiť a utiecť. Severus ju však zadržal.
                „Počkajte,“ chytil ju okolo pliec a otočil naspäť. „Len sa dobre pozerajte, všimnite si jeho výraz. Je omámený, začarovala ho. Nerobí to z vlastnej vôle, ale je k tomu prinútený. Mágiou. Už rozumiete? Dobrovoľne by to nikdy nespravil.“
                Prinútila sa otvoriť oči a zadívať sa do jeho tváre. Videla, ako sa mu stiahlo obočie. To robil vždy, keď premýšľal. Prečo by premýšľal teraz, keď sa má nechať viesť citmi? Či skôr pudmi? Váhal. Videla to na ňom. Nebol si istý, či je správne to, čo robí.
                „To je jedno,“ pípla a z očí jej vytryskli slzy. Mučil ju ten pohľad.
                „Počkajte, to najlepšie ešte len príde.“
                Chcela ho poslať do čerta, prekliať alebo skôr zabiť. Dokázala však len udržať sa na nohách a nespadnúť z nich.
                „Nie. To nejde.“
                Dívala sa, ako ju od seba odtlačil a otočil sa jej chrbtom. Zavzlykala a prudko sa nadýchla.
                „Vidíte, prelomil to kúzlo,“ Severusové slová preťali to napätie, ktoré sa v nej hromadilo. Boli ako výstrel z kanónu a zarezali sa jej do duše. „Ona patrí k spoločenstvu, pozrite na ňu. Je posadnutá, je horšia než víla. Jej čary sú mocnejšie, ako čary obyčajných víl. A on napriek tomu odolal. A hádajte, kvôli komu.“
                „Prečo?“
                „Nejde o teba, ide o mňa. Proste nemôžem. Milujem Ginny, stále a vždy budem. Prepáč.“
                Jeho slová rezonovali v jej hlave ako údery do obrovského bubna. Stále a znova. Všetko sa v nej zlomilo a ona sa rozplakala tak silno, ako ešte nikdy v jej doterajšom živote. Videla, ako Elene blyslo v očiach, ako sa znechutene zaškľabila a jej tvár bola na okamih ako tvár diabla. Videla dýku, ktorú vytiahla. Chcela kričať, ale Severus ju nútil opustiť tú spomienku.
                Dopadla na zem v profesorovom byte a zviezla sa na kolená. Usedavo plakala. Toľko emotívnych zážitkov v tak krátkom okamihu proste nemohla zvládnuť. A on si k nej kľakol a objal ju. Bolo jej jedno, kto ju drží a prečo to robí. Potrebovala sa niekoho chytiť a aj tak urobila. Dlhé minúty len plakala, silno zvierajúc jeho habit a máčajúc ho slzami. A on ju len v tichosti a pevne držal. Teraz to bolo proste potrebné, aj keď jeho sebaúcta schytávala nepredstaviteľné rany.
                „Budete v poriadku?“ ticho sa opýtal, keď jej plač ustal.
                „Prepáčte,“ pípla pomedzi doznievajúce vzlyky a červenajúc ho púšťala. Aj keď tomu bol celkom rád, aj tak od nej nevstal a jej ruky stále držal vo svojich.
                „Ginevra, keď ste stále presvedčená, že ho nemilujete, tak je to v poriadku. Ale pokúste sa mu pomôcť ako priateľka. Videli ste to, prelomil mocné kúzlo, pretože ho k tomu donútila láska k vám. On vás jednoducho potrebuje. Najviac potrebuje vašu lásku, ale ak mu ju nie ste schopná dať, dajte mu aspoň vieru a nádej. Bez vašej lásky nie je nič, ale bez vášho priateľstva je úplne mŕtvy.“
                „Ja za ním pôjdem,“ potichu vypustila a zamrkala. Pozrela sa naňho. Jeho tvár bola taká pokojná a priateľská, až ju to šokovalo.
                „Pomôže mu to,“ prikývol a postavil sa. Natiahol k nej ruku s úmyslom pomôcť jej zo zeme. „Vypite toto, je to upokojujúci elixír. A ostaňte ešte chvíľu, v kúpeľni sa môžete umyť. Spravím vám čaj?“
                Zavrtela hlavou a zmizla v kúpeľni. Nechápala, čo sa stalo s profesorom, ale viac myslela na Harryho. Na to, čo videla. A hlavne na to, čo počula.  

------

Nechala sa odprevadiť na Základňu profesorom, aby sa vyhli niektorému zo striehnucich aurorov. Tak to robili vždy, buď ich odprevádzal Snape alebo Sirius, či Susan. Metlobal v jej mysli padol do úzadia, rovnako ako učenie, či akékoľvek iné aktivity. Aj keď nevedela, čo mu vlastne má a chce hovoriť, chcela ho aspoň vidieť. S profesorom už neprehovorila ani slovo. Po tom, čo vyšla z kúpeľne, kde sa dala aspoň trochu do poriadku, obaja mlčali. Ani jeden z nich sa k tomu už nechcel vracať. Ani ku spomienke a ani k tomu, čo nasledovalo potom.
                Na Základni sa od nej Severus odtrhol, aby sa mohol niekde zašiť a venovať sa sám sebe. Potreboval sa spamätať. Uvedomil si, že v poslednej dobe začal prejavovať až príliš veľa citov a zarazilo ho to. Dobre, sám vedel, že niekde v ňom skutočne city sú, ale nikdy a nikto ho nenaučil dávať ich najavo. Presvedčil sa, že to nie je vôbec ťažké keď ide o niekoho, koho má rád. A on tých dvoch mal rád, nech ho akokoľvek toto priznanie si pravdy vykoľajilo. Mal rád svojho synovca, to si uvedomil už dávno, ešte v čase, keď bol uväznený u Temného pána a mučili ho. A zmieril sa s týmto zistením. A ju mal rád automaticky, pretože k nemu patrila, aj keď momentálne by skôr patrila k Mungovi. Áno, mal ich rád, ale bude si musieť v budúcnosti dávať pozor na to, aby nepredviedol rovnaké divadlo ako dnes. Ale ona to potrebovala. V tej chvíli bolo nutné, aby ju niekto upokojil a k jeho veľkej smole bol nablízku jedine on. Len dúfal, že si to nechá pre seba a nebude o tom tárať. To by jeho povesti nijako nepomohlo. Ale ona má momentálne iné starosti a keď prejde deň, či dva, tak si na to možno ani nespomenie.
                Ako sa blížila k ošetrovni, nejaký Snape pre ňu prestával existovať. Triasla sa nervozitou a dojatím. Bojovala s vlastným rozhodnutím, ktoré spravila len nedávno. Stále sa v nej ozýval hlas, ktorý jej kruto pripomínal, že nebude mať deti. Nikdy mu nebude vedieť dať jeho vlastné deti, nedokáže vytvoriť preňho rodinu, nebude schopná naplniť ani jeho a ani svoj život. Aj keby sa náhodou niekedy dali znova dohromady, obaja budú týmto nedostatkom trpieť. Aj keď si to možno nepovedia nahlas. Ich život bude polovičatý, pretože on nikdy nemal vlastnú rodinu  a pri nej ju ani nebude mať.
                Molly prekvapene pozrela na svoju dcéru od Harryho postele. Nečakala ju tu. Ani ju a ani jej dvoch mladších synov, ktorí boli stále na Harryho naštvaní. Jej výraz ju zarazil, vycítila z nej napätie, ale na nič sa nepýtala. Jej dcéra jej len krátko kývla na pozdrav, aby v momente očami visela na Harrym. Pochopila. Nech prišla z akýchkoľvek dôvodov, teraz s ním potrebovala byť sama. Jej prítomnosť bola zbytočná a zvedavé otázky ešte viac. V kútiku duše sa potešila. Tušila, že toto je možno zlom, pretože výraz jej dcéry bol iný. Dával nádej. Nechala ich samých a na dvere vyčarila nápis, aby nik nevstupoval a nerušil.
                Ginny si roztrasene sadla na posteľ a mlčky sa naňho dívala. Vyzeral pokojne, akoby len spal a kedykoľvek sa mohol zobudiť. Veľmi dobre však vedela, že sa nezobudí. Nie dobrovoľne. Slzy, ktorých sa jej podarilo zbaviť v Snapovej kúpeľni, sa znova začali drať na povrch. Ako mala niekoho povzbudzovať, keď sa sama cítila ako vyprahnutá, citová troska, ktorá sa každú chvíľu môže psychicky zrútiť? Ona sama potrebovala povzbudenie, objatie a pohladenie. Smrkla, sprudka sa nadýchla a objala jeho ležiace telo. Privrela oči.
                Potrebovala cítiť jeho teplo a snažila sa z neho vstrebať čo najviac. Bolo to také upokojujúce a tak veľmi jej to chýbalo. Koľkokrát predtým si uvedomila, že oni slová nepotrebujú, že stačilo, keď jeden druhého cítili a hneď boli istejší. Viac v bezpečí a pokoji. Sebecky a hladne si brala z tej pohody, ktorú jej poskytoval len obyčajnou prítomnosťou. Hlavu mala položenú na jeho hrudníku a počúvala tlkot jeho srdca. Počula aj to svoje, v spánkoch. Po dlhých minútach si uvedomila, že začína byť v pohode, že sa upokojila, dýchala normálne a ich srdcia, v jednom momente sa ich tlkot zosynchronizoval. Začali biť spoločne tak, ako to bolo predtým.
                „Harry, prosím,“ šepla po takmer hodine nezdvihnúc hlavu z jeho pŕs. „Stačilo mi len ťa držať aby som sa upokojila. Chýbaš mi,“ pípla pohnuto. Nechcela hovoriť o Elene, o zlomenom kúzle a ani o jeho vyznaní. Nechcela hovoriť ani o ich neistej budúcnosti. Nechcela mu klamať, pretože si nebola svojimi citmi stále istá. Nechcela sľubovať niečo, čo by nebola schopná splniť. Momentálne mu mohla dať len svoje priateľstvo. Tak, ako jej to radil Snape. Potreboval ju a ona potrebovala jeho. To bolo jasné. Jasné boli aj jeho city, jej nie. „Nechcem ti sľubovať nič, čo nedokážem splniť. V tejto chvíli som si ale istá, že ťa chcem ako priateľa. Potrebujem ťa ako priateľa. Potrebujem tvoje objatia. Potrebujem tvoje oči, aby sa na mňa dívali, tvoje ruky, aby ma chránili. Potrebujem tvoju blízkosť.“
                Nedokázala zabrániť niekoľkým slzám, ktoré vytvorili na jeho hrudníku malú mláčku. Bolo jej to jedno. Vždy vystupovala ako silná osobnosť, ale tá bola teraz zlomená.
                „Chcem počuť tvoj hlas,“ povedala rozhodne, keď zdvihla hlavu, aby sa mu zadívala do tváre. „Neviem, či ma počuješ, ale ja ťa potrebujem počuť. Musím vidieť tvoje oči a počuť z tvojich úst, že je nádej. Tebe uverím,“ jej hlas prešiel opäť do šepotu. „A ty potrebuješ mňa,“ pokračovala po chvíli istejšie. „Ja ti teraz neviem ponúknuť nič iné, len blízkosť a podporu. Ty to chápeš viem, že to chápeš. Chcem, aby si sa prebral, aby som ti mohla dokázať, že pri tebe stojím. Nech sa stalo čokoľvek, mám ťa rada. Nikdy som ťa nezačala nenávidieť, nenávidím len seba. A chcem ti to povedať do očí, tak prestaň šaškovať a zobuď sa,“ povedala dôrazne. „Harry, ja potrebujem tvoju pomoc.“
                Sedela pri ňom až do neskorého večera. Až keď pre ňu prišli, že sa musí vrátiť. Stále mu niečo švitorila v nádeji, že ju počuje. Obozretne sa mu dívala na oči čakajúc, že pohne viečkami. Že aspoň prejaví náznak snahy o prebratie. Bez úspechu. Sľúbila, že príde znova. Nepoľaví v svojej snahe, teraz už nie. 

------

„Niečo nové?“ pýtal sa Severus Ginny po jednej zo súkromných hodín, na ktorej sa ona zúčastňovala len zo spolupatričnosti, keďže odmietala vyčariť vzdušný vír. Hermiona s Dracom pokročili, ich víre naberali formu aj silu.
                „Nie,“ zavrtela hlavou. Chodila za Harrym pravidelne po vyučovaní a ostávala až do večierky už štyri dni, ale zmena nenastala. Výnimky tvorili práve tieto hodiny, alebo vlastne len jedna, pretože Severus ani Sirius nemali práve v tejto chvíli veľa času. Vedela, že on by bol rád, keby prišla. Určite by ju v tom podporil a skôr by ho nahnevalo, keby sa ich spoločného pátrania odmietala aj naďalej zúčastňovať. „Zrejme tie vaše teórie neboli úplne také reálne. Zrejme mu moja prítomnosť nepomáha tak, ako ste si želali.“
                „A ako ste si želali aj vy,“ odvetil pokojne. „Nepredpokladám, že by ste vo svojej snahe poľavili.“
                „Samozrejme, že nie,“ zamračila sa naňho.
                „V tom prípade nie je čo riešiť,“ milo sa na ňu usmial. „Stačí, keď budete chodiť a dohovárať mu. Netuším, čo všetko je schopný zachytiť z vonkajšieho sveta, ale keď vás začuje, tak sa nebude zdržovať vylihovaním na posteli. To mi verte,“ zaškľabil sa.
                „Iste, bude sa ponáhľať, aby vás poslal...“ prskla, ale včas sa zarazila. Teda, až tak úplne včas nie, ale aspoň nedopovedala. Aj keď to už bolo vlastne jedno.
                „No ale pozrime sa, ako ste zrazu pookriali,“ natiahol. „Je až zarážajúce, ako málo potrebujete. Stačí, keď sa aspoň raz denne obtriete o Pottera a hneď ste schopná vrhať do sveta tie svoje perličky,“ zaceril sa. Červenajúc sa nadýchla. „Mlčte radšej, kým z vás nevypadne ďalšia múdrosť, ktorú už určite nebudem prehliadať.“
                „Na dnes sme skončili.“ Do laboratória vstúpili Hermiona a Draco. „Vyrušili sme vás pri niečom?“ zaškľabil sa Draco dívajúc sa zo zubiaceho sa Snape na Ginny, ktorá ťažko skrývala zúrivosť.
                „Ani nie,“ ubezpečil ho Severus s pobaveným pohľadom stále vrazeným do Ginny. „Len tuto, slečna Weasleyová, chystá vyhlásiť súťaž v sarkazme, ale jej snaha bola prerušená hneď v zárodku. A to ju, povedzme, mierne rozrušilo,“ uškrnul sa. Ginny sa mu nasilu provokačne zaškľabila do tváre. „Tak, keď vyrastie ešte aspoň o tri centimetre, tak budem jej výzvu zvažovať,“ pokračoval vo vŕtaní. „A keď vyrastie o ďalšie tri centimetre, tak jej výzvu prijmem,“ nevzdával to. Ginny sa však už upokojila a len sa naňho škľabila. Mykol plecami. „Tak nič, teda,“ pripustil pobavene. „Čo ste vraveli?“ otočil sa na tých dvoch, ktorí ich pozorovali. Tiež s pobavením. Stali sa pravidelnými svedkami podobných drobných provokácií a zvykli si na to. „Že ste na dnes skončili? Dobre. No, je veľká škoda, že len na dnes a že toto vaše skončenie nebude mať dlhšie trvanie. Potešilo by ma trvalé skončenie, ale keďže neverím na Vianoce, nemôžem čakať ani zázraky. Však? Jedinou mojou útechou je skutočnosť, že zajtra odchádzam do Brasova. Vás sa síce zbavím, ale zase budem mať na krku zaveseného Blacka. Tak neviem, čo je horšie. Ak sa nenahneváte, ja si pôjdem ľahnúť a budem nad tým premýšľať. Či ste pre mňa horší vy alebo Black.“

------

Harry sa nachádzal v podmanivom svete farieb, zvukov a vôní. Bolo to kúzelné, tá rajská hudba, ktorá ho zvláštne upokojovala, akoby nadnášala a on si nebol schopný uvedomovať nič. Ani čas, ktorý popri všetkom letel neuveriteľnou rýchlosťou. Ani samého seba. Nič necítil, žiadnu bolesť, žiadnu emóciu. Akoby sa rozplynul a boli tu len tie farby, aké ešte nikdy v živote nevidel. Vône, ktoré nikdy necítil a tá hudba, tá bola viac ako magická. Bola nadpozemská. Jediný vnútorný cit, ktorý si naplno uvedomil bol pocit, že je doma. Toto bolo ono. To správne miesto preňho. To jediné miesto.
                Občas sa však stalo, len na malý okamih, že všetko sčernelo a on vnímal zvuky. Ani obrazy a ani vône, len zvuky. Väčšinou útržky viet, málokedy kúsky rozhovorov. Nepáčilo sa mu, že tá zmäť farieb zmizla. Že sa jeho svet rozplynul. Chcel sa doňho vrátiť čo najrýchlejšie, ale tie hlasy ho zdržovali. Poznal ich. Vedel komu patria, ale bol na ne a na nich naštvaný. Unášali ho z jeho sveta a to sa mu nepáčilo.
                Najprv počul svojho krstného otca. Nerozumel mu poriadne, ale dalo sa počuť, že je rozrušený. Nechápal to. Keď mal byť jeho krstný otec pre niečo rozrušený, musel to byť jedine on. Ale jemu bolo predsa dobre. Začul aj svoju najlepšiu kamarátku a jej rozhovor s jeho, hm, priateľom? No, rozhodne s jej priateľom. Začul niečo v tom znení, že by sa mal vrátiť. To sú priatelia, ktorí chcú, aby sa vzdal tejto nádhery? Nie sú.
                Začul rozhovor dvojčiat, ktorí boli naňho naštvaní. Aspoň, že oni sa nerozprávali o tom, že by mal opustiť svoj nádherný svet. Rozoznal aj majiteľov ďalších hlasov, ale nevenoval im pozornosť. Rajský pokoj ho lákal viac a viac a on z tej čierňavy unikal stále odhodlanejšie. Nechcel, nemal v pláne dlhšie sa pri tých hlasoch zdržovať.
                Potom sa mu do mozgu začal zahryzávať stále ten istý hlas. Odhodlane, trpezlivo a bez poľavenia. Vedel komu patrí. Ignoroval ho ešte dôraznejšie, ako predchádzajúce hlasy. Ona mu zničila svet a on bol prinútený hľadať niečo nové. A aj to našiel a to ho napĺňalo. Nesnažil sa rozpoznať slová, zvuk hlasu mu stačil a on, práve v tejto chvíli, od neho unikal. Usilovne a vytrvalo. Presne tak isto, ako sa ona snažila o to, aby na seba upozornila, on sa snažil od nej utiecť. Postupne sa to naučil zvládať na jednotku.
                Jeho farebný svet pomaly prevládal nad tmavými zábleskami a on ich vnímal čoraz zriedkavejšie. Bol šťastný.

------

„Tu sme našli Dumbledora,“ oznámil Sirius Severusovi. Stáli v miestnosti, kde Voldemort zabil Dumbledora a kde sa skončilo aj jeho pátranie. Skutočnosť, že sa Dumbledorovo pátranie po Voldemortovom potomkovi skončilo práve na mieste, ktoré bolo späté so spoločenstvom Ostrej dýky bola síce podozrivá, ale nevysvetľovala vôbec nič. Voldemort chodil po svete a mal ambície ovládnuť toto spoločenstvo pred dvadsiatimi rokmi. V tomto kraji mohol niekde ostať jeho potomok, rovnako, ako kdekoľvek inde na svete.  
                „Cítim viac mágie, ako tomu bolo naposledy,“ vypustil Severus. Niekoľkokrát tu už bol, ale presné miesto Dumbledorovho skonu nepoznal. Tu sa všetky miestnosti na seba ponášali a rozoznať sa dali len prostredníctvom kameňov, z ktorých bol hrad postavený. Nie, že by sa im teraz chcelo skúmať tisícky kameňov. „Prezrel som hrad od veží až po podzemie a nič,“ zamrmlal. „Ale toľko mágie tu nebolo prítomnej.“
                „Keď tu bol Dumbledore, necítil žiadnu mágiu,“ nadhodil Sirius. „To znamená, že keď sem chcel Voldemort profesora nalákať, hrad bol vyprázdnený a nejavil ani najmenšie známky prítomnosti čohokoľvek magického.“
                „Správne a aj teraz je hrad vyprázdnený a pritom sa dá cítiť mágia minimálne stovky čarodejníkov.“
                „A to znamená, že keď tu nie sú čarodejníci, musí tu byť niečo magické, čo vydá toľko sily, koľko vychádza z minimálne stovky čarodejníkov,“ zaškľabil sa.
                „Black, skutočne začínaš na staré kolená múdrieť. Šokujúce.“
                „Tak by sme mohli to niečo nájsť,“ nevšímal si ho.
                „Z čoho vychádza veľa mágie?“ Severus provokačným pohľadom vyzýval švagra k odpovedi.
                „Ak to nie je človek, tak je to magický artefakt, to vie aj malé dieťa,“ zamračil sa.
                „V tom prípade som rád, že to vieš aj ty.“
                „Zrejme nejaká brána, prechod, ktorý vedie do magického sveta. Keď sú teda naše predpoklady správne a my hľadáme to, čo s najväčšou pravdepodobnosťou aj hľadať máme.“ Sirius naďalej ignoroval Severusove pokusy. A on si len nešťastne povzdychol. Nie, vôbec s ním nie je zábava a asi bude lepšie, keď sa plne sústredia na úlohu.
                „Tak fajn, tak to tu prezrieme ešte raz. Niekde niečo musí byť, keď je to tak neuveriteľne intenzívne. Pôjdeme tam, kde to budeme cítiť viac. Držme sa spolu a majme oči otvorené.“
                „Ako rýchlo si vzdal tie svoje pokusy,“ šepol mu do ucha vyškerený Sirius, keď vedľa neho prechádzal. Severus ho prizabil pohľadom, Sirius sa potichu štekavo zasmial.

------

„Takže toto je ono,“ šepol Sirius. Spolu so Severusom boli ukrytí za veľkou skalou a sledovali dianie pred sebou.
                „Áno. Spoločenstvo Ostrá dýka, alebo tiež Dračí rád,“ zamračene skonštatoval Severus.
                Pred nimi sa rozprestierala obrovská roklina, ktorá im veľmi živo pripomenula priesmyk s mordengraudami. Nebolo tu veľa čarodejníkov, hádam len tridsiatka a všetci činorodo pracovali. Alebo možno nepracovali, len prechádzali od jedného k druhému, akoby si predávali informácie. Ani jeden z nich nevedel, čo si o tom myslieť. Tak ich len pozorovali. Prišli s úmyslom zistiť viac a potom, neskôr, vymyslieť plán, ako túto organizáciu čo najrýchlejšie „rozpustiť“. Už zistili, že sa priechodom dá chodiť. Nebolo to nič také, ako sa stalo po Vianociach, kedy podobný priechod uväznil Harryho a dievčatá. Tento bol voľný. Premiestňovať sa tu však nedalo, hoci po jednoduchej skúške zistili, že im prútiky fungujú. Všetko sa veľmi ponášalo na mordengraudov, takže invázia množstva čarodejníkov na toto miesto mohla zaručiť, že spravia spoločenstvu rýchly koniec.
                „Čo sa to deje?“ Sirius stiahol obočie. Aktivita pred nimi nabrala na intenzite a okrem hlasných hovorov, ktorým však nerozumeli, pretože boli príliš ďaleko, začuli hromový zvuk, akoby sa šla zrúcať skala za chrbtami čarodejníkov. Obaja sa podvedome prikrčili, ten hluk bol desivý a výstražný.
                „Vedia o nás,“ prskol Severus. Niekoľko čarodejníkov sa otočilo smerom k nim a pozeralo hore medzi skaliská. Skala sa začala otvárať, tvorila sa v nej obrovská diera a hluk enormne silnel.
                „Mali by sme zmiznúť. Neviem, čo sa deje, ale nepáči sa mi to,“ navrhol Sirius, ale zvedavosť ho nútila čakať. Najmä preto, že čarodejníci, hoci už o nich vedeli, nejavili snahu o to, aby ich prenasledovali. Ani sa nepohli, len čakali.
                Zvuk sa postupom času dal rozoznať. Bolo to strašný ryk a vrčanie nejakého obrovského zvieraťa. Ale bolo to také silné a nešpecifické, že nemohli s istotou tvrdiť, že ide len o jedno zviera. Rozum im velil utiecť, ale zvedavosť bola príliš veľká. Predsa boli dosť ďaleko od nich a aj dosť blízko k priechodu, takže by im nemalo robiť problémy utiecť oveľa skôr, než sa to zviera, alebo zvieratá vyšplhajú na skalu.
                „Merlin,“ vydýchol Sirius s hrôzou, keď zbadal to niečo, čo vyliezalo zo skaly. „Drak?“ Obrovský čierny drak, oveľa väčší, ako ten najväčší uhorský chvostorožec. S oveľa strašnejším výrazom a hrozivejším revom a škrekom. Na jeho obrovskej hlave bola ešte mohutnejšia tlama, z ktorej vychádzal oheň. Bez prerušenia. Mocné laby so silnými pazúrmi sa bez problémov zabárali do kameňa pod ním a keď rozprestrel krídla, bolo to akoby sa pred nimi zjavilo to najväčšie lietadlo. Bol úplne odlišný než bežní draci, desivejší a určite nebezpečnejší.
                „Dračí rád,“ vypustil Severus akoby mimochodom. „A sú to draci,“ prskol, keď zbadal vychádzať z diery ďalšieho.
                „Utekajme!“ skríkol Sirius. „Títo majú krídla, nepotrebujú sa šplhať po skalách.“
                Viac nepotrebovali. Rozbehli sa preč. Krik čarodejníkov, ktorí durili drakov sa nedal rozoznať. Ich ušné bubienky trhal rev drakov a oni skôr cítili, ako videli, že draci vzlietajú, aby sa pustili do ich prenasledovania.
                Vrhli do behu všetku svoju silu a energiu, pretože inú šancu nemali. Nemohli sa postaviť dvomi prútikmi proti rozbesneným netvorom. Ani proti obyčajným drakom by nemali šancu. A tak len utekali aj keď tušili, že zbytočne. Nemohli to stihnúť. Cítili horúčavu, ktorá sálala z tiel ich prenasledovateľov. Okolo nich sa víril vzduch z ich krídel. Severus zachytil Siriusa a obaja zastavili. Keď majú umrieť, nech to nie je chrbtom k nepriateľovi. Otočili sa a vytiahli prútiky. Siriusovo Reducto a Severusova Sectumsempra sa len bezmocne odrazili od tela prvého, ktorý k nim zlietal. Držali sa za paže a besne vysielali zaklínadlá. Priechod bol len sto metrov od nich, ale draci boli bližšie.
                Nepočuli sa kričať, ich hlas sa strácal. Ich odhodlanie však nie. Behom chvíle vyslali neuveriteľné množstvo zaklínadiel, ale trojica drakov ich obkľúčila. Akoby sa mačky hrali s myšami. Postavili sa chrbtami k sebe a pokračovali v pálení. Severus skúsil aj Avadu, ale ani tá nepomohla. Bol to ich koniec. O niekoľko sekúnd okolo nich vybuchlo peklo. Z tlám drakov vyšľahli žeravé plamene zmiešané so sírou a svoj cieľ trafili bezchybne. Siriusovo aj Severusovo telo za okamih zhorelo. Nezostal ani popol, aj ten sa rozplynul vo vzduchu.

TOPlist