38. Odpovede

 

„Ja tomu nemôžem uveriť, nechápem, stal sa zázrak,“ brblal Ron celou cestou zo žalárov až do Veľkej siene.

„Ja tomu tiež nerozumiem, niekto ho musel zakliať,“ vytriešťal oči Neville, keď si sadali k obedu.

„Snape im dal z testu P,“ vysvetlila Hermiona smerom k Lucy a Ginny, ktoré tu už sedeli a spýtavo na nich hľadeli. „A mne a Harrymu dokonca V, to sa ešte nikdy nestalo,“ krútila hlavou.

Harry ich prestal počúvať. Takmer automaticky si vkladal do úst jedlo a prežúval. Pritom sa mu stále vracal pred oči Snape. Uvažoval nad profesorom a nad jeho čudným správaním. Nad jeho dlhým, zamysleným a skúmavým pohľadom, ktorým ho stále častejšie prepaľoval. Niekoľkokrát sa už stalo, že ho nachytal pri tom, ako ho uprene pozoruje. A v jeho očiach nezazrel nenávisť, nechuť či opovrženie. Keď sa však profesor spamätal, tak sa k svojmu štandardu vracal. Provokoval ho štipľavými poznámkami a čakal na jeho reakciu. Harry sa naučil ovládať a nereagovať. Dokonca sa mu profesorova snaha začala páčiť. Bol zvedavý, kam až zájde. Našťastie sa vyhýbal zbytočným poznámkam na adresu jeho otca. Ktovie, nad čím rozmýšľa, keď ho tak sústredene pozoruje. Rád by v tej chvíli ovládal legilimenciu, aj keď pochyboval, že by ho profesor do svojej hlavy pustil.

„Harry, počúvaš nás?“ drgla doňho nahnevane Hermiona.

„Nie,“ odpovedal úprimne, „o čom sa bavíte?“

„O Snapovi a o jeho divnom správaní,“ vysvetlil s úškrnom Ron.

„Ešte stále?“ spýtal sa bez záujmu.

„Áno, ešte stále. A všimli sme si tiež, ako sa na teba pozerá a dokonca ťa už tak často neprovokuje. A aj keď áno, jeho narážky sú oveľa miernejšie než bývali,“ nahla hlavu, aby mu videla do tváre. Zaceril sa.

„Vážne? Ja som si nevšimol ako sa na mňa pozerá, ale uznávam, že tie narážky sú skutočne jemnejšie.“

„Ty nám chceš tvrdiť, že si si jeho pohľad nevšimol?“ vŕtala neveriacky Hermiona. Pozrel na ňu a videl jej pochybovačný výraz.

„Nevšimol, nepozerám sa naňho, keď nemusím,“ snažil sa ju presvedčiť. Pokrútila hlavou a s nedôverou sa pustila do obedu. Ron sa naňho škeril od ucha k uchu, našťastie sa začal venovať Lucy. Odvážil sa pozrieť na Ginny, ktorá mala na tvári jemný úsmev. Asi si na celú situáciu vytvorila vlastný názor. Usmial sa na ňu a pocítil strašnú túžbu vyskúšať si na nej svoje hodiny so Susan. Keďže si uprene hľadeli do očí, nemal žiadne prekážky. Predstavil si jej myseľ a pokúsil sa do nej vložiť jedno jediné slovo. Bol zvedavý, či to bude fungovať.

Všimol.

Jej prekvapený výraz, ktorý nasledoval, ho ubezpečil, že sa mu to podarilo a uškrnul sa ešte viac. Našťastie nedala najavo iným spôsobom, že sa s ňou dorozumel. Len zdvihla obočie a po prvotnom šoku, ktorý práve absolvovala, sa usmiala. Miernym pokyvkaním hlavy mu naznačila, že by rada v téme Snape pokračovala. Použil rovnaký spôsob dorozumenia.

Dobre.

Znova sa trocha trhla.

„Čo ti je? Prečo sa stále mykáš?“ vypálil na ňu Ron.

„Ale nič, len mám stŕpnutú nohu,“ vrkla po ňom podráždene a na potvrdenie svojich slov si začala masírovať nohu. Keď jej brat znova obrátil pozornosť na Lucy, škaredo na Harryho zvraštila obočie. Jeho neočakávané vpády do jej vedomia asi neboli pre ňu príliš príjemné. A on sa na ňu len zaškeril.

„Harry,“ mykla doňho netrpezlivo Hermiona a hlavou ukazovala ku dverám. Sledoval znázornený smer a uvidel prichádzať profesora Dumbledora. No konečne, pomyslel si. Profesor pôsobil unaveným dojmom, ktorý potvrdzoval aj jeho pomalší krok. Typický mierny úsmev však nechýbal. Ako mu však dať najavo, že sa s ním potrebuje rozprávať? A napadlo mu, že keď to fungovalo na Ginny, možno to bude fungovať aj na ňom. Uprene mu hľadel na oči pripravený pri najmenšom očnom kontakte vyslať mu myšlienku. So Susan už dokázal spájať dve slová. Možno sa to podarí. A profesor skutočne pocítil na sebe niečí uprený pohľad a začal ho vyhľadávať. Prechádzal pomedzi chrabromilský a bifľomorský stôl a striehol. Keď sa jeho oči stretli s Harryho pohľadom, ten zareagoval takmer okamžite.

Niečo máme.

Skúsil, na viac sa neodvážil. Jeho schopnosť spájať sa s mysľou bola zatiaľ iba v základoch. Profesor však pochopil a pristavil sa pri nich.

„Prajem vám všetkým dobrý deň,“ milo sa na nich usmieval, oni mu odzdravili. „Pán Potter, bol by som rád, keby ste dnes večer o ôsmej prišli do mojej pracovne. Samozrejme slečnu Grangerovú a pána Weasleyho tiež rád uvítam.“ Zabodol oči do Harryho.

Heslo je karamelové chrumky.

„Iste, pán profesor. Určite prídeme,“ odvetil mu Harry s úsmevom. Ron a Hermiona prikyvovali. Nato sa profesor vydal ťažkým krokom k učiteľskému stolu. Harry ho s napätím pozoroval. Karamelové chrumky?

„Nezdá sa ti nejaký unavenejší?“ šepla mu Hermiona.

„Hm,“ pritakal zamyslene. Keď je taký vyčerpaný, pravdepodobne je to hľadanie náročné. Ktovie, čo všetko musí pri tom robiť a tiež už nie je najmladší. A pochyboval, že by mu o tom profesor povedal niečo viac. Začal pociťovať napätie, zvedavosť a hlad po informáciách. Začal sa na večer tešiť.

------

„Konečne, už som si myslela, že nemajú vôbec v pláne odísť,“ zamrmlala Ginny, keď si prisadla k Harrymu. Práve sa od neho odpútali Ron s Lucy, ktorí sa rozhodli pred večerou podniknúť menšiu romantickú prechádzku. Hermiona bola v knižnici. Aj keď s prehľadávaním Zakázanej časti dávno skončili, nevedela sa zbaviť svojho zaužívaného štandardu. Metlobalové tréningy na mesiace december a január vypustili a preto sedel Harry opustený v chrabromilskej klubovni pri úlohách.  

„Čakala si, kým odídu?“ prekvapene zdvihol obočie. Jej blízkosť ho potešila, dávno sa spolu nerozprávali, nehovoriac o tom, že by zostali spolu sami. Rozbúchalo sa mu srdce, okamžite sa snažil upokojiť.

„Jasne, pred nimi sa s tebou predsa o Snapovi baviť nemôžem,“ vysvetlila s miernym úsmevom.

„Snape, no iste.“ Horko- ťažko skrýval sklamanie. Rozprávať sa o Snapovi a ešte k tomu s ňou, to ho skutočne potešilo.

„Čo tie pohľady, ktoré spomínala Hermiona?“ zvedavo sa vypytovala. Zadíval sa na ňu. Bola taká krásna, tak blízko a on sa jej nemohol dotknúť. Trhalo mu to srdce.

„Začal sa na mňa pozerať inak, skúmavo, zamyslene,“ začal s vysvetľovaním, „samozrejme vtedy, keď sa naňho nedívam. Aj tak sa mi ho ale podarilo pristihnúť, akoby nad niečím premýšľal, keď na mňa hľadí.“

„Asi premýšľa nad tvojím otcom a nad tým, čo medzi nimi bolo,“ skonštatovala.

„Asi a prejavuje aj menej nenávisti a pohŕdania,“ pridal ďalší poznatok.

„Možno uvažuje, či ti to nepovedať. A možno ťa prestáva nenávidieť. Už po Azkabane som ti hovorila, že sa o teba zaujímal a mne sa to zdalo úprimné, možno mení názor,“ uprene mu hľadela do očí.

„Je to možné, ale že by na mňa niekedy zmenil názor, tomu sa dá ťažko uveriť.“ Uškrnul sa.

„Ktovie, ťažko robiť závery, pokiaľ nepoznáš to tajomstvo. A čo ty? Nezačínaš naňho meniť názor?“

„Nie, nemôžem naňho proste zmeniť názor. Nemám ho rád. Som mu vďačný, že zachránil Siriusovi život a pravdepodobne aj mne, ale je to len vďačnosť. Som mu dlžný jednu službičku, to je všetko. Nikdy ho nebudem mať rád,“ ozrejmil celkom odhodlane.

„A keď budeš poznať pravdu?“ spýtala sa opatrne.

„Nie, neviem, podľa toho, čo je to za pravdu. Keď bude dostatočne vysvetlená tá jeho nenávisť ku mne a k môjmu otcovi, keď mi vysvetlí, prečo to celé tie roky robil a bude to niečo, čo sa bude dať odpustiť, tak ho možno začnem brať inak. Ale je to dosť neuveriteľná predstava, zmieriť sa so Snapom.“ Musel sa zachechtať. Ginny sa len slabo pousmiala.

„Dnes som si vyskúšala, že sa ti hodiny so Susan vyplácajú,“ nadhodila s úškrnom.

„Prepáč,“ ospravedlňujúco sa zasmial, „chcel som to len skúsiť, nenapadlo mi, že sa to aj podarí.“

„Je to zvláštny pocit, keď počuješ vo svojej hlave cudzí hlas a to celkom neočakávane,“ vravela to však pobavene a nie vyčítavo.

„Je a to boli len slová. Predstav si, že ti niekto do hlavy hovorí celý monológ.“

„Asi myslíš Dumbledora. Budeš to vedieť aj ty?“

„Niekedy možno, zatiaľ dokážem spájať len dve slová. Ale celkom mi to ide, nie?“ zaškeril sa.

„Ide, takže nabudúce, keď mi budeš hľadieť do očí, budem pripravená na to, že sa mi prihovoríš,“ so záujmom sa naňho pozerala a on od nej nevedel odtrhnúť pohľad. Bola nádherná. Znervóznela a sklopila oči k jeho pergamenom.

„Nebudem to používať, keď nebudeš chcieť,“ riekol potichu. Odvážila sa opäť naňho pozrieť a položiť otázku, na ktorú naberala odvahu už hodnú dobu. Pochybovala, že by sa jej opýtal ešte raz.

„Za týždeň je výlet do Rokvillu, s kým pôjdeš?“ vyhŕkla a pozerala niekde za neho. Prekvapilo ho to.

„Neviem, ešte som nad tým nerozmýšľal, asi s Miou,“ mykol plecami. „Ty pôjdeš s kým?“ skúsil opatrne v očakávaní toho najhoršieho.

„Nemám s kým ísť, asi pôjdem sama.“ Pomaly obrátila pozornosť opäť na jeho oči.

„Ten slepý ignorant sa ešte nezobudil?“ opýtal sa bez rozmyslu. Na jeho veľké prekvapenie sa rozosmiala. Nechápal to a ona sa schuti smiala. Zarazene na ňu civel. „Čo je?“

„Ale nič. Nie, ešte sa nezobudil,“ ozrejmila, keď sa konečne dochichotala a s úsmevom sa naňho pozerala. Nevedel, čo si o tom má myslieť, ale bol tomu debilovi za jeho nevšímavosť veľmi vďačný.

„Tak poď s nami,“ vydralo sa z neho, keď sa trocha spamätal a dokonca sa dokázal aj usmiať. „Budem rád, keď mi budú robiť spoločnosť dve krásne dievčatá.“ Okamžite si zahryzol do jazyka. Ginny však nevyzerala, že by jej to vadilo. S miernym začervenaním sa naňho usmiala a povedala, že pôjde. Zostal zarazene sedieť a pozeral na jej krásnu postavu, ako sa prediera cez portrét. Bezradne sa zvalil na operadlo.

„Harry, ty si taký... idiot je slabé slovo,“ mrmlal sám pre seba.

------

„Karamelové chrumky? To čo mu napadlo?“ nechápala Hermiona po ceste k Dumbledorovej pracovni.

„Ktovie, možno sa stáva čoraz viac senilným,“ zachechtal sa Ron a Harry sa k nemu okamžite pridal.

„Ronald!“ vyhúkla podráždene a nato zúrivo zahliadla aj na Harryho, „vy ste obidvaja také... trúby,“ prskla po nich a oni sa aj napriek tomu neprestávali rehotať. Našťastie už stáli pred kamennými obludami vedúcimi k profesorovej pracovni, takže Hermiona nemohla vo svojom rozhorčenom výstupe pokračovať. Vyslovili heslo a boli vpustení dnu.

„Dobrý večer, buďte takí milí a posaďte sa,“ privítal ich Dumbledore a vyčaroval im tri kreslá. S poďakovaním sa posadili a Hermiona položila pred neho kamennú knihu. Ten však vyzeral nechápavo, neveriacky pozeral na miesto, kde mala byť položená kniha.

„Pán profesor,“ spustil Harry, „vy pravdepodobne tú knihu nevidíte, pretože ste nevideli môj kameň. Na túto súvislosť sme už prišli. Ak dovolíte, ja vám najprv ukážem môj kameň,“ navrhol opatrne.

„V poriadku, Harry. Som si istý, že máte pravdu. Nemyslím si, že by ste si chceli robiť žarty zo starého človeka,“ hovoril celkom pobavene a lišiacky sa pri tom usmieval. Harry ťažko potláčal nával smiechu a Hermiona sa začervenala. Zato Ron sa neudržal a vypustil akýsi kvílivý zvuk, snažil sa dusiť výbuch. Profesor sa začal uškŕňať ešte viac. Ale to už mal Harry svetielkujúci kameň vybraný a podával ho profesorovi. Ten si ho chvíľu so záujmom prezeral a potom mu ho vrátil. Keď svoj pohľad upriamil na miesto, kam Hermiona položila knihu, skutočne ju tam videl. Usmial sa.

„Takže ste mali pravdu, skutočne je tvoj kameň akýmsi spojivom s touto knihou.“

„Pán profesor, chcel by som vás o niečo poprosiť,“ začal Harry opatrným tónom, keď však videl Dumbledorovu usmiatu tvár, trocha odvážnejšie pokračoval, „bol by som rád, keby sa tohto rozhovoru mohol zúčastniť aj Sirius.“

„Iste,“ profesor sa zatváril chápavo, „samozrejme, aj jemu si o tom povedal, takže by mal byť informovaný aj on. Ak chceš, môžeš preňho zájsť a priviesť ho. Použi môj kozub.“

Harry neváhal a okamžite sa odletaxoval do Hlavného štábu. Siriusa našiel v knižnici, mamku Weasleyovú nikde nevidel. V tej chvíli mu to veľmi neprekážalo, potrebovali sa čo najrýchlejšie dostať naspäť a pri nej by to nebolo také jednoduché. Keď sa aj Sirius usadil v Dumbledorovej pracovni, v rýchlosti im povedali, ako našli knihu, ako zistili, že je neviditeľná a taktiež aj to, akým spôsobom sa im podarila otvoriť. Nakoniec im dali prečítať záznamy, podľa ich názoru, Brigity Bifľomorovej.

Harry pozorne sledoval profesorovu tvár pri čítaní pergamenu. Pokúšal sa v nej zachytiť najmenší náznak poznania, pochopenia, ale jeho tvár nevyjadrovala absolútne nič. Bola pokojná, sústredená a vyrovnaná.

„Áno, skutočne sa jedná o záznamy Brigity Bifľomorovej alebo o časť z nich,“ spustil profesor s miernym výdychom. „Som presvedčený, že by ste teraz najradšej vedeli celú pravdu,“ pozrel do ich dychtivých tvárí, „ale ako som už cez prázdniny povedal Harrymu, som viazaný mlčanlivosťou. A aj keby som sa rozhodol povedať vám pravdu, Harrymu to veľmi nepomôže.“

„Profesor,“ začal netrpezlivo Sirius, „ak nám môžete prezradiť o čo ide, tak to povedzte. Možno to s Harryho záležitosťou priamo nesúvisí, ale je jednoznačné, že to nejaký vedľajší zmysel určite má. Ten jeho kameň, tá kniha a záznamy, príchod Temného pána, určite to nejakým spôsobom spolu súvisí.“

Profesor si ich zamyslene prezeral a jednoznačne sa rozhodoval, či im to má povedať. Všetci štyria naňho pozerali horlivo a dychtivo s túžbou dozvedieť sa niečo viac. Zadíval sa na Harryho. Ten z neho nespúšťal oči, netrpezlivý a zvedavý pohľad.

„Pán profesor,“ ozval sa Harry takmer prosebne, „ja by som bol skutočne rád, keby som sa aspoň raz dozvedel pravdu. Celú pravdu, nie len náznaky a hádanky, ktoré si potom musím domýšľať sám. Keď máte možnosť, tak nám to povedzte.“

Opäť nasledovalo skúmavé dívanie a rozhodovanie sa.

„Dobre teda,“ privolil po chvíli Dumbledore, „poviem vám všetko, čo viem. Čo je podložené faktami. O ostatných záležitostiach sa dajú vytvárať len predpoklady a špekulácie. Som síce viazaný mlčanlivosťou, ale za vyše tisíc rokov sa náš Rád preriedil a sme len traja. Sme na pokraji zániku. Za posledných sto rokov sme neprijali žiadneho nášho nástupcu. To jednoznačne znamená, že našou smrťou zanikne aj Fénixov rád. A vyzerá to tak, lepšie povedané, všetko nasvedčuje tomu, že sme tu boli len preto, aby sme dokončili či zachránili poslanie, na základe ktorého bol vlastne Fénixov rád vybudovaný.“

Profesor sa sťažka oprel o operadlo svojho stola a začal mávať prútikom. Na stole sa objavila karafa s medovinou a päť pohárov. Ďalším mávnutím naplnil poháre zlatavou tekutinou a odlevitoval ich smerom k nim. Váhavo si ich zobrali.

„Fénixov rád bol vybudovaný v období, kedy začala rozkvitať sila štyroch, v tom období, najväčších čarodejníkov. Nemusím pripomínať, o koho ide. Úlohou Rádu bolo kontrolovať ich činnosť a ich zámery. Dlhé roky bolo všetko v poriadku. Čarodejníci založili Rokfort a začali hľadať mladých ľudí s kúzelníckymi schopnosťami. Ale o tom všetkom viete. Taktiež začali s rôznymi experimentmi, to je aj v týchto záznamoch. Vymýšľali rôzne predmety s magickými schopnosťami, rôzne kúzla a taktiež aj rôzne elixíry. Všetky ich pokusy však boli neškodné, aspoň sa tak javili.

Raz za nami skutočne prišla Brunhilda Bystrohlavová a povedala nám o ich ďalšom pokuse, ktorý bol však nebezpečný. O náramku a jeho sile vám teraz nebudem hovoriť. Všetci viete, o čo ide. Poradili sme jej, aby náramok zničili a taktiež kamene. Vedeli sme však aj to, akí sú Salazar a taktiež aj Richard ambiciózni. Áno, hovorí sa to ťažko a aj na pochopenie je to komplikované, ale Richard Chrabromil bol veľmi ambiciózny čarodejník a bažil po nových, lepších a mocnejších veciach. Báli sme sa toho, že keď sa Bystrohlavová vráti s našou radou, nebudú sa ňou riadiť. Preto jeden z nás šiel za abaurami.  

Abauri boli v minulých dobách čarodejníci, ktorí sa zameriavali výlučne na budúcnosť a všetko s ňou späté. Boli niečo ako veštci, ibaže dokázali okrem predpovedania budúcnosti aj riadiť osudy druhých. Muklovia by ich v dnešnej dobe nazvali sudičkami. Jeden z nich vyriekol sudbu, ktorá predpovedala príchod Temného pána, v ktorého moci bude náramok spojiť. V tom okamihu sme vedeli, že tí štyria náramok a kamene nikdy nezničia. Vzápätí sa náš Rád zaviazal túto hrozbu odvrátiť.

Po čase k nám prišla aj Bifľomorová, bola na ceste za abaurami. Potvrdila nám to, čo sme už vedeli. Že náramok a kamene nezničili. Hovorila o tom, ako ho Bystrohlavová skryla na neznámom mieste a taktiež o rodinách, ktoré vyhľadali a kamene im zverili. Nič iné nespomínala. Nevravela nič, čo by zodpovedalo jej záznamom. Nič o tom, že ich Chrabromil k niečomu presviedčal a oni ho poslúchli. K abaurom sa však už nedostala, umrela po ceste, preto jej záznamy končia.

Náš Rád vedel, že pochybil. Nedokázali sme tých štyroch ustrážiť, zlyhali sme. Preto celé tisícročie čakáme na príchod Temného pána, aby sme naše zlyhanie odčinili a zabránili najhoršiemu. Temný pán sa napokon ukázal, Voldemort. A podľa záznamov, ktoré zanechala Bifľomorová, je to viac ako jasné. Slizolin nechal kameň vo svojej rodine a taktiež si písal svoje záznamy. Odtiaľ vie Voldemort o kameňoch, náramku a jeho moci.

Toto všetko sú fakty, sú podložené záznamami v našom Ráde. O ostatných veciach sa môžeme len dohadovať a vytvárať si rôzne teórie, ktoré môžu a nemusia byť pravdivé. Ako vidíš, Harry, o pätici tu nie je zmienka. Rád o nej nevedel a ja nemám ani poňatia, o čo môže ísť.“

Keď napokon dorozprával, zobral si svoj pohár a poriadne sa napil. Všetci štyria ho počúvali so zatajeným dychom, nespustili z neho oči a hltali každé jeho slovo. Napokon sa odvážila prelomiť ticho Hermiona.

„Čo je zač, ten Harryho kamienok a taktiež ten kameň, z ktorého je kniha? V dnešnej dobe neexistuje.“

„To je pravda, slečna Grangerová. V dnešnej dobe neexistuje veľa z toho, čo tu bolo pred tisíc rokmi. Vtedy bola mágia veľmi silná, keď sa vám dnešná mágia a všetko s ňou spojené zdá byť silné, je to len zlomok z dôb minulých. Tento kameň je výnimočný a možno sa ešte niekde na zemi nachádza, hľadať ho je však číre bláznovstvo.“

„Tie kamene,“ vyzvedal Harry, „už sme zistili, že spolu súvisia. Je to jeden druh, ktorý môže meniť farbu? Alebo je viac druhov kameňa?“

„Všetko sa dá začarovať, aj farba kameňa. S najväčšou pravdepodobnosťou je to jeden druh kameňa,“ ozrejmil značne unavený profesor. Harrymu neušlo, že sa Ron víťazne zaškľabil na Hermionu.

„My sme sa zhodli na tom, že Harryho rodina dostala do úschovy Bystrohlavovej kameň,“ spustila Hermiona a predložila im ich teórie o jeho jednoznačne zlepšenej bystrosti. Taktiež ich poznatky o názve kameňov a taktiež o nesúlade medzi názvom, farbou a vlastnosťami Harryho kameňa. Ďalej im predložili svoj vydedukovaný názor, že Chrabromil spojil moc všetkých troch kameňov do jedného.

„Toto sú však všetko iba dohady. Keby sme mali dôkaz, že ich Chramromil spojil, o to by naše pátranie bolo jednoduchšie. Logicky však z toho vyplýva, že keď je kameň čierny, mal by patriť Bifľomorovej. Keď sa volá chrýzos, mal by patriť Chrabromilovi a keďže je Harry bystrejší, mal by patriť Bystrohlavovej. Možno sú skutočne pospájané a možno to bola len ich hra. Ako som povedal, oni sa pri vytváraní a vymýšľaní nových vecí bavili. Nemôžeme sa na to spoliehať.“

„A čo tá zmes Harryho zmien? Vytrvalosť, vyrovnanosť, bystrosť,“ Hermiona začala vymenovávať zmeny svojho kamaráta.

„Nevieme, ako mali kamene pôsobiť na svojho nositeľa. Vytrvalosť, múdrosť, odvaha a hrdosť, to sú vlastnosti kameňov. Dosť silné, aj keď to bola len nepatrná časť predností Zakladateľov. A Harry, ako nositeľ jedného z kameňov, berme to zatiaľ takto, pokiaľ nemáme podložené fakty. Veď on nebol nikdy hlúpy, bol vždy vytrvalý a ani odvaha mu nikdy nechýbala. Všetky jeho zmeny, ktoré ste vypozorovali, v ňom to všetko bolo, len sa to dostalo na povrch. Nemáme s čím porovnávať jeho zmeny. Vaša teória, slečna Grangerová, o „zmutovaných“ schopnostiach prekrížených kameňov,“ usmial sa na ňu a ona bola červenšia viac než Ron kedy býval, „môže byť pravdivá. Ale opäť, nemáme dôkazy. Tak isto mohol pôsobiť kameň jedného Zakladateľa. Nevieme o tom nič bližšie. A to isté sa dá povedať aj o moci jednotlivých kameňov, predvídavosť, sila mysle, sila vôle a dominancia, o tom nám Bystrohlavová povedala, spojenie týchto mocí spolu s náramkom je zničujúce.“

„Dobre,“ vložil sa do toho Sirius, „zatiaľ to necháme tak. Budeme to brať tak, že Harry má kameň Bystrohlavovej a oni sa zabávali pri ich výrobe. Načo išiel potom Chrabromil za tými abaurami? O čom tie dve presviedčal a nakoniec ich aj presvedčil?“

„Prišli na to, že ich Slizolin zradil,“ profesor pôsobil čím ďalej tým viac unavenejším dojmom. „Za abaurami mohol ísť iba kvôli dvom veciam. Buď si chcel od nich nechať predpovedať budúcnosť, alebo chcel zariadiť niečí osud. Ono však bolo dosť ťažké presvedčiť ich k hocičomu. Možno sa mu to nepodarilo a oni ho jednoducho odbili. A o čom ich presviedčal, to sa môžeme len domnievať, možno skutočne o spojení kameňov.“

„A čo potom to Harryho proroctvo?“ nadhodila Hermiona.

„Aj o tom som rozmýšľal ako už viete. Možno to skutočne súvisí s náramkom. Fénixov rád má zničiť náramok a Harry, podľa proroctva, Temného pána.“

„A nemohol ísť Chrabromil za tými abaurami práve kvôli tomuto?“ opýtal sa nesmelo Ron.

„Mohol,“ profesor sa naňho pousmial, „ale oni vytvárali veštby a sudby podľa vlastného uváženia. Možno ich nahovoril on a možno to bola ich slobodná vôľa. Vedeli predsa, že Temný pán bude môcť spojiť náramok, predtým sme za nimi boli my. A oni sa mohli rozhodnúť, že vyrieknu sudbu na niekoho, kto bude môcť Temného pána zastaviť. V prípade, že by Fénixov rád opäť pochybil a náramok by nezničil.“

„Takže vlastne nevieme nič,“ zamrmlal Harry, „presne tak, ako predtým. Nejaké fakty, ktoré sme práve získali, nám veľmi nepomôžu. Skôr naopak, hádaniek je stále viac a viac.“

„Všetko sú to vlastne špekulácie,“ pridal sa Sirius, „čo sa dá teraz robiť? Načo sa majú zamerať? Čo majú hľadať?“

„V Zakázanej časti ste našli túto knihu. Podľa tvojho otca, Harry, to mal byť kľúč a mal byť skrytý. A to sa aj potvrdilo. Ako ste už zistili, o náramku a kameňoch pravdepodobne v knihách nenájdete zmienku. Keď tí štyria zistili, čo vlastne vytvorili, ťažko by o tom zanechávali nejaké záznamy okrem vlastných, súkromných.“

„Takže tým vlastne chcete naznačiť, že v knihách v rokfortskej knižnici nenájdeme nič,“ poznamenal Harry.

„S najväčšou pravdepodobnosťou nie,“ pritakal profesor.

„A nemôže tam byť nejaká tajomná knižnica? Niečo, ako bola Tajomná komnata?“ nadhodil Ron.

„Uvažovali sme nad tým, že by sa niečo mohlo nachádzať za regálmi. Mia vravela, že sú napevno uchytené kúzlom, neznámym kúzlom,“ pridal sa Harry.

„Knižnicu, tak ako aj Zakázané oddelenie, založili práve Zakladatelia. Je presne taká, aká bola za ich čias. A kúzlo, ktoré by odlepilo regály, poznali iba oni,“ vysvetlil.

„Takže zase nič,“ zamrmlal Sirius.

„Kde potom máme hľadať my?“ opýtal sa Harry, „Mám taký dojem, teraz keď vieme, o čo ide, že vy hľadáte rodiny, ktorým boli kamene zverené do opatery, pravdepodobne na miestach, kde sa mohli Zakladatelia vyskytovať. Ale kde máme hľadať my? Tiež by sme mali na tých istých miestach, kde mohli niečo zanechať alebo skryť. Ale kde to je?“

„Máš pravdu, Harry. Skutočne prehľadávame miesta, kde sa podľa našich záznamov Zakladatelia zdržovali a kde mohli nájsť dostatočne silnú rodinu, aby kameň uchránila. A čo sa týka teba, rodičia ti predsa povedali, aby si sa zameral aj na tvoj dom v Godricovej úžľabine.“

„V poriadku, ale tam sa dostanem až po sedemnástke, a neviem, ako to súvisí so Zakladateľmi,“ namietol skleslo.

„Skutočne nepoznáš spojitosť medzi Godricovou úžľabinou a jedným zo Zakladateľov?“ spýtal sa ho s úsmevom Dumbledore. Keď záporne pokrútil hlavou, obrátil sa na Hermionu. „Ani vám to nič nehovorí, slečna Grangerová?“

„Nie. Knihy o Zakladateľoch som prešla, ale zmienku o Godricovej úžľabine som nenašla.“

„Možno to bude tým, že knihy, ktoré máme v knižnici sú pomerne nové. A v knihách o dejinách Rokfortu sa taktiež k tejto informácii nedostanete. Bude to pravdepodobne tým, že Richard Chrabromil túto spojitosť tajil. Pred svetom určite a možno ju tajil aj pred ostatnými troma Zakladateľmi. Netajil ju však Fénixovým rádom. Chrabromil sa celým menom volá Richard Godric Chrabromil.“

„Godricova úžľabina je pomenovaná po ňom?“ vytreštil oči Sirius.

„Áno, možno je náhoda, že tam máte rodový dom, Harry. Keď ti otec povedal, že sa máš zamerať na váš dom, možno v ňom našiel nejaké záznamy, súkromné záznamy, či už od Chrabromila alebo niektorej z dám. My nevieme, aké boli medzi nimi vzťahy. Treba sa zamerať na tvoj dom. Keď to má byť až po tvojej sedemnástke, budeme musieť počkať.“

„A čo dovtedy?“ vyhŕkol bezradne.

„Treba jednoducho počkať, nepohneme sa z miesta bez nejakého záchytného bodu.“

„Fajn,“ zamrmlal.

„Pán profesor,“ oslovila ho Hermiona, „tá Bifľomorová... Prečo sa nedostala až k tým abaurom?“

„Na ceste bola zavraždená. Jej telo našli až po niekoľkých dňoch a nezistilo sa, kto ju zabil,“ vysvetlil a pozeral na vydesené tváre. „Áno, bola to hrozná strata pre celý čarodejnícky svet a taktiež aj pre čarodejnícku budúcnosť. Mohla priniesť pre nás všetkých ešte veľa dobrého. Najťažšie sa s tým zmierovala Bystrohlavová.“

„Ako je to s Fénixovým rádom? Ako sa doň berú nástupcovia? A ako dlho ste už vy v Ráde?“ vychrlil Ron. Všetci zrazu pociťovali hlad po bližších informáciách.

„Nástupcovia sa doň berú podobným spôsobom, ako do toho nášho. Tiež sa robia skúšky, avšak tieto skúšky sú oveľa zložitejšie a náročnejšie. Keď sa zakladal Rád, mal len desať členov. Postupne sa rozrastal a asi po troch storočiach zaznamenal rozkvet. Vtedy nás bolo okolo tridsať. Ako plynul čas a hrozba Temného pána sa nezjavovala, začal aj Rád upadať. Dnes sme len traja. Ja som v Ráde už osemdesiattri rokov. A keď vás to prekvapuje, čím silnejší čarodejník, tým sa dožíva vyššieho veku. Zakladatelia mali okolo trojstovky. A taký Voldemort má už takmer sedemdesiat. Povedali by ste to doňho?“ usmial sa na nich.

„Dobre a čo tie povesti, legendy, kroniky, ako nám môžu v tomto pomôcť?“ opýtal sa Harry, ktorý bol stále nespokojný.

„Pokiaľ neviete, čo v nich hľadať, tak nijako. Skutočne neviem, čo tvoj otec myslel pod pojmom pätica. Môžete ich prezerať, známku o kameňoch a náramku však určite nenájdete. Možno by ste mohli nájsť niečo o pôvode kameňa, z ktorého boli vytvorené menšie kamienky a taktiež táto kniha, ale zaručiť vám to nemôžem.“

Niekoľko málo minút sa ešte rozprávali, ale všetci si uvedomovali profesorovu únavu a tak sa rozhodli nezdržovať ho dlhšie. Sirius sa s deťmi aj s Dumbledorom rozlúčil a odletaxoval sa. A oni taktiež odišli.

„Takže nevieme nič konkrétne a do mojich sedemnástich nám neostáva nič iné, iba čakať. Skutočne zúfalé,“ skonštatoval Harry v chrabromilskej klubovni, kde začali od znova preberať ich doterajšie zistenia.

TOPlist