37. Upútaný na lôžku


„Hermiona,“ vyhŕkol prekvapene Harry. Spolu s Ginny uvoľnene odložili prútik. Tejto nedôvery a prílišnej opatrnosti sa nezbavia snáď do konca životov. Hermiona však prišla v netradičnom čase. Boli tu so Severusom ráno, teraz sa mali venovať svojim povinnostiam. „Čo sa stalo?“ spýtal sa. Vyzerala rozrušene a nahnevane.
                „Minerva si ma zavolala,“ zaprskala a posadila sa do kresla. „Za normálnych okolností by som neprišla a ani teraz sa nemôžem príliš zdržovať, mala by som pomáhať pripravovať všetko na príchod detí, ale toto ma dosť naštvalo.“
                „Môžeš nám povedať, čo ťa tak nahnevalo?“ spýtala sa opatrne Ginny. „Nie Minerva, však?“
                „Nie, ona nie,“ zavrtela hlavou. „Bol za ňou včera Robert. K dnešnému dňu podal výpoveď,“ vypustila a dívala sa na nich. Pokým Harrymu to bolo vcelku jedno, Ginny stiahla obočie. „A dnes ráno odišiel. Vraj je mu to ľúto, ale nemôže ostať, pretože sa nedokáže vyrovnať so situáciou, ktorá nastala. Nemôže vedľa mňa fungovať, nemôže sa sústrediť na učenie, nemôže podávať plnohodnotný výkon,“ nešťastne rozhodila rukami.
                „Po tom včerajšku, kedy vás videl so Severusom,“ prikývla Ginny.
                „Ale to by malo byť dobre, nie?“ vložil sa Harry. „Budete mať pokoj, nebude zazerať, nebude nič vyčítať.“
                „Nie je to dobre!“ vyletela naňho Hermiona. „Vyštvala som ho prakticky ja. Spôsobila som, že sa profesorský zbor roztrhol a to len decká nastúpili do vlaku,“ nešťastne dodala. Ginny si sadla k nej na operadlo a objala ju.
                „Bolo to jeho unáhlené rozhodnutie, nie je to tvoja vina, že nedokázal uniesť odmietnutie,“ jemne jej dohovárala. „Zachoval sa ako rozmaznané decko, ktorému upreli hračku,“ doložila tvrdo.
                „Dobre. Ibaže som spôsobila Minerve problémy. Kde teraz, behom pár hodín, zoženie profesora Starostlivosti o čarovné tvory?“
                „Nejakého zoženie.“
                „Nezoženie, Harry,“ prerušila ho. „Profesori nerastú na stromoch. Pozri, koľko práce dalo, aby zohnala profesorku Transfigurácie,“ sarkasticky natiahla. „Veľmi problematickú profesorku Transfigurácie.“
                „Starostlivosť o čarovné tvory nebola nikdy populárna. Pár týždňov budete všetci suplovať a niekto sa určite nájde,“ navrhla Ginny.
                „Možno,“ privolila. „Vezmem si to na starosť. Zájdem do redakcie Proroka, podám inzerát. Napíšem aj do zahraničných periodík. Musím to dať do poriadku,“ rozrušene plánovala. Harry povytiahol smerom k Ginny obočie. Odvetila mu miernym pokrčením ramien.
                „A čo na to hovorí Severus,“ pokúsila sa odpútať jej pozornosť.
                „Že ho nájde, privedie späť a zakrúti mu krkom,“ zľahka sa uškrnula.
                „To sa mu podobá,“ zaškľabil sa Harry.
                „Minerva ti ale nič nevyčíta, však?“ spýtala sa Ginny.
                „Nie, to nie,“ zavrtela hlavou. „Vlastne povedala, že ho ani príliš nepresviedčala. Vraj je pre mňa a Severusa dobré, ak budeme náš vzťah rozvíjať v pokoji a nebude nám nič prekážať v rozlete,“ natiahla s miernym úškľabkom. Bolo im jasné, že to len hrá.
                „Harry má pravdu a Minerva tiež,“ povedala Ginny. „Je dobré, že odišiel. Je to len prerastené, trucovité decko.“

------

Hermionu neprestali prenasledovať výčitky svedomia, ale ako sa blížila piata hodina poobedná, jej myseľ sa začala zaoberať niečím iným a novým. Niečím mimoriadnym. S úsmevom stála vo Vstupnej bráne a čakala na prvé koče, ktoré mali začať privážať deti. Neďaleko stál Severus, ktorého zrejme koče nezaujímali, pretože sledoval len ju. Keď zachytila jeho pohľad, významne sa na ňu zazubil. Musela prevrátiť oči.
                Prvákov znova privážali na loďkách, hoci tu už nebol Hagrid, aby nováčikom robil sprievodcu. A nečakala na nich Minerva, ako tomu bolo po celé dlhé roky a ani Hermiona, hoci by ako jej nástupkyňa mohla, ale zástupkyňa riaditeľky. Hermiona bola na túto funkciu príliš mladá a ešte viac neskúsená. Niekde v kútiku duše si však prisahala, že sa o túto funkciu pokúsi zabojovať čo najskôr.
                Koče potichu prichádzali a ona sa dívala do tvárí malých a aj väčších detí, ktoré okolo nej prechádzali. Ktovie, či sa medzi tými najstaršími nájde niekto, kto by si pamätal starý Rokfort. Škola fungovala aj počas vojny. Neskôr však pôsobila len ako úkryt a miesto, kde sa schádzali bojovníci.
                Minerva sa postarala aj o to, aby celá uvítacia ceremónia prebiehala tak, ako si ju pamätali. Najprv sa roztriedili prváci. Klobúk vojnu prežil, rovnako ako pár ďalších rokfortských symbolov, ktoré nestihli byť zničené. Riaditeľka predniesla príhovor, v ktorom sa zamerala na oslavu mieru a nových začiatkov. Potom nasledovala uvítacia hostina a Rokfortom sa po dlhých rokoch niesol vzrušený detský šum.
                „Už aby bolo po tom,“ posťažoval si Severus, ktorý samozrejme sedel vedľa nej. „Počas celých, dlhých, ôsmich rokoch mi ani vo sne nenapadlo, že budem toto ešte niekedy v živote trpieť,“ prskol a mávol k štyrom stolom.
                „Vieš o tom niekoľko mesiacov, mohol si si na tú myšlienku zvyknúť,“ uškrnula sa Hermiona.
                „To iste, zabudol som však, aké to bývalo bolestivé,“ krivo sa zaškľabil.
                „Severus, neštvi ma, prosím,“ obrátila sa k nemu riaditeľka, ktorá sedela po jeho pravici. „Viem, aký býval tvoj názor na študentov. Všimni si, že som zdôraznila slovo býval. Mám dojem, že by si sa mohol aj v tomto umierniť, keď sa z teba stal taký skvelý, vtipný a priateľský človek, ako som mala česť zistiť,“ potichu sa zahihňala. A on prevrátil oči.
                „Nech by som sa snažil byť sladký ako med, tuposť tých faganov svojím ústretovejším prístupom neodstránim,“ zatváril sa nevinne. Minerva len rezignovane zavrtela hlavou.
                „Sám si uznal, že nie všetci sme boli tupí, ako si sa snažil presvedčiť sám seba a ako si aj priznal.“
                „Drahá Hermiona. Rozdiel medzi tými sopliakmi a vami troma je celkom zrejmý,“ usmial sa na ňu. „Pokým vás mám rád, samozrejme každého iným spôsobom, tých maličkých netvorov nenávidím,“ vypustil. Povedal to však milým tónom a s úsmevom na tvári a to spôsobilo, že to vyznelo strašidelne. A to ju vydesilo.
                „Severus, nechaj to. Nechaj ich voľne dýchať, nebuď nepríjemný a zlý. Buď normálny.“
                „Ja som bol vždy normálny,“ mykol plecami.
                „Áno, určite.“
                „Čo?“
                „V tvojom ponímaní si bol určite normálny,“ prevrátila oči.
                „Tak vidíš, to bolo smerodajné,“ spokojne prikývol. Zavrtela hlavou.

------

Severusovi sa Berelsonov postoj nepozdával. Nie, že by ho snáď išiel presviedčať, aby sa vrátil, to nie. Nepáčilo sa mu, ako sa k tomu postavila Hermiona. Vyčítala si to a trápila sa tým. Ako vravela, narobila Minerve zbytočné problémy a starosti naviac. A pokúsi sa to vyriešiť, chce zájsť do Londýna podať inzerát a on ju v tom podporoval. To by bolo v poriadku.
                Lenže on si začal domýšľať, či za tým nie je ešte niečo viac. Nemohlo, presviedčal sám seba. Bola z toho nešťastná. Ale len zo situácie, ktorú pripravila nechtiac Minerve. Z ničoho iného nešťastná nemohla byť. Určite nie z toho, že odišiel a nebude ho vídať. Nemala ho rada, to vedel. Tak prečo si, do šľaka, namýšľa, že by k nemu niečo mohla ešte cítiť?
                Nebol si svojím postavením v jej živote istý. Alebo tomu stále nechcel uveriť. Ako by niekto ako ona mohla mať rada jeho? Vedľa fešáckeho, mladého a urasteného Roberta? Zavrtel hlavou. Nejde o vzhľad. Hoci to nehovorila nahlas stále, milovala ho. A Roberta nie. Tak o čo mu ide?
                Zdvihol sa na rukách a pozrel na ženu spiacu vedľa seba. Večer sa milovali. Už znova. A znova to prežívala rovnako, ako on. Aké dôkazy ešte potrebuje? Ako ho má ešte presvedčiť, že oňho stojí? Nepovažovala za nevyhnutné ho o tom presviedčať, rozprávať o tom, ani nič podobné. A jemu sa vždy nad podobnými výlevmi zdvíhal žalúdok. Tak prečo ho trápi neistota?
                Opatrne sa nahol a vtisol jej bozk na čelo. Pomrvila sa, ale nezobudila. Nemala žiadnu nočnú moru, spala pokojne, keď bola pri ňom. Potrebuje slová? Vždy zvysoka kašľal na všetko, čo si kto on ňom myslel. Teraz mu síce záleží nad tým, čo si myslí. To rozhodne. Ale nepotreboval o tom rečniť. Bola pri ňom, spala pri ňom pokojne, milovala sa s ním a milovala ho. Tak nech už konečne tá neistota ťahá do pekla!

------

„Zdravím,“ vypustil Severus pokojne. Robert takmer vyskočil zo stoličky, na ktorej zadumane sedel v jednom londýnskom bistre. Nájsť ho nebol problém. Kedysi vrhol sledovacie kúzlo na Hermionu, keď mu dala Minerva za úlohu dozrieť na ňu počas jej dovolenky. A ona vtedy sedela vedľa tejto trúby. Aj on bol ním zasiahnutý. Pokým však z Hermiony z pochopiteľných príčin kúzlo sňal, na neho zvysoka kašľal. Čo mu teraz pomohlo, aby zistil, kde je. Avšak za nejakú dobu by kúzlo vyprchalo aj z neho.  
                „Vy?“ prekvapene zazeral.
                „V celej svojej kráse,“ prskol a posadil sa oproti nemu. Berelson zazeral nechápajúc, ako ho mohol nájsť. „Mám svojich ľudí všade, pán Berelson,“ zavrčal, pretože jeho otázku predpokladal. „Som veľmi nebezpečným človekom, rozumieme si?“ stiahol obočie.
                „Úplne dokonale,“ odvrkol mu naspäť. „Čo tu chcete? Čo odo mňa chcete?“
                „Hádajte,“ vyzval ho.
                „Ide o Hermionu,“ prikývol a sklonil hlavu.
                „Iste, o vaše ňucháče sa vskutku nezaujímam.“
                „Hermiona má vás a tým to pre mňa končí,“ zamračene gánil. „Nechápem, o čom by sme sa mali my dvaja rozprávať.“
                „Rozhovor s vami vážne nemienim viesť,“ nebezpečne zazeral. Vrkol po čašníčke, ktorá sa ho prišla spýtať, či niečo nechce. Radšej ušla. „Len vám chcem povedať svoj názor. To, že ste odišli z Rokfortu a narobili tým riaditeľke problémy, to je vaša vec. Ukazuje to len na to, akú slabú máte povahu.“
                „Čo vás je do...“
                „Mlčte,“ zasyčal a zatváril sa tak, že sa Robert stiahol. „Zachovali ste sa absolútne neadekvátne danej situácii. Nezmierili ste sa s odmietnutím a ušli ste. To nie je ani dospelé a ani hodné chlapa,“ prskol mu do tváre. Robert disciplinovane sedel za stolom. Doteraz Snapeom opovrhoval, teraz mal z neho strach. Ani sa neodvažoval jednoducho sa zdvihnúť a odísť odtiaľ. „A je mi to jedno,“ neprestával zazerať. „Hermiona má výčitky svedomia, pretože za to cíti zodpovednosť. Nie za to, prečo ste ušli, ale za to, že narobila problémy Minerve. Sama riaditeľka však povedala, že s tým problém nemá,“ nemohol si odpustiť, aby sa škodoradostne zaškľabil.
                „Tak potom je to v poriadku, nie? Keď s tým nemá problémy Minerva. Sama mi to povedala, že nebude zložité nájsť náhradu.“
                „Povedala to len preto, aby ste nemali výčitky svedomia, vy idiot,“ vrkol. „Aby sa vás rýchlejšie zbavila, pretože správne predpokladala, že by ste robili Hermione len problémy.“
                „Nerobil by som jej problémy, vážne,“ vyšlo z neho kajúcne. Severusovi pripadalo, že ani príliš nevníma, čo mu hovorí. Ani sa neuráža, ani príliš neobhajuje, len rezignovane sedí. „Len, že by som sa na ňu nedokázal dívať. Je to silnejšie, než ja,“ mykol plecami.
                „Nepomohli by ste jej,“ vypustil Severus miernejším tónom. Našiel ho len preto, aby zistil, aké má ten človek pohnútky. Či sa neplánuje pomstiť, alebo čo. Či by Hermione, alebo možno obom, nedokázal v budúcnosti narobiť problémy. Ľahké nahliadnutie do jeho mysle však tieto domnienky vyvrátilo. Bol sklamaný a zničený jej odmietnutím. Šokovaný zistením, koho si vybrala. Nechcel jej ale ublížiť. Toto zistil v krátkom okamihu. A prišlo mu ho ľúto. „Hermiona potrebuje pri sebe niekoho, kto by jej s minulosťou dokázal pomôcť. A vy by ste to nedokázali nikdy.“
                „Uvedomil som si to,“ prikývol a pozrel na svojho bývalého kolegu. „A vy jej pomôžete?“ povytiahol obočie. „Nenávideli ste sa, nevedela vám prísť na meno a teraz?“ nasilu sa uchechtol a zavrtel hlavou. „Nechápem.“
                „V mnohých smeroch je naša minulosť spoločná a priveľmi podobná. Máme spoločných priateľov z minulosti a tí jej tiež pomáhajú.“
                „Iste, Potter,“ pritakal. „A potom tá jej kamarátka. Ginny myslím, že sa volá.“
                „Správne. Každý z nich je poznačený vojnou a nesie si jej následky. A pomáhajú si. Dokonca aj Minerva. Spojilo ich to. A nenahnevajte sa na mňa, ale vy by ste do toho spolku nezapadli nikdy. Hermiona sa snažila zamilovať sa do vás, nikdy vám nechcela ublížiť, ale jednoducho sa k nej nehodíte. Nie v momentálnej situácii,“ pokojne vysvetľoval. Robert sa naňho prekvapene díval.
                „Viete o tom, že ani nie ste taký kretén, ako som si myslel?“ spýtal sa bez úsmevu. Úplne flegmaticky.
                „Na vašom názore na mňa mi absolútne nezáleží,“ odvetil mu tiež bez úsmevu. „Ide mi len o Hermionu. A vy, ak ju máte rád tak, ako si myslíte, by ste sa mali spamätať, zdvihnúť z tejto hlúpej stoličky a mali by ste jej povedať, že nie je jej chyba, že ste odišli.“
                „Spravil som chybu,“ pripustil po chvíli dívajúc sa na stôl pred sebou. Severus ticho sedel a trpezlivo čakal, čo z neho nakoniec vylezie. „Spravil som príliš unáhlené rozhodnutie,“ zamračil sa a pozrel na Snapea. „Netuším, aká bola vojna. Úspešne som sa jej vyhol. Nie som na to hrdý, ale som rád, že žijem. Absolútne netuším, čo ste museli všetci prežiť, ale v novinách bolo dosť článkov, aby som si to dokázal predstaviť. Ale zrejme je moja fantázia nanič,“ krivo sa zaškľabil. „Nedokážem si predstaviť, ako to na vás všetkých muselo pôsobiť. Ale vy to viete. Chápem, bol by som piate kolo u voza. Ak jej niekto dokáže pomôcť, ste to vy.“
                „Čo spravíte?“ Severus ho prepaľoval sústredeným pohľadom.
                „Neviem,“ mykol plecami a povzdychol. Severusov kalich trpezlivosti začal pomaly pretekať. „Nemôžem sa vrátiť,“ povedal po chvíli. „Musím sa pokúsiť na ňu zabudnúť niekde inde. Chcem odísť preč, do Austrálie alebo Kanady,“ bľabotal. „Snáď sa Minerve podarí nájsť za mňa náhradu.“
                „Na Rokforte ste odviedli kus práce,“ skúsil ešte. Nebol by rád, keby sa rozhodol vrátiť. To určite nie. Ale kvôli Hermione to musel skúsiť.
                „Aspoň niečo, nie?“ uchechtol sa. „Keď som nereagoval na výzvy k mobilizácii proti smrťožrútom.“
                „No áno, to z vás činí neskutočne obetavého človeka,“ nevedel si odpustiť, aby nezarýpol.
                „Len ma urážajte,“ zmierene mykol plecami. „Ako som povedal, hanbím sa za to, ale som rád, že žijem. Väčšina z tých, ktorí na mobilizáciu zareagovali kladne, to už povedať nemôže. A budem rád, keď sa zbavím spomienok. Viem, prečo ste prišli. Chceli ste ma nejakým spôsobom prinútiť, aby som Hermione povedal, že to nie je jej vina.“
                „Chcel som vás len upozorniť, že som nebezpečný protivník. Ak by ste v budúcnosti spravili niečo proti nej...“
                „Nikdy by som jej neublížil,“ tentoraz ho bez strachu prerušil a škaredo sa mračil. Severus prikývol. Niečo podobné od neho chcel počuť. „Napíšem jej list, ak chvíľu počkáte,“ ponúkol sa a hneď začal sa začal hrabať vo svojej taške, aby našiel kus papieru a pero. Nebolo by rozumné vyťahovať v tomto bistre pergamen.
                O necelú polhodinu Severus spokojne odchádzal s Robertovým ospravedlnením na papieri. S jeho vysvetlením celej situácie a s prianím všetkého dobrého do budúcnosti. Ale hlavne s istotou, že tento človek nemá v úmysle ublížiť jej.

------

Hermiona sedela zarazene v kresle a dívala sa na papier, ktorý jej dal. Mala za sebou svoj prvý deň v úlohe profesorky a bolo to dosť náročné. Nervy mala našponované, bola nervózna a snažila sa nič nepokaziť. Ale deti boli fajn, celú situáciu jej uľahčovali.
                „Ako si ho našiel?“ pozrela na Severusa. Samozrejme sa jej uľavilo, keď čítala jeho slová. Pochopil to, síce neskoro, ale predsa. A ona si vydýchla.
                „Jednoducho,“ mykol plecami a povedal jej o kúzle, ktoré vtedy nezrušil a ktoré ešte stále fungovalo.
                „Aha,“ prikývla. „Som rada,“ podarilo sa jej pousmiať. „A uľavilo sa mi.“
                „Vyzeral presvedčivo a viem, že vravel pravdu,“ zamyslene stiahol obočie spomínajúc na jeho výraz. „Od neho už nebezpečenstvo nehrozí.“
                „Myslel si si, že by robil problémy?“ nechápala.
                „Samozrejme. Odvrhnutý milenec dokáže narobiť dosť škody,“ neprestával sa mračiť. „Pozri na Millsa. Aj po tom všetkom sa odvážil ku Ginevre priblížiť. A som si istý, že keby sa mu podarilo k nej dostať, tak by sa pomstil.“
                „Ale Mills je vyšinutý imbecil. Robert taký nie je.“
                „Nemôžeme vedieť, v ktorom okamihu sa z človeka stáva nebezpečný šialenec,“ pozrel na ňu a povzdychol. „Berelson odíde začať nový život. V jednom okamihu som si myslel, že ho začnem presviedčať, aby sa vrátil,“ neveriacky zavrtel hlavou.
                „Vyriešilo by to akútny problém,“ prikývla. Prebodol ju pohľadom.
                „Len nech ide preč. A čím ďalej, tým lepšie.“
                „Žiarliš?“ uškrnula sa.
                „Nie je to príjemné, aby som v tvojej blízkosti videl človeka, s ktorým si kedysi chodila a spala s ním,“ stiahol obočie. „Ak sa táto nechuť klasifikuje ako žiarlivosť, tak áno, žiarlim.“
                „To je milé,“ postavila sa a podišla k nemu. „Ubezpečujem ťa, že by si nemal dôvod,“ objala ho okolo ramien.
                „Výborne, hneď sa mi bude lepšie spať,“ natiahol a nechal ju, aby ho pobozkala. Ešte, že takéto spontánne veci robí ona. Nebránil sa, len ich nedokázal sám vytvárať. „Poďme pozrieť nášho pacienta. A Ginevru. Ešte som dnes nevyčerpal svoju dávku sarkazmu a hádok,“ zaškľabil sa.

------

„Severus ma neprestáva prekvapovať,“ nadhodila Ginny, keď spolu s Hermionou sedeli v kuchyni pri šálke čaju. Prišli pozrieť a skontrolovať Harryho stav a tí dvaja im mierne naznačili, že by chceli prebrať pár chlapských vecí. S prevrátením očí odišli do kuchyne.
                „To aj mňa,“ súhlasila so svojou kamarátkou. „Ale je dobre, že ho našiel. Hoci, keby Robertovi napadlo vrátiť sa, neviem, či by som to dokázala stráviť,“ zavrtela hlavou. „Bolo by to zvláštne.“
                „Spravil dobre,“ pochválila Ginny Severusa. „Dobre pre teba. Robert to konečne pochopil a rozhodol sa opustiť krajinu. Fajn, výborne, o jednu starosť menej,“ zaškľabila sa. „Nedáš si zmrzlinu?“ spýtala sa kamarátky a podišla ku chladničke. „Tým dvom nič neponúknem, keď sa nás tak nešetrne zbavili.“
                „Zmrzlinu by som si asi dala,“ prikývla súhlasne. „Je úžasný, nie?“ s úsmevom pozrela na Ginny. Tá sa na ňu opatrne pozrela.
                „Záleží na tom, z akého uhlu chceš, aby som ho hodnotila,“ mrkla na ňu a nakladala zmrzlinu do misiek. „Pretože by som ti dokázala poskytnúť toľko posudkov, že by si sa nestihla čudovať,“ dodala s úškrnom a sadla si aj so zmrzlinami.
                „Samozrejme ten objektívny,“ prevrátila oči.
                „Je vidieť, že ťa má rád a spravil by pre teba čokoľvek. A čo je najprospešnejšie, pozná spôsoby, ako dosiahnuť to, aby si sa mala čo najlepšie,“ usmiala sa na kamarátku. „Ale je to idiot, pretože ti to zrejme nikdy nepovie do očí,“ dodala so zavrtením hlavy. „Nechápem. Čo je na tom, keď povie muž žene, že ju miluje?“
                „Je to Severus,“ vyriekla.
                „A to ho má ospravedlniť?“
                „To nie, to je pravda. Hovorí mi, že ma miluje. Ale inými spôsobmi.“
                „Tým, že sa tebou miluje tak, až si z toho hotová a nedokážeš sa posadiť?“ natiahla.
                „Ginny!“ vyletela mierne sa pýriac. Červenovláska sa pochechtávala pojedajúc zmrzlinu. „Niekedy by som ťa roztrhla na polovicu,“ zamračila sa. A zarazila sa. Uvedomila si, že z nej vyšlo.
                „Ja viem, z lásky by si ma zožrala,“ neprestávala sa usmievať. Všimla si Hermionino zaváhanie, jej poznámka jej však neprišla nijako nebezpečná. Staršej žene sa uľavilo.
                „To každopádne. Myslela som to tak, že mu vidím v očiach, že ma miluje. A keď sme sami... nie je ľadový, nemysli si. V spánku ma objíma a hovorí mi... Ale dosť, do podrobností zachádzať nemusím, nie?“
                „Tiež sa bez toho obídem,“ prikývla. „Ja viem, že ťa miluje. Tiež to na ňom vidím. A áno, je svojím spôsobom a teda hlavne pre teba, úžasným. Ale aj tak,“ zavrtela hlavou. „Niekedy by som ho najradšej udrela po hlave niečím veľkým a hlavne ťažkým, aby sa konečne uvedomil.“
                „Ale uvedomí sa, niekedy.“
                „Rada by som sa toho dožila,“ zasmiala sa. „A ozaj, tak mi napadlo, chcela by som po tebe, ak budeš mať chvíľu čas, samozrejme, aby si mi zohnala tie prospekty, o ktorých sme sa bavili,“ hodila po nej prosebný pohľad. „Zašla by som sama, ale to by som najprv musela vedieť kam ísť a potom samozrejme, čo hľadať a v neposlednom rade by musel byť Harry so mnou. A to teraz nie je možné. No a mám pocit, že prepadá depresii, chápeš? Rada by som ho niečím odpútala.“
                „Jasne, chápem,“ prikývla s úsmevom. „Aj tak chcem zájsť niekedy po vyučovaní a to čo najskôr, do Londýna do Proroka. Viem presne kde hľadať to, čo potrebujete.“

------

„Harry, musíš niečo zjesť,“ prehovárala ho vytrvalo. Bola zúfalá, elixíry mu nedokázali potlačiť bolesť, nepretržite nohu cítil a nemohol nič robiť, takže sa nedokázal zamerať na niečo iné. Ani učenie ho už neodpútalo. Skúšala to aspoň s tým televízorom, ale aj ten bol bezmocný.
                „Veď som zjedol,“ hlesol nevinne. „Aj raňajky a aj teraz, obed,“ pozrel na ňu.
                „Jeden rožok a polievku,“ stiahla obočie.
                „Nemám príliš hlad a nemôžem sa prejedať. Nemám kde spáliť energiu. Chceš mať zo mňa tučniaka?“ snažil sa žartovať. Neverila mu ani nos medzi očami. „Vážne je to tak, telo si nevyžaduje toľko, ako predtým,“ usmial sa.
                „Rozhodne ale potrebuje viac, ako rožok a polievku,“ prehlásila s povzdychom. „Čo mám s tebou robiť?“ šepla bezradne. Mykol plecami.
                „Vážne mi to stačí, čestné čarodejnícke. Poď sem,“ natiahol k nej ruku. Odložila tanier s mäsovým koláčom, ktorý mal rád a ktorého sa ani nedotkol a chytila ho za ruku. „Polož si hlavu na moje brucho,“ vyzval ju vážne. Nechápavo sa zamračila, ale spravila, ako povedal. „Počuješ snáď, že by sa môj žalúdok dožadoval po polievke aj mäsového koláča?“ potichu sa spýtal.
                „Ty si somár,“ zasmiala sa a symbolicky ho plesla po ramene. Výborne, aspoň čiastkový úspech.
                „Neskôr si dám aj koláč. Ale vážne, nemám hlad. Nejem preto, že by som tým chcel prejaviť protest voči mojej momentálne bezútešnej, ležiacej a zbytočnej situácii, ale preto, lebo si to moje telo nevyžaduje. Ver mi, prosím,“ stiahol si ju k sebe do náručia. „Si ako tvoja mamka, tá ma tiež nútila prejedať sa, pretože bola vždy zhrozená z toho, ako vyzerám,“ zaceril sa.
                „A mala pravdu,“ zamračene naňho pozrela. Vyzeral nevinne, myslel to vážne. „Dobre teda, ako chceš. Nebudem ťa nútiť prejedať sa a budem veriť tomu, čo hovoríš,“ rezignovala. „Ale aj tak si myslím...“
                „Psst,“ prerušil ju bozkom. Dosť vášnivým na to, aby zahnal všetky jej obavy ohľadne jeho momentálneho ako fyzického, tak hlavne psychického stavu. A ona sa mu poddala. Bozkávala ho stále vášnivejšie a napadla jej istá možnosť, ako ho bezpečne rozptýliť. Na chvíľu zabudnúť na bolesť a možno odvrátiť jeho narastajúcu depresiu, hoci sa snažil pôsobiť pohodovo. Mučil sa na tej posteli a len bolesťou to nebolo. Možno tá možnosť bola o niečo šialenejšia, ale bola pripravená a ochotná skúsiť hocičo.
                „Ginny...“ vydýchol jej do úst, keď ucítil jej ruku pod prikrývkou, ako sa predrala do pyžamových nohavíc a začala ho jemne zvierať a prebúdzať k životu.
                „Čo?“ vydýchla rovnako snažiac sa znova uväzniť jeho pery v bozku.
                „To nejde,“ hlesol. A zastonal. Bol viac ako ochotne pripravený poddať sa jej láskaniu.
                „Prečo?“ mierne sa od neho odtiahla, ale vo svojej činnosti pokračovala. Cítila, že reaguje priaznivo. Cítila, ako sa pomaly zväčšuje a tuhne. „Nikto sem nepríde,“ šepla a pobozkala ho na nos. A na líce a bradu. Videla, že stisol čeľusť a jeho dych sa zrýchlil. „Všetci traja majú svoje hodiny. Skôr ako večer sa tu neobjavia,“ usmiala sa a odhodila prikrývku. Spravila si miesto v jeho lone a pokračovala v dráždení ústami a jazykom. A jemu hlava padla vzad a nechal ju, nech robí čo chce.
                Bolesť kolena síce neprestávala, stávala sa však znesiteľnejšou, až si ju v istom okamihu neuvedomoval vôbec, pretože bola prerážaná oveľa príjemnejšími pocitmi, ktoré gradovali a napokon vybuchli a prišlo obrovskému uvoľneniu. Chvíľu mu trvalo, kým sa jeho dych ustálil a srdce upokojilo.
                „Tak, to bol fajn dezert,“ hlesol s úsmevom a privretými očami. Ginny ho znova zakryla a oprela sa na lakťoch, aby sa dívala do jeho tváre. Konečne na nej videla niečo iné ako napätie, premáhanie sa a bolesť. Na chvíľu skutočne nohu necítil. „Keby sa dalo, aby som toto cítil ešte celých osem dní,“ zaškľabil sa, keď otvoril oči. Usmievala sa naňho.
                „To by asi nebolo možné. Nie, že by som to ja nedokázala robiť, ale ty takú výdrž nemáš,“ uchechtla sa.
                „To je pravda,“ prikývol a založil jej pramienok vlasoch za ucho. On sa chvíľu cítil dobre. Bolesť nohy sa síce znova vracala, ale na moment nemyslel na nič. A ona by si zaslúžila tiež chvíľu na nič nemyslieť. „A čo spravíme s tebou, hm?“ významne povytiahol obočie.
                „Čo myslíš?“ usmiala sa a prisunula sa k nemu ešte bližšie.
                „Že by si aj ty mohla dostať nejaký ten dezert, nemyslíš?“
                „A myslíš, že by si to zvládol?“ vyzývavo povytiahla obočie.
                „Je síce pravda, že som priviazaný na lôžku,“ šepol a jednou rukou si ju pritiahol bližšie. „A je pravda, že sa príliš hýbať nemôžem,“ pobozkal ju na pery. „Ale pravdou je aj to, že si dokážem poradiť v každej situácii,“ zabručal a pretočil ju na chrbát. Okamžite jej siahol na gombík od nohavíc. Skutočne sa veľmi hýbať nemohol, ale ruky mal v poriadku a využil ich do plnej miery.
                Na moment ich to oboch odpútalo. A Ginny sa podarilo dosiahnuť toho, čo chcela. Zdvihla sa mu aspoň trocha náladu, venovali sa učeniu, skúšal ju a ona mu predvádzala svoje kúzla.
                Večer ich prišli znova pozrieť ich liečitelia a pokým Severus kontroloval Harryho, Hermiona preskúšala Ginny zo všetkého, čo ten deň precvičovala. Večer si znova zapli televízor, v ktorom bežal nejaký presladený romantický film a Ginny kvetnato komentovala každú scénu. Docielila aspoň toho, že sa Harry na jej poznámkach pochechtával pod nos.

------

Ginny v rýchlosti a už konečne uspokojivo aj prútikom, umývala riady z raňajok. Harry sa konečne trocha rozjedol, zjedol hneď tri koláče a jablko a to ju potešilo. Hermiona jej večer rozprávala o tom, ako ju dnes čaká stretnutie s vedúcimi jej fakulty a budú preberať okrem iného aj novú metlobalovú sezónu, na čo sa asi ako na jediné netešila.  Usmiala sa. Jej kamarátka bola zrejme už úplne v pohode. Samozrejme, občas ešte nejaké pokušenie zažije. Bola si však istá, že sa s tým Hermiona dokáže popasovať.
                Nazrela do obývačky. Harry zamračene vypisoval všetko, čo sa dalo o jednom z tranfiguračných kúziel, ktoré jej ale aj tak bude musieť riadne vysvetliť až pani profesorka Transfigurácie.
                Obrátila sa naspäť ku kuchynskej linke, aby spravila kanvicu čerstvého čaju a tiež džbán džúsu. Vyrušil ju ale podivný zvuk...
                Harry sa snažil vypisovať poznámky čo najčitateľnejším písmom, pretože sa minule sťažovala a on jej musel prekladať to, čo sám napísal. Uškrnul sa.
                Vzápätí ho zarazil zvuk letaxu. Všetci jeho traja priatelia boli v škole a učili, preto nechápal, kto to môže byť. Okamžite mal v ruke prútik. Na stotinu sekundy ostal šokovaný, keď z krbu vypadol neznámy človek s napriahnutým prútikom a ktorý v momente vysielal silný štít. Harryho zaklínadlá boli pohltené. Vzápätí vysielal kliatby, ktoré by sa mali cez štít dostať. Zvuk letaxu však nekončil, skôr naopak. To už vypadol ďalší, ktorý po Harrym pálil a postupoval bokom. A ďalší, ktorý šiel opačným smerom. Rozťahovali sa a vypadávali stále ďalší.
                Harry sa teraz musel sústrediť na obranu, pretože k nemu leteli zaklínadlá z troch strán. Vykrýval a odkláňal ich. K útoku príležitosť nedostal. Už sa k nemu odhodlane pridala aj Ginny, ktorá pribehla z kuchyne. Stačil jej jediný pohľad, aby zhodnotila situáciu a v momente sa zapojila do potýčky. Nebol čas teraz nad tým premýšľať. Ani kto to bol, ani ako sa tam dostal. Harryho nepohodlná poloha príliš neobmedzovala. Jeden z útočníkov bol na zemi, zranený. A ďalší ho nasledoval.
                Nábytok, televízor, knižnica... všetko bolo porozbíjané od odklonených a zablúdených zaklínadiel. Sklené dvere na verandu tiež. Zo schodiska sa ulomil riadny kus. Celý dom sa otriasal buchotom a lomozom, nebolo počuť výkriky zaklínadiel, nadávok, ničoho.   
                Hoci sa Harry snažil, ako najviac mohol a nech by bol akýmkoľvek ostrieľaným bojovníkom, trom lúčom letiacim z troch rôznych strán vzdorovať nemohol. Hoci vyslal znásobené Reducto a dvaja votrelci sa ocitli na protiľahlej strane, na útok z opačnej strany nestihol zareagovať včas a jeho prútik mu vyletel z ruky. Až teraz dostal možnosť uvažovať, čo sa vlastne deje. A jediné, čo ho zaujímalo, bola Ginny, ktorá sa stále bránila. Hoci len jednému útočníkovi. A on jej pomôcť nemohol. Nemal prútik, nedokázal sa ani pohnúť, len vykrúcal hlavu, v hrôze a zdesení, aby aspoň videl, čo sa za ním deje nevšímajúc si troch prútikov, ktoré naňho mierili.
                „Ginny!“ dokázal len zakričať, keď sa jej obrana zlomila a ona ostala bez prútika stojac pred útočníkom.
                „Ty hajzeľ!“ skríkla na škľabiaceho sa škaredého chlapa. Zhlboka dýchala, adrenalín z jej krvi odchádzal len pozvoľna. „Harry!“ vrhla sa k nemu nevšímajúc si prútik výstražne na ňu namierený. „Čo chcete? Kto ste?“ obracala sa na štyroch chlapov, ktorí ich obkľúčili a na ďalších troch, ktorí sa zviechali zo zeme. „Harry, si v poriadku?“ šepla. Hnev a rozčúlenie sa menilo na strach. Ohromný strach, pretože začínala tušiť, čo sa to vlastne deje. A v Harryho očiach zbadala, že si to uvedomuje aj on.
                „Skontrolujte to tu!“ vyzval jeden z nich svojich kolegov. „Malo by tu byť prázdno, ale ktovie?“
                „Čo chcete?!“ vyletela na nich Ginny. Držala Harryho ako kliešť pripravená brániť ho vlastným telom Nikto si ich nevšímal. Len jeden stál pred nimi mieriac na nich a v ruke zvierajúc ich dva prútiky.
                „Vonku čisto,“ hlásil jeden.
                „Bolo to ľahké,“ spokojne sa na nich díval jeden z votrelcov. „Až príliš jednoduché. Čakali sme od teba väčší odpor,“ díval sa na Harryho, ktorý mal zvraštené obočie. Že ho ovláda hnev, ktorý sa miesil so strachom o Ginny, beznádejou a pocitom zbytočnosti, to nikto z nich nemohol poznať. Len ona cítila, ako jeho srdce splašene bije. Chcela niečo spraviť, ale proti presile, bez prútika, nemohla spraviť nič.
                „Hore čisto,“ po schodoch schádzali dvaja ďalší.
                „Aj tu je čisto,“ zahlásil zvyšok.
                „Uľahčil si nám to,“ pokračoval zrejme ich šéf. „Nečakali sme, že budeš na lôžku, zranený a bezmocný,“ so smiechom sa díval na jeho nohu. Určite. Keby sa mohol hýbať, rozhodne by to bol vyrovnanejší boj. Stískal zuby v snahe radšej nič nepovedať. Mal tušenie, kto to je. S niekoľkými im podobnými sa už stretol. Boli to nájomní zabijaci. Nie smrťožrúti, ani nikto im podobný. Títo rozmýšľali, dokázalo ich vytočiť hocičo, preto vedel, že bude lepšie mlčať. A vedel, kto za tým je. Vedel, kto ich najal. Pozrel na Ginny. Videl, že to dochádza aj jej. Merlin, prosím, len to nie.
                „Môžete ho zavolať.“
                A on vedel, že po tejto výzve bude všetko zničené. To, o čo sa snažil takmer tri mesiace, bude stratené. Keď sa zjavil v krbe on, jasne to videl. Možno bola najprv nahnevaná, keď bojovala. Možno mala potom strach, keď ich premohli. Ale teraz... teraz z nej prýštila absolútna hrôza a zdesenie. Smrteľne zbledla a nech sa snažil aspoň dotykmi ju odpútať, cítil jej stuhnuté telo, videl jej nemý výkrik, strachom rozšírené zreničky. Nevnímala nikoho a nič. Len sa dívala na to, ako sa všetky jej nočné mory a hrôzy stelesňujú a vychádzajú z krbu.
                „Ahoj, láska,“ pozdravil ju Edmund Mills s úškľabkom po tom, čo zhodnotil situáciu okolo seba.

TOPlist