37. Návraty a odchody


„Čože?“ Neville na nich vytreštil oči. Práve mu predostreli úvahu kentaurieho liečiteľa o tom, že by možno dokázal sériou elixírov vydráždiť mozgové vlny jeho rodičov, normálne fungujúce pri bdení, ktoré boli zásluhou veľkému množstva kliatob odsunuté do úzadia a miesto toho sa u nich naplno rozvinula činnosť mozgových vĺn, ktoré u nepostihnutého človeka prevládajú počas spánku. Práve preto, podľa Sobriana, jeho rodičia nekomunikujú a vôbec nereagujú a vyzerajú, akoby sa nachádzali v sne, hoci bdejú. Ak by elixíre fungovali, mohli by vyprovokovať beta vlny k normálnej činnosti a vďaka tomu by jeho rodičia precitli. Kentaur si ďalej myslí, že by tento stav nemal mať nepriaznivé následky. Samozrejme to Sobrian vysvetľoval oveľa viac po kentaursky, ale pán Granger to previedol do zrozumiteľnejšieho jazyka.   
                „Počul si správne, Neville,“ usmial sa naňho Harry. „Máme veľmi veľkú šancu priviesť tvojich rodičov späť.“
                „Poznal som Alicu a Franka a boli to veľkí bojovníci,“ Remus mu zovrel rameno. „Stavím sa, že bojovať neprestali a čakajú na najmenšiu možnosť ako sa vrátiť.“
                „Ale to je...“ vydýchol zamračene a neveriacky krútil hlavou. „Liečitelia im predsa šancu nedávali,“ pozrel z jedného na druhého a podvedome sa zastavil u Severusa, kde hľadal odpovede.
                „Liečitelia u Munga boli vždy idioti,“ Severus mykol plecami. „Iste, že im nedávali šancu, pretože v súčasnosti nič podobné neexistuje a spôsoby vyliečenia stavu Longbottomových sú len v štádiách skúmania. V súčasnosti nie sú byliny, ktoré dovliekol kôň. Rozumiete, Longbottom?“ vŕkol naňho. Neville neprítomne prikývol. Severus prevrátil oči. „Nepoznám všetky knihy o liečiteľstve naspamäť, nie som Hermiona, ale možno v niektorej existuje zmienka o podobných prípadoch z minulosti, veľmi dávnej minulosti, ktoré sa liečili pomocou Sobrianovho elixíru. Ale skôr nie, ako áno. Vtedy nežil nik podobný ako šialená Lestrangová, ktorá by privádzala ľudí do podobného stavu.“
                „A ten Sobrian, odkiaľ ten elixír pozná?“ vyzvedal ďalej. Samozrejme, že by mal rodičov najradšej pri sebe. A to hneď, ak by také možnosť bola. Ale nechcel zažiť sklamanie a nechcel vidieť rodičov ďalej sa trápiť.
                „Tak to nám náš drahý kentaur neprezradil,“ zavrčal Severus nespokojne. Nemal kentaurov vôbec rád a neveril im ani chvost na zadnej časti konského tela, avšak starec, ktorý robil spoločnosť dievčatám počas pobytu v krajine nekrajine, mu bol o niečo menej nesympatický, než zvyšok stáda.
                „Keď sme sa vtedy rozprávali,“ prerušila nespokojné Severusovo vrčanie Ginny, „povedali sme mu o tvojich rodičoch všetko. Čo im robila, ako vyzerali a aj to, čo o nich hovorili liečitelia,“ takmer ospravedlňujúco sa dívala na svojho kamaráta. „Boli sme tam osem mesiacov dennodenne a témy k rozhovorom sa zakrátko vyčerpali, tak sme hovorili o všetkom,“ mykla plecami. „Sobrian bol veľmi zvedavý. Netušili sme, že by mohol vyrobiť nejaký elixír. Len sa vyjadril, že o niečom podobnom ich predkovia hovorili a k nim sa to dostalo len ústnou formou zrejme značne pozmenené, presne ako všetky legendy.“
                „Každý kentaur má výbornú pamäť,“ pridala sa aj Hermiona. „Časť znalostí sa u bojových kentaurov dedí, presne tak, ako polovica z nás zdedí oči po otcovi, Sobrian zdedil časť znalostí od svojho otca, ten od svojho a tak ďalej. Preto vedel aj to, ako vyrobiť tú masť na škorpióní jed. Preto vie všetko, čo vie a ostatné sa učí. Preto je medzi kentaurami taký uznávaný. Nanešťastie, pre kentaurov, Sobrian nemá vlastné mláďa a keďže kentaurovia nevedia čítať a písať, on je posledný, kto pozná bylinky, elixíre a masti spred tisícky rokov.“
                „A my sme sa rozhodli, že budeme spisovať všetko, čo nám povie. A možno naučíme kentaurov čítať a písať, aby im tieto znalosti ostali aspoň v písomnej forme, keď Sobrian umrie,“ rozhodne prehlásila Ginny.
                „Myslel som si, že sa chceš stať liečiteľkou, Ginevra a nie kentaurou misionárkou,“ zaškľabil sa Severus. Aj Bill sa pod nos uškrnul.
                „Jeho znalosti sú obrovské a niekde na svete musí byť magické miesto, kde by stále rástli byliny spred tisícky rokov,“ zamračila sa naňho.
                „To určite musí,“ zaceril sa. Potom sa obrátil k Nevillovi. „Tak čo, Longbottom. Súhlasíte, aby sa elixíre použili na vašich rodičov?“ Neville k nemu zdvihol zmätený pohľad.
                „Áno,“ okamžite prikývol. „Ale ako im ho chcete dať? Ako...“
                „To už sme viac–menej vymysleli,“ prerušil ho riaditeľ. „Teda, títo samovrahovia to vymysleli a rátajú, že im budem sekundovať,“ mávol rukou za seba, kde postával Bill s Dracom.
                „Ako?“
                „Privedieme ich sem, Neville,“ odvetil mu miesto nich Remus, stále mu chlácholivo zvierajúc rameno. „Zajtra pre nich pôjdeme k Mungovi.“

------

Neville sedel v ten večer vo svojom byte zadumane, vystrašene a pritom v zvláštnom napätí očakávania niečoho geniálneho. Bolo by to úžasné, keby sa jeho rodičia vrátili. To určite. Nie, nebolo by to úžasné, bolo by to niečo nepredstaviteľné. Vrátili by sa k nemu po tom, ako sa definitívne zmieril s myšlienkou, že ich už nespozná.
                Keď bol dieťaťom, predstavoval si, že raz vynájde elixír a zachráni ich. Žil v tej predstave a tá mu dávala silu, aby pokračoval. Zameriaval sa na to aj počas štúdia na Rokforte. Áno, Severus Snape ho zosmiešňoval a hádzal mu pod nohy polená a on bol v jeho prítomnosti vystrašený, neistý a babral všetko, čo sa zbabrať dalo a aj to, čo sa vôbec zbabrať nemohlo. Ale Elixíre napokon spravil a mohol pokračovať na liečiteľskej škole. Dávno sa vzdal predstavy, že rodičov vráti späť, ale chcel sa venovať výskumu a možno by raz, skutočne... A teraz sa oslobodí kentaur zavretý Chrabromilom ktovie kde a vytiahne elixír, ktorý by im pomohol? A prečo nie?
                Rozprával sa s ním. Ginny a Hermiona ho za ním zaviedli a kentaur ho presvedčil. Bol to dobrý a skúsený kentaur, ktorý mal v génoch zakorenenú múdrosť svojich predkov a v prostredí, v ktorom donedávna žil, mal aj prostriedky k tomu, aby vyrobil elixír, ktorý sa už dnes nedokáže vytvoriť, pokiaľ človek nevie, kde sa nachádza magické miesto a Merlin vie, že Harry jedno také zničil a do ďalších troch sa už nedostanú. Na kentaurie miesto určite nie a nikomu sa príliš nechcelo na miesto, kde zrejme pobehujú naštvaní zástupcovia Dračieho rádu alebo miesto, ktoré strážia gordaci. Nehovoriac o tom, že na týchto miestach ani nemusia byť všetky potrebné byliny. Kentaur ale vytiahol riešenie, upokojil ho a presvedčil a on sa aj tak zdráhal začať sa tešiť na svojich rodičov.
                Mal niečo cez rok, keď sa im to stalo. Teraz mal osemnásť. Nie že ho nebudú poznať, ale budú vedieť, ako sa k nemu správať? A on k nim? Nepozná ich, nevie ako znie ich hlas, nikdy neokúsil pohladenie alebo výprask, ak by si ho zaslúžil. Babička ho nikdy nebila. Nepotreboval to. Bol zakríknutý a radšej sa podvolil, ako by mal protestovať. Rodičia mu chýbali. Určite by sa pri nich dokázal viac presadiť, pretože by ho v tom povzbudzovali. Remus, a skôr aj Sirius, mu o rodičoch rozprávali. Oni ich poznali, vedeli, aké mali povahy a tvrdili mu, že on má v sebe otcovu rozhodnosť a matkinu priebojnosť potlačenú. Jemu to ale vyhovovalo. Vychovávala ho predsa Augusta Longbottomová a pri tej sa protirečiť neoplatilo. Nie, že by ho nemala rada alebo by ho snáď nejako týrala, alebo čo. Bola to ale stará škola, ktorá vyžadovala poslušnosť a pokoru. 
                Všetci vraveli, že ich smrťožrúti mučili tak dlho, až stratili rozum. Nebolo to tak. Liečitelia si z ich stavom proste nevedeli poradiť. A kentaur pritom tvrdí, že oni o rozum neprišli, len ich mozog pracuje v iných sférach, než rozum zdravého človeka. A dá sa s tým niečo spraviť. Len ho treba vydráždiť, aby začal pracovať. Už toto poznanie je alarmujúce. Myslia si, aká je mágia mocná. Aká však bývala mágia vo svojich počiatkoch? V súčasnosti je mágia slabučká, ostali tu len jej chabé ostatky. A oni všetci si môžu siahnuť na mágiu spred dávnych vekov, kedy po zemi chodili Scorstrangs, mordengraudi a nad hlavami lietali takmer neporaziteľné draky. A ktovie s čím sa ešte stretnú. Kedy sa dala zvýšiť obranyschopnosť niečoho takého veľkého, akým je Rokfort len obyčajným, mágiou nasiaknutým štítom. Kedy dajaká žiara spraví z čarodejníkov silnejších, lepších a schopnejších ľudí. Kedy elixíre dokážu robiť zázraky a nad kúzlami ostáva rozum stáť. Čoho sa ešte stanú svedkami? S čím nepochopiteľným sa stretnú, aby to obrátilo ich životy naruby? Pretože návrat Alice a Franka Longbottomových, ak sa návrat vydarí, bude zázračným. A pradávna mágia zázračnou určite bola.
                „Ideš si ľahnúť, Neville?“ usmiala sa naňho Luna. Celé hodiny pri ňom presedela držiac ho za ruku. Dlho sa rozprávali, dlhšie však boli úplne ticho. Ubezpečila ho, že sa nemá čoho báť. Rodičia ho milovali vtedy a aj keď boli sedemnásť rokov v inom svete, milovať ho neprestali. A vďaka tomu pôjde všetko ľahko a prirodzene. Možno sa dá povedať, že sú to cudzí ľudia, ale na lásku si spomenú ako na prvú a tá prekoná všetky obavy a neistotu.
                „Už asi áno,“ prikývol. Po chvíli zaliezol pod perinu k Lune. Nezaspí tak skoro, ak vôbec zaspí. Najprv ich bude potrebné dostať na Rokfort a potom, potom bude veriť slovám starého kentaura.

------

„Takže sme všetci dohodnutí?“ spýtal sa Remus na ďalší deň ráno. „Ideme do toho?“ počkal si na súhlas tých, ktorí sa mali zúčastniť záchrannej misie. A špeciálne na súhlas Severusa, ktorý neprestal frflať o tom, aké je to nebezpečné.
                Určite to bolo nebezpečné. Už len vystrčenie nosa mimo hrad bolo nebezpečným. Nehovoriac o tom, že oni chcú nakráčať k Mungovi a odviesť odtiaľ dvoch pacientov. Zhodli sa však na tom, že Mung nebude tak prísne strážený ako napríklad Rokville, Šikmá alebo Gringottbanka. Aj keď ani tu už nemali smrťožrúti dôvod, aby vyvíjali zvýšenú aktivitu. Ich odporcovia boli v hrade a existovala pramalá príčina, prečo vyliezť von. Na rodičov Nevilla Longbottoma zrejme nemyslia. Keby Rokforťania chceli, tak ich odvedú už v začiatkoch. Nemysleli na nich vtedy a nebudú na nich myslieť ani teraz. Aspoň tým sa presviedčali.
                Boli si istí, že je v nemocnici niekto, kto dáva pozor, ale je to skôr len symbolická hliadka ako nejaká intenzívna sledovačka. Čo by tam aj mohli chcieť? Uchmatnúť si nejakého liečiteľa? Majú svojich. Alebo elixír? Je tam Snape, nepotrebujú kradnúť elixíre. Nemajú tam hospitalizovaného ani žiadneho svojho člena a ako už bolo spomenuté, s Nevillovými rodičmi nikto nikdy nerátal. Tak si tam pre nich zájdu.
                Goldstein im prezradil, že existuje vchod pre zamestnancov. Rovnako, ako je tomu na Ministerstve. Takže nebudú musieť ísť hlavným vchodom. Ponúkol sa, že pôjde so Severusom, Remusom, Billom a Viktorom, aby im robil sprievodcu. A oni jeho pomoc radi privítali. Budú môcť byť nenápadnejší a o to im šlo.
                Čakať na výrobu všehodžúsu si dovoliť nemohli, preto sa rôzne zamaskovali. Zo Severusa bol razom vysoký, statný blondiak mladšieho vzhľadu. Znechutene sa nad sebou zaškľabil, kým Harry naňho provokačne, obdivne zahvízdal. Bill bol brunet bez jedinej pehy, Viktora mierne zošediveli a z Remusa sa stal čiernovlasý intelektuál s okuliarmi. Goldstein dúfal, že jeho zmiznutie nebolo natoľko dôležité, aby kvôli nemu menili všetky bezpečnostné prvky nachádzajúce sa v nemocnici. Skúsia a ak náhodou áno, bol tam Bill, ktorý mal prelomiť zaklínadlá.
                Premiestnili sa za nemocnicu do úzkej uličky okolo desiatej, kedy mali byť, podľa liečiteľa, všetci zamestnanci v práci a nehrozilo, že by niekoho stretli. Pred deviatou sa to tu hemžilo liečiteľmi a ošetrovateľkami, ale teraz tu bolo prázdno. Podišiel k stene ošarpaného domu, pred výrazný výklenok a zaklopal prútikom heslo presne tak, ako sa klopalo na stenu za Deravým kotlom vedúcu do Šikmej. Prechod sa však neotvoril, len sa zjavili dvere. Opatrne ich otvoril a všetci sa vopchali do maličkej miestnosti za dverami. Tu to vyzeralo podobne ako v telefónnej búdke, avšak miestnosť ich nemala prepraviť na nižšie podlažia, len sa mala, po vyrieknutí zaklínadla, či hesla, premeniť na inú miestnosť. Za sklenými dverami videli dlhú chodbu. Všetko fungovalo. Nikto nič nemenil po zmiznutí Goldsteina. Dostali sa do hlavnej budovy nemocnice na prízemie. Spoznali to tu. Napravo boli výťahy, ktorými sa mali dostať vyššie, konkrétne na štvrté poschodie.
                „Pracoval som vedľa, mimo lôžkovú časť,“ vysvetľoval Goldstein. Všetci piati si navliekali citrónovozelené habity, aby vyzerali ako liečitelia. „Najprv pôjdem ja so Severusom a Remusom. Vy dvaja choďte krátko po nás. Piati liečitelia nakope by boli podozriví. Stretneme sa v ich izbe,“ zadal príkazy. A páčilo sa mu to. Veliť štyrom šéfom ich odboja.
                K výťahom sa dostali poľahky. Nikto im nevenoval pozornosť. Končili vizity, liečitelia sa náhlili za prípadmi, ošetrovateľky za pacientmi. Niekoľkí im hlavami kývli na pozdrav. Zrejme sa tu navzájom nepoznali, alebo si v dnešnej dobe len hľadel každý svojho. Na štvrtom poschodí našli izbu, v ktorej boli umiestnení manželia Logbottomovci. Akási ošetrovateľka im práve rozdávala elixíre, ako videli cez sklený priezor. Goldstein sa sklonil nad kus pergamenu a tí dvaja sa k nemu pridali. Vyzerali, akoby niečo spoločne študovali a riešili. Nejaký prípad.
                Keď vyšla ošetrovateľka, opatrne po nich fľochla, zavrtela hlavou a kráčala preč. Severus mal nutkanie mierne jej upraviť pamäť, ale Goldstein ho zarazil. Vyťahovať prútik na chodbe, po ktorej si to šinuli ľudia hore-dole, nebolo práve najrozumnejšie. Preto vzápätí zapadli do izby.
                „Prišli ste si pre autogramy?“ vyhŕkol na nich Lockhart. Všetci traja ho prebodli pohľadmi. „Výborne, to som rád,“ ševelil veselo. „Takže tri autogramy a niečo na viac. Od úžasného a jedinečného Gilderoya Lockharta pre... Ako sa voláte?“
                Severus naňho zamračene namieril prútik a zabrblal zaklínadlo. S prútika vyletelo žlté svetlo a Lockhart si s hlúpym úškrnom a vyvalenými očami ľahol na vankúš. A bolo ticho.
                „Toto som chcel spraviť už veľakrát,“ spokojne sa zaškľabil Severus.
                „Nevyťahovať prútik,“ upozornil ho Goldstein a obozretne nazrel do chodby. Práve k nim prichádzali maskovaní Bill a Viktor, ktorí vzali z miestnosti pri výťahoch dva vozíky. „Niekto môže vidieť záblesk z chodby.“ Snape sa zatváril takmer ublížene.
                „Sú vzadu,“ Remus sa vybral na koniec miestnosti za biele zásteny, za ktorými mali byť manželia Longbottomoví. Jeden pohľad na nich a bolestne ho pichlo pri srdci. Áno, boli to oni, ale pamätal si ich inak. Pamätal si ich plných života, bojovne naladených a s odhodlaním. Na posteliach sedeli vychudnuté, bielovlasé, ľudské trosky s prázdnymi výrazmi. Otočili k nemu hlavu, Alica sa dokonca pokúsila na návštevníka usmiať, ale to bolo všetko, čím boli schopní zareagovať. Ich mozog pracoval len na desať percent a aj to bolo zrejme prehnané číslo. „Ahoj,“ pozdravil ich potichu spamätávajúc sa zo šoku.
                „Nerád ruším toto priateľské stretnutie po rokoch, Lupin,“ vrkol mu za chrbtom Snape, „ale počkaj si, až budú schopní zareagovať.“
                „Vozíky,“ upozornil v náhlivosti Goldstein. „Doteraz to šlo hladko, ale teraz môže niekoho zaujímať, kam odvážame dvoch pacientov.“
                „Poďte,“ Viktor s Billom opatrne brali oboch pod paže a nútili ich vstať z postele. „Pôjdete za svojím synom.“
                „Ne-ville,“ vyšlo z Alice. Remus si k nej s nádejou pričupol. Už ju usadili na vozík.
                „Alice, poznávaš ma?“ skúsil. Zadíval sa do zastrených modrých očí, bez známok poznania. Zračilo sa v nich len niečo, ako smútok, alebo čo. „Neville, chodieval vás navštevovať, však?“ snažil sa ju vyprovokovať.
                „Nie je čas,“ nepozdávalo sa Goldsteinovi. A ani Severusovi. O čo sa ten vlkolak snaží?
                „Nebol tu už dlho, nemohol. Ale teraz za ním pôjdete, dobre?“ nevzdával sa Remus. Alicin výraz sa nezmenil. Len naňho bezducho civela, modrasté pery sa jej mierne chveli.
                „Ideme, Lupin. Od nich nevymámiš ani kýchnutie,“ prskol po ňom Severus a zdvíhal ho zo zeme. „Vy dvaja budete ošetrovatelia,“ vrkol po Goldsteinovi a Viktorovi. „My budeme dávať pozor. V čo najväčšej rýchlosti, ale tak, aby sme nevzbudili prílišnú pozornosť, ideme k výťahom a potom odtiaľto vypadneme. Deky máš?“ sykol po Billovi. Prikývol. „Fajn, poďme!“
                Remus ich nespokojne nasledoval. Alica vedela, že ich niekto chodil navštevovať. Dokonca poznala jeho meno a pamätala si, že je to jej syn. Alebo si pamätala to, čo jej bolo povedané. To je však jedno, Sobrian má určite pravdu. Dajú sa vrátiť.
                Pomaly sa ponáhľali k výťahom. Videli ošetrovateľku, ktorá na nich civela pred izbou, ako sa na opačnej strane chodby dohaduje s nejakým liečiteľom, výrazne gestikuluje a ukazuje ich smerom. Keď ich zbadala, ako nastupujú do výťahu, skríkla. Boli prezradení. Našťastie sa výťah dokázal čarovne prispôsobiť počtu ľudí, ktorí nastúpili. Keď sa výťah pohol, pozreli na seba. Nebolo potrebných slov. Na prízemí ich môže čakať nemilé privítanie, ak sa správa o cudzích liečiteľoch, ktorí si odvážali dvoch pacientov, dostala až dole.
                Dvere výťahu sa otvorili a oni opatrne vyšli do ruchu prízemia. Zrejme tu ešte nič netušili. Zrejme. Rýchlymi krokmi sa vybrali smerom k miestnosti, cez ktorú sa dostanú z nemocnice von. Keby museli ísť hlavným vchodom, určite by neušli povšimnutiu. Aj tak sa správa dostala zo štvrtého poschodia až dole. Dvaja veľkí a svalnatí ošetrovatelia na nich kričali, aby zastavili. Rozbehli sa k nim, keď ich nepočúvli. Goldstein už tlačil Alicu dnu. Mala cez seba prehodenú deku, predsa len vonku vládol november. Frank tiež. K ošetrovateľom sa pridali z druhej strany ďalší s prútikmi. Severus už na nič nečakal. Ono vlastne nebolo ani na čo čakať. Odpálil prvého a než sa všetci stačili spamätať, Remus sa postaral o druhého. Ponad hlavy im preleteli lúče. Ale boli to len ošetrovatelia, ktorí ovládali maximálne levitujúce kúzlo, aby mohli nehybného pacienta dostať z lôžka na lôžko, rozhodne to neboli bojovníci a ich muška bola značne vykrivená. Napriek tomu si nechceli nechať uniesť pacientov. Narazili však na veľmi zdatných súperov.
                „Rýchle, dnu!“ skríkol po nich Goldstein, ktorý už chcel vysloviť formulku. „Bloknú nás!“
                Severus ešte vpálil do chodby niekoľko lúčov, aby zamestnal prenasledovateľov. Vážne hrozilo, že by okamžite zablokovali všetky bezpečnostné prvky a oni by ostali v pasci, ale Severus príliš neveril, že by boli takí rýchli a pohotoví. Je to len banda cvokov v hlúpych plášťoch, ktorí sa vedia maximálne babrať v hnisajúcich vredoch. Riešenie takejto krízovej situácie nemajú v žilách. Nevidel ani náznak smrťožrúta, ktorý by mohol premýšľať za nich, tak mu trocha odľahlo. Komplikácie ale nastali a on sa upokojí, až budú späť v hrade.

------

Neville sedel na ošetrovni medzi posteľami, na ktorých ležali jeho rodičia. Díval sa na to, ako sa ich telá mierne chvejú. Dostali prvý elixír a okamžite upadli do bezvedomia. Sobrian, ani netušil ako, ale dostal sa až tam s prehlásením, že sa odtiaľ nepohne, až pokým sa jeho pacienti nevyliečia. Pasoval sa za ich liečiteľa a nikto proti tomu neprotestoval. Ani netušili, čo sa bude diať.
                „Každý deň dostanú jeden elixír, ktorý bude dráždiť ich vedomie až do doby, kedy neprecitnú,“ vysvetľoval Nevillovi. Obľúbil si toho chlapca už v dobe, kedy o ňom Hermiona a Ginny rozprávali. Mal rád bylinky a bol veľmi skromný. To sa mu na ňom veľmi páčilo. A bolo mu ho ľúto. Vedel mu však pomôcť a spraví pre to všetko. „Bude to veľmi pomalé a ťažké,“ stisol mu rameno. „Mal by si si chvíľu ľahnúť, teraz sa niekoľko hodín nebude diať nič,“ dohováral mu.
                Sedel tu od momentu, kedy ich priviedli. Z nemocnice sa dostali na poslednú chvíľu a potom šlo všetko hladko. Molly s Arturom sa neveriacky dívali na manželov Longbottomových. Spolu s Remusom a Severusom boli jediní, kto si ich pamätal z doby, než skončili v tomto stave. A samozrejme Pomfreyová a profesori, ktorí ich učili. Tí tu ale teraz neboli.
                Sobrian tvrdil, že prvé dni musia byť v bezvedomí, aby sa ich organizmy v pokoji popasovali s tým nepríjemným, čo na nich čaká. Elixíre budú ich mozgy dráždiť tvrdo a nekompromisne a pre nich bude lepšie, keď nedovolia mozgom, aby ich rušili iné, vonkajšie podnety. Vyjadril sa aj o tom, že sa zrejme vrátia do doby pred sedemnástimi rokmi a bude na nich čakať ďalší šok a tým bude uvedomenie si reality. Stále však vysokého chlapca povzbudzoval a otcovsky mu dohováral.
                Milovali svojho ročného syna, budú rovnako milovať aj svojho dospelého syna. O tom nepochyboval. Aj tak stále pociťoval obavy. Nakoniec sa nechal presvedčiť a odišiel do svojej izby s prehlásením, že hneď na ďalší deň príde.

------

„Mama je z toho ešte stále šokovaná,“ Ginny zavrtela hlavou. Sedela so svojím manželom pred krbom a obaja sledovali plamene olizujúce drevo. „A to sa na nich díva už štyri dni.“
                „Videla si ich na tej fotke,“ pripomenul jej Harry. „Zničilo ich to. Ona si ich pamätala inak, vyzerali vtedy úplne inak.“
                „Jasne,“ prikývla. „A nevidela ich potom, my sme to šťastie nemali,“ spomenula si ich návštevu u Munga v Harryho piatom ročníku. „Len dúfam, že to zajtra dopadne dobre.“
                „Určite,“ pritiahol si ju bližšie k sebe. Štyri dni boli manželia Longbottomoví v bezvedomí a len zo šklbania ich tiel sa dalo vyrozumieť, že sa v ich telách niečo odohráva. A že to niečo je veľké, o tom nepochyboval nikto. Zajtra sa, podľa Sobriana, mali dostávať do štádia, kedy sa začnú pomaly preberať. Nebude to precitnutie akoby zo spánku, alebo po ťažkom zranení. Bude to pomalé preberanie, kedy sa budú dostávať do popredia násilne potlačené mozgové vlny fungujúce pri bdelom stave a tie spánkové sa budú ukladať tam, kde je ich miesto. Sobrian sa neodvažoval odhadovať, ako dlho bude celý proces prebiehať. Mohlo to trvať desiatky minút ale aj niekoľko hodín. A posledný elixír budú musieť užiť, ten však už nebude pôsobiť tak, ako prvé, ktoré provokovali. Tento bude mať za úlohu ustálenie funkcie mozgu, aby sa nevrátili do predchádzajúceho stavu. „A hneď potom pôjdem pre žiaru,“ prehlásil. Zachvela sa mu v náručí.
                „Áno, už sa to zrejme nebude dať odkladať,“ s trpkosťou z nej vyšlo. „Nevillovi rodičia sú tu a podľa Severusovej teórie - lepšie dvoch aurorov ako päťdesiat pubertiakov, sa zapoja do boja, takže žiara bude určená aj pre nich,“ smutne sa uchechtla.
                „Uhm,“ tváril sa, že si jej nálady nevšimol. „Nikto nepochybuje o tom, že sa dajú do poriadku. Nie za týždeň a zrejme nie ani za mesiac, ale raz určite a potom môžu všetkým ponúknuť všetko, čo vedia a že toho vedia dosť. Nezabudli to, že?“ kútikom oka na ňu pozrel.
                „Určite nie,“ zavrtela hlavou. „Budú vedieť všetko, čo vedeli vtedy. Precitnú presne v tej chvíli. Neville bude mať pre nich rok aj kúsok, Voldemort bude na výslní síl, tvoji rodičia budú živí,“ znova sa striasla.
                „Ostal len ten Voldemort,“ zaškľabil sa. „Ginn, no tak,“ vtisol jej bozk do vlasov. „Tá žiara bude len taká exkurzia. Nič sa mi tam nestane,“ upokojoval ju, pretože vedel, čo ju zožiera. „A s nimi dvomi naša sila ešte stúpne. Všetko dobre dopadne.“
                „Ja viem,“ povzdychla. „Snáď sa situácia potom upokojí a my budeme mať aspoň trocha normálne Vianoce.“
                „Jednoznačne,“ prikývol. „Neville bude mať najlepšie Vianoce a Sebastian tiež. Nechal som mu priniesť Viktorom lego,“ uškrnul sa.
                „Čo?“
                „Takú muklovskú stavebnicu.“

------

Pri lôžkach Longbottomových netrpezlivo striehli Sobrian spolu s Nevillom. Bol to posledný deň, dnes sa mali začať pomaly prebúdzať alebo ako najlepšie ich návrat pomenovať. Boli u nich od rána. Šklbanie tela prestalo už včera, teraz sa im jemne chveli len viečka, akoby mali každú chvíľu otvoriť oči. Neville však vedel, že to také jednoduché nebude.  
                Molly netrpezlivo chodila každú chvíľu nazerať. Remus bol tiež nervózny. Ginny s Harrym si proste sadli na stoličky a čakali. Aj Severus sa prišiel podchvíľou informovať, či nie je niečo nové. A Luna, samozrejme. Tá sa v posledných dňoch ukázala len na vyučovaní, inak bola pri Nevillovi. Dnes bola sobota a oni mohli byť spolu od rána.
                Po niekoľkých hodinách, najprv Alice a neskôr aj Frank, sa začali mrviť. Trhali hlavou do strán, akoby ich trápila nočná mora. Neville ich držal za ruku a šepkal povzbudzujúce slová. Pridali sa aj Luna s Molly. Vedeli, že je nutná trpezlivosť. A oni boli pripravení ku všetkému.
                Až navečer Alice otvorila oči. Prázdny pohľad, ktorý v nich jej syn vídal v rokoch predtým, tam nebol. I tak to nebol úplne prítomný pohľad. Akoby si začínala uvedomovať, čo sa stalo. A bola z toho zhrozená. Údes a strach v nich čítali. Upokojovali ju, že je všetko v poriadku. Nič iné nevraveli, len že je po všetkom a všetko bude dobré. Upokojovala sa.
                Sobrian dával pozor na Franka, ale ten vyzeral, že precitne oveľa neskôr, než jeho manželka. Všetci boli pri jej posteli a ona si ich postupne premeriavala.
                „Lestrangová,“ šepla s pohľadom upretým na Remusa.  Jej hlas bol síce tichý, ale napriek tomu jasný a zreteľný a Nevillovi sa rozbúchalo srdce. Jeho matka sa naňho síce dívala, ale poznanie na nej nezbadal. Nepoznala ho. Nevedela, kto je. Nemala odkiaľ vedieť, že jej syn. Oči sa mu zaliali slzami.
                „Vieme, Alice,“ Remus jej s miernym úsmevom zovrel dlaň. „Už ti neublíži, nemusíš mať strach.“
                „To je dobre,“ mierne prikývla a znela už zreteľnejšie. Znova pozrela na Nevilla a sústredene si ho premeriavala. Mala by ho poznať? Kto to je? Zdal sa jej známy, ale nevedela, odkiaľ ho pozná. Nepoznala nikoho, až na Remusa, Molly a... „James?“ stiahla obočie pozorne sa dívajúc na Harryho. Nesúhlasne zavrtel hlavou. A ona sa zamračila, uprene mu hľadiac do očí. „Lily...“ vydýchla šokovane. James s Lilynými očami mohol byť jedine... „Och Merlin,“ šepla zhrozene. „To nemôže byť pravda.“
                „Dosť vecí sa zmenilo, Alice,“ Molly ju hladila po bielych vlasoch a posmrkávala. „Prešlo veľa času...“
                Alice ju ale nevnímala. Z očí jej vytryskli slzy, keď sa znova pozrela na Nevilla. Ak je tamten chlapec malý Harry, tak potom on musí byť jedine jej Neville. Nechápala ničomu, čo sa okolo nej deje a uvedomenie si skutočnosti, že tento mladý, dospelý muž je jej syn, bolo viac ako šokujúce. Stalo sa niečo hrozné, ale to je v tejto chvíli jedno. Je to jej syn. Konečne vedela, prečo sa jej zdá známy. Neville už nedokázal bojovať s dotieravými slzami a rozplakal sa aj on. Videl v jej očiach poznanie. Konečne na nej videl, že vie, kto je. A videl lásku. Obrovské množstvo lásky a ľútosti.
                „Mami,“ hlesol a to slovo mu znelo v ušiach ako rajská hudba.
                „Neville, synček,“ zašepkala. Chcela ho objať, ale nevládala sa posadiť. A nemusela nič ani naznačiť. Okamžite sa sklonil, aby jej pomohol posadiť sa a vziať ju do náručia. Zdvihla ruky, aby mu zovretie opätovala a on cítil veľké množstvo sily, ktoré sa v nej nachádzalo. Úplne sa vylieči. V tomto momente to vedel stopercentne. Sedeli v objatí, navzájom sa máčali slzami. Harry videl, že jeho manželka nasleduje príklad svojej matky a z očí jej stekajú slzy. Všetci sa taktne vzdialili, aby im dopriali chvíľu súkromia a dohliadali na Franka.
                „Je mi to ľúto,“ Alice neprestávala plakať a hladila Nevilla po líci. „Tak strašne ľúto.“
                „Nemá ti byť čo,“ usmial sa na ňu.
                „Neviem síce, čo sa stalo, ale viem, že mi to povieš a...“ zarazila sa. Mierne sa zamračila. „Koľko máš vlastne rokov?“
                „Mal som osemnásť,“ zasmial sa napriek plaču, ktorý ustával len pozvoľna.
                „Merlin môj najmilší,“ vyhŕkla nechápavo. „To snáď... čo sa stalo?“ vyzvedala.
                „Postupne, mami,“ zarazil ju so smiechom.
                „A kde vlastne som? A čo je s otcom?“ konečne fľochla po vedľajšej posteli. „Je tu aj kentaur?“ vyvalila na Sobriana oči. „Je to v poriadku?“ šepky sa pýtala svojho syna neprestávajúc ostražito zazerať po usmiatom kentaurovi.
                „Všetko je v poriadku, mami,“ ubezpečil ju. „Mami,“ musel to s úsmevom zopakovať. Splnil sa jeho najtajnejší sen a aj keď bude jeho matka potrebovať rekonvalescenciu a bude musieť pribrať aspoň desať kíl a že sa o to Molly s radosťou postará, bude v poriadku. A to bolo hlavné. A jeho otec tiež. „Je to priateľ. To on ti pomohol a verím, že pomôže aj otcovi.“
                „Aha,“ prikývla dívajúc sa synovi do očí. „Tak čo sa stalo? Prečo to trvalo sedemnásť rokov? Bola som v bezvedomí alebo čo? A...“
                „Zadrž, mami. Všetko ti povieme, ale naraz aj otcovi,“ mávol rukou k vedľajšej posteli. Rozruch naznačoval, že sa proces prebúdzania začal aj u Franka.
                „Dobre, ale buď pri mne,“ pípla Alice. Neville ju s úsmevom objal okolo pliec a prikývol. Jeho matka bola stále vystrašená a vôbec nič nechápala. Nemohol ju teraz nechať samú.
                V nasledujúcich dvoch hodinách nervózne čakali, až sa preberie aj Frank. Jeho návrat bol obdobný ako u Alice. Tiež chcel najskôr povedať o smrťožrútoch a pýtal sa, či je jeho manželka v poriadku. Precitol v ten istý deň, v ktorý ich umučila Bellatrix so svojimi kumpánmi. A potom prišlo uvedomovanie si reality. Bol nedôverčivejší, než jeho manželka. Myslel si, že je to len hlúpy žart, ktorý si vymysleli Sirius s Jamesom, ale keď zbadal Jamesovho syna a zrátal si dva a dva, pochopil, že ten mladík s črtami, ktoré vídal v zrkadle, je jeho syn. Jeho dospelý syn.
                Obaja pochopili, že prešlo sedemnásť rokov, počas ktorých boli mimo. Čo ich najviac mrzelo bol fakt, že neboli so svojim synom, ktorého vychovala pani Longbottomová, ktorý vyrástol a dospel. Neboli pri ňom, neboli mu oporou, neradili mu a nevychovávali. Dozvedeli sa, že je Neville veľmi slušný a milý chlapec, ako ho s úsmevom predstavila Molly. A že je profesorom! Keď ho videli naposledy, len sa učil prvé krôčky samostatne a teraz... Bola na nich vidieť láska a hrdosť. A on sa ich držal ako kliešť, akoby sa bál, že mu odídu, že precitne z toho sna, ktorý sníval v realite.
                Obaja boli vysilení a unavení a cítili, že dnes sa celej pravdy nedočkajú. Ich telá boli vychudnuté a svalstvo ochabnuté. Avšak fakt, že spoznali svojho syna a to okrajové poznanie, že sa vrátili z nenávratna im vyčaril úprimný a radostný úsmev na tvárach a oni razom akoby omladli o dvadsať rokov. Molly vedela, že keď ich poriadne vykŕmi, keď naberú sily a keď im, hlavne teda Alice, s dievčatami urobia niečo s vlasmi, znova to budú tí Longbottomoví, ktorých spoznala pred dvadsiatimi rokmi. Napokon ich zmorila únava. Predsa len za tých pár hodín vyvinuli viac aktivity, ako za posledných sedemnásť rokov dohromady.
                „Budú spať minimálne dvanásť hodín,“ usmial sa Sobrian na Nevilla, ktorý sa odmietal postaviť od postelí a ísť spať tak, ako to spravili jeho priatelia. Okrem Luny. Tej nechýbalo veľa, aby zadriemala na stoličke. „Ja na nich dám pozor a zajtra ma môžeš vystriedať,“ vážne sa mu díval do očí.
                „Dobre,“ privolil po chvíľke váhania. Predsa len kentaurovi dôveroval a vyspať sa potreboval aj on. „Ešte raz vám ďakujem,“ s úsmevom mu podával ruku.
                „To si už spravil a aj tvoji rodičia.“
                „Ja viem, ale znamená to pre mňa veľa,“ hlesol. Sobrian len prikývol a s úsmevom mu stisol dlaň.

------

„Chystáš sa?“ spýtal sa Severus svojho synovca, keď ho v nedeľu ráno vpustil do bytu. Už mal svoj byt začarovaný dostatočne, podľa Severusa. Takže sa už nemôže stať, že by mu tam niekto vliezol uprostred noci a vyvliekol ho von. Rovnako ako byt Hermiony a tiež Weasleyho.
                „Chystáme sa na raňajky,“ prikývol Harry. Ginny sa ešte motala v ich spálni. Nie že by tomu bol Severus nerád.
                „Chystáš sa k Poslom?“ vŕkol znova. Harry vedel, čo Severusa zaujíma, ale prečo ho v také pekné nedeľné ráno trocha nepotýrať?
                „Potom,“ uškrnul sa. „Najprv raňajky a Longbottomovci a potom Poslovia,“ dodal.
                „Uhm,“ Severus naňho uprene hľadel.
                „Čo je?“
                „Nedeľa,“ zavrčal podráždene. „Čakal som, že prejavíš viac vážnosti vzhľadom k situácii,“ neprestával sa naňho dívať. „Ale ty to berieš na počudovanie predpokladateľne,“ zavrtel hlavou. „Veni, vidi, vici.“
                „Áno, dúfam, že to tak napokon bude,“ neprestával sa usmievať. „Severus, ja si robím starosti. Vážne. Ibaže nemienim spustiť pohrebné reči a už vôbec nemienim zaťažovať svojimi obavami okolie, na rozdiel od teba.“
                „Sklapni,“ zamračil sa. Mal strach a veľký. „Pohrebné reči spúšťať nebudem a moje okolie je mi ukradnuté. Až na teba,“ natiahol milo. „Pôjdem s tebou,“ rozhodol.
                „Ale do krajiny svetla...“
                „Nie do krajiny svetla, ty hlupák,“ prskol. „Ku krajine svetla. Počkám si tam na teba a nech ti ani nenapadne natiahnuť tam brká,“ varoval.
                „Takú radosť ti nespravím, na to sa mám až príliš rád,“ ubezpečil ho s úsmevom.
                „Fajn,“ neprestával sa mračiť. „Ako sú na to Longbottomovci?“ spýtal sa po chvíli ich očného súboja.
                „Určite ešte spia. Sobrian vravel, že budú minimálne do obeda spať. A potom im začnú postupne prezrádzať, čo všetko sa stalo za posledných sedemnásť rokov,“ prezradil. „Chcem tam zájsť a potom, potom ma čaká veľké dobrodružstvo,“ zaškľabil sa.
                „Čudujem sa, že nechceš ostať, aby si im prezentoval svoje výnimočné činy.“
                „O to sa postarajú iní,“ neprestával sa ceriť. „Ty, Severus, prečo si ich neprišiel pozrieť včera, keď sa prebrali?“
                „Ako iste vieš, pre nich platí doba spred sedemnástich rokov a vtedy to boli aurori, ktorí naháňali smrťožrútov a ja som bol na ich zozname na celkom lichotivom mieste v prvej desiatke,“ zaškľabil sa. „Nemyslíš, že by pre nich bolo príliš kruté, keby ma zbadali v celej mojej nádhere voľného a slobodného, v blízkosti ich syna a priateľov a s prútikom?“
                „Máš pravdu. Aj bez teba na nich čaká šokov dosť.“
                „Správne. Počkám si, kým im ostatní povedia, že je so Severusa Snapa veľmi milý človek, tvoj strýko, ktorý stojí a vždy stál na správnej strane a ktorý vlastne stojí na čele tohto rokfortského odboja,“ uškrnul sa.
                „Aha, no ako myslíš,“ mykol plecami.
                Po raňajkách na hrade sa ponáhľali na Základňu, aby zistili, že manželia Longbottomoví ešte stále spia. Našli pri nich sedieť Nevilla s Lunou. Starého kentaura už nenašli a nepredpokladali, že by sa ešte vrátil do hradu. Keď bude všetko v poriadku, Neville za ním zájde spolu so svojimi rodičmi. Ešte stále mu pripadalo, akoby sníval. A bol šťastný. Harry za celú dobu, čo ho poznal nevidel, že by jeho oči žiarili šťastím tak, ako v tejto chvíli. A určite mu to prial. Nikto presne nevedel odhadnúť, kedy budú jeho rodičia úplne v poriadku, ale raz tomu tak bude.
                On sa teraz musel sústrediť na iné. Na Nuntios Lucis, krajinu svetla, Bystrohlavovej tmu a nardajskú žiaru. Nikto nevedel, že sa z hradu chystá odísť práve v tejto chvíli. Mysleli si, že bude chcieť byť pri Nevillovi a pomôže mu opatrne vyrozprávať jeho rodičom všetko a že pôjde pre žiaru neskôr. A on sa chcel vykradnúť nenápadne. Teda až na Ginny a Severusa. Tí to samozrejme vedeli. Ginny sa s ním rozlúčila už skôr. A Severus sa ho rozhodol odprevadiť až tak ďaleko, ako najviac bude môcť. Túto možnosť svojej neteri zatrhol a tá sa s ním teraz nebavila. Aj tak dobre.
                „Si pripravený?“ s obavami sa naňho zadíval Severus, keď sa premiestnili na jedno miesto, o ktorom bol Severus presvedčený, že sa tam nachádza krajina Nuntios Lucis. Bol o tom presvedčený aj Dumbledore, takže nebolo o čom diskutovať. Boli niekde na severe Afriky, v blízkosti mesta Béchar. Harrymu vlastne bolo jedno, kde sú, dôležitejšie bolo, čo sa pred ním zjaví.
                „Ako nikdy predtým,“ vážne mu odvetil. Severus si zahryzol do jazyka. Teraz musí ísť sarkazmus bokom.
                „Budem tu na teba čakať,“ postrčil ho vpred. K akejsi pieskovej dune. „Podľa všeobecne známych súradníc sa to miesto nachádza niekde tam,“ mávol rukou dopredu. „Tak bež. Máš pre nich tmu a oni ti to miesto určite zjavia.“
                „A čo budeš robiť ty?“ obrátil sa k Severusovi. Aj jemu sa v očiach zračili obavy presne tak, ako v očiach strýka.
                „Povedal, som, budem čakať. Bež už,“ zaprskal nervózne.
                „A nebude ti tu horko?“
                „Čím skôr pôjdeš, tým skôr budeš naspäť. Aspoň dúfam. Tak sa nezdržuj zbytočnými starosťami o mňa a ponáhľaj sa,“ prekrížil si ruky na prsiach. „Nech ti to dlho netrvá.“
                „Jasne,“ prikývol Harry a vykročil vpred. Možno tušil, čo naňho čaká. Predstavu mal. Ale netušil, či bude tma stačiť k tomu, aby získal nardajskú žiaru a k tomu, aby ho Poslovia pustili späť. Čo keď sa im to bude zdať málo? Čo keď sa už nikdy nevráti? Čo keď ide dobrovoľne na smrť?
                Ani tieto myšlienky ho neprinútili spomaliť. Rozhodne kráčal vpred. Už sa vo svojom živote dostal z rozmanitých šlamastík, veril, že sa dostane aj z tejto. Aspoň dúfal, rovnako, ako jeho strýko.

TOPlist