37. Na krídlach opojenia

 

V nasledujúcej sekunde čas na hádky nebol. Chlapča sa začalo meniť. Ginny sa snažila dohnať to, čo zanedbali a v rýchlosti mu rozopínala dupačky, aby mu ich stiahla. Harry zápasil s gombíkmi na košieľke, ale jeho prsty boli príliš veľké a nemotorné, tak vlastne len Ginny zavadzal. Nestihli mu ju vyzliecť, rovnako, ako plienku a obe veci sa pri transformácii potrhali. Ginny držala v ruke kúsky potrhanej košieľky, Harry zbieral plienku a Sebastian potichu skučal.  
                „Tak fajn, to by sme mali,“ okomentovala ich snaženie Ginny. „Kto by si pomyslel, že za tie dva mesiace tak vyrastie?“ skúmavo si ho obzerala. Vĺča prestalo skučať a zvedavo si ich premeriavalo.
                „Vyrástol a zmohutnel,“ prikývol Harry a nešťastne sa díval na zdrapy plienky. Vytiahol prútik a nechal ich zmiznúť. „Nenapadlo nám ho najprv povyzliekať,“ povedal, ale jeho myšlienka ostala visieť vo vzduchu. Pozrel na ňu. Nevenovala pozornosť človeku, bavila sa s vĺčaťom. Aj by sa cítil odstrčene, keby sa zvieratko nerozhodlo venovať svoj záujem obom naraz.
                Aj keby sa cítili akokoľvek neisto z prítomnosti toho druhého, ich krstný syn bol dostatočným dôvodom, aby sa uvoľnili a prestali myslieť na svoje nezhody. On bol v tejto chvíli stredom ich vesmíru a nech sa to zdalo akokoľvek zvláštne a prekvapivé, ani jeden z nich necítil potrebu pred tým druhým dokazovať, že práve on či ona je pre Sebastiana tá lepšia možnosť. Nedívali sa na seba, vyhýbali sa aj tomu, aby boli nútení na seba prehovoriť, napriek tomu bolo zrejmé, že ich malý vĺčik spája.
                A tak sa stalo, že malý metamorfmág behal takmer hodinu od jedného k druhému, bezzubou čeľusťou im žuval ich habity a snažil sa ich uhryznúť do prstov. A oni sa na ňom smiali. Ani jeden svoju radosť nepredstieral, jednoducho zabudli na svoje problémy. Harry ho chytil popod predné labky a chystal sa ho zložiť z postele. Na zemi mali viac priestoru, ale Sebastianovi sa to nepáčilo ani trocha. Z hrdla sa mu vydralo prvé skutočné zavrčanie, až ho to samého prekvapilo a vydesilo. Akonáhle sa však jeho labky dotkli podlahy a oni mu začali kotúľať loptičku, na svoje protestné vrčanie zabudol. Jeho beh bol ešte nemotorný a laby neisté, ale i tak dokázal nepretržite naháňať loptičku, ktorú si tí dvaja medzi sebou posielali. A nevyzeral, že by sa chystal skoro unaviť.
                „Nemáš hlad?“ opýtal sa Harry po dvoch hodinách ich jašenia.
                „Keby som mala hlad, tak by som si pre niečo šla,“ odvetila síce tichým hlasom, aby príliš nerozrušila Sebastiana, ale napriek tomu sa dal cítiť odstup a nezáujem.
                „Pochybujem, že si stihla večeru.“
                „Nerob si zbytočné starosti,“ konečne naňho pozrela zamračeným pohľadom.
                „A pochybujem, že by si odtiaľto odišla,“ dokončil. Po niekoľkých sekundách ich očného kontaktu zavrtel hlavou. „Si neuveriteľne tvrdohlavá,“ precedil pomedzi zuby.
                „Určite nie viac ako ty,“ sykla.
                „Vŕŕŕ,“ okomentovalo vĺča narastajúce napätie. Obaja naňho pozreli. Jeho vrčanie bolo presvedčivé.
                „Ktorý z nás je viac tvrdohlavý?“ spýtal sa ho Harry s úškľabkom. Sebastian pozrel raz na jedného, raz na druhého.
                „On, že?“
                „Nie, ona.“ Prebodli sa pohľadmi.
                „Vŕŕŕ.“
                „Tak dobre, ja pre niečo zájdem, pretože ty si nikdy nepriznáš, že máš hlad,“ neprestávali po sebe zazerať. „Keď ťa tá hrdosť a zarytosť prejde, môžeš niečo zjesť,“ natiahol.
                „Ó, aký si veľkorysý,“ zaškľabila sa.
                „Aspoň pred tým malým by si sa mohla správať rozumnejšie.“
                „To ty tiež, nie? Napríklad by si ma mohol ignorovať.“
                „Tri hodiny si sa správala normálne.“
                „Nie, tri hodiny sme si úspešne nevšímali jeden druhého. Prečo v tom nepokračovať?“
                „Vŕŕŕ, haf,“ skúsil na seba upútať pozornosť. Nepodarilo sa mu to podľa jeho predstáv a vyšiel z neho skutočne len pokus. Akési zakňučanie.
                „Máš pravdu, Sebie. Radšej pôjdem pre to jedlo,“ naštvane sa postavil a kráčal preč.
                Prehltla nadávku a keď sa za ním zavreli dvere, pozrela na vĺča. Uprene sa na ňu dívalo, takmer s výčitkou.
                „Keď si ma nebude všímať on, nebudem si všímať ani ja jeho,“ vysvetľovala. Jeho pohľad sa nezmenil. „Ty za to nemôžeš. Ale to asi vieš, však?“ Stále z nej nespúšťal oči. „A ja nemôžem za to, že je taký natvrdnutý a nevie to pochopiť.“ Pootočil hlavičku na bok. „Nie, nebudem milšia, to ani náhodou. Ani kvôli tebe,“ zamračila sa. Ozvalo sa protestné zavrčanie. „Prečo musíš byť taký inteligentný?“ povzdychla. Podišiel k nej a sadol si. Jeho labky boli smiešne rozhodené a snažil sa, aby sa jeho ušká postavili. Stále len bezmocne viseli. „Tak dobre. Sľubujem, že sa budem snažiť byť menej protivná, ale len kvôli tebe.“ Sebie súhlasne sklonil hlavu s pohľadom stále vrazeným do jej očí. „Ale len keď nebude príliš vtieravý,“ upozornila. Opäť sa ozvalo nesúhlasné vŕknutie. Aj keď menej dôrazné. „Zaujímalo by ma, či aj jeho budeš podobným spôsobom ukecávať,“ pousmiala sa naňho. Papuľkou zachytil jej habit a mierne trhol. Potom sa rozbehol k malému plyšovému zvieratku a priniesol jej ho. „Chceš sa s ním preťahovať?“ Zajac jej padol k nohám. „Neviem, či by som mala v tebe povzbudzovať tieto lovecké pudy,“ okomentovala, keď sa začal naťahovať so zajacom, ktorého držala v ruke. Z papuľky sa mu dralo slabučké vrčanie ako sa úpenlivo snažil vytrhnúť jej zajaca.
                Takto sa bavili aj vo chvíli, keď sa Harry vrátil. Veľmi stručne jej povedal, že jej mamka posiela tiež jednu večeru, čo okomentovala len jednoduchým prikývnutím bez zdvihnutia pohľadu. Zjedol si svoju večeru a posadil sa k vĺčaťu, aby sa mohla ísť najesť. Pokračovali v kmásaní zajačika, pretože sa Sebastian tejto činnosti nechcel vzdať, ale po očku ich pozoroval a hlavne veľmi pozorne načúval. Harry a Ginny sa rozhodli pre celkom osvedčenú a úspešnú taktiku vzájomnej nevšímavosti.
                Nevedel pochopiť, kde sa berie v malom zvieratku toľko energie. Niekoľkokrát likvidoval prútikom mláčky, pretože Sebastian sa pred nimi vôbec nehanbil a bolo mu jedno, kde či kedy si spraví potrebu. Objavila sa aj jedna kôpka. Krátko pred polnocou sa Ginny rozhodla zohriať mlieko, ktoré im Tonksová pripravila a nakŕmiť malého. Celkom zdarne zachytil obrovský cumeľ a hladne sal. V jeho jedálnom lístku sa stále nachádzala len voda, čaj a mlieko.
                „Čo robíš?“ spýtala sa ho o chvíľu neskôr. Sebastian spal (konečne, po šiestich hodinách bláznenia sa) skrútený do klbka vo veľkom košíku, ktorý bol uprostred postele manželov Lupinovcov a ona ležala na pravom kraji vedľa neho. Harry sa práve chystal zaľahnúť na ľavý okraj.
                „Idem si ľahnúť,“ povytiahol obočie.
                „A to nemôžeš na pohovku?“
                „Nie,“ šepol zamračene. „Po prvé, oddeľuje nás obrovský košík. A po druhé, ak by sa náhodou zobudil a vyliezol z košíka, môže spadnúť.“
                „Ja nebudem spať,“ zamračila sa. „A keby aj náhodou áno, ucítim, keď sa zobudí.“
                „Je inteligentný. Keď bude chcieť utiecť, tak sa postará o to, aby ťa nezobudil.“
                „Nezaspím.“
                „Ani ja.“
                „Tak vidíš.“
                „Ale čo keď náhodou áno?“ Aj napriek jej protestnému gáneniu si ľahol a prikryl sa. „Pre istotu,“ zaškľabil sa. „Čoho sa bojíš? Že sa budem cez košík nadrapovať za tebou? Tak to mi teda nenapadne.“
                „Áno, to by som ti radila,“ sykla. Obaja zmĺkli, pretože sa Sebastian pomrvil. Ako na povel obaja nazreli do košíku. Niekoľko sekúnd čakali, nezabudli sa prebodávať pohľadom. Nič sa nedialo, Sebastian spal akoby ho do vody hodili.
                „Bude lepšie, keď už budeš mlčať,“ zašepkal.
                „V prvom rade stíchni ty.“
                „Dobre.“
                „Fajn.“
                Naštvane si znova ľahli. Izbu osvetľovalo len jedno tlmené svetlo. Z košíka sa ozvalo občasné tichučké zamľaskanie. Aj keby sa Sebie zobudil a nejakým spôsobom by sa mu podarilo dostať potichu a nenápadne z košíka, na zem by sa nedostal, pretože ich telá by mu prekážali. Občas na ňu pozrel. Obaja sa snažili zaspať neskôr ako ten druhý. Vedel, že má v tejto činnosti navrch. I tak trvalo dosť dlho, kým sa jej zavreli oči a dych prehĺbil. Až potom sa odvážil zadívať sa na ňu pozornejšie. Tak strašne mu chýbala. V spánku vyzerala pokojne a umiernene. Ani náznak nevraživosti či znechutenia. Ležiac schúlená v klbku vyzerala bezbranne a nevinne. Nechápal, prečo sa ich vzťah, ktorý považoval za silný, zničil. Ako mávnutím prútika. Akoby nič neexistovalo, nič nezažili. Odcudzili sa tak ľahko, bez nádeje na zmenu či nápravu. Nadvihol sa na lakti a nahol sa nad ňu. Spí. Nemala by ho zadrhnúť. Preto využil túto chvíľu a jemne ju pobozkal na spánky. Nádej predsa umiera posledná. Až potom sa pokojne uložil aj on a zavrel oči.

------

Ráno sa zobudili obaja v tú istú chvíľu. V momente, ako sa vĺča začalo meniť na chlapca. Kňučanie postupne prechádzalo do detského plaču. Pokým sa mu Ginny prihovárala, tíšila a obliekala ho, Harry zohrieval fľašu s mliekom presne podľa inštrukcií. O pár minút už spočíval v Ginninom náručí s fľašou v ústach. Spokojný a pokojný.
                „Všetko v pohode?“ spýtal sa Remus v momente, ako so Siriusom vpadol do izby. Vyzeral hrozne, ale nie až tak hrozne, ako by vyzeral, keby nebýval počas splnu v spoločnosti psa. Okamžite kontroloval svojho syna.
                „Sebastian je v poriadku, nič mimoriadne sa nestalo,“ upokojil ho Harry a nesnažil sa skryť svoj podráždený tón. Zazeral po svojom krstnom otcovi. „Čí to bol nápad?“ zavrčal. Keď už z tejto dvojky niekoho podozrievali z nastraženia pasce, tak to bol rozhodne skôr Sirius ako Remus.  
                „Aký nápad?“ zatváril sa prekvapene.
                „Netvár sa nechápavo,“ zamračene vyprskol.
                „Asi myslí to, prečo sa tu obaja stretli, keď sa momentálne netúžia príliš stretávať,“ nadhodil Remus kľačiac pri Ginny a sledujúc, ako jeho syn raňajkuje. Ani Ginny sa nepozerala na Siriusa práve najpriateľskejšie.
                „Prišlo k nedorozumeniu...“ v rýchlosti chcel vysypať to, čo mu poradil jeho švagor.
                „Ale prosím ťa prestaň s tým,“ prerušil ho ešte podráždenejšie. „Dobre viem, o čo tu šlo a mrzí ma to. Nečakal by som, že sa mi budeš až takto nepríjemne pliesť do života,“ zavrčal a kráčal k dverám.
                „Harry!“ zakričal za ním. Díval sa však už len na dvere, za ktorými zmizol. „Ginny,“ otočil sa na ňu. „Skutočne šlo o nedorozumenie. Tonksová nestihla...“
                „Šetri si dych, Sirius,“ skočila mu do reči aj ona, avšak s o niečo miernejším výrazom. Vkladala už najedeného Sebastiana do rúk jeho otcovi. „Tiež si nemyslím, že šlo o nedorozumenie,“ zamračila sa naňho. „Remus, odkáž Tonksovej, že keď bude potrebovať pomoc, tak nech neváha povedať, ale bez tých nemilých postranných úmyslov. Majte sa,“ a odišla aj ona.
                „No výborne!“ Sirius bezradne rozhodil rukami.
                „Nie sú úplne hlúpi,“ Remus pokrčil ramenami a položil si synčeka na rameno, aby si odgrgol.
                „Jasne a my budeme tí najhorší,“ zamračil sa. „A ten, čo to všetko tak dôkladne naplánoval a zorganizoval, z toho odíde beztrestne. Že ja sa nechám ukecať na každú sprostosť. Prekliaty Snape.“

------

„Dobré ráno, Harry,“ povedala osoba, do ktorej sa mu podarilo vraziť za dverami bytu Lupinovcov. Jeho naštvanie na Siriusa a Remusa, za ktorých zradou cítil ešte niekoho ďalšieho, bolo razom preč. Jeho zmiešané pocity z Ginny boli potlačené do úzadia. Akoby niekto otočil vypínačom, v tom momente nemyslel na nič z predchádzajúcej noci. Dokonca ani na to, čo sa stalo počas uplynulých dní.
                „Ahoj, Elena,“ vypustil zo seba. Akoby sa začal vznášať v oblakoch. „Prepáč, že som do teba vrazil,“ ospravedlnil sa. Bol uväznený v jej pohľade.
                „Nič sa nestalo,“ pousmiala sa uprene sa mu dívajúc do očí. Bolo mu neuveriteľné horko. Výstražný Hermionin hlas, ktorý ho pred ňou varoval, bol kdesi vzadu v jeho hlave a nedostával možnosť nechať sa počuť naplno.
                „Ehm, čo tu robíš?“ vydralo sa z neho. Absolútne nerozmýšľal nad tým, čo hovorí. „Teda, tu,“ zamračil sa nad vlastnými slovami. „Hore, som myslel.“
                „Hľadala som Siriusa, mám pre neho nejaké novinky,“ neprestávala sa podmanivo usmievať. Pristihol sa, že spravil mimovoľne pohyb smerom k nej. Akoby ani nepočúval vlastnú vôľu.
                „Siriusa...“
                „Pardon a dobré ráno,“ s falošným úsmevom pozdravila Ginny, ktorá do nich takmer vrazila, keď vyšla z Lupinovho bytu. Oboch ich prebehla rýchlym pohľadom a pokračovala do kuchyne. Harry sa za ňou díval. V tom momente sa vrátil obraz aj zvuk. Pozrel sa na Elenu, ktorá stála pri ňom až priveľmi blízko.
                „No, Sirius je u Lupina,“ ukázal na dvere. „Asi sa budem musieť vrátiť do školy.“
                „Počkaj,“ chytila ho za ruku, keď sa chystal na odchod. Otočil sa naspäť. „Počula som, že si sa rozišiel s Ginny.“
                „Zrejme to už nie je tajomstvo,“ prikývol zamračene.
                „Prepáč, nechcem ti pripomínať nič, čo by ťa mohlo bolieť,“ vyzerala skutočne previnilo.
                „To nič, už to prešlo,“ prinútil sa usmiať. Ona predsa za nič nemôže a hnevať sa na celý svet tiež nie je riešením. A okrem toho, bola strašne krásna a zdalo sa mu, že...
                „Som rada za teba, že si sa už cez to dokázal preniesť,“ nesmelo sa usmiala. „No a tak mi napadlo...“ stíchla a sklopila zrak.
                „Čo ti napadlo?“ potichu sa opýtal. Začínal mať tušenie, čo jej mohlo napadnúť a nedá sa povedať, že by chcel proti tej predstave protestovať. Prečo by aj? Ona bola krásna a Ginny, tá s ním nechce mať nič spoločné. Ale on by bol rád, keby mali spoločné všetko a vždy.
                „Prednedávnom bol Valentín,“ opatrne zdvihla hlavu a zadívala sa naňho. Dokonca sa mu zdalo, že sa mierne zapýrila. A jeho myšlienka na Ginny sa začala pozvoľna opäť strácať, lenže...
                „Pravda.“ Myšlienka na Ginny však bola naspäť. Na Valentína ležala v bezvedomí, ten deň mali stráviť spolu. Len oni dvaja a ich malé tajomstvo, ktoré rástlo v nej. Ich tajomstvo, plod ich lásky. Bol preč.
                „No a tak mi napadlo, či by sme si nemohli toho Valentína nahradiť v nejakom inom termíne,“ vyhŕkla zo seba a čakala. Tentoraz bolo jej červenanie výrazné a on cítil, že tiež horí. Niekoľko ich stretnutí dopadlo skoro rovnako. Ona bola milá a on bol z nej hotový. A teraz mu otvorene navrhla rande. Jemu! Ona! Nech bola však akokoľvek krásna, nie je to Ginny. Ginny.
                „No, ehm,“ pokúsil sa nájsť tie správne slová. Jej pohľad bol uprený a on sa cítil zvláštne. Bol polichotený, samozrejme, ale cítil, akoby bol vláčny. Toto robia krásne ženy s príslušníkmi opačného pohlavia? Doslova si ich podmania len jedným pohľadom, jedným úsmevom a prinútia chlapa robiť to, čo chcú? Ginny taká nebola. „Samozrejme by som s tebou rád strávil viac času, ale myslím, že takýto spôsob...“
                „Ja viem, prepáč,“ prerušila ho. „Bol to len nápad. Prepáč, asi som zo seba spravila blázna.“
                „Nie, to nie,“ ubezpečoval ju. „Si neuveriteľne krásna. To ja som hlupák. A veľký. Ide ale o to, že ja, práve teraz to nejde. Možno inokedy, keď budem mať viac času,“ pripadal si ako idiot, ktorý trepe jednu blbosť za druhou. Nútil sa mať pred očami Ginny, aby nepodľahol. Vyzeralo to tak, že keby sa jeden z nich pohol, skočili by si do náručia. A jeho náručie patrilo niekomu inému. Nútil sa na to nezabudnúť.
                „Dobre,“ sklamane privolila. „No, možno budeme mať viac času poznať sa za týždeň, na svadbe Fleur a Billa,“ nadhodila.
                „Fakt, svadba,“ v rýchlosti prikyvoval. „Ehm, no, možno by sme si mohli zatancovať, vypiť spolu pár pohárikov alebo také niečo,“ skutočne trepal. Nevyzerala však, že by mu to mala za zlé.
                „Výborný nápad,“ usmiala sa.
                „Tak sme dohodnutí,“ vydýchol si. „No, budem sa musieť vrátiť. Sirius je u Lupina,“ znova ukázal na dvere. „Ale nechcem sa s ním dnes stretnúť. Pôjde. Tak sa maj a budem sa tešiť.“
                „Aj ja,“ dívala sa za ním. Keď sa stratil, jej pohľad potemnel.

------

„Rufus, som veľmi rád, že si sa konečne rozhodol navštíviť aj mňa,“ pousmial sa na ministra obraz rokforstkého riaditeľa. Dva týždne trvalo, než sa minister primäl k tomu, aby sa priletaxoval do riaditeľne. Na Albusovu žiadosť Minerva opustila oboch pánov a odišla zo zatiaľ neoficiálnej vlastnej pracovne.
                „Je mi to ľúto, Albus, ale skôr to skutočne nešlo,“ ospravedlňoval sa minister. „Ministerstvo je teraz tvrdo skúšané a...“
                „A bude určite ešte viac,“ prerušil ho Dumbledore. „Toto všetko viem, nemusíš mi to pripomínať. Snaha o to, aby na Ministerstvo prenikli vonkajšie temné vplyvy je veľká a nepoľaví, kým nebude aspoň trocha úspešná, ak už aj nie je. Prepáč, ale mňa teraz zaujíma naša vec. Rokfort. Dohodli sme sa na tom, že sa postaráš o to, aby jej právomoci boli čisto v kompetencii riaditeľky Rokfortu. Máme záujem o to, aby sa Rokfort spravoval sám. Samozrejme, čo najdlhšie by bolo nutné túto maličkosť udržať v tajnosti.“
                „Albus, viem, čo odo mňa chceš a pracujem na tom. Ale nič sa nedá vyriešiť okamžite. Potrebujem ešte niekoľko dní a všetci členovia správnej rady podpíšu dodatok, ktorým sa zabezpečí, že rozhodujúce práva prejdú do rúk riaditeľa či riaditeľky Rokfortu. Ministerstvo bude len poskytovať finančnú pomoc, správna rada bude vlastne len pro forma. Ale keď sa to prevalí, tak sa stopne akýkoľvek finančný prísun pre Rokfort.“
                „S tým si vôbec nerob starosti. Počítam s touto situáciu, vlastne ju očakávam. Ubezpečujem ťa, že Fénixov rád je pripravený na túto situáciu. Mám ale obavy, aby si stihol všetko zariadiť.“
                „Áno, aj ja mám tie isté obavy. Tlak je neuveriteľný, sledujú ma, nielen verejnosť a novinári, ale aj... Mal si pravdu. Hneď od začiatku. Všetko sa deje tak, ako si predpokladal.“
                „Iste, v predpokladaní som expert. Nemysli si, že ma tie predpoklady tešia. Ale čo som sľúbil, to aj dodržím. Za našu vzájomnú pomoc a služby ti zabezpečíme ochranu. V momente, ako začne byť situácia vyhrotená, ukryjeme ťa.“
                „Rád to počujem. Pochop ma, začínam mať strach. Viem, že už sa dostali na Ministerstvo, stále sa okolo mňa nachádzajú minimálne traja aurori, ktorí by boli určite užitočnejší niekde vonku, ale chcem vydržať čo najdlhšie.“
                „Viem a cením si toho. Vojna začala už dávno, aj keď ešte stále nie je otvorená. Vraždou Cattermola smrťožrúti ukázali, o čo im ide, o väzenie a o vyslobodenie väzňov. Voldemort sa chce posilniť a spraví pre to všetko. Tvojou prvoradou úlohou je zaistiť, aby bol aspoň Rokfort slobodný, pretože bez neho nebude možné bojovať v otvorenej vojne s Voldemortom. Bez Rokfortu nebude možné vôbec bojovať. Prečo, to zistíš v momente, ako splníš moju poslednú žiadosť a potom budeš žiadať už iba ty.“
                „Dobre. Týždeň. Ešte budem potrebovať aspoň týždeň a potom bude Rokfort oslobodený od akéhokoľvek ministerského vplyvu.“

------

„Harry, môžem s tebou hovoriť?“ zastavil ho po večeri na chodbe Sirius. Vyhýbal sa mu takmer celý víkend, ale v nedeľu večer sa už Sirius nemienil nechať ignorovať.
                „Jasne, čo potrebuješ?“ usmial sa naňho jeho krstný syn.
                „Čo sa usmievaš?“
                „Nemám? Mám sa mračiť?“
                „Už ťa to prešlo? To naštvanie za to stráženie Sebastiana?“
                „V pohode,“ zaškľabil sa. „Aj tak si myslím, že také niečo nemohlo napadnúť ani tebe a ani Lupinovi.“
                „Ehm, aha, nebol v tom zámer. Skutočne. Došlo k nedorozumeniu. Jednoducho...“
                „Nechaj to plávať, Sirius. Dobre? Neoblbneš ma tými rečami.“
                „Nechcem ťa oblbovať.“
                „Vážne?“
                „Vážne.“
                „Dobre teda, verím. Prišlo k obrovskému nedorozumeniu. Jednoducho ste nestihli pribrzdiť mňa alebo Ginny. Dobre, tak to skutočne bolo a ja tomu verím. Proste blbá náhoda.“
                „Fakt?“ Sirius podozrievavo zazeral.
                „Určite,“ Harry významne prikývol. Obom bolo jasné, že to tak nie je. Ale Harry sa rozhodol brať to tak a Sirius veľmi rád na jeho hru pristúpil. Aspoň už nebol rozčúlený a rozprával sa s ním.
                „Kde si bol celý víkend?“ spýtal sa miesto toho. „Alebo nie. Vieš čo? Poď, zájdeme k nám a porozprávame sa. Je niečo, čo by sme s tebou chceli aj so Susan prebrať.“
                Chytil ho okolo ramien a spolu odchádzali na tretie poschodie. Auror, ktorý bol v tej dobe vo Vstupnej sieni, sa k nim nepridal, ale ostal striehnuť na svojom mieste. Po niekoľkých týždňoch si už všetci zvykli na prítomnosť aurorov a nevenovali im pozornosť. Aspoň do tej doby, kým niektorý z nich nezačal upozorňovať jednotlivcov, aby si našli skupinku spolužiakov a pridali sa k nim, pričom im robili spoločnosť až do chvíle, kedy takú skupinku našli.
                „Sadni si. Dáš si niečo?“ ponúkla ho Susan, keď sa s ňou zvítal.
                „Nie, vďaka,“ zabrblal sadnúc si do kresla. „Tak? Čo je také dôležité, že to chcete prebrať so mnou, spoločne?“
                „No, ehm,“ Sirius zjavne znervóznel.
                „Nie je to nič strašné, len máme obavy, ako to prijmeš,“ začala Susan miesto svojho manžela. „Mali by sme ti to povedať čo najskôr. Vie to zatiaľ len málo ľudí. Len my, Severus, Ginny a teraz sa to dozvieš ty. Mali by ste to vedieť skôr, ako sa to rozhodneme pustiť do sveta.“
                „Fíha, to je napínavé,“ uškrnul sa. „Obavy, ako to prijmem, zaujímavý výber osôb, ktoré to majú vedieť ako prvé. Informácia pustená do sveta. Len by ma zaujímalo, prečo o Susaninom tehotenstve vedela skôr Ginny ako ja.“
                „Pretože ona sa neskrývala tak ako ty, keď sme jej chceli vysvetliť, ako to bolo,“ vybafol Sirius. Vzápätí sa zarazil. „Ou, takže ti to došlo.“
                „Neočakávané, však?“ rýpol si.
                „Prestaň byť stále taký podráždený, nepríjemný a snapovský,“ zavrčal naňho.
                „Nehádajte sa,“ Susan sa ich snažila okamžite skrotiť. „Áno, Harry, som tehotná. Povedali sme to len Severusovi a opatrne aj Ginny. Mám proste strach, po tom, čo sa stalo vám. Bála som sa, ako na vás tá informácia dopadne. Čo na to povieš?“ opatrne sa spýtala.
                „Je to výborné, vážne,“ presvedčivo prehlásil. A aj to tak myslel. „Vlastne, gratulujem,“ usmial sa a vstal, aby Susan objal.
                „Myslíš to vážne?“ nedalo jej, keď sa odtiahla z jeho objatia.
                „Úplne vážne,“ jeho úsmev sa rozšíril. „Je to vynikajúca správa. Veľmi vám to prajem.“
                „Tak to si nás potešil,“ zaškľabil sa Sirius, keď mu potriasal rukou.
                „Nezdáš sa, Sirius. Najprv sa oženíš a teraz budeš mať dieťa. Prišlo teda nakoniec aj na teba. Myslím, že by sa ti môj otec poriadne vyškieral,“ zazubil sa.
                „Ech, pravda. No ale veď ty si dávaš záležať, aby si to spravil miesto neho.“
                „Si píš.“
                „Sme radi, že si to zobral v pohode,“ Susan naňho pozorne hľadela.
                „Nechápem prečo. Dobre, ja som o svoje dieťa prišiel, ale to ešte neznamená, že nebudem želať nikomu inému na svete šťastie. Hlavne, keď ide o vás dvoch,“ zavrtel hlavou. Dívali sa naňho a on videl, ako ich obavy pomaly ale iste ustupujú. Aj napriek svojim slovám však cítil vo svojom srdci zradný chlad. Želal im to, určite, len jeho strata bolela viac, ako bol ochotný priznať. „Ako to zobrala Ginny?“ zaujímalo ho.
                „No, reagovala podobne ako ty,“ prezradila mu Susan. „Bola rada za nás, pogratulovala a smiala sa.“
                „Smiala sa?“
                „No áno, smiala,“ prikývol Sirius. „Ale aj tak nám je jasné, že sa len pretvarovala.“
                „Bolí ju to a bolieť bude stále,“ zamračila sa Susan.
                „O tom niet pochýb. Len by som bol rád, keby začala opäť veriť,“ zamrmlal Sirius.
                Harry ticho počúval, ako sa tí dvaja začali dohadovať o tom, komu to povedia ako prvému. Mierne sa usmieval, ale myšlienky mu utiekli k Ginny. Rozhodne muselo byť pre ňu ťažké prijať túto informáciu. V dobe, keď ona prišla o dieťa a hrozí, že nikdy nebude mať deti, sa s nimi roztrhlo vrece. Najprv Fleur a jej svadba, teraz Susan. Čo by on dal za to, keby neprestávala veriť a hlavne keby ho k sebe pustila.

 ------

„Čo ťa zdržalo?“ prskol Severus na Harryho.
                „Dobrý večer aj vám,“ provokačne natiahol. Severus nevyzeral, že by sa chystal odpovedať. „Susan a Sirius.“
                „Aha, no iste. Tak už ti oznámili tú úžasnú správu?“
                „Nevravte, že nemáte radosť. Bude z vás dvojnásobný strýko. Musíte byť šťastím bez seba.“
               „Väčšiu radosť mi skutočne nikto nikdy neurobil,“ krivo sa zaškľabil. „Som rád, pretože je moja sestra rada, ale to je asi tak všetko, čo som ochotný si z celej tejto záležitosti vziať k srdcu.“
                „Tak to je viac, než by si ktokoľvek mohol myslieť alebo nebodaj od vás mohol očakávať.“
                „Nebuď múdry.“
                „Nie som.“
                „Tiež pravda,“ pokojne prikývol. „Čo si o tom myslíš ty?“
                „No, ja proti tomu rozhodne nič nemám. Nedráždi ma to tak, ako vás. Som rád, zaslúžia si byť šťastní a dieťa im k tomu určite dopomôže.“
                „Prestaň,“ sykol. „Chcem vedieť, čo si o tom myslíš. Nie to, čo na to máš hovoriť,“ prebodával ho pohľadom. Harry zvážnel, ale mlčal. Vedel, na čo jeho strýko naráža, čo sa chce dozvedieť. A rozhodne sa nebude chcieť nechať uchlácholiť nejakými rečičkami, nech by boli vyslovené akokoľvek presvedčivo.
                „Som rád, kvôli nim, samozrejme,“ vypustil potichu.
                „Ale?“
                „Žiadne ale nie je. Áno, stále ma to bolí a bolieť neprestane. Dá sa s tým však žiť. Možno, možno im trochu závidím a predstavujem si, aké to mohlo byť s nami. Želám im len to najlepšie. Rovnako aj Billovi a Fleur.“
                „Aha.“
                „Áno, aha. Keď si myslíte, že si pre to pôjdem podrezávať žily alebo niečo také, tak sa mýlite.“
                „Nie, to som si určite nemyslel.“
                „Tak potom neviem, prečo sa na mňa snažíte psychologicky zapôsobiť. Je to zbytočné. Ja som úplne v poriadku. Toto ma neštve. Štve ma ona, pretože je to tá najtvrdohlavejšia osoba pod slnkom. Snáď len s výnimkou vás.“
                „A teba.“
                „No dobre, možno aj mňa. Štve ma, že stratila nádej a vieru, štve ma, že si nepripustí ani jednu myšlienku, že by mohlo byť raz všetko v poriadku, štve ma, že sa tým tak mučí, štve ma, že je, že je...“
                „Taká hlúpa? Áno, toto prekvapilo aj mňa. Štve ťa aj to, že si nenechá od nikoho poradiť, pomôcť. Hlavne od teba. Štve ťa, že ťa od seba odohnala. Hlavne to ťa štve.“
                Obaja zmĺkli. Harry sa naňho díval takmer šokovane. Neveril, že by sa pred kýmkoľvek dokázal otvoriť a hovoriť o svojich citoch, ktoré ho premohli v posledných dňoch. Tak ako vonku, pri vyčarovávaní vzdušného víru, aj teraz ho jeho strýko dokázal vyprovokovať a prinútil ho otvoriť sa. Práve on. Ešte viac ho ale šokovalo, že Severus pôsobil úplne pokojne. Nerobil to s úmyslom zosmiešniť ho. Práve naopak. Vyzeral, že by mu rád pomohol. A to bolo niečo nové. Niečo, s čím sa u Severusa ešte nestretol. Vlastne pochyboval, že by mal niekto tú česť stretnúť sa s tým. Okrem Susan a Harryho matky.
                „Áno,“ šepol. „To ma štve zo všetkého najviac. Rád by som bol s ňou, pri nej. Bol by som rád, keby sme sa o svoju bolesť mohli podeliť a pomôcť si. Ale to sa nestane, pretože ma od seba odohnala a vlastne stále odháňa. A ja už skutočne nemám chuť a ani silu stále sa jej vnucovať a tým jej to všetko len pripomínať. Má pravdu. Musí byť na to sama, aby sa s tým dokázala vyrovnať. Ja by som bol len prekážkou, pri ktorej by nedokázala zabudnúť.“
                „Potter, ty si možno prekážkou a to dosť veľkou. Ale nie pre ňu. Kým si to však uvedomí, snaž sa nespraviť žiadnu hlúposť, dobre?“
                „Čo? Chápem, že som pre vás prekážkou. Nerozumiem tej druhej poznámke. Akú hlúposť?“
                „Ešte sa pýtaš?“ povytiahol obočie. Harry z neho nespúšťal pohľad. Keď sa kedysi provokovali a zabíjali pohľadmi, teraz boli obaja pokojní. „Mám ti znova pripomínať, ako hlúpo sa správaš? Vyplň ten čas čakania, kedy sa ona spamätá a znova dostane rozum tým, že budeš rozumný a normálny aspoň ty. Neustálymi konfliktami nič nedosiahnete, odcudzíte sa ešte viac. A keď budeš vrčať všade naokolo dosiahneš akurát to, že si znepriatelíš aj svojich priateľov. Buď znova tým veselým Potterom a ukáž jej, že život sa dá zvládať aj iným spôsobom ako tým jej odmietavým. K nej sa snaž byť milý, ale nevnucuj sa jej. Staň sa jej priateľom. Pre Merlina, boli ste akoby jedna duša. Všetci to tak vnímali. Neexistuje, aby po tom všetkom neostalo niečo, čo by vám nakoniec nepomohlo k tomu, aby ste boli opäť spolu. Vy to tak určite cítite, to, čo my všetci okolo vás vidíme. Že proste musíte byť spolu. Bez seba ste.. ste akoby poloviční. Nielen telom, ale aj dušou. A ani na jedného z vás sa nedá pozerať. Dopraj jej čas, aby si to naplno uvedomila aj ona. Som si istý, že ti potom umožní cestu k návratu. Len dovtedy nesprav žiadnu hlúposť, ktorú by si neskôr ľutoval. A zavri si ústa, keď na mňa civíš!“
                Harry skutočne sedel a fascinovane civel na svojho strýka. V skutočnosti mu niečo podobné hovoril aj Sirius, ale nezapôsobilo to naňho tak, ako Severusove slová. Vlastne ho vydesil.
                „Ste v poriadku?“ podozrievavo stiahol obočie.
                „A prečo by som akože nemal byť?“ prskol po ňom zamračene.
                „Skutočne. Prečo by ste vlastne nemali byť?“ zaškľabil sa. „No, ehm,“ úškľabok prešiel do nevinného úsmevu. „Prekvapili ste ma, to vskutku. Nečakal by som až taký milý príhovor od vás. Práve od vás,“ zdôraznil.
                „No, tak si sa ho dočkal,“ Snape sa napriamil na stoličke. „Čo teraz spravíš? Zájdeš za svojimi potenciálnymi švagrami a vypýtaš si od nich nejaký ten ohňostroj, aby si ho na moju počesť nechal vybuchnúť?“
                „To ozaj nie je zlý nápad.“
                „Varujem ťa!“
                „Nie, nespravím to,“ zavrtel hlavou. „Svoje slová myslíte skutočne vážne a ja to musím najprv stráviť. Hm, ďakujem za ne. Vážne. Ale napriek týmto krásnym, presvedčovacím slovám, ktoré si zrejme vezmem k srdcu, pretože počuť niečo podobné od vás je skutočne zážitok, ktorý si nemôžem nechať dovoliť len tak ujsť, by som vás chcel znova poprosiť. Nestarajte sa do môjho súkromného života. Slová sú jedna vec, ale umelo vytvorené situácie sú vec druhá a to sa mi nepáči.“
                „Keď pozabudnem okomentovať tvoje celkom kladné zhodnotenie mojich slov, aké umelo vytvorené situácie máš na mysli? Pokiaľ ma pamäť neklame, tak som sa len raz staral do tvojho súkromia.“
                „Omyl, nemyslím situáciu v žalároch. Myslím tú noc, kedy sme obaja strážili Sebastiana. Pravda, stalo sa tak vďaka neuveriteľnej náhode a zhode okolností.“
                „O tom som počul.“
                „Nie, nielenže ste o tom počuli, ale všetko ste vymysleli vy. A nesnažte sa ma presvedčiť o opaku. Tonksovej a ani Susan by ani vo sne nenapadlo miešať sa nám do života. Lupin by na to nikdy nemal žalúdok a Sirius? Ten by nás jednoducho zavrel do jednej miestnosti bez toho, aby sa to snažil zamaskovať. A ešte by sa na nás škľabil. Nie, drahý strýko. Jedine vy by ste sa namáhali vymyslieť niečo také dômyselné. A hlavne by vám šlo o to, aby na vás nepadlo podozrenie, čo nakoniec aj vyšlo. Nemám pravdu?“ ceril sa. Severusovi možno aj trocha odľahlo, keď ho videl v relatívnej pohode. Počul, ako zareagoval to ráno. Vedel, že sa Blackovi vyhýbal. Ale prešiel už nejaký čas a potterovská nasrdenosť bola preč.
                „Podľa toho tvojho úžasného monológu by nebol Black schopný niečoho takého? Ten Black? Hovoríme stále o tom tvojom jedinečnom Blackovi?“
                „Áno, hovoríme o Siriusovi. Ako som povedal, on by s nami hral férovo. A nevyhýbajte sa odpovedi.“
                „Nemám ti na to čo povedať,“ prehlásil.
                „Myslel som si. Ale nevadí, kto mlčí, svedčí. Moja požiadavka stále platí. Nepleťte sa mi do súkromia.“
                „Ani vtedy, kedy by moje postrčenie mohlo byť úspešné?“ Severus nahodil nevinný výraz. Takmer neškodný a milý.
                „Nie, ani vtedy.“
                „A čo keď ťa neposlúchnem?“
                „Prečo sa tak strašne snažíte? Podľa vašich slov bola vždy Ginny hlúpa, keď bola so mnou. So strateným prípadom.“
                „No, to je možno pravda. Ale ako som povedal, bez seba nie ste ničím a ty predsa musíš byť aspoň niečím, keď máme spolupracovať a keď máš niečo spraviť. A preto to považujem od Ginevry ako obrovskú obeť a zároveň prínos pre spoločenstvo,“ zachechtal sa. Videl na ňom, že si to rýpanie už môže dovoliť.
                „Ste zábavný,“ zavrtel hlavou. „Takže sa mi neprestanete pliesť do súkromia?“
                „Nie.“
                „A čo chcete robiť?“
                „Tak to netuším a keď na niečo prídem, môžeš si byť istý, že ti to nezavesím na nos.“
                „Budeme sa hádať.“
                „To robíme stále.“
                „Začnem vás nenávidieť.“
                „Nie, že by som proti tomu namietal, ale nebudem dúfať. Na to ma príliš miluješ a vlastne vieš, že mám pravdu. V kútiku duše chceš, aby som sa staral a vytváral ti príležitosti byť s ňou.“
                „Vy ste niečo pili? Alebo ste sa niečoho nadýchali? Čo vlastne teraz varíte? Že vám to tak začalo liezť na mozog?“
                „Potter, zmĺkni. Dosť bolo rozkoše, teraz sa budeme venovať tomu, prečo si sem vlastne došiel. Hoci so sedemminútovým meškaním, ktoré si odčiníš zajtra po vyučovaní.“

------

„Ahoj, neruším?“ spýtal sa Harry Hermiony a Draca po návrate od Snapa. Sedeli pri stolíku v klubovni a obaja si robili úlohy.
                „Nie, jasne, že nie,“ zavrtela hlavou jeho kamarátka a pousmiala sa. „Čo máš nové? Čo hodina so Snapom?“
                „Tá bola výnimočne idylická a bezkonfliktná,“ zaškľabil sa. Obaja sa naňho pozreli obozretne a skúmavo. A ani sa im nedivil. V posledných dňoch sa správal skutočne ako tupec a zrejme to chcel zmeniť. Snapove slová zaúčinkovali presne tak, ako mali. „Myslím to vážne, skutočne sa to dalo prežiť.“
                „Tak to je fajn,“ usmiala sa Hermiona. „Možno sa dočkáte toho, že sa začnete rozprávať ako dvaja civilizovaní ľudia.“
                „Tak na to by som nevsadil ani knut,“ nadhodil Draco.
                „Ani ja,“ zavrtel hlavou Harry a zasmial sa. Akoby medzi nimi opadlo to napätie, ktoré sa Harrymu podarilo vybudovať. Cítil sa spokojnejšie, keď sa s nimi smial takmer bezdôvodne. „No, možno ma do toho nič nie je, ale kde je Ginny?“ opatrne sa opýtal, keď sa upokojili.
                „Už šla hore,“ dvetila Hermiona. „Harry, povedala nám, že bola navštíviť Susan a Siriusa.“
                „Aha a povedala aj dôvod návštevy?“ pozorne sa na nich díval. Prikývli. „Dobre, takže vám to nemusím hovoriť ja. A ako vám to hovorila? Teda, ako sa pri tom tvárila?“
                „Hovorila to úplne normálne, Harry. Bola pokojná a radovala sa spolu s nami. Vážne tak vyzerala,“ ubezpečovala ho Hermiona a Draco prikyvoval.
                „Tak to je dobre,“ ticho a zamyslene skonštatoval. To sú ďalší, ktorí ho ubezpečujú, že túto novinku zobrala v pohode. On sám však cítil miernu závisť. Preto predpokladal, že nech sa tvári akokoľvek umiernene a šťastne, niekde vnútri ju to musí mrzieť. Minimálne tak, ako jeho. Určite však oveľa viac. „Dajte na ňu aj tak pozor, dobre?“ pozrel na oboch.
                „Spoľahni sa. Tiež mám ten pocit, že ju to neprešlo tak rýchlo. Určite to ešte bolí a tak skoro neprestane.“
                „Idem spať, dobrú,“ zamrmlal a odišiel do spálne. Hermiona sa za ním dívala, kým sa nestratil na schodisku.
                „Čo si myslíš?“ Draco sa k nej prisunul a objal ju.
                „Že sú obaja somári,“ povzdychla.
                „No, to už vieme. Ale čo si myslíš o terajšej situácii?“
                „Neviem, čo spravil Snape s Harrym, ale jednoznačne ho prinútil umúdriť sa. Aspoň, čo sa týka nás. Ale asi sa bude rovnako umúdrene správať aj k Ginny. A ona? Kiež by ma aspoň trocha počúvala, pretože od Snapa si určite nenechá dohovoriť. Viem, že to musí byť pre ňu ťažké. Ten šok už prešiel, tá bolesť sa časom tiež stratí, ale stále tu bude tá neistota. Kiež by dokázala veriť.“
                „A ona a Potter?“
                „Je to Harry,“ zamračene po ňom fľochla. Povytiahol obočie. „Dobre, jasne, ani on ti asi nikdy nepovie menom,“ mávla rukou. „Čo oni dvaja? Harry sa jej už nechce vnucovať, pretože sa ich strety doteraz skončili len hádkou. Neverím, že by to nechcel skúšať aj ďalej, ale nechce jej to pripomínať. A ona? Je zatrpknutá. Aj keby tá bolesť pominula, stále bude mať pochybnosti. Pre ženu je dieťa najdôležitejšie. Pre normálnu ženu. A ona je Weasleyová. Myslím, že nie je ani taká naštvaná na Harryho, ale skôr na seba. Možno začala pohŕdať sama sebou. Myslí si, že už nikdy nebude normálnou ženou, pretože nebude schopná dať dieťa nikomu, najmä keď ide o Harryho, ktorý nikdy nemal poriadnu rodinu a ona si myslí, že mu ju nikdy nebude môcť dať.“
                „Príliš veľa slova nikdy,“ povedal potichu. Pozrela naňho. „Nádej predsa umiera posledná.“
                „To áno, ale tomu by najskôr musela začať veriť.“
                „A nezačne? Hm?“
                „Neviem, netuším. Je tvrdohlavá.“
                „Mala by začať veriť. Čo môžeme spraviť my?“
                „Asi nič, len dúfať, aby im to vyšlo.“
                „A dohliadať na nich. Teda v mojom prípade len na ňu.“

------

Nasledujúce dni sa niesli v znamení príprav na svadbu. Aspoň na Základni určite, Molly s Fleur boli úplne sfanatizované a zaangažovala sa do toho aj Longbottomová. Všetko muselo byť dokonalé.
                 Na Rokforte sa situácia trocha upokojila. Harry sa snažil nebyť nepríjemným. Síce sa nesmial, ale aspoň netrápil nikoho svojimi sarkastickými poznámkami. Radšej nehovoril nič. Na Ginny bolo tiež vidieť akási zmierenie sa s momentálnym stavom. Nebola veselá, vtipná a kamarátska tak, ako predtým, ale keď sa jej niekto niečo opýtal, snažila sa správať pokojne. Vo chvíľach, kedy sa nechala uniesť vlastnými myšlienkami, však bolo vidieť jej citové rozpoloženie. Bola zachmúrená a zamračená, smutná a sklamaná.
                Obaja sa snažili byť spolu čo najmenej. Zdalo sa, že už to začali robiť akosi podvedome a automaticky. Keď sa náhodou stalo, že museli byť spolu za jedným stolom, v jednej miestnosti alebo pri nejakej situácii, nehrozilo už, že by sa hádali. Hovorili však spolu, len keď boli prinútení. Určite nevyhľadávali vzájomné konverzácie a ak už nejakej prišlo, obaja boli nanajvýš opatrní. Vážili slová, ktoré použijú.
                „Mám pocit, že Chrabromilu tento rok pohár nehrozí,“ skonštatoval Draco. Stál spolu s Ginny na menšej potréningovej porade v prostriedku štadióna, keď k nim zlietol Harry.
                „Tiež mám ten pocit,“ vzdychla. Jej hlas bol zachrípnutý v dôsledku jej húževnatého vedenia tréningu. Vlastne bola prinútená vrieskať, a to hlavne po novom strážcovi Martinovi Bayfieldovi. Colin jej tiež situáciu neuľahčoval. „Je to úplne stratený prípad,“ nešťastne rozhodila rukami.
                „No tak, treba mu dať šancu,“ zastal si ho Harry.
                „Šancu mu dám, ale len vtedy, keď sa aspoň udrží na metle po našich náletoch,“ zamračila sa.
                „Uhm, pravda,“ zaškľabil sa Draco. „A keď bude ešte schopný aj niečo chytiť, tak bude úplne úžasný.“
                „Nerob si z toho srandu,“ prskla naňho Ginny.
                „Pardon,“ zatváril sa nevinne. Všetci sa dívali na Martina so zvesenými ramenami, ktorého odvádzali dvaja chrabromilskí odrážači do kabíny. „No ale tak, veď nie je všetko stratené,“ prehlásil s úsmevom. Ginny naňho neveriacky pozrela.
                „Správne,“ prikývol Harry. „Na ďalšom tréningu bude možno padať len každý tretí raz.“ Ginny ho prizabila pohľadom. Obaja sa potichu rozchechtali.
                „Veľmi vtipné.“
                „Veď bude úplne stačiť, keď Potter chytí strelu skôr, než nám nasúkajú štrnásť gólov. Možno aj viac za predpokladu, že my nejaké tie góly dáme, čo určite dáme.“
                „Vážne jednoduché. Ale to by musel Potter chodiť na tréningy pravidelne a načas,“ vyprskla. Obaja stíchli.
                „No, tak asi aj ja pôjdem,“ opatrne sa ozval Draco. „Som asi zbabelec, ale vážne mám strach dostať sa medzi vás, keď sa začnete hrýzť,“ rýpol si a kráčal preč. Mal pocit, že sa hrýzť nezačnú a keď to už náhodou vyzeralo, že sa tí dvaja budú rozprávať, nechcel im zavadzať.
                „Mrzí ma to, Snape ma zdržal,“ povedal na svoju obhajobu. Vyzerala, že ju vlastné slová prekvapili a ostražito čakala na jeho reakciu. „Som ochotný niesť následky. Aký trest dostanem?“ pokúsil sa zavtipkovať. Odtrhla od neho pohľad.
                „Môžeš pozbierať lopty a nabudúce sa snaž prísť načas,“ odvetila tichým, nič nehovoriacim tónom. Potešilo ho len to, že už nie je ľadový. Díval sa za ňou ako v rýchlosti kráča preč. Nechcela s ním byť osamote dlhšie, než bolo skutočne nevyhnutné.
                „Rozkaz, kapitán!“ zakričal za ňou. Zastavila. Možno mala na jazyku niečo uštipačné, ale rozhodla sa nereagovať. Pokračovala v chôdzi a on sa usmial. Aspoň niečo.
                Svoje prvotné prehlásenie, že nebude viesť Dumbledorovu armádu, mienil dodržať. V prvom rade vedel, že on na budúci rok na Rokforte skončí, avšak DA bude pokračovať, tak nech má vodcu aj v budúcom roku v podobe Draca. A v druhom rade to bola aj nepravidelná prítomnosť Severusa v škole. Stávalo sa, že bol po večeroch preč. Vtedy šiel Harry za Siriusom, keď bol ten prítomný. Keď nie, venoval sa štúdiu. A keď bol Severus v škole práve počas tréningov DA, využil túto príležitosť na individuálny tréning legilimencie.
                Avšak prehlásenie, že nemal čo DA ponúknuť, rýchlo vyvrátil. Zúčastnil sa jedného z tréningov. Poradil s ohňovým štítom, pochválil Patronusov. Vysvetlil Colinovi, ako postupovať pri dueloch. Pozrel si niekoľko súbojov. Necítil sa byť niečím viac, ale vytušil, že len jeho prítomnosť ich morálne povzbudzuje. A pritom po očku sledoval, ako Ginny vedie spolu s Lunou a Hermionou rýchlokurz liečenia. Teda sledoval len ju.
                V týždni pred svadbou mali len jednu tajnú hodinu so Snapom. A na Harryho radosť sa zúčastnila aj Ginny.
                „Takže, som neskutočne rád, že sme sa stretli v plnom počte,“ spustil Snape na začiatku. „No, vlastne v plnom počte,“ zaškľabil sa, „prítomnosť Blacka nie je až taká dôležitá, takže to vlastne plný počet je,“ rýpol a kútikom oka pozrel na Harryho. Usmieval sa. „Som rád, že ste všetci takí veselí,“ zaprskal. „Hermiona a Malfoy sa pustia do vzdušného víru. Ginevra ho zjavne neuznáva a Potter by zrejme zbúral pol hradu, tak dostanú inú úlohu. Výrobu elixíru podľa Bystrohlavovej receptu. Podobá sa na obyčajný čistiaci elixír a ja by som rád vedel, či je táto podobnosť len náhodná.“
                Hermiona aj s Dracom bez slova prešli do tréningovej miestnosti. Harry pozrel na strýka.
                „Čistiaci elixír? Nie je...“
                „Nie je, buď si istý. Nemysli si, že ťa nechám vyrábať niečo zložitejšie. Ja sa musím venovať im a pokiaľ sa vy dvaja navzájom nepozabíjate slovne, tak možnosť, že by vás prizabil nejaký elixír, je v prípade tohto mnou vybraného elixíru len minimálna. Nemôžem na vás dohliadať, tak vám dám aspoň menej nebezpečnú úlohu. Aj keď, vy dvaja ste schopní si nebezpečenstvo aj umelo vyprodukovať.“
                „Skôr som myslel, či nie je dôležitejšie vyrábať elixír vyvolávajúci sny,“ Harry si ho nevšímal, kým Ginny po jeho slovách mierne očervenela.
                „Určite je to dôležitejšie,“ Snape sa naňho zaceril. „Ale ty ho robiť určite nebudeš. Možno ťa poteší skutočnosť, že už je vyrobený.“
                „Tak fajn! Prečo nevyskúšame ten?“ nadchol sa.
                „Pretože neviem, čo všetko môže spôsobiť. Chcem ho vyskúšať až po tej významnej udalosti, ktorá sa uskutoční túto sobotu. Nepotrebujem, aby mi niekto vyčítal, keby si nebol na svadbe úplne fit.“
                „Ale...“
                „Dosť rečí. Tu som vám vybral prísady. Postup máte preložený do ľudskej reči. Hádam to zvládnete.“
                Harry sa za ním pozeral mierne roztrpčene. Majú niečo zaujímavé a on to odloží. Potichu zahrešil.
                „Chceš krájať? Alebo sekať?“ spýtala sa ho Ginny. Pozrel na ňu. Vlastne to bolo prvýkrát, kedy sa ho priamo niečo opýtala.
                „Radšej sekať. Tam miniem viac energie,“ vypustil. „Ginny...“
                „Budeme pracovať potichu. Dobre?“ spražila ho pohľadom. Zavrel ústa a prehltol otázku. Bolo to dosť ťažké. Stáť tesne vedľa nej a nemôcť sa jej dotknúť. Dokonca s ňou ani prehovoriť. Akoby sa mlčky na tomto spôsobe dohodli. Radšej nehovoriť nič, ako si dávať pozor na výber slov. Sklamane sa venoval práci. Občas na ňu pozrel, ale nikdy nezachytil jej pohľad. Ignorovala ho celkom poľahky. Alebo sa mu to možno len zdalo. Bolo to síce mučivé, ale napriek tomu sa to zdalo ako tým najlepším spôsobom, ako spolu vychádzať. Mlčať..

------

Telo v tranze sa vznieslo niekoľko centimetrov nad posteľ. Nestávalo sa to často, aby muselo použiť túto formu komunikácie, ale predsa len občas potrebovalo dostať presné inštrukcie.
                Už nie som ďaleko, môj pane. Stačí len kúsok a ďalší bude z cesty.
                Výborne, dieťa. Postupuj však opatrne. Nič neunáhli, neriskuj. Čaká nás lepšia budúcnosť, spojenectvo sa uskutoční a potom príde náš čas.
                Spravím to v tej najvhodnejšej chvíli. Presne tak, ako si to vyžaduje náš Rád.
                Nemusíš brať ohľad na zákony. Účel svätí prostriedky. Sprav to akýmkoľvek spôsobom, len aby sa zaručil úspech.
                Zaručím úspech, chcem uznanie, túžim po sláve.
                Dostane sa ti jej, určite.

------

Svadba Billa Weasleyho a Fleur Delacourovej bola prvým svetlým bodom, ktorý sa na Základni udial od krstu Sebastiana Lupina. Základňa žila v neustálom napätí, kedy sa čakalo na príchod každého člena, ktorý priniesol nové informácie o dianí vonku. A málokedy to boli pozitívne správy. Neraz sa stalo, že sa niektorý člen neukázal v predpokladanom čase a tŕplo sa, či sa vôbec objaví. Stávalo sa aj to, že po príchode potrebovali navštíviť ošetrovňu s menšími, často i väčšími zraneniami. A výnimkou nebolo ani to, že sa nevracali sami, ale priviedli so sebou čarodejníkov, ktorí boli prinútení utiecť. Počas dvoch mesiacov sa v nižších poschodiach udomácnili dve päťčlenné rodiny. Jedinými pozitívnymi správami boli oznamy, že sa chcú pridať k členom stále noví a noví čarodejníci. Ale na to, aby boli pozvaní na Základňu, museli byť preverení. Previerkou a vlastne aj zaručením nielen od dvojčiat a deciek z Rokfortu, ale aj samotnou McGonagallovou, prešiel Lee Jordan, ktorý sa tak pridal k Alicii a Angeline, ktoré už na Základni žili, i keď v Ráde oficiálne nefigurovali. Aspoň zatiaľ a nepredpokladalo sa, že by ich prijatie malo trvať dlho.
                Tieto udalosti však boli práve v tejto chvíli potlačené do úzadia. Celá Základňa sa rozhodla, že nech je vonku čokoľvek a nech je to akokoľvek nebezpečné, dnešný deň na to netreba myslieť. Musí byť úžasný a dokonalý. Musí byť šťastný, aby im pripomenul, že niečo radostné sa skutočne ešte niekde vo svete nachádza. Nemôžu na to zabudnúť.
                Celá Základňa sa na svadbu tešila. Dnes boli všetci tu, v miestnosti, ktorej vôbec nezáležalo na tom, že vonku je február a mrzne. Tu bolo všetko zelené, svieže a krásne, aby im aj toto vyčarované počasie zasialo do sŕdc nádej.
                „Úžasné,“ okomentoval to Sirius stojaci spolu so Susan vedľa Harryho. „Skoro ako v lete na našej svadbe,“ jemne pobozkal svoju manželku na líce.
                „Áno, je to úžasné,“ prikývol Harry. Jeho tón bol kyslý. Preňho by bolo všetko úžasnejšie, keby mal pri sebe Ginny. Potešilo ho len to, že rovnako ako on aj ona odmietla akúkoľvek ponuku o partnerstvo na svadbe. Nechcela žiadneho družbu, nikoho a ako počul, poriadne sa pohádala nielen s matkou, ale i s Fleur.
                „Všetko bude raz dobré,“ snažila sa ho povzbudiť Susan. Áno, raz bude všetko dobré. Určite. On len dúfal, že sa toho dožije.
                Nechal ich tam stáť a obrátil sa k stolu s občerstvením. Prevrátil oči. No, ale vždy lepší zachmúrený, sarkastický strýko vo svojom klasickom čiernom habite a jeho vyrypovanie, ako chlácholivé a povzbudivé reči Siriusa a Susan.
                „Aj vám sa tu tak strašne chce byť?“ zaceril sa, keď sa k nemu postavil.
                „U teba, na rozdiel odo mňa, je aspoň aká-taká nádej, že by si sa mohol začať baviť,“ zamračil sa Snape. „Kým ja tu budem ako taký šašo stáť prinajmenšom do deviatej, aby som nikoho neurazil.“
                „Iste a v myšlienkach budete pri svojom kotlíku, v ktorom niečo potichučky bublá a vy na to nemôžete zbožne civieť a vzdychať nad tým.“
                „Potter, nevyrypuj, dobre? Nemám na to náladu,“ vrkol.
                „Tak, keď tu neviete stáť inak, len ako šašo,“ nevinne mykol plecami. Snape vyzeral, že ho zadávi. „Molly by sa určite urazila, keby ste odišli za svojimi elixírmi a nepozreli by ste, ako žení svojho najstaršieho syna.“
                „Skutočne hodnotná činnosť,“ prskol.
                „Psst, už to zrejme začína,“ upozornil, keď začala hrať tichá hudba.
                Odišiel sa posadiť vedľa Siriusa. Vedľa nich boli usadení Lupinovci aj so Sebastianom. Draco sedel spolu s Nevillom o jeden rad pred ním, pretože Hermiona a Luna spolu s Ginny mali byť družičky. Obrad vnímal len na pol ucha, pretože ho fascinoval pohľad na ňu. Nespúšťal z nej pohľad od momentu, ako sa spolu s Hermionou a Lunou objavili. Aj tie boli pekné, ale on sa sústredil na ňu. Na sebe mala dlhé zlaté šaty, ktoré starostlivo vyberala Fleur. Aj keď na sebe cítila desiatky pohľadov, ten jeho medzi nimi bezpečne spoznala. Musela sa premáhať, aby naňho nepozrela. Od chvíle, kedy sa objavila Fleur a všetci unesene vydychovali, nevenovala pozornosť ničomu, len tomu, aby sa tvárila pokojne a zúčastnene. A aby odolala.
                Po slávnostnom obrade prišlo ku gratuláciám. Všetci sa hrnuli k mladomanželom. Nikto nezabudol Billovi pochváliť jeho manželku a každý im prial len to najlepšie. A on sa márne pokúšal k nej priblížiť, zdarne sa mu vyhýbala. Keď si splnil svoju povinnosť, sadol si k stolu, ktorý bol pridelený jemu, Severusovi a Blackovcom s Lupinovcami. Nie, že by nebol pozvaný ku stolu, kde sedela mládež, ale on jednoducho nemohol. Nie, keď tam sedeli dvojčatá a ona. Takto aspoň nebude zbytočne dráždiť. Nikoho.
                Európska vetva Rádu sedela pri ďalšom zo stolov. Občas tam pozrel. Elena sa bavila so svojimi kolegami a vyzerala ešte krajšie, ako obyčajne. Spomenul si na ich rozhovor spred týždňa, kedy si sľúbili, že si zatancujú, vypijú a trocha bližšie sa spoznajú. Takto na diaľku mu to vôbec nepripadalo až také akútne, aby sa chystal vyhľadať jej spoločnosť. Bolo to zvláštne. Úplne inak sa cítil, keď bol v jej blízkosti. Akoby prestával racionálne uvažovať.
                „Prečo si nezatancuješ?“ spýtal sa ho Sirius. Večera bola preč a mali nasledovať tance so ženíchom a nevestou.
                „Zatancujem, určite.“
                „A čo ty? Švagor?“ zaškľabil sa na Snapa.
                „Čo keby si sa šiel natriasať na parket miesto starania sa do mňa?“ odvrkol mu.
                Harry sa musel zasmiať. Spomenul si, ako dostal svojho strýka na predchádzajúcej svadbe. Tam bolo všetko v poriadku. Bill s Fleur spustili tance, aby ich po chvíli prišli vyzvať do tanca Billovi rodičia. Molly sa stále nezbavila stôp plaču, ktorý ju sprevádzal počas celého obradu. Strata Rona bola stále čerstvá a teraz vlastne stratila ďalšieho syna. Aj keď len takouto formou. Fleur prišiel vyzvať do tanca Fred aj s Georgeom, ktorým robili partnerky Alica a Angelina. Ginny šla naopak za Billom. Potešilo ho, keď sa zasmiala. Skutočne zasmiala, nebolo to nič predstierané. Potom prichádzali na rad ostatní. Zrejme by mal ísť aj on. Tancoval s Fleur, hneď na to s Hermionou aj Lunou. Tancoval takmer hodinu. S Tonksovou, Molly aj Susan. Longbottomovej sa úspešne vyhol a vyhýbal sa aj Elene. Radšej vyzval do tanca McGonagallovú, Pomfreyovú a aj pani Grangerovú.
                „Hotovo?“ zaškľabil sa naňho Snape, keď si sadol na svoje miesto.
                „A vy?“ natiahol sa pre pohár s whisky.
                „Čo ja? Ja som tancoval s nevestou. To by malo stačiť.“
                „A čo vaša sestra? To ju necháte na ocot?“
                „Ona je, myslím, spokojná s tým, čo má, aj keď to za veľa nestojí,“ fľochol po tancujúcom páre manželov Blackovcov.
                „Určite by bola rada, keby ste si s ňou zatancovali,“ nevšímal si jeho poznámky. Pozrel k európskemu stolu. Elena tam nebola, našiel ju na parkete s Krumom. Hermiona tancovala s Dracom. Nevilla s Lunou našiel sedieť za prázdnym stolom. Fajn, možno by mohol zájsť na kus reči aj za svojimi priateľmi.
                „Netráp sa, dobre? Uvidíš, že ti bude potom lepšie,“ zaškľabil sa strýko.
                „Nebudem, kvôli vám určite nebudem,“ zdôraznil a zmizol.
                Slávnostný večer sa posunul ďalej. Harry sedel pri Nevillovi a keď videl prichádzať Ginny, vyzval do tanca opäť Lunu. O niečo neskôr vymenil partnerky a tancoval znova s McGonagallovou, pokým Ginny vyzval do tanca Draco. Ako si všimol, Elena tancovala s Krumom, ale stále vyzerala, že si na ich rozhovor nespomenula. Nevedel, či mu to má byť ľúto. Možno aj trocha bolo.
                „Hermiona, ešte stále mi chcete pomôcť pri tej mojej zoznamke?“ spýtal sa jej Severus pri stolíku s občerstvením. Prekvapene naňho pozrela. „No, nedívajte sa na mňa ako na trola, ktorý práve zarecitoval básničku.“
                „Keď teda ide o to, o čom ste hovorili naposledy...“
                „Samozrejme, že ide o to. Nechcem od vás recept na jablkovú štrúdľu.“
                „Aha, a čo teda plánujete?“
                „To isté, na čom ma nachytal môj milovaný synovec na svadbe mojej sestry.“
                Harrymu to tancovanie skutočne prišlo ako najlepší spôsob, ako urýchliť čas do svojho odchodu. Nechcel Weasleyovcov uraziť, ale necítil sa vôbec dobre. Na tvári mu pohrával silený úsmev, keď vymenil McGonagallovú za Pomfreyovú. Preto mu prišlo vhod, keď sa k nim doplachtila Hermiona s Nevillom. Privítal možnosť vymeniť partnerky. Keď sa ho kamarátka opýtala, ako sa cíti, len sa nasilu zaškľabil. V skutočnosti celú svadbu len trpel, Ginny nevidel už asi polhodinu a zdalo sa, že aj Elena zmizla. Že sa má diať niečo podozrivé spozoroval až na poslednú chvíľu. Najprv ho prekvapila vysoká čierna postava, ktorá ho doslova šokovala svojou prítomnosťou na parkete a keď sa vo víre tanca pootočila, šokovala ho ďalšia postava. Drobná, červenovlasá, tá najkrajšia, akú kedy videl. Strýko aj s Hermionou svoj plán naplnili a oni ostali stáť proti sebe. Zvuk hudby sa strácal rovnako, ako sa on strácal v jej očiach.
                „Smiem prosiť?“ neisto sa opýtal. Nechcel odtiaľ odísť a nechať ju tam stáť. Váhala, ale na blízku nebol nik, kto by ju oslobodil. Mohla utiecť, ale tým by len podporila jeho teóriu, že s ním nechce byť sama. Čo ani nechcela. „Myslím, že ma môj strýko dostal rovnakým spôsobom, ako ja jeho,“ povedal, keď opatrne chytila jeho podávanú ruku a začali tancovať.
                „Celkom zjavne,“ prikývla. Ani jeden z nich si nemohol všimnúť, že Severus spolu s Hermionou odtancovali k Leemu, ktorý púšťal pesničky z muklovského magnetofónu. Takmer vzápätí sa pustili pomalé tóny a osvetlenie stlmilo. Automaticky si ju pritiahol bližšie k sebe. Jej vôňa sa doňho vpíjala a jemu sa vynárali všetky ich spoločné chvíľky. Sklonila hlavu a mierne privrela viečka. Nechala sa ním viesť, slepo a presne tak, ako bola naučená. Všetko bolo zrazu také dôverne známe, také samozrejmé. Nechala si položiť svoju pravú ruku na jeho rameno a objať sa okolo pása. Keby sa ich niekto o niekoľko dní pýtal, na akú pesničku tancovali, nespomenul by si ani jeden. Na malú chvíľu zabudli na všetko. Pritisol si ju ešte bližšie k sebe a ona si omotala ruku okolo jeho krku úplne reflexívne. Konečne boli doma. Položila si hlavu na jeho plece a on vnoril svoju tvár do jej vlasov. Užívali si tých niekoľko minút sladkej nevedomosti, bezstarostnosti. Akoby im bolo dopriate zabudnutie. Nebolo nič, len ich telá, ktoré sa potichu a šťastne vítali.
                „Chýbaš mi,“ hlesol jej do ucha. Možno si to ani neuvedomil. Bola to len myšlienka, ktorá mu mimovoľne utiekla z pier. Vtrhla ich do reality. Už mu to bolo jedno. Ten moment spokojnosti bol preč, ale on to musel dotiahnuť do konca. „Tak strašne mi chýbaš,“ šepkal s perami na jej tvári. Cítil, ako sa mu trasie v náručí. Vedel, že prichádza odmietnutie. Jej telo sa začalo mierne protestne vzpínať.
                „Nerob to,“ šepla rovnako pohnutým tónom.
                „Ginn.“
                „Prosím.“
                Chcel nájsť jej pery. Odstrčila ho. Ten krátky okamih, kedy sa dívali do očí než utiekla, bol desivý. Toľko bolesti a smútku v nich ešte nevidel. Nemôžu byť vedľa seba ako priatelia. Nemôžu byť ani ako nepriatelia. A v tejto chvíli byť milencami je absolútne vylúčené. Nemôžu fungovať nijako.
 

------

„Harry,“ začul šepnúť za svojím chrbtom. Stál na chodbe, neďaleko svadobnej miestnosti. Odišiel odtiaľ nevšímajúc si nikoho. Vedel len to, že ona ostala. Necítil sa na to, aby sa naďalej pretvaroval. Ale potreboval sa upokojiť, zmieriť s ďalším odmietnutím. Zrejme posledným odmietnutím.  
                „Čo tu robíš?“ zotrel zradné slzy a obrátil sa k Elene. Prekvapila ho. Nevšímala si ho takmer celý večer a teraz prišla. Pozrel jej do očí.
                „Chcela som vedieť, či si v poriadku.“
                „Budem v poriadku,“ hlesol. Slzy už necítil. A ten podivný pocit sa vracal. Nevedel, či sa mu chce práve v tejto chvíli brániť.
                „Dlžíš mi tanec,“ mierne sa usmiala.
                „Nevšímala si si ma.“
                „Neprišiel si.“
                „Pravda.“
                Natiahol k nej ruku. Všade na chodbe bolo ticho, okrem tichých tónov hudby, ktoré sa k nim niesli zo svadobnej siene. Opäť ho dokázala očariť. Nechala sa pritisnúť viac k nemu. Vôbec neprotestovala a on si užíval kontakt toho dokonalého tela. Chcela však viac. Hladila ho po chrbte a on opakoval jej pohyby. Tancovali asi desať minút, ale čas preňho prestal plynúť. Prekvapilo ho, keď ho mierne pobozkala. Pozrel jej do očí a aj na pery. Chcel ich. Pobozkal ju naspäť, avšak už zďaleka nie nevinne. Keď sa pritisla k jeho telu, vzdychol jej do úst. Už nepremýšľal. Bozkával ju divoko a vášnivo a ona mu jeho bozky opätovala, obaja pritom skúmajúc telo toho druhého.
                „Poďme k tebe,“ hlesla pomedzi bozky.
                Bez snahy o prerušenie bozku či objatia sa spolu dohrabali až na koniec chodby k jeho bytu. Za dverami sa opäť v plnej miere sústredili len jeden na druhého. Nerozmýšľal. Bol úplne v jej moci. Keď z neho strhla sako a začala rozopínať gombíky na košeli, robil presne to, čo ona. Presne to, čo chcela. Jeho prútik padol na zem, jej kabelka padla na posteľ. Stiahol jej šaty cez ramená a sústredil sa na rozopínanie jej podprsenky. Odtrhol sa od jej pier a vybral sa na prieskum jej krku a dekoltu s úmyslom pokračovať ďalej. Hlasno zastonala.
                Tá vôňa, je cudzia. Ale aj tak bola nádherná a podmaňujúca. Voňala úžasne. Ale nie je to jej vôňa. Vzdychol, keď sa jej ruky ocitli na jeho opasku. Bola sladká a podmanivá. Bola dokonalá. Ale aj tak, je to cudzie, nie je to ono. Vadilo to? Držal ju v náručí a ona mu práve rozopla opasok. Neodolal a zvieral jej zadok. Pozná predsa lepšiu chuť. Toľko vecí chýba. Kde sú jej pehy? Mierne sa zarazil, keď si ju obzeral. Jeho zastretý zrak sa na malú chvíľu vyjasnil. Zbadala váhanie a pritlačila sa k nemu ešte viac. Prestal ju bozkávať, pozrel jej do očí. Sú to modré oči, nie jeho hnedé. Precitol. Blonďavé vlasy, nie červené. Jeho červené vlasy. Jeho Ginny.
                „Nie,“ zadýchane ju od seba odtláčal. Uvedomil si, čo takmer spravil a nechápal sa. „To nejde,“ nechal ju tam stáť a oprel sa rukami o stoličku. Stál jej chrbtom.
                „Prečo?“ jednoducho sa opýtala. Nevidel ju, ale nevyzerala, že by ju to mrzelo. Nebola sklamaná, skôr naštvaná. Mračila sa. Nevedela, ako je to možné. Nikto predsa nemohol odolať. Nedosiahla to, čo chcela.
                „Nejde o teba, ide o mňa. Proste nemôžem. Milujem Ginny, stále a vždy budem. Prepáč,“ hlesol.
                „To je v poriadku,“ vypustila snažiac sa o zakrytie svojho znechuteného tónu. Možno nedosiahla to, čo chcela, ale dokončí to, čo začala. Siahla po kabelke. „Mrzí ma to, Harry,“ otvorila ju a vytiahla dlhú dýku. Ostrú dýku s čepeľou napustenou jedom a s hlavou čierneho draka na rukoväti.

TOPlist