36. Prvá vážna prekážka

 

      Hotelový metlobalový komplex, Paríž, 27.6.2002
               
Vo štvrtok doobeda sa premiestnili do Paríža, priamo do obrovského hotelového komplexu, čarovne prispôsobenému a ošetrenému od Londýnskeho štadióna, kde sa s nimi prišli rozlúčiť a povzbudiť ich novinári a aj fanúšikovia.  
                Harry bol bezpečne zbalený, o čo sa skutočne musela postarať Ginny, pretože v tom bol lajdák prvej triedy. Mali mať zabezpečené úplne všetko, o všetko malo byť postarané, ale ona mu starostlivo povyberala aj tú najmenšiu drobnosť, o ktorej si myslela, že by ju mohol potrebovať a ak nie, tak by len vycestovala spolu s ním. A tak mal zbalenú aj knihu na čítanie. To by mu vážne v živote nenapadlo.
                Ginny ešte v to ráno utekala do Brlohu, aby mame odovzdala kľúče od svojho bytu kvôli jej kvetom, o ktoré muselo byť riadne postarané, ak by náhodou bola preč skutočne celý mesiac. A muselo byť o ne postarané s láskou, ktorú by im napríklad Agáta prejavila asi ťažko. Raz ju pri tejto činnosti pozoroval a ona sa svojim kvetom skutočne prihovárala a ošetrovala ich nežne a s láskou, až mu napadlo, či by nemal začať žiarliť. Čo bola však hlúposť.
                Každopádne, teraz boli vo Francúzsku, v hotelovom komplexy, ktorý bol síce moderný, ale ktorý svojou rozsiahlosťou pripomínal Rokfort. Každá reprezentácia mala obývať jedno poschodie v štyroch krídlach budovy, ako sa dozvedeli. Ich zaviedli do východného krídla na tretie poschodie. Podobne, ako to bolo na sústredení, aj tu mali akúsi spoločenskú miestnosť, rehabilitačnú a aj ich súkromnú ošetrovňu. Telocvične a všetko ostatné však bolo v areáli pri štyroch tréningových štadiónoch.
                „Je to tu fajn,“ skonštatoval Ron prezerajúc si ich izbu a pojedajúc z hrozna, ktoré tu mali k dispozícii s celou radou ďalšieho ovocia. Bolo jasné, že oni dvaja budú bývať spolu.
                „V tom prípade si to užívajme čo najdlhšie,“ zazubil sa Harry. Z ich okna bol vidieť jeden z cvičných štadiónov, ale bolo jasné, že neuvidia žiaden tréning. Všetko bolo ochránené. „Vyber si posteľ, ktorú chceš. Viem, že si na tom strašne zakladáš,“ uchechtol sa.
                A Ron si skutočne vybral posteľ ďalej od okna. A Harrymu to vôbec nevadilo. Skôr naopak. Nechápal, ako niekto môže nechcieť posteľ pri okne. Ale Ron mal viacero prazvláštnych návykov.
                „Pôjdeme to tu prezrieť. Možno stretneme niekoho známeho,“ navrhol jeho kamarát pri vybaľovaní.
                „Určite,“ súhlasil viac ako ochotne. Rád by stretol Kevina a ostatných hráčov Ameriky, ktorých poznal. A samozrejme Viktora Kruma, ktorý stále aktívne hral. A ďalšiu hromadu svetových hráčov. „Len musíme pozrieť do programu, kedy máme voľno,“ zaškľabil sa.
                Jeho otec bol prísny aj čo sa vychádzok týkalo. Stále mal nastavený určitý štandard a len veľmi nerád z neho upúšťal. Hoci aj jemu bolo jasné, že nemôže držať svojich hráčov v izolácii a prísnom režime celý mesiac, aj keby to najradšej spravil. Budú potrebovať určitú voľnosť a organizátori mysleli skutočne na všetko.
                Mali v rukách oficiálny program turnaja, v ktorom boli zahrnuté napríklad aj návštevy pamiatok, ktorých tu bolo nespočetne. Samozrejme, pre každý štát bol program prispôsobený. Ibaže oni dostanú oficiálny program pre anglický tím prispôsobený Jamesom Potterom a tam mohlo byť vychádzok ako šafránu. Len dúfal, že Gwen bude v tomto prípade ústretovejšia.
                No a s týmto anglickým programom sa mali oboznámiť podvečer na prvej bojovej porade družstva, ktoré budú na programe denne.  
                „Po obede nemáme naordinované nič, nie?“ Harry pozrel významne na Rona. Na ich poschodí bola aj miestnosť, kde sa budú stravovať. Nebudú chodiť do jednej jedálne a nebudú sa stretať s ostatnými hráčmi.
                „Pokiaľ viem, tak nie,“ prikývol Ron. „Máme sa stretnúť až o piatej.“
                „Tak fajn. Poobede si to tu pôjdeme poprezerať. Som si istý, že Ginny a Susie sa rady pridajú.“
                „Len, aby to nespomenul Colin vo svojich príspevkoch,“ krivo sa zaškľabil, „že Weasleyho sprevádzala Whalenová.“
                „Sme predsa členovia jedného tímu.“
                „No to sme, ale moja povesť je rovnako pestrá, ako povesť Whalenovej a Luna je troška žiarlivá,“ prezradil.
                „Vážne?“ podivil sa. Toto nevedel. „Tak ho upozorníme, aby nič také nepísal. Alebo, ešte lepšie, nájdeme niekoho ďalšieho, kto by to tu chcel presnoriť spolu s nami...“
                Ako povedali, tak aj spravili. Napokon sa našlo hneď niekoľko hráčov, ktorí si to chceli poriadne poprezerať. A boli spokojní. Alebo teda, boli spokojní s tým, ako im to pripravili organizátori. Harry bol spokojný menej. Ako sa zdalo, celok USA sa zavrel v hotely a nevystrčil nos. Ani Viktora Kruma nezahliadol. Stretli síce komplet celé tímy Švédska, Nigérie a aj Indie a pár hráčov ďalších tímov, ktorí sa vybrali na výzvedy, ale nikoho známeho alebo nikoho, kto by ho zaujímal o niečo viac. 

      Dom Siriusa Blacka, Grimmauldovo námestie, Londýn, 28.6.2002
               
Dobré ráno, Anglicko!
                Hlásim sa z Paríža, z dejiska MS v metlobale so svojím prvým príspevkom, v ktorom by som čitateľom rád prezentoval to, čo sa deje priamo v našej reprezentácii.
                Naši reprezentanti sa včera krátko pred obedom ubytovali v špičkovo zariadenom hotelovom komplexy, ktorý ponúka široké možnosti na trénovanie a aj odreagovanie. Ako sa mi podarilo zistiť, reprezentácie všetkých štátov môžu a nemusia, ak nechcú, byť úplne v anonymite, odrezané od ostatného diania. Dozvedel som sa, že James Potter sa skôr prikláňa k druhej alternatíve. Nechce však svojich zverencov odrezať úplne. Sám mi ponúkol k nahliadnutiu program Anglicka, v ktorom našiel priestor aj pre odreagovanie hráčov.
                Ako však sám povedal, vyžaduje od svojich hráčov minimálny kontakt s hráčmi súperov. Vyžaduje presné dodržiavanie podmienok, na ktorých sa spoločne s hráčmi dohodli. Vyžaduje absolútne sústredenie a dodržiavanie tréningových procesov.
                Od hráčov som sa dozvedel, že sú na tento systém zvyknutí zo sústredenia, takže to nie je nič, čím by ich hlavný tréner prekvapil. Dnes v podvečer sa bude konať slávnostné otvorenie šampionátu, na ktoré sú pozvaní všetci hráči a realizačné tímy, dokonca aj ja a po ňom by mal nasledovať banket. James Potter povolil všetkým hráčom zúčastniť sa, čo znova dokazuje, že nie je až taký prísny a náročný, ako sme si doteraz mysleli.
                A čo robia naše hviezdy? Pochvaľujú si prostredie a aj atmosféru. Celkovo sú spokojní, včera si poprezerali celý areál v ktorom sú ubytovaní a kde budú aj trénovať. Sú si vedomí zodpovednosti, ktorá leží na ich ramenách, napriek tomu sa na svoj prvý zápas tešia. Majú z Indonézie rešpekt, to áno. Ale strach nemajú a sľubujú, že spravia všetko, čo je v ich silách, aby nás nesklamali.
                A my im budeme držať palce!
                Colin Creewey
               
Sirius si pokojne uchlipkával zo svojej rannej kávy a čítal si príspevok vyslaného korešpondenta Denného Proroka, ktorého do tejto úlohy aj sám popostrčil. Chlapec je milý a Ginny ho má rada, tak prečo by tam mal Prorok vysielať niekoho takého, akou je Skeeterová? Znechutene sa otriasol. Ešteže má ako šéf aurorov taký vplyv.
                „Píše sa tam niečo hrozné, keď sa otriasaš, ako by si si chcel vytriasť blchy?“ zaškľabil sa naňho Remus, keď si k nemu prisadol.
                „Čítam, ako prežili včerajšok naše hviezdy,“ uškrnul sa a posunul priateľovi noviny. „V nedeľu idete, nech by mal nastať aj koniec sveta,“ upozornil.
                Remus sa stále bránil predstave sedenia na tribúne a sledovania metlobalu, ktorý nemal rád rovnako, ako jeho priateľka. Tá sa tej predstave bránila ešte viac.
                „Padfoot, dobre vieš...“ skúsil, ale Sirius ho okamžite zarazil.
                „Mňa to nezaujíma. Je to Prongs. A Hawk. A Gwen. A Nádherná. Je to naša rodina, Moony. Nikoho iného nemáme. Teda... ja vlastne mám, ale stoja za prd,“ znova sa otriasol. „Minimálne podporu si zaslúžia. Nikto nebude po tebe a ani po Hermione chcieť, aby si poskakoval a skandoval a tvoja priateľka si môže pokojne vziať aj knihu, aby sa nenudila,“ zaškľabil sa, „ale je našou povinnosťou ísť tam.“
                „Ja viem,“ povzdychol Remus skrúšene. Uvedomoval si to a vedela to aj Hermiona. Ponúkla sa, že by napríklad tie zápasy počúvala spolu s Lily, ale nevedel si predstaviť, že by ju nakoniec prehovoril, aby šla. Nie tak skoro. Keby to malo byť niečo skutočne dôležité, napríklad boj o titul, tak potom možno. „Dobre teda, pôjdem,“ znova povzdychol. „Ale zrejme len ja,“ opatrne pozrel na Siriusa.
                „No aspoň niečo,“ prikývol. „Prinútiť Hermionu, aby šla je rovnako ťažké, ako prehovoriť Lily,“ zaceril sa. „A bude tam aj Artur, ktorý metlobal tiež neobľubuje a dvojčatá, ktoré sa o zábavu určite postarajú, takže sa napokon nebudeš možno nudiť ani ty.“
                „Uhm, a spolu s nami minimálne dve tisícky Angličanov, ako som počul,“ prevrátil oči.
                „Fajn,“ spokojne prehlásil. „Čím viac, tým nás bude počuť viac a tým lepšie pre naše hviezdy...“

      Hotelový metlobalový komplex, Paríž, 29.6.2002
               
James umožnil svojim hráčom spať dnes o čosi dlhšie. Napriek svojim tvrdeniam včera dovolil voľnejšiu zábavu na bankete po slávnostnom otvorení šampionátu. Samozrejme sa nemohli spiť do nemoty, ale dovolil im byť hore až do polnoci a dokonca im dovolil vypiť niečo málo alkoholu.
                A tak Harry na moment zahliadol Viktora Kruma, ale čo ho potešilo najviac bol fakt, že sa stretol s Kevinom a ostatnými hráčmi Spojených štátov Amerických. Mali zakázané rozprávať sa s ostatnými hráčmi o šampionáte a ako sa dozvedel, Američania taktiež. Oni sa však poznali z minulosti a nerobilo im problémy prebrať hocičo. Pridala sa k nim aj Ginny, ktorá rada videla znova Kevina a predstavil im aj Rona.
                Dnes sa však rozbieha samotný turnaj a osem tímov si zmeria svoje sily. Medzi nimi aj úradujúci majstri sveta Íri, či štvrťfinalisti z posledného šampionátu, Číňania.
                To ich však nezaujímalo. Sústredili sa výhradne na svoju skupinu. Výsledky si pozrú, to určite, ale celé ich bytie bolo zamerané na zajtrajší zápas s Indonéziou, čomu podriadili svoj poobedný tréning. Očakávali tvrdosť a aktívne zapájanie sa ich stíhača do hry a tejto taktike sa museli prispôsobiť.
                Darmo sa na verejnosť dostala informácia, že sa z Angličanov razom stal čierny kôň turnaja. Samozrejme za to mohlo víťazstvo nad Írskom, taktiež ich nové metly, o ktoré sa začal zaujímať metlobalový svet. A tiež hviezda americkej ligy hrajúca za Anglicko. Nemohlo ich to zaujímať a nemohlo ich to uchlácholiť. Zajtra si zmerajú sily s favoritom ich skupiny a štvrtým tímom na svete. A dnes musia tvrdo trénovať.

      Zápas Indonézia – Anglicko, Dijon, 30.6.2002
               
Nastal deň D a hodina H. Pre Anglicko úvodný zápas na MS. Všetci hráči boli nervózni a Gwen po nich v šatni kričala, aby sa upokojili a presviedčala ich, že to bude úplne obyčajný zápas, akých už zohrali nemálo. Možno proti nim stoja favorizovaní Indonézania, ale oni sú oveľa lepší a dnes o tom presvedčia svet.
                James bol zrejme nervóznejší, než všetci hráči dohromady. Včera rozprášili Íri Mongolov a taktiež Číňania Fínov. To isté sa čakalo aj dnes. Že budú pre Indonézanov len ľahkým odrazovým mostíkom a oni ich prevalcujú. Hrali úplne odlišne, než Íri, ktorých porazili. Tento štýl používajú poväčšine ázijské a juhoamerické tímy a najmä európskym družstvám robia nemalé problémy. Oni si to ale nacvičovali, nemuselo to nutne skončiť porážkou, ako presviedčal sám seba.
                Bolo krátko pred jednou hodinou poobede, keď mali vyletieť nad jeden zo štyroch štadiónov, na ktorých sa hrali zápasy. Zakričal posledné povely a povzbudenia. Nech sa stane, čo sa má stať.
                „Pre šťastie,“ šepla Ginny a pobozkala Harryho tesne pred tým, ako vykročili odhodlane zo šatne.
                Budú ho potrebovať. To si uvedomoval aj on. Najskôr vyleteli Indonézania vedení ako domáce družstvo. Až potom vyleteli oni, jeden po druhom, aby sa na veľkej obrazovke zjavili ich fotografie a francúzsky komentátor ich predstavoval. 
                Na tribúnach bolo veľmi veľa Angličanov, či sympatizantov tohto štátu a vítali ich oveľa búrlivejšie než hráčov chvíľu predtým. Boli tam takmer všetci Weasleyovci a tiež Sirius s Remusom. Veľa bývalých spoluhráčov, či tímových kolegov. A ešte viac fanúšikov, ktorí neváhali prísť povzbudiť.
                Zazneli obe hymny a všetci vzlietli do predpísaných pozícií. Harry sa díval do tváre svojho protivníka. Poznal Tamana Hidajata ako najtvrdšieho stíhača, ktorý sa pokojne mohol rovnať s odrážačmi a bol rovnako rýchly a obratný, ako Ír Hoban. Ktorého on už tento rok porazil. Uvidí sa, kto z koho.
                Keď vyleteli do vzduchu všetky lopty a zápas začal, Harry okamžite zabudol na nervozitu. A na dôležitosť zápasu, či historickú chvíľu, ktorej sa práve stal súčasťou. Diváci hlasno povzbudzovali a dole pod ním sa rozbiehali prvé útoky.
                Vedel, čo má robiť. Samozrejme chytiť strelu bolo najdôležitejšie, ale on vedel, kto proti nemu lieta. Kútikom oka sledoval zlatý záblesk loptičky, ktorá musí byť úplne rovnaká, ako každá iná strela, hoci sú na majstrovstvách sveta. A po očku sledoval Hidajata, čo bude robiť. Dlho nepotrvá a on sa ukáže v pravom svetle.
                Možno by bolo vhodné nechať ho tak a pokojne si lietať a hľadať strelu. Bolo by to bezpečnejšie. Ibaže Hidajat sa zapájal do hry nielen preto, aby kazil útoky, či bránil nálety, prípadne škodil. Bol mimoriadne tvrdý a každý jeho stret s jeho protihráčmi mohol viesť k zraneniu. Musí si brániť svojich spoluhráčov.
                Takmer polhodinu šlo všetko ľahko. Indonézania mali dole viac z hry, dostali sa do tempa skôr, než nervózni Angličania. Odrážači Marcusovia prekazili ich tri útoky, inak by už vyhrávali o viac ako dva góly. Až keď sa podarila Ginny jedna finta a nacvičeným signálom prihrala Charlesovi Archerovi na gól, razom aj z nich opadla nervozita. Potom sa im hralo ľahšie a Indonézania si nevybudovali žiadny enormný náskok. Viedli len o tri góly a vôbec to nevyzeralo, že by sa chystali Angličanov prevalcovať.
                To samozrejme povzbudilo divákov, aby hnali svojich dopredu. A vyburcovalo to Hidajata k akcii. Harry zbadal, ako zlietal medzi hráčov a na nič nečakal. Jeden jeho stret s maličkou a vetchou Ginny mohol viesť k vážnemu zraneniu. Archera a ani Reicha možno nie, ale ju mohol pokojne dostať do nemocnice. Bol tým povestný a všetci Indonézania tiež. Boli tvrdí, tvrdší než Švédi, či Rusi a dohrávali každý súboj, aj keď bola prehadzovačka na druhej strane štadióna. Minimálne tým narúčali koncentráciu súpera.
                Samozrejme na to boli Angličania pripravení a buď sa vyhli, ak mali šťastie, alebo sa nastavili tak, aby ich úder nezranil. Čo sa však stávalo oveľa častejšie bolo to, že nárazy vracali a tiež rozdávali. A Marcus Green robil Ginny ochrankára podobne, ako Sundersová u Harpyí. Príliš sa namáhať nemusel, dokázala sa vyhnúť akémukoľvek stretu, ak o ňom vedela, bolo to však potrebné. Bola druhou najmenšou a najľahšou hráčkou na šampionáte. Predbehla ju už len Japonka Kim Oginová a to len o jeden centimeter a dve kilá. A podľa Harryho bola aj najlepšou ženskou triafačkou súčasnosti na svete a tento poklad bolo potrebné chrániť.
                Preto ho vytočilo do biela, keď zbadal Indonézana, ako letí priamo na ňu a ešte k tomu odzadu, kedy o ňom nemohla vedieť. Dala im už štyri góly zo šiestich a ten chlap správne uhádol, že je pre nich najväčšou hrozbou. A keď sa jej len dotkne, tak ho prizabije, či bude potom diskvalifikovaný alebo nie.
                Vyvinul najvyššiu možnú rýchlosť a vpálil do Indonézana, čím ho vyklonil z dráhy letu a riadne zneistil. Cítil svoje rameno, keď leteli vedľa seba k zemi. Počul, že diváci tento stret prijali s nadšením. Keďže sa jednalo o súboj stíhačov a neboli použité ani ruky a ani nohy, nebol pískaný faul. Ginny naňho mrkla, keď sa vracali hore na svoje miesta. Marcus naňho kričal, že by ho zostrelil včas. Možno. A možno by sa práve v tej chvíli netrafil, čo sa mu síce nestávalo často, ale nikto nie je neomylný, však?
                Angličania prehrávali 90:60 a Harry si hore skúšal svoje rameno. Narazil si ho poriadne, ten chlap bol tvrdý ako kameň a stíhači nemajú rovnaké chrániče, ako ostatní hráči. Bol však pokojný. Indonézan nervózne prelietaval okolo neho a nepriateľsky zazeral.
                Po prvej hodine sa jeho výlety medzi hráčov zintenzívnili. Mohol za to Hidajat, ktorý križoval jeho hráčov alebo sa ich snažil odstaviť z hry. A Harry mu sekundoval. Toto v Amerike robieval, ale nie v takom veľkom rozsahu. Napokon bol viac dole, ako hore a bránil, ako najlepšie vedel, aj tak si to Willy odniesol a musel byť striedaný. A ošetrovaný.
                Indonézan túto taktiku obľuboval a zdalo sa, akoby ho strela ani nezaujímala. Každopádne im táto taktika minulý šampionát vychádzala dokonale. Aj napriek tomu, že ho Harry istil a bránil mu v napádaní, stále striehol po zlatom záblesku. Mohla sa objaviť aj medzi hráčmi.
                Po dvoch hodinách bolo skóre 160:120 a okrem Willyho Reicha musel byť vystriedaný aj Marcus Bletchley, ktorý to schytal poriadne. Ale aj na druhej strane boli zranení, čo sa Angličanom pozdávalo. Akú požičali, takú vrátili a Indonézanov tým poriadne rozhádzali.
                Rozhodne nečakali takýto prístup a tvrdosť zo strany outsidera. Ani zapájanie sa ich stíhača do hry. Nechceli svoju kožu predať lacno a dávali im to najavo každým súbojom.
                Oliver sa držal výborne a Ginny mala stále dosť síl, aby ťahala anglické útoky, presne prihrávala a svojou obratnosťou zamestnávala súpera. Harry cítil, že toho začína mať plné zuby. Jeho ľavé rameno to schytalo už niekoľkokrát a cítil aj stehná a dokonca brucho. Bol to náročný a vyčerpávajúci zápas, hoci nepadalo veľa gólov.
                Sporadicky vylietol hore, aby sa poobzeral po strele, ako to robil aj Indonézan. Po dvoch hodinách a tridsiatich minútach však nič nezbadali.
                Až potom to prišlo. Keď sa chystal znova zlietnuť medzi hráčov, kútikom oka zbadal zlatý záblesk a dokonca ani nie tak ďaleko. Okamžite vyštartoval naháňať strelu, ktorá sa rozhodla prchať. A Hidajat pálil za ním, bol však príliš ďaleko.
                Harry cítil, že by to mohlo vyjsť. Že by strelu poľahky polapil a oni by vyhrali svoj prvý zápas. Potrebovali to a mali to na dosah. Indonézan na japonskom Samurajovi01, ktorý bol predchodca toho dnešného, bol síce stále dosť rýchly, ale Nimbus MS02 bol jednoznačne rýchlejší.
                Diváci šaleli a hnali ho vpred. A jemu stačil už len kúsok. Ibaže práve v tej chvíli zaúradoval jeho šiesty zmysel a on vycítil nebezpečenstvo. Strela plachtila kúsok pred ním a indonézsky triafač sa mu chystal prekrížiť dráhu letu. Letel naňho zboku a on mal len stotinu sekundy k tomu, aby sa rozhodol, čo spraviť. Zdvihol svoju metlu a vzniesol sa do výšky. Mierne sa pritom zaknísal, ale udržal smer, aj rýchlosť a Indonézan preletel neškodne popod neho. Diváci tento manéver ocenili potleskom a skandovali jeho meno.
                Bolo mu to v tej chvíli málo platné. Strelu síce stále videl, ale bola príliš ďaleko, napriek tomu sa oprel do metly a hnal sa za ňou. Hidajat ho doháňal. A aj ho dohnal. Ibaže v tej chvíli sa ich smerom rozleteli štyri dorážačky. Aj anglickí a aj indonézski odrážači chceli spraviť to isté. Za cenu faulu znemožniť stíhačovi súperov chytiť strelu.
                Nemohli byť také rýchle, ako oni dvaja alebo strela. Tie vzadu ich nedostihnú, ale tie, ktoré sa na nich rútili spredu, tie ich doháňať nemuseli. Šli im obaja v ústrety. Strela bude musieť zrejme počkať. Vážne sa chcel vyhnúť stretu, ibaže Hidajat sa ho chytil ako kliešť a bránil mu odletieť. Ich let sa náhle stal nekoordinovaným a ťažko ovládateľným. Harry sa šklbal a snažil sa predrať dohora. Keď ho napokon pustil, bolo už neskoro. Indonézan to riskol. Vedel, kto je v tíme Anglicka a zrejme mu napadla tá hlúpa myšlienka, že sa obetuje v prospech svojho tímu.
                Oboch ich dorážačky zasiahli a Indonézan padal k zemi v bezvedomí. Harry mal nakoniec šťastie. Alebo šťastie v nešťastí. Vedomie nestratil, dorážačka ho zasiahla len do ramena, ibaže to bolo predtým doudierané a teraz bolo nešťastie dokonané.
                „Do riti!“ zaklial, keď sa náhlil k striedačke. Bol pískaný faul za predchádzajúci súboj, to bolo však jedno. Indonézania stratili svoju stíhačskú jednotku, zápas bol prerušený a oni si ho zbierali zo zeme. Angličania prehrávali 180:140.
                „Budeš môcť hrať?“ jeho otec pri ňom okamžite kľačal a Joyce vyťahovala prútik. Gwen už držala liečiteľskú brašnu.
                „Asi nie tak skoro,“ zaškľabil sa bolestne. To už vedel tam hore. Jeho ruka bezvládne visela a Joyce nad ňou kúzlila, pokým k nim zlietali ostatní hráči.
                „Koľko rán si do nej vlastne schytal?“ pýtala sa liečiteľka. Ginny si kľakla vedľa Jamesa.
                „Osemnásť, rátal som to,“ oznámil im Leo, ktorý správne pochopil, že bude musieť hore.
                „Ak sa necháš odstaviť aj ty, tak ťa prekľajem,“ zamračila sa naňho Ginny.
                „To by som ti nespravil, prvým náletom by ťa prizabili,“ zazubil sa na ňu. A mal pravdu.
                „Bude ju mať v poriadku,“ prehlásila Joyce a strkala mu do zdravej ruky elixír za elixírom. „Ale najskôr až zajtra...“
                „Do šľaka,“ zaprskal James nešťastne. „Dobre teda,“ postavil sa k hráčom. „Hráte dobre, držíme s nimi krok. Ich stíhačská dvojka je síce výborná, ale venuje sa skôr tej tradičnejšej hre. Ginny, ostávaš dole. Bez debát,“ nedovolil jej protestovať. „Potrebujem Marcusa pre tím. Danny a Susie, pridáte sa k Charlesovi. Leo, venuj sa v prvom rade strele. Keby bol ich stíhač neoblomný, daj mu, čo sa doňho vojde. Pokračujeme!“
                „Poďme, do toho!“ povzbudzovala ich aj Gwen.
                „Hajzli,“ uľavil si Harry jedovito, keď ich spoluhráči vyleteli hore. Potreboval si uľaviť. Rameno nebolelo, elixíri zaúčinkovali, ale mal ho poriadne pomliaždené.
                „Teba ospravedlňuje zranenie,“ zabrblala Ginny, keď si k nemu prisadla a chytila ho za zdravú ruku. „Ja tu musím sedieť, pretože mi Marcus nemôže robiť naďalej ochranku,“ natiahla nešťastne a potichu.
                „Hrala si výborne a musíš už toho mať tiež plné zuby, nie?“ pozrel na ňu. Vedel, ako sa cíti. Aj on by bol najradšej hore a hral.
                „Ešte by som chvíľu vydržala...“
                Zápas sa však znova rozbehol a Indonézania pokračovali v tvrdej hre. Aby napokon mal kto hrať, to si Harry pomyslel, keď museli Indonézania znova striedať. Marcus im odpálil nepríjemného odrážača. Dobre. Po troch hodinách hry James stiahol ako Olivera, tak aj Marcusa, aby si chvíľu oddýchli. Keď sa Ginny dožadovala návratu, Gwen prehlásila, že ešte minimálne polhodinu bude odpočívať. Zamračene zaprskala.
                Angličania stále prehrávali a noví stíhači nejavili príliš veľkú snahu zasiahnuť do hry. Až to napokon vypuklo. Indonézan zbadal strelu a rozletel sa. Okamžite bol stíhaný Leom. Harry sa postavil a zaťal päste. V duchu súril a poháňal svojho kolegu a on ho skutočne dolietaval. Tentoraz neleteli naprieč štadiónom, kľučkovali pomedzi tribúny a bolo vidieť, že sa Leo v tejto oblasti výrazne zlepšil.
                Nestačilo to však. Keď sa spustila naháňačka, bol o dvadsať metrov ďalej. A metly súperov neboli oveľa horšie, ako tie ich. Dobiehal ho a aj by ho určite dohnal a zavesil sa naňho, keby stíhačské preteky trvali ešte nejakú dobu. Netrvali. Toto by nestihol nikto na svete.
                Indonézania svoj prvý zápas vyhrali. Síce s odretými ušami, ale víťazstvo v pomere 350:170 bolo ich.

      Hotelový metlobalový komplex, Paríž, 1.7.2002
               
„Je mi to ľúto,“ zabrblal Leo sediac vedľa Harryho, ktorý bol v opatere maséra a fyzioterapeutky. Museli mu dať čo najrýchlejšie do poriadku rameno.
                „Nemá ti byť čo. To by nechytil nikto,“ zazubil sa naňho v snahe trocha mu zdvihnúť náladu. Celý anglický tím bol po prehre roztrpčený a sklamaný.
                „Ale aj tak,“ zamračil sa. „Keby som bol bližšie, alebo keby sa ukázala na opačnej strane, alebo keby si ju nevšimol...“
                „No jasne, ale na keby sa metlobal nehrá. Už na to zabudni. Vyhrať nad Indonéziou nebol predsa náš prvotný cieľ. Máme ešte dva zápasy.“
                „Ale oba musíme vyhrať.“
                „Dva sme museli vyhrať tak, či onak. A povedzme, že sme si svoju dávku smoly už vybrali.“
                „Ale tvoje rameno...“
                „To bude v poriadku. Už je v poriadku.“ A na dôkaz svojich slov ním zahýbal, čo sa nepozdávalo masérovi a patrične mu to ofrflal. Pravdou ale bolo, že mal celú pažu fialovú, svaly pomliaždené a len náhodou sa mu rameno nevykĺbilo a nepotrhali šľachy. „Budem v pohode, rovnako ako Marcus a Willy,“ spomenul ďalších dvoch maródov.
                „Dúfam,“ povzdychol.
                Harry sa však necítil tak, ako sa snažil pôsobiť. Prehra bolela. Bol to vyrovnaný zápas a mali výhru na dosah. Lenže metlobal je práve taký. Je to vec náhody a koľkokrát nestačí byť najšpičkovejším stíhačom, keď sa strela zjaví na nesprávnom mieste, doslova súperovi pred nosom.
                James zápas zhodnotil kladne. Angličania predsa len ukázali, že hrať vedia a zdolať ich nebude ľahké. Na Indonézii si vylomili zuby viaceré celky. Na minulom šampionáte to boli napríklad Brazílčania, ktorých mnohí tipovali na celkových víťazov. Nakoniec skončili piaty. A preto bolo dobré, že na nich narazili v skupine. Je len malá pravdepodobnosť, že by sa s nimi stretli znova.
                A oni prišli postúpiť cez Mexiko a Argentínu, čiže nič nestratili. To boli slová hlavného trénera hneď po zápase a na dnešnom tréningu, ktorého sa traja maródi nezúčastnili, to potvrdil.
                „Ahoj,“ do izby mu vstúpila Ginny. Nešiel do spoločenskej miestnosti, chcel ostať v izbe a fúkať si rany. Bolelo to, hoci nahlas nehovoril nič. „Ako ti je?“ bez váhania si ľahla vedľa neho na posteľ.
                „Zajtra to bude lepšie,“ pousmial sa. Ron tu nebol, nechal sa nalákať na partiu šachu od Dannyho Brooksa, proti čomu neprotestoval. Len pred chvíľou vyliezol z vane, v ktorej bol naložený spolu s matkiným elixírom.
                „Určite?“ zdvihla sa na lakťoch a zadívala sa mu do očí, akoby snáď hľadala nejaký náznak, že nevraví pravdu.
                „Stopercentne,“ usmial sa a zdvihol svoju ruku, aby ňou pohýbal. „Prípadne ma nadopujú elixírmi od bolesti... to nie je zakázané.“
                „Mrzí ma to,“ hlesla a položila si hlavu na jeho hrudník. Objal ju. Nemali by byť sami v jednej izbe, bolo to proti pravidlám. Ale ona na ne kašľala, ako teraz dokázala. A keby... prišla len chlácholiť maróda.
                „Budem v poriadku, Willy s Marcusom tiež a vo štvrtok porazíme Argentínu. Máme ešte tri dni na to dať sa do poriadku. Hm?“ vtisol jej bozk do vlasov.
                „Musíme ich poraziť, sakra,“ vrkla nespokojne. A povzdychla. „Keď si letel pre strelu, už som nás videla oslavovať. A potom na teba letel ten kretén a ďalší kretén a dorážačky,“ zaborila mu tvár do hrudníka. „Keby nebol ten idiot v tú chvíľu v bezvedomí, zrejme by som mu k tomu pomohla,“ zavrčala. A on sa uchechtol.
                „To sa stavím. Bude to v pohode, Ginn. Vyhráme a porazíme aj Mexičanov. Hrajú skoro rovnako. Možno tvrdo, ale na Indonéziu nemá ani družstvo trolov,“ hlesol. A ona sa zahihňala. Konečne. „To najťažšie máme za sebou.“ 
                „Áno, teraz to už bude len prechádzka ružovou záhradou za ziskom titulu,“ natiahla.
                „Prechádzka možno nie, ale priama cesta áno,“ uškrnul sa. A ona sa znova zdvihla, aby sa mu zadívala do očí. A potom sa prisunula bližšie k jeho tvári a pobozkala ho.
                „Teším sa na to, až nám dá tvoj otec rozchod,“ šepkala pomedzi bozky.
                „Humhhh...“
                „V Paríži je veľa malých hotelíkov, kde sa dá skryť,“ hlesla a uškrnula sa. „Jediné, čo chcem vidieť, je Eiffelovka. Na všetko ostatné kašlem,“ významne zamrkala.
                Iste, mesiac bez sexu... s tým by nesúhlasil nikdy. A tu, v hoteli, sa stať nemôže nič. Ešteže má takú vynaliezavú priateľku.
                „Ja by som sa s tebou chcel zamilovane poprechádzať po uličkách Paríža,“ vyjadril svoju túžbu.
                „Dobre... po ceste do toho hotela. Platí?“ mrkla naňho. A on sa uchechtol. „Otec ti dovolil ten zajtrajší zápas?“ nadvihla obočie. „Chcela by som ísť s tebou.“
                „Na počudovanie áno,“ prikývol. „Vie, aký je ten zápas pre USA dôležitý. Bude to priamy súboj o druhé postupové miesto, ak sa ráta s tým, že Rusi postúpia určite. Rozdajú si to s Nigériou a Kevin bude hrať,“ vypustil. „Dovolil mi to,“ usmial sa. „A ty so mnou pôjdeš určite.“
                „Áno, som zvedavá na toho slávneho Kevina...“

      Brloh, Vydrí svätý Dráb, 3.7.2002
               
Dobré ráno, Anglicko!
                Opäť sa hlásim s novinkami z nášho tábora. Pred zajtrajším dá sa povedať, že existenčným zápasom proti Argentíne, sú všetci naši hráči po zdravotnej stránke v poriadku. V tábore vládne dobrá nálada a odhodlanie. Netreba pripomínať, že hráči veľmi dobre vedia, o čo v zápase pôjde a sú pripravení vydať zo seba maximum.
                Včera mali svoj prvý voľnejší deň, ktorý im naordinoval tréner. Viacerí sa vybrali do ulíc Paríža, po pamätihodnostiach alebo jednoducho po nákupoch. Naše dve hlavné hviezdy ale vymenili túto možnosť za – a určite sa tomu nebudete diviť – metlobal. Zúčastnili sa zápasu Nigéria – USA, kde sa predstavili Hawkovi bývalí spoluhráči, priatelia, či len konkurenti z americkej ligy, ktorým fandili. Potešilo ich víťazstvo USA, ktoré si zrejme zabezpečilo postup zo skupiny.
                Dnes sa už všetci tvrdo pripravujú na zajtrajší zápas, ktorý rozhodne o všetkom. Ak Anglicko prehrá, nebude mať nádej na postup zo skupiny. Ako však všetci vieme, želáme si a dúfame v to, naši hráči neprišli do Francúzska odohrať tri zápasy.
                Takže zajtra všetci držme palce, príďme ich povzbudiť priamo, alebo im fandime pri rádiách.
                Anglicko, my ti veríme!
                Colin Creewey
               
„Bude to ťažký zápas?“ Molly zdvihla hlavu od novín a dívala sa na manžela, ktorý sa chystal do práce.
                „Zrejme áno,“ privolil. „Fred s Georgeom to tvrdia. Argentínci minule prehrali smolne, stále patria k špičke,“ mykol plecami. „Ale je jedno, s kým sa stretnú. Všetky zápasy sú ťažké.“
                „Ale nebude to tak, ako s tými hlupákmi v nedeľu, ktorí sa snažili pozabíjať Ginny a ostatných?“ stiahla obočie. Počúvala to v rádiu a nepáčilo sa jej to ani náhodou. A Harry bol dokonca zranený.
                „Nemalo by to byť také. Argentínci sa v prvom rade snažia hrať,“ pousmial sa na manželku, aby ju trocha uchlácholil. „Budú v poriadku, uvidíš,“ dodal, pretože vedel, čo ju trápi.
                „A ty tam pôjdeš?“
                „Áno, mám lístok,“ prikývol. „So Siriusom a Remusom. Dvojčatá sa vyjadrili, že už so mnou nepôjdu nikam. Nechápem prečo,“ zavrtel hlavou.
                „Pol dňa si ich ťahal po Paríži, čo ťa nedokázali dostať na štadión,“ povytiahla obočie.
                „Chcel som si prezrieť pár muklovských vecičiek,“ nevinne mykol plecami. „Oni boli netrpezliví.“
                „Zmeškali ste vraj prvých dvadsať minút zápasu,“ pripomenula.
                „Vtedy sa skoro nič nedeje,“ mávol rukou.
                „No a oni ťa znova na krku nechcú mať, tak pôjdeš so Siriusom,“ prikývla s povzdychom. „Dobre teda, pustím si zajtra rádio. Ale keď to bude znova niečo hnusné, tak...“ zavrtela hlavou.

      Zápas Argentína – Anglicko, Nantes, 4.7.2002
               
V šatni vládol úplný pokoj. Už niekoľko minút sa všetci absolútne sústredili a koncentrovali len na zápas, ktorý ich čakal. A ktorý rozhodne o tom, či sa majú začať baliť, alebo či budú mať ešte šancu zotrvať.
                James nechal svojich hráčov na pokoji. Prebrali doobeda všetko, čo sa dalo o súperovi. Ostávalo to len na nich, na ich schopnostiach a umeniu. Pozrel na Gwen, ktorá mala podobne, ako ostatné Harpye, zavreté oči a stiahnuté obočie. A pozrel na svojho syna, ktorý civel na protiľahlú stenu. Marcus Green mal na hlave uterák. Oliver sa díval na fotku svojej polročnej dcérky a niečo si nečujne mrmlal pod nos. Možno modlitbu.
                „Dobre, vážení. Je čas,“ vytrhol ich napokon z ich zadumania.
                „Ideme vyhrať, sakra!“ skríkol Archer a tresol metlou o stenu. Spolu s Reichom sa začali navzájom hecovať. Bolo zvláštne dívať sa, ako sa Drak povzbudzuje s Fénixom.
                „Vyhráme!“
                „To dáme!“
                „Dobre to dopadne, uvidíš,“ Harry plesol svojho otca po ramene a usmial sa.
                „Verím v to, Hawk,“ prikývol James.
                Harry sa ešte otočil k Ginny, aby si vymenili bozk pre šťastie a už sa hrnuli von poraziť Argentínčanov.
                Tentoraz nastupovali prví v tmavomodrých dresoch s červenými doplnkami a anglickým levom na hrudi. Ten lev bude musieť dnes riadne revať, aby ich nádeje žili ďalej.
                Proti nim vzlietli Argentínčania, aby si zabezpečili postup pred svojím posledným zápasom s Indonéziou. A to im anglické levy dovoliť nechceli.  
                Znova boli tribúny preplnené anglickými priaznivcami a znova sa ozývali víťazné a oslavujúce heslá na ich adresu. Harry zbadal niekoľko svojich transparentov a tiež Ginniných, či Oliverových. Boli ich miláčikovia a hrdinovia a oni tu teraz musia aj dušu vypľuť, len aby ich nesklamali...

TOPlist