36. Po boji


Obrana zlyhávala, útočníci boli v prevahe. Misky pomyselných váh sa prikláňali na stranu votrelcov a takto to skončiť nemohlo.
                „Harry! Draco!“ Ginny prekričala ten lomoz, aby upútala Harryho pozornosť. Vedel a videl to aj sám. Blondiak ležal na zemi, zrejme mal dolámané nohy, pretože sa prazvláštne snažil odplaziť preč. Harry zahrešil. Michael bol len pár metrov od neho, bližšie k škorpiónovi, ktorý nedbal na kliatby letiace s Chloeinho prútika a rozhodol sa zmocniť sa bezmocného chlapca. Až Viktorov lúč ho odhodil o pár metrov vzad, ale to škorpióna len rozzúrilo. Priklusal k nim Contian, spolu s troma bojovníkmi a pálili po škorpiónoch šípy.
                „Kry ma!“ zakričal do huriavku a zlietal k zemi. Strach o ňu bol veľký, alebo väčší než o kohokoľvek ďalšieho, na to však teraz myslieť nemohol. Priamo pre ním sa rozprestrel ochranný štít. Letela tesne za ním. A on sa pustil dole. Krum robil to isté. Musia sa aspoň pokúsiť zachrániť kamarátov ležiacich medzi smrťožrútmi a škorpiónmi. Chránení Ginniným štítom klesali prudko dole. Seamus a Chloe zamestnávali smrťožrútov, stále ich tam však bolo veľa.
                „Vezmi Michaela!“ zakričal na Kruma.
                Bolo to však ťažké. Museli zletieť nízko nad zem a pokúsiť sa naložiť na metly chlapcov. Štít mizol, aby ho vzápätí nahrádzal nový a silnejší. Ginny im lietala v závese s pevným odhodlaním vykryť ich záchrannú misiu. Harry pár metrov nad zemou metal zaklínadlá po smrťožrútoch, ktorí na zemi zbadali Draca a vedeli, že toto by bol veľmi vítaný úlovok. Jedného odhodil, druhému vyrazil prútik z ruky. Pribrzdil tesne pri blondiakovi.
                „Nazdar,“ zaškľabil sa Draco.
                „Zadrhnem ťa,“ odzdravil. Bolo zbytočné hľadať Dracov prútik, ktorý odletel ktovie kam. Stále chránený štítom ho zdrapil za ruku a pomáhal mu nasadnúť na metlu. Kútikom oka videl, že Chloe zlietla ku Krumovi a spoločne nakladajú Michaela, ktorý zjavne nevedel o svete.
                Ani si nemuseli nič povedať. Ako Viktor, tak aj Harry vedeli, že je teraz dôležité zranených chlapcov dopraviť do bezpečia. Chloe vyletela popri Krumovi a pridržiavala bezvedomého Michaela. Draco sa ho držal ako kliešť, keď prudko vyštartoval nahor. A Ginny im robila akýsi bezpečnostný sprievod. Preleteli vysoko nad bojujúce diery, aby pristáli na nádvorí.
                „Dobby!“ zakričal do priestoru. Okamžite sa pred ním zjavil škriatok. „Treba priniesť všetky možné elixíry,“ prikázal mu. Viac hovoriť nemusel. Ginny prezerala Michaela. „Ostaneš tu,“ zavelil manželke.
                „Ani ma nehne,“ zamračene zagánila.
                „Niekto ich ošetriť musí,“ zaprskal nervózne.
                „Pomfreyová už ide,“ kývla hlavou k bráne. Poppy sa k nim náhlila spolu s Goldsteinom. Zjavili sa škriatkovia s plnými rukami elixírov a obväzového materiálu. „Zrejme sem budeme prinášať ďalších!“ zakričala na Poppy.
                Harry v duchu už znova zahrešil. Naivne si myslel, že by vážne mohla ostať a ošetrovať. Už nasadala na metlu, aby sa zapojila do boja. A zahrešil znova.
                „Pomáhajte,“ pozrel na Dobbyho, než zlietol aj on. Dostihol ju až nad hlavným bojiskom. Zakričal na dvojčatá, že treba odnášať zranených. Nielenže potrebovali ošetrenie, ako napríklad Barrosso, ktorý ležal na zemi zakrvavený a nikto si ho nevšímal, ale ich museli aj odstrániť z cesty, pretože hrozilo, že ich pozabíjajú.
                Do bojov sa už zapojili domáci kentaurovia, ktorí bok po boku svojich druhov zvádzali urputné boje so škorpiónmi. Už prišlo aj na meče. Po zemi sa váľalo veľa mŕtvych kentaurov a ešte viac mŕtvych škorpiónov. Letiac vpálil oheň do tváre rozzúreného škorpióna, ktorý sa rozhodol roztrhať prekonaného kentaura holými rukami. Hagrid sa oháňal obrovským kyjom a rozbil hlavu trom smrťožrútom naraz. Klbko rokfortských študentov nahnalo ďalších do plameňov nastraženej pasce. Príval z dier sa dávno zastavil. Skôr naopak. Teraz to vyzeralo, akoby smrťožrúti začali ustupovať. Možno ich bolo viac, nachádzali sa však medzi mŕtvymi škorpiónmi, ktorých jed sa vpíjal do zeme a oni cítili, že im o malú chvíľu vyžerie aj nohy, rovnako ako vyžieral mŕtve telá kentaurov a preto sa dali na ústup.
                Celú nasledujúcu hodinu lietal nad oboma dierami, aby spolu s ďalšími letcami brali zo zeme zranených spolubojovníkov. Odniesol už Colina, Carla Yorka aj svojho svokra. Držal sa v blízkosti svojej manželky, ale to už bolo zbytočné. Smrťožrúti už nemysleli na útok. Chceli sa čo najskôr dostať späť do diery, preč z jedom presýtenej pôdy, ktorá ich týrala čoraz viac. Prvotná presila zanikla a ostala im len panika a ústup.
                Obrancovia rozumne nechodili bližšie, kde ešte zvádzali svoje posledné bitky kentaurovia so škorpiónmi. Posledné lúče zaháňali zvyšky smrťožrútov a porážali škorpiónov. Preživší kentaurovia už mali málo práce. Už len dorážali to málo, čo sa ešte hýbalo.
                Po vyše hodine hluk tíchol, ozývali sa len bolestné stony zranených a výkriky pomoci tým, ktorí to potrebovali. Všade horeli ohne, stromy v okolí blčali a im bolo uprostred novembrovej noci horko.
               

------

„Nehraj drsného a ukáž to sem,“ zamračila sa Ginny na Severusa, ktorý od seba odohnal ako Pomfreyovú, tak aj Goldsteina. Jeho neter ale vyzerala, že sa nenechá vystrašiť a stála pred ním s nahnevanou tvárou, v jednej ruke elixír a v druhej prútik. „Vyzliekaj sa,“ zavelila.
                „Ale no tak, Ginevra,“ sladkasto natiahol. „Nie je to odvážna žiadosť v miestnosti plnej ľudí?“
                „Sklapni,“ vrkla a zamračila sa ešte viac. Už ju štval. Ostal tu len preto, aby dohliadol na najťažšie zranených a sám odmietal nechať sa ošetriť. Dokonca aj Harry si nechal poslušne vyčistiť zranenia, ktoré utŕžil pri akrobatických letoch pomedzi stromami. Rovnako ako ona. Severusa samozrejme potešilo zistenie, že títo dvaja vyviazli takmer bez ujmy. Keď dobojovali, zaujímalo ho len to, či sa im nič nestalo. A nejaký zranený chrbát ho v tej chvíli nezaujímal. Ani v nasledujúcej, pretože sa medzi zranenými nachádzalo niekoľko kritických prípadov, ktoré musel prezrieť. A vlastne ani potom, pretože bolo potrebné prezrieť somára Malfoya a tiež snaživého Longbottoma, ktorý mu ale viac ako zdarne sekundoval pri obrane mostu. Škoda, že posledné minúty preležal v bezvedomí a on ešte musel dohliadať, aby ho nejaká zablúdená kliatba nedorazila.
                „Už radšej mlčím,“ uškrnul sa a vyzliekol si habit. Uľavilo sa mu. Áno, bolo dosť mŕtvych kentaurov, či už domácich alebo vazalov a tiež predbežný údaj hovoril o siedmych mŕtvych obrancoch a stav sa ešte zrejme zvýši, pretože sa niekoľkí nachádzali v kritickom stave, ale Harry a Ginevra prežili a Hermiona pobehovala medzi posteľami, takže bol pokojný. Rezné rany na bruchu si ošetril, na chrbát však nedočiahol a vlastne bol rán, že ho ošetruje ona a nie Poppy, či nebodaj Goldstein.
                „Vyzerá to škaredo,“ ohodnotila s nakrčeným nosom. Cez chrbát sa mu tiahli štyri hlboké rany, ktoré sa okamžite zapálili. Ktovie, čo za kliatby to bolo. V momente ich začala čistiť. Stisol zuby, aby sa náhodou nepreriekol nejakým nízkym, bolesť prejavujúcim zvukom.
                „Už sa neplánujem zúčastniť súťaže o najpríťažlivejšieho čarodejníka, takže môže byť jedno, aký škaredý mám chrbát,“ zaprskal bojujúc s nepríjemnými pocitmi.
                „Bolí?“ s úškľabkom ho prekukla.
                „Iste, že bolí, nie som bez citov,“ zamračil sa.
                „Neuveriteľné.“
                „Ginevra, ošetruj a nekomentuj,“ zahriakol ju podráždene. Bolo už takmer ráno. Lôžka na ošetrovni boli zase raz zaplnené a oddelené zástenami. Bolo počuť tiché rozhovory, ktoré medzi sebou viedli tí, ktorí dávali pozor na zranených.
                „Vidím, že je z teba poslušný pacient,“ pousmial sa Harry.
                „Už si sa vrátil?“ kútikom oka naňho pozrel.
                „Už by malo byť hotovo,“ prikývol a prisunul si stoličku k strýkovej posteli, na ktorej strávi noc, ako poslušne sľúbil. „Mŕtve telá nasiaknuté jedom sme hodili do priepasti za hradom a zapálili. Dvojčatá dávajú pozor, aby zhorelo všetko. Zničili sme aj pôdu, v ktorej bola tá škorpiónia gebuzina,“ stiahol obočie. „No a skontrolovali sme aj tie ich tunely.“
                „Dúfam, že ste ich nekontrolovali osobne,“ nepozdávalo sa mu. Už videl svojho synovca, ako sa vybral tunelmi smrťožrútom do náručia.
                „Samozrejme, že nie,“ chlácholivo sa pousmial. „S Remusom a Billom sme tam pustili riadny oheň. Ak tam niekto bol, tak už tam nie je. Oheň vyšľahol na konci tunela, asi dvesto metrov od hradieb. Dlhú trasu krtkovali. No a zasypali sme ich. Bill začarováva pôdu.“
                „To je dobre,“ prikývol spokojne. „Myslím, že budeme potrebovať aspoň dva dni, aby sme sa zo všetkého spamätali.“
                „Nie že by som neocenila tento tvoj náhly záchvat súdržnosti, solidarity a súcitu, ale teraz si ľahni a spi. Ja som skončila,“ podišla k nim Ginny stierajúc si z rúk zvyšky masti. „Zajtra a pozajtra ti to previažem, potom by malo byť všetko v poriadku.“
                „A vážne by som nemohol...“ skúsil.
                „Nie,“ zavrtela hlavou. „Stratil si veľa krvi, máš rozsiahle zranenia a niekoľko hodín si sa hral na neohrozeného hrdinu, čo tvojmu stavu tiež neprospelo. Teraz tu velím ja a nemienim ťa spustiť z očí, tak si ľahni, nefrfli a spi. Tu máš,“ strčila mu pod nos elixír. Harry sa potichu pochechtával. Severus by sa možno aj začal hádať a určite by sa hádal rád, ale vážne toho mal pre dnešok plné zuby.
                „Čo to je?“ stiahol obočie.
                „To hádam poznáš aj sám, nie?“ nevinne sa usmiala. Podozrievavo pozrel na fľaštičku.
                „Elixír spánku?“
                „Iste, snáď si nemyslíš, že ťa nechám za polhodiny nepozorovane vykĺznuť?“
                „Iste, s tým som vážne nerátal,“ prevrátil oči. Pozrel na Harryho. Jednoznačne sa na ňom zabával. Ale on nemal síl protestovať a okrem toho Ginevre dôveroval. „Nechcem, aby ma niekto chodil očumovať,“ stiahol obočie.
                „Sľubujem, že na teba dohliadneme a budeme dávať pozor, aby sa ti snívalo niečo pekné,“ uškrnul sa Harry.
                „O to som nežiadal.“
                „Vypiješ to?“ Ginny si dala ruky v bok a výstražne po ňom gánila. „Alebo to mám do teba naliať?“
                „To nebude potrebné,“ zaškľabil sa a poslušne do seba kopol elixír. Ginny mu so spokojným úsmevom podávala pohár s vodou. Len zavrčal. Potom sa už dívali, ako si Severus Snape opatrne líha do postele na ošetrovni, kde ho ešte nikto nevidel a on dúfal, že ho tam už nikto nikdy ani neuvidí.
                „Ako sú na tom kentaurovia?“ spýtala sa Ginny o pár minút neskôr, keď strýko zaspal. Zbadali, ako za jednou plentou zhasla sviečka. O malú chvíľu hádam zaspia všetci tí, ktorí to nevyhnutne potrebovali.
                „Môžeme odísť do kuchyne?“ spýtal sa.
                „Áno,“ prikývla. Na ošetrovni bola Pomfreyová aj s Goldsteinom. Pokojne si mohla ísť ľahnúť aj ona. Ale vedel, že navrhovať jej niečo také, nemá zmysel. Jej otec ležal na lôžku s niekoľkými reznými ranami, matka bola v bezvedomí, Draco ležal neďaleko s polámanými nohami a Colin aj s Lunou boli v kritickom stave, takže na spánok ani nepomyslela.
                „Kentaurovia, tí Chrabromilovi, majú trinástich mŕtvych, čo je na počudovanie minimum,“ vysvetľoval jej situáciu vonku, keď sa usadili za stôl s pohármi medoviny. „Konské telo bolo proti jedu odolné a ľudské telo mali chránené brnením, zo špeciálneho materiálu, ktorý sa vyskytoval v ich svete. Napriek tomu trinásti umreli a desiatich dáva Sobrian do poriadku.“
                „Áno, tá masť,“ pokyvkala hlavou. Hermiona ju krátko po doznení bojov priniesla na ošetrovňu, aby mohli ošetriť tých, ktorí boli zasiahnutí jedom škorpiónov. Žiaden elixír ani masť zo súčasnosti by neúčinkovali a jed by ich postupne vyžral, rovnako ako vyžieral smrťožrútov, ktorí pred ním nestihli ujsť a ktorých telá teraz horia v priepasti. Sobrian sa niekoľko mesiacov pripravoval na tento stret a podľa prastarého receptu varil masť v obrovskom množstve. Osôb natretých masťou teraz ležalo na ošetrovni pätnásť. Najviac postihnutou sa zdala Luna, ktorá mala zasiahnutú pravú pažu a obe nohy až po kolená. Stále však mala viac šťastia ako Lee Jordan, Emma Cookeová a páni Hill a Niles, ktorých jed vyžral skôr, než sa k nim dostali. Okrem toho na bojisku umreli Zacharias Smith, pán Macmillan a Marcus Belby. Siedmi mŕtvi priamo na bojisku nebolo až také veľké číslo, než aké predpokladal. Iste, každého mŕtveho je škoda nehovoriac o tom, že dvojčatá sú zo smrti Leeho viac ako nešťastné, ale mohli umrieť viacerí. Mohli umrieť jemu najbližší. Nenávidel sa za tú myšlienku, ale dopadlo to vcelku dobre.
                „No a z domácich kentaurov umreli desiati,“ stiahol obočie. „Snáď už neumrie nikto,“ pozrel na ňu s nevyslovenou prosbou v očiach, aby ho upokojila a sľúbila, že je to zo strát skutočne všetko. Len pevne zovrela pery.
                „Colin aj s Lunou sú na tom veľmi zle,“ sklonila hlavu. „Predpokladáme, že sa Raisa Cowdenová a Mark Everill nedožijú rána. A tiež Barosso, Lavender, Padma a Seamus,“ stíchla. „Robili sme všetko, čo bolo v našich silách,“ pokračovala po chvíli. Prisunul sa k nej a objal ju. Musela byť vyčerpaná, stála na ošetrovni už niekoľko hodín a určite sa tam vráti. „Veríme, že neumrú všetci.“
                „Dobre to dopadne,“ šepkal jej do vlasov. Potreboval ale skôr ubezpečiť sám seba.

------

„Nepočúvla si ma,“ vypustil Draco potichu. Prebral sa na ošetrovni už dávnejšie a sledoval Hermionu, ako podriemavá pri jeho posteli. Jej prítomnosť ho potešila. Čo ho nepotešilo bol fakt, že ju zbadal včera v noci po tom, ako ho Potter zložil na zem a náhlili sa k nim ošetrovatelia. A ona medzi nimi. Ako si mohol namýšľať, že by sa šla niekde skryť, kým ostatní bojujú a potrebujú minimálne pomoc s ošetrením?
                „Samozrejme,“ opatrne odvetila. Niekedy v noci, keď boli tí najťažšie zranení doošetrovaní, si šla ľahnúť. Hneď, ako sa zobudila, prešla ošetrovňu, aby zistila, že Mark Everill zomrel a že sa Lunin stav o niečo zlepšil. Striedala Ginny, ktorá už nevládala a šla na chvíľu spať k manželovi. S úškľabkom pozrela na odpočívajúceho Snapa, aby zapadla na stoličku vedľa svojho, zrejme už znova priateľa. Po takmer dvoch hodinách zadriemala, dívajúc sa do jeho tváre. „Bola potrebná každá ruka, každý prútik...“
                „To určite,“ prerušil ju nervózne. Čo mal teraz hovoriť? Ale bola tu, pri jeho posteli, pri ňom. Takže to márne nebolo. A on to znova pokaziť nechcel. „Aj tak som sa vydesil,“ opatrne na ňu pozrel. „Keby sa vám niečo stalo...“
                „Stať sa mohlo hocikomu hocičo. A aj sa stalo.“
                „Hermiona, nenahneváš sa, keď prehlásim, že ostatní ma nezaujímajú?“ uprene sa na ňu díval. „Dobre, dobre, nahneváš. Ostatní ma nezaujímajú tak ako ty a naše dieťa,“ dodal nesmelo, keď videl jej odsudzujúci výraz. Mlčala. A jeho nervozita stúpala. To nič nepovie? „Hermiona,“ pípol po dlhých sekundách mučivého mlčania.
                „Konečne si si to uvedomil?“ spýtala sa potichu. Potrebovala to od neho počuť. Tie neisté narážky a jedno objatie nemohlo vysvetliť, ospravedlniť a nahradiť jeho predchádzajúce odmietanie. Tak ľahko mu odpustiť nemohla.
                „Áno,“ šepol takmer nečujne. Už to zo seba bude musieť dostať. „Uvedomil som si, že by som umrel, keby sa vám niečo stalo. Nielen tebe, ale aj môjmu dieťaťu,“ vydýchol kajúcne. „Už len tá predstava bola dosť desivá. Nechcem o vás prísť a nemyslím len to, že by sa vám niečo stalo. Ospravedlňujem sa, bol som idiot. Mrzí ma to, ani si nevieš predstaviť ako veľmi. Odpustíš mi?“ hlesol.
                „No,“ naoko zaváhala. Videl v jej očiach veselé ohníčky, ktoré sa k prísnej a napätej tváre profesorky Transfigurácie vôbec nehodili. Odpustila mu, to pochopil okamžite. „Budeš musieť sekať dobrotu poriadne dlho a aj tak sa asi nebude dať zabudnúť.“
                „Ja viem,“ mierne sa pousmial. A usmieval sa, až kým jej prísny výraz nezmäkol. Opatrne k nej natiahol ruku. Posadiť a objať ju nemohol, zlámané nohy ešte v poriadku nemal a bol rád, že aspoň necíti bolesť. Aj keď by si ju asi zaslúžil cítiť. „Sľubujem, že budem vzorným manželom?“ spýtavo povytiahol obočie. Jej ruka vkĺzla do jeho, ale okamžite sa zarazila.
                „Čím?“
                „No, keď čakáme dieťa, tak by sme sa mohli vziať, nie?“ zaškľabil sa.
                „Aha, ehm,“ zakoktala sa. Vyvaľovala naňho oči a stále nechápala tú náhlu zmenu v úplne všetkom. „No,“ dodala mimoriadne neinteligentne.
                „Čo je?“ uchechtol sa. „Manželstvo je v tejto chvíli viac ako vhodné. Chcem, aby mal môj syn moje meno a chcem, aby si ho mala aj ty, profesorka Malfoyová,“ nevinne zamrkal.
                „Ale...“ stiahla obočie. „Je to všetko príliš rýchle.“
                „Si v štvrtom mesiaci tehotenstva. Kedy má byť vhodnejší čas? Až pôjde náš syn na Rokfort?“
                „Nie, ale... ešte včera si sa ku mne a k nášmu dieťaťu, mimochodom, čo keď to bude dcéra? ani nehlásil a teraz ideš snáď plánovať, akú metlu mu kúpiš, ak by náhodou hral metlobal?“ vyprskla zamračene.
                „Jasne,“ prikývol so samozrejmosťou. „Asi Blesk, ten je najrýchlejší.“
                „Draco!“ spražila ho pohľadom. Len sa nevinne usmieval. „Si...“ zavrtela hlavou.
                „Som idiot, ja viem a uvedomujem si to. Keby som mohol, kľaknem si na kolená a požiadam ťa o ruku, ale to teraz nejde. Ale keby si počkala ten týždeň, čo tu budem musieť trčať, tak to spravím potom...“
                „Draco!“
                „Chcem tým povedať, že si uvedomujem, že som bol kretén. Mrzí ma to. Chcem to zmeniť a poznám ťa. Nejakými intelektuálnymi kecmi by som ťa nepresvedčil ani náhodou, vždy by si ma zarazila svojimi argumentmi, tak to skúšam týmto spôsobom. Milujem ťa,“ dodal vážne.
                „Ja...“
                „Miluješ ma?“ opatrne sa spýtal.
                „Áno,“ odvetila samozrejme. V momente sa usmieval ako slniečko na hnoji, kým ona bola stále zarazená.
                „A vezmeš si ma?“ ťahal ju k sebe. Musela zliezť zo stoličky, inak by padla na zadok. Stále šokovane si k nemu prisadla na posteľ. „Vezmeš si ma?“ zopakoval otázku šepky. Ruku si vyvliekol z jej zovretia a siahol jej na vyčnievajúce bruško. „Hermiona, mrzí ma to, milujem vás. Prosím, odpusti mi.“
                „Verím ti,“ rovnako potichu mu odvetila a konečne sa usmiala aj ona. Položila si svoju dlaň na jeho ruku, ktorou jemne hladil bruško skrývajúce plod ich lásky a sklonila sa k jeho tvári, aby ho pobozkala. Ani jeden z nich neregistroval otrávené zavrčanie profesora Elixírov, ktorý sa nenápadne vykrádal z ošetrovne.

------

„Koľkí vlastne boli?“ zachmúrene sa spýtal Michael Corner na ďalší deň pred večerou. Len pred chvíľou ho Pomfreyová prepustila z ošetrovne so zlomenou rukou v závese. Postupne prepúšťala tých relatívne ľahšie zranených, aby sa ošetrovňa uvoľnila a nepôsobila tak depresívne. Pred niekoľkými hodinami zomrela aj Raisa Cowdenová a v bývalom slizolinskom tábore zavládol smútok. O chod Základne sa starali škriatkovia, ktorí na hrade prácu nemali. S postupným návratom evakuovaných chceli začať až na ďalší deň.
                „Takmer šesťdesiat mŕtvych škorpiónov,“ oznámili unavené dvojčatá. Ako jediní, spolu s bratom a Remusom, boli hore od minulého dňa a vyspať sa chceli až po tom, čo niečo zhltnú. „A tridsiatka smrťožrútov, ktorí nestihli ujsť a keď neboli mŕtvi, tak po chvíli umreli. Tých sme spálili. A tí, ktorým sa podarilo ujsť, tak tí zrejme tiež pomrú,“ zabrblal Fred.
                „Tie svine nemajú masť, ktorú nám dal Sobrian,“ zaškľabil sa George.
                „To majú preto, lebo pchali nos tam, kde vôbec nemali,“ prikývol jeho brat. Obaja pôsobili zakríknutejšie, než bývalo ich zvykom. Smrť kamaráta nimi poriadne zamávala.
                „A keď prídu smrťožrúti nabudúce, dostanú rovnakú nakladačku,“ pevne prehlásil George.
                „Dostali sme ich dosť,“ spokojne sa pousmial bývalý Bystrohlavčan. „Nabudúce si možno rozmyslia sem loziť.“
                „No, my sme tiež nevyviazli bez strát.“
                Remus sa nechal premiestniť medzi evakuovaných, aby im prezradil, že hrad útoku odolal a tiež mal za úlohu oznámiť pozostalým smrť ich najbližších. Tonksová spolu s Billom, Angelinou a Alicou šli s ním. Harrymu to výslovne zakázali.
                Bolo potrebné oznámiť pani Barossovej, že jej manžel umrel.
                Pani Macmillanovej a Kennymu, ktorému nedovolili zúčastniť sa obrany, že ich manžel a otec umrel a že ich syn a brat Ernie leží v bezvedomí, ale jeho stav je stabilizovaný.
                Pani Smithovej povedali o smrti Zachariasa. Ostatní Smithovci boli našťastie v poriadku, hoci boli rôzne pozráňaní.
                Pani Nilesovej a bystrohlavskému piatakovi oznámili, že ich manžel a otec umrel, že ich syn utrpel vážne zranenia, ale dostáva sa z nich a že sa  jej dcéra lieči z poleptania.
                Pani Hillovej a jej synovi museli povedať, že ich otec umrel.
                A manželom Jordanovcom museli oznámiť, že Lee umrel.
                Smrť Emmy Cookeovej, Marcusa Belbyho, Marka Everilla a Raisy Cowdenovej nemali komu oznámiť.
                Bolo to drsné, ale bolo to nevyhnutné. A Molly sa ešte nepozviechala natoľko, aby mohla chlácholiť a tíšiť užialených pozostalých. Artur bol z ošetrovne prepustený, ale nemienil sa od manželky vzdialiť. Rovnako ako niekoľkí z evakuovaných, ktorých primiestnili naspäť na hrad, aby mohli byť pri svojich blízkych. Ako rodičia Colina, Lavender, Seamusa a Padmy, pri ktorých boli aj ich súrodenci. Ako Neville, ktorý sa ani nehol od postele Luny. Ako Hermiona, ktorá trávila takmer všetok čas pri Dracovi.
                Postupom času však Poppy spolu s Goldsteinom opatrne vyhlásili, že to už bude všetko. Že už viac obetí nebude. Kritické prípady boli stabilizované, z najhoršieho sa postupne dostávali. Desať mŕtvych napokon nebolo také strašné číslo.
                Všetci sa disciplinovane nechali ošetrovať a kontrolovať, prepúšťať z ošetrovne. Všetci, až na Severusa. Ten hneď po tom, ako sa vytratil z ošetrovne, nalial do seba sériu elixírov a kontroloval situáciu pred hradom, situáciu za hradbami hradu, situáciu v hrade mimo Základňu a tiež nenápadne situáciu v hrade na Základni. Iným slovom, vyhýbal sa Ginevre ako najlepšie vedel, ale tá ho napokon aj tak vystriehla, poriadne mu vynadala a prinútila ho nechať sa ošetriť. Je nutné podotknúť, že ju radšej nechal realizovať sa, pretože len pri náznaku jeho protestu spustila ešte hrozivejší a nahnevanejší monológ a ten sa mu vskutku nechcel počúvať. Našťastie nebol nablízku nik, kto by tento incident mohol, a určite aj chcel, v budúcnosti použiť proti nemu.

------

„Ako sú na tom tvoji ľudia?“ zaujímal sa Sobrian. Harry prišiel medzi kentaurov, aby zistil, ako sa im darí vystrábiť sa so zranení. Chrabromilovi kentaurovia dali liečiteľovu masť aj domácim kentaurom. Vlastne sa v priebehu dňa postupne zoznamovali a možno medzi nimi niekedy v budúcnosti vznikne nejaké priateľstvo.
                „Dobre, vďaka vám,“ pousmial sa Harry. „Tá masť je veľmi účinná a oni sú na tom z hodiny na hodinu lepšie.“
                „Tak má pôsobiť,“ prikývol Sobrian.
                „Chcel by som sa vám poďakovať,“ Harry sa obrátil ku Contianovi. „Za pomoc a záchranu. Presne tak, ako si to želal Chrabromil. Splnili ste svoj sľub a nič vám nebráni v tom, aby ste začali pokojne žiť, v realite.“
                „Zbavuješ nás vazalstva?“ Contian sa naňho uprene zadíval. A spozorneli aj kentaurovia, ktorí boli najbližšie a rozhovor zachytili.
                „Áno,“ presvedčivo prikývol.
                „Si čestný muž, Harry Potter,“ s úctou vyslovil Contian. „Skutočne by sme to teraz mohli prijať a odpútať sa od tej tisícročnej prísahy. Možno by to dokonca od nás ktokoľvek čakal, vzhľadom k našej povesti. Ale nevieš to, čo vieme my.“
                „Uhm?“ Harry povytiahol obočie. Myslel si, že to kentaurovia prijmú a proste si odídu žiť. Veď im predsa pomohli, nič ich k ľuďom už neviaže. „Čo by som mal vedieť?“
                „Neprišli sem všetci Scorstrags,“ vypustil Contian vážne. Harry sa neveriacky zamračil.
                „Neprišli?“ vydýchol. To je problém. Myslel si, že sa tejto hrozby zbavili. A on mu povie, že neprišli všetci? Že ešte niekde sú? Zjavne budú kentaurov ešte potrebovať. „Ako to môžete vedieť?“
                „Kentaur by cítil, keby nebolo Scorstrags,“ s nevôľou prezradil. „Môžeš nás prepustiť a my sa môžeme tváriť, že je prísaha splnená. Ale cítime, že sme sa nezbavili všetkých. Ty si čestný muž a možno by som mal byť čestným aj ja. Neprezradil som ti to ale kvôli čestnosti. Scorstrags by vás bez nás pozabíjali a potom by sa upriamili na nás. A my by sme nemali priestor na pokojný život. Stále by nás prenasledovali, pretože nás cítia tak, ako my cítime ich. Preto je nutné, aby sme sa zbavili všetkých. A podľa tvojich rečí, podľa rečí všetkých, oni prídu sem a my ich tu budeme čakať, aby sme sa zbavili aj posledného a až potom budeme pokojne žiť.“
                „Aha,“ prikývol Harry. Takže to prezradil len preto, lebo je to dôležité pre nich. Kto by aj iné čakal od kentaura? „Stále platí sľub, ktorí ste dali Chrabromilovi?“ spýtal sa. Aj keď odpoveď poznal. Kentaurovia tu budú chcieť na nich počkať a čarodejníci im to budú chcieť umožniť. Obojstranne výhodný obchod? To sa ešte uvidí.
                „Zavolal si nás, pomohli sme ti. Prísahu sme splnili. Ostávame len pre to, lebo je to pre nás dôležité,“ Contian sa naňho uprene díval. A nebol jediný, kto po ňom netrpezlivo, až takmer výstražne zazeral.
                „Dobre,“ vypustil Harry. „Nemyslím, že by mala byť pre ľudí vaša prítomnosť nepríjemnou, ak sa budete držať v lese,“ prehlásil rozhodne. Niekoľko kentaurov protestne zamrmlalo. „Ako vy, tak aj ja viem, aké vzťahy vládnu medzi ľuďmi a kentaurami,“ zamračil sa na nespokojných. Nejako tušil, že si bojový tón môže dovoliť. „Ako potomok Chrabromila som vás prepustil a dal vám slobodu, mimo Rokfort, ktorý bol domovom Chrabromila a je tiež mojím domovom. Dovolím vám ostať na pozemkoch Rokfortu do doby, kedy sa nevyrovnáte s tieňom vašej minulosti, ale dovolím vám to len za podmienok, ktoré určím ja. Nachádzate sa na mojom území a tak, ako som musel rešpektovať ja vaše zákony, tak budete musieť rešpektovať vy moje.“
                „To znie fér,“ vmiesil sa im do rozhovoru Sobrian uprene sa dívajúc na Contiana. Nechcel, aby vznikol konflikt medzi nimi a ľuďmi. A kentaurovia boli veľmi svojskí a tvrdohlaví. Harry ich za osem mesiacov poznal lepšie ako dobre. Contian po svojom mentorovi šľahol pohľadom.
                „Dobre,“ prikývol po chvíli znova sa dívajúc Harrymu do tváre. „Upokojíme sa!“ vyzval svojich mužov, ktorí už boli v pohotovosti. Nebolo by rozumné ublížiť vodcovi ľudí na ich území. Hlavne preto, že on im dôveroval, keď prišiel sám. „Ostaneme v lese a budeme rešpektovať vaše zákony. Aké sú?“
                „No,“ Harry sa pomrvil. Vlastne žiadne zákony nemali, že? „Ľudia sa pohybujú po pozemkoch voľne. Nechcem, aby sa dostali do konfliktu s kentaurom, preto ostanete v lese, kde si to môžete upraviť tak, ako vám to bude vyhovovať. Ak sa dostane nejaký človek do lesa, máme strážne veže aj na hranici lesa, necháte ho voľne prejsť. Nechcem, aby ste sa dostali do konfliktu s domácimi kentaurami ani so žiadnym iným tvorom, ktorého by ste v lese mohli stretnúť. Nechcem vám prikázať úplnú izoláciu, tisíc rokov ste však nežili v blízkosti ľudí a mohol by to byť pre vás problém. Preto chcem, aby ste vychádzali z lesa len v najnevyhnutnejších prípadoch. Nemôžete loviť, nijako a nikde, preto budete musieť prijať našu pomoc. Jedla máme stále dosť. Rovnako ako všetkého ostatného, čo by ste potrebovali. Ak chcete ostať, v Rokforte vládnu tvrdé podmienky, tak sa im budete musieť buď prispôsobiť, alebo môžete odísť. Rokfort, aj so všetkými pozemkami, les nevynímajúc, patrí ľuďom, tak nech si kentaurovia nenamýšľajú, že im les bude patriť.“
                „Kentaurovia si to ešte premyslia,“ zamračil sa Contian. Jeho druhovia počas Harryho monológu vrteli nesúhlasne hlavami a mrmlali. Ich vodca sa obrátil a odišiel. Harrymu sa zdalo, že na ňom zbadal snáď sklamanie. Ale inú možnosť skutočne nemali.
                „Zmieri sa s tým,“ s miernym úsmevom ho ubezpečil Sobrian. „Možno sú kentaurovia v niečom veľmi zásadoví, ale v momentálnej situácii uznajú, že sa musia podriadiť. Rovnako, ako si ctia vlastné zásady, budú si ctiť aj zásady, ktoré vládnu tu.“
                „Myslíš?“ Harry naňho pozrel takmer nešťastne. Bude to veľmi krehké spojenectvo. Veľmi citlivé priateľstvo, ak sa to bude dať nazvať priateľstvom, ktoré môže ohroziť a rozbiť náznak nesúhlasu hoc len jedinca v jednom, či druhom tábore. Severus sa zrejme bude musieť držať od nich čo najďalej. „Nemám z toho radosť.“
                „Ja viem a Contian to vie tiež,“ potľapkal ho po ramene a rozhodol sa ho odprevadiť z ich dočasného táboriska. „Má ťa veľmi rád, ale vedie celé naše spoločenstvo a to je veľmi ťažká úloha,“ usmial sa starec. „Po tvojom odchode, po smrti jeho otca, presadil výrazné zmeny. Prinútil kentaurov premýšľať inak a som si istý, že v tomto uspeje tiež.“
                „Nezdal sa mi ako priateľ.“
                „Iste, že nemôže pôsobiť ako tvoj verný priateľ,“ zasmial sa Sobrian. Harry naňho neveriacky pozrel. „No čo? Naučil som ho dosť. Dokáže zapôsobiť na našich ľudí tak, aby mu to vyhovovalo a aby to vyhovovalo aj vám. Nie je to hlupák.“
                „Vidím, že má výbornú školu,“ Harry sa konečne uškrnul.

------

Harry na Základni oznámil priebeh svojej návštevy u kentaurov. A samozrejme si od Severusa vypočul nespokojný a podráždený príhovor. Čo mohol čakať od koňov? Mal by byť rád, že odtiaľ vyviazol živý a nabudúce nech mu ani nenapadne chodiť ich navštevovať sám. A vôbec. Čarodejníci nebudú chodiť navštevovať kone. Ak nejaký kentaur niečo chce, vie kde je brána do hradu.
                Na ďalší deň začali s primiestňovaním evakuovaných detí a niekoľkých profesorov naspäť do hradu. Pozvoľna sa budú vracať do starých, zaužívaných koľají. Vo vyučovaní, aj v trénovaní. Hneď, ako pochovajú mŕtvych. A postupne sa budú pridávať aj tí, ktorí boli pripútaní na lôžka.
                Molly sa chcela zviechať z postele. Chcela ísť okamžite robiť večeru, ale Pomfreyová jej to zakázala. Vraj musí ležať ešte aspoň dva dni. Stav Luny a Colina sa zlepšoval. Draco bol v poriadku, ale pár dní bude musieť ležať. Padma a Lavender boli prepustené do domácej starostlivosti na druhý deň večer. A Seamus sa škľabil na posteli na všetkých, kto okolo neho prešiel. Na ošetrovni bolo ešte pár jedincov, ktorí boli poleptaní škorpióním jedom, ale Sobrianova masť účinkovala takmer zázračne.
 

------

„To nie je možné,“ zavrčal Voldemort nespokojne po tom, ako mu Bella a Dacian vylíčili priebeh útoku. Oni sami sa do konfliktu nedostali. Ostali vzadu a to im zachránilo život. I tak prišli o takmer päťdesiat podriadených a to sa, samozrejme, Temnému pánovi nepozdávalo. „Úplné fiasko,“ nenávistne zazeral po svojom synovi.
                „Nechápem, kde vzali tých kentaurov,“ zavrtel hlavou. Vážne nad tým premýšľal už tri dni.
                „To je úplne jedno. Sľuboval si výhru a akosi sa ti nedarilo,“ natiahol jeho otec ironicky. „A samozrejme musíš očakávať trest.“
                „Samozrejme,“ prikývol so sklonenou hlavou. Nejaký idiot neposlúchol jeho rozkazy a zrejme zabil niekoho, koho mal Potter rád. Inak si to vysvetliť nemohol. Snívalo sa mu a oni museli vedieť o kentauroch.
                „Samozrejme,“ zopakoval Voldemort. „Bella, vypadni,“ vrkol po Lestrangovej.
                „Môj pane...“
                „Vypadni, som povedal!“ prebodol ju pohľadom. Poddajne sklonila hlavu a cúvajúc opustila miestnosť. A s úľavou. Vypije si to len jej milenec, takže ona bude ušetrená. A nech. „Dacian,“ zavrčal. Voldemort naklonil hlavu a uprene sa naňho díval. „Možno mi neuveríš, ale nechcel by som ťa mučiť,“ vypustil medovo. Dacian ani brvou nemihol.  Iste, že tomu neveril. „Potrebujem ťa, totiž,“ s nechuťou dodal. Áno, tomu veril. „Niekto nepočúvol tvoje priame rozkazy a my sa nedopátrame, kto to bol. Jedine, že by nám to prezradil Potter.“
                „Áno,“ prikývol. Mierne ho potešilo, že jeho otec ešte stále dokáže racionálne premýšľať.
                „Takže vlastne nemám koho potrestať. Jedine, že by som mučil teba a to zo zištných dôvodov nespravím,“ zamračil sa. Dacian sa mu stále odhodlane díval do tváre. A Voldemort sa mu do hlavy nevedel nenásilne dostať. Zovrel päsť. „Takže budeš pokračovať v študovaní toho, čo nám zanechal Slizolin. A Bella sa postará o tom, aby sa naše veľmi preriedené rady znova zaplnili. Aspoň, že sme si nenechali pozabíjať všetkých škorpiónov.“

------

„Myslím, že by si mal ešte počkať,“ zarazil Remus Harryho. Zišli sa na porade úzkeho okruhu zasvätených. Aj s Dracom, ktorý bol už prepustený z ošetrovne a hoci sa ešte Severusovho tréningu zúčastniť nemohol, aspoň nemusel vylihovať v posteli. Hermiona im prezradila skutočnosť o kúzle, ktoré odhalila a ktoré sa chceli začať učiť následne. Ale Harry bol pevne rozhodnutý ísť do krajiny svetla a priniesť odtiaľ nardajskú žiaru skôr, než bude opäť neskoro.  
                Bol to týždeň od útoku. Pochovali svojich mŕtvych za sprísnených bezpečnostných opatrení kvôli kentaurom, ktorí síce napokon pristúpili na podmienky ľudí, ako im potvrdil kentaurí vyslanec Sobrian, ale ktorým hlavne Severus vôbec neveril a vyžadoval ostražitosť na každom kroku. Aj počas pohrebov. Vyučovanie sa tiež vrátilo k normálu a do výcviku sa vracalo stále viac obrancov vystrábených zo zranení.
                Hermiona ukázala Severusovi kúzlo, ktoré sa jej darilo vyčarovať, ale to celkom určite nebude nikdy dosahovať veľkosti kúzla, ktoré očakávali od Harryho. Ostávalo už len prepustenie Draca z ošetrovne, aby mohli spustiť výučbu naplno. Ale až po žiare, ako sa tvrdohlavo dožadoval Harry.
                „Myslím, že sme čakali už dosť dlho,“ mierne sa zamračil.
                „Ale keď je pravda to, čo tvrdí ten starý kentaur, tak by sme mohli ešte počkať, aby nardajská žiara účinkovala na všetkých,“ nevzdával sa Remus.
                „Nemôžeme vedieť, ako to bude fungovať,“ pridal sa aj Bill. „Zistili sme, že všetko, čo pochádza z minulosti, akosi pôsobí len jednorazovo. Možno je to tak aj pri žiare.“
                „Tiež mám ten pocit,“ prikývol Draco zvierajúc Hermioninu dlaň vo svojej. Ich zmierenie bolo už verejné a všetci boli vlastne spokojní. Hlavne, že bola spokojná Hermiona. A keď mu odpustila tá, Harry nevidel dôvod, prečo by sa mal na Draca stále hnevať on. Avšak, jeho zakopnutie mu nezabudne nikdy.
                „Ja tiež,“ ozvala sa aj Ginny.
                „Možno,“ pripustil, ale díval sa na svojho strýka, čo na to všetko povie on. Sedel s privretými očami a úpenlivo premýšľal. Čo keď má ten starý kôň pravdu? Predsa vyliečil Harryho zrak. Behom možno mesiacov, ale v súčasnosti by zrak jeho synovca vyliečila len muklovská laserová operácia očí, ako mu prezradil Granger. Určite nie zmes byliniek. A aj tá je len v štádiu skúmania a určite by nepôsobila dlhodobo. A Harry, ako sa to javí, už zrejme okuliare nebude potrebovať nikdy. Čo keď má aj v tomto ten starý kôň pravdu?
                „Čo je?“ vŕkol, keď ho vyrušilo to ticho, ktoré sa rozhostilo. Všetci civeli naňho.
                „Čo na to hovoríš ty?“ spýtal sa ho synovec.
                „Že som práve pokojne driemal a vy ste ma kruto prebudili,“ zaškľabil sa. Bill prevrátil oči.
                „No tak,“ zamračil sa Harry. „Som z toho dosť nervózny a aj keď sa ti to bude zdať neuveriteľné, zaujíma ma tvoj názor.“
                „To sa mi vskutku zdá neuveriteľné po tých skúsenostiach, ktoré pri tebe mám,“ nevinne natiahol.
                „Severus, teraz nie je čas,“ upozornil ho Remus. „Myslíš, že by mohol mať Sobrian pravdu? Že by ten elixír, ktorý už uvaril, ako prezradili Hermiona s Ginny, že by mohol účinkovať tak, ako sľubuje a že by sme ich mohli vrátiť naspäť?“
                „Čo ja viem? Žijem v dvadsiatom storočí rovnako ako ty, netuším, ako by mohli fungovať elixíry spred tisícky rokov.“
                „Nejaký názor ale musíš mať,“ zamračil sa vlkolak.
                „Sobrian vyliečil Harrymu oči,“ Ginny povedala nahlas to, nad čím ešte pred chvíľou premýšľal.
                „Možno by ten elixír skutočne fungoval tak, ako tvrdí kôň,“ pomaly vypustil Severus. „Ginevra a Hermiona mu toho narozprávali dosť a najmä Ginevra bola určite veľmi dôsledná a konkrétna a keď tvrdí, že by im mohol pomôcť, možno by im skutočne mohol pomôcť. S tým súhlasím. S čím ale nesúhlasím je tá vaša záchranná misia, ktorá je úplne šialená a nemysliteľná,“ mračil sa.
                „Takže si nedriemal, ale počúval si nás,“ uškrnul sa Bill.
                „Iste, Weasley, to vaše prekrikovanie mi nedovolilo zadriemať.“
                „Nikto sa neprekrikoval, len sme diskutovali,“ usmial sa Draco.
                „Vo vašej momentálnej nestabilnej vzťahovej situácii je prekrikovanie viac ako riskantné vzhľadom k tomu, že zrejme musíte držať ústa a krok a nesmiete protirečiť svojej snúbenici, takže áno, vy ste len diskutovali,“ sarkasticky zavrčal na Draca. „Avšak nepochybujem o tom, že ani vám sa tá záchranná misia nepozdáva, ale keď sa už rozhodla Hermiona pomôcť blížnemu svojmu, vy budete verne stáť pri jej boku,“ zaksichtil sa. Draco mierne sčervenel. Do smiechu ale nebolo nikomu.
                „Myslíš, že ak by sme sa podujali na tú záchrannú misiu, že by v tom prípade bolo lepšie s nardajskou žiarou počkať?“ dožadoval sa odpovede Harry. Severus znova privrel oči a zhlboka sa nadýchol.
                „V tom prípade pevne verím, že ty ostaneš sedieť doma na zadku,“ otvoril oči a prebodol pohľadom synovca.
                „O tom teraz nehovoríme...“
                „Ale ja o tom hovorím a to je hlavné,“ zavrčal majster Elixírov. „Možno má kôň pravdu. V tom prípade má pravdu vlkolak. Žiara bude fungovať len raz, takže by bolo nutné počkať. Ale nesúhlasím s tými vašimi ďalšími nezmyslami, ktoré tu trepete ostošesť.“
                „Takže počkať,“ prikývol Harry nevšímajúc si strýkov tón.
                „Výborne,“ Remusovi sa podarilo na Severusa zaškľabiť. „Takže keď sme sa všetci zhodli, tá nezmyselná záchranná misia sa musí naplánovať.“
                „Najprv by ale bolo potrebné spýtať sa jeho, či bude vôbec súhlasiť s pomocou kentaura, nemyslíte?“ vyprskol Severus, ktorému sa toto všetko vôbec nepáčilo.
                „Jasne, zavolaj ho,“ Remus pozrel na Draca. A Draco sa postavil, aby ho priviedol.

TOPlist