36. Operácia


Posledné dni do konca prázdnin prebiehali takmer identicky. Ráno sa zobudili, aby sa naraňajkovali. Ginny už nerobilo problém ani to, aby zišla dole v dobe, kedy sa v ich dome nachádzal škriatok, od ktorého dokonca začala mámiť rady ohľadne kúziel na varenie a upratovanie. Hoci jej nevedel presne povedať, aké kúzlo používajú čarodejníci, dokázal aspoň poradiť, na čo konkrétne sa zamerať.
                Potom prichádzala Hermiona zo Severusovho bytu, aby dohliadla na jej pokroky v učení. Severus chodil tiež dosť často, hoci častejšie sa zavrel vo svojich žalároch pri kotlíkoch a užíval samoty bez nich. Nevyhýbal sa im, to nie, jednoducho ale potreboval čas sám pre seba a výroba elixírov k tomu bola viac ako vhodná. A tiež výskum a pokusy, ako prezradil Hermione. Elixíry miloval a bavili ho. A keď mal ešte stále dovolenku, toto bola jeho ideálna predstava, ako si ju užiť.
                Hermiona sa na hrade neukázala presne tak, ako si sľúbila. Nechcela sa pripomínať Robertovi. Chodila tam len prespávať a vo vlastnom byte to nebolo. Severus jej prezradil, že ich kolega sa na hrade nachádza a vyzerá rezignovane a bez nálady. A tak mu treba.
                Minerva sa snažila užívať si voľna, ale viac bola zahrabaná v papieroch, účtoch a zozname študentov. Severus ju musel vytiahnuť z riaditeľne, aby s nimi strávila posledný voľný deň. Teda, posledný voľný deň pre Pottera. Ešte, než začne školský rok, mu chcel opraviť jeho pokazenú nohu, ako sa vyjadril. A potom bude Potter bezpečne pripútaný na lôžko, aspoň niekoľko dní a on bude mať chvíľu pokoj, ako sa s úškľabkom vyjadril.
                „Tu by sa dala pichnúť Astronómia,“ Hermiona prstom ďobla do papierov, ktoré si Minerva priniesla. Plánovala rozvrhy hodín a požiadala mladšie dievča, aby jej pomohlo. A Hermiona samozrejme s nadšením súhlasila. Ginny sa nakláňala k nim a tiež sa zapájala.
                „Nie je to nič slávne,“ prezradil Severus Harrymu sediac s ním o kúsok ďalej. Nechali ženy, nech sa realizujú. „V minulosti by bolo okolo štyridsať prvákov. V Rokforte by bolo zhruba dvestoosemdesiat deciek. Nie že by mi momentálna situácia nevadila, čím menej, tým pre moje nervy lepšie.“
                „A pre nervy tých detí, áno,“ uškrnul sa Harry.
                „Správne,“ prikývol. „Prihlásilo sa o viac ako polovicu menej detí,“ pozrel na Harryho, ktorý sa zamračil.
                „Buď neprežili, alebo sa nemienia ich rodičia vrátiť do Anglicka. Alebo proste zapustili korene niekde, kde bolo bezpečnejšie a to im vyhovuje,“ vypustil s porozumením. „Je to ešte príliš skoro. Bude trvať, kým si všetci uvedomia, že je tu bezpečne, že sa Anglicko spamätalo. Dajme tomu nejaký rok.“
                „Nerád to znova pripomínam,“ Severus naňho uprene pozrel, „ale keby si začal učiť tak, ako ti to navrhovala Minerva, určite by si prilákal viac záujemcov. Pre Rokfort by si bol významným reklamným pútačom,“ zaškľabil sa.
                „Určite,“ bez váhania prikývol. „Ale obaja dobre vieme, že to momentálne nespravím. A v budúcnosti? Uvidíme. Aj tak budem raz niečo musieť začať robiť, nemôžem sedieť doma na zadku donekonečna.“
                „Výborný prístup,“ spokojne ho plesol po pleci. „A aby si bol pekná reklama, musím ti opraviť nohu. A teraz, máš tu nejaké čerstvé mäso? Ak nie, niečo zájdem zohnať. Dal by som si grilované kura.“
                „Okrem elixírov si si našiel ďalšiu závislosť?“ zasmial sa Harry.
                „Iste, dokonca dve!“ povytiahol obočie. „Okrem grilovania aj Hermionu,“ významne zamrkal.
                Bol to skutočne posledný pokojný deň, aspoň pre Harryho. Na ďalší deň sa malo pristúpiť k operácii.

------

„Zajtra to dobre dopadne,“ upokojovala Ginny večer ako Harryho, tak najmä seba. Severus im všetko vysvetlil. Obaja vedeli, aké komplikácie môžu nastať. Operácia sa v konečnom dôsledku nemusela podariť, úlomky mohli byť teraz tak zrastené, že sa nemusí podariť dať ich do pôvodného stavu. A vedela, že to najhoršie ostalo nevyslovené. Môže to dopadnúť katastrofálne a Harry môže o nohu prísť.
                Pred pár dňami si požičala od Severusa knihy o liečiteľstve a po večeroch ich študovala. Najlepšie by bolo, keby bol Harry niekde v nemocnici. Ale s tým rázne nesúhlasil. Dôveroval Severusovi a nad katastrofálnymi následkami neuvažoval. A Severus si veril. Spolu s Hermionou vedeli presne, čo budú robiť.
                A Ginny im bude pomáhať. Severus ju chcel najskôr z izby, v ktorej budú operovať vyhodiť, ale o tom nechcela ani počuť a nakoniec sa s ním pohádala a on rezignoval. Keď chcela, dokázala si vydupať svoje.
                „Určite áno,“ prikývol Harry s úsmevom a pritiahol si ju do náručia. Mal obavy, to určite, ale rozhodne nebude svojou neistotou podporovať tú jej.
                „Miluj sa dnes so mnou, prosím,“ šepla, keď sa k nemu pritisla. Nechcela nahlas povedať, aby sa s ňou miloval, pretože po zajtrajšku sa s ňou zrejme tak skoro nepomiluje. Verili, že to skončí dobre, to určite. Ale s istotou to tvrdiť nemohli.
                „Bude mi potešením,“ hlesol jej do úst, keď si ju položil na posteľ. V ten večer sa postaral o to, aby ju uspokojil hneď niekoľkokrát. A jemu sa dostalo podobnej pozornosti. Hádam im to na najbližších, minimálne desať dní bude stačiť.

------

„Bojím sa zajtrajška,“ hlesla Hermiona ležiaca v Severusovom náručí.
                „Keď sa bojíš, tak to znamená, že ti na tom záleží a to je dobre,“ okomentoval s privretými očami. V takýchto chvíľach si pripadal ako úplne obyčajný smrteľník. Dokonca si vo svojej mysli pripustil, že ju miluje. Miluje milovanie s ňou, jej blízkosť, jej telo a to, čo sním dokázala robiť. Miluje... Merlin, nemohli to pomenovať menej nechutne?
                „Samozrejme, že mi na tom záleží,“ zaprskala a tým ho bezpečne priviedla do reality. Zasnil sa, vážne je to sním čoraz podivnejšie.
                „Iste, ale tak som to nemyslel,“ pozrel na ňu. Rozčúlil ju, to zbadal. Čím zase, pre Merlina? Prevrátil oči. „Nemyslel som to tak, že je dobre, že ti na tom záleží. Myslel som, že je dobre, keď máš strach. Všetko, čo som doteraz robil, som robil so strachom. Vtedy je človek opatrnejší, uvážlivejší a lepší, rozumieš? Ak máš strach, dobre to dopadne.“
                „Nemôžeš podľa seba posudzovať všetko,“ protirečila už pokojnejšie.
                „To nie, to iste. Ale zajtra to budem robiť ja a budem mať pri tom strach,“ mierne sa zaškľabil. „Takže to dobre dopadne. Strach musí byť naším priateľom. Ak by človek nemal strach, robil by všetko bez obáv a sebavedomo a pri prvej komplikácii by sa zosypal a pokazil to. Tak to nejde,“ zavrtel hlavou. „Smrťožrúti na čele s Temným pánom nemali strach. A pokazili to.“
                „Takže budeš mať strach.“
                „Obrovský. Viem ale, čo všetko dokážem a viem racionálne posúdiť, že je v mojich silách a schopnostiach dať to do poriadku. Napriek tomu budem mať strach a to znamená, že mi na tom záleží, čiže je to dobré a dobre to aj dopadne.“
                „Vážne si niekedy k nepochopeniu,“ s povzdychom si položila hlavu na jeho hrudník. A on znova privrel oči.
                „Hermiona?“
                „Hm...“
                „Myslím, že hlavný chirurg aj s jeho asistentkou by sa mohli ešte trocha posilniť, aby zajtra mali obaja obrovský strach, čo?“ Siahol pod prikrývku, aby bez problémov našiel to, po čom túžil.
                „Si otrasný,“ zahihňala sa a nechala ho, aby s ňou robil všetko, čo chce. Bolo až zarážajúce, ako často končili ich konverzácie presne tou istou pripomienkou.

------

„Tvoje posledné slová?“ Severus sa otočil k Harrymu, ktorý si už ľahol na lôžko v hornej, hosťovskej izbe, pripravený nechať sa Severusom omráčiť. Respektíve navodiť mu umelý spánok.
                „Nemôžeš byť chvíľu vážny?“ vrkla naňho Hermiona, ktorá sa chvela nervozitou. Toto Severusove vtipkovanie sa teraz vážne nehodilo.
                „Ale ja som úplne vážny,“ vypustil seriózne a s úškľabkom sa díval na Harryho. „Môžem si potom vziať tvoj gril?“ povytiahol obočie.
                „Bež do pekla,“ zasmial sa Harry. Ginny mu pevne zovrela ruku.
                „Sľubujem ti, že mu potom tým grilom rozbijem hlavu,“ slabučko sa pousmiala. Nebolo jej do smiechu, rovnako ako nikomu z nich. Sklonila sa, aby ho pobozkala. „Dobre to dopadne,“ šepla mu slová z včerajšieho večera. Usmial sa a tentoraz úsmev ani nepredstieral.
                „Ja viem.“
                „Dobre, tak sa do toho pustime,“ vrkol Snape a než stihol niekto niečo povedať, uspal Harryho. „Teraz sa s ním môže robiť čokoľvek. Pustíme sa do toho. Nikto nič nebude vravieť, pokým ja nerozhodnem. Jasné?“
                Obe prikývli. Hermiona stála vedľa svojho priateľa s pripraveným prútikom. Vedľa nich, na malom stolčeku, bol celý rad elixírov. Harryho noha bola mierne vyvýšená a len jeho koleno bolo odhalené. V muklovskej nemocnici by všetko vyzeralo úplne inak. Dokonca aj v tej čarodejníckej. Oni sa ale spoľahli na svoje podmienky a svoje schopnosti. A hlavne diskrétnosť.
                Ginny sa dívala na ich počínanie a zvierala pri tom Harryho ruku, hoci nič necítil a zdalo by sa to zbytočné. Videla, ako opatrne odstránil kožu aj s podkožím až na kosť. Nekrvácalo to príliš. Hermiona sa o to starala kúzlami a on ranu oblial čistiacim elixírom. Teraz sa im pekne odhalili zle pospájané úlomky kostí. Videla, ako Severus stiahol obočie.
                Nepoznala síce ľudskú anatómiu, ale za posledné tri dni videla dosť obrázkov aby pochopila, že toto nie je normálne. Teda, ono by to nebolo normálne, ani keby mal zrastené tri časti kolena. Toto bolo skôr desivé a hrozné.
                Severus použil akési zaklínadlo a v rane sa objavilo viac krvi. Hermiona zastavovala krvácanie a oblievala ranu. Severus musel to kúzlo použiť niekoľkokrát, kým bol ako tak spokojný. Ak niekedy na začiatku vravel, že mu bude musieť rozlámať koleno, myslel to doslovne. Opatrne musel zlomiť každý jeden nesprávny zrast kostí.
                Ginny neprišlo zle ani vtedy, keď na mieste kolena bola len akási zmes kostičiek s krvou. Opatrne oddeľoval šľachy a svaly, ktoré držali koleno, alebo skôr budú držať koleno v hromade a budú neskôr plniť svoju funkciu. Zamrmlal poznámku, že aj tie sú akési skrátené a bude musieť rehabilitovať hádam dlhšie, než vtedy v horách.
                Hermiona bola síce zelenkavá, ale neprestávala vysielať pomocné kúzla. A pridala sa aj Ginny. Severus ju požiadal, aby mu prútikom pomohla držať jeden kúsok kostí, kým on hľadal k nemu zodpovedajúcu ulomenú časť. Akoby stavali nejakú stavebnicu. Ginny napokon narátala tridsaťsedem zlomených úlomkov.
                Po takmer troch hodinách práce ich všetkých boleli chrbty a nervy mali od sústredenia našponované takmer až k prasknutiu. Severus opatrne položil provizórne pospájané kostičky toho niečoho, čo hádam bude napokon kolenný kĺb a navrhol desaťminútovú prestávku. Jesť nechceli, ale kávu neodmietol ani jeden.
                „Nemal som vtedy tieto možnosti,“ vypustil Severus dívajúc sa Harrymu do pokojnej tváre. Hermiona, okrem kávy, musela na čerstvý vzduch. Napokon to lepšie zvládalo drobné a vetchejšie dievča, než Hermiona so svojou silnou osobnosťou, ako si uvedomil Severus. S rešpektom pozrel na Ginevru.
                „Ja viem, niečo mi spomínal,“ odvetila a hladila Harryho po hlave. Bolo to zvláštne, od pol pása bol pod bielou prikrývkou, len miesto ich zákroku bolo odkryté, červené, ružové a biele. „Bol rád, že môže aspoň chodiť,“ pozrela na Severusa. „Dal si mu toho veľa a on ti nikdy nič nevyčítal.“
                „Ale vyčítal,“ prskol pobavene. Táto situácia bola už dosť napätá, nemuseli ju umelo zdvíhať kdejakými morbídnymi rečami. „Úplne všetko na svete, že nemohol vyrastať ako normálny chlapec, že musel byť v strede všetkého, že bol odtrhnutý od priateľov, že vôbec existujem,“ zaškľabil sa. „A raz do konca aj to, že priniesol skazené vajcia, aj napriek mojim protestom ich zožral a potom sa z nich, no, mal isté problémy,“ zasmial sa dívajúc sa na ňu. Na tvári jej hral jemný úsmev. Vážne bolo to dievča zvláštne, silné a odvážne.
                „Zabíjali ste čas,“ povedala s úsmevom. „Ehm, prezradil mi toho Sevieho,“ natiahla provokačne.
                „Vážne? A vravel aj to, ako z neho visiac padali zvratky?“
                Obaja sa zasmiali dívajúc sa do jeho tváre. Severusa vôbec neprekvapilo, že jej to prezradil. A určite jej zradí aj ostatné veci. A začal si uvedomovať, že mu to zrejme ani nevadí. Ten Severus Snape, ktorého poznali pred vojnou, je dávno preč a ony poznali nového Snapea. Konečne si to začínal uvedomovať.
                Po Hermioninom návrate a ospravedlnení pokračovali v práci. Ďalšie dve hodiny sústredene fixoval kolenný kĺb do puzdra, ktoré sa zhojilo vcelku dobre. Všetky väzy a svalovinu, všetky cievy a nervy dal na správne miesto. Malo by to fungovať, ako si s úľavou uvedomoval. Potter bude síce do zajtra v bezvedomí a potom bude musieť mať absolútne znehybnenú nohu, malo by to byť ale v poriadku.
                „Dopadlo to dobre?“ spýtala sa Minerva, ktorú našli netrpezlivú dole v obývačke. Okamžite stála na nohách a nedočkavo na nich hľadela. Hermiona s úsmevom prikývla.
                „Malo by to byť dobré,“ odvetil Severus unavene. Zvedavo nazrel do kuchyne. Minerva sa postarala o jedlo. „Ak Potter aspoň raz v živote splní všetky moje odporúčania a príkazy, tak by mal chodiť normálne. Možno bude v nohe cítiť zmeny počasia, ale to by malo byť všetko,“ zaškľabil sa.
                „To je dobrá správa,“ značne sa jej uľavilo a klesla naspäť do kresla. „Prichystala som večeru. Ginny je zrejme hore.“
                „Ju od neho nikto neodláka,“ Hermiona sa uvoľnene zasmiala. „Ale na večeru ju vystriedam.“
                „To je fajn,“ zopakovala Minerva. „Vyzerá to, že sa úplne všetko dá do poriadku, nie?“ pozrela na nich. Severus stál pri barovom stolíku a nalieval škótsku. Potrebovali panáka na uvoľnenie.
                „Určite,“ odvetil a podával pohár Hermione, ktorá ho bez váhania prijala. Minerva sa na to nedôverčivo dívala. „Nepozerajte. Som súkromný liečiteľ vás všetkých a Hermiona má odo mňa naordinovaný pohárik denne,“ zaprskal a ten svoj do seba okamžite aj kopol.
                „Je to v poriadku, Minerva,“ upokojovala ju Hermiona. „Vážne vie, čo robí,“ zahihňala sa. „Dáte si aj vy?“ povytiahla obočie.
                „Nie, ďakujem,“ nesmelo sa pousmiala. Severus ale vždy vedel, čo činí, preto mu dôverovala aj teraz. „Len ten rozvrh...“ skrúšene na ňu pozrela.
                „Dorobíme ho,“ Hermiona okamžite sľúbila. „Najeme sa a pustíme sa do toho.“
                „Pošlem vám sem Ginevru. Ja pri ňom zatiaľ budem,“ ponúkol sa Severus.
                „Si veľkorysý,“ usmiala sa naňho Minerva.
                „Nie som. Len sa mi nechce počúvať to vaše ženské táranie,“ vrkol a kráčal do kuchyne. „Radšej budem trpieť spoločnosť momentálne nespoločenského Pottera.“

------

Celú noc pri ňom presedel. Ginny zahnal spať s odôvodnením, že bude mať ešte celú radu príležitostí, ako sa o svojho zraneného miláčika postarať. Odteraz každú jednu noc až do konca vekov, ako s úškrnom zdôraznil.
                Pravda bola však iná. Áno, chcel na svojho pacienta dohliadnuť, pretože ho mal vcelku rád. Chcel sa však v prvom rade ubezpečiť, že všetko pokračuje tak, ako by malo. Že sa kosti stále nachádzajú tam, kde majú, že sa nepohli a že začínajú pomaly zrastať vďaka elixírom. A že nevznikajú žiadne ďalšie komplikácie, ktoré by mohli proces liečenia spomaliť alebo ohroziť. Vyzeralo to dobre, ako im nasledujúce ráno prezradil.
                „Vitaj späť,“ usmial sa naňho Severus, keď ho prebrali z umelého spánku. „Ako sa cítiš?“ najprv ho potreboval skontrolovať. Musel na to obe dievčatá dopredu upozorniť, pretože sa chystali ho oblápať a tešiť sa a to bolo v tejto chvíli nežiaduce.
                „Noha bolí, samozrejme,“ pozrel pred seba na zaviazané koleno. „Potrebujem chvíľu času, aby som sa spamätal z toho spánku, ale inak som v pohode,“ odvetil dívajúc sa pri tom ustarane na Ginny, ktorá sa síce večer odobrala spať, ako jej odporučil Severus, ale spať sa jej nedarilo. Pôsobila ešte unavenejším dojmom ako Severus.
                „To je pochopiteľné. Noha bolieť bude aj naďalej. Nemôžem použiť kostrocel v celej jeho sile. Nie je to jedna kosť. Bolo ich... koľko vlastne?“
                „Tridsaťsedem,“ prezradila Hermiona.
                „Tridsaťsedem kostičiek. Elixíry som musel prispôsobiť, aby pôsobili postupne a na nešťastie, pomaly.“
                „Jasne, viem, že to bude zdĺhavý proces,“ prikývol Harry.
                „Výborne, chápavý,“ natiahol Severus. „Každopádne som Ginevre všetko vysvetlil. Vie aké elixíry a kedy použiť, aj ako sa správať. My dvaja sa budeme musieť dnes vrátiť,“ pozrel na Hermionu, ktorá prikývla. „Zajtra je prvého septembra a od nás sa čaká účasť na uvítacej hostine pre študentov, okrem iných nutných aktivít, ktorých sme súčasťou.“
                „Ale prídeme hneď, ako sa bude dať,“ ubezpečila ich.
                „Správne.“
                „O tom nepochybujem,“ Harry sa na nich usmieval.
                O kus neskôr sa s nimi rozlúčili. Obaja si potrebovali pripraviť všetky veci k svojej práci. Hermiona dokonca nadhodila, že bude potrebovať odísť do Šikmej na nákup.
                „Budeme musieť niečo vymyslieť,“ povedala Ginny, keď osameli a nechala sa od neho objať jednou rukou. Hlavu mala položenú na jeho hrudníku a počúvala tlkot jeho srdca.
                „Myslíš lôžko pre teba pri mne,“ vypustil tichým tónom. Zdvihla hlavu a zadívala sa naňho. „Vidím na tebe, že si nespala.“
                „Bolo to zlé,“ stiahla obočie. „Napokon som zaspala, nočnú moru som nemala, ale bolo hrozné zaspávať bez teba,“ pípla nešťastne. „Nemyslela som si, že to bude až také ťažké.“
                „Táto posteľ by sa dala o niečo zväčšiť,“ navrhol. „Niečo spravíme, nebudeš už sama, nikdy,“ vtisol jej bozk na pery. Ale ona chcela viac a aj si to vzala. O malú chvíľu driemala sediac na stoličke s hlavou položenou na ňom. Objímal ju a potichu zápasil s bolesťou, ktorá sa začínala nachádzať za hranicou únosnosti. Hoci pred nedávnom vypil elixír proti bolesti.

------

„Prečo musíš ísť ešte do Šikmej?“ spýtal sa Severus, keď sa spolu priletaxovali od Harryho k nemu.
                „Pretože neviem, čo všetko dostanem k učeniu od školy,“ vysvetlila. Zrazu ju začal zachvacovať pocit, že nemá nič pripravené. Severus okamžite odhalil jej myšlienky.
                „Od školy dostaneš úplne všetko. A ak nie, v zborovni je stále dosť pergamenov a bŕk, ktoré si budeš môcť kedykoľvek vziať,“ zachraňoval situáciu.
                „Ale čo zápisníky na známky? Čo moje zápisníky a perá? Guma, ceruzka a... pravítko“ zavrtela hlavou. „Ani tašku nemám. Tak sme sa sústredili jeden na druhého a na Ginny a Harryho, Minervu, že som úplne zabudla na seba!“ vykríkla v panike. Opatrne sa na ňu díval.
                „Smiem vedieť, načo je ti guma a ceruzka? A vôbec, načo ti je, pre Merlina, pravítko?“
                „Ja som muklovského pôvodu, pokiaľ si spomínaš,“ vyprskla.
                „Ja som polovičný a v živote som tie hlúposti nepotreboval.“
                „Ale ja som Hermiona Grangerová!“ pozrela naňho takmer bojovne. „A v živote som neučila. Nemôžem vedieť, či niečo nebudem potrebovať. A keď to budem potrebovať, čo potom? Čo myslíš?“
                „Aha,“ prikývol, avšak tomu vôbec nerozumel. „Dobre teda, pôjdeme do Šikmej, do muklovského obchodu a kúpiš si všetko, čo si myslíš, že budeš potrebovať, hoci ti teraz môžem sľúbiť, že to v živote potrebovať nebudeš.“
                „Pravítko budem. Minimálne preto, aby som ťa s ním vyplieskala,“ zamračila sa. Nechápal ju? Potrebovala tie veci!
                „A že nemáš sadistické sklony,“ zaškľabil sa. „Dobre teda!“ prerušil jej nadýchnutie. „Bež si skontrolovať, čo ti Minerva nechala pripraviť v byte,“ ukázal na kôpku vlastných vyfasovaných pomôcok, „a potom zájdeme do Šikmej. Stretneme sa za pol hodiny vo vstupne hale, súhlasíš?“ navrhol krotkejšie. Keď podráždene prikývla a oddupotala preč, nechápavo zavrtel hlavou. Potter mu síce kedysi vravel, aká dokázala byť dôsledná, ale toto presahovalo všetky jeho predstavy. Guma...
                Hermiona tri razy prezerala svoje kôpky, aby vzala pergamen a v chvate písala poznámky. On proste nevie pochopiť, čo všetko ona potrebuje. Zavrtela hlavou. Keď o pol hodinu opúšťala svoj byt, mala pocit, že na niečo zabudla. Niečo si nekúpi a pri prvej možnej príležitosti to bude potrebovať. Hoci nevedela, čo by to malo byť.
                „Ahoj, Hermiona,“ pozdravil ju Robert. Našiel ju v hale postávať a celkom zjavne na niečo, či niekoho čakať. Nevidel ju desať dní, ale pohľad na ňu zobudilo to, čo v ňom bolo predtým.
                „Ahoj,“ odzdravila pokojne. „Ako si sa mal cez dovolenku?“ nadhodila zdvorilostnú otázku.
                „Veľmi zle,“ odvetil úprimne s cieľom ublížiť jej. „Neprestalo ma to bolieť, vieš?“ podišiel k nej bližšie. Díval sa na ňu takým zvláštnym pohľadom, až jej prebehli po chrbte zimomriavky. Podvedome o krok odstúpila.
                „Robert, vysvetlili sme si to...“
                „Nevysvetlili,“ prerušil ju ľadovo pokojne. „Ty si niečo povedala a brala si za samozrejmosť, že je to vysvetlené. Ale nie je,“ spravil ďalší krok k nej. „Možno som vtedy mlčal. Šokovala si ma. A nedala si mi príliš príležitostí k tomu, aby...“
                „Robert, ja to už riešiť nebudem. Ani teraz a ani nikdy...“
                „Ale ja to budem riešiť...“
                „Pôjdeme, miláčik?“ prišiel k nim Severus. Majetnícky objal Hermionu okolo ramien a zohol sa, aby ju pobozkal na ústa, pri ktorých sa zdržal o niečo dlhšie, než aby to vyzeralo ako letmý bozk. „Berelson,“ vrkol, keď sa napriamil a prebodol ho pohľadom. Hermiona bola mierne zapýrená. Bolo to ale skôr prekvapením, ako hanbou. Nehanbila sa, možno len nechcela Robertovi ešte viac ublížiť. Najmä, keď zbadala jeho porazenecký výraz.
                „Vy ste spolu?“ šokovane stiahol obočie.
                „Celkom zjavne. Alebo si myslíte, že by ma Hermiona nechávala, aby som ju objímal a bozkával len tak?“ pousmial sa. Robert tekal očami z jedného na druhého. „A keď sme teraz spolu, dôrazne vás žiadam, aby ste Hermionu nechali na pokoji a neprenasledovali ju s úmyslom chcieť si vydiskutovať nevydiskutovateľné. Rozišla sa s vami raz a navždy, tak si to uvedomte.“
                „Severus, poďme už,“ zaťahala za jeho košeľu. Nechcela, aby bola príčinou nejakej hádky. Na jednej strane jej bolo Roberta ľúto, na druhej však bola rada, že sa to dozvedel. Možno mu to mohla povedať skôr a sama, ale pravdou bolo, že k tomu zatiaľ nemala príležitosť. A už bolo neskoro.
                „Áno, poďme,“ prikývol Severus Hermione a na Berelsona sa pozrel veľmi nepekne. Ani jeden z nich nevidel, ako sa za nimi Robert frustrovane oprel o stenu a zahrešil. Stratil ju. Len netušil, že by práve on bol príčinou jeho straty. Veď sa nenávideli, ako sa mohli dať dohromady? Zavrtel hlavou.
                „Myslíš, že budú problémy?“ spýtala sa Hermiona, keď spolu kráčali po pozemku, aby sa dostali na premiestňovacie územie. Neprestával ju objímať. Vedela však, že je to len predstavenie pre Roberta.
                „Nemyslím,“ mykol plecami. „Vie, že som s tebou, tak si začínať nebude. Nie je úplný idiot a vie, kto pred ním stojí,“ zaškľabil sa.
                „Nikdy mu neublíž, prosím. Stačí, že som mu ublížila ja.“
                „Veď ma poznáš!“ zatváril sa nechápavo. „Ani muche by som neublížil. Ale ublížim mu, keď ti nedá pokoj, na to môžeš vziať jed.“
                „Myslím, že teraz ma už nechá na pokoji.“
                „To by som mu radil.“

------

Ten večer, po nákupe všetkého, čo si napísala a tiež všetkého, čo v obchode zbadala a prišlo jej, že to niekedy bude možno potrebovať, zašli k Potterom, aby skontrolovali Harryho. Severus to privítal veľmi nadšene. V obchode trpel a všetko, čo si vybrala, ohodnotil ako zbytočné mrhanie peniazmi. A samozrejme sa Harrymu posťažoval, hoci to bolo až po tom, čo Hermiona vytiahla Ginny na chvíľu von.
                „Bude potrebné niečo vymyslieť dole v obývačke,“ nadhodil Harry, keď Severus skončil s líčením jeho poobedného nákupného dobrodružstva. „Nemôžem tu ležať desať dní. Chodíte vy, príde Minerva a tu hore je to také...“
                „Nevhodné pre návštevy,“ zaškľabil sa Severus. „Upozorňujem, že ja a Hermiona sme vlastne tvoji liečitelia, Ginevra je domáca a Minerva ti zvysoka kašle na tom, či dodržuješ akési trápne zásady správneho hosťovania.“
                „Jasne, ale bolo by to pohodlnejšie. Viac pri ruke. Ginny by tam tiež mala mať lôžko, alebo by sa vyčarovala z gauču veľká posteľ.“
                „A upozorňujem aj na to, že v tvojom stave sú sexuálne aktivity nevhodné. Zakazujem ti to.“
                „Nejde o to,“ podráždene zavrčal. „Ginny nedokáže zaspať sama. Rozumieš? A nemyslím sex. Iste, tu by sa to dalo spraviť tiež, ale ako som povedal, dole by to bolo pohodlnejšie.“
                „Nerozčuľuj sa stále,“ zahriakol ho nevinne. „Tušil som to. Odkedy spáva Hermiona vedľa mňa, nemá mory, ako mi prezradila. Takže túto Ginevrinu potrebu chápem.“
                „A napriek tomu musíš stále vŕtať, však?“ zamračil sa Harry.
                „Iste, vyšiel by som z cviku a to by ťa určite nepotešilo.“
                Ešte ten večer vytvorili dole v obývačke provizórne lôžko z gauču. A z kresla spravili dočasné provizórne lôžko aj pre Ginny. Harryho noha musela byť znehybnená vo vyvýšenej polohe, aby sa zabránilo čo i len minimálnemu pohnutiu. Bolo nevyhnutné, aby mali všetky kosti potrebný čas k úplnému zahojeniu. Nebola to obyčajná zlomenina. Všetci vedeli, že ak sa liečba podcení a nedotiahne do konca, opätovný Severusov zákrok už môže byť zbytočný a neúspešný. Nehovoriac o komplikáciách, ktoré pri liečbe hrozili. Harry mu však veril. Ale tá bolesť...
                Severus ho varoval pred tou intenzívnou bolesťou. Pripadalo mu to ako pred pár rokmi, keď ležal v tej jaskyni a od bolesti takmer ani nevidel. Až na to, že tentoraz je pri ňom ona, pokým vtedy tam nemal takú príjemnú spoločnosť. A zrejme mu túto idylku, hoci prekrytú mučivými pocitmi, tak skoro nikto nenaruší. Doslova pretrpel transport z horného poschodia, kedy ho Severus s Hermionou levitovali a Ginny prútikom istila jeho nohu, aby sa ani o milimeter nepohla. Zvládli to, hoci bol prinútený vypýtať si elixír proti bolesti.
                „Takto je to lepšie,“ vtisla mu bozk na líce neskôr večer, keď osameli. Severus ju prakticky menoval do funkcie jeho osobnej ošetrovateľky a ona sa toho pochopiteľne okamžite chytila. Vrhla naňho niekoľko osviežovacích kúziel a prútikom mu prezliekla pyžamo. Jedli ešte v dobe, kedy tu boli ich dvaja priatelia a pred momentom vyfasoval svoje elixíry. Vedela, že trpí a bola pripravená spraviť všetko, čo bude môcť. Teraz ležala vedľa neho, ich dve provizórne lôžka pritisnuté blízko seba jej to umožňovali. Samozrejme sa držala na jeho zdravej strane. „A čo budeme robiť teraz?“ spýtala sa opierajúc na lakťoch a dívajúc sa naňho. Usmial sa.
                „Zrejme spať, nie?“ natiahol nevinne. „Severus mi zakázal všetko.“
                „Ale my sa ho predsa nebojíme, nie?“ zamrkala.
                „Ginny...“ vydýchol prekvapene.
                „Nepanikár,“ zahihňala sa. „Nemám v pláne vrhnúť sa na teba, ale ak budeme mať chuť, poznáme iné spôsoby, nech si Severus hovorí čo chce.“
                „Checht, to asi áno. Nemôžem sa ale namáhať a siliť.“
                „Ty nie, ale ja môžem,“ žmurkla. Naprázdno prehltol. Iste, ak by chceli, dalo by sa robiť toľko vecí inými spôsobmi. „Dnes si ale pustíme tamtú vec,“ mávla rukou k televízoru. Harry sa zatváril ublížene. Ale mala pravdu. Stále bol veľmi ubolený, bolo to príliš čerstvé, než aby bol schopný vyvinúť čo i len minimálnu námahu.
                Zhasla svetlá, nechala svietiť len malú lampičku a on jej vysvetľoval, ktorý gombík na ovládači čo znamená. A keď sa na obrazovke zjavili obrázky, fascinovalo ju to a úplne pohltilo. Nedarilo sa mu zaspať. Film dávno skončil, začal ďalší, ona už zaspala a on sa nevedel poriadne ani zavrtieť. Zaspal takmer až nadránom.

------

„Musíš to vydržať,“ povzbudzovala ho Ginny, keď od neho brala podnos s raňajkami, ktorých sa sotva dotkol. Tá bolesť bola nepríjemná a hoci sa už stretol vo svojom živote s väčšou bolesťou, táto bola viac otravná a vyčerpávajúca. A taktiež poloha, v ktorej sa nachádzal, bola viac ako nepríjemná. Od prebudenia mu už štyri razy natriasala vankúš, až ju musel upozorniť, aby to nepreháňala.
                „Ja viem,“ pousmial sa. „Už to ani nie je také hrozné, ako to bolo včera. Zvykám si,“ natiahol s miernym nádychom irónie.
                „Bude to čím ďalej tým lepšie,“ jemne ho pobozkala na pery a strčila mu do rúk jeden z dlhej rady predpísaných elixírov.
                „Uhm,“ prikývol, keď do seba kopol elixír. „Tých deväť dní to vydržím, potom mi nohu odčaruje a ja sa aspoň pretočím, pretože mám pocit, že sa mi už na zadku robí otlak,“ zaškľabil sa dbajúc o to, aby v jeho tóne nebol badateľný ani záblesk irónie, či podráždenia, pretože Ginny vyzerala, že trpí viac než on.
                „Ako ti pomôcť?“ zamračila sa.
                „Je to v pohode,“ usmial sa presvedčivejšie a pritiahol si ju k sebe. „Vážne, nerob si starosti,“ pobozkal ju. „Kúsok sa dokážem posunúť,“ a na potvrdenie svojich slov sa mierne nadvihol zdravou nohou a o trocha sa posunul. Nevinne zamrkal. „Prisahám, že môj zadok ostane presne takým, aký máš rada,“ uchechtol sa. Symbolicky ho udrela do ramena.
                „Si vážne niekedy otrasný,“ zavrtela hlavou.
                „Keď len niekedy,“ znova mrkol. „Čo keby sme si pustili televízor?“ neisto navrhol. Možno by sa pri televízore odpútala. Aj na ňu toho bolo priveľa. Nielen on, ako maród, ale aj príprava na skúšky. Aj ona potrebovala na chvíľu vypnúť.
                „Včera ma to príliš neoslovilo,“ nadvihla obočie, ale i tak si sadla na zem k jeho lôžku a vzala do rúk ovládač. „Ktorým?“ hľadela na tlačidlá.
                „Bola si fascinovaná,“ dovolil si pripomenúť a ukázal jej, čo má stisnúť.
                „Možno malú chvíľu,“ pripustila. „Než som pochopila, čo je to za hlúposť.“
                „Možno dnes pustia niečo zábavnejšie.“
                „Možno,“ zamerala sa na obrazovku sediac vedľa neho. Díval sa na jej profil. Ešte deväť dní bude úplne nepoužiteľný. Potom bude musieť začať rehabilitovať. Ktovie, kedy presne bude tým Harrym, ktorý by jej poskytol oporu. Uprene hľadela na obrazovku a začala sa mračiť. A mračila sa čím ďalej, tým viac.
                Pozrel na televízor. Práve dávali akýsi kreslený film, alebo seriál, či čo to bolo. A zamračil sa aj on.
                „To je špongia?“ spýtal sa.
                „Uhm,“ prikývla zamračene. „Mala by to byť špongia a je v mori a to vedľa nej by mala byť hviezdica.“
                Chvíľu bolo ticho. Keď sa ozval smiech onej špongie, vyvalil oči.
                „To sú všetky programy pre deti takéto stupídne?“ spýtala sa nechápavo.
                „Neviem, asi nie,“ zavrtel hlavou. Nepoznal programy pre deti dobre. Vlastne skoro vôbec. „Pamätám si akurát Ninja korytnačky, ktoré Dudley sledoval. No ale, dalo sa na to dívať, pokiaľ ma neprichytil a nezbil.“
                „Je to absolútna hlúposť!“ rozhorčene vykríkla na televízor.
                „Určite existujú aj normálnejšie programy a filmy pre deti,“ mračil sa na obrázky v televízore. Behala tam špongia v nohaviciach, nejaká hviezdica, ktorej špongia hovorila Patrick a potom sépia...
                „Je to v mori, však?“ mávla rukou na televízor a pozrela na Harryho so zdvihnutým obočím. Pokrčil ramenami. „Tak ale potom vážne nechápem, ako tam môže horieť!“ zavrtela hlavou a vypla televízor. „Ani sa nedivím, že sú muklovia takí, akí sú,“ stále bola rozčúlená. „Radšej vezmem do rúk knihu Čarovania, tá je aspoň trocha reálna,“ zaškľabila sa. A on sa musel uchechtnúť. Práve v takýchto chvíľach na svoje koleno nemyslel.
                „Dnes je prvého septembra,“ vypustil po chvíli. Ležal na lôžku, díval sa do stropu a spomínal na svoje začiatky školského roka. „Miloval som cestu vlakom,“ usmial sa.
                „Môj brat by bol tvojím prehlásením pohoršený,“ uškrnula sa nad knihou. „Oponoval by ti. On miloval tie hostiny,“ zahihňala sa.
                „Tiež pravda,“ prikývol. „Najviac som miloval puding.“
                „Ten aj ja,“ súhlasne zamrnčala. Potom sa naklonila k nemu. „Dala by som si rokfortský puding. A naučím sa ho aj robiť, čo povieš?“
                Usmial sa ešte viac. Zdanlivé maličkosti v jej správaní mu stále pripomínali, akými významnými krokmi už prešla. Chcela mu jednoznačne spraviť radosť. Chcela sa učiť a postupovať vpred. Chcela mu pomáhať a všetko robila výborne.
                „To by bolo fajn,“ súhlasne prikývol. „Ja budem špecialista na gril a ty na pudingy,“ zazubil sa. Chcel ešte niečo povedať, keď ich odpútal zvuk letaxu, ktorý ich prinútil spozornieť. Obaja okamžite zvierali v ruke prútiky.

TOPlist