34. Sústredenie

 

     Národný park Exmoor, Killington, 10.6.2002 – 14.6.2002
               
Triafačská sekcia
                Ginny sa po návšteve Potterových u nich doma upokojila. Nakoniec sa dozvedela, o čom sa ich mamy bavili a hoci v tom rozhovore zazneli nejaké ich túžby, rozhodne sa nič neplánovalo a nikto sa nechystal do ničoho ju tlačiť. Odľahlo jej.  
                Preto sa uvoľnenejšie pustila do ďalšieho týždňa reprezentačného sústredenia. Susie, ako sa zdalo, si už na skoré vstávanie zvykla. Hráči si zvykali aj na povinný ranný päťkilometrový beh, ktorý jej problémy nerobil. Dobiehala spolu s Harrym, Leom Corkinom a Lukom Ibbottom medzi prvými. Aj jej brat prestal frflať.
                Spolu s Willy Reichom a Charlesom Archerom sa postupne zohrávali. Gwen zamieňala triafačské trio a nikoho neprekvapilo, že si najlepšie rozumie so Susie. A tá sa začala, spolu s Ronom, zúčastňovať akýchsi sedení, na ktorých sa sústreďovali na to, aby sa obaja presvedčili, že sú dobrí a tréma nie je ich priateľka.
                Začali nacvičovať rôzne signály. Problémom bolo pochopiť, ktorý hráč ma pri tom ktorom pohybe čo na mysli, aby ho ostatní dvaja pochopili. U Harpyí tomuto venovali veľa času a pozornosti, preto Haprye prestrieľali ostatné tímy. Willy prejavil nadšenie a túžbu rýchlo sa učiť. Charles, hoci bol Drakom, tiež ochotne spolupracoval. Nebol zase až taký zlý a hnusný, ako sa Ginny obávala.
                „Charlie!“ zakričala naňho Gwen. „Ginny zlieta nižšie. Očakávaj to, že sa chce dostať za hráčov. Je rýchla, rátaj s tým a Willyho v tej chvíli ignoruj. Willy, zamestnávaj triafačov súpera, odpútavaj pozornosť!“
                Podobné povely zaznievali často. Svoju sekciu mali na to, aby skutočne vcelku v pokoji nacvičili pár signálov. Rezervné trio hralo za súperov. A tiež si vymenili pozície a bránili rezervám v útoku. A triá sa obmieňali, aby si zvykli všetci na všetkých.
                Zameriavali sa aj na prihrávky. Bolo nutné naučiť sa poznať svojich spoluhráčov do detailov a podľa toho zvoliť tip prihrávky. Bolo nutné naučiť sa odhadovať rýchlosť letu nových metiel a podľa toho prihrávať.
                A tiež streľba. Technické rany sa striedali s tými tvrdými a presnými. Dokázali páliť v besnom tempe hodinu. Lopty mali našťastie začarované a vracali sa k nim.
                A samozrejme obratnosť. Kľučkovanie medzi spoluhráčmi, hľadanie si tej pravej pozície z ktorej mohli strieľať, prihrávať alebo prijímať prihrávky. Vo svojej sekcii mali na to pokoj, zatiaľ sa im tam neplantal nikto ďalší. To prichádzalo vždy až poobede.
                Strážcovská sekcia
                James sa k príprave postavil skutočne zodpovedne a myslel na každú maličkosť. Aj na tú, že strážcovia, a platilo to aj o odrážačoch, toho sami veľa nenatrénujú, ak by nemali niekoho, kto by na nich pálil rany. A pri individuálnych tréningoch vážne nikoho nebolo. Ibaže existoval automatický odpaľovač lôpt, ktorý sa o to postaral a pálil po nich.
                V obručiach, ktoré mali len pár metrov nad zemou, sa s Oliverom striedali. A začarovaný vynález po nich vystreľoval lopty skutočne rozmanitým a neodhadnuteľným spôsobom. Raz to bola technická strela, potom tvrdá rana, raz napravo a potom zase, nízko k zemi a vysoko. A každá trafila niektorú z obručí. Nebol to hráč, ktorý na nich letel a snažil sa ich pohybom oklamať. Bol to stroj a išlo len o to, aby chytili čo najviac lôpt.
                Bavili sa, súťažili medzi sebou. Ako jediní si pri individuálnych tréningoch užili kopec zábavy. Ron sa pri tejto streľbe javil ako lepším a vyhral viac ich neoficiálnych súťaží. Ibaže v hre to je úplne iné. I tak ale zlepšovali pohyb, presun od obruče k obruči a reflexy.
                Odrážačská sekcia
                Podobne, ako u strážcov, aj odrážači mali hneď dva stroje, ktoré po nich pálili lopty a oni ich odpaľovali. Na rozdiel od Olivera a Rona, sa mohli štyria odrážači zamerať aj na to, aby nacvičovali bránenie spoluhráča.
                Príliš sa však nesnažili zasiahnuť jeden druhého. Hoci bola Joyce v pohotovosti celé dni, nechceli jej pridávať starosť. Preto triafali do terčov, ktorých tu mali hneď niekoľko. Náhodne vypálená dorážačka mala skončiť v niektorom z terčov. Aj oni to pojali ako hru a súťaž medzi sebou. Na rozdiel od strážcov to ale nebrali ako zábavu, ale ako veľmi drsné a cieľavedomé hnanie sa za zlepšením a prekonaním jeden druhého.
                James bol práve s tréningom svojich odrážačov najviac spokojný. Boli to drsní a tvrdí chlapi, vytrvalí a hlavne súťaživí. Nepotrebovali, aby sa im venoval toľko, koľko ostatným. A bol za to rád.
                Stíhačská sekcia
                Harry spolu s Leom Corkinom samozrejme lietali. Nepretržite počas celého individuálneho tréningu. Či už to bol letecký slalom, alebo prudké obrátky a brzdenie. Vlastne nič iné ani robiť nemohli.
                Trénovali rôzne stíhačské manévre, vypúšťali cvičnú strelu a naháňali sa po nej. A James bol stále nespokojný. Jeho syn síce z piatich striel chytil štyri, jemu sa však nepozdávalo ani to.
                Harry vedel, ako nakoniec ich tréning bude prebiehať a veľmi sa musel krotiť, aby sa s otcom nehádal a neoponoval mu. Hoci ho na jazyku pálilo odvrknutie, kontroloval sa. James po ňom vždy chcel stopercentnú prácu a maximálne nasadenie. Nepozdávala sa mu ani jeho najlepšie odvedená robota. Tam, kde by mu každý iný tréner pleskol po ramene a okomentoval by jeho výkon ako dobrá práca, jeho otec frflal a mrmlal a nespokojne okomentoval všetko, čo sa jeho syna týkalo. Našťastie podobne pristupoval aj k Leovi.
                Iste, stíhač je v tíme najdôležitejšou osobou. Aspoň vo vyrovnaných zápasoch určite. Na jeho výkone, či zaváhaní, bude závisieť dĺžka ich účinkovania na šampionáte. Harry mal ale pocit, že by otcovi nezaškodilo trocha upustiť paru.
                Zmiešané tréningy
                Po obede a krátkej regeneračnej prestávke sa všetci vrhli do spoločného trénovania. Toto bolo rozhodne zábavnejšie pre všetkých. A Harry by povedal, že aj zmysluplnejšie, ale on tie tréningy ani nevymyslel a ani neriadil, takže mu neostávalo nič iné, len držať ústa a krok.
                Rozdelili sa do dvoch tímov. Väčšinou na základ a rezervu a hrali proti sebe s tým, že im do hry vstupoval ako James, tak aj Gwen a okamžite upozorňovali na chyby, ktorých sa mali dopustiť, radili, čo zlepšiť a čoho sa vyvarovať, občas si zanadávali a ešte menej často niekoho pochválili. Klasický tréning.
                James Harrymu prezradil, že sa v poslednom týždni sústredenia zamerajú aj na podporu útoku a obrany stíhačom. To, na čo nechceli poukazovať, ale s čím chceli na MS vyrukovať. Nech si všetci myslia, že Angličania týmto prvkom opovrhujú. Dalo by sa to nazvať riskantným ťahom. V čase, kedy bude stíhač podporovať útok, sa môže zjaviť strela. Niektoré zápasy však nemusia byť vyrovnané, môžu ich protihráči prestrielať a v tom momente je stíhaš platným hráčom v poli, ktorý môže zabrániť inkasovaniu, alebo môže dopomôcť ku skórovaniu. Prečo v takom momente visieť nečinne vo vzduchu, zháňať sa po strele a sledovať, ako skóre súpera narastá?
                Harry s tým bez výhrad súhlasil. V Amerike sa tomu venovali, niektoré štáty, ako vedel, sa v tom doslova vyžívali. Stíhač bol siedmym platným hráčom v poli nech sa zápas vyvíjal akokoľvek. A on bol tiež svojím spôsobom hravým. Alebo teda, miloval metlobal. Miloval chytanie strely. Ale mal rád, keď mohol do hry zasiahnuť výraznejším spôsobom.

      Dom Potterových, Godricova úžľabina, 15.6.2002
               
„Takže? Ako to vyzerá s mojou budúcnosťou?“ spýtal sa Sirius Harryho a Ginny, keď sa spolu stretli v sobotu u Potterových. A Remus so svojou priateľkou tiež prišli.
                „Čo myslíš?“ odvetil otázkou a zamračil sa. Skutočne netušil, čo po ňom krstný otec chce.
                „Vzhľadom k tomu, že sa mám po šampionáte ženiť, tak chcem vedieť, či sa budem ženiť,“ zazubil sa. „Je Prongs tvrdý? Pripraví vás dobre?“ zažmurkal.
                „Tvrdý je a pripraví nás dobre,“ pritakala Ginny. „Ale či to bude stačiť na to, aby si sa oženil?“ mykla plecami.
                „Rozhodne by sme sa nesťažovali, keby sme po šampionáte šli na svadbu,“ prikývol Harry a mrkol na Ginny. „Radšej sa ale zmier s úlohou starého mládenca,“ zaškľabil sa.
                „S touto úlohou som už zmierený. Rád by som vyskúšal funkciu ženáča, vieš?“ oplatil mu úškľabok. „Stále na niečo frfle, keď príde z Exmooru,“ posťažoval sa.
                „Frfle na nás?“ vyzvedala Ginny.
                „Na vás konkrétne nie. Tak, vo všeobecnosti. Že bude málo času, že stále niečo pokrivkáva...“ zavrtel hlavou. „Bol som s ním za tie dva týždne len tri razy a už mi to liezlo na nervy. Predstav si svoju matku. Merlin, je to veľmi statočná žena,“ zahihňal sa.
                „Viem si predstaviť,“ prikývol a pozrel na mamu, ktorá sa rozprávala s Gwen a Hermionou. O čom sa tie tri mohli rozprávať, to bolo preňho záhadou.  
                „A prezradil mi aj ďalšiu informáciu,“ uprene pozrel na svojho krstného syna.
                „Akú?“ spýtal sa. Siriusov pohľad sa mu nepozdával. Alebo teda vždy, keď sa naňho takto pozrel, prišlo niečo vážne. „Ľutuje toho, že ma nominoval?“ zaškľabil sa.
                „To nie. Prezradil mi, akú dostal ponuku.“
                „Aha, jasne. Mal by trénovať Kanóny. To viem,“ mávol nad tým rukou.
                „Áno. A vieš aj o tom, že už tú ponuku prijal?“ povytiahol obočie. Harry sa zamračil. Toto mu nepovedal. A on vedel, že nechávať tieto veci otvorené a riešiť ich až po šampionáte, je blbosť. Sám mal doma ponuky z klubov, ktoré by ho chceli pretiahnuť k sebe.
                „Nie, toto mi zatiaľ neprezradil,“ s trpkosťou vypustil a pozrel pre zmenu na otca, ktorý sa na niečom smial spolu s Remusom.  
                „Určite sa na to chystal,“ zastala sa ho Ginny.
                „Nemyslím. Chcel byť ticho až do momentu, kedy skončí  prestupové obdobie.“
                „Ale blbosť, Hawk,“ prerušil ho Sirius. „Vravel, že po sústredení a pred odchodom na šampionát o tom s tebou chce hovoriť. Nechce ťa tam držať násilím, ale bol by rád, keby si ostal.“
                „Neostanem,“ tvrdohlavo prehlásil. Sirius prevrátil oči. Ich spoločnú metlobalovú históriu ovládal dokonalo.
                „Ako inak,“ vypustil sklamane. „Vy dvaja ste proste otrasní... a otravní,“ zavrtel hlavou.
                „Nejde to. Vidím to aj teraz. Nech spravím všetko, čo po mne chce a nech to spravím akokoľvek dokonalo, tak bude očakávať vždy viac. A ja to už vážne lepšie robiť neviem. Tak keď si myslí, že nejakého stíhača vytrénuje k svojej úplnej spokojnosti a tá má hranice siahajúce až k nebesiam, tak nech tak činí. Ale so mnou nech neráta,“ vyprskol naštvane.
                „Či to nebude tým, že si jeho syn,“ skúsila Ginny.
                „Určite je to tým a jedine tým,“ pozrel na ňu. „Vždy sme sa pre to hádali.“
                „Už sa nehádaš, ako som počul,“ Sirius sa mierne pousmial.  
                „Nie, dostal som totiž rozum, ktorý on nedostane nikdy,“ neprestával podráždene vrčať a odkráčal do kuchyne vytiahnuť si z chladničky nejaké nealko.
                „Je to škoda,“ nadhodila Ginny, keď odišiel. „James je dobrý tréner a Harry je dobrý stíhač. Spolu by dokázali divy.“
                „Skúsili to jednu sezónu,“ potichu jej vysvetľoval. „Harry hral len za školský tím. Prongs bol vždy tvrdý, ale Hawk má pravdu... vyžadoval po ňom stále niečo viac. Bol v puberte a samozrejme sa priečil otcovým požiadavkám. A vzbúril sa, rebeloval. V škole mal problémy a zdrhol z internátu,“ stiahol obočie. Ginny sa naňho pozrela, a on sa smutne pousmial. „Boli to najhoršie dva týždne pre Lily a napokon aj pre Jamesa. Skrýval sa po kamarátoch, nevyviedol nič zlé. Len demonštroval svoju nespokojnosť. A zaprisahal sa, že nikdy nebude pod otcovým vedením dlhšie, ako jeden turnaj.“  
                „Toto mi nehovoril,“ vydýchla Ginny a skúsila si predstaviť šestnásťročného Harryho, ktorý ušiel z internátu, aby tým vyjadril nespokojnosť s otcovým prístupom.
                „Je to jedna z jeho blbostí, ktoré vyviedol. Prongs je ale maximalista. A od syna vyžaduje to isté. Akosi si nevie priznať, že už maximum dosiahol, že už sa proste nedokáže zlepšiť. A prečo by aj, no nie? Hawk je svetový stíhač,“ znova zavrtel hlavou. „Prongs vtedy prenechal funkciu hlavného trénera svojmu asistentovi a Hawk sezónu dohral. Skúšal ho pritiahnuť k Diablom, ale Harry by zrejme prestal hrať, keby nedostal žiadnu inú ponuku. Ale tých mal neúrekom. Celé tri roky sa staral o to, aby pohár vyhrali Panteri a nie Diabli,“ smutne sa uchechtol.  
                Ginny ho pozorne počúvala. Vždy jej vravel len to, že sa stále hádajú a že nemôžu fungovať v jednom tíme. Do podrobností nezachádzal. A bolo to... aspoň to konečne pochopila.
                „Chcel z neho spraviť bezchybný stroj na chytanie strely.“
                „Presne tak,“ odsúhlasil jej úvahu. „Stroj, nie človeka. Oni sa majú radi, nemysli si, že nie. Bol prvým, kto ho podporoval v kariére. Robil všetko pre to, aby sa z neho stal stíhač. Dokážu sa aj ľudsky pohádať, ak majú odlišný názor na metlobal, ale trénovať ho nemôže.“
                „Chápem to,“ prikývla a pozrela na Harryho, ktorý sa zastavil na ceste z kuchyne pri svojej mame a o niečom sa s rozprávali. „Neexistuje, aby ostal u Kanónov.“
                „Prongs by si práve to želal. Vravel o tom, že by už k synovi nepristupoval tak, ako v minulosti. Ale nech by to myslel akokoľvek vážne a aj keby to skutočne spravil, Hawka nič nedokáže presvedčiť. Najviac by trpela Lily. A ty zrejme tiež.“
                „A... nepohádajú sa znova?“
                „Určite,“ uchechtol sa. „Ale bude to hádka... taká ich. Bežná. Prongs je zvyknutý na to, že sa Hawk vyhýba veľkým oblúkom klubom, ktoré trénuje. Nebude to preňho novinka. Reprezentáciu nejako prežijú, aspoň Hawk je teraz disciplinovaný a ten jeho sústredený tlak ignoruje. Zrejme za to môžeš ty, Nádherná,“ zazubil sa na ňu. „Dostal pri tebe rozum,“ mrkol na ňu.
                „Asi sa mi ale nepodarí prehovoriť ho, aby ostal u Kanónov,“ pozrela na Siriusa.
                „To asi nie,“ zavrtel hlavou. „Skúsiť to ale môžeš, samozrejme. Len pozor, aby ste sa nepohádali aj vy dvaja...“

      Byt Harryho Pottera, Londýn, 16.6.2002
               
Harry sedel v kuchyni pri stole, len v trenírkach a župane, s kávou pri ruke a díval sa na desať ponúk k prestupu na nadchádzajúcu sezónu. Mal v pláne premýšľať nad tým až po sústredení. Chcel sa rozhodnúť ešte pred odchodom na šampionát, ktorému klubu dá prednosť, ale po tom, čo sa včera dozvedel, že sa jeho otec už rozhodol a kývol Kanónom, nemienil čakať. Tvrdohlavo a nahnevane.
                Príliš toho nenaspal, čo bola zrejme chyba. Rozhodol sa ostať v Anglicku, fajn. Dokonca bol rozhodnutý ostať u Kanónov. Bol si istý, že za peniaze, ktoré získali tretím miestom, by mohli Kanóny kúpiť pár schopných hráčov a oni by sa v nadchádzajúcej sezóne uchádzali o ešte lepšie umiestnenie. Ibaže mu teraz otec pretrhal všetky plány. Naštvane zasyčal. 
                Určite nedostal len jednu ponuku. Osloviť ho muselo niekoľko klubov. A on sa rozhodol pre Kanóny. Nemohol si myslieť, že by tam Harry ostal. Že nie? Vysvetlili si to, alebo teda pohádali sa kvôli tomu už veľakrát. Hoci sa rozhodol zmeniť svoj život od základov, rozhodol sa pre anglickú ligu, jeho otec nemohol očakávať, že by sa rozhodol zmeniť aj toto jeho presvedčenie.
                „Harry.“ Do kuchyne sa došuchtala rozospatá Ginny. „Čo tu robíš, pre Merlina, o siedmej ráno? Je nedeľa... Aha,“ prikývla, keď zbadala ponukové listy klubov. Vnorila mu prsty do vlasov a hladila ho.
                „Prečo ešte nespíš?“ spýtal sa zvedavo. Nezvykla sa budievať skôr, ako o deviatej, pokiaľ nemala povinnosti. A tie dnes nemala.
                „Zobudil ma náhly pocit osamelosti,“ natiahla s úškľabkom. A on si ju okamžite posadil na kolená. „Tak ktorému tímu dáš prednosť? Ktorý tím si budem musieť obľúbiť?“ spýtala sa a omotala si ruky okolo jeho krku.
                „Netopiere stále ponúkajú najviac. Ale do írskeho klubu nechcem. Takže ani Kane. United vyzerá lákavo, ale to nespravím Leovi. Draci ani náhodou. Zaujímavo vyzerajú Fénixy, skončili siedmi,“ stiahol obočie. „A tiež Pýchy,“ mykol plecami. „Tým sa darilo ešte lepšie. Absolútne vylučujem Osi a tiež Tornáda. Chcú ma aj Šípy a Katapulty, to by som aspoň ostal na domácom štadióne. Neviem.“
                „Málo pravdepodobné bolo aj pred vyše rokom, že budeme na jednom štadióne. Teraz je to ešte menej pravdepodobné,“ vzala do rúk jeden pergamen. „Hm, Netopiere sa rozhodli rozhadzovať,“ natiahla s pohľadom upretým na sumu, ktorú mu ponúkali. „Toľkoto zarábajú dve naše hráčky dohromady,“ pozrela naňho.
                „Mne nejde o peniaze,“ stiahol obočie. „Nechcem do írskeho klubu.“
                „Prečo?“ spýtala sa a vážne to chcela pochopiť.
                „Čo ja viem?“ mykol plecami.
                „Tak to je argument, ktorý len ťažko vyvrátim,“ zaškľabila sa.
                „Som Angličan, ktorý hral v Amerike. Nechcem byť Angličanom, ktorý by hral v írskom klube, hoci anglickú ligu,“ roztrpčene skonštatoval.
                „Tak toto je už pochopiteľnejšie,“ prikývla. A zadívala sa naňho. „A keby si ostal u Kanónov?“ spýtala sa opatrne. Keď však videla jeho výraz, okamžite dodávala. „Harpye s nimi majú najlepšie vzťahy.“
                „Nie, Ginny,“ zamračene odvetil. „Nepôjde to, vážne.“
                „Škoda,“ povzdychla. Chápala ho však viac, než si bol vedomý. „Sirius mi povedal o vašom spoločnom pôsobení v jednom tíme,“ opatrne nadhodila. 
                „Jasne, mohol som si myslieť,“ stiahol obočie. „Nie som na to hrdý. Narobil som problémy Douglasovi, mame, aj otcovi. Ale dosiahol som svoje. Dohodu a sľub, že ma nechá na pokoji. Vydržalo mu dosť dlho. Potom ma začal kontrolovať nepriamo,“ zavrtel hlavou. „Prvé, čo bolo, keď som vyšiel strednú bolo to, že som sa odsťahoval. Po troch mesiacoch svojej prvej sezóny som odstavil krb. Začal som žiť absolútne muklovsky, aby som mu znemožnil moje kontrolovanie,“ pozrel na ňu. Pozorne ho počúvala. Uškrnul sa. „A zhodil som ho z toho piedestálu, na ktorý sa ako tréner Diablov dostal,“ zaškľabil sa. „Dokázal som mu, že sa o seba dokážem postarať, že trénujem poctivo a nič nepodceňujem. A to už po zisku prvého pohára, kedy sme ich priamo porazili. Až potom prestal s tým neustálim stíhaním svojho syna.“
                „Rozumiem tomu,“ povedala, keď stíchol. „U mňa to bolo podobné, hoci v obrátenom garde. A keď sa moja mama umúdrila, tvoj otec by mohol tiež.“
                „Ale nemohol. Po kom myslíš, že som taký tvrdohlavý? Po mame asi ťažko.“
                „Zrejme máš pravdu. Niekedy by som ťa za tú tvrdohlavosť roztrhla.“
                „Ty si tvrdohlavá tiež, tak ma neodsudzuj.“
                „Ale nie som až taká, ako ty.“
                „Ale si.“
                „Nie.“
                „No vidíš, tu máš dôkaz, že si,“ zasmial sa. Vyčítavo sa naňho pozrela.
                „Možno trocha.“
                „Trocha viac.“
                „Dosť,“ prerušila ho s úsmevom. „Takže... ak by som si mala vybrať ja, tak z tých ponúk možno Pýchy alebo Fénixy. Ako Harpya dávam prednosť Fénixom, sú prakticky neškodní a po Kanónoch a Tornádach ich máme najradšej.“
                „Máte rady Tornáda? Tí sú v ponuke,“ hrabal sa v pergamenoch.
                „Harry, Tornáda nie,“ stiahla obočie. „Máme ich rady, ale je to skôr láska z ľútosti,“ zazubila sa. „Pýchy patria niekde do stredu. Nie sú to ani idioti, ale ani s nimi nesympatizujeme.“
                „Ale tvoj postoj k nim by sa výrazne zmenil, nemám pravdu?“ uškrnul sa.
                „Zrejme by som ho musela prehodnotiť, to fakt,“ zasmiala sa. „Harry, akokoľvek sa rozhodneš, či už to budú United alebo Kane alebo ktokoľvek iný, razom to bude tím, s ktorým sa bude musieť počítať v bojoch o titul.“
                „A to bude pre Harpye kruté.“
                „Pre Harpye to nebude najmenší problém,“ vyplazila mu jazyk.
                „Rád by som zdieľal tvoj optimizmus,“ vrátil jej to rovnako. „Uvidíme. Ešte týždeň nás bude otec mučiť a potom sa budem musieť rozhodnúť,“ odsunul pergameny z dohľadu. „Teraz som sa ale rozhodol pre niečo iné.“ Siahol jej rukou pod župan a hľadal to, čo si myslel, že tam nájde. Bola pod ním nahá, takže s tým nemal najmenšie problémy. Vyslobodil jeden jej prsník a lačne sa naň prisal.
                „Tak toto tvoje rozhodnutie prijmem bez námietok...“

      Národný park Exmoor, Killington, 17.6.2002
               
„Tak? Ako si si užil víkend?“ spýtal sa Harry Rona, keď si večer sadli v spoločenskej miestnosti k šachu. Ron ho znova prehovoril, aby si zahrali. A Harry nevedel pochopiť, prečo sa mu doteraz nepodarilo vyhrať. Otec ho naučil hrať šachy, keď bol ešte malý. A myslel si, že je dobrý. Pravidelne ho porážal a tiež Remusa a Siriusa a dokonca sa mu podarilo párkrát vyhrať aj nad Douglasom. S nikým iným sa zatiaľ nestretol, koho by bavil šach. Ani jeho mamu šach nebavil. Len teraz, Rona.
                „Celkom v pohode,“ usmial sa spokojne. „Luna mala celý víkend voľný a naplno sme ho využili,“ významne sa zazubil a zavelil svojmu pešiakovi, aby sa pohol vpred.
                „Tak je to správne,“ prikývol súhlasne a premýšľal nad ďalším ťahom.
                „Dnes bol fajn tréning,“ zhodnotil Ron.
                A bola to pravda. Hráči si za dva týždne zvykli, behanie už nerobilo problém nikomu a tréneri sa rozhodli zrušiť individuálne tréningy a celý deň sa zamerali na hru komplet celého tímu. Dokonca aj teraz večer, v spoločenskej miestnosti, boli takmer všetci.
                Každý dodržiaval stanovené pravidlá. Na začiatku sa stalo, že niektorí hráči ráno meškali, ale neboli to ktovieaké prehrešky. Nikto nedostal napomenutie, prešlo sa to takmer bez povšimnutia, len boli vinníci dôrazne upozornení. Nikomu ani nenapadlo prepašovať sem alkohol, alebo vyliezať po večierke z izby. Hoci Harry mal nutkanie porušiť toto pravidlo, nakoniec odolal.
                „Áno, to bol,“ prikývol a rozhodol sa posunúť svoju vežu. Ron stiahol obočie a premýšľal, čo chcel Harry tým ťahom docieliť.
                „Našiel som si doma pár ponúk na prestup,“ prezradil mu po chvíli a potiahol strelcom, pretože neprišiel na nič, čo by mohlo jeho figúrky ohroziť.
                „Uhm, ja tiež,“ prikývol Harry. „A prestúpim,“ oznámil pokojne. Ron sa naňho okamžite pozrel.
                „Takže si rozhodnutý.“
                „Otec kývol Kanónom. Nemôžem tam byť,“ mykol plecami.
                „Jasne.“ Ron sa vrátil k šachovnici, do ktorej Harry uprene hľadel.
                „Kto ťa chce?“ spýtal sa Harry.
                „Sokoli, Osi a Pýchy...“ prezradil potichu. Harry sa prestal venovať vymýšľaniu stratégie a pozrel na Rona.
                „Fakt?“ zaškľabil sa. Ron povytiahol obočie. „Osi chcú aj mňa, ale to nepôjde. Tie ich dresy stoja za prd. Rozhodoval som sa medzi Fénixami a Pýchami,“ na tvári sa mu rozlial úsmev a zažmurkal na Rona. Ten naňho vyvalil oči. 
                „Ale to by...“ zazubil sa. „Dennis Thacker končí, to sa vedelo. Ale že aj Rory Price?“
                „Vyzerá to tak. Alebo ho chcú len vymeniť. Každopádne, keby sme obaja prešli do Pých, bolo by to fajn,“ okamžite sa nadchol. Ron však povzdychol.
                „Bolo by to fajn, to určite. Ale aj tak,“ mierne sa zamračil, „milujem Kanóny odmalička. A váham. Pýchy skončili na šiestom mieste, sú dobrí. A majú fajn triafačov. A keď ešte dostanú teba myslím, že sa Harpye aj s Netopiermi môžu začať strachovať. Ibaže...“
                „Ibaže stále váhaš,“ prikývol Harry. „Pozri na mňa. Odišiel som od Panterov, pri ktorých, ak rátam aj juniorov, som bol päť rokov. Odišiel som z úžasnej ligy hrať sem. Prečo by si nemohol prehodnotiť svoje priority a ísť za lepším? Mám rád všetkých hráčov Kanónov, sú to kamaráti a dobrí, ibaže nemajú na to, aby hrali o vyššie priečky. A môj otec ich nespasí. Ani ja a ani ty. Si príliš dobrý na to, aby si hral u Kanónov, Ron. Môj otec to vie, inak by si tu teraz nebol a nerobil Oliverovi náhradníka. Si druhý najlepší strážca a vsadím sa, že máš na to, aby si predbehol aj Olivera. Tak neváhaj a poďme spolu k Pýcham. Poďme spolu vyhrať ligu,“ nabádal ho s úsmevom. Šach v momente upadol do zabudnutia. Ron bol dlhú dobu ticho a Harryho rušiť nechcel. Len s napätím čakal.
                „Budem o tom vážne uvažovať,“ rozhodol sa napokon. A usmial sa.

      Národný park Exmoor, Killington, 18.6.2002
               
„Je to taktika, s ktorou vyrukujú hlavne americké tímy a aj tie ázijské,“ rozprával James sediac na metle vo vzduchu vedľa Harryho a Lea. Už včera to skúšali a chceli v tom pokračovať. „A ako vieme, máme ich v skupine. Ako Indonéziu, ktorá je tým sfanatizovaná a darí sa jej, tak aj Argentínu a Mexiko. Ich stíhači budú jednoducho robiť problémy našim hráčom a pokiaľ nie priamo podpora, tak určite zabránenie v útokoch na našich hráčov. To po vás dnes budem chcieť. Strelu nevypustím. Na striedačku sa budete pokúšať škodiť a brániť. Čím viac, tým lepšie. A aj tí pod nami sa naučia očakávať hrozbu z výšky.“
                Bolo to niečo, na čo sa Harry tešil. V amerických tímoch to fungovalo. Ibaže tam to robili všetci stíhači, preto nehrozilo, že by si jeden stíhač hore počkal v pokoji na strelu, pokým ten druhý sa zapojil do hry. Aj pri tomto hrozilo, že by ich hráč mohol byť zranený vplyvom stíhača. Ak nie podpora útoku alebo obrana, tak minimálne ochrana tímových spoluhráčov. To chcel James docieliť. 
                A tak sa do toho pustili. Harry patril k základnému, modrému družstvu, Leo k tomu rezervnému, červenému. Vlastne sa rozoznávali len podľa habitov, ktoré si menili podľa toho, do ktorého tímu ich v danú chvíľu tréneri poslali. Inak boli všetci rovnakí.
                V pokoji prelietaval nad hlavami, keď zbadal Lea, ako sa pustil dole s úmyslom do niekoho vraziť, vyraziť loptu alebo prekaziť let. A on sa pustil za ním. Priletel včas, aby ho odblokoval, ibaže sa musel vzápätí vyhnúť dorážačke, ktorú naňho vypálil Robin Bohner. Jeho budúci klubový spoluhráč.
                Všetci sa teraz zameriavali na intervenciu stíhačov. Triafači na to boli upozornení a odrážači mali naplánované len zasahovanie letov z výšin.
                A bolo to dosť drsné. V metlobale bol povolený fyzický kontakt, pokiaľ sa nepoužili ruky. Jediným hráčom, do ktorého bolo zakázané vrážať, bol strážca. Joyce bola v pohotovosti a hoci mali spustené všetky bezpečnostné opatrenia, v tejto fáze prípravy jednoducho očakávala viac práce.
                Po očku sledoval, ako Leo upokojil svoj let a tiež sa pustil do voľnejšieho letu. A pozoroval Harryho. Ten po očku videl, že sa jeho tím bráni náletu súpera. A vyčkával, tváriac sa nezúčastnene. Keď sa však zmocnil prehadzovačky Willy Reich a pustil sa k obručiam súpera, vedel, že prichádza jeho šanca. Ginny letela vo Williho úrovni, ale Charles bol vpredu. Tam bude zrejme smerovať prihrávka. A tak sa pustil v rýchlosti dole, medzi hráčov stíhaný Leom, aby prudko vrazil do Dannyho Brooksa, ktorý sa chystal brániť Charlesa a tým mu umožnil voľný prelet pred obruče súpera. Zozadu počul nie príliš lichotivé prívlastky, ktoré po ňom zakričal náhradný stredný triafač. Len sa zazubil, aby vzápätí inkasoval náraz od Lea. Síce neskoro, ale predsa doňho vrazil.
                Potom museli obaja prchať pred dorážačkami, ktorými ich chceli trafiť odrážači. Netrafil ani jeden.
                Takéto nálety sa opakovali a Harry neváhal vraziť do nikoho, nech to bola Ginny alebo Susie. Alebo aj Marcus Green, ktorému tým zabránil v napálení dorážačky do niektorého hráča z jeho momentálneho tímu.
                „Bolí ma celý človek,“ sťažoval si Leo pri obede. „A to je len obed.“
                „Mohli by v metlobale pridať pravidlo, ktoré by dovoľovalo stíhačom dávať góly,“ zaškľabil sa Harry. „Prínos by bol o to prospešnejší.“
                „Zrejme ťa nudila anglická liga, čo?“ zazubil sa naňho Marcus Green.
                „Trocha áno,“ priznal. Leo Corkin zavrtel hlavou. „Nevrav, že sa ti to dnes nepáčilo.“
                „Bolí ma celý človek,“ upozornil znova s úškrnom. „Ale máš pravdu, je to fajn, hoci sa značne zvýši spotreba elixírov a mastí. Dnes nedovolím masérom, aby sa ma chytili,“ zastonal.
                „Indonézania na nás vybalia to isté,“ pripomenul.  
                „Určite,“ prikývol skúsený Marcus. „A nielen oni. Bude fajn, ak im budete brániť v tom, aby nás obťažovali,“ zasmial sa.
                „Mám na ruke veľkú modrinu, Potter,“ prisadla si k nim Ginny a informovala ho o svojom zdravotnom stave. „Ak na mňa nabudúce poletíš, nastavím ti koleno,“ zaškľabila sa.
                „A ona má presnú ranu, tak aby ťa potom neprekvapilo, keď sa nedokážeš vyčúrať,“ zahihňala sa Susie.
                „Nemyslím si, že by riskovala práve toto... zo sebeckých dôvodom,“ zachechtal sa Marcus Green. Ginny ho s úškrnom plesla po ramene.
                „Len zodpovedne plním príkazy trénerskej dvojice,“ obhajoval sa pobavene. „Tiež mi moje telo hrá širokou paletou farebných kombinácií.“
                „A natrieť masťou nechceš?“ mrkla naňho Susie zo zvyku. Bavilo ju zvádzať každého neženatého hráča v tíme. A najviac ju bavilo naťahovať sa s Harrym a Ginny.
                „Jasne, hneď, ako sa vybavíš na ošetrovni po tom, čo ťa tam pošle Ginny, tak sa zastav,“ prikývol a všetci sa schuti rozosmiali.
                Aj toto bolo čoraz častejšie. Smiech a dobrá nálada. Pokým hlavne v prvom týždni boli takmer všetci po tréningoch mŕtvi, rýchlo si zvykli a prispôsobili sa.
                Ibaže pokým boli vtedy všetci unavení, teraz boli všetci dotlčení a Joyce mala počas obednej a regeneračnej prestávky oveľa viac práce, než kedykoľvek predtým. Dokonca musela naprávať jedno vykĺbené rameno. Najlepšie z toho vyviazli strážcovia a odrážači boli tiež vcelku ušetrení. A najhoršie práve stíhači, ktorí vrážali ako do triafačov, tak najviac sami do seba.
                V poobedňajšom tréningu pokračovalo všetko tak, ako predtým. Hráči sa snažili takmer sa zmrzačiť a Harry si prvý raz, od doby, kedy prišiel do Anglicka, večer povedal, že toho má plné zuby. Vážne fakt. Nezranil sa, našťastie, ale všetky svaly v tele mal pogniavené a bolelo to. A nechal sa od masérov aspoň natrieť, keďže si na chrbát nedočiahol, Ginny to spraviť nemohla a od Rona by to bolo divné.
                „Na zajtra sme pripravili niečo iné,“ oznámil im James počas večere. Predtým, než sa premiestnil domov, aby tam prespal, pretože si to ako šéf mohol dovoliť. „Stíhači ukázali, že v prípade potreby dokážu zasiahnuť do hry v náš prospech,“ pozrel na Lea a Harryho. „Ibaže už prvý zápas s Indonézanmi, ktorý bude vyzerať podobne, ako dnešný tréning, nám môže zraniť kľúčových hráčov. Metlobal je oveľa drsnejšia hra, než ako ju chápu Angličania. Vedia o tom, samozrejme. Pripadá mi to ale tak, ako by v anglickom metlobale zakorenilo to anglické gentlemanstvo, ktoré je síce fajn, ale na svetovú úroveň jednoducho nemá. Podobne hrajú Fénixy,“ pozrel na Willyho Reicha, ktorý prikývol. „Už len pri pomyslení na to, že by mali zraniť súpera, je im ťažko,“ zaškľabil sa. Ozval sa nesmelý smiech. „Dobre, nezraňme ho, ale zabráňme tomu, aby zranili našich.“
                „To je fakt, Anglicko je špecifické tým, že preferuje pacifický spôsob hry,“ pridala sa aj Gwen. „Preto sú práve Netopiere najtvrdšie. Naša liga nie je zlá, ale vývoj metlobalu postúpil a my sme akosi zaspali. Takto sa hralo pred päťdesiatimi rokmi a obávam sa, že sa ešte dlho hrať bude. U nás. Všade inde vo svete je metlobal niekde inde.“
                „A preto je potrebné, aby boli hráči všestranní. To sa už samozrejme nestihneme naučiť,“ pokračoval James. „Škoda, ale je to fakt, s ktorým sa musíme zmieriť. Keď si vezmete napríklad takého brazílskeho triafača Pabla Rocha, ktorý bez problémov chytí pálku a ide odrážať, alebo vyletí do vzduchu a nie je mu cudzie ani chytanie strely, tak pochopíte, že v Brazílii sú niekde úplne, ale úplne inde. Ani v USA sa tomuto nevenuje toľká pozornosť a pritom je to logické. V tíme je štrnásť hráčov. Počas mesiaca môže prísť k množstvám zranení, ktoré, hoci sme čarodejníci, sa nemusia vyliečiť dosť rýchlo. Čo potom?“ povytiahol obočie.
                „Máme skúsiť iné posty,“ prikývol Charles Archer.
                „Na to už nebude čas,“ protirečil Ibbott.
                „Nebude, správne,“ prikývol James. „Ani netvrdím, že sa z vás majú za tri dni stať iní hráči. Na to treba roky tréningu. Len by som chcel zistiť, či by niekto mohol niekoho zastúpiť v prípade, že nebudeme mať koho postaviť do hry.“
                „Ja trocha chytám,“ nadhodil Ian Dannel z United. „Na tréningoch sa občas s Oliverom prehodíme,“ zazubil sa na tímového kolegu.
                „To je pravda a je celkom slušný,“ prikývol Oliver.
                „Ja dokážem hrať na akomkoľvek triafačskom mieste,“ pridal sa Danny Brooks. „A ako som počul, tak aj ty,“ pozrel na Ginny. Prikývla.
                „A okrem toho som v jednom zápase na škole chytala strelu. A chytila som ju. Ibaže to bola hrozná nuda,“ zaškľabila sa na Harryho.
                „Ja by som mohol skúsiť odrážať,“ ponúkol sa Ron. „V Brlohu sme sa občas s dvojčatami a Charliem triafali navzájom.“
                „Ja viem celkom slušne strieľať góly. No vážne,“ zazubil sa Leo Corkin na Marcusa Greena. „My v United, si občas zmeníme posty.“
                „Áno, nejako takto som to myslel,“ prikývol James potešene. „Triafači si to už skúšali... vymieňať si svoje pozície. Ale bolo by fajn mať v zálohe nejakého záložného stíhača alebo strážcu, či kohokoľvek iného, ktorého by bolo nutné postaviť, hoc len na chvíľu, do hry.“
                Spolu s Gwen s úľavou načúvali diskusiám, ktoré sa rozprúdili. Aspoň to prijali s pochopením. Skutočne nikto nemôže dopredu predpokladať, s čím sa môžu na šampionáte stretnúť. Možno skutočne bude potrebné poslať hore náhradného strážcu, keby sa Oliver zranil a bolo potrebné ho ošetriť a Ron by bol zranený vážnejšie už predtým.
                „Okrem strieľania gólov,“ Susie sa nahla k Harrmu, „sú mojou ďalšou prednosťou skvelé manévre v posteli. Ale s tým by sme zrejme na turnaji neuspeli, čo?“ zamrkala naňho.
                „Zrejme nie. Rovnako ako s mojím kuchárskym umením,“ mrkol naspäť. „Trénerom naše ďalšie prednosti radšej navrhovať nebudeme, čo povieš?“
                „To určite nie,“ prikývla. „Ale tebe by som ich rada predviedla názornú ukážku, ak by si chcel.“
                „To mi lichotí, vážne,“ usmial sa. „Ale ak sú všetky Harpye rovnako nadané ako ty, tak som už názornú ukážku dostal. Ďakujem,“ zahihňal sa.

TOPlist