34. Cvok


Večera prebiehala veľmi mĺkvo. Ginny bola na Severusa stále nahnevaná a svojím mlčaním sa rozhodla na túto skutočnosť upozorniť. Nie, že by to Severusovi prekážalo, že? On mlčal preto, lebo nepovažoval za nutné komukoľvek v tejto chvíli čokoľvek vysvetľovať. Nikomu nič nebolo po tom, kde bol, prečo a čo robil. Jedine tak Hermione, s ktorou sa po večeri aj plánoval porozprávať, ako hneď v úvode večere zavrčal. A Hermiona nevedela, čo od neho má čakať, čo sa bude diať. Bola nervózna a nevedela ani to, o čom by sa momentálne mali baviť, aby to vyzeralo aspoň trocha prirodzene a nenútene. Jediný, komu táto situácia liezla na nervy, bol na počudovanie Harry.
                „Hm, musím uznať, že je to výborné, Severus,“ skúsil aspoň zdvorilostnú formulku, o ktorú vlastne ani nešlo. Vážne to bolo dobré. Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie od oboch dievčat.
                „Veľmi pekne ti ďakujem,“ zavrčal tentoraz oveľa krotkejšie.
                „Teda, nie že by ma to prekvapilo. Už som mal párkrát tú česť ochutnať tvoje kuchárske umenie.“
                „Teda, nie že by som si necenil túto tvoju snahu o rozprúdenie konverzácie, Potter,“ prerušil ho Severus mierne podráždene, „ale každému pri tomto stole je jasné, že sa nerozprúdi nič iné. Jedine tak Ginevrina krv,“ zaškľabil sa.
                „Moju krv nechaj na pokoji. Ďakujem,“ zabrblala. Severus prekvapene nadvihol obočie. Takže je nahnevaná, odmieta diskutovať a čo ho šokovalo úplne najviac, odmieta aj vyrypovať? Dobre. Pozrel na Hermionu, ktorá sa pod nos uškŕňala. Aspoň, že tak.
                „Dovolil som si zohnať aj dezert,“ vrkol, keď to vyzeralo, že už všetci dojedajú. „Ako akési ospravedlnenie za to, že som svojím počínaním spôsobil rozruch, zdvihol vlnu protestov, zrejme strachu a obáv o moju úžasnú osobu,“ natiahol a postavil sa, aby priniesol štyri balíčky. Takmer sa zrazil s Hermionou, ktorá s úsmevom odnášala taniere zo stola. „Dovolím si tvrdiť, že to bolo zbytočné. Ale každý sa k rôznym situáciám stavia inak, však?“ Počkal, kým si Hermiona nesadne za stôl. Usmial sa. „Takže, jedna sladkosť pre sladkú Ginevru,“ s nevinným úsmevom jej položil balíček pred nos.
                „Nezaliečaj sa,“ vrkla o niečo miernejšie.
                „Druhá pre úžasnú Hermionu,“ mrkol na ňu. „Ďalšia pre zbytočného Pottera a posledná pre dokonalého Snapea,“ zaškľabil sa. „Dobrú chuť prajem!“
                „Hm, tiramisu?“ Harry už nazeral do balíčka úplne ignorujúc Severusovo predchádzajúce rýpnutie.
                „Raz som ho jedol a celkom mi chutilo,“ mykol plecami.
                „Milujem tiramisu,“ potešene sa ozvala Hermiona.
                „Okrem iného,“ šepla Ginny. Hermiona ju prebodla pohľadom, ale mladšie dievča sa venovalo svojmu zákusku. „Výborné, vďaka,“ konečne pozrela na Severusa. S úsmevom.
                „Uf, to som rád, že som prestal byť v tvojej nemilosti,“ natiahol pobavene. „Som rád, že vám chutí, dámy. A Potter.“
                „Je to príjemná zmena, po tých kotlíkových koláčoch, ktoré nosí škriatok,“ prikývol Harry. Vážne to bolo výborné. Poznal tiramisu, ale nikdy to nejedol. A teraz vedel, že to bude chcieť určite ešte niekedy jesť.
                „Takže účel svätil prostriedok a môžem dúfať, že sa na mňa už nikto nehnevá?“ nevinne natiahol a pozrel najmä na Hermionu, ktorú s úsmevom zavrtela hlavou. Výborne. Môže sa začať ospravedlňovať v súkromí.
                „Budiž ti odpustené,“ predniesla Ginevra vo všetkej vážnosti. Harry sa uchechtol.

------

„Ako si myslíš, že to dopadne?“ nervózne sa spýtala po tom, čo ako dobrovoľníci poumývali riad a upratali kuchyňu a vybrali sa na svoje rande. Alebo skôr len na krátku prechádzku k moru a najmä do mora. Keď tam cez deň bolo málo muklov, večer by tam nemusel byť žiadny.
                „Určite dobre,“ odvetil s miernym úsmevom objímajúc ju okolo pliec.
                „Mám strach, aby ten tvrdohlavec zase niečo nepokazil,“ povzdychla si. Aj by jej povedal, že si zrejme robí príliš veľa zbytočných starostí. Že sa tým nechala doslova sfanatizovať. Ale pravdou bolo aj to, že jej to mimoriadne pomáhalo na tomto neznámom mieste. Jej myšlienky boli zaplnené vzťahom Hermiony a Severusa a bolo to dobre.
                „Nepokazí,“ presvedčivo prehlásil, keď si sadli na pláž. Svietil mesiac, nikde nikoho nebolo a bolo to sakra romantické. Usmial sa. „Severus mal taký ten svoj výraz,“ zamyslene skonštatoval.
                „Aký?“ vyzvedala.
                „Hm, párkrát som ho už zazrel. Presvedčený a rozhodný, nepripúšťajúci si porážku.“
                „Ja som videla len to, ako sa mračil a potom škľabil.“
                „Príliš si sa naňho nedívala,“ upozornil ju.
                „Tiež pravda,“ uchechtla sa.
                „Bol tam ten výraz. Ešte než začala večera.“
                „Tak keď si o tom presvedčený...“ zamyslene mykla plecami, po chvíli sa ozvala. „Takže to dobre dopadne? Dajú sa dohromady?“
                „Asi. Keby mal ten výraz a bol presvedčený o opaku, nekŕmil by nás teľacími kotletami a tiramisou,“ zasmial sa. „Má v pláne ostať a plánuje ostať natrvalo,“ kútikom oka na ňu videl. Osvetľoval ju len mesiac, ale videl, ako sa usmievala.
                „To je dobre,“ prikývla spokojne. „No a čo my? Chceš sa milovať v mori?“ poobzerala sa okolo seba. Vážne tu nebolo ani živej duše.
                „Predpokladám, že morské koníky už budú spať,“ zazubil sa. Vstal a natiahol k nej ruku. „Chcem sa s tebou milovať v mori. Možno bude chladnejšie, ale to by nám nemalo prekážať, nie?“
                „O tom nepochybuj, pán Potter.“

------

Hermiona sa na večeru prezliekla obzvlášť pozorne. Nešlo jej o to, aby Severusa priviedla do rozpakov. Skôr naopak. Obliekla sa tak, aby na seba príliš neupozorňovala. Zvolila voľnejšiu blúzku a zodpovedajúce nohavice. Uľavilo sa jej, keď ho našli v dome. Potešila ju jej kamarátka, ktorá mu vynadala miesto nej. Aspoň to nemusela robiť sama. Bola nervózna a znervóznela ešte viac, keď sa vyjadril, že sa s ňou chce porozprávať.
                Netušila o čom. Alebo teda tušila. Určite chcel rozprávať o včerajšom nepodarenom večere a neodvažovala sa odhadovať, akým smerom svoju časť rozhovoru povedie. Vyzeral v poriadku. Spočiatku bol možno podráždenejší, ale na Severusa to nebolo vôbec nič. Potom pookrial, vtipkoval a usmieval sa na ňu. Dokonca na ňu mrkol. Za normálnych okolností by jej tieto signály boli jasné. Ibaže Severus nie je normálna okolnosť, však?
                Rovnako ako včera, aj teraz nepokojne pochodovala po izbe a čakala, kedy sa zjaví. Srdce sa jej rozbúchalo a ona prudko zabrzdila, keď sa ozvalo zaklopanie. Sebavedomé a jasné. Nadýchla sa a vydýchla, než mu otvorila.
                „Môžem?“ opatrne sa spýtal.
                „Jasne,“ prikývla a odtiahla sa, aby mohol vstúpiť. „Rozhovor si reklamoval a ja na teba čakám,“ mierne vŕtla.
                „Iste,“ vypustil a obrátil sa k nej. Díval sa na ňu a ona z jeho výrazu nevedela vyčítať absolútne nič. „V prvom rade ťa chcem upozorniť, že som podobný rozhovor v živote neviedol, netuším ako sa mám vyjadrovať a ani nič podobné. Takže keby som náhodou vyzeral... skoro ako Potter, tak ma ospravedlň,“ dodal neisto.
                „Som si istá, že to zvládneš,“ ubezpečila ho. „Posaď sa,“ ukázala na stoličku.
                „Zrejme asi postojím.“
                „Ako chceš,“ mykla plecami a posadila sa za stôl. Chvejúce ruky zložila do lona.
                Severus na sa na ňu neprestával dívať a netušil, ako ju tým znervózňoval. Ale bol to on, kto sem prišiel, aby niečo vyriešil. Možno sa mýlil, alebo asi sa určite mýlil, ale po tomto rozhovore bude vedieť naisto, ako to s ním, s nimi vyzerá a bude mať o starosť menej. Šokoval ju, keď si nervózne pomädlil ruky. Ale vážne sa nikdy v podobnej situácii nenachádzal a nikdy by mu ani nenapadlo, že sa v nej bude niekedy nachádzať.
                „Včerajšok sa príliš nevydaril,“ opatrne a neisto začal. „Nevydaril sa vôbec.“
                „To je pravda,“ potichu mu to odsúhlasila. Možno by mohla byť trochu aktívnejšia a mohla sa mu pokúsiť to uľahčiť, ale bola zrejme ešte zmätenejšia, než on.
                „Ehm, no,“ stiahol obočie a pozrel na jej topánky. „Prišiel som za tebou, pretože som sa s tebou chcel vyspať. Priznávam,“ pokračoval netypicky potichu. „Priťahuješ ma a viem, že aj ja teba priťahujem. A rovnako ako ty, si ani ja neviem predstaviť, ako by sme mohli vedľa seba fungovať po tom dobrodružstve, ktoré sa takmer uskutočnilo,“ zdvihol hlavu. Napäto počúvala. S nádejou? Alebo ako mal definovať ten výraz? Nevedel si s ním rady.
                Spravil krok k nej, aby vytiahol druhú stolička a predsa sa len pred ňu usadil. Mal pocit, že by sa tam o chvíľu sklátil, čo bolo tiež niečo, čo nepoznal.
                „Neuľahčíš mi to, však?“ uškrnul sa. Nadýchla sa a vydýchla.
                „Asi nie. Nemám ani tušenia, čo mi chceš povedať.“
                „Áno, jasne. Neviem to proste,“ mykol plecami a znova mu chceli oči skĺznuť k jej topánkam, ibaže teraz, keď oproti nej sedel, to nebolo vôbec ľahké a on dovidel len na jej stehná. Okamžite sa jej díval do očí. „Celý zvyšok noci a aj značnú časť dňa som sa prechádzal po Londýne a uvažoval, pokúšal som sa pochopiť, čo sa to so mnou deje,“ stiahol obočie. „Ale, jednoducho to poviem, pretože tieto omáčky okolo toho nielenže neovládam a nefandím im, ale ma aj unavujú. Od teba chcem jediné. Sľub, že to, čo poviem nikdy nepoužiješ proti mne, nikdy to nespomenieš, nevysmeješ ma a budeme sa tváriť, akoby k žiadnemu rozhovoru neprišlo. Dobre?“ navrhol.
                Musela sa uškrnúť. Po tých slovách jej bolo jasné, čo jej chce povedať. A potešilo ju to, samozrejme. Možno by mu aj trocha pomohla, teraz si už bola istejšia. Ibaže s istotou prišla aj chuť pozrieť sa na tápajúceho Severusa, čo sa hocikomu nepodarí.
                „Sľubujem, že ak ma hocičím šokuješ, tak si to nechám pre seba a budem toto tajomstvo chrániť ako vlastné oko,“ s úsmevom prikývla. Podozrievavo po nej pokukoval.
                „Dobre, teda,“ krátko prikývol. „Aby som sa teda dostal k tomu, k čomu sa aj chcem dostať.“ Aj tak to naťahoval. Vážne to nebolo jednoduché. Začal obdivovať všetkých tých, ktorí tieto citové sprostosti ovládajú. „Uvažoval som nad tebou a tvojím správaním a nado mnou a nad mojím správaním. Priznávam, že z tvojho som, dá sa povedať, mierne zmätený. Ale pochopil som aspoň sám seba. Toto sa mi stalo zatiaľ len raz. Nebol som síce až tak živočíšne priťahovaný opačným pohlavím, ale keď opomeniem tento fakt, tie ostatné pocity boli identické. Rovnako ako vtedy aj teraz, pri tebe, mi záleží na tom, čo s tebou bude ďalej. Dostavil sa obdiv tvojej osobnosti a moje priznanie si, že chcem byť pri tebe tak často, ako to len bude možné. Nielen čo sa postele týka. Chcel by som byť tým, o ktorého sa budeš môcť oprieť v ťažkých chvíľach. Kto ti pomôže, poradí a upokojí, či poteší,“ mykol plecami. Díval sa do tmy za oknom. „Iste, chápem ale aj to, že ja asi nie som typ, ktorý by opačné pohlavie obdivovalo a túžilo byť pri ňom často. Chápem to a nečudujem sa tomu,“ zaškľabil sa. „Viem, čo za človeka som a hlavne, čím som bol v minulosti. Preto chápem, že vyvolávam skôr odpor ako čokoľvek iné. Preto ma prekvapilo, keď som z tvojho správania vycítil, že by som ti zase až taký odporný nemal byť, že áno,“ opatrne na ňu pozrel. Tvárila sa mimoriadne vážne a on v duchu zaklial. Keby sa aspoň rozosmiala. Mohol by sa zobrať a vypadnúť odtiaľ. Keby ho zastavila a začala by niečo rapotať, mohol si byť istý, že sú jeho, ehm, city opätované. Táto kamenná maska jej ale vôbec nesvedčala. „No, aby som to teda zhrnul. Netuším, čo chceš ty. Ale ja viem, uvedomil som si, som si istý, že pri tebe chcem byť tak blízko, ako by si mi to dovolila a možno ešte viac,“ bľabotal teda už poriadne. Až sa mu zdvihol žalúdok zo seba samého. „Vážne nič nepovieš? Ani žiadne citoslovce?“ zdržanlivo nadhodil.
                A až potom sa začala chichotať. Ublížene na ňu gánil, cítil, že mu do tváre vystupuje to, čo bolo charakteristické pre všetkých Weasleyovcov. Tak dobre. Zosmiešnil sa a ona ho pošle do čerta. Už sa chcel postaviť a urazene odkráčať, keď ho zastavil jej hlas.
                „Severus!“ hihňala sa. „Vážne si neskutočný,“ vrtela hlavou. Zvraštil obočie. Čo akože také zvláštne povedal? „Mrháš zbytočne energiou tam, kde to nie je potrebné.“
                „Iste, jasne, pochopil som,“ podráždene ju prerušil. „Mrhám energiou. Áno, práve som si to uvedomil. Odchádzam.“
                „Počkaj!“ vyletela zo stoličky a zdrapla ho za rukáv, pretože vážne odchádzal. „Mlč!“ zarazila jeho nadýchnutie. Zamračil sa ešte viac. „Vážne si neskutočný. Takýmto obšírnym a vyčerpávajúcim spôsobom vyznať lásku. Zjednodušil by si si to, keby si povedal len prosté milujem ťa,“ šepla zvodne. A rozosmiala sa nanovo, keď vyzeral, že bude o chvíľu dáviť večeru. „A ja by som ti odvetila to isté a tie tvoje ostatné kecy sme mohli využiť na niečo príjemnejšie.“
                „Čo...“
                Nestihol dopovedať. Jej pery sa dotkli tých jeho a prvotný opatrný kontakt v momente prerástol do niečoho väčšieho a intenzívnejšieho.
                „Hermiona, počkaj,“ zarazil ju, hoci jeho telo dôrazne protestovalo. „Vysvetli mi to, prosím,“ žiadal.
                „Čo ti mám vysvetliť? Že ma miluješ a ja milujem teba?“ nechápala.
                „Vážne?“ neveril.
                „Pre Merlina, Severus. Máš byť po Dumbledorovi najlepším, najväčším a najschopnejším čarodejníkom posledných sto rokov a nechápeš takú samozrejmú vec?“
                „Áno,“ prikývol stále uvažujúc nad tým, čo práve povedala. „Nechápem. Zdieľaš rovnaké city, ako ja?“
                „Áno, milujem ťa,“ prikývla.
                „Teda,“ neveriacky sa díval do jej očí. Nie, nestrieľala si z neho. Alebo áno? „No a teda... Potter nie je najväčším čarodejníkom posledných sto rokov? To je fajn.“
                „Severus!“ zahihňala sa.
                „Povedz to ešte raz, prosím. Ja to asi z úst nevypustím nikdy,“ zaškľabil sa.
                „Milujem ťa,“ šepla tisnúc sa k nemu.
                „Tak dobre,“ prikývol. „Ale aj tak...“
                „Mlč prosím a miluj sa so mnou.“
                Túto výzvu už opakovať nemusela. Objal ju a cítil, že sa okamžite dostáva tam, kde bol včera. Hermiona tak naňho pôsobila. A on pôsobil rovnako aj na ňu. Ich milovanie bolo búrlivé a krátke. Obaja boli presýtení tak veľkou túžbou, že sa jej potrebovali zbaviť čo najrýchlejšie. Ďalšie milovanie už bolo pomalšie a precítenejšie.
                Keď o dlhú chvíľu po tom ležala v jeho náručí a on ju v spánku objímal, spomenula si na Ginnine slová. Bol úžasným milencom. A určite bude rovnako úžasným partnerom. Keď sa obaja s touto novinkou naučia žiť.

------

Keď sa začala preberať, snažila sa spomenúť na to, čo sa jej snívalo. Bola to pre ňu novinka. Nikdy nemusela premýšľať o tom, čo sa jej snívalo. Vždy to mala na mysli, budievala ju jedna z jej môr, prípadne ju budieval neuveriteľný smäd a bolesť hlavy. Teraz, ako si uvedomovala, sa jej nič nesnívalo. A cítila na sebe prehodenú niečiu ruku. Severusovu, ako si náhle uvedomila. Pousmiala sa a otvorila oči.
                Díval sa na ňu tým svojím upretým pohľadom, mierne sa uškrnul, keď zbadal, že už je hore.
                „Študuješ ma už dlho?“ zamrmlala s úsmevom a pritisla sa bližšie k nemu. Objal ju pevnejšie.
                „Dosť dlho na to, aby som sa presvedčil, že sa mi to skutočne nesnívalo,“ odvetil.
                „Alebo že si nemal jednu zo svojich nočných môr?“ rýpla.
                „No, nevedel som, či ťa nerozruším hneď zrána, keď to spomeniem,“ natiahol. Zasmiala sa. Nemyslel to vážne, to už dokázala odhadnúť.
                „Nič sa mi nesnívalo alebo si na to aspoň nespomínam,“ oznámila a pozrela sa mu do tváre. Hermiona z minulosti, tá naivná a detská, by zrejme očakávala bozk na dobré ráno. Stačil jej však spôsob, akým sa na ňu díval.
                „To je dobre,“ prikývol. Díval sa jej do očí dosť dlhú dobu. „Vedel som, že ťa svojím výkonom presvedčím, že to, čo si zažila doteraz, vôbec nič nebolo. Nepoznala si Severusa Snapea v celej jeho dokonalosti, jedinečnosti a najmä v jeho mimoriadnom umení a schopnosti zabezpečiť žene všetko to, čo potrebuje, a hlavne to, o čom sa jej môže len zdať,“ zazubil sa. A ona sa znova rozosmiala. Kedy sa naposledy dokázala takto smiať?
                „Si domýšľavý,“ natiahla aj ona. „Ale pravda je taká, že som konečne pokojná. Vážne pokojná a myslím, že som zrejme vyhrala nad minulosťou,“ vypustila odvážne. Hoci si v duchu úprimne priznala, že to môže byť až príliš odvážne prehlásenie a že ju určite čaká ešte nejaké ťažké obdobie. Alebo skôr obdobia. Ale pri ňom by to mohla zvládnuť.
                „O tom nepochybujem. A dovolím si tvrdiť...“
                „Áno, určite za to môžu tvoje schopnosti,“ prerušila ho neprestávajúc sa usmievať. „No a keď si už taký dokonalý,“ hlesla zvodne a siahla mu do lona. „Čo keby si mi znova ukázal niečo z tých ženských fantázií?“
                „S radosťou.“

------

„Nikto tu nie je,“ povedala Hermiona po tom, čo skontrolovala celú chatku. Po ich priateľoch nebolo ani stopy.  
                „Samozrejme,“ Severus sa poobzeral po kuchyne. „Zrejme ich prestalo baviť čakať na nás.“
                „Nečudujem sa,“ zahihňala sa. „Je pomaly čas obeda.“
                „Ospravedlňuj sa im ty. Ja som nepotreboval zisťovať, aké umenia ovládam. A to hneď dva razy,“ natiahol pyšne. Hermiona zavrtela hlavou.
                „Nemyslím, že by potrebovali počuť ospravedlnenia. Skôr naopak. Najmä Ginny sa poteší nášmu zblíženiu,“ nadhodila a vyložila z chladničky na stôl chlebíky, ktoré pripravili tí dvaja.
                „Keď sa pri tom tešení zdrží komentárov, budem len rád.“ Severus dal postaviť vodu na čaj.
                „Nezdrží.“
                „Veď práve,“ súhlasil a pozrel von z okna. „Asi šli na pláž,“ zamyslene skonštatoval.
                Keď sa o chvíľu neskôr vybrali za nimi, Hermiona akosi podvedome vedela, že sa nedočká niečoho takého, že by ju Severus vzal za ruku alebo objal okolo ramien, či nejakým iným spôsobom poukázal na to, že ich vzťah je v úplne inej rovine, než na akej bol prednedávnom. A pochybovala, že by sa to niekedy zmenilo. To sa k nemu jednoducho nehodilo. A uvedomila si aj to, že ak by sa niekedy aj takto prejavil, zrejme by stratil na svojej príťažlivosti a jednoducho by to už nebol on. A ona chcela, aby ostal presne takým, akým je teraz.
                „Prajeme vám príjemné... poludnie,“ uškrnul sa na nich Harry, ktorý ich prvý zbadal prichádzať.
                „Človek by predpokladal, že budete vyspatí do ružova. A vy naopak. Vyzeráte vyčerpane,“ zahihňala sa Ginny dívajúc sa na usmiatu Hermionu, ktorá ich pozdravila a absolútne vážneho Severusa.
                „Ginevra, už si dosť veľká na to, aby si vedela, že predpoklady ľudí, pokiaľ sa nejedná o mňa, samozrejme, sa značne líšia od skutočnosti,“ podráždene zaprskal. „Potter, po raňajkách mi vyschlo. Pôjdeme pre pivo?“ obrátil sa Harryho.
                „Po raňajkách, áno?“ zasmial sa. „No ako myslíš,“ mykol plecami a postavil sa. Severus zrejme niečo potreboval riešiť a zrejme pri tom dievčatá nepotreboval.
                „No?“ Ginny sa okamžite posadila a s úškľabkom sa dívala na Hermionu.
                „Čo no?“ Hermiona si spokojne sadla na deku vedľa kamarátky. Zhodila zo seba šaty, ktoré si v chatke obliekla len pre to, aby Severusa nepohoršovala. Alebo nepokúšala.
                „Hádaj,“ Ginny sa na ňu uprene dívala. Hermiona po nej fľochla pohľadom a uškrnula sa.
                „Som úplne hotová,“ prezradila šepky. Ginny stiahla obočie a to jej vzápätí vyletelo veľmi vysoko.
                „Snape?“ zaprskala. Staršie dievča sa významne uškŕňalo. „Nekecaj, fakt?“ Keby Ginny v tom momente niečo jedla, pila, alebo by stačilo len to, aby prehĺtala sliny, zrejme by sa udusila. „No páni.“
                „Čo sa čuduješ? Ty si vravela, že musí byť schopným milencom.“
                „To áno. Ale aj tak. Aby si bola úplne hotová?“
                „Uhm,“ prikývla. Mierne si poposadla, aby kamarátku ešte potrápila. „Ani si poriadne sadnúť nemôžem,“ významne nadvihla obočie.
                „Kecáš.“
                „Možno trocha,“ priznala s úškrnom. „Ale je dosť dobrý.“
                „Dobre! Stačí! Dosť! Myslím, že viac toho už počuť nemusím,“ zahihňala sa. „Ale zase na druhej strane, Snape teraz v mojich očiach vyzerá úplne inak.“
                „Tak to zase nemusím počuť ja,“ zarazila ju so smiechom.
                „No vidíš. Ešte nie je ani koniec prázdniny. Kto mal pravdu? Samozrejme ja, ako vždy,“ skonštatovala Ginny pobavene. „Ste spolu. Ale, ste spolu so všetkým, čo k tomu patrí? Pretože keď ste prichádzali, tak ste vyzerali ako profesor, ktorý načapal študentku tam, kde nemala byť a vliekol ju k sebe do žalárov, aby mu drhla kotlíky.“
                „Myslím, že tá študentka by vykazovala viac protestov a nespokojnosti, nie?“
                „Tiež pravda. Ale ako to vyzerá?“
                „Myslím, že dobre,“ Hermiona sa usmiala na Ginny. „Vieš čo? Zrejme sa potrebujem schladiť. Poď si zaplávať.“
                Harry sa otočil za smiechom, ktorý zrazu vybuchol na deke. Spokojne sa pousmial keď videl, ako ich, áno, ich priateľky odchádzajú do mora. Kútikom oka pozrel na Severusa. Práve netrpezlivo schmatol pivá, ktoré mu podával predavač. Nadýchol sa.
                „Nie, nebudem ti odpovedať na tvoje zvedavé otázky,“ prebodol Harryho pohľadom. „Poviem ti len jedno a to ti musí stačiť. Vyzerá to dobre.“
                „Vážne fakt?“
                „Áno,“ podráždene prskol a upil si piva. Díval sa na dievčatá, ktoré začali vedľa seba plávať.
                „Tak prečo si taký nešťastný?“ spýtal sa Harry. Predpokladal, že človek po tom, ako zistí, že je jeho láska opätovaná, že prejaví o kúsok viac nadšenia. Severus tak rozhodne nepôsobil. A keď sa naňho Severus pozrel pohľadom, v ktorých čítal obavy a neistotu, prekvapilo ho to. „Ale no tak,“ stiahol obočie. „Nepochybuješ snáď? Nemyslíš si, že si spravil chybu, alebo čo. Že?“
                „Nie, to nie,“ zavrtel hlavou. „Čo sa Hermiony týka, som spokojný. Vážne. Nemá ešte zďaleka vyhrané, ale vyzerala spokojne. A ja sa postarám o to, aby vyhrala úplne.“
                „Výborne. Tak čo ťa trápi?“
                „Ty,“ jednoducho mu odvetil. Vrátili sa na deku, keď tam tie dve neboli.
                „Ja som tiež spokojný,“ zasmial sa Harry. „Ginny je spokojná. Vlastne sme všetci štyria úplne spokojní, tak si to aspoň chvíľu nekazme a užime si to.“
                „Hermiona vyjadrila túžbu odísť,“ vypustil Severus a díval sa na priateľa. „Aspoň na dva, tri dni. Aby sme boli úplne sami, pokým je to pre nás nové. Aby sme sa viac spoznali a mali na seba čas. A tak... ešte hovorila hromadu vecí, ale to podstatné som pochytil,“ nasilu sa zaškľabil.
                „Aha,“ Harry krátko prikývol a odvrátil hlavu. Pochopil to. „A chce odísť teraz, pretože po návrate by chcela Ginny vynahradiť všetok čas. Aby jej pomohla s učením, než sa vrátite na Rokfort. A ty máš strach, čo by sa tu mohlo udiať, keby si tu nebol. Hermione si nič nepovedal. Ani čo trápi mňa a ani to, že nechceš odísť.“
                „Hermiona sa vyjadrila, že ste už obaja dosť odvážni a vystačíte si sami. Aspoň tie dni do návratu. Vraj nás tiež príliš nepotrebujete.“
                „Iste,“ Harry znova prikývol. „Bude to v pohode,“ usmial sa a pozrel na Severusa. „Pokojne odíďte, spoznajte sa, užite si, oddýchnite si od nás. My budeme v poriadku.“
                „Nebudete,“ zamračene ho prerušil.
                „Budeme, Severus.“
                „Nie je to isté a ja nemôžem pripustiť, aby sa niečo stalo tebe alebo aby si nebodaj ublížil Ginevre,“ pokračoval zamračene. „Jednoducho si nemôžeme dovoliť riskovať.“
                „Poznáme to tu, bude tu Ginny...“
                „Mlč, Potter,“ skočil mu do reči a pevnejšie zovrel fľašu. „Dobre vieš, že sme sa v poslednom roku vojny museli premiestňovať denne. Nemohli sme byť na jednom mieste. Potom si si zvykol na môj byt a na svoj dom. V Saleme si tiež dlho neostával na jednom mieste. Cudzom mieste. Tam si bol sústredený na niečo dôležité. Na čo budeš sústredený tu? Na Ginevru? Dobre. A čo keď to nebude stačiť? Dobre vieš...“
                „Jasne, viem to,“ tentoraz ho prerušil Harry. „Viem všetko, čo tu hovoríš. A čo teda navrhuješ? Pretože zjavne nemáš odvahu povedať Hermione nie,“ nasilu sa zaškľabil.
                „Buď ostaneme, alebo sa vy dvaja vrátite. Jedine, že by si sa rozhodol povedať pravdu,“ uprene sa naňho díval. Videl na ňom nesúhlas. Nečudoval sa. Nebolo to nič, čím by sa človek chválil a on sa vlastne hanbil. Harry pevne zvieral čeľusť, zamračene sa dívajúc do miest, v ktorých sa striedavo potápali obe dievčatá. „Toto je ďalší krok, ktorý musíš postúpiť. Nemôžeš vedieť, či sa to nezvrtne. A ja nemôžem dať Ginevre do rúk elixír a nemôžem jej jednoducho povedať, aby ti ho dala okamžite, keď sa začne diať niečo divné. Nemyslíš?“
                Harry zaryto mlčal. Sklonil hlavu. Severus správne predpokladal, že sa vnoril do jednej zo svojich nešťastných spomienok. Ako by aj mal nejaké šťastné za tých osem rokov. Toto bolo ale niečo úplne iné. Vraždy a zabíjanie, krv a násilie, s takými spomienkami sa dokázal vyrovnať. Alebo mal aspoň dobre našliapnuté. Ale toto, hoci to nebolo nič drastické, respektíve nič krvavé, v ňom zanechalo výrazné stopy. Bola to len nešťastná náhoda...

Snažili sa zachrániť skupinku civilistov. Pár ľudí, ktorým sa podarilo ujsť do hôr a skryť sa. Našli ich. Ľudia pochopili, že oni dvaja nie sú smrťožrúti. Neskôr spoznali aj Harryho. Poskytli im útočisko, jedlo a pár potrebných elixírov. Boli vysilení, ale dedinčania im pomohli. Tri manželské páry a sedem detí.
                Dva týždne sa skrývali, naberali síl a liečili sa zo zranení. Mali dobré miesto na ukrytie, jedla síce veľa nebolo, ale dvaja chlapi poznali hory a dokázali sa o skromnú obživu postarať. Lenže tak nemohli ostať večne. Sľúbili im, že im pomôžu, že ich ochránia, keby prišlo k boju. Potrebovali sa dostať cez hory do úžľabiny, za ktorou bola jaskyňa a za ňou, po pár kilometroch, prístav. Mohli by sa nalodiť a odísť.  
                Alebo by mohli nájsť aspoň kúsok miesta, ktoré nebolo začarované. Alebo skôr, ktoré nebolo pokryvené a zmenené, aby vyhovovalo smrťožrútom. Prútiky síce fungovali, ale nefungovali poriadne. V tej dobe sila Voldemorta gradovala, čo bolo v rozpore s faktom, že by mal vlastne umierať po tom, čo mu ničili horcruxy. Každopádne, smrťožrúti v tej dobe jasne vyhrávali, všetko im hralo do karát.
                Museli sa pohnúť z miesta, dať sa na pochod, prísť k cieľu alebo nájsť akýsi čiastočný cieľ. Severusovi sa chcelo zvracať z toho, ako sa deti okamžite zamerali na Harryho. Harryho Pottera, hrdinu, ktorému ich rodičia teraz pomáhajú. Boli u vytrženia, doslova na ňom viseli a on videl, že mu to nie je protivné. Nie, že by sa potreboval nechať obdivovať. Ale rozprával sa s nimi o hocakých hlúpostiach, smial sa s nimi a dokonca hral. Odpútalo ho to od vojny, hoci boli v jej samotnom strede a Severusovi to vyhovovalo. Potreboval trocha života.
                Ibaže to by sa nemohla stať tá nehoda. Náhoda. Nešťastie. Nechýbalo im už veľa, aby prešli jaskyňou, o ktorej im rozprávali tí chlapi. V jej blízkosti, alebo možno priamo v nej, sa musela odohrať bitka. Jej štruktúra bola poškodená, čo nemohli vedieť, ani vidieť. Zrejme sa porušila celistvosť, možno by sa zasypala sama od seba neskôr. Možno nikdy. To sa nikdy nedozvedia.
                Prechádzali ňou a všetko im vychádzalo. Sedem detí pobehovalo, svietili si takmer nefunkčnými prútikmi. A jaskyňa, respektíve pôda nad ňou, za rozsypala. Uväznilo ich to na troch miestach. Severusa a Harryho, spolu s jedným mužom a dvoma deťmi na jednom mieste. Ostatných na ďalších dvoch
                Po pár minútach ten lomoz prestal. Všetko na moment stíchlo, aby sa k nim začali predierať výkriky zranených, zasypaných alebo len vydesených. Kričali všetci, ale najviac deti. A nech robili, čo bolo v ich silách, nedokázali sa k nim prehrabať včas
                Harry robil, čo mohol. Aj oni boli zranení, ale nie tak, ako tí za nimi. Takmer celý deň počuli krik, vzlyky a prosby. Všetkých tých detí, s ktorými sa smial a hral. Postupne utíchali. Umierali. Im prútiky nepomohli, prsty mali zodreté do krvi. Boli zúfalí a bezmocní a nedokázali im pomôcť.
                Napokon, v úplnom tichu, sa predsa len prehrabali k dvom mŕtvym deťom. A hoci bolo všade ticho, Harry stále počul vo svojej hlave ich zúfalý krik, bolestné prosby. A neutíchali tak, ako tomu bolo v skutočnosti. Vždy, keď sa ocitol na jednom mieste, hoci to nemuselo vyzerať ako v tej jaskyni, sa na povrch dostali ich hlasy a plač a on sa znova ocitol v tej tme, ktorá ich zvierala a kde hrozilo, že padne ďalší kus zeme a oni tam tiež ostanú. Vtedy na to nedbali.
                Vyliezli stade všetci piati. Vysilení a premrznutí. Zničení a slabí. Zachránili ich. Ale zachránili len troch...

„Už je to preč, vážne,“ zdvihol k nemu pohľad. Severusovi sa nechcelo jatriť jeho rany, ale tiež to nemohol prejsť bez povšimnutia. Harryho v tých chvíľach prepadol záchvat, keby nepoznával nikoho a nič, ani seba samého a počul ich kričať a prosiť a on sa zúfalo snažil im pomôcť a nešlo to. Raz to vyzeralo ako epileptický záchvat. Inokedy ako amok. Alebo bezhraničná depresia. A v každej z tých situácií bol tam dole so všetkými deťmi, nevinnými a bezbrannými, ktorým ani jeden z nich nedokázal pomôcť.  
                Hrozilo, že buď niekomu ublíži, alebo si ublíži chtiac, či nechtiac. Keď sa to stalo prvý raz, Severus netušil, čo sa deje. Keď sa začal zmietať na zemi, hodil sa naňho. Lenže mu v niektorom momente vykopol prútik a on sa dlhé minúty spoliehal len na svoju váhu a svoju silu a on jej mal v tej chvíli viac. Našťastie dočiahol na jeho prútik. Proste ho omráčil.
                Boli prípady, kedy hrozilo, že by si ublížil sám. Na chvíľu ho nechal samého, pretože sa rozhodol, že na zakradnutie sa do dediny a uchmatnutie jedla nemusia ísť dvaja. Bola to chyba, ako si uvedomil. A tá chyba mohla mať tragické následky pre celý svet. Harry bol v ohromnej depresii, kedy sa krútil na zemi, plačom sa ospravedlňoval tým hlasom vo svojej hlave, pred očami mal len tmu a počul len tie kvílivé zvuky a on im vážne chcel pomôcť a plazil sa k nim, hrabal neexistujúcu hlinu, naťahoval sa za neexistujúcimi rukami a takmer spadol do prepadliska.
                Než Severus zistil, čo sa to s Harrym deje a čo to vlastne spôsobuje, utŕžil zlomeninu nosa. Harry ho v záchvate zlosti udrel, neočakávane a nepredvídateľne. Znova ho omráčil a potom si reparoval nos. Stačilo dať mu v tej chvíli, alebo ešte lepšie, skôr než sa usadili, elixír na upokojenie, prípadne na pokojný spánok. Zistil však, že omračovanie bolo rýchlejšie a spoľahlivejšie.
                Našťastie sa nehoda stala rok pred koncom. V samom závere. Nedokázal si predstaviť, keby sa to stalo na začiatku ich spolupráce. Nielenže by boli stratení, pretože tie dni, týždne a mesiace na jedinom mieste, by nedokázali zvládnuť. Ale v tej dobe by sa Severus Harrym príliš nezapodieval. Nezavesil by si na krk cvoka, ktorý ohrozuje všetko navôkol. Na to by nemal nervy ani veľký Severus Snape.
                Na konci to už však bolo iné. Bol to priateľ a o priateľa sa postarať musel. A zrejme sa oňho bude starať až do konca života, nech by vravel nahlas čokoľvek. Lepšilo sa to. Tie detské výkriky sa nevracali už tak často ako spočiatku. A keď sa dokázal niečím plne zamestnať, prípadne sa presvedčiť, že to jeho miesto je bezpečné a je len jeho, bolo to dobré. Kto však môže zaručiť, že sa mu do hlavy zase neprederú a on nenapácha nenapraviteľné škody?
                „Vravel si, že ťa chce Ginevra vziať do sveta, aby si mu začal opäť veriť,“ v tichosti mu dohováral. „Musíš sa s tým zveriť. Uznávam, že je zrejme ľahšie vravieť o rozpáraných bruchách, rozdrvených hlavách, znásilňovaní, týraní a vraždení, ale ak jej veríš a ak jej chceš dať možnosť, aby ti pomohla, toto by mohol byť prvý vážny krok,“ pokračoval zúčastnene. Harry sa naňho konečne pozrel.
                „Máš pravdu,“ pripustil zvláštne dutým hlasom.
                „No samozrejme,“ pritakal bez okolkov. „Vždy mám pravdu.“
                „Jasne,“ krivo sa zaškľabil.
                „Počuj, Potter. To, že si cvok, vie už vyše desať rokov celý svet. Teraz dostane výraz cvok len iný význam.“
                „Heh, vždy si ma vlastne obdivoval,“ zavrtel hlavou so smutným úškľabkom.
                „O tom nepochybuj,“ vrátil mu to rovnako. „Vravíš, že sa to lepší. V to samozrejme dúfam a fandím tomu. A ona ti môže len pomôcť.“
                „Áno,“ pripustil a sklonil hlavu. Niekoľko dlhých sekúnd bolo ticho. Keď napokon zdvihol hlavu, škľabil sa už presvedčivejšie. „Aj tak ma chlácholíš a prehováraš len preto, lebo nemáš odvahu povedať Hermione, že ak už nie v hrade, tak maximálne tu, v chatke, avšak nikde inde na svete sa ti nechce byť, hoci by s tebou bola ona.“
                „Možno, ale ty jej to neprezradíš, však?“ uškrnul sa.
                „Rátaj s mojou bezhraničnou podporou.“
                „Tak s ňou absolútne nerátam, keď zdieľaš spoločnú domácnosť s Ginevrou. Každopádne,“ hlavou ukázal na breh, odkiaľ k nim prichádzali obe dievčatá, „my zrejme večer odídeme. Elixíry mám pripravené a ty povedz svojej najdrahšej, aby si poriadne osvojila najmä Stupefy...“

TOPlist