33. Sator


„Luna!“ zvolal Neville vydesene. Draco po nich strelil pohľadom. K zranenej Chloe sa pridala aj Luna, ale tá vyzerala byť oveľa viac zasiahnutejšia.
                „Neville,“ po kolenách sa k nemu predral neprestávajúc odvracať toľko kameňov, koľko bol v tej chvíli schopný.
                „Dostala to,“ zabrblal neberúc na zreteľ obranu. Prútikom švihal okolo jej tela a snažil sa zastaviť krvácanie zo štyroch nepekných rán.
                „Bráň ma, ja to spravím,“ ponúkol sa. Colin bol len meter od nich a istil Chloe. Tá sa však už tiež venovala bráneniu. Nemali veľa času a ani veľa šancí. Za ich chrbtami si našťastie zatiaľ nič nevšimli. Ak by zaútočili aj odtiaľ, nemali by ani najmenšiu nádej odvrátiť napadnutie. A útok stále neviditeľného nepriateľa napovedal, že sa brániť dlho nedokážu. A to nechcel nik z nich. Odstavili by ich zo súťaže a Draco si svoju účasť v prvej hre predstavoval trochu inak. Frustrovane zahrešil.
                „Blbosť, vypadnite,“ Neville mu venoval jeden rýchly pohľad. Luna bola v bezvedomí. Jeden kameň ju zasiahol do hlavy. „Ja tu pri nej ostanem, rany už má ošetrené.“
                „Ale...“
                „Nezdržuj sa, Malfoy,“ zasipel po ňom Neville rozkazovačne a náhlivo. „Nechceš prehrať, tak vypadnite.“
                „Ale...“ Draco stiahol obočie. Nechcelo sa mu tu nechávať časť svojho družstva, ale pravda bola tá, že keby pri nich ostali, odstavili by ich všetkých. „Dobre,“ prikývol. Videl, ako Neville prebral iniciatívu a kryje jeho odchod. Zdrapil Colina za pažu a naznačil mu útek. Chloe sa už zviechala. Nechávali za sebou dve bojujúce družstvá a toho niekoho, kto ich napadol zozadu. Zrejme už Nevilla premohli, uvedomil si po desiatich minútach behu do hustejšieho lesa. Keď boli dostatočne ďaleko a keď ich obklopilo ticho, rozhodol sa na moment zastaviť.
                „Dávaj pozor, Colin. Možno nás sledovali,“ potichu povedal. Na jeho spolužiakovi bolo vidieť, že mu to rozdelenie nie je milé. Samozrejme. Ani jemu nebolo. Ale čo mohli robiť? „Ukáž,“ otočil sa k zadýchanej Chloe.
                „Je to v pohode,“ zabrblala.
                „To posúdim ja,“ zamračene sykol. Uprela naňho tmavomodrý pohľad, ale len mykla zdravým plecom. Nechala si od neho skontrolovať svoje rameno, ktoré, aspoň podľa jej mienky, si ošetrila dostatočne. Aj tak raz švihol prútikom, zrejme chcel zacelenie ešte poistiť. „Bolí?“ spýtal sa, keď jej vystieral a naťahoval pažu.
                „Trocha, ale bude sa to dať prežiť,“ odvetila. Zadíval sa jej do očí. Nevyzerala, že by snáď prehĺtala nejakú obrovskú bolesť. Aspoň, že tak. Nemohol si dovoliť zdržovanie alebo iné komplikácie.
                „Bude musieť,“ prikývol a jeho výraz trocha zjemnel.
                „Kto to bol?“ spýtal sa ich Colin.
                „Netuším,“ oprel sa o strom. Colin pozrel na Chloe, ktorá nadvihla obočie. Obom im bolo jasné, nad čím Draco premýšľa. Cítil sa zodpovedný a stratou Nevilla a Luny vlastne zlyhal. Aspoň to si namýšľal a zrejme mal svojím spôsobom pravdu.
                „Počuj,“ díval sa na kamaráta, ktorý sa snažil zakryť frustráciu. „Povedzme, že je vojna, teda akože teraz, v lese,“ mykol plecami. „A vo vojne logicky dochádza k stratám. Takže sme utrpeli stratu. Ale stále môžeme Nevilla a Lunu pomstiť. Tým, že budeme pokračovať a ten priblbnutý pohár získame ako prví.“
                „Ja som za a máš pravdu,“ podporila ho bývalá Slizolinčanka.
                „Čo?“ Colin povytiahol obočie smerom k Dracovi.
                „Jasne,“ prikývol.
                „Tak tu prestaňme trčať a ľutovať sa a poďme na to!“ zavelil dôrazne. Draco naňho prekvapene pozeral, aby sa vzápätí uchechtol. Bojový výraz v tvári maličkého Chrabromilčana bol strašne roztomilý.
                „Poďme,“ poplieskal ho po ramene. Colin spokojne prikývol. „Môžeme?“ obrátil sa k dievčaťu. Tá sa zatvárila snáď ešte bojovnejšie, než Colin. „Tak fajn. Podľa Remusa má byť pohár na severe,“ vypustil a štvordobovým zaklínadlom mu konček prútika ukázal sever. „Tadeto a potichu.“

------

„Severus ma o niečo poprosil,“ vyšlo z Ginny nervózne a nesmelo. Harry začal šípiť problémy. Inak by nevyzerala takto, takmer až previnilo.
                „O čo?“ pokojne ju vyzval k rozprávaniu. „Tak spusti,“ mierne sa pousmial.
                „Asi sa ti to bude zdať úchylné a zrejme budeš nadávať naňho a na mňa, pretože mu zjavne sekundujem, ale myslím, že aspoň skúsiť by sa to malo,“ zadívala sa mu do očí a stíchla.
                „Mám vyskúšať Avadu na tomto území?“ krivo sa zaškľabil. Vlastne to bolo úplne jasné. Keď mu to nejde v podzemí, tu by mohlo. Meriardi sa starali o to, aby mali ľudia pokoj v duši, aby boli vyrovnanejší a zmierenejší, tak prečo neskúsiť, či by toto prostredie nebolo vyhovujúce k tréningom niečoho takého? Aby sa potom cítil istejší? Zavrtel hlavou. Videl na nej, že sa trafil. „Ako môže chcieť, aby som tu skúšal niečo také?“ roztrpčene vypustil.
                „Vie, že sa musí skúsiť hocičo...“ chystala sa ho zastávať.
                „Ginny,“ prerušil ju podráždene. „Toto je posvätné miesto, miesto pokoja a mieru a on chce, aby som tu vraždil? Stavím sa, že ti pribalil aj pár myší,“ ironicky zahlásil.
                „Pribalil,“ prikývla mierne sa červenajúc. Bolo jej jasné, že bude vyvádzať. A že si to zrejme odnesie ona, keď bola nablízku.
                „Jasne,“ uchechtol sa a zložil si ju z nôh. Ostala stáť na mieste, len sa oprela o stôl a dívala sa, ako pochoduje po miestnosti. „A že mám zabudnúť, na dva dni všetko vypustiť z hlavy a užívať si,“ vrtel hlavou.
                „Harry...“
                „Máš pravdu, je to úchylné,“ zastavil sa a zamračene na ňu zagánil.
                „Povedal, že to tu zrejme ani fungovať nebude, ale že to máš skúsiť,“ zamračila sa aj ona. „Nechápeš, že ti chce pomôcť?“ vyletela, keď videla jeho odmietanie. „Tiež sa mi to nepáči a ver, že ani jemu, ale je pripravený uľahčiť ti to najviac, ako sa bude dať a keby toto miesto spôsobilo, že by si sa necítil po tom tak, ako sa cítiš, tak pokojne. Nech sa to skúša aj tu. Teda za predpokladu, že sa to tu bude dať učiť. Avšak vyjadril obavy, že ti to toto miesto nedovolí robiť,“ trepotala scestne.
                „Aha,“ prikývol a zadíval sa z okna.
                „Harry,“ skúsila znova po chvíli. „Tak sa na mňa pozri, do čerta!“ štekla po ňom, keď nereagoval. Pomaly sa k nej obrátil.
                „Nikdy som nechcel dopustiť, aby som to riešil práve s tebou,“ šepol porazenecky.
                „Čo?“ stiahla obočie. „To je ten problém?“ zavrtela hlavou. „Som tvoja manželka, takže to so mnou budeš riešiť, či to chceš, alebo nie.“
                „Dohodli sme sa, že sa o Avade baviť nebudeme.“
                „Iste, ale teraz sa bavíme o tom, čo to s tebou robí,“ povzdychla. Mlčal. „Mám strach,“ šepla tentoraz ona. Neprestávala sa naňho uprene dívať. Vracal jej síce pohľad, ale stále zaryto mlčal. „Bolo by najlepšie, keby si sa to už konečne naučil. Možno budeš vedieť vraždiť a určite ťa to aj zmení, ale toto postupné ničenie sa je oveľa horšie,“ vypustila so slzami v očiach. „Zblázniš sa z toho,“ pokračovala potichu so sklonenou hlavou. „A Severus mi ani nemusí prezrádzať, ako to v tých žalároch chodí. Možno to bude znieť nereálne, ale ja cítim, čo to s tebou robí,“ zdvihla hlavu, keď ju objal a pritisol k sebe.
                „Ginn...“
                „Cítim, že to pomaly už nie si ty a to nechcem,“ smrkla mu do košele.
                „Mrzí ma to,“ bozkal ju do vlasov.
                „Nemá čo,“ zavzlykala. Rozplakala sa a už len tento fakt bol preňho alarmujúci. „Nemôžeš za to, sakra. A pretvarovať sa tiež nedokážeš donekonečna.“
                „Nezbláznim sa z toho, sľubujem,“ ubezpečoval ju. „Budem sa snažiť, aby to netrvalo dlho. Naučím sa to,“ mierne sa striasol.
                „Nikdy ťa neprestanem milovať,“ zdvihla svoju uslzenú tvár k nemu. „Keď to budeš vedieť, nestane sa z teba podobná obluda ako je Voldemort alebo Lestrangová. Budeš to len vedieť, čo síce nie je obdivuhodné, ale zase to nie je nič, kvôli čomu by si sa mal snáď začať nenávidieť,“ uprene sa mu dívala do očí. Našťastie prestala plakať. Prstami jej nežne utieral stopy po predchádzajúcich slzách. Nikdy nechcel dopustiť, aby kvôli nemu plakala. Nikdy. Pobozkal ju na čelo. Vedel to. Nemusela mu to teraz hovoriť, všetko to vedel, ale aj tak, slová z jej úst mu dávali nádej.
                „Už kvôli mne neplač, prosím,“ šepol bezmyšlienkovite a smutne sa pousmial. „Nezačnem sa nenávidieť a nezničí ma to,“ rozhodne prehlásil. Aj keby o svojich slovách presvedčený nebol, kvôli nej to tak bude musieť byť. „Skúsim to tu,“ hlesol po chvíli. Držala sa ho ako kliešť, akoby ho snáď mala začať strácať a to dopustiť nechcela. „Zájdem za Satorom a vysvetlím mu celú situáciu. Pochopí to a možno mi to tu dovolí robiť,“ stiahol obočie.
                „Pôjdem s tebou,“ zdvihla k nemu tvár. Aj ona sa usmievala. Síce smutne, ale usmievala sa. A neplakala už. „Dvaja ho presvedčíme skôr. Je inteligentný a možno aj sám vie, čo sa deje.“
                „Nedivil by som sa,“ podarilo sa mu uškrnúť. Zvážnel a uprene sa na ňu díval. „Strašne ťa milujem...“
                „Pst,“ prerušila ho a pobozkala. Nebolo potrebné o tom hovoriť.  

------

Draco sa so svojimi dvoma priateľmi zakrádal asi dvadsať minút smerom, ktorý im ukázal jeho prútik. Nezačuli nič. Zrejme obišli bojujúcu skupinku a zároveň aj Nevilla s Lunou. Dostali sa niekde pred nich, ale kde sa momentálne nachádzali, o tom nemali ani tušenia. Zakázaný les stále nebol zmapovaný a on pochyboval aj o tom, že ak je niekde Snape, tak ani ten poriadne nevie, kde vlastne je. Kde bol pohár, to snáď organizátori vedeli.
                „Stáť,“ sykol potichu. Prostredie sa nepatrne zmenilo. Jemu sa to zdalo. Mal pocit, akoby stromy pred ním mali odlišnú farbu alebo nie farbu. Ale zdalo sa mu, akoby celé okolie bolo zastretejšie. Nejasnejšie. Akoby sa díval pred seba cez nejakú fóliu, alebo čo.
                „Pasca?“ šepla Chloe. Takže sa to nezdalo len jemu. Aj oni mali pocit inakosti.
                „A prekvapilo by nás to?“
                „Ani nie,“ zavrtel hlavou Colin. „Pred nami zrejme niečo je. Ako zistíme, čo to je?“
                „Ako by sme to mohli zistiť?“ Draco vedel, že teraz zrejme nie je čas na kvízové otázky, ale nevedel si to odpustiť.
                „Odhaľovacie kúzlo?“ skúsil Colin.
                „Napríklad,“ prikývol Draco. „Alebo aj kúzlo na rozostretie, kúzlo na prítomnosť mágie, tých kúziel by sa našlo, ale oni zrejme nechceli, aby sme to mali obzvlášť ťažké,“ zamyslene skonštatoval.
                „Takže to odhaľovacie, iné sa zatiaľ neučíme,“ vložila sa Chloe.
                „Tak do toho,“ vyzval svojho spolužiaka. Ten sa len zaceril a švihol prútikom. Okamžite sa pred nimi odhalila pripravená pasca. Hlboká jama, do ktorej by pri neuváženom kroku padli. A že do nej padli dve ostávajúce bývalé Slizolinčanky, to videli okamžite. Obe boli poviazané a umlčané a tisli sa pri stene jamy, aby na ne nepadol nejaký ďalší nedobrovoľný dočasný obyvateľ jamy. Zrejme odtiaľ organizátori odvádzali lapených súťažiacich, ktorí si pasce nepovšimli. A to znamenalo, že niektorí z nich musel byť blízko.
                „Buďme v strehu, pokračujeme,“ Draco si podozrievavo prezrel okolie. Všade bolo ticho.
                „Nepomôžeme im?“ Chloe sa nepáčila predstava, že by svoje kamarátky nechala trčať v jame.
                „Samozrejme, že nie,“ zavrtel hlavou Colin.
                „Ale...“
                „Oni ich odtiaľ vytiahnu hneď, ako odtiaľto zmizneme. Asi to tak funguje. Poďme.“
                Obchádzali jamu. Stačil krok a Draco by padol do jamy. A oni by mu nedokázali pomôcť, asi tak nejako to mali Lupinovci zabezpečené. Museli by pokračovať ďalej presne tak, ako kolegovia Slizolinčaniek. To znamenalo, že minimálne jedno z družstiev tiež nie je kompletné. Ktovie, koľko takých jám je kde nastražených. A oni ich lapajú ako potkany do pasce. Už dve hodiny sa plahočili po lese a pohár nikde.
                Nie že by boli doteraz nepozorní. Keby boli, ležali by v jame. Ale teraz ešte viac sledovali aj svoje okolie. Aby náhodou nepadli do predpokladanej ďalšej nastraženej pasce. Po desiatich minútach ostražitého zakrádania sa začuli hluk. Niekde sa niekto s niekým bil. Draco predpokladal, že po takej dobe ich už veľa ostať nemohlo. Veď len oni sami zlikvidovali jedno celé družstvo. A určite sa museli medzi sebou porafať aj ostatní. Videli jeden súboj. Pred nimi niekto bojuje a určite už nie sú ďaleko od pohára. Nemôžu predsa dopustiť, aby sa takto zakrádali celý deň.
                „Dopredu,“ zavelil v tichosti. Blížili sa a hluk narastal. Stromy pukali a iskri lietali. Mal dojem, že sa záver blíži. Nevedel prečo, ale chcel sa vmiešať do boja, pretože tušil, že tam sa vedie boj o pohár. „Weasleyovci a proti nim...“ stiahol obočie. „Tak toto sa nebude dať vyhrať,“ vyšiel z neho zúfalý ston.
                Colin zaostril na dianie medzi stromami. Dvojčatá spolu s Angelinou, Alicou a Leem sa skrývali za kmeňmi a vysielali zaklínadlá na trojicu v červených plášťoch. Obrancovia pohára? Bolo mu jasné, čo tým Draco myslel. Nech je pod kapucňou ktokoľvek, bude minimálne zložité ich prekonať.
                „Prinajmenšom sa o to pokúsime,“ obrátil sa k svojmu vodcovi. „Je mi jedno, či tam je Remus alebo Bill, neporaziteľní nie sú a keď sa im prejde cez rozum, tak vyhrať môžeme.“
                „Zakradneme sa za nich, slizolinsky a odstránime ich z cesty,“ nadhodila Chloe. „Proti dvojčatám a ich bande by to už mohla byť brnkačka.“
                „Sú piati,“ upozornil.
                „Tak nech,“ mykol Colin plecami. „Ja pôjdem za dvojčatá a pokúsim sa ich zozadu preriediť. Vy pôjdete za červenopláštnikov a omráčite tých. Keď niekto padne, ďalší bude mať šancu. Keď padneme všetci, aspoň sme sa dostali až sem. Zrejme je ten pohár niekde tam,“ mávol rukou dopredu.
                „Bude to hop alebo trop,“ prikývla Chloe. Draco sa na nich díval. Čo im iné aj ostávalo?
                „Dobre,“ súhlasil. Čakať na mieste, kým sa do toho neprimieša niekto ďalší v červenom plášti, bolo nezmyselné. Alebo čakať, či ešte niekto zo súťažiacich neostal a neprikradne sa, bolo rovnako hlúpe. Stojí síce proti nim osmička súperov, ale ani jeden z nich o nich zatiaľ netuší a túto výhodu musia využiť. „Nepremýšľaj a omračuj,“ poradil Colinovi.
                „Bez obáv,“ zaškľabil sa.
                Draco sa desať sekúnd díval na jeho chrbát, ktorý pomaly mizol za stromami. Pozrel na Chloe a tá naňho vyzývavo mrkla. Povzdychol a začal sa zakrádať opačným smerom. Na ich strane rástli stromy o čosi redšie, ako na Colinovej strane. Nádeje doňho vkladal. Bol to síce prchký Chrabromilčan, ale keď bolo potrebné, dokázal byť opatrný a čo je najhlavnejšie, bol schopným bojovníkom. Nemusel by mať problémy, keď im bude stáť za chrbtami, oni sa budú sústrediť na zdolanie trojice obrancov a o útočníkovi zozadu nebudú mať ani potuchy.
                Potichu, opatrne a pritom čo najrýchlejšie sa dostali ďalej na sever, za chrbty, zrejme Remusa, možno Severusa. Och, Merlin. Ten predsa ucíti nebezpečenstvo, aj keby bolo desať kilometrov od neho. Skúsiť to ale musia. Nech tam stojí ktokoľvek. Chytil Chloe za ruku. Musel sa sústrediť na dianie pred sebou a ju si chcel aspoň týmto spôsobom istiť. Aj keď to bolo možno zbytočné.
                Zakrádali sa ešte opatrnejšie a tichšie, ale už na nich videli. Tri postavy stojace za stromami a metúce zaklínadlá pred seba. Boli traja ale to neznamená, že proti nim stoja ešte stále piati útočníci. Dúfal, že keď nie oni, tak aspoň Colin slávi úspech a redukuje počet členov weasleyovskej jednotky.
                Nemusel nič hovoriť. Chloe dobre vedela, čo má robiť. Ciele sa pred nimi nádherne vynímali, nič netušili. Bolo to až príliš jednoduché. Draco aj so svojou partnerkou vyslali neverbálne omračovacie kúzla a dve postavy padli. Tretia si všimla, že sa deje niečo neštandardné, ale nemala veľa príležitostí k tomu, aby čosi podnikla. Padla aj tá. Na kmene, za ktorými sa dovtedy skrývali červené plášte, stále dopadali kliatby, ale už ich nebolo tak veľa, ako predtým.
                „Sakra!“ začuli šteknúť Leeho. „Vzadu!“ upozornil toho niekoho, kto s ním ešte bojoval. Keď prestali bojovať červené plášte, už tam nebolo toľko hluku, takže sa dalo výkrikom rozumieť.
                „Aj vpredu!“ Draco rozoznal hlas Alice.
                „Colin! Ty malý had!“ krik Leeho zvláštne zamrel. Akoby bol prerušený. Draco vedel, že ho Colin práve zložil k zemi.
                „Už sú len dve, Draco!“ zakričal Colin.
                Draco aj s Chloe sa vrhli k stromom, pod ktorými ležali ich obete. Videl za stromami pohyby. Už sú len dve. To znamená, že Alica a Angelina. Colin zložil minimálne Leeho, možno aj obe dvojčatá. Zrejme mu za to nikto nepoďakuje. Aj napriek situácii, v ktorej sa nachádzal, sa musel zaškľabiť.
                „Vzdajte sa! Ste obkľúčené!“ skúsil. Skúsiť to predsa musel.
                „Ani vo sne!“ zaprskala Angelina a kus kôry stromu, za ktorým sa skrýval, odletel nabok.
                „Nemáte šancu!“ dával im čas a symbolicky vyslal zaklínadlo za hlasom. „Neubránite sa!“
                „To možno nie, ale vzdávať sa nebudeme! Alica!“ jej hlas už nebol bojovný. Počuli, že sa jej zastrel strachom o svoju kamarátku. „Creewey, toto si vypiješ,“ zasyčala.
                „Vzdaj sa,“ radil jej Colin. „Mám ťa na muške a keď sa pokúsiš utiecť, zostrelí ťa Draco alebo Chloe. Tak čo?“ zachichotal sa. Mal z toho očividnú radosť. Víťazstvo mali na dosah ruky. Zrejme posledná prekážka, ktorá im stála v ceste, to tiež vzdala a preklínajúc Colina zložila prútik.
               „Mal som šťastie, že tie stromy boli také široké,“ chválil sa po pár sekundách, kedy zväzoval nabrúsenú Angelinu. „Jedno z dvojčiat už bolo na zemi, dostal som ďalšie a vtedy Lee spozornel. Oni dve,“ zazubil sa na Angelinu, „stále nevedeli pochopiť, kde zmizli červenopláštnici. Než sa spamätali, dostal to Lee aj Alica.“
                „Výborne,“ pochválil ho Draco a istil okolie. Možno niekde niekto je. Chloe zviazala bratov Smithovcov a Kruma. Remus, Bill, Tonksová a hlavne Snape ešte niekde boli a to neveštilo nič dobré.
                „Tam je pohár,“ nadšene vyhŕkol Colin a chcel sa vrhnúť k dvom kameňom, medzi ktorými bola ukrytá celkom zjavná prvá cena.
                „Pomaly,“ zadržal ho zamračene Draco. „Mám pocit, akoby sme boli sledovaní.“
                „Jasne, že sme,“ Colin prevrátil oči. „Myslíš, že ostatní odišli na kávu?“ zaškľabil sa. „Striehnu po nás, ale zrejme nás už nechajú na pokoji.“
                „Kde berieš tú istotu?“ postavila sa k nim Chloe a tiež jastrila pomedzi stromy.
                „Nenamáhaj sa. Určite sú zneviditeľnení,“ povedal smerom k nej Draco. Lákalo ho to k poháru. Znova sa ale pristihol pri myšlienke, že je to príliš jednoduché.
                „Chcú dať šancu aj ostatným,“ prezradil im Colin svoj predpoklad. „Sme tu, máme pohár na dosah, tak nás už nechajú.“
                „Možno,“ pripustil Draco. „Ale aj tak,“ mávol rukou a vyčaril okolo nich a okolo pohára ohňový štít.
                „Sakra, to je intimčo,“ zachechtal sa Colin.
                „Colin, netrep,“ upozornil ho Malfoy a pozornosť zameral na pohár. „Asi chcú, aby sme ho získali,“ uvažoval nahlas. „Inak by nás už pobili ako muchy.“
                „Zrejme pobili všetkých ostatných a my sme ostali,“ prikývla Chloe. „Takže?“ pozrela na Draca.
                „Tak si ho vezmime,“ zasmial sa Colin.
                „Počkaj,“ Draco ho už znova zadržal. „Nemôžeš na všetko hneď siahať,“ takmer otcovsky mu dohováral. „Čo keď je na ňom nejaká kliatba?“
                „Myslíš, že by nám chceli ublížiť?“
                „Práve si omračoval svojich priateľov. Áno, myslím, že by nám to chceli minimálne sťažiť.“
                „Tak dobre,“ zavrtela hlavou Chloe. „Overíme to.“
                Vzápätí vyslali postupne niekoľko kúziel, ktorými zistili, či na predmet môžu bez obáv siahnuť. Teda, Draco vyslal. Pre istotu použil aj kúzla, o ktorých tí dvaja nemali ani poňatia. Určite by im stačilo aj kúzlo na zistenie, či na ňom nie je uvalená nejaká kliatba, pretože sa v škole zatiaľ nič iné neučili, ale jeho paranoja sa znova dostavila v celej svojej kráse. Chcel vyhrať a nechcel riskovať nič.
                Keď napokon dovolil nadšenému Colinovi, aby pohár vzal do rúk, ozvala sa hlasná siréna, ktorá oznamovala víťaza. Zaplavil ho pocit zadosťučinenia. Samozrejme nemusel nutne vyhrať. Alebo teda nemusel byť členom víťazného družstva. Veď predsa na Základni a aj v škole je dosť dobrých čarodejníkov. Ale aj tak vyhrali a on dokázal, že jeho povesť je zaslúžená. Colin ho od radosti objímal a objala ho aj Chloe. A dokonca mu vtisla bozk na pery. Áno, bolo to celkom nevinné gesto, ovplyvnené radosťou a nadšením z víťazstva. Zrejme by ho aj Colin vybozkával, keby to nebolo divné. Ale aj tak, ten bozk v ňom zanechal dosť rozporuplné pocity.

------

Ruka v ruke zašli za Satorom. S tým súhlasil. Čo sa mu ale nepozdávalo ani v najmenšom bolo jej prehlásenie, že ak im to Sator schváli, že pri ňom ostane. Chápal jej túžbu pomôcť mu. A možno si to aj prial. V jej blízkosti sa cítil lepšie a pokojnejšie, nech by sa jednalo o čokoľvek. Ale hanbil sa. A tohto pocitu mu zrejme nepomôže sa zbaviť. Darmo ho presviedčala, že nie je sa za čo hanbiť. Na svete existuje oveľa viac činov, za ktoré by sa mal človek právo hanbiť. Ktoré robil preto, lebo bol o nich presvedčený, lebo mu robili radosť. On to musí robiť z nutnosti a hoci sú to vraždy, hanbenie na mieste nie je.
                Dlhú dobu rozprával Satorovi. Stál pred ním a rozprával. O všetkom, čo sa vo svete deje. Aj o tom, ako sa mu prieči robiť to, čo robí, ale že to musí robiť. Sator sa naňho díval a on doslova cítil, ako mu nazerá do duše. Presne tak, ako tomu bolo pri ich prvom kontakte. Vtedy sa presvedčil, že ten človek, ktorý pred ním stál, má čistú dušu, ktorá nie je schopná podlosti a zrady. Ktorému môže dôverovať. A teraz? Harry cítil, že ho skúma ešte podrobnejšie a dôkladnejšie. Chcel predsa vraždiť na jeho ostrove, ktorý predstavoval to posledné nevinné a čisté, čo sa vo svete nachádzalo.
                „Nepáči sa mi to, Harry,“ ozvalo sa mu v hlave. Šokovane vyvalil oči. Vedel, že fénixy rozumejú ľudskej reči, ale nikdy nepočul, že by sa dokázali prihovoriť človeku. Avšak toto bol otec všetkých fénixov a hoci to nerobil vždy, možno to nespravil ešte nikdy, predsa len to dokázal. „Správne uvažuješ,“ pokračoval Sator. „Toto je prvý a myslím, že aj posledný raz, čo to robím,“ mierne pootočil hlavou neprestávajúc sa mu dívať až na samotné dno jeho duše. „A robím to len preto, aby si poznal môj názor. Nepáči sa mi, že vedome pripravuješ o životy druhé živé tvory, hoc to robíš z akýchkoľvek príčin. Viem, čo sa deje vo svete. Aj čo sa dialo vo svete. Viem, aké zlo tu stálo na mojom počiatku a viem aj to, že zlo pretrváva, hoci má teraz inú formu. Je to zlo, ktoré musí byť odstránené z tohto sveta. Viem, že si ten, kto to zlo musí odstrániť. Jedine ty. Avšak cesta, ktorou si sa vybral, aby si zlo odstránil, sa prieči všetkým mojim presvedčeniam a ja ti nemôžem dovoliť, aby si zabíjal v mojej krajine. Nemôžem ti zabrániť, aby si tak nečinil inde, môžem ti však poradiť, aby si to ďalej nerobil. Tvoja duša, ktorá bola čistá, začína nadobúdať čoraz viac jaziev. Nie sú to bežné jazvy. Tvoja duša môže byť v konečnom dôsledku taká zjazvená, že jej nepomôže už nič. Skonči s tým, Harry. Sám v sebe musíš nájsť silu, aby si to spravil len raz. Vtedy, keď to bude nevyhnutné. Vtedy tvoja duša utŕži poslednú jazvu, ale nebude zničená a ty môžeš pokojne žiť. Ak s tým neskončíš, nezachráni ťa už nič. Vieš predsa, ako sa to robí. Dokážeš to. Prinútiš sa. Vtedy áno. Som si istý, že bude v tvojich silách odstrániť zlo raz a navždy. V tomto už ale nepokračuj. To som ti musel povedať. Len toto.“
                „Harry...“ Ginny ho mierne potriasla za rameno. Zdal sa jej, akoby upadol do tranzu. Civel fénixovi do očí a bol duchom neprítomný. Vydesil ju. Fénix bol pokojný. Po pár sekundách však vystrel krídla a odletel. Až vtedy sa Harry dostával do prítomnosti.
                „Ou...“ vyšlo z neho a striasol sa.
                „Čo sa stalo?“ nasilu ho obrátila k sebe. Prinútila ho pozrieť jej do očí. A videla akési zvláštne pochopenie, či skôr zmierenie. Usmial sa.
                „Vedela si, že fénixy dokážu rozprávať?“ nesústredene zamrkal.
                „Čo?“
                „Hovoril mi do hlavy,“ dotackal sa ku kreslu a sadol si. Pripadal si, akoby absolvoval hodinový ostrý beh. Bol unavený a zničený. A napriek tomu pokojný.
                „To som nevedela,“ stiahla obočie a s obavami ho pozorovala. „Vyzeráš zvláštne.“
                „Už nebudem zabíjať,“ prehlásil a neprestával sa usmievať. Napadlo jej, či mu práve v tejto chvíli nepreskočilo. Skutočne to všetko bolo viac ako podivné. „Sator mi nedovolí zabíjať tu, vlastne mi odporučil, aby som s tým prestal. Myslím, že ho červoplazy a myši mrzeli,“ zdvihol hlavu a pozrel jej do očí. „Nepreskočilo mi!“ okamžite sa obhajoval, pretože videl jej nedôverčivý výraz. „Vážne. A prejavil mi dôveru. Viem, ako sa to robí a keď nastane tá správna chvíľa, budem to vedieť spraviť.“
                „Vážne?“
                „Áno,“ prikývol. „Ginny, je to tak. Stalo sa to, počul som ho. Nesnažím sa len niečo si nahovoriť, aby som sa tomu vyhol. A myslím, že Severus niečo takéto aj predpokladal. Došlo mu, že keď ma sem pošle, okamžite si budem chcieť popýtať dovolenie od Satora. A keďže je to otec fénixov, dajú sa od neho očakávať veľké veci.“
                „Ja ti verím,“ kľakla si pred neho a chytila ho za ruky. „Zrejme to tak bude.“
                „Určite to tak bude,“ stiahol obočie. „Je pravda, že ma mohol Sator na mieste spáliť, ale nespravil to. Miesto toho sa mi prihovoril a ja mu verím. Sám strýko prehlásil, že hoci Malfoy s Avadou skončil, v tejto chvíli by dokázal zabiť, pretože ten hnev na jeho otca je veľký. Jeho presvedčilo toto a mňa Satorove slová.“
                „A bude to stačiť?“
                „Musí,“ stíchol a zadíval sa jej do očí. „Musí mi to stačiť,“ šepol. „Keď budem pokračovať, už ma nezachráni nič. Severus aj s Dracom skončili včas. A ja práve v tejto chvíli.“
                „Dobre,“ prikývla a konečne sa mierne usmiala. „Sator by nerozprával len tak do vetra. Verím mu a verím tebe. A samozrejme ma to teší,“ úsmev na tvári sa jej rozšíril. Predklonila sa, aby ho pobozkala. Vráti sa do normálu, nezničí ho to, nebude sa musieť dívať na to, ako sa pomaly, ale iste vzďaľuje.
                „Aj mňa to teší,“ vytiahol ju na nohy, aby si ju vzápätí pritisol k sebe. „Ubližoval som najviac tebe.“
                „Ale neubližoval...“ okamžite chcela zasahovať.
                „Nerozprávaj,“ prerušil ju. „Ja to viem. Našťastie to skončilo teraz. Netrvalo to príliš dlho. Pár dní a zabudnem. A keď sa dostanem k Voldemortovi, budem to vedieť spraviť,“ presvedčivo prehlásil. V tej chvíli tomu skutočne veril. A hádam nezaváha ani potom.
                „Takže žiadne Avady?“
                „Žiadne,“ prikývol uvoľnene.
                Nepochyboval o slovách fénixa. Bol rád, že sa mu prihovoril. Môže s tým skončiť a tým prestať trápiť seba, Ginny a aj Severusa. Bol šťastný, že sa to stalo. Hoci ho niekde hlboko v duši hrýzla otázka, či náhodou nechce len sám seba upokojiť a zbaviť sa tejto povinnosti. Či niekedy v budúcnosti nezapochybuje. Či môže mať starý fénix pravdu. Čo všetko môže vedieť prastarý čarovný tvor? Videl však jeho dušu a dokázal ju zhodnotiť. A zhodnotil ju takto, takže dosť, už žiadne námietky, pochybnosti a podobné nezmysly, ktoré by ho len umelo držali v pochybnostiach.

------

„Bolo to dosť otravné,“ skonštatoval Severus, keď sa pohodlne usadil u Hermiony do kresla. „Ešte s tým neskončil?“ natiahol, keď mu ponúkala čerstvý čaj.
                „Nie a pochybujem, že by s tým niekedy skončil,“ uškrnula sa a naliala mu čaj do šálky. Dobby s tým neprestane zrejme ani po tom, čo porodí. „Určite to nebolo otravnejšie, ako dozerať dole na návštevy rodičov a ich detí,“ mierne roztrpčene stiahla obočie. Vážne si svoj prínos vo vojne predstavovala inak, ako robiť dozor.
                „Všetko v poriadku? Myslím tie návštevy.“
                „Iste,“ prikývla. „Nikto z nich neprejavoval ambície o porušenie pravidiel,“ zaškľabila sa.
                „Už v utorok povedieš liečiteľský kurz, tak sa nejeduj,“ nevinne sa usmial. Vedel, čo ju zožiera. Ale je to pre jej dobro, pre zdravie jej dieťaťa a ona to vlastne veľmi dobre vedela.
                „Ty povedieš kurz, ja ti budem len robiť sprievod,“ opravila ho. „Ale pripravujem sa zodpovedne,“ ukázala na stoh kníh o liečiteľstve, ktoré si pozháňala. Nie, že by to nevedela, ale potrebovala to vedieť ešte lepšie. Ak je to vôbec možné.
                „O tom nepochybujem,“ usmial sa.
                „Tak rozprávaj. Ako veľmi to bolo otravné?“ vyzvedala. Videla prichádzať obe skupiny súťažiacich. Vedela, kto vyhral. Colin jej to dole, vo Vstupnej hale, nadšene oznamoval. Ale aj tak, chcela vedieť aj to, ako to videla opačná strana.
                „Veľmi,“ zhodnotil tváriac sa umučene. Pobavene povytiahla obočie. „Polovica z nich sa pokántrila aj sama. Polovica z polovice sa pozachytávala do pascí. Nechápem, boli dosť zjavné a viditeľné. Čo budú robiť, keď pritvrdíme? No a napokon som sa celkom pobavil, keď ostali len dvojčatá a proti nim Smithovci s Krumom a všetkým im vypálil rybník Malfoy so Shullovou a Creeweym,“ sťažka vypustil. „No, Creewey sa len viezol pri tých dvoch.“
                „Počula som, že sám zneškodnil Freda, Leeho a aj Alicu,“ nadvihla obočie.
                „Má šťastie, že je taký zakrpatený a že sa tí traja venovali Smithovcom a Krumovi, ktorí však tiež nepodali ktovieako oslnivý výkon,“ zavrtel hlavou. „Desím sa predstavy, že, podľa slov mojej netere, nám má tento materiál kryť zadky,“ vyprskol znechutene.
                „Je na tebe, aby si si ich vycvičil,“ upozornila ho.
                „Čo ma neskutočne teší,“ s povzdychom prikývol.
                „Možno sa ti to nepáči, ale keď z nich chceš mať dobrých bojovníkov, tak jednoducho budeš musieť.“
                „Dobre, ja viem!“ rezignovane rozhodil rukami a zaškľabil sa nad jej napaprčeným výrazom. „Hermiona, prosím, ušetri ma týchto výlevov a prenechaj ich Ginevre. K nej sa to hodí viac.“
                „Vážne? A ku mne sa hodí čo?“ zvedavo sa spýtala.
                „Čo ja viem?“ mykol plecami. „Knihy, napríklad,“ zazubil sa.
                „Ako chceš. Pokojne ťa s nejakou knihou tresnem po hlave, keď sa nezačneš vyjadrovať miernejšie,“ zamračila sa. Bez obáv. Bola tehotná, takže ju určite neprekľaje. Počká si, kým porodí.
                „To znie drsne,“ okomentoval pobavene. „Zrejme budem musieť popremýšľať nad spôsobom svojho vyjadrovania, aby som neschytal nejakú ranu.“
                „Popremýšľaj,“ prikývla.
                „Dobre, popremýšľam,“ prikývol aj on. „Čo tie kúzla?“
                „Stále nič.“

------

„Najviac sa mi pozdáva, že aspoň jeden pohár skončil v rukách študentov,“ prehlásil ktosi v chrabromilskej klubovni. Hoci bola väčšina z nich porazená, oslavovalo sa najmä toto. „A Snape aspoň na chvíľu sklapne.“
                „Tak je! Na Draca, Chloe a Colina!“
                Nebola to oslava ako po víťaznom zápase v metlobale a už vôbec nie taká, ako po minulé roky, pretože nemali k dispozícii ani kvapku alkoholu, ale oslava to bola a všetkým sa pozdávalo hlavne to, že ukázali profesorovi Elixírov a zároveň riaditeľovi, že študenti sú schopní držať krok s ostatnými bojovníkmi Základne. Dokonca sú schopní ich prekonať. V oboch kolách sa držali dobre. Dokázali porážať hocikoho. Aj dospelých čarodejníkov a nešlo len čisto o Chrabromilčanov. Bifľomorčanovi Taylorovi Hewitovi chýbal len kúsok, aby so svojím preriedeným družstvom získal pohár v druhom kole.
                A všetkým sa táto hra pozdávala. Blížilo sa to realite, kúzla boli skutočné, bolesť tiež, ale nikto nebol zranený tak, aby musel ostať na ošetrovni, hoci boli poniektorí aj v bezvedomí. Stačilo pár elixírov, ktorých mali v zásobe a každý zranený sa mohol po ošetrení vrátiť do svojej fakulty alebo na Základňu. Bola to ostrá skúška a oni sa nevedeli dočkať, kedy bude opakovanie. Brali to nesmierne vážne.
                Draco sa osprchoval a teraz sedel v klubovni, kde počúval nadšené hovory. Pri večeri si počúvli príhovor riaditeľa, ktorý napokon okomentoval bojové hry ako vcelku prínosné a ich priebeh ako uspokojivý. No, medzi riadkami čítal, že si predstavuje viac, ale aj to hádam bude.
                Nad tým však teraz nepremýšľal. Nemohol si nevšimnúť, že sa naňho začali jeho spolužiačky lepiť. Vôbec mu to nebolo príjemné. Bol ale vlastne nezadaný, to by si všimol aj slepý a možno nebol ktovieaký frajer, stále to bol Draco Malfoy a už len táto maličkosť dokázala nalákať nežné pohlavie. Takže sa príliš nečudoval. Vyhľadávať ale nejaký vzťah nemienil. Stále miloval Hermionu. Aspoň si to myslel. Preto nechápal, prečo musí na ten nevinný bozk od Chloe Shullovej stále myslieť. Nechápal to ani najmenej.

------

Harry sa vrátil v nedeľu, večer aj so svojou manželkou, naspäť do hradu. Po prihovorení Satora ho už nevideli. Ani pri odchode. Celú sobotu strávili dlhými rozhovormi o hocičom. Aj o tom najakútnejšom. A on bol čím ďalej tým viac pokojnejším a šťastnejším. Aj Ginny sa mu zdala spokojná. Akoby nie. Uľavilo sa im obom.
                „Dobrý večer,“ pozdravil sa Severus. Príliš sa mu nechcelo ísť navštíviť synovca po tom, čo prehovoril neter, aby ho zatiahla do tej hry na ostrove. Ale raz sa s ním stretnúť musí, tak prečo nie hneď.
                „Dobrý,“ usmiala sa naňho Ginny a jemne ho objala. Prekvapene zamrkal, ale nijako inak to nekomentoval. „Nemusel si nosiť víno, my ho máme tiež,“ zazubila sa naňho.
                „Vy máte patok, ja mám víno,“ strčil jej ho do rúk. „Kde je Potter?“ vyzvedal a nervózne si sadol.
                „V sprche,“ prezradila a nalievala víno do pohárov.
                „A?“
                „A čo?“ usmiala sa.
                „Ginevra, nerob zo mňa a ani zo seba hlupáka. Povedala si mu o tom alebo ste sa celý víkend venovali len súloženiu?“ vyprskol.
                „Povedala,“ vypustila bez červenania.
                „A?“ zopakoval.
                „Povie ti to aj sám, ak chvíľu počkáš,“ nevinne natiahla.
                „Mám ostať? Alebo mi hrozí, že mi vyšklbe vlasy?“
                „Prečo by ti mal šklbať tie nádherné, lesklé, havranie vlasy?“ uchechtla sa. Zamračil sa.
                „Ty máš svoje rada, však? Tak dbaj o to, aby si o ne neprišla,“ mierne sa vyhrážal.
                „Neverím, že by si chcel fyzicky napadnúť ženu.“
                „Ja nie, ja si na to nájdem ľudí,“ uškrnul sa.
                „Ako inak,“ s predstieraným pochopením prikývla a sadla si oproti. Chvíľu sa skúmavo skenovali. A to mu liezlo na nervy.
                „No tak? Ako to dopadlo?“ zamračene na ňu zagánil.
                „Dobre to dopadlo,“ ozval sa Harry od dverí spálne. 

TOPlist