33. Halloween

 

Veľmi dobre vedel, čo jej chcel povedať. Konečne sa priznať k tomu, čo k nej cíti. Chcel všetko vsadiť na jednu kartu a vyznať jej lásku. Teraz mu však chýbal veľký kus odvahy. Už sa k tomu neodváži.

„Chcel som ti len povedať, že sa nemôžem na niekoho viazať. Nechcem si k sebe pripútať nejaké dievča a ohrozovať ho. Sama dobre vieš, že prinášam smolu.“ To je ale kravina, už väčšiu sprostosť som nemohol povedať. Že Chrabromilčan, hovno, obyčajný posera.

„Zase trepeš hlúposti?“ prerušila ho napálene. Tieto jeho výčitky jej už začínali liezť na nervy. Najprv Brloh, potom Moody... Chcela ho objať. Nepýtať sa na nič a vášnivo ho pobozkať.

„Nechajme túto tému tak, radšej sa poďme najesť.“ Idiot, kretén, hlupák, somár, korunovaný vôl a ten najväčší blbec, ktorý chodí pod slnkom. Hňup!!! Otočil sa smerom dnu. Nešťastne a sklamane ho nasledovala. Pred Veľkou sieňou natrafili na prekážku.

„Vy ste boli spolu?“ zúrivo na nich vyletel Dean oboch prepaľujúc očami.

„Áno a čo je teba do toho?!“ vyletela Ginny. Zmes nahromadených a potláčaných emócií vyplávala na povrch.

„Čo som hovoril? Netrvalo to ani tak dlho že, Potter!“ húkol po ňom.

„Upokoj sa. Nič o tom nevieš, tak nerob unáhlené závery,“ snažil sa ho presvedčiť, ale najradšej by mu rozbil hubu. Vlastne v tejto chvíli by kopal do hocičoho navôkol.

„Dúfam, že ste sa mali dobre,“ nenávistne na nich gánil, ruky zvieral v päsť.

„Vieš čo, Thomas?“ Už ho ten šialenec nebavil. „Áno, mali sme sa vynikajúco. Ginny je fantastická, proste úžasná,“ zaškľabil sa mu do tváre a objal prekvapenú Ginny okolo ramien. „Poď, zlato, ideme sa najesť.“ A ťahal ju do siene zanechávajúc za sebou zúrivého, deprimovaného a sklamaného Deana. Viedol ju až k ich miestu za sprievodu pozorných pohľadov tých pár študentov, ktorí boli ešte na večeri.

„Budú z toho reči,“ nadhodila s úsmevom o kúsok neskôr pri večeri.

„Skutočne mi už lezie na nervy, prepáč,“ ospravedlňoval sa, „asi som to nemal preháňať.“

„Čo sa týka Thomasa, to je v poriadku,“ uškrnula sa, „aj keď, možno sa ťa pokúsi v spánku zabiť.“

„To sa neodváži, len aby na teba nezaútočila nejaká...“

„Tak z toho strach nemusíš mať, dokážem sa ubrániť uchichotaním dievčatkám.“

Nakoniec im to prišlo celkom zábavné a smiali sa tomu počas celej večere.

------

A Ginny mala jednoznačne pravdu. Klamlivá správa, že Potter chodí s Weasleyovou sa začala šíriť rýchlosťou rovnajúcou sa lesnému požiaru. Už v nedeľu na raňajkách po nich pokukovali a šepkali si. Dievčatá na ňu hádzali vraždiace pohľady a Harrymu sa od prípadných záujemcov o Ginninu priazeň tiež ušlo zúrivé zazeranie. Že je to výmysel, to nikoho nezaujímalo. A im to bolo jedno. Veselo sa na seba škľabili.

„Ty chodíš s mojou sestrou?“ neveriacky sa díval Ron na Harryho v nedeľu poobede v Zakázanej časti. Hermiona sa len zachechtala, pravdu poznala od rána. „Teraz mi to povedala Lucy,“ spýtavo sa dožadoval odpovede.

„Nie, Ron, nechodím,“ a vysvetlil mu celú vzniknutú situáciu okolo Deana a na dôvažok mu porozprával aj o incidente s Parkinsonovou. Ten to zobral na počudovanie celkom dobre.

„Radšej by som ju videl pri tebe, ako pri niekom inom. Teba aspoň poznám a mám ťa pod dohľadom,“ zaceril sa naňho.

„A ty si myslíš, že Harry potrebuje tvoj dozor?“ pobavene do neho rýpla Hermiona.

„Keby chcel chodiť s mojou sestrou, tak minimálne dovolenie potrebuje,“ odvrkol jej.

„Už vidím Ginny, ako si od teba pýta schválenie, Ronald,“ vŕtala ďalej.

„Ja som hovoril o Harrym a nie o nej a neviem, čo sa do toho montuješ,“ sčervenel.

„Ale no tak, Ronald. Ani Harry nie je z tých, ktorí by čakali na to, kým im ty niečo odobríš,“ Hermiona sa dostávala do varu, provokovanie Rona patrilo k jej obľúbeným koníčkom.

„Jedná sa o moju sestru, aj keď je hlúpa...“

„Neviem, čo stále riešite,“ prerušil ich hádku Harry, „nechodím s ňou. Radšej sa venujme dôležitejším veciam.“

Červený a nazúrený Ron sa pustil do prezerania ďalšej z rady políc. Harry musel uznať, že počet políc kriticky ubúda a oni neobjavili žiadnu stopu. Myšlienky mu však zalietavali úplne odlišným smerom. Nevedel, či má na seba nadávať alebo sa naopak blahorečiť. Takmer jej to povedal, ktovie ako by to dopadlo. Na druhej strane bol rád, že nič nevyzradil.

„Harry, môžem s tebou hovoriť o samote?“ Po dvoch hodinách k nim podišla Hermiona s prosebným pohľadom. Kútikom oka pozorovala Rona, ktorý sa už našťastie z ich hašterenia spamätal.

„Jasne, odchádzam vedľa,“ okamžite to pochopil a s významným gestom sa vzdialil.

„Chcem ťa o niečo poprosiť,“ začala opatrne a prisadla si k nemu, „ide o to, no proste som sa rozprávala s Edom o našich stretnutiach v Núdzovej miestnosti. Ja viem, nemala som. Malo to byť tajné, ale keď už s ním chodím tak, jednoducho by chcel chodiť aj on, tak sa ťa chcem opýtať, že či môže?“ vyhŕkla a čakala, očami strieľala všade dookola.

„Mia,“ povedal s úsmevom a čakal, kým na neho nepozrie, „načo sa pýtaš na takú hlúposť? Samozrejme, že môže chodiť aj on, keď si myslí, že to potrebuje. Nechápem, načo sa ma to pýtaš, ty si predsa zorganizovala tie stretnutia.“

„Vážne?“ nenechala ho dohovoriť a so šťastným výrazom ho objala a vtisla mu na líce bozk, „Ďakujem.“

Neveriacky sa díval, ako natešene vybehla s ďalšou knihou. Musel zakrútiť hlavou, ako sa zdalo, Dumbledorova armáda sa začínala rozrastať.

„Čo chcela?“ vyzvedal Ron hneď, ako sa vrátil.

V pokoji mu povedal o jej žiadosti a aj o jeho schválení. Ron sa tváril zvláštne, takmer závistlivo.

Ešte v ten deň podvečer začali s tvrdými tréningami. Počas Ronovej absencie vďaka trestu sa tri triafačky celkom zohrali a najmä Katie, ktorá mala na Rona stále ťažké srdce, brala tréningy doslova fanaticky. Nedarovala nikomu nič a keby sa Harry neodhodlal k tomu, aby predniesol pár sťažností, bola by schopná zodrať z nich kožu. Nemienila však v tempe poľaviť a tak sa vracali z tréningov v dosť zničenej nálade.  

A to sa odzrkadľovalo aj na ich stretnutiach v Núdzovej miestnosti. Lucy aj Ginny mali dosť práce s úlohami a učením, ktoré ich plne zamestnávali, tak zostávali v úzadí pri stole v spoločnosti Luny, ktorá im s radosťou pomáhala. Ron nenašiel dostatok síl na trénovanie súbojov, pretože to bol práve on, na ktorom si Katie vybíjala svoje emócie. Harrymu nezostávalo nič iné, iba sa premôcť a nacvičovať spolu s Nevillom, Edom a občas aj s Hermionou. Hneď si všimol, že Ed je dosť skúsený a sebestačný a vôbec nepotrebuje ich tréningy. Bolo jasné, že k nim začal chodiť nie kvôli duelom.

A škola začala pomaly chápať, že vzťah Pottera a Weasleyovej nebude taký vážny, ako sa „obávali“. Nevideli ich vodiť sa za ruky, ani ich nenachytali niekde v tieni v objatí bozkávajúc sa. A oni to nikomu nevyvracali a ani nepotvrdzovali. Keď sa o tom medzi sebou rozprávali, vždy sa na tom schuti zasmiali. Avšak obaja túžili po tom, aby to bola pravda.

„Dnes je Halloween,“ veselo sa zaškľabil v piatok ráno na Harryho Ron.

„Hm, ale to budeme musieť najprv prežiť päť hodín,“ zaväzoval si šnúrky na topánkach.

„Ja sa najviac teším na tú hostinu, zase sa prežeriem,“ rozplýval sa Ron so širokým úsmevom. Harry len s úsmevom zavrtel hlavou.

Prvú hodinu mali voľnú a tak sa Harry nechal prehovoriť na partiu šachu, ktorú ako vždy prehral. Na dvojhodinovke Obrany im Tonksová pokazila náladu, pretože im dala test, na ktorý ich dopredu neupozornila. Harrymu to obzvlášť nevadilo, zato Ron po nej hádzal dosť nespokojné pohľady. Ďalšiu hodinu precvičovali neverbálne, na ktorom bol spolu s Ronom, Hermionou a Nevillom najlepší. V závese za nimi boli Malfoy a Zabini. Na Herbológii pokračovali v starostlivosti o alžírsku ortantu.

Po obede sa už nevedeli dočkať dvojhodinovky Elixírov. Tentoraz mali pripravovať dúšok strachu. Samozrejme, postup a prísady mali napísané na tabuli. Tak, ako sa medzi Harrym a profesorom stalo nepísaným pravidlom, jeden sa pokúšal druhého vyprovokovať a ten druhý statočne odolával. Zdalo sa, že profesor v tom má istú záľubu a nemienil sa jej vzdať. Jeho pohľad, aj keď bol stále nevraživý a nenávistný, stával sa čoraz znesiteľnejším. Harry si to nevedel vysvetliť, ale zmieril sa s týmto vývojom udalostí a miesto obvyklých pohľadov, ktoré vracal profesorovi v priebehu minulých rokov, teraz sa naňho pozeral bez emócií.

Tak tomu bolo aj na tejto dvojhodinovke. Avšak len do chvíle, kedy Harryho začala svrbieť dlaň. Bez výstrahy a bez varovania. Muselo sa stať niečo závažné. A nebolo to nič príjemné, nenápadne si šúchal dlaň o habit na pravej ruke, neprestávajúc miešať svoj elixír. Strelil pohľadom na profesora, ktorý mal svoje ruky pod stolom. Pravdepodobne bol na tom rovnako a tiež zápasil s rovnakým dráždivým pocitom. Vytiahol si nejaký kus pergamenu a narýchlo ho naštudoval. Zachytil Harryho pohľad a vpil sa mu do očí.

V pokoji počkajte na koniec hodiny a potom choďte za Tonksovou. Nenápadne, Potter.

Našťastie do konca hodiny neostávalo veľa času. Vlastne pomaly končili s prípravou elixíru, chýbalo len pár premiešaní. Bol nervózny, nevedel, čo má čakať, čo sa mohlo stať. Svrbenie pomaly prestalo.

„Končíme, odstavte kotlíky, schlaďte svoje výtvory a vzorky mi dajte na stôl. Do budúcej hodiny od vás žiadam polmetrovú prácu na tému dnešného elixíru. A upozorňujem vás, že na ďalšej hodine si vás otestujem,“ oznámil im ľadovým hlasom.

Harry to chcel mať čo najskôr z krku, ťažko potláčal netrpezlivosť. V rýchlosti odstavil kotlík a schladil elixír. Svoju vzorku okamžite odniesol profesorovi. Ten po ňom hodil výstražný pohľad. Pochopil ho a snažil sa upokojiť. Nepotreboval na seba zbytočne upozorňovať. Počkal na priateľov.

„Harry, čo sa deje?“ Hermiona okamžite zbadala Harryho nedočkavosť. Ráznymi krokmi sa vydal cestou od žalárov.

„Neviem,“ šepol jej v rýchlosti, „svrbelo ma znamenie, zvoláva sa Rád. Niečo sa muselo stať, idem za Tonksovou, povedz to, prosím ťa, aj Ronovi,“ Ron sa šuchtal spolu s Nevillom. Aj dnešný elixír pokazili.

„Harry,“ šepla mu ustarane, vzhliadol k nej, „prosím ťa, do ničoho sa nenamoč.“

„Pokúsim sa,“ s úsmevom jej sľúbil a náhlil sa smerom k Tonksovej kabinetu. Chcel byť čo najskôr na mieste, túžil sa čo najskôr dozvedieť, o čo ide. Tonksová už naňho čakala, tiež vyzerala byť nervózna. Triedu už mala prázdnu.

„No konečne, švihaj,“ húkla po ňom.

„Čo sa stalo? A ako si vedela, že prídem? Snape ma mohol zobrať svojím krbom,“ zasypal ju otázkami cestou cez triedu.

„Neviem, čo sa stalo a máme také pravidlo, že pôjdeš za tým z nás, kto nemá v triede slizolinských,“ vysvetlila v rýchlosti a tlačila ho do bytu. Okamžite sa odletaxovali.

V kuchyni Hlavného štábu bolo plno. Našťastie tu vládol pokoj a hneď, ako ho zbadal Sirius, privolal ho kývnutím. Predral sa k nemu a krátko sa objali.

„Čo sa deje?“ šepol mu Harry.

„Pettigrew je u brata,“ zaškeril sa naňho Sirius, ale napriek tomu bola na ňom vidieť nervozita a napätie.

„Takže vážení, sme tu všetci tí, ktorí sú tu potrební,“ spustil Bill, „pred pol hodinou priniesol Dedalus správu, že Peter Pettigrew prišiel navštíviť svojho brata. Na nasledovnú akciu máme zhruba dve hodiny. Tí, ktorí sa jej zúčastnia, sú už vybraní, len pripomeniem, že sa jedná o Kingsleyho, Susan, Tonksovú, Remusa a mňa. Akciu máme predbežne naplánovanú, aj keď je dosť pravdepodobné, že budeme improvizovať. Asi je iba jeden pokus, tak to neskazme. O desať minút odchádzame. Ktorí nechcú zostať, nemusia.“

Harry od Siriusa trocha odstúpil, nechcel ho rušiť. Nechal ho, nech posledných desať minút strávi so Susan. Potom ich čakajú minimálne dve hodiny nervózneho čakania. Všimol si, že väčšina členov odchádza, zrejme mali vlastné úlohy. Taktiež odišli v náhlivosti dvojčatá. Lupin s Tonksovou stáli spolu s Kingsleym a diskutovali s manželmi Weasleyovými. Desať minút ubehlo ako voda.

„Všetko dobre dopadne, dostaneme ho,“ začul hovoriť Lupina. Tonksová vedľa neho sa usmievala.

„Jasne, tak pôjdeme na to, nech to máme z krku a nech je ešte dnes zavretý na Ministerstve,“ veselo sa ozval Bill a zavelil k odchodu. Posledné objatie a posledné bozky. Odišli pred dom, aby sa odmiestnili.

Jedna jediná šanca, jeden pokus na dolapenie potkana. Teraz sa rozhodne o Siriusovej budúcnosti. Keď ho chytia, majú takmer vyhrané. Oslobodia ho, zbavia ho všetkých obvinení, očistia jeho meno, bude voľný, tak veľmi po tom túži. Byť na slobode, s čistým štítom, môcť sa voľne pohybovať, bez strachu a bez nálepky masového vraha a zradcu. Ale keď nie, ak zlyhajú, ktovie ako dlho bude musieť byť zavretý v tomto prekliatom dome.

Pozrel na Siriusa a videl, že sa utápa v rovnakých myšlienkach. Zarazene pozeral pred seba, viditeľne duchom neprítomný. Zaregistroval na sebe Harryho pohľad, otočil sa k nemu a zaškeril sa.

„Čo budeme robiť? Nebudeme tu predsa sedieť ako dve kôpky nešťastia. Poď, pôjdeme do knižnice a trocha sa porozprávame.“

------

Susan sa spolu s ostatnými primiestnila v úzkej uličke medzi dvoma trojposchodovými domami v meste Bristol, neďaleko rieky Avon. Toto bolo najbezpečnejšie miesto na premiestňovanie, to poznali zo skúseností. Vyhli sa zbytočnému stretu s muklami a tým samozrejme aj nechceným problémom. Teraz stačilo prejsť pár ulíc smerom na sever a dostanú sa k domu Phila Pettigrewa.

Najviac starostí im robilo denné svetlo. Sledovaný dom sa nachádzal v radovej zástavbe a ich jediným krytím bude živý plot a niekoľko stromov. Vsádzali na jednoduchú akciu, nijako zvlášť si to nechceli komplikovať. Prísť k oknu, oboch omráčiť a zadržať. Vedeli však, že to nebude také jednoduché.

„Lupin a Tonksová, pôjdete zozadu, skontrolujete, či tam nie sú ochranné pasce. Aj keď je to šmukel, jeho brat sa celkom vyzná. Kingsley, ty pôjdeš z východu a my zo západu. Na juh vedie cesta a tá je najmenej krytá. Dohodnime sa na pol hodine, za tú dobu to musíme stihnúť preveriť. Potom sa treba dostať k domu a vystriehnuť ich. Ak bude mať možnosť hocikto z nás omráčiť Petra, bez váhania to spravte. Na brata netreba brať ohľad, keďže nevie čarovať. Použijeme splývacie zaklínadlo, preto sa držte za ruky, aby ste sa nepostrácali.“

Bill im skúsene porozdával inštrukcie. Pridal sa k nim aj Dedalus Diggle, ktorý to tu sledoval pod neviditeľným plášťom a potvrdil potkanovu prítomnosť. Rozhodol sa pridať ku Kingsleymu.

Susan chytila Billovu ruku, navzájom sa začarovali a vykročili smerom k domu.

------

„Pôjdeme sa opýtať McGonagallovej, tá to predsa musí vedieť,“ navrhla Hermiona Ronovi a Ginny. Postávali pred kabinetom Tonksovej a zúfalo sa klopaním dožadovali vstupu. Samozrejme im nikto neotváral. Hneď, ako sa Harry vychytil po hodine Elixírov k Tonksovej, zalarmovala Hermiona oboch súrodencov a jednoznačne sa zhodli na tom, že chcú vypátrať, čo sa stalo. A dali jej za pravdu aj teraz. Preto sa vychytili ku kabinetu profesorky Transfigurácie. A tam mali viac šťastia, profesorka sa pred malou chvíľou priletaxovala.

„Pani profesorka, prosím vás,“ spustila Hermiona v momente, ako ich profesorka pustila do kabinetu, „chceli sme sa vás opýtať, čo sa robí v Hlavnom štábe, prečo Harry odišiel?“

„Deje sa asi to, slečna Grangerová,“ všetkých ich prebehla prísnym pohľadom, „že sa objavil Peter Pettigrew a v tomto momente sa ho snažia dolapiť. Pán Black ma žiadal, aby tam mohol pán Potter zostať a ja som to povolila.“

Všetkým trom sa viditeľne uľavilo. Mysleli si, že sa deje niečo, do čoho by sa Harry celkom rád zaplietol a samozrejme by sa to nezaobišlo bez zranenia.

„A nemohli by sme tam ísť aj my?“ Ron nabral odvahu a položil otázku, vzápätí sa zarazil a sčervenal, pretože mu profesorka darovala jeden zo svojich výnimočných spaľujúcich pohľadov.

„Samozrejme, že by ste nemohli, pán Weasley. Stačí, že bude preč pán Potter. Netreba zbytočne upozorňovať a štyroch chýbajúcich študentov tak ľahko nikto neprehliadne. Vy sa vráťte do klubovne a počkajte. Potter by sa mal hádam do večere vrátiť, aj keď pochybujem, budú asi čakať aj na rozhodnutie ministra.“

------

„Vedel si o tom, že dnešok je výnimočný?“ opýtal sa Harryho v momente, ako si sadli v knižnici do kresiel. Nechali v kuchyni pani Weasleyovú, ktorá začala s prípravou slávnostnej večere. Bola však nervózna a netrpezlivá rovnako ako oni dvaja.

„Asi viem, na čo narážaš. Na Halloween zabil Voldemort mojich rodičov,“ odpovedal mu smutným hlasom. Spomenul si na to hneď ráno a na nálade mu to nepridalo. „Hovorili to, ja som o tom ani nevedel, pätnásť rokov.“ Do očí mu, pri spomienke na svojich milovaných rodičov, ktorých poznal len kratučký okamih svojho života, vystúpili slzy.

„Áno, myslel som na to každý deň, v Azkabane. Kvôli tej kryse,“ vzkypel v ňom hnev, „dnes ho chytia a on bude za to pykať.“ Odmlčal sa. Nechcel Harrymu robiť zbytočné starosti, ale pri pomyslení na svojho kvázi priateľa, ktorý s absolútnou samozrejmosťou zradil tých, ktorí ho považovali takmer za vlastného, by bol schopný niekomu poriadne ublížiť.

„Harry, prepáč. Nechcel som ti to pripomínať, ale keď si spomeniem naňho, automaticky sa mi vybavia aj oni a keby som ho držal v rukách, tak neviem, možno by som skutočne vraždil.“

„Ja ti nič nevyčítam,“ bolestnú spomienku dokázal potlačiť, „ale oni ho chytia a vypije si to. A ty budeš slobodný a potom začneme konečne žiť.“

„Jasne, kúpime si ten dom, o ktorom sme sa rozprávali,“ spustil veselo, „pôjdeme a spolu si vyberieme nejaký, ktorý sa nám bude páčiť. Dosť veľký, aby sa tam zmestili aj tvoji priatelia, keď budú chcieť prísť.“

Rozprával veselo ďalej, hovoril o svojej predstave domu, plánoval jeho zariadenie. Špekuloval nad tým, čo v ňom nesmie chýbať, čo budú robiť a ako bude vyzerať ich budúcnosť. A Harry ho s úsmevom počúval, na chvíľu dokázal zabudnúť, že toto všetko sa môže v jednom okamihu zmeniť a jeho zanietenosť a entuziazmus môžu byť na dlhú dobu, možno aj navždy, stratené.

------

Držiac sa za ruky podišli k pekne udržiavanému plotu siahajúcemu do výšky ramien. Ostatných už nevideli a vlastne nevideli ani samých seba. Pretláčali sa úzkou medzierkou rozdeľujúcou dva takmer identické domy. Chceli spraviť čo najmenší šramot, aj keď boli neviditeľní, nehlučnými sa nedokázali stať. Panoval tu pokoj tradičného predmestského života. Vo vedľajšom dome sa zdalo byť prázdno, nevychádzal z neho žiaden zvuk. Občas začuli pomaly prechádzajúce auto. Z domu Phila Pettigrewa však začuli zvuk hrajúceho rádia alebo televízora.

„Vyskúšame pár jednoduchých odhaľovacích zaklínadiel,“ šepol Bill niekde do miest, kde predpokladal Susan, „keď tu nebude mať ochranu proti primiestňovaniu, pochybujem, že tu bude mať nejaké alarmové kúzla, ale pre istotu to preveríme.“

Susan pritakala a začala pomaly odriekavať formulky, švihajúc pritom prútikom. Billovu ruku nepúšťala a zaregistrovala aj mrmlanie z jeho strany. Vyskúšala niekoľko spoľahlivých kúziel, ale nič nenasvedčovalo, že by tu mal čo i len najmenšie zabezpečenie proti cudziemu vniknutiu.

„Nič tu nemá,“ šepla Susan, „zrejme si boli veľmi istí, že sa na ich spojitosť nikdy nepríde.“

„Je to divné,“ súhlasil Bill, „je to až príliš jednoduché. Potkan bol asi presvedčený, že to Lily nikomu nepovie a keď potom umreli, asi nepokladal za nutné zabezpečiť svojho brata. Nevadí, opatrne postúpime.“

Susan si stúpla na špičky a nazrela do malého dvora. Všade vyzeral byť pokoj, dvor bol prázdny s dobre udržiavaným trávnikom. Stisla Billovi ruku, tým mu dala znamenie, že môže začať čarovať. V zlomku sekundy bola v živom plote vytvorená diera, cez ktorú sa pohodlne pretlačil dospelý človek. Susan pocítila ťahanie ruky a zamierila na dvorček cez dieru. Ako náhle preliezla, upozornila na to Billa a diera v plote razom zmizla. Celé im to trvalo asi dvadsať sekúnd. Nervózne si prezerala okolie, kontrolovala, či si niekto nevšimol nič podozrivé.

Či sa dostali aj ostatní cez plot, to mohli len predpokladať. Pomaly a takmer nehlučne sa priblížili až k domu. Nazerali do okna, za ktorým bola jednoznačne obývačka so zapnutým televízorom, ale nikto v nej nebol. Pekne zariadená obývačka a najmä čistá, zívala prázdnotou. Potkanov brat bol na rozdiel od svojho brata čistotný a ako sa zdalo, žil usporiadaným životom. Pomaly sa presunuli k ďalším dverám. Po nazretí zistili, že je to pravdepodobne hosťovská izba zo strohým zariadením. Bohužiaľ, aj tá bola prázdna.

„Nevieme, čo sa deje na druhej strane a vzadu,“ šepol Bill, „všade je pokoj. Na tejto strane nie sú. Budeme sa musieť dostať dovnútra. Na chvíľu ťa pustím, stoj tu, pri okne.“

Susan nemala tušenie, čo Bill robí. O jeho prítomnosti svedčil len tichučký šramot. Vtom spozorovala pomaly sa odchyľujúce okno. Asi ho povolil nejakým kúzlom, predtým si nevšimla, že by bolo otvorené.

„To ma naučili bratia,“ šepol, „poď, pôjdeme dnu.“

Začula ďalší neidentifikovateľný šramot. Našťastie bol takmer nečujný. Keď zvuk doznel, pristúpila aj ona k oknu a pomaličky sa dala na jeho zdolanie. Nebolo to nič zložité, za pár sekúnd stála v miestnosti a do tela jej vrazila Billova ruka šmátrajúca po jej postave.

„Ideme,“ zavelil do prázdna. Ruka v ruke a potichu sa prikradli ku dverám. Bill ich čo najtichšie pootvoril a započúvali sa do zvukov doliehajúcich z domu. Začuli tlmený hovor, ktorý k nim zaznieval odniekiaľ z druhej strany domu. Otvoril dvere o niečo viac a nazrel do predsiene. Vľavo od nich sa nachádzali vchodové dvere a napravo bola obývačka spojená s menšou jedálňou. Vkĺzli do chodby a zavreli za sebou dvere. Pomaly sa zakrádali k obývačke, prútiky zovierali pevne v ruke. Keďže použili splývacie zaklínadlo, nebáli sa, že by ich Pettigrew mohol zbadať. Začuť ich však mohol, najmä preto, že žil dlhé roky vo zvieracej podobe a sluch mal vycibrený.

Čo najtichšie prešli obývačkou a jedálňou ku kuchyni. A tam našli tých, ktorých hľadali. Susan zovrela pevnejšie Billovu ruku. Bolo jasné, kto z týchto dvoch je Peter. Aj keď bol Phil podobnej nízkej a zavalitejšej postavy, nehrbil sa toľko ako jeho brat a aj jeho zuby boli v úplnom poriadku. O ošumelom oblečení animága ani netreba hovoriť. Rozprávali sa celkom uvoľnene, netušiac prípadné nebezpečenstvo.

Rozmýšľať nad tým, kde sa nachádzajú ostatní Fénixy v tomto okamihu nemalo zmysel. Bill naznačil tlakom, že sa potrebujú dostať trocha viac do strany, pretože Phil im clonil výhľad na Petra. Susan sa s natiahnutým a pripraveným prútikom chcela posunúť trocha do strany a lepšie zamieriť. Zarazila sa, pretože sa ozval zanedbateľný hluk, ale ona ho napriek tomu začula. A začul ho aj Peter.

„Čo to bolo? Počul si to?“ nechápavo sa otočil na svojho brata.

„Nič som nezačul, asi sa ti len zdalo,“ presviedčal ho brat.

„Nie, nie, nie braček, nič sa mi nezdalo, budem musieť zmiznúť,“ Peter bol čoraz nervóznejší a hlavu naťahoval smerom ku schodisku vedúcemu na druhé poschodie. Šramot sa priniesol od zadných dverí na dvor.

„Prestaň panikáriť, Peter,“ snažil sa ho zadržať brat, pretože sa znepokojene obzeral okolo seba a pôsobil rozrušene. Ten si  zo seba striasal jeho ruku.

„Pusti ma, musím ísť, nepáči sa mi to!“ hystericky zapišťal a odstrčil svojho brata. A postávajúcej neviditeľnej dvojici sa tým dokonale odkryl. V rovnakom okamihu sa rozhodli, miestnosťou preleteli naraz dva červené lúče a vrazili prekvapenému Pettigrewovi do hrudníka. Ten sa sklátil na zem a jeho brat prestrašene vykríkol.

------

„Už by malo byť po tom, už by sa mali vrátiť,“ mrmlala pani Weasleyová, ktorá postávala pri sporáku a snažila sa venovať vareniu. Nervozita a netrpezlivosť panujúca v kuchyni bola hmatateľná a doslova sa dala krájať. Pán Weasley sa vrátil do práce, kde čakal na prípadné privedenie Pettigrewa. Spolu s niekoľkými dôveryhodnými osobami boli pripravení zalarmovať pracovníkov, ktorí by mohli okamžite začať s jeho vypočúvaním. Aj napriek tomu, že bol sviatok. V poslednom čase sa aj tak nedbalo na to, aký je práve deň. Kvôli smrťožrútom a oslobodeným masovým vrahom sa pracovalo takmer nepretržite.

Sirius, aj keď sa snažil pôsobiť vyrovnane, prezrádzal sám seba nervóznym podupkávaním nohou pod stolom. Harry sa svoj nepokoj ani nepokúšal skryť. Neprestajne pochodoval medzi kuchyňou a chodbou, čakajúc na príchod lovcov potkana. Prišli už aj dvojičky a Fleur, pretože mala byť slávnostná večera a v práci skončili o čosi skôr. Najprv sa snažili o vtipy, ale neslávili žiaden úspech, tak to vzdali a len nedočkavo pokukovali z jedného na druhého.

„No?“ vykríkol Harry do chodby, pretože sa vo dverách objavili Susan, Lupin a Bill. Jeho výkrik zobudil ostatných a začali sa predierať na chodbu.

„Máme ho, je na Ministerstve,“ vyhŕkla natešene Susan.

Ozvali sa radostné výkriky, Sirius okamžite oblapil šťastného Harryho a v očiach sa mu blyšťali slzy. Chvíľu sa objímali a vzápätí sa Sirius vrhol na Susan, ktorá od radosti plakala. A nebola jediná, Molly sa taktiež nedokázala udržať. Harryho vnútro zaplavil pocit, ktorý už dávno nezažil. Spadlo z neho všetko negatívne, cítil sa najšťastnejším, uvoľneným a cítil zadosťučinenie. Naposledy sa takto cítil počas štyroch hodín v Prázdnote. Sirius bude voľný, jeho krstný otec, jediná rodina, ktorú má. Zbavia ho obvinení a on bude môcť s hrdosťou prehlásiť, že tento človek patrí k nemu. Po takmer pätnástich rokoch. Bude môcť slobodne dýchať, bez strachu sa pohybovať, začnú konečne žiť.

„Ešte nie je všetko vyhrané,“ podotkol Bill a tým prerušil eufóriu, ktorú všetci prežívali, „záleží na tom, ako bude vypovedať. Kingsley a Tonksová zburcujú aurorov a začnú s vypočúvaním. Otec šiel po ministra, prípadne pre niektorého z jeho asistentov. Chcú to všetko urýchliť, nebudú riskovať, že by teraz niečo nemalo vyjsť.“

„A čo by sa mohlo pokaziť?“ nechápala Molly a Harry jej dal v duchu za pravdu. Všetci sa presťahovali do kuchyne. Počas rozhovorov sa vyťahovali fľaše a začalo sa s oslavou.

„Napríklad to, mami, že by sa niekto mohol pokúsiť vyslobodiť ho. Aj keď je to málo pravdepodobné, tá možnosť tu je. Ďalej záleží na tom, či bude vypovedať dobrovoľne. O tom pochybujeme. Takže bude musieť prísť k Veritaseru. Tu je však dôležité, či takýto postup Ministerstvo schváli. Kingsley ale tvrdil, že ho donúti vypovedať, aj keby ho mal k tomu osobne dokopať.

„Ale tho je prhedsa len forhmalitha,“ namietla Fleur a dvojčatá jej náhodou dávali za pravdu.

„Možno,“ privolil Lupin, „teraz ale budeme musieť čakať na Tonksovú. Tá nám prinesie najčerstvejšie novinky hneď, ako sa to tam rozbehne.“

„Je možné, žeby sa priznal už dnes?“ opýtal sa Harry.

„Je to možné, všetko záleží od rýchlosti a hlavne ochote Ministerstva,“ privolila Susan.

„Keby tam chcela byť Skeeterová, tá by určite všetko urýchlila,“ zachechtal sa Sirius.

„Tá je tam pečená – smažená. Prakticky odtiaľ neodchádza,“ privolil Bill.

„Ako to vlastne prebiehalo?“ spýtal sa Fred.

„My sme sa tam dostali najskôr,“ odpovedala Susan a šťastne sa túlila k Siriusovi, „stáli sme pred nimi a chcela som sa posunúť, aby som mohla lepšie namieriť. Remus a Tonksová sa zakrádali za nami, spravili pritom mierny šramot.“

„Tonksová?“ skočil jej do reči s úsmevom Sirius.

„Nie, tentoraz do ničoho nenarazila,“ ozrejmoval Lupin, „bola to moja chyba, prezradil som nás.“

„Hm,“ pokračovala v rozprávaní Susan, „Pettigrew to začul a začal panikáriť. Nevedel však, že tam stojíme my. A keď odstrčil brata s úmyslom ujsť, tak sme ho omráčili. S jeho bratom však bol väčší problém, bol hysterický a skoro dostal infarkt. Upravili sme mu pamäť. Kingsley s Dedalusom sa do vnútra ani nedostali.“

Ďalšie dve hodiny sa šťastne rozprávali, preberali možnosti potkanovho vypočúvania, prípadného usvedčenia a taktiež Siriusovho oslobodenia. Všetko sa zdalo byť len otázkou času a vôle ministra celý proces urýchliť. Pani Weasleyová sa napokon rozhodla nečakať s večerou na svojho manžela a ani na Tonksovú. Nemali ani tušenie, kedy by sa mohli obaja vrátiť a preto s pomocou Fleur začala na stôl servírovať všelijaké dobroty.

Počas celej hostiny sa nikomu nezavreli ústa a panovala tu vynikajúca atmosféra. Harry si tak namastil pupok, že keď prišiel na rad tekvicový koláč s hrôzou zistil, že mu naň jednoducho nezostalo miesto. Mamka Weasleyová sa preto rozhodla poriadny kusisko zbaliť do škatule a poslať do Rokfortu aj svojim deťom a Hermione.

Všetci posedávali a trávili výbornú večeru, keď sa zjavila Tonksová.

„Je zavretý v ministerskom podzemí, strážia ho aurori. Zajtra začne vypočúvanie aj s pomocou Veritasera. Minister vyšiel vo všetkom v ústrety a Skeeterová tiež o všetkom vie. Artur tam zostal, aby na všetko dohliadol, pre istotu. Sirius, určite ťa oslobodia.“

------

Harry sa v skvelej nálade šuchtal po rokfortských chodbách s batohom na pleci a škatuľou koláčov v ruke. Ešte nebolo po večierke, takže ho kvôli McGonagallovej nehrýzlo svedomie. Po tom, čo im oznámila Tonksová, ich zasiahla ďalšia vlna radostnej eufórie. Všetko dobre dopadne a za pár dní bude Sirius oficiálne zbavený obvinení a oslobodený.

„Harry!“

Začul volanie od portrétu k chrabromilskej klubovni. Zdvihol hlavu a ku skvelej nálade sa pridal ďalší príjemný pocit z pohľadu, ktorý sa mu naskytol.

„Nemohla som to tam vydržať, tak čo sa deje? Dostali ho?“ Nervózne a pomaly k nemu pristupovala Ginny so spýtavým pohľadom. Na tvári sa mu rozlieval radostný úsmev, ktorý okamžite pochopila. Začala sa usmievať aj ona.

„Bude voľný,“ jednoducho ozrejmil a jeho šťastie sa zniekoľkonásobilo po tom, čo sa mu s tichým jasotom hodila do náručia. Ťarbavo ju zovrel jednou rukou, z druhej sa snažil nevysypať koláče. Napriek tomu si ju silno pritisol.

„Ja som tak rada,“ šepkala mu do ucha, „chcem ho vidieť.“

„Zajtra ukecám Tonksovú, aby nás na pár hodín pustila. Aj Rona a Miu,“ povedal potichu a nechal sa unášať jej zovretím a vôňou. Po pár sekundách sa mu zadívala do šťastnej tváre.

Nádherne sa usmievala, stáli v tesnom objatí s tvárami blízko seba. Až nebezpečne blízko. Prestal sa usmievať, len sa zhypnotizovane díval do jej očí. Prestal vnímať okolie a ona tiež. V tom momente neexistovalo nič, iba ich vzájomná blízkosť, očný kontakt a túžba. Pohľadom skĺzol k jej perám, mierne pootvoreným a volajúcim po dotykoch tých jeho. Cítil na brade jej teplý dych a počul tlkot vlastného srdca.

TOPlist