32. Trafendo


Severus sa nešťastne díval na dvadsaťtri vzorne nastúpených študentov. Všetci mali na sebe habity, v rukách zvierali prútiky a čakali, čo sa bude diať. Ten obrázok ho vskutku dojal. Povzdychol.
                „Dobre, v prvom rade vám dám jednu radu,“ zamračil sa na nich. „Aby sa vám dobre bojovalo, naučte sa pri metaní zaklínadiel držať ľavou rukou svoje habity, tak sa vám nebudú plantať pod nohy,“ zabrblal dosť hlasno. Potter tu zatiaľ nebol, ako si s nevôľou uvedomil. Napätá skupina sa pohla, aby splnili prvú inštrukciu. No, aspoň pochopili, čo tým myslel a nemusel sa zdržovať ukážkou. Neďaleko od nich viedli svoj výcvik bratia Smithoví so staršou vetvou armády. Dospelí chlapi, ktorých väčšina bola staršia ako on sám a všetci boli starší ako ich inštruktori, nacvičovali vykrývanie ochranným štítom a mali s tým mimoriadne problémy. Ono poskakovať, keď sa habit zamotáva medzi nohy, nie je vôbec jednoduché. Prevrátil oči. „Tam máte jasný príklad, prečo je lepšie, keď si habit strážite,“ zaškľabil sa. K Bryanovi Smithovi práve prišiel Potter, odkiaľsi a potichu s ním diskutoval. Zrejme mu prezrádzal tajomstvo boja v habite. Znova prevrátil oči a zameral sa na svojich žiakov. „A robia ďalšiu chybu. Trénujú niečo, čo v boji so smrťožrútmi nebudú potrebovať až tak nutne. A prečo?“
                „Väčšinu kliatob nedokáže Protego zachytiť,“ odvážne sa ozval Colin. Severus ho prebodol pohľadom.
                „Správne,“ vypustil. „Zrejme budem ušetrený podrobného vysvetľovania.“
                „Draco s Harrym nám už ohňový štít ukázali,“ ku Colinovi sa pridal Jacob Spalding.
                „Iste, ale pokiaľ viem, stále je to profesor Potter,“ zamračil sa na Chrabromilčana. Ten mierne sčervenel. „A na tom nemení nič ani fakt, že s vami ešte pred rokom poskakoval a nacvičoval akúsi bojovú zostavu,“ neprestával sa mračiť. Všetci sa nervózne pohli. Až na Malfoya, ktorý bol absolútne pokojný a na Ginevru, ktorá sa neprestávala mračiť. Čo zase spravil? „Ohňový štít je určite účinnejšou ochranou, než Protego. Smrťožrúti Reducto, Expelliarmus a hromadu ďalších vašich zaklínadiel nepoužívajú. Skôr naopak. Používajú kopu zaklínadiel, proti ktorým vám nepomôže ani ten ohňový štít, preto by pre vás bolo výhodnejšie v prvom rade sa naučiť uhýbať.“
                „Uhýbať?“ Marcus Belby stiahol nechápavo obočie. Zrejme si predstavovali, ako ich bude učiť ktovieaké kúzla a on najprv vytiahne habity, potom elixíry a teraz uhýbanie?
                „Áno, uhýbať,“ prikývol a uprel ľadový pohľad do Belbyho. „Znova a naposledy opakujem, tak ma všetci pozorne počúvajte...“
                „Nazdar,“ zasyčal mu za chrbtom Harry. No to je dosť, že ide. Aspoň mu s tou bandou natvrdnutých sopliakov a Ginevry, pomôže.
                „Pretože sa už nebudem opakovať,“ nevšímal si synovca. „Smrťožrút po vás nebude vysielať zaklínadlá, ktoré by pohltilo Protego. Skúsi na vás Sectumsempru, ale keď zbadá ohňový štít, pritvrdí. A nebude váhať použiť kliatby čiernej mágie, ktorými vám doláme nohy, rozpára brucho, až vám budú vyliezať črevá, vyšle po vás kliatby, po ktorých vám budú od bolesti vyliezať oči z jamiek, ucítite taký strach, že sa pomočíte a pošpiníte, prinúti vás rozkašľať sa a vy sa budete dívať, či ste náhodou nevypľuli vlastné pľúca, spôsobí, že sa vám začne odlupovať pokožka z rúk a nôh, z tváre, nebude mu robiť problémy vyslať po vás Crutiatus a ako bonus, ak však budete mať šťastie, vás zabije Avadou,“ zasipel. Takmer všetky decká vyvalili oči a naprázdno prehltli. Malfoy len súhlasne prikývol.
                „Takže vlastne nemáme šancu,“ vypustil Brad Terell.
                „Keby sme nemali šancu, tak by sme tu nestáli,“ vložil sa Harry. „Neučili sme sa bojovať zbytočne. Všetky zaklínadlá sú dôležité. Tie naše. Na nešťastie vám nemôžeme predviesť ukážku smrťožrútskych kliatob, pretože sú veľmi bolestivé a ťažko liečiteľné, niektoré smrteľné. Ani profesor Snape a ani pán Malfoy vám nepredvedú, že na ne žiaden štít nezaberá.“
                „To je pravda,“ prikývol Draco. „A ako si spomeniete, aj uhýbanie bolo v našom výcviku. Tie boje jedného proti dvom, či trom,“ pripomenul im. Niektorí začali súhlasne prikyvovať.
                „Budeme musieť veriť profesori Snapovi,“ usmial sa na nich Harry. Ginny sa zazubila. „Ak vraví, že uhýbanie je dôležité, tak je.“
                „My to vieme,“ ozvali sa viacerí. Vlastne ani nechceli vidieť kliatby čiernej mágie. A budú sa musieť preniesť cez nedôveru, ktorú v nich Severus vzbudzoval. Či skôr strach. Alebo čo. Áno, súhlasili a boli pripravení na to, že ich bude učiť. Vedeli, že nebol hnusoba hnusná, ale aj tak, stále to bol Snape a jeho výraz vôbec nenaznačoval, že by sa s nimi, nebodaj, začal kamarátiť.
                „Výborne,“ prikývol a stíchol. Pohľady študentov sa upreli na Snapa.
                „Dobre,“ vŕkol. Zrejme tu ten Potter bude potrebný viac, než si myslel. „Ďalšia vec, ktorú by ste mali vedieť a na ktorú by ste mali byť pripravení. Smrťožrút nikdy nechodí sám. Vždy sú minimálne dvaja, ak nie viacerí, takže sa pripravte na to, že ak ostanete sami, bude proti vám stáť presila,“ vypustil pokojne. Určite bude musieť mať stále na pamäti, že musí byť pokojný. Nemôže sa nechať vytočiť touto bandou ani teraz a ani nikdy. Stiahol obočie. Pozerali sa naňho a zdalo sa, že chápu. „A vy príliš možností mať nebudete,“ pokračoval s úškľabkom. „Myslite na to, o čom sme sa bavili predtým, že smrťožrút je schopný po zranení dať sa rýchlo do poriadku a v boji pokračovať. Preto ho nestačí zraniť a ak nie ste schopní ho zabiť, čo nie je hanba, musíte ho minimálne omráčiť alebo inak zlikvidovať a znemožniť mu ďalšiu akciu. Disponujeme obmedzeným množstvo zaklínadiel, ako je každému jasné,“ zatváril sa takmer až skrúšene. Bolo by praktické, keby tie decká vedeli viac, na nešťastie sa budú musieť uspokojiť s tým, čo vedia alebo sa môžu naučiť. „Nie je čas učiť sa kúzla pokročilej mágie, na ktoré nie ste a ani tak skoro nebudete pripravení. Aurorom trvá tri roky, kým sa naučia silnejšie zaklínadlá a aj tak potrebujú prax, aby ich vedeli dostačujúco používať.  My ten čas nemáme,“ potichu vypustil. Pozrel na každého jednotlivca a na každom videl odhodlanie. No aspoň niečo. „Vaše kúzla budú musieť byť silné a presné, aby smrťožrúta bezpečne zneškodnili. Budete musieť byť rýchli a rozhodní. Nemôže sa stať, že budete uprostred boja premýšľať, ako ďalej postupovať, aké kúzlo použiť. Budete musieť byť obratní a mrštní, aby sa nestalo, že vás rozpučia ako chrobáka. A vytrvalí. Boj môže trvať dlho a môže vám uberať sily, tak láskavo neumrite na bojisku z vysilenia,“ zaškľabil sa. „Sila, presnosť, rýchlosť, obratnosť, rozhodnosť a pevná vôľa, to je to, čo po vás budem vyžadovať, čo sa budete učiť a čo jediné vám v boji proti smrťožrútom pomôže. Ak sa niekomu tento spôsob výcviku zdá zbytočný, tak nech láskavo odíde hneď a nepripravuje ma zbytočne o čas,“ zaprskal. „Už nebudem viac vysvetľovať a nebudem nikoho ani presviedčať,“ dodal s nebezpečným výrazom a otočil sa im chrbtom. Dá im päť minút a keď sa niekomu nebude páčiť, nech vypadne.
                „Myslím, že neodíde ani jeden,“ usmial sa Harry. Študenti si síce medzi sebou šušotali, ale videl známky nadšenia, hoci ho prekrýval nepokoj. A rešpekt.
                „Škoda,“ natiahol bezfarebne.
                „Severus, dvojčatá vymysleli kúzlo,“ spustil.
                „Určite nejakú sprostosť,“ zamračene zagánil.
                „Bude sa ti to páčiť,“ významne natiahol. „Keď sa vymýšľali tie bojové hry a keďže nikto nechce, aby sme sa navzájom pozráňali, prišiel Seamus s muklovským nápadom. A dvojčatá sa toho chytili. Slávnostne mi dnes ráno predstavili kúzlo Trafendo.“
                „Čože?“ vyprskol Severus.
                „No, mohli vymyslieť aj blbší názov, nie?“ zachechtal sa. „Je to úplne jednoduché, ľahké, neverbálne kúzlo bez lúča, ktoré však zanecháva farebnú stopu. Dá sa zmeniť tak, aby mali jednotlivé tímy svoju farbu, ktorá by ich identifikovala po zasiahnutí súpera. Takže sa môžeme navzájom ostreľovať bez toho, aby sme sa zranili a pritom uvidíme, kto koho zasiahol. Zdá sa mi to dobré aj pri trénovaní obratnosti, nemusíme po sebe páliť zaklínadlá, ktoré by nám ublížili.“
                „Dvojčatá vymysleli kúzlo?“ neprestával gániť. Táto informácia ho zaujala. Doteraz vymysleli hromadu sprostostí a ani toto nebolo kúzlo, za ktoré by získali dajakú intelektuálnu cenu, ale na rozdiel od tých ulievacích maškŕt sa zdalo byť toto kúzlo praktické. To musel pripustiť. S nevôľou. Pri nácviku obratnosti skutočne ide o to, aby sa človek naučil uhýbať. A nebudú musieť páliť Reducto alebo iné kúzlo, ktoré by im ublížilo a oni by nemohli pokračovať. Takto sa uvidí, že bol študent zasiahnutý a môže veselo pokračovať vo výcviku. Dvojčatá napokon nemusia byť úplne strelené.
                „Uhm, veď aj Záškodníci vymýšľali kúzla,“ pripomenul mu neprestávajúc sa uškŕňať. Severus nemá dôvod túto novinku odmietnuť, preto bol pokojný.
                „Trafendo,“ zavrtel hlavou.
                „Je jedno, akou inkantáciou vyšleš kúzlo. Po pravde, ani Avada Kedavra nie je práve revolučnou formulkou,“ zachechtal sa. „Čo povieš?“ zvedavo sa spýtal. „Čakajú len na to, aby si im to odsúhlasil, aby to kúzlo uviedli do praxe.“
                „Finnigan a Weasleyovci,“ znova zavrtel hlavou.
                „Seamus spomenul paintball a Fred s Georgeom to dotiahli do konca. A trvalo im to len týždeň,“ významne povytiahol obočie. Jeho švagrovia by si už konečne kúsok uznania zaslúžili.
                „Dobre,“ prikývol Severus. „Vyzerá to byť použiteľné,“ zaškľabil sa. „Týmto tu to, prosím, vysvetli sám.“
                Nové kúzlo sa uviedlo do praxe hneď vzápätí. A bolo výborné. To si Severus priznal, keď sledoval tréning svojej jednotky. Študenti sa porozdeľovali do trojíc a kým jeden z nich stál v strede pomyselného kruhu, ostatní dvaja po ňom, z desaťmetrovej vzdialenosti, triafali Trafendom. Žiak nebol zranený, rana ho maximálne zaštípala, ale mohol pokračovať ďalej, čo by pri Stupefy nebolo možné. Získajú viac času.
                Potter sa postavil vedľa Rose Zellerovej a pálili po Kevinovi Whitbym. Aby vytvorili osem trojčlenných družstiev. Severus medzi nimi chodil a štekal raz po osobe stojacej v kruhu, aby sa hýbala rezkejšie, raz po páliacich, aby sa s tým príliš nepárali a strieľali rýchlejšie. Smrťožrúti im nedajú možnosť k úniku. Nebudú sa pýtať na ich názor. Budú sa ich pokúšať zabiť a na nich je, aby smrtiacej kliatbe unikli. Trafendo bolo začarované na zeleno a po troch hodinách pochopili, že by boli všetci mŕtvi hneď niekoľkokrát. Čierne habity boli takmer celé zelené. Ani Malfoy nebol výnimkou. Harryho potešilo, že najmenej zelenou sa zdala Ginny. V tejto disciplíne bola zatiaľ najlepšia. Pevne dúfal, že po sérii zaklínadiel ostanú bez farebnej značky všetci a to čo najskôr.

------

„Najhoršie na tom je, že ma častejšie zasiahli po tom, ako som sa rozcapila na zemi,“ sťažovala sa Ginny Hermione. Harry šiel po večeri k Severusovi na lekciu Avady a ona bola chrabromilským tímom vyslaná k vedúcej, aby jej povedala o zmene triafačky v ich družstve. Toto si vybavila hneď. Potom už nasledoval súkromný rozhovor dvoch kamarátok.
                „Habit?“ uškrnula sa Hermiona veľavravne. K informáciám sa dostávala takmer okamžite a hneď z niekoľkých strán, hoci bola odstavená na druhú koľaj. Ginny súhlasne prikývla.
                „Jacobovi a Bradovi to nedalo a skúsili prispôsobiť jednu bundu tak, aby sa tam dali skryť elixíry,“ zachichotala sa.
                „A výsledok?“ uškrnula sa. Vedela, že výsledok musel byť menej než neuspokojivý.
                „Vyzerali by ako trol pred odtučňovacou kúrou,“ neprestávala sa smiať. „Možno by sa im to podarilo pri kabáte, prinajlepšom pri nejakej širokej košeli, ale pri bunde nie,“ zavrtela hlavou. „Málo miesta, hrubšia podšívka, obmedzený pohyb. Uznali, že do bundy by skryli len pár elixírov, čo je nedostačujúce.“
                „Takže vlastne uznali, že to, čo im vraví Severus, dáva zmysel a je praktické a užitočné.“
                „Tak nejako,“ prikývla Ginny. „Zrejme bude ťažké  naučiť sa v ňom bojovať, nezabúdať na to, že na tebe visí a ty si ho máš vždy zachytiť, keď chceš robiť akrobatickejšie pohyby,“ zavrtela hlavou s povzdychom. „Ťažšie, než samotné vyhýbanie sa a metanie zaklínadiel.“
                „Som si istá, že to dokáže niekomu niekedy zachrániť život.“
                „O tom nepochybujem,“ usmiala sa.
                „A ako znášal Severus prvú hodinu?“ zazubila sa chrabromilská vedúca.
                „Na počudovanie štekal menej, než som čakala,“ priznala.
                „Nie...“
                „Áno,“ zasmiala sa. „Myslela som si, že po prvých minútach vyletí z kože, všetkých nás prekľaje, dupne si a odíde. A on nie. Statočne vydržal celé tri hodiny a aj keď použil viac ako dosť štipľavých poznámok na naše adresy, aj tak odišiel celkom pokojne. Vyzerá to, že to ešte nevzdá.“
                „Ty si myslíš, že by to chcel vzdať?“ stiahla obočie. Potešilo ju, že to tak statočne znášal, ale predstava, že by sa na to snáď vykašľal, sa jej nepáčila. Aj keď to bol len Ginnin odhad.
                „Určite,“ prehlásila so samozrejmosťou. „Je to Severus a posledné, čo si praje je to, aby si nechal žrať nervy od študentského davu. Našťastie, pre nás, je pri ňom Harry, ktorému sa aspoň trocha darí krotiť jeho rozvášnené emócie,“ zaškľabila sa.
                „Asi áno,“ zamyslene z nej vyšlo. „Ale aj tak, nevzdá sa,“ prehlásila rozhodne. Pozreli sa na seba, aby sa vzápätí rozchichotali.
                „Nie, nevzdá,“ zavrtela hlavou Ginny. „Neprežil by, keby sa ukázalo, že to nezvládol.“
                „Tak nejako,“ prikývla Hermiona. Po chvíli sa prestali chichotať nad predstavou Severusa, ktorý by svojou rezignáciou skutočne ukázal, že ich nezvládol. Aj keby ich mal kopať do zadkov, napokon ich k tomu cieľu dokope.

------

„Nezvládnem to,“ zavrtel hlavou Harry a skrúšene sa díval na malú, bielu, pištiacu myš. Bola zavretá v klietke a zdalo sa mu, akoby veľmi dobre vedela, k čomu má slúžiť. Behala po dne klietky, driapala sa na mriežky, aby vzápätí padla a skúšala to znova. Dostať sa na slobodu.
                Napriek tomu napriamil ruku s úmyslom vyslať smrtiacu kliatbu. Zameral sa na Zabiniho. V hlave sa mu myškino pískanie ozývalo hlasnejšie. Je to len myš, sakra. Nepremýšľa, má maximálne vyvinutý pud sebazáchovy. Žiadne city, žiadne sny. Je to len myš. Odporný hlodavec, ktorý len škodí a škodí.
                Cítil, že k nemu Severus pristúpil. Zovrel mu rameno, akoby sa mu snažil posunúť svoju silu a rozhodnosť. Musí to spraviť. Keď nezabije ani odpornú myš, ako chce niekedy zabiť Voldemorta? A oni vážne nemajú čas na to, aby stále bojoval so svojou nerozhodnosťou. Je to len myš.
                Snažil sa ignorovať to pískanie. Tie drobné očičká. Zabini a jeho zločin. Jeho vlastná nenávisť, ktorá sa teraz musela premeniť na nenávisť k tomu zvieraťu. Len na to sa musí sústrediť.
                „Avada Kedavra.“
                Nie, nezdalo sa mu to. To pískanie stále počul.
                „Netrafil si sa,“ zamračil sa Severus a pozrel na synovca. „Nemôžeš pri tom zatvárať oči,“ takmer šepol.
                „Nezvládnem to,“ zopakoval nešťastne.
                „Ale aspoň si vyslal lúč.“
                Myš stále pobehovala po klietke. Teraz ešte besnejšie, než predtým. Akoby si uvedomila, že jej život visel na vlásku a smrti unikla len o kúsok.
                „Nič mi nehovor,“ Harry stiahol obočie keď videl, že sa jeho strýko chystá k nejakému patričnému ohodnotenie tohto vskutku zúfalého pokusu. „Keď pre ním zavriem oči, tak sa rovno môžem rozlúčiť so životom. Veľmi dobre to viem.“
                „Tak potom čo...“
                „Musím si na to zvyknúť,“ vrkol podráždene. „Vážne, Severus, je zbytočné o tom hovoriť. Viem to, len...“
                Sadol si na stoličku. Severus si uvedomil, že ho práve teraz musí nechať tak. Vedel, že on si to všetko uvedomuje. Že nie je žiadna iná možnosť, že sa to nedá nijako inak spraviť. Vedel aj to, že je takmer choré začať brať zabíjanie ako samozrejmosť. Nepremýšľať nad tým a vraždiť. Hoc len myši. Na všetko je potrebný čas, ale na niečo nestačí ani celý život. Veď predsa ani všetci smrťožrúti nedokážu zabíjať. Učí ho niečo neľudské.
                Napriek všetkému si bol istý, že to raz dokáže. Len sa musí presvedčiť. Keď sa však presvedčí, bude stále tým Potterom, akým je teraz? Pretože nech je Potter akýkoľvek, chce ho takého. A nie zlomeného a zničeného, s pokrivenou dušou poznamenanou vraždami. Možno sa zabíjanie myší a iných zvierat nedá nazývať vraždami, stále je to vedomé bratie života inému živému tvorovi. Bol dosť silným, aby sa vysporiadal so zabíjaním červoplazom. Určite bude dosť silným, aj keď bude zabíjať myši, sliepky, psy a mačky. Ale čo potom? Núti ho naučiť sa zabiť človeka. Zrejme by bolo jednoduchšie, keby v jednom momente vzal zbraň a proste toho človeka zabil, ako toto vedomé a postupné pripravovanie sa na ten čin.
                Dokedy ešte vydrží tváriť sa, že je to všetko v poriadku? Díval sa naňho. Tu, v žalároch, sa nepretvaruje. Tu je na ňom vidieť, ako ho to postupne ničí. A aj keď sa po chvíli upokojí, potlačí tie momenty dozadu svojej mysle a tvári sa, že je všetko v najlepšom poriadku, on ho predsa vidí.
                Vstal a pristúpil ku klietke. Otočil sa mu chrbtom. Myš stále pišťala, stále plná energie a snahy dostať sa na slobodu. Napriahol prútik a zamieril. Videl jeho tvár, ktorá sa v momente skrivila nenávisťou. Škoda, že nie je Temný pán Blaisom Zabinim. Pri ňom by nemal problém. Vyslovil smrtiacu kliatbu, tentoraz bez zavretých očí a díval sa, ako myš stuhla v pohybe a padla na dno klietky. Mŕtva.
                Vzápätí sa vrhol k vedru, ktoré tam mal a zvracal. Presne tak, ako zvracal on pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď sa to učil. Výraz Severusovej tváre sa zmenil. Aj on sa vo svojich žalároch nepretvaroval. Smútok a beznádej sa mu v nej zračila. Potlačil tie zradné slzy, ktoré sa z neho drali a ktoré ani netušil, že ešte má. Nebol na seba pyšný. Snáď ani jeho najväčšia zrada nebola taká veľká, ako to, čo ho núti robiť.
                „Zajtra si zbalíš veci,“ vypustil potichu, keď sa Harry posadil vedľa vedra. Nechal zmiznúť nestrávenú večeru a len tam sedel. Po tých slovách však zdvihol hlavu a zadíval sa na strýka.
                Ak má niekto z obyvateľov Rokfortu právo na moment zabudnúť a pripomenúť si to, čo je dôležité a nech sa oháňajú metlobalom a diskotékami, koľko len chcú, tak on ho má zo všetkých najväčšie. Vedel to. Môžu behať po pozemkoch a mávať pritom prútikmi, koľko len chcú. Smrťožrúti môžu útočiť do ich štítu, koľko len chcú. Všetkých môže siréna desiť denne aj desať ráz. Stále je to nič oproti tomu, čo sa musí naučiť on.
                Čas. Áno, zrejme ho majú málo. Ale málo ho budú mať vždy. A on nemôže riskovať, aby zošalel práve jeho synovec. A nemá k tomu ďaleko, to videl jasne. Každý večer zabíjať a potom sa vrátiť na hrad, aby s úsmevom na perách povzbudzoval a trénoval každého, kto o to požiada a že s ním nemajú zľutovanie, je to predsa Harry Potter, ten, čo ich má všetkých zachrániť. Toto sa nedá vydržať donekonečna.
                „Čože?“ nechápavo stiahol obočie. „To som ťa svojím výkonom sklamal až tak veľmi, že sa ma chystáš vyhodiť z domu?“ zaškľabil sa.
                O áno, tieto vtipy od teba každý očakáva. Až jedného krásneho dňa vybuchneš, zosypeš sa a nepodarí sa dať ťa dohromady ani mne a ani tvojej manželke.
                „Zbalíš si veci na dva dni a spolu so svojou manželkou odtiaľto vypadnete,“ nevšímal si jeho pokusu o vtipnosť. „Na juhu by malo byť počasie ešte celkom prijateľné,“ zamračil sa.
                „Počkaj,“ Harry sa na zemi otočil k strýkovi. „Na juhu...“
                „Na ostrove,“ prevrátil oči. „To je jediné miesto na svete, kde znesiem, aby si sa na dva dni uchýlil a zabudol na toto všetko. Myslím, že prežijem bez tvojej prítomnosti a všetci ostatní sa o to budú musieť tiež pokúsiť.“
                „Ty mi dovolíš ísť na ostrov, na dva dni?“ potreboval si to ujasniť.
                „Potter, prestaň byť idiotom,“ zavrčal podráždene. „Raz som to povedal a nenúť ma sa opakovať.“
                „Ale...“
                „Nechceš snáď na dva dni opustiť toto väzenie a stráviť so svojou manželkou, povedzme že kúsok svadobnej cesty?“ zaškľabil sa.
                „Áno, ale...“
                „Tak sa prestaň vypytovať ako somár!“ prskol po ňom. „Tiež si uvedomujem, že sa ten tlak nedá vydržať donekonečna. Je mi jasné, že človek v tom strese nemôže žiť večne. Predstav si. A nepotrebujem, aby si sa tesne pred koncom zbláznil. Potom by si totiž bol nepoužiteľný a akákoľvek naša snaha by razom vyšla na zmar. Tak sa zbalíš a vypadneš. A budeš odtiaľto vypadávať pravidelne. A mlč!“

------

„To si spravil?“ Hermiona sa naňho dívala s miernym úsmevom. S Potterom sa rozlúčil hneď vzápätí, takže ich hodina trvala menej ako hodinu. A šiel za ňou, pretože nemal za kým iným ísť.  
                „Presne to,“ vypustil potichu. Pozrel na ňu. „No, len ma nezačni obdivovať za tento skutok,“ zaprskal nervózne. „Nie som úplný idiot a chápem, čo ste sa mi ty a moja neter, snažili vysvetliť. Preto som súhlasil s tými zábavami aj metlobalom. A zrejme, ak by vám napadla ďalšia šialenosť, by som súhlasil aj s ňou.“
                „Dobre, ale toto je niečo iné, ako jašenie sa pri hudbe,“ neprestávala sa jemne usmievať. Prekvapil ju, šokoval, ale napriek tomu dúfala, že by niečo podobné mohol spraviť. A spravil. Keby mu to navrhla, asi by ju poslal do čerta. Alebo prezrel, či sa jej nepriťažilo. Keď však na to prišiel sám o to lepšie. „Pošleš Harryho na dva dni úplne preč.“
                „Na ostrov. Nie je bezpečnejšieho miesta.“
                „Pamätám, keď si si to nemyslel,“ upozornila ho.
                „Pamätám, keď som neznášal Chrabromilov,“ zaškľabil sa.
                „To sa zase až tak nezmenilo. Či?“
                „Určite nie globálne, to sa nezmení nikdy,“ natiahol s úškľabkom. „Keby si sa mohla premiestňovať, poslal by som aj teba,“ pokračoval vážne.
                „Nešla by som,“ zavrtela protestne hlavou. „Viem, že to, čo musí Harry, je stonásobne ťažšie než to, čo čaká nás. A keby si tam neposlal všetkých z Rokfortu, nešla by som.“
                „Ach, Merlin, ty si mimoriadne ohľaduplná,“ zaksichtil sa a zavrtel hlavou. „Iné sa ale očakávať nedalo.“
                „Dobre a ako to chceš spraviť cez víkend. Viem, že ste sa pripravovali na to cvičenie.“
                „Žiaden problém. Dohodnem sa s vlkolakom a Weasleym.“
                „Keby...“
                „Žiadne keby,“ okamžite ju prerušil, pretože správne predpokladal, že sa chystá ponúknuť svoje služby. „Absolútne nepripadá do úvahy. Stačí, že sa napriek mojim protestom venuješ tým kúzlam. Druhý raz sa prehádať nenechám,“ díval sa na ňu spôsobom jasne naznačujúcim, aby šetrila energiou. Nepohne s ním nič. Len si povzdychla. „Ako to s nimi vyzerá?“
                „No, to kúzlo, s ktorým začal Bill,“ vstala a podišla k stolu, na ktorom mala porozkladané pergameny. Presne vedela, kde v tom organizovanom chaose hľadať. „Mám pocit, že k vyčarovaniu kúzla je potrebný silný cit, ľútosť,“ zamyslene stiahla obočie. „Nie ľútosť v zmysle žiaľu, ale oľutovanie nejakého činu. Pokúšam sa v svojom živote nájsť niečo, čo by mi pomohlo pri čarovaní.“
                Zamyslene sa díval na formulku. Oľutovať nejaký čin. Weasley len začal hľadať emóciu, pretože im skúsenosti napovedali, že k tomu treba emóciu. Pri drakoch to bola nádej. Je dosť pravdepodobné, že pri tomto treba ľútosť. Hermiona, ako sa zdá, emóciu identifikovala. Zrejme teraz bude musieť každý prísť na to, aký čin v jeho živote bude potrebné predstaviť si, aby mohol kúzliť.
                „Dobre,“ prikývol. „Zrejme sa teraz zameriaš na to, aby si túto svoju teóriu podložila,“ pozrel na ňu. Súhlasne kývla hlavou. „Keď budeš mať nejaké závery, tak za mnou okamžite príď.“
                „To je jasné,“ usmiala sa. Vedela, že jej dáva absolútne voľnú ruku, aby sa mohla cítiť užitočná. A určite chcela byť nejakým spôsobom užitočná. Zrejme si to kúzlo zapamätá a sám sa bude snažiť prísť na to, ale aj tak ju nechá, aby sa realizovala. A že nie je ohľaduplný. „A ostatné,“ čiahla za ďalším pergamenom. „Remus s Billom už predtým vyčiarkli kúzla, ktoré nebudú fungovať.“
                „Na mojom pergamene už nie je žiadne, ktoré funguje,“ prezradil.
                „Na to som sa chcela spýtať. Takže, keď to viem, nepreskúmaných už ostáva len päť. Keď to vezmeme štatisticky, už by nemalo fungovať žiadne. Samozrejme ale preskúmam aj ostatné.“
                „Tomu verím,“ usmial sa. „No a, keď doskúmaš kúzla, ako si predstavuješ, že sa budeš realizovať ďalej?“ spýtal sa. V rýchlosti naňho pozrela, ale videla len čistý záujem. Žiadne posmešky ani nič podobné.
                „Zakázal si mi všetko, takže asi nijako,“ stiahla obočie. „Mohla by som pomáhať pri liečení, síce to neviem poriadne, ale niektoré zaklínadlá poznám.“
                „No, zrejme mi u Lupina neprejde návrh, aby si to vzala za mňa,“ zaškľabil sa. „Ale aj tak budem rád, keď v tom neostanem sám.“ Pomfreyovú a Goldsteina za kolegov rozhodne nepasoval.
                „Neviem to ale,“ zavrtela hlavou. „Ginny je v tomto smere oveľa lepšia.“
                „Mám pocit, že Ginevra je dokonca lepšia, než Pomfreyová,“ celkom zreteľne ju pochválil. „K jej smole ale patrí do bojovej jednotky a bude mať ten trápny metlobal, takže na post inštruktorky môže zabudnúť,“ zaceril sa. „A okrem toho, ty môžeš učiť ľahšie kúzla, ja tie zložitejšie. Čo povieš?“
                „Dobre,“ prikývla. „Určite budem súhlasiť, aspoň niečo budem robiť.“
                „Som rád.“ Skutočne bol rád. Nielenže si ona nájde nejakú činnosť, ktorou priloží ruku k dielu, ale a to hlavne, on neostane na tie trúby sám. Potterova asistencia pri liečení sa totiž nepredpokladala a on sa toho desil už teraz.

------
                „Pani Potterová, na slovíčko.“ Severus zastavil svoju neter v piatok na ceste na obed. Práve sa vracali z pozemkov, kde mali dvojhodinovku Herbológie a on si ju proste a jednoducho vyčíhal.
                „Áno, pán riaditeľ?“ natiahla s úškrnom. Tiež by sa mohla prestať stále škľabiť. Siedmaci sa už predrali dnu.
                „Zrejme ti môj drahý synovec prezradil, aký som vám vymyslel plán.“
                „Samozrejme,“ normálne sa usmiala. „Je to fajn. Potrebuje to...“
                „Dobre,“ prerušil ju netrpezlivo. „O tom, čo potrebuje a nepotrebuje, sa nechcem baviť. Chcem ťa požiadať o jednu láskavosť. Možno sa ti to bude zdať ako zvrátené, ale iná možnosť asi nebude.“
                „O čo ide?“ podozrievavo stiahla obočie.
                „Presne o toto.“

------

„Takže, pravidlá sú takéto,“ zakričal Remus na zúčastnených. „Vaša polovica bude mať bojové cvičenie teraz, druhá hneď po vás. Záleží na vás, ako dlho necháte svojich kolegov čakať,“ usmial sa. Všade vládol netrpezlivý šum, všetci už chceli byť v lese. „Zakázaný les je bezpečný, pokiaľ nezájdete dosť ďaleko, aby ste stretli nejakého kentaura, ktorý by vašu prítomnosť nemusel ohodnotiť ako zdvorilostnú návštevu. Každopádne už profesor Firenze upozornil svojich druhov, čo sa bude v lese, takmer pravidelne diať, takže by sa nám kentaurovia mali vyhýbať. Vytvorili ste desať päťčlenných družstiev, farebne označených, ktoré majú za úlohu nájsť v lese skrytý pohár, požičali sme si jednu trofej z Trofejovej siene. Ako náhle sa jej dotknete, zaznie siréna,“ uškrnul sa. Aj tieto podmienky pomáhali vytvárať dvojčatá s Leeom. „Už to nebude len Trafendo,“ usmial sa ešte viac. „Tentoraz budete bojovať naostro. Snažte sa ale pritom príliš sa nezraniť. Ste piati v tíme, schválne sme vyberali, aby bol medzi vami vždy jeden zdatný liečiteľ. Ak by aj napriek tomu mal problémy, stačí do vzduchu vypustiť signálny lúč. Princípom je získať trofej. Ak budete prinútení popasovať sa s prekážkami, popasujte sa. Ak budete prinútení odstrániť súpera, odstráňte ho. Ak vás zasiahne Trafendom niekto z nás,“ ukázal na seba, Tonksovú, Severusa, Billa, Kruma a bratov Smithovcov, „vypadávate z hry. Vy všetci ste smrťožrúti a vy všetci chcete ten pohár. Za desať minút sa môžete vrhnúť do lesa. My sa zatiaľ rozmiestnime na vám neznáme miesta. Majte oči na stopkách a uši nastražené. Číhať na vás môže čokoľvek...“
                Vzápätí sa aj so svojimi kolegami vrhol do lesa. Aby sa päťdesiat bojovníkov hnalo za nimi presne o desať minút, na to pred lesom dohliadal Artur.
                „No to bude úplne parádne,“ pozdávalo sa Colinovi, ktorý bol členom „zeleného“ družstva. On, Draco, Chloe Shullová, Luna a Neville mali na ramenách zelené stužky. Zrejme by s nimi v družstve bola Ginny, ale tá včera po obede zmizla a neobjavila sa ani na tréningu RA, ani na večeri a ani dnes na raňajkách. Chloe síce o tom nemala ani poňatia, ale ostatní vedeli, prečo tomu tak je.
                „Menej nadšenia, viac vážnosti,“ krotil ho Draco.
                „Myslela som, že skôr pôjde o zábavu,“ ozvala sa Luna.
                „Sme smrťožrúti, o zábavu nepôjde ani v najmenšom,“ zaškľabil sa Neville. Družstvá rozdeľoval Remus, takže im vôbec neprišlo zvláštne, že sú oni traja opäť pohromade.
                „A máme habity,“ uškrnula sa Chloe. Habity sa stali hitom, v nie práve najlepšom slova zmysle. „Takže o zábavu určite nepôjde.“
                „Aj tak bude sranda,“ stál si za svojím Colin.
                „Počkajte,“ zabrzdil ich Draco. Artur už dal pokyn a do lesa sa hnalo deväť družstiev. „Netreba sa náhliť. Začnú sa masakrovať medzi sebou a my sa môžeme okolo nich nepozorovane pretiahnuť.“
                „Veľmi slizolinské,“ okomentoval netrpezlivý Colin. „Rád by som bojoval.“
                „Veľmi chrabromilské,“ zamračil sa naňho. „Aj to bude a možno viac, než predpokladáš. Ale teraz...“ v duchu narátal do desať. Už by mali byť dosť ďaleko, aby sa na nich hneď nevrhli. „Poďme a v tichosti.“
                Nenáhlivo sa vnorili do lesa. Bolo ráno, tu nebol les príliš hustý a slnečné lúče sa v dosť veľkom počte predierali pomedzi stromy. Začuli odniekiaľ spredu zvuk zápasu. Takže ostatné tíme bojujú. Bolo by dobré, nechať ich pobiť sa navzájom a potom poľahky získať víťazstvo. Áno, toto by bolo úplne najlepšie, ale pohár zrejme nebude v tom najhlbšom lese, preto by bolo príliš riskantné nechať ich priblížiť sa k nemu viac.
                Jeho tím bol vyvážený. Dvaja Chrabromilčania, dvaja Slizolinčania a jedna Bystrohlavčanka. Takže to nebude Hurá akcia, aj keď musel Colina držať za sebou, taký bol jeho maličký spolužiak nedočkavý. Neville dával viac pozor na Lunu, takže nehrozilo, že by vyhľadával nejakú prútikiádu. A Chloe sa zdala byť rozumnou. Dobre. Prejdú dopredu a uvidia, čo sa bude diať.
                Stromy hustli a im sa darilo skrývať sa medzi nimi. Hluk boja ustal. Vľavo od nich, medzi kmeňmi, začul pohyb. Zrejme to bude niekto z nepriateľov. V tichosti im naznačil, aby sa pričupili. Všetci piati striehli do šera.
                „Vy traja tu ostaňte,“ vyzval ich Draco takmer nečujne. „Pôjdeme to obzrieť, dávajte si pozor,“ pozrel na Chloe. S úsmevom prikývla.
                Colin takmer vyskočil, keď sa pohli vpred. Piati dohromady by neboli takí nenápadní. Dvaja by to mohli zvládnuť. Colin sa držal tesne za ním, všetky zmysly napäté a v strehu. Dávali pozor, kam šliapu. Moment prekvapenia by mal hrať do ich karát. Začuli hlasy. Naznačil Colinovi, aby ostal na mieste.
                „Sakra, sakra, sakra.“ Videl na zemi od bolesti syčať Terryho Boota.
                „Ticho,“ tíšil ho Ernie Macmillan, pokým sa jeho sestra snažila ošetriť Terryho nohu. Dvojčatá Patilové striehli po okolí. Zjavne nedostatočne.
                „Je to oranžové družstvo Crystal Bootovej,“ šepol Draco Colinovi. „Nemal by byť problém ich zneškodniť.“
                „Sme dvaja,“ hlesol Colin. „Tak na čo čakáme,“ dodal nadšene. Draco sa aj napriek vážnosti situácie musel zaškľabiť. Vracať sa pre tých troch bola hlúposť. Poskytli by im čas, aby ho ošetrili a zmizli, prípadne skonsolidovali sily. A skutočne si myslel, že spolu s Colinom by ich mali hravo odstrániť z cesty. Predsa osobne dohliadal na Colinove schopnosti.
                „Ty vpravo, ja vľavo. Najprv obe Patilové, potom Ernieho. Crystal je zamestnaná ošetrovaním, Terry stonaním.“
                Colin prikývol. Nebolo potrebné mu to príliš vysvetľovať. Približovali sa potichu a poľahky, ako dve šelmy na love. Padma s Parvati striehli, ale odpútavalo ich dianie za nimi. Terry už neskučal, Crystal však s ošetrovaním neskončila. Stačili dve sekundy. Najprv vzduch preťali dva červené lúče a Patilové sa sklátili k zemi. V ďalšej sekunde sa Ernie zmietal v povrazoch a Crystal padla na Ernieho. Ten sa síce zháňal po prútiku, videl však už len, ako letí vzduchom.
                „Skončili ste, oranžoví,“ vyškieral sa Colin na Terryho. Draco kontroloval dvojčatá, ale boli len v bezvedomí. Spoločne ich pozväzovali a počúvali, ako im Ernie zo zeme nadáva.
                „Ukáž.“ Draco sa sklonil k Terrymu. Noha mu už nekrvácala, napokon ju stihla ošetriť. „Teraz by to chcelo nejaký dokrvovací elixír,“ zazubil sa. „Máš?“
                „Bež do čerta, Malfoy,“ uchechtol sa Terry. „Samozrejme, že nemám. Snape brblal, že si do akcie vezmeme tie, čo si sami navaríme a akosi sme ešte nevarili.“
                „To je smola,“ natiahol.
                „Draco, ty predsa máš,“ upozornil ho Colin podozrievavo.
                „Jasne, ale čo keď sa niečo stane tebe? Alebo mne?“ povytiahol obočie. Skutočne vyzerali, že mu to zožrali. Musel sa zasmiať a vytiahol elixír. „Nech sa páči,“ natiahol a vlial ho Terrymu do úst.
                „Asi by sme mali vypadnúť.“
                „Určite,“ prikývol Draco. Nechali ich tam, pozväzovaných. Niekomu povedia, kde ich nájdu alebo ich na konci vyslobodia sami. To bolo pre túto chvíľu všetko, čo pre nich mohli spraviť. Aha, ešte zbavili Patilové omráčenia.
                „Jeden komplet tím z krku,“ informoval Colin číhajúci zvyšok zelených. „Pokračujeme...“
                Draco sa zaškľabil na Colinovo prebratie iniciatívy. Aj keď je pravda, že pokračovať skutočne museli. Stromy hustli, tma sa zväčšovala. Pred nimi bola čistinka, presne tá, na ktorej cez prázdniny poškriabal cachir Georgea Weasleyho. Zabrzdil. Na čistinke prebiehal urputný boj. Na jednej strane fialové družstvo Jacoba Spaldinga, na druhej modré družstvo Owena Giffarda. Takže ich spolužiaci si to tu rozdávajú na férovku.
                Čakali. Čo sa nepáčilo ani Colinovi a ani Nevillovi. Draco na nich zasyčal, že bude lepšie, keď dorazia tých, ktorí ostanú, akoby sa mali pridať do bitky a riskovať zranenie, prípadne zneškodnenie. Colin prevrátil oči. Chloe napäto sledovala troch svojich Slizolinčanov doplnených o Kevina Whitbyho a Jareda Roscoea. Zdalo sa, že súboj Takmerslizolinu proti Chrabromilu bude trvať ešte dlho. Ani jeden nemal zjavne navrch. Bojovníci sa krčili za kmeňmi stromov a kríkov a vzduchom lietalo nespočetné množstvo zaklínadiel.
                Luna dávala pozor na to, čo sa deje za ich chrbtami. Nebavilo ju dívať sa na kričiacich spolužiakov. Chloe by sa najradšej rozbehla a pridala sa k svojim. Colin tiež netrpezlivo pošľapával na mieste. Neville sa pozrel na Draca.
                „Keby sme sa rozdelili a obišli ich, mohli by sme ich dostať zozadu,“ šepol.
                „Útočiť od chrbta?“ Draco naňho prekvapene pozrel. „To nie je chrabromilské.“
                „Jasne, ale nič chrabromilské neodobríš a čakať tu do skonania zápasu tiež nebudeme. Čo?“
                „Asi nie,“ zavrtel hlavou.
                „Sakra!“ sykla Chloe. Rameno, na ktorom mala stužku, sa jej zalialo krvou. Letiaci ostrý kameň jej rozťal ruku. Skĺzla k zemi. Na kmene stromov začali dopadať ďalšie kamene.
                Boli napadnutí zozadu. Všetci sa otočili a prikrčili. Stále nevideli hrozbu a museli sa vykrývať pred ďalšou salvou kameňov.

------

„Už si to doopravoval?“ usmiala sa Ginny na Harryho. Na ostrove bolo teplé počasie, hoci na kúpanie v mori mohli zabudnúť. Vonku sa ešte stále dalo chodiť len v tričku, aj keď večer si už obliekli svetre.
                Primiestnili sa sem včera po vyučovaní, aby sa pozdravili so Satorom a ubytovali vo svojej izbe. Familiárne ju tak pomenovali. Do večera sa len prechádzali a rozprávali, aby si potom ohriali večeru. Milovali sa dlho do noci. Už dávno tak pokojne nespal, ako túto noc. Povinnosti si ale splniť musel a hneď, ako vstali, pustil sa do písomiek. Ginny sa zase pustila do varenia obeda. S prútikom jej to šlo od ruky. Po obede, ktorý bol vynikajúci, musel ešte opraviť testy siedmakom.
                „Už áno,“ pretrel si oči. „A musím ti prezradiť, že si u mňa znova dostala Vynikajúcu,“ spokojne sa uškrnul. „Nechápem, ako to robíš, ale musíš mať sakra dobrého profesora.“
                „No, doteraz som z Obrany mala len Vynikajúce,“ nevinne mu pripomenula. „Keď však opomeniem fakt, že nás ropucha známkovala podľa sympatií. Hoci, čo sa pri nej dalo aj známkovať, že?“
                „Aha, takže vlastne tvoj profesor stojí za prd, to len ty si geniálna?“ povytiahol obočie.
                „To som nepovedala,“ zasmiala sa. „Len som upozornila na to, že tvoja manželka je celkom šikovná.“
                „To vskutku je,“ pritiahol si ju k sebe a posadil si ju na kolená. „Mimoriadne šikovná v mnohých smeroch,“ zabrblal jej do výstrihu.
                „Harry, počkaj,“ odtiahla ho od seba. Protestne na ňu pozrel. Videl však len jej vážnu tvár. Veľmi vážnu tvár. „Keď si to už teda dorobil, asi by som ti mala niečo prezradiť.“
                „A sakra,“ stiahol obočie. „Čo sa deje?“
                „Severus ma o niečo poprosil.“

TOPlist