32. Keď sa dvaja nechápu

 

„No, rande,“ Povedz, že áno a ona ťa pošle do čerta. Najradšej by jej hneď na mieste vykričal, že ju miluje. „Keď ide Ron s Lucy a Mia s nejakým Edom, nemám proste s kým ísť a na hrade sa mi nechce zostať. A keď si sa rozhodla, že nikam nejdeš, mohla by si prijať moju spoločnosť,“ povedal opatrne.

„Aha, takže to má byť niečo ako vzájomná priateľská výpomoc?“ odvetila potichu potláčajúc sklamanie. Dúfala, že chce niečo viac, ale ako sa zdalo, na leto už zabudol. Zadívala sa naňho a pohľad do jeho zelených očí ju ešte stále nedokázal nechať pokojnú.

„Áno, aj tak by sa to dalo nazvať. Čo na to povieš?“ netrpezlivo čakal na odpoveď.

„Dobre, prečo nie,“ privolila po chvíľke, ktorú potrebovala na utriedenie si svojich myšlienok a najmä upokojenie emócií.

„Tak fajn,“ podarilo sa mu konečne usmiať.

„O koľkej sa stretneme?“ opýtala sa.

„Neviem, o druhej? V klubovni?“

„Hm, dobre, tak sme dohodnutí.“ Zobrala si tašku a pozrela mu na hodinky. „Už je po večierke,“ zhrozila sa.

„A v tom vidíš problém?“ uškrnul sa, „Máme predsa plášť.“

„No jasne, zabudla som, že ty si najznámejší porušovateľ školského poriadku a pobehovanie po nočnom hrade ti nerobí žiaden problém,“ konečne sa dokázala aj ona usmiať.

„Hm, a keď chceš, tak to naučím aj teba,“ povedal dôležito a vyťahoval mapu. So smiechom kontrolovali, kde sa nachádzajú Filch a Zloduch, pretože tí dvaja boli podľa Harryho najnebezpečnejší. Našťastie bol Zloduch v Severnej veži a Filch pri kuchyni. Všimli si aj to, že Diggle stál pri slizolinskej klubovni. Cesta k chrabromilskej veži vyzerala byť bezpečná a oni sa odhodlali na jej zdolanie.

Pod neviditeľným plášťom sa mu celkom páčilo. Niežeby si nevedel predstaviť aj lepšiu a príjemnejšiu situáciu, ale bol vďačný aj za ten nepatrný kontakt ich ramien, najmä keď zvolili prechádzkové tempo. A práve v dôsledku toho, že bol pri nej tak blízko, počúval jej tlmený smiech a šepkanie, nesústredil sa na kontrolovanie mapy. Na poslednú chvíľu začul šramot a stihol jej zakryť ústa rukou. Prekvapene na neho vzhliadla. Keďže na chodbách stále svietili fakle, stačil mu jeden pohľad do mapy a musel sa uškrnúť.

„Lupin a Tonksová,“ šepol jej do ucha a zložil ruku s úst. Na jej tvári sa rozlial úsmev.

„Čo to bolo? Počula si to?“ ozvalo sa dusene kdesi z chodby pred nimi.

„Prestaň, Remus. Si paranoidný, všetky decká sú už v posteliach. No tak, poď,“ Tonksovej hlas bol príliš zvodný.

„Nie, niečo som počul. A keď si myslíš, že sú decká v posteliach, nepoznáš Harryho,“ namietol Lupin a menovaný ťažko zakryl výbuch smiechu.

„Remus, nemusíš za každým šuchnutím vidieť Harryho,“ nevzdávala sa Tonksová.

„Radšej by sme sa mali vrátiť, skôr než nás niekto nachytá,“ zamrmlal Lupin.

„Ty si tak strašne úzkostlivý,“ zafrflala mu naspäť.

Začuli tlmené zvuky vzďaľujúcich sa krokov a tichý šepot. Chvíľu stáli nepohnuto, pozerajúc sa na seba a obaja sa vyškierali.

„Tak takto stráži Námesačník slizolinských,“ zachechtal sa Harry.

„Nebudeš snáď naňho žalovať?“ spýtala sa pobavene Ginny.

„Samozrejme, že nebudem,“ urazene sa ohradil a vzápätí dodal, „ale možno do neho trocha zavŕtam.“

„Nechaj ho tak, stále sa desí toho, čo povedia druhí na ich vzťah, nesťažuj mu to.“

„Ja mu to ale nechcem sťažovať, len si chcem máličko rýpnuť... No dobre, teda, dám mu pokoj,“ privolil napokon pod jej výstražným pohľadom.

------

Ráno si Harry trocha prispal a na raňajky šiel sám. V klubovni mu Neville odovzdal odkaz od Hermiony, že budú s Ronom  v knižnici. Tak sa tam teda vychytil aj on, ale myšlienkami bol niekde úplne inde. Ani pri prezeraní políc, ktorých už značne ubúdalo a oni stále nenarazili ani na najmenšiu stopu, sa nevedel plne sústrediť. Myslel na poobedie, na čas strávený s Ginny a bol z toho nervóznejší, akoby šlo skutočne o samotné rande. Ron aj Hermiona boli oboznámení s tým, že ide do Rokvillu práve s Ginny. Sama im to povedala pri raňajkách. Dohodli sa preto, že sa o štvrtej stretnú všetci u Troch metiel.  

„Pôjdeme?“ usmiala sa, keď zišla po schodoch a pristavila sa pri ňom. Popravde tu čakal už asi dvadsať minút. Ginny bola nádherná, v čiernych džínsoch a modrom priliehavom tričku s dlhými rukávmi a s troška väčším výstrihom vyzerala prekrásne. Cez plecia mala prehodenú mikinu.

„Môžeme,“ opätoval jej úsmev v momente, ako sa spamätal z počiatočného šoku. Po ceste k hlavnej bráne, ktorú prešli mlčky, si stále v duchu nadával a presviedčal sám seba, aby sa prestal správať ako idiot. Idú predsa iba ako kamaráti, nič od neho nečaká. Dokážu sa baviť normálne a na tom by nemal nič meniť ani fakt, že je s ňou sám.

„Neviem, či nie je pre mňa nebezpečné byť s tebou osamote,“ zachichotala sa a on sa v prvej chvíli zarazil. Pravdepodobnosť, že by dokázala čítať jeho myšlienky, však bola nulová.

„Prečo si to myslíš?“ pozrel sa na ňu a ona s úškrnom ukázala hlavou kamsi dopredu. Sledoval znázornený smer a zbadal pred hradom postávať hlúčik dievčat, ktoré na nich zazerali a hádzali pritom na Ginny naštvané pohľady.

„Nevšímaj si ich, ja som sa ich už naučil ignorovať. A keby aj na teba skočili, som si istý, že by si sa v pohode ubránila,“ usmial sa na ňu.

Cestou do Rokvillu preberali jej pokroky v neverbálnom kúzlení. Ona aj s Lunou za takmer mesiac pokročili na takú úroveň, že začali trénovať súboje. Stačilo pár viet a obaja prekonali počiatočnú nervozitu z prítomnosti toho druhého a bavili sa celkom uvoľnene.

Ich prvou zastávkou, na ktorej sa zhodli takmer bez slov, bol obchod s metlobalovými doplnkami. Bol o niečo menší ako ten v Šikmej, ale i tak v ňom bolo dosť zaujímavých vecí, ktoré stáli za poprezeranie. Ginny sa práve kochala novou  špičkovou sadov ochranných doplnkov, keď Harryho zrak padol na výklad a cez sklo zazrel troch členov Fénixovho rádu. Takže to tu skutočne kontrolujú.

„Chcela by som zájsť do kníhkupectva,“ hodila po ňom psie oči, keď vyšli pred obchod. Zdvihol obočie.

„Žeby si už aj zhermionovatela?“ uškrnul sa.

„Až také hrozné to so mnou nie je,“ zasmiala sa, „len čakám, kedy vydajú knihu Jednoduché liečiteľské zaklínadlá. Pomfreyová hovorila, že to má byť celkom užitočná kniha. Chcem sa pozrieť, či ju už náhodou nemajú.“

V obchode až po strop preplnenom knihami, ktorý v živote nenavštívil a ani nemal v úmysle navštíviť, po očku pozoroval Ginny. Povedali jej, že knihu  ktorú zháňa, zatiaľ nedostali a napriek tomu sa vrhla do prezerania liečiteľských kníh. A bola by tam stvrdla ktovie do kedy, keby na seba neupozornil nervóznym zakašľaním. Ospravedlňujúco sa usmiala a začala ho ťahať von. Tam ho ešte spucovala za to, že „zdržuje“. Ďalšou zastávkou boli Medové labky, kde sa ponúkol, že jej nejaké sladkosti kúpi. Na jej podozrievavé a začudované zdvihnutie obočia sa len usmieval. Napokon súhlasila a on jej s radosťou kúpil pár sladkostí. Bol však najvyšší čas, aby vyrazili k Trom metlám.

„Čo si dáš?“ spýtal sa jej, keď sa usadili do prázdneho boxu. Aj keď prišli o pár minút neskôr, stále tu boli ako prví.

„Nemyslíš, že by som ťa mala teraz pozvať ja?“ spýtavo sa zamračila.

„Nie, Ginny,“ zarazil ju a chytil ju za ruku, „ja som ťa pozval a ja ti kúpim aj pitie, tak čo to bude?“ Jej ruku však nepúšťal. Vpili sa do seba pohľadmi a on mal pocit, akoby mu chcela niečo naznačiť. Vzápätí ho však potlačil a taktiež jej nedobrovoľne pustil ruku. Rezignovala.

„Ďatelinové pivo,“ povedala potichu. Vybral sa teda k madam Rosmerte, aby im kúpil nápoje. Keď sa vracal naspäť k stolu, všimol si, že Hermiona s Edom sa už vítajú s Ginny.

„Ahoj, Harry,“ usmiala sa naňho Hermiona, „dovoľ mi, aby som ti predstavila Edwina Appletona,“ povedala a zoširoka sa usmiala na menovaného chlapca.

„Ahoj, ja som Ed,“ predstavil sa Bystrohlavčan a podal Harrymu ruku.

„Ja som Harry Potter,“ odvetil mu a prijal podávanú ruku. Chalan, podľa Harryho názoru, vyzeral byť sympatický.

„Ja viem.“

„To som nepredpokladal,“ vyhŕklo z Harryho. Ginny aj s Edom sa začali smiať, ale Hermiona ho spražila hrôzostrašným pohľadom. Našťastie sa dovalili zároveň Neville s Lunou a Ron s Lucy. Predstavovanie začalo nanovo. Keď sa konečne pousádzali a objednali si pitie, začali s hovorom.

Harry s prekvapením zistil, že Ed sa chce stať kliatborušiteľom a robil by presne to isté, čo Bill Weasley. Zdal sa mu celkom milý, k Hermione bol pozorný a taktiež sa slušne správal ku všetkým ostatným. Len Ron sa k nemu správal trocha viac odmerane, než by bolo potrebné. Našťastie pri ňom sedela Lucy a tá ho vždy dokázala odpútať. Neville s Lunou sa síce správali odťažito, ale napriek tomu nikomu neušlo, že sa pod stolom držia za ruky. Harry sa musel usmiať a v duchu si priznať, že im závidí. Najradšej by v tomto okamihu stiahol Ginny k sebe a pred všetkými ju vášnivo pobozkal. Svoju túžbu však potlačil do úzadia a keď sa naňho Ginny pozrela, zbadal v jej očiach náznak smútku. S najväčšou pravdepodobnosťou aj jej chýbal priateľ a on nevedel pochopiť, prečo váhala a neprijala pozvanie od niekoho, s kým by chcela zažiť niečo viac.

Preberali najmä Slizolinčanov a s nimi spojené prípadné hrozby. Všetci sa zhodli na tom, že sa dajú predpokladať ďalšie útoky a preto treba byť obozretný v každej situácii. Rozprávali sa aj o obálke obsahujúcej jed, ktorá prišla Harrymu. Boli tak zabraní do búrlivej diskusie, že si ani nevšimli, že s nimi sedí takmer cudzí chalan. Ten sa však zapájal do debaty, akoby k nim patril od nepamäti. A Harrymu to vlastne ani nevadilo. Videl na Hermione, že je šťastná. Tak šťastná, ako ju už dlho nevidel. Vlastne by sa dalo povedať, že takúto rozžiarenú ju nevidel ešte nikdy. A prial jej to. Chcel, aby sa odreagovala a zažila niečo krásne, niečo, čo by ju naplnilo inými pocitmi ako neustálym hrabaním sa v knihách a učením sa. Vedel, že ona si to zaslúži.

A na Ronovi bolo vidieť váhanie. Harry si všimol, že aj keď sa snažil nevšímať si Hermionu a Eda, jeho pohľad k nim stále zalietaval. A bol to takmer bolestný pohľad. Asi na ňu stále nezabudol, aj keď chodil s Lucy a evidentne ju mal rád, Hermiona z jeho srdca ešte definitívne neodišla.

„My pôjdeme popredu,“ vyhŕkol Ron v momente, ako prišla na pretras téma odchodu do Rokfortu. Zrejme chcel stráviť s Lucy nejaký ten čas osamote. Ich príklad v náhlivosti nasledovali aj Hermiona s Edom. Rozlúčili sa s nimi a Harry spozoroval, že je Neville nervózny. Okamžite mu došlo, že by bol aj on s Lunou rád sám. Iniciatívy sa však na počudovanie ujala Luna.

„Ak by vám to neprekážalo, chcela by som si zájsť ešte do jedného obchodu. Mala by som to stihnúť než zavrú. Neville, pôjdeš so mnou?“ obrátila sa naňho a bolo vidieť, že jej s radosťou vyhovie.

„Pochybujem, že je nejaký obchod ešte otvorený,“ usmiala sa Ginny, keď sa za nimi zavreli dvere.

„Tiež si to myslím,“ usmial sa Harry a pozrel na ňu. Znervóznel. „No, ostali sme sami. Pôjdeme alebo si ešte niečo objednáme?“

„Radšej už poďme, celkom mám hlad,“ vyhŕkla a obliekala sa.

„Aha, Kingsley,“ šepol, keď vyšli z podniku. Priamo oproti nim, na druhej strane ulice pri jednom z obchodov, stál spomínaný Fénix. Tváril sa, že nazerá do výkladov. Hneď ako ich zbadal, nenápadne naznačil hlavou pozdrav. A oni mu rovnako odpovedali.

„Koľko ich tu vlastne bolo?“ zaujímala sa Ginny.

„Neviem, predtým som videl troch a teraz jeho. Myslím si, že ich tu bolo viac,“ odvetil, keď sa vychytili do školy. Nato, že sa blížil čas večere a obaja mali hlad, zvolili celkom voľné, prechádzkové tempo.

„Ten Ed sa zdá byť milý,“ nadhodila.

„Aj mne sa vidí, hlavne, že je spokojná Mia,“ potvrdil.

„Hm, a Rona to pravdepodobne ešte neprešlo,“ pozrela na Harryho, ako naňho táto informácia zapôsobí.

„Všimol som si,“ prijal ju celkom pokojne, „zo začiatku, keď začal s Lucy chodiť, myslel som si, že to robí z trucu, aby sa pomstil Hermione. Ich vzťah stále trvá, ale dnes som mal pocit, akoby začal žiarliť nanovo,“ pozrel na ňu a zazrel jej skúmavý pohľad.

„Aj ja som mala ten pocit,“ pohľad však neodvrátila, „asi ju má niekde hlboko v srdci a toho sa potom človek ťažko zbavuje,“ dodala potichu a striasla sa.

„Je ti zima?“ zaregistroval jej triašku. A ani sa nedivil, poriadne sa ochladilo. Október sa chýlil ku koncu a okrem postupne sa zafarbujúcich listov so sebou prinášal aj čoraz sychravejšie a chladnejšie počasie. A ona mala na sebe iba mikinu, i keď teplú.

„Teplo vyzerá inak,“ zasmiala sa, „celkom sa ochladilo, ale dá sa to prežiť.“

„Tu máš, obleč si moju bundu,“ ponúkal jej kus odevu. Protestovala.

„Harry, ja to zvládnem, nie je to také hrozné,“ vzpierala sa, ale on napriek tomu na svojom rozhodnutí trval. Napokon sa mu podarilo na niekoľký pokus navliecť jej bundu za sprievodu obojstranného smiechu.

„Vzťah Nevilla a Luny vyzerá nádejne,“ pokračovala, keď sa opäť vydali na cestu. Téma cudzích vzťahov ho nelákala, hlavne keď sa mal o nich baviť s ňou. Skôr by ho zaujímalo zistenie, ako je na tom ona so vzťahmi.

„Áno, aj keď sa to snažia skryť, nedá sa to prehliadnuť,“ zreferoval vlastné pozorovanie a naberal odvahu k otázke. „Ginny, prečo si vlastne odmietla pozvania na výlet? Určite ich nebolo málo...“ zasekol sa a zarazil. Teraz to asi prehnal, ale vzápätí sa spamätal. Čo je na tom, že sa jej to pýta? Medzi priateľmi sú takéto rozhovory bežné a oni sú predsa priatelia.

„Máš pravdu, nebolo ich málo.“ Zaujímalo ju, čo týmto rozhovorom sleduje. Už sa mu pokúsila niečo naznačiť, ale ako predpokladala, nechytil sa. Je zvláštny, niekedy má z neho pocit, že jeho záujem je viac ako priateľský a v momente otočí. Alebo len klame samú seba, pretože po tom túži. Chce viac, ale bojí sa to dať najavo. Bojí sa prísť o jeho blízkosť. „Ale už som ti to povedala,“ pokračovala odvážnejšie, vedú predsa priateľskú debatu, nie je sa čoho báť, „nechcem si hľadať nikoho, nechcem byť s niekým len preto, aby som nebola sama.“

„Ja si myslím, že by sa našiel určite niekto lepší ako Dean.“ Prekvapilo ho to. Celú dobu, čo sedeli u Troch metiel z nej mal pocit, že prežíva to isté, čo on. Tichú závisť pri pohľade na zaľúbené dvojice. Ale prečo? Mohla by mať hocakého chalana, na ktorého by si spomenula. Stačilo jej lusknúť prstami a stáli by pred ňou vo fronte. Môže si vyberať.

„Teraz na to nie je vhodná doba a mne to tak vyhovuje. Musím sa učiť, máme tréningy, stretávame sa v Núdzovej miestnosti a okrem toho ten, ktorého by som chcela, ma nechce,“ šepla. Strelil po nej pohľadom, ale pozerala niekde dopredu.

„Tomu neverím,“ nechápal, ale keď na neho pozrela a so slabým úsmevom mu to prikývnutím potvrdila, doložil, „tak to musí byť riadny kretén.“ Zasmiala sa, ale on tomu aj tak nechápal. Nevedel, či má byť tomu idiotovi vďačný, keď ju však raz bude chcieť, preňho už bude neskoro.

„A čo ty?“ nabrala odvahu na výzvedy, keď sa zverila ona, možno spraví to isté aj on, „Nechceš začať s niekým chodiť?“ s obavami čakala na odpoveď.

„U mňa je to vlastne tak isto ako u teba, nemám na to čas,“ už sa spamätal z toho šoku, ktorý mu privodila. Dokonca sa na ňu pozrel. Pri nej by si ho však našiel, určite. Opätovala mu pohľad, je nádherná. Musel sa usmiať. „A okrem toho, netúžim po rozchichotaných dvanástkach, ktoré ma majú za modlu.“

„A čo Changová?“ jeho odpoveď ju ani trocha neuspokojila. Možno myslí na Čcho a možno aj ju bral pred pár rokmi presne tak isto, ako teraz tie rozchichotané dvanástky. No, na rozdiel od nich sa aspoň nechichotala, aj keď nevedela, či je hlúpejšie byť uchichotaná alebo nemá, či koktavá. O červenaní radšej nepremýšľala. Možno sa ho raz na to opýta. „Vo Veľkej sieni ju mám na rane a stále po tebe pokukuje.“

„Vážne?“ To bolo to posledné dievča, na ktoré by si v takomto smere spomenul. Aj keď ju niekde uvidel, nerobilo to s ním nič, absolútne. „Tak to asi radšej tú uchichotanú dvanástku,“ zasmial sa. Nechápavo naňho pozrela. „Ginny, ja sa riadim muklovským porekadlom, dvakrát do tej istej rieky nestúpim. Netvrď mi, že ti Mia nehovorila, čo bolo medzi mnou a Čcho.“

„Niečo spomínala,“ uškrnula sa.

„Tak vidíš.“

„Možno by to bolo teraz lepšie,“ Merlin, čo to vlastne robí? Ona ho bude ešte presviedčať, aby si s ňou začal? Nie je normálna.

„Nie, Ginny. Ďakujem, ale to nebudem ani skúšať,“ prerušil ju s úsmevom, „nemám záujem o Čcho.“

Pomaly sa blížili k hlavnej bráne. Cestou ich míňali niekoľkí oneskorenci, ktorí sa ponáhľali na večeru. Ani nevedeli prečo, ale obom im toto pomalé tempo vyhovovalo. Aspoň s ňou mohol byť o čosi dlhšie. A ona s ním. Vyzeralo to, že budú skutočne poslední, ktorí sa vrátia z výletu.

„Vážne nemáš o nikoho záujem?“ odvážila sa zariskovať a v netrpezlivej nedočkavosti pozerala hocikam, len nie naňho. Cítila na sebe jeho pohľad, zrejme zvažuje, či jej má odvrknúť alebo rovno vynadať.

„Máme toho veľa spoločného,“ povedal tichým hlasom. Pozrela sa naňho, celkom ju tým prekvapil. Už sa díval na hrad. „Ani mňa nechce dievča, o ktoré mám záujem,“ uprel na ňu zrak. Vpili sa do seba pohľadmi a obaja automaticky zastavili, ani netušili ako, ale ostali stáť a dívať sa do očí.

„Tomu neverím,“ zopakovala jeho pochybovačné slová. Existuje snáď dievča, ktoré by ho nechcelo? A keď náhodou áno, tak nech sa drží pekne stiahnuto. Krava!

„Tak tomu pokojne ver,“ ubezpečil ju a slabo sa usmial. Nedokázal sa odvrátiť od jej očí, chcel jej to povedať. Hneď teraz a tu, na rokfortských pozemkoch, za slabého jasu mesiaca, ktorý už vyšiel a ktorý sa jej odrážal v krásnych očiach. Nemal odvahu, srdce mu šlo vyskočiť z hrude, bál sa odmietnutia, bál sa straty jej priateľstva. Mal strach prezradiť svoje city.

Nespúšťala z neho zrak a čakala, čo sa bude diať. Nevnímala ševelenie mierneho vetríka, ani šušťanie lístia. Počula len tlkot vlastného splašeného srdca. Neexistovalo nič, len jeho zelené oči, v ktorých sa topila. Možno to príde práve teraz, tak strašne po tom túži.

„Ginny, ja...“ Už to konečne musí povedať, inak sa zblázni, je tak krásna, stačí natiahnuť ruku a objať ju, je tak blízko. Nie! Nemôže, všetko pokazí, zničí, na to on má predsa talent. Je to kamarátka, nič viac. O nič jej nejde. Nebude riskovať, aj keď to bude znamenať ďalšie trápenie, nemôže hazardovať. Možno by však našiel silu dávať to do poriadku, keď to pokazí, kvôli nej. Má to skúsiť? Zahráva sa s vlastným šťastím, vlastným osudom, s vlastnými citmi a svojou existenciou. Riskne to. „Ja ti musím niečo povedať...“

„Ale no nie! Hádam to nie je sám Potter,“ zapišťala im za chrbtom Parkinsonová. Obaja sa strhli, jej piskot ich vtiahol do reality dosť drsným spôsobom. Stála tam aj so svojou ochrankou, Zabini im chýbal.

„Čo chceš, Parkinsonová? To si tie gorily vodíš aj do sprchy alebo len keď chceš provokovať,“ vyštekol nahnevane a vytiahol prútik.

„Potter, Potter, čo si taký naštvaný? Hádam sme vás pri niečom nevyrušili?“ chichtala sa a tí dvaja sa k nej pridali, „Vymenil si humusáčku za úbožiačku?“

„Drž hubu, ty trolý exkrement, kým ti ju nerozdelím na dve časti, ale radšej nie, svet by sa zbláznil, keby existovali dve také ohavné polovičky,“ vyletela na ňu Ginny a vyzerala, žeby jej najradšej skočila do vlasov. Harry sa zasmial, ale pre istotu chytil Ginny za zápästie.

„Na tvojom mieste by som bola ticho, si úbohá nula, ktorá mne nesiaha ani po päty. Rovnako ako tvoja úplne zbytočne premnožená rodinka,“ prskala Parkinsonová, „Povedz, Potter, prečo sa zahadzuješ s takým odpadom? Najprv humusáci a teraz muklomilovia a krvizradcovia? Čo je na nich také pôsobivé?“

„No, Parkinsonová,“ začal Harry s pobavením, „keď tým chceš naznačiť, že si zvedavá, v čom je napríklad taká Ginny pôsobivejšia ako ty, tak ti to poviem v skratke... vo všetkom.“

„To iste,“ vyhŕkla nenávistne a vytiahla aj ona prútik, jej spoločníci urobili to isté, „pochybujem, že sa táto prospechárka a lovkyňa majetku môže rovnať mne...“

„Parkinsonová, ja ťa upozorňujem, prestaň urážať!“ vyštekla na ňu Ginny a taktiež vytiahla prútik.

„Ale no nehovor, ty sa mi snáď budeš vyhrážať?“ posmešne sa zaškľabila, „Ty mi nemôžeš ublížiť, na to proste nemáš, hráš sa na hrdinku, keď pri tebe stojí Potter? Si tak strašne obmedzená...“

Svoje urážky nestihla dopovedať. Ginny zúrivo švihla prútikom a Parkinsonovej ústa sa stiahli do jednej jedinej čiarky bez možnosti vydať čo i len jeden normálny zvuk. Harrymu bolo jasné, že použila zaklínadlo Commbucca z otcovho zápisníka. Vzápätí švihla druhýkrát a Parkinsonovej prútik odletel smerom k hradu. Crabbovi a Goylovi stačila len chvíľa na spamätanie sa a začali na nich vykrikovať odzbrojujúce a odstraňujúce zaklínadlá, ktoré boli pohlcované Harryho štítom. Pritiahol si Ginny bližšie k sebe, aby bola chránená jeho štítom. Okamžite pochopila situáciu a začala vyčarovávať štíty aj ona. Harry toho využil, držiac ju za pás čakal na svoju príležitosť. V momente, ako sa medzi jej jednotlivými štítmi ukázala malá medzierka, vypálil dobre mierené zaklínadlo na Crabba a odzbrojil ho. Nepoľavovala, v hlave jej vzbĺkla zúrivosť a tá jej umožňovala mlčky vytvárať štíty. Ich hodiny v Núdzovej miestnosti prinášali zaslúžené ovocie. Čakal na ďalšiu medzierku a bol pripravený v zlomku sekundy odzbrojiť aj Goyla. A to sa mu podarilo.

Parkinsonová kľačala na zemi a zúrivo niečo huhňala, Crabbe v narastajúcej tme nemal šancu nájsť svoj prútik a Goyle o svoj taktiež prišiel. Ginny ich prestala vykrývať a on ju pustil. Tí dvaja sa však nemienili vzdať a chceli si to s nimi vybaviť ručne. Hlupáci. Spravili jeden krok a obaja sa naraz sklátili k zemi. Harry použil kúzlo zo zápisníka a Crabbovi zviazal nohy. Ginny sa s Goylom nepárala, jednoducho ho na mieste omráčila.

„Tak, to by sme mali,“ zaškľabil sa Harry Parkinsonovej do tváre a privolal si ich prútiky. Provokatívne jej ich držal pred nosom, Ginny sa schuti smiala.

„Čo s nimi spravíme?“ opýtala sa pomedzi smiech, „Necháme ich tu? Možno ich tu niekto nájde a zľutuje sa nad nimi.“

„Teda, Ginny, nemôžeš byť na nich taká zlá,“ Harry sa tváril akože pohoršene. Robilo mu strašnú radosť pozerať sa na rozbesnenú Parkinsonovú. „Po jednom ich pustíme,“ nato kúzlom Finite zrušil Parkinsonovej zlepené ústa a výhražne na ňu namieril prútik. Nezmohla sa na nič.

„Ja som ťa varovala, Parkinsonová,“ vrkla po nej Ginny, keď jej Harry podával prútik. „Nebudúce to dopadne horšie, dávaj si na mňa pozor.“

„Nabudúce s tebou nebude Potter, Weasleyová a ty si to odskáčeš,“ ozvala sa s besným výrazom v momente, ako sa vybrala cestou k hradu. Nič iné jej ani nezostávalo, Harry jej dával na vedomie svoju vôľu namiereným prútikom. Ginny len provokačne mávla vo vzduchu svojím prútikom a zasmiala sa, keď Pansy po tomto geste zrýchlila. To isté spravili aj s Grabeom a keď zmizol vo dverách osvetleného hradu, rozhodli sa oslobodiť aj omráčeného Goyla. Na toho museli použiť kúzlo Enervate.

„Si dobrá, ale nebezpečná,“ uznanlivo sa obrátil Harry k Ginny, keď opäť osameli. Mierne očervenela.

„To len vďaka dobrému učiteľovi,“ vrátila mu kompliment s úsmevom.

„Pst, hej, Harry,“ ozvalo sa odkiaľsi z tmy. Harry zaostril a pre istotu si pripravil prútik. Ginny nasledovala jeho príklad. V tme sa odhalila postava a Harry ju okamžite poznal. Bola to Susan pod neviditeľným plášťom so širokým úsmevom. Podišli k nej.

„Boli ste dobrí,“ tvárila sa strašne pobavene, „čakali tu na vás, nejakým spôsobom si vás vystriehli. Bola som pripravená zakročiť, ale teší ma, že ste to zvládli, aspoň sme sa nemuseli prezradiť.“

„Ty si to celú dobu sledovala?“ zachichotala sa Ginny.

„Hm a strašne som sa bavila. Si šikovná, netušila som, že ovládaš neverbálne,“ pochválila ju.

„No, nie je to dokonalé, neviem to ešte dobre, ale hádam ma to Harry doučí,“ s úsmevom doňho drgla.

„Jasne,“ usmial sa na ňu, „kto tu ešte je? A kde je Zabini?“

„Zabini je na večeri s Malfoyom a je pri nich Bill. Ale už by ste mali ísť. Ja budem musieť tiež ísť špehovať,“ zasmiala sa a prehodila cez seba neviditeľný plášť. V momente im zmizla a oni začuli len tlmený zvuk odchádzajúcich krokov. Stihli ešte zavolať tichý pozdrav do tmy.

„Asi by sme mali ísť na tú večeru, aby nám niečo ostalo,“ veselo nadhodil Harry a vybrali sa smerom k hradu. Pri bráne zastali a Ginny si vyzliekla Harryho bundu. S úsmevom a poďakovaním mu ju vracala.

„Harry,“ zadržala ho rukou. Ešte než mali vstúpiť do hradu, chcela sa niečo dozvedieť. S úsmevom a otázkou v očiach sa k nej obrátil, zabodla doňho svoj netrpezlivý pohľad. „Čo si mi chcel povedať, než nás Parkinsonová vyrušila?“

Tvár mu skamenela a úsmev zamrzol na perách.

TOPlist