31. V jaskyni

 

„Je preč,“ vydýchla Hermiona a prikľakla si k Ginny a Sobrianovi. Nechcela už pozerať na mŕtveho vodcu, ktorého telo odnášali jeho druhovia, ani na jeho syna, ktorý za nimi s bolesťou pozeral. Budú ho pochovávať podľa ich zvyklostí a on ho uvidí až potom. Bolo jej to ľúto, hlavne posledné slová oklamaného kentaura jej napovedali, že táto kultúra nemusí byť až tak beznádejne stratená, ako si osem mesiacov myslela. Teraz však kľačala vedľa svojej kamarátky. Stačil jeden pohľad na ňu a vedela, že Harry využil prvú príležitosť, aby nepozorovane odišiel. Aspoň pre ostatných kentaurov nepozorovane, pretože tí sa zameriavali na niečo iné. Nie však Ginny, ktorá už jednoducho nemohla predstierať odvahu a statočnosť. „Ginny, určite sa vráti,“ opatrne jej siahla na rameno. Menšie dievča sa pod dotykom zachvelo a vzlyklo. Jej strach a bolesť boli príliš veľké, aby ich dokázala udržať pod kontrolou. „Bude to v poriadku,“ prehlásila čo najpresvedčivejšie a objala ju. Potrebovala presvedčiť aj samu seba, chcela tým slovám veriť a nepripúšťala si inú možnosť, akoby toto všetko malo skončiť. Len, že to bude v poriadku.
                „Ja viem,“ pípla Ginny hľadajúc útechu v jej náručí. Prehĺtala príval ďalších a ďalších sĺz, ktoré ju v tejto chvíli zrádzali. Bránila sa strachu, ktorý okamžite prevládol nad akoukoľvek nádejou a vierou. Cítila sa bezmocne a zbytočne, chcela by mu pomôcť, niečo robiť a nevyčkávať. Nevedela si ani predstaviť, čo sa v jaskyni nachádza, aké nebezpečenstvá hrozia, ale túžila byť pri ňom. Čo však mohla robiť? Nič, tak ako vždy. Len čakať a dúfať, trpieť a dusiť sa.
                „Som si istá, že sa o pár hodín poriadne vykúpeme v našich vaniach, normálne sa oblečieme a poriadne najeme,“ Hermiona sa pokúsila zavtipkovať. Nikdy jej to nešlo, ale teraz proste musela byť ona tá odvážnejšia. Sama sa bála o svojho kamaráta, ale rozhodla sa dať to najavo čo najmenej. Nebolo by rozumné, aby sa obe zosypali, keď sa nachádzali nikým nechránené v obklopení kentaurov, od ktorých stále nevedeli, čo môžu čakať.
                „Čakali sme na toto tisíc rokov,“ ozval sa Sobrian a nadvihol sa na lakti. Obe naňho pozreli, zdalo sa, že zabudli, že pri nich stále leží zranený starý kentaurí liečiteľ. „Ovláda všetko, čo potrebuje a odvaha mu nechýba. O tom sme sa presvedčili. A Chrabromil by nespravil takú hlúposť, aby si nechal zabiť vlastného potomka. Okrem toho vedel, že nás bude potrebovať. Všetko zariadil tak, aby sa on odtiaľto dostal a aby sme my čakali na chvíľu, kedy splatíme svoj dlh,“ vysypal zo seba aj napriek bolesti.
                „Mali by sme ťa ošetriť,“ vyhŕkla Ginny stierajúc si aj posledné slzy a vyšmykla sa Hermione z objatia. „Síce to už nekrváca, ale rana sa musí zavrieť.“
                „Je to už lepšie,“ odhodlane protestoval.
                „Nehraj sa na hrdinu,“ Hermiona ho mračiac napomenula. Privítala možnosť, ako sa na chvíľu odpútať od nasledujúcich chvíľ. Ani jedna z nich netušila, ako dlho bude ich mučivé vyčkávanie trvať.
                „Má pravdu, Sobrian.“ Za chrbtami im zaznel hlas. Síce tichší, ale aj tak bola cítiť rozhodnosť a nepripúšťanie námietok. „Potrebuješ ošetrenie, nech by si bol akokoľvek silný. Nepotrebujem, aby sa ti rana zapálila a nastali by komplikácie. Budeme mať dosť práce a ja ťa potrebujem,“ prehlásil mladý vodca a uprene sa díval starcovi do očí. „Zvládneš kráčať sám?“
                „Áno,“ prikývol Sobrian s miernym úsmevom. Hermiona aj Ginny naňho neveriacky hľadeli. „Je mi ľúto, čo sa stalo,“ nespúšťal zrak z mladučkého kentaura.
                „Viem, my sme to vedeli. Škoda, že sa on nedal presvedčiť. Ale to je už teraz jedno,“ hodil hlavou dozadu, zaháňajúc vlastnú bolesť. Sobrian sa začal zdvíhať.
                „Kam pôjde?“ Hermiona opatrne pozrela na Contiana. Netušili, či ich bude rešpektovať vodca rovnako, ako liečiteľ. Chceli mu pomôcť, ale obávali sa reakcií.
                „K vám,“ odvetil jednoducho. Liečiteľ už stál, nohy sa mu mierne chveli, ale nechcel dať najavo slabosť. „Som si istý, že sa oňho dokážete postarať. Okrem toho teraz nemôžete ostať samé,“ doložil. Na to sa obrátil k ostatným kentaurom, ktorí okolo nich postávali a zjavne nevedeli, čo si počať. „Pokiaľ sa Chrabromilov potomok nevráti, nik sa ľudských samičiek nedotkne.“ Jeho hlas znel v momente rozkazovačne, mračil sa na svojich druhov a dával im na vedomie, kto je teraz vodca. Nech by sa to komukoľvek nepáčilo a nech sa to zdalo akokoľvek neuveriteľné. „A ak by sa stalo, že sa nevráti, ľudské samičky majú moju ochranu, navždy. Teraz sa vráťte do práce, máme toho veľa. Blíži sa chvíľa, kedy splatíme svoj dlh. Netušíme presne, v akom okamihu sa tak stane. Dovtedy nech robí každý to, čo vie. Potrebujeme ešte viac zbraní, potrebujeme vycvičiť ešte viac bojovníkov, ako tomu bolo doteraz. Naše osudy sú ešte stále v ľudských rukách. Onedlho však budeme rozhodovať o svojom osude sami. Vo chvíli, kedy nás potomok zavolá, budeme vlastnými pánmi. Vybojujeme si svoju slobodu a svoje životy. Dajte do toho všetko!“ posledné slová na nich takmer vyštekol. Potreboval ukázať, že to myslí vážne a že nestrpí najmenší protest. Nech si myslia čokoľvek. A oni sa podriadili. Vďaka zákonom, ktoré rešpektovali, museli rešpektovať jeho samého rovnako, ako sa museli podriadiť jeho rozhodnutiam. Začali sa rozchádzať, bez protestov a bez zbytočných rečí.
                „A čo ony?“ Hermiona sa dívala na chrbty posledných kentauríc, ktoré mizli v lese a vracali sa k svojim obydliam. Vrátia sa, až sa bude starý vodca pochovávať.
                „Všetko chce svoj čas, nič sa nemôže diať naraz,“ Contian na ne zamyslene pozeral. „Bude to fungovať inak, zavediem nové zákony za pomoci Sobriana, ale postupne,“ pozrel na starca. Videl v jeho očiach spokojnosť a súhlas. „Otvorili sa im oči, videli zradu vo vlastných radoch a naopak, stali sa svedkami toho, že ľudia nie sú tak nanič, ako im to bolo vštepované do hláv. Budú o tom premýšľať, teraz viac ako kedykoľvek predtým. A časom uznajú aj to, že bez samíc by boli stratení. Dúfam, že si ich začnú vážiť. Pevne verím, že po vojne, v novom a lepšom svete, budeme žiť v mieri a všetci spoločne.“
                „Výborne,“ Sobrian ho potľapkal po ramene. „Toto sa mi nepodarilo docieliť pri tvojom otcovi, ale s tebou pôjde všetko lepšie a hlavne rýchlejšie. V novom svete budeme žiť vedľa ľudí, vedľa čarodejníkov a musíme si na to zvykať.“
                „Ale to sa najprv musí Harry vrátiť,“ hlesla Ginny. Odchádzali všetci štyria k nim, Contian ich vyprevádzal, aby dal svojmu predchádzajúcemu prehláseniu aj potrebnú váhu. Najbližší kentaurióvia ich totiž pozorovali.
                „Vráti sa,“ povedal Contian bez zaváhania. „Vyhral nad najlepším bojovníkom stáda, nemám obavy, že by nevyhral nad jaskyňou.“
                „Nevieš, čo sa v nej nachádza?“ skúsila Hermiona. Zbadali rýchly pohľad, ktorý si vymenili vodca s liečiteľom. Podozrievavo sa zamračili.
                „Hrôza, ktorá nás stála slobodu pred tisíc rokmi,“ takmer šepol Sobrian. Contian sklonil hlavu.
                „Ale čo...“
                „Nehovoríme o tom,“ pripomenul im Contian. „Keď sa vráti, sám vám to povie.“
                Dostali sa na koniec dediny a tam sa od nich Contian odtrhol. Cválal na bojisko, aby sa sám pripravoval na to, čo sa neodvratne blížilo. Skúsili niečo vytiahnuť zo Sobriana, ale keď mlčal osem mesiacov, nemienil teraz o ničom hovoriť. Keď ho ošetrili a on im unavene a aj vďaka elixírom, zaspal na dlážke, obe vyšli von a upreli zrak do miest, kde Ginny naposledy zahliadla Harryho chrbát, než sa jej úplne stratil z dohľadu. Neostávalo nič iné, len čakať. A veriť.

------

Zhlboka sa nadychoval a kráčal smerom, ktorý mu naznačil Sobrian. Zdalo sa, že ide neuveriteľne dlho, akoby ani neukrajoval z metrov, ktoré prešiel. Po dlhej dobe prešiel lesom, spočiatku riedkym, neskôr husto porasteným hrubými stromami. Predpokladal, že ide stále na sever a že sa nevychýlil z trasy. Možno občas zaváhal, ale nepoľavil z tempa. Ani keď musel doslova kľučkovať okolo kmeňov stromov. Nezačul žiaden zvuk, okrem ševelenia lístkov. Žiadne zviera ani vták. Akoby sa báli žiť tu, čím sa viac vnáral do lesa, tým väčší pocit ho zaplavoval, že sa tu bojí byť čokoľvek živé.  
                Prekvapilo ho, že jeho nezaplavuje strach a ani obavy. Aspoň nie z toho, čo je pred ním. Cítil neistotu, nechcel sklamať a zaváhať, pretože by ich to tu uväznilo navždy. Možno by sa tu dalo žiť navždy, v duchu sa zachechtal. Vedel si predstaviť, že by tu ostal, ale to by musel byť pri boku Ginny. A možno by sa to pozdávalo aj jej. Divoká príroda, neexistujúca mágia, odrezaní od sveta. Možno by sa dalo zvyknúť si aj na takých susedov, ktorými boli necivilizovaní kentaurovia. Nechcel si však predstavovať, čo by mu na to povedala ich kamarátka. Musel sa oprieť o strom a zasmiať sa. Zrejme mu začínalo šibať. Zavrtel hlavou a pokračoval v ceste.
                Okamžite zahnal myšlienku na dobrovoľný a trvalý pobyt na tomto mieste. Aj keď toto miesto poskytovalo relatívne bezpečie, radšej sa vráti do reality a bude sa snažiť postarať sa o to, aby bolo rovnaké bezpečie aj tam. Teda keď k tomu dostane príležitosť a v jaskyni neumrie. Práve taký koniec si sám so sebou nespájal. Keď už má umrieť, tak nech je to s prútikom v ruke a nie s mečom alebo kopijou. Nech je to rukou Voldemorta a nie niečím, čo mu tu nastražil jeho prapraded. Zaškľabil sa. Alebo nech je to rukou jeho stýka. To je asi reálnejšie, než nejaká obluda. Nenechá sa zabiť od žiadnej obludy, toto potešenie by predsa strýkovi neodoprel.
                Len nech ho ešte niekedy uvidí. Radšej jeho hnev, nespokojnosť a frflanie, ako zazeranie a ponižovanie od kentaurov. Stisol zuby a zamračil sa. Proste tam vlezie, postaví sa tomu, čo ho tam čaká, vezme to niečo, čo je tam ukryté a vrátia sa. Hermiona k svojim knihám, Ginny k svojej rodine a on, on sa bude musieť postaviť pred každého z nich a obhajovať jednu zo svojich hlúpostí. Siriusovi, Snapovi a aj Dumbledorovi. A určite sa nevyhne ani Grangerovcom a o Weasleyovcoch vôbec nepochyboval.
                Ktovie, koľko času tu v skutočnosti boli, napadlo mu, keď sa predieral pomedzi dva blízko seba rastúce stromy. Možno pár hodín, možno presne osem mesiacov a možno oveľa dlhšie. Možno je na zemi už všetko stratené, možno Voldemort vyhral. Nepochyboval o tom, že všetci žijú. Teda až na Dumbledora. Nesnívalo sa mu o smrti nikoho ďalšieho, všetci by mali byť v poriadku. A dúfal, že ten čas, ktorý tu plynie bez logiky a súvislosti, je na zemi ešte nelogickejší a profesorovi sa nič nestalo. Zatiaľ.
                Otriasol sa a pokračoval. Napadla mu vaňa plná horúcej vody. Chrabromilský stôl preplnený rôznymi dobrotami. Teplá a mäkká posteľ. Siriusova tvár a rozhovor s ním. Nevedel sa toho všetkého dočkať. Až mu to prišlo šialené. Ide, ani nevie presne kam a premýšľa nad tým, ako sa poriadne naje, okúpe, vyspí a bude sa rozprávať so svojím krstným. Najprv však bude musieť zburcovať Rád a Félixa.  
                A chce sa čo najskôr zbaviť týchto ťažkých a nemotorných zbytočností, ktoré musí vláčiť so sebou. Zatriasol oboma rukami. V pravej držal meč, ktorého hmotnosť si už síce neuvedomoval tak, ako spočiatku, ale aj tak sa s ním musel ťahať. Rád by miesto neho držal v ruke svoj ľahký prútik, ktorý mu teraz opatrovala Ginny. No, v tomto kraji by mu bol nanič, ironicky si pomyslel. Vlastne jej ho dal hneď na začiatku, bál sa, aby sa mu nezlomil alebo nestratil, keď začal s výcvikom. A taktiež kopiju. Držal ju v ľavej, prerezanej ruke a aj keď nebola ani zďaleka taká ťažká, ako jeho prvá zbraň, stále bola dlhá a nešikovne sa niesla. Našťastie aspoň ďalšiu z hlúpostí mal zavesenú na chrbte, rovnako ako tulec so šípmi.
                Tak neviem, Potter. Váham. Premýšľam, či je viac nebezpečné, aby si sa oháňal prútikom alebo aby si mal v rukách tamtie zbrane. Čím dokážeš spáchať viac katastrof? Prútikom? Hm, možno mečom, na ktorom sa môžeš porezať, alebo kopijou, ktorú môžeš niekomu nechtiac pichnúť do zadku, či šípom, ktorým môžeš niekomu vystreliť oko. V každom z týchto prípadov si len chabou atrapou bojovníka.
                Musel sa zasmiať. Ani nevedel prečo, ale napadli mu sarkastické slová strýka, ktorý by jeho momentálny vzhľad určite okomentoval niečím podobným a hlavne povzbudzujúcim. S myšlienkou na svojho strýka a s úsmevom na tvári pokračoval v ceste. Stromy začali opäť rednúť čo mu napovedalo, že les bude zrejme končiť. Áno, radšej bude myslieť na Severusa a na jeho poznámky, ako na neistotu, ktorá sa rozprestierala pred ním.
                Les skončil a pred ním sa objavila rieka. Nie príliš široká, ale napriek tomu sa do studenej vody namočil do pol pása. Keď vyšiel na druhej strane, videl pred sebou celkom jasnú a rozsiahlu lúku. A na opačnej strane, oveľa viac vľavo, ako si predstavoval, čo znamenalo, že sa predsa len v lese vychýlil zo smeru, bola tmavá diera vo vysokej skale porastenej machom. Diera do jaskyne, ktorá sa otvárala ako hladná tlama, pozývajúca, aby sa vnoril do jej hlbín a ona by ho s pôžitkom zhltla. Zovrel pevnejšie meč aj kopiju, neostane mu nič iné, len sa na ne spoľahnúť. A vykročil.
                Spočiatku sme sa pokúšali dostať do jaskyne, ale žiaden z kentaurov, ktorí sa na tú cestu odhodlali, sa už nevrátil. A my sme to časom prestali skúšať.
                Spomenul si na Sobrianove slová. Keď sa opatrne priblížil k jaskyni, pochopil, čo tým starec myslel. Lúka s hustou trávou končila, pred dierou bola udupaná čierna zem s množstvom známok, že sa kentaurovia skutočne snažili získať cestu k slobode. Museli s tým začať okamžite, pred tisíc rokmi a po rokoch to vzdávali. Na kostrách, ktoré tu ležali, celkom jasne kentaurých, bolo vidieť, ako plynul čas. Spráchnivené kosti sa striedali s tými zrejmejšími a výraznejšími, na niektorých boli ostatky rozkladajúceho mäsa. Smrad bol odporný a jemu sa zdvihol žalúdok.
                Jaskyňa vpustí len Richardovho potomka. Nám sa do nej nepodarilo dostať.
                Zjavne. Zrejme príchod kentaura zburcoval to niečo, čo sa v nej nachádzalo a preto ho zabilo. Nevpustilo ho dnu, jednoducho ho roztrhalo a dolámalo. Na kostrách to bolo vidieť. Skutočne povzbudzujúce, teraz sa ale vôbec nebojí pokračovať. Zaškľabil sa. Je vnútri len jedna obluda? Alebo ich tam je viac? Čo to môže byť, keď to tak zdevastovalo kentaurieho bojovníka? Poznal ich, vedel, že sú viac ako bojaschopní. Nedôverčivo hľadel do čiernej diery, pohľadom skĺzol k najbližšej mŕtvole. Slnečné lúče sa odrážali od kovového brnenia a od zbraní, ktoré so sebou bojovník mal, ale zjavne ich nestačil použiť. Spravil váhavý krok vpred. Nič sa nedialo, ticho bolo príliš hlučné a nervy ničiace. Čo sa tomu čuduje? Jeho predsa jaskyňa očakáva, nezabije ho skôr, než do nej vstúpi. Má tú výhodu, dostane sa ďalej, ako kentaurovia. Fajn. Keď to tak má byť, tak nech to tak je. Ale nech si nikto nemyslí, že sa len tak jednoducho vzdá.
                Zohol sa a prezrel brnenie. Nebolo by od veci trochu sa na to stretnutie pripraviť. Nevedel síce, čo ho čaká, ale opatrnosti nie je nikdy dosť. Kentaurí hrudník je predsa ľudský. Ťažko mu pomôžu chrániče ich konského tela, ale aspoň do pol pása sa môže zabezpečiť. Poobzeral sa po čo najmenšom brnení. Stále vládlo akési upokojujúce ticho, ale to neznamenalo, že upustil z ostražitosti. Po očku sledoval dieru a čakal, či naňho niečo nevyskočí. A pritom si zháňal niečo, do čoho by sa mohol navliecť. Napokon našiel strieborné brnenie, ktoré celkom pasovalo k jeho hrudníku. Takto si aspoň trocha ochráni prednú časť tela. Kentaurovia nosili meče zavesené pri boku, rovnako ako kopiju. Tú si k telu nepovesí, na to je príliš nízky, ale remeň aj s pošvou, do ktorej zasunul meč, si dokázal omotať okolo pása. Síce na dvakrát, ale aspoň má jednu ruku voľnú a zbraň pri sebe. Najradšej by kopiju zahodil, ale vedel, že by spravil hlúposť.
                Našiel helmu, ktorá mu pasovala na hlavu. V celej tejto situácii si pripadal komicky. Je predsa čarodejník a nie rytier. Keby nebola táto chvíľa tak veľmi napätá, zrejme by sa nad sebou samým schuti rozosmial. Akú zbraň má použiť najskôr? Zrejme luk a šípy. Nech je tam čokoľvek, pôjde to k nemu a preto by mal zaútočiť, kým bude to niečo od neho čo najďalej. K priamemu boju môže prísť až potom. Dúfal, že nepríde k žiadnemu priamemu boju.
                Nadýchol sa a vykročil. Kopiju držal nemotorne pod pazuchou a v rukách mal pripravený luk so šípom. Nemá predsa čo stratiť. Buď prežije a oni sa odtiaľ dostanú. Alebo neprežije a ony dve tam ostanú navždy. To je to isté, ako keby sa teraz otočil a vrátil. Zrejme by ho tie dve zabili za jeho zbabelosť a aj tak by tam ostali navždy. Neostáva nič iné, len vstúpiť.
                Priblížil sa k diere, v ktorej bola absolútna tma. Nič sa neozývalo a nedialo. Ale hneď, ako spravil krok dnu zistil, že reči o neexistujúcej mágii predsa len nebudú úplne pravdivé. Ako mávnutím prútika sa rozsvietili fakle a on videl cestu pred sebou.

------ 

Severus Snape sedel za katedrou a na tvári mal nahodený jeden zo svojich sústredených výrazov. Aspoň takýmto spôsobom udržiaval pokoj a ostražitosť v triede. Že to bola pretvárka a jeho myšlienky sa nachádzali ktovie kde presne, to vedel len on sám. Nik v učebni Elixírov, v ktorej teraz sedeli tretiaci a písali jeden z testov, o tom nemal ani tušenia. Jeho povesť bola zárukou, že stačila mračiaca tvár a on mal pokoj. Nik sa neodvažoval vyrušovať, rozprávať či nerobiť to, čo im na začiatku hodiny rozkázal.  
                A on sa mohol sústrediť na to, čo momentálne chcel. Už mesiac to bol jeho synovec. Pri spomienke naňho tú zamračenú tvár ani nemusel predstierať. Aj keď sa už dávno to zamračenie spájalo s obavami a strachom. Tak sa mu zdalo, že už upustil aj od chuti pevne mu stisnúť krk a sledovať, ako mu z tváre mizne krv. Túžil len tú tvár znova uvidieť. 
                Automaticky sa pohol na stoličke a zamračil sa ešte viac. Ak sa aj niektorý tretiak chcel pohnúť, týmto gestom si zabezpečil, že si to každý radšej dopredu rozmyslel a nebude sa o nič pokúšať. To len jeho synovec cítil potrebu dokazovať si svoju odvahu pri každej možnej aj nemožnej situácii.
                Chýba mu. Vážne. A chýba mu úplne všetko. Celý ten neznesiteľný, namyslený, na nervy lezúci Potter. Hlavou mu už prebehol snáď každý z ich doterajších rozhovorov. Tak mu napadlo, či by skutočne nepomohlo, keby mu aspoň raz vyjadril niečo iné, než čo od neho čakal. Možno by ho tým prekvapil. Nie možno, určite. A zarazil, možno by ho tým prinútil premýšľať a začať sa správať trocha rozumnejšie. Potter? To asi nie. Odfrkol si. Jeden z tretiakov zdvihol hlavu, ale vzápätí ju sklonil. Snapov výraz práve prekonával všetky rekordy, ktoré sa s ním spájali. Ale to sa v momente zmenilo.
                Pocítil nepokoj. Taký intenzívny strach ešte doteraz nezažil. A vedel, s kým toto všetko súvisí. V myšlienkach sa naňho upäl. Už sa o to pokúšal nespočetne krát, ale bezvýsledne. Teraz sa zameriaval len na to, aby nadviazal myšlienkový kontakt na diaľku a to za akúkoľvek cenu. Narážal, tak ako doteraz, na akúsi bariéru, nepriepustnú a kruto precíznu. Vsádzal na to, že keď už ich mysle boli spojené veľakrát, tak si to pamätali. A možno by si to skutočne pamätali, keby tam nebola tá prekážka. Vedel, že jeho synovec je niekde, kde mágia nemá nárok. Potter nemá nárok. A toto zistenie bolo ešte ubíjajúcejšie a nechával si ho pre seba. Nehovoril o tom dokonca ani Susan, pretože tá by to okamžite povedala Blackovi. A Dumbledore bol už mesiac preč.  
                Severus sedel a pokúšal sa prežiť ďalšiu z útrpných hodín. S pevne stisnutými zubami, s prstami zakvačenými vo svojich stehnách a s márnymi pokusmi o nadviazanie kontaktu s Potterom.
                Nájdi nejaký spôsob, ako sa odtiaľ dostať, ty malý... V duchu ho povzbudzoval. Určite musí niečo existovať, vždy existuje nejaké riešenie a ty nie si úplne blbý, aby si na to neprišiel. Nemôžeš byť úplne tupý.

------

Od prekvapenia zamrkal. Díval sa pred seba, do akejsi dlhej chodby, ožiarenej mihotavým svetlom z fakieľ pozastrkovaných v držiakoch na stenách. Bolo to pripravené. Hneď, ako dnu vkročila noha Chrabromilovho potomka, jaskyňa sa presvetlila. Bola to mágia? Zanechal tu Richard trocha mágie, ktorú aktivoval práve jeho potomok? Pocítil túžbu otočiť sa a vrátiť sa pre prútik. S ním by bol istejší. V cúvaní mu však bránila neviditeľná sila. Pochopil, že tu bol uväznený, z jaskyne sa už nedostane. Hneval sa sám na seba a na svoju blbosť. Prečo si ten prútik nevzal? Ale mohol to vedieť dopredu? Nemohol. Ale mohol predpokladať. A možno to je všetko inak. Možno funguje len Richardova mágia a toto všetko je súčasťou skúšky, ktorú musí podstúpiť. Možno to nie je ani mágia, ale len dané postupnosti, ktoré sa budú odhaľovať v súvislosti s jeho ďalšími krokmi.  
                Riešiť to bola teraz zbytočná strata času. Pre prútik sa nedostane, ani keby mal istotu, že by mu tu fungoval. Stavil by sa, že by mu ani nefungoval. Keď už raz musel prejsť výcvikom, tak Richard s prútikom určite nerátal. Roztrpčene si povzdychol. Má ho Ginny a on spraví všetko preto, aby ju znova uvidel. Zamračene a ostražito vkročil do chladnej chodby, zachytávajúc každý podozrivý zvuk a bedlivo striehnuc svojím vyliečeným zrakom po najmenšom pohybe.
                Aj keď nevidel zatiaľ celú jaskyňu, cesta, po ktorej šiel, mu pripadala veľmi zvláštna. Bol si istý, že to nebol žiaden prírodný úkaz, celkom rovná a súvislá dlážka, rovnako ako steny, mu hovorili, že to bolo pripravené kúzlami. Aspoň v dobe, kedy tu mágia fungovala. Keď teda bral do úvahy možnosť, že tu kedysi fungovala, než ju niekto zrejmý zrušil. Všetko nasvedčovalo tomu, že to vytváral Chrabromil s konkrétnymi úmyslami.
                Prešiel asi sto metrov pomalými a pozornými krokmi, v rukách držal natiahnutú tetivu pripravený vystreliť po hocičom podozrivom. Chodba sa rozširovala a mierne zatáčala, vzduch chladol každým metrom, až sa mu začali vytvárať okolo úst chumáčiky pary. Zo zeme začali rásť stalagmity a nad hlavou sa mu objavovali stalaktity. Známka, že za tisíc rokov predsa len priložila ruku k dielu aj príroda.
                Nemal však čas obdivovať okolie, všetky jeho zmysly boli napäté. Začul zvuk kvapkajúcej vody, videl, že sa pred ním chodba rozširuje akoby do miestnosti. Aj tá bola osvetlená, steny už neboli hladké, nachádzalo sa v nich veľa výčnelkov a ďalších dier. Nastraženými ušami začul, že sa do kvapkania vody začal miešať aj iný zvuk. Najprv tlmený, ale postupne čoraz jasnejšie začul rovnomerné klopotavé búchanie. Ostal stáť na konci chodby, oprel kopiju o stenu, blízko pravej ruky, aby mohol po nej siahnuť hocikedy a rozhliadal sa po vnútrajšku miestnosti. Steny vyzerali ako ementál a on si bol istý, že zvuky, rovnako ako nebezpečenstvo, číha práve v tých dierach. Snažil sa upokojiť svoj dych. Aspoň ten, keďže nedokáže ovplyvniť tlkot svojho srdca. Tetivu mal napätú, šípom mieril všade tam, kam pozrel. Pomyslel si, že v tulci má dvanásť šípov. To je jeho nádej, ako udržať potvoru, či potvory, ďalej od tela. Potom bude musieť siahnuť po kopiji či meči, keď dostane príležitosť. Zrejme to cvičenie k niečomu skutočne bolo.
                Zvuky boli čoraz výraznejšie a bolo jasné, že sa o chvíľu stretne aj s tým, kto tie zvuky vytvára. Diery v stenách boli rôznej veľkosti. Od maličkých až po tie, ktorých priemer viac ako prevyšoval výšku dospelého človeka. Na zemi bolo množstvo prírodou vytvorených prekážok, stalagmitov rôznych výšok. Myslel na Hermionu a hlavne na Ginny, ktoré naňho vonku čakajú. Nadýchol sa. Nepripustí, aby tu museli stvrdnúť. Pomyslel na svojho strýka. Zrejme by ho nepochválil keby zistil, že umrel v nejakej diere s lukom v ruke a mečom pri boku. A Sirius by naňho tiež nebol hrdý. Tak kedy sa to objaví? On je pripravený, tak nech to vylezie a zmeria si to s ním sily. Stisol čeľusť a čakal. Aj to prvotné napätie ho prešlo, teraz to bolo len odhodlanie a nedočkavosť.  
                Ešte skôr, ako to vyliezlo vedel, že toho bude viac. Klopotanie sa zvýraznilo a on rozoznával, že nemôže pochádzať len od jedného tvora, ale že ich musí byť hneď niekoľko. I tak mu zamrela krv v žilách keď zbadal, čo sa prediera z diery a chystá sa to zoskočiť na dlážku. V tom istom okamihu prestal rozmýšľať a začal páliť.
                Ako zmyslov zbavený strelil na akýchsi prerastených škorpiónov, ktorí svojou veľkosťou skôr pripomínali kozu alebo väčšieho psa. Čierne tvory, so štyrmi pármi nôh, chvost s bodcom, o ktorom nepochyboval, že obsahuje jed, mali v bojovej pozícii pripravené k útoku. Obrovské klepetá výstražne cvakali a dávali najavo, že nebudú váhať a budú šklbať a trhať. Videl už škorpióna a toto, aj keď sa naňho podobalo, rozhodne nebolo normálnym škorpiónom. Aj keby nebral do úvahy ich veľkosť. Miesto, kde by sa mala nachádzať hlava, bolo síce zabraté hlavou, ale táto bola ľudská. Rozhodili ho hryzadlá, ktoré vyčnievali z úst každého jedného. Vyzerali hladne a netrpezlivo, netajili sa chuťou po ľudskej krvi.
                Strelil prvý krát, ale minul. Prekvapenie mu zobralo mušku, presila piatich oblúd mu vzala istotu. Druhý šíp už zasiahol cieľ, ale zistil, že povrch ich tela je ako brnenie. Šíp sa na chrbte jedného z nich bezradne zlomil a oni zoskakovali do miestnosti, hrnuli si to k nemu, pripravení vraždiť a hostiť sa na jeho tele. Spomenul si na niečo z hodín Starostilvosti o čarovné tvory. Aj keď toto zďaleka čarovné tvory neboli. Hagrid by mal z nich asi radosť. Brucho takýchto tvorov by malo byť citlivejšie a menej chránené. To platilo aj pre niektoré z muklovských zvierat. Mieril teda na brucho, čo bolo problematické, keď boli na všetkých nohách. Jeden z nich mu však chcel ukázať svoju nadradenosť a postavil sa na dva zadné páry nôh, do klepeta vzal jeden z visiacich stalaktitov a stisol ho. Poľahučky ho rozdrvil. Možno by to bolo pôsobivé, ale on v tejto chvíli na to nedbal. Skúsil mu streliť do odhaleného brucha a s úspechom. Miestnosťou sa odrážal neuveriteľný ryk raneného tvora, ktorý sa zvíjal na zemi a pomaly umieral.
                Ďalší sa chystal zoskočiť z rímsy k svojim druhom, kúsok brucha mal odhalený a to sa mu stalo osudným. Nasledoval osud svojho druha. Stále však ostávali traja, ktorí sa k nemu blížili, ničiac všetko, čo im stálo v ceste. Nedohovárali sa rečou, len zvláštnymi a vysokými zvukmi. Bolo zrejmé, že sa chystajú podniknúť nejaký plánovaný útok. Všetci traja boli na zemi a pomaly sa približovali. Už to nebolo také besné prenasledovanie obete, ale postupný, premyslený a trpezlivý lov.
                Harry mal v tulci ešte osem šípov, nechcel ich nezmyselne vystrieľať, ale tiež sa nechcel stretnúť v otvorenom boji. Ich výraz bol hrozivý, výstražne cvakali hryzadlami, klepetá mali natiahnuté jeho smerom a bodec vysoko vo vzduchu. Vedel však aj to, že nemôže váhať a dovoliť im ešte viac sa priblížiť. Natiahol tetivu a zamieril na hlavu jedného z nich, pripravený okamžite nabiť k ďalšiemu výstrelu. Prvý šíp sa zaboril do hlavy, ktorá okamžite bolestne pišťala a škorpión sa prehol dozadu. Jeho náhly plán slávil úspech, ďalšia rana smerovala do brucha. Až teraz si všimol, že z hlavy strieka zelená tekutina, jedovitá. Bola to ich krv. Znechutene sa zameral na dvojicu, ktorú vyradenie ich druha nijako nerozhodilo.  
                Jeden z nich jeho ďalší výstrel odvrátil klepetom a zlomyseľne zasyčal. A Harry zahrešil. Skúsil zasiahnuť bodec naplnený jedom. Aj keď majú telo pokryté tvrdou schránkou, predsa len bodák vyzeral byť mäsitý. A bol. Po zásahu celý praskol, jed sa rozprskol všade naokolo a netvor bolestne zapišťal. Musel zasiahnuť to najcitlivejšie a to ho rozbesnelo. Už nedbal na postupný útok, jeho osem nôh sa rozdupalo a on sa náhlil k Harrymu. Ten vystrelil ďalší šíp, ktorým zasiahol hlavu. Škorpión bol blízko, Harry odstupoval a nad ním sa vztýčilo bolesťou zasiahnuté telo. Cúvajúc siahol za kopijou, vedel, že už nestihne natiahnuť ďalší šíp a vystreliť. Hrot sa zabáral hlboko do mäkkého brucha útočníka. Jeho klepeto sa zahnalo na človeka a ten sa zaknísal, zakopol o vlastnú nohu. Umierajúc ho odsotil klepetom vzad, Harry narážal o zem. Videl, ako padajúce telo zabára kopiju ešte hlbšie do brucha a tá sa láme. Stále tu však bola ešte posledná obluda, o pár metrov za mŕtvym telo, ktoré ležalo rozvalené vo vstupe do chodby.
                Pozorne striehol na človeka, ktorý naňho mieril šípom vyčkávajúc, čo spraví. Keď sa k nemu chcel dostať, musel prekročiť mŕtveho druha. To znamenalo, že by musel nadvihnúť nohu a odhaliť brucho. Bodec mal sklonený a klepetá pred hlavou. Poučil sa z nezdarov svojich spoločníkov a nemienil spraviť rovnaké chyby. Okrem toho, keď zabije človeka, bude mať dosť mäsa sám pre seba.
                „Tak poď, ty kretén,“ zavrčal naňho Harry pomedzi stisnuté zuby. Dávno mu prestalo biť srdce ako splašené, naopak, bol ľadovo pokojný. Škorpión sykol, akoby mu odpovedal. Jeho oči blčali hnevom a nepriateľstvom a hryzadlá sa rozcvakali ešte viac. „Nemysli si, že sa z teba poseriem,“ okomentoval jeho snahu. Škorpión opatrne dvíhal jednu nohu, ktorú chcel položiť na telo ležiace pred ním. Harry skĺzol očami k nepatrne odhalenému bruchu a zamieril. Tvor zaváhal, jeho noha sa chystala vracať späť na zem. Nemal čo stratiť, nemohol váhať. Zjavne to bolo inteligentné a neveril, že existuje ešte nejaká možnosť, ako s ním vybabrať. Šíp preletel päť metrov a zasiahol malú štrbinku medzi nohou a poodhaleným bruchom. V momente napriahol ďalší šíp. Škorpión sa zaknísal a zasyčal. Nebola to dokonalá rana, nezasiahla to najcitlivejšie, len sa vnorila do menej chránenej a nezatvrdnutej kože. Ale to stačilo, aby stratil koncentráciu. Harry využil jeho nepozornosti a ďalší zásah utrpela tvorova hlava. Trafil presne do oka a tentoraz obluda bolestne zavrešťala. Už nedbala na pozornosť, bolesť z vystreleného oka bola väčšia ako akákoľvek ostražitosť. A Harry svoj posledný šíp strelil presne do stredu brucha.
                Všetko stíchlo, opäť začul len zurčanie vody. Možno je tu nejaký jaskynný potok, napadlo mu. Teraz však bolo úplne jedno, či tu je nejaký potok. Díval sa na päť mŕtvych tiel a premýšľal, či toto má byť tá skaza, ktorá bola príčinou akéhosi kentaurieho dlhu voči Chrabromilovi. Alebo či je toto príčina tých kostier pred vchodom do jaskyne. Neveril tomu. Nezdalo sa mu, že by si kentaurovia neporadili s takýmito obludami. Určite boli nebezpečné, mali bodec s jedom, ostré klepetá a tvrdú kožu. Ale pochyboval, že by boli pre kentaurov hrozbou. Jedine, že by ich boli stovky oproti niekoľkým kentaurom. Nie sú neporaziteľní a aj keď sa zdajú inteligentní, majú svoje slabiny, ktoré sa dajú využiť. Zabitie piatich škorpiónov nepovažoval za úspech, len za využitie svojich možností, ktoré mu poskytli. A to vlastne len šípmi, meč nemusel vôbec použiť a kopija, ako sa zdalo, bola úplne zbytočná.
                Možno, keby svojim úvahám prikladal väčší význam, bol by obozretnejší. Prekročil dve mŕtve telá. Letmý pohľad ho ubezpečil, že nielen jed, ktorý bol rozstriekaný po stenách a vyžieral skaly, ale aj zelená krv škorpióna je nebezpečná. Šípy, ktorými ich zasiahol, odpadli. V tele zrejme pôsobila krv a vyžrala drevo, takže si ich nebude môcť pozbierať a naplniť tulec. Luk mu bol v tejto chvíli na príťaž, pretože šípy, ktorými nezasiahol netvorov, sa roztrieštili na ich telách. Kopija dopadla zrejme lepšie, alebo aspoň kovový hrot určite, ale keďže sa nachádzal hlboko v tele jedného z nich, nepovažoval za múdre pokúsiť sa ho vytiahnuť. Opatrne našľapoval, bál sa vkročiť do ich krvi alebo jedu. Predpokladal, že keď tak zničujúco pôsobia na drevo, jeho telo by bolo jednoduchšie k vyžieraniu.
                Poobzeral sa po miestnosti, niekde by tu mal byť artefakt, pre ktorý prišiel. Alebo je možno v niektorej z dier, ale tam sa mu dvakrát nechcelo ísť nazerať. Už sa začal zmierovať s tým, že bude prinútený skúmať tmavé diery, keď za jedným stalagmitom zazrel niečo lesklé. Opatrne pristúpil, na zemi ležala dlhá, úzka dýka. Podozrievavo sa zamračil. Keď mala byť toto vec, ktorou by dokázal otvoriť priechod a privolať kentaurov, tak je to veľmi podivné. Netušil, ako by sa to práve dýkou dalo zariadiť. Rozmýšľal, či ju vziať do rúk alebo či čakať. Len netušil, na čo. Je to nebezpečné alebo je na konci svojej cesty? To nezistí, kým to neskúsi. Siahol po nej.
                Svetlá z fakieľ začali slabnúť a potom sa znova rozžiarili. Jaskynná miestnosť sa triasla. Prikrčil sa. Všade sa ozýval hrmot, akoby sa celá skala, v ktorej bola jaskyňa, chystala rozpadnúť a pochovať ho zaživa. Nič však nezačalo padať a on kútikom oka videl, ako mŕtve telá miznú, ako sa zem pokrytá krvou a jedom čistí, ako sa strácajú prírodou vytvorené úkazy na dlážke. Všetko zmizlo, ostala len obrovská diera priamo oproti nemu. Všetko stíchlo, počul len vlastný zrýchlený dych. Bolo tam jasno, ako vonku a prázdno. Bol tam len on, v ľavej ruke zvieral dýku, do pravej už chytil meč. Vedel, že teraz príde k tomu, kvôli čomu vlastne prišiel. Bude musieť bojovať a to priamo. Nemá už žiaden šíp ani kopiju. S tou pravou obludou sa bude musieť stretnúť tvárou tvár.
                Pozeral sa do tmavej diery a s napätím čakal, čo z nej vylezie. Nič iné tam nebolo a on si ani nechcel predstavovať, že by do nej musel vliezť. Zmizlo všetko, dokonca aj chodba, ktorou prišiel. Bol v pasci, ostal sám, len so svojím vnútorným nepokojom. Bolo príliš ticho a jeho duša sa zastierala akousi zvláštnou predtuchou. Jeho nervozita rástla s každou ďalšou sekundou, kedy sa nič nedialo a neozývalo. Srdce mu búšilo v spánkoch a on nemal čas myslieť na nič a na nikoho. Pevnejšie zovrel meč v ruke, podráždene prestúpil z pravej nohy na ľavú, pohľadom stále pripútaný k tmavému otvoru.
                Už sa začal zmierovať s predstavou, že sa bude musieť premôcť a vykročí v ústrety nebezpečenstvu. Plytko sa nadychoval snažiac sa vnútorne vyrovnať, musel sa odhodlať k niečomu, nemohol tu stáť v neistote a naťahovať zbytočne čas. Už teraz si myslel, že z toho váhania zošalie. Hrdlo mal vyschnuté, keby aspoň vedel, čo môže čakať. Naprázdno prehltol a chystal sa spraviť prvý krok, keď na mieste zmeravel.
                Do ticha vládnuceho v jaskynnej miestnosti preniklo kovové rinčanie. Nepríjemný zvuk ho prinútil zmeravieť na mieste a on cítil každý napätý nerv, každý sval a každý úder svojho srdca, ktoré streštene bilo. Nič ho neprinúti ustúpiť, nech by boli zvuky akokoľvek výstražné. Až po chvíli začul aj niečo iné, ako štrngot kovu. Podobné búchanie sa ozvalo aj teraz a on si bol istý, že to robí osem párov nôh. Ale väčších, ako boli tie predchádzajúce. Búchanie bolo oveľa ťažšie a dôraznejšie a on tušil, čo má čakať.
                Zarazil sa však, keď sa náhliace kroky spomalili, keď sa varovné cenganie stratilo. Z diery pomaličky a ostražito vystupoval obrovský človek. Nie človek, škorpión. Ľudský škorpión. Keď bol kentaur napoly človek a napoly kôň, tento tvor bol napoly človek a napoly škorpión. Bojovník. Ľudské telo chránené zlatým brnením, na hlave prilba, nebolo mu vidieť do tváre, ale oči mu spod nej hrozivo blčali. Miesto klepiet ruky, v jednej držal meč zahnutý do oblúka, v druhej zvieral palcát, na konci sa mu kývala guľa s ostrými výčnelkami. Tvor ním pokýval a ozval sa rinčavý zvuk. Osem párov nôh sa súmerne pohlo a on sa dostal o pár metrov vpred. Vzadu sa do výšky čnel dlhý chvost s jedovitým bodákom, mieriacim naňho.  
                Harry preglgol, ale aspoň už zistil, čo pred ním stojí. Ani sám nevedel, čo očakával. Hlavou mu prebehla myšlienka, že v minulosti museli bojovať kone so škorpiónmi. Evidentne. A on bude musieť tiež bojovať. Tvárou v tvár niečomu, čo sa týčilo ešte meter nad ním a bolo to tri metre dlhé. Váhu si ani nepredstavoval. Aká silná musí byť rana palcátom, ktorú by mu uštedril? Tvor mu dal odpoveď. Demonštrujúc svoju silu sa napriahol a pichľavým palcátom udrel do kamennej steny vedľa neho. Rinkot bol sprevádzaný dunivým nárazom a od steny odleteli kamenné úlomky. Harry sa zamračil. Zrejme bude musieť byť veľmi mrštný, keď sa bude chcieť vyhnúť podobnej rane.
                „Čakám tu na teba, aby som ťa zabil,“ vyšlo spod prilby. Mohol len predpokladať, či sa pod ňou skrýva tvár, ale hlas bol ľudský. Chrbtom mu prebehol mráz, keď sa toto stvorenie ozvalo.
                „Fajn,“ precedil pomedzi zuby. Hlas sa mu na jeho vlastné prekvapenie nechvel, čo sa nedalo povedať o jeho vnútrajšku. Ani ho neprekvapilo, že tvor rozprával. Nevedel ho pomenovať, bol preňho len tvor. Škorpión sa pohol do strany, Harry opatrne opakoval jeho pohyby, ale protichodne.
                „Všetko živé, čo sa tu objavilo som zabil,“ pokračoval ďalej, pomaly kráčajúc napravo, kým Harry postupoval naľavo. „Som jaskynným strážcom a nedovolím nikomu, aby sem vkročil.“
                „To by mi teda nenapadlo,“ natiahol Harry s istotou a bez zaváhania. Prvotné prekvapenie a šok pomaly opadávali, ostávalo len zmierenie s tým, že k tomu jednoducho bude musieť prísť. A keď, tak nech si tá vec nemyslí, že sa mieni vzdať.
                „Keď som pokoril kentaurých bojovníkov, ty nebudeš problém,“ škorpión rozprával s ľahkosťou, takmer posmešne.
               „Čo keby si prestal kecať a svoje slová aj niečím podložil?“ zaškľabil sa mu Harry. Nie, že by mu bolo do smiechu, ale nevedel si pomôcť. Spod prilby sa ozvalo zasyčanie a reťaz znova zaštrngala. „Haha.“ Harry sa nad týmto gesto nasilu zasmial. To tvora vytočilo a s bojovým zarevaním sa vrhol dopredu. Jeho osem nôh dupotalo po zemi a vo vzduchu hrozivo mával palcátom. Čakal až do poslednej chvíle, zdalo sa mu, že sa čas neuveriteľne vlečie. Než sa dostalo stvorenie tesne k nemu, než sa palcát prestal kývať a smeroval naňho, než tvor doreval, prešlo veľa času. Uskočil a ťažká masa železa narazila do zeme, na ktorej len pred malou chvíľou stál. Než sa škorpión stihol napriahnuť mečom, Harry ho odbiehal a tým svojím sekol do jednej z nôh. Jaskynnou dierou zatriaslo po dunivom náraze. Ostal mu stáť za chrbtom, tvor sa otáčal.
                Všimol si, že aj napriek ôsmim nohám, je veľmi nemotorný. Ťažké a dlhé telo mu prekážalo pri rýchlych reakciách, čo bolo preňho prekážkou. Ale pre Harryho to znamenalo istú možnosť, ako sa nenechať rýchlo zabiť. Seknutie do netvorovej nohy mu príliš nepomohlo. Kožu mal drsnú a hrubú, nespôsobil mu žiadne ťažké zranenie. Keby to bol normálny človek, tak by to vyzeralo, že sa práve poškriabal na nejakej vetvičke. Takto to nepôjde, zrejme sa bude musieť zamerať na brucho.
                „To budeš predo mnou utekať?“ prilba sa zasmiala a oči zlovestne zablysli, keď stál opäť proti nemu.
               „Áno,“ prikývol. Nespúšťal z neho pohľad, hoci bolo zrejmé, že bude mať dosť času uniknúť, keby sa škorpión rozhodol útočiť. Pozrel na bodec. Určite bol možno ešte mäkší ako nechránené brucho, ale nenapadalo mu nič, ako by sa k nemu mal dostať bez toho, aby tvor smrteľne bodol. A vedel aj to, že jed je nebezpečný, aj keby mu ho rovno nevpustil do tela. Preto váhal s útokom na bodec. Keď ho rozpára, jed zrejme vytryskne. A on bude príliš blízko.
                „To je teda veľmi hrdinské,“ zasyčal škorpión. „Presne, ako bolo veľmi hrdinské, keď sa čarodejníci rozhodli postaviť sa na stranu kentaurov a použiť na nás kúzla. Ty ale nemáš prútik, však? Bude ľahké ťa zabiť,“ dalo by sa povedať, že to, čo z neho vyšlo, bol smiech.
                „Nie, nemám.“ Teraz nebol čas zisťovať, čo sa stalo v minulosti. Musel sa zamerať len na prežitie. „Možno to nie je príliš hrdinské, ale na to ja teraz kašlem,“ zavrčal na škorpióna. „Chcem prežiť, to znamená len to, že ťa musím zabiť. Hocakým spôsobom,“ povedal a škorpión sa tentoraz skutočne zasmial.
                „Tak to som teda zvedavý.“
                Bolo jasné, že nechce bodať. Nechcel si bodák zlomiť pri údere do skaly a čakal, kedy bude v pasci, aby nemohol uniknúť. Toto mu bolo jasné, preto sa cítil v relatívnom bezpečí. Aj keď vedel, že udržať si od tela meč a palcát, tiež nebude ktovieako jednoduché. Rovnako ako pokúsiť sa uštedriť nejaký ten dobre cielený a zmysluplný úder, aby mu uštedril nejakú tú bolesť.
                Niekoľko minút okolo seba krúžili, Harry zjavne bez snahy zaútočiť. Škorpión sa vrhol dopredu a Harry znova uskočil. Teraz sa ani nesnažil zasiahnuť niektorú z nôh, využil príležitosť, že sa nachádza za tvorovým zadkom a pokúsil sa zabodnúť meč do jeho zadnej časti tela. Čepeľ sa kúsok predsa len vnorila do obrovského tela a ozvalo sa bolestné syknutie. Musel sa skloniť, pretože sa chvost s bodcom zahnal a chcel ho aspoň odhodiť, keď nie bodnúť. Spätkoval dozadu, chrbtom sa zastavil až na protiľahlej stene. A tvor sa nenávistne obracal.
                Niekoľko pokusov skončilo rovnako, tvor si dával pozor už aj na zadok, Harry musel uskakovať pred palcátom aj švihaním meča. Pokúšal sa dostať nejakým spôsobom k nechránenému zvieraciemu bruchu, ale bol nízko nad zemou a obklopovalo ho osem nôh, ktoré zúrivo dupotalo, ako sa škorpión snažil v okamihu obrátiť a nedovoliť mu opäť zasiahnuť zadok.
                Vedel, že sa tu takto môžu naťahovať dlho. Mohol pred ním uskakovať donekonečna a k ničomu by to neviedlo. Na škorpiónovi sa nedala badať ani najmenšia známka únavy a ani jemu toto pobehovanie príliš síl neodoberalo. Nedostal sa k priamemu útoku, k nemu by bola potrebná odozva a tej sa Harry vyhýbal. Takmer zbabelo. Bolo však jasné, že keby mu dal príležitosť a prišlo by k mečovému súboju, on by ho zrazil palcátom, kým jemu by dýka nebola k ničomu.
                A možno to začal chápať aj škorpión. Zistil, že od človeka sa nedočká postavenia sa k priamemu súboju a taktiež ho nedokáže zahnať nikde do kúta, pretože v tejto diere žiaden kút nebol. Bol inteligentný a ľahko prekukol aj Harryho snahy o vyšmyknutie sa a pokus o zásah do brucha. Dával si pozor, aby si ho nepustil príliš k zvieraciemu telu. A skúsil niečo iné. Zohol sa pre kamene, ktoré odleteli od steny jaskyne a začal ich po Harrym hádzať. Nerobilo mu problému uskakovať pred letiacimi skalkami, nech boli hodené akoukoľvek silou.
                Tvor bol čím ďalej bezradnejší a nervóznejší, jeho hnev sa odzrkadľoval v každom ďalšom kroku, ktorý spravil. A Harry čím ďalej, tým bol viac odhodlanejší k tejto, možno zbabelej taktike. Ale aspoň mohol dúfať, že sa škorpión unaví, možno v snahe rýchlo s ním skoncovať spraví chybu, ktorú on bude musieť využiť.
               Hodinu okolo neho pobehoval, uškŕňal sa nad škorpiónovým hnevom a snahou, nad jeho výzvami a pokusmi o vyprovokovanie. Nereagoval na posmešky, nenechal sa dohnať k nejakej chybe, či zaváhaniu. Stále sa úspešne vyhýbal tvorovým útokom, unikal pred palcátom, ktorý zanechával v stenách skaly výrazné stopy a niekoľkokrát sa mu podarilo bodnúť do zadnice, z ktorej začala pomaly vytekať zelená krv. Alebo niečo podobné. Toľkokrát bodol do hrubej kože na rovnakom mieste, že sa proste popretínal k niečomu jemnejšiemu, zraniteľnejšiemu a bolestivejšiemu. A začal provokovať aj on. Nebol nadšený svojou taktikou, ale robilo mu potešenie pripomínať tvorovi jeho krvácajúci zadok, kým on bol do tej chvíle bez zranenia.
                V skalnej zemi už bolo niekoľko rýh a vysekaných kúskov kamienkov. Stále častejšie sa jaskyňou ozývalo dunenie, ktoré zapríčinil tvor svojím fanatickým mávaním palcátom. Harry prestával rozoznávať jeho reč, v ušiach mal čím ďalej tým viac zaľahnuté z lomozu. Už nepočul ani vlastné slová a cítil, že jeho koncentrácia upadá. Takmer hodinu a pol uskakoval, odbiehal a využíval množstvo síl, aby jeho útok bol čo najúčinnejší. Jeho pozornosť sa pomaly zastierala a videl na ňom, že začína prejavovať rovnaké problémy s udržaním rovnomerného tempa.
                Jeden z nich musel zákonite spraviť chybu a spôsobiť ňou to, že sa ich boj vydá úplne iným smerom. A spravil ju Harry. Pri odskočení jeho noha dopadla na kamene, ktoré sa na zemi povaľovali a zaspätkoval. Než stihol opäť pozbierať stratenú rovnováhu, tvor zaútočil. Všimol si váhanie a palcát sa hrozivo roztočil. Pri snahe cúvaním sa vzdialiť sa potkol a padal na chrbát. Kútikom oka videl dlhé ostré bodce zbrane, ktoré sa vo vzduchu zastavili. A približovali sa. Videl ich čím ďalej tým jasnejšie. Prekotúľal sa. Takmer ohluchol, keď sa mu vedľa hlavy do skaly zaboril palcát. Kamenné úlomky sa rozprskli, žmúril oči, aby mu do nich nevleteli. Aj tak cítil pichľavé kúsky, ktoré mu trhali pokožku na tvári a krku. Nevnímal bolesť, vedel, že škorpión ešte neskončil. Takmer naslepo sekol do ľudskej ruky, ktorá zvierala palcát. Tvor bol nad ním, týčil sa ako obrovská hora, ktorá bolestne zrevala. Jeho pokus o vrazenie meča do votrelca, ktorý ležal pred ním takmer bezmocný, bol zarazený na polceste. Meč mu preťal šľachy, svaly a cievy na predlaktí a vyvalila sa mu z nej červená, ľudská krv. Ruka s mečom klesla a v bolestnom reve začul blížiace sa zúrenie a hnev.
                Spomedzi prižmúrených viečok videl tvora, že sa chystá znova zaútočiť. Meč bol opäť vo vzduchu a palcát v zranenej ruke sa zase začal hýbať. Zviechal sa na kolená. Svoj meč vrazil do miest, kde sa končilo ľudské telo a začínalo to škorpiónie. Jeho hrot sa zabáral pod brnenie. Palcát sa blížil. Tvor znova reval. Musel využiť príležitosť. Vyťahoval meč a opäť bodol. Vzápätí chcel podliezť pod telo a dostať sa k bruchu. Útok palcátom bol zmiernený novou bolesťou. I tak bol ale prudký a dobre mierený. Cítil, že mu takmer zlomilo ruku. Zahnutý meč sa zaťal do zeme vedľa jeho nohy. Znova bol vo vzduchu. Tvor cúval a sekal. Harry kolenačky podliezal pod neho. Rýchlo, nestrácajúc čas, nemysliac na nič iné, len bodať. Už bolo všetko jedno, obaja vedeli, že sa z tejto situácie nemajú ako inak dostať. Jeden musel byť rýchlejší, len jeden mohol prežiť.
                Skôr, ako Harry bodol do brucha cítil, že mu preťalo lýtko. Úder palcátom už nebol taký silný, ale hroty boli stále rovnako ostré. S bolestným povzdychol sa pokúšal na to nedbať a vrážal meč do brucha, rukou s dýkou sa podopieral. Tvor zasyčal. Harry sa prevrátil na brucho, aby odklonil zahnutý meč. Odrazil útok a potom ešte jeden. Palcát mal v stehne, stonal a bezradne odkláňal výpady tvorovej sečnej zbrane. Stál nad ním a chcel ležiaceho človeka zabiť. A ten dvíhal ruku s dýkou a s celej sily ho vrazil do odhaleného brucha netvora. A potom ešte raz. Už sa neozývalo bolestné kričanie, ale takmer zdesený rykot, vysoké kvílivé zvuky, ktoré sa nemohli niesť z ľudských úst. Pochopil. V momente si uvedomil, prečo tu našiel tú dýku.
                Nedbal na krvácajúce a roztrhané nohy. Zviera bolo také rozhodené, že nevnímalo. Aspoň na moment. A to mu stačilo. Pozbieral sa, a kľačiac pokračoval vo frenetickom bodaní. Ruka s mečom visela pri tele. Teraz bola zbytočná. Teraz tu bola len dýka a brucho, ktoré čoraz viac krvácalo. Čím skôr ho dobodá, tým skôr bude po všetkom.
                Tvor sa spamätával z prekvapenia a neľudskej bolesti. Palcát sa pripravil k novému útoku. Harry si nič nevšímal. Nevidel nebezpečenstvo. Až keď sa zviechal zo zeme pri kamennej stene, na ktorú ho odrazilo, uvedomil si, že spravil ďalšiu chybu. Brnenie bolo prederavené a preliačené. Pokúšal sa polapiť dych, ktorý mu vyrazil úder palcátom. Škorpión sa naťahoval za mečom, ktorý mu v bolestivých kŕčoch vypadol. Brucho mu krvácalo a Harrymu krvácali nohy. Teraz nebol čas na poľavenie, ani na uvedomovanie si bolesti. Šlo o prežitie.
                Zdvihol sa a skočil tvorovi na chrbát. Podlé a zbabelé, ale chuť k životu bola väčšia. Tvor si nestihol zobrať meč. Musel sa starať o červíka, ktorý mu sedel na chrbte a zúrivo bodal zozadu do ľudského tela. Načiahol sa zdravou rukou, Harry sekol. Nie tak silno, akoby chcel. Musel sa vyrovnávať s pobehovaním a pokusmi striasť si ho z tela. Už reval aj on. Každý útok podložil zúrivým výkrikom. Myseľ zastretá takmer nepríčetnosťou si nepripúšťala nič iné, len spôsobovanie bolesti. Len snahu o zabitie. O prežitie. Až palcát ho zrazil k zemi.
                Rozpleštil sa na chladnej zemi. Cítil udretý bok, narazené rebrá, možno zlomenú lopatku. Pravú ruku mal vykĺbenú a krvácal čoraz viac. Škorpión ho zo seba striasol, ale mal problémy s vlastnými zraneniami. Rany na bruchu škorpióna sa stále zväčšovali, akoby mala dýka v sebe akúsi moc, ktorá spôsobila, že zapichnutím sa škoda zďaleka neskončila. Osem nôh sa v bolestiach podlomilo, telo kleslo, už tu neboli bolestné výkriky, len akési chrčanie. Palcát nemal záujem útočiť. Harry to z úctivej vzdialenosti pozoroval. Telo sa prevrátilo na chrbát, nohy sa týčili do výšky a zdalo sa, že tvor skončil. Že jeho boj je na konci a on to vzdal. Vyzeralo to tak. Harry vedel, že ešte nie je koniec. Jeden z nich musel umrieť a on, aj keď bol vyradený, ešte stále nie je mŕtvy.
                Sťažka sa postavil, musel to skončiť ešte skôr, kým má on sám nejaké sily. Strata krvi, zlomené kosti a udreté miesta naznačovali, že o malú chvíľu stratí vedomie. Musel spraviť niečo ešte skôr, kým sa tak nestane. Nemohol dať tvorovi príležitosť k tomu, aby sa pozviechal a zabil ho, kým on bude mimo.
                Zaťal zuby a s pevne zovretou dýkou sa približoval k dlhému telu. Chvost s bodcom ležal na zemi. Teraz to bolo jedno. Chcel ho doraziť. Nebolo vidieť do ľudskej tváre, ale nedalo sa prehliadnuť, že viečka pod prilbou sú privreté.
                „Ty panghart,“ zasyčal, keď sa driapal na jeho telo. Nereagoval, ale hrudník sa dvíhal. „Zabijem ťa,“ vypustil pomedzi zuby a bodal. Na nič nečakal, nič si nevšímal. Po prvom vrazení dýky do brucha sa zviera striaslo. Prekvapene pozrelo na človeka, ktorý mu kľačal na bruchu, opierajúc sa na jednej ruke a druhou dokončievajúc to, k čomu už nemal ďaleko. Zrejme to je jeho koniec. Brucho po chvíli vyzeralo ako zelená kaša, ale stále to nestačilo. Nohy škorpióna sa triasli v smrteľnom kŕči, ale stále nebolo hotovo. Rozhodol sa, že ho zabije. Keď má umrieť, vezme ho so sebou. Bude to koniec pre oboch.
                Tieň, ktorý sa zrazu pohol napravo, Harryho prinútil spozornieť. Škorpiónov chvost s jedovitým bodákom sa zdvíhal do výšky. V ľudskom tele už nebolo sily, ale stále tu bola zvieracia časť. Tri nohy sa pohli smerom k nemu, chceli ho zovrieť a podržať. Pochopil. Ľahol si na bok, nohy cvakli nad ním. V tej chvíli už bodák odkrajoval zo vzdialenosti, ktorá ich delila. Minul. Jedovitý bodec vrážal do vlastného brucha, už i tak zdevastovaného Harryho bodaním. Toto bola definitívna bodka. Harry v zúrivosti zabodol dýku až po rukoväť do sivého vačku na konci chvosta. To málo jedu, ktoré škorpión vstrekol do vlastného tela stačil k tomu, aby zabil sám seba. Zvyšný jed sa vďaka Harryho prebodnutiu rozstrekol do vzdialenosti troch metrov. Okolie sa pokrylo zelenou mazľavou tekutinou, ktorá začala vyžierať všetko, čo sa len dalo. Aj Harryho. Upadal do bezvedomia, možno umieral a cítil, ako sa mu jed dostáva cez póry do tela. Zvieral dýku a cítil blížiaci sa koniec. Zrejme nemal prežiť ani jeden.

------

Zdvihol sa zo zeme. Bol v úplnom poriadku. Necítil bolesť, cítil sa dobre. Pozrel na seba. Brnenie bolo preč, rovnako na sebe nebadal ani známku zranení. Nebol krvavý, ani poznačený krvou škorpióna, či jeho jedom. Nechápal. Akoby sa nič nestalo. Asi umrel a teraz sa nachádza niekde, kam sa nik živý nedostane. Mal na sebe len habit, ktorý vytvorili kentauri a v ruke držal dýku. Zvláštnu dýku, ktorú určite nenašiel bez príčiny.
                Nebolo okolo neho nič a to nič malo celkom jasnú bielu farbu. Len zem a belosť, kam až oko dovidelo. Kde do čerta je? Bezradne sa poobzeral, nič nevidel, nič nepočul a nič necítil. Vykročil. Akosi často sa dostáva na miesta, kde nevedel, kam má ísť. Stadeto už ale zrejme nebude návratu. Umrel a všetko je stratené. Zlyhal a to je koniec pre Ginny a Hermionu. A pre všetkých ostatných na zemi tiež. Klesol na kolená. Uvedomenie si reality ho vydesilo, zarazilo a zasiahlo. Všetko je stratené a on sa tu teraz bude potulovať, bez možnosti spraviť čokoľvek. Toto nemôže byť nebo, on sa nemohol dostať do neba. Bezradne odhodil dýku, ktorá mu síce dala možnosť zvíťaziť nad obludou, ale on ju nevyužil. Chytil si hlavu do dlaní a chcel plakať. Slzy však neprichádzali. Zrejme v nebi nie je miesto pre slzy. Ale on nemôže byť v nebi.  
                „Dúfal som, že budeš viac odolným a nevzdáš sa tak ľahko,“ ozval sa hlas za ním. Strhol sa a od prekvapenia si sadol na zadok. Díval sa do očí mužovi, ktorý sa zjavil za ním. Nebol vysoký, nebol ani starý a ani mladý. Zlaté brnenie sa na ňom lesklo, dlhšie čierne vlasy vykúkali spod prilby a na zarastenej tvári dominovali tmavomodré oči, blčiace veselými ohníkmi. Pri páse meč a v jednej ruke štít. Červeno-zlatý štít, v strede ktorého bol čierny lev. Harry vyvaľoval oči. „Vstávaj,“ zaškľabil sa naňho muž. „A tamto zober. Kvôli tomu si predsa prišiel,“ ukázal na dýku, ktorá ležala niekoľko metrov od nich.
                „Si Chrabromil?“ spýtal sa Harry, keď sa ako tak spamätal.
                „A koho si čakal?“ uškrnul sa bojovník. „Merlina?“
                „Ja...“ nechápavo sa zamračil.
                „Ja viem. Vylez na nohy a porozprávame sa.“ Harry sa díval, ako jeho predok vytiahol prútik a vyčaroval stôl s dvoma stoličkami. V tejto ničote to vyzeralo smiešne. Okamžite bol na nohách, hladný po informáciách a vysvetlení. Priniesol dýku, ktorú položil na stôl. Po Richardovom pokyne si sadol za stôl. Ten mrkol na dýku a usmial sa. Po opätovnom švihnutí prútikom sa zmenila na lesný roh. „Je jasné, že chceš vedieť, prečo to všetko, ale najprv spusti ty.“
                „Ja, no...“ zakoktal sa. Richard prevrátil oči.
                „Nie si veľmi výrečný,“ zvedavo si ho obzeral. „Pochop, že chcem vedieť, ako ďaleko si sa dostal, koľko času ubehlo. Chcem o tebe vedieť všetko a až potom spustím ja. Dúfam, že to ako starší môžem žiadať,“ pousmial sa.
                „Áno, dobre teda,“ pritakal Harry a zamračene sa díval na svojho predka. Rozhodol sa vysypať zo seba všetko a otázky si nechať na neskôr. Nemohol to byť nik iný, ako Chrabromil. Kto iný by sa tu mohol objaviť, keď toto všetko bola jeho práca? Začínal si namýšľať, že možno nakoniec ani nie je mŕtvy. To by sa zrejme Richard neusmieval a nebol by taký pokojný. Po polhodine mu povedal všetko o sebe, o svojom okolí, o tom, kde pátrajú a čo už vypátrali a aj o ich predpokladoch. Zamyslene ho počúval, ani raz ho neprerušil.
                „Aha,“ skonštatoval, keď Harry stíchol. „Takže Brigita zanechala svoju spomienku,“ usmial sa a pozrel mu priamo do očí. „Áno, máš pravdu, keď si myslíš, že ja som spravil niečo podobné. Avšak s tým rozdielom, že ja môžem riadiť veci, ktoré sa dejú okolo mňa a nemusím sa uspokojiť len s pevne stanovenými podmienkami. Vysvetlím ti, prečo tá jaskyňa, prečo kentaurovia a prečo to všetko. Ale najprv k tvojim úvahám. Áno, že sme spravili chybu, na to ste už prišli a požiadal som ťa, aby si ju napravil. Nečakám nič iné len to, že budeš súhlasiť. Pretože si koniec koncov Chrabromil, aj keď ešte nie úplne dozretý. V Godricovej úžľabine som mal družku a svojho syna. Nikdy som sa neoženil, nie, že by mi to nevadilo a nechcel som. Ale teraz uznáme, že to bolo celkom rozumné. Nikto nevedel, že mám syna a ja som kameň nechal jemu. Ale o tom všetkom vieš. Čo nevieš, len možno tušíš. Zlé a temné sily, ktoré sa pokúsil zhromaždiť už Salazar, sa určite dostanú k slovu. Jeho potomok sa o to postará a ty budeš musieť prísť na spôsob, akým sa im brániť. O to sa postarala Brunhilda. Zrejme tie záznamy, ktoré zanechala, obsahujú aj tieto kúzla. Na to budeš musieť prísť sám, nikdy som jej nevidel do hlavy a ona sa mi nezdôverovala. Odtlačok svojej duše, celkom šikovnej, ktorú som tu zanechal, som vyzbrojil len okrajovými znalosťami. Zrejme tomu pre niečo bolo,“ flegmaticky pokrčil ramenami. „K veci. Za tisíc rokov, ktoré ubehli, sa určite udialo veľa vecí, ktoré ovplyvnili vlastne všetko. Štít sa teda nakoniec našiel a vrátil na miesto. To ma teší, pretože som sa práve chystal pátrať po Brigite, keď som natrafil na kentaurých zvedov. Poskytol som im územie, aby mohli skončiť s potulným životom a ktorých som chcel presvedčiť, aby sa pridali na našu stranu. Sú to veľmi dobrí bojovníci, ale spolu s nimi prišli aj Scorstrags, vražedné škorpióny, ktoré ich prenasledovali. Kentaurovia nemali dlho pokoj, dokázali v pokoji žiť len dva roky, kedy boli napádaní týmito Scorstrags. Zvedovia ma informovali, že ich obrana dlho nevydrží, pretože škorpiónov je poriadna presila a oni mali podozrenie, že ak sa Scorstrags dostanú cez nich, cestu k Rokfortu budú mať voľnú. A to som nemohol pripustiť. Rokfort bol môj domov. Spolu s hlúčikom vlastných žiakov som sa vybral im pomôcť. Ich rady boli preriedené, prichádzali o ženy a deti, vymierali. Nepoznali sme účinné kúzlo proti škorpiónom, pretože sme sa s nimi dovtedy nestretli. Len sme ich svojimi kúzlami dostávali na lopatky a tým umožňovali kentaurom, aby ich dorážali. Pretože to oni mali v rukách meče a kopije a šípmi dokázali strieľať do ich jedových bodákov. Nás asi desať a malý hlúčik kentaurých bojovníkov dokázal nakoniec zvíťaziť na armádou škorpiónov, ktorí to vzdali a utekali preč.

Už za pôdu som mal neistý prísľub, že v prípade všeobecnej vojny mi kentaurovia pomôžu. Ale za pomoc pri ochrane ich potomstva mi sľúbili bezvýhradné vazalstvo. Nechcel som, pretože som vedel, vďaka sudbe a proroctvu, že k hlavnému stretu príde oveľa neskôr. Využil som ich vazalstvo a navrhol, aby ho preniesli na môjho potomka s tým, že pomôžu jemu. Salazar mal totiž záujem o týchto škorpiónov a bolo jasné, že jeho potomok si ich bude vedieť získať. Síce nasilu, ale predsa súhlasili, že pomôžu môjmu potomkovi, keď sa objaví a keď preukáže, že je nejaká nádej riskovať život kvôli nemu. Povedal som, že dám do jaskyne tvora, s ktorým mali oni problém a keď môj potomok tohto tvora porazí, presvedčia sa, že stojí za to stáť pri ňom a pokúsiť sa vykúpiť z vazalstva...“
                „Nie je to príliš? To vazalstvo za takúto pomoc?“
                „Neskáč mi do reči, prosím,“ mierne sa pousmial. „Nezabúdaj, že oni boli na hranici záhuby. Ich rod mohol vymrieť, keby ich vyzabíjali a nemali k tomu ďaleko. S nami dostali šancu a oni si život vážia. Preto sa zaviazali. Možno to už veľakrát oľutovali, nie možno, ale určite, ale ich slovo je zákon. Keď raz niečo povedia, stoja si za tým. A keď sa zaviažu vazalstvom, ich slovo má oveľa väčší význam. Takže to bolo vonku a oni museli súhlasiť s tým, že ich kúzlom dostanem do bezpečia a oni budú čakať, kým sa niekto nezjaví. Môj potomok.

Zariadil som všetko tak, aby si sa k nim dostal len pomocou kamienka. Aby si musel ísť do jaskyne, kde si mal poraziť škorpióna. Aby si našiel tento roh, ktorým si otvoríš priechod a zavoláš ich. Určite si prišiel na to, že škorpióna obyčajný človek nikdy neporazí, nie obyčajnými zbraňami. A oni prútik nechceli. Súhlasil som aj s tým. Dal som im možnosť ťa vytrénovať a nie celkom zbytočne. Nikto nevie, či sa ti ten výcvik nebude niekedy hodiť. Zariadil som však, aby si nakoniec vyhral. Tie menšie škorpióny slúžili k tomu, aby zabraňovali nežiaducim k postupu do jaskyne. Tí boli skutoční. Ten veľký, Scorstrags bojovník, všetko bolo zariadené tak, aby si vyhral. Tá dýka bola napustená ich jedom, zožierala ho zaživa. Ale aj tak si musel niečo ukázať, inak by si sa nikdy nedostal k tomu, aby si sa ho dotkol. Ostatné všetko boli tvoje predstavy. V okamihu, ako si sa chytil dýky, nachádzal si sa v imaginárnom svete, ale prežíval si to ako skutočnosť. Musel si ho poraziť, ale nikdy si nemal umrieť. Všetko to bolo narafičené tak, aby si sa nakoniec dostal aj sem. Zistil si, že škorpióna je možné poraziť len jeho vlastným jedom. Kentaurovia majú v tomto istú výhodu. Povrch konského tela je voči jedu odolný, nie však tá ľudská časť. Preto s ním môžu bojovať zblízka a roztrhnúť jeho jedový vačok, ktorý ho zabije. Nie však ich, pokým si uchránia ľudská časť tela. Ty by si nikdy nad ním nevyhral, keby si bojoval zblízka alebo by si nemohol použiť prútik. Keby to bolo skutočné, umrel by si a všetko by vyšlo navnivoč. Takto však žiješ, získaš roh a odídeš odtiaľto. Keď sa Salazarov potomok vzchopí a získa moc nad vojskom škorpiónov, ty si zavoláš vojsko kentaurov. A samozrejme sa naučíš používať kúzla Bystrohlavovej. Neverím, že je tam niečo, čo by zabilo škorpióna, k tomu sme sa nedostali, ale určite sú tam kúzla, ktoré ti pri boji pomôžu.“
                „Takže to všetko, vlastne ten zápas, to bola len moja predstava? Nikdy som nebojoval?“ zamračene sa díval na Richarda. Ten sa zaškľabil.
                „Ale bojoval,“ nevinne mykol plecami. „Vnímal si to tak, cítil si to a prežíval rovnako, ako keby to bolo skutočné. Jednoducho som chcel, aby môj potomok prežil. Nemohol som sem zavrieť skutočného škorpióna a dúfať, že ho porazíš. Vadí ti to snáď?“
                „Nie,“ okamžite zavrtel hlavou. „Len, že to bolo...“
                „Keď si myslíš, že zbytočné, mýliš sa.“
                „Ale kentaurovia nevedia o tom, že to bola len predstava.“
                „A ty im to nikdy ani nepovieš,“ zamračil sa. „Tisíc rokov špekulujú, ako sa z toho dostať. Vsadili na nerovnomernosť síl, pohŕdajú prútikom a chceli svoje zbrane. Ja pohŕdam ich zbraňami a prútikom som to trocha upravil. Predsa si ho porazil. Ja som len zabezpečil, že si neumrel.“
                „Ale...“
                „Už buď ticho. Toto nebudú vedieť. Tu máš,“ podával mu roh.
                „Dobre, takže sa stadeto dostaneme,“ opatrne ho bral do rúk. Richard prikývol, pomaly sa prestával mračiť. „Kde som teraz?“
                „V jednej zo svojich predstáv,“ zasmial sa. Harry naňho pozrel. „Dobre, nachádzaš sa vo vnútri jaskyne. Dostal si sa ku mne v tej chvíli, ako si chytil tú dýku. Ibaže ťa ešte predtým vyhľadal Scorstrags. Jeho zabitím zaniklo všetko, o čom si si myslel, že je skutočné, tvoje zranenia a tak podobne a zahodením dýky si vlastne zavolal mňa.“
                „Aha,“ prikývol zamračene a trocha vyčítavo naňho pozrel. Jeho prapraded, ktorý bol vekovo blízky Siriusovi a možno mali aj podobnú povahu, sa naňho nevinne usmieval. „Čo môžem čakať od Voldemorta? Aké obludy na nás vytiahne?“
                „Hm, netuším,“ mykol plecami. Harry naňho pozrel nechápavo. „No čo pozeráš? Sám neviem, s akými obludami Salazar experimentoval, keď sa naše cesty rozišli. Alebo ešte v dobe, kedy bol s nami. Nezveroval sa. Ubehlo ale veľa rokov a ja som mal dosť času k tomu, aby som premýšľal. Nevedeli sme o tom, ale nikdy sme od neho nič dobré nemohli čakať.“
                „Takže neporadíš?“
                „Neviem, vážne. Viem len toľko, že keď je na svete jeden tvor, on sa isto pokúšal nájsť hrozivejší a nebezpečnejší protipól. Vezmi si kentaurov a škorpiónov, napríklad. Som si istý, že sa snažil nájsť niečo, čo by dokázalo bez problémov zničiť hocičo.“
                „Napríklad sa pokúšal nájsť niečo, čo by zabilo napríklad fénixa?“ zamyslene sa spýtal.

                „Napríklad,“ prikývol. „Ale netuším, kam sa až dostal.“
                „A tie vaše kúzla?“
                „Sú to len pomocné kúzla. Ale opäť netuším, aké Bystrohlavová zanechala. Zrejme nie príliš bojovné. Nepodporovala ma príliš,“ zaškľabil sa.
                „Áno,“ Harry sa krivo pousmial. „Nemohol som predsa čakať, že by som dostal všetko napísané. Ty by si neporadil? Kúzla alebo niečo, čo sa týka pätice? Nardajská žiara?“ skúšal s nádejou. Richard naňho zamyslene pozeral. Po chvíli sa ozval.
                „Už niekoľkokrát si sa stretol s názorom a vlastne pravdou, že na všetko musíš nájsť odpovede ty. Inak to celé nemá zmysel. Môžeš prijímať rady a pomoc, ale nakoniec v tom ostaneš sám. Ty a Salazarov potomok. Máš kameň, máš štít, máš armádu, ostatné kroky ťa privedú do cieľa.“
                „A ty by si mi mohol dať nejakú radu?“ nadvihol obočie.
                „Iste, drž sa toho, čo charakterizuje Chrabromila, buď odvážny, priateľský a nápomocný. A rovnako prijímaj priateľstvo a pomoc. To by ti, myslím, malo stačiť.“
                „Ja si myslím, že by môj strýko mal iný názor,“ podarilo sa mu zaškľabiť. Richard spýtavo nadvihol obočie. Len mávol rukou. „To je jedno. Ako si začaroval čas? Akým rozdielom tu plynie? Aký je teraz čas na zemi, keď sme tu už osem mesiacov?“
                „Hm, zrejme myslíš na toho svojho starého Fénixa Dumbledora. Čas som začaroval tak, aby ti vyhovoval. Aby si sa naučil všetko, čo po tebe kentaurovia chceli a aby neubehlo príliš veľa času na zemi. Vlastne sa ti prispôsobil. Ale či to mohlo stačiť aj k tomuto, tak to neviem. Tisíc rokov je veľké časové pásmo, aby sa dalo počítať na dni.“
                „Aha, tak to myslím, že by som si mal pohnúť.“
                „Zrejme áno.“ Zdalo sa, akoby Chrabromilov hlas znel skrúšene.
                „Stretnem ťa ešte niekedy? Alebo Bystrohlavovú?“
                „Neviem, či mňa. Neviem, kde som zanechal odtlačky svojej duše. Možno už nikde. Ale s určitosťou ti môžem povedať, že Bystrohlavovú nestretneš nikde. To skôr Salazara,“ zaškľabil sa.
                „Aha, fajn. Rokfort a jeho tajomstvá. Čo ešte skrýva?“
                „Opäť sa budeme baviť o tom, kto má na všetko prísť?“
                „Na to, že si Chrabromil, nie si veľmi nápomocný,“ mračil sa.
                „A na to, že ty si môj potomok, nie si príliš odvážny,“ usmial sa. „Na všetko prídeš.“
                „Ale...“ zaprotestoval.
                „Skončil som. Všetko, čo som mohol, som povedal. Teraz zmiznem a so mnou zmizne to jediné magické, čo tu bolo. Ocitneš sa opäť v jaskyni, ale cestu von už budeš mať voľnú.“
                „Počkaj ešte,“ spustil, ale postava Richarda Chrabromila s úsmevom mizla, rozplývala sa v hmle a mizlo všetko biele. Opäť sa ocitol v jaskynnej diere, mŕtvy škorpión tu už nebol, chodba k východu bola voľná. „Do čerta!“ zakričal do priestoru a jeho hlas sa odrážal od stien na okolo. „Ešte som mal otázky,“ zamračene kopol do jedného z kameňov. „Aj tak viem hovno,“ zavrčal a vybral sa cez chodbu von. Na jeho prekvapenie zmizli všetky mŕtve telá a kostry kentaurov. Nič nenasvedčovalo tomu, že tu kedysi niekto bojoval proti niekomu. A už vôbec nie kentaur proti škorpiónovi.

------

„Dokázal si to,“ s výdychom skonštatoval Contian, keď sa Harry dohrabal naspäť do dediny. Najprv sa vyobjímal s Ginny a aj Hermionou, ktorá nasledovala hneď po jej kamarátke. Obe stáli medzi stromami a dívali sa do miest, v ktorých zmizol. Čas sa aj pre ne neuveriteľne vliekol a keď sa po takmer piatich hodinách objavil, obe sa mu rozbehli na proti. Otázky umlčal, nebol na to čas. Spýtal sa na Sobriana a ony mu v rýchlosti povedali, že je v poriadku a oznámili mu aj rozhodnutia nového vodcu.  
                „Áno,“ prikývol a schválne držal roh tak, aby ho dobre videli všetci kentaurovia. „Porazil som vášho odvekého rivala, získal som roh, ktorý nám otvorí cestu do reality a vy tu teraz budete čakať na moje zavolanie.“
                „Správne. A splníme sľub, ktorý sme dali Chrabromilovi,“ pritakal Contian a pozrel na svojich druhov. Nikto ani nehlesol. „Nebudem sa pýtať, ako to prebiehalo. Nielenže o tom určite nechceš hovoriť, ale sa aj ponáhľate.“
                „Správne. Len pozriem Sobriana a potom odídeme.“
                „V poriadku.“
                Mladý vodca šiel s nimi. Sobrian mal zjavnú radosť z toho, že vidí Harryho živého a aj keď sa vyjadril, že mu bude smutno za dievčatami, veril, že sa s nimi po vojne ešte stretne. Keďže mohli zabudnúť na to, že by priechod do ich sveta používali ako otvárajúce sa dvere, dal im miešok byliniek, o ktorých sa vyjadrili, že u nich nerastú. Hermiona plakala, keď sa zo starcom lúčila. Šepol, že jej srdce je vyliečené a pripravené otvoriť sa pre novú lásku. Len očervenela a zvláštne sa naňho zadívala.
                Harry si s Contianom podal ruku. Kentaur povedal, že môžu s ich pomocou počítať, aj keby neexistovalo nejaké vazalstvo. A Harry sľúbil, že ich uzavretie nebude trvať už dlho a oni sa postavia, bok po boku, aby si spoločne vybojovali slobodu.
                Onedlho už stáli všetci traja pred kamennou skalou, ktorou sa sem pred ôsmimi mesiacmi dostali. Sprevádzal ich Contian so svojou priateľkou, ktorá na nich počkala ďaleko za dedinou. Posledné pohľady a pozdravy a Harryho silné zatrúbenie na lesný roh. Keď zanikol aj posledný zvuk rohu, kamenná stena začala víriť a oni sa držiac za ruky ponorili do jej vnútra.

------

„Budú mi chýbať,“ zamrmlala Hermiona, keď sa stena na druhej strane v Rokforte za nimi uzavrela.
                „Pred dvoma mesiacmi si vravela niečo iné,“ zaškľabil sa na ňu Harry, za čo vyfasoval nepekné zagánenie. „Mali by sme rýchlo zistiť, koľko času ubehlo.“
                „Snape?“ skúsila Ginny s úškrnom. Okamžite mala na sebe vyčítavý pohľad.
                „Skôr by som navrhoval Siriusa. Severusa si nechajme na neskôr,“ zatváril sa takmer bolestne. Hermiona sa zachichotala.
                „A ako to chceš spraviť? Keď sa takto ukážeme na chodbách, po ktovieakom čase, nenápadní nebudeme.“
                „Dobby, samozrejme...“
                Ani ich neprekvapilo, keď sa po ich zavolaní objavil. Zrejme ho nezastavili ani žiadne tajné miestnosti, nič. Na volanie bol schopný dostať sa kamkoľvek. Keď sa opomenie jeho zarazený, prekvapený a takmer vydesený pohľad, ktorý hodil na Harryho a zdvihnuté obočie, ktoré venoval obom dievčatám, bol rád, že ich znova vidí. Ako sa dozvedeli, od doby, kedy zmizli, ubehol jeden mesiac. Čo nebol tak dlhý čas a oni by prípadne mohli predpokladaný hnev všetkých prežiť.
                Bolo krátko pred večierkou. Nechceli do toho ťahať Draca, predpokladali, že on má mapu aj plášť. Chceli sa vyhnúť zdržovaniu, ktoré by určite nastalo. Potrebovali vyriešiť situáciu okolo Dumbledora. Harry potreboval vedieť, či je ešte živý alebo či jeho sen pred takmer dvoma mesiacmi znamenal koniec veľkého čarodejníka. Tých pár minút počkali, Harry nervózne pochodoval po miestnosti.
                Keď nastal čas večierky, Dobby im skontroloval cestu. Zakrádali sa chodbami, skrývali sa vo výklenkoch a za brneniami, ale okrem štyroch duchov, pred ktorými sa im podarilo ukryť a obrazov, ktoré buď driemali alebo si ich nevšímali, nenarazili na nikoho.
                „Je po večierke. Ako si vôbec predstavujete?“ Sirius stál vo dverách, ktoré naštvane otvoril, keď mu na ne zabúchali. Díval sa na nich, akoby sa pozeral na prízraky. A oni sa len nesmelo škľabili. „Harry, do čerta,“ vydýchol a neveriacky si ho obzeral. Až tak uprene, že sa ten začal červenať.
                „Dobre, to by stačilo,“ zamrmlal a tlačil dievčatá pred sebou do vnútra Siriusovho bytu. „Človek by čakal, že ho aspoň privítaš a nie, že ho necháš stáť pred dverami.“
                „Čo sa ti stalo? Čo sa vám vlastne stalo? Kde ste boli? Čo...“ pálil otázky.
                „Teraz nie je čas. Kde je Dumbledore?“ prerušil ho.
                „Počkaj, najprv mi vysvetlite...“
                „Sirius, čo sa deje?“ zo spálne vyšla Susan a zarazene zabrzdila. Oklepala sa však oveľa skôr a s úprimným výdychom sa objímala s oboma dievčatami kontrolujúc, či sa im nič nestalo. „Harry,“ pozerala naňho, ten nervózne a netrpezlivo prevracal oči. „Čo sa ti stalo? Kde máš okuliare a prečo vyzeráš tak...“ nenašla slová.
                „Vymakane?“ s úškľabkom jej pomohla Ginny. Hermiona takmer vyprskla.
                „Na to je čas. Kde je Dumbledore?“ pozrel opäť na Siriusa, ktorý si ho neprestával obzerať. „Prestaň civieť.“
                „Nevieme, už mesiac sa neobjavil. Odišiel niekde do východnej Európy. Prečo?“
                „Pretože sa mi pred dvoma mesiacmi snívalo o jeho smrti. Voldemort ho zabil!“
                „Čo? Zabil? Pred dvoma mesiacmi?“ nechápala Susan.
                „Boli ste preč mesiac.“
                „Boli sme preč osem mesiacov,“ vložila sa Hermiona.
                „Osem?“ obočie oboch vyletelo takmer k vlasom. „Ale keď pred dvoma mesiacmi...“
                „Čas tam šiel úplne nelogicky. Možno je ešte živý. Ako zistíme, kde je?“ nadhodila Ginny.
                „Neviem,“ Sirius sa zjavne zamyslel. „Félix?“
                „Ten je uňho.“
                „Pôjdeme za ním a poprosíme ho, aby ho našiel.“
                „A čo Severus? Idem preňho,“ Susan si zaväzovala župan a brala do rúk prútik.
                „Je to nutné?“ Harry na ňu pozrel takmer prosebne.
                „Vieš že je?“ zamračila sa naňho.
                „Poďme.“
                „Heslo nemenil?“
                „Nie.“
                „Tak sa stretneme uňho.“
                Vo vstupnej hale sa rozdelili. Susan šla do žalárov a oni k riaditeľovej pracovni. Harry takmer utekal a ostatní sa čo najrýchlejšie ponáhľali za ním. Bola nádej. Predsa len ten čas plynul nezmyselne. Možno aj jeho predpoveď smrti mala odlišné rozmery. Nemuseli to byť dva dni. Mohlo to byť oveľa viac. Po vyšteknutí hesla sa dostávali hore. Srdce mu búchalo až v hrdle a nebyť Ginninej ruky, ktorá ho upokojujúco zvierala, tak by snáď kričal na celý hrad. Rozvalili dvere do pracovne a modlil sa, aby tam Félix bol.
                „No to je dosť, že idete. Premýšľal som, kedy si začnete robiť starosti,“ ozval sa hlas profesora Dumbledora.

TOPlist