31. Pošta II.

 

„Áno alebo lepšie povedané s najväčšou pravdepodobnosťou. A mňa by zaujímalo, čo robí Susan s Malfoyom. Chápem, že by mohla prísť navštíviť svojho brata, ale čo pri tom robí on?“ a opäť začal hypnotizovať tri bodky v Snapovom byte.

„Možno je to len náhoda.“ Hermiona tiež nespúšťala pohľad z mapy.

„Možno, ale aj tak, čo robí Malfoy v jeho byte?“ celá táto situácia mu pripadala zvláštna. „Skúsim sa jej na to opýtať a odteraz budem kontrolovať mapu častejšie. Alebo ešte lepšie, opýtam sa na to priamo Snapa, na schôdzi.“

„Harry, ja ťa upozorňujem, nevŕtaj doňho zbytočne,“ podala námietku, ale on len prevrátil oči.

„Keď sa náhodou jedná o tú vec, ktorú má Malfoy urobiť, tak je to aj v záujme Rádu, nemyslíš?“ otočil sa k nej.

„Možno,“ zavrtela hlavou, „a možno to tak ani nie je.“

„Možno,“ zaškľabil sa, ale svojou domnienkou si bol viac ako istý. Medzitým si všimol, že ako Zabini, tak i McCrea opustili miesto na siedmom poschodí a zamierili naspäť do slizolinskej klubovne. Musel sa uškrnúť, Blaise nezistil nič. V rýchlosti skontroloval bodky na mape a potešilo ho, že sú zoskupené v skupinkách. Vždy minimálne tri bodky.

Asi by bolo načase, aby mapu odložil a venoval sa tomu, kvôli čomu sa tu schádzajú. Zadíval sa na súboj medzi Ronom a Nevillom. Jednoznačne pokročili v neverbálnych zaklínadlách, okrem Expelliarmusu a Protega sa naučili používať aj iné zaklínadlá. To bolo spôsobené aj tým, že neverbálne kúzlili na všetkých predmetoch. A ako poznamenala na začiatku Tonksová, stačí si osvojiť techniku a kúzlenie je čoraz jednoduchšie.

Ron sa ukazoval v celkom dobrom svetle, bez problémov vykrýval Nevillove útoky, ktorý sa zdal byť čoraz zúfalejší. Takmer po každom jeho útoku na Rona, ktorý on odvrátil, nasledoval Ronov útok a Nevillov prútik sa neraz ocitol vysoko vo vzduchu. Nielenže nedokázal zaútočiť, ale sa nestíhal ani vykryť. A Harry okamžite vypozoroval, že to nie je jeho neschopnosťou. Bolo to presne tak, ako predpokladala Hermiona. On si jednoducho neveril, nepripúšťal si, že by to mohol dokázať. Sám seba podceňoval a to bol jeho najväčší problém.

„Ukáž Ron,“ odtlačil kamaráta a s vytiahnutým prútikom sa postavil pred Nevilla. Mal určitý plán a dúfal, že sa mu ho podarí zrealizovať. Neville sa zatváril vydesene, keď pred sebou videl pripraveného Harryho. Ron sa pridal k Hermione, ktorá na to zvedavo hľadela od stola dievčat.

„Harry, to ma chceš ešte viac zosmiešniť?“ ozval sa zúfalo Neville.

„Nie, chcem ťa presvedčiť, že to dokážeš, zaútoč,“ vyzval ho a čakal na Nevillovu odozvu. Ten sa vzchopil a vyslal na Harryho zaklínadlo, ktoré bez problémov odvrátil.

„No vidíš, jednoducho to neviem!“ jeho hlas znel až príliš nešťastne.

„Hlúposť, videl som ťa. Poznáš všetky zaklínadlá a vieš ich aj používať. Len si neveríš, skús sa nahnevať, prekry strach hnevom a to poriadnym. Zdravo sa naser!“ húkol po ňom a pozoroval pritom jeho tvár. Tá sa však nezmenila, nebol v nej ani náznak hnevu a ďalšie zaklínadlo sa roztrieštilo na Harryho štíte.

„Zle, nepozeraj sa na mňa, maj pred očami Crabba alebo Snapa!“ Žiaden úspech a Nevillova tvár prezrádzala čoraz viac beznádeje.

„Do čerta, Neville!“ zareval naňho. „Si predsa Chrabromilčan. Klobúk by ti nevybral fakultu, keby si bol úplne neschopný,“ vedel, že jeho slová sú možno krutejšie, ale chcel v ňom vyburcovať aspoň náznak emócií. „Útoč, hnevaj sa, buď naštvaný, ver si, no tak!“ Opäť bezvýsledne, aj keď sa v jeho výraze objavil náznak hnevu.

„Neville, som Lestrangová. Vidíš ju? Tá Bellatrix, ktorá zničila tvojich rodičov!“ kričal po ňom a pozorne ho sledoval. Nevilla očividne zachvacoval hnev, opantával celé jeho vnútro, získaval nad ním prevahu. „No tak, útoč! Kvôli nej sú tam, kde sú! Šialená Lestrangová, vysmievajúca sa tvojmu nešťastiu. Tváriaca sa víťazne pri spomienke na tvojich rodičov. Podarilo sa jej to, dostala ich do...“

Nedopovedal, letel na neho lúč z Nevillovho prútika a on nestihol zareagovať. Jeho štít prišiel neskoro a on letel pár metrov vzad. Pristál čelom na stolíku. Výborne, na hlave zacítil bolesť a zaregistroval okrem víťazného Nevillovho kričania aj stekajúcu krv po tvári.

„Harry, si v poriadku?“ čupela pri ňom Hermiona a starostlivo na neho hľadela. Držal si rukou čelo a šmátral po prútiku. Chcel si aspoň zastaviť krvácanie.

„Čo sa stalo?“ pribehol Neville, ktorý sa očividne až teraz spamätal z úspechu a zistil, že mohol Harrymu ublížiť. A zbiehali sa všetci.

„No vidíš, že to ide,“ zamrmlal Harry a pokúsil sa o úsmev. Prútik už mal v ruke a Hermiona mu nasmerovala jeho hrot na ranu na čele. Pomocou zaklínadiel si zastavil krvácanie a očistil sa od krvi.

„Prepáč, nechcel som ti ublížiť,“ Neville vyzeral nešťastne.

„Nič to nie je, vážne,“ uškrnul sa naňho aj napriek bolesti hlavy, „presvedčil si sa, že to dokážeš a teraz bežte s Ronom  cvičiť,“ dodal rozkazovačne a snažil sa ich presvedčiť krivým úsmevom. Hneď, ako sa Neville nedobrovoľne otočil k odchodu a spolu s Lunou, ktorá ho povzbudzovala plieskaním po ramene odchádzali, prevrátil oči a sykol. To sa však dali k odchodu aj uškrnutý Ron s Lucy.

„Harry, vážne si v poriadku?“ opýtala sa Hermiona a hádzala naňho neveriace pohľady.

„Ale áno,“ povedal nie príliš presvedčivo.

„Chcelo by to nejaký čistiaci elixír, zaceľovaciu masť a tampóny,“ zamrmlala Ginny, keď si k nim pričupla, „to je ale komfort,“ uškrnula sa po tom, ako sa jej po vyslovení myšlienky zjavili pri ruke požadované veci.

„Spravil si to schválne?“ dožadovala sa odpovede Hermiona.

„Nie, nespravil. Bol proste rýchlejší,“ zafrflal, ale pozoroval pritom počínanie Ginny, ktorá si navlhčila tampón s úmyslom ošetriť mu ranu. Príjemná triaška, ktorá sa rozliala jeho telom vďaka jej ľavej ruke, jemne odhŕňajúcej vlasy z čela a umožňujúcej si tak prístup k rane, zmizla vo chvíli, ako položila elixírom napitý tampón na otvorené zranenie. Z toho zasyčalo, stúpal dym a on si razom pomyslel, že sa z tej bolesti pominie. Nepríjemne to štípalo a pálilo a on musel riadne stisnúť zuby, aby neprezradil slabosť.

„No, ty si ale statočný,“ zachichotala sa nad jeho napätou a červenou tvárou. Než bol schopný niečo odvrknúť všimol si, že Hermiona sa nenápadne zobrala a s úškrnom od nich zmizla. „Nehovor, že to tak bolí,“ usmiato držala tampón na rane a pozerala mu pri tom do očí.

„Nie,“ precedil priškrtene pomedzi zuby a napriek premáhaniu sa ju uprene pozoroval. Odvrátila pohľad. Uvedomil si, že takto blízko neboli poriadne dlho, vlastne odvtedy, ako sa prebral z blúznenia. Či na tréningoch alebo v Núdzovej miestnosti, vždy sa pohybovali v preňho nevhodnej vzdialenosti od seba. A on nevedel, čo si o tom myslieť. Rád by strávil v jej blízkosti viac času, ale všetko hralo proti nemu. Stále sa mu do toho niečo plietlo, či to bola Lucy alebo Luna alebo obyčajný stôl, ktorý ich oddeľoval.

„Ešte jeden krát a natriem ti to masťou. Hrču by si tam nemal mať a ráno si odstrániš modrinu kúzlom. Jazva by ti tam tiež nemala zostať, keďže sa rana hneď ošetrila,“ vysvetľovala a chystala si ďalší tampón, ktorým ho šla trápiť. Teraz však nebola bolesť prenikavá, skôr sa to podobalo tŕpnutiu.

„Čo pozeráš?“ vyhŕkla a mierne očervenela, keď zaregistrovala jeho sústredený pohľad.

„Len rozmýšľam, že je praktické mať tu niekoho, kto sa vyzná v liečiteľstve,“ povedal prvé, čo mu napadlo. A ona očervenela ešte viac. Zložila mu tampón a bez slova mu natrela ranu masťou.

„Tak, do rána by ti to malo zmiznúť,“ skonštatovala, keď si po sebe kúzlom upratovala použité veci. A on z nej nespúšťal oči.

------

„Dnes to bolo o niečo lepšie,“ pochválila ho Susan v utorok po hodine. Skutočne sa mu darilo vysielať jej obrázky o čosi rýchlejšie, ako tomu bolo pred týždňom. Nato vytiahla z vrecka čiernu škatuľku a podala ju Harrymu.

„Zohnala som to, ale stálo to dosť, pozri sa na to a ja ti hneď vysvetlím, ako to funguje a ako sa to používa.“

Harry otvoril škatuľku a nevedel sa na tú nádheru vynadívať. Susan mu vysvetlila, akým spôsobom funguje prenos myšlienok cez oba artefakty a taktiež techniku prenosu. Bol z toho fascinovaný a uchvátený.

„Nechám to tu, rozhodne to neponesiem do školy,“ rozhodol sa, keď mu o všetkom povedala. Opatrne a takmer s posvätnou úctou vložil oba artefakty do škatuľky a zavrel ju. S blyštiacim pohľadom a úsmevom sa na ňu zadíval.

„Harry, pre koho to chceš?“ spýtala sa a keď videla jeho zdvihnuté obočie, rýchlo dodala, „Iba som zvedavá.“

„To je tajomstvo,“ povedal záhadne a uškrnul sa. Zdalo sa, že to rešpektuje.

„Susan, chcel by som sa ťa na niečo opýtať,“ začal po chvíľke opatrne, „možno už vieš od Siriusa, že mám istú mapu,“ pozeral na ňu, ako zareaguje. Vyzerala nechápavo. „Takže o nej nevieš, ale to je jedno. Nebola si včera večer, okolo deviatej, u profesora v rokfortskom byte?“

„Ja... prečo sa na to pýtaš?“ vyzerala prekvapene.

„Tak bola?“ opýtal sa naliehavejšie a keď videl jej výraz, pokračoval, „Takže bola, myslel som si to. Za tú dobu ťa už trocha poznám a viem, kedy váhaš.“

„Odkiaľ to vieš?“

„Ako som už povedal, mám istú mapu a na tej je zobrazený Rokfort a ukazuje, kto sa kde nachádza. Včera sme ju prezerali a videli sme v Snapovom byte jeho, Malfoya a niekoho bez mena. Keďže ty si na Rokfort nikdy nechodila, pochopili sme, že to budeš najskôr ty. Čo si tam robila s Malfoyom?“

„Harry,“ bola síce prekvapená a snažila sa pochopiť, čo jej povedal, ale o chvíľu sa rozhodla s farbou von, „možno by som ti teraz mohla začať tvrdiť, že to bola náhoda, že sme sa tam stretli, keď som šla navštíviť Severusa, ale pravdepodobne by si mi to nezožral a ja nemám v úmysle urážať tvoju inteligenciu. To, čo ti teraz poviem, musí zostať medzi nami, rozumieš?“ čakala na jeho súhlasné prikývnutie, „Severus ma požiadal, aby som mladého Malfoya v čo najkratšej dobe naučila oklumenciu. Budeme sa stretávať každý večer. Nepovedal mi dôvod, pravdepodobne sa to však týka toho, čo má Draco spraviť. Nič bližšie neviem a ty to nesmieš nikomu povedať, možno tak svojim priateľom, pretože im hovoríš všetko, ale nie členom Rádu, nikomu. Veľmi im na tom záleží a ako poznám Severusa a ty s tým možno nebudeš súhlasiť, ide o niečo dôležité, čo sa nesmie prezradiť. Môžem sa na teba spoľahnúť?“

„No ja neviem, nezdá sa mi rozumné dôverovať Malfoyovi,“ protestoval. Chcel ešte doložiť, že Snapovi tiež nie je ochotný dôverovať, ale radšej sa zdržal. Načo opäť vyvolávať hádky.

„Rozumiem ti. Nedôveruj mu, keď nechceš, ale aspoň by si sa mal pokúsiť veriť mne. Videla som Severusa, keď ma o to prosil a ja mu verím. Poznám ho určite lepšie ako ty a viem aj to, že tebe sa to asi veľmi nepáči a nesúhlasíš so mnou. Harry, ver aspoň mne,“ pozerala naňho s prosebným výrazom.

Nevedel, čo si o tom myslieť. Malfoy vyzeral čoraz horšie a bolo na ňom vidieť, že sa niečím trápi. A že ide o záležitosť pre Voldemorta, o tom nebolo pochýb. Možno z neho Snape dostal pravdu a možno skutočne vymýšľa plán, ako Malfoya z toho dostať. Už len skutočnosť, že sa nezdôveril svojej sestre, A niečo ho nabádalo, aby tomu dôveroval.

„Prečo ho neučí profesor sám?“

„Moje metódy sú citlivejšie a Draco sa musí učiť každý deň. Nevydržal by Severusovu výuku.“

To sa ani nedivil. Mal v živej pamäti svoje hodiny so Snapom a pamätal si, ako sa cítil.

„Dobre teda, ale ja od teba chcem, aby si nikomu nepovedala o tej mape. Hlavne svojmu bratovi.“

------

„Ideme?“ opýtal sa netrpezlivo Ron vo štvrtok ráno Harryho. Ten sa naňho škaredo zaškľabil.

„Môžem si aspoň zaviazať topánky? Alebo si myslíš, že to Lucy bez teba tri minúty nevydrží?“ povedal mrzuto.

„Vydrží, ale aj tak pohni,“ súril ho a postavil sa vedľa postele. Harry len prevrátil oči, zobral si tašku a v momente bol pri dverách.

„No? Na koho sa čaká?“ zachechtal sa.

V dobrej nálade zišli do klubovne, kde na nich tradične čakali dievčatá diskutujúce pri stole. Harry stále nemohol pochopiť, ako sa mohli za takú krátku dobu stať Hermiona a Lucy kamarátkami. Spolu s Ginny sa na niečom rehlili. A všimol si aj to, že sa Hermiona prestala odvracať od zaľúbeného, bozkávajúceho sa páru. Pobrali sa na raňajky a cestou zobrali aj Nevilla.

„Rozumiete tomu, čo nám minule hovorila Sproutová?“ pýtal sa Ron s plnými ústami, „To s tou alžírskou ortantou?“

„Prosím ťa, Ron, nabudúce najprv prehltni, než začneš rozprávať,“ prskol Harry a odsunul tanier, na ktorom sa okrem párkov nachádzali aj kúsky Ronových vajíčok. Zobral si do rúk hrianku.

„Prepáč, Harry,“ zachechtal sa a Harry mal vajíčka aj na hrianke. Znechutene ju hodil k párkom.

„Ron, ty si také prasa nechutné,“ zhnusene sa ozvala Ginny. Ten sa len škľabil a Harry si natieral hrianku v dostatočnej vzdialenosti od kamarátových úst.

„Samozrejme, že tomu rozumieme, Ronald,“ začala s prednáškou Hermiona, „presádza sa za splnu mesiaca, zalieva sa vždy v určitú hodinu každý párny deň presne odmeraným množstvom vody, ktorá musí byť odstáta v tieni minimálne štyri dni a do vody sa pridávajú...“

„Aha, sova s ružovou obálkou a stavím sa, že viem, ku komu priletí,“ chechtal sa Ron, ktorý prestal Hermionu počúvať už pri prvých slovách a zameral sa na sledovanie prilietajúcich vtákov.

„Už zase?“ zastonal Harry a pozoroval pomaly klesajúceho vtáka. Ten sa zniesol tesne nad taniere a pustil pred Harryho ružovú obálku. Ozvalo sa chechtanie zo všetkých strán a on prevrátil oči. Už si myslel, že to dotyčnú prestalo baviť. Zobral obálku do rúk s úmyslom ju roztrhať, ale ostal na ňu hľadieť ako zhypnotizovaný.

„Tak čo? Otvoríš ju alebo roztrháš?“ zavŕtal s úškrnom Ron.

„Ani jedno...“ odvetil Harry a podozrievavo prevracal obálku v ruke. Počiatočný smiech pomaly ustával.

„Prečo?“ opýtala sa zvedavo Hermiona a napäto ho pozorovala.

„Pretože je divná,“ civel na obálku a niečo sa mu na nej nepáčilo.

„Ako divná? Je to tá istá, ako predtým. Tvoja ctiteľka sa asi nadýchla k novým výpadom,“ Ronovi to bolo úplne jasné.

„Nie, táto je iná,“ vysvetľoval Harry, „po prvé, farba je iná, ako mali tie predtým, po druhé, písmo je úplne iné, po tretie, je ťažšia, po štvrté, mám z nej divný pocit a po piate, Slizolin bol dlho ticho,“ a hneď zdvihol hlavu a zavŕtal pohľad k slizolinskému stolu. Všetci naokolo pozreli tým istým smerom. Spozorovali, že v miestach, kde sa nachádza Parkinsonová a Zabini je diskusia až priveľmi zanietená nato, aby sa jednalo o bežný hovor.

„To je tak naivné,“ zamrmlal Harry ironicky.

„Ty si myslíš, že ti niečo podstrčili?“ opýtala sa Hermiona začudovane. Pravdepodobne si myslela o Harryho momentálnom psychickom stave svoje.

„Možno je to list od nejakej inej ctiteľky a že ich máš dosť,“ pridal sa k nej aj Ron.

Harry mu neodpovedal a zatriasol obálkou pri uchu.

„Harry, nerob to. Čo keď to vybuchne?“ zdesene sa ozval Neville.

„Nevybuchne, priniesla to sova, keby to chcelo vybuchnúť, tak už o tom vieme,“ nato sa otočil k Hermione a zatriasol obálku pri jej uchu. „Počuješ? Niečo tam je, nejaký prášok.“ Vyzerala byť prekvapená.

„Skôr to vyzerá ako zrniečka niečoho,“ razom zmenila na obálku názor. Ron sa natiahol za obálkou, aby si ju počúvol aj on. V momente si ňou triasli pri uchu aj Lucy, Ginny a Neville.

„Myslíš, že to vnútri je niečo nebezpečné?“ opýtal sa Neville.

„Áno, pokiaľ sa nejedná o nejaký vtip a niekto mi zo žartu neposiela proso,“ zachechtal sa a pozrel k učiteľskému stolu, „ideme za Tonksovou, nech to radšej preverí.“

------

Takmer okamžite po Harryho prehlásení sa trojka náhlila do Tonksovej kabinetu s obálkou v ruke. Museli ešte počkať na Rona, ktorý si potreboval naplniť ústa čo najväčším množstvom vajíčok.  

„Koľkého je?“ spýtal sa ich Harry, keď zabrzdili pred dverami kabinetu.

„Dvadsiateho štvrtého, prečo?“

„Možno tam je Lupin,“ vysvetlil im a začal klopať na dvere. Odozva žiadna. Skúsil zabúchať hlasnejšie a začuli šramot.

„Tonksová, to sme my, potrebujeme ti niečo nutne ukázať,“ húkol Harry do dverí a škeril sa na tých dvoch. Lupin tam pravdepodobne bol. „Pár minút počkáme,“ dodal. Po pár minútach sa skutočne zjavila Tonksovej strapatá, tentoraz bledomodrá hlava, tváriaca sa zahanbene. Keď ich prebehla očami, trocha sa začervenala a pustila ich dovnútra. Usadili sa na stoličky, Ron ostal stáť.

„Tak, čo je také dôležité, že ma musíte budiť?“ zvedavo zdvihla obočie.

„No, Remus by sa na to tiež mohol pozrieť,“ zaškeril sa Harry, Hermiona do neho neveriacky drgla a Ron sa zachechtal.

„Dobre teda,“ vrkla po ňom Tonksová a vzápätí sa začala smiať, „to z neho som taká, on sa stále strachuje o to, čo povedia ľudia. A tá jeho nervozita sa prenáša aj na mňa. Remus,“ húkla smerom k bytu, „poď sem, prosím ťa.“

Z bytu napokon skutočne vyšiel roztekaný Lupin. Hneď, ako ich zbadal, prevrátil oči a posadil sa na kraj stola. Harry položil na stôl obálku a porozprával im o svojom podozrení. Začali ju skúmavo prezerať a Lupin použil niekoľko zaklínadiel odhaľujúcich prítomnosť čiernej mágie.

„Niečo sa vnútri skutočne nachádza, niečo zlé. Nymph, prosím ťa, zašla by si pre Snapa a McGonagallovú?“ obrátil sa k Tonksovej. Tá sa v náhlivosti zdvihla a podarilo sa jej prevrhnúť stojan s brkami, ktorý začala okamžite Hermiona upratovať.

„Nymph?“ opýtal sa Ron s úškrnom Lupina, keď sa za Tonksovou zavreli dvere.

„Áno, je to kratšie. Síce sa jej to veľmi nepáčilo, ale už si zvykla,“ vysvetlil s úsmevom a obrátil sa k Harrymu, „Ty si myslíš, že sú za tým Slizolinčania?“

„Jasne, kto iný? Sú predsa v kontakte so smrťožrútmi a aj so samotným Voldemortom, dostanú sa k hocičomu,“ Harry si za svojou domnienkou stál.

Než sa vrátila Tonksová s oboma profesormi, preberali zatiaľ s Lupinom sledovanie Slizolinčanov členmi Rádu. Väčšinou sa pod neviditeľným plášťom nachádzali v priestoroch školy dvaja Fénixy. Cez víkendy tu boli dokonca traja. Nič mimoriadne sa zatiaľ nestalo aj vďaka rešpektovaniu stanovených pravidiel o zoskupovaní sa študentov na chodbách. Zistili aj to, že sa Slizolinčania zameriavajú na sledovanie Harryho a priateľov. A tých to vôbec neprekvapilo, toto už zistil aj Harry sám pri kontrolovaní záškodníckej mapy.

Keď sa ukázali Snape a McGonagallová, vysvetlili im Harryho podozrenie týkajúce sa obálky a taktiež Slizolinčanov.

„V poriadku, preveríme to a vy traja by ste mali ísť na hodinu, aby ste nemeškali,“ povedala McGonagallová a prísne na nich pozrela.

„Minerva, ja si myslím, že minimálne Harry by tu mal zostať,“ namietol Lupin, za čo mu bol Harry vďačný.

„Aj ja mám ten názor,“ ozval sa chladne Snape a prevŕtal Harryho pohľadom, „je to člen Rádu, prišiel na niečo temné a, koniec  koncov, je to jeho ružová obálka,“ dodal posmešne. Harry sa naňho v pokoji usmial. Dávno sa prestal trápiť jeho narážkami.

„Dobre teda,“ privolila napokon profesorka, „ale vy dvaja bežte okamžite na hodinu.“

Nedalo sa povedať, že by sa im to veľmi páčilo, ale podvolili sa a namrzene odkráčali.

„Lupin, ty hovoríš, že bežné zisťovacie zaklínadlá odhalili prítomnosť čiernej mágie?“ otočil sa na Lupina Snape a keď prikývol, pustil sa do zložitejších kúziel. Harry ho pozorne sledoval, ale švihanie prútikom nad obálkou a mrmlanie rôznych zaklínadiel mu toho veľa neprezradili. Musel však uznať, že Snape sa vyzná. Po niekoľkých minútach netrpezlivého čakania s tým prestal a obrátil sa k prítomným.

„V obálke sa nachádza jed Mordigitus, známejší ako rozleptávač prstov, v tuhom stave. Pri kontakte s prstami a najmä teplotou tela, by sa jeho konzistencia okamžite zmenila na tekutú. To by spôsobilo rozleptanie pokožky a to vo veľkom rozsahu. Ak by pán Potter obálku otvoril, mal by dosť značné zdravotné problémy. Liečenia takéhoto zranenia si vyžaduje dlhé časové obdobie,“ vysvetlil im svoje zistenie.

„Dobre, ale keby to otvoril, ešte by sa mu nič nestalo,“ namietla McGonagallová.

„To je pravda, zrniečka by zostali vnútri,“ vložil sa do hovoru Harry, „ale ja som zvykol posledné listy roztrhať. V tom prípade by sa mi na ruky dostala časť zrniečok. A osoba, ktorá mi túto obálku poslala, o tom jednoznačne vedela.“

Aj profesorka musela uznať, že má Harry pravdu.

„A vy podozrievate študentov Slizolinu?“ opýtala sa ho a on to potvrdil prikývnutím.

„Podľa posledných zistení je to dosť možné,“ vrkol po ňom nie najspokojnejšie pôsobiaci Snape, „bohužiaľ im to nemáme ako dokázať.“

„A to ani v tom prípade, že ich sledujeme,“ pridala sa Tonksová, „bola to školská sova, ktorú používa hocikto a taktiež do sovinca chodí každý.“

„Ani vypočúvanie Slizolinčanov nepripadá do úvahy, vedeli by, že máme podozrenie,“ riekol Lupin.

„Takže to vyzerá, že nemáme žiaden dôkaz,“ zhrnul fakty Snape.

„Nezostáva nám nič iné, iba túto tému ukončiť. Severus, vy zoberiete tento jed a zničíte ho. Ja vydám prehlásenie, školské sovy sa budú používať iba na doručovanie pošty mimo Rokfort. Školská pošta bude zrušená, je mi to ľúto, ale nebyť pozornosti pána Pottera, teraz by ležal v nemocničnom krídle. A tento spôsob ohrozovania by mohli začať používať aj na iných študentov,“ skonštatovala McGonagallová, „a my si budeme musieť začať dávať lepší pozor na Slizolinčanov, mám dojem, že oni si nejaký spôsob ohrozenia ešte nájdu.“

Snape si namrzene zobral obálku a než odišiel, hodil po Harrym jeden dlhý, zamyslený pohľad.

„Pán Potter, vy by ste už ale mali ísť na hodinu, aj tak budete meškať. Profesorke Sproutovej povedzte, že ste boli so mnou,“ McGonadallová použila tón, pri ktorom nemal odvahu protestovať a tak len kývol Lupinovi a Tonksovej a vybral sa smerom k skleníkom.

------

„No to bolo úplne geniálne,“ zachechtal sa Malfoy vo štvrtok poobede v slizolinskej klubovni. Sedel spolu so Zabinim a Parkinsonovou a počúval ich, ako premýšľajú nad ďalším možným spôsobom ubližovania.

„Vadí ti niečo, Draco?“ vrkol po ňom Zabini potichu, „My sa aspoň snažíme plniť Pánove rozkazy na rozdiel od teba. Čo keby si aj ty priložil ruku k dielu miesto kritizovania.“

„Vieš, Blaise. Toto bol skutočne dobrý plán, to musím uznať. Ale takýmto spôsobom neublížite ani muche.“

„Čo tým chceš povedať?“ obrátila sa k nemu Parkinsonová.

„Chcem tým povedať to, že keď chcete niekomu ublížiť, nezačínajte od Pottera. Týmto spôsobom ste mohli ublížiť mnohým humusákom, avšak pretože ste sprostí, Potter vám to prekukol a McGonagallová prekazila ďalšie možnosti. A som skutočne strašne zvedavý, čo vymyslíte ďalej,“ ironicky sa im vysmieval.

„Možno keby si prejavil väčšiu chuť spolupracovať,“ skúsila Parkinsonová.

„Nie, na to zabudni, ja mám inú prácu. A aj tak viem, že ste sa už na mňa sťažovali, takže nečakajte pomoc. Len vás chcem upozorniť, že vaše žalovanie nepadlo na úrodnú pôdu. O to sa už môj otec postaral,“ zaškeril sa.

„O čom hovoríš?“ nedalo Zabinimu.

„Nestaraj sa a môžeš sa radovať, miesto stíhača je tvoje, ja som skončil,“ vrkol po ňom a znechutene sa vybral do izby.

------

„Harry, nemohol by si nám požičať zápisník tvojho otca?“ opýtal sa Ron v piatok večer v Núdzovej miestnosti. Harry ho vytiahol z batoha a bez reči mu ho podal.

„Ronald, čo keby si si radšej robil úlohy?“ vrkla po ňom Hermiona. Harry sa musel uškrnúť. Ani samotná skutočnosť, že Ronova priateľka sedí vedľa neho a visí mu na pleci Hermionu neodradí od toho, aby ho dirigovala. Zvyk je železná košeľa.

„Čo sa škľabíš?“ spucovala vzápätí aj jeho. Pobavene mykol plecami.

„Mia, veď je pred nami víkend, na úlohy je času dosť a toto je podstatne zaujímavejšie,“ frflal Ron a listoval v zápisníku. Neville sa k nemu pridal a zvedavo nazeral tiež.

„To je pravda, ale zajtra sa ide do Rokvillu,“ podala námietku.

„A od nedele sa začne tvrdo trénovať,“ pridala sa Ginny, „za tri týždne je zápas a my sme nepokročili ani o kúsok. A ten trest ti Katie ešte neodpustila.“

„Že sa do toho montuješ ty,“ vrkol po nej Ron, „alebo Katie. Harrymu to predsa nevadilo, tak o čo ti stále ide?“

„Ide o to, že sme pozadu,“ použila rovnaký nepriateľský tón, „a to len vďaka tvojej hlúposti. Keby si používal miesto svalov mozog...“

„Ty jej na to nepovieš nič?“ prerušil jej výbuch a obrátil sa k Harrymu.

„Má pravdu, Ron,“ povedal pokojne, Ron sa zamračil a Ginny zachichtala. „Skutočne sme pozadu a budeme tvrdo trénovať. A k tomu ďalšiemu ma neprinútite sa vyjadrovať,“ dodal diplomaticky.

„Ale vieš ty čo?“ Ron sa opäť otočil k svojej vysmiatej sestre.

„Už prestaňte, to na svete neexistuje nič dôležitejšie ako metlobal?“ vyhúkla po nich Hermiona.

Nato obaja stíchli, ale neprestali po sebe zazerať. Ron s Nevillom a Lucy čítali v zápisníku a komentovali jednotlivé zaklínadlá a smiali sa na nich. Hermiona listovala v ďalšej knihe zo Zakázanej časti a Ginny s Lunou písali úlohy.

„Harry, máme problém,“ povedala potichu asi po hodine Hermiona.

„Aký?“ zvedavo zdvihol obočie a použil rovnakú intenzitu hlasu.

„Zajtra je výlet do Rokvillu,“ spustila pomaly a pozorovala ho, „pamätáš na Edwina Appletona?“

„To je ten Bystrohlavčan?“

„No áno, vieš, on ma na zajtra pozval,“ vyzerala ospravedlňujúco.

„Tak preto ťa nebolo v knižnici vidieť. Skrývali ste sa?“ Harrymu to vzápätí došlo a Hermiona prikývla. „No a v čom je problém? Keď ťa pozval, tak bež,“ musel sa nad jej výrazom usmiať.

„A čo ty?“ opýtala sa, „Ron ide s Lucy, ja s Edom a ty?“

„Nerob si starosti, ja to nejako prežijem,“ ubezpečoval ju a stále sa škeril.

„A čo keby si pozval Ginny?“ nadhodila opatrne. Spozornel.

„Ju už určite niekto pozval.“

„Pokiaľ viem, tak nemá nikoho,“ významne zdvihla obočie, „mohli by ste ísť ako kamaráti,“ zaškľabila sa naňho. Len mykol plecami, ale začal nad tým uvažovať. Keď sa má k niečomu rozhodnúť, mal by to spraviť teraz. Zajtra môže byť neskoro, ale len v prípade, že sú Hermionine informácie správne a neskoro už nie je. Pozrel na Ginny, bola sklonená nad pergamenom, vlasy mala tentoraz zopnuté a vyzerala neskutočne krásne. Vlastne tak ako vždy. Skúsi to.

„My pôjdeme,“ ozval sa Ron a spolu s Lucy sa s nimi rozlúčili. Pravdepodobne sa chceli ešte niekde zašiť v súkromí. O malú chvíľu sa rozlúčili aj Neville s Lunou, tak ako vždy ju šiel gentlemansky odprevadiť k bystrohlavskej veži. Hermionu nebolo potrebné dvakrát vyháňať. Hneď, ako zmizli tí štyria nečakala, kým si Ginny pozbiera svoje veci a v momente s pozdravom utekala preč. Ginny len zakrútila hlavou.

„Hm, Ginny,“ oslovil ju opatrne a prisadol si k nej. Srdce cítil až niekde v krku a ruky sa mu potili. Úžasné, pomyslel si.

„Áno?“ zdvihla hlavu od tašky, do ktorej strkala knihy a pergameny.

„Chcem sa ťa niečo opýtať,“ začal statočne potláčajúc nervozitu. Našťastie sa usmiala. „Pozval ťa už niekto na zajtra do Rokvillu?“ s napätím čakal odpoveď.

„Hm, áno, pozývali ma,“ odpovedala úplne pokojne a konečne si zapla tašku. Harryho zaplavilo sklamanie. Nato sa pohodlne usadila a zadívala sa naňho. „Ale ja som ich odmietla a zajtra nejdem nikde.“

„Prečo?“ Prvá časť druhej odpovede ho potešila, ale tej druhej nerozumel.

„Mala som ísť s Lunou, ale tú dnes pozval Neville a sama nikde nepôjdem,“ vysvetlila a jej oči zabodnuté v tých jeho v ňom vyvolávali rozporuplné pocity. Najradšej by sa zobral a utiekol. Harry, šibe ti? Normálne sa jej to opýtaj, hlavu ti hádam neodtrhne.

„A keby som ťa pozval ja, šla by si?“ V duchu sa modlil k Merlinovi a aj ku kope muklovských svätých, aby jej odpoveď bola kladná. Ale miesto odpovede nasledovala otázka.

„Pozývaš ma na rande?“ opýtala sa opatrne a zdvihla obočie.

„No...“

TOPlist