31. Páchateľ odhalený?

                Harry prešiel cez viac ako dvojkilometrovú chodbu smrdiacu mokrou zatuchnutou hlinou. Ako zistil, bolo bezpečné prejsť ňou. Riddle bol skutočne šikovný. Pri nerovnostiach vyčaroval v zemi čosi ako schodíky. Po kilometri sa začala chodba zvažovať a na niektorých miestach si musel pomôcť držiakmi na stenách, ktoré si tu Tom pripravil.

                Keď sa dostal až na samotný koniec, natrafil na prekážku. Chodba končila a na jej konci bola skalnatá stena. Iste, z druhej strany bola Komnata, dieru čakať nemohol. A ako predpokladal, tu to mal Voldemort zabezpečené len provizórne. Nikdy si nemyslel, že by mu sem niekto vošiel či už chodbou alebo zo záchodov na druhom poschodí. Stenu odsunul obyčajným kúzlom.

                Znova sa ocitol v Komnate, tentoraz do nej vkročil zozadu, spod sochy Salazara Slizolina. Rozhliadol sa. Ostalo to presne tak, ako pred osemnástimi rokmi, kedy tu zachraňoval Ginny. Na zemi videl ostatky baziliska a na moment sa vnoril do spomienok.

                Nedovolil si ale dlho dumať. Tu by malo byť absolútne bezpečne, ak sa však zabudne na fakt, že je to vlastne Slizolinova a Voldemortova diera. A keďže mu Severus nikdy nepovedal, kde konkrétne kliatby sú, začal systematicky kontrolovať stenu a vrhať na ňu kúzla odhalenia. Logicky sa zameral najskôr na koniec Komnaty. Symbolicky na okolie obrovskej sochy. Ak by bol Slizolinom on, tak by svoje kliatby skryl pri svojej soche. Aké neskromné. Ibaže presne taký Slizolin bol, ako si uvedomil o pár chvíľ.

                Kúzlom najskôr zistil, že je v stene nezrovnalosť v hustote, čiže je tam kameň iný, než všade inde. Tenší, samozrejme, pretože za ním bola Slizolinova skrýš. Ani tu nemal nejaké zvlášť silné zabezpečenie, ani žiadne nástrahy a pasce pred prípadnými zlodejmi. Sem sa mal dostať len jeho potomok a pred ním chrániť nepotreboval nič.

                Harry aj tak postupoval nanajvýš opatrne a každý krok podporil jedným overovacím kúzlom aj napriek tomu, že tu pred ním bol Severus, ktorý prípadné nástrahy odstránil. Odhalil skrýš a uvidel veľké množstvo pergamenov. Viac ich bolo celkom jednoznačne novších. Tom Riddle skúmal, zapisoval a chcel pokračovať. A teraz v tom chcel pokračovať ten niekto, kto sa spriahol so Skeeterovou a uniesol Ginny.

                Nechcel sa zdržovať triedením, skúmaním a čítaním. Únoscovi posunie len staré kliatby bez Riddlových poznámok, napriek tomu celú hromadu zaistil a zabezpečil, zmenšil, zneviditeľnil a strčil do vnútorného vrecka svojho habitu. Skvelé. Teraz čakať na ďalšie inštrukcie a medzitým vymyslieť spôsob, ako sa dostať k únoscovi alebo únoscom a prizabiť ich.

                Keď sa obrátil, pozrel na rozpadnutú kostru obrovského hada. Jeho veľkosť sa mu teraz nezdala až taká hrozivá, ako pred osemnástimi rokmi. Ale i tak to bol kolos. Ani nevedel prečo, možno zo zvedavosť, ale prešiel až k hlave baziliska. V jeho mŕtvej tlame boli stále baziliskove zuby a on dostal nápad. Zrejme šialený, tak ho okomentuje Ginny a Hermiona ešte skôr, ale kde inde sa dostať k baziliskovým zubom, no nie? Tie sa bežne nepredávajú.

                Vzhľadom k tomu, že bol bazilisk už skoro osemnásť rokov mŕtvy, jeho telo sa rozložilo a tiež prebehol tento proces aj pri jedových vačkoch, a tak nebol nijako nebezpečný. Keby sa mŕtvoly chytil niekto do desiatich rokov po smrti, tak by ešte z jedu niečo mal. Takto to bola len neškodná mŕtvola, ale s celým radom baziliskových zubov a on z jeho tlamy kúzlom vybral jeden dlhý a štíhly a uškrnul sa naňho. Málokto sa môže pýšiť zubom baziliska a takto má jeden z darčekov pre Charlieho k Vianociam. Pre istotu zub zneutralizoval a zmenšil.

                Potom už nemal najmenší dôvod ostávať v Komnate a vybral sa na cestu späť. Napriek tomu vonku zaváhal. Zakryl vchod do Komnaty, odstránil pečať a zadíval sa na hrad. Niečo mu napadlo a to sa mu zahryzlo do mozgu. Nepríjemne mu v ňom zabrnelo ako vždy, keď ho podvedomie upozornilo na niečo pochybné.

                Rozhodol sa a vykročil priamo k hradu. Bez zastierania, bez zaváhania. Bola nedeľa poobede a niekoľko detí bolo vonku. Vzhľadom k tomu, že ešte nedávno tu bolo dosť aurorov, sa nejako nesnažili zisťovať, čo tam robí. A ich pokojné nedeľné leňošenie nenarušil ani fakt, že je to Harry Potter. Harry zamieril až ku kancelárii riaditeľky.

                „Harry, čo vás k nám privádza?“ spýtala sa ho prekvapene Minerva, keď jej zaklopal na dvere. Heslo od ich pôsobenia na hrade nemenila, preto nebol problém nechať sa schodmi vyviesť až k jej dverám.

                „Zajtra to už bude vonku, pani profesorka...“

                „Minerva...“

                „Minerva,“ prikývol. „Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Včera bola Ginny Weasleyová unesená. Predpokladá sa, že to boli stále nedolapení smrťožrúti a asi je jasné, prečo sa to stalo...“

                „Pre Merlina...“ vydýchla Minerva šokovane.

                „A ja by som bol rád, keby som mohol aspoň na čas vziať Charlieho z hradu.“

                „Myslíte, že by ho uniesli z hradu?“ nedôverčivo stiahla obočie. Harry pozrel nad ňu, kde bol obraz predchádzajúceho riaditeľa Rokfortu, ktorý práve driemal. Prečo Dumbledore driemal vždy, keď sem Harry prišiel? Nie, že by chodil často, že áno.

                „Určite si spomínate, čo sa dialo, keď som chodil na Rokfort ja,“ pozrel znova na Minervu. „A teraz riadna ochrana vlastne neexistuje a neplatí to len o Rokforte. Včera uniesli Ginny. Zajtra môžu Charlieho. A ja to riskovať nechcem.“

                „A čo na to vravia aurori?“ spýtala sa. Z ministerstva sa zatiaľ neozval nikto, aby ohlásil, že sa niečo deje. Že by mala podniknúť nejaké kroky na ochranu študentov. „Nie, že by som vášmu úsudku neverila, Harry, nemyslite si,“ okamžite pokračovala, keď zbadala jeho výraz. „Skôr naopak. Ale existujú isté smernice, ktorými sa musíme riadiť.“

                „Presne pre to isté pátram na vlastnú päsť. Aurori na čele s Ronom už pátrať začali. Neubehlo však ešte ani dvadsaťštyri hodín od jej zmiznutia a prepáčte... pri niečom takomto riadiť sa smernicami je nezmyselné. Bol by som pokojnejší, keby bol Charlie doma.“

                „Asi je zbytočné špekulovať, či im ide o vás, však?“ s povzdychom sa zamračila dívajúc sa do jeho tváre. Takmer minútu sa naňho mĺkvo dívala a on jej pohľad opätoval. Zavrtela hlavou. „Na Rokfort chodia deti dobrovoľne, nie je to nič nútené ani povinné. Váš syn dosahuje výborné výsledky, hoci sem chodí len chvíľu. Takmer všetci profesori vravia, že je to mimoriadne bystrý a chytrý chlapec, ktorý vie zrejme viac, než čo obsahuje učivo prvého ročníka, hoci potrebuje prax pri kúzlení... čiže si myslím, že dočasná absencia sa na ňom vôbec neprejaví. Ale i tak, Harry, ste si svojím podozrením istý?“

                „Ktoré z celej rady podozrení máte na mysli?“ spýtal sa.

                „No, ehm,“ stiahla obočie. „Ak je pravda, že Ginny uniesli smrťožrúti, zrejme kvôli pomste vašej osobe a z toho istého dôvodu by sa chceli dostať aj k vášmu synovi... je celá rada čarodejníkov, ktorí v minulosti bojovali proti nim a ktorí tu majú svojich potomkov. Hoci ten najväčší rozmach potomkov ešte len nastane. Musím sa podľa toho zariadiť. Sprísniť bezpečnosť a... jednoducho sa na to pripraviť.“

                „Po štyridsiatich ôsmich hodinách od zmiznutia to bude už oficiálny prípad, ktorý sa zrejme zmedializuje a ministerstvo sa podľa toho zariadi. Vydá nové smernice, ktorými sa budú čarodejníci riadiť,“ vypustil takmer pohŕdavo. „A bude to platiť aj pre Rokfort. Dovtedy by ste mohli aspoň začarovať hranice, zaistiť bránu, prípadne postaviť v noci dozor... Čakať ale na to, či sa niečo stane, je hlúposť. Znova to opakujem. Ginny uniesli z ministerstva. Na Rokfort sa dostanú ľahšie...“

                „Dobre teda,“ prikývla a postavila sa. Harry pozrel nad ňu. Dumbledore stále driemal. „Podniknem nejaké kroky. A vy... chcete si Charlieho skutočne odviesť? Ak by sa zabezpečil hrad, nebolo by to potrebné.“

                „Možno, ale aj tak by som bol pokojnejší, keby bol doma,“ postavil sa aj on. Potrebuje sa sústrediť na Ginny. Robiť si obavy o Charlieho by mu to skomplikovalo.

                „Ako chcete,“ povzdychla. „Zájdem do Chrabromilskej fakulty a poviem, aby sa zbalil. Počkáte naňho tu?“

                „Bol by som rád, keby za mnou prišiel k Remusovi. Chcem s ním niečo prebrať...“

                „V poriadku...“

                Ako povedala, tak aj spravila. Harry sa vybral hradom na druhé poschodie, kde bola stále učebňa Obrany proti čiernej mágii. Harry vedel, že je Remus prítomný. Volal mu hneď ráno, ešte predtým, než šiel na ministerstvo, aby bol na hrade a dával pozor.

                „Si si teda istý,“ Remus bol zachmúrený, keď mu Harry vylíčil, čo sa začalo diať. „Smrťožrúti sa dávajú počuť?“ pozrel naňho. Harry mykol plecami. Toto je oficiálna verzia a on sa jej bude držať. O kliatbach vedela len Hermiona.

                „Vyzerá to tak,“ prikývol. Mali chvíľu čas. Chvíľu potrvá, kým sa Charlie zbalí. „Chcem sa spýtať...“ Harry stiahol obočie. „Ty si bol na hrade aj v sobotu večer, však? Nešiel si na víkend domov...“

                „Nie,“ zavrtel hlavou. „Nymphadora je preč, vráti sa až zajtra... čo by som tam robil? A okrem toho sme mali profesorskú poradu,“ zabrblal a postavil sa, aby podišiel k oknu. „Človek by predpokladal, že po tých rokoch už bude pokoj. A teraz čo? Niekde sa zjaví nejaký nový idiot, ktorý bude smrťožrútov viesť? Alebo o čo im ide?“ pozrel na Harryho takmer bojovne.

                „Neviem, Remus,“ vážne nevedel. Chce kliatby, možno mu ide práve o to. „Profesorskú poradu... na ktorej boli všetci profesori?“ spýtal sa. Rád by vedel, či sa jej zúčastnil aj Draco Malfoy.

                „Všetci nie, samozrejme. Neville bol doma s deťmi a Sybilla potrebovala navštíviť nejakú príbuznú. Všetci ostatní áno. Prečo?“

                „Len tak... a kedy bola tá porada?“

                „Harry, ty sa nepýtaš len tak. Vždy sa pýtaš pre niečo. Porada trvala od štvrtej do šiestej. A znova... prečo?“

                „Len tak,“ zamračene a zamyslene vypustil. Bol tu medzi štvrtou a piatou. Nemohol ju uniesť, ak by to mal byť on. Jedine, že by sem niekoho nastrčil miesto seba so Všehodžúsom. Ale i tak, aby sa Draco Malfoy šiel pasovať za novodobého Temného pána? Každopádne si spomenul, že ho Remus videl asi tri razy prechádzať sa po pozemkoch. Možno hľadal vchod do Komnaty. A možno len zbieral byliny na elixíry. Lenže Malfoy bol bez galeónu, ako vedel. Nezostalo mu nič. Mal len plat profesora, čo nebolo ktoviečo. Nemal prostriedky k tomu, aby finančne pokryl takúto akciu. Ale čo Skeeterová? Tá by mohla mať prostriedky. Bude to musieť zistiť.

                „Harry, bež do čerta. Ak niečo vieš, von s tým,“ Remus si sadol na stoličku a uprene naňho hľadel. A Harry sa zadíval naňho. Nemohol ho ale do toho všetkého zatiahnuť. Nemal by. Prižmúril oči. Musel rátať s variantom, že to nebude také rýchle a promptné, ako si predstavuje. Vlastne doteraz nevymyslel spôsob, ako sa dostať k únoscovi. Zatiaľ sa mohol len riadiť tým, čo chcel on. Jeho pokynmi, jeho želaniami a jeho predstavami. Neprišiel na spôsob, ako v celej situácii nájsť niečo, čo by priklonilo misku váh na jeho stranu. Nemohol sa spoliehať ani na to, že ak kliatby odovzdá, on mu odovzdá Ginny. A už vôbec by nemal dovoliť, aby sa kliatby dostali do nesprávnych rúk. Zamračil sa.

                „Neviem nič konkrétne, Remus. Zatiaľ nie. Ale...“ stiahol obočie. Jeho dom predsa odpočúvaný nie je. Nemôže však vyvolať ani najmenšie podozrenie. Pozrel na hodinky. Budú tri. Za dve hodiny, plus mínus, to bude dvadsaťštyri hodín od únosu. „Tonksová príde zajtra,“ povedal sám pre seba. A pozrel na Remusa. „Dnes večer sa stretneme u teba doma. Ja, Hermiona, ty... a zrejme Amanda Brooksová. Musíme sa porozprávať. Prosím, nikde o tom nehovor. Nikomu a za nijakých okolností. Bolo by fajn, keby si pred nejakým profesorom, nie pred Malfoyom, povedal, aj keby sa nepýtal, že som si bol pre Charlieho a že som ho počkal u teba. Nič konkrétne nevieš, ale vraj mám na to pádny dôvod. A to je všetko. Nič o Ginny, nič o našom následnom stretnutí...“

                „Ty vieš, o čo ide, však?“ spýtal sa vlkolak potichu.

                „Večer...“ stíchol, pretože sa ozvalo klopanie a dnu vošiel jeho syn. Usmial sa naňho, hoci ho syn vítal s otázkou v očiach.

                „Necháme vás chvíľu samých,“ ozval sa Remus a odišiel spolu s Minervou.

                „Čo sa deje, otec?“ spýtal sa Charlie.

                „Na rovinu?“ pozrel na syna. Ten prikývol. „Tak dobre, sadni si. Chcem ťa vziať na pár dní z Rokfortu. Do Brlohu. Ani Luna a Frank nebudú chvíľu chodiť do škôlky a do prípravky. Spolu s babičkou tam budete v bezpečí...“

                „Čo sa stalo s mamou?“ zamračil sa. Ju nespomínal. Muselo ísť o ňu. A na otcovi videl, že sa nemýli.

                „Včera zmizla, Charlie. A...“

                „Ako?“

                „Počkaj, pokoj,“ upokojoval ho. „Je to ťažké, ja viem a bude to ešte ťažšie. Ale budeme spolu a spolu to zvládneme. Deťom sa musí povedať, že odišla do zahraničia, dobre? Potrebujem tvoju pomoc...“

                „Ty nevieš, kde je?“ Charlie zrazu vyzeral ako malé vystrašené chlapča, hoci to stále chlapča bolo.

                „Aurori si myslia, že...“ povzdychol. „No, myslia si, že ju uniesli smrťožrúti kvôli mne, vieš?“

                „Chcú sa pomstiť... Nič sa jej ale nestane, že nie? Povedz, že sa jej nič nestane!“ zvýšil hlas.

                „Som si istý, že by smrťožrúti nespravili žiadnu hlúposť. Ešte nevieme, o čo im ide, ale nebudú chcieť túto situáciu pokaziť ešte viac, než ju už pokazili, chápeš?“

                „Chcú teba?“

                „Dúfam v to. Pevne verím, že sa mi niekto ozve a bude chcieť vymeniť mamu za mňa. Vlastne si myslím, že pôjde práve o to. V tom prípade to nebude dlho trvať a mama sa vráti.“

                „Ale potom tam budeš ty a to je rovnako zlé...“

                „Ja sa o seba postarám, Charlie. Ty mi len sľúb, že mi budeš veriť. Dostanem odtiaľ mamu čo najrýchlejšie to bude možné. Decká ale nemôžu nič vedieť, rozumieš? Ty si už veľký, dokážeš to pochopiť a byť trpezlivý. Oni sú ale ešte príliš malí. Dajú sa ľahšie oklamať, než ty. Keď ich večer Neville privedie, musíme hrať túto hru. Hermiona to už vysvetľuje babičke Molly a ostatným.“

                „Dobre teda,“ chlapec sklonil hlavu, aby otec nezbadal slzy, ktoré sa mu tisli do očí.

                „Zvládneme to, Charlie, ver mi...“ šepol Harry. Jeho syn sa naňho pozrel.

                „Ja ti verím,“ smrkol a vstal, aby ho objal. Harry prehltol. Jeho syn sa mu rozplakal v náručí a on ho len potichu objímal a tíšil.

                Izolovať deti od vonkajších vnemov bol Hermionin nápad, s ktorým sa mu zverila už ráno. Nebolo by dobré, aby deti zajtra alebo pozajtra prišli do škôlky a prípravky a dozvedeli sa, že ich matka v zahraničí nie je, ale že ju zrejme uniesli, pretože takáto informácia sa nedala zatajiť. Nie v tomto svete, v ktorom sa zakladalo na bezpečnosti, spravodlivosti a pravde. A práve tento svet sa začal veľmi otriasať vo svojich základoch, čo nebude po vôli nikomu. Vonku však stále boli smrťorúti, hrozba celkom nezanikla a práve vystrčila svoje pazúry.

                Ak však oni majú možnosť ako zatajiť skutočnosti pred deťmi, spravia preto všetko. A to aj začali robiť.

------

                „Na ministerstve sa vo veľkom hovorí o povstaní smrťožrútov,“ oznamoval Nott, keď prišiel za Goyleom, Zabinim a Crabeom. „Pansy zavolali do práce, bude prepisovať hovory...“

                „To je jedno,“ zamračil sa Crabe. „To vieme,“ mávol rukou k zariadeniu. „Potter sa vrátil, má tie kliatby a celú rodinku Weasleyových zabarikádoval v tej diere. Spolu so svojím synom. Správne, myslia si, že sa vrátili smrťožrúti a nám to zrejme vyhovuje. Nemám pravdu?“

                „Rozhodne, ibaže nám to komplikuje ostatné,“ Zabini sa postavil a prešiel k malej obrazovke, na ktorej sa prenášal obraz z cely v pivnici domu, ktorý im Skeeterová kúpila pod falošným menom. „Chceli sme odtiaľto vypadnúť všetci a naraz, keď budeme mať kliatby. Nedeľa by bola najlepšia, keď nemáme vzbudiť podozrenie a máme byť v práci. Ako vravel Draco... jedna malá chybička a všetko bude v prdeli...“

                „Nepáči sa mi, že sa to zrejme o týždeň posunie,“ Nott si prisadol ku kolegom. V Potterovom dome bolo ticho, pretože odišiel za deťmi. Kliatby mal, museli ale čakať na inštrukcie od Draca. A ten sa zodpovedne držal v Rokforte, aby nevyvolal podozrenie. „Najradšej by som odtiaľto vypadol...“

                „Musíme byť trpezlivý, trpezlivosť ruže prináša,“ uškrnul sa Goyle.

                „To každopádne,“ zaškľabil sa Zabini dívajúc sa na Ginny, ktorá sedela bezradne na posteli. „Okrem toho, o pár dní dlhšie dívať sa na ňu, to tiež nie je najhoršie...“

                „Vieš, že sa jej nemôžeš ani dotknúť,“ varoval Nott. „Ak sa jej niečo stane, Potter bude vraždiť. Ak sa niečo poserie aj tak, bude len preklínať...“

                „A ak všetko vyjde ako plánujeme, Potter nikdy nepríde na to, kam zmizneme a potom bude preňho neskoro a my sa pomstíme. Tak drž hubu a neskuhraj,“ zaprskal po ňom Zabini. Goyle sa uchechtol a postavil sa, aby prešiel ku Zabinimu.

                „Je celkom... pichnutia vhodná, nemyslíš?“ zaškľabil sa na Zabiniho.

                „Že by sme si ju rozdelili na polovicu? Ja jednu dieru, ty druhú... a Vincent by si mohol vziať ústa...“

                „Varujem vás, vy idioti,“ zavrčal po nich Nott. „Nedotýkajte sa jej...“

                „Ale no tak, aj ty by si si mohol pichnúť, tak nefňukaj,“ zahriakol ho Zabini. „Aj Dracovi by sa ušlo, keby chcel.“

                „Možno by ani Pansy nepohrdla ryšavou kundičkou...“ Gregory významne zamrkal.

                „Do prdele, skoro sa mi postavil pri tej predstave,“ Vincent zamľaskal a významne si pohladil rozkrok.

                „Debili...“ štekol po nich Nott a vybehol z miestnosti. Začul za sebou len ich smiech. Mal strach, to určite. A oni tiež, hoci sa snažili správať nebojácne. Ale mali by byť zabezpečení dobre. Draco to všetko naplánoval a on mu veril. Viac, ako tým trom vnútri. Slová jeho bývalého spolužiaka ho presvedčili o tom, že to, čo robia, nebude zbytočné. Kliatby od samotného Salazara, pre Merlina! Celé ministerstvo na čele s aurormi by bolo maličké.

                Len ešte chvíľu vydržať. Draco sa o všetko postará. A potom sa prenesú na, zatiaľ stále neznáme miesto, aby pochopili kliatby a aby sa vrátili a pomstili. To chcel, určite. Jeho mama sedela vo väzení rovnako, ako rodičia ostatných, ak neboli náhodou mŕtvi, ako jeho otec. Éra ich rodičov však skončila spolu s Temným pánom. Teraz príde na rad ich éra.

                Pripravil jej večeru, hoci vedel, že sa jej sotva dotkne. Doteraz nejedla, len pila vodu. Mali ale inštrukcie správať sa k nej s úctou, zabezpečiť všetky jej potreby, okrem tej hlavnej a tou bola sloboda. Navliekol na seba dlhý čierny plášť a stiahol do tváre kapucňu. Nerobili to preto, aby ich nepoznala. Aj tak ich raz spozná. Draco ale vedel, že ak by ich spoznala, dokázala by ich slovne napádať a ani jeden z nich nie je dosť disciplinovaný, aby jej neublížil. A tomu sa chcel vyhnúť. Uniesli Potterovi milenku, ale musia sa snažiť, aby jej neublížili ešte viac.

                „Ide niekto so mnou?“ vyprskol do miestnosti. V Potterovom dome bolo stále ticho a oni si mlsne obzerali zajatca.

                „Jasne, ja...“ ponúkol sa Zabini. Goyle sa uchechtol.

                Spolu s Crabom sa potom dívali, ako ich spoločníci vkročili do miestnosti, ako sa ona znova zúfalo pýta na to, kto sú, kde je a čo chcú, ako ju Zabini zahriakol a vyvádzal ju na záchod, aby prepli na ďalšiu kameru a sledovali ju, ako si sadá na záchod a močí, utiera sa. Goyle sa uchechtol, keď si uvedomil, že Crabovi sa pri tom pohľade poriadne vyduli nohavice.

                „Nevrav, že by si si nepichol,“ zamračil sa naňho Vincent.

                „Ale to vieš, že hej... len to nevrav pred Nottom,“ zasmial sa Gregory.

------

                „Tak, veci sa majú asi takto...“ spustil Harry v Remusovom dome po tom, ako sa tam stretol s ním, Amandou a napokon aj Ronom, pretože ako predpokladali, bol do prípadu citovo zaangažovaný a odvolali ho. A Tonksová bola stále mimo krajinu.

                Najskôr však bolo potrebné vysvetliť všetko Weasleyovcom skôr, než by sa to dozvedeli médiá a skôr, než prídu deti domov. Našťastie sa to nieslo výlučne v réžii Hermiony a Rona. Bolo však hotovo a teraz bolo dôležité rýchlo sa na niečom dohodnúť.

                „Chcel som to vyriešiť len ja. Oficiálne to riešim len ja a Hermiona, ibaže som si vedomý toho, že nemám prostriedky, možnosti a ani čas k tomu, aby som sa postaral o všetko a to čo najrýchlejšie. Teraz vám niečo poviem...“

                A povedal im pravdu. Absolútnu pravdu počnúc Severusovým rozprávaním o túžbe Temného pána, o kliatbe, na ktorú by nikdy neprišli, o rozdelenej pečati, odpočúvaní jeho domu, o kliatbach, ktoré sú skryté uňho doma a hlavne o tom, že chce únosca za Ginny práve tieto kliatby. A jeho mlčanie. Čiže oni musia mlčať tiež.

                „Do prdele,“ skonštatoval Ron napokon. Remus sa zamračene díval z okna svojej obývačky a Amanda sa uprene dívala na Harryho. „Nikdy nebude okolo teba pokoj,“ zavrtel hlavou jeho kamarát.

                „Mohlo nám napadnúť, že sa bude chcieť Rita pomstiť... respektíve zničiť Harryho,“ ozvala sa Hermiona zalievajúc kávu v pohároch. A Harry ju určite uvíta. Od včera nezažmúril oka a potreboval byť čulejší.

                „Je jedno, čo chcela Rita. My musíme zistiť iné,“ Harry pozrel na Amandu, ktorá spozornela. „Môžem sedieť doma na zadku a čakať, kým nepriletí sova s inštrukciami a potom ich splniť v nádeji, že Ginny vráti. Nemusí, samozrejme. Môže vziať kliatby a zabiť ju. Nemôžeme dovoliť ani jedno a ani druhé. Musíme zistiť, či Rita disponovala peniazmi, čo logicky musela, pretože technika k odpočúvaciemu zariadeniu sa nedá vyčarovať. Musela sa nepozorovane a na cudzie meno dostať do krajiny. Niekde tu je a možno rozhadzuje ďalšie peniaze. Niekde predsa musia Ginny držať... niečo si museli... kúpiť, prenajať, hocičo. Pôjde to?“ díval sa na Amandu.

                „No...“ stiahla obočie. „Keby použila svoje meno, bola by to jasná záležitosť. Ale ak použila cudzie...“ zavrtela hlavou a kývla na Rona. „V spolupráci s aurormi by sa to dalo zistiť, ale bol by to dlhý a únavný proces a dovolím si predpokladať, že chcete výsledky čo najskôr. V tom prípade... nie, nepôjde to.“

                „Dobre,“ prikývol Harry. „A čo takto... o kliatbach som Hermione povedal len pred troma mesiacmi. O pečati ale len pred necelými dvoma... že budú potrebovať rukojemníka sa dozvedeli práve vtedy. Zistili, že bez mojej spolupráce sa do Komnaty nedostanú a mali... rátajme dva mesiace k tomu, aby to vymysleli. Jednoznačne potrebovali dom alebo niečo kam by strčili Ginny. Zrejme na odľahlom mieste a ak nie, tak určite nie vo veľkých mestách. Dalo by sa nenápadne preveriť práve to? Nie všetky ponuky a dopyty a podobne... ale len kúpy takýchto nehnuteľností s najväčšou pravdepodobnosťou ženou?“

                „To je už reálnejšie,“ prikývla.

                „Výborne,“ trocha pookrial. „V tom prípade by som poprosil o spoluprácu s Ronom. Ak zistíte adresu, kde v posledných dvoch mesiacoch žena kúpila alebo prenajala dom, Ron by to mohol nenápadne preveriť...“

                „Súhlas,“ prikývol Ron. Amanda tiež privolila.

                „Ďalej,“ Harry preniesol pohľad na Remusa. „Stavím sa o polovicu svojho majetku, že si Rita za svoju kariéru vytvorila množstvo rôznorodých kontaktov, z ktorých si niektoré jej mlčanlivosť kupovali, čiže ona prachy má, zrejme v muklovskej inštitúcii... A smrťožrúti ich tak veľa nemajú, preto ju potrebujú, ak už sa jej náhodou nezbavili. Nevraviac o tom, že ak chcela poľovať po mne, sama by to nezvládla. A práve tento fakt ma priviedol na myšlienku, že to bola práve ona, kto vyhľadal pomoc, aby mala ľahšiu prácu. Ona zohnala únoscu, prípadne únoscov, hoci nevedela, ako to skončí...“

                „Malfoy?“ Remus stiahol obočie. Hermiona zarazene pozrela na Harryho. Ron sa zamračil. A Amanda si odfrkla.

                „A prečo nie?“ spýtala sa Amanda. „Pamätám, keď Lucius vykrikoval, ako sa všetkým pomstí. Toto síce nie je Lucius, ale krv sa nezaprie...“

                „Presne,“ súhlasil Harry. „Pamätáš, ako sme ho cez leto vídali prechádzať sa po pozemkoch? Vraj hľadal byliny do elixírov. Hlúposť. Pokúšal sa nájsť vchod do Komnaty a keď začul spomenúť pečať, musel improvizovať. Zrejme chcel najskôr uniesť Charlieho, ibaže by podozrenie padlo naňho ako na prvého. Únosom Ginny z ministerstva odpútal pozornosť od seba. Aj účasť na profesorskej porade tomu nasvedčuje. Rátal s tým, že sa to takto vyvŕbi. Že únosom Ginny z ministerstva vyvolá iný ošiaľ a to ten, že si každý bude myslieť to, čo si aj myslí. Že sa smrťožrúti vrátili, aby sa pomstili mne, prostredníctvom Ginny. Vyhovuje mu to. O mladých smrťožrútoch nepadne ani slovo, celé ministerstvo bude pátrať po menách zo zoznamu... budú sa tým baviť dosť dlho, aby mal on čas doviesť svoj plán ku zdarnému koncu. A dokazuje to aj fakt, že nekoná sám. Bol na hrade, keď ju unášali. Stavím sa, že tam bude aj v prípade, keby som dostal inštrukcie k odovzdaniu kliatob. Bude v hrade zalezený, v bezpečí a mimo podozrenia až do poslednej možnej chvíli a od teba, Remus, potrebujem, aby si ho nespustil z očí. Toto ti pomôže...“ položil pred neho Záškodnícku mapu, ktorú si požičal od Charlieho. „Ak vystrčí nos z hradu, musíme o tom vedieť. Najlepšie, ak by mohol vypiť toto...“ postavil na stôl fľaštičku. Remus naňho pozrel. „Muklovskočarodejnícka finta,“ prezradil Harry. „Nebudem vám vysvetľovať celý proces, pretože tomu sotva rozumiem. Princípom je ale dostať do tela látku, v našom prípade monitorovaciu časticu, ktorá sa po vstrebaní v tráviacom orgáne dostane do krvného riečiska a miesto toho, aby ju telo vylúčilo, sa ona usadí v tkanivách... a my ho budeme môcť zamerať, nech by sa premiestnil hocikam na svete...“

                „Fíha...“

                „Niečo ako kontrastná látka?“ spýtala sa Hermiona.

                „Tak nejako, áno. Ibaže táto častica bude v tele dosť dlho, aby sme ho mohli sledovať. Ak sa tak stane, bol by som rád, Remus, keby si dal pozor aj na Nevilla...“

                „Longbottoma?“ zamračil sa Ron. Harry mykol plecami.

                „Ako som vravel, Malfoy nekoná sám. A keďže sa Rita s najväčšou pravdepodobnosťou obrátila naňho, on sa obrátil na ďalších svojich kamošov, aby pomohli a Longbottom je jedným z nich,“ znechutene sa zaškľabil.

                „Čo robil Ginny?“ Ron zovrel päsť. Harry naňho pozrel.

                „Ja neviem, Ron,“ presvedčivo prehlásil Harry. „Ale rozvádzať sa nechcel, nie?“ povytiahol obočie. Ron naňho sústredene pozeral.

                „Rozvádzal sa ochotne,“ podotkla Amanda.

                „To teraz neriešme,“ zasiahol Harry skôr, než by sa ktokoľvek rozhodol skúmať, prečo sa Neville rozvádzal ochotne, keď sa rozvádzať nechcel.

                „Ale aj tak...“ Hermiona stiahla obočie. „Keby si chytil Malfoya a... no veď vieš...“ povytiahla obočie. Iste, mohol mu vsugerovať, že sa mu chce so všetkými svojimi špatnosťami zveriť.

                „Počul, keď sme sa o tom rozprávali. Zrejme počul ešte viac. A určite sa proti tomu zabezpečil. Nespraví rovnakú chybu, ako Neville. Rozhodne to nie je hlupák...“

                „Áno, asi áno,“ privolila Hermiona.

                „O čom to je?“ spýtal sa Remus.

                „To je jedno, to teraz neriešme,“ zopakoval Harry a zamračil sa. „Bol by som rád, keby sa dali overiť ostatní slizolinčania hlavne tí, s ktorými si Malfoy rozumel,“ pozrel na Rona. Ten prikývol.

                „Vieme o koho ide. Ak mi slečna Brooksová nedá úlohu s domami, budem overovať Malfoyových parťákov.“

                „Fajn. No a ešte... Tonksová má prísť zajtra,“ Harry sa znova pozrel na Remusa. „Mala by to vedieť aj ona. Potrebujem, aby dala Ronovi, ako jeho šéfka, voľné ruky. Potrebujem ho k dispozícii. Určite bude dohliadať na vyšetrovanie, ale povedzme si úprimne... to nepovedie k ničomu.“

                „Keď si to takto predostrel tak sa obávam, že máš pravdu,“ prikývol Remus. „Celé ministerstvo ide zlým smerom. A my ich na správnu cestu naviesť nemôžeme.“

                „To nie. Ak sa budeme chcieť stretnúť, tak jedine v Brlohu. Chcel som, aby sme sa vyhli telefonovaniu a posielali si len správy, ale ani to nie je rozumné riešenie. Hermiona vám rozdá telefóny s predplatenou kartou... ak sa budete chcieť spojiť medzi sebou, použite ten. Nikde o tom nehovorte a...“

                „To je jasné, Harry,“ prerušil ho Ron prevracajúc v ruke obyčajný telefón.

------

                Keď o čosi neskôr sedel Harry na lavičke pri Brlohu, bol o čosi pokojnejší. Mohol na to všetko prísť sám. Určite by na to prišiel sám. Ibaže potreboval spojencov a tých našiel. Každý mu chcel skladať Neporušiteľnú prísahu, odmietol to. Veril Hermione, Ronovi, Remusovi a bude veriť aj Tonksovej. Všetci boli dosť skúsení na to, aby dokázali fungovať v súlade s okolnosťami a nevyvolali podozrenie. Amanda síce nebola ani člen Fénixovho rádu a ani aurorka, ale bola snáď prefíkanejšia, než Remus. Rozhodne bola prefíkanejšia než Remus. Veril aj jej.

                „Asi to chápem,“ povedal Ron sediac vedľa neho. Deti už dávno spali, v dome bola dokonca aj Susan, ktorá prehlásila, že sa od Molly nepohne a deťom nahovorili, ako musia ich dom nechať deratizovať. Kvôli švábom. To by najradšej spravil aj Harry. „Aj Charlieho si priviedol sem nielen preto, aby bol v bezpečí, ale aby si mal výhovorku, prečo odchádzať zo svojho domu.“

                „Správne,“ prikývol Harry. Ron naňho pozrel. Jeho priateľ nevyzeral, že by rečnil ďalej.

                „Prečo ale nečakáš sovu?“

                „Pretože ona tak skoro nepriletí,“ povedal a upil si piva. Pozrel na Rona. „Malfoy vie, čo všetko dokážem. Pohyboval sa medzi smrťožrútmi celé detstvo a to boli len ľahšie skúsenosti. O tých horších len počúval. A vie, kto bol Snape... čiže tuší, ako by som reagoval. Necháva ma vychladnúť, vieš? Chce ma vynervovať, prinútiť potom konať presne tak, ako bude chcieť. Chce ma zneistiť, vystrašiť a docieliť to, aby som neskôr spravil úplne všetko a dobrovoľne, zo strachu o Ginny, z nutnosti čo najrýchlejšie ju dostať domov. Je si istý, že nemám ako zistiť, kde ju držia. A možno má pravdu, to teraz nevieme. Ja len dúfam, že bude mať dosť síl vydržať...“

                „Je matkou, vydrží viac, než predpokladáme,“ zhodnotil Ron potichu. Harry prikývol. Tým sa povzbudzoval už od včera.

                „Tiež sa spolieha na to, že o tom okrem Hermiony nikomu nepoviem. Iste, prvotná myšlienka bola práve taká. Lenže samému by mi to trvalo dlho a ktovie, možno zistíme kde sú skôr, než sova priletí...“

                „Uhm,“ Ron sa zamračil. „Sme niekde tam, kde pred trinástimi rokmi, nemyslíš?“

                „Nie, teraz máme viac možností a vedomostí...“

                „V to dúfam,“ povzdychol Ron a odpil si. „Čo robil Neville Ginny?“ spýtal sa a rýchlo pozrel na Harryho, ktorý ani brvou nepohol.

                „Nie je to naša starosť, Ron,“ Harry mu opätoval pohľad. „Jednoducho sa od neho rozhodla odísť a ja som ho presvedčil, aby ju nechal ísť. A to je všetko.“

                „Nie, nie je to všetko, ale nič mi aj tak nepovieš,“ zavrtel hlavou. „Ako si ho presvedčil?“ vyzvedal ďalej.

                „Nebudem ti o tom hovoriť,“ odvetil potichu. Ron si odfrkol.

                „Jasne, nebudeš,“ prikývol. „Nič mi totiž nehovoríš. Ja viem!“ zasiahol keď zbadal Harryho výraz. „S únosom si sa zdôveril ale len preto, lebo si pochopil, že by si sa sám zdržoval. Vtedy som ti prišiel vhod aj ja,“ povedal vyčítavo.

                „Tak to predsa nie je. Jednoducho nebudem hovoriť o tých dvanástich rokoch, rozumieš?“

                „Niečím si ho musel presvedčiť, aby nerobil problémy,“ uprene sa naňho zadíval. Harry prevrátil oči. „A muselo to byť niečo silné. Imperius to nebol, to by sa správal inak...“

                „Len som mu ukázal, čo som schopný s ním spraviť. Spokojný?“ vrkol podráždene.

                „Čo?“

                „Nikdy si nebol zvedavý, do čerta...“

                „Nebol som aurorom...“

                „A to ma vyšetruješ?“

                „Zaujímam sa.“

                „Vskutku na mieste,“ odprskol mu Harry. A povzdychol. „Viem človeku vsugerovať čokoľvek. Keby som sa teraz rozhodol zájsť za Malfoyom, mohol by som mu vsugerovať, že mi chce povedať úplne všetko ohľadne Ginny. A povedal by mi to. Rovnako by som mu mohol vsugerovať, že sa chce zabiť, napríklad. Hocičo, chápeš? Len som Nevillovi ukázal, čo by som z neho mohol spraviť, keby nespravil to, čo Ginny a vlastne aj ja chceme...“

                „Aha,“ prikývol Ron. „Čierna mágia...“

                „Niečo z nej skutočne ovládam, správne. A už asi vieš, prečo o tom nechcem hovoriť. Takže nabudúce, prosím, ma nevypočúvaj.“

                „Zaujímal som sa,“ zabrblal so stiahnutými očami. Vlastne to všetci predpokladali. Že áno. „A prečo za Malfoyom nejdeš?“

                „Pretože určite zachytil, keď sme sa o tom rozprávali s Hermionou. Keď som pátral po pečati, použil som to niekoľkokrát... vždy som ale dotyčného tej kliatby zbavil. Určite sa nejako poistil... nejako sa naviazal na svojich kumpánov a keby zistili niečo neštandardné, nielenže by mohli zmeniť svoje plány, mohli by Ginny zabiť. A to riskovať nebudem.“

                „Dobre teda. Zajtra pozriem na Malfoyových a vlastne aj našich spolužiakov. Zistím, čo sa bude dať,“ Ron zdvihol hlavu. „Ty by si sa mal vyspať,“ opatrne naňho pozrel. Hoci predstieral pokoj a rozvahu, vyčerpanosť bola zrejmá.

                „Skúsim to,“ prikývol a pozrel do tmy. Zabezpečenie malo fungovať. Mali by byť v bezpečí. „No, pôjdem. Pozriem, či už Hermiona dožasla,“ zaškľabil sa. Aj Ron sa nasilu zasmial.

                Hermionu našiel sedieť nad Slizolinovými kliatbami a svoje nadšenie ani nemusela hrať, ako sa dohodli. Mala občas sama pre seba predniesť poznámku o ich úžasnosti a dokonalosti, aby navnadila odpočúvajúcich. A skutočne bola fascinovaná. Mala v rukách niečo, čo vytvoril jeden zo zakladateľov Rokfortu, hoci bol najmenej obľúbeným.

                „Harry, tie kliatby... ak im správne rozumiem a zrejme áno, sú jednoducho... neskutočné,“ vyhŕkla v okamihu, ako ho zbadala vojsť do domu. Pozrel na okno v obývačke, ale sova nepriletela. Ako predpokladal.

                „Uhm... dajú sa naučiť?“ unavene si sadol do kresla a díval sa do jej študovnej tváre.

                „To ti neviem takto povedať... rozhodne by som ich neskúšala tu, ani keby som k tomu mala čas. Voldemort ich ale skúšal a prispôsoboval... niektoré sú funkčné už teraz,“ prezradila.

                Harry sa pozrel hore na lampu, v ktorej bolo jedno z odpočúvacích zariadení. Hermiona prikývla.

                „A nevieš odhadnúť, k čomu slúžia? Aspoň informatívne...“

                „Dá sa to domyslieť. Skoro všetko to má pôvod v latinčine, hoci to nie sú tie klasické latinské výrazy. Rovnako ako Accio... je to zjednodušený výraz od agitatio, čo znamená pohyb. Potrebovala by som sa s nimi trocha pohrať, trochu sa im venovať, aby som ich pochopila a určila, k čomu slúžia...“

                „Nebudeš mať na to čas...“

                „Veď práve,“ povzdychla. A vážne ju to mrzelo. Možno nie používať, to určite nie, ale aspoň týmto spôsobom sa pokúsiť vnoriť do myšlienok niekoho takého mimoriadneho, ako bol Slizolin, pretože aj keď nebol synonymom čestnosti, bol výnimočným. „Strašne ma to mrzí...“

                „A čo tak si ich prekopírovať a pokúsiť sa k nim nájsť protikliatby?“ povytiahol významne obočie. „Ak sa ich ten niekto naučí používať, bolo by fajn, keby sme mali obranu,“ mrkol. Vedela, o čo mu ide.

                „To by bolo fajn, to isto. A určite si ich aj prekopírujem. Ale aj tak... aby si vytvoril protikliatbu, nemôžeš len poznať formulku, musíš poznať presný účinok kliatby, aby si mohol vytvoriť protizaklínadlo. A neviem, či to chcem skúšať, vieš? Akože... rozhodne to skúsim, ale nie sama, nie tajne a nie tu. Musí to byť koordinovaná akcia Odboru Záhad...“

                „Jasne,“ prikývol. „Rozumiem. Ten niekto ich ale do paprčí dostane a my sa potom budeme musieť sústrediť na to, aby sme sa naučili brániť. Nemôže sem prísť nejaký... neviem ktorý z nich a podmaniť si znova svet. Nemôžeme dovoliť, aby sa objavil nový Voldemort. Tento svet toho už vytrpel dosť.“

                „Ja viem, Harry. A určite sa naučíme proti tomu brániť. Ale teraz, ak sa nenahneváš, bež spať... je budem ešte chvíľu študovať...“

       

 

Komentáre

17.07.2020
• jerry  |  17.07.2020 11:02:16  |  IP: 193.179.---.---
Čauko. Martina, Rovlingovú nemôžeš brať vážne. Používala prvky mágie tak ako to zrovna potrebovala, bez ohľadu na logiku magického sveta.Keby to naozaj bolo také jednoduché zasičať a dostať sa do tajomnej komnaty, tak by sa tam dostal ktokoľvek.

16.07.2020
• Jana Varga  |  16.07.2020 13:11:48  |  IP: 95.102.---.---
Dakujem,
prebehla som nasledujucu kapitolu. Vysetrovat nebudu, Harry bude predpokladat a nejake nieco vymyslia:)
No ano, v originaly. Tu to ale neplati. Harry sa zrejme pokusil s hadmi rozpravat, ale zistil, ze to nevie a napodobnovanie to nefunguje...

14.07.2020
• Martina  |  14.07.2020 20:25:19  |  IP: 178.41.---.---
Ale napríklad ani taký Ron nevedel parselsky a v Daroch smrti dokázal napodobniť to čo povedal Harry v druhej časti aby otvoril komnatu.. To ma len tak teraz napadlo 😁

13.07.2020
• Roxor  |  13.07.2020 10:16:42  |  IP: 195.91.---.---
Zrejme ďalšia kapitola bude len o vyšetrovaní ich bývalých spolužiakov a samozrejme že toho veľa nezistia ale aj to málo im postačí na to aby na nich pripravili pascu. Zatiaľ super čítanie.
• Jana Varga  |  13.07.2020 07:46:05  |  IP: 95.102.---.---
Ďakujem obom!
Začnem od konca... no áno, autora poteší, povzbudí a motivuje, keď sa objaví čo najviac komentárov a on zistí, že má pre koho písať a že nepíše len pre dvoch až piatich stálych komentujúcich... Ale o to vás mám radšej:)
Harry spomínal, že keď zničili Voldemorta, prišiel o schopnosť hovoriť s hadmi. Spomínal aj to, že by musel rozbúrať kúpeľňu... ale bolo to už dávno
U nás je to Myrtla alebo Myrta, Česi majú Uršulu:D Tvoju lásku k Dumbledorovi chápem, je to starý .ujo...
Vykonajú, či nie... uvidíme. Rozhodne ich ale rozkrok svrbí:D

12.07.2020
• Martina  |  12.07.2020 21:05:10  |  IP: 178.41.---.---
Bože, snáď nevykonaju ti panharkti to o com sa rozprávali 😮
• jerry  |  12.07.2020 19:34:03  |  IP: 193.179.---.---
Čauko. Asi nie som úplne v obraze, ale prečo sa nemohol dostať do komnaty z kúpelne ufňukanej Myrtly? Zrejme som sa v tom úplne stratil./alebo je to Uršula?/. No Dumbles vždy driemal, lebo sa veľm, ale veľmi hanbil. Aj ja by som sa na jeho mieste. Zrejme by som sa zvesil v riaditeľni a zavesil niekde na WC. Nakoniec som zaujatý. Celý ja. Máš to dobre rozohraté, som netrpezlivý ako to dopadne. A PREČO tak málo pridáva komentáre? Trocha života do toho umierania.
Nový príspevok
nick  
text
 
 
81+2štyri  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist

aktualizované: 20.09.2020 18:02:54