30. Výber


„Ako sa tak na vás dívam, tak skôr napadne prvý sneh, než sa vám trocha rozsvieti,“ zavrčal na členov študentskej vetvy Rokfortskej armády, ako sa zrejme budú už čoskoro nazývať. Pokynul Ginevre, aby mlčala a začul, že správnu odpoveď šepká svojmu manželovi. Dalo sa to predpokladať. Kútikom oka sledoval Lunu, ale tá sa tvárila neprítomne. Merlin a s týmto materiálom má pracovať? „Tak čo bude?“ prskol už dôraznejšie. Nebolo to zase až také ťažké, preto nechápal, čo im tak dlho trvá. Alebo sa možno len zdráhali hovoriť pred ním? Povzdychol.
                „Čo nám ponúka habit?“ spýtal sa ich Harry. Chcel ich vyzvať k väčšej otvorenosti a odvahe. Severus predsa nehryzie, aj keď sa tak snaží pôsobiť. Usmial sa na nich a s nadvihnutým obočím roztvoril svoj plášť.
                „Veľa miesta,“ napokon vyliezlo z Charlesa Palmera z Bystrohlavu. Severus spozornel, ale nechal synovca, aby prebral iniciatívu.
                „Správne,“ prikývol Harry.
                „Priestor na skrývanie vecí?“ skúsila Bifľomorčanka Emma Cookeová.
                „Na skrývanie čoho?“ povzbudzoval ich. Miestnosťou sa teraz niesol šepot a tiché dohady.
                „Hocičoho,“ odvetili viacerí.
                „Prútikov a tak...“
                „Asi hlavne elixírov,“ ozvala sa s úsmevom Luna. Severus ju so záujmom prebodol pohľadom. „Tie sú myslím dôležitejšie než hromada prútikov, nožov a ktovie čo všetko by sme ešte vymysleli.“
                „Elixírov?“ s nechuťou natiahol akýsi piatak. Neskoro sa zarazil, už to bolo vonku.
                „A čo sa vám na tom zdá také nepredstaviteľné?“ zasyčal naňho s nevôľou riaditeľ Rokfortu. „Viete, prečo mrie tak málo smrťožrútov, kým na druhej strane umiera veľa, hm,  čarodejníkov na správnej strane?“ Schválne nepovedal dobrých.
                „Že by mali smolu?“ zachechtal sa Colin.
                „Nepoužívajú Avadu?“ s väčšou vážnosťou skúsil bystrohlavský šiestak Scott Lamar.
                „No, vlastne aj to,“ uznal Severus. „Ale hlavným rozdielom medzi smrťožrútmi a vami ostatnými, v priamom boji, je ten, že pokým je zranený smrťožrút, dokáže sa včasným požitím zodpovedajúceho elixíru vyhnúť tomu najhoršiemu, veľkej straty krvi, straty koncentrácie v dôsledku oslabenia a bolesti a ostatných maličkostí, ktoré by vás všetkých priviedli najkratšou možnou cestou hrobárovi na lopatu.“
                „Ale to je...“
                „Čo to je?“ skočil do reči Shirley Myersovej. „Ak ste chceli povedať, že je to hlúposť, zbytočnosť alebo nezmyselnosť, mýlite sa.“
                Mávol rukou a Carlovi Yorkovi sa na stehne objavila dlhá rezná rana. Zasyčal a sklátil sa k zemi. Väčšina prítomných sa vydesene pozrela najprv na riaditeľa a potom na svojho spolužiaka.
                „Upokojte sa,“ tíšil ich Harry. Nespokojné a pobúrenie mrmlanie bolo čoraz intenzívnejšie. „Je to len názorná ukážka. Pána Yorka to stehno vôbec nebolí.“
                „To nie, ale...“ zaskučal Carl.
                „Tak čo teraz spravíte?“ Severus sa mu uprene díval do očí a pristúpil k nemu. Deti od nich odstúpili. Ginny aj s Lunou boli pripravené čarovať, ak by sa Severus rozhodol vytrestať ich tým, že sa nebude unúvať hojením rany.
                „Ja...“
                „Iste, vy,“ prikývol Severus. Carlovi rana silno krvácala pomedzi prsty, ktorými sa snažil príval krvi zastaviť. „Predstavte si, že ste na bojisku sám. Nikto nie je na blízku. Žiadna pani Potterová alebo slečna Lovegoodová, ktoré by vám ranu zahojili. Nie všetci sme zdatní vo všetkých oblastiach, liečiteľstvom počnúc,“ pozrel na ostatných. „Len máloktorí z vás sa v tejto oblasti dostanú na úroveň dostatočnú k tomu, aby elixíry pod svojím habitom až tak nutne nepotrebovali,“ zaceril sa na nich. Vyzeralo to, že im to začína dochádzať. Carl bledol. Strata krvi už začínala byť povážlivá.
                „Profesor Snape,“ upozornila ho Ginny s obavami sa dívajúc na svojho chrabromilského spolužiaka. Vedela, že ho nenechá vykrvácať, ale aj strata krvi si mohla niesť neblahé následky.
                „Tak čo teraz spravíte?“ obrátil sa znova ku Carlovi.
                „Asi by som požil elixír, keby som ho mal,“ zaskučal.
                „Správne. Ale vy ho nemáte, pretože elixírmi skrytými v dlhých habitoch opovrhujete. To znamená, že na tom bojisku umriete stupídnou a nezmyselnou smrťou, ktorá je síce príznačná pre Chrabromil, ale nie je výhodná pre vašu Rokfortskú armádu,“ ešte päť sekúnd sa díval na to, ako sa trápi. Nie bolesťou, ale slabnutím vďaka strate krvi. „A keďže ja mám pod habitom stále dostatočné množstvo elixírov,“ takmer komorne predniesol a siahol pod svoj plášť, „môžem byť ten, kto vám na bojisku zachráni život, ak by som sa k vám dostal včas.“
                Vytiahol hneď tri elixíry, ktoré Carl bez váhania a v rýchlosti do seba hodil. Jedným mávnutím prútika mu ranu na stehne zacelil. Keď sa Severus postavil od Carla, ku ktorému sa už vrhli Ginny s Lunou, videl na tvárach svojich zverencov zdesenie miešajúce sa s takmer až posvätnou úctou.
                „Nikdy by som vášmu spolužiakovi neublížil,“ ubezpečil ich pokojne, až flegmaticky. „Bolo to bezbolestné kúzlo vytvárajúce rany, ktoré svojho času používal aj profesor Potter, keď sa pripravoval na svoj finálový súboj v Duelantskom pohári.“
                „To je pravda,“ prikývol Harry. „A ako sami vidíte, zrejme bola táto ukážka nutná, aby ste pochopili, aké posolstvo vám chcel profesor Snape reklamou na dlhé habity odovzdať,“ usmieval sa na nich. Pomaly sa upokojovali. Aj keď, dievčatám to bude trvať asi trocha dlhšie. Zrejme si všetci začali uvedomovať, že výučba od Severusa Snapa nebude len hrou na vojačikov, ale skutočne tvrdou a dôslednou prípravou, ak sa nebude jednať doslovne o dril.
                „Prečo to teda nepoužíva aj svetlá strana?“ nechápal Colin. „Vyzerá to, že je to nevyhnutné.“
                „Je to nevyhnutné,“ vypustil Severus. „Možno preto, že svetlá strana nikdy nebrala vojnu až tak vážne alebo aby som bol presnejší, svetlá strana sa nikdy nepripravovala na vojnu až tak dôsledne, ako tá temná strana, ktorá tomu podmienila úplne všetko. Od prípravy svojich smrťožrútov od malička,“ mávol rukou smerom k Dracovi, „až po plánovanie tých najmenších detailov. Svetlá strana sa skôr prispôsobovala vzniknutým situáciám. A okrem iného, svetlá strana nikdy nekonala nijako zvlášť prefíkane. Čomu sa čudovať, keď sú to poväčšine Chrabromilčania, ktorí konajú spontánne a bez rozmyslu,“ nevšímal si protestné mumlanie. Pozrel smerom k čupiacej Ginny, ktorá vyzerala, že ju Carlov stav upokojil. Akoby aj nie. Nikdy by predsa neublížil ani muche. „To by na dnes stačilo,“ pozrel na dav pred sebou. „Zajtra o štvrtej hodine poobednej sa všetci zhromaždíte pred vstupnou bránou. Môžete zatiaľ bez habitu, aby ma nikto neobviňoval, že som bol nespravodlivý a hlavne preto, aby ste pri konkurze neboli v nevýhode,“ zaškľabil sa. „Mohlo by sa stať, že by som nevybral ani jedného z vás. A ešte niečo, okrem metania zaklínadiel sa každý z vás bude rovnako dôsledne venovať aj liečiteľstvu. Dovidenia.“
                „Dal mu dva dokrvovacie a jeden povzbudzujúci,“ vysvetlila Ginny Harrymu, keď sa za riaditeľom zavreli dvere. „Stačí, keď sa poriadne prespí.“
                „Jasne,“ prikývol profesor. „Vedel, čo robí.“
                „To to bude vyzerať stále takto?“ nespokojne vyzvedal Jacob Spalding. A viacerí vyzerali takmer až zhrozene.
                „Zrejme áno,“ prikývol Harry. „Nezabúdajte na to, že profesor Snape je to najlepšie, čo sa momentálne na hrade nachádza. A musíte uznať, že zvolenie príjemnejšieho prístupu z jeho strany hroziť nebude.“
                „To určite.“
                „A zároveň musíte vedieť, že vás toho dokáže naučiť skutočne veľa.“
                „Jasne, preto sme aj chceli, aby nás učil, ale...“
                „Ale čo?“ vložil sa aj Draco. „Keby vám to neukázal takto, nikto z vás by nikdy nepriznal, že sú elixíry skutočne dôležité,“ stiahol obočie. „Priznajte si to. Kto z vás ich má v obľube? Kto z vás ich skutočne ovláda? Všetci ich podceňujete,“ neprestával sa mračiť. „Áno, nájdu sa aj takí, ktorí ich vedia,“ pozrel na Ginny a Lunu, „ale len preto, lebo ich budú potrebovať v budúcnosti, na liečiteľskej škole alebo aurorskej. Ale kto z vás na ne myslí? Smrťožrúti, to je takmer čistý Slizolin, ktorý elixíry miluje. Vyžíva sa v nich. Ovláda ich. Chrabromil je Obrana, Bystrohlav Čarovanie a Transfigurácia, Bifľomor Herbológia. A Slizolin, to je Elixír.“
                „Prečo si nám to teda nepovedal skôr?“
                „Práve preto, že by ste ma vysmiali,“ prevrátil oči. „Čo by ste povedali na to, keby som vám povedal, že sa máte miesto učenia Reducta učiť používať elixíry?“ významne nadvihol obočie. Ich výraz bol veľavravný. „No vidíte. A nepovedal som to aj preto, lebo je to smrťožrútsky fígeľ. Tak isto, ako sa nechcete učiť Sectumsempru, tak by ste neprijali toto. Nie odo mňa. A ešte okrem iného, je to smrťožrútske tajomstvo úspechu. Ani Snape nemohol povedať svetlej strane, ako si vylepšiť podmienky v boji. Prezradil by sa. Teraz je to už ale jedno.“
                „Profesor Snape mi zachránil život,“ Harry sa postavil vedľa Draca. „Všetci viete o Azkabane. Tam nešlo o ranu, stratu krvi a podobne,“ pokračoval vážne. „Keby vtedy nemal pri sebe zásobu elixírov, vypustil by som tam dušu. Z obyčajného prechladnutia a zápalu pľúc,“ zaškľabil sa. „Nevravím, že dlhý habit je najnovší módny výstrelok a tiež nie je absolútne pohodlný, ale skryť sa tam dá hocičo a my nemôžeme tušiť, do akej situácie sa v budúcnosti dostaneme a čo všetko budeme potrebovať mať pri ruke.“
                „A čo sa týka prístupu profesora Snapa,“ uškrnula sa Ginny. Mládež vyzerala, že sa už úplne upokojila. „Už skutočnosť, že sa nám venoval a že má v úmysle sa nám venovať aj naďalej naznačuje, že nás nechce zavraždiť ani dokaličiť. Ako povedal, ehm, profesor Potter, očakávať milotu a láskavosť nemôžeme ani v najmenšom, ale ubezpečujem, že všetko, čo koná a bude konať, bude len preto, aby z nás dostal to najlepšie.“
                „Teba možno má rád, keď si vlastne jeho neter. Ale čo my?“ Judith Hallmanovej sa to zdalo nepredstaviteľné.
                „Som si istá, že keď sa dostanem do jeho tímu, tak po mne bude vrčať a prskať ešte viac ako po vás všetkých dohromady,“ zacerila sa. „Ale je neškodný. Vážne.“
                „Tebe sa to hovorí...“
                „Je neškodný,“ potvrdil to aj Draco. „Nezabúdajte, že pes, ktorý šteká, nehryzie,“ zachechtal sa.
                „Keď ho ale zaženieme do kúta, môže sa brániť hryzením,“ zasmial sa aj Colin. „A som si takmer stopercentne istý, že sa bude cítiť zahnaným do kúta svojou zbúranou predstavou o ľahkosti spolupráce s nami.“
                „Nepodceňujte sa,“ zavrtel hlavou Harry. „On sa bude vlastne snažiť len o to, aby do vás dostal kus slizolinskej prefíkanosti. Nič viac vás nemôže a ani nebude chcieť naučiť. Nebude vás predsa učiť čiernu mágiu, na to treba žalúdok a veľa času, ktorý zrejme nemáme.“
                „Snáď sa to bude dať prežiť,“ nadhodil niekto.
                „Snape už predsa nie je taký hnusák, ako v minulosti. Pardon!“ Rose Zellerová ospravedlňujúco fľochla po Harrym, ktorý sa len škľabil. „Ale do jeho tímu asi nechcem.“
                „Ani ja.“
                „Ja naopak chcem a strašne.“
                „Myslím, že to, čo sa bude učiť Severusov tím, sa budú učiť všetci,“ nadhodil Harry. Draco mu to pokyvkávaním hlavou potvrdzoval. „Avšak Severusov tím sa to bude učiť rýchlejšie,“ zachechtal sa.
                „Merlin pri nás stoj.“

------

Mulwey sa snažil, aby sa jeho telo príliš netriaslo strachom. Kľačal pred svojím Pánom, ktorému podal informácie o vyhostení Slizolinčanov z hradu. Zlyhali. Ale nezlyhali vlastným pričinením. Obyvatelia hradu už prestali byť ústretoví, milí a láskaví a proste ich vyrazili. Takže za to on a jeho kumpáni nemohli a na to by Temný pán mohol brať ohľad a netrestať ich príliš dlho.
                Abracus kľačal vedľa neho. Dacianovi už odovzdal svoju časť magicky spojených kovových doštičiek, ktoré im dva mesiace slúžili ku komunikácií. K podávaniu hlásaní a prijímaniu rozkazov, či skôr dobrých rád. Dacian bol vcelku fajn. Venoval sa im celé dva prázdninové mesiace a dalo sa s ním vychádzať. Čo sa nedalo hovoriť o zvyšku smrťožrútskej komunity, vrátane vyšinutého Zabiniho.
                Dacian sa díval na tie deti a lomcovala ním zlosť. Nie na ne, oni za to nemohli. Nespravili chybu, to len Rokforťania dostali rozum a zbavili sa pliev. Stále ho tuposť niektorých jednotlivcov dokázala prekvapiť. Avery poslal na lúku svoju jednotku a tým vlastne prezradil, že s hradom komunikovali. Miesto toho, aby sa držali späť a na túto drobnosť nepoukazovali. Nahromadené informácie im teraz boli k ničomu. Nie, že by to boli ktovieaké významné informácie, ale aspoň nejaké boli. Teraz nemajú ani mäkké fň.  A jeho otec náležite Averyho za túto nerozvážnosť trestal. Tak mu treba, idiotovi.
                A naštval ho aj ten Potterov odkaz, ktorý mu Mulwey odovzdal osobne a súkromne. Elena. Kto by si pred rokom pomyslel, že to, čoho sa držal Dračí rád celé generácie, bol vlastne odkaz Salazara Slizolina svojmu potomkovi. A ona pri plnení časti proroctva umrela dúfajúc, že umiera pre dobrú vec. Zvláštnou hrou osudu sa stalo, že oni, ako dediči Dračieho rádu, boli deťmi Voldemorta, ktorý bol potomkom Slizolina. Alebo to presne takto malo byť. Elena umrela pri pokuse zabiť Pottera. Dumbledore bol už mŕtvy. A Snape mal umrieť hneď po tom sopliakovi. Nepodarilo sa. On bude teraz musieť byť tým, kto bude pokračovať v jej stopách. Už nie pre to proroctvo, ale pre pomstu. A bolo mu jedno, že si jeho otec nárokoval zabitie Pottera. Ten hajzeľ za to zaplatí. Za Elenu. A za drakov.
                „Dobre,“ vypustil Voldemort po tom, ako Averyho umučil až do bezvedomia. „Odneste to,“ s nechuťou sa díval na bezvládne telo. S Dacianom to už nič nerobilo. „Znova a naposledy opakujem, že sa počas mojej neprítomnosti všetci, bez výhrad, budete podriaďovať rozhodnutiam Daciana,“ uprene sa zadíval na masku, za ktorou sa skrývala pokorná Lestrangová. Hoci v tomto prsty skutočne nemala. „Vy zmiznite,“ štekol na bývalých študentov. „Okamžite sa zapojíte do výcviku,“ zavelil. „A vy dvaja, poďte so mnou,“ pokynul Dacianovi a Lestrangovej, ktorá si s úľavou zložila masku.
                „Už to prestáva byť tolerovateľné,“ zasyčal na Bellu, keď sa za nimi zavreli dvere. „Kopíte jednu chybu za druhou...“
                „Pane...“
                „Mlč!“ jeho oči mu výhražne vzbĺkli. Dacian sa na to flegmaticky díval. Myšlienkami bol niekde v detstve, kedy s Elenou behali po rumunských lúkach. Nad týmito tupcami zlomil pomyslenú palicu už dávno. „Viem, že si za Averyho pochybenie nemohla, ale to ťa neospravedlňuje ani v najmenšom,“ pokračoval ľadovým tónom. „Môj syn je jediným, kto tu má rozum a ty si počas mojej neprítomnosti tou, ktorú tu rešpektujú všetci. Zdá sa, že od doby, kedy spolu vy dvaja spávate, je tvoja autorita oslabená,“ zaškľabil sa ironicky. Bella sčervenela, Dacian ani brvou nepohol.
                „Pane...“
                „Ticho,“ štekol znova. „Mne je váš vzťah úplne ukradnutý pokiaľ však nezačne narúšať jednotnosť a poslušnosť mojich smrťožrútov. Takže si hľaď znova nastoliť poriadok,“ zavrčal.
                „Áno, Pane,“ pokorne sklonila hlavu. Bola to viac menej pravda. Nejako zmäkla od doby, kedy sa oddávala telesnému pôžitku s mladým Miloševičom. Riddleom. Temným princom. Slizolinom. Alebo kto to, do pekla, je. Smrťožrúti prestali cítiť nad sebou pevnú ruku a to by sa jej mohlo vypomstiť. Bude musieť byť tvrdšia. V mnohých smeroch.
                „To by som ti radil,“ precedil pomedzi zuby. „Teraz by som vám rád niečo ukázal,“ s hrdosťou im oznámil. Dacian spozornel. Začínalo sa diať niečo zaujímavejšie ako rozdávanie trestov a hrozieb. „Poďte,“ vyzval ich.
                Za sprievodu opatrných a zvedavých pohľadov prešli až pred hrad, na premiestňovacie územie. Bolo to druhý raz, kedy Daciana vzali niekde mimo. Už sa bol pozrieť na Rokfort. Videl tú veľkolepú stavbu, síce z diaľky, ale predsa. Určite bude nádherné ovládať ju. Videl ju, ale vtedy tam bol len prezrieť terén a stanoviť, kde presne je najlepšie spustiť realizáciu jeho plánu.
                Stále mu nedali prútik, aby mu náhodou nenapadlo odmiestniť sa. Ešte stále mu neverili, ale vedel, že raz mu uveria a potom sa zariadi podľa svojho. Tentoraz ich vzal otec na iné miesto. Jeho zvedavosť narastala. Keď sa zastavili pod obrovskou dierou v zemi, prekvapene a šokovane zamrkal.
                „Och,“ vydralo sa z Belly. Bola rovnako fascinovaná ako on.
                „Celé okolie je magicky začarované,“ oznamoval Voldemort s hrdosťou. Potreboval sa pochváliť svojím novým „prírastkom do rodiny“. A títo dvaja boli najlogickejším výberom. „Neutečú, ale neutiekli by ani bez bariéry. Sú mi oddaní.“
                „Čo to vlastne je?“ vyzvedala.
                „Darček od Salazara Slizolina,“ vypustil s miernejším úškľabkom, ktorý by bol úsmevom, ak by sa nachádzal na inej tvári.
                „Úžasné,“ prikývol Dacian so stiahnutým obočím. „Vyzerajú nebezpečne, aj keď asi nevieme, na čo presne slúžia, nie?“ pozrel na otca.
                „Určite sú nebezpeční. Už ich normálne verzie sú nebezpečné. Vďaka nim obsadíme Rokfort. Sú inteligentné, chápu a rozumejú. Spravia presne to, čo po nich budeme chcieť.“
                „A dostaneme ich tam pomocou Dacianovho plánu,“ prikývla Bella.
                „Správne,“ Voldemort sa takmer až s láskou díval do diery. „Ako dlho bude trvať dokončenie tvojho plánu?“ spýtal sa syna, ale nepozrel naňho. Chcel sa dostať na Rokfort čo najrýchlejšie. To určite. Ale ešte stále neodhalil všetko, čo mu zanechal veľký Salazar Slizolin. Toto bola len časť. Ešte niekde niečo je, čo by použil, ak by to nevyšlo s týmto.
                „Sú len v tretine, ešte minimálne tri týždne.“
                „Tak dlho?“ nebezpečne zagánil.
                „Ide to sťažka, keď nemôžeme upozorňovať na svoju činnosť. Hoci nás nemajú šancu vidieť, aj tak si musíme dávať mimoriadny pozor.“
                „Iste,“ prikývol benevolentne. „Zabúdam na to, že ty myslíš na každý detail,“ vlastne ho pochválil. „Dobre, týchto tu nikto neobjaví a tri týždne tu vydržia. Potom ich použijeme. A ja sa budem zatiaľ rozhliadať po nejakom ďalšom Salazarovom darčeku.“
                Vrátili sa naspäť do hradu. Dacian sedel zamyslene vo svojej izbe. Snažil sa sústrediť na to, čo videl pred malou chvíľou vonku, ale v mysli sa mu stále objavovala Elena a jej takmer zbytočná smrť. Keby to vedeli o čosi skôr, nemusela by ísť do Anglicka a nemusela by umrieť. Už je ale neskoro. Stalo sa. Museli prísť na radu jeho vlastné plány.
                „Čo povieš?“ spýtala sa ho Bella, ktorá mu drzo vliezla do izby. Zvykla si na to.
                „Že budeš musieť viac dbať o to, aby ťa tvoji chovanci poslúchali,“ zaškľabil sa na ňu provokačne.
                „Kontakt s tebou mi príliš nepomáha,“ zavrčala podráždene. „Nie, že by ťa netolerovali, dokonca sa boja, ale si príliš mladý, stále si nový a neveria ti.“
                „Tak budú musieť veriť tebe.“
                „O to sa už postarám, nemaj strach.“
                „Mne je to jedno, ale otec bol zjavne nespokojný.“
                „Povedala som, že sa o to postarám a o tom sa nechcem baviť,“ štekla.
                „Dobre, nerozčuľuj sa,“ mávol rukou.
                „Chcem sa baviť o tom vonku,“ takmer až šepla.
                „Jasne,“ prikývol chápavo. Aj on bol z toho stále vyvedený z miery. O niečom takom v živote ani nepočul, nieto aby to videl. „Bude sa musieť použiť len polovica,“ uvažoval nahlas. „Ak Potter ovláda niečo, čím by ich zničil, ako pri mordengraudoch a drakoch, nech ich nezničí všetkých naraz. A pri útoku sa bude musieť vyhnúť zabíjaniu jemu blízkych ľudí, aby sa mu o smrti nesnívalo a nevarovalo ich to. Snape, Weasleyovci, humusáčka, ten vlkolak s manželkou a zrejme aj mladý Malfoy.“
                „Premýšľaš skutočne nad každým detailom,“ prikývla súhlasne. Vlastne by niektoré z týchto nápadov mohla prefíkane podstrčiť, aby si mysleli, že to vyšlo z jej hlavy. Všimla si, že on o obdiv a chválu príliš nestojí. Aspoň o tú smrťožrútsku. Vlastne mu bolo jedno, čo im povie, dôležité bolo len plnenie inštrukcií. A to bola jej práca.
                „A tiež sa budeme musieť pokúsiť zistiť, čo sa deje v hrade,“ nadhodil a pozrel sa na ňu. Videl v jej očiach pochybnosti. „Iste, hradby sú vysoké, takže neuvidíme dnu, aj keby sme sa mohli priblížiť viac. Ale tie skaly za hradom sú dosť vysoké a hoci sú popretkávané pascami, až hore nesiahajú. Odtiaľ by sa nám možno podarilo zahliadnuť aspoň kus pozemkov.“
                „A načo by nám to bolo? Určite cvičia a pripravujú sa na stret. To vieme aj bez lozenia po skalách,“ sarkasticky sa zachechtala.
                „Mať nepriateľa na očiach je výhoda,“ zamračil sa na ňu. „Okrem toho by sme mohli vidieť nejaké ďalšie pasce. Jasne, zo skál sa cez hrad toho veľa neuvidí, ale niečo by predsa len mohlo.“
                „Dobre,“ prikývla. Zo skúseností vedela, že mu musí veriť. A musí ho mať na svojej strane.
                Díval sa na ňu a vedel, že s ňou by sa mu ľahšie podarilo splniť svoje plány. Hoci v poslednej dobe mierne zakolísala, stále bola hlavnou veliteľkou smrťožrútskej komunity a jej služby by sa v budúcnosti hodili. Jeho otec bol prostriedok, ako sa dostať k moci. Aj keď si bude do posledného okamihu myslieť, že využíva Daciana a jeho rozum, aby sa dostal k moci. Napokon to bude on, kto bude vládnuť. Voldemortovi pomaly odzváňa. Ale potrebuje niekoho, vďaka komu by pod jeho vládu prešli aj smrťožrúti. To bol jeho plán.
                Skutočnosť, že ho svetlá strana potrebuje zabiť a že vďaka nemu jeho otec žije, to nevedel.
                „Takže ja mám na teba zlý vplyv?“ Dacian pristúpil k Belle, aby dohliadal na hladký priebeh svojich plánov. Ani nečakal na odpoveď, okamžite jej vyhrnul šaty až k pásu a siahol jej do rozkroku. Snažil sa jej nedívať do očí. Šlo len o fyzické uspokojenie. Spokojne zapriadla, keď do nej vopchal dva prsty. Bez varovania, bez prípravy. A ona proti tomuto náhlemu vpádu neprotestovala ani trocha.
                „Seriem na špatný vplyv,“ vydýchla a oprela sa o stôl. Nechala ho, aby ju dráždil. Vlastne toho ani veľa nepotrebovala. Stačilo, keď si naňho spomenula a zvlhla vzrušením. Bol presne ako on, než sa z neho stalo to, čím je teraz. Milovala ho. Miluje ho. Nikdy ale nezažila niečo také, ako milovanie, vždy šlo len o sex a o pudy. Ani Rodolphus nebol nikdy žiaden milovník. A jej to stačilo.
                „To som rád,“ zasyčal a prinútil ju kľaknúť si na kolená. Už si rozopol nohavice, aby ju prinútil poriadne ho pripraviť. Bolo mu to jedno. Ešte jej nemôže prezradiť svoje plány, v ktorých sa stane Temnou dámou. Nikdy jej nebude natoľko dôverovať, aby jej to prezradil. Ani potom, keď už jeho otec nebude. Stále môže slúžiť len na to, aby ho uspokojovala, tak ako teraz. Myslel na to, keď sa prirážal do jej úst. Potom, možno príde nejaká iná. Aké by to bolo poriadne pretiahnuť mladú pani Potterovú? Alebo Grangerovú? Aké by to bolo pre Pottera, ktorý sa díval na to, ako jeho sestra umiera a nepomohol by jej, ani keby mohol? Zaplatí za to.

------

„Všetci sú pripravení podstúpiť tvoj zajtrajší konkurz,“ prezradil Harry strýkovi, keď sa stretli v jeho byte. Stále odmietal prísť navštíviť svojho synovca k nemu domov, pretože by tam zrejme stretol jeho manželku a na tú náladu nemal. Alebo sa skôr chcel vyhnúť jej dotieraniu, dohováraniu a pokusom o poľudšťovanie, ktoré začala prejavovať pri každom ich stretnutí.  
                „Som nesmierne rád,“ zabrblal unavene.
                „Hoci si ich dosť vydesil,“ dodal s miernym úškrnom. „Rozhodne si ale spravil dojem.“
                „Robiť dojem nemám v pláne. Ak už mi je súdené, že mi bude na krk zavesených pár Chrabromilov a podobnej bagáže, chcem prinajmenšom neprísť o nervy a keď mi k tomu má dopomôcť desenie, tak hurá do toho,“ nasilu sa zaškľabil. Harry mu to vôbec neveril.
                „Vážne nie sú takí hrozní, aby si sa toho musel desiť ty,“ nadvihol obočie.
                „Usúdim až uvidím.“
                „Dobre,“ prikývol. „Chcem byť pri tom,“ rozhodne prehlásil.
                „Ale iste, Harry,“ Severus sa sladko usmial. „Musí tam byť niekto, kto by ich bezducho podporoval a povzbudzoval a chránil, keď sa už bude zdať, že strácam kontrolu a chystám sa niekoho zabiť.“
                „K tomu nedostaneš príležitosť,“ sľúbil mu. Severus však presvedčene nevyzeral. „Remus s Krumom a Smithovcami povedú svoje výcviky podľa tvojho vzoru,“ prezradil.
                „Uhm,“ flegmaticky okomentoval. Viac sa ale zaujímal o svoj pohár s vínom.
                „Hneď ako sa vytvoria oddiely,“ dodal. „Hneď, ako si ty vytvoríš svoj Snapovský oddiel,“ zachechtal sa.
                „Uhm,“ prikývol a pozrel na synovca. „Dobre, súhlasím so všetkým,“ mykol plecami.
                „Vážne?“ neveril.
                „A čo mám robiť?“ bezradne štekol. „Uznávam! Všetko sú to výborné plány, hoci je moja účasť vynútená. Ale áno, potrebujeme bojovníkov, či skôr obrancov, aby sme mali šancu. A keď je v mojich silách nejaké tie vedomosti posunúť, spravím to. A možno niekde hlboko v sebe nájdem dokonca aj kúsok nadšenia a radosti pri týchto disciplínach.“
                „Nikto nie je rád, že to musí robiť. Každý si vie predstaviť iné veci, ktorým by sa venoval radšej. Ale je to nutné,“ zaprskal podráždene Harry.
                „Ja viem,“ usmial sa Severus. Páčilo sa mu, keď jeho synovec vyletel takmer bezdôvodne. „Skôr, než sa uchýlime k súkromným hodinám vraždenia červoplazov a súbojom, je signalizačné zariadenie pripravené?“ nadvihol obočie. Dvojčatá s Leeom mali v priebehu dňa namontovať po hrade signalizáciu, ktorá by v prípade ohrozenia upozorňovala na začiatok evakuácie. Tú si dali za úlohu poriadne nacvičiť v priebehu týždňa, aj keď ich ten termín desil. Predsa len bolo na hrade veľa malých detí, ktorých hroziace nebezpečenstvo vydesí.
                „O deviatej prebehne prvá zvuková skúška,“ prezradil. Vlastne šlo o miernejšiu formu muklovskej výstražnej sirény, ktorá sa mala ozývať nie príliš prenikavým zvukom v krátkych intervaloch. „A od zajtra začnú neočakávané nácviky evakuácií až do doby, kedy ju všetci nebudú ovládať dokonale.“
                „V poriadku,“ prikývol riaditeľ.

------

„Snape chce, aby ste sa zúčastnili zajtrajšieho výberu do jeho bojovej jednotky Rokfortskej armády,“ oznámil Draco bez okolkov skupinke Slizolinčanov, ktorá sedela spolu pri jednom zo stolčekov v chrabromilskej klubovni. Dívali sa naňho ako na zjavenie. Teda, nie tak doslova, ale nečakali, že by ich niekto z nich vyrušil, oslovil alebo nedodaj chcel vziať do RA. Vedeli, čo to je, hoci sa to snažili študenti od začiatku roka držať v tajnosti. Vedelo sa, že niečo je a to niečo dostalo teraz aj meno. „Vlastne to výslovne vyžaduje,“ dodal a prisadol si k nim. Nevyhodili ho od seba, ale na to by sa zrejme ani neodvážili. 
                „Chce sa postarať o to, aby boli jeho bývalí zverenci, teraz v značnej opozícii, prijatí a aby sa k nim všetci správali milo?“ zaškľabil sa Liam Roydon.
                „Nie, myslím, že chce len vytvoriť silnú bojovú jednotku a vás uznal za schopných,“ mykol plecami. Určite nebude reagovať na tieto rýpania.
                „Mali by sme sa zapojiť,“ nadhodila Chloe Shullová dívajúc sa na svojich kolegov. „Pre niečo sme tu predsa ostali a to niečo sem príde a pokúsi sa nás zavraždiť, to nie je žiadne tajomstvo. To, že nás kedysi klobúk zaradil do Slizolinu a najmä to, ako teraz Slizolin dopadol ešte neznamená, že preto budeme nenávidieť celý svet a strániť sa ich. Našou povinnosťou je spraviť niečo pre budúcnosť, ak to bude v našich silách.“
                „Múdre dievča,“ prikývol Draco uznanlivo.
                „Súhlasím,“ prikývla Raisa Cowdenová. Becky len zahmkala a všetky tri sa dívali na Owena a Liama.
                „Jasne,“ vypustil Owen. „Len aby to nebolo želanie čisto Snapa.“
                „Tiež nemám rád všetkých, s kým sa stretávam,“ Draco sa mu uprene díval do očí. „Keď som sem prišiel ja, mal som stonásobne horšiu pozíciu ako vy piati dohromady. Sami to dobre viete. A neprestal som fungovať, skôr naopak. Najdôležitejšie je mať niečo na mysli, pre čo sa oplatí bojovať a prítomnosť v Chrabromile je potom to posledné, čo by vás malo trápiť.“
                „Nejde len o prítomnosť v Chrabromile,“ namietol Owen.
                „Každý z nich, vrátane mňa, je dosť inteligentný aby pochopil, že had na hrudi neznamená hada na ruke,“ vyhrnul si košeľu a ukázal im svoje temné znamenie. Vyjavene vypleštili oči. Iste, vedelo sa to, ale takto to ešte nikdy nevideli. „Ste úplne neškodní a oni to vedia,“ zazubil sa nad ich výrazmi. „A okrem toho, všetci chcú silných bojovníkov a Snape sa vyjadril, že vy na to máte. Tak to dokážte. Zajtra o štvrtej pred hradom.“

------

Presne o deviatej sa ozvala na hrade siréna. Všetci si na ten zvuk museli zvyknúť a všetci sa museli naučiť reagovať takmer okamžite. Možno to bolo zbytočné a možno im to raz zachráni životy. Ak by bol Rokfort napadnutý, neexistuje, aby sa smrťožrúti dostali dnu skôr, než by sa vyše tristo ľudí dostalo z hradu preč. A aj mnohí z tých, ktorí sa aktívne nepodieľali na výcviku prehlásili, že by ich z hradu nedostal nik. Aj keby mali len holými rukami hádzať kamene po smrťožrútoch. Iste, reči sa vedú a chleba sa je. V prípade ohrozenia by zrejme toľko chrabrých prehlásení nepadlo.
                Teraz však bolo najdôležitejšie, aby sa najmä deti z hradu naučili čo najrýchlejšie zoskupiť dole vo Vstupnej hale, odkiaľ ich mali odvádzať Trelawneyová, Babblingová a Burbageová k Základni, kde ich bude čakať Bradley, aby im otvoril priechod. Zo Základne ich budú odmiestňovať škriatkovia na bezpečné miesto, ktoré však držali zatiaľ v tajnosti. Sproutová s Vectorovou, Sinistrovou a Hoochovou sa vyjadrili, že by v prípade potreby ostali a pomohli v rámci svojich možností. 
                Najprv to mali byť malí Bifľomorčania, pretože to mali do Vstupnej haly najbližšie, potom Bystrohlavčania a napokon Chrabromilčania. Deti museli vytvoriť trojice a tieto trojice sa mali navzájom strážiť, aby sa nestalo, že sa na niekoho zabudne, pretože neskôr by už na evakuáciu zrejme neostal čas. Taktiež tí, čo boli na Základni, tí museli počkať, kým sa preč nedostane aj posledné dieťa z hradu a až potom malo prísť k ich odvádzaniu. Predsa len bolo na Základni bezpečnejšie ako na hrade, pretože sa tam smrťožrúti nedostanú, ani keby ako chceli. Ale mohli zlikvidovať škriatkov a potom tí, čo by ostali na Základni, vlastne by tam časom pomreli od hladu. Presne tak, ako nad tým už raz Harry uvažoval. A škriatkovia sa ústami Dobbyho vyjadrili, že v momente, ako skončia s evakuovaním, aj oni budú pripravení bojovať. Čo znova mnohým pripomenulo, aké úžasné stvorenia škriatkovia sú.
                Na celú akciu mali skutočne dosť času. Aj keby prišli smrťožrúti vo veľkej presile, bude im trvať riadne dlho, kým sa prebijú až do hradu, kým prekonajú aj posledného obrancu. Vyčlenili si však na to polhodinu. Dovtedy sa bude musieť hrad vyprázdniť, aby neprišlo k zbytočným obetiam.

------

„Ahoj, poď ďalej,“ usmiala sa Hermiona na Billa, ktorého našla pred svojimi dverami. Len pred chvíľou zanikol zvuk sirény. Ďalšia vec, ktorá pripomína krutosť blížiacej sa vojny. „Je to des,“ mierne sa zamračila.
                „Desnejšie je vysvetľovať tým malým stále dokola, ako po siréne postupovať,“ povzdychol. Práve sa vracal zo svojej fakulty, kde s pomocou Luny a Marcusa Belbyho viedol rozhovory so svojimi zverencami. „Skutočne nie je potrebné, aby ste si pobalili všetky kufre,“ napodobnil svoj vlastný hlas. „Je potrebné vziať si len to najnutnejšie,“ pokračoval a zvalil sa do kresla. Prikývol na ponúkaný čaj.
                „Oni si na tú predstavu zvyknú a naučia sa to,“ pevne prehlásila. Ale aj tak. Aby jedenásťročné deti žili v neustálom strese a strehu z očakávania sirény, hoci sa potom dostanú do bezpečia? „Stále lepšie, ako keby siréna nezaznela a oni by sa zobudili uprostred boja,“ striasla sa.
                „Veď práve,“ prikývol. „Viem, že si zvyknú a stresujúce je to akurát tak pre mňa,“ zaškľabil sa.
                „Uhm, povinnosti vedúceho fakulty skutočne dokážu byť rozmanité,“ vrátila mu úškrn. „Ja som si to nechala na zajtra. Aj tak mám taký pocit, že Chrabromilčania to už prebrali zo všetkých možných aj nemožných strán a majú to dávno naplánované,“ s hrdosťou sa usmiala.
                „Máš tam výborných spojencov,“ prehlásil a skúmavo sa na ňu zadíval. Zbadal mierne zaváhanie. „Moja sestra, keď si niečo vezme do hlavy, tak dokáže aj trola presvedčiť k valčíku,“ zaksichtil sa. Nechcel pripomínať blondiaka, ktorý by toho trola zrejme presvedčil o valčíku na ľade v slušivej minisukničke.
                „Chrabromil drží pri sebe,“ mykla plecami s miernym úsmevom. Verila, že by sa to Ginny podarilo, keď sa jej podarilo Severusa prinútiť k výcvikom.
                „A čo ty?“ potichu sa spýtal. „Nehlásila si sa spolu s Trelawneyovou a ostatnými k evakuácii.“
                „Rozhodne sa nikam evakuovať nemienim,“ stiahla obočie.
                „Ale keď...“
                „Som tehotná, nie som chorá. Nemôžem bojovať, ale to neznamená, že nemôžem škodiť iným spôsobom. Neviem akým, ale Fred s Georgeom sľúbili, že mi nejakú činnosť vymyslia. A okrem toho, raz to dieťa porodím a potom budem samozrejme bojovať,“ pevne prehlásila. Jemne sa pousmial.
                „Presne ako Tonksová,“ prikývol. „A určite aj ako Ginny, keby...“ zarazil sa. „No, určite ťa nebudem presviedčať, aby si si to rozmyslela, taký odvážny veru nie som,“ znova sa pousmial. „Som si istý, že by Fleur postupovala rovnako,“ dodal roztrpčene.
                „Určite,“ vyhŕkla. Dokázala sa s ním baviť o čomkoľvek, ale najtiaž zabŕdli do Fleur alebo do Draca a pohoda bola razom preč.
                „Dokedy to tie decká vydržia?“ spýtal sa miesto toho. Cítil sa podobne ako ona. „Žiť v tejto blížiacou sa vojnou poznačenej realite?“
                „Neodvažujem sa odhadovať,“ povzdychla. „Každopádne by sme mali presadiť tie zábavy, ako navrhovala Ginny.“
                „Profesorský zbor je za.“
                „Hm, už len presvedčiť Severusa,“ zaškľabila sa. „Dokonca by som súhlasila s tým, aby sa vytvorilo metlobalové družstvo, alebo aj dve, na Základni a aby sa pridali do pohára miesto Slizolinu. Aby mali decká viac zábavy. Aby aspoň na chvíľu zabúdali na to, čo sa deje vonku a čo sa k nim blíži.“
                „Uvidíme.“
                „A to kúzlo?“ nadvihla obočie.
                „Som v koncoch,“ priznal skrúšene.
                „Je to krátka doba,“ upokojovala ho okamžite. Nikto predsa nemôže čakať, že sa účinok a používanie prastarého kúzla odhalí zo dňa na deň. Alebo z týždňa na týždeň.
                „No, mám problémy s identifikáciou emócie, ktorú pri kúzlení použiť,“ pozrel na ňu. „Remus teraz nemá čas, venuje sa evakuáciám a bojovým jednotkám, Severus s Harrym vedú tie svoje súkromné hodiny a zabíjajú červoplazy,“ znechutene sa otriasol. „Teba mám zakázané príliš zneužívať, že vraj mám brať ohľady na tvoj stav.“
                „To povedal kto?“ vyletela naštvane. „Znova opakujem, že som tehotná a nie chorá.“
                „Severus?“ uškrnul sa.
                „Jasne, kto iný?“ napaprčila sa. „Pri prehliadkach tvrdí, že je všetko v poriadku a nepustí ma ani na krok k Rokfortskej armáde. To by som možno ešte pochopila, predsa len lietajú všade zaklínadlá. Ale toto?“
                „Nevieme, ako to kúzlo môže pôsobiť,“ zastal si svojho šéfa.
                „To je jeho odpoveď na všetko neznáme,“ zavrtela hlavou. „Nemáš ho náhodou pri sebe?“ vyzývavo nadvihla obočie.
                „Nie, na to zabudni,“ protestne zavrtel hlavou. „Nebudem potom vysvetľovať Severusovi, Ginny, Harrymu, Dracovi, tvojim rodičom a čo ja viem ešte komu, prečo som ti dovolil podieľať sa na niečom takom. Je rozdiel pri odhaľovaní živosti pradávnych zaklínadiel, pri hľadaní spôsobu kúzlenia a pri samotnom kúzlení.“
                „Ale no tak,“ netrpezlivo stiahla obočie.
                „Nemám ho pri sebe.“
                „A keby si ho mal pri sebe?“
                „Tak by som znova prehlásil, že nemienim riskovať tvoje zdravie,“ vystrčil bradu. Pripadal jej ako malý chlapec, ktorý si tvrdohlavo stojí za svojím. Ako Ron. Ibaže toho dokázala vždy prehovoriť. Pri Billovi taká úspešná určite nebude.
                „Tak dobre,“ povzdychla. „Na mňa zrejme ostane len tá organizácia zábavy.“

------

Severus šiel na druhý deň pred hrad s obrovským sebazaprením. Nie, že by mu vadilo ujať sa hŕstky študentstva a pokúsiť sa v nich objaviť a vykresať z nich bojovníkov, dokonca tento nápad uznal ako dobrý, len si pripadal v tejto novej úlohe nepatrične. Iste, bol profesorom Elixírov, ale elixíry vlastne nikoho nezaujímali. A tu sa po ňom budú očakávať výsledky. Tu skutočne bude úspešný výsledok dôležitý. A on mal obavy, ako túto funkciu zvládne. Bol profesorom, len pochyboval, či bol dobrým profesorom.
                Potter sa vedľa neho usmieval , úplne pohodovo a pokojne. Ten o ňom nepochyboval, dokázal ho aj s jeho priateľmi naučiť dosť, ibaže k nim mal zvláštny vzťah, kým k týmto všetkým, no.
                Chcel vidieť, kto z päťdesiatich troch členov študentskej Rokfortskej armády stojí za to, aby sa im venoval dôslednejšie. Nakoniec sa nechal znova prehovoriť a nechal nastúpiť celú RA, nielen vlastníkov VČÚ. Keby však záležalo len na ňom, tak by vybral Malfoya ,Ginevru, aby mal od Pottera pokoj a Lunu a na ostatných by sa vykašľal. Ale to by bolo v rozpore s jeho prehlásením vycvičiť bojovú jednotku. To by mohol cvičiť možno prieskumníkov.
                Nechal ich, nech jeden za druhým metú zaklínadlá. Okamžite zbadal, že niekoľkí v sebe nemajú ani potrebnú silu, aby niekedy v budúcnosti viedli duel na zodpovedajúcej úrovni. V duchu si vyrátal, že keď si nechá dvadsiatku najlepších, nebude môcť nikto proti tomu protestovať.
                V priebehu polhodiny sa rozlúčil s vyše polovicou zúčastnených. Potter mu celkom dobre tvrdil, že to nie sú žiadne stratené prípady a že sa s nimi bude dať niečo spraviť. Ale tí, s ktorými sa rozlúčil, na nich nervy nebude mať ani náhodou. S tými nech sa trápi Lupin s Krumom. To mu bolo jedno.
                Napokon mu ostalo na tričku dvadsaťdva študentov. Tí predstavovali to najlepšie, čo sa na hrade nachádzalo. Ukázali silu a rýchlosť, najdôležitejšie prvky v každom súboji. Boli dostatočne ohybní a mali pomerne dobré reflexy, čo je tiež nevyhnutné pri bojoch. Bude treba trénovať, ale z týchto by sa niečo skutočne dalo vykresať.

TOPlist