30. Pošta I.

 

„Ako si to mohol dovoliť!“ vyštekla na Rona Katie Bellová v okamihu, keď sa v nedeľu večer ukázali v chrabromilskej klubovni.

„Čo sa stalo?“ nechápavo sa na ňu pozrel Harry a potom sa s otázkou v očiach otočil k červenému Ronovi.

„On ti to nepovedal?“ zmiernila tón a keď zavrtel hlavou, pokračovala, „Weasley si nechal napariť dvojtýždňový trest práve v čase, keď máme tréningy. A ešte k tomu ste tu neboli celý minulý týždeň. Harry, to sú tri stratené týždne a za mesiac je zápas so Slizolinom. To nemáme šancu natrénovať! Ako môže byť niekto taký somár ako ty, Weasley!“ húkla naňho nasrdene, sledovala ich celá klubovňa. Ron nebol schopný slova.

„Nekrič po ňom, práve mu zomrela teta,“ dohováral jej potichu, „a niečo vymyslíme. Zmeníme systém tréningov.“

„Ale to nie je také ľahké,“ skočila mu do reči tiež potichu, „ako môžeme trénovať bez strážcu?“

„Prispôsobíme ich, budete trénovať prihrávky. Katie, teraz to prosím ťa nechaj, zajtra to preberieme, dobre?“

Napokon sa mu podarilo ju upokojiť a sledoval, ako odchádza so svojou kamarátkou. Zamieril k ich stolu, kde si sadol k Hermione, Ginny a Ronovi, pri ktorom už sedela Lucy. Harry sa vyzývavo pozeral na Rona, ktorý bol viditeľne zarazený a zahanbený. Pozrel na Harryho a videl, že ten čaká vysvetlenie.

„Lucy, prosím ťa, mohla by si nás na chvíľu nechať? Potom za tebou prídem,“ otočil sa k svojej priateľke.

„Jasne,“ vtisla mu bozk a odišla. Harry si všimol, že Hermiona radšej odvrátila pohľad.

„No tak? Čo sa stalo a prečo si mi to nepovedal?“ začal s vyzvedaním.

„Bolo to kvôli tej bitke s Deanom,“ vysvetľoval tichým, ospravedlňujúcim tónom, „keď sme prišli do Hlavného štábu, najprv ma spucovala mamka a potom vypočúvala McGonagallová. No a dala mi trest a asi schválne v dobe, keď máme tréningy. Harry, mrzí ma to. Viem, že naruším tréningy, ale potom budem makať a sľubujem, že ten zápas neskazím.“

„Ty ho možno neskazíš, ale ako budeme trénovať bez strážcu? Komu máme strieľať góly?“ vyštekla naňho Ginny.

„Ty sa do toho nestaraj,“ vrkol po nej Ron, „keby si sa nezahadzovala s takými idiotmi...“

„Prestaňte sa hádať,“ prerušil ich Harry.

„Neprestaneme,“ vyprskla a potom stíšila hlas, „už som ti to povedala Ronald. Si idiot a starať sa do toho budem. Pokiaľ si to neuvedomuješ, aj ja som členkou tímu a celkom mi tvoja hlúposť vadí. A preberali sme aj to...“

„Ginny, prestaň,“ skočil jej do výbuchu Harry, škaredo sa naňho pozrela, „budete trénovať nahrávky, nálety, vyhýbanie, je toho dosť. A góly strieľať viete. Zameriame sa na zapracovanie Lucy k vám dvom. No a potom, keď sa Ron vráti, tak sa budete venovať strieľaniu gólov. Ja v tom až taký problém nevidím.“

„Tak vidíš, on je kapitán,“ zazeral po svojej sestre a usmial sa na Harryho.

„Áno, kapitán a tvoj kamarát,“ nesúhlasne šomrala.

„Vieš čo?“ zamračil sa na ňu znechutene, „Už ťa mám plné zuby,“ nato vstal a odkráčal smerom k Lucy. Ruka v ruke sa vybrali cez portrétovú dieru von.

„Fajn, to by sme mali,“ riekol naštvane Harry a pozeral smerom k portrétu.

„Len ho nechaj, tupca, zaslúži si to.“

„Ginny, mohla by si sa kontrolovať a nehučať po ňom,“ zasiahla Hermiona.

„Toto sme už preberali a čo je on? Slon z porcelánu? Keď sa správa ako blb, tak nech nesie následky,“ protirečila jej.

„Merlin, prestaňte aspoň vy dve!“ schladil ich, „Radšej mi povedzte, čo sa vtedy stalo s McGonagallovou.“

Obe na seba zazerali, ale len chvíľu. Koniec koncov, dievčatá držia pri sebe.

„Rozprávala sa s jedným aj druhým a nakoniec aj so mnou,“ spustila Ginny umierneným tónom, „no a ja som jej to vysvetlila. Oni jej nechceli nič povedať. Nakoniec to pochopila, ale im dala trest. Celkom zaslúžene, aj keď nám to nie veľmi vyhovuje,“ pozerala pritom Harrymu do očí.

„A problémy sa blížia,“ šepla im Hermiona a oni na ňu udivene pozreli. Keď uvideli jej pohľad a sledovali jeho smer, zbadali prichádzať Deana.

„Ahoj,“ pozdravil ich potichu, ale oči upieral na Ginny, „Ginny, mohli by sme sa porozprávať?“

„Nie, Dean. Nemyslím si, že sa máme ešte o čom rozprávať,“ vrkla po ňom.

„Myslel som si, že by sme si to mohli vysvetliť,“ prosil a znechutene pozrel na Harryho, ktorý pozeral do stola, ale pozorne počúval.

„Nie je čo vysvetľovať. Všetko, čo som ti chcela povedať, už vieš.“

„Dobre,“ povedal podráždene, „kde ste vlastne boli celý týždeň?“

„Do toho ťa absolútne nič nie je,“ zapojila sa Hermiona nahnevane, on si ju nevšímal. Stále upieral pohľad na Ginny, ktorá mu ten svoj opätovala.

„Dúfam, že si si to aspoň užila,“ jeho znechutenie bolo hmatateľné a Harrymu sa to prestávalo páčiť, „s Potterom,“ dodal nenávistne a Harry sa neudržal.

„Počúvaj, Thomas,“ postavil sa pred neho, „už ma vážne prestávaš baviť. Doteraz som to toleroval, ale nebudem ďalej znášať to tvoje zazeranie a hlúpe poznámky na moju adresu.“

„Tak sa prestaň starať do cudzích vzťahov,“ štekol po ňom Dean.

„Do ničoho sa nestaral a ty to dobre vieš,“ vyhúkla aj Ginny. Ich hádka už nebola súkromná.

„Že sa s tebou rozišla nie je moja vina,“ Harry sa prestával ovládať, „môžeš si za to sám, pretože si idiot. Mňa do toho láskavo neťahaj.“

„Nie, Potter, môžeš za to práve ty,“ zvrčal nenávistne, „veľmi dobre to viem a časom to bude jasné každému.“

„Thomas, ty si chorý,“ použil rovnaký tón, „mal by si navštíviť liečiteľa, alebo nie, vieš čo? Navštív muklovského doktora, taký psychiater by ti možno dokázal pomôcť. Rozumieme si, že?“

Dean ho chytil pod krk a v prvom momente mu chcel Harry vraziť. Niečo ho však zdržalo a miesto úderu sa rozhodol vytiahnuť prútik a oprieť ho o Deanovu hruď. Ginny s Hermionou sa postavili vedľa nich.

„Daj zo mňa tie ruky preč,“ zasyčal mu do tváre, „mňa nevyprovokuješ.“

„Možno ťa nevyprovokujem, ale časom sa ukáže, že mám pravdu. Že za to môžeš ty.“

„Možno máš pravdu,“ privolil Harry s úškľabkom, „ale potom to už nebude tvoja vec.“

V Deanových očiach sa zračilo až príliš veľa nenávisti. S odporom mu uvoľnil krk a pustil ho.

„Ginny...“ otočil sa k nej, ale nedopovedal. Tá mu vrazila poriadnu facku.

„Aby ti to bolo jasné, daj mi už konečne pokoj!“ vyhúkla a rozbehla sa smerom do spální nasledovaná Hermionou.

------

Sedel v sovinci, v jednom z množstva výklenkov a októbrový vietor mu strapatil pramene plavých vlasov. Tvár mal strhanejšiu ako cez prázdniny, výraz utrápenejší a na lícach sa mu lesklo pár zatúlaných sĺz. Na ľavej ruke mu sedel čierny výr a on ho bezmyšlienkovite hladil po blyšťavom perí. Práve na ľavej ruke, presne na mieste, kde mu majú na Vianoce vypáliť temné znamenie.

Pozeral na zapadajúce slnko, na jeho odlesk na Čiernom jazere a premýšľal, čo spraviť. Vrahom sa stať nechcel, tak isto, ako sa nechcel stať smrťožrútom. Ale bola tu ešte jeho matka. Tá, o ktorú sa „staral“ jeho otec. Dal mu jednoznačne na zreteľ, čo sa stane v prípade, ak neuspeje. On bol zvyknutý na tresty a bolesť, bola to obľúbená výchovná metóda Luciusa Malfoya. Odjakživa chcel, aby sa jeho syn správal tak, ako sa na členov malfoyovského rodu patrilo. Keď sa mu niečo nepozdávalo, keď sa začal vzďaľovať od „štandardu“, nasledovalo utrpenie. Jeho matku šetril, trpela len v prípadoch, keď bola svedkom týrania a protestovala. Zatvárala pred tým oči, nedokázala sa postaviť svojmu manželovi. A Draco sa s tým zmieril, nevládal pozerať na bolesť vlastnej matky, preto sa nesťažoval a v tichosti prijímal všetko, čo mu otec ponúkal. Rešpektoval jeho želanie, jeho zmýšľanie a jeho názory.

Teraz musí vraždiť, ak nie, odnesie si to najmä jeho matka. Dávno prišiel na to, že budúcnosť, ktorú mu vybral jeho otec,  nestojí za nič. On musí nájsť nejaké riešenie, ako sa z tejto situácie dostať. Musí na niečo prísť. Musí.

„Tu si, Draco,“ ozvalo sa potichu od dverí. Otočil sa za hlasom. „Hľadala som ťa, mali by sme sa porozprávať.“

Otočil sa jej chrbtom, chcel vypustiť svojho výra a zároveň si nenápadne zotrieť slzy. Ona ich vidieť nemôže.

„Čo chceš, Pansy?“ vrkol po nej. Ešte stále to nepochopila, nepripustila si, že je koniec.

„Poďme naspäť do klubovne, tu by sme to nemali preberať.“ Ó, zdá sa, že začala používať mozog.

„Ja ale nemám s tebou čo preberať, na to máš predsa Zabiniho. Tak si to riešte spolu, vymýšľajte si nejaké plány. Máte aj Crabba a Goyla, možno sa v tých ich tupých hlavách zrodí nejaký nápad. Mňa ale nechajte na pokoji, ja nemám čas sa s vami zdržovať.“

„Draco, drahý, čo je s tebou?“ jeho výbuch ju prekvapil.

„Nie je žiaden drahý. Bež a špehujte ďalej Pottera a jeho pätolízačov, príďte na spôsob, ako ublížiť humusákom. Ja musím riešiť svoje problémy a ver, že nie sú malé.“

„Mohli by sme ti pomôcť, ak ti dal Temný pán nejakú špec...“

„Pansy, buď ticho, ty skutočne nerozmýšľaš. Vypadni a neotravuj,“ húkol po nej naštvane.

„Správaš sa divne, Draco,“ nečakala na odpoveď a odišla. Bol si istý, že zajtra o tomto čase bude v sídle Temného pána správa o jeho zvláštnom správaní. A bolo mu to jedno.

------

„Ideme?“ opýtal sa Harry ráno Hermiony, ktorá už čakala pri ich stole. Od okamihu, ako večer vybehla za Ginny, ju už nevidel. Aj on sa rozhodol zaliezť do izby, ignorujúc Deanovo zazeranie. Ten sa po facke zahanbene niekde stratil a keď sa vrátil do ich spálne, len potichu zazeral. Nie priamo, ale Harry doslova cítil na chrbte nenávistný pohľad. Našťastie pri incidente neboli Seamus ani Neville, takže sa to pred Ronom nespomínalo. Rozhodol sa nevšímať si Deana, aj keď ho v kútiku duše chápal.  Hlavne preto, že mal vlastne na polovicu pravdu, on Ginny miloval. Ale necítil zodpovednosť za ich rozchod a rozhodne sa nemienil vzdať priateľstva s ňou. A prečo by to vlastne mal robiť?

„Dobre,“ Hermiona vstala od stola a spoločne sa vybrali na raňajky.  

„Ako je na tom Ginny?“ vyzvedal cestou.

„Už ju to unavuje, tie jeho scény. Ale vyzerala v pohode. Skôr bola rozzúrená ako nešťastná,“ vysvetlila v pokoji. A jeho to potešilo.

„A kde je?“

„Už išla s nejakou kamarátkou na raňajky, takže by si ju mal vidieť tam,“ dodala s lišiackym výrazom.

„Len mám starosť,“ uškrnul sa.

„No jasne,“ veselo do neho drgla. A naozaj. Ginny sedela s nejakou kamarátkou kúsok od ich miesta a hneď ako ich zbadala, veselo im kývla a usmiala sa. Netrápi sa, výborne, prebehlo mu hlavou a opätoval jej úsmev.

„Čau Neville,“ veselo pozdravil kamaráta, keď si prisadli k stolu. Ron aj s Lucy tu už boli a on sa na nich vyškieral s plnou pusou, za čo si vyslúžil Hermionino podráždene zvraštené obočie a nechápavé zakrútenie hlavou.

„Ahojte,“ zamrmlal Neville a pozrel sa na nich.

„Čo sa deje?“ spýtala sa ho Hermiona, pretože ju znepokojil výraz jeho tváre. Harry v momente, ako si sadol, hodil skúmavý pohľad smerom k slizolinskému stolu a ako predpokladal, sedeli pri ňom všetci, ktorí ho zaujímali. A najviac ho zaujímal Malfoy.

„Harry,“ prerušil jeho špehovanie Neville, „bude pokračovať Dumbledorova armáda?“ opýtal sa potichu.

„Áno. Minulý týždeň sme boli preč, ale nič sa nemení. Prečo sa pýtaš?“

„Len tak, chýba mi to,“ zahanbil sa.

„Bavíte sa o DA?“ potichu sa k nim nahol Ron, keď prikývli, tak pokračoval. „A mohol by som chodiť aj ja?“

„Jasne, načo sa pýtaš?“ zavrtel hlavou Harry.

„A Lucy?“ dodal opatrne.

„Samozrejme, ale nikto iný,“ privolil, „vysvetli jej to a nech všetko udrží v tajnosti.“

Začali sa zlietavať sovy. Harry im nevenoval pozornosť, nemal mu kto písať a aj napriek tomu k nemu zlietla hnedá sova a pustila pred neho ružovú obálku. Prekvapene na ňu civel, ale jej farba mu okamžite prezradila, o čo ide.

„Harry, ty si dostal ružovú obálku?“ rehotal sa Ron. Harry naňho nahnevane zagánil a všimol si, že ani Hermiona sa netvárila najvážnejšie. Dokonca aj Neville, sediaci pred ním a dovtedy sa tváriaci ako kôpka nešťastia, sa chechtal.

„No, áno,“ privolil celkom samozrejmú vec.

„Tak ju otvor,“ nabádala ho Hermiona k činu. Zvedavosť napokon zvíťazila a on ju pomaly otváral za sprievodu pozorných a pobavených pohľadov. V liste bolo napísané

Dnes večer o ôsmej na Astronomickej veži. Iba my dvaja.

Hermiona, ktorá mu pozerala cez rameno, vyprskla.

„Čo tam je? Kto ti píše?“ zadúšal sa Ron.

„Nič a nikto,“ očervenel Harry a skrčil list.

„Ale no tak, Harry,“ Ronovi to pripadalo až príliš vtipné, „ktorá si s tebou dohodla rande?“ videl, že kamarát mu nič neprezradí, „Mia, tak to povedz ty, čo tam bolo napísané?“

„Nič,“ snažila sa Harryho podporiť, ale pritom sa chichotala do ruky.

„Harry...“ skúšal netrpezlivo Ron.

„Prestaň už,“ zavrčal červený Harry.

------

Dvojhodinovku Elixírov prežil Harry až príliš pokojne. Očakával zo Snapovej strany, za svoje drzé správanie spred niekoľkých dní, väčšiu odozvu. Na jeho prekvapenie ho však provokoval dokonca oveľa menej, než na čo bol zvyknutý. Taktiež sa v jeho pohľade odzrkadľovalo menšie množstvo nenávisti, nevraživosti a pohŕdania. On sa naopak snažil nedať na sebe znať ani najmenší náznak emócií.

Viac, ako Snapovo správanie, ho však zaujímal Malfoy. Pôsobil nevšímavo, ignoroval zvyšok Slizolinu a zdalo sa, že tí zase ignorujú jeho. Vlastne to vyzeralo, že Malfoy okrem spolužiakov ignoruje aj fakt, že sa nachádza na hodine. A to sa nepáčilo profesorovi.

„Pán Malfoy, bol by som rád, keby ste tu po hodine ostali,“ oslovil ho až príliš ľadovo.

„Pán Malfoy, mohli by ste mi vysvetliť, čo sa s vami deje?“ opýtal sa ho Snape v momente, ako sa učebňa vyprázdnila a on ju začaroval proti narušeniu.

„Neviem, o čom hovoríte, pán profesor,“ odvrkol mu nevrlo a chladne pozeral na Snapa. Snapa mal vždy rád, často k nim chodieval. Neskôr sa dozvedel, prečo tomu tak bolo. Snape bol smrťožrút rovnako ako jeho otec a presne taký istý, akým sa mal stať aj on. Otvorene si prejavovali náklonnosť a jemu to vyhovovalo. Tomu už však bol koniec.

„Veľmi dobre viete, o čom hovorím. Vyzeráte nezdravo, nesústredíte sa na hodinách a myšlienky vám zabiehajú ktovie kde,“ hovoril takmer otcovským tónom, Draco z neho nespúšťal zrak. „Viem, že vy a dvaja vaši spolužiaci boli pred týždňom u Temného pána. Viem aj to, že dostali za úlohu sledovať Pottera a snažiť sa škodiť. Prekvapuje vás to?“ okomentoval jeho výraz, „Viem dokonca aj to, že máte niečo spraviť na dokázanie vašej lojality Temnému pánovi.“ Dracova bledá tvár červenela. „Pán Malfoy, chcel by som vedieť, o čo ide, inak vás budem musieť nahlásiť riaditeľovi. To však nechcem, viem, aké vzťahy sú vo vašej rodine. Dokážem si predstaviť že to, čo máte spraviť, je nebezpečné. Najmä preto, že to vyšlo z hlavy vášho otca. Nepozerajte tak. Vašu matku, tú mám rád, chcel by som vám pomôcť, nech sa jedná o čokoľvek.“

„Nemôžete mi pomôcť,“ Dracov hlas znel zastrene, „máte pravdu vo všetkom, čo ste hovorili. Ale toto musím spraviť sám. Keď chcete, tak ma nahláste, ale počítajte s tým, že to moja matka neprežije. Keď vám na nej záleží, nechajte ma tak. Ja si s tým poradím.“

„Vy predsa nechcete byť smrťožrút. A nesnažte sa ma presvedčiť o opaku. Poznám vás už dlho na to, aby ste ma oklamali. Do Vianoc je času dosť, premyslite si to a ak budete chcieť, tak vám pomôžem. Nebojte sa toho.“

------

„Pán Potter, na slovíčko, prosím,“ zavolala naňho Tonksová, keď im skončila hodina Obrany. Počkali, až sa trieda úplne vyprázdni a potom spustila. „Harry, mám pre teba odkaz od Susan. Na zajtra to platí, o štvrtej, hodinka a každý utorok.“

„Hm, vďaka. Vyzerala si v pohode, nemáš problémy?“ ešte stále sa trápil kvôli jej zdraviu.

„Som ako rybička,“ zachichotala sa, „a ešte jedna vec, tú ti odkazuje Bill, keďže je teraz zástupca. Nemáš panikáriť, keby ťa náhodou svrbelo znamenie. Je dosť možné, že sa teraz budeme zvolávať častejšie, aj keď pochybujem, smrťožrúti nám nedajú dopredu vedieť, kde zaútočia. Keby sa tak stalo, zostaň v pokoji a nenáhlivo príď za mnou, ja ti poviem, či je potrebné ísť do Hlavného štábu. Dobre?“

„Uhm.“

------

Katie Bellová sa do tréningu trocha upokojila a aj keď s Ginny na Rona stále frflali, napokon sa s tým zmierili. Rozhodli sa, že sa zamerajú na nacvičenie perfektnej spolupráce s Lucy. A Harry, keďže si väčšinou odnášal ich výbuchy zlosti, sa rozhodol, že sa bude radšej venovať Johnovi a Robertovi.  

Na druhý deň ráno pri raňajkách sa opakovala scénka z predchádzajúceho dňa. Školská sova mu opäť pustila pred tanier ružovú obálku s identickým textom. Pozvánka na rande bez podpisu. A Harry ju znova celý červený a za sprievodu chechtania skrčil a hodil do koša.  

------

„Fajn, tak sa do toho pustíme,“ povedala v utorok Susan na ich spoločnej hodine. Zdala sa byť nervózna, nevedela, ako bude Harry reagovať a či ich posledný rozhovor myslel vážne. Keď však videla široký úsmev na jeho tvári, ktorý nezmizol, ani keď sa zavreli v knižnici, značne sa upokojila.

„Budeš cvičiť pružnosť vysielania obrázkov. V prvom rade si musíš osvojiť predstavenie si cudzej mysle, musíš proste na človeka pozrieť a v ten istý moment mu budeš schopný vyslať myšlienku. Niekoľko hodín to určite potrvá a možno ani nie, keď si spomeniem, že si objavil svoj kornat na prvý krát a ako rýchlo si sa naučil oklumenciu a taktiež si bol celkom šikovný, pri vysielaní obrázkov. Možno to nepotrvá ani tak dlho.“

„A tie slová?“

„To bude ďalší krok. Je to to isté, ako pri obrázkoch. Tie si tiež iba predstavíš. Myšlienky sú jednotvárne, či sa jedná o dom, alebo ihlu alebo obyčajné slovo. To, čo chceš vyslať, si musíš vedieť predstaviť. Ihlu si videl, vieš ako vyzerá, tak ju môžeš vyslať. Taktiež slová, alebo pospájané slová do viet, videl si ich, čítal si ich, písal si ich. Vieš si ich predstaviť a môžeš ich posielať. Iné je to s citmi. To čo cítiš, je vnútri teba. Nikdy si to nevidel, ani nedržal v ruke. Rozumieš, že?“

Prikývol. Tomuto skutočne rozumel a bol zvedavý, či to bude vedieť dokázať aj prakticky. Cvičili takmer celú hodinu. Harry jej vysielal rôzne obrázky, ktoré ona bez problémov zachytávala. Avšak čas, ktorý potreboval na vyslanie obrázka bol stále nedostačujúci. Aj keď si už vedel jej myseľ v pohode predstaviť, stále mu robilo problém vloženie obrázka do jej mysle. Napokon sa zhodli na tom, že niekoľko hodín bude určite potrebovať k tomu, aby mohli byť spokojní obaja.

„Susan,“ zarazil ju, keď chcela ukončiť hodinu. Podozrievavo si sadla naspäť do kresla. „Chcel som sa ťa opýtať, či existuje niečo, neviem čo, čo by mohlo spojiť dve mysle. Chápeš?“

„Myslím, že viem, na čo myslíš,“ odpovedala uvoľnene, „Skutočne existujú magické predmety, ktoré dokážu spojiť dve mysle. A to aj na diaľku. Ale je to veľmi veľká vzácnosť, možno aj viem o dvoch takýchto veciach. Posledne, keď som bola v Šikmej u Scrutona v antikvariáte, videla som tam dva artefakty, takmer identické. Načo to chceš vedieť?“

„Len tak,“ povedal až príliš rýchlo a vzápätí sa zarazil, „vieš, mal by som záujem o niečo také. Vážny záujem.“

„Chcel by si ich kúpiť?“ opýtala sa opatrne a čakala na prikývnutie, potom pokračovala, „Harry, ale to sú ojedinelé artefakty a preto aj veľmi drahé. Neviem presne, koľko stoja, nepýtala som sa, ale určite dosť.“

„S galeónmi by nebol problém, vážne,“ povedal rýchlo, aj keď si vôbec nevedel predstaviť, koľko môže niečo také stáť.

„Vážne to chceš?“ chcela potvrdenie.

„Stopercentne, nech to stojí čokoľvek,“ vyhŕkol rýchlo.

„Dobre, keď pôjdem nabudúce do Šikmej, zastavím sa tam a kúpim ich,“ hovorila pomaly a uprene sa naňho dívala, „chceš to pre Siriusa a pre seba?“

„Dám ti kľúč od svojho trezoru a prosím ťa, mohlo by to zostať medzi nami?“ spýtal sa a očervenel. Najprv jej vyčíta tajnosti a teraz sám jedny vyrába.

„Ako chceš, keď ich budú mať, tak ti ich prinesiem a vysvetlím ti, ako fungujú. A samozrejme to zostane medzi nami.“

------

Harryho „problémy“ s tajnou ctiteľkou pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Bola veľmi vytrvalá, nedala sa znechutiť jeho odmietaním. Dotyčná sa musela nachádzať vo Veľkej sieni počas raňajok a neodradila ju ani skutočnosť, že Harry jej piaty odkaz neotvoril, ale ho v momente roztrhal. Celkom mu to prekážalo hlavne preto, že sa z toho stala tradičná raňajšia zábava pri ich stole a každý netrpezlivo čakal na školskú sovu s ružovou obálkou.

V sobotu poobede sa vybral spolu s Hermionou do knižnice a bol odhodlaný preskúmať ďalšiu z políc v Zakázanej časti. Začal byť z toho doposiaľ márneho hľadania zúfalý. Hermiona si tradične zobrala knihu a odišla s ňou dopredu, kde si zvykla pohodlne sadnúť a nenechala sa nikým a ničím rušiť. Najmä nie Harryho neustálym frflaním a prekladaním kníh z police preč a zase naspäť.

„Čauko, čo nové?“ vytrhol ho od práce Ron.

„Ale nič, len ma to prestáva baviť, nič tu nie je, ale vôbec nič,“ zamrmlal Harry a vložil knihy späť do police.

„Prišiel som ti pomôcť,“ vzápätí chytil ďalšie knihy a ukladal ich na miesto.

„A kde si nechal Lucy? Veď sa od seba neodtrhnete.“

„Nechal som ju s Ginny, učia sa v klubovni, vraj majú v pondelok nejaký test. Každopádne, večer sa stretneme v Núdzovej miestnosti. Tak poďme na to, ktorú policu teraz?“

A tak sa pustili do ďalšej police. Vyberali vždy najviac päť kníh a skúmali centimeter po centimetri povrchu starého dreva. Všetko vyzeralo byť v poriadku. Mali prehľadaného takmer trištvrte zakázaného oddelenia, ale všetko sa zdalo byť akoby začarované. Nikde známka po poškodení alebo nejaký náznak, že sa do dreva zahryzol zub času. Až na veľkú vrstvu prachu, ktorú museli najprv s kašľaním sfúknuť.

„Pozri,“ drgol Ron do Harryho a ukázal smerom k dverám. Sledoval jeho pohľad a zbadal Hermionu, ako sa potichu rozpráva s nejakým chalanom. Bol vysoký, s gaštanovými vlasmi. Viac nevideli, pretože sedel na stole oproti nej a bol k nim obrátený chrbtom.

„No a?“

„Ale ako sa naňho smeje a ani jej nevadí, že ju vyrušil pri čítaní knihy,“ rozčuľoval sa Ron, „pozri na nich, on ju doslova balí.“

„Ron prestaň, teba do toho predsa nič nie je. Alebo sa mýlim?“ opýtal sa Harry a skúmavo sa zahľadel do kamarátovej červenej tváre.

„Samozrejme, že mi to nevadí a nestarám sa do toho,“ odvetil Ron až príliš rýchlo a očervenel ešte viac, „len, že ju ruší pri dôležitej práci a jej to ani trošku neprekáža. No veď pozri...“

Harry prevrátil oči a nechal kamaráta, nech ich pozoruje. Otočil sa naspäť k polici, ale vydržal sa sústrediť asi len päť minút. Razom bol otočený a pozeral smerom von zároveň s Ronom. Hneval sa sám na seba, ale nemohol si pomôcť. Začal ju špehovať tiež. Musela sa smiať potichu, ale takúto uvoľnenú ju už dávno nevidel. Bavili sa spolu dosť dlho a tí dvaja z nich nespúšťali oči. Nakoniec sa rozlúčili a keď chalan odchádzal, Hermionin zamyslený výdych sa nedal prehliadnuť ani na tú vzdialenosť. Zarazene pozreli na seba, ale zdržali sa komentárov. Na prípadné hľadanie ďalšej možnej skrýše sa už koncentrovať nemohli.

„Kto to bol?“ opýtal sa Harry Hermiony v momente, ako sa s rozžiarenou tvárou ukázala v Zakázanej časti. Ron spozornel a Hermiona sa zarazila. Pozrela na oboch a okamžite jej došlo, že nazerali. Zamračila sa.

„Bol to Edwin Appleton a je to siedmak z Bystrohlavu. Máte ešte nejaké otázky?“ chvíľu čakala na odpoveď, ale keď sa ani jeden z nich nemal k slovu, otočila sa a zoberúc ďalšiu knihu do rúk sa s úsmevom vybrala na svoje miesto. Nechápavo sa na seba pozreli už po niekoľký krát.

------

„To je zvláštne,“ mrmlal Harry v pondelok večer v Núdzovej miestnosti. Sedel spolu s Hermionou na pohovke, pokým Ron s Nevillom precvičovali neverbálny súboj a Ginny, Luna a Lucy sedeli pri stole nad úlohami. Začali sa stretávať každý večer, okrem precvičovanie neverbálnych kúziel si zvykli pomáhať aj s úlohami. Navzájom sa dopĺňali, pretože každý jeden z nich bol v niečom dobrý, okrem Hermiony, ktorá bola dobrá vo všetkom a preto si vymieňali svoje vedomosti.

„Čo je zvláštne?“ obrátila sa k nemu Hermiona a zavrela ťažkú knihu zo Zakázanej časti, ktorú práve študovala.

„Záškodnícka mapa,“ vysvetlil Harry s nosom pichnutým v rozloženom plániku, „pozri, tu je Kingsley. Pred slizolinskou klubovňou. A tu je McCrea, na siedmom poschodí, sleduje Zabiniho. To znamená, že Slizolinčania už vedia, že sa tu schádzame alebo majú minimálne podozrenie,“ pozrel na Hermionu, ktorá vyzerala zamyslene.

„To nám ale predsa nevadí. Nemajú ako zistiť, čo tu robíme. Nemajú Umbridgovú, ktorá by po tom snorila,“ riekla pokojne a chystala sa opäť otvoriť knihu.

„To je fakt, ale toto je ešte záhadnejšie, pozri,“ ukázal jej miesto na mape. Zvedavo sa k nemu nahla.

„Ale veď to je...“

„Áno, Snapov byt. Byt a v ňom Snape a Malfoy a niekto bez mena,“ zdvihol k nej obočie a čakal na jej možné vysvetlenie.

„Čo robia v jeho byte a ako to, že mapa neukazuje meno,“ horlivo premýšľala.

„Nič ti nenapadá?“ opýtal sa jej a keď zavrtela hlavou, začal vysvetľovať, „So Siriusom sme sa raz o tom bavili, keď sme preberali mladého Croucha. Pamätáš? Myslel som si, že je to jeho otec. No a hovoril, že mapa, rokfortská mapa, ukazuje každého, kto chodil na Rokfort, pretože ho mapa pozná, ale túto osobu nepozná a to znamená...“ nechal ju, nech nad tým premýšľa, on mal odpoveď pripravenú. Hermiona naňho pár sekúnd hľadela.

„To znamená, že táto osoba na Rokfort nechodila,“ vypálila vzápätí, prikývol.

„A my predsa poznáme osobu, ktorá na Rokfort nechodila a je v spojení so Snapom,“ a nechal ju, nech to dokončí.

„Susan...“

TOPlist